načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Lúpež z helikoptéry - Jonas Bonnier

Lúpež z helikoptéry

Elektronická kniha: Lúpež z helikoptéry
Autor:

Dokonalý zločin. Paralyzovaná polícia. Podľa skutočnej udalosti. V septembri 2009 sa spustí poplach – lupiči vnikajú do depozitára vo Västberge.Tak sa začal príbeh ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  239
+
-
8
bo za nákup

hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9% 100%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 424
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0478-6
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Dokonalý zločin. Paralyzovaná polícia. Podľa skutočnej udalosti. V septembri 2009 sa spustí poplach – lupiči vnikajú do depozitára vo Västberge.Tak sa začal príbeh najšokujúcejšieho zločinu, aký kedy Švédsko zažilo. Lupiči priletia helikoptérou a doslova pred očami polície vykradnú najzabezpečenejší depozitár. Polícia sa len bezmocne prizerá, ako si odnášajú desiatky miliónov korún. Nezaznie ani jeden výstrel. Vzrušujúci akčný román vznikol na základe výpovedí skutočných lupičov z chudobnej štvrte v Štokholme.

Zařazeno v kategoriích
Jonas Bonnier - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Lúpež z helikoptéry

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.vydavatelstvoplus.sk

www.albatrosmedia.sk

Jonas Bonnier

Lúpež z helikoptéry – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


JONAS BONNIER

LÚPEŽ

Z HELIKOPTÉRY

PLUS



Toto je román napísaný podľa skutočnej udalosti. Poveda‑

né inými slovami, spisovateľ čerpal inšpiráciu zo zdokumen‑

tovaných, odpozorovaných a prerozprávaných informácií

a skutočnosti, aby neskôr popustil uzdu fantázii a čo ‑to do‑

plnil a rozvinul.

Z rešpektu a úcty k aktérom došlo k zmene istých mien

a miest. Niektoré situácie sa doplnili, zatiaľ čo ostatné vyne‑

chali. V týchto prípadoch sú akékoľvek podobnosti so sku‑

točnosťou čisto náhodné.

Vo všetkých ostatných prípadoch sú podobnosti nanaj‑

výš zámerné. DECEMBER 2008

Prvá kapitola

Starec vyšiel z lesa, opierajúc sa o vychádzkovú palicu. Cestu

tvorili zarastené koľaje po pneumatikách. Obuté mal čierne

gumáky, ktoré si pred niekoľkými týždňami kúpil v obchode

Coop Forum v Handene, a oblečený tmavohnedý pršiplášť

z obchodu Tempo vo Fältöverstene.

Nikdy si nepotrpel na oblečenie.

Hoci zem nepokrýval sneh, mráz držal stromy a kríky pevne vo svojej moci. Po dlhom čase to bol konečne poriad‑ ne mrazivý deň. Večer možno dokonca zasneží.

V lese prikrytom ľadovou srieňou, v ktorom tmavoze‑ lené ihličie stromov malo najvýraznejšiu farbu na inak si‑ vohnedej palete, sa zjavil z ničoho nič niekoľko desiatok metrov pred starcom čierny pes. Labradorský retríver. Pes sa pozrel na pána, sklopil ňufák k zemi a rozbehol sa. Po niekoľkých metroch pribehli ďalšie tri psy, všetky rovna‑ kej veľkosti a rasy. Prešli cez cestu a zmizli v kríkoch na

opačnej strane. Starec kráčal v ich stopách. Za sebou po‑

čul zvyšok svorky, tri sučky a jedného psa, ktoré pobeho‑

vali sem a tam cez zamrznuté kríčky čučoriedok a húštie

z papradia.

Boli na ceste domov. Muž býval v tmavočervenom domci južne od obce Landfjär‑ den, ležiacej približne v polovici cesty medzi Nynäshamnom a Štokholmom. Pomedzi hustý les videl v zime cez kuchyn‑ ské okno ostrov Muskö. Niekoľko sto metrov od starcovej bránky sa rozprestierala pláž, na ktorej sa nachádzalo dosť miest, kde sa jeho psy mohli na jar a v lete kúpať. Labrador je plemeno s plávacími blanami na labách, vďaka ktorým dokáže aportovať vo vode.

Osem dospelých psov bývalo spolu so starcom v domci,

dva záhradné domčeky používal na vrhy mláďat. Chovu

labradorov sa venoval už dvadsať rokov a spoločnosť psov

uprednostňoval pred spoločnosťou ľudí. Presne preto býval

v dome v lese. Keďže sa v okolí nenachádzal obecný vodo‑

vod ani spoľahlivá elektrina, býval tam sám. Susedia sa zdr‑

žiavali na sídliskách nachádzajúcich sa v dostatočnej vzdia‑

lenosti niekoľkých kilometrov smerom na juh.

Počas prvých rokov sa sám stretával s kupcami šteniat,

no vždy mu pokazilo náladu, keď sa ho korpulentné panie

pýtali, či psy potrebujú veľa pohybu, a keď videl, ako roz‑

maznané decká ťahali šteňatá za uši. No a zakaždým, keď

mal zlú náladu, zvýšil hlas a dával deckám po ich zasople‑

ných prstoch.

Nebol stvorený na to, aby sa stal predajcom. Momen‑

tálne mal už na to svojich pomocníkov. Ľudia z ostatných

chovateľských staníc, ktorí vystavovali jeho psy a šteňatá, sa

mu starali aj o obchod. Zožali vždy všetku slávu, ale o tú sa

starec aj tak nikdy nezaujímal.

Schyľovalo sa k deviatej, keď sa vrátil z rannej prechádzky.

Dom pozostával z troch izieb a kuchyne. Keďže psy so se‑

bou zakaždým dovliekli domov polovicu lesa a starca už

niekoľko rokov pobolieval chrbát, nevidel zmysel v upra‑

tovaní. Psy mali zakázaný vstup do kuchyne, takže to bola

jediná miestnosť, kde vládol aspoň aký ‑taký poriadok. Muž

zapol kávovar.

Čakal návštevu.

Keďže ich dobre poznal, bol si istý, že prídu, ak ich o to

požiada. Predpokladal, že im naháňa strach. Neboli jediní.


11

Sami Farhan prišiel prvý.

Starec ho videl prichádzať chodníkom vedúcim od cesty. Autobus z Västerhaninge do Nynäsu zastavil hore pri ceste číslo sedemdesiattri a dom ležal necelých desať minút chôdze smerom k lesu.

Aj keď už uplynulo veľa rokov, odkedy Sami naposledy stál a zápasil v boxerskom ringu, pohyboval sa stále ako bo‑ xer. Nohy boli rýchle a krok ľahký, aj napriek tomu, že telo mal mohutné a ťažké. Prejsť od bránky k domu mu nezabra‑ lo ani minútu. Oblečený mal krátky, sivý vlnený kabát, kto‑ rý by sa viac hodil na teplý všedný deň strávený na námestí Nytorget. K tomu mal obuté biele halové tenisky.

Muž ho pustil dnu. Osem čiernych psov sa okamžite od radosti vrhlo na boxera, tak veľmi sa tešili z nečakanej náv‑ števy. Keďže sa druhý hosť očividne nenachádzal v tom is‑ tom autobuse, budú naňho musieť čakať tridsaťpäť minút. Taký bol interval medzi jednotlivými spojeniami. Starec vzal kľúč od záhradného domca z háčika pri dverách a spolu vy‑ šli do záhrady.

„Sami, ako sa vodí tvojim bratom?“ spýtal sa starec pria‑ teľsky.

„Ako to?“

„Prednedávnom som stretol tvojho staršieho brata Ali‑ ho, už som dlho nevidel tvojho mladšieho brata. Adil, však? Tak sa volá?“

„Áno, volá sa tak.“

„Má sa dobre?“

„Môžete ho k sebe pozvať a spýtať sa ho, ak vás to za‑ ujíma.“

Muž prikývol a pohľadom skĺzol k zemi. Na perách mu

pohrával pobavený úškrn. Nič sa nezmenilo, Sami bol rov‑

nako skúpy na slovo, čo sa týka jeho bratov, ako vždy.

Na dvore bola medzi dvomi menšími domčekmi záhrad‑

ná pivnica, ktorá pochádzala z päťdesiatych rokov. Kameň

ku kameňu vtedy prikladali tradičným spôsobom a strechu


12

obrástol mach. Po pár desaťročiach stavba pôsobila rovna‑

ko staro ako les okolo nej.

S ôsmimi psami v závese kráčal muž so Samim popri

pivnici, aby vzali krmivo pre šteňatá. Presne tam ho sta‑

rec skladoval. Okrem krmiva sa tam nachádzali utierky

do domácnosti, toaletný papier a všetko ostatné, čo sa ne‑

zmestilo do špajzy vo veľkom dome. Pivnica, rozprestiera‑

júca sa pod skalou, bola rozlohou omnoho väčšia, ako sa

zdalo.

Vnútri v tme stálo okolo päťdesiat škatúľ naskladaných

na sebe. Boli plné bankoviek, úhľadne zoradených v plasto‑

vých vreciach. Išlo o bankovky rôznej hodnoty a celá suma presahovala tristo miliónov.

S najväčšou pravdepodobnosťou boli peniaze na najlep‑

šej ceste rozpadnúť sa pod vplyvom vlhka a chladu.

Starec sa tým neznepokojoval. Aj tak si za ne nechcel kú‑

piť nič špeciálne.

Požiadal Samiho, aby vzal krmivo, a tak v tichosti krá‑

čali, aby nakŕmili večne hladné šteňatá.

Po návrate do domu starec zmizol v spálni na hornom po‑

schodí. Sami sedel v kuchyni a pozoroval vodu tečúcu z fil‑

tra v kávovare dlhých desať minút. Vždy mu robilo problém

pokojne obsedieť a aj teraz, bez toho aby si to uvedomoval,

netrpezlivo a rytmicky podupkával pätou na pravej nohe

tak, že sa mu triasla noha. Hľadel von oknom, nakoniec

zbadal Michela Maloofa kráčať z lesa. Vtom sa ozvali kro‑

ky zo schodov; starec sa vracal na prízemie.

Maloof bol vzrastom nižší ako Sami. Kráčal vzpriamene,

no tiež sa pohyboval rýchlo a cieľavedome. Na nohách mal

vysoké šnurovacie topánky, ktoré sa do lesa hodili viac, no

bolo zjavné, že mrzne. Keď starec otvoril dvere, Maloofova

tvár sa rozžiarila preňho charakteristickým úsmevom a od‑

halila tak dva rady snehobielych zubov, ktoré priam svietili

v porovnaní s jeho čiernou, pestovanou bradou.

„Zdravím, zdravím,“ povedal.

Vystrel ruku, no zabudol, že starec si ruku nepodáva s ni‑ kým. Vďaka psom a chaosu, ktorý bezprostredne po jeho príchode nastal, nebola situácia trápna.

„Sami je už tu,“ ozval sa starec.

„Sami?“ zopakoval Maloof. „Ten Sami?“

V jeho hlase sa ozvala sotva rozpoznateľná ostrosť. Inak nebolo celkom jasné, čo Maloof svojou otázkou myslel. Jeho schopnosť tajiť, čo si myslí, bola legendárna; nikto by s Mi‑ chelom Maloofom dobrovoľne nehral poker. Zdalo sa, že ne‑ ochvejný výraz jeho tváre a priateľský úsmev nepodliehali vplyvu vonkajších udalostí. Jeho pohyby boli pomalé, pôso‑ bili uvážene a premyslene.

Poškrabal si bradu a vtom sa v kuchynských dverách zja‑ vil Sami.

„To je ale prekvapenie,“ precedil pomedzi zuby boxer. Michel Maloof sa narodil do kresťanskej rodiny, ktorá žila v Libanone, Sami do moslimskej rodiny v Iraku. Obaja sa ako deti presťahovali so svojimi rodinami do Švédska a za‑ čali chodiť do prvej triedy v južných predmestiach Štokhol‑ mu. Starec ich spoznal pri rôznych príležitostiach a v súvis‑ losti s inými vecami. Obaja naňho zapôsobili. V priebehu rokov sa z nich vykľuli profesionálni a spoľahliví ľudia, čo zrejme súviselo s tým, že nikdy neprišli do kontaktu s dro‑ gami, či už pre vlastné použitie, alebo čo sa týka obchodu s nimi. Všetkým bolo jasné, že ak chce človek spolupraco‑ vať s Michelom Maloofom a Samim Farhanom, nesmie sa

súčasne venovať aj drogám.

Aj napriek tomu sa Maloofove a Samiho cesty skrížili len sporadicky. Až doteraz.

Posadali si za ošúchaný kuchynský stôl. Sami a Maloof rukami zvierali šálky s horúcou kávou. Sami sa čudoval, ako môže starec bývať v takej zime. Jeden zo psov začal štekať,

na čo sa väčšina z jeho siedmich príbuzných a kamarátov


14

ochotne pridala. Starec ich jedným povelom utíšil bez toho,

aby zvýšil hlas.

Sami a Maloof sa na seba pozreli.

Podobne ako psy aj oni prechovávali voči starcovi reš‑ pekt, aj keď nemohli povedať, že by ho poznali alebo ho mali radi. Nebol to človek, ku ktorému by ľudia prechová‑ vali sympatie. Keď sa však ozval, bez váhania prišli, prečo by aj nie? Starec mával často zaujímavé nápady.

„Máte na sebe málo vrstiev,“ povedal, keď sa ho Sami spýtal, či by nemohol prikúriť.

Sami zavrhol myšlienku poznamenať, že v dnešnom čase existujú aj vykurovacie telesá na batériu, ak v dome nemal spoľahlivý prívod elektrickej energie.

„Mám jeden návrh,“ pokračoval starec. „Alebo lepšie povedané otázku.“

Sami a Maloof pozorne počúvali. Ako tak sedeli bok po boku, rozdiel medzi nimi priam bil do očí. Samiho pohľad bol priamy a povzbudzujúci, zakaždým netrpezlivo očakával ďalšiu vetu, dožadoval sa pokračovania. Maloof sedel s od‑ vrátenou tvárou, bol uvoľnený a na prvý pohľad ľahostajný, pohrúžený do vlastných myšlienok. Keď sa im so starcom náhodou stretli pohľady, zračila sa mu v očiach opatrná zve‑ davosť.

„V mestskej časti Västberga stojí jedna budova,“ pove‑ dal starec, „ktorú viem, že obaja poznáte. V tej budove sa nachádza obrovská hotovosť. Vyskytla sa istá možnosť...“

Zopár psov zavrčalo. Začali sa hrať, no znelo to skôr, akoby vo vedľajšej miestnosti rúcali nábytok. Hra sa však razom skončila, a to starec nepovedal ani slovo.

„Je jedna žena,“ pokračoval, „ktorá by podľa môjho ná‑ zoru vedela byť... nápomocná. Prinajmenšom je taká šanca. Hľadá si... spoločnosť. Prihlásila sa na také stránky. Viete, také, kde si ľudia dohadujú stretnutie.“

Sami a Maloof mlčky prikývli. Ak by hovorili s niekým iným, robili by si srandu zo slovného spojenia „dohadovať si stretnutie“. Z tohto starca sa však žarty nerobia. Pri ňom človek radšej drží hubu a krok.

Popíjali silnú, horkú kávu a čakali na pokračovanie.

„Preto som vás sem zavolal,“ ozval sa po krátkej odml‑ ke. „Mohlo by to byť niečo pre vás. Možno by ste sa s tým dievčaťom chceli stretnúť. Je vo vašom veku. Vyrazte si a na‑ večerajte sa. Môžete jej povedať, že kontakt na ňu ste dostali cez zoznamku.“

Maloof a Sami sa na seba pozreli. Ani jednému z nich v živote žena nechýbala.

„Ja, bohužiaľ, nemôžem,“ poznamenal Sami. „Viete, že čakáme ďalší prírastok, nie?“

„Viem,“ prikývol starec. „Celkom ste sa poponáhľali, však? Syn nemá ešte ani rok. Ako sa volá? John? Už ste ho pokrstili?“

„Nemôžem ísť na rande,“ povedal Sami namiesto odpo‑ vede na starcove otázky.

Dupkal nohami, aby si ich prekrvil, a uviedol na pravú

mieru:

„Ani len akože. Rozumiete, ako to myslím? Mám rodi‑

nu. Okrem toho sa týmto kšeftom už nevenujem. Mám roz‑

robené niečo iné. Chápete?“

Muž prikývol, no výraz jeho tváre sa nezmenil, akoby Samiho námietky ani nepočul.

„A čo ty, Michel?“ spýtal sa.

„No, tak teda,“ začal Maloof, „ja môžem ísť na rande s hocikým. Teda... s tým dievčaťom... ale dvesto metrov od tej budovy vo Västberge leží policajné oddelenie. To ona asi... nezmení, čo?“

Muž mlčal.

„Nie, nie...“ pokračoval opatrne Maloof, aby neprotirečil starcovi, no zároveň horlivo, aby vyjadril svoje pochybnosti. „Navyše, áno... na recepcii dennodenne sedí strážnik. Stov‑ ky bezpečnostných kamier. Majú tam najstráženejší trezor v celej severnej Európe. Ale... všetko toto zrejme viete, nie?“

Zdalo sa, že muž nechápe iróniu.

„Stretnite sa s ňou,“ pokynul a otočil sa k Samimu. „Vy‑

počujte si ju. Možno vám prezradí niečo zaujímavé.“

Sami si natiahol golier, akoby sa potreboval vyvetrať.

„Tak dobre,“ odvetil slušne, akoby mu ponúkli o kúsok

koláča viac.

Muž naňho hľadel a nepohol pritom ani brvou, potom

sa otočil k Maloofovi.

„Michel?“

„Dobre. Alebo,“ zarazil sa, „ja neviem.“

„Ak ju pozveš na večeru, uhradím ti účet,“ ponúkol sa

muž. „Ak to niekam povedie, viem si predstaviť, že by som

ti pomohol aj z finančnej stránky.“

„Jasné, jasné,“ prikývol Maloof. „Nie.“

„Nie?“

Maloof neurčito mávol rukou. Bolo prakticky nemožné nejako si to interpretovať. Nechcel pôsobiť negatívne. Po‑ zrel sa na Samiho, ktorý nenápadne pokrútil hlavou, ako si trel ruky o seba, aby si ich zohrial. Obaja prechovávali k starcovi veľký rešpekt, no tentoraz sa zdalo, že sa chytá slamky.

„Som sklamaný,“ skonštatoval starec a vstal od stola.

„Veľmi sklamaný.“

V kuchyni sa razom rozhostilo ticho a obaja návštevníci

sa cítili pod psa.

Muž vybral z vrecka papier a podal ho Maloofovi.

„Môžeš si to aj tak vziať. Tu máš osobné údaje toho diev‑

čaťa a kontakt naň. Ak by si si to náhodou rozmyslel.“

„Vďaka,“ odvetil Maloof, vzal papier a zastrčil si ho do vrecka bundy. „Človek nikdy nevie.“

„Myslím si, že so Samim by ste mohli dosiahnuť niečo skutočne... zaujímavé, ak by ste pracovali spolu,“ skonšta‑ toval muž. FEBRUÁR – MÁJ 2009

Druhá kapitola

Michel Maloof sa prechádzal popri novovybudovaných štvr‑

tiach pozdĺž promenády Hornbergs strand. Na tmavom ob‑

leku mal oblečený tenký čierny plášť. Hladká podrážka jeho

elegantných topánok nebola vhodná na zľadovatený povrch.

Niekoľkokrát sa na chodníku šmykol. V ruke držal čiernu

aktovku. Slúžila mu ako akási protiváha, ktorá mu pomá‑

hala udržať rovnováhu, keď sa nakláňal na chodníku vedú‑

com ku kanálu na druhej strane mosta Ekelundsbron.

Šiel priskoro. Stretnutie sa nezačne pred druhou, stále má dvadsať minút k dobru. Svoj svetlosivý Seat Ibiza zapar‑ koval na ulici Warfvinges väg, priamo pred bránou agentú‑ ry G4S. Seat predstavoval najanonymnejšie auto, aké kedy šoféroval. Na väčšom parkovisku by sa mu pokojne mohlo stať, že by popri ňom bez povšimnutia prešiel. Maloofovi často záležalo na tom, aby nevzbudil pozornosť, a zdalo sa, že Seat Ibiza navrhli s rovnakým zámerom.

No na to, aby čakal v aute takmer polhodinu, bol príliš nepokojný.

Takto blízko sa mu ešte nepodarilo dostať.

Počas krátkej prechádzky sa nepokúšal striasť nervozity, ale vzrušenia.

Aj napriek tomu, že sa po pomerne príjemnom januári znovu ochladilo, úzky kanál medzi zátokou Ulvsundasjön a Karlbergssjön bol stále otvorený. Azda sa mesto usilovalo udržať kanál bez ľadu? Maloof nevedel o Stadshagene nič, nebola to jeho mestská štvrť.

Michel Maloof sa narodil v Libanone. Keď mal šesť ro‑ kov, rodina utiekla pred krvavou občianskou vojnou a po‑ kračovala cez pobrežie až do Talianska. Cieľ jeho otca bol však jasný. Pôjdu do Škandinávie, do raja na zemi. Mladý Michel nevedel, ako alebo prečo si otec nahováral, že sever‑ ské krajiny vyriešia všetky problémy, no nevychovali ho tak, aby spochybňoval názory svojho otca. Putovanie na sever pokračovalo a výrazné farby Stredozemného mora a tep‑ lé zimy vystriedala mrazivá vážnosť Norrlandu. Maloofo‑ vou najvýraznejšou spomienkou na to obdobie je, že mrzol. Dňom i nocou.

Po prvom roku strávenom v meste Åsele, na polceste medzi Östersundom a Arvidsjaurom, dokonca už aj Ma‑ loofovho otca omrzelo ticho, tma a les. Rodina si zno‑ vu zbalila skromný majetok. Sen o živote vo Švédsku sa im splnil, no žiť neďaleko severného polárneho kruhu bol priveľký extrém. Rodina sa usadila na predmestí Štokhol‑ mu s názvom Fittja, išlo o miesto známe najmä krimina‑ litou, chudobou a izoláciou. Práve tam však rodina našla istotu, ktorú hľadala. Keďže boli výhody veľké, nerobilo im problém privrieť oči nad nevýhodami. Bývajú tam do‑ dnes.

Pri pilieri mosta na ceste Essingeleden sa Maloof obrá‑ til a kráčal späť. Jemná vrstva snehového poprašku prikrý‑ vala trávniky po bokoch chodníka, čo trochu presvetlilo inak pochmúrny deň.

Zo všetkých mestských častí Štokholmu bol práve skrytý Stadshagen jeden z najanonymnejších. Od päťdesiatych ro‑ kov nebola štvrť ničím iným len priemyselnou oblasťou, kto‑ rej jedinými ambíciami bolo poskytnúť lacné metre štvorco‑ vé a dostupné nakladacie rampy. Až v posledných rokoch si politici a urbanisti uvedomili, že oblasť má priveľký poten‑ ciál na ponuré priemyselné a firemné areály. Momentálne sa položili prvé základy premeny tejto oblasti na atraktívnu rezidenčnú štvrť.

Keď Maloof vyšiel na Hornbergs strand a zbadal rozo‑ stavané skelety budov, ktorých stavbu museli vinou chladu pozastaviť, odľahlo mu, že nežije v centre Štokholmu.

Na predmestí Fittja sa mu vodilo dobre. Nikdy netúžil po meste, práve naopak, vždy chcel odtiaľ odísť.

Pozrel sa na hodinky. O desať minút budú dve.

Maloof sa zhlboka nadýchol. Na recepcii sedela staršia žena s čiernymi okuliarmi a vyfú‑ kanými plavými vlasmi. Na stene za ňou žiarilo logo agen‑ túry G4S ako nejaká kresťanská ikona, ktorej by sa mali za‑ mestnanci cestou do kancelárie klaňať.

Žena prísne hľadela na Maloofa, keď stúpal po schodoch od ulice.

Podvedome si napravil uzol na kravate, dlhé vlasy si uhla‑ dil za uši a rukou si prešiel po pestovanej brade. Vzápätí nato sa usmial.

„O druhej mám stretnutie s pánom Andersom Mildom.“

Žena bola očividne voči jeho šarmu imúnna. Nedobro‑ voľne prikývla a požiadala ho, aby si sadol napravo od re‑ cepcie, zatiaľ čo zavolá Mildovej sekretárke.

Stroho navrhnutá sedačka bola ešte nepohodlnejšia, ako na prvý pohľad vyzerala. Keď si Maloof sadol, uvedomil si, prečo tak neznáša obleky. Sako moderného strihu mu bolo tesné cez plecia. Deň predtým si kúpil tmavočervenú krava‑ tu a uviazať ju do úhľadného uzla mu zabralo dvadsať mi‑ nút plných postupne narastajúcej frustrácie. Ako sa môže človek cítiť úspešný s povrazom okolo krku?

Maloof sa predklonil a pohľadom si premeral chodbu s kanceláriami. Muž, na ktorého čakal, Anders Mild, je ge‑

nerálny riaditeľ a šéf agentúry G4S vo Švédsku. Bez pomoci

Zorana Petrovica by sa mu nikdy nepodarilo dohodnúť si

toto stretnutie. Keď Mildova sekretárka kráčala po chodbe,

hneď pochopil, ako sa to Petrovicovi podarilo.

Sekretárka bola veľmi mladá a rozkošná.

Maloof vstal. Uvedomil si, ako kŕčovito zviera rúčku čier‑ nej aktovky. S dievčinou si podali ruky.

„Máte na niečo chuť?“ spýtala sa ho, zatiaľ čo ho viedla

do veľkej zasadačky s výhľadom na strechy okolostojacich

budov a koruny stromov pri kanáli. „Vodu alebo kávu?“

„Samozrejme,“ povedal Maloof. „To je fajn, vďaka.“

Odsunul stoličku približne v strede dlhého stola a aktov‑

ku položil na susednú stoličku.

„Budete potrebovať projektor?“ spýtala sa dievčina, kto‑ rá si nebola istá, či hosť prijal alebo odmietol ponúknutú kávu.

Spočiatku nerozumel, na čo naráža.

„Na prezentáciu?“ upresnila. „Budete predsa Andersovi niečo prezentovať, či nie?“

Maloof potriasol hlavou.

„Presne, presne. Áno... dnes nijaký projektor,“ pozna‑ menal a so širokým úsmevom poklepal po aktovke. „Toto je moja prezentácia.“

Prikývla bez najmenšieho záujmu o to, čo tým myslel, nechala ho v miestnosti s otvorenými dverami samého a šla

po šéfa.

Maloof bol príliš nedočkavý na to, aby sa posadil.

Spoločne so Zoranom Petrovicom urobil Maloof dôkladný

prieskum. G4S je svetovou jednotkou v poskytovaní bez‑

pečnostných služieb. Vďaka pôsobeniu v stodvadsiatich pia‑

tich krajinách je jedným z najväčších súkromných zamest‑

návateľov s viac než šesťstotisíc zamestnancami. Skromné

začiatky spoločnosti siahajú do Kodane. Spolu s oslavami

začiatku dvadsiateho storočia došlo k založeniu firmy, kto‑

rá prenajímala nočných strážnikov. Neskôr sa firma preme‑

novala na Group 4 Falck, no trvalo ešte istý čas, kým došlo

k expanzii.

„Všetko je to o peniazoch,“ vysvetlil Petrovic. „Môžeš chodiť dookola a dusiť sa rok čo rok bez toho, aby sa niečo stalo. Myslím tým, kto nemal bezpečnostnú agentúru? Bez financií sa však nikam nedostaneš.“

Tesne po prelome tisícročia sa do pozornosti investorov rizikových kapitálov dostalo odvetvie bezpečnosti. Otvorili peňaženky, oháňali sa svojimi bičmi, premenovali spoloč‑ nosť na Group 4 Securicor a odštartovali rozsiahle skupo‑ vanie. Prvou obeťou rozmáhajúceho sa koncernu na území Švédska sa stal štátny podnik ABAB. Petrovica zrazu po‑ chytila nostalgia a rozpovedal mu dlhý príbeh bez pointy o tom, ako podvádzal strážnikov podniku ABAB v jednom priemyselnom areáli.

Group 4 Securicor, respektíve G4S, vyrástla na Londýn‑ skej burze. Vytvorili sa dve podnikateľské odvetvia, G4S Se‑ cure Solutions, ktorá sa zaoberala strážením, a G4S Cash Solutions, ktorá prevzala zodpovednosť za prevoz finan čných hotovostí a cenín. Anders Mild zodpovedal za G4S Cash Solutions vo Švéd‑ sku a Michela Maloofa nechal v zasadačke čakať zopár mi‑

nút. Mild bol modrooký muž strednej výšky s krkom, ktorý

sotva udržal hlavu. Na sebe mal lesklý sivý oblek s exklu‑

zívne vyzerajúcou bledomodrou košeľou zapnutou až ku

krku. Energickým krokom prešiel okolo konferenčného sto‑

la, potriasol Maloofovi rukou a kývol hlavou na staršieho

muža, ktorý kráčal niekoľko krokov za ním, a rozhodol sa

zostať stáť na druhej strane stola.

„Toto je Rick Almanza,“ predstavil svojho kolegu. „Mi‑ chel, Rick zodpovedá za európsky trh. Je môj šéf. Pove‑ dal som mu o našom stretnutí a jeho to tak nadchlo, že sem priletel až z Londýna. Mohli by sme rozprávať po an‑ glicky?“

Maloof sa usmial a prikývol.

Môže to byť pravda? Čo mu ten Zoran Petrovic vlast‑ ne povedal? Anders Mild nevedel o Maloofovi nič. Do‑ konca ani nepoužil svoje skutočné priezvisko z obavy pred Googlom. Ľudia naozaj lietajú z Londýna na základe ta‑ kých chabých dôvodov? Nie je to pasca?

Podozrenie bolo presne to, čo potreboval. Cítil, ako sa mu zrýchlený pulz razom upokojil, nervozitu nahradila roz‑ hodnosť a nová výzva zlepšila jeho koncentráciu. Presne takto fungoval.

Pociťoval nervozitu vždy pred úlohou, nikdy počas nej. Súhlasne prikývol a ponad stôl energicky potriasol rukou Ricka Almanzu.

„Angličtina. Žiadny problém. Je mi veľkou cťou.“

Anders Mild so spokojným výrazom prešiel na stranu stola, kde stál jeho šéf, a sadol si.

Maloof zvažoval, že by sa postavil pred bielu tabuľu vi‑ siacu na kratšej stene, no nechal to tak. Aj tak nemal na ta‑ buľu čo napísať.

Úkosom si premeral golier Mildovho saka, na ktorom mal malý špendlík s logom G4S. Michel Maloof prepadol prevoz finančných hotovostí a cenín s rovnakým logom už počas ranej puberty. Uvedomujú si riaditelia, že práve do za‑ sadacej miestnosti najväčšej bezpečnostnej agentúry na sve‑ te vpustili najnotorickejšieho zlodeja Švédska?

Tretia kapitola

Sami Farhan si v hale zaviazal topánky, na sveter si natiahol

hrubú tmavozelenú páperovú bundu a práve sa chystal vyjsť

na schodisko, keď vtom začul, že John sa prebral.

Zastal na prahu, nečujne klepkal prstami po kľučke a na‑ čúval. Postieľka stála v spálni pred oknom. Dvere privrel, aby nezobudil Karin ani syna, bolo šesť hodín ráno. Stál úplne nehybne, bľabotanie na okamih ustalo, no potom sa znovu ozvalo opatrné brblanie, ktoré postupne pridávalo na intenzite.

Dieťa sa každú chvíľu prebudí.

Sami opatrne zavrel vchodové dvere a oblečený i obutý

sa rýchlo vrátil do spálne. Karin stále spala, no nepokoj‑

ne sa zahmýrila vo veľkej manželskej posteli. Počas noci

dva alebo trikrát vstávala, nebol si istý. Z postieľky vzal

drobné telíčko, syna si priložil na mäkkú páperovú bun‑

du a nežne ho kolísal a hojdal. Jeho úsilie však bolo vo‑

pred odsúdené na neúspech. John bol hladný a kolísaním

ho neutíši.

„Koľko je hodín?“

Karin zamumlala do vankúša. Sami nežne položil bá‑ bätko vedľa nej do postele. Len čo John zacítil vôňu mater‑ ského mlieka, začal takmer zavýjať. Karin sa odokryla, od‑ halila tak veľké tehotenské brucho a pripravila prsník na dojčenie.

„Kam sa chystáš takto skoro?“ spýtala sa a pritom ani netušila, koľko je hodín.

Sami sa taký naobliekaný potil. Ostal bezradne stáť v spál‑ ni a nervózne sa pohojdával tam a späť, akoby naďalej v ná‑ ručí kolísal dieťa. Nedokázal od nich odtrhnúť zrak. Dojčia‑ ca, tehotná žena a malé dieťa. Jeho rodina. V izbe sa šírila vôňa tela. Pokožky a blízkosti.

„Ideš do školy?“ zahundrala.

Zachrochtal. Dalo by sa to pochopiť ako súhlas, aj keď súhlas to nebol.

„Koľko je hodín?“

V okamihu, keď Karin otvorí oči a otočí hlavu, uvidí di‑ gitálne hodiny na nočnom stolíku. Preto jej popravde od‑ povedal.

„Päť minút po šiestej.“

„Zaviedli vyučovanie na svitaní?“

Usmiala sa, no oči mala stále zatvorené. Bábätko mľas‑ kalo.

Sami chodil druhý semester na školu Kristinebergs kock‑ skola. Vždy vedel dobre variť, teraz sa však tomuto remeslu priučí od základov. Sľúbil jej to. Keď otehotnela prvýkrát, dala mu ultimátum. Veľmi jasne mu vysvetlila, že ak bude otec jej detí riskovať väzenie, nájde im ocka s inými životnými ambíciami. Buď Sami prestane plánovať jeden perfektný zlo‑ čin či vlámanie za druhým, alebo môže odísť okamžite, teda ešte skôr, než sa emocionálne naviaže na bábätko. A naopak.

Sami neváhal, rozhodnutie bolo jednoznačné. Kvôli Ka‑ rin bol ochotný urobiť všetko. Preto sa prihlásil na školu v Kristinebergu. Rozhodol sa, že si nakoniec nájde aj po‑ riadnu prácu.

„Celá trieda ide do Frihamnenu privítať lode, ktoré do‑ vezú morské plody,“ odvetil. V podstate pravdu len trochu prikrášlil.

Ako vždy aj teraz výrazne gestikuloval. Rukami ukázal smerom na Frihamnen, znázornil, ako lode vchádzajú do prístavu, a urobil gesto, ktorým chcel zrejme napodobniť morské plody.

„Choď už,“ zašepkala Karin s úsmevom. „Vypadni. Mož‑ no sa nám ešte podarí zaspať...“

Prikývol. Podupkával nohou, akoby do taktu nejakej tech‑ noskladby v zrýchlenom tempe. No aj tak nedokázal odísť. John mľaskal. Karin zacítila jeho nerozhodnosť. Otvorila oči a uprela naňho pohľad, ako tam tak v spálni stál oblečený od hlavy až po päty.

„Si taký šialene sexi,“ usmiala sa. „Nestoj tam len tak a nebuď taký sexi. Vypadni už.“

Uškrnul sa a znovu prikývol. Nechal sa vytrhnúť z oča‑ renia tým, že sa hneď zvrtol a vyšiel späť na chodbu. Zbe‑ hol dole po nerovných schodoch v starej budove na ulici Hög bergsgatan. Tisícky hodín strávených v boxerskom rin‑ gu počas jeho puberty na ňom zanechali stopy; trielil vpred.

Keď vyšiel do studeného februárového rána, ovládla ho pýcha. Počas všetkých jesenných stretnutí a diskusií v sebe

ten pocit potláčal. Bolo toho toľko, čo do seba muselo za‑

padnúť, nechcel predbiehať. Teraz si však konečne trúfal ve‑

riť, že sa to stane.

Sami bežal po ulici. Sneh, ktorý v noci napadal, vietor cez

deň odveje. Keď zašiel za roh na ulicu Katarina Västra kyr‑

kogata, holé stromy v záhrade pri kostole vytvárali na tma‑

vosivej oblohe čierne siluety. Nerozvidní sa ešte niekoľko

hodín.

Plán bol vrátiť sa ku Karin okolo obeda, po tom čo sa staví v obchode s alkoholom Systembolaget a kúpi fľašu Moëtu, aby to oslávili.

Keď prišiel k autu, za volant si sadal s úsmevom na tvá‑ ri. Pripomenul si, že bez Karin a Johna by nikdy neprišiel až sem. Bez nich by sa o to možno ani nepokúsil.

Šoféroval smerom na Katarinavägen a rozmýšľal nad všet‑ kými upozorneniami, ktoré v priebehu rokov dostal. Zatrp‑ knutí niekdajší mládenci, ktorým chýbali ich bezstarostné životy. Muži, ktorí hovorili, že s príchodom detí dorazí aj nedostatok spánku, po ktorom nasleduje nulový sexuálny život, čo vyvrcholí v koniec života ako takého. Sčasti s nimi súhlasil. Spával zle a sexuálny život nebol niečo, s čím by

sa chválil.

No John bol zázrak, ktorý zatienil všetko.

Všetky zmeny boli náročné. Ľudia ostávali v tej istej prá‑

ci rok čo rok, pretože nenašli odvahu na nič iné. Stretávali

sa s kamarátmi z detstva, s ktorými sa síce dávno odcudzili,

no bolo jednoduchšie zavolať im, ako si nájsť nejakých no‑

vých. Samiho detstvo bola dlhá cesta plná objavov na juž‑

ných predmestiach Štokholmu. Či to bolo dvadsať, či šty‑

ridsať adries, to nevedel, na tom však už nezáležalo. V jeho

časoch nebola segregácia tým, čím je dnes. Vtedy žili ľudia

pohromade, moslimovia, kresťania a Židia. Turci, Iračania

a Juhoslovania. Nemal problém vyjsť s nikým. Vedel sa po‑

rozprávať a skamarátil sa s fínskymi prisťahovalcami aj af‑

rickými utečencami. Stal sa z neho chameleón, ktorý sa mu‑

sel rýchlo prispôsobiť novým podmienkam.

Z toho ťažil dodnes. Myslel na to už predtým, ale ten‑ toraz to bolo skutočné. Kvôli Karin a kvôli deťom, narode‑ nému aj tomu nenarodenému, raz a navždy uzavrie krimi‑ nálnu kapitolu svojho života. Zmení sa. Nevymaže nijaké z tisícok mien spomedzi kontaktov v mobile, ale pridá ne‑ jaké nové.

Nie je to ten najjednoduchší spôsob, ale je jeho. Sami Farhan sa vybral cez most Skeppsbron a Blasieholmen. Bol utorok ráno a premávka v centre mesta bola stále ply‑ nulá. Na druhej strane zátoky Strömmen ležal af Chapman, plachetnica, ktorá sa premenila na mládežnícku ubytovňu. Jej biely trup odpočíval vo vode čiernej ako atrament.

Mal ešte dosť času. Sám to nazýval dôslednosťou, niekto iný by to možno považoval za potrebu kontroly.

Naozaj smeroval do Frihamnenu. No šiel tam sám, nie s triedou z Kristinebergu. Preňho sa hodiny strávené v škol‑

skej lavici už skončili, z varenia už nijaké ďalšie nebudú.

Svojej rodine by nikdy nemohol dopriať život, ktorý si za‑

slúži, ak by krájal uhorky v studenej kuchyni alebo lial smo‑

tanovú omáčku na bifteky z losieho mletého mäsa.

Toto ráno odštartuje ich nový život. Ako vždy, šancu

dostal vďaka náhode. Nebolo jednoduché zohnať financie.

Vložil do toho všetky peniaze, ktoré sa mu podarilo zohnať.

Okrem toho do projektu prilákal aj iných investorov. Pre‑

dovšetkým svojich vlastných bratov. Podpichovali ho, po‑

chybovali o ňom a nazývali ho „obchodníkom s rybami“.

Napriek tomu však do toho vložili peniaze, podobne ako

veľa jeho priateľov a známych. Dokonca aj Karinin strýko

bez jej vedomia. Čisté peniaze investované do legálnej čin‑

nosti.

V okolí Nybroplanu bolo vidieť, že sa mesto prebralo. Ľu‑

dia kráčali z ulice Strandvägen na Hamngatan a z Blasie‑

holmenu do Östermalmu. Najlukratívnejšia mestská štvrť

Štokholmu nikdy Samiho, obyvateľa Södermalmu, nelákala.

Okrem toho to predmestím zaváňalo omnoho viac na ná‑

mestí Stureplan ako okolo námestia Mariatorget alebo vo

štvrti Mosebacke. Už dávno ho predmestie omrzelo. Karin

Flodinová sa narodila a vyrástla v oblasti okolo námestia Nytorget, kde sa nachádzali najlepšie školy v meste. Ich deti budú vyrastať v Södermalme.

Sami miloval Karin, odkedy si pamätal. Na každého člo‑

veka v živote čaká veľká láska. On mal šťastie. Tú svoju stre‑

tol už v puberte.

Keď sa z nedosiahnuteľného objektu mladíckej lásky sta‑

la jeho priateľkou, jeho láska sa prehĺbila tak, ako to ne‑

dokázal ani predpokladať. Neurčité sny sa stali fyzickou

skutočnosťou. Samozrejme, prázdne tuby od zubnej pasty,

neumyté taniere a zhúžvané nohavičky na zemi v kúpeľni

boli momenty, ktoré vo svojich fantáziách nikdy nevidel.

No nikdy si ani nepredstavoval rannú vôňu pokožky jej brucha, žiaru v jej očiach, keď naňho hľadela alebo ako mu chytila ruky, keď rozprával nejaký príbeh, držala ich pevne a pozerala mu až do jeho duše, v ktorej odhalila veci, o kto‑ rých ani on sám netušil.

Keď sa potom stala matkou jeho dieťaťa, jeho láska pre‑ šla ďalšou premenou. Najzreteľnejšie to cítil, keď si predsta‑ vil, aké by to bolo stratiť ju. Vždy ho to znepokojovalo, no teraz si život bez nej nedokázal ani predstaviť. Tá myšlienka bola príliš bolestná.

Presne preto sedel Sami Farhan v toto skoré, tmavé februá‑ rové ráno v aute a šiel po ulici Strandvägen cestou v ústrety novému životu.

Štvrtá kapitola

„Tu je to,“ povedal Michel Maloof po anglicky.

Zdvihol čiernu aktovku, ktorá ležala na vedľajšej stolič‑ ke, a položil ju na stôl.

Generálny riaditeľ Anders Mild a predseda vedenia Rick Almanza si podozrievavo premeriavali tašku.

„Vaša aktovka?“ spýtal sa Mild. „Ale... potom som asi niečo zle pochopil. Myslel som si, že toto stretnutie bude o efektivizácii našej švédskej distribúcie.“

„Presne, presne,“ usmial sa Maloof a ukázal tak pá‑ nom snehobiele zuby, ktorých farbu umocnila ešte čierna brada. „Sám by som to nepovedal lepšie. Efektivizácia. Vo Švédsku.“

„Ako to myslíte?“ nechápal Mild.

„Myslím tým, že možno... keď už teda hovoríme po an‑ glicky... by sa pole pôsobnosti mohlo rozšíriť aj za hranice Švédska.“

Najlepší spôsob, ako prehliadnuť bluf, je postaviť sa pro‑ ti nemu.

Maloof si stále nebol istý tým, či je Brit ten, za koho sa vydáva. Skutočnosť, že predseda vedenia priletel len kvôli nemu, mu pripadala nepravdepodobná.

Starší muž však naďalej mlčal a Maloof mal pocit, že ho

skôr pozorne sleduje, než spochybňuje.

„Ja... poviem vám o svojej aktovke,“ pokračoval Ma‑ loof, ktorý Mildovej sekretárke povedal, že kvôli tomu‑ to stretnutiu letel do Štokholmu z Malmö. „Táto aktovka včera počas letu ležala pod sedadlom. A dnes cestou sem autom som ju mal vedľa seba na sedadle. Teda... no áno... koľkí ľudia si ju podľa vás všimli?“

Išlo o rečnícku otázku. Čierna aktovka, ktorá ležala na

stole, pôsobila rovnako anonymne ako miestnosť, v ktorej práve sedeli. Nevyzerala draho ani lacno a na pohľad sa zdalo, že jej chýba akýkoľvek dizajn. Z diaľky vyzerala byť kožená, no ak sa na ňu človek pozrel zblízka, tipoval by to na nejaký druh tvrdeného plastu.

„Chcete nám povedať, že...“ začal Brit, ktorý pochopil,

kam tým Maloof mieri.

„Presne tak, presne tak,“ usmial sa Maloof a jeho úsmev

sa ešte rozšíril. „Táto aktovka nie je len rovnocenná, je do‑

konca bezpečnejšia ako súčasné bezpečnostné tašky. Zmestí

sa do nej omnoho viac.“

Snažil sa vyhnúť tomu, aby hrdosť prešla do samoľúbos‑

ti. Pravdou však je, že Maloof bol sám ohúrený taškou le‑

žiacou na stole.

Zdalo sa, že Anders Mild konečne pochopil, o čom je ich

stretnutie a čo tam Maloof robí. Riaditeľ sa nervózne za‑

hniezdil na stoličke a vydal zo seba krátky povzdych. Mno‑

hí sa usilovali predať G4S nové bezpečnostné tašky. Jedna

švédska firma v Norrlande, SQS v Skellefteå, pokročila vo

vývoji a už teraz si získala niekoľko zákazníkov na konti‑

nente. Maloof si bol istý, že sa zástupcovia firmy SQS, po‑

dobne ako mnohí ostatní, snažili dohodnúť si stretnutie, no

bez Zorana Petrovica, ktorý randí so šéfovou sekretárkou,

pre nich ostali ich dvere zatvorené.

Teraz už bolo prineskoro, aby Mild proti tomu podnikol

nejaké kroky. Maloofova taška už ležala na stole.

„Je to naozaj možné?“ spýtal sa Mild a v jeho hlase za‑

zneli pochybnosti. „Naozaj je zvnútra taká veľká?“

Bez ďalšieho naťahovania a s nákazlivým entuziazmom

sa Maloof pustil do detailnej demonštrácie vnútra aktovky.

Agentúra G4S už dlho používala modré bezpečnostné tašky vyrábané v južnom Nemecku. Jeden zo srbských kon‑ taktov Zorana Petrovica raz navštívil prísne tajnú fabriku. Po tejto návšteve sa v ich hlavách zrodila táto myšlienka. Nemecké tašky boli ťažké a nemotorné, strážnici ich muse‑ li ťahať na malých vozíkoch. Bolo prakticky nemožné vy‑ zdvihnúť alebo doviezť hotovosť bez vzbudenia akejkoľvek pozornosti. Preto museli urobiť z núdze cnosť a z modrých tašiek sa stali prenosné špionážne centrály. Okrem sledova‑ nia pomocou GPS v okruhu takmer dvadsiatich kilometrov mali aj zabudované bezpečnostné kamery a skryté mikrofó‑ ny. To znamená, že zaznamenávali a zdokumentovali všet‑ ko, čo potenciálny zlodej povedal a urobil. Mnohí z Maloo‑ fových kumpánov to okúsili na vlastnej koži, keď advokáti počas súdneho procesu vyrukovali s nahratými dôkazmi, ktoré sa nedali spochybniť.

Petrovic však skonštatoval, že najvýznamnejšou záslu‑ hou tašiek bola ich bezpečnostná uzamykacia funkcia. Len pre ilustráciu, bolo prakticky nemožné zámku vylomiť po‑ mocou bežných pakľúčov. No nešlo to ani pomocou šrau‑ bováka, páčidla či násilia. Neskúsená mládež alebo náhod‑ ný narkoman by zámku nikdy neotvorili. Väčší úspech však nezaznamená ani profesionálny zlodej, ktorý tašku prinesie do skutočnej dielne a pustí sa do jej otvárania s ozajstným náradím. Taška je podmínovaná, takže ak ju niekto otvo‑ rí nesprávnym spôsobom, dôjde k explózii niekoľkých fa‑ rebných jednotiek, vďaka ktorým sa znehodnotia peniaze, a v niektorých prípadoch aj ruky a odev zlodeja.

Čierna taška, ktorú Michel Maloof v toto februárové utorkové ráno predstavoval európskemu vedeniu agentúry G4S v Štokholme, predstihla všetky funkcie modrých tašiek. Keďže si firma zo Skellefteå ešte nenechala patentovať svoje inovácie, dovolil si Maloof požičať niekoľko funkcií aj od nej.

Okrem toho sa však mohol pýšiť dvomi rozhodujúci‑ mi inováciami. Po prvé, Maloofova čierna aktovka bola priestrannejšia ako modré tašky. Bezpečnosť a technika za‑ berali menej miesta, umiestnené boli pod zámkou a na dne,

čo poskytlo viac miesta pre ceniny, ktoré sa majú transpor‑

tovať. Výsledkom všetkých inovácií bola ľahká a diskrétna

taška v porovnaní so súčasným modrým monštrom.

„Neuveriteľné,“ zvolal Mild, ktorý sa nakoniec nechal presvedčiť.

„Presne, presne,“ súhlasil Maloof. „My... teda... výro‑ ba sa uskutočňuje v Slovinsku. To sa odráža aj... na cene.“

Hľadel im rovno do očí. Zatiaľ ani slovom nespomenu‑ li cenu, ani jeden z vedenia bezpečnostnej agentúry sa ešte nespýtal a Maloof ich nechcel predbehnúť skôr, než si bude istý, že ich presvedčil. Súdiac podľa ich horlivého prikyvova‑ nia počas prezentácie, bol opatrne optimistický. Britov ná‑ zor nevedel odhadnúť, no ku koncu sa aj na jeho tvári ob‑ javil náznak úsmevu.

Starší muž si odkašlal a prehovoril priamo na Andersa Milda.

„Toto bolo prekvapujúce,“ utrúsil. „Skutočne.“

Almanzova angličtina znela ako tá z televíznych seriálov, s ktorými Maloof vyrastal koncom sedemdesiatych rokov. Seriály sa odohrávali na anglických vidieckych zámkoch a panstvách s mužmi odetými v zelenom tvídovom oble‑ čení, ktorí lovili cez víkendy líšky a nechali sa obskakovať zástupmi sluhov.

Brit sa otočil k Maloofovi.

„Prišiel som do Švédska kvôli jednej konferencii a do Anglicka sa vraciam dnes večer,“ vysvetlil. „Anders sa ma spýtal, či nemám chuť zúčastniť sa jedného stretnutia. Sú‑ hlasil som, lebo som nemal nijaký lepší program. Som rád, že som prišiel.“

Maloof sa usiloval potlačiť spokojný úsmev, no podarilo sa mu to len do istej miery. Poškriabal sa na brade a s hr‑ dosťou pozrel na svoju aktovku, akoby odviedla výbornú prácu.

„Samozrejme, máme veľa otázok,“ pokračoval Almanza. „Okrem iného aj otázky týkajúce sa bezpečnosti v slovin‑ ských fabrikách.“

„Pochopiteľne,“ súhlasil Maloof.

„Ďalej tu máme otázku exkluzivity.“

Maloof prikývol.

„Exkluzivita. Ak si G4S objedná tovar, ani jeden z vašich konkurentov si tašky nebude môcť kúpiť.“

Zoširoka sa usmial. Brit spokojne prikývol. Maloof skon‑ štatoval, že cena zrejme nebude zohrávať kľúčovú úlohu. Stále sa na ňu neopýtali. Na stretnutie prišiel s predstavou, že by za jednu tašku mohli požadovať cenu dvadsaťtisíc ko‑ rún, no uvedomil si, že by pokojne mohol pýtať aj tridsať‑ tisíc. Nezáleží na tom. Neodvážil sa ani pomyslieť, o akú sumu peňazí by v rámci Švédska mohlo ísť. No čo ak by sa táto diskusia týkala celej Európy?

Výrobné náklady na jednu tašku predstavovali podľa Zo‑ rana Petrovica päťtisíc. Na švédskom trhu sa používalo pri‑

bližne desaťtisíc kusov.

Výsledná suma bola závratná.

„Samozrejme, vyžaduje si to niekoľko stretnutí v Londý‑ ne,“ skonštatoval Almanza sucho, „som si však istý, že moje nadšenie sa prenesie aj na mojich kolegov.“

Sebavedome zdvihol obočie, aby tak uviedol na pravú mieru, že ide už len o formalitu. Anders Mild súhlasne pri‑ kývol.

„Mohli by ste priletieť do Londýna a urobiť rovnakú pre‑ zentáciu.“

Maloof sa usmial a sadol si.

„Určite, určite. Dajte mi pár hodín a som na mieste.“

Almanza vyzeral spokojne.

Keď Michel Maloof pred takmer tridsiatimi rokmi pristál s rodinou na letisku Arlanda, roztrhal pred pasovou kontro‑ lou svoj libanonský pas a spláchol ho do záchoda. Tak sa to v tých časoch robilo, presne to im poradili príbuzní, ktorí sa už nachádzali vo Švédsku. Bez pasu boli utečenci označení za ľudí bez štátnej príslušnosti, čo znížilo riziko, že by ich poslali naspäť. Kam by ich takto poslali? V priebehu nasle‑ dujúcich rokov Maloof toto rozhodnutie na toaletách na le‑ tisku niekoľkokrát oľutoval. Spolu s rodinou smeli ostať vo Švédsku, no ukázalo sa takmer nemožné získať švédsky pas, ak ho nemohli vymeniť za zahraničný pas. A keď už koneč‑ ne mal nastať správny čas, poslali ho prvýkrát do väzenia.

Znamenalo to, že sa znovu ocitol na konci radu čakate‑ ľov. Tak sa to opakovalo zakaždým. Michel Maloof mal tri‑ dsaťdva rokov a stále nijaký pas, ani libanonský, ani švédsky. Preto nemohol cestovať do Anglicka, ktoré nie je súčasťou Schengenu. Bude musieť poslať niekoho iného. Pôjde Petro‑ vic. Nijaký problém.

Rick Almanza vstal a Mild urobil to isté.

„Veľká vďaka, Michel,“ povedal Brit. „Bude nám cťou obchodovať s vami.“

Maloof vstal tiež. Bol ohromený a prekvapený. S obomi

mužmi si potriasol rukou.

Práve zarobil viac peňazí, ako kedy sníval. Milióny. De‑

siatky miliónov.

„Aj ja ďakujem. A čo sa týka ceny, množstva a dátumu

dodávky?“

Almanza sa zasmial.

„K tomu sa stihneme vrátiť,“ poznamenal starší muž. „Platnosť zmluvy na naše súčasné tašky sa končí v roku dvetisícdvadsaťštyri. Takže na vyjednávanie máme pätnásť rokov.“

Maloofov úsmev zamrzol. Počul dobre? Alebo to zle po‑ chopil?

„Ako iste rozumiete,“ upresnil Anders Mild po švédsky, „nemôžeme urobiť veľa, kým sme viazaní súčasnou zmluvou. No v G4S konáme dlhodobo a dúfam, že to isté robíte aj vy.“

Dvetisícdvadsaťštyri?

Strieľajú si z neho?!

Piata kapitola

Sami Farhan zabočil doľava na Tegeluddsvägen a prešiel

cez železničné koľaje smerom ku kanceláriám a skladom vo

Frihamnene. Bolo pol siedmej ráno, vonku bola stále tma

a jeho očakávanie ho nútilo bubnovať prstami po volante.

Na rozdiel od ospalého centra mesta to v prístave žilo. Vozíky a nákladné autá jazdili tam a späť po ulici Frihamns‑ gatan v žiare ostrého svetla z reflektorov, ktoré tu nahrá‑ dzali pouličné osvetlenie. Žeriavy dvíhali kontajnery z lodí. Predstava, že podobná plechová škatuľa bude začiatkom Sa‑ miho nového života, ho vzrušovala.

Kancelária Hassana Kayu sa nachádzala v Sklade číslo šesť a Sami zaparkoval pri nákladnom mostíku.

O necelú polhodinu dorazí loď k brehu.

Nedalo mu to, musel sa sem prísť pozrieť a vidieť to na vlastné oči. Dohodol si stretnutie na mostíku s Ibrahimom Bulutom, ktorý ho do projektu nalákal. Bude to okamih hodný spomienky. Pred štyrmi mesiacmi Sami vstúpil do malej a zapratanej kan‑ celárie Hassana Kayu, ktorá sa nachádzala na úzkej chodbe bez okna.

Zoznámil ich Ibrahim Bulut.

Sami s Bulutom v puberte boxovali za klub Linnea. Tr‑ valo to síce len zopár mesiacov, no stačilo to, aby sa medzi nimi vyvinulo priateľstvo. V priebehu rokov sa z času na čas stretli a začiatkom druhého tisícročia spolu niekoľkokrát

pracovali. Potom Bulut prerazil v tom, do čoho sa chystal

pustiť aj Sami. Jednoducho presedlal. Turek zanechal krimi‑

nálnu činnosť a v súčasnosti viedol úspešný dovoz kvetov

v Årste. Práve vďaka dovozu prišiel do kontaktu s Hassa‑

nom Kayom vo chvíli, keď sa chystal založiť si novú fir‑

mu. Skutočnosť, že Samimu ponúkli spoluúčasť na projek‑

te, spočívala v tom, že sedel spolu s Bulutom v aute, keď mu

Kaya zavolal a povedal mu o svojich plánoch.

O pár dní neskôr sa stretli v Kayovej kancelárii v Sklade

číslo šesť. Miestnosť smrdela plesňou a bola plná zaklada‑

čov a papierov. Sami sedel na drevenej stoličke a počúval, zatiaľ čo Kaya objasňoval stratégiu.

Podľa jeho slov bol v brandži už dlho a čerstvé aj mra‑

zené morské plody dovážal už od polovice deväťdesiatych

rokov. Teraz sa však chystal zmeniť zameranie a vzdať boj

s monopolistami v obchodnej sieti Ica a Axfood. Práve pre‑

to hľadal nových partnerov. Väčšina ľudí, ktorí sa venova‑

li lovu kreviet a mušieľ, sa zdržiavala v Severnom mori. Ak

však človek presunie pozornosť na Severný ľadový oceán,

kvalita morských plodov je neporovnateľná. Dôvod, prečo

to doposiaľ urobilo tak málo ľudí, spočíva v tom, že cesta

naspäť do Švédska bola dlhá a často náročná. Hassan Kaya

však narazil na kapitána, ktorý zamrazil morské plody už na

lodi, a tak dokázal doručiť produkty neporovnateľnej kvality

za primeranú cenu. Zisk, ktorý si človek ako veľkoobchod‑

ník dokázal takto zabezpečiť, bol ako výhra v lotérii.

Na papierovú servítku, ktorú vytiahol zo škatule s do‑

náškou z čínskej reštaurácie na ulici Valhallavägen, Kaya

napísal plán. Sami sa dozvedel predpokladanú sumu. Sám si

tak dokázal vypočítať, koľko by dokázali zarobiť dovozom.

„Založíme firmu,“ vysvetlil Kaya. „Ty, ja a Ibrahim. Môj

kapitán potrebuje lepšie mraziace boxy na palube a to si

žiada kapitál. Ibrahim prisľúbil investíciu vo výške desať mi‑

liónov a ja priložím rovnakú sumu. Koľko si chcel investo‑

vať ty?“

Po stretnutí sa Sami cítil zaskočený. Nemal toľko peňa‑ zí. Po tom, čo vyprázdnil svoje účty a presvedčil bratov, aby investovali väčšinu svojich úspor, prehovoril aj zopár pria‑ teľov a Karininho strýka. Podarilo sa mu zozbierať päť milió‑ nov. Stačilo to na podiel vo výške dvadsiatich percent v no‑ vovzniknutej firme zaoberajúcej sa importom.

O projekte povedal aj Karin, zatajil jej však, koľko pe‑

ňazí doň investoval.

Risk bol predsa neoddeliteľnou súčasťou jeho života. Keď v to chladné februárové ráno vybehol Sami Farhan dva schody do Skladu číslo šesť, aby prehodil niekoľko slov s Hassanom Kayom, neprekvapilo ho, že dvere do jeho skromnej kancelárie boli zamknuté. Kaya Samiho odho‑ váral od toho, aby prišiel a sledoval príchod lode. Prizerať sa, ako uvoľňujú kontajner so zmrazenými krevetami, nie je výnimočná udalosť pre niekoho, kto to robil veľakrát predtým.

To však nebol Samiho prípad.

Rýchlymi krokmi sa rútil dole po schodoch a von z bu‑ dovy. Voda v Baltskom mori bola stále o niekoľko stupňov teplejšia ako chladný ranný vzduch. Záliv a móla prikrývala hmla a cestou cez ulicu mu zvlhla tvár. Bolo o desať minút

sedem. Usmial sa, keď zbadal biely mercedes Ibrahima Bu‑

luta zaparkovaný pri móle.

Úspešný veľkoobchodník vystúpil z auta, keď sa Sami približoval. Pozdravili sa.

„Kurva, teraz zarobíme poriadny balík peňazí,“ usúdil Bulut a od vzrušenia sa zasmial.

Z jeho úst sa parilo, akoby sa smial v bubline.

„Kde je loď?“ spýtal sa a obzrel sa okolo seba.

Sami pokrútil hlavou a rukou ukázal na vjazd do prí‑ stavu.

„Ty sa v tom vyznáš. Ja neviem. Sú lode ako lietadlá? Prichádzajú v stanovený čas, alebo to tak nefunguje?“

„Kedy naposledy vzlietlo lietadlo v stanovený čas?“ spý‑ tal sa Bulut. „Videl si nákladiak?“

Hassan Kaya im ukázal skice nákladných áut, ktoré bu‑ dú označené logom firmy. Mali by byť v prístave, aby pre‑ vzali náklad, no nikde ich nebolo. Sami sa nepokojne vrtel ako dieťa, ktoré netrpezlivo čaká odpovede na svoje otázky. Hodiny odbili sedem hodín a dvaja starí známi sa rozprávali o veľkoobchodnom centre Årsta Partihallar a o tom, koľko peňazí zarobia na mrazených morských plodoch, zatiaľ čo sa všemožne snažili zahriať. Sami celý čas pohľadom sledo‑ val zátoku Saltsjön, odkiaľ dúfal, že zazrie prichádzať loď.

Nepriplávala však nijaká loď, neprišlo dokonca ani ná‑ kladné auto.

O pol ôsmej už Sami nedokázal skryť svoje znechutenie. Požiadal Buluta, aby počkal v mercedese, a on sa šiel poroz‑

právať s chlapmi, ktorí vykladali tovar.

Sami Farhan nebol typ človeka, ktorý by nechával veci

na náhodu. V priebehu posledných dvoch mesiacov, odkedy

investoval do projektu peniaze, položil Hassanovi Kayovi

tisícky otázok. Kaya na všetky trpezlivo odpovedal. Vďaka

tomu sa Sami dozvedel, že loď pláva pod estónskou vlajkou,

no vedel aj to, aké má označenie a kde kotví.

No nikto z ľudí v prístave mu nevedel povedať, čo sa mohlo stať.

O trištvrte na osem Sami zavolal Hassanovi Kayovi. Zvo‑ nilo to, no nikto neodpovedal. Na počudovanie sa neozval ani odkazovač.

„Nepáči sa mi to,“ povedal Sami, keď sa vrátil k Buluto‑

vi. „Chápeš, čo tým myslím? Nemám z toho dobrý pocit.“

Pod tenkou bundou sa buchol po srdci.

„Si len paranoidný,“ usmial sa Bulut, ktorý sa opieral o mercedes a fajčil. „Ako vždy.“

„Nie sú v tom len moje prachy. Chápeš? Existujú určité očakávania. Zo všetkých strán.“

„Povedal si to už niekoľkokrát,“ poznamenal Bulut. „Asi stokrát.“

„No ale kde trčí, doriti, tá loď?“

Sami si nervózne poklepkal po stehne a pokrútil hlavou.

„Sadneme si a počkáme?“ navrhol Bulut, ktorého kama‑ rátovo správanie začalo tiež znervózňovať.

Sadli si do auta a Bulut naštartoval, aby sa zaplo kúre‑

nie. Mlčky hľadeli na prázdny vstup do prístavu. Sami na‑

ďalej nervózne poklepkával prstami. Po stehne, prístrojovej

doske a dverách. Po pár minútach to už nevedel vydržať.

„Idem do kancelárie a pozriem sa, či neprišiel.“

Ibrahim Bulut prikývol. Keď sa Sami Farhan vrátil do kancelárie v Sklade číslo šesť, bola väčšina dvier zatvorených. Zaklopal na Kayovu kan‑ celáriu. Najprv opatrne, potom o čosi silnejšie. Nič sa ne‑ stalo.

Vybral mobil a znovu vytočil číslo, na ktorom doteraz dovozcu morských plodov zakaždým zastihol. Ozvalo sa zvonenie, no ani teraz sa nezapla odkazová schránka.

S mobilom pri uchu sledoval zatvorené dvere. Niektoré

kancelárie mali dvere z plechu, no tieto boli drevené. Mo‑

bil zastrčil do vrecka a plecom sa zaprel do dverí. Povolili.

Nie veľa, no dostatočne na to, aby to skúsil znovu. Tentoraz

však o niečo silnejšie.

Na piaty pokus sa dvere rozleteli. Zárubňa dverí sa s pras‑ kotom nalomila a Sami sa zrazu ocitol v malej kancelárii, v ktorej bol predtým už veľa ráz.

Kancelária zívala prázdnotou. Zmizol dokonca aj stôl.

Tep mu na spánkoch pulzoval.

Nepríde nijaká loď. Nijaké nákladné auto.

Ako tiger v malej klietke pochodoval Sami do kruhu. Ten hajzel ich podviedol!

V aute ho čakal Ibrahim Bulut. Sami otvoril dvere.

„Je preč. Chápeš to? Preč. Kancelária je prázdna. Nedvíha. Kurva. Kurva, kurva, kurva. Teraz zájdeme domov k tomu bastardovi a prehodíme s ním pár slov.“

„O čom to, doriti, hovoríš?!“

Bulut v tvári úplne zbledol.

„Podviedol nás. Nepríde nijaká loď. Teraz pôjdeme, dos‑ taneme toho hajzla a postaráme sa o to, aby nám vrátil naše peniaze.“

„Ale...“ začal Bulut, „ja neviem, kde býva.“

„Nevieš, kde býva? Čo tým myslíš?“

Sami neveril vlastným ušiam.

„Zdá sa mi, že niekde v Göteborgu,“ zahundral Bulut. „Alebo v Landskrone alebo niekde na tom vydrbanom zá‑ padnom pobreží.“

„Povedal si, že ho poznáš.“

„To hej, poznám ho. Veď sme spolu, dočerta, pracova‑ li. No nie až tak, aby som vedel, kde býva! Asi býva nie‑ kde s tými svojimi vydrbanými krevetami, to je všetko, čo viem.“

Sami myslel na peniaze. Myslel na Karin, jej veľké bru‑ cho a Johna prisatého na jej prsník. Myslel na svojho star‑ šieho brata, ktorý sa smial a volal ho Pánom kreviet.

Myslel na to, ako sa zo sekundy na sekundu zmenil z úspeš ného obchodníka v oblasti dovozu na zadlženého kuchárskeho učňa s kriminálnou minulosťou.

„Kurva!“ skríkol a zabubnoval rukami na panel nemec‑ kého auta. „Kurva, kurva, kurva!“

Šiesta kapitola

Nemalo sa to stať tu.

Hudba sa ozývala z neviditeľných reproduktorov tak hlas‑ no, až nepočula vlastný zrýchlený dych.

You’re hot then you’re cold, spievala Katy Perry. You’re

yes then you’re no.

Prečo, premýšľala Alexandra Svenssonová, zatiaľ čo na‑ podobňovala energickú cvičiteľku sériou rýchlych výsko‑ kov, sa jej celý život zmestí do trojminútovej popovej sklad‑ by? Nechcela byť predvídateľná. You’re in then you’re out. Nie je to však jej chyba. Musí si to zapamätať. Aspoň raz to nie je jej chyba. Urobila dobre, keď mu dala ultimátum. Ne‑ môže ujedať z koláča a zároveň chcieť, aby mu zostal.

V tento štvrtkový podvečer cvičilo v centre Friskis & Svet‑

tis v Ringene približne dvadsať ľudí. Alexandra tam šla rov‑

no z práce. O tomto čase boli v miestnosti len dvaja muži.

Jeden z nich bol gay. Druhý bol zúfalý. Ani jeden z nich ne‑

pripadal do úvahy.

Vysoké kolená.

Krúžiť plecami.

Alexandra Svenssonová chodila cvičiť dvakrát do týždňa. Pohyby sa už naučila, no toto nie je miesto, kde by mohla stretnúť človeka, s ktorým bude tráviť svoj život. Krížom vpravo o jeden rad pred ňou stála Lena Hallová.

Alexandra pozorovala kamarátku cez zrkadlovú stenu. Lena mala postavu ako presýpacie hodiny. Zakaždým, keď spolu sedeli na káve, objednala si koláč, ktorý rýchlo zhltla a ani to nepovažovala za niečo špeciálne. Aj napriek tomu sa jej podarilo vyšvihnúť kolená vyššie ako cvičiteľke, navy‑ še sa zdalo, že sa nikdy nepotí.

Život nie je spravodlivý a Lena Hallová bola toho živým

dôkazom.

Lena a Alexandra boli nepravdepodobné kamarátky. Ne‑ poznali sa dlho, no Lena bola ten typ, pri ktorom človek na‑ dobudol pocit, že ju pozná už pri prvom stretnutí. Keď si po tréningu sadli v Espresso House na tradičnú šálku kávy – a koláča – Alexandra ako vždy hovorila o práci a Lena o ob‑

lečení. Také boli roly, ktoré si navzájom pridelili. Alexandra

hovorila novú historku o šéfovi a Lena venovala štvrťhodi‑

nu šatám, ktoré videla na internete a ktoré si chcela kúpiť aj

napriek tomu, že boli drahé a ani si ich neskúšala.

„Asi by som to nemala robiť, však?“ spýtala sa.

„Ja si nekupujem toľko šiat,“ odvetila Alexandra.

Pravidelne kontrolovala čas na hodinkách. Vlastne ani ne‑ mala naponáhlo naspäť do bytu v časti Hammarby sjöstad. Jej jediný plán bol staviť sa v obchode Coop pri Hammar‑ by Allé a kúpiť si večeru. Alexandra túžobne hľadela na Le‑ nin koláč a rozhodla sa, že si do košíka prihodí aj čokoládu s mätovou príchuťou značky Lindt. Potrebuje niečo, čo ju uteší počas večera stráveného pred televízorom.

Alexandra vedela, že by sa v myšlienkach mala prestať venovať mužovi, ktorého zrejme už nikdy v živote neuvidí. Vedela, že nepredstavoval nijakú veľkú stratu, skôr išlo len o placebo.

Aj napriek tomu nad tým rozmýšľala.

Mala schopnosť zaľúbiť sa do predstavy, zaľúbila sa do lásky a samotný objekt jej citov pre ňu často nebol dôležitý. Aspoň nie zo začiatku. Skôr či neskôr ju však vždy dostihla realita. Muž ležiaci v jej posteli sa zmenil z kúzelníka, ktorý odplašil samotu, na chrápajúceho darebáka, ktorý pri ra‑ ňajkách s plnými



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist