E-kniha: NeDokonalý plán – Katarína Tekeľová

NeDOKONALÝ

PLÁN

Katarína Tekel’ová

Artis Omnis

© Katarína Tekeľová, 2013

Cover © Šárka Brezányová, 2013

Slovak edition © Artis Omnis, 2013

ISBN 978-80-89341-75-7

ISBN 978­80­89341­79­5 (PDF)

Zuza treskla dverami, až skoro vyleteli z pántov. Bola

taká nasrdená, že nemať na nohách nové lodičky, s chu

ťou by si kopla do najbližšieho odpadkového koša. Vyze

ralo by to asi dosť komicky. Predsa len, vysoké topánky,

sexi kostýmček a účes, akoby práve vyšla z kaderníckeho

salónu, a to všetko v kombinácii s kontajnerom. Ale uľa

vilo by sa jej. Rýchlymi krokmi prešla ulicu a zamierila do

svojej obľúbenej kaviarne. Sadla si k nenápadnému sto

lu vzadu a zapálila si cigaretu.

„Kávu!“ objednala si poriadneho turka a ani sa na čaš

níka nepozrela. Nemala chuti ani za necht na malíčku,

naviac, jeho piskľavý hlas jej ani najmenej nestál za očný kontakt. A tak nemo zízala von oknom a nervózne pohupovala preloženou nohou.

V hlave ju už od rána mátalo to stretnutie. Mala sa

stretnúť s mamou. Zuza ju mala svojím spôsobom rada, ale naozaj iba svojím spôsobom. Možno by sa na to stretnutie aj trochu lepšie naladila, no odchod z kancelárie nebol práve ideálny a kolegyne, alebo, ak chcete, podľa Zuzy sliepky, mali zase milión zbytočných otázok, na ktoré nemala čas a vlastne ani chuť odpovedať.

3

1.

„Ahoj, Zuzanka!“ vošla do kaviarne menšia žena

v slušivom klobúku, a hoci bola už takmer pri stole, má

vala na Zuzu jedna radosť.

„Bože, mami! Nehovor mi Zuzanka a nepútaj pozor

nosť. Sadni si. Čo si dáš?“ vychrlila Zuza a nečakajúc na

odpoveď, jej pohybom ruky objednala kávu.

„Zuzanka, nerob si starosti. Ako sa máš? Prečo sa ne

usmievaš? Tak ti to zachmúrenej nepristane. Už zase

fajčíš?“ spustila mama a ani nevedela ako, Zuzu úplne

dorazila. Ono sa jej to nechtiac podarí takmer vždy, no

dnes urobila rýchlostný rekord. Pôvodne plánovaná mat

ko-dcérska hodinka skončila predčasne, o trištvrte hodi

nu skôr. Zuza trielila ešte viac nasrdená naspäť do práce

a mama rozčarovaná domov do prázdneho bytu.

Otca už Zuza nemala. Zomrel dávno, na infarkt. Aj

Zuza raz zomrie na infarkt, ako sama s obľubou hovorí. Nikdy ju nebolo ťažké vytočiť. Stačilo pár neprofesionálnych otázok, prípadne aj profesionálnych, no v nesprávnom čase a jej hladina adrenalínu bola zaraz vo výške čínskeho mrakodrapu. A keď nebol na blízku nikto, kto by jej s vytočením pomohol, vystačila si aj sama. Bola taký samovytáčací typ. Niečo si zmyslela, potom to pokazila a naštvala sa sama na seba. Poriadne si ponadávala a bolo. Pekný deň za ňou.

Keď dorazila do kancelárie, vládlo tam hrobové ticho.

Každý si robil svoje, teda, aspoň sa tváril. Zuze to vyhovovalo, nemusela sa s nikým vybavovať, sadla si k svojmu stolu a konečne dokončila to, čo odkladala. V návale pozitívnej energie z dobre vykonanej práce zavolala mame

4

z z z

a ospravedlnila sa za nevydarené stretnutie. Zuza sa

nerada ospravedlňovala a ani tentoraz to nemyslela

stopercentne úprimne, no mama bude aspoň lepšie spať

a to bol cieľ.

Večery nemala sebavedomá tridsiatnička rada. Vtedy

na ňu prichádzala akási nostalgia a tú z duše nenávidela.

Niekedy ju totiž nútila robiť veci, za ktoré by sa potom na

druhý deň najradšej nakopala do zadku. Napríklad na

posledy, v slabej večernej chvíľke, po treťom pohári kva

litného červeného zavolala len tak bývalému, a keďže

pozvanie na návštevu neodmietol, vyspala sa s ním. Len

tak. Ráno ušla z bytu, akoby ani nebola vo svojom. Celý

deň bola ako na ihlách, no pred sliepkami, samozrejme,

nedala najavo nič, lebo to by spustilo lavínu otázok čo,

prečo, kto a podobne. V konečnom dôsledku by si musela

priznať chybu a ukázať, že i ona má svoju slabinu, a to takú ešte nehrali.

Zvoní telefón. Na displeji bliká Denis. Onen bývalý.

Zuza váha, či zdvihnúť. Asi radšej zdvihne, lebo potom by zo slušnosti musela volať späť. Čo by bolo podľa nej ponižujúce. Totiž, záchvat nostalgie mala aj včera. A ako na potvoru, zase zavolala. A ako na potvoru, zase to skončilo ako vždy.

„Áno?“

„Len som ti chcel povedať, že ti zabuchnem dvere

a kľúč hodím do schránky. Najedol som sa, sorry, už som nestíhal inak pred odletom. A vlastne, ani to som ti nestihol povedať. Nabudúce. Maj sa.“

„A...počkaj...pred odletom? Halooo!“

Pi-pi-pi-pi... Zložil. To ste mali vidieť tú sopku!

„Kľúč hodím do schránky! Najedol som sa! Pred od

5

letom! Nestihol som! Maj sa! Kretéééén jeden!“ soptila

Zuza na celý office. Behala ako lev v klietke z miesta na

miesto a červeň v jej tvári pripomínala farbu Sauvi

gnonu, ktorý pili včera. Žiadne lichôtky, žiadne bola si

úžasná. Nič. Suché konštatovanie a ... maj sa.

Na toto zvyknutá nebola. Muži ju vždy obletovali, ob

divovali a ona ich rada nechávala so zdvihnutým kú

tikom úst v neistote. Pohrávala sa s nimi ako mačka s my

šami, a keď ju prestali baviť, odhodila ich. Jediný vážny

vzťah mala práve s Denisom. Ťahali to spolu dva roky

a potom sa obaja zľakli prílišnej vážnosti. A tak sa z nich

stali kamaráti s občasnou výpomocou počas Zuziných

nostalgických večerov.

„Zuzana, všetko v poriadku?“ vyšiel s vyvalenými

očami z kancelárie jej šéf, inak Denisov dobrý kamarát.

„Ale...“ mávla rukou a išla sa vyzúriť na wcko, mimo

zvedavých pohľadov svojich kolegýň. Pred zrkadlom si nacvičovala, ako by Denisovi vmietla do tváre, že je len obyčajný úbožiak, a ako by bola zase tá, ktorá má navrch. Tentokrát však očividne nemala. Letmo si prepudrovala tvár, pery prešla voňavým leskom a napravila pramene vlasov padajúcich na plecia. Nádych, výraz tváre číslo dvadsaťtri a ide sa.

„Nevidela si včera Dena?“ obrátil sa na Zuzu Timur,

ktorý zatiaľ nestihol zaliezť do svojej pracovne. Kým bola na záchode, s kolegyňami rozoberali pravdepodobný dôvod jej výbuchu.

„Nie. Mala som?“ opýtala sa Zuza sucho a ani sa na

neho nepozrela. Nemusela. Dobre vedela, ako sa na ňu díva. Bolo mu jasné, že klame.

„Nevedel som sa mu včera dovolať. Ja len preto.“

6

Ahá, tak to boli tie štyri nekonečné vyzváňania. Prvé,

keď sa k sexu ešte len schyľovalo. Potom druhé, netr

pezlivé, keď si Zuza vychutnávala sladkú predohru v De

novom podaní. No a tie zvyšné už vnímala len tak naoko,

keďže sex s Denisom patril k najlepším veciam v jej ži

vote.

„Dnes letí do Paríža, vieš?“ bez prípravy strelil do

Zuzinej duše a neodpustil si ani blbý úškľabok.

„Neviem,“ odsekla, „mala by som?“

„Bože, Zuza, nebuď taká netýkavka. Každý tu vie, že

spolu stále spávate, a čo. Sa z toho máme posrať? Akoby

si nemohla povedať: áno, bol u mňa, dnes letí do Paríža

a vráti sa o mesiac. Bodka.“

Zuzu Timurove slová prefackali z každej strany. Pove

dať ich nemohla. Teda to, že bol včera u nej, to áno, ale o Paríži nevedela ani mäkké f. Ona, ktorá má vždy prehľad a všetko pod kontrolou. Teraz bol niekto o krok pred ňou.

Keď sa pristihla, ako sa pomaly, ale isto podvoľuje nie

čomu, čo sa zjavne podobá na sebaľútosť, zaťala zuby, vystrela chrbát, vzala si kabelku a bez slova zmizla v šere chodby.

Ešte hodnú chvíľu sa motala po poloprázdnych uli

ciach. Potichu pozorovala, ako sa jej na špičku pravej lakovky chytá prach a po každých dvadsiatich krokoch si ho zotrela vlhčenou vreckovkou.

Čo sa topánok týka, Zuza bola úplný maniak. Ženské,

mužské, letné, zimné − všetky modely mala odsledované, vedela o každučkej novinke či najvydarenejšej kolekcii. No, povedzme si otvorene, keďže nemala po práci nič iné na robote, tak nech sa páči.

7

V kancelárii jej kolegyne večne hľadeli pod stôl a s padnutými sánkami obzerali každý nový model, až ich raz Zuza nazvala lesbami, keď jej tak pozerajú na nohy. A mala pokoj. Teda, relatívny. Lebo odvtedy hľadeli tak, aby si to nevšimla.

„Ty sa z tých topánok raz zblázniš,“ hovorievala jej mama. „Len aby ťa vždy zaviedli iba na dobré miesta, Zuzanka moja.“

Tým Zuzu v duchu tak vytáčala, že sa nezmohla na iné ako: „Do kostola určite nie, ja len na tie najlepšie a vyberané miesta, mama. Neboj sa!“ prevrátila večne očami a utrúsila niečo o maminých klopkačkách a zimných babkovských papučiach vpredu na zips.

Mama sa potom vždy stiahla a bolo po debate. Pohoda

ako šľak. Ostatne, ako vždy.

8

Vonku lialo ako z krhly. Vytrvalý dážď neúnavne bub

noval na okenné tabule a na parapetu. Zuza už nespala,

ale oči mala ešte zatvorené. Zbožňovala takéto rána, keď

nemusela skoro vstávať a za asistencie zvuku dažďových

kvapiek sa mohla ponoriť do voňavých perín a pridať si

ešte hodinku výdatného, nikým a ničím nerušeného spán

ku. Po nekonečnom naťahovaní a vystieraní si konečne

obula veľké plyšové myši a prešuchtala sa pod sprchu.

Zuza mala krásnu postavu. Dlhé štíhle nohy bez je

dinej známky celulitídy, ploché brucho, pevné prsia a za

dok akurát do ruky. Sen každej ženy. A každého muža.

Rada a často sa na seba pozerala. Postavila sa pred

obrovské zrkadlo, ktoré mala v predsieni a otáčala sa zo

všetkých strán, aby nezabudla ani na ten najposlednejší kúsok. Preto, aby o svoju figúru, mimochodom, zdedenú, neprišla, netúžila ani po deťoch. Nevedela a ani si nechcela predstaviť, že by jej mali zhrubnúť nohy a ovisnúť prsia... Nikdy! Zaťala sa ešte na strednej a zatiaľ ju to držalo.

Dnes mala pred sebou voľný deň a stále nevedela, čo

s ním. Pokušenie ísť sa pozrieť do nákupného centra by aj

9

2.

tak skončilo kúpou nových topánok, a tak túto možnosť

radšej zavrhla. Jej skriňa na topánky sa už totiž nemala

ako zväčšiť, dvadsaťštyri párov je dvadsaťštyri párov. Za

mesiac si dokáže kúpiť aj dva páry. No ale čo, keď na ňu

žmurkajú z výkladu a volajú na ňu, aby ich tam nene

chávala také osamotené?! Týmto si nečakaný nákup vždy

s potmehútskym úsmevom ospravedlní a hrdo si domov

nesie krásnu škatuľu s ešte krajším obsahom.

Z premýšľania ju vytrhol zvuk telefónu. Lea. Bože,

Zuza na ňu úplne zabudla! O jedenástej sa mali stretnúť

v posilňovni. Jedenásť desať. No, asi nestíha...

„Leuška moja zlatá, už letím, len si zhrabnem pár ve

cí,“ fučí Zuza do telefónu behajúc po byte a zháňajúc tričko, legíny, tenisky... „Už sa iba očešem a vyrážam!“

To je ešte tak na pätnásť minút, keďže len pred chví

ľou si užívala horúcu sprchu, a to bude sakra rýchla. Ďalších pätnásť, kým sa dostane cez mesto k posilňovni, a ak si pol hodinku zacvičia, bude dobre.

„No, kde si?!?!“ gáni na funiacu Zuzu trochu na

štvaná Lea a ťuká prstom po ciferníku značkových hodiniek.

„Och, nestíham, nestíham... Koľko ešte máme? Opla

tí sa?“ klipká Zuza narýchlo namaľovanými mihalnicami, čo stihla na semafore, kým svietila červená. Nečakala na odpoveď, schytila Leu za ruku a odtiahla ju k malému baru s čerstvými šťavami.

Ani jedna z nich nechodila do posilňovne kvôli cvi

čeniu. Lepšie povedané, kvôli cvičeniu, ktoré by im malo niečo pozitívne urobiť s postavou. Ani jedna to totiž nepotrebovala. A tak tam obyčajne chodili obzerať cvičiace kúsky opačného pohlavia.

10

„Veľkú mrkvovú, dvakrát! A pre moju najlepšiu ka

mošku aj s ozdobou!“ usmiala sa, naklonila hlavu mierne

nabok a bolo po hneve.

Zuza a Lea sú ako sestry. Kamarátia sa odmalička, vo

lajú si aj päťkrát za deň a trávia spolu takmer všetok voľný

čas. Kedysi stačilo, že prešli cez chodbu, hoci i v župane,

a už trkotali na balkóne a vyloženými nohami pútali po

zornosť okoloidúcich. Lea sa však odsťahovala z rodi

čovského bytu a kúpila si krásny apartmán na druhej

strane mesta. Je to síce trochu od ruky, ale keď má Zuza

doma všetkého po krk, zbalí si pár vecí a utečie si tam

vyvetrať hlavu. Na terase s krásnym výhľadom a vo vetre

sa vlniacimi tujkami ležia na pohodlných ležadlách, chichúňajú sa a popíjajú čokoľvek dobré a chladené. Dnes si chceli ísť zacvičiť, no, akosi nevydalo. Neriešia. Teda, Zuza nie a Lea už tiež rezignovala.

„Tak čo máš od včera nové?“ smeje sa jedna druhej,

lebo o všetkom už vedia. O stretnutí s mamou a výstupe v kancelárii si povedali do telefónu, na Denisa a jeho náhly odchod ponadávali tiež a o Timurovi Zuza radšej nezačínala, lebo naposledy to vyzeralo, akoby si s Leou padli do oka, a to by prišla o najlepšiu kamošku. Čo by potom robila?

„Ako sa má Timur?“ opýtala sa Lea priamo. Tak pred

sa! Hm. Zuze hneď napadlo, že jej ho musí sprotiviť, ale v tej rýchlosti na nič prevratné neprišla. A veď vlastne, ako sa dá znechutiť mladý, pohľadný a úspešný muž s túžbou mať pokojný život a veľkú rodinu? Znie to ako trápny hrdina z lacnej telenovely, ale je to tak. Timur sa v tomto úplne vynímal a vytŕčal z radu ostatných, sexu a zábavychtivých sukničkárov, ktorí menia auto častejšie ako sli

11

py a v hlave majú, takpovediac, ako v tých mesiac neme

nených slipoch. Vyrástol v skromných pomeroch a rodi

čia sa mu odmalička snažili vštepovať, že ak chce niekedy

niečo v živote dostať, musí veľa dať. A že peniaze sú síce

potrebné, ale nie sú všetko.

„Čo by si chcela vedieť? Asi sa má dobre. A...nepýtal

sa na teba,“ vytušila Zuza Leinu ďalšiu otázku. Chvíľu si

užívala jej sklesnutý pohľad, ale iba chvíľu.

„Ty ho vážne chceš?“ spýtala sa zvedavo a bez okolkov.

Lea pokrčila plecami. Naozajstný vážny vzťah ešte ne

mala. Na zopár blbcov už natrafila, to je pravda, ale kaž

dý buď zmizol rýchlejšie ako prišiel, alebo bol ženatý,

alebo chcel len bohapustý sex, ktorým si chcel vykom

penzovať nízke sebavedomie a nezvratne doznievajúcu

schopnosť úspešne pretiahnuť peknú babu. Timur bol

pre ňu dlho tabu. Ani vlastne nevedela prečo, no na po

slednom večierku ich Zuza chvíľu nechala osamote

a, ako si tak všimla, mali si čo povedať.

„Ja neviem. Pripadá mi to príliš ideálne na to, aby to

bola pravda,“ stiahla Lea pery tesne k sebe a vzdychla si. Zuzu to veľmi netešilo. Tušila, že Lea je v tom až po uši, no robila sa akoby nič. Došlo jej, že ak by sa títo dvaja dali dokopy, bude na vedľajšej koľaji. Už nebude mať Leu na každú chvíľku len pre seba, už jej nebude môcť volať hoci aj o polnoci, aby si pokvákali o totálnych blbostiach a vytiahnuť ju von, kedy sa jej zachce. Vedela, že raz to príde, no tento čas jej neprišiel ani trochu vhod. Denis ju sklamal, robota začínala trochu nudiť, a prísť ešte aj o najlepšiu kamošku... Smrtiaca kombinácia!

„Síce ma naposledy trochu naštval − veď vieš, kvôli

Denisovi − ale inak je fajn.“

12

„Uvidíme, ako to všetko vypáli,“ skonštatovali zhod

ne. Jedna s nádejou, že dobre, druhá opačne.

A vypálilo.

Lea začala chodiť častejšie za Zuzou do práce, čas

tejšie si s Timom rovno odtiaľ vyšli na kávu a po mesiaci

náhleho menenia plánov a pracovných stretnutí v trojici

to Zuza vzdala. Cítila sa oklamaná a vynechaná. S Leou si

volali len sporadicky, hoci neprijatých hovorov mala od

nej neúrekom. Nechcelo sa jej dookola počúvať o tom,

aký je Timur úžasný, akú krásnu kyticu tulipánov jej dnes

kúpil a kam idú tento či budúci víkend. Navyše mala

každý deň na očiach svojho rozjareného šéfa, ktorý oba

lený v ružových mrákotách doslova pretancoval okolo

všetkých stolov, kým sa so všetkovysvetľujúcim úsmevom

zatvoril vo svojej kancelárii.

Zuze bolo na grc. Ani tak nie z náhleho pretlaku ro

mantiky, ako z toho, že ona niečo také už neprežívala poriadne dlho. Ale priznať si, že by to aspoň trochu chcela, to ťažko. A tak si vzťah ich dvoch pre seba vykreslila ako trápne pubertiacke niečo, čo sa jej nikdy stať nemôže.

„Bože, zatvor sa tam kdesi, nech tu nemáme sladko,“

vrčala naňho bez príčiny a gánila, čo to dalo.

„Zuza, a čože si dnes taká milá?“ provokoval ju Timur

so širokým úsmevom. Vedel, že nepotrvá dlho a chytí sa na návnadu.

„Strč si tie tvoje milé reči niekam! Dnes ma nevytočíš,

len si tú svoju eufóriu nechaj láskavo pre seba a neotravuj ňou okolie!“

13

z z z