načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Nebezpečné klamstvá – Becca Fitzpatricková

Nebezpečné klamstvá

Elektronická kniha: Nebezpečné klamstvá
Autor: Becca Fitzpatricková

- Stredoškoláčka Stella Gordonová sa stane svedkom vraždy. V záujme jej bezpečnosti ju posielajú do Nebrasky, čo sa jej ani trochu nepozdáva. Keď sa zoznámi s Chetom Falconerom, je pre ňu ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  249
+
-
8,3
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » EGMONT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Počet stran: 400
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-252-3900-1
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Stredoškoláčka Stella Gordonová sa stane svedkom vraždy. V záujme jej bezpečnosti ju posielajú do Nebrasky, čo sa jej ani trochu nepozdáva. Keď sa zoznámi s Chetom Falconerom, je pre ňu ťažké byť neustále v strehu. A čoskoro si musí poradiť s naozajstnou hrozbou... Jej nepriatelia sú v skutočnosti bližšie, než si myslí.

Zařazeno v kategoriích
Becca Fitzpatricková - další tituly autora:
 (e-book)
Zavržený Zavržený
Nebezpečné lži Nebezpečné lži
 (e-book)
Nebezpečné lži Nebezpečné lži
 (e-book)
Crescendo Crescendo
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

NEBEZPEČNÉ KLAMSTVÁ

Vyšlo tiež v tlačenej verzii.

Objednať môžete na

www.egmont.cz

www.albatrosmedia.sk

Becca Fitzpatricková

Nebezpečné klamstvá

Copyright © Albatros Media a. s., 2016

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.



KLAMSTVÁ

NEBEZPEČNÉ

KLAMSTVÁ

NEBEZPEČNÉ


OD TEJTO AUTORKY

DOTERAZ VYŠLO:

Čierny ľad

TETRALÓGIA ZAVRHNUTÝ

Zavrhnutý

Crescendo

Ticho

Finále


NEBEZPEČNÉ

LŽI

BECCA

FITZPATRICKOVÁ

NEW YORK LONDON TORONTO SYDNEY NEW DELHI

KLAMSTVÁ

NEBEZPEČNÉ

KLAMSTVÁ

NEBEZPEČNÉ


Tento príbeh je vymyslený. Akékoľvek odkazy na historické udalosti, skutočné

osoby či miesta boli použité fiktívne. Všetky mená, postavy, miesta a udalosti

opisované v tejto knihe sú výsledkom autorkinej predstavivosti a akákoľvek

podobnosť so skutočnými udalosťami, s miestami či osobami, živými či po smrti,

je čisto náhodná.

Zhrnutie: Stredoškoláčka Stella Gordonová sa stane svedkom vraždy. V záujme

jej bezpečnosti ju posielajú do Nebrasky, čo sa jej ani trochu nepozdáva. Zrazu

je pre ňu ťažké byť neustále v strehu a čoskoro si musí poradiť s ozajstnou

hrozbou. Jej nepriatelia sú totiž v skutočnosti bližšie, než si myslí.

Original title: Dangerous lies

Text copyright © 2015 by Becca Ajoy Firzpatrick

Cover copyright © Simon & Schuster UK

Book design by Lucy Ruth Cummins

All rights reserved

Vydalo nakladateľstvo EGMONT ČR, s. r. o.,

Na Pankráci 30, 140 00 Praha 4

v roku 2017 ako svoju 5017. publikáciu

Z anglického originálu preložila Michaela Kaščáková

Zodpovedná redaktorka Stella Jíšová

Technická redaktorka Alena Mrázová

Sadzba Art D – Grafický ateliér Černý, s. r. o.

ISBN v tlačenej verzii 978-80-252-3900-1

ISBN e-knihy 978-80-252-3928-5 (1. zverejnenie, 2016)

TS 14. Prvé vydanie

www.egmont.cz

www.albatrosmedia.sk


Mojim kamarátom z detstva



POĎAKOVANIE

V prvom rade chcem poďakovať svojim chlapcom: Justinovi, Rileymu a Jaceovi.

Moja vďaka patrí Jenn Martinovej, ktorá neúnavne pracuje v zákulisí, aby som sa ja mohla sústrediť na písanie.

Som vďačná celému svojmu tímu zo Simon & Schuster: Johno­ vi Andersonovi, Justinovi Chandovi, Anne Zafianovej, Mekishe Teflerovej, Lucy Ruth Cumminsovej, Chrissy Nohovej, Katy Hersh­ bergerovej, Dorothy Gribbinovej, Jenice Nasworthyovej, Chave Wolinovej a Angele Zurlovej.

Uznanie patrí aj Zareen Jafferyovej, mojej skvelej editorke.

Poďakovanie dlhujem aj svojej copyeditorke Katherine Wien­ ckeovej a korektorovi Adamovi Smithovi.

Catherine Draytonová, tých sedem rokov bolo divokých a vzrušujúcich. Ďakujem, že si mi dala šancu. Lyndsey Blessin­ govej a tímu z Inkwell Management: Ďakujem za vašu podporu!

Všetkým knihovníkom a kníhkupcom, ktorí odovzdali moje knihy do rúk čitateľov: Toto je poďakovanie len pre vás.

Ďakujem Mattovi Epleymu za zodpovedanie otázok o bejzbale.

A ďakujem tiež Cameronovi a Rebecce Chinovcom, že mi umožnili nahliadnuť do sveta kovbojov v rodeu a života na ranči.

Ďakujem Erinovi Tangemanovi za to, že mi pomohol s niekoľkými právnickými otázkami.

Moje poďakovanie patrí aj Robovi Baerovi za zodpovedanie mojich otázok o zlomených kostiach v členku – aj keď si si za to vyžiadal pomerne vysokú časť autorských honorárov.

Ďakujem Jasonovi Halesovi, ktorý, aspoň dúfam, verí v druhú šancu.

Laura Andersenová, Ginger Churchillová a Patty Esdenová: Objatia na diaľku fungovali prekvapivo dobre na to, aby sme našu partiu udržali pohromade. Mám vás veľmi rada a navždy budem.

A konečne, srdečne ďakujem aj tebe, milý čitateľ. Či už si čítal moje knihy celé tie roky, alebo mi práve dávaš šancu, bolo mi po­ tešením písať pre teba. Naozaj dúfam, že si Chetov a Stellin príbeh užijete.

KLAMSTVÁ

NEBEZPEČNÉ

KLAMSTVÁ

NEBEZPEČNÉ

 ZLOSTNÉ ZAKLOPANIE OTRIASLO DVERAMI MOTELOVEJ IZBY.

Ležím nehybne na matraci, moja pleť je horúca a vlhká. Reed

ležiaci vedľa mňa si ma pritiahol bližšie.

Úžasných desať minút, pomyslela som si.

Snažila som sa nerozplakať, keď som si pritisla tvár do teplej

krivky Reedovho krku. Moja myseľ vstrebávala každý detail, sna­ žila sa zapamätať si túto chvíľu, aby som si ju mohla prehrávať dookola dlho po tom, čo ma odvezú preč.

Mala som strašné nutkanie utiecť s ním. Z miestnosti, v ktorej

ma držali, bolo vidno uličku, ktorá lemovala motel. Detaily, ako a kde by sme sa schovali a ako by sme zabránili tomu, že skončíme na dne rieky Delaware s cementovými blokmi pripútanými k na­ šim nohám, mi však zabránili konať impulzívne.

Klopanie zosilnelo. Reed sklonil hlavu bližšie k mojej a zhl­

boka dýchal. Tiež si ma chcel zapamätať.

1

AN ANGRY RAP SHOOK THE MOTEL ROOM DOOR.

I lay perfectly still on the mattress, my skin hot and clammy.

Beside me, Reed drew my body to his.

So much for ten minutes, I thought.

I tried not to cry as I nestled my face into the warm curve of

Reed’s neck. My mind absorbed every detail, carefully retaining

this moment so I could play it back for a long, long time after they

took me away.

I had a wild impulse to flee with him. An alley flanked the

motel, visible from the room they kept me in. Details like where

we would hide and how we’d keep from ending up at the bottom

of the Delaware River with cement blocks strapped to our feet

kept me from acting on that impulse.

The knock grew louder. Bending his head close to mine, Reed


16 

„Miestnosť pravdepodobne odpočúvajú.“ Povedal to tak poti­ chu, že som si ten zvuk skoro pomýlila s povzdychom. „Už ti po­ vedali, kam ťa odvedú?“

Pokrútila som hlavou. V jeho tvári, ktorá bola posiata reznými rankami a na lícnych kostiach opuchnutá, sa zračilo sklamanie. „Ani mne.“

Keďže jeho telo bolo samá podliatina, pretočil sa opatrne na kolená a hľadal niečo pozdĺž čela postele. Otvoril zásuvku nočné­ ho stolíka a prelistoval stránky biblie. Pozrel sa pod matrac.

Nikde nič. Ale určite nás odpočúvajú. Neveria nám, že nebu­ deme hovoriť o tej noci, aj keď moje svedectvo bola tá posledná vec, na ktorú som teraz chcela myslieť. Po tom všetkom, čo som pre nich urobila, mi nemohli dať ani desať minút, hlúpych desať minút osamote s mojím priateľom, kým nás od seba oddelia.

„Hneváš sa na mňa?“ zašepkala som. Do tejto šlamastiky sa dostal pre mňa – pre moju mamu. Lebo práve problémy s ňou mu celkom zničili život a budúcnosť. Mal právo byť nahnevaný a vyčítať mi to. Pri jeho zaváhaní som na ňu pocítila hlboký, ne­ konečný hnev.

Potom povedal: „Nie.“ Jemne, ale pevne. „To nehovor. Medzi nami sa nič nezmenilo. Budeme spolu. Teraz nie, ale čoskoro.“

Pocítila som veľkú úľavu. Nemala som o ňom pochybovať. Reed bol ten pravý. Ľúbil ma a znovu mi dokázal, že sa naňho môžem spoľahnúť.

V zámku zaštrkotal kľúč.

„Nezabudni tú emailovú adresu,“ zašepkal mi Reed naliehavo. Pozrela som sa mu do očí. V sekundách, ktoré nasledovali, sme viedli nemú konverzáciu. Jediným nepatrným prikývnutím som mu dala najavo, že rozumiem.

Potom som ho objala tak pevne, až zalapal po dychu. Pustila som ho presne vo chvíli, keď námestník policajného prezidenta  Price otvoril dvere. Na parkovisku za ním stáli dva čierne sedany značky Buick.

Pozrel sa na nás. „Je čas ísť.“

Druhý policajt, ktorého som nepoznala, vyviedol Reeda von. Ešte naposledy sa za mnou obzrel. Snažil sa usmiať, ale bol to cha­ bý pokus. Bol nervózny. Moje srdce sa rozbúchalo ako opreteky. Bolo to tu. Posledná šanca na útek.

„Reed!“ zakričala som, ale on už bol v aute. Cez tónované sklá som nevidela jeho tvár. Auto pomaly vyšlo z parkoviska a potom zrýchlilo. O desať sekúnd som ho úplne stratila z dohľadu. V tej chvíli začalo moje srdce biť naozaj divoko. Toto sa naozaj deje.

V ruke som pevne zvierala držadlo svojho kufra. Nebola som pripravená. Nemohla som opustiť jediné miesto, ktoré som dote­ raz poznala. Svojich priateľov, dom, školu a Reeda.

„Prvý krok je vždy najťažší,“ povedal Price a ťahal ma za lakeť von. „Pozri sa na to takto: Máš možnosť začať nový život, objaviť samu seba. Nemysli na proces, Dannyho Balanda neuvidíš celé mesiace, možno roky. Jeho právnici sa budú snažiť prípad poriad­ ne zamotať. Zažil som to, žiadosť o odklad pre rôzne výhovorky od strateného vodičského preukazu až po dopravnú zápchu na diaľnici.“

„Odklad?“ zopakovala som.

„Odklady vedú k oslobodzujúcim rozsudkom. Všeobecné pra­ vidlo. Ale tentoraz im to nevyjde. Vďaka tvojmu svedectvu pôjde Danny Balando rovno do väzenia,“ povedal a presvedčivo mi sti­ sol rameno. „Porota ti uverí. Čaká ho doživotie bez podmienečné­ ho prepustenia.“

„Zostane vo väzení až do súdneho procesu?“ spýtala som sa neisto.

„Zamietli mu prepustenie na kauciu. Neboj sa, nedostane sa k tebe.“ 

Posledných sedemdesiatdva hodín som strávila zalezená v úkryte a čakala, kým bude matkin drogový díler obvinený z vraž­ dy prvého stupňa, opakovaného prechovávania omamných látok a nelegálneho obchodovania s drogami. Cítila som sa ako väzeň.

Posledné tri dni ma na každom kroku strážila dvojica policaj­ tov. Jedna ráno, druhá cez deň a ďalší dvaja v noci. Nesmela som nikomu telefonovať ani prijímať hovory. Zabavili mi všetku elek­ troniku. Poskytli mi zopár kúskov navzájom neladiaceho obleče­ nia, ktoré jeden z policajtov schmatol z môjho šatníka. A teraz – ako korunného svedka vo federálnom kriminálnom prípade, ktorý ide práve pred súd, pretože Danny Balando vyhlásil, že je nevinný, a popiera všetky obvinenia, ma musia previezť do mojej poslednej väznice. Miesto pobytu neznáme.

„Kam ma to veziete?“ spýtala som sa.

Price si odkašľal. „Thunder Basin, Nebraska.“ V jeho hlase za­ znel slabučký náznak ospravedlnenia, ktorý mi napovedal všetko, čo som potrebovala vedieť. Bol to pekne hlúpy obchod. Pomáhala som im chytiť nebezpečného zločinca a oni ma na oplátku chcú vyhnať ďaleko od civilizácie.

„A Reed?“

„Vieš, že ti nemôžem povedať, kam ho vezieme.“

„Je to môj priateľ.“

„Takto držíme svedkov v bezpečí. Viem, že to pre vás nie je ľahké, ale robíme len svoju prácu. Dostala si svojich desať minút, o ktoré si žiadala. A nebolo to veľmi jednoduché. Posledná vec, ktorú by sudca teraz chcel, je, aby jeden z vás ovplyvňoval svedec­ tvo toho druhého.“

Bola som nútená opustiť svojho priateľa a on chcel poďakovanie?

„A čo moja mama?“ spýtala som sa priamo a bez emócií.

Price dotiahol môj kufor k zadnej časti auta a starostlivo sa vyhýbal môjmu pohľadu. „Ide do liečebne. Nemôžem ti povedať  kam, ale keď bude na sebe tvrdo pracovať, už koncom leta by sa mohla k tebe vrátiť.“

„Obaja vieme, že o to nestojím, takže nemusíme nič predstie­ rať,“ odpovedala som. Price to taktne prepočul.

Ešte ani nesvitalo a mne už bolo tak horúco, že som mala pre­ potené šortky aj tielko. Uvažovala som, ako sa môže Price cítiť pohodlne v džínsoch a košeli s dlhým rukávom. Nepozerala som sa na pištoľ, ktorú mal v puzdre prehodenom cez plece, ale cítila som jej prítomnosť. Bola to pripomienka, že nebezpečenstvo ešte nepominulo. Nebola som si istá, či vôbec niekedy pominie.

Danny Balando ma neprestane hľadať. Bol vo väzení, ale zvy­ šok jeho drogového gangu bol na slobode. Komukoľvek z nich mohol zaplatiť, aby splnil jeho príkaz. Jeho jedinou nádejou bolo vystopovať a zabiť ma skôr, než budem proti nemu svedčiť.

Nastúpili sme do auta. Price mi podal cestovný pas s cudzím menom.

„Nemôžeš sa vrátiť, Stella. Už nikdy.“

Končekmi prstov som sa nesmelo dotkla okna. Keď sme v skorých ranných hodinách opúšťali Filadelfiu, minuli sme pe­ káreň. Chlapec v zástere zametal prah. Myslela som si, že zdvihne pohľad a bude ma sledovať, kým sa mu nestratím z dohľadu, ale nerušene pracoval ďalej. Nikto nevedel, že odchádzam.

A to bol zámer.

Ulice boli prázdne a asfalt po čerstvom daždi žiarivo čierny. Počula som, ako strieka voda pod pneumatikami, a snažila som sa upokojiť. Toto bol môj domov. Toto bolo jediné miesto, ktoré som poznala. Opustiť ho bolo ako vzdať sa niečoho takého životne dôležitého, ako je vzduch. Zrazu som sa sama seba spýtala, či to vôbec dokážem.

„Nevolám sa Stella,“ povedala som nakoniec.

„No... za normálnych okolností dovolíme, aby si svedkovia  ponechali svoje krstné mená, ale tvoje je príliš nezvyčajné,“ vy­ svetlil mi Price. „Musíme byť opatrní, a toto je niečo navyše. Tvo­ je staré a nové meno znejú podobne, to by ti malo pomôcť, aby si si naň zvykla.“

Stella Gordonová. Ste-lla, Ste-lla, Ste-lla, opakovala som si v mys­ li dovtedy, kým sa mi slabiky nesplietli dohromady... nenávidela som ho.

Auto zrýchlilo a napojilo sa na diaľnicu. Čoskoro som spozo­ rovala ukazovatele na letisko a v tej chvíli mi hruď zovrela straš­ ná bolesť. Lietadlo odlieta o štyri hodiny. Ťažko sa mi dýchalo, vzduch odmietal ísť dnu a tlačil ma nadol ako kus kameňa. Otrela som si dlane o stehná.

Toto nevyzeralo ako nový začiatok. Naťahovala som krk, aby som naposledy videla svetlá Filadelfie. Keď ich auto zanechalo v diaľke, cítila som sa, akoby sa môj život blížil ku koncu. SLNEČNÝ SVIT SA ROZLIEVAL PONAD ŠIROKÉ PLÁNE Nebrasky. Jeho ohnivá ružovo­zlatá farba sa predierala hlúčikom mrakov na obzore. Už sa takmer stmievalo. Pred nami sa rozpres­ tierala šíra krajina, dlhé siahy nekonečných kukuričných polí, ktoré tu a tam prerušila približujúca sa silueta veterného mlyna alebo obilného sila.

Preč boli hladké mrakodrapy s ligotavými svetlami, historické

tehlové fasády obchodov na Main Line plné farebných reklám, veľkolepé záhrady a kľukaté cesty predmestia. Žiadne davy ľudí náhliacich sa na metro do centra, žiadne kolóny áut a ich neprí­ jemné vytrubovanie, keď doprava zhustne.

Nechali sme za sebou dobytok, ktorý sa pásol pozdĺž pustej

cesty a lenivo odháňal dotieravý hmyz. Zopár kráv zdvihlo svoje veľké trojuholníkové hlavy a zvedavo sa pozreli naším smerom. Ktovie, kedy naposledy videli auto, pomyslela som si. Pootvori­ la som okno. Vietor privial do auta vôňu zelene, života, ale aj

2

SUNLIGHT STRETCHED ACROSS THE NEBRASKA MILES,

burning fiery pink-gold through a bank of clouds on the hori

zon. It was almost sunset, and the land spread out, an expanse of

never-ending cornfields broken only by the rising silhouette of a

windmill or grain silo.

Gone were the sleek skyscrapers glittering with lights, the

historic brick storefronts of the Main Line patched with color

ful advertisements, and the lush, manicured gardens and wind

ing roads of the suburbs. No rush of people bustling to catch the

subway downtown, or car horns blaring a cacophony of staccato

blasts as traffic thickened.

Deputy Price and I passed cattle grazing along the barren

highway, swishing flies with their tails, a few raising their large

triangular heads to gaze curiously in our direction, making me


22  niečoho neznámeho. Traja chlapci bez tričiek a topánok, chudí ako palice, pochodovali popri ceste a na opálených ramenách sa im hompáľali rybárske udice.

V hlave som počula hlas svojej najlepšej kamarátky Tory Bello­ vej. Nebraska, to je ako v tom horore Kukuričné deti. Talianski drogoví baróni sú proti tomu nula – tipujem, že na tomto mieste nevydržíš ani dvadsaťštyri hodín.

„Škola skončila. Celé leto si môžeš robiť, čo len chceš. Máš šťastie,“ prerušil ticho Price.

„Och, aké šťastie,“ zopakovala som.

„Budeš tu v bezpečí.“

Čakal na moju odpoveď, ale obaja sme vedeli, že nie som v bezpečí. Každé ráno sa prebudím s obavami, či ma dnes Danny nevypátra.

„Budeš bývať u Carminy Songsterovej. Je to bývalá policajtka, veľmi schopná. Vie o tebe pravdu a bude ťa kryť.“

„Čo keď ju nebudem mať rada?“

„Každý má rád Carminu. Hovoria jej babi. Celé mesto ju volá babi.“

„A ona ma má chrániť?“

Price otočil hlavu a cez slnečné okuliare sa mi pozrel do očí. „Malá priateľská rada. Aké budeš mať leto, závisí len od teba. Buď nebude stáť za nič, alebo bude znesiteľné. Dočerta, veď môže byť ešte lepšie než znesiteľné. Viem, že si naštvaná na svoju mamu...“

Stuhla som. „Nepleťte ju do toho.“

„Carmina jej zavolá, keď budeš pripravená. Má číslo na kliniku.“

Pozrela som sa naňho ľadovým pohľadom. „Povedala som, že o nej nechcem hovoriť.“

„Máš právo cítiť sa podvedená a zranená, ale tvoja mama bude na tom určite lepšie. Naozaj tomu verím. Teraz sa na ňu nemôžeš vykašľať. Potrebuje ťa viac ako inokedy.“

„A keď som ju potrebovala ja?“ vyštekla som. „Už dávno som jej prestala veriť, že sa zmení. To pre ňu som tu, a nie doma so svojimi kamarátmi, kde má svet skutočný zmysel.“ Dych sa mi zadrhol v hrdle.

Price niekoľko minút mlčal, potom povedal: „Hneď ako ti pred­ stavím Carminu, sa musím vrátiť. Ona vie, ako sa so mnou spojiť. Kedykoľvek mi zavolaj.“

„Ona nie je moja rodina. Vy nie ste moja rodina. Takže sa už na nič nehrajme.“

Sedel pokojne, ale ja som vedela, že ho moja poznámka bodla ako žihadlo. Riskoval svoj život, aby ma ochránil. To najmenej, čo som mohla urobiť, bolo preukázať mu aspoň trocha vďačnosti. Ale povedala som pravdu. Bola som jeho práca. Neboli sme rodi­ na – ja som nemala rodinu. Otec s nami nežil. Odmietol ponuku prokuratúry, aby bol zaradený do programu na ochranu svedkov spolu so mnou. Už sa s ním nikdy nemôžem znovu skontaktovať. A matka bola na odvykacej kúre. A ja dúfam, že ju už nikdy neu­ vidím. Rodina znamená lásku, oddanosť a tiež súdržnosť. Prinaj­ menšom to znamená žiť pohromade.

Zvyšok cesty sme mlčali. Odvrátila som sa od Pricea. Sledovala som, ako slnko pomaly mizne za horizontom. Nikdy som si ne­ všimla, že zaberá až toľko priestoru. Tu, kde výhľad nezakrývali budovy, lesy alebo kopce, slnko nebola len guľa. Rozprestieralo sa na oblohe ako trblietavé kvapalné zlato, tučný ťah štetca na pano­ ráme. Bolo to oslňujúce, ale aj cudzie.

Po zotmení Price odbočil na poľnú cestu. Zdvihli sa mračná prachu, ktoré zahalili okná. Nadhadzovalo ma, pretože pneuma­ tiky nadskakovali na výmoľoch. Vysoké krivé topole rámovali ces­ tu. Na chvíľku som si pomyslela, aké by to asi bolo vyliezť po ich hrubých, šikmých vetvách až na samý vrchol. Ako malé dievčat­ ko som snívala o svojom vlastnom dome na strome s hojdačkou  z pneumatiky. Ale dnes už som príliš stará na to, aby som si priala takéto veci.

V diaľke som rozpoznala siluetu dvojposchodového domu. Pred ním sa rozprestieral najväčší trávnik, aký som kedy vide­ la. Nad strechou sa týčili ďalšie topole. Trávnatá plocha ústila do otvorených polí a za nimi som už nevidela nič iné iba zafírovo modrú oblohu posiatu hviezdami.

Tá nekonečná rozľahlosť bola ohromujúca. Cítila som sa cel­ kom sama. Pricestovala som na úplný okraj sveta, za týmto mies­ tom už neexistovalo nič. Ešte pár krokov vpred a mohla by som sa prepadnúť cez okraj zeme.

Táto myšlienka ma znervóznila. Pootvorila som okienko, aby som vpustila dnu prúd čerstvého vzduchu. Ale ten bol lepkavý a vlhký. Nočný hmyz bzučal tichým, monotónnym rytmom. Ob­ klopovalo nás desivé, prázdne ticho. Také ticho a pokoj som do­ teraz nezažila. Zrazu som zatúžila po známych zvukoch domova. Nikdy si na toto miesto nezvyknem.

Pri poštovej schránke Price spomalil. Porovnával jej číslo s do­ kumentom, ktorý držal v ruke. Keď sa uistil, že sme pri správnom dome, odbočil na príjazdovú cestu k veľkej usadlosti s bielymi šindľami.

Dom mal verandu na oboch poschodiach. Celú šírku fasády lemovalo biele zábradlie. Z druhého poschodia visela veľká ame­ rická vlajka a jemne sa vlnila vo vetre. Niekoľko menších vlajok zapichnutých v trávniku vytvorilo cestičku od schodov verandy k príjazdovej ceste, ktorá sa tiahla pozdĺž domu. Na jej konci stáli drevené sudy, v ktorých rástli kytice farebných kvetov.

„Zvládli sme to,“ povedal Price a vypol motor. Otvoril kufor, kde som mala batožinu.

Vedela som, že mám vystúpiť z auta, ale nohy ma neposlúchali. Hľadela som na dom a nedokázala som si predstaviť, že tam mám  bývať. Myslela som na svoj skutočný domov. Minulý rok ako dar­ ček k narodeninám – alebo presnejšie ako ospravedlnenie za to, že ma zabudla zapísať do autoškoly, lebo bola príliš zaneprázdnená drogovaním a mala to dobre načasované – mama najala dekoraté­ ra, aby dal mojej izbe novú tvár. Mohla som si vybrať všetko: biele poličky, starodávny luster, modré steny ako v klenotníctve Tif­ fany a viktoriánsky mahagónový stôl, ktorý sme kúpili na našej poslednej návšteve New Yorku. Môj denník bol stále zamknutý v hornej zásuvke. Bol v ňom celý môj život, bolo tam všetko.

Keď sme vyliezli z auta, z hojdačky na verande sa zdvihla žena a zostúpila po schodoch. Podpätky jej červených kovbojských to­ pánok hlasno klopkali po drevenej podlahe.

„Našli ste to,“ zvolala. Džínsy mala zastrčené do topánok a niekoľko gombíkov na džínsovej košeli mala pri krku rozopnu­ tých. Platinovobiele vlasy jej siahali tesne na ramená a skúmavo na nás hľadela modrými očami. „Práve pijem malinovku a počú­ vam cikády. Môžem vám ponúknuť niečo na pitie?“

„To je ponuka, ktorú nemôžem odmietnuť,“ povedal Price. „A ty, Stella?“

Pozrela som sa na nich. Sledovali ma s opatrnými, stuhnutý­ mi úsmevmi. Cítila som, ako sa mi začína točiť hlava, preto som niekoľkokrát zažmurkala, aby svet okolo zastal. Ženine červené topánky sa začali točiť ako kaleidoskop a ja som vedela, že som prehrala. Zrazu som bola späť vo Filadelfii, v knižnici na podlahe ležal muž a krvácal. Stena za ním bola postriekaná ľudským tka­ nivom. Cítila som váhu matkinej hlavy položenej v mojom lone, z hrdla sa mi drali podivné hysterické vzlyky. Počula som kvílenie policajných sirén na ulici a svoj vlastný tep, ktorý mi pulzoval v ušiach.

„Možno by si chcela, aby som ti ukázala izbu, Stella,“ povedala žena a vytrhla ma zo spomienok. 

Cítila som, že som sa zatackala, ale Price ma chytil za lakeť. „Vezmeme ju dovnútra. Bola celý deň na ceste. Celonočný odpo­ činok dokáže zázraky.“

Spamätala som sa a vytrhla som sa mu zo zovretia. „Nie! Ne­ chajte ma!“

„Stella...“

Otočila som sa k nemu. „Čo odo mňa chcete? Chcete, aby som pila limonádu a správala sa, akože je všetko normálne? Nechcem tu byť. Nežiadala som vás o to. Všetko, čo poznám, je preč. Nikdy, nikdy jej neodpustím!“ Slová sa zo mňa drali skôr, než som si ich uvedomila. Celé telo bolo napäté, cítila som sa neistá. Pretrela som si oči, odmietla som plakať. Nie, kým nebudem sama a nebudem si môcť dovoliť pokojne sa zosypať. Zarezala som si nechty do dlane, aby som si vyhnala bolesť zo srdca a sústredila ju niekam, kde ju môžem ovládať.

Kým som vytiahla batožinu hore do domu, zbadala som, ako ženine kútiky úst stvrdli. Price po nej hodil ospravedlňu­ júcu grimasu, akoby chcel povedať, že netreba hneď odsudzovať tínedžerské správanie. Bolo mi jedno, čo si myslia. Ak si mysleli, že som sebecká a problémová, asi mali pravdu. A ak by som z toh­ toročného leta urobila Carmine peklo, možno by ma nechala, aby som sa odsťahovala skôr a žila na vlastnú päsť. Nebol to najhorší nápad, aký som kedy mala.

Price vybehol po schodoch na verandu, aby mi podržal vcho­ dové dvere. „Možno budeme musieť odložiť prehliadku domu na zajtra. Posteľ je asi teraz tá najlepšia vec,“ povedala Carmina.

„Nie som jediný, kto je na smrť unavený,“ ochotne súhlasil Price.

Nebola som unavená, ale chcela som za sebou zavrieť dvere rovnako ako oni, takže som neprotestovala. Bolo mi jedno, či som vyzerala poddajne. Carmina aj tak zistí, že aj keď mi ministerstvo  spravodlivosti dalo krycí príbeh a nový život, nemala som v úmy­ sle predstierať, že mi to nevadí.

Dom vnútri voňal ružovou vodou. Vkusná kvetinová tapeta sa odlupovala zo stien. Letmo som zazrela aj pohovku v obýva­ cej izbe – ošúchaný modrý menčester. Nad kozubom bola hlava s parohami nejakého druhu vysokej zveri. Nikdy predtým som nevidela niečo také príšerne nevkusné.

Carmina nás viedla hore po vŕzgajúcom schodisku. Na stenách boli diery po klincoch, ale obrazy boli zvesené. Prvýkrát som na chvíľu uvažovala o Carmine. Kto to je? Prečo žila sama? Mala ro­ dinu? Čo sa s nimi stalo? Okamžite som si zakázala ďalšie otáz­ ky. Táto žena pre mňa neznamenala nič. Bola štátom poverený zástupca za mamu, ale len do konca augusta. To už budem mať osemnásť a budem môcť žiť legálne sama.

Na konci schodiska Carmina otvorila dvere. „Tu budeš spať. Čisté uteráky sú na bielizníku a toaletné potreby v kúpeľni vedľa. Zajtra sa môžeme zastaviť v obchode a kúpiť všetko, na čo som zabudla. Raňajky sú presne o siedmej. Nejaké diétne obmedzenia, o ktorých by som mala vedieť? Nie si alergická na arašidy?“

„Nie“

Spokojne prikývla. „Uvidíme sa teda až ráno. Dobrú noc.“

Carmina zavrela dvere a ja som sa spustila na okraj postele. Pružiny falošne zaškrípali. Cez otvorené okno zavial do izby teplý vánok. Napadlo mi, prečo Carmina nepustila klimatizáciu. Ne­ chcela hádam nechať okná otvorené celú noc, či áno? Bolo to bez­ pečné?

Zavrela som okná a zamkla. Zatiahla som modré záclony, ale ihneď ma začal dusiť teplý, zatuchnutý vzduch. Zdvihla som si vlasy a ovievala si krk. Potom som sa vyzliekla a padla na posteľ.

Izba bola malá, sotva dostatočne široká pre posteľ a dubový bie­ lizník. Mala som pocit, že strecha okolo mňa ešte pevnejšie zviera  steny. Očami som sledovala spleť modrých obdĺžnikov na vybled­ nutom strope, kde plagáty, ktoré už boli preč, zachovali pôvodnú farbu. Modrá farba, modré závesy, modré obliečky. A zaprášená bejzbalová rukavica na hornej polici v otvorenej skrini. Musel tu bývať chlapec. Premýšľala som, kde asi teraz je.

Určite niekde ďaleko. Len čo budem mať osemnásť, tiež odtiaľ­

to odídem čo najďalej.

Siahla som do predného vrecka kufra a vytiahla som z neho

malý zväzok listov. Pašeráctvo. Nesmela som priniesť nič zo svoj­ ho starého života, nijaký dôkaz, že som prišla z Filadelfie. Cítila som vzrušenie z tejto malej vzbury – ale bola to náhoda. Možno som sentimentálna, ale v poslednom čase som so sebou nosila vša­ de Reedove listy. Čím bol môj život doma nestabilnejší, tým viac ma upokojovali. Keď som sa cítila sama, pripomenuli mi, že mám Reeda. Staral sa o mňa. Kryl mi chrbát. Pred tromi dňami som ich mala ešte v kabelke. Potom som ich schovala do kufra, aby ich ne­ objavili. Niektoré boli napísané nedávno, ale iné boli spred dvoch rokov, vtedy sme s Reedom začali spolu chodiť. Sľúbila som si, že si ich nebudem čítať naraz, ale postupne... každý deň jeden. Vzala som si prvý a zvyšok som vrátila k ostatným do úkrytu.

EstElla,

nEviEm, či ti niEkto niEkEdy nEchal odkaz pod

stiEračmi, alE napadlo mi, žE by si to mohla

považovať za romantické. spomínaš si na tú noc vo

vlaku, kEď smE sa prvýkrát strEtli? nikdy som ti to

nEpovEdal, alE vtEdy som si ťa nEnápadnE odfotil. to

bolo prEdtým, nEž si si nEchala mobil na sEdadlE a ja

som utEkal za tEbou, aby som ti ho vrátil (prEtožE 

som hrdina). každopádnE, prEdstiEral som, žE píšEm

sms, aby si si nEvšimla, žE ťa fotím. stálE mám tú

fotku v mobilE.

Ľúbim ťa. a tEraz mi urob láskavosť a znič tEnto

list, aby nEutrpEla moja dôstojnosť.

s láskou rEEd

Pritisla som si list na hruď, pomaly som dýchala. Prosím, nech

ho čo najskôr zase uvidím, prosíkala som v duchu. Nevedela som, ako dlho ma udržia listy nad vodou. Ale ten dnešný splnil svoj účel. Osamelosť zmizla a zanechala iba hlboké fyzické vyčerpanie.

Pretočila som sa na bok. Myslela som si, že okamžite zaspím.

Namiesto toho som si čoraz viac uvedomovala pokojné ticho. Bola to absolútna nemota, ktorá čakala, kým sa niečím naplní. Moja predstavivosť nestrácala čas a ihneď našla vysvetlenie pre jemné praskanie stien, ktoré sa zmršťovali po celodennej horúča­ ve, alebo pre občasné vŕzganie v podlahe. Keď som vkĺzla do ne­ pokojného spánku, nemohla som sa zbaviť obrazu tmavých očí Dannyho Balanda.  OKNOM IZBY PRENIKAL HLUK ZÁHRADNEJ KOSAČKY. Otvorila som ho uprostred noci, keď som sa prebudila so závratom z tepla a celá spotená. Kvílenie motora bolo čoraz bližšie, nieslo sa priamo pod oknom a potom sa stočilo na vzdialenejší okraj tráv­ nika. Pootvorila som jedno oko a žmúrila na hodiny na nočnom stolíku.

Prepadla ma zlosť a rozhorčenie. Skopla som zo seba paplón,

vystrčila hlavu z okna a skríkla som: „Hej! Vieš, koľko je hodín?“

Chlapec, ktorý tlačil kosačku, ma nepočul. Zabuchla som okno.

Nepatrne to stlmilo hukot.

Ukázala som tomu chlapcovi prostredník. Nevidel to, sústrede­

ne tlačil kosačku po záhrade. Prvé ranné lúče ho hriali do chrbta a osvetľovali tisíce bodiek peľu. Komáre mu bzučali okolo hlavy ako svätožiara. Špičky topánok mal zelené od trávy a oči si chránil hnedým kovbojským klobúkom. Na ušiach mal slúchadlá a všimla som si, ako sa jeho pery pohybujú pri slovách piesne, ktorú počúval.

3

THE RUMBLE OF A LAWN MOWER CARRIED THROUGH

the bedroom window, which I’d opened in the middle of the

night after waking dizzy with heat and bathed in sweat. The whine

of the engine grew nearer, passing right under the window, then

droned to the far edge of the lawn. I cracked one bleary eye and

found the clock on the nightstand.

Annoyance and outrage shot through me. Kicking free of the

sheets, I stuck my head out the window and shouted, “Hey! Check

the time!”

The guy pushing the mower didn’t hear me. I slammed the

rickety window shut. It muffled the noise fractionally.

I flipped the guy off. He didn’t see it. The first rays of dawn

were behind him, illuminating thousands of flecks of pollen

and gnats buzzing around his head like a halo as he pushed the


31

Obliekla som si nočnú košeľu a vyšla som na chodbu. „Carmi­ na?“ Došla som na koniec a zaklopala na dvere jej izby.

Dvere sa pootvorili. „Čo je? Čo sa deje?“

V jej izbe bola taká tma, že som ani nevedela rozoznať jej tvár. Ale počula som úzkosť v jej hlase a tiež, že hľadala niečo na zemi, pravdepodobne nejaké oblečenie.

„Niekto kosí záhradu.“

Pustila šaty na zem a vystrela sa. „A?“

„Je len päť hodín.“

„Zobudila si ma, aby si mi povedala, koľko je hodín?“

„Nemôžem spať. Vonku je veľký hluk.“

Pružiny v matraci zaškrípali, keď sa uvelebila späť do postele. Podráždene si vzdychla. „Chet Falconer. Býva dole pri ceste. Chce dokončiť prácu, kým bude príliš horúco – a dobre robí. Nemáš takú tú malú vecičku na počúvanie hudby? Pusti si nejakú pes­ ničku a kosačka ťa nebude rušiť.“

„Nedovolili mi vziať si svoj iPhone.“

„iPhone nie je jediná vec, na ktorej môžeš počúvať hudbu. Skús spodnú zásuvku bielizníka. A teraz sa vráť do postele, Stella.“

Natiahla sa cez posteľ a zatvorila mi dvere pred nosom.

Strnulo som odkráčala do svojej izby. Vykukla som nahnevane z okna a sledovala, ako Chet Falconer dokončil ďalší riadok a oto­ čil kosačku. Z tohto uhla som mu nevidela do tváre, ale na prednej časti bieleho trička sa už kľukatila cestička potu. Keď sa zastavil, aby si utrel tvár do rukáva, vyhrnul sa mu lem trička a na chvíľu odhalil jeho pevné brucho. Paže mal opálené a svalnaté. Palcom bubnoval po držadle kosačky v rytme hudby. Evidentne naštarto­ val deň celým hrncom kávy. Keďže som nemohla povedať to isté o sebe, len som sa naňho zamračila. Bola som v pokušení otvoriť okno a zakričať niečo neslušné, ale so slúchadlami na ušiach a pri hluku kosačky by ma sotva počul. 

Ľahla som si na brucho a hlavu som si schovala pod vankúš. Rukami som ho tesne pritisla. Smola. Kosačka naďalej hučala a znela ako rozzúrený hmyz. Poslúchla som Carmininu radu, prudko som otvorila spodnú zásuvku bielizníka a skoro som sa udusila od smiechu.

Volkmen Sony, kompletný s rádiom AM/FM a kazetovým pre­ hrávačom. Oprášila som z neho prach a pomyslela som si, že som nedocestovala do Nebrasky – ale ocitla som sa v minulom storočí.

Prezerala som si kazety pohádzané na dne šuplíka a čítala ručne popísané štítky. Poison, Whitesnake, Van Halen, Metallica.

Mala Carmina syna? Bola toto jeho izba, než z Thunder Basin – múdro – zdrhol?

Vybrala som si Van Halen, pretože to bola jediná kazeta, ktorá sa nemusela pretočiť. Stlačila som play, zavŕtala sa pod paplón a zvyšovala hlasitosť, až kým nevytesnila rachot kosačky Cheta Falconera.

Dolu do kuchyne som zišla až o desiatej. Išla som za vôňou slaniny a vajec. Nemohla som si spomenúť, kedy naposledy som mala vajíčka so slaninou. Pravdepodobne v Disneylande, keď som mala sedem, s palacinkami v tvare Mickey Mousa. Predstava, že by som sedela pri stole a jedla na skutočnom riade, nehovoriac o tom, že by to niekto pre mňa uvaril, mi bola cudzia. Zvyčaj­ ne som raňajkovala latté bez cukru a celozrnné ovsené vločky zo Starbucksu. Jedla som v aute cestou do školy.

Keď som vošla do kuchyne, stôl už bol uprataný, a jedlo nikde. Cez sieťované dvere vedúce do záhrady som videla Carminu. Kľa­ čala na kolenách a trhala burinu. Súdiac podľa veľkej hromady vedľa nej tam už bola dlhšie.

„Asi som zmeškala raňajky,“ povedala som, keď som sa k nej blížila.

„Myslíš?“ povedala bez toho, aby zdvihla hlavu.

„Odložila si mi niečo?“

„Pokiaľ viem, studené vajíčka so slaninou nie sú dobré.“

„Dobre, rozumiem. Kto neskoro chodí, sám sebe škodí,“ pokr­ čila som plecami. Ak si myslí, že niečo dokáže tým, že ma nechá vyhladovať, bola v rodičovstve celkom neskúsená. Stačil by mi aj hrnček kávy. Nebolo by to prvýkrát. „Kedy bude obed?“

„Keď obídeme pár miest so žiadosťou o letnú brigádu.“

„Nechcem chodiť na brigádu.“

„Škola skončila, takže väčšinu dobrých miest si už niekto uchmatol, ale niečo sa nájde,“ pokračovala.

„Nechcem brigádu,“ zopakovala som ráznejšie. Nikdy som nepracovala. Moja rodina síce nebola bohatá – nežili sme vo vi­ dieckom sídle na Main Line a neobliekala som sa do značkových vecí ako Jackie O. –, ale tiež sme nežili od výplaty k výplate. Moja mama bola z lepšej rodiny v Knoxville a aj keď rozhádzala celé svoje veno, bolo pre ňu dôležité udržiavať si svoj vzhľad a spolo­ čenský status. To len na vysvetlenie, prečo nechcem, aby ma nie­ kto videl pracovať ako pomocnú silu. Otec bol riaditeľ v rizikovej investičnej firme a po rozvode pred viac ako dvoma rokmi ne­ chal mame dosť peňazí na to, aby nemusela pracovať. Ešte pred niekoľkými dňami som žila na predmestí, v krásnom sivom ka­ mennom dome na konci dlhej, stromami lemovanej slepej ulice. Nech už boli okolnosti hocijaké, nikdy som nemala motiváciu alebo túžbu potiť sa pri práci za minimálnu mzdu.

A rozhodne som nebola zvyknutá počúvať rozkazy. Mama bola skôr spolubývajúca ako rodič, často sme sa vídali len sporadicky. Nikto mi už roky nevravel, čo mám robiť.

Carmina si čupla a spriama na mňa pozrela. „Čo budeš robiť celé leto, dieťa? Sedieť a ľutovať sa? Nie pod mojou strechou. Je čas, aby sa dievča v tvojom veku naučilo postarať sa o seba.“ 

Zahryzla som si do jazyka, aby som zadržala slová. Ak chce Carmina bojovať, doprajem jej to. Ale keď ma ona, dospelá osoba, lákala do boja, bolo logické, že má nejaký úmysel. Možno si mys­ lela, že keď sa vykričím a dostanem zo seba von všetku bolesť, zrazu sa stanem novým človekom. Niekým, kto chce byť cez leto v Thunder Basin. Niekým, kto by Carmine uľahčil život.

„V poriadku,“ povedala som naoko pokojným hlasom. „Akú prácu by som podľa teba mohla dostať?“

Carmina sa zamračila, čo dokazovalo, že môj odhad bol správ­ ny. Očakávala, že sa budem brániť, vybuchnem od hnevu. Dúfala, že to urobím. Mala som pre ňu novinku: policajtke na dôchodku sa otupili zmysly. Nemohla si ma prečítať. Ja som zase nemohla dosiahnuť väčšie víťazstvo.

„No,“ povedala nakoniec zamyslene, „sú tu stravovacie služby. Počula som, že reštaurácia Sundown najíma servírky. Alebo by si mohla pracovať na kukuričných poliach, tam hľadajú výpomoc. Ale sú to dlhé hodiny ťažkej driny v horúčave za smiešny plat.“

„Dobre,“ povedala som, stále chladná a pokojná. „Dám si spr­ chu a pripravím sa.“

Kým som vyšla po schodoch do svojej izby, prehodnotila som názor na prácu. Asi ju budem nenávidieť, ale určite to bude lepšie, ako sedieť celý deň v dome s Carminou. Zrejme očakávala, že ako drzý a problémový tínedžer zlyhám pri manuálnej práci. Preto som jej chcela dokázať, ako veľmi sa mýli. Aká ťažká môže byť letná brigáda? Obracať hamburgery bolo nechutné, ale nebola to žiadna veda. A keby som dostala prácu ako servírka, určite by tam bola klimatizácia. Predpokladám, že tento výdobytok modernej doby už do Nebrasky dorazil.

Považovala som za ironické, že ja, takzvaná princezná zo zám­ ku na vysokom kopci, som bola nútená prestrojiť sa za niečo, čo som chcela najmenej – za chudobnú, pracovitú slúžku. Rozmýšľala  som, či to Price so zvyškom svojich kamošov z ministerstva spra­ vodlivosti plánovali – dať mi vrchovatú lyžičku poníženia. Možno to považovali za zábavné. Len do toho, chlapci! Smejte sa, koľko len chcete. Keď bude po všetkom, vy budete nosiť lacné obleky a zaoberať sa spodinou spoločnosti. Medzitým bude musieť vláda uvoľniť naše rodinné účty, ja dostanem naspäť svoje peniaze a toto ponižujúce leto nebude nič viac ako len vzdialená spomienka.

O pol hodiny som sa vynorila z kúpeľne s vlhkými vlasmi a s vôňou lacného mydla na pokožke. Obliekla som si šortky a kla­ sické biele tričko. Nedala som si mejkap, tvár som si natrela tó­ novacím hydratačným krémom a na pery dala trochu lesku. Hoci vonku bolo tak vlhko, že som nepotrebovala ani jedno z toho.

Carmina sa presunula na záhradu pred domom. Kľačala pri zá­ hone na konci príjazdovej cesty a hádzala burinu do vedra. Keď sa za mnou zabuchli dvere verandy, pozrela sa na mňa spod širokého okraja slameného klobúka.

„Aký druh práce chceš dostať takto vymódená?“ spýtala sa a sadla si na päty, aby si ma prezrela.

„Nezáujem.“

„Takže ti je jedno, že na teba zostane iba podradná práca.“

„Aj tú musí niekto robiť.“

„Takže sa k tomu staviaš takto, hej? Dobre teda, nastúp do auta,“ dodala.

Na príjazdovej ceste stál zaparkovaný starý terénny Ford s olu­ pujúcim sa lakom. Horko­ťažko som otvorila ťažké dvere a vliezla dnu. Vnútrajšok dverí bol celý zhrdzavený a poťahy roztrhané tak, že odhaľovali penovú výplň. Odkladacia schránka spolujazd­ ca bola otvorená. Snažila som sa ju zavrieť, ale západka musela byť pokazená, pretože dvierka sa otvorili do rovnakej pozície, v akej som ich našla. Prevrátila som oči a dúfala, že ďalším prekvapením nebude potkan, ktorý mi prebehne po nohe. 

„Naozaj dúfam, že mi požičiaš túto rachotinu,“ vydýchla som cynicky, keď sa Carmina usadila za volantom.

„Kúp si vlastnú. Na to je výplata.“ Stlačila plynový pedál, na­ štartovala a motor sa prebral k životu. „Kúpila som si ho pri svo­ jom prvom zamestnaní. Bolo príjemné byť nezávislá. Ani vo sne by mi nenapadlo pripraviť ťa o rovnaké uspokojenie.“

„Z ktorého je roku?“

„1979.“

Pískla som. „Si staršia, ako som si myslela.“

„Ako si si myslela?“ Smiala sa dlho a srdečne. „Dievča, nikto ti ešte nepovedal, že si iba taká stará, ako sa cítiš? Súdiac podľa tvoj­ ho smutného a kyslého výrazu, obávať by som sa tu nemala ja.“

Išli sme po štrkovej ceste, ktorá viedla na asfaltku smerom do mesta. Prešli sme okolo dvojposchodového domu z červených tehál, ktorý bol zatienený topoľovým hájom. Na verande viseli kvetináče a architektúra mala čaro útulného dedinského hotela.

V tej chvíli sa spoza domu vynoril Chet Falconer. V jednej ruke niesol zhrdzavenú skrinku s náradím a v druhej rebrík. Nevidela som mu do tváre, ale spoznala som ho podľa kovbojského klobúka a bieleho trička.

„Koľko má rokov?“ spýtala som sa.

„Devätnásť.“ Krátko sa na mňa uprene pozrela, akoby si zra­ zu uvedomila niečo dôležité. „Ach, nie, nie! Žiadne hlúposti, ten chlapec má dosť problémov.“

„Aké problémy?“

„Existuje len jeden druh problémov – taký, ktorému sa musíš vyhýbať.“ Carmina to povedala spôsobom, ktorým mi dala jasne najavo, že nemieni prezradiť viac, bez ohľadu na to, ako veľmi by som naliehala. Podľa mňa je to v poriadku. Viem byť trpezlivá. Zrej­ me si však neuvedomila, že ak mi nebude chcieť nič viac povedať, o to viac sa budem snažiť nášho tajomného muža spoznať lepšie.

Sledovala som, ako sa Chetove paže napli, keď zdvihol skrinku s náradím na verandu a rebrík oprel o dom. Jedna vec bola istá, má pekné telo. Možnože miestni chlapci vedia, ako zvýrazniť svo­ je prednosti.

„Na devätnásťročného chalana robí dosť práce okolo domu,“ povedala som. „Jeho rodičia musia byť otrokári.“

Carmina na mňa vrhla nesúhlasný pohľad. „Jeho rodičia neži­ jú. Dom patrí jemu. Ak sa oň nepostará sám, nikto iný to zaňho neurobí.“

Nemohla som uveriť, že mal celý dom pre seba. Za tri mesiace by som mohla byť ako on: žiť sama v meste podľa vlastného výbe­ ru. Nemohla som sa vrátiť do Filadelfie, ale boli aj iné miesta, kde sa mi páčilo. Boston bol na prvom mieste v zozname. „Na ktorú vysokú ide na jeseň?“

„Na žiadnu.“

„Zostane v Thunder Basin a po celý zvyšok svojho života bude kosiť trávniky?“

Odtrhla oči od cesty pred sebou a pozrela sa do mojich. Videla som v nich akýsi záblesk. Hnevu, smútku. Náznak bolesti. „Máš s tým problém?“ spýtala sa chladne.

„Áno. Je to pekne hlúpe! Mal by odtiaľto odísť čo najďalej, nájsť si poriadnu prácu a žiť skutočný život.“

Carmina neodpovedala, len napäto sledovala cestu, ale ja som vedela, že dokonale pochopila moju urážku. Byť policajtkou v ospalom mestečku ako Thunder Basin nebol žiadny život. Car­ mina pokojne sedela a moju urážku prešla pevne zovretými pera­ mi. Cítila som, že toto kolo vyhrala ona.

Ďalšie dve hodiny sme strávili chodením hore­dolu po reštau­ ráciách s rýchlym občerstvením a mastných jedálňach, prešli sme sedem blokov, ktoré boli centrom Thunder Basin. Väčšina budov bola z červených tehál alebo z bielených škvarobetónových tvárnic.  Zvyšok panorámy mesta tvorili kupolovitá vodárenská veža a niekoľko obilných síl. Na jednom obchode visela ručne napísaná ceduľa STRIHANIE, CENA 7,5 $. Iba prepitné v mojom starom kaderníctve je trikrát väčšie, pomyslela som si sucho.

V každej reštaurácii som vyplnila prihlášku a dala ju manažé­ rovi. Dala som im svoje falošné meno a falošné číslo sociálneho poistenia, ktoré súhlasilo s údajmi v mojom falošnom pase. Car­ mina mi pomohla vyplniť adresu a telefónne číslo, na ktoré sa mi môžu dovolať. Označila som políčka pre servírku, umývačku riadu a hostesku – bolo mi úplne jedno, akú prácu mi dajú. Bu­ dem ich všetky nenávidieť. Najbližšie tri mesiace budem tým, čo budem musieť robiť, a potom odtiaľto vypadnem.

Na spiatočnej ceste sa ma Carmina spýtala: „Oslovilo ťa niečo?“

Dívala som sa z okna na rozostreté šmuhy zelene, ktorou sme prechádzali. Cesta bola rovná, žiadne výmole, nikam nestúpala ani neklesala. Bola to priama čiara s upravenými riadkami rastlín, ktoré ma obklopovali z oboch strán, a kupola modrej ma väznila zhora. Pripadala som si ako mravec v pohári. Rozpálená, zúfalá, zatratená. „Nie.“

„Mala si si dať dlhé nohavice a blúzku.“

„Nikto si cez leto neoblieka dlhé nohavice.“

„Robia lepší dojem ako odstrihnuté džínsy, ktoré ukazujú pol nohy.“

Prešla som si zvodne prstami po stehne. „Viac ako polovicu, Carmina. Oveľa viac ako polovicu. Okrem toho, nesnažím sa na nikoho urobiť dojem.“

Obrátila sa ku mne a teatrálne rozšírila oči. „Nehovor.“ PO VEČERI ŠLA CARMINA NA ŠTÚDIUM BIBLIE. Ja som trčala doma. Nemala som auto. Mohla som cestovať iba tak ďale­ ko, kam moje nohy budú vládať. Napadlo mi, že keby som dostala prácu, Carmina by ma musela voziť. Nemohla by som predsa cho­ diť peši osem kilometrov tam a späť. Na začiatok by mi postačil aj bicykel. Nadobúdala som stále silnejšie presvedčenie, že práca nebola až taký zlý spôsob, ako stráviť leto.

Chvíľu som sledovala, ako sa Carminin tereňák pohupoval po

štrkovej ceste. Spustila som záclonu a šla som dole pozerať telku. Keď už nič iné, na prízemí bude aspoň chladnejšie. Po telke som si mohla posedieť na hojdačke, lízať nanuk a počúvať kojoty. Pretože nič iné sa tu nedalo robiť.

Šla som dole po schodoch a vtom som sa začala znova prepadať

späť do minulosti.

Traumatické výjavy boli silnejšie ako spomienky. Nebola som

mimo, bola som úplne pri vedomí, ale spomienky zatienili moje

4

AFTER DINNER, CARMINA WENT TO BIBLE STUDY.

I was left at the house, stuck. I didn’t have a car. I could only travel

as far as my own two feet saw fit. It occurred to me that if I did get

a job, Carmina would have to provide me with transportation. It

wasn’t like I could walk the five miles into town and back. At this

point, I’d be happy with a bike. More and more, I was becoming

convinced that being employed wasn’t such a bad way to pass the

summer.

I watched Carmina’s truck bounce down the gravel road lead

ing away from the farmhouse. Dropping the curtain in my bed

room window, I headed downstairs to watch TV. If nothing else,

it would be cooler on the main level. After TV, I could sit on the

porch swing, lick a Popsicle, and listen to the coyotes. Because

there definitely wasn’t anything else to do.


40  skutočné videnie. Boli veľmi reálne. A vždy začali na rovnakom mieste. Bolo už po polnoci. Bola som dlhšie vonku aj napriek zá­ kazu. Nechcela som riskovať, že zobudím mamu. Neviem, prečo mi také niečo vôbec napadlo, pretože pravdepodobne bola aj tak opäť nadrogovaná. Zaparkovala som preto o jeden dom nižšie. Zvláštne, pri obrubníku už stála biela Honda Civic. Prekvapilo ma to. Foggovci nikdy nenechávali autá na ulici. A nemali Hon­ du Civic.

Mávla som nad tým rukou, ponáhľala som sa okolo domu a lo­ vila pritom v kabelke kľúče.

Ako som sa blížila, zacítila som naše krušpány a stromy, ktoré práve rozkvitli. Aj keď som sa rozhodla, že sa už domov nikdy nevrátim a že sa mame budem vyhýbať, milovala som náš dom, a najmä našu záhradu. Bolo to moje obľúbené útočisko. Hovela som si v nej ukrytá v tieni starých stromov a snívala pri hudbe Bena Howarda, Oh Hellos alebo Boy.

Vošla som dnu. Svetlo v kuchyni sa nerozsvietilo, a potom ani luster v jedálni. Nenapadlo mi, že by niečo nebolo v poriadku. Predpokladala som, že mama zabudla vymeniť žiarovky. Potme som sa dostala až k schodom. Našľapovala som rýchlo a ľahko. Keď budem mať šťastie, neuvidím mamu až do rána.

Keď som prechádzala popri sklenených dverách s vitrážou, ktoré viedli do knižnice, zbadala som ju, ako sedí v jednom z ko­ žených kresiel. Cez okenice prenikal mesačný svit, ktorý ju zaha­ lil do bledého, matného svetla. Jej spoločníci, pilulky šťastia, boli rozhádzané na stolíku. Mala ich vo všelijakých farbách. Začala som cítiť zhnusenie –

A potom –

A potom moje oči zaujala silueta za ňou. Omráčená som hľade­ la na telo muža. Jeho končatiny boli roztiahnuté v divných a ne­ menných uhloch. Podišla som bližšie. Nechcela som, ale nemohla  som sa zastaviť. Šla som, až kým som nestála nad ním. Jeho prázd­ ne hnedé oči na mňa hľadeli.

V čele mal prestrelenú dieru.

Prebrala som sa zo spomienky a zalapala som po dychu. Hma­

tala som po vypínači. Uľavilo sa mi, keď som ho konečne našla. Svetlo odohnalo tmu.

Ten mŕtvy muž bol v truhle dva metre pod zemou. A Danny

Balando bol vo väzení. Nemôže mi ublížiť. Moja cesta do Thunder Basin bola utajená, nikdy nenájde Stellu Gordonovú.

Zmocnila sa ma triaška. Pomaly som vyšla hore schodmi do

svojej izby a vytiahla z kufra jeden z Reedových listov. Chcela som, aby bol pri mne, aby ma uistil, že všetko bude v poriadku, ale dnes som sa musela uspokojiť iba s jeho slovami. Bolo nezne­ siteľné, že ministerstvo spravodlivosti nás rozdelilo. Umožnia mi, aby som sa mohla stretnúť s mamou, tak prečo nie aj s Reedom? Keby som mohla k tomu niečo povedať, tak by som sa rozhodla žiť s ním. Nebolo by to ťažké rozhodovanie.

EstElla,

dnEs vEčEr som sa pohádal s otcom. bolo to zlé.

tEraz, kEď už mám 17, núti ma, aby som narukoval.

cElé roky mu vravím, žE nEpôjdEm v jEho stopách, alE

nEpočúva ma. prišiEl som k tvojmu domu, aby som tu

strávil noc, alE niE si tu a nEdvíhaš mi mobil. zavolaj

mi, kEď toto dostanEš. dúfam, žE ti nEvadí, žE k vám

nEustálE chodím. nEznášam byť doma. kEď som tam,

otEc ma nEnEchá na pokoji. po našEj hádkE mi povEdal,

žE ak odídEm, nEmusím sa už vracať. tak som odišiEl.

nEviEm, čo budE ďalEj. kEdysi som si žElal, aby sa mu 

mama postavila, alE ona to nikdy nEurobí. vždy ustúpi,

skrýva sa v postEli a používa svojE chronické bolEsti

ako zámiEnku, aby sa tomu vyhla. jE to choroba, alE aj

spôsob, ako sa vyrovnať s problémami. kEď musí riEšiť

bolEsť, nEmusí riEšiť nás. kiEžby som mal dosť pEňazí,

aby som mohol mať niEčo svojE. jEdného dňa budEm.

a vEzmEm ťa so sEbou.

s láskou rEEd

Bolelo to, keď som si spomínala na naše plány. Chystali sme

sa spolu utiecť a začať nový život. A teraz som ani nevedela, či ho ešte niekedy uvidím. Mohol by byť v Kentucky či v Kansase. Nikdy sa to nedozviem. Iba ak by som ho išla hľadať.

A mohla by som ho ísť pohľadať, pretože som vedela, ako ho

nájsť.

Price mi dal jasne najavo, aby som sa nikdy, za žiadnych okol­

ností nepokúšala kontaktovať niekoho zo svojho starého života. Danny Balando a nebezpeční chlapi, ktorých zamestnáva, ma ni­ kdy neprestanú hľadať. Nájdu ma jedine vtedy, keď nedodržím, na čom sme sa dohodli.

Vedela som, že kontaktovanie Reeda by bolo porušenie pravi­

diel. Ale on už predsa nebol vo Filadelfii. Bol súčasťou POS – pro­ gramu na ochranu svedkov. Jeho väzby s mestom boli vymazané. A ak policajti urobili aspoň spolovice takú dobrú prácu, ako keď nechali zmiznúť mňa, tak by som na seba Balandových chlapov kontaktovaním Reeda nemala upozorniť.

V Carmininom dome som nenašla počítač a ani by som ho ne­

použila. Ak to vážne urobím, nemôžem zanechať žiadne stopy. Keď sme boli v meste, všimla som si ukazovatele k verejnej knižnici.  Bolo už príliš neskoro, aby som išla do mesta pešo. Dúfala som však, že tu niekde v starej zvetranej stodole za domom bude ne­ jaký bicykel. Nevedela som, ako dlho sa zdrží Carmina na štúdiu biblie, ale verila som, že mám aspoň hodinu.

Rozbehla som sa cez záhradu, zabila som pritom zopár komá­ rov, rozrazila dvere stodoly a rozhliadla sa po rozľahlom priestore. Vzduch páchol plesňou a senom. A benzínom. Bola som si sto­ percentne istá, že benzínový zápach pochádzal z veľkého auto­ mobilu ukrytého pod plátennou plachtou v zadnej časti stodoly. Zdvihla som ju a zistila, že Carmina si držala poruke starý Ford Mustang. Farba bola škaredý odtieň hnedej a na palubnej doske bolo niekoľko mŕtvych sršňov, ale nebola som vyberavá. Aká bola šanca, že to naštartujem?

Carmina nechala kľúče na sedadle vodiča, čo všetko zjedno­ dušilo.

Po niekoľkých pokusoch sa motor prebral k životu a vzduch naplnila vôňa spaľovaného oleja. Carmina mi zakázala požičiavať si jej auto. Ale nepovedala mi, že nemôžem riadiť mustanga.

Vedela som, ako sa dostanem do mesta. Na konci štrkovej cesty sa obrátim a dostanem sa na asfaltku, potom stačilo ísť už len rov­ no. Knižnicu som našla ľahko. Na parkovisku boli len tri autá, tak­ že som si mohla vybrať. Bolo zvláštne, že nemusím obiehať viackrát celé parkovisko, aby som si našla miesto. Vo Filadelfii som preto jazdila do mesta málokedy. Bolo oveľa pohodlnejšie ísť vlakom.

Pri pulte som požiadala o čitateľský preukaz. Knihovník mi dal po kontrole fotky a adresy v pase dočasnú kartu. Moja skutočná karta príde poštou v priebehu dvoch týždňov. Carmina nebude mať žiadne podozrenie a ja jej poviem, že rada čítam, čo nebola lož.

Našla som voľný počítač a pripojila sa na internet. Keď sme s Reedom začali spolu chodiť, založil súkromnú emailovú ad­ resu, na ktorú sme mali obaja prístup. Namiesto toho, aby sme  si vzájomne odosielali e­maily, písali sme koncepty, ktoré si ten druhý potom našiel. Každý koncept sa vymazal hneď po prečítaní. Reed čítal článok o špiónoch, ktorí používali túto techniku. Aj keď som si myslela, že trochu preháňa, nehádala som sa. Jeho otec bol v armáde. Výchova vás formuje. Najprv sme používali e­mail pravidelne... a potom sme naň úplne zabudli.

Niekoľkými rýchlymi údermi po klávesnici som sa prihlásila na súkromný e­mail – phillies60@gmail.com. Zložka koncepty bola prázdna.

Snažila som sa nebyť sklamaná, aj keď som očakávala, že nájdem novú správu. Zvlášť keď mi to včera ráno pri odchode z motela pripomenul. Chcela som, aby vedel, že som v poriadku, a napísala som mu pár viet.

Dorazila som celá a v poriadku. No, možno nie celkom.

Mal by si vidieť toto miesto. Radšej by som bola mŕtva.

Chýbaš mi. Daj mi vedieť, že si v poriadku.

Pozorne som si ho prečítala, dvakrát skontrolovala, či je dosť všeobecný, aby nepredstavoval pre mňa žiadnu hrozbu, keby si ho náhodou prečítal niekto iný. Pripísala som ešte krátke:

P. S. Mamu poslali do liečebne. Poďme sa staviť, ako to

dopadne.

Uložila som koncept a odhlásila sa.

Zhlboka som si vydýchla. Musím byť trpezlivá. To bola cnosť, ktorú som nikdy nemala rada, nieto aby som ju ešte dodržiavala. KEĎ SOM VYŠLA Z KNIŽNICE, OBLOHA VYZERALA AKO čierny zamat posiaty diamantmi. Vo Filadelfii noc znamenala jed­ nu vec: obavy o moju matku – s kým bola, čo robí a či ju budem musieť ísť von hľadať. Stála som nepohnuto a opatrne som testo­ vala túto novú tmu. Bola taká tichá, taká nekomplikovaná, taká krásna, až sa mi zdalo smiešne mať z nej strach. Teplý vzduch ma pošteklil na pokožke. Voňal sviežosťou a zeleňou. Tma ponúkala úľavu od horúceho slnka, ktoré mi celý deň pálilo do očí. Obliek­ la krajinu do tieňov. Skoro som zabudla na kukuričné polia a na blankytne modrú oblohu – skoro som zabudla, že som tu.

Na parkovisku zostalo už len jedno auto – Carminin mustang.

Nevedela som, kde po zotmení chodili tínedžeri v Thunder Ba­ sin, ale knižnica to zrejme nebola. Chcela som obísť tých sedem blokov v centre a hľadať známky nočného života, ale Carmina už pravdepodobne čoskoro príde domov. Nesmie sa dozvedieť, čo som dnes večer urobila.

5

AS I WALKED OUT OF THE LIBRARY, THE SKY WAS

black velvet and diamonds. In Philly, nighttime meant one

thing: worrying about my mother, who she was with, what she

was doing, and if I was going to have to go out and look for her.

I stood still a moment, cautiously testing this new darkness. It

was so quiet, so uncomplicated, so lovely, it seemed ridiculous to

be afraid of it. The warm air tingled on my skin. It smelled fresh

and greenly fragrant. The darkness offered relief from the high,

hot sun that had stung my eyes all day. It painted the landscape

in shadows. I could almost forget the cornfields and the blue,

blue sky—I could almost forget I was here.

The parking lot had one remaining car—Carmina’s Mustang.

I didn’t know where the teens of Thunder Basin hung out after

sundown, but the library obviously wasn’t it. I would have cruised


46 

Otočila som kľúčom v zapaľovaní. Motor zo seba vydal syčivý zvuk, ale odmietol naskočiť. Šliapla som na plyn a skúsila to zno­ va. Viac vrčania a hučania, ale motor nenaskočil. Mala som otvo­ rené okná a spod kapoty vyšlo husté mračno páchnuceho dymu. To nie je dobré znamenie.

Vyšla som von a obišla auto, ale nič výnimočné som si nevšimla. Pred dvadsiatimi minútami bola tá hlúpa vec v poriadku. Čo sa deje?

„Potrebuješ pomôcť?“

Otočila som sa. V tme som zbadala vysokú štíhlu postavu v džínsoch značky Leviʼs, na nohách špicaté topánky a padnúce čierne tričko. Tmavé vlasy sa mu krútili okolo uší, nadvihol svoj kovbojský klobúk a daroval mi milý úsmev.

„Môžem sa pozrieť?“ pokračoval a ukázal na auto.

Stisla som v ruke kľúče. Nemala som dôvod veriť mu. Keď sa na to pozerám spätne, mala som zaparkovať pod pouličnou lampou. V okolí nebol nikto, kto by nás uvidel, keby sa rozhodol, že ma zatiahne do uličky a podreže mi hrdlo.

„Nie, nie, zvládnem to,“ odpovedala som a snažila som sa, aby to znelo zdvorilo a nezaujato. „Zvyčajne potrebuje niekoľko po­ kusov, kým naštartuje.“

Zaklopal prstami po bočnej strane mustanga. „To sú staré autá. Buď ich miluješ, alebo nenávidíš.“

„Svätá pravda.“ Sadla som si za volant, čím som mu ch



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist