načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Mráz - Bernard Minier

-6%
sleva

Elektronická kniha: Mráz
Autor:

Vražedné šialenstvo uprostred francúzskych Pyrenejí! Pracovníci elektrárne v Pyrenejach jedného dňa našli mŕtvolu koňa bez hlavy zavesenú na stožiari lanovky, ktorá je v oblasti ...
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  319 Kč 299
+
-
10
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Počet stran: 632
Jazyk: sk
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-750-5094-6
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Vražedné šialenstvo uprostred francúzskych Pyrenejí!

Pracovníci elektrárne v Pyrenejach jedného dňa našli mŕtvolu koňa bez hlavy zavesenú na stožiari lanovky, ktorá je v oblasti jedinou prístupovou cestou. Vyšetrovanie zverili Martinovi Servazovi, veliteľovi kriminalistickej jednotky v Toulouse. Skúsený vyšetrovateľ na mŕtvole identifikoval DNA, ktorá patrí jednému z chovancov inštitútu, v ktorom zadržiavajú veľmi nebezpečných duševne chorých vrahov. Ústav je pritom tak zabezpečený, že nie je možné, aby sa niekto z chovancov mohol dostať von. Keď sa nájde prvé mŕtve ľudské telo, Servaz spolu s psychologičkou z ústavu úporne hľadajú kľúč k odhaleniu desivého tajomstva.

Vynikajúca kombinácia série skutočne strašidelných zločinov, mrazivej atmosféry a húževnatého policajta robí z tejto knihy napínavé čítanie, počas ktorého budete až do konca hádať, kto je vrah.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






Mráz
Aj v tlačenej verzii
Objednať si môžete na stránke
www.albatrosmedia.sk
Bernard Minier
Mráz – e-kniha
Copyright © Albatros Media a. s., 2016
Všetky práva sú vyhradené.
Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať
bez písomného súhlasu majiteľov práv















BERNARD MINIER
MRÁZ










Pamiatke môjho otca.
Mojej žene, dcére a synovi.
Jean-Pierre Schamber
a Dominique Matos Ventura,
vďaka vám sa pre mňa všetko zmenilo.










Od:
DIANA BERGOVÁ
ŽENEVA
Komu:
Dr. WARGNIER
WARGNIEROV PSYCHIATRICKÝ INŠTITÚT
SAINT-MARTIN-DE-COMMINGES
Životopis Diany Bergovej
Psychológ FSP (Švajčiarska federácia psychológov)
Špecialista a súdny psychológ SSPL (Švajčiarskej spoločnosti
pre súdnu psychológiu)
Dátum narodenia: 16. júl 1976
Národnosť: švajčiarska
Vzdelanie a diplomy:
2002: Vysokoškolský diplom z klinickej psychológie (DES)
na Univerzite v Ženeve. Diplomová práca: „Nutkavé
správanie, nekrofília a rezanie tiel u kompulzívnych
v r a h o v “.
1999: Licenciát z psychológie na Univerzite v Ženeve. Práca:
„Niektoré aspekty detského strachu u 8 – 12-ročných
d e t í “.
1995: Maturita, klasické predmety a latinčina.
1994: First certificate in English (FCE).





PRACOVNÉ SKÚSENOSTI:
2003 – Súkromné pracovisko súdnej psychoterapie
a psychológie, Ženeva.
2001 – Asistentka P. Spitznera na fakulte psychológie
a pedagogiky (FPSE) na Univerzite v Ženeve.
1999 – 2001 – Psychologická prax v Lekárskej službe vo väzení
Champ-Dollon.
ČLENSTVO V PROFESIJNÝCH ZDRUŽENIACH:
Medzinárodná akadémia práva a mentálneho zdravia
(IALMH)
Ženevská asociácia psychológov-psychoterapeutov (AGPP)
Švajčiarska federácia psychológov (FSP)
Švajčiarska spoločnosť pre súdnu psychológiu
ZÁUJMY:
Klasická hudba (desať rokov štúdia hry na husliach), džez,
čítanie
Športy: plávanie, chôdza, potápanie, speleológia, zoskoky
padákom





11
PROLÓG
Dgdgdgdgdg – taktaktak – dgdgdgdgdg – taktaktak
Do  kabíny zvonku pravidelne prenikal hluk spôsobený la -
nom  a  do  toho sa v  intervaloch miešali otrasy, keď lano
prechádzalo kolesom na stĺpoch lanovky. Nechýbalo ani
všadeprítomné zavýjanie vetra podobné zúfalému detskému kriku. Muži
v  kabíne sa pokúšali všetko prehlušiť. Bolo ich päť – vrátane
Huysmansa.
Dgdgdgdgdg – taktaktak – dgdgdgdgdg – taktaktak
– Svinská robota! Nerád chodím hore v takom počasí! –
povedal jeden z nich.
Mlčanlivý Huysmans sa cez nápory snehu bičujúce kabínu
pokúšal zazrieť vnútorné jazero o  tisíc metrov nižšie. Laná sa
zdali nezvyčajne uvoľnené, keď sa v dvojitých oblúkoch lenivo
prevaľovali v bezútešnej šedi.
Na okamih sa oblaky rozišli a ukázalo sa jazero. V tej chvíli
vyzeralo ako mláčka pod oblohou, akási jama vody medzi štítmi
a pásmi oblakov, ktoré sa na vrcholoch trhali.
– Sprosté počasie! – ozval sa druhý. – V každom prípade
budeme týždeň trčať pod tou svinskou horou!
Arrunská hydroelektráreň: rad sál a galérií vyhĺbených
sedemdesiat metrov pod zemou vo výške dvetisíc metrov nad





BERNARD MINIER
12
morom. Najdlhšia merala jedenásť kilometrov. Viedla vodu
z  horného jazera do  umelého toku: do  rúr s  priemerom je -
den a  pol metra, v  ktorých sa valila voda z  horného jazera
do hladných turbín dolu v údolí. Dovnútra viedla jediná cesta:
prístupová studňa takmer na vrchole hory, zostup nákladným
výťahom do hlavnej galérie, po ktorej sa v prítmí pokračovalo
celú hodinu osem kilometrov na dvojmiestnych traktoroch pri
neutralizovaných stavidlách.
Ďalším prostriedkom bol vrtuľník – no iba v  urgentných
prípadoch. Pri hornom jazere vytvorili pristávaciu plochu,
prístupnú len za dobrého počasia.
– Joachim má pravdu, – povedal najstarší. – V takomto
nečase by vrtuľník nemohol pristáť.
Všetci vedeli, čo to znamená: ak sa stavidlá znovu otvoria,
tisíce metrov kubických vody z horného jazera sa za niekoľko
minút vovalia do galérie a zaplnia ju. V prípade nehody by bolo
treba na  jej vyprázdnenie dve hodiny, ďalšiu hodinu na  cestu
traktorom k  prístupovej studni, pätnásť minút výstupu von,
desať minút zostupu lanovkou k  centrále a  polhodinu cesty
do  Saint-Martin-de-Comminges – to všetko za  predpokladu,
že by cesta nebola odrezaná.
Keby sa stala nehoda, do  nemocnice by sa nedostali skôr
ako za štyri hodiny. A hydrocentrála starla... Pracovala od roku
1929. Každú zimu, skôr ako napadal sneh, strávili štyri
týždne hore, izolovaní od  sveta, aby sa postarali o  údržbu a  chod
prastarých strojov. Namáhavá a nebezpečná práca.
Huysmans sledoval let orla, ktorý sa asi sto metrov pod
kabínou nechal unášať vetrom.





MRÁZ
13
Mlčal.
Potom uprel pohľad na ľadové zrázy pod sebou.
Tri obrovské rúry prilepené na svah hory mizli v priepasti.
Údolie sa im už dávno stratilo z dohľadu. O tristo metrov niž -
šie sa osamelo črtal v hmle posledný stĺp postavený na mieste,
kde svah tvoril akúsi vyvýšeninu. Teraz sa kabína šplhala rovno
k  prístupovej studni. Keby sa lano pretrhlo, spadla by
niekoľko desiatok metrov a rozbila by sa na skalnej stene ako orech.
V búrke sa kývala ako košík na ramene trhovkyne.
– Ech, taký biftek! Čím sa napcháme tentoraz?
– Určite to nebude bio.
Jediný Huysmans sa nezasmial; sledoval žltý minibus
na ceste k hydrocentrále. Šéfov. Potom sa mu aj minibus stratil
z dohľadu, zastreli ho pásy oblakov, ako keď sa na dostavník vrhnú
In d i án i.
Zakaždým, keď stúpal hore, mal dojem, akoby mal uchopiť
to podstatné zo svojej existencie. Nebol však schopný povedať,
čo to má byť.
Huysmans obrátil pohľad k vrcholu.
Približovala sa konečná stanica lanovky – kovová plošina
zavesená na betónovom vstupe do studne. Keď kabína zastane, muži sa
vydajú radom chodieb a schodísk až k betónovému bunkru.
Fúkal silný vietor. Vonku muselo byť aspoň mínus desať.
Huysmans prižmúril oči.
Plošina vyzerala akosi nezvyčajne.
Čosi tam bolo navyše...
Akýsi tieň medzi oceľovými nosníkmi a stĺpmi bičovanými
nápormi vetra.





BERNARD MINIER
Orol, pomyslel si, orol, čo sa zaplietol do lán a kladiek.
Nie, absurdné. No predsa to bolo tak: veľký vták s rozopnu -
tými krídlami. Možno sup, uväznený v tej veľkej stavbe
s množstvom mreží a tyčí.
– Aha, pozrite sa na to!
To bol Joachim. Aj on to zbadal. Ostatní sa obrátili k plošine.
– Panebože! Čo to je?
Určite to nie je vták, pomyslel si Huysmans.
Rástol v  ňom akýsi čudný nepokoj. Bolo to zavesené nad
plošinou, práve pod lanami a  kladkami – akoby to viselo vo
vzduchu. Podobalo sa to na  obrovského motýľa, chmúrneho
a zlovestného, odrážajúceho sa od bieleho snehu a oblohy.
– Doriti! A to je čo?
Kabína spomalila. Prichádzali. Tvar sa zväčšil.
– Matička božia!
Nebol to ani motýľ, ani vták.
Kabína znehybnela a dvere sa automaticky otvorili.
Do tvárí im udrel ľadový závan s vločkami snehu. Nikto ne -
vystúpil. Zostali vnútri a hľadeli na dielo šialenstva a smrti.
Vedeli, že na ten pohľad nikdy nezabudnú.
Okolo plošiny zúril vetrisko. Huysmans už nepočul detský
krik, ale výkriky inej bolesti, hrozný rev tlmený nápormi vetra.
Všetci cúvli o krok späť do kabíny.
Zavalil ich strach ako idúci vlak. Huysmans sa vrhol k prilbe
so slúchadlami a dal si ju na hlavu.
– CENTRÁLA? TU HUYSMANS! VOLAJTE POLÍCIU! JE
TU MŔTVOLA! DIELO ŠIALENCA!










I
MUŽ, KTORÝ
MILOVAL KONE





17
1.
PYRENEJE. DIANA BERGOVÁ ich uvidela, keď sa dostala
na kopec.
Po celej dĺžke obzoru sa ťahala ešte vzdialená biela bariéra: nad
kopcami sa práve rozptýlila hmla. Na oblohe krúžil dravý vták.
Deväť hodín ráno, desiaty december.
Podľa rozloženej cestnej mapy mala použiť najbližší východ
a  zamieriť na  juh k  Španielsku. Vo svojej starej Lancii nemala
GPS ani palubný počítač. Nad diaľnicou si všimla tabuľu: „Vý -
chod č. 17, Montréjeau/Španielsko, 1000 m.“
Diana strávila noc v Toulouse. Úsporný hotel s maličkou
izbou, plastovou kúpeľňou a minitelevízorom. V noci sa zobudila
na  opakujúci sa krik. S  tlčúcim srdcom sa posadila na  posteli
a  načúvala – no v  hoteli vládlo úplné ticho a  už si myslela, že
sa jej to prisnilo, keď sa znova rozľahol krik. Stiahlo je žalúdok,
no potom pochopila, že sa pod oknom bijú mačky. Ťažko sa jej
znovu zaspávalo. Večer bola ešte v Ženeve a v spoločnosti
priateľov a kolegov zapíjala odchod. Predstavila si svoju miestnosť
na fakulte a spytovala sa, ako bude vyzerať tá budúca.
Kým na  hotelovom parkovisku otvárala svoju Lanciu
zapadanú snehom, odrazu si uvedomila, že necháva za  sebou
mladosť. Vedela to: za týždeň alebo dva zabudne na predchádzajúci





BERNARD MINIER
18
život. A po niekoľkých mesiacoch sa úplne zmení. V súvislosti
s miestom, kde sa bude v budúcich dvanástich mesiacoch odví -
jať jej život, to ani nemohlo byť inak. „Zostaň sama sebou,“ radil
jej otec. Keď vychádzala z malého priestranstva a zaraďovala sa
na preplnenú diaľnicu, uvažovala, či budú tie zmeny pozitívne.
Ktosi povedal, že niektoré adaptácie sú ako amputácie, no
mohla dúfať, že to nebude jej prípad.
Stále musela myslieť na Inštitút.
Na tých, ktorí v ňom boli zatvorení.
Celý predchádzajúci deň Dianu morila myšlienka: Nepodarí
sa mi to. Nezvládnem to. Hoci som sa pripravovala a som tá
najkvalifikovanejšia na ten post, vôbec neviem, čo ma čaká. Tí ľudia
budú vo mne čítať ako v otvorenej knihe.
Myslela na nich ako na ľudí, na mužov – nie ako na monštrá.
No práve to ju čakalo: autenticky monštruózne indivíduá,
bytosti také vzdialené od nej, od jej rodičov a všetkého, čo
poznala, ako tiger od mačky.
Tigre...
Tak ich bolo treba brať: ako nepredvídateľných,
nebezpečných, schopných nepredstaviteľných krutostí. Tigre zatvorené
v hore...
Na  výjazde z  diaľnice bola taká ponorená do  myšlienok,
že si nevedela spomenúť, kam dala lístok o  zaplatení mýta.
Zamestnanec si ju prísne premeriaval, kým sa prehrabávala
v príručnej skrinke a potom v kabelke. Pritom ju nik nesúril,
nikto za ňou nestál.
Na  nasledujúcom kruhovom objazde zamierila do 
Španielska a do hôr. Po niekoľkých kilometroch rovina odrazu ustúpila.





MRÁZ
19
Ukázali sa prvé výbežky Pyrenejí a cestu lemovali okrúhle za -
lesnené vŕšky, úplne odlišné od vysokých štítov, čo sa ako
čipka vypínali v diaľke. A zmenilo sa aj počasie: vločky poletovali
hustejšie.
V  jednej zákrute cesta prechádzala ponad bielu krajinku
s  riekami a  lesmi. Diana si všimla ma jednom kopci gotickú
katedrálu s  mestečkom. V  neprestajnom pohybe stieračov sa
krajina začala podobať na starú leptovú rytinu.
„Pyreneje nie sú Švajčiarsko,“ upozorňoval ju Spitzner.
Na kraji cesty sa vŕšili kôpky snehu.
POMEDZI VLOČKY zbadala svetlo majákov a potom aj
závoru. Sneh už nebol taký mokrý. Muži z jazdnej polície mávali
svetlami. Diana si všimla, že sú ozbrojení. V  špinavom snehu
pod veľkými jedľami naboku bolo zaparkované nákladné auto
a dve motorky. Spustila okienko a na sedadlo jej dopadli veľké
nadýchané vločky.
– Poprosím vaše papiere, slečna!
Sklonila sa po  ne k  príručnej skrinke. V  rýchlom pohybe
stieračov si všimla rady mihajúcich sa správ na  vysielačkách
a zachytila aj nešťastný zvuk svojho výfuku. Tvár mala studenú
a mokrú.
– Ste novinárka?
– Psychologička. Idem do Wargnierovho inštitútu.
Policajt sa zohol nad otvorené okienko a prezrel si ju. Bol to
vysoký blondín, musel merať najmenej meter deväťdesiat. Cez
zvukovú clonu vysielačiek k nej preniklo hučanie rieky z lesa.
– Čo tam budete robiť? Švajčiarsko je odtiaľto ďaleko.





BERNARD MINIER
20
– Inštitút je psychiatrická liečebňa a  ja som psychologička:
nevidíte v tom súvislosť?
Policajt jej vrátil papiere.
– V poriadku. Choďte.
Keď odchádzala, rozmýšľala, či francúzska polícia vždy takto
kontroluje automobilistov, alebo či sa niečo stalo. Cesta opiso -
vala niekoľko zákrut podľa toho, ako sa rieka kľukatila v  lese
(v jej cestovnej príručke ju nazývali bystrina). Potom les zmizol
a ukázala sa rozľahlá pláň, široká najmenej päť kilometrov. Cez
ňu prechádzala akási dlhá rovná ulica a po jej bokoch opustené
kempingy s vlajočkami smutne vejúcimi vo vetre,
s autoservismi, s nádhernými domami v štýle alpských horských chát,
s radom bilbordov predstavujúcich výhody susediacich lyžiarskych
stredísk...
SAINT-MARTIN-DE-COMMINGES, 20  863
OBYVATEĽOV – aspoň podľa panela s výrazne farebným nápisom. Sivé
oblaky nad mestom zahaľovali štíty v diaľke, iba sem-tam
presvitol nejaký vrchol či tvar kopca ako v žiari reflektora.
Na prvom kruhovom objazde si Diana vybrala „centrum mesta“
a  zahla vpravo do  uličky za  budovu s  veľkou vitrínou a 
neónovým nápisom Sport & Nature. Ulice boli dosť zaľudnené
a parkovalo tam veľa áut. „To nie je najlepšie miesto pre mladú
ženu,“ zneli jej v  ušiach Spitznerove slová, keď prechádzala
po rušných uliciach a výhľad jej zabezpečovali stierače.
Cesta začala stúpať. Nakrátko zazrela strechy natlačené
na svahu jedna k druhej. Sneh sa zmenil na čiernu brečku
šľahajúcu na karosériu. „Si si istá, že tam chceš ísť, Diana? To nemá





MRÁZ
21
veľa spoločného so Champ-Dollon.“ Champ-Dollon bol názov
francúzskeho väzenia, kde sa po získaní diplomu z psychológie
zaoberala právnou expertízou a  starostlivosťou o  sexuálnych
delikventov. Stretla tam sériových vrahov, pedofilov, prípady
sexuálneho zneužívania v  rámci rodiny – administratívny eu -
femizmus pre násilné incesty. Vykonávala aj expertízy
dôveryhodnosti ako privolaný odborník pri mladistvých, ktorí mali
byť obeťami sexuálneho zneužívania – a  s  hrôzou zistila, ako
môžu byť tieto vyšetrovania prekrútené ideologickými
a morálnymi predsudkami odborníkov, často na úkor objektívnosti.
– O Wargnierovom inštitúte sa hovoria čudné veci, –
povedal Spitzner.
– Hovorila som s doktorom Wargnierom po telefóne. Urobil
na mňa dobrý dojem.
– Wargnier je veľmi dobrý, – súhlasil Spitzner.
Vedela však, že ju nebude prijímať on, ale jeho nástupca
na čele inštitútu: doktor Xavier, Quebečan, ktorý prišiel
z Pinelovho inštitútu v Montreale. Wargnier odišiel pol roka predtým
do  dôchodku. Ten posudzoval jej kandidatúru predtým, ako
odišiel z funkcie. Aj on ju počas viacerých telefonických
rozhovorov upozorňoval na ťažkosti spojené s jej úlohou.
– To nie je najlepšie miesto pre mladú ženu, doktorka
Bergová. Nemám na mysli len Inštitút, ale aj okolie. Toto údolie...
Saint-Martin... Sú to Pyreneje, Comminges. Zimy bývajú dlhé,
rozptýlenia je málo. S výnimkou zimných športov, ak ich
obľubujete, pravdaže.
– Nezabúdajte, že som Švajčiarka, – odpovedala mu s 
humorom.





BERNARD MINIER
22
– Ak vám v tom prípade môžem poradiť, nenechajte sa pri -
veľmi pohltiť prácou, zariaďte si čas na oddych – a strávte voľné
chvíle vonku. Toto miesto môže byť časom... rušivé...
– Budem na to pamätať.
– A iná vec: nebudem mať to potešenie prijať vás. Urobí to
môj nástupca doktor Xavier z  Montrealu. Je to praktik s  veľ -
mi dobrou reputáciou. Má sem prísť budúci týždeň. Je veľmi
oduševnený. Ako viete, tam majú pred nami istý náskok v 
zaobchádzaní s agresívnymi pacientmi. Myslím si, že bude pre vás
zaujímavé skonfrontovať si názory.
– Aj ja si to myslím.
– V každom prípade už dávno tu bol potrebný zástupca šéfa
tohto zariadenia. Dostatočne som nepreniesol svoje právomoci.
Diana znovu prechádzala pod stromami. Cesta stále
stúpala a  napokon vyústila do  úzkeho zalesneného údolia, akoby
uzavretého do  akejsi pochmúrnej intimity. Diana pootvorila
okienko a nos jej pošteklila prenikavá vôňa lístia, machu, ihličia
a mokrého snehu. Hučanie blízkej bystriny takmer prekrývalo
hluk motora.
– Osamelé miesto, – povedala si nahlas, aby si dodala
odvahy.
V tom bezútešnom zimnom ráne šoférovala opatrne.
Reflektory odhaľovali kmene jedlí a bukov. Popri ceste sa ťahalo
elektrické vedenie; vetvy sa hore spájali, akoby sa nevládali samy
udržať. Miestami les ustúpil a ukázali sa stodoly s bridlicovými
strechami pokrytými machom – zatvorené a opustené.
Trochu ďalej za zákrutou uvidela akési budovy. Potom sa
zjavili znovu. Niekoľko budov z betónu a dreva tesne pri lese
s veľMRÁZ
23
kými sklenenými oknami na prízemí. Viedla k nim cesta ponad
bystrinu po kovovom moste a po zasneženej pláni. Boli zjavne
opustené a schátrané. Nevedno prečo v nej tie prázdne budovy
stratené v údolí vyvolali triašku.
TÁBOR KAMZÍKOV
Zhrdzavená tabuľa pri vjazde na  cestu. A  stále nijaká stopa
po  Inštitúte. Ani najmenší nápis. Wargnierov inštitút očividne
netúžil po  reklame. Diana už začala rozmýšľať, či sa nezmýli -
la. Na sedadle spolujazdca mala otvorenú mapu IGN v mierke
1:25 000. Po kilometri a asi desiatich zákrutách uvidela
parkovisko ohraničené kameňmi. Spomalila a  zamierila naň. Lancia
sa natriasala po  jamách s  vodou a  striekala nové vrstvy blata.
Diana vzala mapu a  vystúpila. Vlhkosť ju zahalila ako mokrá
ľadová plachta.
Napriek padajúcim vločkám rozvinula mapu. Budovy
tábora, ktoré práve minula, boli vyznačené tromi malými
obdĺžnikmi. Pohľadom prebehla vzdialenosť, akú prešla po  kľukatej
vyznačenej trase. Trochu ďalej boli vyznačené dva ďalšie
obdĺžniky: spájali sa do  tvaru T a  hoci o  nich nebolo nič napísané,
nemohlo to byť niečo iné, lebo cesta sa tam končila a na mape
už nebol nijaký znak.
Bola teda celkom blízko...
Obrátila sa, podišla k múriku – a uvidela ich.
Proti prúdu bystriny na druhom brehu vyššie na svahu: dve
dlhé budovy z  opracovaného kameňa. Napriek vzdialenosti
odhadla ich rozmery. Obria architektúra. Kyklopská architek -
túra, aká sa nachádzala takmer všade v horách,
na hydrocentrálach i priehradách či na hoteloch z minulého storočia. Bolo





BERNARD MINIER
24
to ono: jaskyňa kyklopa. Ibaže v  hlbinách tejto jaskyne nebol
jeden obor Polyfémos – ale viacerí.
Na  Dianu len tak ľahko niečo nezapôsobilo, cestovala
na  miesta, ktoré turistom neodporúčajú, odmlada vykonávala
športy predstavujúce isté riziko: ani ako dieťa, ani v dospelosti
nebola bojazlivá. No tento pohľad ju zamrazil. Nebola to otázka
nejakého fyzického rizika, nie. Bolo to čosi iné... Skok
do neznáma...
Vytiahla mobil a  vybrala si číslo. Nevedela, či je na  tom
mieste signál, no po troch zvoneniach sa jej ozval známy hlas.
– Spitzner.
Hneď sa jej uľavilo. Ten pevný, pokojný a teplý hlas ju vždy
vedel upokojiť, odstrániť jej pochybnosti. Bol to Pierre Spitzner
– jej učiteľ na  fakulte, ktorý ju priviedol k  tomu, aby sa
zaujímala o  súdnu psychológiu. S  týmto skromným a  príťažlivým
mužom, otcom siedmich detí, sa zblížila na intenzívnom kurze
o právach detí SOCRATES pod záštitou medziuniverzitnej
európskej siete „Práva detí“. Známy psychológ si ju vzal pod svoje
krídla na fakulte psychológie a pedagogiky; umožnil kukle, aby
z nej vyletel motýľ – hoci tento obraz by sa Spitznerovmu
náročnému duchu zdal priveľmi konvenčný.
– Diana. Neruším ťa?
– Pravdaže nie. Ako to vyzerá?
– Ešte nie som tam... Som na ceste... Vidím odtiaľto Inštitút...
– Niečo nie je v poriadku?
Neuveriteľný Pierre! Dokonca v  telefóne vedel rozoznať
i najjemnejší odtienok v jej hlase.
– Nie, všetko je OK. Ibaže... chceli tie typy izolovať
od vonMRÁZ
25
kajšieho sveta. Strčili ich na to najpochmúrnejšie a najodľahlej -
šie miesto, aké mohli nájsť. Z tohto údolia ma mrazí...
Hneď oľutovala, že to povedala. Správala sa ako hlúpa
pubertiačka po prvý raz odkázaná sama na seba alebo ako frustrovaná
študentka zaľúbená do  svojho profesora a  usilujúca sa za  každú
cenu pritiahnuť jeho pozornosť. Vravela si, že Spitzner sa teraz
môže zamýšľať na tým, ako tam vydrží, keď ju vydesil už pohľad
na budovy.
– Len pokoj, – povedal. – Už si mala svoj prídel sexuálnych
maniakov, paranoikov a schizofrenikov, či nie? Povedz si, že to
bude to isté.
– Všetci neboli vrahovia. Vlastne to bol iba jeden z nich.
Nemohla zabrániť tomu, aby si ho v myšlienkach predstavila:
drobná tvár, dúhovky medovej farby uprené na ňu so
žiadostivosťou predátora. Kurtz bol autentický sociopat. Jediný, ktorého
vôbec stretla. Chladný, manipulatívny, nestály. Bez najmenšieho
náznaku výčitiek. Znásilnil a zabil tri matky rodiny, najmladšia
mala štyridsaťšesť rokov a  najstaršia sedemdesiatpäť. Jeho
cieľom boli zrelé ženy. A aj povrazy, putá, slučky, upchávky do úst...
Vždy, keď sa nútila nemyslieť naňho, sa jej napriek tomu
usídlil v  hlave s  dvojzmyselným úsmevom a  pohľadom šelmy.
Pripomínalo jej to Spitznerov nápis, ktorý si umiestnil na  dvere
kancelárie na  prvom poschodí psychológie: „NEMYSLITE
NA SLONA“.
– Diana, nemyslíš, že je trochu neskoro, aby si si kládla
takéto otázky?
Po tejto poznámke sa začervenala.
– Som si istý, že to zvládneš. Na to miesto sa dokonale hodíš.





BERNARD MINIER
Nehovorím, že to bude ľahké, ale ty si poradíš, to ti garantujem.
– Máš pravdu, – odvetila. – Som smiešna.
– Ale nie. Na tvojom mieste by každý tak reagoval. Viem, akú
povesť má to miesto. Nedrž sa toho. Sústreď sa na prácu. A keď
sa nám vrátiš, bude z teba najväčší odborník na psychopatické
poruchy zo všetkých kantónov. Musím končiť. Čaká ma dekan,
budeme hovoriť o financiách. Vieš, aký je: budem sa musieť po -
riadne obracať. Veľa šťastia, Diana. Ozvi sa.
Zaznel signál, odmlčal sa.
Ticho – narúšal ho iba zvuk bystriny. Doľahlo na  ňu ako
mokrá plachta. Striasla sa, keď sa z  jednej vetvy spustila celá
kopa snehu. Zasunula si mobil do vrecka vetrovky, zložila mapu
a nastúpila do auta.
Vyšla z odpočívadla.
Nasledoval tunel. Svetlo reflektorov sa odrážalo na jeho
tmavých premočených stenách. Nebol osvetlený a pred východom
ju čakala zákruta. Vľavo bol nad bystrinou malý most. A 
napokon prvá tabuľa hlásala: „Väzenské psychiatrické centrum
Charlesa Wargniera“. Pomaly zabočila a prešla cez most. Cesta
náhle prudko stúpala, kľukatila sa pomedzi jedle a záveje. Diana
sa obávala, aby sa jej staré auto nezačalo na zľadovatenom svahu
šmýkať. Nemala ani zimné pneumatiky, ani reťaze. No čoskoro
sa stúpanie zmiernilo.
Posledná zákruta a boli tam budovy, celkom blízko.
Pritisla sa na  sedadlo, keď jej budovy akoby vyšli v  ústrety
cez sneh, hmlu a stromy.
Streda 10. decembra, 11 hodín 15 minút.
2.





27
ZASNEŽENÉ VRCHOVCE JEDLÍ. Pri pohľade zhora zo zá -
vratnej perspektívy. Hlboká cesta vinúca sa priamo medzi tými
jedľami s kmeňmi strácajúcimi sa v hmle. Defilé štítov vo veľkej
rýchlosti. A celkom dolu sa medzi veľkými ihličnanmi prediera
Jeep Cherokee malý ako chrobák. Jeho reflektory prerezávajú
vlniace sa pary. Odrazu les ustupuje. Cesta lemuje skalnatý svah
a po prudkej zákrute vedie popri rýchlo tečúcej rieke, ktorá sa
valí cez menšiu priehradu. Na druhom brehu sa v kopci otvára
čierna diera hydrocentrály. Na krajnici je tabuľa:
SAINT-MARTIN-DE-COMMINGES: KRAJINA
MEDVEĎOV – 7 km
Servaz si za jazdy pozrel nápis.
Pyrenejský medveď namaľovaný na pozadí hôr a jedlí.
Pyreneje! Slovinské medvede, ktoré miestni pastieri túžili
dostať na mušku.
Tie medvede sa podľa nich priveľmi priblížili k  obydliam;
útočili na stáda; a stali sa nebezpečnými dokonca aj pre človeka.
Jediný nebezpečný druh pre človeka je on sám, myslel si Ser -
vaz. V  márnici v  Toulouse každý rok objavoval nové mŕtvoly.
A nezabili ich medvede. Sapiens nihil affirmat quod no probet.
„Múdry netvrdí nič, čo nedokáže,“ vravel si. Pred zákrutou
spomalil a  v  lese znovu pridal – neboli to však vysoké ihličnany,
ale skôr neurčitý lesný podrast a mladina. Nablízku hučali vody





BERNARD MINIER
28
bystriny. Ich krištáľový spev takmer prekrýval hudbu rinúcu sa
z CD prehrávača: Gustav Mahler, Piata symfónia, allegro. Hudba
plná horúčkovitého napätia a úzkosti, hodiaca sa k tomu, čo ho
očakávalo.
Odrazu sa pred ním ukázali blikajúce reflektory a akési
postavy mávajúce svetlami.
Žandári...
Keď polícia nevedela, kde začať vyšetrovanie, postavila
závory. Spomenul si, čo v to ráno povedal Antoine Canter
na miestnom policajnom oddelení v Toulouse.
– Stalo sa to dnes v  noci v  Pyrenejach. Niekoľko
kilometrov od Saint-Martin-de-Comminges. Volala Cathy d’Humières.
Myslím, že si s ňou už pracoval.
Canter, obor s  drsným juhozápadným prízvukom, niekdajší
prefíkaný hráč rugby, ktorý v bitkách rád trestal protivníkov,
policajt zdola, ktorý sa stal zástupcom riaditeľa miestneho
vyšetrovacieho oddelenia. Kožu na lícach mal zjazvenú maličkými krátermi
ako piesok v  daždi. Veľké vypuklé oči upieral na  Servaza. „Stalo
sa? Čo sa stalo?“ spýtal sa Servaz. Canterove pevne stisnuté pery
sa pootvorili: „Netuším.“ Servaz sa prekvapene spýtal: „Akože?“ –
„Nechcela mi do  telefónu nič povedať, iba že ťa čaká a  že si želá
tú najväčšiu diskrétnosť.“ – „A  to je všetko?“ – „Áno.“ Servaz sa
bezradne pozrel na  šéfa. „Saint-Martin, nie je to pri tom azyle?“
– „Wargnierov inštitút,“ potvrdil Canter. „Unikátne psychiatrické
zariadenie vo Francúzsku a  dokonca aj v  Európe. Zatvárajú tam
vrahov uznaných súdmi za šialených.“
Žeby zločinec na  úteku? To by vysvetľovalo závory. Servaz
spomalil. Všimol si, že žandári majú samopaly MAT 49
a BrowMRÁZ
29
ningy B PS-SP. Spustil okienko. V studenom vzduchu husto sne -
žilo. Policajt strčil svoj preukaz pod nos žandárovi.
– Ako sa tam dostanem?
– Musíte ísť do hydrocentrály. (Muž zvýšil hlas, aby prehlušil
zvuky z vysielačiek; jeho dych sa menil na bielu paru.) Asi desať
kilometrov v  horách. Na  prvom kruhovom objazde pri vstupe
do  Saint-Martinu vpravo. Na  nasledujúcom zasa vpravo. Smer
„Jazero Astau“. Potom už nemáte kam odbočiť.
– Kto vymyslel tieto závory?
– Pani prokurátorka. Je to rutina. Otvárame kufre,
kontrolujeme doklady. Nikdy sa nevie.
– Hm, hm, – zapochyboval Servaz.
Vyštartoval a pustil hlasnejšie prehrávač CD. Zvuky
Scherza zaplnili priestor auta. Na okamih spustil z očí cestu a vzal
si zo stojana pohár so studenou kávou. Vždy rovnaký rituál:
každý raz sa pripravil rovnako. Zo skúsenosti vedel, že prvý
deň, prvá hodina vyšetrovania sú rozhodujúce. V  tej chvíli
treba byť zobudený, skoncentrovaný, otvorený. Na 
prebudenie mal kávu, na koncentráciu a vyčistenie hlavy hudbu. Káva
a hudba... A dnes jedle a sneh, hovoril si, keď sa pozeral na kraj
cesty a začalo mu zvierať žalúdok. Servaz dušou patril
do mesta. Hory boli preňho nepriateľské územie. No spomenul si, že
to tak nebolo vždy, otec ho ako dieťa brával na  prechádzky
do  týchto údolí. Bol to správny profesor a  opisoval mu
stromy, skaly aj oblaky a  mladý Martin Servaz počúval, zatiaľ čo
mama prestierala obrus na jarnú trávu, otvárala košík
na piknik a manžela častovala výrazmi ako pedant a otrava. V tých
blažených dňoch vládla vo svete nevinnosť. Servaz sledoval





BERNARD MINIER
30
cestu a spytoval sa, či tá pravá príčina, prečo sa sem nikdy ne -
vrátil, nebola práve spomienka na rodičov, neodlúčiteľne spätá
s týmito údoliami.
Panebože, kedy si tam hore konečne upraceš povalu? V istom
čase navštevoval aj psychológa. Po troch rokoch psychológ
kapituloval: „Je mi to ľúto, chcel som vám pomôcť, ale nemôžem.
Nikdy som sa nestretol s  takým odporom.“ Servaz sa usmial
a odvetil, že na tom nezáleží. V tej chvíli myslel iba na pozitívny
vplyv, aký bude mať skončenie sedení na jeho rozpočet.
Znovu sa poobzeral. Uvedomil si, že chýba tabuľa. Canter
vyhlásil, že nič nevie. A prokurátorka Cathy d’Humières,
ktorá viedla zastupiteľstvo v Saint-Martine, naliehala, aby prišiel
sám. Z  akého dôvodu? Nechcel si však priznať, že mu to
vyhovuje: bol na  čele sedemčlennej skupiny vyšetrovateľov a  tí
muži (vlastne šesť mužov a  jedna žena) mali čo robiť. Deň
predtým uzavreli vyšetrovanie vraždy jedného bezdomovca.
Jeho doudierané telo našli dopoly ponorené v rybníku
neďaleko diaľnice, kadiaľ teraz prechádzal, pri dedine Noé. Vinníkov
našli za  štyridsaťosem hodín: šesťdesiatročného tuláka
videli niekoľko hodín pred smrťou v spoločnosti troch výrastkov
z  dediny. Najstarší mal sedemnásť rokov, najmladší dvanásť.
Najprv popierali, potom sa rýchlo priznali. Nemali motív. Ani
výčitky. Najstarší iba povedal: „Bol to vyvrheľ, odpad, také
nič...“ Nikto z nich nemal dovtedy nič s políciou ani so
sociálkou. Mladí ľudia z dobrých rodín. Nijaké záškoláctvo. Z ich
ľahostajnosti mrazilo všetkých, ktorí sa zúčastnili
na vyšetrovaní. Servaz mal ešte v  pamäti ich tváre s  vyrážkami, veľké
jasné oči upierajúce sa naňho dokonca s pohŕdaním. Pokúsil





MRÁZ
31
sa určiť, kto ich naviedol: v takýchto prípadoch je vždy jeden
vodca – a myslel si, že ho našiel. Nebol to najstarší, ale pros -
t re d ný. Chlapec, ktorý sa paradoxne volal Clément (teda
láskavý, mierny, pozn. prekl.)
– Kto nás udal? – spýtal sa chlapec pred ohromeným
advokátom, lebo sa s ním odmietol rozprávať, ako mal na to právo,
pod zámienkou, že jeho advokát „je naci“.
– Tu kladiem otázky ja, – povedal vyšetrovateľ.
– Stavím sa, že to bola matka Schmitzová, tá krava.
– Upokoj sa. Pozor na jazyk, – dohováral mu advokát,
ktorého najal chlapcov otec.
– Tu nie si na školskom dvore, – poznamenal Servaz. – Vieš,
čo vám hrozí, tebe aj tvojim kamarátom?
– Tento ešte nie je dospelý, – chabo protestoval advokát.
– Tá krava príde o hlavu. Koleduje si o to. Zúrim.
– Prestaň nadávať! – napomenul ho rozrušený advokát.
– Počuješ ma? – rozčúlil sa Servaz. – Hrozí vám dvadsať
rokov za mrežami. Zrátaj si to: keď vyjdeš, budeš starý.
– Prosím, – ozval sa advokát. – Len nie...
– Starý ako ty, o  to ide? Koľko máš rokov? Tridsať?
Štyridsať? To tvoje zamatové sako nie je zlé! A nebolo lacné. Čo mi to
tu spievate! To nie my! My sme nič neurobili! Naozaj. Ste idioti
alebo čo?
Dospievajúci chlapec, ktorý dovtedy nemal nič s  políciou,
spomenul si Servaz, aby utlmil stúpajúci hnev. A  nemal ani
problémy v škole. Advokát bol veľmi bledý a potil sa.
– Tu nie si v televíznom seriáli, – pokojne vyhlásil Servaz. –
Nevytiahneš sa z toho. Už si lapený. Si idiot.





BERNARD MINIER
32
Každý okrem toho výrastka by bol býval otrasený. On nie.
Nie chlapec s  menom Clément; ten si podľa všetkého vôbec
neuvedomoval závažnosť činov, čo mu pripisovali. Servaz si už
prečítal články o mladistvých, ktorí znásilňovali, zabíjali, muči -
li, no ktorí si vôbec neuvedomovali, aké hrozné činy spáchali.
Akoby len hrali nejakú videohru a jednoducho sa to zle
skončilo. Do toho dňa tomu odmietal uveriť. Novinári predsa
zveličovali. A zrazu bol on sám konfrontovaný s tým javom. A ešte
hroznejšie ako apatia mladých vrahov bol fakt, že to už nie je
nič výnimočné. Svet sa stal akýmsi obrovským pokusným
a čoraz nezmyselnejším poľom, ktoré si Boh, Diabol či náhoda
miešali v skúmavkách.
PO  NÁVRATE DOMOV si Servaz dlho umýval ruky.
Vyzliekol sa a dvadsať minút sa sprchoval, kým nešla vlažná voda,
akoby sa chcel dekontaminovať. Potom si vzal z poličky svojho
básnika Juvenala a otvoril si Satiru XIII.: „Existuje aspoň jeden
sviatok, jediný a  dosť posvätný na  to, aby počas neho
prestali konať všetci tí podvodníci, klamári, zlodeji, zhýralci, škrtiči
a traviči či lúpežníci? Počestní ľudia sú zriedkaví, dajú sa zrátať
ako brány do Théb.“
Tých chlapcov sme urobili my takými, akí sú, hovoril si, keď
zatváral knihu. Akú budúcnosť majú? Žiadnu. Všetko to
vychádza nazmar. Špinavci si napchávajú vrecká a pretŕčajú sa
v televízii, kým rodičia týchto chlapcov si robia doktoráty a v očiach
svojich detí nič neznamenajú. Prečo sa nevzbúrili? Prečo
nezapálili luxusné butiky, banky, paláce mocných skôr ako autobusy
či školy?





MRÁZ
33
Rozmýšľam ako starý, povedal si po chvíli. Žeby to bolo
preto, lebo o  niekoľko týždňov bude mať štyridsať? Nechal svoju
skupinu vyšetrovať tých troch chalanov. Toto odvedenie
pozornosti mu prišlo vhod – hoci nevedel, čo ho čaká.
PODĽA ŽANDÁROVÝCH POKYNOV obišiel Saint-Martin.
Hneď po  druhom kruhovom objazde cesta začala stúpať a  dolu
uvidel biele strechy mesta. Zastal na kraji a vystúpil. Mesto bolo
rozľahlejšie, ako očakával. Cez sivú hmlu sotva rozoznal veľké
zasnežené pláne, odkiaľ prišiel, priemyselnú zónu a  kempingy
na východe z druhej strany rieky. Bolo tam aj viacero sídlisk
s dlhými nízkymi budovami. Centrum mesta so spleťou malých
uličiek sa nachádzalo pod najvyšším z  okolitých vrchov. Na  svahu
porastenom jedľami bola medzera na dvojitý rad kabín lanovky.
Hmla a  snehové vločky mu prekážali vo výhľade na  mesto.
Povedal si, že Saint-Martin sa ľahko nepoddá, že ho netreba
dobýjať priamo, ale okľukou.
Nastúpil do džípu, cesta stále stúpala. V lete tam musela byť
bujná vegetácia; zeleň, ihličnany, machy, dokonca ani v zime ju
sneh celkom nezakryl. A všade zurčala voda: pramene, bystriny,
potoky... So spusteným oknom prešiel zo dve dediny, kde bola
polovica domov zatvorených. A  nová tabuľa:
HYDROCENTRÁLA 4 KM.
Jedle zmizli. Aj hmla. Už nijaká vegetácia, len ľadové steny
do výšky človeka na kraji cesty a prudké svetlo ako od polárnej
žiary. Nastavil džíp na poľadovicu.
Nakoniec sa ukázala hydrocentrála so svojou typickou
architektúrou priemyselného veku: kyklopská stavba z  kameňa s 
vyBERNARD MINIER
34
sokými úzkymi oknami s veľkou bridlicovou strechou a vrstvou
snehu na nej. Vzadu vstupovali do hory tri gigantické potrubia.
Na  parkovisku bolo rušno. Autá, muži v  uniformách – a  novi -
nári. Auto regionálnej televízie s  veľkou parabolickou anténou
na streche a niekoľko obyčajných áut. Servaz si za sklami všimol
novinárske odznaky. Bol tam aj jeden Land Rover, tri
Peugeoty 306 Breaks, dve dodávky Transity, všetko vo farbách polície,
a jedno väčšie auto s vyššou strechou, v ktorom spoznal pojazdné
laboratórium výskumného oddelenia polície v Pau.
Na pristávacej ploche čakal vrtuľník.
Skôr ako vystúpil, krátko sa pozrel do  zrkadla. Pod očami
mal kruhy a líca trochu vpadnuté, akoby bol ponocoval, čo však
nebol jeho prípad. No povedal si, že nikto by mu nehádal
štyridsať rokov. Narýchlo si prebehol prstami husté hnedé vlasy,
pošúchal si dvojdňovú bradu, aby sa prebral, a povytiahol si
nohavice. Panebože! Ešte pochudol!
Na líca mu dopadlo zopár vločiek, ale nedalo sa to porovnať
s údolím. Bolo veľmi chladno. Ihneď si uvedomil, že sa mal
obliecť teplejšie. Novinári, kamery a mikrofóny sa obrátili k nemu
– ale nikto ho nespoznal a  zvedavosť rýchlo opadla. Zamieril
k budove, vykročil po troch schodíkoch a ukázal preukaz.
– Servaz!
V hale zaburácal hlas ako zo snehového dela. Obrátil sa
k postave, ktorá kráčala k  nemu. Vysoká štíhla žena, elegantne
oblečená, päťdesiatnička. Vlasy zafarbené na blond, cez kabát
z alpaky prehodený šál. Catherine d’Humières pricestovala osobne,
nevyslala niektorého zástupcu: Servaz pocítil, ako v ňom rastie
adrenalín.





MRÁZ
35
Jej profil a  žiariace oči sa podobali na  dravca. Ľudia, čo ju
nepoznali, ju pokladali za nepríjemnú. A tí, čo ju poznali, takis -
to. Ktosi raz povedal Servazovi, že varí výnimočné spaghetti alla
puttanesca. Servaz sa spytoval, čo do nich môže dávať. Ľudskú
krv? Krátko mu stisla ruku – sucho a silno, takmer ako muž.
– Aké ste znamenie, Martin?
Servaz sa usmial. Tú otázku mu položila pri ich prvom
stretnutí, keď prišiel na kriminálku do Toulouse a keď bola ešte
len zástupkyňou.
– Kozorožec.
Tvárila sa, že si nevšimla jeho úsmev.
– To vysvetľuje vašu rozumnú, ovládajúcu sa a flegmatickú
povahu, však? (Uprene ho pozorovala.) Tým lepšie, uvidíme, či
zostanete taký flegmatický aj potom.
– Po čom?
– Poďte, predstavím vás.
Šla pred ním cez halu, ich kroky sa ozývali vo veľkom
priestore. Pre koho postavili všetky tie stavby v  horách? Pre
budúcu rasu nadľudí? To všetko vyjadrovalo dôveru v  žiarivú,
kolosálnu priemyselnú budúcnosť; dávno prekonaný čas, keď sa
verilo v budúcnosť, povedal si. Zamierili k akejsi sklenej klietke.
Vnútri bolo zo desať kancelárií oddelených kovovými
prepážkami. Predierali sa medzi nimi a  v  strede našli malú skupinu.
Prokurátorka začala s predstavovaním: kapitán Rémi Maillard,
šéf žandárov v  Saint-Martine, a  kapitánka Irène Zieglerová
z výskumného oddelenia v Pau; starosta Saint-Martina – malý,
širokoplecí s levou hrivou a vráskavou tvárou a riaditeľ
hydrocentrály s výzorom inžiniera: krátke vlasy a okuliare, oblečený





BERNARD MINIER
36
športovo – rolák a teplá vetrovka.
– Požiadala som veliteľa Servaza, aby nám vypomohol. Keď
som bola zástupkyňou v  Toulouse, mala som príležitosť uchá -
dzať sa o jeho služby. Jeho skupina nám pomohla vyriešiť
delikátne prípady.
„Pomohla nám vyriešiť...“ To sa na ňu podobá. Rada sa
stavala do centra pozornosti. No vzápätí si povedal, že to je trochu
nespravodlivé: pokladal ju za  ženu, ktorá má rada svoju
prácu a  neráta ani čas, ani námahu. A  to si cenil. Servaz mal rád
serióznych ľudí. Aj seba zaraďoval do tejto kategórie: seriózny,
neústupný a pravdepodobne nudný.
– Veliteľ Servaz a kapitánka Zieglerová budú spoločne viesť
vyšetrovanie.
Servaz videl, ako pekná tvár kapitánky Zieglerovej povädla.
Znovu si uvedomil, že musí ísť o dôležitý prípad. Vyšetrovanie,
ktoré vedie spoločne polícia a  žandári: nevyčerpateľný zdroj
sporov, rivality a nedorozumení – no tak to chodilo. A Cathy
d’Humières bola dostatočne ambiciózna, aby nikdy
nestrácala zo zreteľa politický aspekt vecí. Prešla si všetkými
stupienkami: zástupca, prvý zástupca, námestník prokurátora... Pred
piatimi rokmi sa stala šéfkou prokuratúry v  Saint-Martine
a Servaz bol presvedčený, že sa v rozbehnutej kariére
nezastaví: prokuratúra v Saint-Martine bola primalá, priveľmi
vzdialená od  centra diania pre jej náročné ambície. Bol si istý, že
o rok či dva bude predsedať nejakému dôležitému súdu.
– Telo našli tu, v centrále?
– Nie, – odvetil Maillard, – hore (prstom ukázal na  strop),
na konečnej lanovky vo výške dvetisíc metrov.





MRÁZ
37
– Kto používa lanovku?
– Robotníci, ktorí sa starajú o údržbu strojov, – povedal ria -
diteľ centrály. – Je to akási podzemná továreň, čo funguje sama;
odvádza vodu z horného jazera do troch potrubí, ktoré vidíme
vonku. Lanovka je za  normálneho počasia jediný prostriedok,
ako sa tam dostať. Je tam aj plocha pre vrtuľník – no výlučne
v prípade urgentnej pomoci.
– Nijaká prístupová cesta?
– V lete sa tam dá vyliezť. V zime je prístup zavalený
metrami snehu.
– Chcete povedať, že ten, kto to urobil, použil lanovku? Ako
funguje?
– Úplne jednoducho: je tam kľúč a  stačí stlačiť gombík.
V prípade nejakej poruchy treba stlačiť veľký červený gombík.
– Skriňa na kľúče je tu, – zasiahol Maillard a ukázal
na kovovú skrinku upevnenú na  stene, úradne zapečatenú. – Bola
násilne otvorená, dvierka rozbili. Telo zavesili na posledný stĺp
úplne hore. Niet pochýb, že ten alebo tí, čo to urobili, využili
na prepravu lanovku.
– Nijaké stopy?
– Aspoň nie viditeľné. V kabíne sú ich stovky. Poslali sme ich
do laboratória. Práve odoberáme odtlačky všetkých
zamestnancov na porovnanie.
Prikývol.
– A telo, aké bolo?
– Bez hlavy. A  rozštvrtené: koža z  každej strany stiahnutá
ako veľké krídla. Uvidíte to na videu: naozaj hrozný pohľad,
robotníci sa z toho doteraz nespamätali.





BERNARD MINIER
38
Servaz hľadel na  žandára, odrazu v  ňom ožili všetky zmysly.
Nešlo o  banálny prípad, hoci násilie nebolo v  tom čase nič výni -
močné. Všimol si, že kapitánka Zieglerová mlčí a pozorne počúva.
– Maskovanie? (Kývol rukou.) Odrezané prsty?
Maskovanie v žargóne znamenalo, že obeť znetvorili tak, aby
ju nebolo možné identifikovať, alebo jej zničili orgány
používané na identifikáciu: tvár, prsty, zuby...
Dôstojník sa naňho prekvapene pozrel.
– Akože... nič vám nepovedali?
Servaz sa zamračil.
– Čo mi mali povedať?
Všimol si, ako sa Maillard vyplašene pozrel na  Zieglerovú
a potom na prokurátorku.
– O tele, – zamrmlal žandár.
Servaz už strácal trpezlivosť.
– Ide o koňa.
– Kôň...?
Servaz si neveriacky prezrel zvyšok skupiny.
– Áno. Kôň. Podľa toho, čo vieme, asi ročný plnokrvník.
Servaz sa obrátil k prokurátorke.
– Zavolali ste ma pre koňa?
– Myslela som si, že to viete, – bránila sa. – Canter vám nič
nepovedal?
Servaz si predstavil Cantera v  jeho kancelárii, ako svojím
spôsobom predstiera ľahostajnosť. On vedel. A  vedel aj to, že
Servaz by odmietol ísť, keby šlo o koňa, keď sa zaoberal vraždou
mladistvých.
– Mám troch chalanov, ktorí zmasakrovali bezdomovca, a vy





MRÁZ
39
ma zavoláte pre nejakú mršinu?
Prokurátorka vzápätí rázne oponovala.
– Nie je to hocijaký kôň. Plnokrvník. Veľmi drahé zviera. Ur -
čite patrí Ericovi Lombardovi.
A sme doma, povedal si. Eric Lombard, syn Henriho Lombarda,
vnuk Eduarda Lombarda... Dynastia finančníkov, kapitánov
priemyslu a  podnikateľov, ktorá vládla v  tomto kúte Pyrenejí a  v 
celej oblasti už šesť desaťročí. A,  samozrejme, s  istým prístupom
do  všetkých predsiení moci. V  tomto kraji bol plnokrvník Erica
Lombarda nepochybne dôležitejší ako zavraždený bezdomovec.
– A nezabúdajme, že neďaleko odtiaľto je zariadenie plné
nebezpečných šialencov. Ak to urobil niekto z nich, znamená to, že
je teraz niekde vonku.
– Wargnierov inštitút... Volali ste im?
– Áno. Podľa nich im nikto nechýba, všetci sa prihlásili.
V každom prípade nikto nesmie vychádzať, ani dočasne. Tvrdia,
že je nemožné dostať sa cez múr, že ich bezpečnostné opatrenia
sú veľmi prísne – viaceré priestory sú ohradené, majú
biometrické zabezpečenie, personál vyberajú starostlivo atď... To
všetko si pravdaže overíme. No Inštitút má význačnú reputáciu – je
všeobecne známy... pre zvláštny charakter jeho obyvateľov.
– Kôň! – opakoval si Servaz.
Kútikom oka pozoroval kapitánku Zieglerovú, ktorá sa
konečne prestala tváriť nezaujato a usmiala sa. Ten úsmev schladil
jeho rodiaci sa hnev. Kapitánka Zieglerová mala oči zelené ako
vody hlbokého jazera a spod čiapky jej trčali blond vlasy
zopäté do uzla, čo pokladal za obzvlášť pekné. Pery mala bledé, iba
s náznakom červene.





BERNARD MINIER
40
–Tak načo sú všetky tie závory?
– Kým si nie sme úplne istí, že z Wargnierovho inštitútu nik -
to neunikol, zostanú, – odvetila prokurátorka. – Nechcem byť
obvinená z nedbanlivosti.
Servaz mlčal, no myslel si svoje. D’Humières a Canter dostali
príkazy zhora. Vždy to isté. Hoci boli dobrí šéfovia a oveľa lepší
ako väčšina karieristov na  prokuratúrach a  ministerstvách, aj
oni mali tak ako iní vyvinutý zmysel pre nebezpečenstvo.
Niekto vo vedení, možno aj sám minister, mal dobrý nápad s tým
cirkusom, aby sa zavďačil Ericovi Lombardovi, osobnému
priateľovi najvyšších predstaviteľov štátu.
– A Lombard? Čo je s ním?
– Je v  USA na  pracovnej ceste. Chceme si byť istí, že ide
o jedného z jeho koní, kým mu to oznámime.
– Jeho správca nám ráno nahlásil zmiznutie jedného
zvieraťa, – vysvetľoval Maillard. – Jeho box bol prázdny. Čoskoro by
mal prísť.
– Kto našiel koňa? Robotníci?
– Áno, keď šli dnes ráno hore.
– Chodia tam často?
– Najmenej dvakrát do roka: začiatkom zimy a pred
roztopením snehu, – odvetil riaditeľ centrály. – Továreň je stará, aj
stroje sú staré. Pravidelne ich treba udržiavať, hoci to funguje
samo. Naposledy tam boli pred tromi mesiacmi.
Servaz si všimol, že kapitánka Zieglerová ho nespúšťa z očí.
– Vie sa, kedy nastala smrť?
– Podľa prvých zistení túto noc, – povedal Maillard. – Pitva
to spresní. Podľa všetkého sa zdá, že ten alebo tí, čo ho
umiestMRÁZ
41
nili hore, vedeli, že tam čoskoro prídu robotníci.
– A čo v noci? Centrála nie je strážená?
– Ale áno. Na konci tejto budovy sú dvaja strážnici. Hovoria,
že nič nevideli ani nepočuli.
Servaz zaváhal. A znovu sa zamračil.
– Kôň sa predsa len tak neprevezie! Ani mŕtvy nie. Treba
na  to príves. Alebo aspoň dodávku. Neprišlo sem auto? Vôbec
nič? Možno spali a nechcú si to priznať. Alebo pozerali v televízii
nejaký zápas. Alebo film. Naložiť zvyšky tela do kabíny, vystúpiť
hore, upevniť ho a vrátiť sa dolu, to zaberie čas. Vlastne koľko ľudí
treba na odnesenie koňa? A lanovka nerobí hluk, keď ide?
– Áno, – po prvý raz sa ozvala kapitánka Zieglerová. – Nedá
sa to nepočuť.
Servaz pokrútil hlavou. Kapitánka Zieglerová si kládla tie
isté otázky ako on. Niečo tu nesedelo.
– Máte nejaké vysvetlenie?
– Ešte nie.
– Treba ich vypočuť oddelene, – povedal. – Ešte dnes, kým
odídu.
– Už sme ich oddelili, – pokojne a dôstojne odvetila kapitán -
ka Zieglerová. – Sú v dvoch miestnostiach a strážia ich. Čakajú
na vás.
Servaz zaregistroval Zieglerovej chladný pohľad smerom
k prokurátorke. Odrazu sa zem začala chvieť. Akoby sa otriasala
celá budova. V zmätku najprv pomyslel na lavínu či
na zemetrasenie, kým si uvedomil: lanovka. Zieglerová mala pravdu: to sa
nedalo nepočuť. Otvorili sa dvere.
– Zostupujú, – ohlásila služba.





BERNARD MINIER
42
– Kto? – spýtal sa Servaz.
– S  telom, – vysvetlila Zieglerová. – Technici a  odborníci
na  identifikáciu: pojazdné laboratórium je ich. Vnútri je foto -
grafický materiál, kamery, kufríky na  odber biologických
vzoriek a  na  ich zapečatenie, tie potom pošlú na  analýzu do 
Krimilálneho výskumného inštitútu v Rosny-sous-Bois pri Paríži.
A  určite tam majú aj chladničku, aby sa vzorky nepoškodili.
Všetko to naháňanie pre jedného koňa.
– Tak poďme, – povedal. – Chcem si pozrieť tú hviezdu,
víťaza Grand Prix v Saint-Martine.
Pri východe Servaza prekvapilo množstvo novinárov. Keby
išlo o  vraždu, ale pre jedného koňa! Zrejme aj malé osobné
problémy takého miliardára ako Eric Lombard boli hodné
záujmu bulvárnej tlače a jej čitateľov.
Servaz kráčal opatrne, aby si čo najmenej premočil obuv
od snehu, a znovu si všimol, že si ho kapitánka Zieglerová
podrobne prezerá.
A potom to odrazu uvidel.
Pekelný pohľad... Keby bolo peklo z ľadu...
Napriek odporu sa prinútil hľadieť. Zvyšky koňa boli
upevnené širokými popruhmi na  výťahu pre ťažké náklady
vybavenom malým motorom a  pneumatickými zdvihákmi.
Servaz si povedal, že to možno poslúžilo na vyvesenie
zvieraťa hore... Keď vychádzali z kabíny, Servaz si všimol, aká je
veľká. Spomenul si na vibrácie chvíľu predtým. Ako je
možné, že strážnici nič nepočuli? Potom sa premohol a 
presunul svoju pozornosť na  koňa. Nedalo sa tam rozoznať nič
konské, no aj tak sa mu zdalo, že ten kôň musel byť
pekMRÁZ
43
ný. Chumáč čiernych žiní z  chvosta bol tmavší ako ostatná
srsť tmavohnedej farby s červenkastými odtieňmi. Nádherné
zviera bolo akoby vytesané do  hladkého exotického dreva.
Nohy boli rovnako čierne ako chvost a to, čo ostalo z hrivy.
A  všetko to bolo pokryté belejúcim sa ľadovým príkrovom.
Servaz si vyrátal, že ak tu bolo niekoľko stupňov pod nulou,
hore musel byť ešte väčší mráz. Žandári asi použili nejaký
horák, aby roztopili ľad okolo popruhov. Zviera bolo vlastne
jedna veľká rana – dve časti kože oddelené z  tela viseli ako
zvinuté krídla.
Všetkých sa z tej hrôzy zmocnil závrat.
Tam, odkiaľ odňali kožu, bolo vidieť holé mäso, ako na ana -
tomickom nákrese. Servaz sa rýchlo poobzeral: Zieglerová
a  Cathy d’Humières boli bledé; riaditeľ hydrocentrály hľadel
ako na  prízrak. Servaz málokedy videl taký neznesiteľný
obraz. S  nevôľou si uvedomil, že hoci bol zvyknutý pozerať sa
na utrpenie ľudí, trápenie zvierat ho šokovalo ešte väčšmi.
A potom tu bola hlava. Vlastne hlava chýbala, iba veľká živá
rana na krku. To prispievalo k celkovej zvláštnej neznesiteľnosti
obrazu. To dielo hlásalo šialenstvo svojho autora. Zjavne to bolo
svedectvo nepopierateľnej demencie – a  Servaz musel myslieť
na Wargnierov inštitút: ťažko tu nehľadať spojenie, hoci riaditeľ
tvrdil, že nikto nemohol utiecť.
Podvedome súhlasil, že znepokojenie prokurátorky je
oprávnené: už nešlo iba o koňa, spôsob jeho zabitia vzbudzoval hrôzu.
Ozval sa zvuk motora a všetci sa obzreli.
Na ceste sa ukázalo čierne auto 4x4 japonskej značky
a zastalo niekoľko metrov od nich. Kamery sa hneď upreli naň.
NoBERNARD MINIER
44
vinári očakávali, že z  neho vyjde Eric Lombard, ale nedočkali
sa: z terénneho voza s tmavými sklami vyšiel asi šesťdesiatročný
muž so sivými nakrátko ostrihanými vlasmi. Svojou postavou
a  rozmermi pripomínal vyslúžilého vojaka alebo drevorubača
na dôchodku. Mal aj kockovanú košeľu a vyhrnuté rukávy, ako -
by necítil chlad. Servaz videl, že nespúšťa oči z tela. Ostatných
si nevšímal, obišiel malú skupinu a zamieril k zvieraťu. Potom
mu plecia ochabli.
Keď sa muž obrátil k  nim, mal červené oči – od  bolesti aj
od hnevu.
– Ktorá sviňa to urobila?
– Ste André Marchand, správca pána Lombarda? – spýtala
sa Zieglerová.
– Áno.
– Spoznávate to zviera?
– Áno, to je Freedom.
– Ste si istý? – opýtal sa aj Servaz.
– Samozrejme.
– Mohli by ste byť presnejší? – Servaz naznačil hlavou.
Muž ho prebodol pohľadom. Potom pokrčil plecami
a obrátil sa k zvieraťu.
– Myslíte si, že je v tomto kraji veľa takých yearlingov
hnedákov? Ja ho rozoznám tak, ako by ste vy rozoznali brata či sestru.
S hlavou či bez nej. (Prstom ukázal na prednú ľavú nohu.)
Pozrite si napríklad túto bielu škvrnu.
– To je čo? – spýtal sa Servaz.
– Biely pás nad kopytom, – vysvetlila Zieglerová. –
Ďakujeme, pán Marchand. Zvyšky prenesieme do  žrebčinca v  Tarbes,





MRÁZ
45
tam bude pitva. Užíval Freedom nejaké lieky?
Servaz neveril vlastným ušiam: u koňa budú robiť toxikolo -
gickú skúšku!
– Bol dokonale zdravý.
– Priniesli ste jeho papiere?
– Sú v aute.
Správca sa vrátil do auta a priniesol zväzok papierov.
– Tu je preukaz a sprievodný list.
Zieglerová si prezrela dokumenty. Servaz jej videl cez plece
kopu rubrík, tabuliek a  rámikov ručne vyplnených precíznym
drobným písmom. Boli tam aj kresby koní, spredu aj z profilu.
– Pán Lombard tohto koňa zbožňoval, – povedal Marchand.
– Bol to jeho obľúbenec. Narodil sa v  centre. Nádherný
yearling.
V hlase mu bolo cítiť smútok i zúrivosť.
– Yearling? – Servaz sa spýtavo pozrel na Zieglerovú.
– Ročný plnokrvník.
Kým sa skláňala nad papiermi, musel obdivovať jej profil. Bola
zvodná, sálala z nej autorita a sebavedomie. Mohla mať okolo tri -
dsiatky. Nenosila obrúčku. Servaz rozmýšľal, či má priateľa alebo
či je voľná. Ibaže by bola rozvedená ako on.
– Podľa všetkého ste ráno našli jeho stojisko prázdne, –
obrátil sa k správcovi.
Marchand sa naňho znovu ostro pozrel a v jeho pohľade sa
zračilo pohŕdanie odborníka voči nevzdelancovi.
– Určite nie. Žiaden z našich koní nebýva na stojisku
v stajni, – odvrkol. – Všetky majú boxy. A  voľné ustajnenie s 
prístreškom cez deň, aby si na seba navykli. Jeho box som naozaj





BERNARD MINIER
46
našiel prázdny. A stopy po vlámaní.
Servaz nevnímal rozdiel medzi stojiskom a  boxom, no
v očiach Marchanda to bolo dôležité.
– Dúfam, že nájdete špinavcov, čo to urobili.
– Prečo hovoríte v množnom čísle?
– Viete si predstaviť, že by jeden človek vyniesol koňa hore?
Myslel som si, že centrála je strážená.
Na tú otázku nechcel nikto odpovedať. Prokurátorka, ktorá
sa dovtedy držala bokom, pristúpila k správcovi.
– Povedzte pánu Lombardovi, že urobíme všetko, aby sme
našli toho alebo tých, čo to urobili. Môže mi hocikedy zavolať.
Povedzte mu to.
Marchand si prezeral vysokú funkcionárku, akoby bol etno -
lóg a mal pred sebou predstaviteľku toho najčudnejšieho kmeňa
amazoniek.
– Poviem mu, – odvetil. – A po pitve by som si rád vzal
zvyšky tela. Pán Lombard by ich chcel určite pochovať na  svojom
p oz e m ku.
– Tarde venientibus ossa, – vyhlásil Servaz.
V očiach kapitánky Zieglerovej zbadal prekvapenie.
– Z latinčiny, – skonštatovala. – Čo to znamená?
– Kt


       

internetové knihkupectví ABZ - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist