načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Návrat z temnoty - Liz Coleyová

Návrat z temnoty

Elektronická kniha: Návrat z temnoty
Autor:

Mala trinásť rokov, keď sa stratila. Zmizla svojej rodine, priateľom, svetu. Keď sa náhle znovu objavila, zistila, že jej chýba obrovský kus seba samej. Šestnásťročná Angie ... (celý popis)
Produkt teď bohužel není dostupný.

»hlídat dostupnost
Alternativy:


hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Fortuna Libri SK
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 304
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-814-2089-4
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Mala trinásť rokov, keď sa stratila. Zmizla svojej rodine, priateľom, svetu. Keď sa náhle znovu objavila, zistila, že jej chýba obrovský kus seba samej. Šestnásťročná Angie Chapmanová sa po troch rokoch od svojho záhadného zmiznutia vracia domov. Z toho obdobia si nič nepamätá, akoby jej niekto vymazal všetky spomienky. Musí si poskladať príbeh o všetkých hrôzach, ktoré prežila, aby získala naspäť svoj život.

Související tituly dle názvu:
Návrat z temnoty Návrat z temnoty
Coleyová Liz
Cena: 88 Kč
Snění temnoty Snění temnoty
Starhawk
Cena: 264 Kč
Tom Gates 2 Excellent Excuses Liz Pichon Tom Gates 2 Excellent Excuses Liz Pichon
Pichon Liz
Cena: 222 Kč
Stvoření temnoty Stvoření temnoty
Erikson Steven
Cena: 293 Kč
Darker Darker
James E L
Cena: 266 Kč
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Návrat

z temnoty


Návrat

z temnoty

LIZ COLEYO vá


Original title: Liz Coley: PRETTY GIRL-13

Copyright © 2013 by Liz Coley

Cover photo © 2013 by Sven Schrader/Getty Images

Cover design by Sammy Yuen and Tom Forget

Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2013

Translation © Zuzana Kamenská, 2013

Vydalo vydavateľstvo Fortuna Libri v edícii Fortuna Litera.

www.fortunalibri.sk

Redakčná a jazyková úprava Denisa Stareková

Zodpovedná redaktorka Anna Kališková

Prvé vydanie

Všetky práva vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať,

ukladať do informačných systémov ani rozširovať

akýmkoľvek spôsobom, či už elektronicky, mechanicky,

fotografickou reprodukciou, alebo inými prostriedkami,

bez písomného súhlasu majiteľov práv.

ISBN 978-80-8142-179-2


Pre J., ktorá prežila.



PRVÁ ČASŤ

Ty



9

prolo

́

g

STRATENÝ ČAS

Z

abudla si, ako skoro vychádZa slnko v letných stanových

táboroch a  ako nahlas ráno štebocú vtáky. Schúlila si sa vo

svojom teplom spacom vaku, aby ti do tváre nesvietilo zelené

svetlo, ktoré prenikalo cez zelenú nylonovú látku, ale nemohla si

zaspať. Najprv si musela niečo urobiť. Keď si sa súkala zospacáka, vzdychla si si.

„Čo je, Angie?“ Livin ospalý šepot zaznel zo záhybov jejspacieho vaku.

Katie sa so šuchotom zasunula hlbšie do pokojnej kuklya zakryla si hlavu.

„Musím ísť do lesa,“ odpovedala si. Tento kód medziskautkami znamenal, že si potrebuješ odskočiť.

„Už je niekto z nášho tábora hore?“ Liv pootvorila očia pozrela sa na teba.

„Asi nie.“ Potiahla si nosom. „Ešte nezaložili oheň na raňajky.“


Liz CoLeyová

10

Liv sa rozšírili oči. „No my nie sme na rade, či?“

„Nie. Ešte spi.“

Otvorila si zips na stane a  vkĺzla si do čerstvého ružového rána. Vysoko nad korunami stromov plávali červenkasté oblaky. Ihličie pod nohami tlmilo zvuk tvojich šľapiek, keď si sa zakrádala od tábora. Všetci ešte spali. Slnko zatiaľ nestihlo zohriať vzduch a  ty si mala oblečené tričko s  krátkymi rukávmi. Na  rukách ti naskočili zimomriavky.

Čistinku, kde si vaša skupina včera poobede rozložila tábor, obkolesovalo niekoľko tisíc ihličnatých stromov – borovica stočená, borovica ťažká, borovica Jeffreyho, borovica Lambertova. Pani Wellsová ti prikázala naučiť sa naspamäť, ako vyzerá ich kôra a ihličie, aby si získala odborku z rozpoznávania stromov. Našla si chodník, po ktorom ste včera pochodovali do táboriska, a chvíľu si po ňom kráčala. Hľadala si trochu hustejší porast stromov. Viac súkromia ti divočina poskytnúť nemohla. Chodník lemovali malé plody augustových černíc. Za  hrsť si zjedla ako skoré raňajky. Kyslá červená šťava ti zafarbila pery a prsty. Krížom cez chodník ležal padnutý strom, na ktorom rástlahuba pripomínajúca lietajúci tanier. V duchu si ho zaradila medzi orientačné body. Potom si zišla z chodníka a prešla si šesť čisedem metrov do lesa na miesto aspoň trochu zakryté kríkmi, aby si sa vycikala.

Pomaly si sa otočila okolo vlastnej osi, aby si sa zbavilapocitu, že ťa niekto uvidí. Tento pocit si v lese mala vždy. Potom si si stiahla tepláky a čupla si si. Pre dievčatá je umenie cikať v lese bez toho, aby si zamočili nohy alebo oblečenie.

Zapraskal konárik a  tebe to znelo ako rana z  pušky. Srdce sa ti od  šoku rozbúchalo. Očami si preletela smerom k  zvuku. Čakala si, že uvidíš veveričku. Zajaca. Jeleňa. Hocičo iné, len nie


11

návraT z Tem noTy

muža, ktorý skoro celý splýval s lesným porastom. Jediné, čonesplývalo, boli jeho tmavé oči – oči, ktoré na teba hľadeli s akýmsi

známym hladom.

„Psst,“ priložil si prst na pery. Kráčal k tebe.

Usilovala si sa vytiahnuť si tepláky, ale od  hanby a  šoku ti zdreveneli ruky. Nemohla si odtrhnúť zrak od  mužových očí. Nevidela si jeho tvár, lebo ťa paralyzoval svojím intenzívnym pohľadom. Nežmurkal. Otvorila si ústa, aby si niečo povedala, zakričala, prosila, no nevyšlo z nich nič – stiahlo ti hrdlo, akoby si okolo neho mala uviazanú slučku a on ju uťahoval. O chvíľku sa za tebou načiahol. Pravou dlaňou ti zakryl ústa a  ľavou ti skrútil ruku za chrbát, aby si sa mu nemohla vytrhnúť. Zabudla si dýchať.

„Nebráň sa, krásavica,“ zašepkal, pritlačil sa k tebea vlhkými perami sa ti dotkol ucha. Brániť sa? Končatiny ti zoslabli. Hrozilo, že sa ti podlomia kolená. Nemohla si spraviť ani krok, nieto ešte bežať, utekať preč. Ako si sa mohla ubrániť? Zovrelo ti žalúdok a v ušiach ti zaznelo hvižďanie vetra, v hlave sa ti strhol hurikán.

V tom huriavku si začula piskľavý hlások malého dievčatka, ktorý na teba volal: „Rýchlo! Skry sa!“

Otvorila som ti hrdzavú bránu, aby si mohla vkĺznuť dnu.

Medzi sluchami si cítila bodavú bolesť. Ty si však stálazmrznutá v  jeho zovretí. Ťahali sme ťa, kým sa niečo nezlomilo. Na chvíľku si sa zmrštila do maličkého, ostrého bodu svetla,pocítila si, ako ťa niečo odrezalo od vlastného tela.

Skryla si sa. Ukrývali sme ťa, kým hrozba nepominula.

Trvalo to veľmi, veľmi dlho.



13

1

VÝSLUCH

„T

eraz sa vráť,“ povedal hlas. angie medzi lopaTkamipocítila štuchnutie. Urobila tackavý krok vpred a  vystrela

ruky, aby udržala rovnováhu.

„Nerob,“ ohradila sa a  rýchlo sa otočila, ale nikto za ňou nestál. Premkol ju zvláštny pocit, ktorý ju na chvíľu celkom ochromil.

Striaslo ju a pokrútila hlavou, aby si ju prečistila. Keď sa jej hlava prestala točiť, znova otvorila oči. Zažmurkala a zaostrila na svoju ulicu. Na svoju slepú ulicu, na domy svojich susedov. Slnko svietilo vysoko na bezoblačnej azúrovej oblohe. Horúce vetry Santa Any čechrali ambrovníky. Okraje padajúcich listov naberali červenkastú farbu. Na  chodníku boli roztrúsené pichľavé guľaté plody, pripomínajúce maličkých ježkov. V auguste?

Niečo ťažké jej ťahalo ľavú ruku k zemi. Bola to len igelitová taška. Kde mala kempingový výstroj? Nadvihla tašku, aby do


Liz CoLeyová

14

nej nazrela, a vtedy si všimla čosi čudné. Od prekvapeniapustila tašku a zadívala sa na svoju ľavú ruku. Niečo vážne nebolo

v  poriadku. Toto nebola jej ruka. Toto neboli jej prsty. Tieto

prsty boli dlhšie a tenšie, ako mali byť. A na prostredníku mala

nastoknutú čudnú striebornú obrúčku. Pokožku mala suchú

a drsnú. Okolo zápästí sa jej ťahali tmavé jazvy, pripomínajúce

náramky. Otočila pravú ruku a hľadela na neznáme praskliny

a mozole na svojej dlani. Na skúšku ju zovrela do päste.Niečo... nesedelo.

Angie sa zamračila a rýchlo sa obzrela. Ako sa sem dostala? Nepamätala si, že by sem kráčala. Bola predsa... v  lese? Bola úplne zmätená.

Zaškvŕkalo jej v  bruchu a  jej pravá ruka okamžite vyletela k drieku – pevnému a chudému. Odkiaľ sa na nej nabrala tá ohavná košeľa? S  kvetmi a  volánmi? To vôbec nebol jej štýl. Určite si ju nekúpila ani Liv či Katie. A keby si ju ajjedna z  nich kúpila, v  nijakom prípade by si takú otrasnú vec nepožičala.

Zdvihla tašku a nakukla dnu. Videla zbierku cudziehošatstva. Prázdnotu v žalúdku vystriedala nevoľnosť. Hlava jejplávala, bola dezorientovaná a celkom mimo.

Angie očami prešla po domoch v slepej ulici. Autá prednimi vyzerali presne tak, ako mali, čo ju utešilo, kým nezazrela pani Harrisovú s kočíkom. Vchádzala do garáže. PaniHarrisová predsa nemala deti.

Rozbehla sa a  po  prvý raz pocítila otlaky na chodidlách a bolesť v nohách. Domov, musela sa dostať domov.Samozrejme. Stratila sa v lese. Teraz bola doma.

Pod trstinovou podložkou nahmatala kľúč a  odomkla si červené vchodové dvere. „Mami!“ zakričala. „Hej, mami, som


15

návraT z Tem noTy

doma!“ Vošla dnu. Na schodoch sa zjavila mama, hnala sanadol, nohami sa ledva dotýkala podlahy, na tvári mala šokovaný,

neveriacky výraz a  potom vybuchla do plaču. Zovrela Angie

do náručia a bez slova vzlykala.

„Mami,“ povedala Angie do maminých vlasov. „Mami,nemôžem dýchať.“ Taška s tlmeným buchnutím dopadla nadlážku. Z  pier si odhrnula niekoľko maminých vlasov. V jej hnedých kučerách si všimla strieborné pramienky.

„Nemôžeš dýchať... nemôžeš dýchať?“ mama uvoľnilaobjatie. Chytila Angie za plecia a uprela pohľad na jej tvár.„Nemôžeš...“ Zasmiala sa. Znelo to ako napäté, hysterické šteknutie. „Panebože! Panebože! Zázrak! Vďakabohu. Vďaka.“ Zdvihla oči k stropu. „Vďaka,“ zopakovala.

Na poschodí sa ozvalo spláchnutie záchoda a potom k nim doľahol otcov hlas: „Margie, čo je to tam za hluk?“

Mama pošepkala Angie: „Ach, tvoj otec... On jednoducho...“ Stratila reč. Mala bledú tvár. Priveľmi okrúhlu a bledú.

Mlčanie vyplnili otcove kroky na medziposchodí. Chvíľku tam len stál, s rukami prilepenými k lícam. Díval sa na Angie a oči sa mu zaliali slzami. „Angela? Si to naozaj...“ Zadrhol sa mu hlas.

Angie sa pozerala z jedného na druhého. „Áno. Som tonaozaj... Čo sa deje?“ Nielen ona bola nejaká iná. Aj s  rodičmi nebolo niečo v poriadku. Po chrbte jej prebehol mráz.

„Anjelik?“ Otec to slovo zašepkal. Stál na medziposchodí, zamrznutý v tom čudnom momente. Jeho čierne vlasy bolicelkom šedivé. Jeho vlhké oči mali aspoň sto rokov.

Angie začalo tĺcť srdce a nohy sa jej chveli, akoby sa samy od  seba chceli rozbehnúť preč. „Prestaňte s  tým! Úplne ma desíte.“


Liz CoLeyová

16

„My ťa desíme?“ Mama sa znova hystericky rozosmiala. „Angie, kde... kde si bola?“

„Veď to viete.“ Stiahlo jej žalúdok. „Stanovať.“

Bez slova na ňu hľadeli a  jej sa zrazu ťažko dýchalo. „Stanovať,“ povedala o niečo rozhodnejšie. Otec sa na ňu zarazene pozeral z medziposchodia. „Stanovať,“ zopakoval. „Stanovať?“ Hlas mu preskočil o oktávu vyššie. „Stanovala si tri roky?“ Angie zamkla dvere na kúpeľni a  oprela sa o  ne chrbtom. Jej obľúbené uteráky, krémové s  ružami, viseli na háčiku, presne tam, kde ich nechala. Voňali avivážou. V  živote nebola taká šťastná, že vidí uterák. Bolo to dokonalé. Bolo to presne také, aké to malo byť. Na rozdiel od jej rodičov.

Uťahovali si z  nej? Zbláznili sa? Nemohla zmiznúť na tri roky. Také niečo by predsa človek len tak nezabudol!

Pustila vodu do umývadla a  potom sa pozrela do zrkadla, odkiaľ na ňu hľadela tvár s jasnými sivými očami. V tej chvíli totálneho prekvapenia zabudla dýchať.

Dievča v zrkadle by mohlo byť jej staršou sestrou. Bolovyššie a chudšie. Jeho lícne kosti boli vyrysované, zatiaľ čoAngine boli mäkké a  okrúhle. Malo bledú tvár, kým Angina bola opálená po lete strávenom pri bazéne. Dievča malo dlhé vlasy špinavej blond farby, zatiaľ čo na Anginých bol melír a  mala ich ostrihané na mikádo. Dievča malo na rukách svaly, sivú pokožku, jazvy a ešte jednu zvláštnosť, pre ktorú bolo preAngie neznámou osobou. Na  hrudi malo obliny – prsia. Angie skĺzla pohľadom na svoj hrudník. Čo to, dopekla, je?! Prsia? Kde sa tam nabrali?

Prešla prstom po vrchnom gombíku košele. Bála sa pozrieť.


17

návraT z Tem noTy

Vyľakalo ju trieskanie na dvere. „Angela! Angela, preboha, nesprav nejakú hlúposť!“ Otcov hlas znel vystrašene.„Neurob... nie...“

Angie otočila kľúčom a  otvorila dvere. „Nič také som nechcela,“ zamrmlala. Zapýrila sa pod náhlym návalom pocitu viny. Za čo sa cítila vinná?

Otcovi sa v  tvári zračilo napätie. Na  čele sa mu perlil pot. Angie fascinovane hľadela na tie kropaje potu. Uvedomila si, že otec mal oholenú len polovicu brady.

Pohľadom skĺzol vpravo od  nej. Prehovoril hlbokým a zachrípnutým hlasom: „Detektív Brogan príde o pätnásť minút. Povedal, že sa nemáme dotýkať ničoho, čo by mohlo poslúžiť ako dôkaz.“

„Dôkaz čoho?“ nechápala Angie. Ťaživé ticho, kým otec zvažoval odpoveď, vypĺňal zvuk tečúcej vody. Ich pozornosť upriamil na umývadlo.

„Panebože, Angela! Dúfam, že si práve zo seba nič nezmyla. Však nie?“

Ukázala mu špinavé ruky. V  záhyboch a  póroch pokožky mala toľko usadenej špiny, že boli skoro sivé. „Dôkaz?“zopakovala. „Oco, dôkaz čoho?“

Otcove ústa sa na chvíľu bolestivo skrivili. Pot mu už stekal po sluchách. „Dôkaz čohokoľvek, po komkoľvek a  po akomkoľvek mieste.“

Angie sa naňho zmätene dívala.

Na čele sa mu objavili vrásky. Pod očami mal tmavé kruhy. „Naozaj nevieš, o čom rozprávam, však?“

Angie sa cítila hlúpo. Niečo od  nej očakával. Nevedela čo, ale cítila, že v ňom vrie hnev. Čosi sa v nej pohlo, prešlak nemu a  objala ho okolo pása. Siahala mu po bradu. „Tak veľmi


Liz CoLeyová

18

ťa ľúbim,“ šepla. Cítila, že stuhol a potom sa odtiahol. Musela

spraviť niečo zle. Spustila ruky. Prepadol ju strach.

„Musím, musím sa doholiť,“ povedal z ničoho niča odvrátil sa od  nej. „Zastav vodu. Choď dole k  mame a  počkaj tam s ňou.“ Prešiel po chodbe k rodičovskej spálni a zavrel za sebou dvere.

Angie mala hmlistý pocit, že by bolo dobré, keby sipoplakala, no všetko v nej bolo zamotané a zamrznuté, stiahnuté ako obrovský nádych predtým, ako sa dostaví bolesť. Mala chuťobhrýzť si necht na palci, ale bol odporne špinavý. A navyše„dôkaz“. Znova jej zovrelo žalúdok. Dôkaz čoho?

Jej pozornosť upútal zvláštny prsteň. Prečo si nevedelaspomenúť, kde si ho kúpila? Z  tej otázky bola čudne nervózna. V  sluche pocítila varovné pichnutie blížiacej sa bolesti hlavy. Stiahla si striebornú obrúčku a položila ju na misku s mydlom. Bolesť ustala. Prsteň pravdepodobne patril Liv alebo Katie. Najlepšie bude priveľmi nad tým nepremýšľať.

Otcov holiaci strojček už bzučal, keď sa Angie náhlila po schodoch. Zastavila sa v polovici, jej nohy primrzli namedzioschodí. Ako stratené dieťa ostala stáť na polceste medziotcom na poschodí a mamou na prízemí. Jej tep odbíjal sekundy. Niekto prichádzal. Oco povedal, že detektív. Hľadela navchodové dvere, kým sa za matným sklom neobjavil tieň.

Ozvali sa dve zaklopania a  mama vyletela z  kuchyne, aby otvorila dvere.

Za  nimi stál vysoký ryšavý muž. Mama sa mu s  tlmeným vzlykom hodila do náručia. Jednou rukou ju potľapkal po pleci a  otočil sa k  medziposchodiu, kde Angie stále váhala, či má zísť dole.

Mužovi sa rozšírili oči. „Angela,“ zašepkal. „Vitaj doma.“


19

návraT z Tem noTy

Nežne sa oddelil od mamy a vystrel pravú ruku dlaňounahor. Bolo to napoly gesto vyzvania a napoly pozdrav. „Prosím,“ prihovoril sa jej. „Nezídeš k nám?“

Oco ho nazval detektív, muž však mal na sebe modré džínsy s dierou na jednom kolene. Rukávy flanelovej košele malvyhrnuté nad lakťami. Vyzeral neformálne, pohodlne a – udivene.

Angie urobila štyri kroky nadol a  načiahla sa za jeho vystretou rukou. Bola obrovská. Tá jej sa v jeho dlaniach celkom stratila, keď ju chytil oboma rukami.

„Som z losangeleského okresného šerifského úradu.Detektív Phil Brogan,“ predstavil sa. „Prepáč, že som sa tu zjavil takto. Pracoval som v záhrade, keď mi Mitch zavolal, a okamžite som prišiel.“ Mal drsnú, mozoľnatú ruku, no jej dlaň držal opatrne a nežne ako novonarodené mačiatko. Naklonil hlavu a zadíval sa jej do tváre s nepatrným náznakom úsmevu na perách.

Angino napätie sa začalo rozplývať, mrazenie mizlo až do chvíle, keď to všetko pokazil.

„To je neuveriteľné,“ povedal. „Mám pocit, že ťa už poznám.“

Okamžite sa cítila odhalená, bezbranná. Poznal je úplneneznámy človek. Zalapala po dychu. Ovládla vzlyk skôr, ako sa jej vydral z hrdla. Keby teraz začala plakať, nikdy by neprestala.

„Panebože, veľmi ma to mrzí, Angela,“ hneď sa ospravedlnil a pustil jej ruku. „Mitch mi do telefónu naznačil, že asi trpíš stratou pamäti, že nevieš, ako dlho si bola preč ani kde si bola. Si dezorientovaná a to je pomerne bežné.“

Bola to pravda? Angie sa usilovala rozlúštiť jeho pohľad. Mal modré, láskavé, úprimné oči. Nenašla v  nich hrozbu. Dobre. Možno to, čo sa jej dialo, nebolo také nezvyčajné.Pocítila iskričku nádeje. Možno jej naozaj pomôže prísť na to, čo sa stalo.


Liz CoLeyová

20

Prikývla a  on sa na ňu milo usmial. „Poď.“ Rukou ukázal na obývačku pred nimi. „Nemusíme tu predsa stáť ako kol ky. “

Zhora sa ozvalo buchnutie a Angie si predstavila obrovskú bowlingovú guľu valiacu sa dole schodmi, ktorá ich všetkých zrazí z neistých nôh, ale bol to len oco. Myklo jej kútikom úst. Detektív si to všimol a usmial sa na ňu očami. Mal zaujímavé oči. Tmavomodré dúhovky boli posiate oranžovými fliačikmi. Nikdy podobné nevidela.

Oco prešiel popri nich a ani sa na ňu nepozrel. Diaľkovým ovládačom zapálil oheň. „Zdá sa, že jej je zima,“ povedal na vysvetlenie. Samozrejme, teplo plynového plameňa, bezpečne zavretého za sklenenými dverami, bolo prislabé na to, aby sa dostalo až k nej.

Angie prešla pohľadom po celej miestnosti. Všetko známe bolo na svojom mieste. Mäkké zelené vankúše na béžových kožených pohovkách. Závesy so vzorom listov, siahajúce po podlahu, boli odhrnuté, aby dnu prúdilo slnečné svetlo.Staromódny televízor v drevenej skrinke s ovládačom a televíznym programom. V  knižnici na bočnej stene kopy kníh. Nebolo možné, aby v tejto miestnosti ubehli tri roky. V nijakomprípade. Nič sa tu nezmenilo.

Detektív sa posadil na stoličku, ktorá bola najbližšie priAnginom mieste na pohovke. Výraz na jeho tvári znežnel. Dlaňou sa pošúchal po strnisku na brade. „Angela, je mi to veľmi ľúto. Viem, že je to pre teba nesmierne ťažké. Si zmätená.“

Naozaj to vedel? Angela o  tom pochybovala. Zmenila sa jeho realita jedným mihnutím oka? Upierala pohľad na svoje kostnaté kolená. Potláčala nebezpečné slzy. Kolená sa pred jej očami rozmazávali. Prestaň!


21

návraT z Tem noTy

Brogan jej jemne položil ruku na sklonenú hlavu. „Určite teraz najviac túžiš po chvíľach s  rodinou a  chceš, aby som ťa nechal na pokoji.“

Takmer nebadateľne prikývla. Bola mu vďačná zaporozumenie. Vedela, že to myslel úprimne – chápal, aká jenestabilná. Nezdalo sa jej, že by to bola len policajná technika, ktorou sa ju usiloval pripraviť na výsluch.

Mama, sediaca vedľa nej, jej stisla ruku a Angie sa zadívala do detektívových vážnych očí. Na lícach mal pehy. To sipredtým nevšimla. „Lenže...“ povedala namiesto neho, lebo cítila, že tam smeruje.

„Lenže mojou prácou je zistiť, či došlo, alebo nedošlo k  zločinu, ktorý treba vyšetriť. Najmä ak máme nové stopy. Rozumieš?“

Stiahlo jej hrdlo a  mala pocit, že sa povracia. Sťažka prehltla. „Zločin? Spravila som... Spravila som niečo zlé?“

„Nie, ty nie, Angie!“ vyhŕkla mama a nechtiac nechtamizaryla do Anginej dlane. Angie trhlo.

„Margie.“ Brogan sa pozrel na mamu a  zdvihol obočie. „Prepáč, Angela. Mám len niekoľko otázok, ktoré ti musímpoložiť hneď teraz. Potom budú nasledovať ďalšie kroky.“

„Aj ja chcem vedieť zopár vecí,“ skočil mu do reči otec. „Ako si sa, preboha, dostala domov, Angela? Pomohol tiniekto? Prešla si celú cestu pešo?“

„Áno.“ Z  pier jej uletelo jediné slovo, ktoré však nedávalo zmysel. Odkiaľ? Angie netušila.

„Nebuď smiešny, Mitch!“ zahriakla ho mama. „Z  miesta, kde zmizla, k nám domov je to viac než tridsať míľ.“

„Dolu kopcom,“ zašepkala Angie. Nikto ju nepočul. Odkiaľ sa nabrala tá myšlienka?


Liz CoLeyová

22

„Okrem toho,“ pokračovala mama, „mohla byť hocikde. Úplne mimo Kalifornie.“

Brogan sa postavil a  začal sa pomaly prechádzať po izbe. Angie ho sledovala pohľadom. Zmenil sa – už to nebol tenpohodlne oblečený muž v džínsoch. Nežná, chápavá tvár razom zmizla. Teraz bol leopardom na love. Policajtom napochôdzke. Angie bola v strehu.

Aj hlas sa mu zmenil. Bol ostrejší, chladnejší. „Angela.Tušíš, ako dlho si bola preč? Pamätáš si niečo o  tom mieste? Hocičo?“

„Nie. Ja... hm, nie. Nemám ani poňatia.“ Angela ukázala na rodičov. „Hovoria, že prešli tri roky. No... ja neviem. Nezdá sa mi to. Bolo to len niekoľko dní.“

„Utiekla si naschvál?“

Angie sa zamračila. „Utiekla? Nie. Samozrejme, že nie.“

„Nemala si doma nejaké problémy? Prípadne v škole alebo v  cirkevnom zbore? Nepotrebovala si si spraviť pauzu? Oddýchnuť si od  niečoho? Od  niekoho?“ Jeho pohľad bol zvedavý, povzbudivý, ale zároveň desivý. Prechádzal sa, sledoval a počúval.

„Nie. O  čom to vravíte? Všetko je v  poriadku. Bolo... v poriadku.“

Mama ju objala okolo pliec. Angie sa o ňu oprela, abyzdôraznila svoje slová.

Brogan prikývol. Nato prehovoril pomaly a  opatrne: „Dohodla si si s niekým stretnutie? Navštívila si nejakú internetovú stránku, kde si sa zblížila s niekým zaujímavým?“

„Nie som predsa idiot! Nie a  nie.“ Aké hlúpe otázky! Zmocňovalo sa jej vyčerpanie. Čo mala povedať, aby ju užkonečne prestal trápiť?


23

návraT z Tem noTy

Detektív pokrčil plecami. „Dobre. Na  počítači doma ani v škole sme nenašli nijakú stopu, ktorá by tomu nasvedčovala, no aj tak som sa to musel spýtať.“

Otec konečne prestal stáť ako soľný stĺp a sadol si do kresla. Nahlas si pri tom vzdychol. Čo si myslel? Že sa s  niekým len tak vyparila?

Brogan zachytil otcov výraz a  vyslal k nemu varovný pohľad. Bolo ľahké čítať detektívovu tvár. „Angela, skúšala si niekedy alkohol alebo drogy? Veľa detí v  tvojom veku s  nimi experimentuje. Odpovedz mi úprimne. Nebudeme sa na teba hnevať, nebudeme robiť scény. Zoženieme ti pomoc.“

„Zlatko, môžeš sa nám zveriť,“ pridala sa mama.„Nebudeme ťa za to odsudzovať. Sľubujem.“

Mama možno nie, ale otec by ju súdil, napadlo jej, keďvidela, ako si lakťami vyrýva diery do kolien.

Mama ho potľapkala po ruke a s nenútenousamozrejmosťou vyhlásila: „To by vysvetľovalo, prečo má zahmlenú pamäť.“

Angie nahnevane zastonala: „Nie, tak to nebolo. Nikdy som nepila nič iné ako víno pri Večeri Pánovej. Nikdy somneskúšala drogy. Raz som si potiahla z cigarety. A bolo to úplnenechutné, aby ste vedeli.“

„Môžem si obzrieť tvoje ruky?“ opýtal sa Brogan. Nebola to žiadosť. Bol to príkaz.

Vyvrátila oči a  bez slova predpažila. Jej ruky boli pridlhé, pritenké, pribledé a  mala pocit, že sú to cudzie ruky pripevnené k  jej telu. Brogan prešiel prstom po neznámych jazvách na jej zápästiach, otočil jej dlane, aby si mohol pozrieť krátke, rozštiepené nechty, a potom si znova prezrel jej špinavé,stvrdnuté dlane. Prstom obišiel krúžok, ktorý jej na prostredníku zanechala obrúčka. Ostala po nej čistejšia, bledšia pokožka.


Liz CoLeyová

24

Pozrel sa na ňu s otázkou v očiach. „Vieš o tom niečo?“

Za uchom pocítila silné bodnutie. Prižmúrila oči a potriasla hlavou, čo znamenalo jasné nie. Bolesť poľavila. Vyčistila sa jej myseľ. Zdalo sa jej, že hmla sa rozplynula.

Stisol pery. „Maj so mnou strpenie. Poď sa so mnoupretláčať.“ Posadil sa do kresla a  položil si lakeť na konferenčný stolík.

„Vyhráte. Máte obrovské ruky,“ predpovedala Angie. „Navyše máte oveľa dlhšiu ruku než ja.“

Zdvihol kútik v slabom úsmeve. „Predsa len by som toskúsil. Prosím.“

Angie sa zasmiala. „Jasné.“ Chytila ho za ruku a potlačila. Jej prsty zmizli v jeho zovretí, ale ruka sa mu zakývala.Zatlačil. Stretol sa s odporom. Prekvapila ho sila ukrývajúca sa v jej chudej ruke. Napli sa jej svaly. Jeho ruka bez varovania poľavila a ona ho premohla. „Nechali ste ma vyhrať,“ obvinila ho.

„Možno trochu. Zjavne si manuálne pracovala. Dlho. Na svoju veľkosť si veľmi silná.“

„Panebože!“ Mama vyskočila z pohovky a zopla ruky.„Manuálna práca? Hovoríte, že ju uniesli otrokári?“

To je trapas, napadlo Angie. Brogan však maminu otázku zjavne zobral vážne. „Nie, Margie. To je nepravdepodobné. Bola pomerne neďaleko.“

„Neďaleko? Po celý čas?“ otcovi sa čudne chvel hlas. „Podľa čoho usudzujete?“

„Jej oblečenie vonia živicou a dymom.“

Angie si ovoňala rukáv. Mal pravdu. No, samozrejme, todávalo zmysel. Včera večer si predsa opekali pri táboráku. Vône sa však v odeve neudržia tri roky.

„Pravdaže,“ odvetila prosto. „Stanovala som.“


25

návraT z Tem noTy

„Nič iné si nepamätáš?“ opýtal sa Brogan.

Už jej to začínalo liezť na nervy. „Pozrite,“ začala. „Povedala som vám, vám všetkým, že si nič iné nepamätám. Stanovala som. Potom som sa ocitla tu. Nespomínam si, či ma niektoodviezol domov, alebo som celú cestu prešla pešo. Nič sinepamätám. Odrazu som bola tu.“

„Angela, koľko meriaš?“ Detektív vystrel dlane, aby jejrodičom zabránil zasiahnuť.

„Stopäťdesiattri centimetrov,“ odpovedala bez zaváhania. Kútikom oka videla, že mama mierne zavrtela hlavou.

„A koľko vážiš?“

„To je trochu osobné, nie?“ ohradila sa.

Brogan sa po prvý raz doširoka usmial. „Prepáč. Áno.Odhadovanie váhy mi však veľmi nejde. Päťdesiat kilogramov?“

„Fíha! Fakt vám to nejde.“

„Veď som ti to vravel.“ Bol úprimný a jeho úškrn bolnákazlivý. „Prepáč. Viac?“

Angie sa takisto po prvý raz zasmiala. „Keď som sanaposledy vážila, mala som štyridsaťtri kíl.“ Jej smiech znelzachrípnuto, vŕzgavo, zabudnuto.

„A koľko máš rokov?“

„Trinásť,“ odvetila.

Mama na ňu zízala s otvorenými ústami. Než ju Broganstihol zastaviť, vyšlo z nej zasyčané: „Še...“

Otcovi však detektívovo gesto ušlo. „Má šestnásť,“ trval na svojom. „Máš už šestnásť, Angela. Nepochopila si, čo sme ti doteraz hovorili?“

Angie hučalo v hlave. Čo sa to s nimi všetkými stalo? Otec bol napätý a  nahnevaný – volal ju Angela, len keď bol na ňu naštvaný. Bola predsa jeho malý anjelik, jeho Angel. Nespravila


Liz CoLeyová

26

nič zlé, iba sa asi stratila. A  nebola to jej chyba. Navyše... už

bola doma.

Z ničoho nič sa v nej prebudila zlosť. „Prestanete konečne s touto hlúpou hrou? Mám trinásť!“ Hlas sa jej zadrhol v hrdle. „Mám trinásť.“

Cez slzy videla detektívovu tvár rozmazane, ale aj tak rozzúrene prehovorila priamo k nemu: „Volám sa AngelaGracie Chapmanová. O  tri týždne nastúpim do ôsmeho ročníka na flintridgeskej strednej škole La Cañada. Mám trinásť rokov. Myslím si, že som zablúdila v  lese, hoci si tým nie som istá. Chcem sa osprchovať, najesť a  ísť spať.“ Zlostne si prekrížila ruky na hrudi a usilovala sa ignorovať mäkké hrbolčeky, ktoré tam nemala mať.

Mama sa postavila. Položila Angie ruku na plece a totogesto bolo ako čarovný ochranný plášť. „Detektív, Angie mápravdu. Všetci sa najprv musíme trochu spamätať. Nemohli by sme to dokončiť neskôr?“

Angie pocítila vlnu úľavy. Mama sa všetkých zbaví, uloží ju do postele, a keď sa zobudí, všetko bude zasa normálne.

„Ľutujem, Margie. Kiežby to bolo možné.“ Brogan sazadíval na Angie. „Angela, podľa mňa súvisia tvoje ťažkostis pamäťou s retrográdnou amnéziou a posttraumatickým stresom. Vieš, čo to znamená?“

„Nič si nepamätám, lebo som priveľmi vydesená,“ odvrkla.

„Áno, niečo také. Bol by som rád, keby si sa čo najskôr stretla s jednou z našich najlepších forenzných psychologičiek. Mitch, Margie, dohodnem stretnutie a zavolám vám.“

„Takže sme skončili?“ opýtala sa Angie. Bola na pokraji síl.

„Hneď po lekárskej prehliadke,“ prisvedčil Brogan.„Zavolám im a vybavím ju.“


27

návraT z Tem noTy

Otec obrátil svoju pozornosť na niečo za oknom. Malúplne nečitateľný výraz, pôsobil ako kamenná socha. Plecia mal nadvihnuté až k ušiam.

„No tak, Phil,“ zaprotestovala mama. „Je to nevyhnutné? Teraz? Je vyčerpaná. Pozrite sa na ňu.“

Brogan zachytil Angin zúfalý, prosebný pohľad. Kútiky úst mu ovisli do nešťastnej grimasy a znova sa zmenil na chlapíka v  roztrhaných džínsoch. „Hej. Viem, ale musí to byť. Veľmi, veľmi ma to mrzí.“

Prečo sa stále ospravedlňoval? Nič sa tým nezmenilo.

Brogan stíšil hlas, hoci tam nebol nikto, kto by ich mohol počuť. Hovoril otočený k  otcovmu chrbtu, nie k  nej. „Angela zjavne s  niekým žila. Nebola na ulici. Nie je podvyživená. Niekto sa o ňu staral. Možno má na sebe dôležité stopy DNA. Nemôžeme si dovoliť otáľať.“

„Na oblečení?“ opýtala sa mama. „To vám predsa môžeme dať aj hneď.“

Detektív sa na mamu veľavravne pozrel a  konečne obrátil pozornosť na Angie. „Angela, keďže sa nemôžeme spoliehať na tvoju pamäť, musíme zistiť, či ťa niekto sexuálne nenapadol.“

Angie znova vybuchla: „Pokojne to povedzte, detektív!Nemusíte šetriť moje city. Znásilnil. Chcete vedieť, či ma niekto neznásilnil. Nemyslíte si, že by som o  niečom takom vedela? Nemyslíte si, že by som si niečo také pamätala?“ Hruď sa jej dvíhala, akoby práve dobehla dvanásťminútovku.

„A pamätáš si to, Angie?“ nežne sa jej spýtal.

V mysli sa jej zablysol obraz úzkych tmavých očí a sbolestivým kŕčom zasa zmizol. Myseľ mala zrazu prázdnu, jasnú – jej zlosť sa vyparila, akoby jej v  hlave práve doznela búrka. Bola


Liz CoLeyová

28

pokojná. Vyprázdnená. Uľavilo sa jej. Bola v bezpečí. „Nie. Nič

si nepamätám.“

„Presne o to mi ide,“ povedal.

„Môžem sa potom osprchovať, prosím?“

„Samozrejme. Margie, prosím vás, zoberte jej aj niečo na prezlečenie, lebo tieto šaty si necháme.“

Na chodbe si natiahol gumené rukavice a zdvihol igelitovú tašku. „Vieš, čo je vnútri, Angela?“

Pokrčila plecami. „Asi len oblečenie.“

„Poznáš toto?“ Vytiahol károvanú blúzku.

Pokrútila hlavou. V žalúdku pocítila čudné chvenie.

Zalovil hlbšie a  vytiahol žltú zásteru. Angie pokrčila nosom. „Nie.“

Znova vsunul ruku do tašky a vybral maličkú čiernučipkovanú košieľku.

„Dobrotivý Bože!“ zavzdychal otec a  zbledol. Rukami si prečesal vlasy a zopol ich za hlavou.

Angie pocítila, že sa jej trasú ruky. „Nie... to nie je môj štýl,“ povedala rýchlo. V hrdle sa jej vytvorila hrča. Kde nabrala tie otrasné veci?

Brogan znova siahol do tašky. „Ach. Nečudo, že je takáťažká. Toto poznáš?“

S prižmúrenými očami sa zadívala na knižku Radosťz varenia, ktorú držal v ruke. „Mama má takú. Ja nevarím.“

Naspodku tašky bol najčudnejší predmet – tenká kovová tyčka, ostrá na jednom konci, tupá na druhom. Brogan si ju položil na vystretú dlaň. „Toto spoznávaš?“ spýtal sa tónom, ktorý mal pôsobiť prirodzene, ale Angie okamžite zbystrila pozornosť.

„Nie. Čo je to?“ zaujímalo ju.


29

návraT z Tem noTy

„To je po domácky vyrobená zbraň. Takéto nože si častovyrábajú väzni.“

„A prečo to tam bolo?“ nechápala Angie.

Brogan sa na ňu díval svojimi leopardími očamis oranžovými fliačikmi. „Podľa mňa si si zbalila veci, ktoré ti bolinajdrahšie. Mohlo to tam byť na sebaobranu alebo...“

„Nikdy, nikdy v  živote som to nevidela!“ vyhŕkla Angie. Hrana tej zbrane vyzerala veľmi ostro. Nebezpečne. „Koľko škody môže narobiť taký malý nôž?“ vyzvedala.

„Hm, bezpochyby by sa ním dalo zabiť,“ pokojne odvetil Brogan. „Keby si vedela, ako ho použiť.“ Spôsob, akým topovedal, jej nahnal zimomriavky.


30

2

LEKÁRSKA PREHLIADKA

„a

ngie, zvládneš To?“ spý Tala sa mama Tre Tí raz zaposledné tri minúty. Mala červené líca, akoby sa hanbila

za to, koľko zmätku spôsobil ich príchod na pohotovosť. Angie

sa nevedela zbaviť pocitu, že všetci na nich zízajú.

„Len to už chcem mať za sebou,“ hlesla Angie. Medzi ušami jej pulzovala tupá bolesť. Bola priveľmi vyčerpaná, aby cítila niečo viac. Mama bola dosť vystrašená za obe. „Nemám predsa na výber, či?“

Keď detektív Brogan začul jej hlas, otočil sa k nej. „Vlastne máš. Potrebujú tvoj súhlas. Táto lekárska prehliadka je však nesmierne dôležitá pre naše vyšetrovanie. Na to, prosím ťa, nezabúdaj.“

Tichými, ľahkými krokmi k  nim pristúpila sestrička v teniskách a s doskami v ruke. Najprv pozrela do papierov, potom na Angie a tvárou jej preletel ľútostivý výraz. „Poďte so mnou do ordinácie, tam ťa vyšetríme.“


31

návraT z Tem noTy

Otec vyzeral, akoby chcel niečo povedať, no namiesto toho sa zadíval na svoje nechty. „Ja radšej, hm, počkám s detektívom tu.“

Ordinácia mala šokujúco biele steny. Na  svetlomodrom strope boli namaľované biele oblaky. Vyšetrovací stôl bolprikrátky, aby sa naň mohla vystrieť, a Angie premýšľala, čiz neho nespadne. V  skutočnosti to bolo sklopené gynekologické kreslo, ale také zariadenie doteraz nevidela. Počúvalas otupeným, odosobneným pocitom, kým jej sestrička vysvetľovala, ako prebieha vyšetrenie pri podozrení zo znásilnenia. Totonemohla byť pravda.

Sestrička zobrala pero. „Zlatko, tu to podpíš. Dobre?“

Veľmi pomaly, dokonalým krasopisom, napísala Angela Gracie Chapmanová a ľutovala, že nemá viac mien, aby totrvalo dlhšie. Prázdne miesto vedľa podpisu jej kládlo otázku, na ktorú vôbec nepoznala odpoveď. „Mami, koľkého je dnes?“

„Osemnásteho septembra,“ odvetila mama.

Angie silno žmurkla a napísala dátum. Potom podala pero mame, aby sa podpísala do kolónky rodič/zákonný zástupca neplnoletého.

Mama bez slova jedným ťahom preškrtla rok a opravila ho.

Angie prehltla kyselinu, čo jej vystúpila do hrdla. Tri roky. Jedným škrtom pera. Ako sa to mohlo stať?

Mamina ruka visela nad papierom. „Ešte nikdy nebola u ženského lekára.“

„Chcete s ňou ostať v miestnosti?“ opýtala sa sestrička.

Angie sa stretla s maminým zmäteným pohľadom. Potriasla hlavou. „To by bolo čudné,“ povedala. „Mama by mala počkať vonku. S otcom.“

Sestrička sa dotkla maminho pleca. „Pani Chapmanová, budem tu počas celého vyšetrenia. S  takýmito prípadmi


Liz CoLeyová

32

mám dlhoročné skúsenosti. Pokojne mi dajte dcérkine šaty na

prezlečenie.“

Mamina tvár sa zmietala medzi previnením a úľavou.Podísala formulár a pobozkala Angie na líce. „Budem vedľa,miláčik. Neďaleko. Na chodbe.“

Keď sa dvere zavreli, Angela mala pocit, že má oveľa menej ako šestnásť, ba dokonca menej ako trinásť. Cítila sa na sedem. Najradšej by zakričala na mamu, aby sa vrátila, držala ju za ruku a  uisťovala ju, že všetko bude v  poriadku. Chcela, aby jej mama pripomenula, že si má pri odchode vypýtaťnálepku, alebo sa jej spýtala, či sa cestou domov nechce zastaviť na zmrzlinu. Takto jej mama doteraz pomáhala prežiť lekárske prehliadky, zahanbenie z nahoty, chlad ordinácie a príšernéčakanie na pichnutie ihly.

„Dobre, Angela. Vydrž.“ Sestrička na podlahu rozprestrela plachtu. „Prosím, postav sa do stredu a polož na ňu svojeoblečenie tak, aby sa nedotýkalo dlážky.“

„Prečo?“ opýtala sa Angie, keď si rozopínala kvetovanúkošeľu. Mala nemotorné, trasľavé prsty.

„Na tvojom šatstve by mohli byť stopy ako vlasy či vlákna. Aj topánky.“

„Aha.“ Zahanbene si rozopla nohavice. Nemohla ich nazvať svojimi, keďže ich v  živote nevidela. Skĺzli na zem. Potom si vyzula topánky. V sterilnom svetle jej pokožka žiarila nabielo. Keď jej nabehli zimomriavky, akoby sa jej prilepila k  svalom. Potom si stiahla ponožky.

„Z čoho máš tie jazvy, poklad?“ opýtala sa sestričkaa ukázala na Angine nohy.

Pohľadom nasledovala sestričkin ukazovák. Obrátil sa jej žalúdok. Do  úst sa jej znova drala kyselina. Okolo každého


33

návraT z Tem noTy

členka mala päťcentimetrový pás hrubej, vypuklej jazvy.Rýchlo si zakryla ústa rukou, aby sa nepovracala. „Neviem,“zašepkala pomedzi prsty. Zaslzili sa jej oči.

Panebože! Čo sa jej stalo? Mala totálne nechutné nohy!Odorné! Už nikdy v živote si nebude môcť obuť sandále.

Prekrížila si ruky na nahej hrudi a  dlane si vopchala pod pazuchy. Triasla sa. Oblečené mala len nohavičky. Boli malé a vyblednuté, ale napriek všetkému ich spoznala. Tie bolinaozaj jej. Na bokoch jej poletovali sprané motýle. Sústredila sa na ne a usilovala sa načerpať útechu z jedinej veci, ktorá v tej chvíli dávala zmysel.

Sestra zdvihla zrak od  dosiek s  papiermi. „Poklad, všetko si vyzleč a sadni si na vyšetrovacie kreslo. Je na ňom položená papierová košeľa.“ Stlačila gombík na interkome na stene, aby privolala lekára.

Angie si vyzliekla motýlie nohavičky a  rýchlo prebehla k stolu. Tvrdá jednorazová košeľa ju síce škriabala, aspoň však bola znova zahalená. Nohy jej viseli cez okraj kresla. Všimla si, že má modré, kostnaté kolená. Sledovala, ako sestrička zbiera veci, ukladá ich do plastových vrecúšok a označuje ich.

„Teraz rýchla manikúra,“ usmiala sa na Angie a vyškrabala jej špinu spod nechtov do sklenenej fľaštičky. „Prepáč,“nakukla pod Anginu papierovú košeľu. „Nemáš dosť chĺpkov naprečesanie,“ záhadne poznamenala a  spustila papierový odev na Angino lono. Angie si bezradne prekrížila členky.

„Otvoriť, prosím.“ Angie mechanicky otvorila ústa a sestrička jej spravila výter. Natiahlo ju, a tak začala prudko dýchať nosom, aby sa nepovracala. Sestrička jej dôkladne zvnútravyšúchala líca a  jazyk vatovou paličkou, ktorú vložila do dlhej s kú m av ky.


Liz CoLeyová

34

Nato zobrala pero a  dosky s  papiermi. „Dátum poslednej menštruácie?“

Angie sa zapýrila. „Ešte som nemala menštruáciu. V tomto som trochu oneskorená.“

Ozvalo sa hlasné zaklopanie a vstúpil lekár. Angie sazadrhol dych. Bola presvedčená, že príde žena. Panebože! Doteraz nikdy nebola na prehliadke u muža.

Angie stisla kolená, zachvela sa a prezrela si ho od hlavy po päty. Vyzeral staro. Mal prešedivenú bradu a priateľskúvráskavú tvár. Vďaka tomu sa jej celá situácia zdala o niečo menejponižujúca, než keby ju vyšetroval pekný mladý lekár. Rozplietla si prekrížené prsty a potriasla mu rukou, ktorú jej podával. Jej dlaň bola spotená, kým jeho bola teplá a suchá.

„Ahoj, Angela. Volám sa doktor Cranleigh. Chceš sa ma pred vyšetrením niečo spýtať?“

Zamyslela sa. „Bude to bolieť?“

„Je možné, že asi tridsať sekúnd budeš pociťovať trochuneríjemný tlak alebo mierne kŕče, no bolieť to nebude. Dobre?“

Angela prikývla. Nijaké prázdne sľuby. To sa jej páčilo. „Aj keď som ešte panna?“ dodala.

„Aj ak si panna,“ odvetil. „Povedali mi, že možno trpíštraumatickou amnéziou. Nemýlim sa?“

Znova prikývla.

„Veľmi ma mrzí, čím musíš teraz prechádzať.“ Otočil sa k umývadlu, aby si umyl ruky.

Ako mala na to odpovedať? „Hm. Ďakujem.“

Sestrička postávala v úzadí. Teraz bola len mĺkvousvedkyňou. Angie by zaujímalo, nad čím premýšľala a koľko dievčat či žien už takto vyšetrila. Možno to bolo iné, ak pacientkunaozaj znásilnili, ak bola plná zlosti, ak túžila po pomste.


35

návraT z Tem noTy

To však nebol Angin prípad.

Doktor Cranleigh si natiahol latexové rukavice. „Takže.Máme tu záhadu. Hľadáme stopy, ktoré by nám napovedali, čo sa ti stalo a kde si bola. My dvaja sme teraz tím. Sľubujem, že všetko urobím čo najrýchlejšie a najjemnejšie, ako budemožné. Ty mi zasa sľúb, že mi povieš, ak ťa niečo zabolí. Ak budeš potrebovať prestávku, povedz mi a prestanem. A posledná, no veľmi dôležitá vec. Angie, ak by v tebe hocičo počas prehliadky prebudilo nejakú spomienku, hocijakú, ozvi sa. Dobre?“

Angie si nebola celkom istá, či chce prebúdzať svoje spomienky. S  jej nohami sa stalo niečo naozaj hrozné. Nemohla sa ani pozrieť, ako sa jej hompáľajú z vyšetrovacieho kresla. Aj na zápästiach mala tmavé jazvy. Určite existoval veľmi dobrý dôvod, prečo si na to nedokázala spomenúť.

V mysli sa jej vynorili vzdorovité myšlienky. Nemusela tam byť. Mohla to vyšetrenie odmietnuť. Možno by to ešte mohla zastaviť. Naozaj bolo až také dôležité, aby sa všetko zistilo?Nemohli sa ostatní prosto tešiť, že je doma, a nechať ju na pokoji? Bola v bezpečí. Bola nažive. Mali to nechať tak.

„Dobre, Angela,“ ozval sa doktor Cranleigh. „Teraz skontrolujem podliatiny a  jazvy na tele.“ Rýchlo a  profesionálne zdvihol papierovú košeľu a preskúmal každý centimeter jejpokožky, zatiaľ čo sa Angie sústredila na fluorescenčné žiarivky nad sebou. Svetlo takmer nepozorovane blikalo. Jedna trubica bola o trochu žltšia ako druhá vedľa nej a Angie sa zamerala na rytmus blikania.

Doktor Cranleigh strávil pomerne dlhý čas skúmaním jej nôh a zápästí a potom si do notesa zapísal niekoľko poznámok a  spravil zopár fotiek. Angie sledovala, ako sa ručičky hodín pomaly plazia po ciferníku, dýchala do taktu s tikaním


Liz CoLeyová

36

lovala sa ignorovať nechutný, tupý a  gumený pocit, ktorý ju

zaplavoval, keď sa jej prstami v rukaviciach dotýkal jaziev.

Prinútila sa spýtať: „Čo podľa vás... čo mi to podľa vás mohlo urobiť?“

Doktor odpovedal na jej otázku bez kľučkovania:„Zahojené rany, ako sú tie na tvojich nohách, sú typickým následkom opakovaných hlbokých odrenín od  pút. Najpravdepodobnejšie kovových, nie kožených. Tie na tvojich zápästiach najskôr spôsobil povraz alebo pevná šnúra. Rozhodne nesvedčia osebapoškodzovaní. Nič ti nenapadá?“

„Nie,“ odvetila omráčene. Bola spútaná? V okovách? To slovo jej behalo mysľou a pokúšalo sa nájsť aspoň náznaknejakej spomienky. Jej myseľ odolávala a zatláčala ho do úzadia temnou prázdnotou. „Jednoducho nič neviem.“

„Ďakujem, Angela. Teraz si, prosím, ľahni, opri si nohy o  opierky, kolená pokrč a daj  od  seba, aby sme sa pozreli, či nemáš vnútorné zranenia.“

Angie odrazu stiahlo hruď tak silno, že nemohla dýchať. Schovaj sa! zakričal detský hlások. Lebkou jej preblesklaosleujúca bolesť. Zakryla si oči rukami.

Z diaľky k nej doliehal lekárov hlas: „Možno pocítiš mierny tlak...“

Nič však necítila. Bolesť hlavy prešla tak rýchlo, ako prišla, a ona prekvapene otvorila oči. Sestrička jej podávala ruku, aby jej pomohla posadiť sa. „Hotovo, poklad,“ povedala.„Ďakujeme, že si s nami tak pekne spolupracovala. Môžeš sa obliecť.“

Hotovo? To bola celá prehliadka? Kde bol lekár? Ako sastihol vypariť za dve sekundy, kým mala zavreté oči?

Srdce sa jej na chvíľku zastavilo. Boli to len dve sekundy, nie? Nestratila vedomie, však?


37

návraT z Tem noTy

Angie preletela pohľadom od sestričky k hodinám na stene. Odkedy sa naposledy pozrela, prešlo len niekoľko minúta väčšinu toho času sa rozprávali. Uľavilo sa jej a dýchalapokojnejšie. Lekár bol asi naozaj rýchly.

Tak či tak, vďakabohu, že to mala za sebou. Bol čas ísťdomov a na všetko zabudnúť. Podvedomý výber slov ju prinútil pousmiať sa. Dalo sa zabudnúť, že zabudla? Možno.

Napriek všetkým dôkazom a argumentom nemala pocit, že jej chýbali tri roky. Keby svojich rodičov dokázala presvedčiť, aby sa upokojili, mohla by ďalej pokračovať vo svojom starom živote – zavolala by kamarátkam, vrátila by sa do školy,začala by tam, kde prestala. A  prečo nie? Natiahla si mäkký pulóver, ktorý jej priniesla mama, a oblapila sa rukami. Mama si spomenula na jej najobľúbenejší nadrozmerný chlpatý modrý pulóver.

Na  štíhle nohy si natiahla hnedé menčestráky a  cítila sa skoro normálne, kým sa nepostavila a neuvedomila si, ženohavice sú jej krátke. Znova. Ďalší dôkaz. Koho chcelapresvedčiť? Nemohla pokračovať vo svojom predchádzajúcom živote. Do svojho života sa už nezmestila.

Sestrička prešla s Angie po chodbe k miestnosti s tabuľkou personál. „Pán doktor sa rozpráva s  tvojimi rodičmi. Choď dnu, zlatko. Veľa šťastia.“

Hej. Veľa šťastia. Ako sa asi malo trinásťročné dievčavyrovnať so šestnásťročným životom?

Angie položila ruku na kľučku a  pomaly ju stlačila. Lekárov hlas doliehal až k nej. Zastala, aby počula, čo vraví mame a  otcovi. Zachytila: „Veľké trhliny v  mäkkých tkanivách... nezvyčajné vnútorné zjazvenie... rozhodne opakované sexuálne útoky... členky... netypické pre sebapoškodzovanie...


Liz CoLeyová

38

pästia... samovražda... dobrý zdravotný stav... nie je tehotná...

psychiatrická...“

Angie pustila kľučku a vošla na toalety. Zamkla dverea skĺzla po nich chrbtom. Triasli sa jej kolená. Opakované sexuálne útoky. Vnútorné zjazvenie. Tie slová jej vírili v mozgu.Panebože! Takéto veci sa predsa nestávali normálnym ľuďom! To sa dialo len v telke.

Do tábora odišla ako obyčajné dievča, ktoré patrilo dokomediálneho seriálu o  usporiadanej rodinke, a zrazu sa z  nej proti jej vôli stala hlavná postava špeciálneho dielu kriminálneho seriálu. Niekto prepisoval scenár jej života. Bez jej dovolenia.

Angie si neuvedomovala, že plače, kým sa jej po tvári neskotúľala slza a  nerozprskla sa na studenej dlaždici. Čo tam robila? Čo sa stalo? Podľa mamy a  otca jej ktosi ukradol viac než tisíc dní života. A bez ohľadu na to, čo tvrdil kalendár v jej hlave, tok času a  kruté skúsenosti sa podpísali na jej tele. Ich značky boli priamo tam. Na jej rukách, na jej nohách, na tvári.

Slané slzy jej na lícach vypaľovali cestičku. Zotrela ichvnútornou stranou zápästia.

Vstala a podišla k umývadlu, aby si tvár ovlažila studenou vodou, a  znova ju zbadala. Tú cudziu ženu v  zrkadle. Jej oči vyzerali staro a  unavene, boli plné vedomostí, o  ktoré sa odmietali podeliť. Boli ľútostivé a ustarané.

Angie šplechla vodu na tvár v zrkadle. „Chcem späť svojživot, ty špina!“ zasyčala na svoj odraz.

Ach, Angie, bola si na nás tak veľmi nahnevaná. Nevedela

si, ako sme ti zachránili život, ako som s dievčatamispoluracovala, aby sme ťa uchovali čistú, ukrytú


39

návraT z Tem noTy

tú, našu Krásnu trinástku. Tak sme ťa nazvali. Mrzí nás,

že sme nemohli nič spraviť s jazvami. „Nemôže ešte začať chodiť do školy,“ vyhlásil otec. „Rozhodne nie, kým neprejde psychologickým vyšetrením. Veď aninevieme, do ktorého ročníka ju zapíšeme.“

S  mamou diskutovali o  jej živote na predných sedadlách, akoby Angie ani nesedela niekoľko centimetrov za nimia nespamätávala sa po ponižujúcej lekárskej prehliadke. Bolaubolená a cítila sa ulepene, hoci si nepamätala nijakú časť krátkeho vyšetrenia, ktorá by to vysvetľovala.

Otec sa jej cestou po nemocničných chodbách a potom cez parkovisko k  autu ani raz nepozrel do očí. Keď sa ho Angie pokúsila chytiť za ruku, predstieral kýchnutie a  odtiahol sa od nej, aby mohol po vreckách hľadať vreckovku. Bolo šestnásť priveľa na prejavy lásky na verejnosti? Odmietnutie juporiadne zabolelo.

„Do ôsmeho,“ ozvala sa a nahla sa medzi ich sedadlá. „Mala by som byť v  ôsmej triede. Už som vymeškala skoro tri týždne vyučovania. Musím nastúpiť čo najskôr.“ Na  kolenách sa jej v  lepenkovom pohári topila nedotknutá a  neochutnaná dvojitá mentolová zmrzlina s  čokoládou. Bola vďačná, že si mama spomenula.

Maminou tvárou prebehli tri skúšobné výrazy, kým našla ten, ktorý sa jej pozdával – zdvorilý nesúhlas. „Sú to len tri týždne. Škola nám pomôže s doučovaním, aby si spolužiakov dobehla – o  to sa postarám. Slniečko, potrebuješ spoločnosť svojich rovesníkov. Potrebuješ ich emocionálnu podporu.“

„Moji rovesníci sú v ôsmom ročníku,“ nezlomne trvala na svojom Angie.


Liz CoLeyová

40

„Angie, tvoji najlepší kamaráti sú už tretiaci na strednej – Livie, Kate, Greg.“

„Greg?“

Panebože! Nemyslela naňho... nuž, či to boli tri roky, alebo dva dni, spomienka na Grega bola ako slnečný lúč, ktorýprenikol týmto zvláštnym, temným dňom.

S  väčšou skupinkou šli na konci júla do vodného parku Soak City, aby zažili posledné letné dobrodružstvo. Nezačalo sa to ako ich rande, ale keď sa ostatní presunuli k ďalšejatrakcii, ostali na pomalej rieke iba oni dvaja. Najsmiešnejšie bolo, že si ani nevšimli, kedy ich kamaráti odišli.

Plavili sa na bruchách na jednej nafukovačke ako tulene. Chodidlá mali namočené v teplej vode, slnko im pražilo na chrbty. Netrvalo dlho a  obtreli sa o  seba nohami. Angie sa v duchu tešila, že si ich nezabudla oholiť. Znova prešli celúrieku dookola, no už mali prepletené nohy. Keď jej Greg položil svoju horúcu, opálenú ruku na chrbát, zdalo sa jej úplneprirodzené, že otočila hlavu a pozrela sa do jeho iskrivých očí. Ich prvý bozk chutil chlórom a kolou.

Narazili do steny, ťukli sa zubami, vybuchli do smiechu a  potom sa bozkávali, kým na nich pubertiacky plavčík nezačal pískať a  kričať: „Dávajte pozor, kam idete, lebo vás vyhodím!“

„Ach, ten prístup,“ zatiahol Greg. „Daj človeku píšťalku a už si myslí, že je riaditeľom zemegule.“

Angie sa zachichotala. „Tak urob, čo ti káže, a  maj radšej otvorené oči!“

Dali si ešte jedno kolo. Spojení perami sa vpíjali jeden do druhého očami, boli slepí voči všetkým ostatným vo vode. Vznášali sa vo vlastnej bubline vo veľkosti jednej nafukovačky


41

návraT z Tem noTy

a dvoch ľudí. Na konci dňa spolu oficiálne chodili. Pravda však

je, že pred táborom vlastne spolu nikam nestihli ísť.

Greg. Fíha! Bol tretiak na strednej – to bolo fakt čudné. Môže tretiak na strednej chodiť s  ôsmačkou? Počkať, počkať. Vlastne nebola naozaj ôsmačka. No čo ak chodil s  niekým iným? To bolo možné – dokonca veľmi pravdepodobné.

Pri pomyslení na to, že ho znova uvidí, sa jej roztĺklo srdce, ale prečo? Bolo to z nadšenia, alebo zo strachu? Stále cítila jeho bozky, akoby sa to stalo len včera.

„Mami, nemôžem len tak vhupnúť rovno do tretiehoročníka na strednej. Neexistuje. Zamysli sa nad tým. Som absolútne nepripravená. Nedokážem ich dobehnúť.“

Do reči im skočil otec: „Práve preto som navrhol, aby nám s  rozhodovaním pomohla psychologička. Najmä keď má ten dočasný pamäťový blok. Čo ak jej to ovplyvnilo aj niečo iné, napríklad písanie alebo počítanie?“

„Potrebuje normálnu rutinu,“ nedala sa mama. „A svojich najlepších kamarátov.“

Do žalúdka ju bodla strašná myšlienka. So zastonaním z nej vyšiel prudký výdych. Možno už nie sú jej najlepšímikamarátmi. Možno už nemajú nič spoločné. Žartíky, ktoré spolustvárali, sú už určite po dátume spotreby. Nebude poznať piesne, seriály ani internetové stránky, o ktorých sa budú medzi sebou rozprávať. A  bude zvláštnosťou, celebritou, dievčaťom, ktoré na tri roky zmizlo.

„Oco má pravdu!“ vyhŕkla. „Navyše, možno budem chcieť prestúpiť na inú školu.“

„Nuž, uvidíme,“ povedala mama,  čím svojským spôsobom uznala porážku. „Detektív Brogan nám veľmi pomohol a na zajtrajšie poobedie ti dohodol stretnutie


Liz CoLeyová

42

kou. Najbližších dvadsaťštyri hodín nemusíš robiť nič iné, iba

jesť, oddychovať a pustiť všetko z hlavy.“

„To posledné sa už stalo,“ dodala Angie s náznakom trpkosti.

Oco zaparkoval v garáži a vypol motor. Jeho plecia sastiahli do nepreniknuteľnej hradby. „Angela, podľa toho, čo nám povedal doktor Cranleigh, si nie som istý, či si vôbec chceš na niečo spomenúť. Potláčanie spomienok je prirodzený obranný mechanizmus. Ak je pravda čo i len polovica toho, čo si myslí... nuž, nechajme to tak.“ Odvrátil tvár, ale Angie zachytila jeho znechutený výraz aj slzy v jeho očiach.

„Nezačínaj!“ zasyčala naňho mama a prstami si stlačilakoreň nosa. „Teraz oslavujeme zázračný návrat našej Angie, nech sa už udial akokoľvek.“ Buchla dverami na aute. „Pustím sa do prípravy večere, kým sa umyješ, zlatko,“ povedala. „Čo tak tvoje obľúbené špagety so syrom?“

Správali sa tak zvláštne. Tak emocionálne. Angie bolelo brucho. Zmohla sa len na to, aby prikývla a predstierala, že to znie výborne.

„Vitaj doma, Angie,“ dodala mama. „Nezabúdaj, že ťaz celého srdca ľúbime, nech sa deje čokoľvek.“ Až nepríjemne silno dcéru objala.

Nech sa deje čokoľvek? To malo čo znamenať? Angie chvíľu stála v kruhu maminej náruče a potom sa vytrhla.

Vybehla po schodoch a vletela do svojej izby, akoby tiedvere boli stroj času. Všetko bolo upratané a odložené na svojom mieste, presne ako to nechala pred odchodom do tábora. Jej teplá deka bola poskladaná do štvorca na hojdacom kresle. Jej gitara stála vo výklenku pri okne.

Na  bielizníku boli poukladané škatuľky od  topeného syra, ozdobené korálikmi, v  ktorých mala odložené svoje šperky –


43

návraT z Tem noTy

prstene, náhrdelníky, náramky a  náušnice, všetko pekne rozdelené. Hnedý plastový koník, ktorého zachránila zo smetného

koša, cválal k  fotke Angie, Livie a  Katie, pritlačeným k  sebe

lícami v  obrovskej krútiacej sa šálke v  Disneylande. Prešla

prstom po hrubej vrstve prachu, čo sa usadila na jej veciach.

Prst sa zastavil pri nohe sošky anjela, ktorú jej darovalastará mama po konfirmácii pred niekoľkými mesiacmi – aspoň sa jej zdalo, že to bolo len pred niekoľkými mesiacmi. Zdvihla ju,  pohladkala snehobiele keramické krídla a  zotrela pavučinu, ktorú si tam utkal nejaký pavúk. Zvláštny darček, napadlo jej znova. Nebol to dievčensky sladký gýčový anjelik, ale silný, bezpohlavný anjel s úzkymi perami a so žiarivými očami.Vyzeral odhodlane, dokonca zúrivo ako anjeli zo Starého zákona, ktorí desili smrteľníkov ohnivými mečmi. Sošku opatrne položila na svoje miesto, späť na nezaprášený kruh na bielizníku.

Jej pozornosť upútal strieborný prsteň v jednej zo škatuliek so šperkmi. Ach! Nechala ho v kúpeľni, ale nejako sa dostal do jej izby. Vybrala ho, aby si ho obzrela.

Na prsteni bolo dookola vyrytých šesť maličkých lístkovvyrastajúcich z  jediného konárika. Bol jej povedomý a  zároveň celkom cudzí. Asi ho mala odovzdať ako dôkaz. Cez oknoprenikol lúč svetla a  zaligotal sa na nepravidelnom vzore vnútri obrúčky. Čo tam je? Nápis? Prižmúrila oči, aby ho prečítala: najdrahšia angela. moja žienka. Tie slová sa odrazili od  múru okolo jej pamäti a  zanechali za sebou len vydesenú myšlienku. Toto nikto nesmie vidieť.

Prsteň jej skočil na prostredník a usadil sa v ryhe na prste, akoby tam patril. Musela ho nosiť dlho, aby sa tak prispôsobil jej prstu. Krútila ním a ťahala ho, kým sa jej podarilo stiahnuť obrúčku cez hánku. Jej ruka bola bez neho bledá a nahá.


Liz CoLeyová

44

Znova si ho nastokla a pustila to z hlavy.

Cez ustlanú posteľ  bola prehodená patchworková deka s letným motívom od starej mamy. Na nočnom stolíku ležala brožovaná kniha so záložkou – Zvieracia farma –, ktorúčítala pred táborom. Pod ňou bol jej denník. Zámok bol zlomený a denník ležal otvorený niekde uprostred siedmej triedy.Stránky pokrývalo známe písmo, poctivo plnilo deň za dňom až po posledný zápis. Druhý august. Toto napísala v stane pri svetle baterky. Včera večer. Nie, nie včera. Pred viac ako tromi rokmi.

Usilovala sa predstaviť si svoje nevinné nadšenie, ktorépociťovala, keď napísala: „Au! Dlhá túra do tábora. Všetko mabolí, ale večera bola skvelá a opekačka ešte lepšia. Zajtra nás čaká túra po horskom chodníku. Super. Nemôžem sa dočkať.“

Dovtedy bola každá strana zaplnená. Potom nasledovali len prázdne stránky. Mala z toho zimomriavky.

Z dverí sa ozval mamin hlas: „Keď to priniesli z tábora, bola to jediná vec, ktorá mi po tebe ostala.“

Angie mala sklopen



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist