načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Nebo je naše (SK) - Luke Allnutt

Nebo je naše (SK)

Elektronická kniha: Nebo je naše (SK)
Autor:

Srdcervúci román o láske a nádeji, koré dokážu vyliečiť aj smrteľné rany. Rob Coates dosiahol v živote všetko, po čom túžil. Je úspešný, má skvelú manželku a to ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  239
+
-
8
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0551-6
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Srdcervúci román o láske a nádeji, koré dokážu vyliečiť aj smrteľné rany. Rob Coates dosiahol v živote všetko, po čom túžil. Je úspešný, má skvelú manželku a to najcennejšie zo všetkého, syna Jacka, s ktorým je každý deň plný dobrodružstiev. Náhle však rodinu zasiahne neľútostná choroba a Robovi sa zrúti svet. Beznádej ho strhne až na samé dno a on nenachádza silu vrátiť sa späť do života. Jedinú útechu mu prináša fotografovanie miest, ktoré navštívil so synom.

Zařazeno v kategoriích
Luke Allnutt - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Nebo je naše

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.vydavatelstvoplus.sk

www.albatrosmedia.sk

Luke Allnutt

Nebo je naše – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.




Venujem Markéte,

Tommymu

a Dannymu.



Prvá

časť



9

1

Kým tu ešte bola, hltala jednu knihu za druhou. Vosvojom obľúbenom kresle, v posteli, obložená hŕbouvankúšov. Knihy jej padali z nočného stolíka, kopili sa nadlážke. Najviac zo všetkého milovala zahraničné detektívky.

Prehrýzala sa cez ne s cudne našpúlenými peramia s kamennou, nehybnou tvárou.

Niekedy som sa v noci zobudil a videl som, že ešte stále svieti: Anna, jej výrazná silueta, sedela s vystretýmchrbtom tak, ako ju vždy učili. Nevšimla si, že som hore, hoci som sa k nej otočil. Neodlepila oči od knihy, obracala stránky, akoby sa bifľovala na písomku.

Spočiatku to boli zvyčajní škandinávski podozriví – Henning Mankell, Stieg Larsson –, po nich však prešla na nemecký roman noir zo štyridsiatych rokov či akúsi thajskú ságu zo šesťdesiatych rokov, ktorá sa odohrávala na ostrove Phuket. Obálky boli spočiatku známe – rozpoznateľné fonty a dizajn veľkých vydavateľstiev –, ale onedlho získali nádych ezoteriky, sadzbu som nepoznal a aj väzba bola iná.

A jedného dňa bola zrazu preč. Neviem, kam sapodeli tie knihy. Od toho dňa po nich pátram v naivnom očakávaní, že niektoré z nich nájdem tajne zastrčené na ktorejsi z mojich poličiek, no žiadnu z nich som už nikdy viac nevidel. Podľa mňa si ich všetky vzala so sebou,nachala ich do jedného z tých svojich farebných vriec na separovaný zber odpadu.

Dni po jej odchode sú rozmazané. Akoby som bol v narkóze. Zatiahnuté závesy a čistá vodka. Znepokojivé ticho, také, ako keď pred zotmením úplne zmĺknu vtáky. Spomínam si, ako som sedel v hale a civel na krištáľový pohár s hrubým dnom a nebol som si istý, či sa za palec vodky meria podľa palca naležato alebo nastojato.

V dome bol prievan. Ťahalo popod dvere, cezpopraskané steny. Myslím, že som vedel, odkiaľ fúka. Nonemohol som tam ísť. Nemohol som vyjsť po schodoch, lebo to už nebol náš dom. Tie miestnosti neexistovali. Akoby mi do nich zakázali vstúpiť dospelí, ktorí tam skrývajú svoje tajomstvá. A tak som iba sedel, dole, v tom starom mŕtvom dome, a vietor mi ofukoval šiju. Odišli a všetko zahalilo zraňujúce ticho. Och, som si istý, že by ju potešilo, keby ma teraz videla, v  ufúľanej krčmičke, zastrčeného v  tmavom kúte – iba ja, blikotajúci televízor, falošný hluchonemý predávajúci svetielkujúce kľúčenky s motívmi z Disneyho rozprávok. Na vchodových dverách je diera, akoby sa ich niektopokúsil vykopnúť, a cez povievajúci priehľadný plast vidím zopár detí. Mocú sa po parkovisku, fajčia a na starejbéemikske predvádzajú všakovaké kúsky.

„Varovala som ťa.“ Nahlas by to nepovedala – to by bolo pod jej úroveň –, vyčítal by som jej to však z tváre, z  takmer nebadateľne zdvihnutého obočia, z náznaku úsmevu.

Anna si vždy myslela, že som trochu neokrôchaný, nikdy sa mi nepodarilo striasť zo seba sídlisko.Spomínam si, ako som jej povedal, že môj otec chodievav sobotu popoludní do stávkovej kancelárie. Nasledovalo zdvorilé prekvapenie, samoľúby úsmev. Lebo z  jej rodiny nikto nechodil ani len do krčmy. Ani na Vianoce? spýtal som sa raz. Povedala nie. Po večeri si možno dali pohárik sherry, ale iba to, nič viac. Namiesto tohochodili zvoniť.

Už je tma, na západ slnka si však nespomínam.Vonku niekto na aute túruje motor a svetlo zo svetlometov kĺže po stenách krčmy ako bacharská baterka. Vrátim sa k baru a objednám si ďalšie pivo. Otočia sa ku mne hlavy, no nedívam sa im do očí, vyhýbam sa zrakovému kontaktu, nevyspytateľnému pokyvkávaniu.

Na stoličke, tvárou k dverám, sedí statný rybár.Rozráva rasistický vtip o nevernej žene a o chĺpkuvytrhnutom z ohanbia a mne sa vybaví, že som ho raz po škole začul kdesi v zapadnutej uličke vo východnej častiLondýna, kde ľudia vyhadzujú pornočasopisy a prázdneplechovky od koly. Štamgasti sa pri pointe zasmejú, alebarmanka nie. Odvráti sa od nich. Na stene za ňou visia pin-up girls z tretej stránky a zarámovaný výtlačok novín, čo vyšli deň po 11. septembri.

„Štyri libry desať pencí, zlato,“ oznámi mibarmanka a postaví pivo na pult. Ruky sa mi trasú, prstami sa neobratne premŕvam v peňaženke, drobné vysypem na bar.

„Pardon,“ ospravedlňujem sa, „studené ruky.“

„Viem,“ povie. „Vonku mrzne. Ukážte.“ Vezmemince a  potom mi z  dlane odráta zvyšok sumy, akoby som bol dáky senilný dôchodca.

„Takže,“ ráta. „Štyri desať.“

„Vďaka,“ vyhabkám trochu zahanbený. Usmeje sa. Má milú tvár. Takú na miestach ako toto často nevidieť.

Keď sa zohne, aby povykladala riad z umývačky,lognem si poriadny dúšok zo svojej ploskačky. Je tojednoduchšie, než objednávať panáka ku každému pivu.Človek sa hneď zapíše ako ožran a ľudia vás nespustia z očí.

Cestou späť k stolu si na opačnom konci baruvšimnem mladú ženu. Predtým sedela s akýmsi mužom,zrejme jedným z  rybárových kamarátov, no ten už odišiel, pneumatiky zakvičali a on odfrčal na vytuningovanom hatchbacku. Povedal by som, že si zrejme chcela večer niekam vyraziť: minisukňa, tesný ligotavý top a dlhéčierne riasy.

Po očku som sledoval barmanku, dával som pozor, aby ma nezbadala, potajme som si znova poriadne upil vodky a pocítil známe vzrušenie, tú smutnú blaženosť.Zahľadel som sa na ženu pri bare. Prešla na tvrdé, zavolala na barmanku, podľa mňa to bola jej kamarátka. Zasmiala sa a takmer spadla zo stoličky, len tak-tak znova získalastratenú rovnováhu, lapila dych.

Pôjdem za ňou. O chvíľu. Potrebujem ešte zopár drinkov. Idem na Facebook. Prstom posúvam obsah na displeji a žmúrim, aby som naň videl. Profil mám prázdny, bez fotiek, črtá sa na ňom len mužská silueta. Nikdy somnikoho nelajkol, neokomentoval ani som nikomu nezaželal všetko najlepšie k narodeninám, no bol som tam každý deň, skroloval som, posudzoval, skrolovala posudzoval, cez drobné okienka som nemravne nazízal doživota ľudí, o ktorých som už nič nevedel, so všetkými tými ich východmi a západmi slnka, cyklotúrami po Škótskej vysočine, nekonečnými prúdmi pad thai a avokádových toastov na Instagrame aj s tou nepochopiteľnoupovýšenosťou, s akou si dávali na večeru suši.

Zhlboka sa nadýchnem, potom si odpijem piva aj vodky. Je mi ich ľúto, všetkých tých úbožiakovs trikolórami a dúhami, ktorí svoju profilovú fotografiu menia pri každej príležitosti podľa toho, o čo sa údajne práve v tej chvíli treba starať – o utečencov, o najnovšieobete teroristického útoku na akomsi Bohom zabudnutom mieste. Všetky ich hashtagy a  úprimné slová o dávaní, lebo kedysi, predtým, ako začali chodiť na univerzitu, pomohli postaviť školu v  Afrike a  tými svojimi perami odhaľujúcimi dokonale biele zuby pobozkali hnedú ruku žobrákovi.

Sadnem si trochu inak, aby som lepšie videl na mladú ženu pri bare. Objednala si ďalší drink, na telefónesleduje akési video a pritom sa smeje, takmer škrieka, ukazuje naň, snaží sa získať barmankinu pozornosť.

Znova sa venujem svojmu telefónu. Niekedy sa prinútim dívať na fotografie cudzích detí. Podľa mňa je to ako nutkanie vŕtať sa v čerstvej chraste, kým sa neobjaví kovovočervená krv, ako rany do brucha, ktoré mispôsobujú nové prírastky do rodiny, prváčikovia so štrbinou medzi zubami a so školskou taškou, v  očividne priveľkom saku, a  aj prázdniny na pláži s  hradmi, hradnými priekopami a zmrzlinami popadanými do piesku. Veľkétoánky a malé topánky, všetky usporiadané na deke pekne jedny vedľa druhých.

A potom matky. Ach, tie facebookové matky. Ichrozhovory, ako keby vynašli materstvo, akoby vynašli maternice, matky, ktoré sa uisťujú v tom, že nie sú ako ich vlastné matky, lebo ony jedia quinou a  vlasy majú posplietané do vrkôčikov a  na Pintereste majú nástenku s dobrými nápadmi na ručné práce pre nezbedníkov, ktorí nemajú ani päť rokov. Vrátim sa k baru a postavím sa k opitej žene. V krvi mám dosť alkoholu, takže sa cítim lepšie, a aj ruky sa miprestali triasť. Usmejem sa a ona sa na mňa uprene zahľadí, pohojdáva sa na vysokej stoličke a pohľadom mapremeria od hlavy po päty.

„Nedáš si niečo so mnou?“ pozvem ju žoviálne, akoby sme sa už poznali.

V kalných očiach sa jej zablysne iskierka prekvapenia. Vystrie sa, prestane sa skláňať nad bar.

„Rum s kolou,“ odvetí, z hlasu jej znova cítiť náznak arogancie. Odvráti sa odo mňa a prstami bubnuje pobarovej doske.

Keď objednávam nápoje, predstiera, že čosi hľadáv telefóne. Vidím jej však na displej, iba náhodne ťuká narôzne aplikácie a správy.

„Mimochodom, volám sa Rob,“ predstavím sa.

„Charlie,“ povie ona. „Ale všetci ma volajú Charls.“

„Si odtiaľto?“

„Z Camborne, narodila som sa tam a aj vyrástla,“odvetí a otočí sa tvárou ku mne. „Teraz však bývam tu,u sestry.“ Oči má ako jašterička jazyk, švihajú po mne, keď si myslí, že sa nedívam.

„Zrejme si o Camborne ešte nepočul. Je tak?“

„Banícky priemysel, nemám pravdu?“

„Áno. Ale bane už zatvorili. Môj otec pracoval v South Crofty, kým to tam nezabalili,“ povie s výraznýmcornwallským prízvukom. Klesajúca modulácia hlasu, jemne rolujúce r.

„A ty?“

„Londýn.“

„Londýn. Veľmi pekné.“

„Poznáš Londýn?“

„Raz či dvakrát som tam bola,“ povie a znova švihne pohľadom na druhý koniec baru, zhlboka si šlukne.

Je mladšia, než som si myslel, má asi tak dvadsaťpäť, mahagónovohnedé vlasy a mäkké detské črty. Čosi na nej nesedí, neviem presne čo, no nesúvisí to s tým drinkom ani so šmuhami okolo očí. Vyzerá, akoby U pašerákovnemala byť, akoby si sem len odskočila z nejakej svadobnej hostiny a akosi tu stvrdla.

„Si tu teda na dovolenke?“

„Aj tak sa to dá povedať.“

„Takže máš rád Tintagel?“ pokúša sa konverzovať.

„Prišiel som iba dnes. Hrad som si naplánoval na zajtra. Ubytoval som sa v hoteli hneď vedľa.“

„Si tu teda prvýkrát?“

„Hej.“

Klamem, ale nemôžem sa priznať, že sme tu už boli. V trojici, koncom vlhkého britského leta, zababušení, aby nás neprefúkalo, v pršiplášťoch a šortkách. Spomínam si, ako Jack vybehol na trávnik vedľa parkoviska a aká bola Anna vystrašená – „drž ma za ruku, Jack, drž sa ma za ruku“ –, ak sa náhodou priveľmi priblížil k okraju.Spomínam si, ako sme stúpali po strmom kľukatomchodníčku, ako sme sa dostali na vrchol útesu a vtedy sa počasie z ničoho nič zrazu prudko zmenilo, bolo to priambiblické, dážď ustal, mraky sa rozostúpili a na nebi sa objavila dúha.

„Dúha, dúha,“ vykrikoval Jack, skackal z jednej nohy na druhú, lístie okolo neho tancovalo ako ohnivíškriatkovia. Potom, akoby sa ho niečo dotklo alebo akoby mu niekto niečo šepol do ucha, zmĺkol, zastal, skĺzolpohľadom po kuželi svetla, ktorý prebodol mraky, keď sa dúha rozplynula do modrej oblohy.

„Si v poriadku?“

„Čože? Jasné, že som,“ zamrmlal som a usrkol som si piva.

„Akoby si bol na hony vzdialený.“

„Joj, prepáč.“

Mlčky vypije polovicu koly s rumom, zakrúžipohárom a popreháňa v ňom kocky ľadu.

„V poriadku, teda... Tintagel,“ povie. „Pracujemv dedine, v obchode so suvenírmi. Tu robí moja priateľka.“Ukáže na barmanku, ktorá sa tvári tak milo.

„Je to tu fajn krčma.“

„Obstojí,“ povie. „Cez víkend to býva lepšiea v utorok je karaoke.“

„Spievaš?“

„Spievala som iba raz, myslím, že stačilo,“ odvetítrochu pohŕdavo.

„Škoda, rád by som ťa videl,“ usmejem sa a neuhnem pred jej pohľadom.

Zasmejem sa a aj ona sa na mňa usmeje, potomhanblivo odvráti zrak.

„Ešte raz to isté?“ spýtam sa. „Ja si dám ešte jedno.“

„A nie niečo z tohto?“ Vystrie ruku a potľapká ma po vrecku, hľadá ploskačku.

Škrie ma, že ma videla. Premýšľam, čo povedať, no jemne mi položí ruku na rameno.

„Kamoško, nedávaš si veľmi záležať na tom, aby ťanikto nevidel.“ Pozrie si na zápästie, no vtedy si uvedomí, že nemá hodinky, a tak si čas overí na telefóne.

„Dobre teda. Ešte jeden, posledný,“ privolí a zachichoce sa. V krátkej sukni má problém skĺznuť zo stoličky. Dívam sa, ako ide k toaletám – čo mi vopred jednoducho oznámi –, vidím, ako sa jej pod sukňou črtajú nohavičky, aj odtlačok barovej stoličky na stehnách.

Keď sa vráti, sviežo vonia, má upravený mejkapa zonuté vlasy. Objednáme si drinky, debatujeme, popíjame a spoločne odpíjame z mojej ploskačky. Neskôr mi na YouTube púšťa videá so psami, lebo jej rodina chováridgebacky, a neskôr záznamy, ktoré zachytili kamerypriemyselnej televízie – akúsi bitku, niekoho vyhadzujú naulicu, lebo jeden z  jej kamošov z  Camborne je kickboxer, teraz však sedí vo väzení, za napadnutie.

Potom sa pozriem hore, no všetko je rozmazané,počujem preskakujúce CD, pozorujem zažaté svetlá, nesie sa ku mne prenikavý kvílivý zvuk vysávača. Neviem, či som nezaspal, neomdlel, ale Charlie je stále pri mne a vidím, že pijeme Red Bull s vodkou. Pozriem sa na ňu, usmeje sa na mňa tými svojimi vlhkými opitými očamia znova sa rozosmeje, prstom ukáže na svoju priateľku, barmanku, ktorá zachmúrene chodí vysávačom hore-dole po koberci.

A  potom odídeme, po krátkom divadielku, keď vyhlási, že by už mala ísť domov, kráčame ruka v ruke po ľudoprázdnej High Street, chichoceme sa a šušoceme si a potkýname sa na schodoch vedúcich do jej bytíka nad obchodom so suvenírmi, v  ktorom pracuje. Na poslednom schode sa na mňa zahľadí. Pery má pekne krojené do tvaru srdca a ja ju v návale opileckej žiadostivosti k sebe priviniem, začneme sa bozkávať, ruka mi zablúdi pod jej sukňu. Keď už je po všetkom, ležíme na úzkom matraci nadlážke s  hlavami pri sebe, rukami prepletenými, no ani sa na seba nepozrieme. Po podľa mňa primerane dlhom kontakte vstanem a vyberiem sa pohľadať na chodbekúeľňu. Hmatkám, snažím sa nájsť vypínač, no namiesto v kúpeľni sa ocitnem v detskej izbe. Charlie má izbunezariadenú, sparťansky strohú, táto vyzerá ako výstavná kója v nejakom nákupnom centre. Lampa v tvarelietadla a na stene obrysy druhého. Pekne poukladané škatule plné hračiek. Stôl s farbičkami a štôsmi papiera.A napokon, pripnuté na nástenku, ceny z futbalovýcha džudistických súťaží aj diplom školskej superstar.

Pri posteli stojí nočná lampa. Neodolám a zažnem ju. Dívam sa na bledomodré mesiace a hviezdy, ktoré vyčarí na strope. Zamierim k oknu, vdýchnem slabú vôňuaviváže a detského šampónu. V rohu zbadám malú žltúbaterku, celkom takú, akú mal kedysi Jack. Vezmem ju do ruky, cítim odolný plast, kvalitnú gumu, veľké tlačidlá vhodné pre mladé, nešikovné prsty.

„Ahoj,“ začujem Charlie. Zľaknem sa a  podskočím. V hlase jej takmer cítim otázku.

„Prepáč,“ zamumlem, zrazu úplne triezvy, roztrasú sa mi ruky. „Hľadal som kúpeľňu.“

Skĺzne pohľadom na moju ruku a ja si uvedomím, že v nej ešte stále zvieram baterku.

„Môj malý,“ povie a nočná lampa jej na tváriroztancuje malý mesiac. „Dnes spí u sestry, práve preto som sa sťala.“ Uprace zopár papierov a  ceruziek, dá ich rovnobežne s hranou stola. „Izbu som zariadila len nedávno,“ vysvetľuje a pritom vloží čosi do zásuvky nočnéhostolíka. „Musela som predať veľa vecí, aby som na to zohnala prachy, ale vyzerá dobre, nie?“

„Je pekná,“ pritakám, lebo je to pravda. Usmeje sa a chvíľu tam len tak stojíme, dívame sa, ako pomiestnosti tancujú planéty a hviezdy.

Viem, že sa ma Charlie chce na niečo spýtať: či mám deti, či mám rád deti, no nechce sa mi odpovedať, a tak

20

ju radšej pobozkám. Ešte stále cítim chuť vodkya ciga

riet. Podľa mňa jej nie je príjemné bozkávať sa so mnou

tu, v synovej izbe. Keď sa odtiahne, vezme mi z rukyba

terku a pozorne ju postaví späť na poličku. Zhasnenoč

nú lampu a vyvedie ma von.

Na úzkom matraci ma nežne bozkáva na krku, akoby

na dobrú noc pusinkovala dieťa, potom sa odvráti a bez

jediného slova zaspí. Nahý bok má odhalený, ale v izbe

je chladno, takže sa načiahnem, prikryjem ju a prikrývku

dôkladne zastrčím pod ňu, pričom mi zíde na um Jack.

Ako v bavlnke. Vypijem z ploskačky, čo v nej eštezosta

lo, ležím, nespím a v žltkastom svetle počúvam jej dych.

2

Ráno je chladné, ale slnečné. Vyjdem z parkoviska, prejdem

okolo darčekového obchodu Čarovný Merlin a reklamnej

tabule vynukujúcej výlety po stopách kráľa Artuša a dva

čaje s koláčikom za cenu jedného. S fotografickýmvýstrojom na chrbte zídem do kotliny a  pokračujem po skalnatom chodníčku, ktorý spája pevninu s  ostrovom. Na

pravej strane sa smerom ku mne zvažuje trávnatý koberec sem-tam narušený dierou, čo vedie do králičej nory,

a záplatou z piesku, ktorý sa rozprestiera až k hrane útesu.

Nespal som u Charlie. Pomrvila sa, keď somodchádzal, a ja som si ju vedel predstaviť, ako s pootvoreným okom predstiera, že spí, čaká, kým za mnou zapadnezámka na dverách. Hostinec bol iba zopár domov poniže. Bolo zvláštne nocovať v hoteli, keďže bývam neďaleko, ale chcel som piť a nelámať si hlavu nad tým, ako sa automdopravím domov.

Štverám sa po skalnatom chodníku, v hlave mi hučí, v ústach ešte stále cítim redbull. Na strmšom úsekunaredujem pomaly, po drevených schodoch stúpamk ruinám hradu, taška s fotoaparátom ma ťaží na pleci. Cítim vodnú triešť, zastanem, už takmer na okraji, aby som si oddýchol a mohol sledovať blížiaci sa príliv, ktorý teraz už rýchlo a nemilosrdne zmýval do mora hrady z piesku aj riasy, čo tu zostali, keď more pri odlive ustúpilo.

Vyleziem vyššie na kopec, kedysi tam bola vyhliadka. Nie sú tam žiadni turisti, iba vietor a škriekajúce čajky. Nájdem si kúsok rovnej zeme, naň položím dosku a na dosku uchytím trojnožku, čím ju vlastne zaťažím, takže sa tak ľahko nepokĺzne. Nastavím objektív a potomfotoaparát upevním, aby som vyskúšal, či sa ním dápoľahky otáčať.

Podmienky ani nemôžu byť lepšie. More, piesoka tráva sú priam surrealisticky živé. V rannom svetlepripomínajú farby dúhy namaľovanej detskou rukou. Chrbtom k moru pohľadom kĺžem po prirodzených oblináchkopcov, dívam sa, ako sa mierne skláňajú k malebnémumestečku v  údolí. Je to veľmi emotívne miesto. Človek má priam chuť vystrieť ruku a  dlaňou prejsť po krajine, po jej hrboľoch a preliačinách, akoby čítal Braillovo písmo.

Dvíha sa vietor. Viem, že by som s  panorámou mal začať čo najskôr. Spravím prvé zábery, otočím sa na severovýchod, k polostrovu, čo vyčnieva do mora, a potom pomaly otáčam diskom na trojnožke, v pravidelnýchintervaloch sa zastavujem a stláčam spúšť, kým sa znovanedostanem do východiskového bodu.

Keď tichý bzukot fotoaparátu ustane, na LCD disleji skontrolujem, či som nasnímal všetko, čo som chcel, zbalím si veci a poberiem sa znova dole, na parkovisko. Dom je odtiaľto asi hodinu cesty autom po pobreží. Keď prechádzam cez dedinu, niet vonku ani nohy. Obchod na rohu je ešte stále zatvorený, mimo sezóny sú na ňom spustené žalúzie. Miniem kostol a po kľukatej cestepokračujem pomedzi duny okolo informačného centranadácie National Trust a ďalej po poľnej ceste až k domu na okraji útesu.

Nepriťahovala ma len jeho osamelosť, ale aj to, ako bol vystavený pôsobeniu živlov, ako im bol vydaný úplnenaospas. Usadený na skalnom výčnelku v zálive St Ives bol jedinou stavbou široko-ďaleko. Nič ho nechráni, žiadne kopce, ktoré by sa postavili do cesty vetrom dujúcim od Atlantiku. Keď dážď bičuje okná, keď morské vetry odmietajú poľaviť, dom sa chveje. Celkom akoby išielpuknúť a po kúskoch popadať do mora.

Hneď vo dverách si nalejem poriadny pohár vodky.Potom vyjdem hore, do kancelárie, sadnem si k  stolu a civiem cez vikier obrátený k zálivu. Prihlásim sa na svojprofil na OKCupid aj na Heavenly Sinful, skontrolujem, či som nedostal nejaké správy. Jedna prišla. Od Samanthy, s ktorou som si písal pred niekoľkými týždňami.

„Ahoj, akosi si sa stratil. Ešte stále sa chceš stretnúť?“

Pozriem si jej fotky, preskakujem nudné lakovkya vyhodené dáždniky aj krídla lietadiel a  srdiečka na kapučínach a  narazím na jednu, na ktorej je kdesi na dovolenke. Pripomenie mi, že je to pekná, drobná, nesmelá brunetka.

„Myslel som si, že to ty si sa niekam stratila! Áno, veľmi rád sa stretnem...“

Pripojím fotoaparát a začnem sťahovať obrázkyz Tintagelu. Keď sú všetky na disku, rýchlo ich prebehnem,teším sa, vyzerajú celkom dobre, nebude treba veľaretušovať. Natiahnem ich do renderovacieho programu, ktorý som napísal, a ten ich začne spájať, pixely sa pekne scelia ako koža, keď sa hojí.

Svetlo je nepredvídateľné. Sú dni, keď som vonku s foťákom a myslím si, že je také akurát, zábery sú však napokon všetky zrnité alebo preexponované. No dnes sú dokonalé. More sa jagá, tráva na útesoch je zelená a hustá ako látka na biliardovom stole. V diaľke sa črtajú bledé obrysy mesiaca.

Po automatickom spracovaní panorámy, keď sú obrázky pozošívané ako miniatúrna tapiséria z Bayeux,obalím výsledok vrstvou kódu, aby si ľudia mohli obrázok priblížiť, oddialiť alebo otáčať. Keď je všetko hotové,nahrám obrázok na svoj web. Nazval som ho Nebo je naše.

Prekvapuje ma, aký je obľúbený. Webka pre mňa bola spočiatku iba koníček, niečo, čo mi pomáhalo prežiťpooludnia. Odkaz na ňu sa však na fórach amatérskych fotografov rýchlo šíril. Ľudia mi písali a  pýtali sa ma, akú som použil techniku, aké mám technické vybavenie. O webe sa v článku venovanom panoramatickýmfotografiám zmienil aj Guardian. „Jednoduchosť a krása,“ napísal autor a mňa sa zmocnil nával zriedkavej hrdosti.

Ľudia sa ma niekedy vo svojich komentároch čiv e-mailoch pýtajú: „Čo znamená Nebo je naše? Je to nejakýodkaz?“ Pravdupovediac, neviem, čo im odpísať, leboodkedy som odišiel z Londýna, tie slová mi stále víria v hlave, netuším prečo.

Keď som vonku, na prechádzke po dunách, alebo keď spoza stola hľadím na more, šepocem si tie slová,opakujem ich sám pre seba – nebo je naše, nebo je naše.Zobúdzam sa za ich zvuku a počujem ich, keď zaspávam, tri slová, akoby boli mantra alebo modlitba, ktorú miv detstve vtĺkali do hlavy.

Obrázok je nahratý. Hľadím von oknom, popíjamvodku, čakám, kým sa ozve cinknutie. Dnes to trvá trochadlhšie než inokedy. Desať minút namiesto zvyčajných piatich. Ale príde. Komentár – prvý, zakaždým podpísaný týmistým menom.

Swan09.

Nádhera. Len tak ďalej, je to skvelé.

Komentáre sa stále nesú v tom istom duchu –„krásne“, „pekné“, „opatruj sa“ – a vždy prídu takmer okamžite po zverejnení obrázka, ten používateľ musí mať na moje príspevky nastavené upozornenia.

Znáša sa noc. Idem spať, no predtým si nalejem ešte jednu vodku. Cítim, ako ma obchádza spánok, vnímam anestetické účinky alkoholu, chcem ich urýchliť, posúriť.

Niekedy si rád predstavujem, že tie komentárek fotkám píše Jack. Viem, že by ich spoznal, lebo sú to všetko miesta, na ktorých bol, tie výhľady videl na vlastné oči. Box Hill, London Eye, vyhliadka v South Downs.A teraz Tintagel.

Pre istotu, aby si pamätal, aby nezabudol na miesta, na ktorých sme boli, mu zanechávam správy, krátke texty ukryté v kóde. Tí, ktorí sa dívajú na obrázok, ich nevidia, prečítať si ich môže len programátor a, v čo pevne verím, aj on. Sú to veci, ktoré by som mu zrejme povedal, keby som mohol. Keby si ho nebola vzala.

Tintagel

jack, spominas si, ako si spadol do cernicia a dopichal sa,

ked sme sa vratili k autu? obe ruky, ocino, obe ruky, male

cervene bodky na drobnych ruckach. a tak som tipoboz

kal prsteky, aby som vzal prec kazde bobo, a ty si maob

jal, pritisol si si tvaricku ku mne, schoval si si ju do jamky

medzi mojim plecom a krkom. pamatam si, nikdyneza

budnem. na tvoje pusinky pripominajuce tajny sepot. na

cervenkave pehy, co si mal na tvari. na tvoje oci, co hriali

ako voda na plytcine.

Druhá

časť

1

„Nevyzeráš ako informatik,“ skonštatovala.

Mal som trochu pod čapicou, keď som sa jejprihovoril pri bare v študentskom pube v Cambridgei. Bolo to to mučivé obdobie medzi skúškami a oznámenímvýsledkov, lenivé dni plné slnka, keď sme sa zo študentských čias snažili vytĺcť, čo sa dalo.

„Lebo nemám kufrík a tričko s Pánom prsteňov?“pokúsil som sa o žart.

Usmiala sa, nie však kruto, ale chápavo, akoby takýto vtip už počula, lenže na svoju adresu. Keď sa znova otočila k  baru, aby si objednala, kradmo som si ju obzrel. Bola drobná, čierne vlasy mala starostlivo sčesané dozadu. Ostré črty zmierňovala jej bledá pleť.

„Mimochodom, volám sa Rob.“

„Ja som Anna,“ predstavila sa. „Teší ma.“

Takmer som sa rozosmial. Znelo to tak oficiálne,nebol som si istý, či náhodou nežartuje. „A ty čo? Čoštuduješ?“ tresol som v snahe vymyslieť niečo, čím by som komunikáciu rozvinul.

„Ekonómiu,“ odvetila Anna a zažmúrila na mňaspoza okuliarov.

„Aha, super.“

„Vlastne by si mal povedať, že vôbec nevyzerám ako ekonómka.“

Díval som sa na jej upravené lesklé vlasy čierne ako žúžoľ, na tašku plnú kníh uchom prichytenú o nohustoličky, na ktorej sedela. Usmial som sa.

„Čo?“

„Ale vyzeráš, tak trocha,“ doberal som si ju. „Teda, v pozitívnom zmysle slova.“

V  očiach sa jej zablysli iskričky, otvorila ústa, akoby jej na um zišlo niečo, čo ju pobavilo, no potom si torozmyslela.

Vedel som, že sa priatelí s  Lolou, ktorej narodeniny sme oslavovali. Nehodili sa k sebe. Hippie Lola, ktorávšetkým s obľubou tvrdila, že ju pomenovali podľa pesničky od Kinks, a na požiadanie ju vždy zaspievala. Lola,v meste známa ako dievča, ktoré sa vyzlieklo donaha na letnom plese.

A potom táto Anna, prakticky oblečená, v pevnýchtoánkach. Už som ju zazrel v campuse, často s hudobným nástrojom na chrbte. Nie ležérne prehodeným cez plece, ale dôkladne a pevne prichyteným popruhmi. Vždy vyzerala, že presne vie, kam ide, akoby sa náhlila na dáke stretnutie.

„Čo hodláš s tou informatikou robiť?“ spýtala sa.

Znervóznel som, pozrel som sa na kamarátov prihracom automate a nevedel, čo odpovedať na otázku,ktorá bola štandardne vyhradená pre študentov starovekých dejín. Anna v sebe mala niečo takmer eduardovské – tie jej našpúlené samohlásky a  dokonalé spoluhlásky. Precíznym vyjadrovaním a správaním pôsobila ako postava z románu Enid Blytonovej. Trochu vyumelkovanea trochu spôsobne.

„Mapy,“ odvetil som.

„Mapy?“

„Online mapy.“

Anna ostala ticho. Z  tváre sa jej nedalo nič vyčítať, bola bez výrazu.

„Počula si už o nových Google Mapách?“

Zavrtela hlavou.

„Nedávno to bolo v správach. Tvorím program,ktorý s tým súvisí.“

„Takže sa zamestnáš?“ spýtala sa Anna.

„Nie. Budem na voľnej nohe.“

„Aha,“ vyšlo z nej, zľahka sa dotkla okraja svojhoprázdneho pohára. „Znie to ambiciózne, hoci, pravdupovediac, veľa o týchto veciach neviem.“

„Podáš mi svoj telefón?“

„Prosím?!“

„Môžem ti ukázať, o čom hovorím...“

Anna vyzerala zmätená. Pohrabala sa v taškea vytiahla starú nokiu.

Usmial som sa.

„Čo je?“ roztiahla kútiky úst do úsmevu a na oboch lícach sa jej pritom takmer symetricky objavili jamky. „Zvládne všetko, čo potrebujem.“

„O tom nepochybujem.“ Vzal som od nej aparáta rukou som jej pritom zľahka prešiel po prstoch.

„Takže... predstav si, že v  budúcnosti tu budeš mať oveľa väčší displej, možno dokonca dotykový, a  niekde tu budeš mať mapu. Každý, komu sa zachce, do nej bude môcť pridávať rôzne veci, reštaurácie, svoje bežecké trasy, čokoľvek. No a ja pracujem práve na tom programe,ktorý to umožní, teda to pridávanie informácií, aby si ľudia mapu upravili podľa seba.“

Anna sa zadumane dotkla modrého displeja staručkej nokie. „Znie to zaujímavo,“ poznamenala, „hoci ja nie som veľká zástankyňa technických výdobytkov. Budem s tým môcť posielať správy?“

„Áno,“ uistil som ju s  ľahkým úsmevom na perách. Pôsobila tak suchopárne, bola taká vážna, až som začal pochybovať, či si zo mňa náhodou neuťahuje.

„Dobre. To sa mi uľavilo. Takže aj ty sa priatelíšs Lolou?“

„Hej, tak trochu,“ súhlasil som. „Spoznali sme sav prvom ročníku. Bývali sme na jednej chodbe.“

„Aha, takže ty si ten Rob.“

Ten Rob. Zamyslel som sa. Vyviedol som niečo, keď som bol opitý? Spomenul som si, že raz večer predniekoľkými semestrami som sa s  Lolou rozprával vo Feze. O svojom detstve v Kensingtone hovorila akoo prekliatí, ako o zvonci na krku malomocného. Podľa mňa bola únavná, trochu nudná, no nemyslím si, že by som sa správal hrubo.

„Ten Rob?“ spýtal som sa a ústa roztiahol donervózneho úsmevu.

„Ach, nie, Lola ťa iba spomenula,“ prehodila Annanenútene a  znova sa pokúsila upútať na seba barmanovu pozornosť. „Splietala čosi o počítačovom géniovi,zázračnom dieťati zo sídliska, údajne si sa vypracoval.“ Pri slove sídlisko sa nadýchla a  tvár skrivila do masky predstieraného rozhorčenia. „Vraj je úžasné, že si dostal príležitosť chodiť na túto školu, tak ako my ostatní,“ pokračovala Anna a zachichotala sa.

„To je od nej milé,“ usmial som sa. „To chlapcovi vyšlo.“

„Pardon?“

„To chlapcovi vyšlo.“

„Čo tým myslíš?“

„Ale nič, to je o futbale.“

„Aha, prepáč, nesledujem šport,“ ospravedlnila sa,akoby to bola kategória vo vedomostnej súťaži.

Pub sa postupne plnil, ľudia nás stlačili bližšie k sebe, obnažené ramená sa nám občas dotkli. Na krku mala na jednej strane drobné materinské znamienko v tvaresrdiečka. Na chvíľu som sa zahľadel, pozoroval jej hebkú pleť, a potom sa mi pozrela do očí.

„Odkiaľ sa poznáš s  Lolou?“ spýtal som sa a  rýchlo odvrátil zrak.

„Chodili sme spolu do školy,“ odvetila Annanesústredene, akoby bola mysľou niekde inde.

„Na Roedean?“

„Hej.“

Pochopil som, že Anna je snob, no netušil som, že až taký. „A čo ty?“ vyzvedal som.

„Čo, čo ja?“ odpovedala protiotázkou. Úsečne, zrazu akosi obranne.

„Keď to tu zabalíme.“

„Aha, chápem. Účtovníctvo,“ vyhŕkla bez zaváhania. „Mám päť pracovných ponúk zo City, takže uvidím, do konca týždňa sa rozhodnem.“

„Fíha, skvelé!“

„No, nie až také skvelé, ale je to moja práca. Vlastne, bude to moja práca.“ Na tvári sa jej objavil náznakúsmevu. „Drinku sa zrejme nedožijeme, však?“

„Nie. Najmä nie teraz.“ Kývol som hlavou smerom k  skupinke mužov v  ragbyových dresoch. Jeden z  nich mal na sebe iba spodky a ochranné okuliare.

„Jasné,“ vzdychla si Anna a odvrátila sa. Akoby zrazu stratila záujem a ja som ju v duchu videl, ako sa preplieta späť k priateľom a navždy sa mi stráca.

„Nemala by si chuť niekedy si vyraziť?“ vyhŕklo zo mňa.

„Mala,“ odvetila takmer okamžite. Rýchlosť jejodpovede vo mne vzbudila podozrenie, či vôbec vnímala, čo sa pýtam.

„Chcem povedať...“

„Prepáč,“ prerušila ma, „možno som to nepochopila, myslela som si, že ma pozývaš na rande.“

„Áno. Presne tak.“ Naklonil som sa k nej trochabližšie, aby som ju cez hlasnú hudbu počul.

„Výborne.“ Znova sa usmiala. Cítil som z nej vôňu mydla a čerstvo umytých vlasov.

„Prepáč, strašne to tu hučí,“ kričal som. „Dáš mi teda telefónne číslo, e-mail alebo iný kontakt?“

Anna o krôčik ustúpila a ja som si uvedomil, že sa na ňu lepím. „Dobre, ale pod jednou podmienkou.“

„Fajn,“ súhlasil som. Stále som myslel na jejpoznámku o tom, že som ten Rob. „Pod akou?“

„Vrátiš mi telefón.“

Pozrel som sa dole a naozaj, v ruke som stále držal jej nokiu. „Dočerta, prepáč.“

Usmiala sa a telefón si vložila do tašky. „Dobre. Takže, Anna Mitchellová-Roseová na yahoo.co.uk. Všetko spolu. Mitchellová s dvoma elkami, bez bodky či inýchznamienok.“ O týždeň kino. Pri ukážkach nových filmov som vnímal teplo jej tela, túžil som vystrieť ruku a dotknúť sa jej,položiť dlaň na jej holú nohu. Niekoľkokrát som po nejstrihol pohľadom v  nádeji, že sa ku mne otočí, že sa nám stretnú pohľady, no dívala sa na plátno, vystretá, akoby sedela v kostole, na nose založené okuliare s hrubým rámom. Jej pohyby smerovali výhradne do vrecúška so sladkosťami, ktoré z  neho potichu vyťahovala. Sledoval som ju, ako komandovala obsluhu, keď ich kupovala: päť kúskov z horného radu, päť z dolného.

Počas filmu, bol o  neznesiteľnom tulákovi, ktorý išiel stopom naprieč Severnou Amerikou, aby napokon zomrel na Aljaške, som sa celý čas mrvil. Nevedel som sa dočkať konca. Anne sa však film – podľa toho, ako pokojnesedela, ako neodlepila oči od plátna – zrejme páčil.

Myslel som si, že patrí k ľuďom, ktorí na konci filmu zostanú úctivo v kresle až po posledný záverečný titulok, lenže ona vstala a vzala kabát, len čo plátno potemnelo.

„Čo si o  tom myslíš?“ spýtal som sa, keď sme sa po schodoch náhlivo presúvali do baru v kine.

„Odtrpela som si to,“ prekvapila ma Anna. „Každú jednu sekundu.“

„Naozaj?“

„Naozaj. Bol to otrasný film.“

V  malom bare vo vstupnej hale sme si sadli k  stolu vedľa starožitného klavíra. „Zaujímavé. Myslel som si, že si ho užívaš.“

„Ale kdeže! Podľa mňa bol ten hlavný hrdina príšerný. Cestoval kade-tade a rodine sa ani len neozval. Myslel len na seba. Všetkých mal absolútne na háku.“

Na háku. Chvíľku som sa pohrával s predstavou, že by som ju predstavil svojim priateľom na sídlisku.

„Nezdalo sa ti super, že sa zbavil všetkého, čo mal, a spálil aj peniaze?“ S radosťou som si ju doberal. Anna si zložila z nosa okuliare, pretrela ich handričkou a vložila do starožitne pôsobiaceho puzdra.

„Preboha, čo na tom bolo super?“ namietla s rozpálenými lícami. Na chvíľu prižmúrila oči, akoby bez okuliarovnevidela. „Aha, to mal byť vtip,“ usmiala sa. „Rozumiem. Ale fakt. Jeho rodina ťažko drela, aby mal, čo mal, a on sa tohovšetkého vzdal, lebo... lebo čo, nejaká únavná pubertálnafilozofia. Bol to absolútny, ale absolútny pôžitkár.“ Zrazu trochu zrozpačitela, a keď nám čašníčka priniesla nápoje, zmĺkla.

„A ty čo? Tebe sa ten film páčil?“ spýtala sa, keď sme zasa osameli.

„Nie. Ani trochu.“

Anna žiarila. „Dobre. To ma teší.“

„Čo to stále omieľal? ‚Každý deň si rozširujte obzory.‘“

„Panebože, áno,“ pritakala Anna. „Kazateľské new age sprostosti.“

„A vieš, čo bolo zábavné?“

„Čo?“

„Že jednu, vlastne jedinú vec, ktorú chcel spraviť – žiť v divočine –, vlastne nedokázal. Zlyhal na plnej čiare.“

„Presne tak.“ Anna sa rozosmiala, v modrých očiach sa jej v tlmenom oranžovom barovom svetle zablyslo.„Pánečku, máš pravdu, ani to nevedel poriadne. Keby bol dal na rady tých, čo to vedeli lepšie, ľudí, ktorí mali skúsenosti so životom v divočine – napríklad odborníkov nadivočinu –, možno by ešte žil.“

„Odborníci na divočinu?“

„Hej, odborníci na divočinu,“ nástojila na svojoma príkro sa na mňa pozrela. „Myslím, že to je ich oficiálneoznačenie.“

Hľadel som na ňu, keď si odpila z pohára. Bola naozaj krásna. Ústa mala stále pripravené na úsmev, v očiach jej ako prísľub ihrali iskričky. Pre mňa príliš dobrá. Odíde do Londýna a skončí s nejakým mužom, ktorý si vyslúžil pozvánku na maturitný ples.

„A ty čo, kde žijú tvoji rodičia?“ konverzovala Anna a ja som si uvedomil, že na ňu zízam.

„Otec žije v Romforde.“

Anna si váhavo odpila. „Vaši sú rozvedení?“

„Mama mi zomrela, keď som mal pätnásť.“

„Och. To mi je veľmi ľúto.“

„To nič,“ povedal som. „Nemôžeš za to.“ Chvíľu jej trvalo, kým pochopila môj žartík. Zaškeril som sa a ona sa usmiala, už o čosi uvoľnenejšie.

Nerád som hovoril o tom predpoludní, keď na mňa otec čakal pred vchodom do školy. Z akéhosi dôvodu mal na sebe svoj najlepší oblek. Veľa toho nenavravel. Aninemusel. Mama v práci skolabovala, oznámil mi, rozsiahla mŕtvica. Vždy vtipkovali, že on sa poberie ako prvý.

„Takže, kde si doma?“ spýtal som sa Anny.

„Ach, hlavné sídlo máme v Suffolku, lenže nežili sme tam tak dlho, aby som sa tam cítila ako doma.“

„Aha, to musí byť tvrdý život, toľko domov...“Neviem, prečo som to vypustil z úst. Mala to byť vtipnápoznámka, podpichnutie, ale vyznelo to iba hlúpo a tvrdo.

Anna na mňa zazrela a chytro si odpila z pohára, ako keby musela odísť. „Rob, vlastne, keď to už tedapotrebuješ vedieť, v Roedeane som brala štipko. Naši sanekúu v peniazoch.“

„Prepáč, nechcel som...“ nevedel som, kam z konopí. Bola zamračená a videl som na nej, ako zaťažko jej padne zamaskovať, že sa hnevá.

„Rob, ešte čosi, prv než sa mi budeš snažiť dokázať, že si z biednejších pomerov. Moji rodičia boli misionári. Mnohokrát sme sa sťahovali. Väčšinu detstva som prežila v slumoch v Keni, pri ktorých by vaše bývanie na sídlisku vyzeralo asi ako Cheam.“

Odtiahla sa odo mňa a obaja sme hodnú chvíľumlčky popíjali nápoje.

„Ešte raz sa ti ospravedlňujem, nemyslel som to tak, naozaj.“ Cítil som sa ako hlupák.

Anna si vzdychla a nervózne v rukách obracala menu. Potom sa usmiala a znova sa na mňa pozrela. „Prepáč,zrejme som zareagovala prehnane. Očividne nie sipodráždený len ty.“

V ten večer nám pery splynuli v bozkoch, len čo sa za nami zavreli dvere na mojej spálni. Anna niekoľko minút lapala po dychu, no zrazu prestala, zdalo sa mi, že si to rozmyslela. Potom však začala zo seba zhadzovať šaty, akoby bola sama vo svojej izbe. Sledoval som ju:hranaté kosti na bokoch, rozkošné malé prsníky, bledé, krehké ramená. Keď sa vyzliekla, šaty poskladala a úhľadnúkôpku uložila na stôl.

Od puberty som bol pri sexe vždy opatrný. Postupne som skúmal ženské telo, neustále očakával, že mojezvedavé ruky niekto odstrčí. Anna však bola iná. Hladná, bez zábran, vôbec nie taká odmeraná, ako vyzerala. Jej túžba bola úprimná – čo som vtedy, keď som ženy ešte vlastne nepoznal, považoval za typicky mužskú vlastnosť. Boli sme hore dlho do noci, ukrytí za narýchlozatiahnutými závesmi, telá vlhké jedno od druhého, až kým sme napokon nezaspali. Čakal som na ňu na kurte. V tričku s logom West Ham a v trenírkach značky Umbro som sa cítil trochunepríjemne. Kurt bolo cítiť gumou a čerstvým potom. Chcel som, aby si myslela, že som športovec, že netrčím celé dni pri počítači, a tak sme sa dohodli, že si zahráme squash. Anna ho vraj raz či dvakrát vyskúšala v škole.

Keď už uplynula takmer celá večnosť, prišla napokon na kurt. Vo voľných pánskych trenírkach a bielej blúzke vyzerala ako tenisová hviezda z dvadsiatych rokovminulého storočia.

„Čo je?“ spýtala sa.

„Čo čo?“ odvetil som a potlačil smiech.

„Veď ani ty nie si oblečený presne podľa predpisov. V tom svojom futbalovom drese.“

„Nič som nepovedal,“ zaprotestoval som, no kútik úst mi vyletel nahor, a tak som sa radšej odvrátil.

„Presne. Tak čo teda, ideme na to?“ vyzvala maa oboma rukami nešikovne zovrela raketu.

Najprv sme si dali zahrievacie kolo, pomaly sme sihore-dole pinkali loptičku. Anna veľmi netriafala, skôr saoháňala, mala problém aj s podaním.

„Bez okuliarov mi to veľmi nejde,“ posťažovala sa Anna, keď loptičku poslala k stropu.

Takto to pokračovalo ešte chvíľu, nič z toho, čo sme tam predvádzali, sa ani len zďaleka neponášalo na squash.

„Dobre, priznávam. Klamala som,“ vyhŕkla Anna, keď zasa raz minula loptičku.

„Ty si klamala?“

„V skutočnosti som squash nikdy nehrala.“

„Och,“ vzdychol som si a znova potlačil smiech.

„Spýtala som sa Loly. Vravela, že je to ľahké. Podľa nej to zvládne každý. Očividne nie.“

Vtedy som si želal, aby som ju mohol na tomsquashovom kurte odfotiť. Bola neuveriteľne krásna, tmavé flanelové trenírky zdôrazňovali jej bledé nohy, lícas jamkami jej od námahy očerveneli.

„Naozaj si to hral iba niekoľko ráz?“ neverila mi Anna.

„Neviem, možno štyri- či päťkrát. V škole.“

Anna stíchla, hrýzla si peru. „Úprimne povedané, šport neznášam.“

„Bol som presvedčený, že si si chcela zahrať,“ povedal som a objal ju okolo pliec.

„Ani nie. Myslela som si, že ty chceš,“ vysvetľovalaa raketou si pritom jemne udierala o nohu. „Privolila som len preto, aby si ma nepovažoval za domaseda.“

Pri tých slovách som sa usmial. Domased. To slovo Annu neuveriteľne vystihovalo. Po ďalších piatich minútach predstierania sme to vzdali a pobrali sa preč.

Vonku bolo sparno. Sadli sme si na múrik, z ktorého bolo vidieť na priľahlé hokejové ihrisko. Dookola po ňom pobiehali deti, väčšinou malé, a aj zopár tínedžerov. Bol to akýsi športový tábor.

Rozhodli sme sa stráviť leto v Cambridgei, využiťzvyšok študentských pôžičiek. Anna dostala chuť robiťvšetko to, čo robia turisti a čo ona nikdy nerobila, lebo tvrdo pracovala, aby získala červený diplom. A tak sme savozili na pramiciach, pozreli si niektoré fakulty, strávilipooludnie vo Fitzwilliamovom múzeu a dopoludniev botanickej záhrade. Väčšinu času sme však šantili v posteli.

Naši priatelia postupne odchádzali, vydávali sa na cesty: s  batohom do Austrálie, v  obytnom aute naprieč Južnou Amerikou. Pri odchode každého jedného z nich som síce zakaždým pocítil závan ľútosti, akoby som o niečoprichádzal, ale s Annou sme sa zhodli: cestovanie nie je pre nás. Nešli sme študovať na Cambridge, aby sme všetkonechali vyjsť nazmar, lebo sa nájdeme niekde v Andách.Navyše, musel som myslieť na svoje mapy, na program, čo som tvoril, aj na spoločnosť, s ktorou by som sa do toho chcel pustiť.

Skutočný dôvod však bol prostý, nechceli sme sa rozísť. Boli sme nerozluční ako zaľúbení pubertiaci, na ktorých rodičia a  kamaráti vidia, že sa to neskončí dobre. Vždy, keď sme sa pokúšali stráviť čo i len jednu noc sami, každý vo svojej izbe, cítili sme sa mizerne, boli sme podráždení. Asi po hodine sme boli hotoví. Obom sa nám páčili slová z  jednej starej piesne od Blur: kolaps v  láske. Absolútne nás vystihovali. Skolabovali sme v láske.

Ľudia považovali Annu za uzavretú, chladnú ako ľad, ale so mnou taká nebola. Raz večer mi bez toho, aby som sa vypytoval, porozprávala o svojom živote v Keni ajo svojich rodičoch misionároch. Pozorne, uvážlivoformulovanými vetami sa rozvravela o svojom otcovi, o jeho aférach, o tom, ako sa spreneveril cirkvi. Hovorila o svojej matke: ako neakceptovala otcove pochybenia, ako svoju láskuzamerala na konanie dobrých skutkov.

Zistenie, že človek, ktorý podľa mňa neuveriteľne dáva pozor, aby nič neprezradil, nedal nič najavo, sa zrazupredo mnou úplne otvoril, obnažil, a ten, koho chce k sebe pustiť, nie je jej otec, Lola ani žiadna z jej spolubývajúcich, ale ja, bolo ako záplava, ako zjavenie.

Slnko pripekalo čoraz tuhšie. Sedeli sme na múriku, pili vodu z termosky, ktorú vzala Anna so sebou.

„Nemáš chuť dať si ďalšiu partičku squashu?“

„Nie,“ priznala Anna. „Nadnes už bolo šaškovania viac než dosť.“

„Mne sa to páčilo.“

„Hej,“ pritakala, „iste si si to užíval.“

„V trenkách ti to fakt sekne.“

Usmiala sa a nežne ma štuchla do rebra. „Bože, to je horúčava!“ vzdychla Anna a pretrela si čelo.

Vetrík na chvíľu ustal a  pocitová teplota dosahovala hádam aj tridsaťsedem stupňov. „Čo keby sme išlitamto do chládku?“ navrhol som a  ukázal na prístrešok na druhej strane ihriska.

Anna sa naň pozrela. „Fajn, ale treba prejsť cezihrisko,“ poznamenala. „Pozri!“

Predtým sme si to nevšimli, ale k deťom na ihrisku sa pridala skupinka zvierat – dospelákov v  huňatých kostýmoch. Lev, tiger, panda – vyzerali ako ufúľané zvyšky sprievodu disneyovských postavičiek. Na ihrisku saodovzdávali akési ceny a deti na ne čakali pekne v rade.

„Čo to robia?“ čudovala sa Anna.

„Podľa mňa im udeľujú medaily.“

„Áno, to mi je jasné, ale prečo zvieratá?“

Pokrčil som plecami a Anna prižmúrila oči, abylepšie videla.

„Nepáčia sa mi,“ skonštatovala.

„Zvieratá alebo deti?“

„Zvieratá.“

Pozrel som na ihrisko. S chlpatými tlamamizovretými do večných úsmevov pôsobili pri pohľade pod určitým uhlom dosť zlovestne.

„Je ich tam akosi priveľa.“

„To teda je,“ opatrnícky súhlasila Anna.

„Riskneme to?“ spýtal som sa a vstal som z múrika.

„Nie,“ zarazila ma Anna hnevlivo. „Rob, nemôžemepredsa len tak prejsť cez nejaké ihrisko. Zrejme patrí ku škole.“

„Neboj sa, nikto na nás nezavolá políciu, neskončíme za mrežami.“

„A čo ak áno?“

„Ako myslíš, ja idem,“ vyhlásil som. Obzrel som sa, v očakávaní, že pôjde za mnou. „Je to lepšie než sedieť na slnku a uškvariť sa.“ Rozbehol som sa cez zelenú plochu, ale Anna zostala stáť na okrajovej čiare, nesmelá, akoby zbierala odvahu skočiť do bazéna.

Bezpečne som sa dostal na druhú stranu ihriskaa z chládku som na ňu mával, volal ju, aby prišla za mnou.Opatrne sa dala do pohybu. V snahe vyzerať čonajnenápadnejšie sa rozhodla kráčať, ale nervozitou, ktorá z  nej priam sálala, na seba pútala pozornosť. Konferencier primikrofóne dohovoril a všetky deti, rodičia aj zvieratá otočilihlavy a zízali na Annu.

Uvedomujúc si, že je stredobodom pozornosti, saspôsobne usmiala a potom sa poklusom rozbehla.V športových trenírkach a blúzke si ju človek mohol poľahkypomýliť s tínedžerom a možno práve preto ju na stredovom kruhu zastavil veľký oranžový tiger, chytil ju podpazuchu a ťahal k ostatným deťom. Rozrehotal som sa. Čakal som, že vezme nohy na plecia, ale Anna – slušnáa dobre vychovaná Anna – sa zaradila a medzi deťmi čakala na svoju medailu.

Po udelení ceny musela Anna prejsť popred zoradené zvieratká, ktoré jej mali zablahoželať. Dokonca aj zo svojho miesta som videl, aký strach sa jej zračí v očiach. S medailou na krku kráčala pozdĺž radu zvieratieka jedno za druhým ich objímala. Úprimne ju stískali, no ona zostala chladná. Dokonca sa odtiahla, keď sa medveďpokúsil položiť jej hlavu na plece.

Keď bolo po všetkom a deti sa pobrali pozdraviťhrdých rodičov, Anna nesmelo prišla za mnou do tieňa. Líca jej horeli, na blúzke mala prilepených zopárzvieracích chlpov.

„Božemôj,“ privítal som ju ešte stále rozosmiaty. „Čo si to tam stvárala?“

Anna sa rozchichotala a z čela si zotrela pot.„Spanikárila som. Nevedela som, čo mám robiť. Ten tiger ma dostal do úzkych.“

„Prečo si jednoducho neodišla?“ nechápal soma podal jej termosku s vodou.

„Neviem. Stála som v rade a zrazu... bolo prílišneskoro... Nesmej sa!“ okríkla ma a  zamračila sa. „Nie je to zábavné.“

„Ale je.“

„No, možno... trocha. Mimochodom, ty si na vine.“

„Ja? Čo som spravil?“

„Prinútil si ma prejsť krížom cez ihrisko. Sikorunovaný idiot,“ šplechla mi do tváre a odpila si vody.„Objímanie na verejnosti. To je moja nočná mora.“

„Navyše so zvieratami.“

„No, ešte aj to!“

Chvíľu sme si posedeli v tieni, trochu sme vychladli a mne bolo jasné, že viac ju už ani nemôžem ľúbiť. Anna nikdy nemala problém zasmiať sa na sebe. A ja somvedel, že až do smrti nezabudnem na ten káravý pohľad, ktorým prepichla príliš rozbujneného medveďa. S fľašou vína a s niekoľkými sendvičmi sme sedeli pririeke Cam. Úmorná horúčava ľudí kvárila aj v ten deň.Horúci opar sa zavesil nad oba brehy ako tvrdošijná ranná hmla a z kaviarne na brehu sa k nám po vode niesolcinkot džezového klavíra.

„Odložíš ho vôbec niekedy?“ spýtala Anna.

Zvyšok študentskej pôžičky som utratil na digitálny fotoaparát a niekoľko doplnkových objektívov. „Hej, hej,“ odvetil som a ďalej som sa s ním babral, nastavoval ho. Snažil som sa zistiť, ako zmeniť čas expozície.

„Myslím to vážne, už tým prestaň na mňa mieriť.Cítim sa ako modelka alebo niečo také.“

„Veď aj vyzeráš ako modelka,“ namietol som a stlačil spúšť. Vyplazila jazyk, odvrátila sa a nohy vystrela k vode.

„Už si s tým pokročil?“ prehodila nonšalantne Anna.

„S čím?“

„So zháňaním práce.“

„Ach, s tým,“ pochopil som. „Rozoslal som zopárživotopisov, ale zatiaľ neprišla žiadna odpoveď. Nedáš si ešte víno?“

Anna si dlaňou zakryla plastový pohár a zavrtelahlavou. Ja som si trochu nalial.

„Vidí sa mi, že ťa to ani veľmi netrápi.“

Mykol som plecom. „A čo by som tým dosiahol?“

Anna stisla pery. Robila to vždy, keď s niečím nesúhlasila. „No, veď si poslal len niekoľko životopisov. Ja som poslala asi pätnásť žiadostí a dostala som päťpracovných ponúk.“

„A čo sa stalo s tými ostatnými?“

„Neviem,“ odvetila. Tvárila sa trochu nešťastne, neuvedomila si, že žartujem. „Štve ma, že neodpovedali.Nechápem prečo.“

V posledných týždňoch bola Anna trochu rozrušená, zrazu ju trápila moja kariéra. Tá jej bola presne vytýčená – práca v účtovníckej firme v City. Začala sa ma vypytovať: Čo hodlám robiť? Pôjdem s ňou do Londýna a budem si tam hľadať prácu?

Nepremýšľal som o zamestnaní, myslel som len najedno – na mapy. Živé mapy priam presiaknuté údajmi, mapy, ktoré môžu vytvárať tínedžeri vyzbrojení účtom na portáli MySpace a laptopom.

„Ak mám byť úprimný, stále dúfam, že môj nápads maami prinesie ovocie.“ Nalial som si do pohára trocha vína a aj ja som si natiahol nohy.

Anne sa z  tváre vytratil úsmev. „Môžeš mi ešte raz zopakovať, ako to myslíš s tými mapami?“ požiadala ma a  zložila si slnečné okuliare. „Nikdy si mi to poriadne nevysvetlil.“

„Myslel som si, že si v obraze.“

„Hm, možno trocha. Stále tomu však nerozumiem,“ dodala a zatvárila sa mrzuto. Netušil som prečo.

„Nuž,“ posadil som sa a obrátil sa k nej tvárou. „Ešte stále je to v ranom štádiu, ale program v zásadepoužívateľovi umožňuje prispôsobiť mapy vlastným potrebám. Mohla by si si zhotoviť napríklad mapu svojejcyklotrasy alebo trasy, po ktorej chodíš behať. Alebo by simohla na turistickú mapu nahrať svoje fotky, aby ich videli aj iní.“

„Ty by si dal fotografie na mapu?“

„Áno.“

Anna našpúlila ústa. „Je to trocha čudné, nemyslíš? Prečo by to niekto robil?“

„Neviem,“ priznal som sa. Začínalo ma to dráždiť. „Možno preto, lebo sa to dá.“

Chvíľu sme sedeli mlčky a Anna sa pustila baliť dobatoha nedojedené zvyšky.

„Mimochodom, o mapách nemáš ani šajnu. Nemám pravdu?“ podpichla ma Anna. „Chcem povedať, ľudia študujú celé roky, aby sa z nich stali odborníci. Bratranec môjho otca bol kartograf. Tá profesia si vyžadujeneuveriteľné znalosti.“

„Prečo sa do toho teda miešaš?“

„Rob, ja sa nemiešam, len sa pýtam.“

„Nič sa nezmenilo, Anna.“

„Čo tým myslíš?“

„Ešte stále som rozhodnutý ísť do Londýna, ak ti ide o to.“

Trochu si vzdychla. „Nejde o to. Nemá to s tým nič do činenia.“

„Tak prečo sa v tom toľko štúraš?“

Neodvetila, pokračovala v  balení. Viem, prečo ju to tak trápilo. Plánoval som osamostatniť sa. Považovala to za riziko, za odklon od správneho smeru. V jejpredstavách som sa mal uchádzať o  prácu so zamestnaneckými výhodami a s dôchodkom. Napokon, veď práve preto sme chodili na Cambridge, práve preto sme počas štúdia tak tvrdo dreli.

„Niekedy vieš ísť riadne na nervy,“ odvrkla a uprene hľadela na druhý breh. „Vždy si si stopercentne istý, že dosiahneš, čo chceš.“

„A čo je na tom zlé?“

„Lebo to nie vždy funguje.“

„Zatiaľ to zakaždým fungovalo.“

„Čo tým chceš povedať?“

„Nuž, zatiaľ som vždy dosiahol všetko, o  čo som sa usiloval.“

Viem, znelo to arogantne, ale mal som pocit, že na mňa útočí. Anna sa nahnevane odvrátila a  prihladila si sukňu „Nuž, kým vieš, čo robíš.“

„Prečo ťa to tak štve?“ nechápal som.

„Neštve.“

„Ale áno, štve. Si napaprčená.“

Načiahla sa po fľašu za mnou a naliala si trochu vína. „Iba sa mi to vidí impulzívne, akoby nepremyslené. Rob, práve si skončil výšku s vyznamenaním, firmy by ťaprosili, aby si sa u nich zamestnal, lenže ty chceš robiť mapy.“

„Správne, lebo som presvedčený, že to môže byť na niečo dobré. Mimochodom, ja sa nechcem zamestnať.“

Anna zhlboka vydýchla. „Hej, dal si mi to dosť jasne najavo.“

Dostali sme sa do slepej uličky. Sedeli smea sledovali pramice na rieke. Až na niekoľko menších roztržiek to bola naša prvá skutočná hádka.

„Ide o to...“ pokračovala po chvíli Anna takmernečujne.

„O čo?“

„O to, o čom som už hovorila. Vravela som, že nejde o Londýn, ale ide oň. Chcem vedieť, či ideš so mnou.“

Zadíval som sa na ňu. Bola taká krásna, s  kolenami cudne pritisnutými k hrudi, s vlasmi posypanýmisemenami púpavy.

„Isteže pôjdem do Londýna,“ uistil som ju a privinul sa k nej bližšie. „Ale je tu jedna vec.“

„Aká?“

„Chcem, aby sme bývali spolu. Viem, nepoznáme sa dlho, ale chcem s tebou bývať.“

2

„Anna, môžeš hovoriť? Doriti, to mi neuveríš!“ Stál som

pred dverami zasadačky v jednej firme na Old Street.

„Niečo sa stalo?“ zľakla sa.

Snažil som sa hovoriť tlmene, lebo steny boli tenké. „Chcú ho. Ten program. Chcú odo mňa kúpiť tenzasraný program.“

Odmlka, tichý praskot v éteri.

„Toto nie je jeden z  tvojich žartov, Rob, však nie?“ uisťovala sa Anna.

„Nie, kdeže! Nemám čas na dlhé rozhovory, teraz sú dnu, pozerajú si papiere. Nemusel som ho ani lenvychvaľovať. Jednoducho ho chcú. Vedia, o čo ide.“

Spoločnosť Simtech, startup na čele s akýmsiScottom, ktorý chodil na Cambridge niekoľko rokov predo mnou, mi odporučil kamarát, tiež programátor.

„Rob, to je fantastické. Absolútna bomba. Skveláspráva,“ povedala, ale znelo to, akoby čakala, že jej oznámim niečo iné.

„A hádaj, koľko sú mi zaň ochotní zaplatiť?“

„Netuším, hm...“

„Jeden a pol milióna!“

Dokonca ani Anna nedokázala pribrzdiť nadšenie. „Akože libier?“

„Áno, libier šterlingov. Ešte stále tomu neviem uveriť.“

Anna sa zhlboka nadýchla. Počul som akýsi šuchotavý zvuk, znelo to, akoby si vyfúkala nos.

„Anna, si v poriadku?“

„Áno,“ odvetila a domyslel som si, že poťahuje nosom. „Iba... iba neviem, čo mám povedať...“

„Jasnačka, ani ja. Dnes večer to oslávime!“

„Isteže,“ privolila, no v hlase som jej začul opatrnícky podtón. „Aj tak to nechápem. Čo sa vlastne stalo? Čo...“

V  zasadačke o  dlážku zaškrípali stoličky, neklamný znak, že tí, čo na nich sedia, vstávajú.

„Anna, musím už ísť. O chvíľu ti zavolám, dobre...?“

„Dobre, ale neunáhli sa Rob. Nič nepodpisuj, rozumieš? Povedz, že musíš všetko prebrať s právnikmi.“

„Dobre, dobre... Musím...“

„Myslím to vážne, Rob...“

„Okej, okej, neboj sa. Zavolám ti...“ Vyšiel som z budovy a okamžite ma ovalila lepkaváhorúčava. Chvíľu som len tak stál, žmúril do žiarivéhoslnka a sledoval prúdy áut rútiace sa po kruhovom objazde. Radostný, špinavý londýnsky rámus.

Posledných deväť mesiacov nebolo jednoduchých.Bývali sme v Claphame v prenajatom byte na prízemí, ktorý financovala Anna. Zatiaľ čo ja som pracoval dlho do noci – nabudený kávou som kódoval ako divý –, Anna vstávala skoro ráno a odchádzala do práce. Veľmi sme sa nevídali, v županoch sme si mávli na podeste – ona vstávala, ja som šiel spať. Bolo to iba dočasne, dohodli sme sa na tom. Všetko bude lepšie, keď Anna získa prax, keď dokončím program.

Anna svoju prácu milovala, robila na oddelení, ktoré kontrolovalo, či banky dodržiavajú finančné predpisy. Skvelo sa na ňu hodila: ako pedant, ktorý presnedodržiava pravidlá, vedela, kde sa banka môže potknúť. A keďže poznala pravidlá, vedela tiež, ako ich obchádzať, poznala právnické kľučky aj vedľajšie chodníčky,drobučkým písmom napísané klauzuly umožňujúce vykrútiť sa zo záväzku. Spoločnosť o jej talente vedela, povýšili ju, za prvých šesť mesiacov sa raketovou rýchlosťouvypracovala do vedenia.

Ešte stále mi v hlave vírili stovky myšlienok a nemal som čo robiť, zamieril som teda na Liverpool Street.Slnko už na mňa v tieni City nedočiahlo, prestalo mi pražiť na hlavu. Pokúsil som sa dovolať Anne, lenže mala vynutý telefón, a tak som si sadol na jedno pivo.

Vedel som, že to vyjde. Všetky tie dni, keď somdvadsať aj tridsať hodín nepretržite kódoval, spal na dlážke pod starou prikrývkou. Ľuďom som tvrdil, že smartfóny všetko zmenia, no oni iba gúľali očami. Priš



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist