načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Kniha: Návrat Slovenov v duchu a slove – Miro Žiarislav Švický

Návrat Slovenov v duchu a slove
-7%
sleva

Kniha: Návrat Slovenov v duchu a slove
Autor: Miro Žiarislav Švický

""NÁVRAT SLOVENOV v duchu a slove"" – - kniha o duchu, pôvodných svätostiach, prírodných živloch, znameniach, o pomenovaní a dejinách Slovenov – - v slovenských, slovanských a indoerópskych súvislostiach – - i v podmienkach zákazov a ... (celý popis)
324
Kniha teď bohužel není dostupná.


»hlídat dostupnost
Alternativy:

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Vydavateľstvo Diva
Médium / forma: Tištěná kniha
Rok vydání: 2016
Počet stran: 229
Rozměr: 146x215
Úprava: ; ilustrace
Vydání: 2. vydanie - upresnené
Skupina třídění: Náboženství, mytologie, kulty
Jazyk: slovensky
Datum vydání: 28.06.2016
ISBN: 978-80-9715-501-8
EAN: 9788097155018
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

""NÁVRAT SLOVENOV v duchu a slove""

- kniha o duchu, pôvodných svätostiach, prírodných živloch, znameniach, o pomenovaní a dejinách Slovenov

- v slovenských, slovanských a indoerópskych súvislostiach

- i v podmienkach zákazov a prenasledovania inváznou kultúrou

- a o vedomeckej podstate pôvodného duchovna

- so zdrojmi z oblasti koreňoslovia (etymológie), dejín (histórie), národopisu (etnografie), duchovna (religionalistiky) a ďalších odborov

- kniha obsahuje CD s 15 autorskými piesňami - výber z autorovy hudobnej tvorby.

Předmětná hesla
Související tituly dle názvu:
Návrat Slovenov v duchu a slove, 3. vydanie - opravené Návrat Slovenov v duchu a slove, 3. vydanie - opravené
Švický Miro Žiarislav
Cena: 324 Kč
Lovec duchů 2 - Kletba lovce duchů Lovec duchů 2 - Kletba lovce duchů
Delaney Joseph
Cena: 222 Kč
Miro Miro
Žbirka Miroslav
Cena: 323 Kč
Miro Miro
Žbirka Miroslav
Cena: 554 Kč
Ke knize "Návrat Slovenov v duchu a slove" doporučujeme také:
Mýty a báje starých Slovanů Mýty a báje starých Slovanů
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

36

dediči, nie pohania!

Keď vás niekto označí ako pohanov a vy sa ohradíte, mô­ že sa stať, že povie ­ to nie je nadávka. Že je to označenie stavu – pohan ako vyznávač predkresťanského náboženstva. Čo ale slovo „pohan“ v skutočnosti znamená? Kedysi pohan znamenalo dedin­ čan. Je to pôvodom cudzie, latinské slovo – pāgānus – pôvodne vo význame dedinčan, sedliak, neskôr – keďže kresťanstvo sa šíri­ lo „zhora“, teda z mestského strediska, sa týmto slovom označovali „nekresťania“, teda vyznávači pôvodného duchovna či náboženstva. Do staroslovienčiny prevzaté ako „poganъ“, „poganinъ“ – už zname­ nalo príslušník pôvodného duchovna a používalo sa to od počiatku u nás v hanlivom význame, ako aj dnes. No dobre, uznajme, že také­ to označenie nemusí byť nadávkou či hanlivým označením, i keď sa tak zväčša používa. (Príznačne znie nekoreňoslovné prechýlenie „pohan – pohaniť“). Dedinčan môže byť dedič – ten, kto dedí. Ten, čo dedí dôležité duchovné hodnoty, je duchovne bohatý. Nie je až také dôležité, či žije na dedine, alebo na inom mieste – v meste. Označenie „dedina“ je odvodené z predkresťanskej rodovej osady, na čele ktorej stál ded. Takisto označenie „obec“ znamená občina, teda názov slo­ bodnej slovanskej osady z čias rodného duchovna, teda z doby pred zhabaním jej majetku cirkvou (viď doklady po otočení ďalšej strany). Keď prišli na naše územie prví kresťanskí pútnici, nežili tu žiadni pohania v zmysle nevedomosti či bezbožnosti. Žila tu prevaž ­ ne poľnohospodárska prí rodná kultúra, ktorá mala také nábožen­ stvo, aké potrebovala, vekmi overené. To sa prejavovalo napríklad tým, že naši predkovia Sloveni nemali v čase pôvodného duchovna výraznejšie ťažkosti so samosprávou. Bolo to vedomie a viera, ktorá Slovenom zabezpečovala celostnejšie vnímanie sveta, bola to viera, z ktorej vyplýval duchovný náboj, potrebný na udržiavanie súlad­ nej spoločnosti, na súlad medzi ľuďmi a inými bytosťami, človekom a prírodou, mužom a ženou, mladými a starými... Zároveň to bola viera, ktorá nestavala múr medzi spoločnosť Slovenov a iné náro­ 37 dy. No bola to viera, ktorá nestavala múr ani medzi ľudské bytosti a bytosti iné – rastliny, zvieratá... Bola to zároveň viera, ktorá nezotro­ čovala ducha človeka pred strachom zo smrti a týmto ho neuvrhla do nevoľníctva. Táto viera neudržiavala nevoľníkov v poddanstve pod zámienkou vynútenej náboženskej poslušnosti a neuvrhla Slovenov, národ prevažne poľnohospodársky, do poddanského stavu. Táto vie­ ra pomáhala Slovenom ubrániť sa aj pred dravými koristníckymi nájazdníkmi. Áno, určite by sa dali nájsť na slovanskom duchovne nedostatky, ale to by sa dali v každom. Napriek tomu všetkému nazývali kresťanskí misioná­

ri našich predkov pohan mi. Títo „pohania“ ich vítali tak, ako bolo

zvykom vítať aj iných cudzincov, kto rí prichádzali v mieri: chlebom

a soľou. Ani ich neupálili, ani ich neobesili, ani ich neukrižovali. Nebol

dôvod potláčať slovanskú vieru, ktorá nebola slepo násilnícka.

Našich predkov považovala cirkevná moc za zlých pohanov.

Nebolo to nič výnimočné. Kamkoľvek totiž prišla cirkev, aby rôznymi

spôsobmi pripravila národy o pôvod nú vieru a vtláčala im svoju moc,

nikde, v žiadnej časti sveta v skutočnosti nežili „pohania“, ktorí by

nemali žiadnu vieru. Všade žili národy, ktoré ne jakú vieru mali, i keď

nie vždy sa ku kresťanským priekopníkom správali tak ako Sloveni

na našom území. Medzi slovami kresťanstvo a cirkev je nielen jazy­

kový, ale aj významový rozdiel. Ten sa prejavoval aj v živote nášho

národa. Napríklad medzi Slovenov prišli prv keltskí kresťania (ír­

sko­škótske rády). Nemáme správy, že by zakazovali, nevieme, že by

rúbali svätoháje. Mohli to byť kresťania. Po nich prišli cirkevníci. Naj­

prv germánski (franskí), potom dokonca cirkevníci z čiastočne slo­

vanského územia – Konštantín a Metod. Títo boli viac príslušníkmi

cirkvi ako mocenského nástroja než vyznávačmi láskavého učenia.

Svedčia o tom aj ich činy. Dnes ich mnohí velebia. Áno, priniesli nové

písmo, písmo hláskové, ktorým nahradili písmo znakové a iné písma.

Ale – jeden z prvých výsledkov ich písma bol zákaz pôvodnej viery.

A príkaz pre vladárov – starešinov a kniežatá – aby podporovali nie pôvodnú, ale privezenú vieru. Nebol to príkaz hocijaký. Bol to zákon,

ktorí sami pripravili. Podľa tohto cyrilometodského zákona boli za

Dediči, nie pohania!


38 niektoré prejavy „pohanstva“ tresty predania do otroctva

*37

, zhaba­

nie majetku celej občine, tresty zmrzačenia

*38

a iné telesné i duchov ­

né šikanovanie, ktorým cirkevníci prenasledovali spoluobčanov za uskutočňovanie pôvodnej duchovnej kultúry. Majetky zhabané obči­ nám, v ktorých sa uskutočňovali pôvodné obrady, ale tiež výnosy z účastníkov obradov, ktorých „vierozvestcovia“ prikázali predať do otroctva, mali podľa tohto zákona pripadnúť „chrámu“ (teda cirkvi), ale aj chudobným kresťanom

*39

. To bol hneď trojaký dôvod, prečo

sa prichýliť k novému nábožen­

stvu: nebyť predaný do otroctva,

neprísť o svoj majetok, získať

majetok „pohanských“ susedov.

Naplnenie súdneho zákonníka

sa mohlo uskutočniť len krutým

plienením našich dedín „kresťan­

skými“ prepadovými oddielmi,

ako je to popísane o niečo neskôr

v susedných Čechách

*40

. Toto

plienenie teda vzhľadom na nari­

adenia spomínaného zákona bolo

spojené s rabovaním, lovením

otrokov a asi aj okamžitými súd­

mi a, samozrejme, zabíjaním tých,

ktorí sa postavili na odpor.

„Kresťanskí“ vládcovia, čo

prišli neskôr, neboli o nič láska­

vejší voči prírodnému duchovnu. *37 Konštantín v prvom zákone napísal a povedal takto: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine. Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojím majetkom... – R. Marsina a kol. autorov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. – Slovensko očami cudzincov, str. 196. *38 Odrezanie nosa, tamže, str. 197. *39 Tamže. *40 Kosmas, Kosmova kronika česká, str. 125., V tejto knihe viac na strane 62.

Návrat Slovenov v duchu a slove

Smrtka, obchôdzka Kurine baby, Kelčov.

Slivka Martin, Ľudové masky


39

Kráľ Štefan po storočnom návrate Slovenov k pôvodnému duchovnu

(cirkevný vplyv len náznakovo pretrvával) zaviedol tvrdú ruku a cir­

kevný desiatok. Za čo bol aj vyhlásený za svätého, i keď dal umučiť

nejedného svojho nepriateľa – kniežaťu Vazulovi dal vypichnúť oči

a olovom zaliať uši... Za jeho nasledovníka, kráľa Ladislava, prikazu­

je (cirkevná) Sabolčská synoda r. 1092 trestať pôvodné obrady pri

studničkách, prameňoch, posvätných stromoch, kameňoch...

*41

Cirkevné nariadenie za uhorského kráľa Ondreja I. výslov ­

ne prikazuje dôsledne likvidovať všetky prejavy „pohanskej“ viery

a dáva tejto činnosti platnosť zákona: „Ak by ktorýkoľvek obyvateľ

Uhorska, alebo cudzinec v Uhrách sa nachádzajúci, odovzdával sa

pohanskému rítu pohanského ľudu a k pravej viere Ježiša Krista

sa ihneď nevrátil a neprijal svätý zákon zanechaný bohumilým

kráľom Štefanom, nech je odsúdený na stratu hlavy a majetku...

pohanské obrady a falošní bohovia nech sú odstránení a ich

podobizne znivočené“

*42

. Ná. Tak tu ho máme, svätuškára. Za usku­

točňovanie pôvodných duchovných obradov majetky zhabať a hla­

vy odseknúť. Kráľ Ladislav I. (1077­1095) je „veľkorysý“, za prejavy

pôvodného duchovna nežiada hneď stratu hlavy, aspoň nie v záko­

ne. Za obrady pri stromoch, studničkách a kameňoch „svoju obžalo

bu nech odpykajú volom“

*43

. Z uvedeného vyplýva, že i keď v našich

krajinách „kresťanskí“ vládcovia zakázali pôvodné duchovno, plienili

pôvodné obrady a vyrubovali posvätné stromy, ľud sa napriek čas­

to krutým trestom pôvodnej viery nevzdával. Cyril, Metod, Štefan,

Ladislav, všetci velebení. Napriek mrzačeniu, zotročovaniu, zabíjaniu

a prenasledovaniu svojich blížnych. Naozaj je dobré ich až tak veľmi

oslavovať? Lebo jedni zostavili slovanské písmo, lebo ďalší založi­

li „kresťanský štát“, lebo nás „povýšili“ na inú úroveň (v konečnom

dôsledku väčšinu obyvateľstva až na nevoľníctvo), lebo nás nevyhla ­

dili ako „pohanských“ polabských Slovanov, lebo nás to zvýhodňuje

*41 Martin Slivka, Slovenské ľudové divadlo, str. 94.

*42 Tamže, str. 90, podľa Péterfyho, Sacra Consilia... Viedeň 1942. V origináli sa píše

– skýtskeho ľudu a skýtske obrady, názov Skýti pre všetkých „barbarov“ zaviedol

biskup Synesios z Kirény.

*43 Milan Varsik, Dotyky s minulosťou, str. 38.

Dediči, nie pohania!


40

pred „Západom“... To je teda dob­

rý západok – úpadok. Tých, ktorí

boli pre dovšetkým nasledov ­

níkmi Ježišovho učenia, je teda

lepšie označovať ako kresťanov.

A tých, ktorí sú predovšetkým

príslušníkmi nejakej ustanoviz­

ne ako mocenského nástroja,

pričom duchovné učenie nena­

pĺňajú, tých takto označovať nemusíme.

Bolo prirodzené, že mnohí Sloveni načúvali kresťanstvu,

keďže ich pôvodná viera bo la v niečom podobná – v úcte k iným,

k hosťom, v láske k ľudským bytostiam, v nehrabi vosti. Zachované

sú dokonca dobové záznamy, podľa ktorých slovanských „pohanov“

dávali samotní kresťanskí mnísi neraz za vzor aj kresťanským sused­

ným národom, napríklad v ohostinstve. „Slovanské kmene boli také

pohostinné, že to neviem ani povedať. Túto svoju vlastnosť nestratili

ani teraz, lež stále sa jej rovnako držia”... Voči tým, ktorí k nim prídu

ako hostia, sú láskaví a ochotní...

*44

Nie náhodou majú slová hosť

a hostina rovnaký slovný koreň – Sloveni hostili hostí. Za vzor dáva­

li kresťania Slovanov pôvodného duchovna v spoločenskom cítení,

ktoré nedovoľovalo ne chať súkmeňovcov v biede.

*44 Lev Múdry píše – R. Marsina a kol.autorov, Pramene k dejinám Slovenska a

Slovákov II. – Slovensko očami cudzincov, str. 211.

Návrat Slovenov v duchu a slove

Železné okovy zo Starého Města.

Galuška Luděk, Slované - doteky předků


92

Rozdiel medzi pôvodným slovenským a kresťanským označením Boha je aj v oslovení „Pán“. V našej pôvodnej kultúre nebýval Boh oslovovaný tak výlučne ľudským menom, ako pán (Hospodin – praslovansky gospodь – gospodinъ z gost-pod vo význame hostí

pán, pán hostí, teda pán domu, gazda). Svätosti uctievané Slovenmi

boli tak mužského, ako aj ženského rodu.

S príchodom žido-kresťanského náboženstva sa rovnováha

mužských a ženských síl presunula na stranu tvrdého patriarchátu,

ktorý u Slovenov predtým nebol v takej vyhranenej podobe. Svedčí

o tom napríklad i uctievanie duší predkov nielen po mužskom, ale

aj po ženskom rode (po praslici), pričom tak ako Dedovia, aj Baby

boli u Slovenov súčasťou obradných hier

*155

. Vôbec nie je pravda, čo

píšu daktorí, že slovanská žena sa zákonite musela po smrti muža obesiť. Síce Ibn Rusta, ktorý cestoval v krajinách Slovanov a ich suse

dov, popisuje prípad smrti muža, ktorý mal 3 ženy, a jedna z nich sa obesila

*156

, ale samotný cyrilometodský Súdny zákonník pre ľud

svedčí o opaku – o tom, že Sloveni podľa pôvodného zvykového práva

poznali takzvané kmotrovské manželstvo, ktoré zabezpečovalo, aby

v prípade úmrtia muža nezostala žena s deťmi napospas osamotená.

Túto pojatú ženu však musel muž podľa cyrilometodského zákonníka po tomto cirkevnom prevrate vyhnať, čo pre ňu a deti mohol byť v tej dobe v podstate trest smrti. Za záchranu vdovy kmotrovským manželstvom teda bolo stanovené cirkevným zákonom obom zmrzačenie, ak neboli priamo pod ochranou cirkvi

*157

. Vďaka uchovaniu

znenia tohto krutého zákona však vidíme, že jednak slovanská vdova

nemusela spáchať samovraždu, o tom nie je na Slovensku a Morave

jediná zmienka. Ale čo je dôležité – v čase slobody rodného duchovna

bol rodový zákon na záchranu vdovy a jej detí a tento rodový zákon

bol cirkvou zrušený, hlavne v neprospech vdovy a jej detí. Uzrejmi

*155 Martin Slivka, Slovenské ľudové divadlo, str. 97, 105.

*156 Marsina R. a kol. autorov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. – Sloven

sko očami cudzincov, str. 234.

*157 „Kto si vezme za manželku matku svojho kmotrenca, podľa svetského zákona im

obom odrežú nosy a rozlúčia ich...“ Cyrilometodský Súdny zákonník pre ľud – R. Mar

sina a kol. autorov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. – Slovensko očami

cudzincov, str. 197.

Návrat Slovenov v duchu a slove


93Div, divy, Boh, božstvá...

me si, že v tej dobe sa v boji bežne ženy nezabíjali, takže žien bolo

viac ako mužov a prežitie ženy s deťmi v zimných mesiacoch v slo

venskom podnebí bez mužskej ruky bolo v malej polozemnici pri

najmenšom náročné. Slovanská občina teda bola celostne zladenou

spoločnosťou, v ktorej nik nebol oddelený, nik nebol vydaný napo

spas hladu a núdzi. Dokonca aj na Rujane, ktorej slovanskí obyvatelia podľa dobových zmienok boli údajne neobyčajne zatvrdení

voči kresťanstvu, všetci kresťanskí letopisci na týchto „pohanských“ Slovanoch obdivujú ich pohostinnosť, úctu k rodičom, starostlivosť o starých, chorých a chudobných, takže na ostrove neboli žobráci!

*158

Podobne sa o slovanskej spoločnosti zmieňujú i doboví nepriateľskí -

byzantskí autori pri Čiernom mori a Stredozemnom mori.

Slovania pôvodného vyznania nemali žobrákov a starali sa

o starých a chorých príkladnejšie ako vtedajší kresťania. Toto nebolo

náhodným javom, ale vychádzalo to z pôvodného duchovna našich

predkov, podľa ktorého žena nebola menejcenným tvorom. Kým

v anglosaskom jazyku je žena – woman, akoby odvodená od muža

– man (a teda od man - „mužočlovek“), tak v jazyku našom žena –

*158 Zdeněk Váňa, Svět slovanských bohů a démonů, str. 87.

Hry divic pred hlavnými obradmi Letného slnovratu, Cisárska hoľa, 2005.

Snímka: archív Vydavateľstva Diva


94

praslovansky tiež žena, vychádza z indoeurópskeho pomenovania g

enā čo súvisí v tomto prajazyku so zrodením – vznikom a s duchom

(porovnaj s latinským gen – vznik a s iránskym džin – duch). Žena je

teda „duchovná bytosť stvorenia“ a teda bytosť úctyhodná. To hovo

ria aj naše jazykovo-duchovné korene.

Zaujímavý je tiež záznam arabského cestovateľa

*159

z 10. sto

ročia, podľa ktorého u Slovanov „ak sa niekomu narodia dcéry, zbo

hatne, ale ak sa mu narodia synovia, schudobnie“, čo dáva do súvisu s veľkým svadobným darom. Azda viac zaujímavé je dedenie moci

synovcom po strýkovi, ktorý mal na rozdiel od typického patriarchál

neho spôsobu, nie menší nárok ako syn, to súvisí s dávnym matri

archálnym prvkom dedenia po praslici (nie Mojmírovým synom, ale synovcom bol Rastislav a nie Rasticovým synom, ale synovcom bol Svätopluk). A teda i keď u Slovanov bol určitý patriarchát, aj keď teda Sloveni mali určité mužské a bojovné črty, žena nebola taká podrobená ako v neskôr nastolenom náboženstve. Preto nachádzame toľko zákazov tancov a pôvodných obradov v nariadeniach cirkevných a zákonoch cirkevno-svetských, že sa ich ani nedá menovať, aby sa vám táto knižka zmestila do tašky, keď ju pôjdete ukázať priateľom. Snáď až vtipný sa Vám môže zdať záznam arabského cestopisca, Syna

Jakubovho

*160

, podľa ktorého je kdesi v Pomoransku slovanské mesto

žien. Tie ženy vraj jazdia na koňoch a sú veľmi statočné a odvážne a mužov nechovajú... S trochou ľahkosti by sme mohli poznamenať, že historici pokladajú túto správu za vymyslenú, ale iba muži. Mohli by sme pripustiť, že Pomoranky tieto sa svojho času usídlili

v Čechách, kde zviedli nie Čechov, ale tú povestnú „Dívčí válku“. Inak

by sa križiakom dobyť Pomorany nepodarilo...

*159 R. Marsina a kol. autorov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. – Sloven

sko očami cudzincov – Ibráhím Ibn Ja

c

kúb at-Turtúší, str. 242.

*160 R. Marsina a kol. autorov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. – Sloven

sko očami cudzincov, str. 244.

Návrat Slovenov v duchu a slove




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.