načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Mama klame – Michel Bussi

Mama klame

Elektronická kniha: Mama klame
Autor: Michel Bussi

- Triapolročný Malone tvrdí školskému psychológovi Vasilovi, že jeho mama nie je jeho skutočná matka, a aj keď sa zdá, že to nie je možné, psychológ mu verí. Lenže pamäť dieťaťa ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  249
+
-
8,3
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » MOTTO
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2016
Počet stran: 440
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-267-0796-7
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Triapolročný Malone tvrdí školskému psychológovi Vasilovi, že jeho mama nie je jeho skutočná matka, a aj keď sa zdá, že to nie je možné, psychológ mu verí. Lenže pamäť dieťaťa je nestála a spomienky rýchlo miznú. Vasile sa musí poponáhľať. Spočiatku pátra na vlastnú päsť. Zistí, že Malone so sebou všade nosí plyšovú hračku Gutiho, s ktorou sa záhadným spôsobom rozpráva. Súvislosti sú však čoraz podozrivejšie, a tak sa Vasile obráti na políciu. Komisárka Marianne Augressová sa práve intenzívne zaoberá závažnou lúpežou a vraždou, ale psychológovo naliehanie ju presvedčí, aby sa prípadu chlapčeka venovala. Kto je teda vlastne Malone?

Zařazeno v kategoriích
Michel Bussi - další tituly autora:
Vážka Vážka
Černé lekníny Černé lekníny
 (e-book)
Černé lekníny Černé lekníny
 (e-book)
Čierne lekná Čierne lekná
Nepouštěj se mé ruky Nepouštěj se mé ruky
Byla prý docela hezká Byla prý docela hezká
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Mama klame

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.albatrosmedia.sk

Michel Bussi

Mama klame – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2016

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


MICHEL BUSSI

VÁŽKA

MICHEL

BUSSI

Venujem, pravdaže, svojej mame

Mám viacero mám.

Je to pre mňa akési komplikované.

Najmä preto, lebo ony sa nemajú rady.

A jedna z nich dokonca umiera.

Možno som tomu na príčine ja?

Lebo si nepamätám, ktorá je tá pravá mama.

I

Marianne

1

Letisko Le Havre ‑Octeville, piatok 6. novembra 2015, 16:15

Malonove nohy sa odlepili od zeme a  vzápätí uvidel za sklom ženu. Oblečená bola vo fialkastom kostýme, pripo­ mínajúcom policajný odev, ale mala prívetivo okrúhlu tvár a smiešne okuliare. Sedela v priehľadnej kabínke ako biletár­ ka, ktorá predáva lístky na kolotoč.

Cítil, ako sa mame chvejú ruky, keď sa ho usilovala udržať vo vzduchu.

Pani za sklom sa mu dívala rovno do očí, potom sa pozre­ la na mamu a napokon uprela zrak na hnedý zápisník, ktorý držala v rukách.

Mama mu vysvetlila, že pani si overuje ich fotografie. Aby sa uistila, že sú to naozaj oni. Že môžu nastúpiť do lietadla.

Ibaže tá pani nevedela, kam idú. Kam skutočne idú.

To vedel iba on.

Leteli do lesa, kde žijú obri.

Malone sa rukami pridržal okraja kabínky, aby sa nezo­ šmykol mame do náručia. Uprel oči na písmená, ktoré mala pani na vizitke. Jasné, ešte nevedel čítať, ale niektoré z  nich poznal.

J... A... N...

Úradníčka pokynula žene, že malého môže postaviť na zem. Jeanne sa zvyčajne v práci nepretrhla. Hlavne tu, na ma­ lom letisku Le Havre ­Octeville, kde boli tri priehradky na od­ bavenie pasažierov, dva pohyblivé pásy a  jeden automat na kávu. No od skorého popoludnia tu vládol ruch a bezpečnost­ ná služba kmitala medzi parkoviskom a budovou letiska. Bola to akási hra na mačku a myš s neviditeľným utečencom, ktorý sotva prekĺzne nejakou štrbinkou v leteckej doprave.

Nech už bolo akokoľvek, komisárka Augressová sa vy­ jadrila jasne: na steny v  hale vylepiť fotografie tých týpkov aj  dievčaťa a  postaviť do pozoru každého colníka, každého člena bezpečnostnej služby.

Hľadaní boli nebezpeční.

Najmä jeden z tých dvoch.

Ozbrojený lupič a vrah. Viacnásobný recidivista, zneli in­ formácie z ústredia miestnej polície.

Jeanne sa naklonila cez pult priehradky:

„Už si cestoval lietadlom, maličký? Už si letel tak ďaleko?“

Chlapček cúvol a schoval sa za mamu. Jeanne nemala deti. Prispôsobovala sa často nezmyselným rozpisom služieb na letisku, čo bolo pre jej egoistického priateľa vynikajúcou zá­ mienkou, ak s ním chcela načať tému dieťa. S deťmi to však vedela. Často lepšie ako s chlapmi. Mala dar deti upútať. Deti a mačky.

Usmiala sa.

„Nebojíš sa, však, maličký? Vieš, tam, kam ideš, je...“

Náročky ho naťahovala, kým sa medzi matkinými nohami v obtiahnutých texaskách nezjavil zvedavý noštek.

„Je tam džungľa. Však, zlatko?“

Dieťa priam zaspätkovalo od prekvapenia, ako mohla úrad­ níčka odhaliť ich tajomstvo. Jeanne sa ešte raz pozrela do pa­ sov a potom ich energicky opečiatkovala.

„Nemusíš sa ničoho báť, zlatko, cestuješ predsa so svojou mamou!“

Chlapček sa znova schoval za mamu. Jeanne sa zháčila. Žeby strácala cit aj pre detičky? Vzápätí si uvedomila, že priestor naokolo nie je veľmi prívetivý a navyše tí hlupáci vo­ jaci, čo chodili hore ­dolu po letiskovej hale s  búchačkou na opasku a automatickou puškou prevesenou cez plece, defilo­ vali, akoby chceli získať čo najviac bodov za správanie a zvý­ šenú ostražitosť.

Jeanne sa znova prihovorila chlapcovi. Jej povinnosťou bola aj bezpečnosť cestujúcich.

„Opýtaj sa mamičky. Ona ti vysvetlí, čo je to džungľa.“

Mama sa jej odvďačila úsmevom. Aj chlapec zareagoval.

Zvláštne.

Bol to len okamih a Jeanne si nevedela vysvetliť mimovoľ­ ný pohyb chlapcových očí. Zlomok sekundy... Keď po druhý raz vyslovila slovo mama, chlapec sa nepozrel na svoju mat­ ku. Obrátil hlavu iným smerom, k stene. Pozrel na fotografiu dievčaťa, ktorú tam úradníčka vylepila sotva pred niekoľkými minútami. Portrét dievčaťa, ktoré hľadá polícia z celej oblasti, a vedľa nej onen chlap, Alexis Zerda, vrah.

Asi sa jej to len zdá.

Chlapec sa možno zadíval na veľké presklené okno vľavo. Alebo na more v diaľke. Akoby nevnímal. Alebo už bol v ob­ lakoch.

Jeanne na chvíľu zaváhala, či má položiť matke a  synovi ešte nejaké otázky, a potlačila nevysvetliteľné tušenie, podve­ domý zlý pocit, že niečo medzi tým dieťaťom a jeho matkou nie je v poriadku. Čosi nezvyčajné, akési podozrenie, ktoré si nedokázala vysvetliť.

S papiermi nebol nijaký problém. Pod akou zámienkou by ich mohla zdržať? Dve vojenské uchá s vyholenými hlavami v obtiahnutých maskáčoch prešli okolo, hlasno cvakajúc ba­ gančami. Sú tu kvôli bezpečnosti cestujúcich, ale v rodinách s deťmi vzbudzujú zimomriavky.

Jeanne sa spamätala. To ten neustály tlak. Ten neznesiteľný pocit ohrozenia na letiskách zakaždým, keď sa nejakému zlo­ duchovi ocitnú  poliši v  pätách. Hej, je príliš citlivá, jasné, a rovnako je to aj s chlapcami.

Jeanne podala pasy cez otvor v  nerozbitnom skle prie­ hradky.

„Všetko v poriadku, pani. Šťastnú cestu.“

„Ďakujem.“

Bolo to prvé slovo, ktoré žena vyslovila.

Na konci dráhy práve vzlietol bledomodrý airbus A­318 holandskej spoločnosti KLM.

✴ ✴ ✴

Komisárka Marianne Augressová zdvihla hlavu a zadíva­ la sa na modrý airbus na oblohe. Chvíľu ho sledovala, ako sa vznáša nad tmavomodrým oceánom, potom pokračovala v namáhavom výstupe.

Štyristopäťdesiat schodov.

Poručík Jibé o nejakých päťdesiat schodov vyššie sa rozbe­ hol nadol. Akoby to bola hra či výzva na súťaž! Marianne to v tej chvíli rozčúlilo väčšmi ako čokoľvek iné.

„Mám svedka!“ volal poručík, keď bol asi dvadsať schodov od nej. „A nie hocijakého...“

Marianne Augressová sa oprela o  zábradlie, aby nabrala dych. Cítila, ako jej po chrbte stekajú kvapky potu. Neznášala to a každým gramom, čo pribrala, sa pri námahe aj viac potila. Prekliata štyridsiatka, narýchlo zhltnuté raňajky, večery strá­ vené na pohovke, osamelé noci a zriedkavý ranný beh.

Poručík preletel po schodoch, akoby súťažil s  neviditeľ­ ným výťahom.

Zastal pred Marianne a  podal jej čosi, čo sa ponášalo na sivého potkana. Zhúžvaného. Mŕtveho.

„Kde si to našiel?“

„V  kríkoch o  niekoľko schodov vyššie. Alexis Zerda ho tam asi zahodil, kým sa stratil v lese.“

Komisárka nič nepovedala. Len palcom a  ukazovákom uchopila spľasnutú ošúchanú kožušinku, vyblednutú neustá­ lym hladkaním, cuckaním a  mojkaním, ako si ho trojročný chlapček pritískal k  vystrašenému telíčku. Plyšová hračka, čierne guľôčky namiesto očí nehybne upreté. Akoby zmera­ veli hrôzou.

Jibé sa nemýlil, komisárka končekmi prstov zvierala sved­ ka. Ošúchaného. Špinavého. Svedka, ktorému vytrhli srdce. Ktorého naveky umlčali.

Marianne pevnejšie uchopila plyšiačika a pomyslela na to najhoršie.

Chlapec by nikdy svoju obľúbenú hračku nepustil z  rúk.

Pomaly, mechanicky, akoby prstami pohládzala zarastenú mužskú hruď, prešla prstami po chĺpkoch. Umelé vlákna boli posiate hnedastými bodkami. Bezpochyby krvou. Možno tou istou, ktorú našli o niekoľko sto schodov nižšie.

Je to chlapcova krv?

Alebo krv Amandy Moulinovej?

„Pokračujeme, Jibé!“ prikázala komisárka rozhodne. „Po­ hnime kostrou. Štveráme sa ďalej.“

Poručík Jean ­Baptiste Lechevalier nediskutoval. Vykročil a  vzápätí bol už päť schodov pred svojou šéfkou. Marianne Augressová sa usilovala zladiť kroky a tok myšlienok, aby jej únava nebránila napredovať ani uvažovať nad možnými pred­ pokladmi, ktoré sa kopili. V  podstate však najnaliehavejšia bola otázka...

Kde?

Vlak, auto, električka, autobus, lietadlo. Alexis Zerda mal tisíc možností ako uniknúť, zmiznúť, hoci pred dvoma hodi­ nami vyhlásili po ňom pátranie, vyvesili jeho opis a desiatky mužov boli v plnom nasadení.

Kde a ako?

Schod po schode. Úvahy nasledovali jedna za druhou.

Kde, ako a prečo?

Bola tu však ďalšia otázka. Tá najzávažnejšia.

Prečo odhodil tú hračku?

Prečo by Zerda vytrhol chlapcovi z ruky obľúbenú hračku? Veď chalan by začal revať, zaťal by sa a neurobil už ani krok a radšej by na mieste umrel, ako by sa vzdal toho škaredého chlpatého potkana, ktorý bol napáchnutý upokojujúcou vô­ ňou chlapca a jeho matky.

Vietor privieval od mora neznesiteľný zápach spaľova­ ných látok z motorov. V diaľke plavidlá naložené kontajner­ mi upchávali ústie prístavu ako nahromadené autá stojace na červenú.

Komisárke navreli na sluchách žily. Krv a pot. Schodisko akoby sa ťahalo donekonečna, za každým schodom sa v  jej zornom poli ako zázrakom zjavil ďalší.

V hlave jej nástojčivo zunela stále jediná otázka.

Prečo?

Chcel sa Zerda chlapca zbaviť? Rovnako aj jeho obľúbe­ nej hračky? A možno hodil chlapca kamsi do priekopy, ibaže o kúsok ďalej, na nenápadné miesto?

Na oblohe sa zjavil ďalší airbus. Letisko bolo asi dva kilo­ metre vzdušnou čiarou. Marianne sa však v duchu uistila, že tade Zerda neprekĺzne, keďže dala strážnej službe jasné dis­ pozície.

Ešte niekoľko desiatok schodov. Poručík Lechevalier bol už skoro na parkovisku. Komisárka Augressová vystupovala v pravidelnom rytme. V ruke pevne zvierala guľku sivej srsti, hnietla ju, akoby sa chcela presvedčiť, či jej skutočne vyrvali srdce a jazyk, aby tá mäkučká potvora nikdy nikomu nič ne­ prezradila, nijaký príbeh, ani tajomstvo, ani nič dôverné; že bola definitívne mŕtva po toľkých hodinách dôverných rozho­ vorov s Malonom, rozhovorov, ktoré ona s jej mužmi počúvali stále znova a znova.

Komisárkine prsty opäť zablúdili pomedzi chĺpky hračky, náhle však znehybneli, okrem ukazováka, ktorý skúmal ešte niekoľko milimetrov vlákna. Sklopila oči, nechcela predbie­ hať, ale naisto vedela, čo objaví.

Čo asi ukrýval tento kúsok rozpáranej látky?

Pohľad Marianne Augressovej sa pomaly sústredil na vy­ blednuté znaky. A vtom jej bolo všetko jasné.

Naraz akoby sa poskladali všetky čiastočky puzzle. Aj tie najnepravdepodobnejšie.

Raketa, les obrov, piráti a stroskotaná loď, choroba tropic­ kého hlodavca, poklad, štyri hradné veže, všetky tie blúzne­ nia, z ktorých sa ona a jej muži nevedeli päť dní vymotať.

Mysleli si, že sú to len rozprávky chlapca s  príliš bujnou fantáziou. To si mysleli...

Všetko tu bolo čierne na bielom. Malý Malone si nič ne­ vymýšľal!

Všetko spočívalo na troch slovách visiacich na umelej ko­ žušinke tohto nemého svedka. Mali ho v rukách, ale nikto si nič nevšimol. Všetci sa sústredili len na to, čo hovorí. Uvrave­ ná plyšová hračka, ktorú počúvali, ale nedívali sa na ňu. Hrač­ ka, ktorú vrah umlčal a potom pohodil na svahu.

Komisárka na chvíľu zavrela oči. Preletelo jej hlavou, že ak by niekto vedel čítať jej myšlienky, zachytiť ich, ako keď náho­ dou začujeme koniec rozhovoru a nepoznáme jeho začiatok, považoval by ju za blázna.

Plyšová hračka predsa nehovorí, neplače, nezomiera. Pre­ staneme tomu veriť, keď máme štyri, povedzme aj šesť, nanaj­ výš osem rokov.

Áno, ak by niekto počúval tento príbeh od tejto kapito­ ly, myslel by si, že jej preskočilo. Hocikto, alebo aj ona sama, vždy taká racionálna.

Ona pred piatimi dňami.

Marianne si pritískala plyšiačika na hruď, a keď sa pozrela na stovky schodov pod sebou, zmocnil sa jej závrat. V diaľke uvidela nekonečnú prázdnu oblohu, oblohu tmavú ako oceán, ktorého sivastá pena vĺn splývala s oblakmi.

Už len zo dvadsať schodov. Jibé už naštartoval Mégane, po­ čula, ako motor pradie. Z posledných síl zrýchlila krok.

Keď sa teraz celkom jasne odhalila pravda, trápila ju jedi­ ná otázka:

Je ešte čas zastaviť ich?

Pred štyrmi dňami...

PONDELOK

Mesačný deň

2

Malá ručička na číslici 8, veľká na číslici 7

„Mama šla rýchlo. Držal som ju za ruku a plece ma bolelo. Hľadala nejaký kút, kam by sme sa obaja schovali. Kričala, ale ja som ju nepočul, lebo naokolo bolo veľa ľudí.“

„Veľa ľudí? A kto boli tí ľudia okolo vás?“

„No... ľudia, čo nakupovali.“

„Hej. Kopa ľudí. A my sme nemali nákupný vozík. Iba veľ­ ký batoh. Môj veľký batoh Jack a piráti.“

„A ty a tvoja mama ste tiež nakupovali?“

„Nie. Nie. Mal som ísť na prázdniny. Mama to vravela. Na veľké prázdniny. Ale ja som nechcel. Preto mama hľa­ dala nejaký kút, kam sa schováme. Aby ľudia nevideli, čo stváram.“

„Ako v škôlke? Ako mi o tom rozprávala Clotilde? Že pla­ češ. Zúriš. Chceš všetko v  triede porozbíjať. Je to tak, Ma­ lone?“

„Áno.“

„Prečo?“

„Lebo ja som nechcel odísť s druhou mamou.“

„Len preto?“

„Dobre, neskôr sa porozprávame o tej druhej mame. Skús si teraz spomenúť. Vedel by si mi opísať, čo si videl? Miesto, kade si rýchlo kráčal so svojou mamou.“

„Boli tam obchody. Veľa obchodov. Aj jeden McDonald, ale nejedli sme v ňom. Mama nechcela, aby som sa hral s iný­ mi deťmi.“

„Spomínaš si, aká to bola ulica? A aké obchody?“

„To nebola ulica.“

„Akože, nebola to ulica?“

„No hej, bolo to ako ulica, ale nevidel som oblohu!“

„Si si istý, Malone? Nevidel si oblohu? A pri tých obcho­ doch bolo aj parkovisko?“

„Ja neviem. V  aute som spal. Spomínam si, až keď ma mama ťahala za ruku po tej ulici bez oblohy a s obchodmi.“

„Dobre. To nič, Malone. Vyčkaj chvíľu, ukážem ti zopár fo­ tografií a ty mi povieš, či niekoho poznáš.“

Malone sedel na posteli a ani sa nepohol.

Guti tiež nič nehovoril, akoby bol mŕtvy; a potom sa znova rozvravel. To robieval často.

„Pozri, Malone. Pozri sa na tieto fotografie v počítači. Ne­ pripomína ti to niečo?“

„Áno.“

„Sú to tie obchody, kde si bol s mamou?“

„Áno.“

„Si si istý?“

„Myslím, že hej. Bol tam aj taký istý zeleno ­červený vták. Aj papagáj, papagáj prezlečený za piráta.“

„Dobre. Je to veľmi dôležité, Malone. Ostatné fotografie ti ukážem neskôr. Zatiaľ pokračujme: schoval si sa s mamou do kúta. Kam?“

„Na toalety. Sedel som na zemi. Mama zavrela dvere, aby som ju počul, ale nás aby nikto nezačul.“

„A čo ti vravela mama?“

„Že to, čo mám v  hlave, sa stratí ako sny z  minulej noci. A že sa musím prinútiť myslieť na ňu zakaždým, keď pôjdem hajať. Silno na ňu myslieť. A tiež na náš dom. Na pláž. Na pi­ rátsku loď. To mi povedala, že obrazy sa z mojej hlavy stratia. Veľmi som tomu neveril, ale ona opakovala stále to isté. Ob­ razy z tvojej hlavy sa stratia. Odletia, ak na ne prestaneš v po­ steli myslieť. Ako listy z konárov stromov.“

„To bolo predtým, ako ťa nechala s tvojou druhou mamou, správne?“

„Tá druhá nie je moja mama!“

„Áno, áno, Malone, chápem, preto vravím, že s  druhou mamou. Čo ti povedala tá druhá? Vlastne, chcem povedať tá prvá mama.“

„Aby som počúval Gutiho.“

„Guti, to je tvoja milovaná hračka? Čau, Guti! Mama ti teda povedala, aby si počúval Gutiho?“

„Áno! Mám ho počúvať potajomky.“

„Páni, on je teda chlapík! A ako to Guti robí, že ti pomôže spomenúť si na všetko?“

„Rozpráva sa so mnou.“

„Rozpráva sa?“

„Áno.“

„Kedy sa s tebou rozpráva?“

„To nemôžem prezradiť, je to moje tajomstvo. Musel som to sľúbiť mame. Mama mi tam na toaletách povedala ešte jed­ no tajomstvo. Tajomstvo, ako sa ochrániť pred obrami, keď vás chcú zavliecť do lesa.“

„Jasné, to je tajomstvo, chápem. Ale nič viac ti mama ne­ povedala, Malone?“

„Hej. Práve to.“

„Práve čo?“

„Malone!“

„Nazvala ťa menom, Malone, je to tak?“

„Áno. Povedala, že Malone je pekné meno. Že keď mi tak povedia, mám odpovedať.“

„A ty si sa predtým tak nevolal, však? Spomínaš si na svo­ je predošlé meno?“

Malone nekonečne dlho mlčal.

„Nič to, môj veľký chlapec. To nič. A  povedala ti mama ešte niečo?“

„Nie, potom plakala.“

„Chápem. A čo tvoj domček, kde si býval? Nie ten, kde si teraz. Môžeš mi o ňom niečo povedať?“

„Len niečo. Skoro všetky obrázky sa stratili, lebo Guti mi už o mojom predošlom domčeku nerozpráva.“

„Rozumiem. Ale predsa mi len opíš obrázky, ktoré ti zo­ stali. Pred chvíľou si spomínal more. Pirátsku loď. Hradné veže.“

„Áno! Nebola tam záhrada, som si istý, len pláž. Ak by som sa veľmi naklonil z okna, spadol by som do mora. Z mo­ jej izby som videl pirátsku loď, bola rozlomená napoly. A tiež si spomínam na raketu. Aj na to, že som nesmel ísť ďalej od domu, lebo tam bol les.“

„Les, v ktorom žili obri, však?“

„Áno.“

„A mohol by si mi ho trošku opísať?“

„Hej. Je to ľahké, stromy siahali až do neba. A v tej džungli neboli len obri, ale aj veľké opice, hady, obrovské pavúky, tie som raz aj videl, preto som musel zostať v izbe.“

„A spomínaš si ešte na niečo, Malone?“

„Nie.“

„Dobre. Povedz, Malone. Budem ťa volať Malone, ehm, kým si nespomenieme na tvoje predošlé meno. Povedz... Tvoj plyšiačik, tvoj dudu, aké je to zviera?“

„Nnno, je to Guti.“

„Dobre. Dobre. Guti. Chápem. A vravíš, že sa s tebou roz­ práva. A nie je to len v tvojej hlave? Viem, že to je tajomstvo, ale nemohol by si mi prezradiť, len takú celkom maličkú taj­ nosť, ako sa s tebou rozpráva?“

Malone priam zadržal dych.

„Mlč, Guti,“ zašepkal.

Malone začul na schodoch kroky. Bol citlivý na všetky zvuky v dome, najmä keď bol vo svojej izbe schovaný pod pri­ krývkou, takmer v tme a potajomky počúval Gutiho.

Prichádzala mama ­ma.

„Guti,“ zamrmlal Malone, „chytro sa tvárme, že spíme.“

Guti prestal hovoriť práve vo chvíli, keď mama ­ma vošla do izby. Malone si pritisol hračku k sebe. Guti bol super, keď sa tváril, že spí!

Hlas mamy ­ma znel rozvláčne, hlavne večer, akoby bola taká unavená, že ledva dokončila vetu.

„Všetko v poriadku, zlatko moje?“

„Áno.“

Malone by bol najradšej, keby hneď odišla, ale mama ­ma si ako každý večer sadla na posteľ a hladkala mu vlasy. Dnes večer ešte dlhšie ako zvyčajne. Objala chlapca a  pevne si ho pritisla na hruď, ako si on mojkal svoju hračku, ibaže jeho stisk trochu omínal.

„Zajtra zájdeme za tvojou pani učiteľkou, spomínaš si?“

Malone neodpovedal.

„Vraj rozprávaš všelijaké rozprávky. Viem, že zbožňuješ rozprávky, zlatko, je to normálne pre malého chlapca. Ba som aj veľmi pyšná, že sa v tvojej hlavičke rodí toľko nápadov. Ale dospeláci to berú vážne, myslia si, že tie príbehy sú skutočné. Preto si nás tvoja učiteľka zavolala, chápeš?“

Malone náročky zavrel oči. Trvalo hodnú chvíľu, kým mama ­ma povedala: „Drieme sa ti, moje zlatíčko. Len spi. Spinkaj ako medvedík.“

Pobozkala ho, zhasla svetlo a konečne vyšla z izby. Malone chvíľu opatrne vyčkával. Hodil očkom na budík ­kozmonauta.

Malá ručička na číslici 8, veľká na číslici 9.

Malone vedel, že nemá zobudiť svojho dudu skôr, ako bude malá ručička na 9. Tak mu povedala mama.

Díval sa veľký kalendár oblohy zavesený rovno nad bu­ díkom ­kozmonautom. Nakreslené planéty žiarili na nočnej

24

oblohe. Keď sa v izbe zhaslo, v tme svietili len ony. Dnes bol

mesačný deň.

Malone sa už nevedel dočkať, keď mu Guti porozpráva

ďalší príbeh, ten o poklade na pláži. O stratenom poklade.

3

Dnes, pláž v Mimizane. Zhodila som zo

seba vrchnú časť plaviek len pre Marca.

Môjho kamoša. Páčia sa mu moje prsia.

Očividne aj tomu tučnému prasaťu vedľa.

Mám chuť ho zabiť.

Vrazila som mu hrot dáždnika do brucha,

presne pri pupku.

Odsúdení: 28

Oslobodení: 3 289

www.chut ‑zabit.com

Komisárku Marianne Augressovú náhle zobudilo zvone­ nie telefónu. Na sekundu sa jej oči upreli na nahú studenú po­ kožku, akoby ležala v zmrznutej rakve, potom vytiahla ruku z kúpeľa, kde už vyše hodiny podriemkavala, a uchopila tele­ fón. Zmeravenou rukou nešikovne vrazila do košíka s hrač­ kami, ktorý stál na koši s bielizňou. Po hladine zrazu plávali lodičky, mechanické delfíny a svetielkujúce rybičky.

„Doriti!“

Ani si neutrela mokré ruky a schmatla slúchadlo.

Neznáme číslo.

„Doriti!“ zopakovala.

Dúfala, že z  kúpeľa ju prebudil niektorý z  jej poručíkov, Jibé, Papy alebo hociktorý poliš z komisariátu v Le Havre. Na nič iné nepomyslela odvčera, keď vo štvrti Saint ­François pri lekárni zbadali Tima Solera. Medzi kanálom du Commerce a  kanálom du Roi nechala číhať štyroch mužov. Po Timovi Solerovi šli už skoro rok, presne deväť mesiacov a dvadsaťse­ dem dní. Striehli naňho od stredy 6. januára 2015, keď ho po lúpežnom prepadnutí v Deauville zachytila kamera, skôr ako zmizol vo svojom Münch Mammute 2000 aj s automatickou 9­milimetrovou zbraňou, ktorú mal podľa expertov balistiky zastrčenú niekde medzi hruďou a pazuchou. Marianne sa po­ znala, vedela, že do rána už nezažmúri ani oko. Bude len tak podriemkavať, z vane sa presunie na pohovku, z pohovky do postele v strehu, že uprostred noci vyskočí, v letku schmatne kožený kabát, nechá za sebou rozostlanú posteľ, zažaté svet­ lo, zvyšky jedla a  nedopitý pohár vína z  predošlého večera, v  rýchlosti nasype za hrsť granúl Mogwai, domácej mačke, ktorá sa poneviera medzi granulami a miskou mlieka...

„Áno?“

Ukazovákom pohladila mokré sklo. Jemne prešla utierkou po displeji iPhonu dúfajúc, že týmto pohybom nevypne ten prekliaty dotykový aparát.

„Komisárka Augressová? Vasile Dragonman. My sa nepo­ známe... Som školský psychológ. Telefonujem vám prostred­ níctvom našej spoločnej známej. Angelika Fontainová. Ona mi dala vaše číslo.“

Angie... Dofrasa! Pomyslela si Marianne. Zdvihne tej ma­ lej utáranej potvore mandle.

„Je to pracovný telefonát, pán Dragonman? Čakám totiž každú chvíľu na linke veľmi dôležitý hovor.“

„Uisťujem vás, že vás nezdržím dlho.“

Muž mal príjemný hlas. Ako mladý kňaz, hypnotizér či orientálny kúzelník praktizujúci telepatiu. Nástojčivý hlas pre­ svedčený, že mu nikto neodolá. S celkom jemným slovanským prízvukom.

„Tak vravte,“ vzdychla Marianne.

„Možno sa vám môj telefonát bude zdať trochu zmätočný. Som školský psychológ pre celú oblasť na sever od Le Havru. Už niekoľko týždňov sa starám o zvláštne dieťa.“

„Čo to znamená?“

Marianne voľnou rukou ťapkala po hladine vody a pono­ rených nohách. Je vlastne celkom príjemné, keď vás vo vani prebudí nejaký muž. Aj keď to nebude pozvanie na večeru.

„Tvrdí, že jeho matka nie je jeho matka.“

Komisárka si prstami stisla mokrú nohu.

„Prosím, zopakujte to.“

„Tvrdí, že matka nie je jeho matka! A  tiež, že otec nie je jeho otec.“

„Koľko má ten chlapec rokov?“

„Tri a pol.“

Marianne si zahryzla do pery.

Príliš horlivý psychoš! Angie asi naletela nejakému psy­ chopedagógovi.

„Vyjadruje sa, akoby mal o  rok viac,“ dodal. „Nie je mi­ moriadne nadaný, ale je na svoj vek vyspelý. Podľa testov...“

„A rodičia sú skutočne jeho rodičmi?“ skočila mu do reči Marianne. „Overili ste si to u učiteľov? Nejde o nijakú adop­ ciu, súdne rozhodnutie alebo sociálnu starostlivosť?“

„Áno, niet nijakých pochybností. Dieťa je určite ich. Ro­ dičia si myslia, že chlapča má bujnú fantáziu. Zajtra sa majú stretnúť s riaditeľkou škôlky.“

„Je to teda vybavené, nie?“ riekla rázne.

Marianne zamrzelo, ako odsekla psychológovi s príjem­ ným hlasom. Medzi stehnami ju pošteklila plutva delfína z umelej hmoty. Už asi šesť mesiacov jej synovec Grégoire ne­ prišiel k nej nocovať; minulý mesiac mal jedenásť rokov a nie je isté, kedy k svojej tete zavíta, aby sa napchal pizzou a púšťal si dévedečka. Mala radšej všetky tie hračky aj s filmami a hra­ mi playmobilu napchať do vreca, aby ju viac nedráždili v kaž­ dom kúte bytu.

„Nie,“ naliehal psychológ. „Nič nie je vybavené. Môže sa to zdať akokoľvek čudné, ale ja mám pocit, že chalan hovorí pravdu.“

No jasné. Psychológovia... Chalan má vždy pravdu!

„A čo jeho matka?“ opýtala sa komisárka.

„Zúri.“

„Prekvapujete ma! Poďme k veci, pán Dragonman. Čo ča­ káte odo mňa?“

Marianne kolenom odtisla delfína. Hlas neznámeho ju vzrušoval, hlavne preto, že si isto ani vo sne nepredstavoval, že sa s ním rozpráva nahá s nohami opretými o kraj vane.

Psychológ sa odmlčal, dosť dlho na to, aby sa komisárka ponorila do šteklivých vlahých predstáv. Predstava, že by sa delila o kúpeľ s nejakým mužom, ju ani tak veľmi nevzrušo­ vala. Vo vani bolo málo miesta, aby sa nasúkala medzi stude­ ný okraj vane a svalnaté telo vymysleného učupeného aman­ ta. Jej nepriznanou túžbou bolo kúpať sa s  bábätkom. Celé hodiny sa čvachtať s  bacuľatým štupľom, až kým voda plná hračiek z  umelej hmoty nevychladne, šampónovať sa, fŕkať vodou a kašlať na pediatrov.

„Čo čakám?“ ozval sa konečne Vasile Dragonman. „Ne­ viem. Asi pomoc.“

„Chcete, aby som začala vyšetrovanie? Chápem to správne?“

„Nie celkom. Ale aspoň keby ste trochu pátrali. Angie vra­ vela, že to je istotne vo vašej kompetencii. Overiť si, čo chlapec hovorí. Mám nahraté hodiny rozhovorov, poznámky, chlap­ cove kresby...“

Neodbytný delfín znova priplával.

Čím dlhšie sa rozprávali, tým viac bola komisárka pre­ svedčená, že by sa mala s  Vasilom Dragonmanom stretnúť. Už aj preto, že ho poslala Angie... Angie vedela, čo hľadá. Nie, nijakého chlapa! Marianne chlapi nezaujímali. Mala tri­ dsaťdeväť rokov a pred sebou ešte aspoň dvadsať, aby sa moh­ la vyspať, s kým len na svete chce. Nie, Marianne to dôrazne opakovala Angie počas ich dlhých babských večerov: v  naj­ bližších mesiacoch sa komisárka vydá na safari uloviť jediné a výnimočné bájne zviera: OTCA. Keď jej Angie posiela tohto týpka, možno má niečo za lubom... Napokon, školský psy­ chológ je predsa ideálny otec! Profesionál, ktorý od najútlej­ šieho detstva čítal Freineta, Piageta a Montessoriovú, zatiaľ čo ostatní chalani sa uspokojili s časopisom Šport alebo detektív­ kami. Ozbrojení lupiči v Deauville a lekáreň v Saint ­Jacques ustúpili do pozadia. Ak by bolo s Timom Solerom niečo nové, tejto noci alebo zajtra sa o tom okamžite dozvie.

„Pán Dragonman, ak je chlapec v ohrození, zvyčajný po­ stup je ohlásiť to Právnej ochrane mládeže a Sociálnej starost­ livosti o deti. Prípad, ktorý ste mi opísali, sa mi však zdá, po­ vedzme, trochu nezvyčajný. Chcete skutočne urobiť uzávery na základe vyhlásenia toho dieťaťa? Zdá sa vám, že s ním zle zaobchádzajú? Rodičia by mohli byť podľa vás nebezpeční? Čo by mohlo byť dôvodom, aby sme im ho odobrali?“

„Nie. A priori vyzerajú ako celkom normálni rodičia.“

„Dobre. V tom prípade nič nesúri. Skúsime sa do toho pus­ tiť opatrne. Neposadíme rodičov do basy len preto, že má cha­ lan bujnú fantáziu.“

Komisárku striaslo od zimy. Studená voda vo vani jemne zružovela, akoby sa v nej rozkladala zmes levandule, eukalyp­ tu a fialky z peny do kúpeľa. Medzi zvyškami kopčekov peny vytŕčali z pastelovej hladiny ňadrá Marianne, obrovské v po­ rovnaní s malou žltou loďkou, ktorá plávala ponad jej brucho. Marianne sa zmocnila predstava konca sveta. Dva panenské ostrovy zašpinené parníkom, ktorý doplával vyvrhnúť nečis­ toty do divej prírody.

Psychológ pretrhol Marianne snívanie.

„Je mi ľúto, ale nesúhlasím s vami, komisárka, nič v zlom, ale mýlite sa! Veď práve preto som naliehal na Angie a dovo­ lil som si zavolať už dnes večer. Je to, naopak, veľmi súrne! Strašne súrne pre toho chlapca. Priam absolútne. Dôsledky by boli nezvratné.“

Marianne zvýšila hlas.

„Nezvratné? Božemôj, hádam mi nechcete povedať, že die­ ťa je v nebezpečenstve?!“

„Pochopte ma správne, komisárka. To dieťa nemá ešte ani štyri roky. Všetko, na čo si dnes spomenie, zajtra zabudne. Alebo pozajtra. Možno o jeden ­dva mesiace.“

Marianne vstala. Hladina vody klesla o  dobrých dvadsať centimetrov.

„Čo tým chcete presne povedať?“

„Že chlapec sa upína na zvyšky spomienok, aby ma pre­ svedčil, že jeho matka nie je jeho vlastná mama. O niekoľko dní, možno o niekoľko mesiacov, ako bude chlapec rásť a učiť sa nové veci, mená zvierat, kvetov, písmená a  všetko možné z okolitého sveta, staré spomienky vymiznú. A matka, ktorú si dnes ešte pamätá, a život, o ktorom mi pri každom stretnu­ tí rozpráva, jedného dňa preňho jednoducho prestanú exis­ tovať!“

4

Malá ručička na číslici 9, veľká na číslici 12

Malone dlho načúval tichu, aby sa presvedčil, že mama­ ­ma znova nevyjde hore schodmi. Prštekmi zašmátral pod prikrývkou, kde tušil biť Gutiho srdiečko, a  svojho miláčika hladkal a mojkal. Bol hebučký a teplučký. Keď sa Malone už celkom prebral, schoval sa spolu s plyšiačikom pod prikrýv­ ku. Natrčil uši. Bol práve deň mesiačika. Deň, keď počúval príbeh o Gutim a orieškoch. Ani si nespomínal, koľkokrát ho už počul.

Mesiačikových dní bolo veľmi veľa, toľko, že ich nevedel ani porátať. A nevedel si na tie predošlé ani spomenúť.

Malone priložil ucho ku Gutimu, akoby to bol malý mä­ kučký vankúšik.

✴ ✴ ✴

Guti mal presne tri roky, bol teda vo svojej rodine veľkáč, lebo jeho mama mala iba osem rokov a starý otec, ktorý bol veľ‑ mi starý, mal pätnásť.

Bývali v najväčšom strome na pláži, ktorého korene vyzera‑ li ako obrovský pavúk, na treťom poschodí, prvý konár vľavo, vedľa vtáčika rybára, čo večne niekde lietal, a starej krívajúcej sovy, ktorá kedysi slúžila na pirátskej lodi.

Mama vravela, že Guti sa veľmi ponáša na svojho starého otca. Že rád sníva ako on. Je pravda, že starý otec trávil veľa času snívaním, ale to preto, že stratil pamäť. Často ho našli, ako spí na celkom inom konári, biele fúzy postrapatené, alebo ako zahrabal do zeme sivý obliak namiesto žaluďa. Guti naj‑ radšej sedával na brehu mora a predstavoval si, že sa nebadane dostane na loď, schová sa v podpalubí a bude hryzkať pšenič‑ né alebo ovsené zrná, až kým neobjaví nový ostrov. A na tom ostrove zostane, založí si novú rodinu. Často na to myslel a na ostatné zabúdal.

Mal aj veľa práce. Vlastne jedinú a stále tú istú prácu, ale veľmi dôležitú: zbieral v  lese orechy a  zahrabával ich v  oko‑ lí domčeka. Lebo rodina sa sem nasťahovala práve kvôli lesu. Lieskovce, orechy, žalude, borovicové šišky, to bol skutočný po‑ klad z neba, keď na jeseň lístie zožltlo a nazbierané orechy bolo treba pred zimou starostlivo uschovať, aby po zvyšok roka mali čo jesť. Mama to nestíhala, lebo sa starala o Gutiho malého bra‑ ta Mula a sestričku Musu.

A tak Guti každý deň zbieral a schovával orechy pod zem, po‑ tom šiel k moru a sníval. A každý večer na ceste domov k veľké‑ mu stromu si uvedomoval, že už zabudol, kam orechy zahrabal.

Pod ten veľký kameň? Alebo medzi korene stromu? Neďa‑ leko ulity?

Márne! Nevedel si spomenúť.

Úbožiak Guti sa to však neodvážil mame povedať.

Dni sa míňali jeden za druhým a Guti sa čoraz väčšmi hanbil priznať mame, aký je roztržitý a nezvláda takú dôležitú prácu.

Jedného dňa prišla zima.

Gutiho rodinka opustila svoj konár a šla sa schovať pod ko‑ rene veľkého stromu. Tam Gutiho starý otec kedysi dávno vyhĺ‑ bil brloh, ale ako sa rodina rozrastala, nezostalo v ňom miesta aj pre poživeň.

Spali skoro šesť mesiacov, ale bolo to, akoby prešla jedna sekunda.

Keď sa zobudili a vyšli von, mysleli, že si zmýlili východ.

Ich veľký strom tam už viac nestál!

Ba ani vtáčik, ani sova. A čo bolo najstrašnejšie, neboli ani liesky, ani orechy, ani duby, ani borovice. Ani nijaký les!

Zimná víchrica všetko pováľala.

Mama sa vedela vynájsť v každej situácii. Najdôležitejšie je, aby sme sa najedli, povedala pokojne a kázala Gutimu, aby šiel pohľadať orechy, ktoré na jeseň zahrabal do piesku.

Guti sa rozplakal.

Pláž bola obrovská. Márne hľadať ihlu v kope sena, kým ob‑ javí čo len oriešok, všetci pomrú od hladu... a stromy už nikdy nezarodia, všetky ležia na zemi s polámanými vetvami a koreň‑ mi vo vzduchu.

Mama Gutiho nevyhrešila. Povedala iba:

„Odchádzame, deti. Musíme si nájsť iné miesto pre obživu,“ a poprosila Gutiho, aby vzal na chrbát Musu, lebo bola ešte ma‑ ličká, ona sama si vyložila na plecia starého otca, ktorý akoby za tú sekundu, čo v zime odpočívali, zostarol o dva roky.

Vydali sa na cestu okolo sveta.

Šli dolinami, horami a púšťami, prekračovali rieky. Kde ‑tu čosi zjedli, ak natrafili na jaskyne či sýpky, alebo vyliezli na ču‑ desné stromy, aké nikdy nevideli, alebo putovali nekonečnými podzemnými chodbami, ktoré akoby viedli popod oceán. Ušlo sa im aj metlou, deti v škole a staré dámy v kostole pri pohľade na nich pišťali, cestovali kamiónmi, loďami, ba raz dokonca aj lietadlom.

A potom jedného dňa, o mnoho mesiacov, možno rokov ne‑ skôr, teda jedného dňa, keď boli väčšmi hladní ako inokedy, sta‑ rý otec s bielymi fúzami, ktorý od začiatku ich cesty neprehovo‑ ril takmer ani slovo, povedal: „Je čas vrátiť sa domov.“

Mama si asi pomyslela, že to nie je dobrý nápad, ale starý otec prehovoril zriedka, a keď už niečo povedal, bolo treba po‑ slúchnuť.

Vrátili sa teda domov. Bolo im smutno pri spomienke na stromy ležiace na pláži, obrovskej pláži, kde nebolo ani trávičky, kam by sa schovali, len prázdne ulity a obschnuté konáre. Ho‑ tová púšť, horšia ako tie, ktorými prešli!

Sprvu mysleli, že si pomýlili pláž.

Len starý otec sa usmieval, až mu fúzy poskakovali. Rodin‑ ke kázal, aby si všetci posadali do piesku do kruhu, a rozprával: „Je to už dávno, bol som malý, asi vo veku Gutiho, a sníval som o tom, že pôjdem na cestu okolo sveta. Boli sme chudobní a vy‑ chudnutí, na pláži neboli skoro žiadne stromy a  my sme teda nemali veľmi čo do úst, navyše, ja som zakaždým zabudol, kam som tých niekoľko orieškov zahrabal. A potom jedného dňa zo zabudnutého orecha, z jediného orecha vyrástol strom a na jeho konároch sa urodili stovky orechov. A potom ďalší a ďalší. A za‑ nedlho tu stál celý les. Ten, v ktorom ste sa narodili.

Náš les.

Bez búrky nevznikne život a všetko sa začína odznova.“

Šli ďalej po piesku.

Na pustej pláži na miestach, kde Guti zahrabal a  zabudol stovky orieškov, orechov a  žaluďov, vyrástol ten najväčší, naj‑ hustejší a najzelenší les, aký kedy možno na brehu mora vidieť. Mama silno objala Gutiho a Mulo s Musou sa zatiaľ naháňali medzi stromami a tlieskali ručičkami. Zo stromu ich pozorovali vtáčiky rybár a sova, ktoré sa sem vrátili už dávno.

Starý otec potom riekol, že je veľmi unavený a  že sa na sekun du poberie spať, ale sekunda bude dlhšia ako celá zima. Predtým však chcel ešte Gutimu niečo povedať.

Spolu vykročili po pláži, až kým im voda nesiahala po člen‑ ky a pena nezmáčala fúzy. Starec sa prihovoril chlapcovi: „Vidíš, Guti, skutočné poklady nie sú tie, čo hľadáš celý život, ale odjak‑ živa sú ukryté blízko nás. Ak ich jedného dňa vysadíme, staráme sa o ne, každý večer ich polievame a vlastne ani nevieme prečo, jedného pekného dňa zakvitnú, hoci sme v to už ani nedúfali.“

✴ ✴ ✴


35

Malone stíchol a nechal Gutiho, aby zaspal. Jeho miláčika čaká nové ráno. Mama ­ma a tata ­ta pôjdu do škôlky za učiteľ­ kou. Trošku sa bál, čo povedia.

Aj on by si mal pospať, ale nechcelo sa mu. Vedel, že sa mu znova budú snívať zlé sny. Akoby už počul, ako padá ľadový dážď, studený, lesklý, pichľavý. Ani oči sa mu nechcelo zavrieť.

Lebo sa bál tmy!

A keď Malone zavrel oči, za viečkami videl vo svojej hlave jedinú farbu, akoby všetko namaľoval jediným ťahom štetca.

Farbu.

Jedinú.

Červenú.

Všade.

UTOROK

Bojový deň

5

Vasile Dragonman poslušne čakal v hale s aktovkou na ko­ lenách. Pred ním kmitali uponáhľaní policajti. Keby nebolo ich uniforiem a psychológovej ošúchanej čiernej koženej vesty, moh lo by sa zdať, že návštevník trpezlivo čaká na chodbe ne­ mocnice a vedľa neho pobehuje preťažený nemocničný personál.

Objavila sa komisárka Augressová. Kráčala stredom chod­ by pomalšie ako ostatní a prúd policajtov sa jej uhýbal z cesty. Zavolala na kolegu, ktorý jej kráčal oproti.

„Papy, volal si felčiarovi?“

Poručík Pierrick Pasdeloup spomalil. Všetci poliši v  Le Havre ho volali Papy, bol najstarší na komisariáte a  mal len pár mesiacov do dôchodku, ale najmä preto, že vo veku čosi viac ako päťdesiat mal už šesť vnúčat roztrúsených v každom kúte Francúzska. Mal vyholenú hlavu a  jemne prešedivenú briadku, vľúdny pohľad verného psa, chudú postavu úradní­ ka, čo sa hrabe v spisoch, tí najstarší v tíme ho považovali ešte za mladého a ostatní už za starého.

„Dopoludnia operuje, ozve sa, len čo sa uvoľní.“

„A čo povedal? Bol to Timo Soler, ktorého včera dával do­ kopy?“

„Áno. Stopercentne. Timo Soler za ním zašiel niekoľko mi­ nút po tom, ako ho zočili neďaleko lekárne Saint ­François. Pro­ fesor Larochelle nášho ozbrojeného lupiča ošetril v  prístave na nábreží Osaka v ústraní medzi kontajnermi.“

„A  ten statočný doktor prezradil stopu polícii? Lekárske tajomstvo ho netrápi...“

„Nie,“ usmial sa Papy. „A to ešte niečo uvidíš.“

Marianne Augressová zahnala predstavu raneného ozbro­ jeného lupiča a obrátila sa k Vasilovi.

„Môžeme, pán Dragonman? Aj ja sa vám môžem venovať len medzi dvoma výsluchmi. A nemôžem zaručiť, že nás ne­ vyruší niečo súrne.“

Pokojný výzor psychológa kontrastoval s ruchom naoko­ lo. Pokojne si sadol, upravil si kabát, otvoril aktovku, vybral z nej zošit a rozprestrel pred sebou detské kresby. Jeho svet­ logaštanové oči meniace farbu do tmavohneda a zlatista však s  rýchlosťou lasera skenovali papiere. Slovanský prízvuk bol zreteľnejší ako v telefóne.

„Toto sú Maloneho kresby. Blok mám plný poznámok a ko­ mentárov. Začal som ich prepisovať do počítača, ak by ste chceli, ale...“

Marianne Augressová zdvihla ruku na znak, že stačí, a mala čas chvíľu Vasila pozorovať. Psychoš bol fakt šarmantný! Mož­ no o čosi mladší od nej. Páčili sa jej plachí, trochu odmera­ ní muži, v ktorých však driemala akási vnútorná vášeň. A ten slovanský šarm, aspoň u mužov z východu si ho tak predsta­ vovala, ten šarm tragických postáv z románov Tolstého a hier Čechova.

„Prepáčte, pán Dragonman, keby sme mohli pekne od za­ čiatku. Kto? Kde?“

„Áno, ospravedlňujem sa. Chlapec sa volá Malone. Malo­ ne Moulin. Chodí do materskej školy pre staršie deti. V Ma­ néglise, neviem, či to poznáte.“

Komisárka Augressová mu naznačila, aby pokračoval, a ho­ dila očkom na mapu ústia rieky, ktorá visela na protiľahlej stene. Manéglise sa nachádzal uprostred polí desať kilomet­ rov od Le Havre. Maličká dedina s  ani nie tisíckou obyva­ te ľ ov.

„Ozvala sa mi školská sestra. Malý podľa nej rozpráva z ces­ ty. Po prvý raz som sa s  ním stretol pred troma týždňami.“

„A  vtedy vám rozprával, že jeho rodičia nie sú jeho ro­ dičmi!“

„Presne tak. Vravel, že si spomína na iný život, predtým...“

„A rodičia to popierajú?“

„Áno.“ Pozrel sa na hodinky. „Vlastne, v  tejto chvíli by mali byť u riaditeľky škôlky v Manéglise.“

„Bez vás?“

„Považovali to za vhodnejšie.“

„Rodičia alebo riaditeľka?“

„Vlastne obaja.“

„Ten váš príbeh im nesedí, však?“

Psychológ naznačil ľútostivý úsmev a  prosebný pohľad. Stratený psík žobrajúci na ulici o kúsok chleba.

„Nemožno im to zazlievať, však?“ prehodila komisárka. „Úprimne, pán Dragonman, keby vás sem Angelika nepo­ slala...“

Zdvihol oči od kresieb a  zaihral mu v  nich zlatý záblesk.

„Dovoľte mi aspoň krátke vysvetlenie. Tie kresby, len zo­ pár slov. Nebude to dlhé...“

Arianne Augressová zaváhala. Ten psychoš mal fakt úro­ veň, chlapík, ktorý sa ospravedlňuje, habká, tápe, ale zo svoj­ ho nepopustí. Musí sa spýtať tej prefíkanej Angie, kde ho vy­ ňuchala.

„Okej, pán Dragonman, máte pätnásť minút.“

V  tej chvíli sa otvorili dvere. Papy ich bez ohlásenia pre­ rušil:

„Máme na linke doktora!“

„Božemôj! Prepoj mi ho sem!“

„Môžem to vylepšiť,“ dodal poručík Pasdeloup. „Premiet­ nem ti ho na stenu tri krát tri metre. Marianne, profesor Laro­ chelle je kapacita nemocnice Monod. Jeho pracovňa je vyba­ vená najmodernejšou technikou na videokonferencie.“

Komisárka poprosila Vasila Dragonmana, aby sa na chvíľu vzdialil a na niekoľko minút ju ospravedlnil.

„Hovorí vám niečo prípad rabovačky v Deauville v januári?“

Psychológ skôr pobavene ako v pomykove prikývol a po­ slušne vyšiel von, aby počkal na chodbe, zatiaľ čo druhý po­ ručík šiel dnu tisnúc pred sebou vozík s  kamerou a  mikro­ fónom.

„Musíme tie prekliate aparáty očistiť od prachu,“ šomral nastavujúc kameru oproti bielej stene.

Naklonil sa nad vozík. Oblečené mal priliehavé biele trič­ ko a obtiahnuté džínsy. Tridsiatnik. Tvár anjela, vypracované ramená, tenisky a nenútený vzhľad.

Poručík Jean ­Baptiste Lechevalier. Ženatý. Dve deti. Od­ daný manžel. Šťastný otec.

Dvojnohý ideál.

„Pohni kostrou, Jibé!“

Marianne frflala, aby sa nepovedalo. Pohľad jej na okamih skĺzol po zohnutom poručíkovom chrbte a zastavil sa na nie­ koľkých centimetroch odhalenej pokožky na krížoch a nižšie.

Boxerky Calvin Klein. Dokonale formovaný zadok.

Už je zadaný. Nedotýkať sa.

„Hotovo, snímacia kamera je pripravená,“ povedal Jibé a svižným pohybom šelmy sa narovnal.

Poručíci Lechevalier a Pasdeloup si sadli na stoličky. Ma­ rianne zostala za pracovným stolom. Jibé vzápätí stisol ovlá­ dač a biela stena sa zmenila na pôsobivé high ­tech. Miestnosť na obrazovke vyzerala ako štvorcová alebo pozdĺžna, pôso­ bivá od stola z  lakovaného dreva po dizajnové kreslá zo si­ vej kože, od nábytku z  exotického dreva a  plazmy zavesenej na stene až po obrovské vitrážové okno, cez ktoré sa dnu lia­ lo svetlo.

V nasledujúcej sekunde sa objavil chirurg a v ruke mal po­ hár, v ktorom cinkali kocky ľadu. Na obleku mal prehodený biely plášť, perfektne pasujúci k  jeho krvilačnému úsmevu.

„Komisárka Augressová? Je mi ľúto, ale mám čas len nie­ koľko sekúnd. Musím bežať za manželkou, leží a už sa ma ne­ vie dočkať!“

Zo dve ­tri sekundy vyčkal, až potom pokračoval, akoby mal v  systéme videa vopred nahraté výbuchy smiechu pod­ čiarkujúce jeho humor. Žiarivobiele zuby na obrazovke po­ zdravovali kolegov dentistov.

„Musím jej zoperovať bielu pečeň! Tak poďme k veci. Chceli ste so mnou hovoriť?“

„Včera ste ošetrili Tima Solera, však?“

Chirurg si podniesol pohár k ústam. Bola v ňom hnedastá tekutina. Whisky? Red Bull? V kúte pracovne vytŕčali z tašky Hugo Boss golfové palice. Každý detail zariadenia na scéne bol ako z filmu, nahromadené bohatstvo malo predstierať ho­ nosný dekór.

„Ide o  vášho ozbrojeného lupiča, však? Už som všetko povedal vašim vyšetrovateľom. Váš utečenec mi zavolal vče­ ra neskoro popoludní. Naliehavo. Dal si so mnou schôdzku v prístave, nábrežie Ázia. Stretli sme sa na móle Osaka, v ústra­ ní pred zvedavými pohľadmi. Čakal ma v bielom yarise. Mám číslo, samozrejme. Medzi kľúčnou kosťou a horným lalokom ľavej strany pľúc mal škaredú ranu, pred niekoľkými mesiacmi ho zasiahla 9­milimetrová guľka, ktorú mu narýchlo vybrali, a  dosiaľ sa to nezahojilo. Rana sa pravdepodobne v  posled­ ných dňoch otvorila po prudkom páde, aspoň tak mi to pove­ dal. Trpel, chudáčisko, urobil som teda, čo sa dalo.“

Komisárka bola prekvapená.

„Podarilo sa vám operovať ho len tak v  aute v  prístave?“

„Samozrejme, že nie! Keď vravím, že som urobil, čo som mohol, chcem tým povedať, že som urobil všetko, aby som vám pomohol.“

„Pomohol nám?“

Jibé bol chirurgovou rezidenciou očarený. Za oknom ka­ binetu sa dal vytušiť bazén alebo to bolo možno more na ho­ rizonte. Vila sa nachádzala na výšine Sainte ­Adresse, v top lo­ kalite Le Havru. Chirurg sa rozčúlil.

„Áno. Pomôcť súdom! Oznámiť vám prítomnosť týpka, ktorého hľadáte celé mesiace, bola povinnosť statočného ob­ čana, či nie?!“

„Pravdaže, profesor! A čo ste ešte urobili, aby ste nám po­ mohli?“

„Pichol som mu dvojitú dávku opiátu, analgetika dvakrát silnejšieho ako morfium. To okamžite zaúčinkovalo a aspoň desať hodín nebude cítiť bolesť. Potom som ranu vyčistil, zre­ paroval, ako sa dalo, a zašil. Zvonku to vyzerá na parádnu prá­ cičku, mohol by som šiť pre módne domy.“

Biele zuby opäť robili reklamu zubárom. Profesor sa priblí­ žil ku videokamere, akoby chcel pošepkať nejakú dôvernosť.

„Ale priznám sa vám, komisárka, vnútri som nechal po­ riadny bordel. Skalpelom som porýpal len kde ­tu. Keď pomi­ nie účinok utišujúceho lieku, bolesť bude pre Tima Solera ne­ znesiteľná. Nebude mať inú možnosť, ako ma znova zavolať... A vy tam tentoraz budete so svojimi chlapmi.“

Marianne ostentatívne preglgla, skôr ako odvetila:

„Jasné, že tam budeme.“

Larochelle dopil pohár vody.

„Výborne. Lúčim sa s  vami, ponáhľam sa za tou krásnou dievčinou, ktorá na mňa v  posteli čaká... a  ak všetko pôjde ako po masle, dočká sa.“

Posledný výbuch smiechu sa stratil v  tichu, luxusné za­ riadenie zrazu zmizlo, akoby ani neexistovalo. Traja policajti chvíľu uprene hľadeli na prázdnu stenu.

„Vskutku svätý muž,“ ozval sa konečne Papy.

„Čo by len poriadkové sily robili bez takejto občianskej an­ gažovanosti?“ dodal Jibé.

„Okej,“ zavelila Marianne. „Napriek tomu si neodpustíme radosť zbaliť Tima Solera, ak sa objaví, aby sa dal znova po­ zašívať.“

Komisárka sa obrátila k Jibému:

„Spielberg, ty odpraceš tieto aparáty.“

Potom k Papymu:

„A ty zostaň v neustálom spojení s doktorom Housom.“

Potom vzala jednu z kresieb dieťaťa na stole. Štyri trasľavé vertikálne čierne čiary pretínala piata kľukatá modrá.

Čmáranica.

„A  teraz,“ pokračovala Marianne, „ma nechajte pätnásť minút s tým psychošom, vysvetlí mi, ako funguje pamäť troj­ ročného dieťaťa.“

6

Malá ručička na číslici 1, veľká na číslici 1

Trieda sa vyprázdnila a Malone osamel. Polovica detí sa už po dvoch zoraďovala do hlučného radu a pochodovala do je­ dálne cez železnú bránku za školským dvorom. Druhá polovi­ ca sa ponáhľala v ústrety rodičom. Väčšinou mamám. Otcovia prichádzali s deťmi skôr ráno ako večer. Každé z detí sa chy­ tilo maminej ruky či oboch, vyskočilo a objalo ju okolo krku alebo sa pritislo k nohe.

Okrem Malona. Dnes nie.

„Tu ma počkaj. Buď poslušný. Nepotrvá to dlho.“

Učiteľka Clotilde sa naňho usmiala.

Malone naozaj nečakal dlho, mama ­ma a  tata ­ta sa uká­ zali, len čo ostatní rodičia odišli. Mama ­ma sa zriedka one­ skorila, ale zvyčajne prichádzala sama, aby ho vzala na obed, nikdy s tatom ­ta.

Malone sa rozbehol a chytil mamu ­ma za ruku. Už si spo­ menul, ako mu ráno povedali, že dnes popoludní po vy­ učovaní zájdu za učiteľkou kvôli tomu, čo rozpráva. Bolo zvláštne sedieť v  prázdnej triede a  mať všetky hračky len pre seba.

„Pán a pani Moulinovci, prosím, sadnete si?“

Clotilde Bruyerová v rozpakoch ukázala na stoličky mlad­ ších detí materskej školy  – boli vysoké tridsať centimetrov. Stretnutia s rodičmi bývali tu v triede a zvyčajne to rodičom nerobilo problém.

Zvyčajne.

Na stoličke pre liliputánov vyzeral Dimitri Moulin, vyso­ ký meter osemdesiat a vážiaci stodesať kíl, ako slon v cirkuse sediaci na taburetke. Nohy mal skrčené a kolená pod bradou.

Clotilde sa obrátila k Malonemu.

„Necháš nás na chvíľku, zlatko? Choď sa zahrať na dvor. Nebude to trvať dlho.“

Malone to tušil. Bolo mu to jedno. Náročky nechal svojho Gutiho sedieť v kúte s bábikami pri modrej posteli. Nikto ho nezbadá a Guti mu potom všetko porozpráva. Vyšiel z triedy a túžobne sa zahľadel na tobogan a na tunel, kde sa väčšinou hrali veľkáči a on nikdy. Rozhodol sa, že to využije, a rozbe­ hol sa.

Obloha bola čierna, akoby malo pršať.

Záchody boli od toboganu a tunela ďaleko, veľmi ďaleko, takmer na druhom konci dvora. Ak sa náhle rozprší, nedoká­ že bežať dosť rýchlo, aby unikol kvapkám dažďa.

Vtom, hoci boli dvere do triedy zavreté, počul, ako tata ­ta kričí. Chudák Guti, pomyslel si Malone.

Jeho plyšiačik sa vždy trochu bál, keď sa tata ­ta rozhneval.

Dimitri Moulin natiahol nohy na koberci, kde sa hrávali s autíčkami. Bol nervózny. Pätou mliaždil domčeky, záhrady a cesty, ktoré boli na ňom nakreslené.

„Pani Bruyerová, poviem vám to rovno. Mám inú robotu ako chodiť znova do škôlky! Práve som si našiel zamestnanie. Musel som so šéfom vyjednávať, aby som nastúpil o trinástej. Je mi jasné, že vám to je jedno, vy máte svoj plat každý mesiac až do dôchodku, ale ja nie.“

Stále rovnaká pesnička, ak išlo o štátnych zamestnancov! Teraz to schytala Clotilde. Ešte si na to nezvykla, bola zamest­ naná šesť rokov, z toho dva ako riaditeľka, varovali ju síce, že podobné poznámky sú bežné, aj čo sa týka počtu prázdni­ nových týždňov. Vybrala si deti v  materskej škole, lebo bola vľúdna a trpezlivá. Vďaka tomu dokázala obmäkčiť aj rozhne­ vaných otcov ­medveďov.

„O tom sa teraz nebavíme, pán Moulin.“

„Okej, tak teda poďme k veci. Pozrite, všetko som prinie­ sol. Je to lepší dôkaz ako tie vaše táraniny.“

Z vaku na pleciach vybral niekoľko spisov v tvrdom obale.

„Výpis z  knihy narodení! Rodinná knižka opečiatkovaná radnicou a pôrodnicou. Album s fotografiami malého od na­ rodenia. Len si to prezrite. Vari to nie je naše dieťa?“

Amanda vedľa neho mlčala. Oči jej zabiehali do rohu s bá­ bikami. Malone tam nechal svoju plyšovú hračku sedieť na stoličke. Guti sa na nich díval, akoby číhal, aby mu neunikla ani len omrvinka z  ich rozhovoru. Akoby nás špehoval, po­ myslela si Amanda.

„Pán Moulin,“ ozvala sa učiteľka, „nikdy sme nespochyb­ ňovali, že Malone je vaše dieťa. Ibaže...“

„Máte nás za hlupákov?!“ prerušil ju Dimitri Moulin. Po­ chopili sme narážky toho psychoša, Rumuna Vasila, či ako sa volá... Aj tie vaše slová v zošite môjho chlapca.“

Vľúdna a trpezlivá Clotilde sa nedala vyviesť z miery. Na­ pokon, s otcom Moulinom nebude oveľa ťažšia reč ako s Ky­ lianom a Noahom, horúcimi hlavami z jej triedy.

„Pán Moulin, ak som napísala tie slová a  navrhla vám dnes stretnutie, je to len preto, že váš syn sa vyjadruje na svoj vek nezvyčajne, hlavne pri rozhovore so školským psy­ chológom. Chcela som len, aby sme sa stretli a možno si to vysvetlili.“

„Hovoríte ako policajt!“

Clotilde podišla bližšie, zohla sa až na úroveň očí Dimitri­ ho Moulina. Každý deň bola v práci zvyknutá na výšku osem­ desiat centimetrov. Meter osemdesiat nie je pre tohto neote­ sanca nijaká výhoda, skôr naopak.

Riaditeľka spražila Moulina pohľadom.

„V  prvom rade sa upokojte. Nikto tu nehovorí o  polícii. Sme v materskej škole. V mojej škole! Budeme sa teda rozprá­ vať pokojne a v záujme vášho dieťaťa.“

Dimitri Moulin akoby sa chcel nadvihnúť z trpasličej sto­ ličky, ale manželka mu položila ruku na stehno. Na chvíľu uprel na učiteľku pohŕdavý pohľad.

„Rád by som. Napokon, vyzeráte na dobrú učiteľku. Len toho psychoša neznášam.“ Odmlčal sa. „Rodičia hádam môžu odmietnuť, aby ich decko vypočúval psychológ?“

Clotilde odpovedala až po chvíli:

„Je to zložité, všetko závisí od toho, prečo...“

„Napokon, je mi to jedno,“ znova ju prerušil Moulin.

Zdalo sa, že zmäkol. Možno sa mu táto tvrdohlavá osôbka celkom pozdávala.

„Napokon,“ pokračoval Dimitri Moulin, „ja viem, že s cha­ lanom nie je niečo v poriadku. Rozpráva málo, aj to zložitými slovami, akoby mal v  hlave trochu zmätok. Ak mu prospeje hovoriť o  tom s  niekým, tým lepšie. Myslím, s  nejakým do­ spelým. Ten Vasile Dragonski... nemáte niekoho iného? Nie­ koho viac...“

„Viac čo?“

„Veď viete, čo chcem povedať.“ Zasmial sa. „Viac francúz­ skeho, ale to by som nemal hovoriť, však?“

Naklonil sa, odsunul autíčka, otvoril album pri svojich no­ hách a zakryl polovicu mesta na koberci.

„No dobre, aby sme sem nechodili nadarmo. Pozrite sa na toto. A potom vypadneme.“

Clotilde náročky na dokumenty ani nepozrela a povedala: „Vasile Dragonman nepatrí do mojej kompetencie. Je podria­ dený priamo akadémii. Dnes chcem s  vami nájsť možnosť spoločného riešenia. Porozprávame sa a  ja ho oboznámim s  výsledkom. Bude zaiste veľmi dôležité, aby ste sa stretli aj s ním. Čo najskôr.“

Dimitri Moulin sa zamyslel. Jeho žena sa po prvý raz ozvala.

„Chcete povedať, že školský psychológ môže urobiť zápis aj bez vás?“

„Áno,“ odvetila Clotilde. „Ak má o bezpečnosti chlapca ne­ jaké pochybnosti, môže o tom v prvom rade upovedomiť So­ ciálnu starostlivosť pre deti a tá určí sociálnu pracovníčku...“

„V prvom rade!“ zvolal Dimitri. „A aký je ten druhý?“

Clotilde opatrne posunula malé hasičské auto, ktoré Mou­ linove baganče takmer zašliapli. Potom nežným hláskom po­ vedala: „Nahlásenie polícii.“

„Polícia? Robíte si zo mňa dobrý deň? Preto, že sotva štvorročný chalan nedokáže dať dokopy tri vety?“

Clotilde odsunula do bezpečnej vzdialenosti ďalšie auto.

„Nevravím, že to urobím,“ vysvetľovala s milým úsme­ vom. „Viem predsa, že Malone je rozkošný chlapček, ktorý sa normálne vyvíja, a vy sa oňho perfektne staráte. Napokon, len medzi nami, nemám najmenšiu chuť, aby polícia začala vyšet­ rovanie, vypytovala sa detí a rodičov v mojej triede.“ Stále ču­ piac sa nahla ešte o čosi viac, aby mohla mužovi hľadieť rovno do očí, jej obľúbená pozícia, aby mala autoritu u  výtržníkov na tri piade. „V  malej dedine, ako je Manéglise, o  také čosi nikto nestojí, však, pán Moulin? Budeme sa teda rozprávať pokojne a vy mi poviete, prečo ten malý čertík Malone tvrdí, že nie ste jeho rodičia.“

Dimitri Moulin už chcel niečo povedať, ale Amanda ho predbehla.

„Mlč, Dimitri, aspoň teraz,“ povedala takmer prosebne. „Nechaj hovoriť mňa.“

✴ ✴ ✴

Vonku spadla na tobogan prvá kvapka a skĺzla do piesku.

Potom druhá. A tretia.

A čoraz silnejšie ďalšie a ďalšie.

Malone mal šťastie, zatiaľ ho nezasiahla žiadna z nich.

Zatiaľ.

Pozrel sa smerom k oknu na triede. Na stene viseli kresby, odtlačky rúk, ktoré si deti najprv namočili do farby a potom priložili na papier.

Ten jeho bol sýtočervený.

Za oknom hovorili o ňom. A možno o mame ­ma aj o pre­ došlej mame. Azda aj o pirátoch, zbraniach a obroch. Dospe­ lí o tom všetkom vedeli. On si na to spomínal len vďaka Gu­ timu.

Ďalšia kvapka rovno na jeho čapicu.

Musí sa niekam ukryť. Malone sa rozbehol.

K dverám toaliet to bolo viac ako dvadsať metrov.

Otvoriť dvere, zavrieť sa tam, ako ho naučila mama.

7

Dnes, kým som sa vrátila zo školy a mama

z práce, moja malá sestra Agáta zjedla

posledný cukrík z našich zásob.

Mám chuť ju zabiť.

Odsúdení: 253

Oslobodení: 27

www.chut ‑zabit.com

Vasile Dragonman p



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist