načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Môj brat robot 1 – James Patterson

Môj brat robot 1

Elektronická kniha: Môj brat robot 1
Autor: James Patterson

- Sammy Hayes-Rodriguez nežije v úplne obyčajnej rodine. Jeho mama je vedkyňa a voľný čas si vypĺňa vymýšľaním robotov. Bývať v dome plnom robotov môže byť skvelé. Najnovším ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  149
+
-
5
bo za nákup

hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9% 100%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2017
Počet stran: 288
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-000-4192-6
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Sammy Hayes-Rodriguez nežije v úplne obyčajnej rodine. Jeho mama je vedkyňa a voľný čas si vypĺňa vymýšľaním robotov. Bývať v dome plnom robotov môže byť skvelé. Najnovším vynálezom je však robot Éčko, ktorý nielenže začne chodiť so Sammym do školy, ale sa aj tvári ako jeho brat. Hotová katastrofa! Spriatelí sa Sammy s novým členom rodiny? Obľúbia si mudrlanta Éčka aj spolužiaci?

Zařazeno v kategoriích
James Patterson - další tituly autora:
Oko za oko Oko za oko
První láska První láska
Druhé líbánky Druhé líbánky
Pohřešuje se prezident Pohřešuje se prezident
Volavka Volavka
Na tenkém ledě Na tenkém ledě
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Moj brat robot 1

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.albatros.sk

www.albatrosmedia.sk

James Patterson, Chris Grabenstein

Moj brat robot 1 – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Ilustrovala Juliana Neufeldová

MÔJ BRAT

ALBATROS



Pre moju mamu.

C. G.

Indii — za desať úžasných rokov v Dennej akadémii

Palm Beach. A pre moju hrdinku Andreu Spoonerovú.

J. P.


vi


1

KAPITOLA

1

A

hoj, volám sa Sammy Hayes-Rodriguez. Mož

no ste už o mne počuli. Som chalan, z ktorého si

všetci uťahujú, lebo mama ma donútila vziať do školy robota – bola to najhlúpejšia a najtrápnejšia vec v histórii školy, ktorá sa kedy prihodila niektorému z deciek. (Stalo sa to v období, keď som ešte chodil na Základnú školu Otcov pútnikov.)

Musím vám porozprávať nevšedný a bláznivý príbeh o spomínanom robotovi, ktorý – teraz nežartujem – si myslí, že je môj brat.

Hádajte, odkiaľ ten šialenec nabral tú strelenú myšlienku. Od mojej mamy!

A viete čo? Aj môj otec má prsty v celej tej veci s robotmi. Mamin nezmyselný nápad dokonca nazval perfektným.

Ešteže Maddie je stále na mojej strane.

Maddie je úplne najlepšia sestrička, akú kto kedy mal. Však má krásne modré oči? Aha, jasné. Hups. Jej kresba je čiernobiela. No verte mi, oči má modrejšie, než je najmodrejšia pastelka.

V  každom prípade sme sa s Maddie zhovárali o maminom najnovšom bláznivom výmysle pri raňajkách, ktoré nám, samozrejme, servíroval jeden z  maminých mnohých trafených vynálezov: Raňajkovač.

Ak na ňom stisnete tlačidlo s  nápisom Cereálie, vysypú sa do misky, tá potom putuje ku krájaču banánov, dávkovaču mlieka a  k  rozprašovaču cukru, až sa dostane k výdajovému okienku.

Dali by ste si k  cereáliám trochu pomarančového džúsu? Šťuknite oranžovým gombíkom.

Ale – a  teraz prichádza to najdôležitejšie – NESTÍSKAJTE tieto dve tlačidlá naraz. Verte mi, je to ešte horšie, ako keby ste stlačili Cereálie a zároveň Praženicu.

Prv než sa vyberiem do školy, vždy sa s Maddie spoločne naraňajkujeme. Rozprávame sa pritom o všeličom možnom, hoci je odo mňa o  dva roky mladšia. Znamená to, že keby chodila do školy, bola by tretiačka – ibaže nechodí.

Vysvetlím vám to neskôr. Sľubujem.

Maddie vie, akí blázniví vedia byť niekedy mama s  ockom. No ak mám byť úprimný, aj keď je mladšia, všetko dokáže riešiť s oveľa chladnejšou hlavou ako ja.

„Všetko bude v poriadku, Sammy. Sľubujem.“

„No súhlasíš s  tým, že mamin nápad je absurdný, však? Veď sa od hanby prepadnem!“

„Dúfam, že nie,“ povie Maddie. „Chýbal by si mi. Veľmi. Áno, jej plán je trochu nezvyčajný...“

„Maddie, to je slabé slovo. Nezvyčajné by bolo, keby s tým robotom odletela na Mars. Mohli by tam zbierať vzorky z červených skál!“

Dobre, teraz príde na rad najhoršia časť. Mama mi vravela, že tá strelená vec, ktorú odo mňa chce, je súčasťou jej „najvýznamnejšieho experiment u “.

Presne tak. Som iba jej úbohý pokusný králik. Na obed mi pravdepodobne zabalí hlávkový šalát.

KAPITOLA

2

M

amin nápad, že si mám do školy vziať robota, je

taký pritiahnutý za vlasy, že ho ani nedokázala

vysloviť pred mojou spolužiačkou Gennou Zagorenovou, ktorá má alergiu na arašidy. Práve preto môj najlepší kamoš Troj nikdy nemôže jesť obed pri Genninom stole. Aj o Trojovi vám poviem neskôr. Sľubujem.

V každom prípade nadišiel čas na mamin veľký, nesmierne dôležitý experiment, ktorý spočíva v  tom, že mám ísť do školy s chodiacim a rozprávajúcim plasťákom.

„Predstieraj, že je tvoj brat,“ poradí mi mama.

„Nemám brata.“

„Veruže už máš.“

Verili by ste tomu? Ja nie.

Pokiaľ ide o  toho robota, nemyslím si, že zapadne medzi ostatné decká v triede, teda možno tak akurát na Halloween.

Už teraz má na sebe kostým.

„Dobré ráno, Samuel,“ prihovorí sa mi Éčko, len čo vyjdeme z  dverí a  zamierime k  autobusovej zastávke. „Krásne počasie na imatrikuláciu.“

„Čože?“

„Na imatrikuláciu – slávnostný zápis do vzdelávacej inštitúcie, obyčajne na strednú školu alebo na univerzitu.“

Skloním hlavu a dúfam, že ma vedľa toho robokockáča nikto nespozná.

„Nejdeme na strednú,“ zamrmlem. „Chodím na základnú.“

„Skvelé. Perfektné. Ohromné.“

Zdá sa, že mama stále pracuje na jeho programe na vyhľadávanie slov. Zatiaľ čo ten mohutný obor kĺzavo kráča po chodníku, počujem bzučanie všelijakých súčiastok. Robot pohybuje rukami dopredu a  dozadu, akoby šiel po betóne na bežkách v  superspomalenom tempe. Ibaže bez lyží.

Všimnem si, že Éčko so sebou vlečie ešte väčší batoh než ja.

Možno práve tam má náhradné baterky.

KAPITOLA

3

P

odľa mamy – ktorá sa volá Elizabeth – je E, teda

Éčko, odvodené od robotovho mena Excelent a to

pochádza zo slova excelentný. Práve ním totiž veľa ľudí opisuje moju mamu, profesorku Elizabeth Hayesovú, PhD., lebo je neuveriteľne múdra (ak nerátame to, že niekedy sa správa neuveriteľne hlúpo, napríklad keď ma núti ísť do školy s  hovoriacim robotom iba preto, aby som ho ukázal ostatným a niečo im o ňom povedal).

Môj otec Noah Rodriguez zasa tvrdí, že meno E značí Einstein junior, lebo tento robot je hotový génius. Ha! Šiel by génius do školy bez spodkov? Nemyslím si.

Moja sestra Maddie je toho názoru, že Éčko je samo osebe dokonalé meno a nie je to nijaká skratka.

Toto Maddino presvedčenie sa mi celkom pozdáva. Hoci nechodí do školy, je taká múdra, že je takmer nemožné, aby sa s  ňou človek hádal alebo jej protirečil. Verte mi. Už som to skúšal.

No čím viac času s  Éčkom trávim, tým väčší mám pocit, že viem, čo v  skutočnosti znamená jeho meno: ERROR, čiže CHYBA!

„Pamätaj si, Samuel,“ ozve sa robot, keď prídeme na zastávku, „vždy čakaj na autobus na chodníku. Nestoj, nebehaj ani sa nehraj na ceste.“

Veľa mojich kamarátov zo susedstva je už na rohu. Väčšina z nich sa nevie vynadívať na obrovského plasťáka so žiarivými modrými očami, ktorý mi kráča za pätami ako poslušný bernardín.

„Prečo má také jasnomodré oči?“ zamrmlem. „Žeby z  nich vysielal ľadové lúče, ktorými nás dokáže zmraziť?“

„Pekne sa zoraďte na chodníku, deti,“ vyhlási Éčko. Predstavte si, že sa dokonca vie usmiať. A  žmurkať. (Keď to však robí, počuť, ako mu v hlave bzučia a vrčia miniatúrne motorčeky.)

„Mám pre vás návrhy,“ pokračuje Éčko, „ktoré pomôžu zlepšiť bezpečnosť pri nástupe do školského autobusu.“

Vtom naňho všetci prestanú zízať a začnú vyvaľovať oči na mňa.

Žiadne z deciek sa neusmieva. Ani nežmurká.

Éčko je rozhodne najväčšou chybou, akú kedy mama urobila. Je ešte horší než robot na vynášanie smetí, ktorého zostrojila a ktorý nám potom po celom dome rozhadzoval mačacie hovienka.

„Čo to je?“ opýta sa Jackson Rehder, jeden z  chalanov, ktorý so mnou každé ráno cestuje autobusom do školy.

„Ďalší z  maminých trafených robotov,“ odpoviem a vrhnem na Éčka zlostný pohľad.

„Ako sa volá?“

„E. Ako Error, čiže chyba. Presne ako v bejzbale.“

„Prepáč, Samuel, ale mýliš sa,“ opraví ma robot. „Šíriš nesprávne informácie. Tvoje vysvetlenie je chybné.“

Paráda. Teraz sa so mnou ten hlúpy plasťák chce ešte aj hádať? Neuveriteľné.

Len počkajte. Toto bude zábava. 13

KAPITOLA

4

„P

repáč, Samuel, lenže Error je absurdné meno

pre technicky vyspelý stroj, ktorý má rozvi

nuté zmysly a dokáže uvažovať a konať celkom sám.“

„Tak sa staraj o seba a nechaj mňa a mojich kamarátov na pokoji!“

„Prepáč, Samuel. Naprogramovali ma na to, aby som chodil do školy. To je moja prvoradá funkcia.“

„Potom nastúp do takej, ktorú nenavštevujem ja.“

„Prepáč, Samuel...“

„Hej, Sammy,“ skočí mu do reči Jackson, „možnože sa volá Prepáč! Hovorí to dosť často.“

Éčko otočí hlavu o  tridsať stupňov doľava, skloní ju a  zahľadí sa Jacksonovi Rehderovi do očí. „Prepáč, Jackson. Moje meno je E a tvoj návrh je úplne nelogický. Veď slovo prepáč sa ani nezačína na písmeno e.“

15

Éčko sa znova obráti ku mne.

„Musím ísť s tebou do školy, Samuel. Prikázala mi to

mama.“

„Mama?“

„Profesorka

Elizabeth Haye

sová, PhD.“

„Viem, ako sa

volá! Nie je to

však tvoja mama,

ale moja!“

Éčko sa uškr

nie. „Samozrej

me, že Elizabeth

je moja mama.

Možno nie z tvojho pohľadu, keďže všetko vnímaš dosť

obmedzene, Samuel, no profesorka Elizabeth Hayeso

vá, PhD., ma stvorila, preto je moja mama.“

„Takže ten robot je tvoj brat?“ vybuchne Jackson. „Je

to tvoj robobrat? Tvoj brabot?“

Všetci na zastávke sa toho chytia: „Robobrat! Ha!

Brabot!“

Ozaj skvelý začiatok pre mňa a  Éčka, čo poviete?

Mám dojem, že toho plasťáka asi začínam neznášať.

Konečne k nám s hrkotom prifrčí veľký žltý školský autobus a s potešením si uvedomím, že Éčko so mnou dnes nemá šancu ísť do školy.

Roboti predsa nevedia vyjsť po schodoch, no nie? Dokážu sa voziť sem a  tam, keďže namiesto chodidiel majú pohyblivé pásy ako traktory, alebo loziť po stenách. Lenže do autobusu vedú tri veľké schody. Éčko sa po nich nevyštverá.

Skončil si, robotko!

KAPITOLA

5

„K

eď už budeme v autobuse,“ ozve sa Éčko, len

čo šofér otvorí dvere a  ukážu sa tri strmé

schody, „hneď si pôjdeme sadnúť a celý čas sa ani nepohneme z miesta.“

„Jasnéééé,“ prisvedčím a čo najrýchlejšie vyhopkám hore.

Vzápätí sa otočím, aby som zakýval robotovi, ktorý zostane po zvyšok dňa trčať na chodníku a  už v  prvý deň školy si zničí akékoľvek šance na získanie ocenenia za nula vymeškaných hodín.

„Tak sa maj... a pekný deň!“

Áno. Teraz som trochu škodoradostný.

No robot sa napokon smeje naposledy. Teda v podstate sa nesmeje, lebo podľa mňa mu mama zabudla naprogramovať zmysel pre humor.

To, čo spraví Éčko (nerád to priznávam), je naozaj úžasné.

Zdvihne jednu nohu, položí ju na prvý schod a  – BUCH, BACH, BUCH, BACH, BUCH – vyjde hore rýchlejšie než ja.

„Prečo si si ešte nesadol, Samuel?“ opýta sa, lebo tam stojím s otvorenými ústami a blokujem uličku.

„Presne tak, chlapče,“ pridá sa pán Hessler, šofér školského autobusu. „Sadni si.“

Dvere sa zatvoria a brzdy zasyčia, akoby mali na raňajky fazuľové burrito.

19

Áno. Som na ceste do školy.

Éčko ide so mnou.

Spomenul som, že toho plasťáka možno začnem ne

návidieť?

Tak už sa stalo.

A to poriadne.

KAPITOLA

6

N

echcem byť hnusný ani sa chvastať... ale hádajte,

kto mal úplnú pravdu, keď tvrdil, že ak pôjde Éčko

do školy, bude to obrovská chyba. Priam kolosálna.

Áno. Bol som to ja. Sammy Hayes-Rodriguez.

Prvý deň maminho experimentu sa skončil totálnym fiaskom, presne ako som predpokladal.

Akú odmenu som dostal za to, že som taký múdry?

Mal som možnosť zúčastniť sa na prvej rodičovsko-študentsko-učiteľsko-robotovskej schôdzi v kancelárii pani riaditeľky.

Keďže náš dom vo štvrti Sunnymede v  mestečku South Bend v  Indiane je od Creeksidskej základnej vzdialený iba deväť minút jazdy autom (a vzhľadom na to, že naše hybridné auto je vybavené moderným GPS zariadením, ktoré navrhla mama, a  zakaždým vyberie najrýchlejšiu trasu, lebo nejakým spôsobom komunikuje so všetkými semaformi na ceste), aj mama s otcom stihli prísť na naše krátke príjemné stretnutie.

Nemohol som sa dočkať toho, ako pani riaditeľka Reyesová navždy vylúči Éčka zo školy.

Vlastne to ani nie je mamina vina. Niektoré experimenty jednoducho nevyjdú. Napríklad aj v  jednom starom filme skončil akýsi šialený vedec ako ľudská mucha. Riadne sa sekol.

„Nesmierne ma mrzí, čo sa stalo,“ povie mama pani riaditeľke Reyesovej, ktorá je väčšinu času úplne pokojná, no podľa mňa sa k mame správa až príliš zhovievavo. Možno preto, lebo spolu hrajú v príšernej rockovej skupine. (O tej bude reč neskôr.)

„V  tomto som na Elizabethinej strane,“ ozve sa otec. „A na Sammyho. Aj na strane Einsteina juniora. Pravdaže i na vašej, pani riaditeľka Reyesová. Skrátka, podporujem všetkých a, uhm, všetko v tejto miestnosti.“

„Asi som urobila jednu chybičku,“ pokračuje mama. „Alebo dve. Či tri. Možno štyri.“

Pani Reyesová sa usmeje. Nato zamyslene prikývne. Robia to všetci riaditelia.

„To sa stáva, Elizabeth,“ poznamená. „Najmä ak sa na svojej ceste za poznaním odvážne snažíš dostať tam, kde ešte nikto nebol.“

Chápete, čo tým myslím? Je na ňu až priveľmi mäkká.

„Ale,“ dodá pani riaditeľka Reyesová, pričom sa postaví a  zhlboka sa nadýchne, „poradíme si s  tým, tak ako na našej škole zvládame každý deň plný prekvapení.“

Zatiaľ čo sa mama s  otcom lúčia s  pani riaditeľkou Reyesovou a podávajú si ruky, čakám s Éčkom na chodbe.

„Škoda, že si ma v môj prvý školský deň trošku viac nepodporil,“ vyhlási.

Keby som nevedel, že je robot, prisahal by som, že som v jeho hlase zachytil smútok.

„Pravdupovediac, pripadal som si trochu stratený, Samuel. Zmätený. Vyvedený z miery. Kto by sa tak necítil? Koniec koncov bol to môj prvý deň a som úplne iný než všetci chlapci a dievčatá.“

V poriadku.

Teraz sa už aj ja cítim nanič.

KAPITOLA

7

H

ej, počkajte chvíľu.

Predtým, ako všetci vrátane mňa začnete Éčka

ľutovať, lebo ho už v  prvý deň školy dočasne vylúčili, vysvetlím vám, prečo sa zaňho mama ospravedlňovala.

Nie. Predsa len mám na srdci ešte niečo. Najprv vám poviem, prečo sa mama mala ospravedlniť mne a  nie pani riaditeľke.

Poďme si narýchlo zrekapitulovať, čo sa stalo pred našou krátkou rodičovsko-študentsko-učiteľsko-robotovskou schôdzou.

Dobre, čiže v okamihu, keď sme prišli do školy, robot takmer spôsobil vzburu.

„Srdečne vás všetkých zdravím!“

(To kričí Éčko, nie ja.)

Celý čas iba krútim hlavou a najradšej by som zmizol – no je to veľmi ťažké, ak kráčate po chodbách s asi meter a pol vysokým mechanickým týpkom, ktorý má oči ako jasnomodré ledkové žiarovky, guľaté kolená a neprestajne v ňom niečo bzučí a cvaká.

„Máme v škole robota?“ opýta sa ktosi.

„Nie. Je to rytier v ligotavom brnení,“ odvrknem.

„To je robot?“ vyzvedá akési dievča.

„Nie. Akčná postavička z  mojej kolekcie hrdinov z Hviezdnych vojen v životnej veľkosti.“

Prv než mi niekto ďalší položí rovnako hlúpu otázku, prikvitne k nám Cooper Elliot, ktorý je asi môj najhorší nepriateľ v celom vesmíre, a pustí sa do mňa.

„Čau, Trubiroh.“

Presne tak ma totiž Cooper Elliot volá. Vždy.

„Vidím, že si si do školy priviedol kamaráta. Múdry ťah. Už si nejakého potreboval.“

„Nie je to môj kamarát,“ namietnem a odstúpim od Éčka čo najďalej, ale v podstate sa nedostanem ďaleko, lebo Cooper mi vlastne zatarasil cestu.

Teraz sa ten veľký chmuľo postaví rovno predo mňa. „Takže tento C-3PO nie je tvoj kamarát?“

„Nie, je to jeden z  maminých hlúpych experimentov. “

„Aha, čiže je ako ty? Lebo – zmier sa s tým, Sammy – bol si najhlúpejší experiment svojej mamy zo všetkých!“

„Prepáč,“ povie Éčko a kliešťami, ktoré má namiesto rúk, jemne poklepká Coopera Elliota po pleci. „To malo byť smiešne? Ak áno, začnem sa pobavene chechtať.“

„Nie,“ odvetí Cooper a trochu sa odtiahne. „Smiešny si tu iba ty. Podobáš sa na obrovskú plechovku kukurice. Ty a Trubiroh.“

„Môj brat sa v  skutočnosti volá Samuel, nie Trubiroh.“

Na zlomok sekundy je fajn mať pri sebe RoboCopa, ktorý sa ma zastane. Jeho ruky v podobe klieští poháňa vysokotlaková hydraulika. Éčko by v  nich dokázal rozpučiť aj kokosový orech. Alebo nos Coopera Elliota.

„Tv o j brat? Páni moji. To je na popukanie!“ Cooper sa tak rozosmeje, až si drží brucho. „Trubiroh je tvoj brat?“

„Potvrdzujem, že áno. No ako som už spomenul, volá sa Samuel.“

„Hej, chalani, viete čo?“ zakričí Cooper na celú chodbu. „Trubiroh má brata robota! Tí dvaja sú BRABOTI!“

Pamätáte si, že mi chvíľu pripadalo fajn mať ho po boku? Už to neplatí.

27

Najmä preto, lebo sa začínajú pridávať aj ostatní

a všeličo o nás hovoria.

Nič z toho však nie je veľmi pekné. 28 29

KAPITOLA

8

S

amozrejme, prvá rodičovsko-študentsko-učiteľ

sko-robotovská schôdza, ktorá sa konala skoro

ráno, nebola len o tých sčasti predvídateľných urážkach.

Máte chvíľku čas? Dobre. Porozprávam vám, čo sa stalo krok za krokom.

Fajn. Éčko a  ja sme sa konečne dostali na hodinu s  pani učiteľkou Kunkelovou. Chcela začať tým, že si prejdeme hláskovanie a gramatiku. Čo na to Éčko? Ten sa chcel predvádzať.

„Mám vyhláskovať Kirgizsko?“ opýta sa so zdvihnutou rukou.

„Uhm, to nie je v našom zozname slovíčok na tento týždeň,“ povie pani učiteľka Kunkelová.

„A čo kantalup? Vzducholoď? Obrovský?“

„Ako tvoje oči?“ vytresne Cooper Elliot.

Pani učiteľka Kunkelová sa naňho pozrie. „Prejdime na gramatiku...“

Vtom sa znova ozve Éčko. „Osobné zámená, ako napríklad ja, my, oni, on alebo ona, môžu vyjadrovať podmet.“

„Správne,“ poznamená pani učiteľka. „Ale nabudúce, prosím, počkaj, kým ťa nevyvolám, Éčko.“

„Podmet nemusí byť vždy vyjadrený. V  tejto vete boli až dva zamlčané, ty a ja.“

Potom sa to už len zhoršovalo. Čoraz viac.

Z Éčka sa začne pariť. Doslova. Vidím, ako mu z uší vylietajú obláčiky bielej pary.

Takto to pokračuje na matematike, vlastivede, ba dokonca aj na telesnej, kde na seba Éčko strhne všetku pozornosť, keď nášho telocvikára, pána učiteľa Stringera – ktorý váži asi stotrinásť kíl –, použije ako činku.

Ďalší, nazvime to incident, sa odohrá cez obed v jedálni.

Bobby Hatfield hodí do Toma Heffernona mandarínku. Éčko, geniálny robot, zazrie okrúhly letiaci predmet a  vydedukuje (toto slovo používa namiesto „pomyslí si“), že ešte stále sme na telesnej. Žije v tom, že sme sa len presunuli z telocvične do inej miestnosti. Áno, Éčko predpokladá, že všetko guľaté v jedálni je loptička a  že sme práve na novom ihrisku začali hrať vybíjanú.

A tak začne ostreľovať Bobbyho Hatfielda.

Keď to zbadá Tom Heffernon, usúdi, že práve robot ho trafil mandarínkou. Hneď mu to teda vráti. Svoju lyžičku použije ako katapult a  vypáli zemiakovú kašu, ktorá sa Éčkovi rozpľasne na hlave.

Bobby Hatfield, obkydaný mäsovými guľkami, doňho zasa medzitým hodí hrsť fazuliek.

Roboti vždy najprv cítia, čo sa deje, až potom myslia a konajú. Preto Éčko najskôr pocíti, že má na hlave zemiakovú kašu a je zafŕkaný fazuľkami. Vzápätí si to narýchlo premyslí. A nakoniec zareaguje tak, že z mojej tácky vezme misku s ovocím a burger, jednu porciu šmarí do Heffernona a druhú do Hatfielda.

Čoskoro sa pridá celá jedáleň. 34 35

Onedlho už všade lieta jedlo. Kuracie nugetky. Fazuľky v paradajkovej omáčke. Cuketové tyčinky. Skrátka, poriadny bordel.

No Éčko si to najlepšie (alebo najhoršie) nechá na koniec.

Na hodinu prírodovedy s  pani učiteľkou Kunkelovou.

KAPITOLA

9

Č

lovek by si myslel, že Éčko, výtvor vedy, bude

k  tomuto predmetu pristupovať s  úctou, tak ako

si to zaslúži. Omyl.

Nesúhlasí s ničím, čo sa nás pani učiteľka Kunkelová a učebnice prírodovedy snažia naučiť.

„Článkonožce sú drobné zvieratá s  článkovanými končatinami a  ich telá sa skladajú z  niekoľkých častí,“ vysvetlí pani učiteľka Kunkelová.

„To znamená, že i ja som článkonožec?“ opýta sa Éčko a popritom si krúti ruky aj nohy, akoby tiež mali niekoľko článkov. Dokáže si obtočiť pravú nohu ľavou, takže pripomína vývrtku a chodidlo jednej nohy má až kdesi pri kolene druhej.

Pani učiteľka Kunkelová sa rozhodne, že článkonožce nechá tak a naučí nás niečo o statickej elektrine.

„Poďme si urobiť experiment s  plastovým hrebeňom a  malou fluorescenčnou žiarovkou.“

„Viem vyhláskovať slovo fluorescenčný,“ vyhlási Éčko.

„Ďakujem, E, ale teraz sa učíme prírodovedu, nie hláskovanie. Čiže statická elektrina...“

„Oprava,“ skočí jej zasa do reči. „Elektrina nie je nikdy statická, teda nehybná, lebo elektróny nepretržite krúžia okolo jadra atómu, ktorý sa, mimochodom, skladá z  protónov a neutrónov...“

BLA-BLA-BLA.

Pani učiteľka Kunkelová sa usiluje dostať k  slovu, lenže bľabotbot ju k nemu nepustí. Bez prestávky rapoce poučky.

Čo je však ešte horšie, nemôže prestať. Vlastne melie čoraz rýchlejšie, akoby niekto držal palec na gombíku s rýchlym pretáčaním vpred. Jeho už aj tak dosť prenikavý hlas sa zrýchli a znie, akoby nasával hélium z narodeninových balónov.

„Statická elektrina vzniká následkom nerovnováhy elektrických nábojov vnútri alebo na povrchu materiálu.“

Jeho mozog so silikónovým čipom je taký hyperaktívny, že začne vytvárať viac statickej elektriny než všetky plastové hrebene v celej drogérii.

„Tento stav pretrváva, kým sa náboj znova nevyrovná, ako sa to práve deje v mojej hlave.“

ZAP! ZIZZ! ZLITZ!

Vtom robotovi z uší vyletia iskry.

„Mám vám teraz vyhláskovať Kirgizsko?“

BZZZNNT! FŔŔNG! CHŠŠŠŠŠST!

Z jeho očí, uší a podpazušia sa vyvalí dym.

Možno ste už uhádli, čo sa stane.

Áno. Jedna z iskier pristane v odpadkovom koši na papier.

Ozve sa zvonček a sirény a vzápätí sa zjavia požiarnici so všelijakými hadicami, sekerami a poriadne dlhými zašpicatenými tyčami. Jeden z  nich vysype Éčkovi na hlavu vedro piesku.

Ďalší mu vystrekne do tváre penu z  hasiaceho prístroja.

Už viete, kam teraz pôjdeme: na prvú rodičovsko-študentsko-učiteľsko-robotovskú schôdzu v kancelárii pani riaditeľky Reyesovej.

Ako sa teda skončil prvý Éčkov deň v  Creeksidskej základnej? Pre mňa šťastne. Dospeláci sa totiž dopracovali k tomu, čo nazývajú „vzájomná dohoda“.

Éčko zatiaľ nie je celkom pripravený na školu.

Ha! Mohol som im to povedať hneď ráno.

41

KAPITOLA

10

T

ak fajn, ideme domov. Ako jediný sa tvárim šťast

ne.

Na rozdiel od mamy a otca.

Len čo vyjdeme zo školského parkoviska, otec vyhlá

si: „Nerob si starosti, Liz. Vyriešime to.“

Mama zamrmle čosi, čomu nikto nerozumie, lebo myšlienkami už je niekde úplne inde. Zakaždým, keď sa takto zapozerá do diaľky, viem, že jej vysokovýkonný mozog pracuje na plné obrátky a v duchu zostavuje zoznam všetkých možných spôsobov, ako by sa dal Éčko opraviť.

Mala by sa na to spýtať mňa. Hneď by som jej povedal, čo je jeho najväčší problém: škola je pre deti, nie pre robotov.

Teda pre mňa, nie preňho.

Roboti by mali ostávať doma, vysávať podlahu, pripravovať raňajky a  zdvíhať telefóny. Ak chcete vidieť, ako si poradia mimo domu, vezmite ich do automobilovej fabriky, kde môžu na autá privárať nárazníky alebo sa hrať s figurínami, na ktorých sa testujú nárazy. No nech už robíte čokoľvek, držte robotov čo najďalej odo mňa a od mojej školy.

Éčkove oči, ktoré pripomínajú žiarovky, nie sú také jasné, aké boli ráno. Hlavu má na okrajoch trochu obhorenú z  toho, že sa mu preťažili obvodové dosky. Uprostred tváre, kde by mal mať nos, mu ešte ostalo trochu peny z hasiaceho prístroja.

Plecia má zvesené a vychádzajú z neho čudné zvuky ako GLIT! GLORT! BLÍÍÍP!



James Patterson

JAMES PATTERSON


22. 3. 1947

James Patterson patří k nejlepším spisovatelům poslední doby. Za rok napíše dvě až tři knihy, ale jak sám říká, nápadů má stále víc než může sepsat.

Patterson – James Patterson – více informací





       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist