načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Kniha: Na vrchárskom chodníku – Žiarislav

Na vrchárskom chodníku
-7%
sleva

Kniha: Na vrchárskom chodníku
Autor: Žiarislav

Príbeh človeka, ktorý sa rozhodol odísť z mesta a usadiť sa v prírode. Pustovníčenie na samote je prekladané osudmi zvierat a ľudí. Na pozadí príbehov, odvíjajúcich sa v súbežných dejoch, na rozhraní medzi samotou a spoločnosťou, telom a ... (celý popis)
Titul doručujeme za 5 pracovních dní
Jazyk: slovensky
Vaše cena s DPH:  513 Kč 477
+
-
rozbalKdy zboží dostanu
15,9
bo za nákup
rozbalVýhodné poštovné: 49Kč
rozbalOsobní odběr zdarma

hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9% 100%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Vydavateľstvo Diva
Médium / forma: Tištěná kniha
Rok vydání: 2018
Počet stran: 400
Rozměr: 150x210
Jazyk: slovensky
Datum vydání: 26.09.2018
ISBN: 978-80-971550-4-9
EAN: 9788097155049
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Príbeh človeka, ktorý sa rozhodol odísť z mesta a usadiť sa v prírode. Pustovníčenie na samote je prekladané osudmi zvierat a ľudí. Na pozadí príbehov, odvíjajúcich sa v súbežných dejoch, na rozhraní medzi samotou a spoločnosťou, telom a duchom, zjavujú sa úvahy i verše zhudobnené do piesní. Tie sú aj v knihe na priloženom CD…

Knihu Na vrchárskom chodníku písal Žiarislav po častiach. Začal ju písať nedlho po tom, čo sa po roku 2 000 usadil v Stolických vrchoch. Avšak scelil a dokončil ju oveľa neskôr.

O čom je táto kniha?

Je to príbeh o usadení sa v prírode po dlhých rokoch prežitých v meste. Spočiatku prebýval sám na dávno opustenej usadlosti. Postupne sa k nemu pridávajú zvieratá, ktorých osudy sú v knihe farbisto vykreslené. Akoby mimochodom sa v súbežných dejoch mihotajú ďalšie postavy, starousadlíci i novolazníci, blízki i vzdialení. Radosť, utrpenie, život a smrť, všetko je tu v čarovnom kole, tak, ako v samotnej prírode. Deje sa menia, ale podstata ostáva...

Další popis

400 strán pútavého čítanians maľbami a kresbami Igra Stromku. Na vloženom 80-minútovom hudobnom nosiči je 27 piesní pisateľa, ktoré vznikali počas opisovaných dejov na hranici prírody a civilizácie. Na pomedzí románu a reportáže vykreslený príbeh človeka, ktorý na prelome tisícročí opustil mestský život, aby strmhlav a bez istenia podstúpil dobrodružné hľadanie toho, po čom mnohí túžia, ale málokto sa do toho pustí. Pisateľ si nemusel vymýšľať, pretože práve takto strávil na lesnej samote, z ktorej sa už nevrátil, roky samotárskeho pustovníčenia, ale aj strhujúcich udalostí. Spolu s hlavným hrdinom prežívame dobrodružstvá so zvieratami s dušou čuvačkou Borkou, ktorú dostal od očovského baču v krabici od topánok, s túlavým čuvačom Belom, čo mu trhal zvieratá, s huculským žrebcom Gorinom, s ktorým podnikal jazdy a púte, s kozou Divkou Na stránkach, ktoré sa pred očami čitateľa menia na živé obrazy, sa mihajú aj osudy ľudí, ako napríklad príbehy mladej veterinárky Živany-bačovky, čo sa na usadlosti vyliečila, či tajomnej postavy kňažnej Svetlušky, vystupujúcej raz ako bežný mestský človek, inokedy ako celkom iná bytosť pohybujúca sa v prostredí lesných duchovných dejov, na hranici bdelého života. Tá preniká pustovníkovi do srdca a do snov, veď je to muž, ktorý preciťuje aj lásku. Čitateľ tu tiež narazí na rázovitého starousadlíka Dráča či na potulného inžiniera Pustoňa, ktorý sa znenazdajky zjaví s karavánou ľudí a kôz a somárom Bonifácom. Na pozadí príbehov a dejov tu v meravom tichu, inokedy v búrlivej víchrici duchovných zápasov vynára sa útes postmodernej civilizácie, ktorý sa chvíľami javí ako vzdialený strašiak prírodnej rovnováhy, inokedy sa však mení na všadeprítomnú vyhňu konzumného myslenia, konania a plytvania. Pred týmto povrchným svetom sa ako na bájne lesné ostrovy slobody a čistoty utiekajú tí, čo sa s myšlienkou straty prírodného sveta nikdy nezmierili. V knihe je CD Žiarislavových piesní


Kniha je zařazena v kategoriích
Žiarislav - další tituly autora:
Čaro prírody Čaro prírody
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Runa a Rumeň

Gorin. Koník milý. Ideme do dediny. Človek prehodí cez koňa deku, uviaže ju podbrušným

remeňom a upevní naň tašky. Dá koňovi mrkvu, vyskočí na neho a poberie sa do dediny.

Prejde cez starý sad ponad kolešňu jediného suseda, ktorý je medzi usadlosťou a dedinou. Idú

po hrebeni na západnú stranu. Keď sa hrebeň Kečky začne zvažovať dodola, zoskočí z koňa

a schádzajú po strmej ceste do dolinky. Prejdú popri cintoríne a dedinských sadoch cez

koľajnice a idú do obchodu. Pred obchodom sú zaparkované autá. Nieto tu dobrého miesta pre

koňa. V susednej reštaurácii je nádvorie s peknou trávou, ale majiteľ o koňovi nechce počuť.

Naproti je akási kaviareň. S nápisom RUNA. Človeka to upúta. Runa – ochrankyňa zemských

pokladov, je v Dolinke známa. Dolinka bola kedysi dávno zlatokopeckou osadou. Časť

dediny sa volá oddávna „Bohatô“. A práve k tomuto miestu sa viaže stará povesť. Baníci

kopali v zemi. V starých časoch museli podľa dávneho zvyku nechávať silám Zeme obetiny.

Ale teraz už nenechávali. Runa, obrovská žena, správkyňa zemských pokladov, brala si sama

od baníkov jedlo, čo si nosili do práce. Dávala chlieb svojim deťom. To sa ale baníkom

nepáčilo, že im mizne strava. A tak na ňu striehli, chytili ju, zviazali ju do reťazí a na voze

odviezli do dediny. Predviedli Runu pred starostu, že ju budú súdiť. Runa sa ale rozhnevala,

roztrhla reťaze a povedala: „Bolo bohatô bohatým, ale už viac nebude!“ A odvtedy už

v Dolinke zlata nieto. A Dolinkári ťažili už len kaolín. Hľadali v okolitých strmých horách

zlato, ale ho viac nenašli.

Človek vojde do kaviarne Runa. Na pulte leží nápojový lístok a vedľa, v takom istom

priehľadnom obale, aj povesť o Rune. Rozpráva s majiteľom, je to bývalý baník. Opýta sa ho,

či si pred podnikom môže nechať koňa. Majiteľova žena sa tvári milo a opýta sa, či má

priniesť koňovi vodu. Človek prekvapene prisvedčí a gazdiná hneď prichádza s vedrom vody

a vonku ho kladie pred žrebca. Objedná si čaj. Ide nakúpiť. Keď sa vráti, rozpráva sa

s vedúcou. Pýta sa, či tam občas niečo aj nevaria. „Oficiálne nevaríme, ale ak chcete, niečo

vám môžeme nabudúce prichystať. Čo by to tak mohlo byť?“ Človek neváha a hlesne:

„Halušky. Bryndzové halušky s cibuľkou.“ Človek odchádza v prívetivom naladení. Akí

príjemní ľudia, títo Dolinkári, pomyslí si. Upevní na koňa tašky s nákupom a ide hore cestou

na chrbát Kečky. Nenáhli sa. Len na chvíľu ešte vyskočí na žrebca, pre dobrý pocit, a potom

aj hneď zoskočí. Schádzajú dole strmým svahom z hrebeňa na kolešňu. Vždy, keď schádza

z hrebeňa, uvedomí si, na akom peknom mieste je usadlosť. Je medzi hrebeňom a dolinkou

s potokom, rovno v strede na stráni. V takej peknej kotlinke, skrytá pred vetrami. A pramení

tam dobrá voda. Dobré miesto, pomyslí si.


Cesty s koňom do doliny.

Raz šiel človek do dediny na nákup na poslednú chvíľu. Zarozprával sa so starožitníkom,

ktorý mal v uličke predajňu a kúpil nejaké domáce plátno a staré nástroje na opracovanie

dreva. Runa bola zatvorená a tak sa šiel v sychravom počasí zohriať inde. Odkedy začiatkom

20. storočia stred Dolinky vyhorel, Dolinkári sa rozhodli, že vyhoreté miesto už nezastavajú.

A odvtedy je tam také malé námestie, zatrávnené, s lavičkami a vodometom, z ktorého občas

prší. Tam si človek priviazal koňa o zábradlie a zamieril do kaviarne, čo bola na prvom

poschodí sivej kockatej budovy, aké sa stavali v novej dobe. Pozrel sa hore, kaviareň vyzerala

otvorená. Zdalo sa mu, že z okna na neho pozerajú ľudia. Objednal si čaj. Pri stoloch bolo

plno. Niektorí pili pivo, iní ostré, mladší aj kolu. Stoly boli všetky obsadené, niektoré len

sčasti, ale radšej ostal pri výčapnom pulte. Nemal chuť dávať sa s ľuďmi do reči. Roztrhol

vrecúško s čajom a do horúcej vody vysypal len sypký čaj. Papiere v nápoji nemáča. K tomu

primiešal med. Všimol si, že spoza jedného stola, sedeli tam miestni parobci, na neho zazerá

jeden chlapík. V tvári mu bolo vidieť rumeň. Človek pomaly vysŕkal čaj. Zaplatil a nenáhlivo

odišiel. Keď zatváral dvere, kútikom oka uzrel, ako sa ten Rumeň dvíha. Človek zišiel po

schodoch a zamieril ku koňovi. Videl, že chlapík ide za ním. Dal sa odväzovať koňa. Všimol

si, že tentoraz sú ľudia celkom okato nalepení na okne kaviarne a pozerajú dole. „Takto sa

kôň nenecháva!“ začal Rumeň a z farby hlasu bolo jasné, že neprišiel na priateľský pohovor.

„Koňa tu takto nechať nemôžeš.“ „Však ho tu ani nenechávam,“ hovorí človek a pozrie

Rumeňovi priamo do očí. „Čo chceš dosiahnuť?“ pýta sa ho. Rumeň je zjavne zaskočený

priamou otázkou. Chvíľu uvažuje. Človek je rád, že stihol odviazať koňa, lebo keby niečo,

nech sa kôň neplaší na úväze. Videl, že dedinčania nalepení na oknách čakajú, čo sa bude

diať. „Odkiaľ si, z Bratislavy?“ Človek pokrúti hlavou: „Nie.“ Rumeňa to zjavne neupokojilo.

Pokračuje vyrývačným spôsobom. „A čo je to za koňa? Koľko má rokov?“ vyzvedá ostrým

hlasom, i keď sa nezdá, že by ho práve toto príliš zaujímalo. „Vyznáš sa v koňoch?“ pýta sa

človek. „Hej, mám ich štyridsať,“ odpovie Rumeň. Trepe – pomyslí si človek. Za ten rok si to

tu dookola poobzeral, a keby tu niekto choval toľko koní, určite by o tom vedel. „No, keď sa

tak vyznáš v koňoch, tak povedz, koľko si myslíš, že má rokov.“ Rumeň sa zachmúri, pozrie na

koňa a vo chvíli mu vrazí ukazovák a palec do nozdier a vyhrnie mu gambu. Kôň zaerdží

a vzopne sa. To už aj do človeka vchádza oheň...


Každodenný zázrak Často to prichádza navečer. Nová pieseň. Pre túto noc osamelého pútnika, ktorý tu prišiel kvôli zázraku:

Daj Bože – Prabože na túto noc zázrak, Nech vida jasného lúče padnú na mrak. Daj bože – Prabože , aspoň jednu vetu! S menom a bez mena jeden pútnik je tu.

Sám, celkom sám, hore v čiernej hore, jeden vrchár tam stále čaká na zore.

Každý deň prežiť zázrak. Každú noc prežiť zázrak. Nie raz za život prežívať osvietenie, prežívať ho každý deň, každú noc. Kto takto už žil, ten nechce už žiť inak. Kto takto žije, prekoná každú prekážku. A tvrdé podmienky sú preň dobré. Kto žije vo svetle ducha, aj z malého zemiačika sa vie tešiť, vie vychutnať aj malé plody hlohu, uspokojí sa aj malým sústom lásky. Lebo v každom malom súste ukrytá je nekonečná veľkosť všehomírneho ducha, v každej malej smrti je ukrytá nekonečná sila znovuzrodenia. Je to ten krásny stav, stav ušľachtilej duše, ktorý je tak ťažké dosiahnuť a ešte ťažšie udržať. Ale v nekonečnej ťažkosti sa odklína nekonečná ľahkosť. Žiaden pot, žiadna krv, žiadne mozole a žiadna bolesť nie je dosť veľká na to , aby bola dostatočnou daňou za rajský stav. Za stav, ktorý sme dostali od Praboha, z ktorého sme zrodený. Že v tom stave žije jedna z milióna duší? Hej. Veď hej. Lebo hrabivosť je cesta k zakliatiu. Každá duša môže mať, môže obsiahnuť všetko, ale pretože chce mať veľa, má málo. Chceš to vlastniť? Hej. Nech sa páči. Máš, alebo nemáš to mať. Ale vypadni z raja, tu už nie je tvoje miesto. Človek. A ty, človek, ďakuj zdroju živy aj bytostiam, cez ktoré prišiel tento dar. A človek chváli. Chváli tento dar. Keď tu človek prichádzal, vnútorný hlas mu povedal, že kým nebude dokončené prijatie, nesmie odtiaľto nič vziať, nič požiť. Ani rastlinu. Obchádzal hríby a kozáky. Obchádzal maliny a nevzal si žiadnu. Obchádzal sladké plody stromov. Obetina svätoháju. Až keď bol prijatý, mohol prijať z ovocia. Ale jednu vec v tomto raji nesmieš urobiť – hovorí hlas v lesnom pološere. Nesmieš vlastniť. Nesmieš si pestovať vlastnícky vzťah. Lebo také dieťa už nie je dieťa v mojom dome. Chvála, Otče. Tisíckrát chvála. Človek nič nevlastní. Človek spravuje. V súlade s inými bytosťami. Spravuje tento zázrak, snaží sa napodobniť niečo z tvojej nekonečnú múdrosť, Otče. Je nežný k bytostiam, napodobňujúc nekonečnú nehu svojej Živej Matky. Tancuj ako dieťa v mojom živom lone, žiarivé dieťa, tancuj , tancuj, a tvoja sila nech oplodňuje duchovnú kvetinu, ktorá k tebe nakloní svoju tvár. Ukáž ten tanec rodine bytostí, ktorá nie je , ale stáva sa skutočnou rodinou na tejto svadbe znovuzrodenia občiny. Nech obcujú vaše duše so všehomírnym duchom a vyobcuje sa sám ten, kto sa spreneverí nášmu

svetu lásky a porozumenia. Oslavuj, žiarivý, svetlo každej duše, lebo duša je svetlo. Kde je

svetlo, tam je aj tieň. Ale tiene nech ťa nemýlia. Nerob si sivé vlasy pri pohľade na zatemnené

duše ľudských bytostí. Nestaraj sa, Vratko slnečný. Hraj sa, ako keď si bol malý, a dávaj

vtáčikom omrvinky do kŕmidiel ich duší. A kto sa uspokojí s omrvinkou, ten už hlad nepocíti.

Kto sa uspokojí s omrvinkou, ten dostane celé pole. Ten bude stále nasýtený. Lebo v jedinom

zrnku je zakliata sila celého poľa. Pozri sa na mňa. Som matka, i dcéra. Som večná matka.

Živa nie je ani veľká, ani malá. Je všadeprítomná. Ako aj môj dom. Ako aj môj raj. A ty

spravuj tento kúsok na svojej ceste. Prijímaj hľadajúcich a buď trpezlivý k tým, ktorí

nepochopili. Chápavo sa pozeraj aj na nadutých, ctibažných, samoľúbych, nevďačných

a nevidomých. Lebo aj v nich sa môže prebudiť plnší Duch. Lebo každý sa môže duchovne

naplniť mojou krvou – mojou láskou. Ale rob to tak, aby tí, keď dostanú možnosť, a ich čas

vypršal, nehatali miesto tým, ktorí sú pripravení možnosť využiť. Chvála, Matka, nekonečne

láskavá. Ochraňuj aj človeka, Živa, daj mu silu liečivú, chráň ho, živa. Žije na tomto kúsku

raja ako syn, pripravený na ceste. Bez vlastníctva. A nestará sa, dokedy. Vedomý si toho, že

všetko má svoj začiatok a svoj koniec. Vie, matka milovaná, že budeš dávať svoju krv do tiel

narodených bytostí a budeš ju aj vylievať. Spadne mu slza, ale podá sa tomuto zákonu. Bude

vidieť chvíle prežitia svetla na tvárach prichádzajúcich. Ale bude vidieť aj chrbty tých, ktorí

nevzhliadli tento svet. Ktorí cez neho prešli málovidomí a málovedomí. Bude ľúbiť aj tých,

ktorí mu budú stúpať na otlaky a soliť rany. Chvála aj za otlak, chvála aj za ranu. Lebo aj cez

nich presvitá žiarivé svetlo rodičovského milovania. Všeduch a živa, duch a duša. Duš. Že už

svitá? Ako ubehla táto noc. Takto to už býva na návšteve u prarodičov. Tu jedna hodina je len

jednu minútou, tu jedno zrnko je celé pole, tu jeden duch je aj Všeduch. Choď, synu sláviaci

žiaru, zdvihni ruky do neba a spievaj bytostiam načúvajúcim:

Nech sa stratí hmla, čo zraky múti,

povej, vetrík, na tej našej púti!

Slnko svieti, v duši žiari viera,

otvára sa brána Všehomiera.

Choď, a ľahni si tu, na lúku. A počúvaj hlasy vtákov i svadobné piesne lúčnych koníkov.

A keď si ti na líco sadne znova motýľ, pozri sa na svet cez jeho krídlo. Nechaj sa pohladiť aj

jemnými chĺpkami húsenice. Lebo ona je matka motýľa. Nechaj aj mravce a chrobáky, nech ti

lezú po tele. Len tak precítiš Matku Zem. A neutieraj sa od posvätnej vody , prijmi na svoju

hlavu kvapky dažďa, lebo v ňom je sila znovuzrodenia.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.