načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Mozog v plameňoch -- Môj mesiac šialenstva - Susannah Cahalan

Mozog v plameňoch -- Môj mesiac šialenstva

Elektronická kniha: Mozog v plameňoch -- Môj mesiac šialenstva
Autor:

Strhujúci príbeh o spomienkach, prežití, húževnatosti a láske Jedného dňa roku 2009 sa dvadsaťštyriročná Susannah Cahalanová prebudila v nemocničnej izbe. Bola ... (celý popis)
Produkt teď bohužel není dostupný.

»hlídat dostupnost
Alternativy:


hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5% 75%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Fortuna Libri SK
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 280
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-814-2206-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Strhujúci príbeh o spomienkach, prežití, húževnatosti a láske Jedného dňa roku 2009 sa dvadsaťštyriročná Susannah Cahalanová prebudila v nemocničnej izbe. Bola popruhmi priviazaná k lôžku, nemohla sa hýbať ani rozprávať. Na náramku sa jej vynímal nápis RIZIKO ÚTEKU . Zdravotné záznamy potvrdzovali halucinácie, agresivitu a nebezpečnú labilitu. Hoci v nemocnici strávila mesiac, vôbec si na to nepamätala.  Ako ambiciózna absolventka univerzity sa ocitla na prahu dospelosti. V istom významnom newyorskom denníku sa jej sľubne rozvíjala kariéra reportérky a už niekoľko mesiacov si budovala prvý vážny vzťah. Čo ju pripravilo o kontrolu nad vlastným telom? A čo sa dialo s jej mysľou? V poslednej chvíli ju zachránil známy neurológ, ktorému sa geniálne podarilo stanoviť diagnózu a rozpoznať príznaky istej novoobjavenej choroby. V súčasnosti sa už vie, že toto ochorenie súvisí so schizofréniou a s autizmom, možno dokonca stojí v pozadí „posadnutia diablom“ v celých dejinách ľudstva. Autorka prežila peklo, no vrátila sa späť, aby dojemne opísala svoju púť. Vrátila sa do sveta, ktorý opustila, múdrejšia, silnejšia – a živá.

Související tituly dle názvu:
Mozog v plameňoch Mozog v plameňoch
Cahalan Susannah
Cena: 286 Kč
Izba v plameňoch Izba v plameňoch
Connelly Michael
Cena: 210 Kč
Príbehy obyčajného šialenstva Príbehy obyčajného šialenstva
Bukowski Charles
Cena: 341 Kč
Pšeničný mozog Pšeničný mozog
Perlmutter David, Loberg Kristin
Cena: 416 Kč
Neverte tomu! Štyridsať toxických myšlienok, ktoré vás privádzajú do šialenstva Neverte tomu! Štyridsať toxických myšlienok, ktoré vás privádzajú do šialenstva
Lazarus Arnold A., Lazarus Clifford N., Fay Allen
Cena: 238 Kč
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

MÔJ

MESIAC

ŠIALENSTVA


MÔJ

MESIAC

ŠIALENSTVA


Original title: Susannah Cahalan: BR AIN ON FIRE

Copyright © 2012 by Susannah Cahalan

Originally published by Free Press, a Division of Simon & Schuster, Inc.

Cover image © ISIFA/Gettyimages Creative RM/

Cover design © PdeR®

Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2013

Translation © Róbert Hrebíček, 2013

Vydalo vydavateľstvo Fortuna Libri v edícii Fortuna Litera.

www.fortunalibri.sk

Redakčná a jazyková úprava Martina Korbová

Zodpovedná redaktorka Anna Kališková

Prvé vydanie

Všetky práva vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať, ukladať

do informačných systémov ani rozširovať akýmkoľvek spôsobom,

či už elektronicky, mechanicky, fotografickou reprodukciou, alebo inými

prostriedkami, bez písomného súhlasu majiteľov práv.

ISBN 978-80-8142-270-6


Venujem ľuďom bez akejkoľvek diagnózy.



OBSAH

Autorkina poznámka IX

Predhovor XI

PRVÁ ČASŤ: ŠIALENSTVO

1. kapitola Strach z ploštíc 3

2. kapitola Dievča v čiernej čipkovanej podprsenke 10

3. kapitola Carota 14

4. kapitola Zápasník 21

5. kapitola Studené ruže 25

6. kapitola Najhľadanejší v Amerike 28

7. kapitola Znova na cestách 32

8. kapitola Mimotelový zážitok 41

9. kapitola Na pokraji šialenstva 44 10. kapitola Zmiešané epizódy 52 11. kapitola Keppra 55 12. kapitola Lesť 62 13. kapitola Budha 66 14. kapitola Pátranie a záchvat 71

DRUHÁ ČASŤ: HODINY

15. kapitola Capgrasov syndróm 77

16. kapitola Pozáchvatová zúrivosť 82

17. kapitola Disociatívna porucha identity 85

18. kapitola Mimoriadne správy 88

19. kapitola Veľký muž 93

20. kapitola Vyhliadky 97

21. kapitola Prerušovaná smrť 102

22. kapitola Nádherný neporiadok 107

23. kapitola Doktor Najjar 114


VIII MOZOG V PLAMEŇOCH

24. kapitola IVIG 117

25. kapitola Záchvat modrého diabla 122

26. kapitola Hodiny 128

27. kapitola Mozgová biopsia 135

28. kapitola Tieňový boxer 143

29. kapitola Dalmauova choroba 146

30. kapitola Rebarbora 152

31. kapitola Veľké odhalenie 156

32. kapitola Deväťdesiat percent 161

33. kapitola Návrat domov 165

34. kapitola California Dreamin’ 169

TRETIA ČASŤ: HĽADANIE STRATENÉHO ČASU

35. kapitola Videozáznam 175

36. kapitola Plyšové zvieratká 176

37. kapitola Zbesilosť v srdci 180

38. kapitola Priatelia 184

39. kapitola V normálnych medziach 189

40. kapitola Umbrella 194

41. kapitola Chronológia 197

42. kapitola Nekonečný žart 202

43. kapitola NMDA 207

44. kapitola Čiastočný návrat 210

45. kapitola Základy novinárstva 214

46. kapitola Prednáška 218

47. kapitola Exorcista 221

48. kapitola Pocit viny 229

49. kapitola Z miestneho chlapca hrdina 236

50. kapitola Extatický emotikon 238

51. kapitola Riziko úteku? 242

52. kapitola Madame X 246

53. kapitola Dáma v purpurovom 249 Poznámky 251 Poďakovanie 263


AUTORKINA POZNÁMKA

To, že človek zabúda, sa nikdy nedokázalo – vieme

iba to, že keď si na niektoré veci chceme spomenúť,

nepodarí sa nám to.

friedrich nietzsche

V

zhľadom na charakter mojej choroby a jej vplyv na mozog sivybavujem iba zlomok udalostí, ktoré sa prihodili v  mesiacoch,

keď sa odohrával tento príbeh. Spomínam si aj na krátke, no živé

halucinácie. Toto obdobie v mojej mysli do značnej miery zostáva

nevyplnené alebo zahmlené. Keďže z  telesného hľadiska nie som

schopná rozpamätať sa naň, cieľom tohto projektu je pochopiť to,

o čo som prišla.

Pri hľadaní stratenej minulosti mi nesmierne pomohli novinárske zručnosti. Urobila som stovky rozhovorov s lekármi, sozdravotnými sestrami, s priateľmi i  členmi rodiny. Preštudovala som tisíce strán zdravotných záznamov, otcov denník, nemocničný zápisník, prostredníctvom ktorého komunikovali moji rozvedení rodičia, a videozáznam, na ktorom ma počas pobytu v nemocnici zachytili kamery. Spomienkami, dojmami a záznamom z konzultácií somzalnila množstvo zápisníkov. Niektoré mená a typickécharakteristiky som zmenila, no inak uvádzam iba fakty – akúsi kombináciupamätí a reportáže.

Pripúšťam, že som nespoľahlivý zdroj informácií. Fakty somintenzívne overovala, no v  danom období som nebola pri vedomí, ktoré ma definuje ako človeka. Navyše mám prirodzenú tendenciu skresľovať skutočnosti – veď ide o môj život.

V hĺbke tohto príbehu sa teda skrýva starý novinársky problém, ibaže je asi stokrát vypuklejší. V istých veciach sa určite mýlim,


X AUTORKINA POZNÁMKA

ktoré záhady nikdy nevyriešim a mnohé okamihy zostanú navždy

zabudnuté a nezapísané.

V úsilí zlepiť a pochopiť fragmenty minulosti som sa teda pustila

do akéhosi novinárskeho skúmania svojich najhlbších zákutí –osob

nosti, pamäti a totožnosti.


PREDHOVOR

O

bklopujú ma iba tma a ticho.

„Mám otvorené oči? Haló!“

Neviem zistiť, či pohybujem ústami, alebo je pri mne niekto, kto by ma mohol počuť. V tme nič nevidím. Žmurknem, potom ešte dva razy. Zviera mi žalúdok a mám zlú predtuchu. Rozlišujem teda aspoňniečo. Myšlienky premieňam na slová iba pomaly, akoby som sa vynárala z hrnca plného melasy. Otázky sa formujú slovo za slovom: Kde som? Prečo ma svrbí koža pod vlasmi? Kde sú všetci? Postupne sa zjavujeokolitý svet – akoby som hľadela cez štrbinu, ktorá sa pomaly rozširuje. Z temnoty pozvoľna vystupujú predmety a nadobúdajú čoraz ostrejšie obrysy. Po chvíli ich rozpoznám: televízor, záves, posteľ.

Viem, že odtiaľto okamžite musím odísť. Prudko sa predkloním, no čosi ma zastaví. Nahmatám hrubú sieťovinovú vestu, ktorá mav oblasti pása púta k posteli ako – ako sa to len povie? – kazajka. Je spojená s dvoma studenými kovovými držadlami. Zovriem ich, aby som savytiahla nahor. Do hrude sa mi však opäť zarežú remene. Povolia iba o niekoľko centimetrov. Vpravo zbadám zatvorené okno s výhľadom na ulicu. Vidím autá, žlté autá. Taxíky. Som v New Yorku, doma.

Prv než pocit úľavy celkom odznie, všimnem si, že na mňa uprene hľadí akási dáma v purpurovom.

„Pomoc!“ zvolám. Nezmení výraz tváre, akoby som nepovedalavôbec nič. Znova sa zapriem do remeňov.

„Nerobte to,“ povie mi nežne s dôverne známym jamajským prízvukom.

„Sybil?“ Nemôže to však byť ona, žena, ktorá na mňa dohliadala, keď som bola malá. Prečo by mi dnes znovu vstupovala do života...„Sybil? Kde som?“


XII PREDHOVOR

„V nemocnici. Upokojte sa.“ Nie je to Sybil.

„Bolí to.“

Dáma v purpurovom podíde ku mne. Keď sa predkloní, aby odopla remene – najskôr pravý, potom ľavý –, prsami sa mi dotkne tváre. Len čo mi vyslobodí ruky, inštinktívne zdvihnem pravú, aby som sipoškriabala kožu pod vlasmi. Namiesto nich však narazím na bavlnenúčiapku. V hneve ju prudko strhnem a oboma rukami si prehmatám hlavu. Objavím rady káblikov. Jeden vytrhnem – koža ma zaštípe –a podržím ho pred očami: je ružový. Na zápästí mám oranžový plastovýnáramok. Prižmúrim oči, aby som lepšie zaostrila na slová. Po chvílizbadám veľké písmená: RIZIKO ÚTEKU.


PRVÁ ČASŤ

ŠIALENSTVO

V hlave som pocítila čudný bzukot krídel.

virginia woolfová: Denník spisovateľky:

Úryvky z Denníka Virginie Woolfovej



3

1. KAPITOLA

STRACH Z PLOŠTÍC

V

šetko sa možno začalo vtedy, keď ma uštipla ploštica, ktorá vôbec

neexistovala.

Jedného rána som sa prebudila a na veľkej modrofialovej žile ľavej ruky som si všimla dve červené bodky. Práve sa začal rok 2009 a New York zachvátil strach z ploštíc – zamorili kancelárie,predajne  odevov, kiná, lavičky v  parkoch. Zvyčajne sa takýmito vecami netrápim, už dve noci za sebou sa mi však snívalo o  plošticiach dlhých ako prst. Moje obavy boli opodstatnené, no hoci somgarsónku dôkladne prezrela, nenašla som ani jedinú plošticu alebo dôkaz jej prítomnosti. Výnimkou boli iba dve ranky po uštipnutí. O  pomoc som požiadala deratizátora, prepracovaného Hispánca, čo prehľadal celý byt, nadvihol rozkladaciu pohovku a  baterkou osvetlil miesta, ktoré mi nikdy predtým nenapadlo vyčistiť.Vyhlásil, že v garsónke nie sú nijaké ploštice. Neverila som mu, a tak som ho požiadala, aby prišiel ešte raz a byt postriekal. Navrhol, aby som chvíľu počkala a nevyhadzovala astronomickú sumu za odstránenie zamorenia, ktoré vraj existuje iba v mojej mysli. Slúži mu to ku cti. Vyvíjala som však naňho tlak, lebo som bola presvedčená, že byt, posteľ a telo mi zaplavili ploštice. Napokon sľúbil, že sa vrátia garsónku deratizuje.

Pred kolegami som sa usilovala zatajiť čoraz väčší nepokoj. Nikto by predsa nechcel mať nič spoločné s  človekom, ktorému zamorili byt ploštice.

Keď som teda na druhý deň prišla do práce, nenútene somkráčala redakciou denníka New York Post k  svojmu boxu. Ranky po uštipnutí som si starostlivo skryla a snažila som sa pôsobiť prirodzene, normálne. Niežeby slovo normálny v Poste znamenalo veľa.


4 MOZOG V PLAMEŇOCH

Hoci sa náš denník preslávil posadnutosťou všetkým novým, sú takmer rovnako staré ako celá krajina. Roku 1801 ich založilAlexander Hamilton a vychádzajú najdlhšie zo všetkých nepretržitevydávaných novín v USA. Počas prvého storočia svojej existenciepodorovali abolicionizmus a prispeli k zriadeniu Central Parku. Dnes je redakcia priestranná, no dusná. Vynímajú sa v  nej rady otvorených boxov a  množstvo kartotečných skríň so zabudnutými dokumentmi, do ktorých už desaťročia nikto nenazrel. Steny zdobia hodiny, čo nejdú, mŕtve kvety, ktoré ktosi zavesil hore nohami, aby vyschli, fotografia opice jazdiacej na borderskej kólii a veľký penový prst s  nápisom Six Flags. Všetko sú to spomienkové predmety z  miest, kam poslali reportérov. Počítače zastarali a  kopírovacie stroje veľkosťou pripomínajú malé poníky. Z  neveľkej miestnosti, ktorá kedysi slúžila ako fajčiarsky salónik, sa stal sklad. Ošúchaná tabuľa na dverách upozorňuje, že fajčiareň je zrušená. Akobyhrozilo, že si niekto príde zafajčiť priamo medzi monitorya videozariadenia. Takto už sedem rokov – odkedy som sem ako sedemnásťročná prišla na prax – vyzerá môj excentrický svet.

Miestnosť pulzuje aktivitou, najmä keď sa blíži uzávierka.Rozlieha sa po nej ťukanie klávesníc, krik redaktorov, chechot reportérov. Vyzerá to tam ako v typickej redakcii bulvárneho plátku.

„Kde je tá skurvená fotka, ku ktorej patrí táto legenda?“

„Nevedel, že je prostitútka? Ako je to možné?“

„Akú farbu mali ponožky muža, ktorý skočil z mosta?“

Redakcia pripomína bar, v ktorom sa nepodáva alkohol. Hemžia sa v nej ľudia posadnutí správami a nadopovaní adrenalínom.Takéto typy nájdete iba v Poste: najgeniálnejších autorov titulkovv odvetví, ostrieľaných a agresívnych lovcov exkluzívnych správ,vorkoholikov, ktorí patria k osobnostiam typu A a vyznačujú sa chameleónskou schopnosťou spriateliť sa takmer s každým – alebo si ho popudiťproti sebe. Väčšinu dní však v miestnosti vládne pokoj. Všetci totižmlčky čítajú súdne dokumenty, záznamy rozhovorov či noviny. Často, napríklad aj dnes, je v redakcii ticho ako v hrobe.

Aby som sa hneď zrána pustila do práce, vykročím k svojmustolu. Kľučkujem pomedzi rady boxov označených zelenýmimanhattanskými tabuľami: Liberty Street, Nassau Street, Pine Street,


STRACH Z PLOŠTÍC 5

liam Street. Sú to spomienky na časy, keď Post sídlil v  historickej

štvrti South Street Seaport a  tieto ulice ho obklopovali. Potichu

vkĺznem do svojho boxu a posadím sa. Hneď vedľa pracuje Angela,

moja najbližšia priateľka v  denníku. Nervózne sa na ňu usmejem

a spýtam sa: „Vieš niečo o rankách po uštipnutí plošticou?“ Dúfam,

že otázka sa v mĺkvej miestnosti priveľmi neozýva.

Predtým som často žartovala, že ak niekedy budem mať dcéru, chcela by som, aby bola ako Angela. Hoci je odo mňa staršia iba o niekoľko rokov, v mnohých ohľadoch sa pre mňa stala hrdinkou redakcie. Zoznámila som sa s ňou pred troma rokmi. Táto skromná mladá žena z Queensu prešla do Postu z jedného maléhotýždenníka. Pod tlakom, čo na ňu pôsobil vo veľkomestskom tabloide, však vyzrela na jednu z  najtalentovanejších reportérok. Chrlila jednu skvelú reportáž za druhou. V piatok neskoro večer by ste juzvyčajne našli za počítačom – na rozdelenej obrazovke by písala štyrireortáže naraz. Jednoducho som ju musela obdivovať. A teraz som potrebovala jej radu.

Keď začula obávané slovo ploštica, okamžite si posunula stoličku ďalej odo mňa. „Nevrav, že ich máš aj ty,“ povedala so šibalským úsmevom. Ukázala som jej ruku, no skôr ako som sa dostalak strastiplnému príbehu, zazvonil telefón.

„Si pripravená?“ Bol to Steve, nový šéfredaktor nedeľného vydania, do ktorého som prispievala aj ja. Do tejto funkcie hovymenovali napriek tomu, že iba nedávno oslávil tridsaťpäť rokov. Hoci ku mne pristupoval priateľsky, naháňal mi strach. Každý utorok všetci reportéri predstavovali svoje návrhy do nedeľného vydania. Keď som začula Stevov hlas, uvedomila som si, že na dnešnú poradu som si nič nepripravila. Podľahla som panike. Zvyčajne som prišla aspoňs troma premyslenými nápadmi. Neboli vždy skvelé, no zakaždým som niečo navrhla. Teraz som nemala v  rukáve vôbec nič, nebola som schopná blufovať ani päť minút. Ako som čosi také mohla dopustiť? Na poradu sa nedalo zabudnúť, bol to týždenný rituál, na ktorý sme sa všetci starostlivo pripravovali, dokonca aj počas dovolenky.

Ploštice mi celkom vypadli z hlavy. Vstala som a vytreštila som oči na Angelu. Nahovárala som si, že keď vojdem do Stevovejkancelárie, všetko bude v poriadku.


6 MOZOG V PLAMEŇOCH

Nervózne som kráčala po „Pine Street“ za šéfredaktorom. Sadla som si vedľa Paula, redaktora nedeľných správ a  blízkeho priateľa, ktorý ma školil od druhého ročníka vysokej školy. Kývla somnaňho, no nepozrela som mu do očí. Popravila som si doškriabanéokuliare so širokým rámom, aké nosila Diane Keatonová vo filmeAnnie Hallová. Jeden priateľ a  publicista ich raz opísal ako formu antikoncepcie: „Ak si ich nasadíš, nikto sa s tebou nevyspí.“

Chvíľu sme mlčky sedeli. Prítomnosť ostrieľaného redaktora, ktorého som dôverne poznala, ma trochu upokojila. Vlasy mupredčasne zbeleli a  slovo kurva používal rovnako často ako predložky. Pripomínal staršiu generáciu novinárov a ako redaktor bol vskutku geniálny.

Zoznámil nás jeden rodinný priateľ. Keď som chodila do druhého ročníka vysokej školy, Paul si v lete preveril moje reportérskeschopnosti. Potom som niekoľko rokov sledovala aktuálne udalostia poskytovala informácie reportérovi, ktorý písal samotné reportáže.Naokon ma Paul poveril prvou veľkou úlohou – napísať článok o hýrení na mužskom internáte Newyorskej univerzity. Keď som sa vrátila s reportážou a fotografiami, na ktorých hrám pivný pingpong(loptička má skončiť v pohári piva na druhom konci stola), ocenil moju odvahu. Hoci škandalózny článok nikdy nevyšiel, Paul mi prideľoval ďalšie reportáže a  roku 2008 som začala pracovať na plný úväzok. Ako som teraz celkom nepripravená sedela v Stevovej kancelárii,cítila som sa ako začiatočníčka, nehodná Paulovej dôvery a obdivu.

Ticho sa prehlbovalo, až som napokon zdvihla zrak. Steve a Paul na mňa v očakávaní uprene hľadeli. Začala som rozprávať v nádeji, že na niečo prídem. „Na jednom blogu som čítala zaujímavý príbeh...“ vyšlo zo mňa. Zúfalo som sa usilovala pozliepať kúskyrodiacich sa nápadov.

„To nestačí,“ prerušil ma Steve. „Musíš prinášať zaujímavejšienávrhy, dobre? A nech sa ti už nestane, že neprídeš s ničím.“ Paul,červený v  tvári, iba prikývol. Odkedy som začala pracovať v stredoškolských novinách, v žurnalistike mi prvý raz niečo nevyšlo. Ako som odchádzala z  porady, bola som zo seba zúrivá. Nevedela som pochopiť, prečo som prejavila takú neschopnosť.

„Si v poriadku?“ spýtala sa ma Angela, keď som sa vrátila k stolu.


STRACH Z PLOŠTÍC 7

„Áno, len sa mi nedarí v  práci. O  nič nejde,“ žartovala som s vážnou tvárou.

Priateľka sa zasmiala, pričom odhalila šarmantne zakrivenérezáky. „No tak, Susannah. Čo sa stalo? Neber to vážne. Si profíčka.“

„Ďakujem, Ang,“ povedala som a  odpila som si z  vlažnej kávy. „Dnes sa mi jednoducho nedarí.“

Večer som kráčala západne od News Corp. Building na Šiestej avenue a  cez Times Square, hemžiace sa turistami, a  pokračovala som k bytu v Hell’s Kitchen. Rozmýšľala som nad pohromami,ktoré sa na mňa v ten deň zosypali. Akoby som si chcela vyskúšať život typického newyorského spisovateľa, prenajala som si stiesnenúgarsónku a spávala som na rozkladacej pohovke. Z desivo tichého bytu som mala výhľad na dvor, čo patril niekoľkým nájomným domom. Často ma neprebudili policajné sirény či hrmot smetiarskych áut, ale sused, ktorý vyšiel na balkón a začal hrať na akordeóne.

Hoci ma deratizátor ubezpečil, že sa nemusím ničoho obávať,ešte stále som bola posadnutá štípancami. Pripravovala som byt na postrek a  celú noc som vyhadzovala veci, v  ktorých by sa mohli skrývať ploštice. Medzi odpadkami skončili moje milovanévýstrižky z Postu, stovky článkov, ktoré mi pripomínali bizarnosťnovinárskej práce: obete a podozriví, nebezpečné slumy, väznicea nemocnice, dvanásťhodinové zmeny, počas ktorých som sa triasla od zimy v autách fotografov a čakala na príležitosť „cvaknúť“ celebrity. Vždy som si vychutnávala každú minútu. Prečo sa mi odrazu prestalo dariť?

Keď som tieto poklady hádzala do vriec na odpadky, pristavila som sa pri niektorých titulkoch. Do očí mi padla najvýznamnejšia reportáž mojej dovtedajšej kariéry – exkluzívny rozhovor s únoscom detí Michaelom Devlinom za múrmi väznice. Celoplošné médiájeho osud intenzívne sledovali. Hoci som chodila do poslednéhoročníka na Washingtonovej univerzite v St. Louis, Devlin sa so mnou pozhováral dva razy. Tým sa však príbeh neskončil. Keď článokvyšiel, Devlinovi právnici šaleli. Spustili očierňovaciu kampaň proti Postu a žiadali súdny zákaz zverejňovať informácie o prípade.O mojich metódach sa v priamom prenose diskutovalo v miestnychi celoplošných televíziách. Spochybňovali sa etické aspekty rozhovorov


8 MOZOG V PLAMEŇOCH

vo väzniciach a  správanie tabloidov ako takých. V  tom čase som

Paulovi niekoľko ráz zavolala so slzami v  očiach. Tieto telefonáty

nás zblížili. Noviny a redaktori sa napokon postavili na mojustranu. Hoci mnou tento zážitok otriasol, podnietil môj záujema väznice som začala navštevovať pravidelne. Devlinovi napokon vymerali

tri doživotné tresty.

Nasledovala reportáž o  implantátoch v  oblasti sedacích svalov s titulkom Nebezpečenstvo číha v pozadí. Dodnes sa na ňom smejem. Musela som pracovať v  utajení. Vydávala som sa za striptérku, čo chce využiť lacné, no nezákonné skrášľovacie služby istej ženy,ktorá ich poskytovala v izbe jedného hotela v centre mesta. Keď som tam stála s nohavičkami okolo členkov, snažila som sa potlačiťzahanbenie. Žena mi totiž oznámila, že chce „tisíc dolárov za každú polovicu zadku“, teda dvakrát viac, ako si vypýtala od zákazníčky, ktorá prišla do Postu s námetom na reportáž.

Novinárstvo ma vzrušovalo. Vždy som rada žila realitu, ktorápriomína skôr bájku ako úplnú fikciu. Ani vo sne mi však nenapadlo, že môj život nadobudne bizarný charakter a budú o ňom písaťpriamo v mojom milovanom tabloide.

Hoci som sa pri spomienke na reportáž o  implantátoch usmiala, výstrižok som pridala k čoraz väčšej kope odpadkov. Tam, kam patrí, povedala som si žartovne napriek tomu, že tieto šialenépríbehy pre mňa znamenali všetko. V  tej chvíli mi bezcitné vyhadzovanie plodov niekoľkoročnej práce pripadalo nevyhnutné, vôbec sa však ku mne nehodilo. Až dovtedy som totiž z nostalgie nebola ochotná vzdať sa básní, ktoré som napísala vo štvrtom ročníku, ani vyše dvadsiatich denníkov pochádzajúcich z druhého stupňazákladnej školy. Medzi strachom z ploštíc, zábudlivosťou v prácia náhlym nutkaním robiť poriadok v  domácnosti som nevidela nijakú súvislosť. Navyše som netušila, že posadnutosť plošticami môže byť prejavom psychózy. Bludná parazitóza (Ekbomov syndróm) je málo známa, lebo tí, ktorí ňou trpia, sa s imaginárnym zamorenímväčšinou obrátia na deratizátorov alebo kožných lekárov, nie napsychiatrov. Preto im poruchu často nikto nediagnostikuje.

Ako sa ukázalo, môj problém bol oveľa vážnejší než svrbiacepredlaktie či zábudlivosť.


STRACH Z PLOŠTÍC 9

Aby som vytvorila akúsi bezplošticovú zónu, celé hodiny sombalila potenciálne kontaminované predmety. Vôbec som sa všaknecítila lepšie. Keď som si kľakla k čiernym vreciam na odpadky, silno mi zovrelo žalúdok – asi tak, ako keď vás blízky človek hlbokozarmúti alebo zomrie. Len čo som vstala, do hlavy mi ako sekerazaťala ostrá bolesť príznačná pre migrénu. Tou som však nikdypredtým netrpela. Vratko som kráčala ku kúpeľni. Telo vrátane nôh ma nechcelo poslúchať. Zdalo sa mi, že sa brodím tečúcim pieskom. Určite na mňa ide chrípka, pomyslela som si.

k

Nešlo o  chrípku ani o  skutočné ploštice. Do tela mi však možno

vnikol akýsi choroboplodný mikroorganizmus a uviedol do pohybu

kolotoč udalostí. Možno som ho vdýchla vtedy, keď na mňaniekoľko dní predtým v  metre kýchol nejaký podnikateľ. Všetkých vo

vozni pokropil miliónmi vírusových častíc. Alebo som čosi zjedla.

Prípadne do mňa niečo vošlo cez drobnú ranku na koži, možno cez

jeden zo záhadných štípancov.

Vidíte, zase to na mňa ide.

Lekári nevedia, ako sa moja choroba začala. Ak na vás niekto kýchne, s najväčšou pravdepodobnosťou dostanete nádchu. Mne sa však život obrátil hore nohami a  hrozilo, že jeho zvyšok strávim v psychiatrickom zariadení.


2. KAPITOLA

DIEVČA V ČIERNEJ ČIPKOVANEJ

PODPRSENKE

K

eď som sa po niekoľkých dňoch prebrala v priateľovej posteli,cítila som sa spokojná a  uvoľnená. Migréna, porada a  ploštice mi

pripadali ako vzdialená minulosť. V  predchádzajúci večer som

Stephena zobrala na prvé stretnutie s otcom a s nevlastnou matkou

Giselle. Konalo sa v ich nádhernom dome obloženom hnedýmpieskovcom v Brooklyn Heights. Priateľ sa s mamou stretol už predtým.

Keď som mala šestnásť rokov, rodičia sa rozviedli. Mama mi vždy

bola bližšia, preto sme ju navštevovali častejšie. Otec však neraznaháňal strach a nikdy sme nemali otvorený vzťah. (Hoci s Giselle sa

zosobášili pred viac než rokom, bratovi a mne to prezradili ibanedávno.) Na večeri panovala príjemná, srdečná atmosféra. Jedlo bolo

skvelé a pilo sa víno. Keď sme so Stephenom odchádzali, boli sme

presvedčení, že sme zanechali dobrý dojem.

Hoci otec neskôr priznal, že pri prvom stretnutí Stephena vnímal

ako dočasného, nie ako dlhodobého priateľa, nemohla som s  ním

súhlasiť. Chodili sme spolu len krátko, no poznali sme sa už šesť

rokov. Keď som mala osemnásť rokov,  pracovali sme v  tom istom

obchode s cédečkami v Summite v štáte New Jersey. Cez pracovné

dni sme sa zdvorilo doberali, vzťah sme však neprehlbovali najmä

preto, lebo Stephen bol odo mňa o sedem rokov starší (pre tínedžerku

to bola nepreklenuteľná veková priepasť). Jedného večerav predchádzajúcu jeseň sme na seba narazili na večierku nášho spoločného

priateľa v bare vo štvrti East Village. Štrngli sme si f ľašami pivaSierra Nevada a vďaka spoločnej averzii k šortkám a vášnivému obdivu

k Dylanovmu albumu Nashville Skyline sme sa zblížili. Stephen ma

očaril svojím nenúteným správaním, dalo sa s ním zostať vonkucelú noc. Bol to hudobník s dlhými neučesanými vlasmi, kostnatým

10


DIEVČA V ČIERNEJ ČIPKOVANEJ PODPRSENKE 11

telom fajčiara a encyklopedickými vedomosťami o hudbe. Jehonaj

príťažlivejšou črtou však vždy boli oči – dôverčivé,  čestné, nič

neskrývajúce. Práve vďaka nim som mala pocit, že som s  ním

chodila odjakživa.

Keď som v  to ráno ležala v  posteli v  jeho obrovskej (v  porovnaní

s mojou) garsónke v Jersey City, uvedomila som si, že ju mám iba pre

seba. Stephen odišiel nacvičovať so skupinou a celý deň bude preč.

Môžem zostať dnu a kedykoľvek odísť. Asi pred mesiacom sme sito

tiž vymenili kľúče. Bolo to prvý raz, čo som s  nejakým priateľom

urobila čosi také, nepochybovala som však, že som sa rozhodlaspráv

ne. Bolo nám spolu veľmi dobre – dôverovali sme si, jeden pridru

hom sme sa cítili v bezpečí, boli sme šťastní. Ako som ležalav poste

li, sčista-jasna som dostala neodolateľný nápad: Prečítaj si jeho

e-maily.

Táto iracionálna žiarlivosť pre mňa vôbec nebola typická. Nikdy

som sa nedala zlákať ani na úvahy tohto typu. Teraz som však

otvorila Stephenov MacBook a začala som si prezerať elektronickú

poštu. Nezamýšľala som sa nad tým, čo vlastne robím. Prehrabá

vala som sa bežnými e-mailmi, ktoré mali už niekoľko mesiacov.

Napokon som triumfálne klikla na poštu, čo mu nedávno poslala

bývalá priateľka. Predmet znel: „Páči sa ti to?“ Od zúrivosti sa mi

rozbúšilo srdce. Poslala mu fotografiu, na ktorej zvodne pózuje

s našpúlenými perami a stavia na obdiv nový gaštanovohnedý účes.

Napriek tomu, že Stephen jej vôbec neodpovedal, pocítila som

nutkanie udrieť do notebooku päsťou alebo ho hodiť na druhýko

niec izby. To však nebolo všetko. Celkom som sa dala uniesťzúri

vosťou a ďalej som sa prehrabávala korešpondenciou, ktorázachytá

vala ich ročný vzťah. Väčšina e-mailov sa končila dvoma slovami:

„Ľúbim ťa.“ So Stephenom sme si ich však ešte nepovedali. Laptop

som prudko zavrela. Bola som ako besná, no netušila som prečo.

Vedela som, že odkedy sme spolu začali chodiť, nerozprával sa s ňou

a  neurobil nič nevhodné, ale cítila som nutkanie hľadať dôkazy

nevery aj inde.


12 MOZOG V PLAMEŇOCH

Po špičkách som podišla k žltému bielizníku od spoločnosti IKEA – a zostala som stáť ako obarená. Čo ak si v garsónke nainštaloval kamery? Nie, kto by si tajne nahrával domácnosť, keď je preč? Azda iba priveľmi horliví rodičia, ktorí chcú sledovať novú pestúnku. V mysli sa mi však rojili ďalšie otázky: Čo ak ma špehuje? Čo ak ma testuje? Hoci mi táto nezvyčajná paranoja naháňala strach, otvárala som jednu zásuvku za druhou, prehrabávala som sa oblečeníma hádzala som ho na zem. Napokon som narazila na zlatú žilu:kartónovú škatuľu ozdobenú nálepkami skupiny. Skrývali sa v nej stovkylistov a  fotografií, z  ktorých väčšina pochádzala od Stephenových bývalých priateliek. Objavila som dlhú zarámovanú sériu snímok z fotobúdky, na ktorých bol s poslednou priateľkou. Špúlili pery,túžobne hľadeli jeden na druhého, smiali sa a bozkávali. Odohrávalo sa to priamo pred mojimi očami, akoby som si listovala detskú pohyblivú obrázkovú knižku. Sledovala som, ako sa do seba zaľubujú. Nasledovala fotografia toho istého dievčaťa v  priehľadnej čipkovanej podprsenke s rukami na kostnatých bokoch. Vlasy malo odfarbené, no pôsobilo príťažlivo, nie samopašne. Pod snímkou som objavila za priehrštie listov, ručne písaných poznámok, ktorépochádzali z čias, keď bol Stephen tínedžer. V liste, ktorý ležal hneďnavrchu, to isté dievča tvrdilo, ako veľmi mu Stephen počas pobytu vo Francúzsku chýba. Nesprávne používalo slovo ich a namiestorozhodne písalo rozchodne. Natoľko ma to nadchlo, že som sa nahlasrozosmiala (či skôr škrekľavo zachechtala).

Keď som siahla po ďalšom liste, v  zrkadle almary som zbadala svoj odraz. Mala som na sebe iba spodnú bielizeň a medzi stehnami som zvierala Stephenovu súkromnú ľúbostnú korešpondenciu. Zo zrkadla na mňa hľadela neznáma tvár: vlasy som mala strapaté, tvár skrivenú. Takto sa predsa nesprávam, pomyslela som si zhnusene. Čo sa to so mnou deje? Ešte nikdy v  živote som nestrkala nos do priateľových vecí.

Rozbehla som sa k  posteli a  otvorila som mobilný telefón. Premárnila som dve hodiny, no zdalo sa mi, že to boli iba dve minúty. O  chvíľu sa vrátili migréna a  nevoľnosť. Vtedy som si prvý raz všimla, že mám čosi s ľavou rukou – cítila som v nej mimoriadne silné mravčenie. Zatínala a uvoľňovala som päsť, aby som tŕpnutie


DIEVČA V ČIERNEJ ČIPKOVANEJ PODPRSENKE 13

zmiernila, ešte väčšmi však zosilnelo. Podišla som k bielizníku, aby

som Stephenove veci vrátila na miesto. Nechcela som totiž, abyzis

til, že som sa mu v nich hrabala. Nepríjemné pálenie som sapokú

šala ignorovať. Po chvíli som si však ľavú ruku celkom prestala

cítiť.


3. KAPITOLA

CAROTA

M

ravčenie celé dni neustupovalo. Väčšmi ma však trápili pocit

viny a úžas nad tým, ako som sa v to nedeľné ránov Stephenovej izbe správala. Keď som na druhý deň prišla do práce, požiadala

som o pomoc Mackenzie, redaktorku pre špeciálne reportážea priateľku, ktorú by vďaka jej vzornému správaniu mohli obsadiť doseriálu Mad Men.

„Urobila som čosi veľmi zlé,“ zdôverila som sa jej pred News Corp. Building. V zimnom kabáte, ktorý mi očividne nesedel, som sakrčila pod strieškou. „Sliedila som v Stephenovej garsónke. Našla som množstvo fotiek jeho bývalej priateľky. Všetky som si poprezerala. Akoby som bola posadnutá.“

Chápavo na mňa pozrela a odhrnula si z pliec vlasy. „To je všetko? Nie je to také hrozné.“

„Mackenzie, je to šialené. Myslíš si, že je to následok hormonálnych zmien? Užívam antikoncepciu.“ Nedávno som si začala lepiť náplasť.

„No tak,“ protirečila mi. „Robia to všetky ženy, Susannah, najmä Newyorčanky. Sme súťaživé. Nebuď na seba taká tvrdá. No už to viac nerob.“ Mackenzie neskôr priznala, že ju neznepokojilo samotné sliedenie, ale moja prehnaná reakcia naň.

Zbadala som, že neďaleko nás fajčí Paul. Položila som murovnakú otázku. Mohla som sa totiž spoľahnúť, že mi odpovie úprimne. „Nie, nie si šialená,“ ubezpečil ma. „A netráp sa. Každý muž siodloží fotku alebo niečo iné od svojej bývalej priateľky. Je to vojnová korisť,“ vysvetľoval mi ochotne. Pokiaľ išlo o pohľad z mužskejperspektívy, Paulovi som mohla dôverovať. Správal sa totiž ako typický chlap: jedol náruživo (dvojitý cheeseburger so slaninou a  s mäsovým výpekom), venoval sa hazardu (v kasíne Borgata v Atlantic Ci- 14


CAROTA 15

ty za stolom, kde sa hrá očko, raz prišiel o 12 000 dolárov) a bujaro

sa zabával (po výhre si dožičil whisky Johnnie Walker Blue,v opačnom prípade Macallan 12).

Keď som sa vrátila k stolu, uvedomila som si, že si znovu necítim ľavú ruku. Alebo mravčenie nikdy neustúpilo? Tentoraz sa totiž rozšírilo na celú ľavú polovicu tela až k prstom nôh. Vyvádzalo ma to z miery. Netušila som, či sú obavy namieste, a tak som zavolala Stephenovi.

„Neviem to vysvetliť, jednoducho strácam citlivosť,“ povedala som do telefónu. Keďže kábel pevnej linky sa zamotal, hlavu som držala rovnobežne so stolom.

„Je to obyčajné mravčenie?“ spýtal sa. Počula som, ako v pozadí na gitare zahral niekoľko akordov.

„Možno, neviem. Taký čudný pocit som ešte nikdy nemala,“priznala som.

„Je ti zima?“

„Ani nie.“

„Ak sa ti citlivosť neobnoví, asi by si mala zájsť za doktorom.“Vyvrátila som oči dohora. Poradil mi to totiž človek, ktorý lekáranenavštívil už roky. Potrebovala som počuť ďalší názor. Len čo sme so Stephenom položili, na stoličke som sa obrátila k Angele.

„Nekýchla si alebo si sa nezohla v čudnom uhle?“ spýtala sa ma. Jej tete totiž nedávno pri kýchnutí vyskočila platnička. Prejavilo sa to poruchou citlivosti.

„Podľa mňa by si sa mala dať vyšetriť,“ ozvala sa spoza stolaďalšia reportérka. „Možno som videla priveľa epizód Záhadnejdiagnózy, ale na svete existuje množstvo desivých chorôb.“

Odbila som ju so smiechom, v hlave mi však tancovaliplamienky pochybností. Hoci zveličovanie patrilo k profesionálnymdeformáciám kolegýň, keď som v  ich hlase zacítila obavy, bezstarostný prístup som prehodnotila. Počas obednej prestávky som sa rozhodla, že zavolám svojmu gynekológovi Elimu Rothsteinovi. V tom čase som ho vnímala skôr ako priateľa než ako lekára. Staral sa ešte o moju mamu, keď ma nosila pod srdcom.

Väčšinou pôsobil uvoľnene. Bola som mladá,  zdravá a  on mi vravel, že všetko je v poriadku. Zvykla som si na to. Keď som mu


16 MOZOG V PLAMEŇOCH

však opísala príznaky tentoraz, zvyčajná srdečnosť mu z  hlasu vyrchala. „Čo najskôr navštívte neurológa. A okamžite vysaďteantikoncepciu.“ Ešte v to isté popoludnie ma objednal u istéhopopredného neurológa.

Gynekológova reakcia ma znepokojila. Zavolala som si taxík.Vyrazil von z centra a kľučkoval popoludňajšou premávkou. Napokon som vystúpila pred pôsobivou budovou vo štvrti Upper East Side. Veľkolepý vestibul strážili vrátnici. Jeden z  nich ma nasmeroval k  neoznačeným dreveným dverám vpravo. Kontrast medzi foyer s krištáľovým lustrom a ničím nezaujímavou čakárňou ma privádzal do rozpakov. Akoby som sa v čase vrátila do sedemdesiatych rokov. Sadnúť som si mohla do jedného z troch farebne nezladenýchtvídových kresiel alebo na svetlohnedú flanelovú pohovku. Zvolila som si druhú možnosť. Usilovala som sa, aby som sa v strede gaučanepreadla. Na stenách sa vynímalo niekoľko malieb: pastorálnascenéria, dvorný šašo a  atramentová skica akéhosi božsky pôsobiaceho muža s dlhou bielou bradou, ktorý držal v rukách nástrojpripomínajúci chirurgickú ihlu. Keď som si prezerala chaotickú výzdobu, rozmýšľala som, či všetko vrátane nábytku pochádza z garážového výpredaja, alebo z vecí vyhodených na chodník.

Na recepcii viselo niekoľko tabúľ s  dôraznými upozorneniami: VO VESTIBULE, PROSÍM, NETELEFONUJTEA NEČAKAJTE NA PACIENTOV! VŠETKY DOPLATKY MUSÍTE UHRADIŤ PRED NÁVŠTEVOU LEKÁR A!

„Som objednaná u doktora Baileyho,“ ozvala som sa. Recepčná sa neusmiala a  nepozrela na mňa, iba ku mne prisunula podložku s tlačivom. „Vyplňte to a počkajte.“

Preletela som formulár. Anamnéza sa hádam ešte nikdyneodoberala tak jednoducho. Nejaké lieky? Nie. Alergie? Nie. Prekonané choroby či podstúpené operácie? Pri tejto otázke som sa na chvíľu pristavila. Asi pred piatimi rokmi mi v driekovej oblastidiagnostikovali melanóm. Zachytili ho včas a  jeho odstránenie si vyžiadalo iba menší chirurgický zákrok. Napriek tomu, že rakovinu som dostala vo veľmi mladom veku, na zdravie som priveľmi nedbala. Dalo by sa povedať, že som sa správala detinsky. Odhypochondra som mala tak ďaleko, ako si viete predstaviť. Aby ma mama


CAROTA 17

dostala na pravidelné lekárske prehliadky, musela mi niekoľko ráz

volať a prosiť ma. To, že som k neurológovi prišla dobrovoľnea sama, znamenalo veľa. Obavy gynekológa, ktoré preňho vôbec neboli typické, ma totiž šokovali a  znervóznili. Potrebovala som

odpovede.

Aby som zostala pokojná, upierala som zrak na najčudnejšiua najestrofarebnejšiu maľbu v čakárni – zdeformovanú abstraktnúľudskú tvár načrtnutú čiernou farbou. Vynímali sa na nej žiarivé základné farby – mala červené zrenice, žlté oči, modrú bradu a čierny nos pripomínajúci šípku. Upútala ma úsmevom bez piera nepríčetným výrazom v očiach. Maľba sa mi zapísala do pamäti a v ďalších mesiacoch som si na ňu niekoľko ráz spomenula. Keď som sa mala najhoršie, upokojila ma, niekedy popudila, inokedy vyprovokovala. Vysvitlo, že je to dielo Joana Miróa z roku 1978 s názvom Carota (Mrkva).

„CALAHANOVÁ!“ skríkla sestra, pričom mi skomolila meno. Bola to bežná, ospravedlniteľná chyba. Vykročila som vpred.Vpustila ma do prázdnej vyšetrovne a podala mi zelený bavlnený plášť. Po chvíli sa spoza dverí ozval barytón: „Klop-klop!“ Doktor Saul Bailey pôsobil starootcovsky. Predstavil sa a podal mi ruku –jemnú, no pevnú. V mojej malej ruke vyzerala mäsitá a veľká. Rozprával rýchlo: „Takže ste Eliho pacientka. Povedzte mi, čo vám je.“

„Pravdupovediac, neviem. Je to čudné, no strácam citlivosťv ruke.“ Mávla som ľavou rukou, aby som ilustrovala, čo vravím. „Aj v nohe.“

„Hmm,“ ozval sa a začítal sa do mojej zdravotnej dokumentácie. „Prekonali ste lymskú boreliózu?“

„Nie.“ Na jeho správaní bolo čosi, čo ma nútilo ubezpečiť ho:Zabudnite na to, som v poriadku. Z nejakého dôvodu som munechcela byť na príťaž.

Prikývol. „Dobre teda, pozrime sa na to.“

Pustil sa do bežného neurologického vyšetrenia. Neskôrnasledovali stovky ďalších. Kladivkom mi otestoval reflexy, ceruzkovoubaterkou mi zasvietil do očí a  sledoval zúženie zreníc, do vystretých horných končatín sa mi zaprel rukami, aby zhodnotil svalovú silu. Potom ma požiadal, aby som zatvorila oči a prstami sa dotkla nosa.


18 MOZOG V PLAMEŇOCH

Cieľom bolo preveriť koordináciu pohybov. Napokon si poznačil

„normálny nález“.

„Odoberiem vám krv a dám urobiť bežné testy. A pošlem vás na magnetickú rezonanciu. Nevšimol som si nič nezvyčajné, ale pre istotu chcem vidieť aj sken,“ dodal.

Inokedy by som na magnetickú rezonanciu určite nešla, notentoraz som sa rozhodla, že lekára poslúchnem. V  čakárni laboratória ma privítal mladý štíhly technik. Mal čosi vyše tridsať rokov.Odviedol ma k prezliekarňam so súkromnou šatňou, podal mibavlnený plášť a požiadal ma, aby som si odložila oblečenie a šperky. Mohli by totiž negatívne ovplyvniť činnosť prístroja. Keď odišiel, vyzliekla som sa a zložila si šaty. Stiahla som si z prsta zlatý prsteň pre šťastie a vložila som ho do uzamykateľnej schránky. Pri promócii mi hodarovala nevlastná matka. Bol zo štrnásťkarátového zlata a vynímalo sa na ňom mačacie oko z  čierneho krveľa, ktoré podľa niektorých kultúr odpudzuje zlých duchov. Technik na mňa počkal predprezliekarňou. Cestou k miestnosti s prístrojom sa usmieval. Podoprel ma na plošine, nasadil mi na hlavu prilbu, holé nohy mi zakryldekou a  prešiel do samostatnej miestnosti, aby odtiaľ celý proces sledoval.

Polhodinu som počúvala hlasné dunivé zvuky, potom sa z diaľky ozval technikov hlas: „Skvelá práca! Sme hotoví!“

Plošina sa vysunula z prístroja. Zložila som si prilbu, strhla deku a postavila sa na nohy. V nemocničnom plášti som sa cítilanepríjemne odhalená.

Technik sa na mňa široko usmial a oprel sa o stenu. „Čo robíte?“

„Pracujem pre isté noviny ako reportérka,“ odvetila som.

„Naozaj? Pre ktoré?“

„Pre New York Post.“

„No toto! Ešte nikdy som na vlastné oči nevidel skutočnúreportérku,“ priznal, keď sme sa vracali späť k  prezliekarňam. Mlčala som. Čo najrýchlejšie som sa obliekla a  rútila som sa k  výťahom. Chcela som sa vyhnúť ďalšiemu rozhovoru s technikom, lebo som bola presvedčená, že so mnou neobratne flirtuje. Hoci je vyšetrenie magnetickou rezonanciou nepríjemné, nie je ničím zaujímavé. Na toto konkrétne, najmä na nevinný rozhovor s  technikom, som si


CAROTA 19

však spomínala ešte dlho – podobne ako na obraz Carota. Môj

rozbúrený mozog totiž mužovmu ľahkému flirtovaniu časom dodal

zlovoľný charakter.

Po niekoľkých hodinách som zatúžila otočiť prsteňom na ľavejruke, ktorú som si ešte stále necítila. Náhle som si uvedomila, o  čo som v  ten znepokojivý deň prišla: v  uzamykateľnej schránke som nechala prsteň pre šťastie.

k

„Je to zlé, ak mi ustavične tŕpne ruka?“ spýtala som sa na druhý deň

v práci Angely. „Strácam citlivosť a nie som vo svojej koži.“

„Myslíš si, že máš chrípku?“

„Necítim sa dobre. Asi mám horúčku,“ podotkla som pri pohľade na ľavú ruku bez prsteňa. To, že som oň prišla, vo mne vyvolávalo úzkosť. Navyše mi prichádzalo zle od žalúdka. Neprestajne som myslela na stratený prsteň, no nenabrala som odvahu zavolať doordinácie. Nechcela som totiž počuť, že zmizol. Celkom iracionálne som si nahovárala: Lepšie je nevedieť. Uvedomovala som si, že pre chorobu nebudem môcť ísť na koncert Stephenovej skupiny Morgues, ktorý sa mal konať v bare vo štvrti Greenpoint v Brooklyne. Bola som z toho smutná. Keď na mňa Angela pozrela,poznamenala: „Na horúčku to nevyzerá. Čo keby som ťa odprevadila domov?“

Za normálnych okolností by som jej ponuku odmietla najmäpreto, lebo bol piatok večer a museli sme stihnúť termín. V takéto dni sme sa v redakcii zvyčajne zdržali najmenej do desiatej večer. Trpela som však nevoľnosťou, cítila som sa chorá a hnevala sa sama na seba, preto som Angele dovolila, aby ma odprevadila. Cesta mala trvať päť minút, no pretiahla sa na polhodinu. Prakticky po každom druhom kroku som musela zastať, lebo ma napínalo na vracanie. Keď smeprišli do môjho bytu, Angela trvala na tom, aby som sa telefonickyporadila s lekárom.

„Nie je to normálne. Chorá si už pridlho,“ upozornila ma.

Keďže ordinačné hodiny sa skončili, vytočila som horúcu linku. Čoskoro mi zavolal gynekológ, doktor Rothstein.


20 MOZOG V PLAMEŇOCH

„Mám pre vás dobrú správu. Na skenoch zo včerajška jenormálny nález. Navyše sme vylúčili možnosť mŕtvice a krvnej zrazeniny. Úprimne povedané, týchto dvoch vecí som sa obával najväčšmi,lebo ste užívali antikoncepciu.“

„To je skvelé.“

„Áno, ale pre istotu ju zatiaľ neberte,“ dodal. „Na skenoch som si všimol nepatrné zväčšenie niekoľkých miazgových uzlín v  krku. Preto sa domnievam, že pôjde o vírusovú infekciu, možnomononukleózu. Ešte však nemáme výsledky testov, ktoré by to potvrdili.“

Takmer som sa rozosmiala. Infekčná mononukleóza podvadsiatke! Keď som položila, Angela na mňa nedočkavo pozrela.„Mononukleóza, Angela. Mononukleóza.“

Napätie, ktoré sa jej až dovtedy zračilo v tvári, zmizlo. Vybuchla do smiechu: „Žartuješ? Choroba z bozkávania? Vari máš trinásť?“


4. KAPITOLA

ZÁPASNÍK

I

nfekčná mononukleóza. Odrazu som vedela pomenovať to, čo ma

sužovalo. Prinášalo mi to úľavu. Hoci sobotu som strávilav posteli a ľutovala sa, nasledujúci večer som nabrala sily. Spolu soStephenom, s jeho najstaršou sestrou Sheilou a jej manželom Royom sme

zašli na koncert Ryana Adamsa v  neďalekom Montclairi. Stretli

sme sa v miestnej írskej krčme a posadili sa do jedálenskej časti pod

starožitný luster. Zdalo sa mi, že svetlo, ktoré z  neho vystupuje,

tvorí chumáčiky. Objednala som si vyprážanú rybu s hranolčekmi,

no žalúdok sa mi dvíhal už pri jej predstave. Mlčky som sedela,

zatiaľ čo Stephen, Sheila a Roy spoločensky konverzovali. Dovtedy

som sa s nimi stretla iba niekoľko ráz. Radšej som nerozmýšľala nad

tým, aký dojem na nich robím. Vedela som, že by som sa malazaojiť do rozhovoru, no nedokázala som sa k tomu prinútiť. Určite si

myslia, že nemám nijakú osobnosť. Keď mi čašník priniesol rybu

s  hranolčekmi, okamžite som oľutovala, že som si ju objednala.

Bola to treska obalená v  hustom vyprážanom ceste. Zdalo sa mi,

že žiari. Vo svetle lustra sa na jej povrchu trblietal tuk. Odporne

mastné mi pripadali aj hranolčeky. Prehadzovala som jedlo z jednej

strany taniera na druhú a dúfala som, že nikto nepostrehne, že

nejem.

Do kabaretu sme prišli v predstihu, no hemžil sa ľuďmi. Stephen sa chcel dostať čo najbližšie k pódiu, preto sa pretláčal davom.Snažila som sa ho nasledovať, no uprostred hordy tridsiatnikov sa mizakrútila hlava a prišlo mi nevoľno.

Zavolala som naňho: „Nezvládnem to!“

Stephen sa vrátil ku mne. Aby som sa udržala na nohách, stála som vzadu a opierala sa o stĺp. Zdalo sa mi, že kabelka váži dvadsať

21


22 MOZOG V PLAMEŇOCH

kíl. Dávala som pozor, aby mi neskĺzla z pleca. Nemohla som jupoložiť na dlážku, lebo tam nebolo dosť priestoru.

Hudba v  pozadí zosilnela. Ryana Adamsa mám rada. Snažila som sa zabávať, no zmohla som sa iba na slabé tlieskanie. Zaskupinou viseli dve jedenapolmetrové neónové ruže modrej farby,z ktorých ma pálili oči. Cítila som energiu davu. Akýsi muž naľavo odo mňa si zapálil jointa. Zo sladkej vône dymu ma naplo na vracanie. Na šiji som neprestajne cítila horúci dych muža a ženy stojacich za mnou. Nevedela som sa sústrediť na hudbu. Koncert bol pre mňa utrpením.

Keď sa skončil, nasadli sme do Sheilinho auta, aby nás odviezla k Stephenovej garsónke v Jersey City. Všetci traja vzrušenerozprávali o tom, aká skvelá bola skupina. Ja som však mlčala. Mojaplachosť pripadala Stephenovi čudná – svoje názory som si nikdynenechávala pre seba.

„Páčil sa ti koncert?“ spýtal sa. Nato ma štuchol a chytil za ruku.

„Vôbec si naň nepamätám.“ Po víkende som si zobrala trojdňovú dovolenku. Bolo to veľa na každého, najmä na začínajúcu reportérku. Dovtedy som doredakcie Postu chodievala načas, aj keď som pracovala na reportážach o kluboch vo štvrti Meatpacking District a musela som byť hore aj do štvrtej ráno. Nikdy predtým som si nevzala dovolenku.

Napokon som sa rozhodla, že sa s ťažkosťami zdôverím mame. Keď som jej povedala o strate citlivosti, rozrušilo ju to najmä preto, lebo porucha bola jednostranná. Ubezpečila som ju, že príčinou je mononukleóza. Otec pri telefonickom rozhovore neprejavil také veľké obavy, na tretí deň dovolenky však trval na tom, že ma príde pozrieť na Manhattan. Stretli sme sa v prázdnom kine AMCTheater na Times Square, aby sme si pozreli premiéru filmu Wrestler.

„Snažil som sa na teba zabudnúť,“ povedal dcére Randy „Baranidlo“, odpísaný profesionálny zápasník, ktorého hral strhaný Mickey Rourke. „Tváril som sa, že neexistuješ, no už to nedokážem. Si moja dcérka. Som starý, zničený a  sám. Zaslúžim si byť


ZÁPASNÍK 23

sám. Nechcem však, aby si ma nenávidela.“ Po lícach mi tieklihorúce slzy. Zahanbene som sa usilovala dostať pod kontroluvzdúvajúcu sa hruď, no cítila som sa ešte horšie. Bez slova som vstalaa rozbehla som sa k toaletám. Vošla som do kabínky, zamkla som sa a do

sýtosti sa vyplakala. Keď som sa dala dokopy, umyla som si ruky

a  tvár. Plavovlásku v  strednom veku, ktorá stála pri neďalekom

umývadle a zvedavo si ma prezerala, som si nevšímala. Keď odišla,

uprene som sa zahľadela na svoju tvár v zrkadle. Dojal ma tak veľmi

Mickey Rourke? Alebo to, že ide o vzťah otca a dcéry? Môj otec ani

zďaleka nebol láskyplný. Výrazom ako „ľúbim ťa“ sa zvyčajnevyhýbal, dokonca aj vtedy, keď sa zhováral s deťmi. Tento zlozvyk sanaučil sám. Svojho otca pobozkal až vtedy, keď sa ocitol na smrteľnej

posteli. A teraz si vo svojom preplnenom programe našiel čas na to,

aby si vedľa mňa posedel v prázdnom kine. Áno, vyvádzalo ma to

z miery.

Vzchop sa, povedala som nečujne. Správaš sa absurdne.

Vrátila som sa k otcovi, ktorý si môj citový výlev pravdepodobne vôbec nevšimol, a  zvyšok filmu som dopozerala bez akýchkoľvek prejavov emócií. Keď sa skončili titulky, otec trval na tom, že ma odprevadí ku garsónke. Ponúkol sa, že ju prezrie, aby zistil, či sanaozaj nehemží plošticami. Bolo však jasné, že ho trápi moje zdravie a chce so mnou stráviť viac času.

„Takže podľa nich máš mononukleózu?“ Na rozdiel od matky, čo zbožne študovala zoznamy najlepších doktorov, ktoré vychádzali v časopise New York, otec lekárskemu stavu nikdy nedôveroval.Prikývla som a pokrčila plecami.

Keď sme sa priblížili ku garsónke, pocítila som nevysvetliteľný strach. Už som si naň začínala zvykať. Odrazu som si uvedomila, že nechcem, aby otec vošiel dnu. Rovnako ako väčšina rodičov, aj on ma ako tínedžerku karhal za špinavú izbu. Hoci som na to bola zvyknutá, v ten deň som sa nesmierne hanbila. Akoby izba bolametaforou môjho zbabraného života. Predstava, že otec zbadá, ako žijem, ma desila.

„Čo je to za smrad, dopekla?“ spýtal sa, keď som odomkla dvere.

Doriti. Schytila som plastové vrecko z  obchodu Duane Reade, ktoré ležalo pri dverách. „Zabudla som vyhodiť stelivo pre mačku.“


24 MOZOG V PLAMEŇOCH

„Susannah, musíš sa vzchopiť. Takto žiť nemôžeš. Si dospelá.“

Stáli sme vo dverách garsónky. Otec mal pravdu: bola zanedbaná. Na dlážke sa váľali špinavé šaty, odpadkový kôš bol preplnený a steny ešte stále lemovali čierne vrecia, ktoré som naplnila predtroma týždňami, keď som sa bála ploštíc a  čakala na deratizátora. Hmyz sa nenašiel a na svojom tele som neobjavila nijaké ďalšieštíance. Bola som presvedčená, že všetko sa skončilo. V kútiku duše som dokonca rozmýšľala, či ranky vôbec niekedy existovali.


5. KAPITOLA

STUDENÉ RUŽE

N

a druhý deň, vo štvrtok, som sa vrátila do práce. Sotva som stihla

dokončiť reportáž a  pripraviť návrhy na ďalšie dve. Ani jeden

neobstál.

„Najskôr nazri do databázy LexisNexis,“ napísal Steve pri ich hodnotení.

Neistota je súčasťou našej práce, povedala som si. Reportéri totiž ustavične trpia nedostatkom sebadôvery. Niekedy, keď sa reportáže nevydaria alebo zdroje zmĺknu, prežívame hrozné týždne. Inokedy sa nám vydarí aj to, čo je zdanlivo nemožné, a máme sa super.Najrv máme pocit, že sme najlepší v odvetví, potom sme presvedčení, že sme pisári a mali by sme si hľadať kancelárske zamestnanie.Celkovo sa však vzostupy a  pády vyrovnajú. Prečo teda prežívam také krušné časy? V novinárskej koži som sa naposledy cítila dobre pred niekoľkými týždňami. Naháňalo mi to strach.

Môj nízky výkon ma frustroval. Znova som požiadalao dovolenie odísť domov skôr. Dúfala som, že to naozaj bude iba infekčná mononukleóza. Ak si doprajem výdatný nočný spánok, na druhý deň to možno znova budem ja.

V noci som sa však iba prevaľovala. Sužovali ma pochybnostio živote. Keď mi ráno zazvonil budík, stisla som tlačidlo pre odkladbudenia, povedala som si, že sa znova dám vypísať, a na niekoľko hodín som zaspala. Po tom, čo som sa prebrala, cítila som sa oddýchnutá a pokojná, akoby infekčná mononukleóza bola iba vzdialená nočná mora. Tešila som sa na víkend a zavolala som Stephenovi.

„Poďme do Vermontu.“ Bol to rozkaz, nie otázka. Predniekoľkými týždňami sme totiž mali v pláne zájsť práve tam a ubytovať sa u môjho nevlastného brata. Keďže som však ochorela, výlet smeod>25


26 MOZOG V PLAMEŇOCH

ložili na neurčito. Stephen cítil, že ešte stále nie som vo svojejkoži, preto naznačil, že s cestou sa netreba ponáhľať. Ponúkal rozličné

argumenty. Vtom ma telefón upozornil, že mi volá ktosi ďalší. Bol

to doktor Rothstein.

„Prišli výsledky krvných testov. Nemáte mononukleózu,“vyhlásil. „Ako sa cítite?“

„Oveľa lepšie.“

„Dobre teda. Určite to bol nejaký bežný vírus, ktorého ste samedzitým zbavili.“

Lekár ma nesmierne povzbudil. Okamžite som zavolalaStephenovi a trvala som na tom, aby sme si zbalili veci a na víkend odišli preč. Napokon privolil. Popoludní sme si požičali matkino čierne subaru a  štyri hodiny sme sa viezli severne do Arlingtonu v  štáte Vermont. Bol to nádherný víkend. V sobotu a nedeľu ráno sme šli do osobitej miestnej reštaurácie Up For Breakfast, nakupovali v  rozličných obchodoch a  spúšťali sa zo svahov. Lepšie povedané, Stephen sa venoval snoubordingu, zatiaľ čo ja som v chate čítalaVeľké nádeje. V  nedeľu sa rozpútala snehová búrka, preto sme sa, našťastie, zdržali o  deň dlhšie a  nemusela som nastúpiť do práce. Napokon som sa dala prehovoriť, aby som si zalyžovala, a Stephen ma odviedol na vrchol malej hory.

Hoci som nebola nijaká profesionálka, lyžovala som sa užniekoľko ráz a stredne náročné svahy mi nikdy nerobili problém. Teraz mi však do tváre šľahal vietor a  na lícach ma pálili snehové vločky. Hora mi odrazu pripadala oveľa strmšia ako predtým. Svah sa mividel dlhý, úzky a hrozivý. Cítila som sa bezmocná a podľahla sompanike. Bola to akási hlboko zakorenená reakcia „útok alebo útek“, o ktorej som čítala, no nikdy som ju nezažila.

„Si pripravená?“ Stephenov hlas sa mi v  kvíliacom vetre zdal vzdialený. Srdce som si cítila až v ušiach a predstavovala som sisamé hrozné scenáre: Čo ak nikdy nezídem dolu? Čo ak ma tu Stephen nechá? Čo ak nenájdu moje telo?

„Nezvládnem to!“ zvolala som. „A nemám na to chuť. Nenúť ma do toho, prosím.“

„No tak!“ skríkol Stephen, ale keď vycítil moju úzkosť, prestal ma prehovárať. „To je v poriadku. Sľubujem, že na to pôjdeme pomaly.“


STUDENÉ RUŽE 27

Nervózne som sa spustila dolu svahom. Stephen ma nasledoval. V polovici som nabrala rýchlosť. Hrôza, ktorá na mňa doľahla pred chvíľou, mi pripadala smiešna. Keď som sa o niekoľko minútocitla na úpätí, uvedomila som si, že záchvat paniky bol vážnejšía nesúvisel so strachom z  výšok. Stephenovi som však o  tom radšej nehovorila.

V pondelok v noci, keď som ležala v posteli u mamy v New Jersey, som nemohla zaspať. Namiesto nervozity ma však teraz sužovala nostalgia. Prehŕňala som sa starými šatami. Zistila som, že sazmestím do nohavíc, ktoré som si od druhého ročníka strednej školydokázala vytiahnuť iba do polovice stehien. Niečo predsa len robím správne, pomyslela som si zatrpknuto.

Čoskoro som sa na vlastnej koži presvedčila, že intenzitachoroby, ktorou som trpela, často kolíše. Postihnutý je presvedčený, že najhoršie má za sebou. Po krátkej úľave sa však príznaky znova rozvinú.


6. KAPITOLA

NAJHĽADANEJŠÍ V AMERIKE

V

 utorok ráno mi v redakcii zazvonil telefón. Bol to Steve. Správal

sa, akoby mi odpustil nedávnu neprítomnosť v  práci a  prejavy

neschopnosti – alebo sa aspoň rozhodol, že mi dá ďalšiu šancu.

„Chcem, aby si zajtra ráno urobila rozhovor s  Johnom Walshom.

Príde na interview s Fox News. Pracuje na novej epizódeo ponorkách, v ktorých pašujú drogy. Bude z toho správa dňa.“

„Pravdaže,“ odvetila som. Usilovala som sa nazbierať nadšenie, ktoré som predtým prejavovala prirodzene. Urobiť rozhovors moderátorom programu Najhľadanejší v  Amerike mi pripadalo vzrušujúce, no nevedela som sa sústrediť. Najskôr som musela prehľadať klipy, preto som zavolala Liz, knihovníčke Postu. Vo dne overuje informácie, v noci sa mení na pohanskú kňažku. Z nevysvetliteľných dôvodov som ju namiesto prieskumu požiadala, aby mi vyveštila z tarotových kariet.

„Zastav sa u mňa,“ povedala apaticky.

Praktizovala moderné čarodejníctvo a  používala sviečky, zaklínadlá a elixíry. Nedávno ju vymenovali za veľkňažku tretiehostup



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist