načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Nečakaná diagnóza -- Striehne vo vode. A zabíja - Norbert Ölvecký

Nečakaná diagnóza -- Striehne vo vode. A zabíja

Elektronická kniha: Nečakaná diagnóza -- Striehne vo vode. A zabíja
Autor:

Napínavý román o diagnóze, ktorá sa síce na Slovensku ešte nevyskytla, ale v Čechách už áno – a takmer vždy sa končila smrťou. Striehne na nás vo vode – na kúpaliskách, ... (celý popis)
Produkt teď bohužel není dostupný.

»hlídat dostupnost


hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Mgr. Soňa Rebrová - BESTSELER
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 214
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-969-9688-9
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Napínavý román o diagnóze, ktorá sa síce na Slovensku ešte nevyskytla, ale v Čechách už áno – a takmer vždy sa končila smrťou. Striehne na nás vo vode – na kúpaliskách, jazerách.. A zabíja… Rýchlo a nečakane.

Peter Rybanský, jediný syn biológa Tomáša a zdravotnej sestry Klaudie, náhle ochorie a je hospitalizovaný na infekčnej klinike. Napriek veľkému úsiliu sa primárke Markovej a tímu lekárov nepodarí určiť správnu diagnózu a jeho stav sa zhoršuje. Do boja o synov život vstupuje aj Tomáš. Keď mu vďaka skúsenostiam a vedomostiam z biológie skrsne v hlave podozrenie, o akú chorobu môže ísť, bez váhania sa púšťa do pátrania po jej pôvodcovi a robí všetko preto, aby svoje domnienky potvrdil alebo vyvrátil.

Nádeje vkladá do rýchlej a spoľahlivej diagnostickej metódy, ktorú vykonáva súkromné laboratórium Diagnostik. Práve tam natrafí na bývalú lásku, molekulárnu biologičku Zuzanu Danišovú, ktorá mu ochotne vyjde v ústrety a snaží sa mu zo všetkých síl pomôcť, hoci sama prežíva ťažké obdobie so žiarlivým manželom Patrikom.

Potvrdí sa u Petra diagnóza, ktorá sa na Slovensku dosiaľ nevyskytla a pri ktorej môže pomôcť iba včas začatá liečba a niekedy ani tá nie? Podarí sa Tomášovi ubrániť spomienkam na minulosť, ktoré mu prinesie stretnutie so Zuzanou? Je to začiatok epidémie? Parazit nepozná zľutovanie a ďalší prípad ochorenia je na svete.

Související tituly dle názvu:
Nečakaná diagnóza Nečakaná diagnóza
Ölvecký Noro
Cena: 218 Kč
Diagnóza Diagnóza
Haigh Jennifer
Cena: 229 Kč
Diagnóza Diagnóza
Haigh Jennifer
Cena: 302 Kč
Pápež František: Táto ekonomika zabíja Pápež František: Táto ekonomika zabíja
Tornielli Andrea, Galeazzi Giacomo
Cena: 224 Kč
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

STRIEHNE VO VODE. A ZABÍJA



3

Noro Ölvecký

Nečakaná diagnóza

Copyright © by Noro Ölvecký

Cover design © by Katarína Skalková

Illustration © Shutterstock

Slovak edition © by BESTSELER

NORO ÖLVECKÝ


NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

4

ISBN: 978-80-969968-8-9

BESTSELER

vydavateľstvo


5

NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

Poďakovanie

Ďakujem mojim priateľom, menovite Ing. Kataríne Trnkovej, PhD., Mgr. Petrovi Humajovi, RNDr. Ildikó Mitsovej, Ing. Viere Šalkovej, RNDr. Marekovi Skoršepovi, PhD., Martine Turanskej a mnohýmďalším za pomoc pri písaní románu a za podporu.

Každý z vás prispel svojím dielom, za čo Vám patrí moja veľká vďaka.

Špeciálne poďakovanie patrí Ing. Kataríne Trnkovej PhD. zakonzultácie niektorých odborných problémov a metodík. A za to, žepovažovala napísanie tohto románu za dobrý nápad. J

Ďakujem tiež nemenovaným lekárom a zdravotným sestrám zaochotu so mnou komunikovať pri konzultácii niektorých problémov z oblasti medicíny.

A v neposlednom rade ďakujem manželke za jej lásku, podporu,starostlivosť a za to, že mi vytvorila podmienky na písanie.

Venované pracovníkom Regionálnych úradov verejnéhozdravotníctva za ich záslužnú a dôležitú prácu.

Dej aj postavy v románe sú vymyslené a ich podobnosť soskutočnosťou je čisto náhodná, no ochorenie, o ktorom je reč, reálne existuje a každý rok naň zomrie niekoľko ľudí, najmä detí. Súkromnélaboratórium Diagnostik je rovnako výmysel autora, no, našťastie, diagnostickú metódu na určenie prítomnosti vražedného patogéna vo vzorkách vykonáva na Slovensku minimálne jedno laboratórium, patriace Regionálnemu úraduverejného zdravotníctva so sídlom v nemenovanom meste. NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ 6

1. KAPITOLA

Zoltán Varga nepatril k vysloveným ignorantom a svoju prácu si vždy dobre a zodpovedne zastal. Odkedy sa však jeho život vtesnal do dvoch opakujúcich sa cyklov - pitia a triezvenia, zmenil sa aj jeho prístup k povinnostiam. Bolo totižťažké byť zodpovedný po opici, so zbytkovým alkoholom v krvi, s ťažkými viečkami po prebdetej noci a s boľavou hlavou.

Dôsledky svojich krčmových záťahov sa snažil v práci všemožne utajiť. Aj keď mal najlepšieho šéfa na svete, určite by mu netoleroval takéto stavy, tobôž nie príchody pod vplyvom alkoholu a zanedbávanie pracovných povinností.

Preto aj dnes, keď ho šéf kúpaliska Viktor Oravec stopol hneď za bránou a dal sa s ním do reči, sa v duchu modlil, aby nezacítil slivovicu, ktorou pred odchodom z domu tlmil bolesť zuba. Zdalo sa, že liečebná procedúra zabrala. Na chvíľuzahnala bolesť aj mrzutosť, a dokonca mu umožnila trocha si zažartovať.

No čím dlhšie sa zdržiaval v blízkosti Oravca, tým bolo nebezpečenstvo, že ho odhalí, väčšie. Bol najvyšší čas zmiznúť z jeho dosahu a zaliezť do bezpečia strojovne. Už-už sa s ním chcel rozlúčiť a vyhovoriť sa na množstvo povinností, keď ho šéf predbehol.

„Dobre, Zoli, nebudem ťa dlhšie zdržiavať. Dnes bude nával. Je teplo ako v peci a navyše sa začali prázdniny. Takže hor sa do práce!“ zavelil s úsmevom.

„Jasné, šéfe. Ide sa makať,“ zazubil sa naňho Zoltán, znova nasadol na bicykel a šliapol do pedálov.

V jazde pokračoval po asfaltovej ceste, ktorá sa tiahla pozdĺž mŕtveho ramena rieky - akejsi prirodzenej hranice areálu kúpaliska, a využívala sa najmä nazásobovanie a dovoz potrebného materiálu. Keď minul bufety a reštauračné zariadenia, zatiaľ zívajúce prázdnotou, a vstup pre verejnosť v podobe dreveného oblúkovitého mosta, na ktorom sa o dve hodiny mali objaviť prví návštevníci, mal to už iba kúsok.

O chvíľu už brzdil pred nenápadnou prízemnou budovou stojacou v tesnej blízkosti časti s bazénmi, ktorá napriek novej fasáde pôsobila stroho a nezaujímavo. Málokto

NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

7

však vedel, že v jej suteréne sa ukrýva najdôležitejšia časť kúpaliska – strojovňa.

Kúpalisko je zložitý organizmus, ktorého srdce bije v podzemí, s obľuboupoužíval vetu, aby sa pred známymi a kamarátmi popýšil dôležitosťou svojhopracovného zaradenia. Nevadilo mu, že sa nezrodila v jeho hlave a že si ju požičal od Oravca, ktorý ju raz použil pri jednom rozhovore do okresných novín. Podstatné bolo, že ňou u všetkých vždy vyvolal záujem a pozornosť bez toho, že by musel niečo zveličovať. Strojovňa bola naozaj srdcom kúpaliska a prebiehal tam celý proces čistenia a úpravy vody z bazénov, aby spĺňala požadované kritériá. Bez jej správneho fungovania by nebolo možné kúpalisko otvoriť a prevádzkovať, bez srdca by kúpalisko nežilo.

Zoltán zosadol z bicykla, zamkol ho reťazou o stojan, a vošiel do budovy. Oproti dverám bolo schodisko, po ktorom zišiel dolu do suterénu. Ocitol sa na začiatku chodby vedúcej do priestranných miestností – podzemných komôr, v ktorých sanachádzali potrubia, čerpadlá, pieskové filtre, výmenníky tepla, vyrovnávacia nádrž, zariadenia pre chemickú úpravu vody – prosto celá technologická časť bazénov.

V priebehu dňa ho povinnosti často priviedli aj do tejto časti podzemia, no teraz sa na kontrolu svojho kráľovstva nechystal. Jeho kroky viedli priamo do skromne zariadenej neveľkej miestnosti, v ktorej okrem plechových skríň a drevenéhostola s dvomi stoličkami nič iné nebolo. Slúžila viac–menej ako šatňa pre strojníkov v službe a susedila s ešte menšou umyvárňou, kde sa po práci mohli osprchovať. Cez úzke podlhovasté okno umiestnené tesne pod stropom vnikalo dnu príliš málodenného svetla, preto Zoltán siahol po vypínači a miestnosť razom zaplavilo žlté svetlo žiarovky. Prešiel k stolu, z pliec si zložil ruksak a vybral z neho tresku s rožkami.

,,Žiadna práca nie je taká súrna, aby som sa predtým nenajedol,“ zamrmlal si popod nos a sadol si za stôl. V duchu hesla, že s plným bruchom je svet krajší, sa pustil do raňajok. Možno by sa mu po dojedení posledného sústa krajším naozaj zdal, keby sa nepozabudol a nezahryzol do rožka práve na tej strane, kde ho už niekoľko dní trápil boľavý zub.

„Au! Bodaj by ťa porantalo!“ vykríkol namrzene, keď pocítil ostrú bolesť,ktorá mu vystrelila až do mozgu. Nahnevaný na seba, že si nedal väčší pozor,preklínal zub, ktorý práve ukončil dočasné prímerie a vyzval ho do súboja kto z koho. Vyzeralo to na ďalší ubolený, mrzutý a náročný deň, v ktorom bude ťažké udržať NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ 8 si úsmev na tvári a chuť do práce. A tej bolo viac než dosť.

Vtom si spomenul na fľašku, ktorú si pri odchode z domu prozreteľne strčil do ruksaku. Jedine slivovica mohla utlmiť stupňujúcu sa bolesť zuba. Ráno sa jej to podarilo, preto dúfal, že zaberie znova. A hoci dosiaľ nikdy nekonzumoval vpracovnej dobe okrem orosenej dvanástky v bufete žiadny alkohol, teraz bez váhania vytiahol fľašku, otvoril ju a priložil k ústam. V nádeji, že mu pomôže, si z nej odpil a zopakoval rituál, ktorý v ten deň už absolvoval v garáži pred odchodom z domu. Potom alkohol pustil dolu hrdlom.

„No počkaj. Ja s tebou vybabrem. Ak bude treba, utopím ťa v slivovici,“zastrájal sa nahlas a vôbec mu nevadilo, že sa prihovára veľmi neobvyklémuposlucháčovi. „Už ma to prestáva baviť. Otravuješ ma cez deň, otravuješ ma v noci, kvôli tebe sa poriadne nevyspím a potom v práci padám na hubu. Vieš, koľko ja mám práce?“

Zoltán sa pustil do vymenovávania svojich povinností. Vždy o nich hovoril s nadšením a s nádychom pátosu, a ak vybadal, že jeho rozprávanie vzbudzujezáujem, rástol. Aspoň v očiach druhých, keď mu už nebolo dopriate narásť aj fyzicky a zopár centimetrov mu k spokojnosti chýbalo.

Teraz síce normálneho poslucháča nemal, no svoju dôležitosť rád pripomínal aj kamarátom v krčme, ktorí spočiatku neveriacky krútili hlavami nad tým, čo všetko musí strojník na kúpalisku robiť. Keď ho však museli počúvať pričasto a Zoltán sa začal oháňať nejakou vyhláškou, zvykli si z neho aj trocha uťahovať.

„Zoli, Zoli, čo si ty za chlapa? Doma musíš poslúchať ženu, v práci zasa nejakú vyhlášku. Čo je to za život? Veď ozajstný chlap si nenechá rozkazovať od nikoho, robí iba to, čo uzná za vhodné on sám a nebojí sa ničoho a nikoho,“ hustili doňho, pričom sa tvárili vážne, no iba s námahou zadržiavali smiech.

Zoltán mal päťdesiatšesť rokov a spolu s manželkou Irenou bývali na kraji mesta v štvrti, ktorá pripomínala skôr dedinu. Nebolo tu ničím výnimočným vidieť po uliciach pochodujúce husi, ktoré ráno merali cestu k mŕtvemu ramenu rieky a navečer sa neomylne vracali do tej správnej brány.

Zoltán svojich rodičov nepoznal. Vyrastal v detskom domove, kam ho hneď po narodení odložili ako nepotrebnú záťaž. Nezažil materinské pohladenie aniotcovské uznanie, lásku a teplo rodinného krbu.

Po nepoznanom túžiaci pekný čiernooký mladík menšieho vzrastu, vždy shunNEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

9

cútskym úsmevom popod fúzikmi a najmä dobrým a láskavým srdiečkom, sa stal

ľahkou korisťou o niečo vyššej, o niečo ťažšej a o dosť škaredšej a rafinovanejšej

dievčiny, ktorá mala vo veciach lásky a hľadania manžela jasno. Keď sa Zoltán po

skončení základnej vojenskej služby ženil, nosila už jeho milá Irenka pod srdcom

ich prvú dcéru a po svadbe si doviedla ženícha priamo do rodičovského domu.

Zoltán sa nesťažoval. Kým mal strechu nad hlavou, milujúcu manželku,tolerantných svokrovcov, nádhernú dcérku, ku ktorej o dva roky pribudla druhá, mal všetko, po čom vždy tak veľmi túžil. Domov a rodinu.

Jeho dokonalý svet sa mu začal rúcať vtedy, keď z neho začali postupneodchádzať tí najdrahší. Dcéry sa povydávali a odsťahovali sa preč, svokrovci zomreli a z manželky Ireny sa stala neznesiteľná fúria. Čoraz častejšie hľadal útočisko v krčme medzi kamarátmi alebo sa uchýlil do dielničky, ktorú si zriadil vedľadrevárne na konci záhrady za domom.

Hoci by sa mohlo zdať, že Zoltán pri rozprávaní o práci na kúpalisku vsnahe zaujať trocha preháňa, hovoril pravdu. Práca strojníka na kúpalisku nebola iba bezstarostná prechádzka medzi bazénmi a polonahými telami návštevníkov, medzi ktorými sa vždy našiel exemplárny kus ženskej priťahujúci zrak na dlhšie, ako slušnosť dovoľuje. A nebola to ani nuda v strojovni a bezduchý dozor nadzariadeniami, ktoré fungovali viac-menej automaticky.

Kvalita vody v bazénoch musela spĺňať prísne kritériá dané vyhláškouministerstva zdravotníctva - vyhláškou, o ktorej Zoltán tak rád rozprával - a to sivyžadovalo pravidelnú a zodpovednú kontrolu vody aj počas dňa, okamžitévyhodnocovanie výsledkov a v prípade potreby úpravu prevádzky kúpaliska.

Zoltán schoval fľašu späť do ruksaku a pozrel sa na svoje hodinky. Do ôsmej chýbala necelá polhodina - dosť času na zosumarizovanie povinnosti, ktoré ho dnes čakali. Okolo ôsmej totiž musel byť pri bazénoch, aby vo vode každého z nich odmeral parametre, ktoré vyhláška predpisovala merať trikrát za deň. Okrem toho ho čakala kontrola všetkých zariadení v podzemných komorách, najmäautomatických dávkovačov chemikálií, ktorými sa upravovala voda skôr, než ju potrubím odviedli do jednotlivých bazénov. Osobitné postavenie mala dezinfekcia vody,ktorá sa u nich zabezpečovala pravidelným dávkovaním plynného chlóru do potrubia a v prípade nutnosti tekutým chlórnanom sodným pridávaným priamo do bazéna. NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ 10

Zoltán si v duchu zadelil všetky povinnosti, hoci v posledných dňoch, ktoré boli kvôli krčmovým záťahom s kamarátmi, neutíchajúcej bolesti zuba a pridaným službám za kolegu Miloša dosť náročné, v nich akosi stratil prehľad.

Zistenie, že dnes je na programe okrem pravidelných meraní iba výmena vody v detskom bazéne, ktorý vypúšťali, drhli, dezinfikovali a znova napúšťali vodou každý deň po zatvorení kúpaliska, ho veľmi potešilo. Vzhľadom na okolnosti by to mohol byť celkom normálny deň.

Niekoľko minút po dvanástej sa však spotený, roztrpčený a znechutený, vliekol od bazénov naspäť do strojovne.

Predpovede meteorológov sa vyplnili do bodky a aj dnes sa teploty vzduchu vyšplhali nad tridsiatku. Zoltán nemusel konkrétne číslo hádať podľa množstva kropají potu na čele, ani podľa veľkosti mokrého fľaku na tričku, ktoré sa mu lepilo na chrbát. Vedel ho presne, nakoľko pri meraní teploty vody v jednotlivýchbazénoch vždy odmeral aj teplotu vzduchu. Údaje potom nadiktoval plavčíkom, aby ich zverejnili na informačných tabuliach pri bazénoch. Ako inak, žiadala to vyhláška.

No neboli to len meteorológovia, komu vyšla predpoveď. Naplno bodoval aj Oravec, ktorý hneď ráno predpovedal nával kúpania sa chtivých a nemýlil sa.Kúalisko sa postupne zaplnilo a hoci bol pracovný deň, okolo obeda takmer praskalo vo švíkoch ako predošlý víkend.

Slnko nemilosrdne pálilo, na oblohe nebolo ani mráčika a nikomu sa nechcelo z vody von. Deti do nej skákali, špliechali, bláznili sa, výskali. Zoltán však bol roztrpčený. Kvôli horúčavám veľmi rýchlo klesalo množstvo voľného chlóru vo vode. Ráno bola nameraná hodnota ako-tak v poriadku, no na obed a popoludní bola výrazne nižšia. Rovnaká situácia sa opakovala už niekoľko dní a týkala sa takmer všetkých bazénov, no najväčší problém sa ukazoval v rekreačnom bazéne s termálnou vodou.

„Dočerta! Zasa ten chlór. Furt sa musí niečo dodrbať,“ uľavil si Zoltán, keď sa vrátil do príjemného chládku v podzemí a sťažka dosadol na starú drevenústoličku, ktorá pod ním nebezpečne zavŕzgala. Potom si položil lakeť na stôl a hlavu plnú chmúrnych myšlienok si podoprel rukou.

Pokyny na riešenie takýchto situácií boli jasné – okamžite vykonať opatrenia v prevádzke, aby sa hodnoty dostali do normálu. V prípade rekreačného bazéna to

NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

11

znamenalo dodať tekutý dezinfekčný prostriedok do vody manuálne, čo nebolo

také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdalo. Zoltánov znechutený výraz tváre

hovoril za všetko. Najprv by ho čakala príprava vhodnej koncentrácie roztoku,

potom šaškáreň pri bazéne a opakované merania. Navyše pri manipulácii schlórnanom sodným bolo potrebné dodržiavať bezpečnostné predpisy. Ak si nechcel na

oblečení zadovážiť nejakú dieru a v tom horšom prípade si poleptať pokožku alebo

sliznicu, musel si obliecť gumenú zásteru, gumené rukavice a na ochranu očí štít

alebo okuliare.

Keď si v hlave premietol všetky činnosti, ktoré by musel vykonať a zvážilvšetky za a proti, veľmi rýchlo dospel k rovnakému rozhodnutiu, aké urobil aj vpredošlých dňoch.

Patrične ho aj okomentoval, no vzápätí pridal aj argument, ktorým chcelučičíkať svoje svedomie.

„Ja sa na to môžem zvysoka...Aspoň ľudia nebudú frflať, že ich štípu oči od chlóru,“ zašomral si popod nos a zopár ďalších argumentov si nechal aj na cestu k bufetom, kam ho ťahal hladný žalúdok a lákavá predstava oroseného pohára studenej dvanástky.

Možno keby ma tak nebolel ten prekliaty zub. Keby som nebol taký uštvaný, nevyspatý a unavený. Možno...

No skôr, než sa tam vybral, musel urobiť niečo, o čom si myslel, že ho ochráni pred nepríjemnosťami a čím chcel zakryť svoje klamstvo. Postupne otvoril všetkyprevádzkové denníky bazénov a do kolónky Voľný chlór, ktorú zatiaľ nechal nevyplnenú, dopísal vyhovujúce hodnoty. A všetko bolo vybavené, bez rečí a veľkého násilia... NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ 12

2. KAPITOLA

Peter Rybanský zhltol obľúbené raňajky pomerne rýchlo. Chlieb s maslom ajahodovým džemom, k tomu hrnček teplého kakaa, mu chutili za každých okolností a dosiaľ sa mu nezunovali.

„Už som zjedol,“ oznámil a opakom dlane si spokojne utrel hnedé fúzy od kakaa. Na tie ozajstné si musel pár rokov počkať.

Klaudia sa prekvapene pozrela na syna. Nestávalo sa často, aby raňajky spred neho zmizli tak rýchlo, nech boli akokoľvek obľúbené. Skôr naopak. Počasškolského roka ho často musela súriť, aby zrýchlil tempo jedenia, aj ostatných ranných povinností, inak by do školy chodil pravidelne neskoro.

Ale kam sa ponáhľa dnes? hútala v duchu a jej prekvapenie ešte vzrástlo, keď Peter vstal od stola a odniesol svoj tanier i hrnček do drezu.

„Tu sa dejú veci!“ zvolala Klaudia a nespúšťala zo syna oči. Od rána sa správal prinajmenšom neobvykle. Bol prvý deň letných prázdnin a namiesto toho, aby si dlhšie pospal a vyhol sa nenávidenému vstávaniu, prikvitol do kuchyne už o pol ôsmej. Prezlečený, umytý a učesaný. Navyše si ustlal aj posteľ, síce tak všelijako, no snahu mu rozhodne nemohla uprieť.

Raňajky zjedol v rekordnom čase a odnesenie riadu do drezu bola čerešnička na torte. Vo všeobecnosti to nerobil žiadny chlap, ani jej manžel Tomáš nie. Dosiaľ sa nestalo, aby to urobili bez upozornenia, sami od seba. Petrovo ukážkové správanie mohlo znamenať iba jedno jediné. Že niečo potrebuje, niečo, čo sa o chvíľu dozvie aj ona. Nemýlila sa. Petrova prosba prišla skôr, než stihla umyť všetok riad.

„Mami, môžem ísť dnes na kúpalisko?“

Klaudia položila umytý tanier na odkvapkávač, utrela si ruky do utierky aotočila sa k synovi.

„S kým?“

„S Filipom, a možno sa k nám pridajú aj ďalší kamoši. Však mi to dovolíš?“ opýtal sa Peter s nádejou v hlase, dúfajúc, že mama zohľadní všetky pozitívapoNEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

13

sledných dní vrátane vysvedčenia, s ktorým včera veselo vykračoval domov.Hroziacu trojku z matematiky sa mu podarilo opraviť v poslednej chvíli a päť dvojok

nemohlo ohroziť jeho prázdninové plány.

Navyše mu do kariet hralo aj počasie. Meteorológovia predpovedalipokračovanie teplého letného počasia, ktoré tento rok začalo skoro a už v júni vystúpili teploty nad tridsať stupňov. A aby si zabezpečil maminu dobrú náladu aj v čase, keď jej položí dôležitú otázku, nenechal nič na náhodu a od rána sekal dobrotu.

O to väčšie bolo jeho sklamanie.

„Prepáč, Petrík, to nepôjde. Bez dozoru dospelého ťa nepustím.“

„Ale, mami, prečo? Veď už budem šiestak. Aj Filipovi rodičia dovolili.“

„Ostatní ma nezaujímajú. Zaujímaš ma ty. Mimochodom, neverím, že Filipova mama s niečím takým súhlasila. Čo sa chcete utopiť?“

„Prečo by sme sa mali utopiť? Veď vieme plávať,“ bránil sa zúfalo Peter.Rozhovor s mamou sa vyvíjal inak, ako si predstavoval. Najhoršie bolo, že na všetky jeho za mala svoje proti.

„Môže sa vám však stať niečo iné. A kto vám potom pomôže, keď žiadnydoselý s vami nebude?“

„To je strašné, keď má niekto mamu zdravotnú sestru,“ s nevôľou zagúľaločami. „Všade vidíš iba nebezpečenstvo a úrazy. Veď už nie som malé decko.“

„Pochopíš, keď budeš dospelý a budeš mať svoje deti,“ mentorovala Klaudia. Bola rozhodnutá neustúpiť. Nemohla si pomôcť. Jej strach o Petra bol priveľký a aj keď si občas uvedomovala, že to preháňa, alebo jej to decentne naznačilikamarátky, robila všetko preto, aby ho ochránila pred nástrahami, ktoré naňho číhali. Čo na tom, že mal už jedenásť rokov.

Peter bol ich jediné dieťa. Dva roky po jeho narodení síce znovu otehotnela a s manželom Tomášom sa tešili na ďalšieho potomka, no ich radosť netrvala dlho. Potratila v prvom trimestri a nasledujúci pokus o rok neskôr dopadol rovnako. Nikdy sa s tým nezmierila a v strachu pred ďalším nezdarom úsilie o druhé dieťa radšej vzdala.

Peter pociťoval mamine obavy na každom kroku. Aj boj o povolenie ísť sa kúpať s kamarátmi na kúpalisko bol ťažší, ako očakával. Nechcel však hneď na začiatku vytiahnuť tromf, o ktorom si myslel, že by mohol zabrať. Pokúsil sa preto NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ 14 ešte raz zvrátiť nepriaznivo sa vyvíjajúci rozhovor spôsobom, akým to na mamu občas platilo. Prosíkaním a najsmutnejším výrazom v tvári, aký dokázal vystrúhať.

„Mami. Prosím. Sľubujem, že si dám pozor.“

Klaudia mu s úsmevom postrapatila hnedé kučeravé vlasy.

„Nie, Peťko. Darmo na mňa vrháš tie tvoje psie pohľady. Vydrž do víkendu. V sobotu mám síce dennú, ale v nedeľu sa môžeme ísť kúpať všetci. Aj s tatinom.“

„Ale mami! Vieš dobre, že on nerád chodí na kupko. Zasa nás zavlečie naPočúvadlo ako minulý rok. Je tam krásne, no voda je studená. Chceš, aby som ochorel?“

Peter sa snažil zlepiť dokopy všetky argumenty v prospech návštevy kúpaliska a ani trocha mu nevadilo, že sa uchýlil k citovému vydieraniu.

„Sľubujem ti, že ak vydržíš do nedele, pokúsim sa prehovoriť tatina, aby sme tentoraz išli na kúpalisko. Čo ty na to?“

„Dnes je len streda,“ nevďačne zastonal Peter.

„Nuž. Nedá sa nič robiť. Budeš musieť vydržať,“ povedala Klaudia a otočila sa k drezu, aby doumývala riad.

Peter sa zamračil. Prišiel čas na posledný útok, na posledný tromf z rukáva.

„Sľúbili ste mi za dobré vysvedčenie darček. Čo keby tým darčekom bolo dnešné kupko?“ ozval sa s nádejou.

„Nie synček. Už som povedala. A dobre, že spomínaš vysvedčenie. Dnes ho pôjdeš ukázať starkým. Určite ťa už netrpezlivo čakajú a keď budeš chcieť, môžeš sa okúpať u nich v bazéne na záhrade.“

Peter smutne zvesil hlavu. Napriek obrovskej snahe sa mu nepodarilo mamu presvedčiť a namiesto kúpania na kúpalisku sa musel uspokojiť s nafukovacím bazénom, ktorý bol dobrý akurát pre malé deti. Ani potápať sa v ňom nedalo.Nehovoriac o tom, že na návštevu kúpaliska sa tešil aj z iného dôvodu. Mala tam byť spolužiačka Laura, ktorá sa mu páčila a po ktorej už dávnejšie pokukoval. Bol to príliš lákavý dôvod na to, aby hádzal flintu do žita tak rýchlo. Musela predsaexistovať nejaká možnosť.

Vtom dostal nápad. Ak na kúpalisko nemohol ísť bez dozoru dospelých, tak...

„Mami, a čo keby si išla s nami ty? Veď do roboty ideš až večer.“

Klaudia zastavila tečúcu vodu a znovu sa obrátila k synovi.

„Je mi ľúto, ale naozaj nemôžem,“ pokrčila ramenami. „Som objednaná kleNEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

15

károvi a potom ešte musím nakúpiť a navariť. Keby mi dnes tatino nenechal auto,

neviem ako by som všetko stihla. Ak chceš, po ceste ťa môžem zaviesť k starkým.“

Peter si sklamane vzdychol a odišiel do svojej izby. Zvalil sa krížom cez posteľ a s nohami zvesenými na zem a hlavou opretou o stenu nadurdene hľadel pred seba. Takto si dnešný deň nepredstavoval. Mamin postoj k jeho osamostatňovaniu sa mu ani trochu nepáčil. Nechápal ju. Veď už nebol malé decko, na ktoré treba neustále dozerať a kontrolovať ho. Netušil, čo ju k tomu vedie, ale až príliš dobre vedel, ako to skončí, ak s tým neprestane. Odlúčením od kamarátov a v tom horšom prípade aj ich posmeškami.

Dumajúc o tragickej budúcnosti, zrazu mu zrak zablúdil na plagát na protiľahlej stene, z ktorého sa naňho usmieval obľúbený hokejista Pavol Demitra. Chvíľu si ho prezeral. Bol to bojovník, ktorý sa nikdy nevzdával a bojoval až do poslednej minúty. Tak ako sa na poriadneho kapitána patrí.

Ani ja to nemôžem vzdať.

Peter vyskočil z postele a načiahol sa za mobilom položeným na písacom stole. Vytočil číslo a priložil si ho k uchu.

„Čau, Peťo. Dobre, že voláš. Z nášho kúpania nebude nič. Mama ma nepustila. Vraj môžem ísť len v tom prípade, ak pôjde s nami aj ona,“ ozval sa Filipov hlas.

„Super. Akurát som ti to chcel navrhnúť. Moja mama ísť nemôže a napadlo mi, či by nemohla tvoja. Počkaj Filip, nepolož.“

Peter sa s mobilom v ruke rozbehol do kuchyne. Len čo otvoril dvere na izbe, vrazil do mamy.

„Čo sa deje? Kam tak letíš? Si už pripravený? Musíme ísť.“

„Mami, a keby s nami išla Filipova mama, pustila by si ma?“ vysypal zo seba Peter.

Klaudia prekvapene zdvihla obočie.

„Filipova mama?“

Klaudia zaváhala. Nechcela byť matkou, ktorá vždy všetko synovi zakazuje, ale na druhej strane tu bol jej strach, ktorý ovplyvňoval väčšinu rozhodnutítýkajúcich sa Petra. Nebolo ľahké potlačiť ho.

„Tak čo? Môžem ísť?“ súril ju syn a netrpezlivo prešľapoval na mieste.

„Najskôr sa musím dohodnúť s Filipovou mamou a opýtať sa jej, či ťa vôbec zo sebou zoberú,“ odpovedala Klaudia vyhýbavo. NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ 16

„To nie je problém.“ Peter rýchlo požiadal Filipa, aby zavolal mamu k telefónu a podal mobil tej svojej.

Klaudia si ho prekvapene priložila k uchu.

„Haló. Dobrý deň prajem. Tu Rybanská. Pani Švecová, môj synátor mi práve oznámil, že idete s Filipom na kúpalisko a vraj by ste ho vzali so sebou. Nebude vás to obťažovať?“

„Vôbec nie, pokojne môže ísť s nami. Aspoň im bude spolu veselšie.“

„Ďakujem vám. Ste veľmi milá. Peter bude rád. Už pol hodinu mi tu píli uši.“

„To nestojí za reč. Budeme ho čakať pred panelákom na parkovisku.“

„Kedy plánujete príchod domov?“

„Asi tak o piatej. Môže byť?“

„Jasné. A ešte raz vám ďakujem. Dosiaľ bol vždy iba s nami, tak...“

„Plne vás chápem. A nemusíte sa báť. Dám na nich pozor.“

Peter sa nevedel dočkať, kedy mama dotelefonuje. Len čo skončila hovor, s hlasným výkrikom radosti sa jej hodil okolo krku a vybozkával ju na líca.

Toto by už pred kamarátmi neurobil, usmiala sa Klaudia v duchu. Objala ho a pritisla k sebe.

„Si môj veľký chlap. A takí sa už správajú zodpovedne a dávajú na seba pozor.“

„Ale mami, zasa začínaš?“

Vykĺzol jej z náručia, aby si mohol pobaliť veci do ruksaku. Čo ak by si to náhodou rozmyslela?

Rozbehol sa ku skrini, otvoril ju a rýchlym pohľadom preletel všetky poličky.

„Kde mám plavky?“ zvolal bezradne.

Klaudia k nemu podišla.

„Ustúp. Všetko ti pripravím, lebo mi to tu rozhádžeš,“ povedala a pustila sa do balenia.

Peter chvíľu zvažoval, či si vziať aj potápačské okuliare, ktoré nesmeli chýbať na žiadnej dovolenke pri mori. Rozhodol sa, že ich tentoraz nechá doma. Miloval potápanie a mohol sa popýšiť krásnymi úlovkami mušlí. Život pod hladinou mora mu učaroval. Už odmalička rád sledoval dokumentárne filmy s touto tematikou a listoval v knihách o žralokoch a iných morských tvoroch.

Na kúpalisku mu otec potápanie zakazoval. Nechápal prečo. Raz sa mu to síce pokúšal vysvetliť, ale veľmi ho vtedy nevnímal. Boli to iba ďalšie prednášky oniNEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

17

čom. Nenapočúval sa ich už dosť? Na potápaní nevidel nič zlé. Bola to zábava, aj

keď s potápaním v mori sa to porovnať nedalo. No na vyťahovanie sa pred babami

postačilo.

Keď Klaudia pobalila Petrov ruksak, siahla do peňaženky a podala mubankovku. „Tu máš desať euro. Mali by ti stačiť. Na vstupenku a na jedlo. Nestihla som ti už zabaliť nejaký chlieb.“

„Ďakujem, mami. Kto by jedol na kupku chlieb z domu?“ prevrátil oči.„Skočíme s Filipom na langoš s kečupom a syrom.“

„Dobre, dobre. Len si dajte pozor. A poslúchaj pani Švecovú.“

„Jasné.“

Peter si rýchlo obliekol tričko s krátkym rukávom a kraťasy. Do zadného vrecka si schoval mobil. Ešte raz hodil pohľadom po Paľovi Demitrovi a nenápadnenaňho žmurkol.

Je dobojované, kapitán. Oplatilo sa nevzdať.

„Zápas sa skončil víťazstvom domácich a strelcom víťazného gólu je P E T E R R Y B A N S K Ý!“ zvolal nahlas ako hlásateľ na zimnom štadióne, vyhlasujúci meno strelca domáceho mužstva.

V predsieni si obul nové tenisky a postavil sa pred zrkadlo, aby kritickým okom skontroloval svoj zovňajšok. Poobzeral sa zo všetkých strán a potom si nespokojne prehrabol vo večne strapatých hnedých vlasoch. Nepomohlo to. Vlasy sa vrátili do pôvodného stavu. Aby schoval ich neposlušnosť, nasadil si na hlavu bielu šiltovku a ešte raz sa pozrel do zrkadla.

Klaudia s úsmevom sledovala syna, ako začína dbať o svoj výzor a oblečenie. Darmo, puberta už klopala na dvere, no zdalo sa jej, že akosi priskoro.

Peter rýchlo pobozkal mamu na líce, odomkol dvere a vyšiel na chodbu. Aby si to náhodou nerozmyslela, nepočkal ani na výťah a rozbehol sa dolu po schodoch.

„Ahoj!“ zakričal jej z dostatočnej vzdialenosti a ani sa nezastavil.

„Ahoj, môj,“ zavolala za ním Klaudia a vrátila sa do bytu. Bol najvyšší čas obliecť sa a vyraziť z domu.

Predsa len jej to však nedalo a vyšla na balkón, aby skontrolovala Petra. Práve vyletel z paneláku a namieril si to cez trávnik a detské ihrisko k parkovisku, až mu ruksak nadskakoval na chrbte. NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ 18

Švecovci bývali o tri vchody ďalej a Filip s Petrom sa kamarátili už odmalička. Menej priebojný Filip našiel v Petrovi ochrancu, a naopak, Peter potrebovalniekoho, pred kým sa mohol tak trochu vystatovať a kto by jeho reči hltal s údivom v očiach.

Klaudia nespúšťala oči zo syna, ktorý sa práve zvítal s Filipom a jeho mamou. Vtom všetci traja zdvihli hlavu a zamávali jej. S úsmevom im odmávala naspäť a keď auto Švecovcov neskôr zmizlo z dohľadu, vrátila sa do kuchyne. Zrak jej padol na nástenné hodiny visiace nad dverami.

„Teraz musím kopnúť do vrtule aj ja, inak ku gynekológovi neprídem načas,“ zvolala a rozbehla sa do spálne, aby sa prezliekla.

Prvý prázdninový deň sa už kúpal v teplých slnečných lúčoch a ľudia vosvojom pote. Bol naozaj ideálny deň na návštevu kúpaliska.

NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

19

3. KAPITOLA

Keď lietadlo Boeing 737 spoločnosti Ryanair bezpečne zosadlo na pristávaciu dráhu bratislavského letiska, doktorka Zuzana Danišová si s uľahčením vydýchla. Letecká doprava nebola jej srdcová záležitosť. Napriek všeobecne známymštatistikám o jej bezpečnosti lietala veľmi nerada a len vtedy, ak to bolo nevyhnutné.

Mesto na rieke Temža ju očarilo a uchvátilo. Nielen dokonale pripravenou a zorganizovanou konferenciou molekulárnych biológov, ktorá predbehlavšetky jej očakávania. Vďaka šikovnosti sekretárky Janky, ktorá zohnala ubytovanie v tesnej blízkosti konferenčného centra, ušetrila kopu času zbytočne strateného náročným cestovaním z a do hotela. Aj preto stihla za relatívne krátku dobunecelých troch dní navštíviť aj niektoré pamätihodnosti a nadýchať sa nezameniteľnej atmosféry tohto veľkomesta.

S ponukou zúčastniť sa medzinárodnej konferencie prišiel za ňou začiatkom mája vedúci laboratória, doktor Samuel Ravinger. Bol známy vycibrenýmzmyslom pre humor a tým, že pri rozprávaní anekdot rád sledoval reakcie ľudí. Medzi jeho obľúbené patrila aj tá, ktorou odôvodňoval výber svojho povolania.

„Ničím iným som sa stať nemohol,“ vravieval, vychutnávajúc si nechápavé pohľady tých, ktorí ešte nepoznali vtipnú pointu. Pokračoval až vtedy, keď usúdil, že ich už dostatočne dlho potrápil svojím mlčaním.

„V roku, keď som sa narodil, sa na moju počesť podarilo pánom Watsonovi a Crickovi odhaliť tajomstvo kódovania genetickej informácie. Výsledkom toho bol, ako isto viete, model dvojzávitnicovej štruktúry DNA. Musel som sa im za to nejako odvďačiť,“ dodal s potmehúdskym úsmevom na tvári.

Teraz sa však zdalo, že nežartuje.

„Pôjdeš na medzinárodnú konferenciu do Londýna.“

„Sama?“ začudovala sa.

„Áno, sama,“ prikývol vážne a vyvrátil tak všetky Zuzanine pochybnosti. „Snáď s tým nemáš nejaký problém? Adam je už veľký. Koľkože má? Desať? Tri NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ 20 dni bez mamy určite vydrží. Navyše téma konferencie je pre teba ako uliata.“

„Nie, nemám problém,“ povedala Zuzana neisto. „O akú tému ide?“

„Myslel som si, že sa ma na ňu ani neopýtaš,“ prehodil Ravinger. „Je tokonferencia s názvom Real-time PCR a jej využitie v molekulárnej biológii.“

Zuzana sa zamyslela. Ravinger mal pravdu. Bola to jej parketa. Real-time PCR bola jednou z metodík, ktorú v laboratóriu zaviedla na vyšetrenie prítomnosti viacerých druhov patogénov. A teraz sa jej núkala šanca vypočuť si prednášky iných kolegov z rôznych štátov sveta, prípadne si s nimi vymeniť skúsenosti v osobných rozhovoroch. Vďaka vynikajúcej znalosti angličtiny jej v tom nebránila ani jazyková bariéra.

„Ty prečo nejdeš?“ opýtala sa náhle. „Londýn bol vždy tvojou srdcovou záležitosťou.“

„To je síce pravda,“ zasnene prižmúril oči Ravinger. „No bol som tam užviackrát, a navyše mám na ten termín dohodnutý golf s majiteľmi spoločnosti. Tentoraz budeš musieť reprezentovať Diagnostik sama.“

Doktor Samuel Ravinger pracoval pre spoločnosť Diagnostik, s.r.o už od jej založenia a netajil sa dobrými až nadštandardnými vzťahmi s jej majiteľmi. No nik dy svoje postavenie nezneužil vyvyšovaním sa nad ostatnými kolegami. Vďaka dravosti, dostatku kapitálu a zavádzaniu nových jedinečných analýz, ktoré sa často v iných laboratóriách vôbec nevykonávali, urobil zo spoločnosti Diagnostik lídra v laboratórnej diagnostike.

Zuzana sa pri spomienke na rozhovor s Ravingerom spred dvoch mesiacov pousmiala. Bola mu vďačná, že ju na konferenciu do Londýna poslal. Novékontakty, ktoré tam nadviazala, ako aj plodné výmeny názorov medzi účastníkmi,naozaj stáli za to. Samotný Londýn bol už iba čerešničkou na torte.

Lietadlo na pristávacej dráhe postupne spomaľovalo, až nakoniec zastaviloúplne. Zuzana poslušne počkala, kým sa vypne signalizácia pripútania sa, odopla svoj bezpečnostný pás a vstala zo sedadla.

Otvorila skrinku nad hlavou, vybrala z nej svoju cestovnú tašku a prevesila si ju cez plece. Spolu s ostatnými cestujúcimi sa pomalým krokom posúvala ku dverám lietadla a keď sa v nich ocitla, naskytol sa jej nádherný pohľad na posledné lúče zapadajúceho slnka tesne nad obzorom.

Na rozdiel od londýnskeho počasia, kde počas troch dní len jeden ako tak stál za to a na chvíľu vyšlo aj slnko, v Bratislave ju privítal príjemný teplý večer.

NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

21

Kochať sa však dlho nemohla. Potrebovala riešiť dôležitejšie veci. Vyzdvihnutie

svojho auta, ktoré pred odletom do Londýna zaparkovala na platenom a stráženom

parkovisku blízko letiska, no ešte predtým telefonát rodičom, aby ich ubezpečila,

že je živá a zdravá.

Kým sa v príletovej hale na páse zjavili prvé kufre, zapla mobil a bez váhania vytočila mamine číslo a informovala rodičov a svojho syna, ktorý bol u nich na prázdninách, že šťastne pristála. Všetci v Čeríne sa jej už nevedeli dočkať.

Zuzana na rodičov nedala dopustiť. Ani na krásne detstvo prežité v Čeríne, v malej dedinke neďaleko Banskej Bystrice, ležiacej v lone nádhernej prírody,obkolesenej lesmi plnými hríbov, malín a čučoriedok. Poznala tam každý strom,každú lúku či záhradu. Vyrastala milovaná rodičmi, napĺňaná ich bezhraničnou láskou, i priateľstvami na život a na smrť. Prežila detstvo, na ktoré sa nezabúda.

Nečudo, že sa jej len ťažko odchádzalo na strednú školu do Banskej Bystrice a potom neskôr na univerzitu do Bratislavy. Do Čerína sa však vracala vždy rada. Najprv sama, potom so svojou láskou a budúcim manželom Patrikom.

Zuzana sa zamyslene zadívala na svoj mobil. Mala by zavolať aj jemu. A za iných okolností by už bez váhania vytočila manželove číslo a natešene muzvestovala najdôležitejšie zážitky z konferencie. Potom by mu povedala, ako veľmi ho ľúbi a teší sa na jeho objatie. Čo z toho bola dnes pravda? Zuzana si smutne povzdychla. Nie jej vinou sa ich manželstvo ocitlo na začiatku konca, aj keď Patrik to vnímal inak a nehodlal sa jej vzdať za žiadnu cenu.

Rozhodla sa, že mu predsa len zavolá.

„Prosím,“ ozval sa ráznym hlasom, z ktorého vycítila napätie.

„To som ja. Chcela som ti len povedať, že som doletela v poriadku a o chvíľu sadám do auta.“

Patrik mlčal.

„Haló, si tam?“ opýtala sa Zuzana.

„Už si spokojná? Toto si chcela? Ponížiť ma?“ zasyčal znenazdajky nenávistne a Zuzanou heglo.

„Preboha! O akom ponížení hovoríš?“ vyjachtala nechápavo.

„Nehraj sa na sprostú. Veľmi dobre vieš, o čom hovorím. Užila si si? Skoľkými? Povedz! S jedným? S dvoma?“ jačal hystericky do telefónu. NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ 22

Zuzana trpko oľutovala rozhodnutie zavolať mu. Čo vlastne očakávala? Že sa stane zázrak a Patrik sebakriticky uzná nezmyselnosť svojho konania? Že sa jeho žiarlivosť vyparí ako voda z mlák po letnej búrke? Nič také sa nestalo, ba práve naopak. Znova si naplno zlizla jeho ďalší emočný výlev.

V duchu si vynadala do sprostých kráv a ešte krajších nadávok sa jej ušlo od Patrika.

„Počuješ ma? Ty štetka, odpovedz!“ začula ho, hoci si mobil oddialila od ucha.

„Toto naozaj nepotrebujem ku šťastiu,“ povedala rezignovane a nechtom ťukla na displej, aby prerušila hovor.

Bol to jediný spôsob, akým sa dal zastaviť príval Patrikových urážok. Srizikom, že domáce privítanie bude o to drsnejšie.

Bolo krátko po polnoci, keď sa jej strieborná Honda Civic poslušne štverala tiahlym stúpaním na kopec severovýchodne od centra mesta, na ktorom vosemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia vyrástlo najväčšie banskobystrické sídlisko. Zuzana pomaly prešla celou ulicou až na jej koniec, márne sa obzerajúc na obe strany. Nájsť miesto na parkovanie, obzvlášť o tomto čase, bolo priam nemožné.

Napokon zaparkovala na kúsku voľného miesta kdesi medzi kontajnermi a stromami.

Možno už spí, preletela jej pri pohľade do tmavého okna na šiestom poschodí hlavou myšlienka, ktorá sa veľmi nápadne podobala na zbožné prianie. Zamkla auto, skontrolovala, či veľmi nevytŕča na cestu a s taškou na pleci vykročilasmerom ku vchodu paneláku. V polovici cesty ju niečo znovu donútilo zodvihnúťhlavu a upriamiť zrak do okien. Bol to len krátky okamih, možno zlomok sekundy, no odprisahala by, že v ich okne sa mihla záclona. Bol tam. Patrik. Čakal ju.

Nech sa stane, čo sa má stať. Bola pripravená na všetko. Aspoň si to myslela. Veď čo horšie jej mohol urobiť, ako znova ponadávať, počastovať vyberanými slovami a vrieskať na celý panelák, aby ho počuli všetci susedia? Aj tí na prízemí alebo v paneláku oproti a vďaka podivnému šíreniu zvuku, ktorý sa odrážal od budov betónovej džungle ako chcel, určite aj tí, čo bývali za rohom.

K fyzickej agresii sa dosiaľ neznížil a Zuzana dúfala, že sa tak nikdynestane. Podozrievanie, sústavné kontrolovanie a sliedenie, občas žiarlivostná scéna, to áno, ale ruku na ňu nedvihol. Otázka znela, v akej nálade ju privíta dnes? Posledný

NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

23

telefonát mnohé naznačoval a navyše si dovolila prerušiť ich hovor, čo sa rovnalo

takmer smrteľnému hriechu.

Tentoraz to však chlapec prehnal. Do štetiek mi nadávať nikto nebude. Nech sa opováži dotknúť sa ma, potom uvidí, dodávala si odvahy, keď odomykala dvere do bytu. Potichu vošla do tmy a siahla po vypínači na stene.

Veľkou predsieňou sa rozlialo svetlo a Zuzanu od ľaku myklo. Rovno pred ňou stál Patrik. Pohľad naňho však nebol hrozivý. Náhle oslepený svetlom smiešne zažmurkal, potom zvraštil tvár v grimasu. Keď si jeho oči ako tak zvykli na prílev ostrého halogénového svetla z nástennej lampy, na Zuzanino prekvapenie sa do nich namiesto zlosti vkradlo niečo iné. Ľútosť? Vina?

„Prepáč mi. Nechcel som na teba kričať. Môžeš mi odpustiť?“ ozval sa tichým hlasom a keby rozdávali Oskarov aj za domáce etudy, jeden by sa určite ušiel aj jemu.

Ako inak by sa dal oceniť taký skvelý herecký výkon? K previnilému tónu hlasu pripojil rovnako previnilý výraz tváre. Lepší by nevystrúhal ani jej obľúbený herec Robert De Niro.

Nie, nebola naňho zlá. Nie viac, ako si zaslúžil. Za tú štetku by si iná dávnopobalila veci. Lepšie povedané, zbalila by ich jemu. A čo sa týka prosíkania oodpustenie, bola to rovnaká pesnička s notoricky známym a obohraným refrénom. Stále rovnaký scenár, z ktorého už bola unavená. Hysterické výstupy manžela, plnéneodôvodnených obvinení a urážok, striedali kajúcne ospravedlňovania, hry na city, odprosovania a sľuby, že sa už nikdy nič podobné nebude opakovať. Sľuby, ktoré zostali iba sľubmi. Dokedy to bude ochotná znášať?

„Nepovieš na to nič?“ prerušil Patrik tok Zuzaniných myšlienok a pristúpil o krok bližšie.

Necúvla. Na chvíľu sa zahľadela do jeho modrých hlbokých očí, ktorými ju voľakedy tak veľmi očaril, akoby v nich chcela nájsť odpovede na svoje otázky. Tie však musela hľadať v sebe. Nie tu a nie teraz, keď po ťažkom a únavnom dni, uprostred noci, netúžila po ničom inom, iba po sprche a vlastnej posteli. Iba nastavením zrkadla vlastným pocitom sa mohla dopracovať k správnej odpovedi a posunúť sa ďalej. A na to bola momentálne príliš unavená.

Patrik čakal. Vedel, že tentoraz to prehnal viac ako kedykoľvek predtým.Pravdupovediac, vôbec sa neovládol a pretlak emócií z neho vyletel ako neriadenástreNEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ 24 la, ktorá narobila riadnu spúšť. Stalo sa to už mnohokrát, no nikdy s takouintenzitou a škodami.

Uprel psí pohľad na Zuzanu, do ktorého pre istotu pridal aj štipku ľútostinavyše. Nič nezaberalo. Jeho žena sa tvárila odmerane, akoby bol vzduch a mlčky si vyzúvala topánky. V duchu zaklial a musel sa veľmi premáhať, aby i naďalej udržal na tvári masku poníženého prosebníka a nevypustil z úst slová, ktoré sa mu tisli na jazyk a určite by všetko zhoršili. Radšej ich prehltol a keď Zuzana prechádzala popri ňom, jemne ju chytil za plece.

„Zuzi, mám si tu pred tebou kľaknúť na kolená alebo čo vlastne chceš? Odpusť mi, prosím ťa. Nechal som sa uniesť. Môže sa to stať každému. Počuješ?“

Patrikov hlas znel nástojčivo a nervózne.

Zuzana zastala a smutne si vzdychla. Bolo zrejmé, že Patrik nič nepochopil. Vôbec nič. On snáď ani netušil, čo jej na ňom vadí. Asi mu nedochádzalo, ako veľmi jej ubližuje.

Nadišiel čas, aby mu to dala zreteľne najavo.

„Ako si to predstavuješ, hm? Že ti vždy všetko odpustím, zabudnem na tvoje urážky a hodím sa ti okolo krku nadšená, že ťa vidím? Tak nejako?“ ozvala sazvýšeným hlasom a spýtavo sa pozrela na Patrika.

Hoci sa cítila na smrť unavená a neskorá nočná hodina nebola najideálnejším časom na riešenie manželských problémov, pozbierala zvyšky síl a zodvihla zprachu zástavu pošliapanej dôstojnosti. Sama bola prekvapená, kde sa v nej zrazu nabrala toľká odvaha, kam sa stratil strach, ktorý ju držal pri zemi a nedovolil jej postaviť sa na otvorený odpor.

Prekvapený zostal aj Patrik a neveriacky vypleštil na Zuzanu oči.

„Čo sa týka kľačania na kolenách, videl si už muža, ktorý by kľačal predštetkou? Nebýva to naopak?“ pokračovala Zuzana a úplne tým vyrazila Patrikovi dych.

A kým znova naberal vzduch do pľúc, smelo pokračovala.

„Obávam sa, že to takto ďalej nepôjde. Ak sa nezmeníš...ak so sebou niečoneurobíš...ak nepochopíš, že mi tým, čo ty nazývaš láska, ubližuješ, tak....“

Patrik bol v šoku. Neveril vlastným ušiam. Takto sa jeho poslušná manželka nikdy nesprávala a čo bolo horšie, jej ultimátum a nedokončená hrozba munaháňali strach. Niekde urobil veľkú chybu. Niečo musel prehliadnuť. Alebo niekoho.

NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

25

Nemohol totiž uveriť, že náhla premena Zuzany na Janu z Arku bola iba jej dielom.

Niekto jej musel pomáhať, dodávať odvahu, radiť. Ale kto?

Náhle mu preletela hlavou vtieravá myšlienka, ktorá spôsobila, že jeho horné zuby zaklapli do dolných silou stisku rotvajlera, až sa mu na tvári zvýraznili lícne svaly a na krku mu navreli žily.

Zuzana má milenca. Preto tá premena. Preto si dovolila vystrkovať rožky.

Zhlboka sa nadýchol a s obrovským sebazaprením potlačil bublajúcu erupciu emócií tesne pred jej výlevom na povrch. Z taktického hľadiska by to bola chyba a on si už ďalšiu nemohol dovoliť.

„Takže?“ začul Zuzanin hlas akoby spoza steny a vtedy si uvedomil, že ešte stále stojí pri ňom a čaká na odpoveď.

„Zmením sa. Sľubujem,“ odvetil čo najpresvedčivejšie a na záver pridal slovo, ktorým ľudia zvykli zdôrazniť vážnosť svojich sľubov, bez ohľadu na to, či ich neskôr dodržali alebo nie.

„Prisahám.“

„Dobre. Uvidíme. No teraz, ak dovolíš, pôjdem sa osprchovať a ľahnúť si. Od únavy ledva prepletám nohami,“ povedala Zuzana a odšuchtala sa do kúpeľne.

„Áno, uvidíme. Najmä ty uvidíš a nebudeš sa stačiť čudovať,“ uškrnul sa Patrik.

Počkal, kým sa Zuzana poberie do postele a usalašený v kresle s pohárom whisky v ruke sa pustil do vymýšľania diabolského plánu. NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ 26

4. KAPITOLA

Termálne kúpalisko sa nachádzalo na kraji mesta na ostrove, ktorý vytvorila rieka a jej mŕtve rameno. Jeho vznik umožnil pred vyše štyridsiatimi rokminález geotermálneho prameňa, ktorý z hĺbky tisícsedemstopäťdesiat metrov dodával vodu s teplotou šesťdesiatpäť stupňov Celzia.

Kúpalisko s kapacitou tritisícpäťsto návštevníkov ponúkalo počas letnej sezóny pestrú ponuku trávenia voľného času v šiestich bazénoch, na ihriskách, vstravovacích zariadeniach a dostatok trávnatých plôch na slnenie aj stromov pre tých, ktorí pred pálivým slnkom uprednostňovali tieň.

Neďaleko vchodu pre návštevníkov sa rozprestieralo veľké parkovisko, no nie dosť veľké na to, aby sa najmä počas víkendov rýchlo nezaplnilo autami, ktorépotom k nevôli obyvateľov priľahlej okrajovej štvrte obsadili okolité ulice a dokonca voľné miesta pri rieke.

Hoci bol prvý prázdninový deň, Vanda Švecová tento problém riešiť nemusela. Na radosť syna Filipa a jeho kamaráta Petra sa na kúpalisko vybrali o deviatej ráno a miesto na parkovanie našla poľahky.

Keď spolu s deťmi vystúpila z auta, ledva ich udržala na uzde. Rýchlymkrokom prešli po drevenom mostíku, vybudovanom nad mŕtvym ramenom rieky ako originálny vchod na kúpalisko. Pri turniketoch si kúpili lístky a pokračovalismerom na trávnatú plochu čo najbližšie k bazénom, kde si zložili veci. Prezlečenie do plaviek v novovybudovanej prezliekárni a ponatieranie sa krémom na opaľovanie zvládli v rekordnom čase a už im nič nebránilo vybrať sa k bazénom.

„Ideme na to?“ zaškeril sa Peter, nadšený, že sa to nakoniec predsa len podarilo. Boli na kúpalisku a úžasné prázdniny sa mohli začať.

„Jasné,“ zasmial sa Filip. „Hor sa do vody!“

Obaja sa rozbehli k bazénom, ktoré boli obkolesené pekne upraveným živým plotom, s možnosťou prístupu iba cez brodiská so sprchami. Filip vbehol dojedného z nich a pustil na seba prúd vody.

NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

27

„Studená!“ zaujúkal a vybehol odtiaľ celý uzimený.

„Na to musíš ísť s rozumom,“ sebavedomo zahlásil Peter a cez brodisko prešiel s víťazoslávnym úsmevom na perách po jeho betónovom okraji bez toho, aby si namočil nohy. Žiadny z plavčíkov si ho nevšimol.

Hneď za brodiskom ich privítal plavecký bazén s dĺžkou päťdesiat metrov a vedľa neho dvadsaťpäťmetrový pre neplavcov.

„Do ktorého vlezieme?“ opýtal sa Peter a porozhliadol sa po všetkýchbazénoch. Okrem plaveckého a bazéna pre neplavcov mali na výber aj rekreačný,perličkový, detský a dojazdový pre tobogán.

„Mne je to jedno. No musíme sa kúpať tak, aby na nás mama videla. Vieš, čo sme jej sľúbili?“ pripomenul mu Filip sľub, ktorý obaja dali ešte v aute.

„Viem, viem,“ zamrmlal Peter. „Neboj sa, uvidí nás.“

Prítomnosť Filipovej mamy mu nebola po vôli, no ak si chcel dnes užiťkúanie na kúpalisku, musel sa s tým zmieriť. V opačnom prípade by teraz počúval pochvaly od starkej a poučovania od starkého, že aj päť dvojok sa dá opraviť, len treba chcieť. Starkých mal rád a prázdniny u nich boli nezabudnuteľné. No k nim mohol zájsť večer s otcom.

„Snáď nechceš ísť do detského? Ten je najbližšie k deke,“ zachechtal sa Peter.

„Tam nie. Odtiaľ by nás plavčík vyhodil,“ bránil sa Filip. „Poďme doplaveckého. Trochu si zaplávame.“

Len čo to dopovedal, Peter sa rozbehol k bazénu a skočil do vody ukážkovú hlavičku. Na chvíľu zmizol pod hladinou a vynoril sa o pár metrov ďalej. Akurát včas, aby zbadal Filipa, ako lezie do bazéna po rebríku.

„Nebuď baba. Nevieš skákať hlavičky?“ podpichol ho, keď k nemu priplával.

„Viem. Najprv som chcel vyskúšať, či je studená,“ vyhováral sa Filip.

„No jasné,“ odhalil jeho výhovorky Peter a aby mu demonštroval svojeschopnosti overené aj potápaním v mori, sebavedomo zahlásil: „Pozri. Zídem až na dno.“

Peter nabral vzduch do pľúc a zmizol pod hladinou. Niekoľkými zábermi rúk sa dostal až na dno bazéna a zostal tam chvíľu nehybne ležať. Iba bublinky stúpajúce k hladine naznačovali, že je živý a pomaly vypúšťa zásobu vzduchu. Keď sa mu minula, vyplával hore.

„Skúsiš aj ty?“ opýtal sa Filipa, keď vystrčil hlavu z vody. NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ 28

„Mne sa nechce potápať,“ odvetil Filip a sledoval, ako z Petrových mokrých vlasov stekajú kvapôčky vody po tvári. Niektoré z nich sa mu zachytili namihalniciach a trblietali sa na slnku.

„Čo si mäkký? Voda je skvelá,“ nahováral ho Peter.

„Nie som. No nerád sa potápam. Voda mi pri tom ide do nosa aj do uší. Nemám to rád.“

„Fajnovka. Aj mne, ale nerobím si z toho ťažkú hlavu.“

„Ty nie, lebo si ako ryba. Aj priezvisko máš také - Rybanský. Ja si radšejzalávam,“ povedal Filip, odrazil sa od bočnej steny bazéna a s hlavou nad hladinou plával na druhú stranu. Peter ho nasledoval pod hladinou.

Po chvíli prebehli do rekreačného bazéna naplneného termálnou vodou, aby sa zohriali. Ponorili sa až po krk, keď si Peter zrazu všimol skupinku chichotajúcich sa dievčat. Kráčali popri bazéne a blížili sa k nim. Bola tam aj ona. Laura.Najkrajšia baba v triede. Bohyňa. Peter od nej nemohol odtrhnúť zrak. Pri pohľade na jej postavu v červených sexi plavkách a nádherné dlhé hnedé vlasy doslova tajil dych.

„Filip. Filip,“ ozval sa tlmeným hlasom.

„Čo sa deje?“

„Ide k nám Laura s babami. Nenápadne si ju všímaj, či sa na mňa bude pozerať.“

„Čo mám robiť?“ nechápal Filip, no odpovede sa už nedočkal.

Peter náhle zmizol pod hladinou a začal vo vode robiť kotrmelce. Potom sa rukami dotkol dna, vystrel nohy a predviedol ukážkovú stojku. Keď znova vystrčil hlavu, dievčatá boli preč.

„Fuj, mám nos plný vody, až mi sopeľ vybehol,“ povedal a odpľul si.

„Načo robíš také sprostosti?“ krútil hlavou Filip.

„Ty tomu nerozumieš. Iné ma však zaujíma. Tak čo, pozerala sa?“

„Čo ja viem. Možno sa raz pozrela.“

„Ako to, že nevieš? Kam si sa díval?“ čertil sa Peter.

„Dostal som ťa. Dostal!“ rozosmial sa Filip, až sa chytal za brucho. „Pozerala sa. Dokonca sa pristavila, či si nezahráme minigolf.“

„Somár. Tým si mal začať. Tak na čo čakáš? Ideme!“

Peter svižne vyliezol z bazéna a Filip ho nasledoval. Bol najvyšší čas, pretože pri živom plote zazrel mamu, ako sa rozhliada po okolí a hľadá ich. Filip jejzakýNEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

29

val na znamenie, že sú v poriadku a pre istotu zamieril k nej, aby jej oznámil, že

nasledujúcu hodinu budú hrať minigolf. Potom sa so spokojným svedomímrozbehol za Petrom, ktorý ho nečakal a kráčal za hlasom svojho srdca.

Vydarený deň ubehol ako voda. Keď nadišiel čas odchodu a Peter s Filipom sa unavene rozvalili na zadnom sedadle auta, mali na čo spomínať. Minigolf sdievčatami, kopec zábavy a smiechu, kúpanie vo všetkých bazénoch a bláznivé jazdy na tobogane, stáli za to a úplne vymazali z ich hláv uplynulý školský rok. Začal sa čas bezstarostných hier a radosti. Väčšinu zážitkov Peter zdokumentoval svojím novým mobilom, na ktorý bol patrične hrdý a cestou domov si s Filipom ešte raz prezreli všetky fotky. Nasmiali sa najmä na tých, ktoré urobil Filip a zachytávali Petrov zadok vytŕčajúci z vody pri potápaní.

Peter mal aj iný dôvod usmievať sa. Okrem toho, že sa do sýtosti vyšantil vo vode, zdalo sa, že zabodoval aj u Laury.

Bodaj by celé prázdniny boli také ako prvý deň, pomyslel si.

Bol to deň, na ktorý sa nezabúda. NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ 30

5. KAPITOLA

Tomáš Rybanský si pobalil veci do aktovky a chystal sa odísť domov. Spriebehom dňa bol maximálne spokojný. Práca hydrobiológa, ktorú po skončeníuniverzity začal vykonávať v laboratóriu na Úrade verejného zdravotníctva, mu šla od ruky. Stihol dokončiť analýzy všetkých vzoriek, zapísať výsledky do počítača a ešte si aj vylepšiť náladu žartovaním s kolegyňou Lenkou, ktorá, ako sa zdalo, mala rada jeho vtipkovanie.

Skontroloval čas na hodinkách. Do odchodu autobusu zostávalo necelýchpätnásť minút. Znovu očami preletel celé laboratórium, skontroloval všetky okná, elektrické zásuvky a prístroje, a keď sa uistil, že je všetko v poriadku, pobral sa do šatne. Tam svoje biele pracovné oblečenie vymenil za bledomodrú košeľu skrátkym rukávom, letné nohavice pieskovej farby a vzdušné mokasíny.

Len čo dorazil domov, už v predsieni mu udrela do nosa vôňa praženej cibule, ktorá ho nasmerovala priamo do kuchyne, kde sa pri kuchynskej linke usilovne zvŕtala Klaudia. Hnedé vlasy, inokedy padajúce na plecia, mala zopnuté dojednoduchého chvosta a v pohodlnom bavlnenom bielom tričku s krátkym rukávom, ktoré jej siahalo až pod zadok, vyzerala vábivo.

„Ahoj, zlatko. Už som doma,“ zvolal veselo. „Ako si dopadla u gynekológa? Je všetko v poriadku?“ Podišiel k nej, odzadu ju oboma rukami chytil za boky a pobozkal na líce.

„Ahoj. Dúfam, že áno. Výsledky cytologických sterov budú do dvochtýždňov,“ odvetila Klaudia, vrátila mu bozk a ďalej sa nerušene venovala krájaniu mäsa na guláš. Chýbal jej dokrájať už iba kúsok a chcela to stihnúť, kým sa cibuľa upraží do sklovita.

Po rannej naháňačke deň pokračoval v pokojnejšom tempe. Urobila nákupy a dopriala si aj posedenie na káve s kamarátkou, ktorú stretla v obchodnom centre. Aspoň na chvíľu sa odreagovala od bežných starostí a podarilo sa jej zatlačiť do úzadia aj obavy o syna. Rozhodla sa uveriť faktu, že Filipova mama, učiteľka na

NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

31

základnej škole, je dostatočnou zárukou prísneho dozoru.

Domov prišla iba prednedávnom a bez meškania sa pustila do prípravy večere, aby do nočnej služby odchádzala s vedomím, že o jej chlapcov a ich hladnéžalúdky je postarané.

„Čo to bude, keď to bude?“ opýtal sa veselo Tomáš a nazrel ponad jej plece.

„Guláš. Obaja ho máte radi.“

„Nejako v týchto horúčavách nie som hladný.“

„Chceš mi tým povedať, že sa tu snažím zbytočne?“ Klaudia sa s hranouhrozbou v hlase a s nožom v ruke otočila od kuchynskej linky. Vôbec sineuvedomovala, ako hrozivo pôsobí.

Tomáš prekvapene zaspätkoval, no nespúšťal z nej oči. Viac ako nôž ho totiž upútali jej bradavky, ktoré sa zreteľne črtali pod tričkom a automaticky pritiahli jeho zrak. Vtom mu niečo napadlo, čo ešte viac rozdráždilo jeho bujnú fantáziu.

Ak nemá podprsenku, možno je na tom rovnako aj dole a neobliekla si aninohavičky, preletela mu hlavou nezbedná myšlienka, ktorá presunula jeho zvedavý pohľad o čosi nižšie. S potmehúdskym úsmevom na perách k nej podišiel, aby sa presvedčil o opodstatnenosti svojich erotických predstáv.

„Toto teraz nebudeme potrebovať,“ žmurkol nezbedne, opatrne jej vzal z ruky nôž a položil ho na kuchynskú linku vedľa taniera s pokrájaným mäsom. Potom ju objal okolo pása a rukami skĺzol až na jej zadok. Pevne ho uchopil do dlaní apritiahol si ju k sebe.

„Koľko máme času?“ žiadostivo šepol.

Klaudia očividne znervóznela a jemne sa vymanila z objatia.

„Počkaj, prihorí mi cibuľa,“ preložila hrniec mimo ohňa a vypla plyn.

Oheň Tomášovej túžby však horel ďalej.

„Deje sa niečo, zlatko?“ pokúsil sa znova priblížiť ku Klaudii.

„Petra som pustila s Filipom Švecom a jeho mamou na kúpalisko,“ náhle z nej vyletelo a úkosom sa pozrela na Tomáša. Trocha sa obávala, ako prijme fakt, že napriek jeho averzii k návštevám termálnych kúpalísk tam dovolila Petrovi ísť a navyše bez rodičovského dozoru.

„Asi nebol príliš nadšený, že ani cez prázdniny nemá pokoj od učiteliek, však?“ zasmial sa nahlas Tomáš a úplne tým vygumoval jej obavy. NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ 32

„Inak by som ho nepustila, takže nemal na výber,“ uľahčene si vydýchla.

„Takže kedy sa majú vrátiť domov?“ dobiedzal znova Tomáš.

„Okolo piatej.“

„Tak na čo ešte čakáme?“ veľavravne sa uškrnul, keď skontroloval čas nanástenných kuchynských hodinách.

„Teraz?“ pochopila narážku a trocha sa zapýrila.

„A prečo nie? Konečne sme chvíľu sami.“

Tomáš sa túžobne zadíval do Klaudiiných nádherných mandľovo hnedých očí. Žiarivo sa naňho usmiala, až sa jej na lícach vytvorili jamky. Miloval ich od chvíle, ako ju prvýkrát uvidel v rýchliku z Bratislavy. Sedela pri okne a keď strčil hlavu do kupé a opýtal sa, či si môže prisadnúť, súhlasne prikývla a nesmelý úsmevohraničila dvomi rozkošnými jamkami.

Bola to iba súhra náhod, ktorá ich doviedla v rovnakom čase na rovnaké miesto a de facto ich dala dokopy. Tomáš vtedy študoval posledný ročník univerzity avracal sa z internátu neskorším vlakom ako obvykle. Práve tým vlakom cestovala domov aj Klaudia, ktorá pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici a v ten deň úspešne zvládla atestačné skúšky v Bratislave. Nebyť tejto zhody okolností, možno by sa nestretli nikdy.

Cesta im ubehla až príliš rýchlo. Tomáš sa ukázal ako príjemný spoločník arozrávač, Klaudia ho so záujmom počúvala. A keď sa jej zošuchol časopis zo sedadla na zem, Tomáš sa ako správny džentlmen poň zohol. Urobila to aj Klaudia a o chvíľu si už obaja šúchali narazené čelá a smiali sa. Tomáš z nej nemohol spustiť zrak.

Páčili sa mu jej rozžiarené oči, cudný úsmev aj zvonivý smiech. Jej mimika, keď krčila nosom, ladný pohyb rukou, keď si naprávala vlasy, páčila sa mu skrátka celá. Keď vystúpili z vlaku, pozval ju na kávu, aby ich príjemné chvíle predĺžil čo najviac. Bola to láska na prvý pohľad a zdalo sa, že ani on jej nie je úplne ľahostajný. Odvtedy už boli spolu, a rok po skončení Tomášovho vysokoškolského štúdia sa vzali.

„Nestihnem uvariť večeru a onedlho sa musím chystať do nočnej,“ namietla Klaudia. Ako zdravotná sestra sa nemohla omeškať ani o chvíľu, no jej argumenty nezneli dostatočne presvedčivo a Tomáš ich okamžite zmietol zo stola.

„Keď ťa len toto trápi...,“ mávol rukou. „Na večeru si dáme chlieb s niečím. Ešte nejaké pripomienky, pani Rybanská?“

NEČAKANÁ DIAGNÓZA NORO ÖLVECKÝ

33

Nečakal na odpoveď. Chytil ju za ruky a pritiahol si ju k sebe. Klaudia muovinula ruky okolo krku, stúpla si na špičky a nežne ho pobozkala na pery. Niežeby jej stošesťdesiatštyri centimetrov výrazne zaostávalo za priemernou výškou žien, no vzala si za manžela chlapa, ktorého výška stoosemdesiatdva centimetrov ju vždy donútila trocha sa nadvihnúť. Tomáš jej bozk opätoval.

„Môžeme pokračovať?“ usmial sa, keď sa ich pery na chvíľu od seba odlepili, no viditeľne túžili po



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist