načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Mozog - David Eagleman

Mozog

Elektronická kniha: Mozog
Autor:

Z temnoty a ticha našej lebky ovláda mozog každodenné príbehy reality a určuje, kým sme. V priebehu svojich výskumov a experimentov sa David Eagleman vydáva do sveta extrémnych športov, ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  249
+
-
8,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » BIZBOOKS
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2017
Počet stran: 224
Jazyk: česky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0214-0
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Z temnoty a ticha našej lebky ovláda mozog každodenné príbehy reality a určuje, kým sme. V priebehu svojich výskumov a experimentov sa David Eagleman vydáva do sveta extrémnych športov, trestného práva, neverbálnej komunikácie, genocídy, operácií mozgov, intuície, robotiky a hľadania nesmrteľnosti. Pripravte sa na napínavú výpravu do vnútorných svetov. V zdanlivo nekonečnej sieti miliárd mozgových buniek a biliónov synapsií vzniká niečo, čo by ste tam nečakali: vy sami. Pridajte sa k známemu neurovedcovi Davidovi Eaglemanovi na jeho ceste za odpoveďami na otázky o podstate našej existencie: Čo je vlastne realita? Čo som „ja“? Ako sa rozhodujeme? Prečo náš mozog potrebuje iných ľudí? Ako premenia technológie fyzickú podstatu človeka v budúcnosti? DAVID EAGLEMAN je neurovedec, ktorý sa špecializuje na otázky plasticity mozgu, vnímanie času, synestéziu a prelínanie vedy a sociálnej politiky. Je autorom viac ako deväťdesiatich publikácií a držiteľom niekoľkých patentov. Okrem toho je autorom dvoch medzinárodných bestsellerov: novely Suma a knihy Inkognito, alebo tajný život mozgu. Tiež píše scenáre a uvádza televíznu reláciu The Brain.

Zařazeno v kategoriích
David Eagleman - další tituly autora:
The Brain, The Story of You The Brain, The Story of You
Mozek -- Váš příběh Mozek
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Mozog

Vá š pr í b e h

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.bizbooks.sk

www.albatrosmedia.sk

David Eagleman

Mozog: Váš príbeh – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


MOZOG

VÁŠ PRÍBEH

DAVID

EAGLEMAN

BIZBOOKS

2017


Mozog

Váš príbeh

David Eagleman

Preklad: Miroslav Šatka

Obálka: Veronika Pruszakova

Zodpovedná redaktorka: Zuzana Kullová

Odborná korektorka: Dušana Bradáčová

Jazyková korektorka: Ladislava Rešková

Technický redaktor: Jiři Matoušek

Authorized translation from the English language edition The Brain: The Story of You.

Copyright © 2015 by David Eagleman

Artwork copyright ©Blink Entertainment trading as Blink Films, 2015

Photo © Blink Films UK (str. 222)

Copyright licensed by Canongate Books Ltd.

arranged with Andrew Nurnberg Associates International Limited

Translation © Miroslav Š atka, 2017

ISBN v tlačenej verzii 978-80-566-0214-0

ISBN e-knihy 978-80-566-0262-1 (1. zverejnenie, 2017)

Cena uvedená výrobcom predstavuje nezáväznú odporúčanú spotrebiteľskú cenu.

Vydalo nakladateľstvo BizBooks v Bratislave v roku 2017 v spoločnosti Albatros

Media Slovakia s. r. o. so sídlom Mickiewiczova 9, Bratislava, Slovenská republika

Číslo publikácie 1 435

© Albatros Media Slovakia s.r.o., 2017. Všetky práva sú vyhradené. Žiadna časť

tejto publikácie nesmie byť kopírovaná a rozmnožovaná za účelom rozširovania

v akejkoľvek forme alebo akýmkoľvek spôsobom bez písomného súhlasu

nakladateľa.

1. vydanie


Obsah

Úvod 5

1 Kto som? 7

2 Čo je realita? 37

3 Kto tu velí? 69

4 Ako sa rozhodujem? 99

5 Potrebujem ťa? 131

6 Čo z nás bude? 159

Poďakovanie 202

Poznámky 204

Slovníček 217

Autori nákresov, schém a fotografi í 220

O autorovi 222

Povedali o tejto knihe 223



ÚVOD

5

Úvod Štúdium mozgu je veľmi dynamicky sa rozvíjajúci vedný odbor. Zriedkakedy sa zastavíme a zamyslíme nad aktuálnym stavom znalostí a vedomostí. Zriedkakedy sa snažíme prísť na to, čo výsledky vedeckých štúdií znamenajú pre náš každodenný život. A zriedkaked y debatujeme s ostatnými o tom, čo to vlastne znamená, byť živou bytosťou. Tá to kniha sa o to pokúsi.

Ve d a zaoberajúca sa štúdiom mozgu má svoj neoddiskutovateľný význam. Ten podivný výpočtový materiál v našich lebkác h je radarom, pomocou ktorého sa pohybujeme v zložitých vodách tohto

sveta, a  materiálom pre naše rozhodnutia a  predstavivosť. Naše sny

aj všetky úkony vykonané v bdelom stave pochádzajú z miliárd ak

tívnych buniek. Ak lepšie pochopíme mozog, pochopí me aj seba sa

mého, naše vzťahy s ostatnými a všetko, čo sa v ich rámci deje: ako sa hádame, prečo sa milujeme, prečo je pre nás to či ono pravdou, ako by sme sa mali vzdelávať, ako môžeme zdokonaľovať sociálnu politiku a ako pripraviť naše telá na ďalšie storočia, ktoré ich čakajú. Dejiny a budúcnosť ľudstva sú vyleptané do mikroskopicky spletitej štruktúry mozgu.

Ak uvážime jeho dôležitosť, vždy ma prekvapovalo, prečo sa ním naša spoločnosť tak málo zaoberá a  prečo sú namiesto toho v  éteri klebety o celebritá ch a reality šou. No teraz už tuším, že nedostatok pozornosti venovanej mozgu nie je chyba, ale signál: sme natoľko pohltení svojou realitou, že je neskonale ťažké uvedomiť si to, že sme vôbec pohltení.

Mohlo by sa zdať, že nie je o čom hovoriť. Je jasné, že okolo nás sú farby. Je jasné, že pamäť je svojho druhu videokamera. A, samozrejme, poznáme pravé dôvody, prečo v niečo veríme.

Na stránkach tejto knihy sa na tieto domnienky zameriame. Pri písaní som sa chcel vyhnúť akademickému popisu a ísť do hĺbky a vysvetliť, ako sa rozhodujeme, ako vnímame realitu, kým sme, kam sa uberajú naše životy, prečo okolo seba potrebujeme iných ľudí a kam


6

MOZOG

smerujeme ako živočíšny druh, ktorý to má konečne všetko pod

kontrolou. Zmyslom tejto knihy je postaviť most medzi akademic

kou literatúrou a životmi nás, obyčajných majiteľov mozgov. Je to iný

prístup, než na aký som zvyknutý ako autor článkov pre univerzitné

zborníky alebo iných kníh z oblasti neurovied. Mierim na inú čita

teľskú obec. Nepredpokladajú sa tu predchádzajúce znalosti, azda len

zvedavosť a chuť spoznávať seba samého.

Pripravte sa na cestu do nášho vnútorného vesmíru. V hustej sple

ti miliárd moz gových buniek a biliónov synapsií možno objavíte nie

čo, čo ste tam ani nečakali. Seba.


1

KTO SOM?


Všetky životné skúsenosti,

či už sú to krátke

rozhovory s ostatnými

alebo celá kultúra,

utvárajú mikroskopické

detaily v našom mozgu.

Z neurologického pohľadu

sa dá povedať, že to, čím

sme, závisí od toho, kde sme

dosiaľ boli. Náš mozog sa

neustále utvára a opakovane

prepája sám seba. A rovnako,

ako sú jedinečné naše

skúsenosti, je jedinečná

aj zložitá a spletitá sieť

neurónov nášho mozgu.

A pretože sa náš život

neustále mení, je aj naša

identita akýmsi pohyblivým

cieľom, ktorý nebude

nikdy dosiahnutý.


KTO SOM?

9

Hoci sú neurovedy môj denný chlieb, predsa len žasnem zakaždým,

keď držím v  dlani ľudský mozog. Hneď ako ma prestane udivovať

jeho hmotnosť (mozog dospelého človeka váži asi 1,4 kg), podivná

konzistencia (asi ako tuhé želé) a  vráskavý povrch (hlboké údolia

medzi kopc ami), čo ma naozaj dostane, je zdanlivý nesúlad medzi

tým, ako podivne vyzerá a úžasnými vecami, ktoré vie vytvoriť.

Naše myšlienky, sny, spomienky a skúsenosti pochádzajú z tohto

kusa nervovej hmoty. Odpoveď na otázku kto sme , nájdeme v spleti

elektrochemických impulzov. Ak by táto činnosť ustala, neboli by

sme ani my. A ak sa nejako zásadne zmení, napríklad v dôsledku zra

nenia alebo užívania drog, od základov sa zmení aj naša osobnosť. Na

rozdiel od iných častí tela, v prípade poškodenia čo i len malého kús

ka mozgu dôjde k radikálnej zmene. Aby sme pochopili, prečo to tak

je, bude treba začať od samého začiatku.

Novorodené polotovary

Ľudskí novorodenci sú bezmocní. Trvá nám rok, kým sa naučíme

chodiť, približne ďalšie dva roky, kým sa naučíme súvislo vyjadrovať

svoje myšlienky a  mnoho ďalších rokov, kým sa naučíme postarať

sa sami o seba. Naše prežitie úplne závisí od ľudí okolo nás. Delfíny

sa rodia v pohybe, žirafy sa postavia na nohy v priebehu niekoľkých Celý život pretkaný agóniami a extázami sa odohráva v tomto kile a pol.


MOZOG

10

hodín, malá zebra sa vie rozbehnúť už 45 minút po narodení. Ak sa porovnáme s inými cicavcami, zistíme, že naši priatelia zo zvieracej ríše sú obdivuhodne samostatní už krátko po pôrode.

Mohlo by sa zdať, že je to veľká výhoda. V  skutočnosti sú s  tým spojené zásadné obmedzenia. Mláďatá sa vyvíjajú rýchlejšie, pretože ich mozgy sú vopred naprogramované. Za túto predpripravenosť však platia nízkou adaptabilitou. Predstavme si, že by sa malý nosorožec ocitol na Sibíri, na vrchole ose mtisícovky alebo uprostred Tokia. Nemal by predpoklady prispôsobiť sa (čo je tiež dôvod, prečo v  týchto oblastiach nosorožce nežijú). Stratégia, pri ktorej mláďatá prichádzajú na svet s  už takmer hotovým mozgom, môže fungovať len v obmedzenom ekosystéme. Len čo zviera svoju niku opustí, jeho šance prospievať sú nízke.

Naproti tomu ľudia môžu pohodlne žiť v  mnohých rozličných prostrediach – od zamrznutej tundry cez vysoké pohoria až po centrá veľkých miest. Je to tak práve preto, že ľudský mozog sa nerodí hotový. Na miesto toho, aby sme prišli na svet „pevne zapojení“, má ľudský mozog úžasnú schopnosť pretvárať sa vplyvom každodenných skúseností. Z toho dôvodu je ľudské mláďa pomerne dlho bezmocné, zatiaľ čo sa jeho mozog pomaly formuje na obraz je ho životného prostredia. Stáva sa „pripojeným k životu“. Synaptický pruning: vykresávanie z mramoru Čomu vďačíme za onú pružnosť mladého ľudského mozgu? Tajomstvo nie je v tom, že by mozgové bunky pribúdali, v skutočnosti je ich počet u detí a dospelých rovnaký; spočíva v ich prepojení.

Po narodení sú neuróny v  detskom mozgu neprepojené a  spojenia sa začnú p rudko utvárať počas prvých dvoch rokov života vďaka zmyslovým informáciám. V mozgu novorodenca vznikajú každú sekundu dva milióny synapsií. V dvoch rokoch veku už je ich viac ako sto biliónov, čo je dvakrát viac ako u dospelého.


TRVALO ZAPOJENÍ

Mnohé zvieratá sa rodia geneticky vopred naprogramované na určité správanie a inštinkty. Gény u nich predurčujú stavbu tela a mozgov, čo vo výsledku defi nuje aj to, kým budú a ako sa budú správať. Muche velí jej refl ex uletieť, ak zbadá pohybujúci sa tieň, drozd je naprogramovaný odletieť na zimu do teplých krajín. Ďalším príkladom je potreba zimného spánku medveďov alebo psí inštinkt chrániť svojho pána – toto inštinktívne správanie je vopred naprogramované pevne spojenými neurónmi v mozgu. Vďaka týmto pevným spojom sa mláďatá ihneď po narodení naučia chodiť rovnako dobre ako ich rodičia a v niektorých prípadoch si samy zabezpečia potravu a prežijú bez pomoci druhých.

U ľudí je situácia trochu odlišná. Je pravda, že aj ľudský mozog prichádza na svet do istej miery vopred zapojený (napríklad pre dýchanie, plač, cicanie, rozpoznávanie tvárí a schopnosť naučiť sa reč). V porovnaní so zvyškom zvieracej ríše je však ľudský mozog nezvykle nehotový. Vopred určený diagram, ako majú byť neuróny v ľudskom mozgu prepojené, neexistuje – namiesto toho gény určia len základný rámec pre rozvrhnutie neurónovej siete a zvyšok dotvorí vlastná skúsenosť, čo umožňuje prispôsobenie sa životným podmienkam.

Vďaka možnosti prispôsobiť ľudský mozog svetu, do ktorého sa jedinec narodí, bol náš druh schopný adaptovať sa na všetky ekosystémy, ktoré na našej planéte sú, a potom zamieriť k hviezdam.


MOZOG

12

Tý m mozog dosiahol maximum, má teraz oveľa viac spojení, ako

bude kedy potrebovať. Od tejto chvíle je utváranie nových spojení na

hradené stratégiou, ktorá by sa dala prirovnať k zastrihávaniu stromče

ka, pretože sa v odbornej terminológii aj rovnako volá – pruning. Ako

jedinec dozrieva, polovica synapsií bude zase „odpojená“.

Ktoré spojenia zostanú a ktoré zmiznú? Keď je spojenie využívané,

posilňuje sa. Neužitočné spojenia sa oslabujú, až nakoniec zmiznú.

Je to ako s cestičkou v lese – ak ju nepoužívame, zar astie a stratí sa.

Svojím spôsobom možno povedať, že kým sa stávame, závisí od

„odrezania“ niektorých možností, ktoré sme dostali. Našu osobnosť

neutvára to, čo sa nám v mozgu vytvorí, ale čo z neho zmizne.

V priebehu detstva je náš mozog utváraný prostredím, v ktorom

žijeme. Zo záplavy možností sa vynárajú tie, ktoré korešpondujú so

svetom, s ktorým sa stretávame. Synapsií je menej, ale sú silnejšie.

Napríklad jazyk, ktorý počujeme ako novorodenci (povedzme an

gličtina alebo japončina), utvára schopnosť lepšie vníma ť zvuky rod

ného jazyka a, naopak, znižuje schopnosť vnímať zvuky iných jazy

kov. Dieťa narodené v Japonsku a dieťa narodené v Spojených štátoch

najprv počujú oba jazyky a reagujú na ne, postupom času dieťa vy

rastajúce v Japonsku stratí schopnosť rozlišova ť medzi hláskami R a L

(pretože japončina ich nerozlišuje). To je dôkaz, že nás tvaruje pro

stredie, do ktorého sa narodíme. V mozgu novorodenca nie je prepojenie neurónov rozvinuté. Počas prvých troch rokov života sieť hustne a synapsií pribúda. Následne sa počet synapsií zasa znižuje a v dospelosti je ich menej a sú silnejšie.

Novorodenec 1 mesiac 9 mesiacov 2 roky Dospelý

jedinec


KTO SOM?

13

Keď sa príroda hrá

Počas nášho dlhého detstva mozog postupne odpája nepotrebné sy

napsie a formuje sa vplyvom konkrétneho prostredia. Na jednej stra

ne je to chytrá stratégia, spárovať mozog s prostredím, prináša však aj riziká.

Ak nie je rozvíjajúcemu sa mozgu dopriate správne a „očakávané“

prostredie, v ktorom je dieť a opatrované a dostáva sa mu pozornosti, ktorú potrebuje, nebude sa mozog vyvíjať normálne. Rodina Jensenovcov z amerického štátu Wisconsin s  tým má priamu skúsenosť. Carol a Bill Jensenovci adoptovali Toma, Johna a Victoriu, keď mali deti štyri roky. Išlo o siroty, ktoré až do adopcie žili v hrozných pod

mienkach rumunských štátom prevádzkovaných sirotincov. A  tieto

podmienky sa podpísali na vývoji mozgu detí.

Keď manželia deti vyzdvihli a nasadli s nimi do t axíka, Carol po

žiadala vodiča, aby jej prekladal, o čom sa deti bavia. Ta xikár jej však vysvetlil, že je to spleť slov, ktoré z rumunčiny nepozná. Pretože ne

mali možnosť normálne komunikovať, utvorili si deti svoj vlastný ja

zyk. Ako vy rastali, prejavovali sa u nich najrôznejšie poruchy učenia,

ktoré boli všetky spôsobené zanedbaním v najranejšej fáze života.

Tom, John ani Victoria si zo svojho niekdajšieho života v Rumun

sku veľa nepamätajú. Kto si vš ak na tieto detské domovy veľmi dobre pamätá, je doktor Charles Nelson, profesor pediatrie Bostonskej detskej nemocnice. Prvýkrát ich navštívil v roku 1999 a to, čo videl, ho

vydesilo. Malé deti boli držané vo svojich posteliach a nedost ávalo sa

im žiadnych podnetov. Na každých pätnásť detí pripadala jedna ošet

rovateľka, ktorej bolo odporučené nebrať deti do náručia a neprejavovať im žiadne city, dokonca ani keď plakali. Panovala tu obava, aby potom deti ne vyžadovali stále viac pozornosti, čo by pri obmedzenom

množstve personálu nebolo možné zabezpečiť. Všetko bolo striktne organizované. Deti vykonávali potrebu do radu plastových nočníkov a bez ohľadu na pohlavie mali všetky rovnaký účes. Boli rovnako oblečené a kŕmené podľa rozpisu, všetko bolo mechanizované.


MOZOG

14

Deti, ktorých plač zostával bez odozvy, sa čoskoro naučili neplakať. Nikto ich nepopestoval a nehral sa s nimi. Hoci ich základné potreby boli naplnené (jedlo, hygiena, oblečenie), dojčatá nedostávali city, podporu a podnety. V dôsledku toho sa u nich vyvinulo tzv. bezpodmienečné priateľstvo. Nelson opisuje, ako vošiel do miestnosti plnej malých detí, s ktorými sa nikdy predtým nestretol. Okamžite ho obklopili, chceli vziať do náručia, sedieť mu na kolenách, chytiť ho za ruku, alebo s ním dokonca odísť. Napriek tomu, že to na prvý pohľad môže pôsobiť roztomilo, ide o copingovú (vyrovnávaciu) stratégiu zanedbávaných detí, ktorá je následkom nenaplnenej potr eby k niekomu citovo priľnúť, a prejavuje sa u detí, ktoré vyrastali v dojčenských ústavoch a detských domovoch.

Otrasený týmito podmienkami vytvoril doktor Nelson so svojím tímom Bukureštský program včasnej intervencie. Te s tovali 136 detí vo veku od šiestich mesiacov do troch rokov, ktoré žili od narodenia v ústavoch. Zo všetkého najskôr prišli na to, že tieto deti majú IQ 60 – 70, pričom obvyklý priemer ich rovesníkov je IQ 100. Vykazovali znaky oneskoreného vývoja mozgu aj rečových schopností. Keď pomocou EEG merali elektrickú aktivitu ich mozgu, zistili, že je dramaticky nízka.

Bez citovej väzby a bez dostatku podnetov z prostredia sa ľudský mozog nemôže vyvíjať normálne. Ale z N elsonovej štúdie vyplýva aj dobrá správa: mozog sa vie do istej miery regenerovať, len čo sa deti ocitnú v bezpečnom a  milujúcom prostredí. Čím skôr sa tak stane, tým lepší je výsledok. Deti, ktoré sú umiestnené do náhradných ro

dín skôr, než dosiahnu vek dva roky, s a dokážu úplne zotaviť. U tých

starších síce dochádza k zlepšeniu, ale prejavujú sa u nich (v závislosti od veku) rôzne závažné vývojové ťažkosti.

Vý sledky Nelsonovho výskumu sú jasným dôkazom nenahraditeľnosti milujúceho a starostlivého prost redia pre zdravý rozvoj mozgu detí. A sú tiež dôkazom podstatnej roly prostredia na naše formovanie. Vý voj synapsií počas prvých rokov života spôsobuje, že sme veľmi vnímaví k okoliu. Kým sme teraz, podstatne závisí od toho, kde sme boli.


RUMUNSKÉ SIROTINCE

V snahe zvýšiť počet obyvateľov a zabezpečiť tak dostatočnú pracovnú silu, zakázal v roku 1966 rumunský prezident Nicolae Ceauçescu antikoncepciu a potraty. Zaviedol tzv. „menštruačnú políciu“, keď štátom riadení gynekológovia sledovali ženy v plodnom veku, či majú dostatok potomkov. Rodiny, ktoré mali menej ako päť detí, museli platiť „daň z celibátu“. Pôrodnosť sa rapídne zvýšila.

Mnohé chudobné rodiny si však starostlivosť o toľko detí nemohli dovoliť, takže ich dávali do štátnych detských domovov. V reakcii na to začal štát zriaďovať obrovské množstvá týchto zariadení. V roku 1989, keď bol prezident zosadený, bolo v štátnych dojčenských ústavoch a detských domovoch 170 000 detí.

Vedci čoskoro odhalili dôsledky ústavnej výchovy na vývoj mozgu. Výsledky týchto štúdií ovplyvnili zmenu vládnej politiky. Postupom času sa väčšina rumunských sirôt vrátila k rodičom alebo boli umiestnení do pestúnskych rodín. V roku 2005 Rumunsko prijalo zákon, podľa ktorého deti mladšie ako dva roky nesmú byť v ústavnej starostlivosti, okrem tých s vážnym postihnutím.

Po celom svete žijú v štátom riadených dojčenských ústavoch a detských domovoch milióny sirôt. Ak uvážime, aké dôležité je milujúce prostredie pre správny vývoj detského mozgu, je nevyhnutné, aby vlády našli spôsoby, ako deťom čo najskôr toto pro

stredie zabezpečiť.


MOZOG

16

Dospievanie ako kľúčová fáza Ešte pred niekoľkými desiatkami rokov prevládal názor, že vývoj mozgu prakticky končí s detstvom. Dnes už vieme, že proces budovania ľudského mozgu trvá dvadsaťpäť rokov. Počas dospievania je proces reorganizácie a zmien synapsií taký intenzívny, že zás adne určuje to, kým navonok sme. Hormóny sa starajú o viditeľnú fyzickú premenu na dospelého, ale očiam skryté zmeny nášho mozgu sú obdobne výrazné. Tieto zmeny zásadne predurčia, ako sa budeme správať a ako budeme reagovať na svet okolo seba.

Jedna z t ýchto zmien sa týka vnímania seba samého a  utvárania sebavedomia. Aby sme lepšie pochopili, ako mozog tínedžera pracuje, urobili sme jednoduchý pokus. Požiadali sme dobrovoľníkov, aby sa posadili na stoličku vo výkladnej skrini obchodu. Potom sme rozhrnuli záves a dobrovoľník sa mohol pozerať na svet vonku z výkladu a okoloidúci zase na neho.

Ešte než sme našich dobrovoľníkov vystavili tejto sociálne záťažovej situácii, napojili sme každého na prístroje , aby sme mohli merať emočné reakcie. Jeden z nich meria galvanický odpor kože (GSR), čo je dobrý indikátor úzkosti – čím viac sa aktivizujú potné žľazy, tým vyššia je vodivosť kože. (Na rovnakom princípe o. i. funguje detektor lži.)

Experimentu sa zúčastnili dospelí aj dospievajúci. Podľa očakávania sme u dospelých zaznamenali stresovú reakciu na obzeranie cudzími ľuďmi. U tínedžerov však tá istá situácia zvýšila hladinu emócií natoľko, že sa niektorí triasli na celom t ele – v mladých ľuďoch vyvoláva situácia, v ktorej sú pozorovaní, veľmi silnú úzkostnú reakciu.

Čo spôsobuje tento rozdiel medzi dospelými a  dospievajúcimi? Odpoveď musíme hľadať v časti mozgu nazvanej mediálna prefrontálna kôra. Tá to oblasť mozgu s a aktivuje, ak človek premýšľa sám o sebe a najmä o emočnom význame, ktorý pre neho situácia má. Doktorka Leah Sommervillová a jej kolegovia z Harvardovej univerzity zistili, že v čase medzi detstvom a dospievaním sa mediálna prefrontálna kôra v sociálnych situáciách stále viac aktivu je, čo vrcholí


KTO SOM?

17

niekedy okolo pätnásteho roku veku. V tejto fáze života sprevádzajú

sociálne interakcie veľmi intenzívne emócie vedúce k stresovej reak

cii z toho, že nás iní pozorujú. Inými slovami, počas dospievania je

premýšľanie o sebe a sebahodnotenie obzvlášť dôležité. Naproti tomu

mozog dospelého jedinca je s obrazom seba samého už zžitý, rovna

ko ako si časom rozchodíme nové topánky. A preto situáciu, keď ho

vo výklade pozorujú cudzí ľudia, neprežíva tak intenzívne.

Okrem sociálnej neobratnosti a precitlivenosti je mozog dospieva

júceho jedinca tiež náchylnejší riskovať. Či už ide o rýchlu jazdu alebo

zdieľanie nahých fotiek, je rizikové správanie lákavejšie pre mladý mo

zog ako pre dospelého. Má to súvislosť so sp ôsobom, akým reagujeme

na nutkanie a odmeny. Čím bližšie dospievaniu, tým viac mozog re

aguje na odmeny aktiváciou oblastí súvisiacich s  prežívaním rozkoše

(jedna taká sa nazýva nucleus accumbens). Mozgová aktivita u dospie

vajúcich je tu rovnaká ako u  dospelých. Avš ak aktivita v orbitofrontál

nej kôre, ktorá sa podieľa na rozhodovaní, pozornosti a vyvodzovaní

dôsledkov, j e st ále rovnaká ako u dieťaťa. V mozgu teda zároveň fungu

jú vyspelé centrá rozkoše s nedozre tou orbitofrontálnou kôrou. V praxi

to znamená, že dospievajúci jedinec je veľmi emocionálny, ale zároveň

je oveľa menej ako dospelý schopný svoje emócie ovládať.

Ve d e cký tím doktorky Somervillovej vyslovil hypotézu, prečo

má sociálny tlak taký zásadný vplyv na správanie tínedžerov: ob

lasti mozgu podieľajúce sa na spoločenskej interakcii (napríklad Dobrovoľníci sedeli vo výklade, kde ich pozorovali okoloidúci ľudia. Tínedžeri túto skúsenosť prežívali so zvýšenou mierou vypätia, čo odráža stav vývoja mozgu v období dospievania.


UTVÁRANIE DOSPIEVAJÚCEHO

MOZGU

Po skončení detstva a pred nástupom puberty nastáva druhá

fáza nadprodukcie, keď prefrontálny kortex vytvára nové bunky

a synap sie, a tým aj nové možnosti ich zapojenia. Potom nastáva asi

desaťročné obdobie prerezávania, synaptického pruningu. V obdo

bí dospievania slabšie synapsie zanikajú, zatiaľ čo silnejšie spojenia

sa ešte viac posilňujú. Výsledkom je zníženie objemu prefrontálne

ho kortexu o jedno percento ročne. To, aké spojenia si utvoríme

počas dospievania, nás pripraví na životné skúsenosti prichádzajúce

s dospelosťou.

Keďže sa tieto zásadné zmeny odohrávajú v oblastiach mozgu

podieľajúcich sa na zložitejších myšlienkových operáciách a ovláda

ní nutkania, je obdobie dospievania tiež obdobím zásadných kog

nitívnych zmien. Dorzolaterálny prefrontálny kortex, ktorý hrá

kľúčovú úlohu v ovládaní impulzov, dozrieva až ako jedna z po

sledných oblastí mozgu, o jeho dospení hovoríme až po dvadsia

tom roku veku. Na výrazné zmeny mozgu u dospievajúcich priš

li poisťovne dávno pred neurovedcami a prispôsobili tomu svoje

zvýšené sadzby pre mladých vodičov. Odráža sa to aj v súdnom

systéme, ktorý oddávna pristupuje k mladistvým delikventom inak

ako k dospelým.

Axón

Jadro

Telo

Dendrity

Neurón

(veľkosť a tvar sa líši)

Nervové tkanivo

Neuroglia

(podporné tkanivo)

Napojenie na ostatné

mozgové bunky


KTO SOM?

19

spomenutá mediálna prefrontálna kôra) sú silne prepojené s  tými

oblasťami mozgu, ktoré prevádzajú motívy na činy (striatum a jeho

sieť synapsií). To by mohlo vysvetľovať, prečo tínedžeri častejšie pod

stupujú riziko, ak sú obklopení priateľmi.

To, ako vnímame svet v  dospievaní, súvisí s  evolučne naprogra

movaným vývojom mozgu. Vď aka týmto zmenám rastie sebauve

domenie, ale aj sklon riskovať a konať pod vplyvom rovesníkov. Pre

frustrovaných rodičov z celého sveta môže byť užitočné uvedomiť si,

že to, akí tínedžeri sú, nie je v ýsledkom ich voľby alebo postoja. Je to

dôsledok intenzívnych a nevyhnutných zmien mozgu.

Plasticita v dospelosti

Keď máme dvadsaťpäť rokov, vývoj mozgu, ktorý trval celé det

stvo a  dospievanie, sa končí. Otrasy sprevádzajúce hľadanie identi

ty a  vlastnej osobnosti sú za nami. Náš mozog by mal byť už úplne

zrelý. A tiež by sa mohlo zdať, že to, kým sme ako dospelí, je už sta

bilné a nemenné. Ale nie je to tak, náš mozog sa mení aj v dospelos

ti. Ak môžeme nejakú hmotu pretvoriť na nový tvar, ktorý si udrží, Vnímanie seba samého sa zásadne mení v období dospievania, a to v súvislosti so zmenami v oblastiach mozgu podieľajúcich sa na plánovaní, motiváciách a odmeňovaní.

Caudatum Putamen

HippocampusAmygdala

Nucleus

accumbens

Mediálny

prefrontálny

kortex

Orbitofrontálny

kortex


MOZOG

20

hovoríme o plasticite. Rovnakú vlastnosť má aj mozog, a to aj v  do

spelosti. Skúsenosť vytvorí zmenu, ktorá v mozgu zostane zachovaná.

Aby sme získali lepšiu predstavu, aké obdivuhodné tieto zmeny

môžu byť, pozrieme sa na moz gy veľmi špecifi ckej skupiny mužov

a žien z Londýna – vodičov taxíkov. Tí prechádzajú veľmi náročným

štvorročným školením, aby pri záverečnej skúške, ktorá patrí medzi

najťažšie testy pamäti vôbec, preukázali znalosť Londýna. Uchádzači

o túto prácu si musia zapamätať sieť londýnskych ulíc vrátane všet

kých spojení, ktoré prichádzajú do úvahy: 320 rôznych trás Londý

nom, 25 000 ulíc a 20 000 miest, ako sú hotely, divadlá, reštaurácie,

ambasády, policajné stanice, štadióny a ďalšie miesta, kam by sa zá

kazník mohol chcieť dať odviezť. Účastníci kurzu trávia obvykle tri až

štyri hodiny denne odriekaním možných trás.

Jedinečná náročnosť tejto skúšky vzbudila záujem neuroved

cov z University College London, ktorí urobili snímky mozgu nie

koľkých londýnskych taxikárov. Zamerali sa najmä na malú oblasť

mozgu zvanú hippocampus, a to pre jej kľúčový význam pre pamäť

a priestorovú predstavivosť.

Ve d ci našli okom viditeľné zmeny na mozgoch týchto taxikárov,

ktorí mali oproti kontrolnej skupine zväčšenú zadnú časť hippo

campu, čo bolo zrejme spôsobené vyššími nárokmi na orientačné

Zácvik londýnskych taxikárov

spočívajúci v učení sa tamojších

ulíc, trás a miest je jedinečným príkladom tzv. memorovania. Po skončení školenia sú taxikári schopní odriekať najlepšiu (a legálnu) trasu medzi dvoma miestami v Londýne a bezprostrednom okolí bez toho, aby sa museli pozerať do mapy. Výsledkom tohto intelektuálneho cvičenia je viditeľná zmena na mozgu.


KTO SOM?

21

schopnosti. Vý skumníci tiež zistili, že čím dlhšie slúžiaci taxikár, tým

väčšia zmena sa v danej oblasti mozgu odohrala, čo dokazuje, že nej

de o predispozíciu u tých, ktorí sa rozhodnú tejto profesii venovať, ale

o dôsledok dlhodobej praxe za volantom taxíka.

Tá to štúdia dokazuje, že ani dospelý mozog nie je hotový a ne

menný. Dokáže sa zmeniť tak, že je to skúseným okom viditeľné.

Ta xikári nie sú jedinou profesiou, ktorá mení mozog. Jeden z naj

známejších mozgov 20. storočia p ri podrobnom skúmaní neprezra

dil tajomstvo geniality svojho nositeľa Alberta Einsteina. Ukázalo sa

však, že oblasť mozgu ovládajúca prsty ľavej ruky sa u neho zväčši

la a  utvorila útvar pripomínajúci grécke písmeno omega  – to všet

ko vďaka jeho vášni pre hru na husliach. Rovnakú zmenu môžeme

nájsť aj u iných skúsených huslistov, ktorí intenzívne trénujú obrat

nosť prstov ľavej ruky na strunách. Pianisti majú omegu pripomí

najúci útvar vyvinutý v oboch hemisférach, pretože trénujú prsty na

oboch rukách.

Základná topogra fi a mozgu, útvary pripomínajúce hory a údolia,

je u všetkých ľudí v podstate rovnaká a jedinečnosť každého človeka

je vpísaná v malých detailoch. Práve tie najlepšie vypovedajú o tom,

U absolventov kurzov pre

londýnskych taxikárov

došlo v dôsledku učenia

sa ulíc, miest a trás

k viditeľným zmenám na

hippocampe, čo odráža

zlepšovanie priestorovej

predstavivosti

a orientačných

schopností.

Hippocampus


MOZOG

22

kto jedinec je a kde bol. Hoci väčšinu týchto zmien nie je možné roz

poznať voľným okom, všetko, čo človek prežije, mení štruktúru moz

gu – od prejavov génov až po pozície molekúl a stavbu neurónov. Náš

pôvod, kultúra, priatelia, práca, každý fi lm, ktor ý sme videli, každý

rozhovor, ktorý sme kedy viedli... to všetko zanecháva stopy v našej

nervovej sústave. Tieto nepatrné, ale nezmazateľné vrypy nás v súhr

ne robia tým, kým sme, a predurčujú, kým sa môžeme stať.

Patologické zmeny

Zmeny v našom mozgu predstavujú to, čo sme kedy urobili a kým

sme. Čo sa však stane, ak sa zmení mozog následkom choroby alebo

zranenia? Zmeníme sa aj my, naša osobnosť a naše správanie?

V  prvý augustový deň roka 1966 vyšiel dvadsaťpäťročný Char

les Whitman výťahom na vyhliadkovú plošinu v eže univerzity v te

xaskom Austine, odkiaľ začal strieľať po náhodných chodcoch dole

na ulici. Predtým, než Whitmana zastrelila polícia, zabil trinásť ľudí

a tridsaťtri ďalších zranil. Pri prehliadke jeho domu sa potom zistilo,

že Whitman predchádzajúcu noc zabil svoju manželku a matku.

Najprekvapujúcejšie bolo, že takýto čin by u neho nikdy nikto ne

predvídal. Bol aktívny v skautskej organizácii, pracoval v banke a na

univerzite študoval strojné inžinierstvo. Albert Einstein a jeho mozog. Mozog pri pohľade zhora; predná časť mozgu je vyobrazená v hornej časti. Oblasť vyznačená červenou farbou je nebývalo zväčšená a toto tkanivo tvorí útvar pripomínajúci grécke písmeno omega hore nohami.


KTO SOM?

23

Krátko po vražde manželky a matky napísal odkaz, ktorý neskôr

polícia označila za list samovraha:

V  poslednom čase sa nespoznávam. Mal by som byť priemerne

rozumný a inteligentný mladý muž. Lenže už nejaký čas (nepamätám

sa, kedy sa to začalo) ma prenasledujú nezvyčajné a  iracionálne

predstavy. Prajem si, aby bola po mojej smrti vykonaná pitva, ktorá

by ukázala, či nemám nejakú viditeľnú fyzickú abnormalitu.

Jeho žiadosti bolo vyhovené a patológ v pitevnej správe uviedol, že

Whitman mal mozgový nádor veľkosti malej mince. Ten tlačil na časť

mozgu zvanú amygdala, ktorá reguluje strach a agresivitu. Tento jem

ný tlak na amygdalu mal za následok reťazovú reakciu v mozgu, kto

rá vyústila do činov za normálnych okolností nezlučiteľných s  jeho

povahou. So zmenou f yziológie mozgu sa zmenila aj jeho osobnosť.

Whitmanov prípad je extrémny, ale faktom je, že aj menej dra

matické zmeny na mozgu môžu zmeniť podstatu toho, kým sme.

Policajná fotografi a tela Charlesa Whitmana z vyšetrovacieho spisu. Polícia zastrelila Whitmana v auguste 1966 po tom, ako niekoľko desiatok minút strieľal z veže univerzity v texaskom Austine. V liste na rozlúčku požiadal o vykonanie pitvy, pretože mal dojem, že u neho prebiehajú zmeny na mozgu.


MOZOG

24

Predstavme si, že by bolo možné človeka rozdeliť na niekoľko osôb podľa fáz života. Zhodli by sa, pokiaľ ide o tie isté spomienky? A ak nie, ide stále o jedného a toho istého človeka?

Následky konzumácie drog a  alkoholu sú všeobecne známym prí

kladom. Isté formy epilepsie zvyšujú u  ľudí religiozitu. Pacienti

s  diagnostikovanou Parkinsonovou chorobou, naopak, často svo

ju vieru strácajú, zatiaľ čo lieky u nich spúšťajú nutkanie ku gam

blerstvu. Zm eny však nespôsobujú len choroby a chemické látky, ale

aj fi lmy, na ktoré sa pozeráme, alebo naša práca, to všetko ovplyvňuje

utváranie nervového systému. Kým teda v  hĺbke svojho vnútra na

ozaj sme?

Som len súhrnom svojich spomienok?

V  priebehu života sa naše mozgy a  telá menia, aj keď je ťažké tieto

zmeny vnímať, rovnako ako je ťažké sledovať pohyb malej ručičky na

hodinách. Každé štyri mesiace sa kompletne obnovia červené krvin

ky a kožné bunky sú nahrádzané každých niekoľko týždňov. V prie

behu siedmich rokov je každý atóm v našom tele nahradený iným.

Z  fyziologického hľadiska sme stále noví ľudia. Našťastie existuje

trvalé spojenie, ktoré všetky naše verzie drží pohromade, naša pamäť.

Je možné povedať, že pamäť slúži ako niť spájajúca naše ja, je kľú čová

pre udržanie identity a kontinuálneho vedomia seba samého.


KTO SOM?

25

Ale možno to nie je také jednoduché. Je možné, aby táto konti

nuita bola len ilúziou? Predstavte si, že by sme išli do parku a  stre

távali sami seba v rôznych štádiách života. Bolo by tu naše šesťročné

ja, naše dospievajúce ja, naše dospelé ja, naše šedivejúce ja i naš e se

niorské ja. Mohli by sme sa spoločne posadiť na lavičku a rozprávať

si rovnaké príbehy zo života, a  tým ťahať za jedinú spoločnú nitku

jedinej spoločnej identity.

Alebo by to bolo inak? Máme síce spoločné meno a  pôvod, ale

inak sme každý trochu iný, m ám e t rochu iné ciele a hodnoty. A spo

ločné spomienky nie sú možno také spoločné, ako sme čakali. Naše

spomienky na to, akí sme boli v pätnástich, sa líšia od toho, kým sme

vtedy naozaj boli. Navyše by si každé naše ja pamätalo troch u inú

verziu rovnakej udalosti z minulosti. A prečo? Pre to, čím pamäť je

a čím nie je.

Pamäť totiž nie je videonahrávka okamihov nášho života. Je to skôr

krehký stav mozgu v minulom okamihu, ktorý musí byť znova vyvo

laný, aby sme mohli pov edať, že si pamätáme.

Jeden príklad za všetky: sme v reštaurácii na oslave kamarátových

narodenín. Všetko, čo tam zažívame, aktivuje určité časti mozgu,

iné prebúdza konverzácia s  priateľmi, iné vôňa kávy alebo chuť tor

ty. Do pamäti sa nám zase iným spôsobom zapíše aj moment, keď Našu spomienku na konkrétnu udalosť predstavuje jedinečná konštelácia mozgových buniek zapojených do konkrétnych interakcií.


MOZOG

26

nám čašník strčí palec do našej šálky s kávou, to všetko vďaka špecifi ckej kombinácii aktívnych neurónov. Všetky tieto situácie sa v našom mozgu prepoja do spletitej siete asociacií, ktorú hippocampus prehráva stále dookola, kým medzi neurónmi nevzniknú pevné väzby. Neu róny, ktoré sú aktívne v rovnakej chvíli, posilňujú väzby medzi sebou. Sieť, ktorá takto vznikne, predstavuje jedinečný záznam udalosti a našu spomienku na túto narodeninovú oslavu.

Teraz si predstavme, že uplynie pol roka a  my si dáme rovnakú tortu ako vtedy na oslave. Stane sa kľúčom, ktorý odomkne celú sieť asociácií. Vte dy v y t vorená sústava buniek sa opäť aktivuje, ako keď sa po meste rozsvecujú pouličné lampy, a privolá túto spomienku späť.

Aj keď si toho nie sme vedomí, naša spomienka nie je taká podrobná, ako by sme očakávali. Pamätáme si, ktorí priatelia sa tej narodeninovej oslavy zúčastnili. Tento bol určite v obleku, pretože obleky nosí vždy. A táto na sebe mala modré tričko. Alebo fi alové? A tiež je celkom možné, že bolo zelené. Ak skutočne potrápime svoju pamäť, uvedomíme si, že ani ostatných hostí si nevybavíme so všetkými detailmi.

Spomienky na narodeninovú oslavu postupne blednú. Prečo to tak je? Jedným dôvodom je obmedzený počet neurónov, ktoré vykonávajú navyše aj iné úlohy. Každý neurón sa v rôznom čase zúčastňuje na rôznych prepojeniach. Pracujú v dynamickej sieti meniacich sa vzťahov, ktorá si vyžaduje nové a nové zapojenia. V dôsledku toho sú naš e spomienky na narodeninovú oslavu stále zastretejšie, pretože neuróny, ktoré tieto spomienky udržiavali pri živote, sú zároveň súčasťou inej siete. Nepriateľom spomienok teda nie je čas, ale iné spomienky. Každá nová udalosť si v yžaduje vytvorenie nového spojenia medzi obmedzeným počtom neurónov v  mozgu. Prekvapivým faktom je, že si blednutie spomienok neuvedomujeme. Sme presvedčení, že spomienkový obraz je stále jasný a sýty.

Ale spomienka na onú udalosť je ešte pochybnejšia. Povedzme napríklad, že sa počas roka dvaja naši priatelia rozišli. Keď potom spomíname na tú narodeninovú večeru, vybavíme si varovné signály, o ktorých si myslíme, že si ich pamätáme: Nebol on mlčanlivejší ako


KTO SOM?

27

obvykle? Nenastalo medzi nimi tu a  tam trápne ticho? Ako to bolo naozaj, už asi nezistíme, pretože táto nová informácia ovplyvňuje spomienky, ktoré s  ňou súvisia. Takže naša súčasnosť nevyhnutne mení

zafarbenie našej minulosti. A  tak v  rôzny ch fázach života vnímame

jednu a tú istú udalosť do istej miery odlišne. Ovplyvniteľnosť pamäti Tv árnosť našej pamäti prvýkrát podrobnejšie skúmala profesorka Elizabeth Loft usová z Kalifornskej univerzity v Irvine. Vď aka jej výskumu dnes vieme, ako ľahko je ľudská pamäť ovplyvniteľná. Profesorka Loft usová vo svojom experimente požiadala dobrovoľníkov, aby sledovali zábery dopravných nehôd, a  potom im položila sériu otázok, aby zistila, čo si zapamätali. Formulácia otázky ovplyvňovala odpovede, ktoré dostala. „Keď som sa spýtala, ako rýchlo au tá išli, keď do seba narazili alebo keď nabúrali, boli odhady rozdielne. Keď som použila slovo nabúrali, uvádzali vyššiu rýchlosť.“ Loft usová tak dospela k prekvapujúcemu záveru, že sugestívne otázky môžu „kontaminovať“ ľudskú pamäť, a rozhodla s a svoj výskum rozšíriť.

Bolo by možné do pamäti implantovať spomienku na niečo, čo sa vôbec nestalo? Aby to zistila, utvorila profesorka Loft usová výskumnú vzorku dobrovoľníkov a požiadala svojich spolupracovníkov, aby od ich rodín získali informácie o ich minulosti. Na základe týchto informácií zostavili pre každého účastníka štyri príbehy z jeho detstva. Tri z nich boli pravdivé, štvrtý príbeh bol vierohodný, ale úplne vymyslený. Išlo v ňom o to, že sa dotyčný stratil v nákupnom centre, kde ho objavil milý starší človek a vrátil ho rodičom.

Počas stretnutia si účastníci výskumu vypočuli tieto štyri príbehy. Takmer štvrtina z nich potom u viedla, že si na onú príhodu z nákupného centra pamätá, hoci sa v  skutočnosti nestala. To však nebolo všetko. „Na začiatku uvádzali, že si z toho dňa niečo málo pamätajú. Keď sa však vrátili o  týždeň neskôr, pamätali si oveľa viac. Uviedli


MOZOG

28

napríklad, že to bola staršia žena, kto im pomohol,“ opisuje profesorka Loft usová. Ako čas ubiehal, do falošnej spomienky sa začali vkrádať ďalšie a  ďalšie detaily: „Tá stará dáma mala na hlave klobúčik“ alebo „Mal som v ruke svoju obľúbenú hračku“ alebo „Mama vtedy bola pekne nahnevaná“.

Nielenže je možné vytvoriť falošné spomienky na niečo, čo sa nikdy nestalo, ale my ich aj berieme za svoje a  prikrášľujeme, čím nevedomky nechávame fantáziu, aby sa podieľala na formovaní našej identity.

Každý z nás je náchylný podľahnúť manipulácii so spomienkami, stalo sa to dokonca aj profesorke Elizabeth Loft usovej. Keď bola malá, jej matka sa utopila v bazéne. O mnoho rokov neskôr spomenul jej príbuzný pozoruhodný detail, že to bola práve Elizabeth, kto objavil telo. To ju šokovalo – nevedela to a  ani tomu v  danej chvíli neverila. Ako však uvádza, keď sa vrátila domov, začala o tom premýšľať: „Možno to tak bolo. Začala som uvažova ť o ďalších veciach, ktoré som si pamätala, napríklad že prišla záchranka a dávali mi kyslík. Možno som ho potrebovala kvôli silnému rozrušeniu z toho, že som objavila to telo?“ Netrvalo dlho a bola schopná vybaviť si matkino telo v bazéne.

Lenže neskôr sa jej ozval onen príbuzný s tým, že sa pomýlil a že to nebola Elizabeth, kto telo objavil, ale jej teta. Vď aka tomu si profesorka Loft usová sama na sebe overila, aké to je, keď si jedinec uchováva a silne prežíva detailné spomienky na niečo, čo sa nestalo.

Naša minulosť nie je hodnoverný záznam. Je to skôr rekonštrukcia, ktorá občas nemá ďaleko k mýtom. Keď sa vraciame k svojim spomienkam, mali by sme mať na mysli, že nie všetky detaily sú presné. Niektoré totiž pochádzajú z rozprávania druhých, iné boli dotvorené na základe nášho presvedčenia, že tak sa to predsa muselo stať. Pokiaľ je teda vaša odpoveď na otázku „Kým ste?“ založená vyložene na spomienkach, je vaša identita niečo ako nikdy sa nekončiaci a neustále sa premieňajúci zvláštny príbeh.


SPOMIENKA NA BUDÚCNOSŤ

Henry Molaison utrpel svoj prvý epileptický záchvat v deň svojich pätnástych narodenín. Odvtedy sa záchvaty často opakovali. S vedomím, že by ho inak celý život trápili silné kŕče, podstúpil Henry experimentálnu operáciu, ktorá spočívala v odstránení strednej časti temporálneho laloku (vrátane hippocampu) na oboch stranách mozgu. Na jednej strane sa zbavil záchvatov, avšak s hrozným vedľajším účinkom: po zvyšok života už nebol schopný uchovať si žiadne nové spomienky. To však nebolo všetko; nielenže nebol schopný uchovať si nové spomienky, ale navyše nebol schopný ani predstaviť si budúcnosť.

Predstavme si, že by sme mali ísť zajtra na pláž. Na čo by sme sa

tešili? Na surfi stov a hrady z piesku, vlny narážajúce na breh alebo

lúče slnka prenikajúce cez mraky? Keby sme sa spýtali Henryho,

jeho odpoveď by asi znela: „Napadá mi jedine modrá farba.“ Jeho

osud ukazuje, prečo mozog uchováva spomienky, prečo máme pa

mäť. Ich účelom nie je len zaznamenať minulosť, ale umožniť nám

očakávať budúcnosť. Aby sme si mohli predstaviť, čo sa stane zaj

tra na pláži, potrebujeme hlavne hippocampus, ktorý nám túto bu

dúcnosť vymaľuje na základe minulej skúsenosti.

Normálny mozog

Mozog Henryho

Molaisona


MOZOG

30

Keď mozog starne

V dnešnej dobe žijeme oveľa dlhšie ako kedykoľvek v minulosti, čo

predstavuje istú výzvu, pokiaľ ide o uchovanie zdravia mozgu. Alzhei

merova, Parkinsonova a  podobné choroby útočia na naše mozgové

tkanivo a tým vlastne na našu osobnosť.

Dobrou správou však je, že mozog je aj v pokročilejšom veku rov

nako formovateľný prostredím aj naším správaním ako v mladosti.

Viac ako tisícsto mníšok, kňazov a rehoľníkov z celých Spojených

štátov sa zúčastnilo unikátneho výskumu, ktorého cieľom bo lo skú

mať vplyv starnutia na mozog. Tá to štúdia sa zameriavala na odhale

nie rizikových faktorov vzniku Alzheimerovej choroby. Do výskum

nej vzorky boli zaradení jedinci starší ako šesťdesiatpäť rokov, ktorí

nevykazovali žiadne príznaky t ejto choroby.

Výber práve takejto výskumnej vzorky mal niekoľko dôvodov: ide

o relatívne stálu skupinu, ktorú možno ľahko každoročne testovať,

členovia cirkevných rádov majú veľmi podobný štýl života vrátane

stravy a  životných podmienok. Tý m sú v ylúčené mnohé skresľujú

ce faktory či rozdiely, ktoré vykazuje bežná populácia, ako napríklad Aktívny životný štýl vo vyššom veku prospieva mozgu.


KTO SOM?

31

štýl stravovania, sociálno-ekonomické postavenie alebo vzdelanie,

ktoré by ovplyvnili výsledky štúdie.

Zber údajov sa začal v  roku 1994. Doktor David Bennett z Rus

hovej univerzity v  Chicagu a  jeho tím zatiaľ zhromaždili viac ako

350 mozgov. Všetky sú starostlivo uchované a  sú na nich skúmané mikroskopické zmeny spôsobené chorobami vyššieho veku. To je

však len polovica štúdie, tá druhá spočíva v zbere údajov o doposiaľ žijúcich dobrovoľníkoch. K aždý z nich každý rok podstúpi komplexné vyšetrenie zahŕňajúce psychologický rozbor, test kognitívnych

funkcií, lekársku prehliadku, telesné a genetické testy.

Keď tím vedcov výskum začal, očakával, že nájde jednoznačnú

spojitosť medzi znižovaním ko gnitívnych schopností a tromi chorobami, ktoré sú najčastejšou príčinou demencie: Alzheimerovou chorobou, mozgovou mŕtvicou a Parkinsonovou chorobou. Zistili však niečo iné: poškodenie mozgového tkaniva v dôsledku Alzheimerovej choroby nemusí nutne znamenať kognitívne ťažkosti. Niektorí jedinci preukázateľne umierali na patologické zmeny zavinené plne rozvinutou Alzheimerovou chorobou, napriek tomu nevykazovali zmeny kognitívnych schopností. Čím to je?

Ve d ci sa vrátili k východiskovým údajom a  hľadali medzi nimi

spojitosti. Doktor Bennett zistil, že stratu kognitívnych funkcií ovplyvňujú psychologické faktory a skúsenosti. Ako prevencia slúžia kognití vne cvičenia, čo sú činnosti udržujúce mozog aktívny, ako sú

Stovky mníšok venovali

posmrtne svoje mozgy na

vedecké účely. Výsledky

skúmania vedcov prekvapili.


MOZOG

32

krížovky, č ít anie, riadenie auta, učenie sa a  pocit zodpovednosti za niečo konkrétne. To isté sa dá povedať o  udržiavaní spoločenského života a fyzickej aktivite.

Na druhej strane zistili, že k rýchlejšiemu zhoršovaniu kognitívnych funkcií p rispievajú samota, úzkosť, depresia a sklony k skľúčenosti. Ochrannú funkciu, pokiaľ ide o zdravie mozgu, zase plnilo vedomie zmyslu života a aktívny životný štýl.

Účastníci výskumu, u ktorých sa zistilo postihnutie nervového tkaniva, nie vš ak zhoršenie kognitívnych schopností, si vytvorili tzv. „kognitívnu rezervu“. S  tým, ako postupovala degenerácia niektorých oblastí mozgu, iné boli patrične namáhané a  mohli kompenzovať, alebo dokonca prevziať zničené funkcie. Čím viac udržiavame svoj mozog v kondícii cvičením vo forme nových a náročných úloh, medzi ktoré patrí aj sociálna interakcia, tým viac spojení z bodu A do bodu B sa v mozgovom tkanive vytvorí.

Náš mozog by sme mohli prirovnať ku krabici s ná radím. Ak je to kvalitná krabica, obsahuje všetko, čo k práci potrebujeme. Ak potrebujeme vybrať skrutku, vezmeme príslušný kľúč, ak ho nemáme,

postačí francúzsky kľúč. A ak nemáme ani ten, skúsime kombinač

ky. V mozgu to s kognitívnymi funkciami funguje analogicky: hoci mnohé spojenia sú v dôsledku choroby narušené, mozog ich nahradí inými.

Mozgy mníšok sú tu dôkazom, že je možné si mozog chrániť a čo možno najdlhšie zostať sám sebou. Proces starnutia nezastavíme, ale ak využívame všetky nástroje z našej kognitívnej výbavy, môžeme ho spomaliť. Som vnímavá bytosť Keď sa zamyslím nad tým, aký som, napadá mi zo všetkého najviac jeden aspekt, ktorý nemožno opomenúť: som vnímavá bytosť. Prežívam svoju existenciu. Cítim, že som tu, a vnímam svet svojimi očami,




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist