načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Malo to zmysel - David Menasche

Malo to zmysel

Elektronická kniha: Malo to zmysel
Autor:

Kniha Malo to zmysel prináša odvážny a inšpira­tívny príbeh o učení, láske a odkaze. Nastoľuje otázku, na čom v živote naozaj záleží. David Menasche sa naplno oddával ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  208
+
-
6,9
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6% 90%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Fortuna Libri SK
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 208
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-814-2208-9
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Kniha Malo to zmysel prináša odvážny a inšpira­tívny príbeh o učení, láske a odkaze. Nastoľuje otázku, na čom v živote naozaj záleží. David Menasche sa naplno oddával práci stre­doškolského učiteľa angličtiny. Svojou vášňou študentov inšpiroval. Pri osobných zápasoch im dodával optimizmus a poskytoval cenné rady do života. Po šesťročnom boji s rakovinou mozgu takmer prišiel o zrak, spomienky, pohyblivosť a – čo vnímal najtragickejšie zo všetkého – schopnosť vyučovať. Predstava, že už nebude môcť denne ovplyvňovať životy mladých ľudí, ním otriasla. Prestať učiť však nedokázal. Rozhodol sa, že preruší liečbu a triedu si spraví priamo zo života. Náročná cesta, ktorá sa pred ním otvorila, mu vôbec nenaháňala strach. Rakovina ho obrala o minulosť a celkom určite mu vezme aj budúc­nosť. No nebol ochotný dovoliť, aby mu ukradla aj prítomnosť. Na facebooku preto zverejnil odvážny plán: podujať sa na cestu naprieč Ame­rikou – autobusom, vlakom, pešo s pomocou slepeckej palice s červeným hrotom – v nádeji, že na vlastné oči uvidí, ako sa darí jeho bývalým študentom. Ovplyvnil nejako ich životy? Do šty­ridsiatich ôsmich hodín od zverejnenia správy sa mu ozvali študenti z vyše päťdesiatich miest, aby mu ponúkli podporu a strechu nad hlavou. David precestoval asi trinásťtisíc kilometrov – z Miami cez New York, strednú časť Ameriky až po prieliv Golden Gate – a navštívil stovky štu­dentov. Pri svojej nebojácnej púti preskúmal to, čo od života chceme a potrebujeme azda všetci – rodinu, pocit bezpečnosti, nezávislosť, lásku, dobrodružstvo. Nevdojak nás primal k tomu, aby sme sa zamysleli nad svojím zoznamom priorít.

Zařazeno v kategoriích
David Menasche - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

David Menasche

MAL

O T

O ZMY

SEL

Skutocný príbeh


David Menasche

MAL

O T

O

ZMY

SE L

Skutocný príbeh

David Menasche

MAL

O T

O

ZMY

SE L

Skutocný príbeh


Original title: David Menasche: THE PRIORITY LIST

Copyright © 2013 by David Menasche

Originally published by Touchstone, a Division of Simon & Schuster,

Inc., New York

Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2014

Translation © Róbert Hrebíček, 2014

Cover design © Kryštof Doležal, 2014

Vydalo vydavateľstvo Fortuna Libri.

www.fortunalibri.sk

Redakčná a jazyková úprava Jarmila Antolová

Zodpovedná redaktorka Anna Kališková

Návrh obálky Kryštof Doležal

Prvé vydanie

Všetky práva vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať, ukladať

do informačných systémov ani rozširovať akýmkoľvek spôsobom,

či už elektronicky, mechanicky, fotografickou reprodukciou,

alebo inými prostriedkami, bez písomného súhlasu majiteľov práv.

ISBN 978-80-8142-208-9


Jacquovi Menaschemu, ktorý ma naučil,

že netreba byť statočný, a potom mi ukázal,

ako sa takým stať.



7

Prológ

Dovoľte mi, prosím, aby som si požičal slová veľ kého Loua

Gehriga, ktoré predniesol počas svojho rozlúčkového prejavu

na Yankee Stadium krátko po tom, čo sa ako tridsaťšesťročný

dozvedel, že onedlho zomrie. Dnes sa pokladám zanajšťastnejšieho človeka na celom svete.

Rovnako sa teraz cítim aj ja – naozaj sa mi zdá, že takým človekom som.

Keď mi roku 2006 diagnostikovali mozgový nádora predovedali niekoľ ko mesiacov života, bol som približnerovnako starý ako Lou a moja učiteľská kariéra vrcholila. Odvtedy prešlo sedem rokov. Teraz sedím doma v New Orleanse, čia - stočne ochrnutý a  takmer slepý. Som šťastný, že ešte stále viem oceniť krásu ružových magnólií, čo rastú pred oknom, spoznávam najbližších, smejem sa s priateľmi a mám možnosť vyrozprávať svoj príbeh.

Som realista. Viem, že už by som nemal byť nažive.Choroba mi nedovolí zabudnúť, že tento súboj vôlí napokon vyhrá ona, nie ja. Chápem, že rakovina dosiahne svoje – a nebude s tým dlho otáľať.


8

Zrak sa mi horší a  môj svet je čoraz temnejší. Ruky mi ochabujú, keď sa chcem najesť, vidlička mi vypadne z ruky. Nohy sa mi podlamujú. Povedal som si však, že poslednéchvíle, nech už budú akékoľvek dlhé, strávim jediným spôsobom, akým dokážem – naplnený radosťou.

Už by som neudržal pod kontrolou triedu tak ako kedysi. Dúfam však, že keď sa podelím o svoje skúsenostia ponaučenia, najmä s  ohľadom na to, že čoskoro zomriem, ostatným tým pripomeniem, aký vzácny je život. Nikdy som si honecenil tak veľmi ako teraz, keď mi zostáva už len veľmi málo času.

Znova použijem myšlienku z  rozlúčkovej reči železného muža bejzbalu:

Na záver dodám, že hoci ma opustilo šťastie, mám veľa

vecí, pre ktoré sa oplatí žiť.

Budem na tom rovnako – do posledného dychu.


9

1

V  ľavom uchu mi hučalo. Neprikladal som tomu veľ ký vý

znam, no pripadalo mi to otravné. Zdalo sa mi, že okolo hlavy

mi ako sedadlo na  kolotoči v  zábavnom parku krúži komár.

Hučalo mi však vnútri hlavy. Snažil som sa nevšímať si to.Jed

ného dňa, niekoľ ko mesiacov po tom, čo sa to začalo, sa zvuk

zmenil na tras. Šíril sa mi tvárou a ľavou stranou tela, neskôr

pokračoval až k  špičkám prstov na nohe. Nastal čas navštíviť

doktora, Menasche, povedal som si. Objednala ma Paula.V na

šom manželstve mala na starosti všetko, čo súviselos organi

zovaním. Bez nej by nám jedného dňa zhasli v dome svetlá,

lebo by som zabudol, že treba zaplatiť účet za elektrinu.

Zašiel som za praktickým lekárom, ktorý ma poslalk špe

cialistovi na uši, nos a  krk. Ten došiel k  záveru, že ma musí

vyšetriť neurológ. Doktor Paul Damski bol mladý. Môj vtedajší

vek – tridsaťštyri rokov – prekračoval iba trochu. Pripadal mi

rozvážny a  priamy, čím si získal moje sympatie. Dúfal som,

že príznaky pripíše pricviknutému nervu či akémusi tiku, on

však nariadil celý rad vyšetrení. Ich názvy tvorili samé akro

nymy – EEG, EKG, CT, MRI. Keď prvé tri dopadli negatívne,


10

David Menasche

pocítil som obrovskú úľavu. Doktor Damski naznačil, žemagnetická rezonancia určite niečo odhalí. Výsledok vraj bude

známy až o niekoľ ko dní. Čakanie nemá rád azda niktoa výnimkou nie som ani ja. Sústredil som sa teda na jedinú vec,

ktorou som si mohol zamestnať myseľ, na prácu. Jednoducho

som sa do nej pohrúžil.

Coralreefsku vyššiu strednú školu prezývajú megamagnet – a nie náhodou. Študenti z celej krajiny sa uchádzajúo prijatie na jednu zo šiestich prípravných akadémií –medzinárodného bakalaureátu, poľnohospodárskej vedy a  inžinierstva, obchodu a  financií, právnych a  verejných záležitostí, zdravovedy, výtvarných a  múzických umení. O  výbere rozhoduje lotéria. Výnimkou je iba Akadémia výtvarných a  múzických umení. Jej študenti sa musia zúčastniť na konkurze. Konkurencia je silná. Keďže ambicióznych umelcov prichádza veľa, atmosféra pripomína film Cesta za slávou. Dievčatá a chlapci na chodbách ustavične precvičujú piesne a  tanečné kroky. Keby ste sa tam ocitli, dobrá nálada by prešla aj na vás. Kým som neochorel, nedal som si ujsť ani jediný deň.

Keď školu roku 1997 otvárali, patril som k  pôvodnému personálu. Bolo to moje prvé učiteľské miesto, a keďže som mal iba dvadsaťpäť rokov, nebol som oveľa starší ako študenti. Počas svojho šestnásťročného pôsobenia som učil najmänajlepších študentov jedenásteho ročníka a vyučovalvysokoškolskú angličtinu. Rád som sledoval, ako pätnásť-a šestnásťroční chlapci a  dievčatá zápasia s  prvými dôležitými životnými rozhodnutiami – voľ bou kariéry, vzťahmi, bývaním, výberom vysokej školy a  oblasti štúdia. V  tomto veku sa totiž zároveň


11

Malo to zmysel

učili šoférovať, nachádzali si prvé zamestnania, experimentovali s drogami či alkoholom, spoznávali sex, svoju identitu

a  slobodu. Pre mladých ľudí je to významné prechodné obdobie. Pokladám to takmer za zázrak – hoci začínajú získavať

nezávislosť a  tá, ktorú nadobudnú, im často nestačí, väčšina

ešte nemá školy po krk. To, že som sa mohol stať súčasťou ich

premien, som bral ako veľ kú poctu.

Povedal som si, že pre nich nebudem iba ďalší učiteľ. Dával som to najavo napríklad tak, že trieda bola vždy otvorená. Cez obed sa tam zvyčajne zdržiaval poltucet až tucet študentov. Neraz si nacvičovali repliky, spievali, tancovali, hrali na husliach či gitare. Bolo to veselé prostredie. Iba občas sa niekto rozplakal pre priateľa či zlú známku, aj to zvyčajne pred vyučovaním alebo po ňom.

Vyzeralo to tak aj v deň, keď mi stanovili diagnózu.

Bolo to tesne pred Dňom vďakyvzdania, mojím obľúbeným sviatkom. Sedel som za stolom s  Denise Arnoldovou, ktorá vyučovala angličtinu najpokročilejších dvanástakov. Mal som ju najradšej zo všetkých kolegov. Bola útlej postavy a jedla ako vrabec. Zvyčajne si dopriala iba niekoľ kocukríkov M&M’s z vrecka, ktoré mala schované v stole. Cez obed som si zväčša kúpil čosi zdravé a pokúšal som sa ju prinútiť, aby si trochu odhryzla. Inak jej urobím hanbu, dodal som zakaždým. V ten deň sme si rozdelili šalát z jedálne.Žartovali sme, aké veľ ké šťastie máme – k zvädnutému ľadovému šalátu a rozmočeným krutónom sme totiž dostali aj uhorku. Študenti chodili sem a tam. Krátko predtým, než smedojedli, mi zazvonil telefón – ozvala sa melódia zo starej videohry


12

David Menasche

Mario Brothers. Keď som otvoril telefón, na displeji som

zbadal lekárovo číslo.

„Prosím,“ povedal som a vstal od stola.

„Tu je sestra doktora Damského,“ ozval sa žalostný hlas na druhom konci linky. „Prišli výsledky vášho vyšetrenia.“

Azda za to môže moja optimistická nátura, no vždyočakávam, že všetko dopadne dobre. „Aha,“ nadviazal som veselo. „Super! Aké sú?“

Na chvíľu zaváhala. Rozbúšilo sa mi srdce. „O tom potom,“ odvetila. „Musíte sem prísť. A vezmite niekoho so sebou.“

Cítil som sa, akoby ma práve kopla do brucha. „Somv škole, trochu sa oneskorím,“ naznačil som.

Strach sa vie s človekom poriadne zahrať. Keď som vyhlásil, že nemôžem prísť okamžite, asi som dúfal, že výsledok sazmení. Snažil som sa žiť normálnym životom, aký som viedol pred telefonátom. Nádejal som sa, že sestra odvetí: To nie je problém, objednám vás na inokedy. No neurobila to.

„Časom sa netrápte,“ upokojovala ma. „Doktor tu zostane.“

Tentoraz sa mi zdalo, že ma kopla tretrou s  ostrými klincami.

„Dobre,“ vyšlo zo mňa.

Ukončil som hovor a pozrel som sa na Denise. Odprekvaenia otvárala ústa a  od strachu vytriešťala oči. „Prišli výsledky vyšetrenia,“ vysvetlil som. „Vraj si ich musím vypočuť osobne. Určite to budú zlé správy.“ Priateľ ka sa na mňa povzbudzujúco zahľadela. „Všetko bude v poriadku, David,“utešovala ma. „Vôbec o  tom nepochybujem. No tak! Si predsa neporaziteľný.“


13

Malo to zmysel

Neviem, ako som v to popoludnie zvládol vyučovanie.Spomínam si, že občas som sa natoľ ko zahĺbil do diskusie soštudentmi, že som na lekára celkom zabudol. Na konci dňa sme s Denise kráčali k parkovisku. Rozprávali sme sa o tom, čo ma čaká a ako sa mám. Keď som podišiel k autu, obrátil som sa k nej a povedal: „Výsledky budú normálne – naposledy.“Škoda, že som vtedy nemohol zastaviť čas.

Sadol som si za volant, zvýšil hlasitosť na autorádiu a vydal sa severne po Palmetto Expressway po manželku. Paula vyučovala dejepis v ďalšej strednej škole v Miami. Nemalavodičský preukaz, preto som ju do školy a späť vozieval ja. Tvorilo to súčasť nášho denného režimu. Keď si sadla na miestospolujazdca, stíšil som hudbu a vyrukoval so správou.

Usilovala sa zostať pokojná, očividne však spolu so mnou podľahla panike.

Cesta k  doktorovi mi pripadala nekonečne dlhá. Navyše sa mi zdalo, že idem prirýchlo. Ustavične som si nahováral, že čím dlhšie budem návštevu odkladať, tým dlhšie sa budem môcť tváriť, že všetko je v poriadku. V ústach mi vyschloa žalúdok mi zachvátil kŕč. Paula so mnou spoločensky konverzovala o tom, aký mala deň. Bol som jej vďačný, no z toho, čo hovorila, som nezachytil ani slovo. Iba som ustavičneprikyvoval – a lapal po dychu.

Keď sme dorazili, doktor Damski bol v ordinácii – presne ako sľúbila sestra. Tá sa nám nepozrela do očí, len ukázala na lekárovu pracovňu. Dvere boli otvorené. Keď sme s  Paulou vošli dnu, doktor sedel za stolom. Hnedé vlasy mal kratšie, ako keď som ho videl naposledy. Tentoraz mal na sebe


14

David Menasche

ly plášť a  okolo krku fonendoskop. „Posaďte sa,“ vyzval nás

a ukázal na dve hnedé vinylové stoličky obrátené k stolu.Začal používať lekárske termíny, ktorým som nerozumel. Glioblastoma multiforme? Nedokázal som to ani vysloviť, nie ešte

pochopiť, čo to znamená. „Dobre teda,“ pokračoval doktor

Damski, „ukážem vám to.“

Na veľ kom počítačovom monitore za ním sa vynímalzlovestne vyzerajúci obraz. Pripomínal Rorschachov test – veľ kú pokrútenú mazanicu s množstvom čiernej, sivej a bielej.Lekár sa obrátil k obrazovke a ukázal na ňu. „Toto je váš mozog,“ vysvetlil bez akýchkoľvek emócií. Aby som videl lepšie,prisunul som si stoličku. Paula vstala a postavila sa za mňa. Netušil som, na čo hľadím. Doktor ukázal na bielu masu na sivom pozadí. Ponášala sa na obraz z  predpovede počasia – akýsi hurikán črtajúci sa na obrazovke radaru. Ako mi potvrdillekár, bol to nádor. Jasne som ho pochopil, no hlavou mi vírilo hádam milión otázok. Učiteľ vo mne sa nezaprel.

„Čo z toho vyplýva?“ spýtal som sa. „Je nezhubný?“ Snaha sa cení.

Doktor Damski odložil podložku a pero, potom sa mipozrel priamo do očí. Znepokojene sa zamrvil na stoličke.„Nijaký mozgový nádor nemožno pokladať za benígny,“ podotkol.

„Je teda zhubný?“

„Áno, máte rakovinu.“

Akoby ma udrel do solárneho plexu. Nemohol som sanadýchnuť, cítil som sa porazený, prázdny. Keď zbadal hrôzu, čo sa mi zračila na tvári, pokúsil sa zmierniť šok, ktorý mi práve spôsobil. „Ešte nevieme veľa, David,“ naznačil. „Musíme vám


15

Malo to zmysel

urobiť biopsiu.“ Biopsiu? A načo? Veď práve povedal, že je torakovina. „Potrebujeme viac informácií,“ vysvetlil. „Chceme zistiť,

ako rýchlo rastie. Možno je tam už dvadsať rokov a zväčšuje

sa veľmi pomaly.“

Dobre, pomyslel som si. Biopsiu zvládnem. Vtedy som totiž netušil, že zahŕňa odstránenie časti lebky.

„Počká to do letných prázdnin?“ spýtal som sa.

Zošpúlil pery. Niekedy som to robieval aj ja, najmä vtedy, keď mi nejaký študent položil otázku, ktorá mi pripadalamimoriadne naivná.

„Nie, to by bolo pridlho,“ odvetil.

„Dobre. A čo do vianočných prázdnin? Je to iba mesiac.“

„Úprimne povedané, netuším, či vtedy ešte budete žiť,“ priznal.

Prudko som sa odtiahol, akoby mi práve vylepil zaucho. Nebol to však posledný úder, ktorý mi uštedril. Dodal, že predpokladaná dĺžka života bez liečby je asi dva mesiace. Rozhliadol som sa po pracovni. Stena mala farbu nemocničného odevu, azda trochu tlmenú. Namiesto maľ by sa na nej vynímal plagát miechy a  mozgu. V  kúte stál vyšetrovací stôl z nehrdzavejúcej ocele, pokrytý nepokrčeným bielympaierom. Všetko mi pripadalo chladné a  strohé. Ak vám chce niekto oznámiť, že čoskoro zomriete, nemali by ste sa nachádzaťv príjemnom prostredí? „Ako dlho zostanem sám sebou?“ spýtal som sa. Odpoveď som však už poznal: ten čas už prešiel.

Paula si zachovávala stoický pokoj, ale ja som sa zrútil. Ospravedlnil som sa a vyšiel som na parkovisko, aby somzatelefonoval bratovi. Jacques bol o osem rokov starší, pracoval na


16

David Menasche

voľnej nohe ako redaktor a novinár. Napriek nabitému plánu

si pre mňa vždy našiel čas. Bol skalou, o ktorú som sa mohol

oprieť. Keď som začul jeho hlas, zosypal som sa. Sotva som sa

zmohol na slová. Mozgový nádor. Smrteľný. Iba niekoľ ko mesiacov

života. Došľaka, veď som mal iba tridsaťštyri rokov! Zbožňoval

som svoju prácu, ľúbil manželku, miloval život. Možno to znie

ako klišé, no keď vás odsúdia na trest smrti, pomyslíte si: Ako

je to možné? Kedy sa preberiem z tejto hroznej nočnej mory?

Presne to som sa medzi vzlykmi spýtal Jacqua. „Ako je to možné? Snažil som sa byť dobrý človek, všetko robiť správne. Udrel som sa do hlavy? Zjedol som niečo, čo som nemal?“ „David,“ povedal napokon brat, „musíš byť pevnejší.“ To bol celý on. „Vzchop sa. Prekonaj to. Buď statočný.“ Chcel som taký byť – kvôli Jacquovi, Paule, študentom. Netúžil som budiť dojem, že som slabý a bezmocný, že nezvládam situáciu.Zhlboka som sa nadýchol, potom znova. Napokon mi vyšli z úst slová, ktoré sa vzali odnikiaľ a vôbec som ich neočakával.

„Netráp sa, mám to pod kontrolou,“ ubezpečil som ho.Vedel som, že je to pravda. Zároveň mi to však pripadalo ešte čudnejšie ako zvuk slov, ktoré som práve vyriekol.


17

2

Keď sme sa s Paulou poriadne vyplakali, na Deň vďakyvzdania

sme sa vybrali k  mojim rodičom. Fatálna diagnóza zásadne

ovplyvní ľudský život. Predtým som sa tohto sviatku nemohol

dočkať, bol mojím najobľúbenejším. Mama počas nehopouží

vala strieborný príbor, jemný porcelán, ba dokonca ajkrištá

ľové poháre so stopkou, ktoré zacengali vždy, keď ste do nich

ťukli. Na oslave sa mala zúčastniť moja najbližšia rodina –ma

ma, otec, Jacques s  manželkou Tal a  so synmi Emanuelom

a Noahom, najstarší brat Maurice s manželkou Michelle a so

synmi Jacquom a Zachom (dievča sa v našej rodinenenarodi

lo viac ako tridsať rokov). Prísť malo aj širšie príbuzenstvo.

Počet hostí sa zvyčajne pohyboval od dvadsať do tridsaťpäť.

Aby sa všetci pomestili, museli sme v jedálni a obývačkerozlo

žiť dlhé stoly. Boli to tie najkrajšie chvíle. Návštevníci začali

prichádzať okolo piatej popoludní. So  Jacquom sme plnili

úlohu barmanov, zatiaľ čo hostia pred večerou konverzovali.

Hlavná udalosť sa odohrala asi o  siedmej. Jej súčasťou vždy

bola morka, veľ ká ako Toyota Prius, so všetkým, čo k  tomu

patrí.


18

David Menasche

Cesta z  Miami do rodičovského domu v  meste Pembroke Pines s  budovami pastelových farieb trvala asi štyridsať minút. Paula mala povolenie učiť sa šoférovať. Za normálnych okolností by bola urobila čokoľvek, aby si nemusela sadnúť za volant. Tentoraz sa však ponúkla, že viesť auto bude ona. Veľmi ma tým potešila. Povedal som si, že keď budem rodičom hovoriť o rakovine, zostanem silný.Rozhovoru som sa však desil a  snažil som sa naň pripraviť. Vedel som, že mama sa zrúti, navyše som jej nechcel pokaziťnajkrajší deň v roku.

Keď sme s Paulou dorazili, Jacques s rodinou už boliv dome. Z  New Yorku prileteli niekoľ ko hodín predtým. Všetci sme sedeli v  obývačke. Uvedomil som si, že smutnú správu môžem oznámiť rodičom aj teraz. Ďalší hostia prídu ažo niekoľ ko hodín, všetci teda budú mať dostatok času na zotavenie. Ustavične som si pripomínal, čo všetko o človekuprezrádza reč tela. Silou vôle som sa nútil, aby zo mňa vyžarovalo sebavedomie: Opri sa dozadu. Prekríž si nohy, no nie ruky. Uvoľni sa. Rodičia sedeli na malej pohovke oproti mne. (Čochvíľa mali osláviť štyridsiate siedme výročie svadby a ešte stálesedávali v tesnej blízkosti.)

„Takže,“ vyšlo zo mňa. Usiloval som sa pôsobiť nenútene, akoby som im chcel povedať, aké má byť v  tejto oblasti počasie. „Doktor Damski mi oznámil výsledky magnetickej rezonancie.“

Mame zmeravela tvár.

Tal vycítila, že sa blíži vážna chvíľa – alebo jej už všetko vyrozprával Jacques. Vstala a šla po synov, aby ich zapojila do


19

Malo to zmysel

rozhovoru. Spočiatku som sa obával, že na to, aby si vypočuli, s  čím sa im chcem zdôveriť, sú primladí. Veď mali len

jedenásť a osem rokov. Prítomnosť synovcov ma však ešteväčšmi motivovala, aby som si zachoval chladnú hlavu a  pôsobil

upokojujúco.

„A ďalej? Čo povedal?“ spýtala sa mama.

Keď som jej v očiach zbadal strach, najradšej by som sa bol rozplakal. Tým by som však zmaril svoj plán. Pretlmočil som jej teda, čo mi vysvetlil doktor. Uchýlil som sa k lekárskemu žargónu, hoci som mu nerozumel. Neskôr som si však všetko vyhľadal na Wikipédii: „Glioblastoma multiforme jenajčastejší a  najagresívnejší primárny zhubný mozgový nádor, ktorý postihuje človeka. Skladá sa z  neneurónových (gliových) buniek. Predstavuje päťdesiatdva percent všetkých mozgových nádorov funkčného tkaniva a dvadsať percent všetkých vnútrolebkových nádorov. Je zriedkavý – na stotisíc ľudípripadajú dvaja až traja chorí. Liečba zahŕňa chemoterapiu,ožarovanie a operáciu.“ Poslednú časť som vynechal: „Stredný čas prežitia s  liečbou je pätnásť mesiacov, bez liečby štyri a  pol mesiaca.“

Mama sa rozplakala. Žiaľ ju natoľ ko ochromil, že po tvári sa jej rozkotúľali slzy. Vystrašilo ma to – a dojalo. „Mami,“ oslovil som ju chlácholivo, „veľmi ťa ľúbim, ale musíš saupokojiť. Budem v poriadku. Všetko bude v poriadku.“

„Čo to znamená?“ spýtala sa. Ešte stále kvílivo nariekala. Pozrel som sa na Paulu, ktorá sedela vedľa mňa. Dúfal som, že príde s nejakou odpoveďou, no mlčala. Povedal som si, že urobím to isté čo lekár – názorne jej ukážem, čo mi je. Jednu


20

David Menasche

zaťatú päsť som priblížil k  druhej. „Takýto veľ ký je mozog,“

povedal som. Otvoril som pravú ruku. „Táto ruka predstavuje

zdravý mozog. Rastúci nádor,“ zdvihol som pravú päsť, „ho

tlačí k  lebke.“ V  tej chvíli prehovoril jedenásťročný synovec

Emanuel. „Ako si to dostal?“ spýtal sa. Dobrá otázka, pomyslel

som si. „Neviem,“ odvetil som úprimne. „Niektorým ľuďom

sa to jednoducho stane. Choroba je veľmi zriedkavá, väčšinou

ňou trpia malé deti a veľmi starí ľudia. To, že ju mámv tomto veku, je dobré znamenie. Vo všetkých ostatných ohľadoch

som zdravý a silný. Mám teda veľ kú šancu, že nad ňouzvíťazím.“ Takmer som tým presvedčil aj sám seba.

Otec je veľmi citlivý umelec. Nádherne sa vyjadruje prostredníctvom malieb, ale ak má svoje pocity pretaviť do slov, zvyčajne sa mu to nepodarí. Na správu zareagoval jejpopretím. „Dobre,“ ozval sa napokon s  príznačnou strohosťou. „Zvládneš to. Budeš v poriadku.“ Misiu som teda splnil. Otec zmenil tému na priateľa, čo mal epilepsiu. (Vraj aspoňženetrpím čímsi takým!) Pokračovali sme v  spoločenskej konverzácii ako rodina, ktorou sme boli, kým do našich životovnezasiahlo slovo rakovina.

Neskôr, keď dorazili ostatní – tety, strýkovia, bratranci,sesternice, rodinní priatelia –, usiloval som sa pôsobiť ako starý, bezstarostný David, ktorý sa vždy rád zabáva. Nahováral som si, že o chorobe nevie nikto ďalší. Dúfal som, že počas večera na ňu o to ľahšie zabudnem. No mýlil som sa. Kým somso Jacquom miešal nápoje a  nalieval víno, prišuchtal sa ku mne bratranec Danny. „Počul som, že si chorý,“ spustil. Zalapal som po vzduchu, potom som znova začal hrať úlohu, ktorú


21

Malo to zmysel

som si nacvičil pre rodičov. „Áno, skúmajú čosi, čo mámv hlave,“ priznal som. Zo všetkých síl som sa snažil, aby to znelo

nenútene. „Máš rakovinu?“ spýtal sa Danny. Vzdychol som si.

„Ešte mi neurobili biopsiu. Nič nevieme.“ Pokúšal som sa ho

oklamať, no nedal sa. „O aký typ ide?“ vyzvedal.Predchádzajúci večer som si preštudoval dokumentáciu, ktorú mi dallekár. Všetko, čo som sa dozvedel, som teraz odrecitovalDannymu. Vyjadroval som sa priveľmi odborne, pretože spočiatku

som osvojeným výrazom sám nerozumel. „Mám glioblastoma

multiforme,“ vysvetlil som, „s priemerom štyridsaťtrimilimetrov.“ Danny na mňa uprel prázdny pohľad, preto som toskúsil znova. „V  pravom spánkovom laloku mi rastie nádor vo

veľ kosti golfovej loptičky.“

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa.

Neviem, prečo som sa na chvíľu prestal ovládať, no odrazu sa zo mňa vyvalilo všetko, čo som v  sebe až dovtedy zadržiaval. Opísal som mu bolestivé pocity mravčenia, ktoré som cítil na celej ľavej strane tela, a  epileptické záchvaty, po ktorých som bol unavený. „Stane sa mi to najmenej päťkrát denne,“ priznal som. „Vždy sa mi zdá, že ma zasiahol elektrický prúd.“ Znova som sa naňho pozrel. Tentoraz sa mu v očiach zaleskli slzy. „Je mi to veľmi ľúto,“ vyšlo z neho. „Hrozné. Je mi toveľmi ľúto.“ Opakoval to do omrzenia. Aj ja som priznal, že mi je to ľúto. Mal som však na mysli to, že som si prestal dávať pozor a zničil som mu Deň vďakyvzdania.

V tej chvíli som si v duchu prikázal: David, už to viac neurob! Ak ľuďom povieš pravdu, spôsobíš im tým veľ ké utrpenie. Potrebujú počuť čosi, vďaka čomu pookrejú. Aj tak ti nemôžu pomôcť. Odteraz


22

David Menasche

vždy odveť: „Som v  poriadku!“ Aspoň si pomyslia: „Dobre, má sa

fajn!“

Keď som zbadal bratrancovu reakciu, uvedomil som si, že ak ľuďom prezradím o  svojom zdraví priveľa, uzavrú sa do seba a  prestanú sa so mnou deliť o  vlastné problémy. Budú sa totiž obávať, že by mi boli na ťarchu. Po čomsi takom som však túžil zo všetkého najmenej. Vedel som, že rakovina ma zmení, no nebol som ochotný dopustiť, aby ma obralao vlastnosti, ktoré som si na sebe najväčšmi cenil. Medzi najdôležitejšie z  nich patrili optimizmus a  empatia. Ostatných som vždy povzbu dzoval a  pomáhal im, seba som nikdy neľutoval a nežiadal som o pomoc.

Tak sa začala úloha, ktorú som hral ďalších šesť rokov.

Ako sa máš?

Nemôžem sa sťažovať! Mám sa dobre! A ty?

Postupne som do nej dorástol a napokon som v ňu uveril.

Trval som na tom, že v tú noc budem cestou od rodičovdomov šoférovať ja. Ako sa ukázalo, bola to jedna z posledných príležitostí, keď som mohol viesť svoj milovaný mustang.Onedlho sme ho vymenili za praktickejšie vozidlo. Pripadalo mi síce ako hriankovač stojaci hore nohami, no Paula ho mohla bezpečne šoférovať. Trinásť rokov som ju vozil úplne všade – do potravín, k lekárovi, do obchodov s obuvou, v ktorých si kúpila azda všetky topánky, čo kedy nosila. A  teraz hovorila o tom, že si spraví vodičský kurz. Postrehol som v tom iróniu: uvedomila si, že už nie som spoľahlivý a nemôže byť odo mňa závislá. Kým sa naučí zaparkovať za ďalšie autá,pravdepodobne už budem mŕtvy.


23

Malo to zmysel

Okolo polnoci som vošiel na príjazdovú cestu k nášmudomu. Paula si hneď išla ľahnúť, ja som však nemohol zaspať. Vstal som teda a  začal si plánovať vyučovaciu hodinu, ktorá ma čakala v pondelok. Sadol som si za stôl. Ako blesk mazasiahla panika. Študenti! pomyslel som si. Pre biopsiu si budem musieť vziať voľno. Vôbec to však nemám vo zvyku. Budú chcieťvedieť, kde som. Čo im, preboha, poviem? Kristepane, ako im to len vysvetlím?

Cez víkend som všetok čas venoval príprave svojhovystúpenia. Nacvičoval som si ho, kým mi nepripadalo správne. Písal a prepisoval som si poznámky. Aby som si bol istý, že výraz na mojej tvári bude zodpovedať správe, ktorú chcem oznámiť, nahlas som rozprával pred zrkadlom. V nedeľu o polnoci som mal všetko dokonale nacvičené.


24

3

Bol som pripravený. Premyslený som mal dokonca aj spô

sob, akým vojdem do triedy. Moja chôdza musela byťspráv

na – sebavedomá a pod kontrolou. Keď som si cez víkend

nacvičoval reč Mám mozgový nádor, uvedomil som si, žepo

trebujem nejakú rekvizitu, najmä pre študentov. Dúfal som,

že odpúta ich pozornosť od neznesiteľnej pravdy, ktoroubo

la moja diagnóza. Tínedžeri sú citliví (viem, to je slabéslo

vo). Uvedomoval som si, že mnohí študenti sa s chorobou

tohto druhu stretnú prvý raz. Preto som ich s  ňou musel

zoznámiť vhodným spôsobom. Problém bolo trebapomeno

vať, no tak, aby som ich nevystrašil či neodpudil. (S úžasom

som zistil, ako veľa ľudí si myslí, že rakovina je nákazlivá.)

Ochorenie sa nedalo zatajiť. Koniec koncov, vedel som, čo

ma čaká – ak vôbec budem mať to šťastie, že sa niečohodo

čkám. Následky operácií, chemoterapie a ožarovania by ma

celkom iste prezradili.

Pred študentmi som navyše nič netajil. Bol somneľútost

ný obhajca pravdy, dokonca aj vtedy, ak bola desivá alebo

mala rozličné následky. V priebehu rokov som si všímalpro


25

Malo to zmysel

spešné účinky otvorenosti v  triede. Sledoval som, ako štu

dentom poskytuje pocit slobody, ktorý by nezakúsili, keby

nežili autentické životy. Každý polrok po jednej z pravidel

ných diskusií o čestnosti a úprimnosti k sebe sa nejakýštu

dent pred triedou „rozhovoril“. Nikdy sa nestalo, že by sa to

obrátilo proti nemu. Chlapci či dievčatá sa priznali naprí

klad k tomu, že sa režú či pália, neraz sa ostatným zdôverili

aj s ďalšími osobnými a bolestivými pravdami. Vedel som, že

je to pre nich veľmi ťažké, uvedomoval som si, akú statoč

nosť museli prejaviť. Pozoroval som, ako sa ich životy menia,

keď ich rovesníci – a ja – prijali takých, akí v skutočnosti sú.

Len čo ich tajomstvo prestalo ťažiť, začalo sa im dariť. Spolu

s  ostatnými si osvojili cenné ponaučenie – s  dôverou pri

chádza úcta. Potreboval som, aby vedeli, že im dostatočne

dôverujem a  môžem sa s  nimi podeliť o  najposvätnejší ži

votný prechod – smrť. Musel som to však urobiť tak, aby sa

cítili v bezpečí. Rob to, čo učíš, hovoril som si. Tvoji študenti si

to zaslúžia vedieť. Musia tým prejsť spolu s tebou. Nesťažuj im to.

Povedal som si, že svoju spoveď odľahčím tak, že prinesiem

plyšového tučniaka v klobúku, ktorý pripomína skôr dredy.

Nepamätal som si, ako som k nemu prišiel, určite mi hoda

roval nejaký študent. Bol som šťastný, keď som ho cez víkend

doma našiel. Dal som mu meno Winslow. Jednoducho mi

napadlo.

Pondelok. Aký nádherný deň, ako na akvamarínovej po

hľadnici z  Miami. Do triedy, v  ktorej som mal odučiť prvú

hodinu, som vošiel s úsmevom na tvári a Winslowom v náručí.

„Dobré ráno!“ pozdravil som. „Ako sa dnes všetci máte?“Spo


26

David Menasche

za katedry som vytiahol stoličku a  posadil na ňu Winslowa.

Postavil som sa zaňho a  trochu doprava. „Musím vám niečo

povedať,“ spustil som. „Prisuňte si lavice trochu bližšie.“Študenti sa chechtali a pozerali jeden na druhého, akoby som sa

zbláznil. „Čo sa robí?“ pýtali sa. „Akú hru to na nás skúšate,

Menasche?“ Chichúňal som sa s nimi.

Keď sa všetci usadili, pozrel som sa na Winslowaa rozhovoril som sa. „Už som vám povedal, že sa necítim dobre,“ začal som nadšene. Winslow na znak súhlasu prikývol. „Spomenul som, že mi hučí v ušiach, pamätáte sa?“ spýtal som sa.„Dobrá správa znie: s  uchom nič nemám!“ Vtiahol som brucho a pokračoval: „Podrobil som sa však ďalším vyšetreniam.Zistilo sa, že mám mozgový nádor.“ Rozhliadol som sa po triede. Študenti, ktorí sa pred chvíľou smiali a afektovane rozprávali, stíchli a zvážneli. „Čo je to nádor?“ spýtal sa jeden z nich.„Rakovina,“ odvetil som. Náhle ticho, ktoré sa rozhostilov miestnosti, ma zmiatlo. V mojej triede to vždy vrelo – učením sa, odovzdávaním vedomostí. Prehovorila ďalšia študentka: „Mal ju aj môj strýko. Zomrel,“ podotkla a rozplakala sa. „Umriete aj vy?“ spýtal sa niekto ďalší. „Jedného dňa hej,“ prisvedčil som. „No nie hneď teraz.“

Videl som, že správa ich zasiahla. Spomenul som si na bratranca Dannyho. Uvedomil som si, že sa musím rýchlo vzchopiť. „No tak,“ pokračoval som. „Netreba sa znepokojovať. Mám skvelý život! Všetci nosíme svoj kríž a toto je môj.“ Odložil som Winslowa nabok a  spustil som povzbudzujúcu reč o tom, že nikam nejdem. Nie, tak ľahko sa ma nezbavia.


27

Malo to zmysel

Potom som zopakoval novú mantru.

„Netrápte sa,“ povedal som. „Mám to pod kontrolou.“

Bola som v tej triede. Ako vždy, aj tentoraz som sedelav prednom rade. Pán Menasche vošiel dnu s Winslowomv náručí. Spočiatku som nechápala, čo sa robí. Potom sa všakrozhovoril. Najskôr sa mi zdalo, že nám chce vyrozprávať nejaký

príbeh. Mal totiž vo zvyku začať tak hodinu. No zrazu som

začula slovo rakovina. Šokovalo ma. Rozplakala som sa. Uve -

domila som si, že na druhý deň už možno nebude s  nami.

Cítila som sa bezmocná a osamelá. Bolo by to zlé nielen pre

mňa, ale aj pre študentov, ktorí ešte nemali možnosť bližšie

ho spoznať.

Patril k učiteľom, akých človek stretne raz za život. K tým, čo ho naučia veci, na ktoré si bude spomínať dlho po odchode z triedy. Správal sa k nám s úctou a aj my sme horešpektovali. Povedal nám napríklad, že na vyučovaní si môžeme posielať odkazy. Aby nám to nepripadalo čudné, zdôvodnil to takto: „Vyučujem angličtinu! Prečo by som vás neviedol k  tomu, aby ste čítali a  písali?“ Jeho hodiny však boli také pútavé, že študentom ani nenapadlo, aby priateľom písali správy. Chceli nasávať vedomosti, zúčastňovať sa na procese vzdelávania, učiť sa.

Nezniesla som predstavu, že nás opustí. Alebo – čo by bolo ešte horšie – že bude celé roky trpieť. Nevedela som, čo mámpovedať, čo mám urobiť. Iba som plakala. Potom dodal čosi, na čo nikdy nezabudnem. „Netrápte sa. Mám to pod kontrolou.“ Ešte nikdy v živote som nebola na niekoho taká hrdá. Keď som


28

David Menasche

vychádzala z triedy, cítila som, že mi naplnil srdce. Usmievala

som sa.

Gyzelle Rodriguezová,

Coralreefska vyššia stredná škola,

ročník 2008


29

4

Ako raz napísala autorka Alice Seboldová: „Človeku sanieke

dy splnia sny, o  ktorých ani nevedel.“ Mojím poslaním bolo

učiť. Zistil som to však až v  polovici vysokoškolského štúdia.

Svoj sen som si splnil, keď som študoval novinárstvo naEuge

ne Lang College na univerzite New School for Social Re

search vo štvrti Greenwich Village. Pokiaľ ide o podporudis

kusie, podľa spoločnosti Princeton Review to bola najlepšia

vysoká škola v krajine, ako stvorená pre mňa. Bol som mladý

mudrlant, ktorý po rodičoch, čo vlastnili kníhkupectvo,zde

dil lásku ku knihám. Jediné, čo som zbožňoval väčšmi než

dobrú polemiku, boli slová. Nazdával som sa, že urobímspi

sovateľskú kariéru. No plán do značnej miery závisí od po

sledného zážitku. Krátko po tom, čo som sa pustil do štúdia,

som si uvedomil, že som sa pravdepodobne vydal nesprávnym

smerom. Zúčastnil som sa na konkurze na stáž v  časopise

Spin, ktorý sa v  tom čase pokladal za jednu z najvychytenej

ších hudobných publikácií. Redaktori mi pridelili kopucéde

čiek, na ktoré som mal do rána napísať recenziu. Najskôr som

si všetky vypočul, potom som sa posadil za písací stroja zme


30

David Menasche

ravel. Ako sa odvažujem kritizovať piesne Red Hot Chili Peppers,

jednej z  mojich obľúbených skupín? Čo ak niektorý  jej člen zavolá

a bude sa na mňa sťažovať? Písal som nárazovito. Aby somrecenziu dokončil, zostal som hore celú noc. Keď som ju ráno

odovzdával, bol som nevyspatý. Celé hodiny som muselzotrvávať v neprirodzenej polohe a boleli ma plecia. Naozaj túžiš

práve po tomto? spýtal som sa v duchu a okamžite som si jasne

odpovedal: V nijakom prípade! Veď pri takomto strese zomriem už

ako dvadsaťpäťročný.

Konkurz som vyhral. Ostatní študenti, čo sa na ňomzúčastnili, by boli predali svoje prvé auto, len aby mohlipracovať v Spine, no ja som to vnímal inak. Ako to zvládnem? uvažoval som. Nie som človek, ktorý rád dodržiava termíny.Určite dostanem trvalý spisovateľský blok. Nervovo sa zrútim. Už nikdy sa nevyspím! Ako večný optimista som si spomenul na citát z knihy Na ceste od Jacka Kerouaca, jednéhoz mojich obľúbených spisovateľov. „Prečo však nad tým uvažovať, keď sa pred vami rozprestrú nádherné krajiny a  prekvapia vás nepredvídané udalosti, ktoré vám dodajú radosť z toho, že žijete?“ Neočakávanou udalosťou, ktorá sa črtala v mojej bezprostrednej budúcnosti, bolo to, že som nemal peniaze na ďalší semester. Keďže rodičia mi nemohli pomôcť, stáže som sa musel vzdať. Nemôžem povedať, že by mi to prekážalo.

Splnilo sa mi to, o  čom som ani nesníval. Vynechal som semester a, aby som mal na školné, v  rozličných mestských podnikoch som za dvojnásobnú odmenu odnášal zo stolov riad po hosťoch. Potom som sa vrátil na univerzitu


31

Malo to zmysel

val v štúdiu. Asi v polovici semestra som sa na naliehaniejed

ného zo svojich obľúbených profesorov zapísal do Programu

pre učiteľov a spisovateľov. Ambiciózni autori mohli v rámci

neho týždeň pobudnúť – a  učiť – na newyorských štátnych

školách. Mňa poslali do severnej časti štátu, aby som učilsku

pinu nedočkavých prvákov. Keďže som pochádzal z  Miami,

malá dedinská škola so zamrznutým rybníkom mi učarova

la. Hneď v prvý deň som sa rozhodol, že deti nebudem učiť

podľa zaužívaných pravidiel. Radšej som im čítal zo Stebieltrá

vy od Walta Whitmana („Sedím a hľadím na všetko utrpenie

sveta, na všetok útlak a potupu...“). Keďže tento autor na mňa

zakaždým silno zapôsobil, pri čítaní som bol nabitý energiou

a oduševnený.

Pozrel som sa na šesťročných žiakov, ktorí predo mnouse

deli s  prekríženými nohami. V  očiach som im zbadal úžas.

Ruky začali dvíhať ešte skôr, ako som dočítal. Chceli mi klásť

otázky. „Vydržte do konca, potom sa pozhovárame, dobre?“

požiadal som ich. „Dobre!“ odvetili zborovo. Na konci básne

všetky ruky znova vyleteli nahor. Odpovedal som na niekoľ ko

otázok, potom som dostal nápad. „Viete čo? Poďme vona na

píšme vlastné básne.“ Deti od radosti zvýskli. Zhromaždil som

ich a ako kŕdeľ káčatiek odviedol von. Každému som dalnie

koľ ko žltých samolepiacich papierikov a tri pastelky. Požiadal

som ich, aby zapísali, čo si všimli – na každý papierik jedno

slovo. Pobiehali hore-dolu a všetko si prezerali. Pomyslel som

si, že rovnako ako Whitman, aj ony vnímajú okolie s blaže

ným nadšením. Napokon napísali slová ako kameň, list, stopa

či snehová vločka.




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist