načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: My dvaja – Andy Jones

My dvaja
-4%
sleva

Elektronická kniha: My dvaja
Autor: Andy Jones

William Fisher, mladý, dobrosrdečný a humorom sršiaci Londýnčan, sníva o veľkej kariére režiséra, no zatiaľ sa motá len v reklame. Jeho život sa zvrtne o stoosemdesiat stupňov, keď mu ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  219 Kč 210
+
-
7
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » PLUS
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2015
Počet stran: 320
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
EPUB velikost (MB): 2.03
PDF velikost (MB): 1.57
MOBI velikost (MB): 0.77
ISBN: 978-80-259-0459-6
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

William Fisher, mladý, dobrosrdečný a humorom sršiaci Londýnčan, sníva o veľkej kariére režiséra, no zatiaľ sa motá len v reklame. Jeho život sa zvrtne o stoosemdesiat stupňov, keď mu osud prihrá do cesty krásnu, inteligentnú, no zároveň záhadnú a takmer o dekádu staršiu vizážistku Ivy s jazvami na tvári. Po troch týždňoch vedia svoje: sú stvorení jeden pre druhého. Príbeh My dvaja je natoľko úprimný, očarujúci, miestami vtipný a potom zas dojemný, že v jednej chvíli s jeho hrdinami plačete a hneď nato vás rozosmejú. Nádherný, moderný, napínavý a vtipne vykreslený príbeh o sile lásky a nevyspytateľnosti osudu.

Zařazeno v kategoriích
Andy Jones - další tituly autora:
Henry + Zoe = Velké trable Henry + Zoe = Velké trable
 (e-book)
Henry + Zoe = Velké trable Henry + Zoe = Velké trable
 (e-book)
Keď Henry stretol Zoe Keď Henry stretol Zoe
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

My dvaja

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.albatrosmedia.sk

Andy Jones

My dvaja – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2016

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.







© 2015 by Andy Jones

Translation © Marta Gergelyová, 2015

Cover Illustration © Matěj Pospíšil, 2015

ISBN v tlačenej verzii 978-80-259-0459-6

ISBN e-knihy 978-80-259-0482-4 (1. zverejnenie, 2016)


Chrisovi a Dorothy, mojim rodičom

Za všetko



9

Prológ

Ľudia sa zvyknú vypytovať: Ako dlho ste spolu? Ako ste sa zozná­ mili?

Sedíte za stolom, okato vystavujete na obdiv svoju novú frajerku (Je skutočne tá pravá? Ide naozaj o lásku?), smejete sa príliš nahlas, bozkávate sa vyzývavejšie, než si to vyžaduje etiketa tichej vidieckej krčmičky, a niekto z ničoho nič vyhlási: No tak, choďte už na to! Utekajte na izbu! Veď ste pre seba ako stvorení! Alebo čosi podobné.

Vašej novej partnerke nenápadne ozobkávate ušný lalôčik, keď sa vedľa vás ozve: Viete, ak ste hladný, pri barovom pulte po­ dávajú zemiakové lupienky. Obrátite sa a robustnej dáme v stredných rokoch, ktorá sedí pri vedľajšom stolíku, sa ospravedlníte. Ona sa len dobrosrdečne zasmeje, odsunie stoličku nabok a zjaví sa pri vašom stole. No a je to tu...

Takže, povie: Ako ste sa vy dvaja, holúbkovia moji, zoznámili?

Minulý týždeň sa kadekto vypytoval na podrobnosti nášho vzťahu. Minimálne šesťkrát. Inokedy zase, či už večer alebo poobede, sme zvedavcom servírovali čoraz vzdialenejšie verzie reality: sme kolegovia, rande naslepo, strihá mi vlasy, zoznámili sme sa v knižnom klube. Lenže teraz, podgurážení vínom a rutinou, Ivy sa nahne dopredu a sprisahanecky vyhlási: Viete, je to hrôza, ale som najlepšou priateľkou jeho manželky. Lenže, položí mi ruku na chrbát dlane, vy ste nepochybne skúsená žena. Vie­ te teda, ako to chodí! Keď človek jednoducho musí dostať, po čom túži.

Dáma vedľa nás – jej tvár má zdravú farbu a z úst sa jej šíri teplá vôňa syru a cibule – pokyvká hlavou a povie: Ehm, nuž, áno, prajem vám... no, veď viete... prajem vám... dobrú noc. A odpláva k svojmu stolíku.

Pravdu povediac, náš príbeh je pridlhý na to, aby ste ho vo vidieckej krčme len tak vyklábosili komusi neznámemu. Najmä ak všetko, po čom momentálne túžite, je čo najrýchlejšie dopiť a bežať na izbu. Okrem toho vôbec nemá zmysel pýtať sa, ako to s nami v skutočnosti je – nik predsa neskúma, ako začne pršať. Jednoducho sa radujete z dúhy, nie?

Ľudia zvyčajne vravia o iskre, čo preskočí medzi ňou a ním. Možnože to bolo čosi také, akási molekulárna príťažlivosť, akési neviditeľné lúče, čosi v génoch. Nech už šlo o čokoľvek, na Ivy bolo niečo, čo mi v prvom okamihu napovedalo nevyspať sa s ňou. No a môže lotor ako ja zložiť dáme väčší kompliment? Niežeby vás to mohlo až tak zaujímať, ale mal som vtedy obdobie, keď som netúžil po záväzkoch. Zmohol som sa akurát na to, aby som sa o seba ako-tak postaral, aby som nebol nikomu na obtiaž. V tom čase som už šiesty mesiac s nikým nechodil. Bol som mladý, bol som voľný, bol som... nuž, povedzme, že som si poriadne užíval života. A potom mi osud prihral Ivy. Vážne a prirodzene krásne dievča obdarené nákazlivými feromónmi, nonšalantnosťou i nevtieravým humorom.

Moje opisy nie sú až také dôležité. Dôležité je, že sme sa s Ivy našli. No a najdôležitejšie je, ako sa to s nami vyvinie.

Kapitola 1

Je posledný augustový týždeň. Cítim, ako ma svrbí pokožka, ktorú som si spálil na slnku. V tom momente Ivy stočí volant a zabočí do ulice, na ktorej som vyrástol. Zastaneme priamo pred mojím rodným domom.

Keď je rádio zapnuté, Ivy si pospevuje, keď je vypnuté, píska si. Pískanie jej ide príšerne. Už-už spoznávam melódiu, no nakoniec som si nie istý... Na ľavej strane tváre má jazvu z detstva – pruhy už vybledli, ale ryhy a nerovnosti na pleti zostali. Keď zapíska, jazvy sa jej stiahnu a prehĺbia. Či to súvisí s tým, ako píska, neviem, ale ak to môžem posúdiť podľa spevu, je hluchá ako poleno a vôbec si to neuvedomuje. Sme spolu ani nie tri týždne, takže by bolo predčasné robiť si zoznam „vecí, ktoré mám na svojom dievčati najradšej“. Ale keby som do toho šiel, jej povrchné, falošné vypiskovanie by sa dostalo na popredné miesto. A keď sme už pri postupnosti krokov, stretnutie s rodič­ mi je takisto trochu predčasné. Tak, a máme to – asi o minútu dvíhame kotvy.

„Hlavu hore,“ poviem jej.

Ivy sa ku mne obráti: „Hm?“

„Naši sú trochu... veď vieš.“

„Neboj sa. Mám v tomto smere skúsenosti. More skúseností, celú plejádu skúseností,“ povie a usmeje sa popod nos.

„Vtipné, ale ja sa nebojím o teba.“

Zahneme za roh a vynorí sa ocov dom.

Nikdy som nevenoval pozornosť môjmu rodnému hniezdu, stojí tam, odkedy som na svete a nešpekulujem o ňom viac než o vlastných chodidlách – možno ešte menej. Lenže dnes, keďže je so mnou Ivy, si uvedomujem, aký je náš dom obyčajný, aký banálny, ako biedne vyzerá. Viktoriánske domy – ako, napríklad, ten, v ktorom bývam v Londýne – sa postupom času stávajú atraktívnejšie, nadobúdajú charakter i vážnosť. Lenže domy ako tento, zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, starnú ako bývalí fabrickí robotníci, ktorým čas, pracovné vypätie, dym a sklamanie na kráse veru nepridávajú. Možno to nie je nakoniec svrbenie spálenej pokožky, možno je to len nárek môjho vnútorného hlasu. Pozriem sa na Ivy a ona mi pohľad opätuje. Nadvihne obočie a zastane pred číslom 9 na Rose Park.

Na dom sa môžem vykašľať, lenže keď zbadá moju rodinu...

Museli na nás striehnuť, pretože len čo Ivy stihne vypnúť motor, môj otec, sestra, švagor a netere dvojičky vybehnú von. Zamávam im, zaškerím sa, cez predné sklo zakričím „čaute“. Na mňa sa však nedíva nikto. Ako sviece sa zoradia uprostred ulice a keď oco otvorí Ivy dvere ako nejakej veľkomožnej, rozžiaria sa im tváre. Dvojičky Imogen a Rosalind majú len desať rokov, takže im môžem prepáčiť, že sa krútia na mieste a naťahujú krky, aby lepšie videli moje dievča (ako perfektne to znie: moje dievča), ale moja sestra a oco majú spolu skoro sto rokov a správajú sa celkom nemožne. A vtedy mi svitne, čo si to Ivy popiskovala: To musí byť láska. Ivy sa vysúka z auta a padne rovno do ocovho medvedieho objatia. Urobím grimasu akože na ospravedlnenie, keď ju oco zdvihne zo zeme. Ivy buď žmurkne, alebo skriví tvár. Keďže je pritlačená k jeho krku, ťažko môžem identifikovať jej výraz.

Bez povšimnutia vykĺznem z auta. Potom si uvedomím, že som možno nesprávne pochopil Ivyino pískanie. Čím viac o tom dumám, tým viac si myslím, že šlo o Dom srandy či dokonca o Trapas. Nech to bolo čokoľvek, určite si popiskovala niečo od Madness.

Keď sa už privítanie presťahuje z ulice do domu, vydolujem tašky z kufra a vynesiem ich na poschodie. Potom sa vycikám, dám zovrieť vodu a uvarím čaj.

„Čaj sa už luhuje,“ oznámim, keď všetci vpochodujú do kuchyne.

„Máme víno?“ spýta sa Maria.

„Dúfam, že šampanské postačí,“ povie oco a pateticky pompézne otvára chladničku.

„Vau!“ zvolá Ivy.

„Nuž,“ vraví oco, „mimoriadna príležitosť, nie? Synu, prines poháre,“ prikáže mi a uvedie Ivy do obývačky.

Maria zaváha, či mi má pomôcť opláchnuť päť šampusiek. „Vyzerá fajn,“ povie a zaškerí sa.

„Je fajn. Žiadna Hermione, hm?“ podotknem, snažím sa vyhnúť obligátnemu sarkazmu mojej sestry (čo len na tebe tá Ivy vidí?).

Maria nemala ani šestnásť, keď sa jej narodila moja najstaršia neter Hermione. Mama bola vtedy už rok pod zemou a bábätko Herms zohralo dôležitú úlohu v tom, ako sme sa vysporiadavali s rodinným žiaľom. Prvých šesť rokov jej života (kým Maria nestretla Hectora a nevydala sa zaňho) som bol Hermione viac otcom než strýkom. A ako sa blíži k osemnástke, čoraz viac v nej vidím dcéru než neter.

„Má niekoho extra,“ povie Maria.

„Fakt? Aký je?“

Maria mykne plecom. „Lepší než ten predošlý sráč.“

„Nuž, to stále nevyzerá na tvrdého chlapa. Dúfal som, že tu Herms bude.“

„On je teraz pre ňu dôležitejší,“ povie Maria.

„Dovolím si nesúhlasiť,“ odvetím. „Ale poďme radšej zachrániť Ivy pred ocom.“

Keď prejdeme do obývačky, oco má už vytiahnuté rodinné fotoalbumy. Prvýkrát v živote si privediem domov dievča – radšej nevravím, že v tomto prípade ide vlastne o ženu – a všetci sú nedočkaví urobiť, čo sa v takýchto situáciách robí. Takže si len pochlipkávam šampanské a beriem ich dobiedzanie ako chlap. Chichúňajú sa na mojich vlasoch, na mojich šatách a na všetkom ostatnom, čo patrí k dospievaniu. Dievča, s ktorým chodím devätnásť dní, nahne pohár mojím smerom, veľavravne sa usmeje a žmurkne.

S Ivy obaja pracujeme vo výrobe filmov (v mojom prípade komercia, v jej prípade všetko možné), čo znamená, že sme de facto na voľnej nohe. Keď sme sa dali dohromady, prvé štyri dni sme z Ivyinho bytu nevytiahli päty. Nič sme si presne nedohodli, len sme akosi prišli k tichému záveru, že sa nám von ne chce, len ak to bude naozaj nevyhnutné. Pretože sme dobre vedeli (a každý z nás vedel, že ten druhý vie), že keď bude po všetkom, už nikdy neprežijeme šialenstvo prvých dní. Keď nám dochádzali zásoby, pili sme čiernu kávu bez mlieka, zoškrabkávali pleseň zo zvyškov chleba a jedli tenké hrianky. Večeriavali sme vajíčka a sušienky a sendviče s baklažánmi a majonézou a cestoviny v omáčke pripravenej z instantnej kuracej polievky. Kým som na jej úbohom prenosnom televízore pozeral americké detektívne šou, Ivy si čítala. Hrali sme Monopoly, domino, občas sme si zdriemli a opili sa z vína, potom z vodky, a nakoniec sme stiahli fľašku už trochu skryštalizovaného alkoholu, o ktorom sme netušili, čo môže byť.

15

Odolávali sme lepším alternatívam a stále si objednávali len pizzu,

uvedomujúc si, že rozvozcovia sa akosi viac hodia k romantickým

párikom ako my, keď prídu na mopede a nie na supermarketo

vom nákladniaku. Naše šialenstvo skončilo, keď Ivy dostala prácu

na komerčnej reklame, ktorá si vyžadovala byť v práci celý piatok.

Cestou na miesto nakrúcania ma spolu s taškou plnou vlastných

šiat vysadila v mojom byte. Dali sme si vášnivú pusu na rozlúčku,

takú, akú si ľudia zvyknú dávať na letiskách.

Väčšiu časť ďalšieho týždňa som pracoval, ale s Ivy sme sa

stretli každý večer, niekedy v reštaurácii, inokedy v posteli. Dru

hú spoločnú sobotu sme naložili veci do mojej Fiatky 126 a šli

na výlet bez kontrétneho plánu či cieľa, nocovali sme v národ

ných parkoch ako New Forest, Cotswolds, Yorkshire Dales či

Peak District. Chodili sme na prechádzky, jedli sme, pili sme,

opíjali sme sa a každé ráno sme zmeškali raňajky. Včera som

si uvedomil, že sme boli ani nie dve hodiny cesty od ocovho

domu. Návšteve som neodolal. Minulý týždeň sme s Ivy muse

li spraviť vyše osemsto kilometrov – cestou sme si pospevovali

spolu s rádiom, Ivy ma z vedľajšieho sedadla kŕmila lentilka

mi M&Ms, a keď sme si presadli, ja som ju zas kŕmil ovocný

mi žuvacími cukríkmi Skittles. Dnes bola však cesta akási iná.

Dokonca si pamätám moment, kedy sa atmosféra zmenila. Za

stavili sme sa v istej dedinke občerstviť sa a prejsť po obcho

doch – Ivy skočila do Boots po „zubnú pastu a iné“ a ja som

zabehol do miestneho Co-opu. Stretli sme sa opäť pri aute, Ivy

s taškou plnou kozmetických prípravkov a ja s kapsou s potra

vinami a fľaškami, ktoré cinkali jedna o druhú. A vtedy sa čosi

pokazilo. Nebolo to nič absolútne zrejmé, ale Ivy bola určite

mĺkvejšia. Spievala s menšou vervou, nehádala hádanky, ne

zovrela mi automaticky láskyplne koleno spôsobom, ktorý som

si zamiloval. Možno sa obávala stretnutia s mojou rodinou a ich

ďalšieho vyzvedania. No mohol som sa jej čudovať?

Oco chce vedieť, kde žijú Ivyini rodičia, ako sa volajú, či chodia do kostola; Hector sa pýta, či maskéri dobre zarábajú, či má účet v banke, či má webovú stránku, či niekedy stretla Madonnu; dvojičky sú zase zvedavé, či má sestry alebo bratov, či má domácich miláčikov, či má radšej mačky alebo psíkov, či by bola radšej morskou pannou, vílou alebo princeznou; Maria chce vedieť, kde si Ivy kúpila košeľové gombíky, kde jej strihajú vlasy, či ich mala vždy dlhé, a čo na mne vidí?

„Buď užitočný,“ povie Maria a zamáva prázdnym pohárom.

Zakloním hlavu a vzdychnem. „Veď som si práve sadol.“

„Už sedíš tri hodiny,“ namietne oco. „No tak, aspoň si ponaťahuješ kosti.“

Ostentatívne vstanem a vypochodujem z izby, fučiac a šomrúc si popod nos. Niežeby som závidel mojim drahým ďalší pohárik či pohľad na moje dievča, ale pravdou je, že o žene, do ktorej som šialene zaľúbený, viem veľmi málo. Preto som, rovnako ako naši, veľmi zvedavý dozvedieť sa o nej viac. Viem, že má radšej cider než pivo, že zo zapečených jedál obľubuje kura v cestíčku s pórom a že keď sa pripije, chrápe. Viem, že vlasy jej voňajú po kokosovom orechu a ráno jej príšerne smrdí z úst. Viem, že keď mala osem rokov, preborila sa cez sklený konferenčný stolík, a viem aj to, že jej najobľúbenejšou sladkosťou sú ovocné žuvacie cukríky Skittles. No je toľko vecí, čo neviem – ktorého beatle sáka má najradšej, ako sa volal jej prvý domáci miláčik, ako sa volal jej prvý chalan alebo prvá platňa, a aké má stredné meno. A z nejakého čudného dôvodu sa obzvlášť zaujímam o to, či má radšej víly alebo morské panny.

Keď sa vrátim s fľaškou vína v ruke, všetci (dokonca aj oco a Hector) majú napnuté uši, keď Ivy vysvetľuje, ako najlepšie zastrúhať ceruzku na očné linky.

„Kedy budeme jesť?“ spýta sa Maria.

„Som hladný ako vlk,“ povie Hector.

„Čo máme?“ dobiedzajú dvojičky.

Všetci sa obrátia ku mne a ja sa znovu poberiem do kuchyne, šomrúc si čosi o otroctve, o opovážlivosti a o nevďačnosti.

Odkostil som štyri kuracie prsia, nakrájal tri cibule, dve čili, šesť červených paprík, polovičku cesnakového strúčiku a zjedol aspoň tretinu údenej klobásky chorizo, keď oco vojde do kuchyne.

„Pomôžem ti?“ spýta sa.

„Už to skoro mám,“ odvetím.

„Takže, toto je teda nečakané,“ skonštatuje oco, stojac pri chladničke.

„Áno, je.“

„Tu máš,“ povie a k doske na krájanie postaví pohár vína.

„Na zdravie,“ odchlipnem si a potom kývnem hlavou smerom k obývačke. „Tak čo na ňu povieš?“

„No, mohol si si vybrať aj horšie,“ odvetí s úsmevom.

„Presne to som spravil,“ poviem. „Kriste, fakt?“

Oco akože vyvráti oči, no ja v tom vycítim bezpodmienečnú, nekonečnú lásku. Učí náboženstvo na škole, ktorú som navštevoval – už je tomu skoro dvadsať rokov – a na omšu chodieva minimálne dvakrát a maximálne päťkrát do týždňa. Oco je druhou najhoršou vecou po farárovi.

„Prepáč,“ poviem.

„Urob to ešte raz a pomodlím sa za teba.“ Pri malom stole, kde jeme, sme natlačení ako sardinky. Vládne tu však príjemná, intímna atmosféra spolupatričnosti. Rozprávame si staré vtipy, stiahneme niekoľko fliaš. Nesedím pri Ivy, tá je teraz medzi ocom a sestrou. Bol by som síce radšej, keby sedela vedľa mňa než na opačnej strane stola, no takto mám aspoň možnosť pozorovať, ako zabáva moju rodinu, ako sa im venuje – smeje sa na ich vtipoch, počúva ich historky a s vervou sa pripája k srandičkám o stádovom efekte. Moja rodina je z Ivy celá paf. Prejavujú jej obrovskú náklonnosť, súťažia o jej pozornosť, snažia sa predbiehať v sarkastických žartíkoch, chválach i priznaniach. Natiahnem pod stolom nohu a prejdem ňou po vnútri Ivyinho lýtka – aspoň si myslím, že to je Ivyino lýtko. Lenže Maria sa zrazu strhne a kolenom narazí do spodnej steny stola, až nadskočia príbory.

„Čo to, dočerta, vystrájaš?!“

„Kŕč,“ hlesnem a Maria sa na mňa pozrie, akoby mi hrablo.

„Čo si vyviedol?“ spýta sa Ivy.

„Nič. Len sa naťahujem.“

Ivy prižmúri oči. „Bol...“ obráti sa k Marii, „dotkol sa ti pod stolom nohy?“

Reflexívne žmurknem na oca, ale zdá sa, že ho fascinuje, čo má na tanieri.

„Čo je dotkol sa ti pod stolom nohy?“ spýta sa Imogen, dvojička staršia o dvadsať minút, ktorá je aj zvedavšia.

„Staraj sa o seba,“ odsekne Maria.

„Niečo, čo robia nezbední chlapci,“ povie Ivy, za čo si od dvojičiek vyslúži tichý chichot.

„Len som si naťahoval nohy!“

„Bezhraničná dôvera,“ podotkne Ivy a Hector sa skoro nezdrží a zatlieska na znak pochopenia humoru typu Oscara Wilda. Do konca večere nohou už ani nehnem. S plnými ústami to pretrpím bez ďalšieho incidentu až po kávu.

Na záver máme dezert (izba netradične stíchne, každý si pochutnáva na tvarohovom koláči), keď oco vyhlási: „Mimochodom, William, dnes budem spať v tvojej detskej, vy s Ivy môžete spať v mojej posteli.“

Možno to netrvá až tak dlho, ako sa zdá, ale nasleduje dlhá trápna pauza, počas ktorej sa slová môjho otca – najmä slovíčko „spať“ – vznášajú nad stolom. Ivy naňho pozrie s vidličkou zmrazenou medzi perami, usmeje sa a viac pre seba než pre ostatných zamumle dvojslabičné Vďaka. Alebo žeby vravela Aha?

Maria hodí pohľad na Ivy a veľavravne sa uškrnie. Hector pozrie na mňa a žmurkne. Ja sa pozriem na môj tvarohový koláč a cítim, ako mi červenejú líca.

Cestou domov som rozmýšľal, kto bude kde spať. Oco je zarytý katolík a jediná manželská posteľ v dome je jeho. Preto to bude prvý raz, čo budem spať sám, odkedy poznám Ivy. Na jednej strane je to škoda, no skôr či neskôr k tomu muselo prísť. A potom, ak mám byť úprimný, som poriadne unavený. Takto sa aspoň vyhnem akýmkoľvek trápnym rozhovorom s otcom.

„Vymeň posteľnú bielizeň,“ povie oco. No keď spravím chybu a pozriem sa mu do očí, ten nehanebník na mňa žmurkne. Nejde však o lascívne žmurknutie. Ak by som mal hádať, povedal by som, že oco je sám na seba hrdý – aký je moderný, ako je výborne zorganizovaný. Lenže žmurknutie je žmurknutie a ak by som mal stanoviť príčinu, nuž potom takéto žmurknutie by mohlo nahlodať môj intímny život.

Napätie pri nočnom vyzliekaní visí vo vzduchu; pri sťahovaní džínsov sa zapotácam, hanbím sa za svoju bledú, klátiacu sa nahotu. No a Ivy, tá prvýkrát, odkedy sme spolu, vlezie do postele v nohavičkách a v tričku. Je viac ako pravdepodobné, že v tejto posteli ma naši splodili. Aj keď si vlastne neželám nič riskantnejšie než bozk na ústa, Ivyin predpoklad, že dnes nič nebude, ma trochu nazlostí. Tiež som stiahol fľašku a pol vína... A tak poviem prvé, čo mi príde na jazyk.

„Si zrazu akási plachá,“ prehnane zdôrazním p.

„Som unavená. Môžem byť unavená, nie?“

Môžem byť unavená, nie?

Môžno som vypil viac, ako si uvedomujem, lebo sa prichytím pri slovách: „V poriadku. Ako chceš.“

A ťarcha tých dvoch viet mi ťahá kútiky úst nadol.

Aj keď po sebe nehádžeme sošky ani obvinenia, takto blízko sme k hádke ešte neboli. Keď zhasnem svetlo a vleziem do ocovej postele, v izbe niet ani náznaku miloty.

Rukou nahmatám Ivyinu hlavu a zistím, že je obrátená na druhú stranu. „Brú noc,“ poviem a bozkám ju do vlasov.

Ivy si povzdychne. „Brú noc,“ šepne. Veľmi, ale veľmi ticho. Ráno si dáme pusu, ale v noci sa z našich bozkov čosi vytratilo – nástojčivosť, elektrizujúca nenásytnosť, prísľub... Jednoducho čosi. A už vôbec mi nepomáha, že mám opicu. Ivy, naopak, vyzerá úplne v poriadku.

V en-suite sprche je strašne dlho, potom sa z kúpeľne vynorí suchá, oblečená a s uterákovým turbanom na hlave. Náhla absencia nedbalej nahoty ma zarazí. Okrem jaziev na ľavom líci, na hrdle a na šiji, má Ivy jazvy i na bruchu, na boku, na pravom predlaktí a na pravom prsníku. Napriek tomu sa zvykla motať po byte nahá alebo skoro nahá, zvykla kŕmiť rybičky, postaviť na kávu, zobať raňajkové cereálne lupienky. Polovicu času, čo sme spolu a nespíme, sme určite strávili v nahote. Takže je len pochopiteľné, že keď teraz vylezie z kúpeľne v džínsoch, tričku a vo svetri, nepoteším sa.

Kým sa stihnem osprchovať, Ivy sa vytratí. Nájdem ju dolu, ako sa rozpráva s ocom. Ten medzičasom absolútne neele gantne postavil na stôl tri kartóny džúsu, všetky škatule s cereáliami a všetky tégliky a tubičky s roztierateľnými vecami, čo má v dome. Teraz sa pokúša uvariť čaj a zároveň pripraviť hrianky s maslom. Robí poriadny bordel.

„Určite nechcete pomôcť?“ pýta sa Ivy.

„Všetko mám pod kontrolou,“ odvetí oco a po dvoch pokusoch sa mu podarí nasadiť na čajník viečko. „Takže, ako máš rada ča– ach, dočerta! Povedala si, že chceš kávu, pravda?“

„Aj čaj bude dobrý.“

Lenže namiesto toho, aby jednoducho nechal čaj vylúhovať, vyleje ho do drezu.

„Som ja ale popleta,“ povie a buchne si po čele. „Nie, chcela si kávu, tak dostaneš kávu. Môže byť instantná?“

Ivy sa mi predtým priznala, že pokiaľ ide o kávu, má vysoké nároky. A tak viem, že keby si mala dať instantnú kávu, to by si radšej nedala nič. Keď teda povie ocovi: „Instantná bude super,“ pocítim svieži nával nehy.

Keď oco znovu naleje vodu do variča, v kuchyni sa ozve protipožiarny alarm. Vydáva nerovnomerné, vysokofrekvenčné pípanie a moja trvalá bolesť hlavy sa okamžite zmení na príšeru s neskutočne ostrými zubami. Z hriankovača stúpa čierny dym. Oco zamrzne na mieste, očami behá z hriankovača na alarm, nepochybne sa pokúša rozhodnúť, čo má riešiť skôr. V ruke ešte vždy zviera varič, spoza chladničky schmatne mop na podlahu a trikrát buchne do alarmu. Ten spadne na zem v dvoch samostat ných častiach, ktoré, čo je dosť nepochopiteľné, stále pískajú, aj keď menej nástojčivo. Oco zašliapne alarm, celkom ho dorazí. Z hriankovača vyskočia hrianky.

Oco sa usmeje na Ivy ako nepríčetný. „Aj tak sme potrebovali nový,“ hlesne.

Pozbieram zvyšky požiarneho alarmu, oco zatiaľ vydoluje zhorené hrianky a nad drezom z nich zoškriabe spáleninu.

„No tak, začnite,“ ponúkne nás a vytasí sčernetý nôž, ktorým chce otvoriť naduté škatule s cereáliami. Je nám úplne jasné, že nebude spokojný, kým to všetko nezjeme. A tak sa pustíme do raňajok pozostávajúcich z obhoretých hrianok, práškových müsli a instantnej kávy, zatiaľ čo oco nadväzuje na rozhovor zo včera večera. Začne sa Ivy všeličo vypytovať a zo mňa robiť hlupáka.

Vďakabohu, Ivy zajtra pracuje – dvojdňové nakrúcanie pre nemeckého výrobcu automobilov – a tak sa zberáme na cestu už pred desiatou, teda skôr než sa ocovi podarí zničiť ďalšie domáce spotrebiče či nebodaj dokonca môj vzťah s Ivy. Trvá na tom, že nám urobí suchý obed, vybaví nás na cestu patričným počtom zhnednutých banánov, zmäknutých hrušiek a hrubých sendvičov zabalených vo fólii, aby sme len, preboha, cez týždeň ne umreli hladom. Je možné, že by som kvôli alkoholu ešte nadýchal, takže šoféruje Ivy. Ja si opriem hlavu o chladné sklo okna pri mojom sedadle, aby som sa zbavil horúčavy z opice.

Fiatku mi láskavo podaroval môj najlepší priateľ El; dal mi ju, keď sa uňho silno prejavila Huntingtonova choroba a znemožnila mu šoférovať. Istá autosamolepka na zadnom nárazníku nabáda spoluúčastníkov cestnej premávky trúbiť, keď sú nadržaní, kým iná (El ju volá „smolo-samolepka“) vyhlasuje: „Som taký gay, že neviem ani len jazdiť rovno“. Takže, keď sa dostaneme na juh M6, húkajú a vytrubujú na nás klaksóny. Všetky – osobné autá, dodávky, osemnásťpneumatikové tiráky. Prežil som vtipný týždeň. Dnes je to však iné.

„Rozmýšľam, či si nemyslia, že som žena,“ poviem Ivy, keď nás obehne Ford Galaxy. Trúbi na nás ako divý, tri roztatárené decká nám kývajú z okien.

„Prečo by si to mali myslieť?“ povie Ivy, ale neusmeje sa.

„Veď vieš... kvôli tým samolepkám na nárazníkoch.“

Ivy zdvihne obočie.

„Nuž, je celkom jasné, že ty muž nie si,“ podotknem a čakám na chápavý úsmev. Lenže ten neprichádza. „Takže, keby sme boli párik gayov, aj ja by som bol žena,“ pokračujem a rukou si prejdem po krátkych tmavoryšavých vlasoch. „Tá, čo robí muža.“

„Možno si myslia, že sme jednoducho priateľky,“ povie Ivy.

Nasledujúcich pár minút sa trápim nad tým, či som Ivy náhodou neurazil. Možnože niektoré z jej najlepších priateliek sú lesbičky. Alebo niektorá z jej tiet. Nikdy nič podobné nespomenula a táto téma neprišla na pretras ani počas včerajšieho vyzvedania večer u našich. Lenže možné je všetko.

V rádiu začína nová pesnička: „Mohol by to byť zázrak?“

„Takže, ktorého beatlesáka máš najradšej?“ spýtam sa.

Ivy na mňa vrhne veľavravný pohľad. „Vieš, že toto je od Take that, nie?“

Ak mám byť úprimný, myslel som, že je to Boyzone. Napriek tomu pritakám. „Jasné,“ poviem.

Ivy mlčí.

„Takže?“ skúsim znovu.

„Aké takže?“

V Ivyinej reakcii badať netrpezlivú ostrosť a ja nadobúdam istotu, že sa začína správať ako netýkavka.

Možno preto, lebo som bol včera večer netaktný.

„Beatles,“ poviem bodro. Rozhodnem sa, že skôr než ospravedlňovať (a tým Ivy pripomínať) moje včerajšie správanie, najlepšou taktikou je pofúkať vlastnú nešikovnosť patričnou dávkou veselého, kvalitného humoru. „John, Paul, Ringo... alebo ten ďalší,“ poviem.

„Ten ďalší,“ odvetí moja drahá.

„Mick alebo Keef?“ nástojím.

„Neprešli sme včera cez dvadsať otázok?“

„Áno, prešli. Teda, ty a moja rodina ste prešli. Ja som varil. Až teraz som si ale uvedomil, ako málo o sebe vieme. To je všetko.“

Ivy prejde do krajného pruhu, chce obehnúť konvoj áut, ktoré idú takmer o päť kilometrov za hodinu pomalšie, ako je dovolené. Vyžadovať od Fiatky, aby pokračovala tak rýchlo, nie je jednoduché. Keď predbehneme asi šesť áut či dodávok, auto poriadne rachotí. Je to pomalé a bolestné, mohol by som z okna vystrčiť ruku a potriasť si pravicou so všetkými šoférmi. Vraciame sa späť do stredného pruhu a ja začnem normálne dýchať.

„Prepáč mi včerajší večer,“ poviem, vzdávajúc sa hlúpej taktiky o tom radšej pomlčať.

„Netráp sa. Sú zlatí.“

„Ale ja som myslel... Mrzí ma, ako som sa správal ja.“

„Netráp sa.“

Čakám tridsať sekúnd, no Ivy nepovie, že aj ja som zlatý.

Samozrejme, ani trochu sa neponáhľam, aby som sa dozvedel, aké pesničky od Take that má Ivy najradšej. A už vôbec ma nezaujíma, z akých predmetov maturovala ani ako sa volala jej prvá mačka. Lenže sú tu aj iné veci – istým špecifickým spôsobom rovnako triviálne. A bolo by veľmi neuvážené nedozvedieť sa ich.

„Neviem ani len to, kedy máš narodeniny.“

„Dvadsiateho deviateho októbra.“

Nastane pauza ticha. Ivy na mňa hodí letmý pohľad, na sekun du sa mi pozrie do očí, veľavravne zdvihne obočie. Čosi ako úsmev jej vytiahne kútik úst nahor. „Štyridsaťjeden,“ povie a oči uprie späť na cestu.

Kým sa zmôžem na odpoveď, prejde okolo nás osem áut, dve dodávky a dve kombíčka.

„Super,“ poviem. Ako keby mi Ivy okrem svojho veku práve nonšalantne prezradila čosi zo svojho impozantného talentu či zručností: Kedysi som hrávala na gitaru v heavy metalovej ka­ pele, zabehla som maratón za 2:58, viem dať dohromady AK47 so zaviazanými očami. „Super.“

Táto informácia ma však zaskočí (niežeby dnes ráno bolo až také ťažké vyviesť z miery moju narušenú rovnováhu). Ďalších asi päťdesiat kilometrov mlčíme ako ryby.

Ivy bude tento rok oslavovať štyridsiate prvé narodeniny, čo znamená, že je odo mňa staršia o deväť rokov. Keď mala toľko, čo mám teraz ja, mal som dvadsaťdva. Keď mala dvadsaťdva, ja som mal trinásť. A keď sa na to pozrieme z druhého konca, keď ja budem mať toľko, čo má ona teraz, Ivy bude mať päťdesiatku – nech sa na to dívate, ako chcete, päťdesiatka je veľa. A nechcem ani len pomyslieť na to, koľko bude mať Ivy, keď ja budem oslavovať päťdesiate narodeniny. Pre mužov je päťdesiatka dobrý vek: čas striebristých melírov, nie až tak veľa vrások, zato stopy času svedčiace o ťažko získanej životnej múdrosti. Koľko bude mať Ivy, keď oslávim polstoročnicu, ma trochu vydesí. Ivy nepôsobí staro. Jej telo je pevné, pokožka je v miestach, na ktorých nie je popretkávaná jazvami, hebká. Musím sa veľmi ovládať, aby som sa práve v tomto okamihu neobrátil a nepopre zeral si kútiky jej očí – či sa tam nerodia vrásky smiechu. Ale predpokladám, že keď dospejem k osemdesiatke, už to bude jedno. A potom je tu ďalšia vec – ženy žijú dlhšie než muži. Preto takmer o dekádu staršia Ivy nám dáva väčšiu nádej, že zomrieme spolu. Držiac sa za ruky na pohovke pred pomaličky zhasínajúcim ohňom v kozube v našom dôchodcovskom domčeku na pobreží. Tak, a to by sme mali...

Zastavíme sa na pumpe – cikpauza. Ivy to však trvá tak dlho, až sa začínam strachovať, že ju buď uniesli, alebo nasadla do auta k peknému neznámemu. Keď sa konečne vráti, vyzerá oveľa skľúčenejšie než doposiaľ.

Priniesol som jej obrí sáčok žuvacích ovocných cukríkov, ktoré jej podávam so šimpanzím úsmevom. No Ivy povie, že jej je zle a či by som nešóferoval ja. Urobí si provizórny vankúš zo stočeného pulóvra, sklopí sedadlo ako najviac sa dá – čo nie je veľa – a privrie oči. A tak sa rútime k cieľu – autá, bicykle i dodávky na nás vytrubujú, ľudia na nás robia z okien nahlúple grimasy, keď nás obiehajú.

Kde sa to len pokazilo? je otázka, ku ktorej sa neprestajne vraciam. Samozrejme, naša miniškriepka včera večer, ak sa to dá za škriepku vôbec považovať, nemohla spôsobiť túto náhlu zmenu v Ivyinom správaní. Práve sme spolu prežili tie najromantickejšie, najsladšie, skoro až chorobne či šialene šťastné tri týždne môjho života. Jeden od druhého sme sa nehli ani na krok, jeden druhého sme volali „láska“. A to bez toho, žeby sme sa pri tom cítili trápne. Milovali sme sa každý deň, nahí sme si robili hrianky. A teraz... veľké nič. Paranoidný snob v mojej dušičke špekuluje, či za to môže olúpaný náter na vchodových dverách ocovho domu, kuchynská linka značky Formica, či vykývané veko na záchode. Dobre však viem, že v tom to nie je. A ak áno, potom Ivy nie je ženou, akou som si myslel, že je. Možno sa cíti nepríjemne kvôli tomu, koľko má rokov. Možno jej idem totálne na nervy a práve si to uvedomila. Možno sa pozrela na môjho oca – aký nemožný je v kuchyni – a predstavila si mňa o pár rokov. Alebo má jednoducho predmenštruačné dni. Umieram túžbou vedieť, čo sa s ňou deje, neviem odolať priam bolestnému nutkaniu spýtať sa jej. Ale je mi jasné, že moja otázka jej s najväčšou pravdepodobnosťou z momentálnej depresie nepomôže.

Kým sa dostaneme cez M25 a opäť vhupneme do veľkého londýnskeho sveta, zjem celý balíček žuvacích ovocných cukríkov a je mi zle. Ivy sa z ničoho nič, ako keby vôbec nespala, len sedela so zatvorenými očami bez pohnutia, natiahne na sedadle a krúti krkom z boka na bok.

„Ránko,“ ozvem sa žoviálnejšie, než na čo sa cítim.

„Ahoj,“ odvetí. Usmeje sa, no múdrejší nie som.

„K tebe či ku mne?“ spýtam sa, hoci dopredu viem, že odpoveď sa mi nebude páčiť. Ivy mi povie, že zajtra pracuje, vraví mi, že je unavená, že si potrebuje oprať veci, okúpať sa, nakŕmiť zlaté rybky a tak.

Jej byt je naproti štvrtej pouličnej lampe vľavo, na stromami lemovanej ulici vo Wimbledone. Tu sme si dali prvú pusu, v tomto aute, vedľa tamtej lampy. Nech nás vtedy vzrušilo, čo chcelo, teraz sme akosi nepríjemne nemotorní. Vystúpim z auta a z kufra vyberiem Ivyinu batožinu. Zoberie do rúk kufor, odmieta moju ponuku pomôcť jej. Stojíme na chodníku v rozpakoch, Ivy ma nepozýva dnu, ani ja sa neponúkam na návštevu. Preletí mnou vlna nevôle, zmietne introspekciu a pochybnosti, zanechá podráždenie, sklamanie i omrvinky zlomeného ega.

„Takže, asi by som mal ísť,“ poviem.

Ivy položí kufor na zem, bez slov ma objíme a pobozká na šiju. Chvíľočku tak zostane, ale len tak dlho, ako dlho sa dá vydržať definitívne zbohom. Položí mi ruku na líce, usmeje sa ústami, nie očami, a povie: „Bolo mi s tebou dobre. Ďakujem.“

„Jasné,“ zamrmlem, „dobre sa vykúp.“

Pobozkáme sa ešte raz, Ivy sa obráti, prejde na druhú stranu cesty a skôr než vloží kľúč do dverí, som preč.

Kapitola 2

„V... vyh... vyhoď ten ana... ananás.“

El si nevie vždy spomenúť na slová, ktoré chce použiť, a keď si aj spomenie, nie vždy sa mu ich podarí vysloviť. Nejde o koktanie, je to čosi iné. Keď sa snaží dostať zo seba slovo, na tvári sa mu zračí námaha a stŕpne mu krk. Niečo podobné, ako keď sa pokúšate ťahať šťavu cez slamku. Jednako, dobré spôsoby sú zadarmo.

„Zázračné slovo?“ pýtam sa.

„Rý... rých... Doriti – rýchlo!“

„No vidíš,“ poviem a z pizze mu povyberám kúsky ananásu.

El otvorí ústa dokorán a ja mu do nich vložím napoly prehnutý trojuholníček pizze. Zakníše sa mu hlava, napriek tomu sa mu podarí zahryznúť do pizze bez toho, aby sa ešte viac nezababral od rajčinovej omáčky. Je pekne opálený, ale na vytvorenie ilúzie zdravia to nestačí. El a jeho partner Phil sa pred dvoma dňami vrátili z dovolenky v San Franciscu. Je nepravdepodobné, že by sa bol Elov stav rapídne zhoršil, kým bol preč, ale šklbanie tváre, knísanie hlavy a problémy s rečou sú očividne badateľnejšie.

„K...kt...kt...“

„Ktorý?“ skúsim, ale El pokrúti hlavou. „Ktorá?“

El znovu pokrútil hlavou. „In... iné.“

„Kto?“

El prikývne. „Kto to k... kedy videl? Kto d... dáv... kto dáva na pizzu ananás?!“ povie a ukáže roztraseným prstom na pizzu, rozloženú medzi nami.

„To je havajská. Ty si ju objednal.“

El mykne plecom. „Pekné meno.“

Ako iní dobrí priatelia, čo bývajú v Londýne od seba dvadsať kilometrov, aj my s Elom sme sa vídavali možno tri razy do roka. Smrteľná choroba je ale najpresvedčivejším liekom na nájde nie času. Takže asi pred dvoma rokmi, keď sa doňho zahryzla Huntingtonova choroba, sme sa začali pravidelne stretávať každý utorok. Spočiatku sme chodievali do krčmy, lenže ako sa Elov stav zhoršoval, jeho telo už nezvládalo alkohol ani duševné stavy či spoločenské konvencie. Zmenili sme teda miesto a začali navštevovať miestnu indickú reštauráciu. Prišli sme vždy skoro večer, keď tam ešte nikto nebol, a tak mohol El nadávať, mrviť sa, koktať či pustiť na zem pohár bez toho, aby ho niekto videl. Lenže za posledné dva mesiace sa i toto stalo problémom. Takže teraz je to pizza a nealkoholické pivo v Elovej vlastnej obývačke.

Myslím, že niekde vo vnútri je pre mňa El stále tým desaťročným chlapcom, s ktorým som sa bicyklovával, tým tínedžerom, od ktorého som si kúpil ukradnutý pornofilm, kamarátom, ktorý ma vedel tak rozosmiať, až mi tiekli slzy. Mám pocit, ako keby Elov úpadok, ktorým si prešiel za posledných pár rokov – neutíchajúce mrvenie a šklbanie; neschopnosť koordinovať pohyby, rovno stáť či súcitiť s inými; strata telesnej hmotnosti a v podstate absolútna strata vytríbenosti a všetkého, čo robilo Ela Elom –, sa teraz vojde do posledných troch týždňov, čo bol preč. A aj keď viem, že tomu tak nie je, musím priznať, že El rozpráva nepopierateľne horšie. Phil mi pred odchodom do krčmy povedal, že musí Elovi čoraz viac pomáhať. Hľadať slová, formulovať myšlienky, porozumieť, čo mu vravia druhí.

Načiahnem sa za trojuholníčkom pizze so štyrmi druhmi syra, prelomím ho napoly a kúsok si odhryznem.

„St... stál... stále trtk... trtkáš to diev... tú ž... tú ženu?“ pýta sa El, díva sa na mňa, vyzerá pobavene, čaká, ako zareagujem.

„Nespomínam si, že by som ti vravel niečo o trtkaní.“

„P... P... Pippa sa volá, že? Odraz, odraz!“

„Ivy,“ poviem a čosi vo vnútri mnou šklbne. „Volá sa Ivy.“

„Up... up... upla sa na teba ako breč... breč... brečtan,“ zažartuje. El síce vraví presne to isté ako iní pred ním, keď zistili, že sa moje dievča volá Ivy, čiže brečtan, ale aj tak ma to rozosmeje. Je mi jasné, že môj starý dobrý El je stále – aj keď len čiastočne – so mnou.

„K... k... k...“

„Kto? Koľko? Kedy? K–“

„Kedy! Kedy sa s... s ňou st... stret... stretnem?“

Dobrá otázka.

Keď mi moje posledné dievča, Kate, dalo kopačky, spravil som presne to, čo robia všetci čerstvo ponížení idioti. Vyspal som sa s recepčnou z práce. Pippa mala istý chutný, smiešny zvyk – skomolene kričala „Odraz, odraz“ vždy, keď bola navrchu ona. Čo bolo dosť často. A ja som o tom povedal Elovi. Viem, nemal som. Lenže El je mojím najstarším priateľom, nemohol som odolať. Nuž a táto netaktnosť sa mi teraz vrátila ako bumerang. Pippino meno viac než čokoľvek iné pevne uviazlo v Elovej hlave. S výnimkou náhody, žeby moja ďalšia frajerka bola gymnastka špecializujúca sa na trampolínu a volala sa Pippa, by bolo zrejme dosť nerozvážne predstaviť ju Elovi.

El na mňa pozrie s výrazom na tvári: Nuž, kedy teda?

„Čoskoro.“

El prižmúri oči. „On... Ona... ti... d... d... d...“

„Môžeš to vyhláskovať?“ poviem, spomenúc si na Philovu radu, ako dostať z Ela slová bez pomocných našepkávacích techník. „Alebo vyhláskovať, ako to znie?“

Šľachy na Elovom vychudnutom krku sa napnú v úsilí opätovného pokusu vysloviť myšlienku. „D... da... da...“

„DA-LA?“

El prikývne. „Uhm...“ povie a otočí krk doľava, ako najviac dokáže. Jeho pery nemo pracujú, akoby sa snažili zhltnúť zo vzduchu ďalšie písmenko. „K... O... P.“

„K-O-P-A-Č-K-Y?“

El si prisunie dlaň k dlani, ale len natoľko, aby bolo jasné, že mi tlieska. „Ona t... ti... dal... dala kop... kopačky... priš... prišiel s... si na... na to. Ha!“

„Čo je na tom k smiechu?“

„As... asi n... nič,“ usúdi a tvár mu zrazu zvážnie. „Sm... smutné, tra... tragické, pre... pred...“

„Predvídateľné?“

El na mňa vytasí prst, ako keď moderátor nejakej súťaže ukáže na víťaza.

„Nuž, ľutujem, ale musím ťa sklamať. Ivy mi nedala kopačky.“

„Len z... za... zatia...“

Je mi jasné, čo chce ten nevďačník naznačiť, ale nech som prekliaty, ak mu to uľahčím.

„Kur-va,“ zanadáva El. „Mys... mys... myslíš, že m... že ma... une... unesieš?“

Pochybujem, že El dosiahol svoj tínedžerský sen a dorástol na meter sedemdesiat. Okrem toho, chudý bol ešte skôr, než uňho prepukla Huntingtonova choroba. Nemôže vážiť viac než niektorá z mojich desaťročných neterí.

„Som si istý, že ťa zvládnem aj vyhodiť z okna, nielen uniesť,“ poviem mu.

El o tom pouvažuje: „P... po... pohni si.“

Dom, v ktorom býva El s Philom má päť poschodí. Vchodové dvere sa nachádzajú navrchu krátkeho dláždeného schodiska, ktoré vedie na predný dvorček a potom na rušnú ulicu pred domom. El chce „č... čer... čerstvý vzduch,“ takže ho zdvihnem, znesiem nadol po tridsiatich šiestich schodoch a zľahka položím na prah. Je ľahší než vyzerá, ale aj tak sa mi chvejú paže.

Po zdolaní počiatočných ťažkostí si El z vrecka vyberie balíček cigariet a zapaľovač. „P... pr... pripáľ m... mi j... jed... jednu,“ povie.

Urobím, čo chce, a podám mu horiacu malborku. „Veď ty nefajčíš,“ čudujem sa.

El zdvihne cigaretu na dôkaz toho, že nemám pravdu, a fúkne mi do tváre dym. Premávka pred domom nepoľavuje, takže vzhľadom na znečistenie ovzdušia, čo nás tento vlahý augustový večer obklopuje, je dym v tvári len nepatrnou provokáciou.

„Nuž, pred troma týždňami si ešte nefajčil.“

El si zhlboka šlukne, podrží dymovú gebuzinu v pľúcach, vypúli oči a zaškúli. Čakám, že ozelenie, rozkašle sa alebo začne prskať – ako to robia nefajčiari vo filmoch –, no on len trošku pootvorí ústa, nechá dym pomaly uniknúť z pľúc. „Ch... chceš jed... jednu?“

„Nie, ďakujem, nechutný zlozvyk.“

„A... aj Phil to v... vraví,“ uškrnie sa. „Ale s cig... cigaretou vyzeráš... k... ku... kurevsky dobre.“

„Veď hej,“ dám mu za pravdu.

Keď zabudnem na znečistené ovzdušie, sedieť na schodíkoch a pozorovať, ako sa ľudia i autá pohybujú približne rovnakou rýchlosťou, je nesmierne príjemné. El si dáva tretiu cigaretu, keď zbadáme Phila, ako sa vlečie domov. Keď nás zaregistruje, pokrúti hlavou, potom mi zamáva.

„Chlapci, čo tu máte žúr?“ povie, vystupujúc k nám po schodoch, a ako malým deťom nám pohrozí „no, no“! Potom pozbiera Elove ohorky a zabalí ich do papierovej vreckovky.

„Ďakujem, d... drahý,“ povie El.

„Niet za čo,“ odvetí Phil, sadne si medzi nás a vezme Elovi cigaretu spomedzi prstov. Potiahne si a podá ju späť Elovi. „Nechutný, skurvený zlozvyk.“

„Tie n... najlepšie zl... zlozvyky sú t... také,“ usúdi El a žmurkne na mňa.

„To je, bohužiaľ, pravda,“ súhlasí Phil.

„Keď sme už pri fajčení, čo ho iniciovalo?“ spýtam sa a odoženiem si z tváre dym.

Phil sa zadíva do zeme a pokrúti hlavou.

„P... pamätáš si tú p... pesničku od S... Smithsovcov?“ spýta sa El.

„Prosím, prosím, dovoľ mi, čo chcem?“ povie Phil a lišiacky sa uškrnie.

„Kecal uderí znova?“ skúsim.

„Párik s... sk... skurvených vtipkárov. N... nie. V... volá sa Aký je v tom rozd... Kur-va!“

„Chápem,“ povie Phil jemne. Vezme Elovi malborku a zhlboka si šlukne. Potom mu ju vráti. „,Aký je v tom rozdiel?‘“

Ach, Bože, kiežby som aj ja fajčil. „Takže,“ poviem, „aká bola krčma?“

„Plná, hlučná, ale aj tak jej chýbala atmosféra,“ odvetí Phil.

„M... mal si ísť do z... za... zah... zahúlenej krčmy.“

„Veď som šiel,“ povie Phil.

„A f... fa... fajč...“

„Pre zmilovanie božie,“ zabedáka Phil. „Akoby nestačilo, že si tento bastard robí srandu pri každom druhom slove. Ale že to povie na plnú hubu... Bohuprisahám, je to ako čakať, kým posraná popravčia čata potiahne spúšť.“

„F... fajč...“ Nehanebný pohľad v Elových očiach len potvrdzuje, že čokoľvek sa pokúša povedať (hoci pri Elovi si nikdy nemôžete byť istí), neveští to nič dobré. „F... fajčil si ho n... niekomu?“

„Ľutujem, že ťa musím sklamať, najdrahšie srdiečko, ale jediné, čoho sa tam moje pery dotkli, bol trocha riedky Merlot.“

El dotknuto mykne plecom. Začiatkom roka vynaložil veľa úsilia, snažil sa presvedčiť Phila, aby si našiel nového partnera. Rovnako ako v prípade fyzických príznakov, Huntingtonova choroba eroduje i charakter a osobnosť, berie obetiam logiku i myslenie. A ak k tomu prirátame Elovu večnú zábavku oddávať sa neprístojnostiam, výsledok môže byť smutný, smiešny či dokonca hlboko mätúci. Lenže El má na chladnokrvné dohadzovania partnera pádnejší dôvod než svoju chorobu či náchylnosť na lotroviny. El dobre vie, že zomiera, a že kým príde koniec, zmení sa na nepoznanie. Problém, ako ho vníma El, je v tom, že možno vydrží aj ďalších desať rokov. Čo by však znamenalo, že Phil už bude dobre po päťdesiatke. Preto sa El zaoberá strelenými nápadmi, akože „dá kopačky“ Philovi a prihlási ho na webové stránky randenia, „k... kým je ešte dosť m... mladý, aby si n... niekoho našiel“. A keď sme už pri romantických gestách, toto je to najkrajšie, s akým som sa kedy stretol.

„F... Fisher dostal k... kopačky,“ povie El.

Philovi vyletí obočie nahor.

„Nie, tak to nie je,“ protirečím.

„Vrav si, čo chceš,“ nedá sa El. Vidí sa mi, že tentoraz mu výslovnosť nerobí najmenšie problémy.

35

Kapitola 3

Zadriemem na Estherinej pohovke, keď mi zazvoní mobil a ne

vyberaným spôsobom ma presunie do reality, či vlastne ku Co

lumbovi a epizóde Sex a ženatý detektív, ktorá má k životu asi

tak blízko ako moja štvrtková nálada.

Od druhého ročníka na strednej som si priateľov nezoradil

podľa presného zoznamu obľúbenosti. Ale ak by som sa pred

sa len rozhodol tak urobiť, bolo by ťažké predstaviť si, že by sa

Esther medzi prvými troma nenachádzala. Žijeme nad sebou

a pod sebou už vyše päť rokov, dávame si darčeky na Vianoce,

na narodeniny a na Veľkú noc, máme rovnaký vkus, pokiaľ ide

o denné televízne programy – čo vzhľadom na moju prácu zna

mená, že cez deň spolu trávime veľa času. Všetko to pre mňa

znamená veľa. S mojou šesťdesiattriročnou susedou nechodím

práve do krčmy, nedám si osem veľkých pív ani spolu neohu

rujeme dievčatá, ale Esther sa vždy môže popýšiť vynikajúcimi

keksíkmi. Estherin manžel Nino ide v novembri do dôchod

ku a krátko nato vymenia hluk, smrad a nástrahy Brixtonu za

idylku talianskeho vidieka. No mohol by sa im niekto čudovať? Nemyslím, že im bude Brixton čo len kvapku chýbať. Mne však určite budú chýbať oni. Najmä Esther. Tá mi bude chýbať príšerne. Bez nej by som sa bol minulý týždeň asi zbláznil.

Je to už zhruba deväťdesiatšesť hodín, čo som naposledy videl Ivy. Medzitým sme sa stručne rozprávali, tu a tam sme si poslali esemesky plné banalít. Akože sme sa práve zobudili alebo že pôjdeme čoskoro do postele. Poviem Ivy, že mi chýba, ona mi odvetí, že aj ja jej. Skôr to však pôsobí ako zdvorilostná fráza než skutočnosť. V práci bola v pondelok i v utorok, no keď som navrhol stretnutie v stredu, povedala, že „to musí dobehnúť s priateľmi“. Dnes má zas „niečo rozrobené“. Zrejme niečo dôležitejšie a – alebo! – vzrušujúcejšie, než som ja. Esther ma zásobila teplými nápojmi a múdrymi radami, počnúc podozrením, že Ivy je vydatá a končiac polemikou, že má asi mesiačiky. Estherina najnovšia teória (pozerali sme opätovné diely špionážneho seriálu Spooks) je, že Ivy pracuje pre MI6 („Nuž, môj zlatý, niekto pre nich robiť musí.“).

Z vrecka vytiahnem vyzváňajúci telefón. Tušil som, že to bude Ivy. Rovnako som si istý, že nastáva okamih, keď mi oznámi, že je po všetkom. Esther perami nemo vyhláskuje „Ivy“, aj keď idem hovor ešte len prebrať, takže nemá dôvod nehovoriť nahlas. Potom na televíznom ovládači stlačí gombík pauza a pokúša sa vstať z pohovky. Ide jej to pomaly, a ja sa zľaknem, že Ivy stratí trpezlivosť a hovor zruší. A tak nohou potisnem Estherinu širokú zadnicu a potlačím ju, aby sa mohla rýchlejšie postaviť. „Ďakujem, môj zlatý. A – veľa šťastia.“

Konečne vezmem hovor.

„Čauko,“ ozvem sa s prehnanou ľahkosťou, ktorá iste pôsobí rovnako umelo ako telefón, do ktorého rozprávam. „Pekný štvrtok,“ dodám hlúpo.

„Čau.“

Toto je prvý raz za posledné štyri dni, čo mi volá ona. A súdiac podľa entuziazmu v jej hlase, je to asi to posledné, na čo má dnes chuť.

„Ako sa máš?“ pýtam sa.

„Ach... veď vieš.“

Nie, neviem, nemám ani poňatia, doriti. Alebo možno mám, len som asi sprostý na to, aby som to pochopil. Ivy mi to nevysvetlí, takže sa na chvíľu ponorím do ticha. „Nuž, dávame si v Brixtone rokenrol,“ pípnem.

„Rokenrol?“

„Ja a Esther,“ dodám. „Columbo, pesničky ako Vražda, napí­ sala, a seriál ako Quincy MD. A tiež keksíky s vaječnou plnkou.“

„Aha.“

„Museli sme vypiť možno tri litre čaju Earl Grey.“ Zvuk vlastného hlasu ma takmer prinúti odhryznúť si jazyk.

„Čo robíš zajtra?“ pýta sa ma.

„Nič, vôbec nič.“

„Chceš spraviť raňajky?“

Moje srdce sa naplní, rozkvitne, rozjarene poskočí. „Áno,“ hlesnem. „Áno, určite, to si píš. U teba či u mňa? Ha, to znie trochu... veď vieš, že môžem byť u teba do hodiny, keď odídem teraz... Môžem doniesť klob–“

„Nie,“ zastaví ma Ivy. „Mám na mysli raňajky, hovorím teda o zajtrajšku.“

„Ach tak... Ale pravdaže, jasné.“

„Musíme... musíme sa pozhovárať,“ povie Ivy a mne akoby v hrudi niekto prestrihol strunky, na ktorých mi za rebrami visí srdce. Odstrihnuté a voľné teraz padá a padá, až sa zakotúľa za pupok. Tam ostane ležať, ťažké ako kameň.

„Áno, máš pravdu,“ hlesnem.

Napokon sa dohodneme, že sa stretneme v kaviarni vo Wimbledone zajtra ráno o pol jedenástej. Pocítim nevoľnosť.

* * *


38

Esther ma pozve na večeru, no momentálne by som bol nanič spoločník a ani nemám chuť do jedla. Namiesto večere sa teda motám po byte, prechádzam z izby do izby, a zakaždým sa prichytím pri tom, ako civím z okna, hľadím cez televíznu obrazovku, dumám o vlastnom obraze. Čiže – oddávam sa prejavom patetickej melanchólie. Posledných päť minút presedím na kraji postele a zízam na zarámovaný plagát Jamesa Bonda (Len pre tvoje oči). Napriek protestom, že som ho dostal od Esther ako vianočný darček, si na mne kvôli nemu Ivy dobre zgustla. Vtedy som si z toho veľa nerobil, vzal som to ako žart typu „no ty si mi ale zlatý!“. Je však možné, že to pokladala za smutné, že kto sa zo mňa vykľul. Len ak by, rozumie sa samo sebou, Ivy skutočne pracovala pre britské tajné služby. V tom prípade by to musela považovať za neskutočne zábavné. Ide o to, že niekto musí pracovať pre MI6, a byť maskérkou vám dáva perfektné – absolútne perfektné – krytie: pracujete nepravidelne, takže sa nikto nečuduje, že váš pracovný čas je pohyblivý; často potrebujete cestovať do zahraničia; ľahko sa dostanete k bohatým a známym ľuďom; môžete bez problémov poskytnúť vlasy pre vzorku DNA. A navyše, Ivy má strašne rada jogu, čo môže pomôcť pri rokovaniach o strojoch fungujúcich na princípe laserových lúčov. Takých, aké sa používajú na ochranu Fabergého vajíčok, veľkých diamantov či mikrofilmov. A nezabúdajme na jazvy na jej tvári – vraví, že preletela cez konferenčný stolík. Lenže, je to skutočne tak?

Ale aj keď by Ivy bola špiónka, to ešte neznamená, že mi nemôže dať kopačky, pravda, kapitán Bond?

Ach, dostali ste kopačky. No dobre, vraví 007. Licenciu sme vám teda navždy odobrali.

Nech sa už zajtra pri raňajkách stane čokoľvek, aspoň dospejeme k nejakému záveru a ja budem môcť skoncovať s touto ponižujúcou sebaľútosťou.

* * *


39

Zle spávam.

Trvá mi celú večnosť, kým zaspím, a keď sa tak stane, sníva sa mi, že zlosynovia z bondoviek – Scaramanga, Odd Job, Blofeld, Jaws – ma naháňajú v bludisku z filmu Osvietenie.

Škrekľavá, večne sa sťažujúca babizňa s nožom v topánke, je mi hneď za pätami, môže sa mi stať osudnou. Zobudím sa, srdce mi ide z hrude vyskočiť. Idem na záchod, napijem sa asi rovnakého množstva vody, aké som práve zo seba dostal, potom sa vrátim do postele, prehadzujem sa asi dvadsať minút, napokon sa opäť ocitnem v labyrinte snov, pokúšam sa uniknúť tomu, čo ma neminie.

O 6.44 sa zobudím, vstanem a pozriem do kúpeľňového zrkadla. Slnko je už na obzore, vidí sa mi nemilosrdné. Pod očami sa mi hromadia fialovo-červenkasté pruhy, ľavým okom mi začína prerušovane šklbať. Asi pred šiestimi týždňami ma nepochopil istý holič a vystrihal ma skoro dohola; vlasy mám teraz dlhé len toľko, že mi od hlavy trčia v piatich rôznych uhloch, tak je. A presne to robia dnes ráno. Navyše sa mi vidí, že mám na čele novú vrásku. Vyzerám príšerne.

Strašne dlho sa sprchujem; čistím si zuby nitkou i kefkou, zbavujem sa odumretých buniek na pokožke, holím sa, natieram sa hydratačným krémom, strihám si nechty na rukách i na nohách, na rad prídu aj chĺpky v nose.

Je len 7.32, ale opantáva ma únava. Keď zachytím vlastný pokrivený obraz, ako sa odráža na boku čajníka, na um mi zíde výraz „vyfintená špata“. Nikdy som nemal nič proti instantnej káve, pretože splní všetko, čo sľubuje. No len po dvoch nociach u mňa Ivy zbehla dolu do miestneho obchodného domu a kúpila kávovar a „poriadnu kávu“. Do 8.15 som vypil celý obsah kávovaru, lenže nič to na veci nemení. Teda okrem ďalších motýlích krídel v žalúdku. Vyskúšam si šestnásť kombinácií v podstate rovnakého oblečenia, napokon skončím pri prvom tričku

40

a prvých džínsoch, čo som si vybral. Mám na sebe moje najlep

šie ponožky a trenky, pretože, viete, som optimista. A okrem

toho – po troch týždňoch intenzívnejšieho sexu, než som si kedy

mohol želať, som si šesť dní ani neškrtol. Takže ak existuje čo len

mizivá nádej, že sa mi to dnes pošťastí, túto možnosť predsa ne

prepasiem vyťahanými trenírkami. Vzdušnou čiarou je k Ivy asi

osem kilometrov. Na západ, potom na juh, potom na západ.

Metrom je to ale tromi rôznymi vlakmi asi dvadsaťpäť minút.

Najprv treba ísť na sever, potom na západ a napokon na juh.

Keby sme však cestovali podľa Williama Fishera, môžete pridať

ďalších pätnásť minút, pretože zabudnete vystúpiť na zastávke

Earl’s Court, a tak sa budete musieť vrátiť, lebo ste sa priveľmi

sústredili na čistenie nechtov končekom lístka na metro. Lístok

je teraz taký dokrčený a beztvarý, že sa zasekne v kontrolnej ma

šinke a ja musím prosíkať posratého kontrolóra s kyslým ksich

tom, aby ma pustil ďalej. Rozmýšľam v metaforách.

Aj tak som prišiel štyridsaťpäť minút skôr, takže si v stánku

s kávou pred stanicou dám rýchle espresso. Trvá mi to tri a pol

minúty. Kaviareň, v ktorej sa stretávam s Ivy, je vo Wimbledone.

Je k nej svižná prechádzka zo stanice, nahor strmým kopcom.

Počas nasledujúcich desiatich minút mám pocit, akoby som za

sebou celkom zanechal centrum mesta a vhupol do akejsi ex

kluzívnej enklávy v srdci bohatých rezidenčných štvrtí na okra

ji. Priemerná cena domu vo Wimbledone musí byť sedemcifer

ná. Okrem toho je tu celá plejáda víl balansujúcich na hranici

ostentatívnosti a obscénnosti, víl, čo musia mať ešte jednu cif

ru navyše, súdiac podľa telocviční, bazénov, pracovní, knižníc,

suterénov, garáží pre tri autá, zimných záhrad a nekonečných

en-suite spální. Okrem rezidenčných nehnuteľností je tu zopár

luxusných obchodov s oblečením, niekoľko umeleckých galérií,

stajňa, klenotníctva a, pre zmilovanie božie, množstvo špeciali

zovaných gýčových obchodov. Ďalej je tu zopár delis a prehnane veľa drahých reštaurácií a kaviarní. Možnože to je len osem kilometrov od Brixtonu, je to však celkom iný svet.

Toto leto je veľmi zlé. Viac prší, ako neprší. Chodníky sú aj teraz mokré, posiate kalužami z večernej spŕšky. Dnes je oblačno a horúco, odporne vlhko, búrka visí vo vzduchu. Keď vystúpim na vrch Wimbledon Hill Road, je mi hrozne teplo, porozopínam sa, som rozkasaný, tečie zo mňa. Ale jedna vec je istá – ak mám znovu získať Ivyino srdiečko, nebudem sa o to pokúšať v tejto košeli, na ktorej sa mi pod pazuchami rozlievajú veľké škvrny od potu.

Zmením teda plán a zastavím sa v obchode so značkovým oblečením. Pôsobí tak trápne dôležito, až sa mi zdá, že aj figuríny si ma pohŕdavo premeriavajú. Chlapík za pultom – som si istý, že je gay – zdvihne hlavu od iPadu. Takmer nebadateľne mi kývne na pozdrav, zašomre niečo ako „brý deň“, a ja zaznamenám náznak úsmevu. Možnože je priateľský, no ja to neviem celkom dobre posúdiť. Musím odtiaľto čo najskôr vypadnúť, pretože je jasné, akože mám pod pazuchami mokré škvrny, že sem nepatrím. Táto skutočnosť mi ďalej ničí už aj tak rozdrásané nervy.

„Košeľu,“ poviem a dotknem sa vlastnej košele, akoby koncept pochopenia čo je košeľa, potreboval bližšie vysvetlenie.

Chalan obráti hlavu k stojanom, na ktorých visí spomenutý artikel.

Vyberiem si najmenej vyčačkanú košeľu a spýtam sa predavača, či si ju môžem vyskúšať. Skúšacia kabínka má podobné rozmery ako skriňa a asi aj toľko svetla, takže som nútený prejsť naspäť do obchodu a pozrieť sa na seba do zrkadla tam. Košeľa je viac ružová, ako by som chcel, a – bože, zbadám to až teraz – je popretkávaná jemnými striebornými nitkami, ktoré odrážajú svetlo. Stojím a žmúrim na vlastný obraz v zrkadle. Viem si predstaviť, že táto košeľa môže vyzerať dobre na niekom inom, napríklad na hudobníkovi v kapele alebo na moderátorovi umeleckej šou na BBC2 alebo možno na niekom za pultom dôležito sa tváriaceho obchodu s oblečením.

Lenže – napriek tomu, že stojím pred perfektným zrkadlom a dívam sa na vlastný obraz – na sebe si ju aj tak neviem celkom dobre predstaviť.

„Vyzerá dobre,“ usúdi predavač a na znak profesionálnej spokojnosti našpúli pery. Potom prikývne a dodá: „Sedí vám.“

Pozriem sa na hodinky; s Ivy mám stretko o pätnásť minút.

„Super,“ poviem, „beriem ju.“

V miniatúrnej prezliekacej kabínke si vyzlečiem novú košeľu, starou si poutieram pot z tváre, chrbta i spod pazúch. Prv než si oblečiem môj nový prírastok, odstránim z neho dolu visačku s cenou. Zistím, že suma je napísaná tmavým atramentom na tmavej kartičke, takže sa nedá prečítať. Prejdem k pultu a predavačovi podávam visačku s cenou bez toho, žeby som sa na ňu pozrel – nie preto, že ma nezaujíma, ale preto, že v tejto časti mesta sa to asi nerobí.

„Jeden–osemdesiat,“ povie chlapík. V jeho hlase sa nedá postrehnúť nič, ani irónia ani pobavenie ani ľútosť.

Možnože nitky v mojej novej košeli sú naozaj



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist