načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Lokaj - Katarína Soyka

Lokaj

Elektronická kniha: Lokaj
Autor:

Mladá žena spoznáva v klube s názvom „Lokaj“ majiteľa - tajomného muža. Sprvu ho znechutene odmieta ako provokatéra a exhibicionistu, ktorý zarába na popularite vampirizmu medzi ... (celý popis)


hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Hydra
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 328
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-970-7534-7
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Mladá žena spoznáva v klube s názvom „Lokaj“ majiteľa - tajomného muža. Sprvu ho znechutene odmieta ako provokatéra a exhibicionistu, ktorý zarába na popularite vampirizmu medzi mládežou a kvôli zisku podnik maskuje ako upírsky fanklub. Keď jej tajomný neznámy neschádza z mysle, dôjde k záveru, že ju uriekol. Zájde za vedmou, aby sa dozvedela, či je niečo také vôbec možné a ako sa toho zbaviť. Hoci neverí na čarodejnice, postupne sa zaplieta do sietí temného sveta stríg, lovcov upírov a samotných nemŕtvych. Zamiluje sa do dobrého upíra, zvedie ju zlý upír a nakoniec sa pridá k lovcom, aby sa pomstila.

Související tituly dle názvu:
Lokaj Lokaj
Soyka Katarína
Cena: 165 Kč
Lokaj Lokaj
Soyka Katarína
Cena: 85 Kč
Posledná Pozemšťanka Posledná Pozemšťanka
Soyka Katarína, Machová Petra
Cena: 85 Kč
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Katarína Soyka

LOKAJ

© HYDRA 2012

© Katarína Soyka 2011

Gra cká úprava:

Lukrécia Schiller

Návrh obálky:

WMC Slovakia

Jazyková úprava:

PaedDr. Jana Kababíková

Mária Zajacová

Vydal:

www.vydavatelstvohydra.sk

Všetky práva vyhradené.

Prvé vydanie.

ISBN 978-80-970753-4-7


POĎAKOVANIE

Asi najviac ďakujem Lukici Schiller, bez jej pomoci by som

zalamovala leda tak rukami, ďalej Lenone Lienke Štiblaríkovej,

Márii Zajacovej, Katke Balke Šošovicovej, Elenke Gajdošovej,

Gabike Fialovej, Minke Miňuši Pallovej, Naďke Vlaďke

Mihálikovej, Alici Doležalovej, Aďi Alföldiovej a milovanému

manželovi za pochopenie.


5

NEVINNE PROTI

Tália so mnou vybabrala. Nie úmyselne, ale predsa. Z mne

nepochopiteľných dôvodov považuje aj Jacqueline a Stellu za

svoje priateľky, takže keď v mojej prítomnosti dostala pozvanie

na oslavu Jacquelininej promócie, zviezla som sa s ňou apozvanie zo zdvorilosti som bola nútená zdvorilo prijať.

Jacqueline prišlo blbé nepozvať ma, keď už som s nimi vo Hviezde popíjala kávu. A mne na oplátku zas nešlo povedať, prepáč, ale s vami ja veľmi nemusím.

Nemám obzvlášť v láske tieto extravagantné baby a ichsnahy upútavať na seba pozornosť doslova za každú cenu. Stella je na môj vkus priveľmi vyzývavá a sebavedomá, čo bynevadilo, keby pričasto svoju „dokonalosť“ nekomentovala. Na čo ja skutočne nemám slov. Jacqueline síce o sebe občaszapochybuje, ale príliš si zvykla, že po čom zatúži, to dostane, lebo jej to rodičia zariadia.

Mala to byť babská jazda, ktorú by som v Táliinej duchalnej spoločnosti hravo zniesla. Ale dostala zápal pľúc, a nie hocijaký. Leží v nemocnici a ja som nenašla vierohodnúvýhovorku, ako sa z účasti na tejto „veľkolepej“ udalosti vykrútiť.

Takže teraz sedím v novom aute Jacqueline, ktoré dostala za ukončenie univerzitného štúdia od rodičov. Ja som svojho času dostala zlatú retiazku. Viem si predstaviť, ako by sazatvárila Jacqueline, keby dostala retiazku. Dúfam, že nepôjde na postgraduál. To by jej rodičia museli darovať dom alebo vilovú štvrť. Byt už má. To nepovažovali za dar, ale za nevyhnutnosť.

Tvárim sa nadšene, aby som to tým babám nepokazila. Vždy mali pocit, že aj ja som spoločenský typ, takže k nim skrátka patrím.

Trochu som ich zaskočila svojím odevom. Je predsa zima, nebudem nasilu trpieť v sexy šatách, keď vonku mrzne! No Jacqueline si myslí, že tých pár krokov od auta to aj bez kožuchu vydrží. Ja nie. Dala som si rifle, ako vždy, a normálne čižmy.Nechcite odo mňa lodičky, keď ideme do baru! A malý kompromis s tričkom, má golierik ako blúzka. Mala som si pri nich,navlečených do šiat s výstrihmi, pripadať nepatrične, ale nepatrične pripadali ony mne. No uvidíme, možno prekvapia a namiesto do baru nás odvezú na ples. Ak je podmienkou spoločenský odev, budem doma skôr. Už by som si mala kúpiť vlastné auto pre takéto prípady. Snažila som sa pôsobiť spoločensky avypĺňať cestu nasilu zábavným rozhovorom o všetkom a o ničom.

„Mám pocit, že šoférovanie v rukavičkách je sexy,“ začala Jacqueline, lebo dnes o to, byť sexy, pôjde asi najviac.

„Pozri,“ strčila jej Stella ruku pred oči. Mala kožené rukavičky a na nich ešte prstene.

„Ako popoluška v Troch orieškoch,“ nasilu som sa uchechtla.

Ja som si rukavice zabudla. Strčím si ruky do vreciek, aj tak som tu za outsidera.

„Myslíš, že bude na parkovisku odhrnutý sneh?“strachovala sa Jacqueline o lodičky.

„Určite. Ak nie, ľudia už ho rozdupali. Prejdeme ako dámy,“ vždy sebavedomá Stella.

Ona o sebe nikdy nepochybovala, aspoň navonok určite nie. Jedno jej treba uznať. Všetko čo dosiahla, dosiahlaneskutočne ostrými lakťami. Niet pochýb, že je schopná ísť aj cez mŕtvoly. Vždy má po ruke pohotovú odpoveď a každý útok odrazí protiútokom.

„Možno by ste mohli požiadať o červený koberec,“vyšplechla som a baby sa rozosmiali. Myslela som to sarkasticky, ale im sa ten nápad páčil.

Pozerala som von oknom. Úzka cesta bez krajnice lenpresne pre dve míňajúce sa autá. Po stranách ihličnaté stromy.Veľké upokojujúce vločky sa šuchotavo znášali z oblohy. S niekým iným by som sa zasnívala a užívala si romantické ticho.

Táli, tak toto mi draho zaplatíš!

Baby sa ešte smiali a rozvíjali príbeh s červeným kobercom ad absurdum. Predstavovali si, ako kráčajú štíhle a krásne a prizerajúci sa nedokážu od nich odtrhnúť zrak. Sú atraktívne a dokonalé, jednoducho neodolateľné.

Zišli sme z cesty do nenápadnej ľavotočivej zákruty soznačením Slepá ulica a po asi sto metroch sme sa ocitli napreplnenom parkovisku. Priveľa ľudí na taký obyčajný bar, musí byť nejaká akcia.

Bola už tma, takže svietili štýlové pouličné lampy. Vyzerali ako starodávne lampáše. Pekné. Hodili sa k budove obloženej drevom. Presklený bol len vchod s množstvom reklamných nálepiek, čo kazilo dojem domčeka z dávnej minulosti.

Vystúpili sme a ja som sa nenápadne poobzerala. Predvstuom sa tvoril rad. Hádam sa nebudeme dobýjať kvôli posedeniu do baru?! Mohla som si myslieť, že tieto dve sa s niečím úplne obyčajným neuspokoja. Najradšej chodia tam, kde je nával, aby dali najavo, ako sa dokážu pretlačiť. Nie nadarmo sa navliekli do nápadných vzorov, chceli byť na očiach. My s Táliou by sme zaliezli niekam, kam možno nikto nezablúdi, aby nás nerušil, a tieto sa budú pretŕčať. Rozruch! Volali po ňom celým telom.

Musím sa skonsolidovať! Už som raz tu, tak nebudem kaziť náladu. V podstate ma sem nikto neťahal.

„Máme vstupenky, baby, pôjdeme bočným vchodom!“vykríkla natešene a pyšne Jacqueline.

Ako som len mohla zapochybovať?! Jacqueline sa vždydostane, kam chce. Prečo mi tým ešte väčšmi lezie na nervy?

Ľudia okolo nás boli doobliekaní zväčša v čierno-červenom. Asi je to nejaká post-halloweenská akcia alebo veľmiundergroundový Mikuláš. Baby sa do farieb, samozrejme, trafili. Ja tu v bielej blúzke budem svietiť ako Snehulienka. Skúsim to vydržať aspoň do desiatej, potom sa ospravedlním, že som unavená. Taxíkov je tu dosť. Buď tu majú stanovište alebo sa im jednoducho oplatí čakať. Jedinou výhodou hlučného baru môže byť, že sa v tom hluku nebudeme počuť. Asi by mačokoľvek, čo tieto dve vypotia, iritovalo.

Šli sme teda bokom. Moje spoločníčky síce museli dlhšie mrznúť v lodičkách, kožuchy si nechali v aute, ale za túdôležitosť to stálo. Zboku bolo k budove pristavané drevenéschodisko so zábradlím, ktoré ústilo na terasku. V lete sa tam asi vysedáva.

Úzkymi dverami, zvonku obloženými drevom, zvnútranekompromisne železnými, sme sa cez holohlavú a nebezpečne vyzerajúcu ochranku prepracovali dnu. Máme predsa V.I.P. vstupenky, nás nikto nezastaví!

Naše ďalšie kroky viedla červená šípka a zrozumiteľné „Bar“ nastriekané po stenách. Minuli sme pár nič nehovoriacichdverí a jedny výstižné s nápisom „Nevyrušovať!“, ktorý stačil na to, aby sme netúžili preverovať ani tie ostatné. Na koncichodby visel ťažký červený zamatový záves, ktorý zastieralpreplnený bar. Tam nás čakal okrúhly stolík s nápisom Reservé 73, čo bolo číslo našej vstupenky.

Našťastie sme sedeli v rohu vzdialenejšom od pódia, na ktorom sa zvŕtala zakúpená tanečnica v sporom odeve.Doteraz som si myslela, že čierne silonky sa nosia len na nohách. Ešte tak cez tvár pri prepade banky. Tejto slečne zahaľovali celé telo, naopak tvár mala odhalenú. Asi jej neprekážalo, že ju spoznajú.

Len čo sme sa usadili, podišla obsluha. Čašník v čiernom plášti s ústami primaľovanými na krvavo červeno, akože upír. To je teraz veľká móda. Najskôr svet ovládli filmy s upírskou tematikou, ktoré vraj sami upíri produkovali, aby si pripravili pôdu na veľké odhalenie. Teraz sa dostávajú na verejnosť informácie o kontaktoch s nimi. Nič oficiálne zatiaľ nevydali, všetko ostáva v rovine „vraj“. V telke ešte nič nebolo, a čo nie je v telke, to neexistuje.

Čašník skontroloval vstupenku a hneď nás nechalobjednávať. Jacqueline zvolila červené víno Býčia krv. Bolo to akože vtipné a tematické. Koketne sme sa usmievali a flirtovali sčašníkom. Áno, zasmiala som sa aj ja, aby som nikoho neurazila. Doobjednala som arašidy, nech ma tu aspoň niečo poteší.Milujem nesolené arašidy!

Krásavice začali hádzať očkom po okolí, nápadne hoskenovali. Vyzývavo sa narovnávali a pohadzovali hlavou. Toto teda nie je moja parketa! Ja by som nechcela, aby si niekto myslel, že ho vyzývam.

Stella naťahovala krk ako volavka. „Pozrite tam do rohu,“ schúlila sa nad stôl a tvárila sa sprisahanecky, nenápadne. „To je majiteľ. Keď sú väčšie akcie, vždy tam sedáva a kontroluje personál, aby sa neutrhli z reťaze. Je úchvatný, neskutočne sexy. Vyzerá nebezpečne,“ uchichtla sa a celkom nápadnepozrela pod pódium s tanečnicou, kde za stolčekom sedel objekt jej záujmu.

Vtedy mi to konečne došlo. Všetci títo bledí, atraktívni... Fešandy ma vzali do upírskeho baru! Nech už je pravda akákoľvek, títo sa vydávajú za ozajstných upírov a správajú sarozhodne výstredne, čo priťahuje pozornosť a zrejme plní funkciu. Bar má najlepší biznis v meste. Veď každý chce vidieť, ako tí, akože upíri, vyzerajú.

Mestom putujú príhody, ťažko alebo vôbec uveriteľné, ako sa ten či onen naozaj dostal do kontaktu s nimi. Barniekoľkokrát preverovala polícia. Nič podozrivé ani protizákonné nenašli, ale povesť nemal dobrú. Už som o ňom počula. Len som nevedela presne, kde je a či vôbec. Schádzali sa v ňom rôzni úchyláci, túžiaci po dobrodružstve na hranici zákona, či tesne za ňou.

Vraj upíri sa nechcú ďalej schovávať! Tvrdili návštevnícibarov ako tento po nejednej ťažkej noci. Z ktorej si zasa až tak veľa nepamätali, takže neboli dôveryhodní.

A svoje príbehy rozprávali aj zamilované dievčatá, ktoré sa rady predvádzali znamenia na krku, aby svetu dokázali, čozažili.

Upíri si údajne založili stranu alebo organizáciu, pomocou ktorej chcú zlegalizovať svoju existenciu. Dať najavo, že žijú medzi nami. Nikto ich oficiálne neuznal. Všetky informácie sú pochybné.

Otec hovorí, že je to dôsledok blahobytu a nudy. To, čo začalo ako vtip alebo recesia, prerástlo do spoločnosti a stále väčšie skupiny sa dušujú, že existencia upírov je reálna. Žijú dlhšie, nestarnú. O krvi sa toho tak veľa nehovorí.

Spoločnosť, tá normálna, všednodenná, sa s tým nemieni zmieriť. Ba ani venovať tomu pozornosť, veď na hlúposti niet času.

Takže sú tí, ktorí sa s upírmi chcú zblížiť, nájsť ich,rešpektovať a presviedčať ostatných, aby si nezatvárali oči pred užtakou jasnou skutočnosťou, a tí, ktorí sa hlúposťami nezaoberajú a výstredným bytostiam a ich fanúšikom sa snažia vyhýbať.

Ja patrím k tej druhej skupine a netajím sa tým.

Jacqueline a Stella sa dušujú, že boli v kontakte. Často navštevujú miesta, kde vraj stretávajú upírov. A ten slávny „kontakt“ bol zatiaľ len zrakový. Stella je presvedčená, že ju už niekto zhypnotizoval, lebo sa jej v mysli zjavoval ešte dva týždne, a nemohla sa toho zbaviť.

Ani mi nenapadlo, že by ma dotiahli na takéto miesto.Dobre vedia, čo si o ich akože upíroch myslím. Buď sú to nejakí neliečení schizofrenici alebo... Nech sa radšej držia bokom. Predstava, že by také kreatúry mohli byť skutočné, uf, to ma desí. Človek si v strachu z noci navymýšľal bytosti, ktoré byreálne nechcel stretnúť. Ľudská fantázia nemá medze.

I keď sú teórie, že ľudia sú veľmi obmedzení. Nedokážu nič vymyslieť, len popisujú, čo vidia.

Isté pochybnosti som nadobudla na hodine histórie Číny, keď nám profesor vysvetľoval, že základy dračích legiend pravdepodobne pochádzajú z reálneho kontaktu Číňanov s veľjaštermi, ktorí boli zrejme bylinožravci, lebo čínskedračie legendy uvádzajú drakov ako dobrých. Žiadne krvilačné šelmy.

Ak sa reálne stretol praveký čínsky človek s poslednými exemplármi veľjašterov dožívajúcimi na planéte Zem, možno sa dá podobne vysvetliť aj legenda o upíroch. Ale očakávam nejaký rozumný výklad.

Pohľad mi padol na blond muža v čiernom, sediaceho za malým stolčekom neďaleko tanečnice. Kontroloval okolie ako kohút na smetisku. Na malý okamih sa naše pohľady stretli. Uhrančivé modré oči akoby mi pozerali do duše, až to pichlo. Radšej som rýchlo pozrela inam, aby nepochopil moje myšlienky a nevycítil, že nerešpektujem existenciu upírov, naktorých sa hrajú. Možno svojim predstavám aj veria. Želám si, aby sa všetci správali normálne. Výstrednostiam sa vyhýbam.

A predsa som musela pripustiť, že tento človek je iný.Myslím, nie úplne bežný. Vyžarovala z neho sebavedomá sila. „Som neodolateľný!“ kričalo z neho. Mal nádherné oči, to už samo o sebe svedčí, že tu nie je všetko s kostolným poriadkom. Jeho pohľad priveľmi priťahoval.

Šepkalo sa, že je to banda satanistov alebo úchylákov,ktorí veria, že slúžia diablovi. Samozrejme, na blbosti neverím. Ale ak niekto sám seba presvedčí, že stojí na druhej strane, je schopný všetkého. Mnohí sú vraj na drogách.

Musím odtiaľto okamžite preč. Tu sa propagovalo to, čomu otec hovorí oplzlá zábava. Prílišné pretŕčanie neviazaného sexu. Sporo odeté tanečnice, čašníčky. Čašník, ktorý podplášťom nosí len sieťované tričko a prehnane obtiahnuté nohavice s veľmi nízkym bedrovým pásom, to ma uráža. Považujem sex za intímnu záležitosť a netúžim informovať okolie. Postavila som sa. „Prepáč, ale tu ja ostať nemôžem. Otec by ma zabil, keby vedel, kde som bola. Radšej pôjdem,“ povedala som Jacqueline trochu nahnevane, ale rozhodne.

„Neblázni,“ namietala nepresvedčivo.

V skutočnosti jej bolo jedno, či ostanem. Už nadviazala očný kontakt s niekým pri bare a moja prítomnosť jej mohla byť ukradnutá.

„Fakt ideš?“ držala formu Stella, ale ani mi pritom nepozrela do očí.

Zobrala som si bundu prevesenú cez stoličku. Ešteže som ju nenechala v aute! „Fakt. Odveziem sa taxíkom. Je mi ľúto,“ aj ja som hrala, akože ma to mrzí.

Pred pódiom som pohľad vytrvalo držala na závese vedúcom do chodby, aby som nepozerala na blondiaka a jehomodré oči. Bočným východom som vybehla na vzduch. Pri dverách nikto nestál. Všetci V.I.P. už asi prišli. Bála som sa, či nebude zamknuté, ale zbytočne. Ono by im asi aj tak nikto neunikol, majú vraj výnimočný sluch.

Ha, zasmiala som sa na sebe. Stačil jeden pohľad a skoro som uverila, že som uvidela upíra. Takto vznikajú legendy.

Vyšla som na drevenú terasku a oprela sa o zábradlie.Sloboda! Hneď sa mi lepšie dýchalo. Počula som, ako sa zparkoviska vytrácajú autá nešťastníkov, ktorí sa do baru nedostali. Na chvíľu som zapremýšľala, či niekomu nedám lístok.

To by mi baby asi neodpustili. Leda ak by to bol ozaj fešák. Presne ten upírsky typ. Zasmiala som sa pre seba.

„Nepáči sa ti u nás?“ ozvalo sa mi pri lakti, až som sastrhla.

Oprel sa vedľa mňa o zábradlie a pozeral mi do očí. Bol taký vysoký, že sa hlavou dotýkal striešky nad teraskou. Jeho pohľadu bude lepšie sa vyhýbať, lebo ak je to o upíroch pravda... Vždy je bezpečnejšie nepríjemnostiam predchádzať. Opoverčivosti budem rozmýšľať neskôr. Mal predsa sedieť a strážiťzamestnancov! Je zločinom odísť priskoro?

„Vlastne som sem ani nechcela ísť, som tu omylom. Jatakéto miesta nevyhľadávam,“ nebudem klamať.

Hovorila som hľadiac do snehu pod terasou. Ak existujú, zatiaľ som v bezpečí.

„Čo je na mojom podniku také zlé?“ pýtal sa bez emócií, takže som netušila, či ho hnevám alebo sa pýta zo zdvorilosti.

To by tu asi nebol.

„Tento podnik navštevujú úchyláci. Priťahuje presne ten typ ľudí, ktorým sa vyhýbam.“

„Upírom alebo ľuďom?“ skočil mi do reči

Chcela som povedať, že na upírov neverím, ale on bol akýsi iný. Toľko odvahy zasa nemám. A ani drzosti.

„Veď je to jedno. Neschvaľujem ani popíjanie, ani pretŕčanie sa alebo lacné známosti,“ ťažko sa zhovára, keď pohľad držíte sklopený do zeme. Ako to má pôsobiť vyrovnane?!

„Nikoho nenútime. Ľudia sa správajú, ako sami usúdia,“ oponoval.

„A vypomáhate im pritom uhrančivým pohľadom!“ chrstla som mu do tváre a zabudla držať pohľad na zemi. Rýchlo som si to uvedomila a zamerala sa na stĺp. Čo to trepem?!

Usmial sa. „To vážne nie je potrebné. Nemusíme sadoprosovať. Môžem ťa odviezť?“ Zaskočil ma. Upír, neupír, je toneznámy muž.

„Nie. Ďakujem. Vezmem si taxík, je ich tu dosť.“ Nebudem sa voziť s upírskym bossom, akokoľvek je sympatický.

Ani ich krása vraj nie je prirodzená. Na jednej strane sa hovorí o dôsledkoch premeny a výživy, na druhej strane je to vraj následok paktovania s diablom. Je jedno, ako je to naozaj. Nebudem po tom pátrať.

Takmer som ľutovala, že nemám so sebou aspoň strieborný kríž alebo cesnak, či čo sa to odporúča.

„Ako myslíš,“ odlepil sa od stĺpa podopierajúceho striešku a zmizol. Bolo by dobré povedať, že odišiel tam alebo onam, ale netuším, kam odišiel. Zmizol. Keby v snehu na zábradlí neostali stopy po lakti, skoro by som pochybovala, že tu bol. Striaslo ma. Aj keď by bol upír, nech dodržuje spoločenský úzus!

Skoro by som v nich uverila! Ono na každom neznámom chlapovi je potme niečo démonické. A niekedy aj na známom.

Pôjdem si radšej vziať taxík a už nikdy sem neprídem.Neotrebujem pokúšať šťastenu. Chcem naďalej popieraťexistenciu nadprirodzených bytostí. Hoci, keď som ho videla takto blízko, ťažko tvrdiť, že je to obyčajný človek.

Ako rýchlo mi strach poplietol hlavu! Strach, v tom je to. Ten má vždy veľké oči.

Zišla som po schodoch za roh na parkovisko, z ktorého rýchlo mizli taxíky jeden za druhým. Čo sa mohlo stať? Skočila som do cesty poslednému. Zastal a stiahol okienko, tak som sa opýtala, či ma nevezme.

„Mám objednávku. Je mi ľúto,“ stiahol okienko a odišiel prázdny.

Kde by asi tak mohol mať objednávku? Len v meste! Tam ma predsa zobrať mohol, vyplatila by sa mu cesta tam aj onam.

Na parkovisku som osamela. Ešte tam postávalo zopár ľudí poopieraných o autá v družnom rozhovore, často v objatí. Askuinka zvláštnych bytostí. Extravagantná. Tých žiadať nebudem, nezdalo sa, že odchádzajú. To už tu naozaj všetci mienia ostať?

„Noro? Baby ma zaviezli do Lokaja. Viem, prišla som na to neskoro, bohužiaľ až na mieste. Chcem odtiaľto okamžite vypadnúť, ale nie je tu žiadny taxík. Volala som taxi služby, ale nemajú voľné vozy. Dobre. Počkám. Len si pohni, je zima. Dnu už nepôjdem. Ostanem na parkovisku,“ volala som bratovi. Smial sa, ako sa večne proti svojej vôli dostanem do najmenej želanej situácie. Ja a v „upírskom“ bare? Osobne!

Našťastie, brat nemal nič v pláne, užíval si samotu predtelevízorom. Tipujem tak polhodinu, kým sa vyhrabe. No nič. Budem tu poskakovať, aby som nezamrzla.

Polhodina uplynula, ľudia sa z parkoviska vytratili. Buď vošli dnu, alebo v autách preplnených po strechu odišlibozkávať sa niekam inam.

Aj hodina už uplynula. Ozval sa brácho.

„Sedím v aute milého pána, ktorý ma zobral, keď som opravoval defekt. Dostal som šmyk. Do cesty mi vbehlo akési zviera, druhé koleso odtrhlo. Zoberie ma do mesta a pomôže zohnať odťahovku. Skús ešte zavolať taxík alebo jednoducho vytiahni tú kozu Jacqueline.“

Tak dík! Nemienila som žiadať Jacqueline o pomoc. Aj tak už zabudli, že prišli so mnou. Napodiv za celý čas sa naparkovisku neobjavil ani jeden taxík. Taxi na telefón hlásili, že nemajú voľný voz. Prosíkať sa nebudem! DÉMONICKÉ ZOZNÁMENIE Vybrala som sa do tmy pešo. Veľmi odvážne. Kráčala somcestou bez chodníka lemovanou nádhernými ihličnatýmistromami. Krásne voňali. No začali predo mnou schovávať podozrivé tiene a maskovať netušené nebezpečenstvá. Čím viac som šla, tým viac som sa bála. Stále hustejšie snežilo a začala mi byť zima.

Zozadu ma osvetlilo auto, nebolo sa kam vyhnúť.Spomalilo, takže som nazrela dnu.

Majiteľ baru. Zastavil a načiahol sa cez sedadlo spolujazdca, aby otvoril dvere. Bez slova som nasadla, zapla si bezpečnostný pás. On pridal plyn.

„Zmizli všetky taxíky a môj brat dostal cestou pre mňadefekt,“ hovorila som nahnevane prednému sklu.

„To je nemilé,“ aj on s ním komunikoval.

Chvíľu bolo ticho.

„Ani ja nemám v láske tie typy ľudí, ktoré si spomínala, ale vynáša to. Veľmi nám neumožňujete normálnu existenciu. Sami nás vytláčate na okraj spoločnosti. My sa len snažíme z toho vyťažiť. Môžem ťa pozvať na kávu? Do nejakéhoslušného podniku?“ pomaličky pokojne šoféroval, akoby tonehovoril mne, ale naozaj tomu prednému sklu.

Teda drzosť mu nechýbala. Čo keď je naozaj upír? Už som si nebola istá. Ale ponúkol mi premrznutej teplú kávu. Káva ma vždy upokojí. Kedykoľvek. Aj o polnoci, mne to neprekáža. Možno mi nejako koluje v krvi. Vycítil to. Spamätaj sa!

Zastavil pred hotelom s celým súhvezdím, dobre známym luxusným podnikom, ktorému nikto inak ako Suvorovnepovedal, napriek tomu, že to nebolo jeho pravé meno. Niektoré miesta sa tradície držia zubami nechtami. Môžete investovať do prestavby, vymyslieť krásne moderné meno, ľudia sanávykov zbavujú len ťažko. Raz Suvorov, navždy Suvorov.

Vystúpil, ale ja som zdráhavo sedela, neistá, čo chcemurobiť. Nie som za takéto zvláštne zoznámenia medzi mužmi aženami. A už vôbec nie ženami a upírmi.

Podišiel a otvoril mi dvere. Tak som vystúpila. Šla som za ním cez recepciu do šatne, kde nám odložili bundy. Staršia pani sa milo usmiala, úsmev som jej rozpačito opätovala. Nikto sa nedivil, že sme prišli tak neskoro. Nikto sa netváril otrávene.

Sadli sme si za stolček pre dvoch, okamžite pristúpilaprekrásna, usmiata čašníčka, v bielej blúzke s výrazným vetraním a krátkej čiernej sukničke.

Mala som si vybrať kávu z dlhého zoznamu káv odvýmyslu sveta. Nemám rada hry na niečo, čím nie som. Nebudem predsa študovať nič nehovoriace mená značkových káv a tváriť sa ako znalec.

„Presso s mliekom, poprosím,“ povedala som skôr, ako by som kávomenu preštudovala.

„Ja len minerálku Rajec a nesolené arašidy,“ objednával môj spolustolujúci.

Milujem nesolené arašidy. Pre koho ich objednal? Môže jesť a piť? Zobuď sa! Upíri predsa neexistujú!

Asi mi čítal v očiach, ktoré som naňho spýtavo upierala,zabúdajúc na bezpečnosť. „Voda mi nič neurobí a oriešky sú pre teba. Objednávala si si ich v bare,“ vysvetlil a vpíjal sa mi do očí. Vedela by som sa v ňom utopiť. Radšej som pozerala do misky s čerstvo prinesenými arašidmi. Tu sa tie hotelovéhviezdičky dali poznať. Toto boli chutné, čerstvé arašidy. Nienavlhnuté alebo plesnivé, aké dostanete kdekoľvek v bežnom bare.

Neviem, aké podávajú v jeho bare, lebo keď ich priniesli, bola som už na odchode.

Takže vodu piť môže. Povedal, vlastne mi tu otvorenepriznal, že je upír. Pokojne sa mi tu priznáva! Tieto ich snahy preraziť do života nechápem. Nie sme ochotní zmieriť sa s ich existenciou! Nech sa ďalej hrajú na obyčajných ľudí. Nie. Nech sú obyčajní ľudia!

Zazvonil mi mobil. Jacqueline.

„Kde si?“ pýtala sa vystrašene.

Zľakla som sa. Niečo sa muselo stať. Dúfam, že ich nenaadli tí... z baru.

„V bare v meste,“ priznala som. „Stalo sa niečo?“

„Prepáč. Volala som ti domov na pevnú. Že môžeš ľutovať, že si šla domov, a tak. Zdvihol tvoj otec,“ odmlčala sa.„Myslela som, že máš vypnutý mobil ako vždy. Chceli sme, aby si závidela.“

Takže ona oznámila môjmu otcovi, že s nimi nie som! Adoma nie som tiež.

„Tak to ti teda naozaj dík,“ povedala som rozladene. „Idem domov,“ zložila som.

Tália, ja s Jacqueline už nikdy, ani náhodou, do partienejdem. Prečo mi tá koza neskúsila zavolať najskôr na mobil? Fakt je, že ho zvyknem stíšiť, keď sa chystám do postele. Ale ona sa ani nepokúsila! Chcela provokovať a vyšlo jej to.

„To nič. Povieš, že si šla pešo, lebo tam neboli taxíky. Brácho im už určite volal. Uveria ti,“ strategicky ma upokojoval môjpartner. „Pešo od nás do mesta a potom MHD, to máš ešte čas aj na tú kávu,“ len dopovedal a čašníčka mi ju práve položila na stôl.

Mal pravdu. Nikto nemusí vedieť, že sa tu rozvážam supírom. Cesta pešo a osamote je nebezpečná, ale nie, keď o nej hovoríte doma v teple. Po návrate.

Opäť som sa usadila, lebo Jacquelinin telefonát ma vystrelil do pozoru. Kávu si vypijem v pokoji.

Zasa som mu pozrela do očí, chcela som uhnúť, ale akosi mi to prišlo smiešne. Veď ja na upírov neverím. Sama sebe som pripadala smiešna.

Aj on sa usmial. „Volám sa Yorik,“ zdvihol pohár sminerálkou, akože mi pripíja.

„Luna,“ zdvihla som kávu a kývla.

Nespúšťali sme zo seba oči, ani keď sme si odpíjali zpohárov. Sledovala som ho. Odpil si.

„Nebude ti nevoľno?“ nedalo mi neopýtať sa, i keď trošku sarkasticky.

„Nie. Takéto množstvo len riedi krv a ešte obsahujeužitočné minerály. Väčšie množstvo by mi mohlo spôsobiťnevoľnosti, ale nemôže ma vážne ohroziť,“ odpovedal trpezlivo,pripravený na čokoľvek, len nech uspokojí moju zvedavosť. Páčilo sa mu, že takto akoby som rešpektovala jeho existenciu. Bral to, akože mám oňho záujem.

Nepopieram, páčil sa mi. Necítila som sa pri ňom vohrození. To asi nebolo v poriadku! U nich zdanie klame. Pridlho som mu hľadela do očí.

Rýchlo som dopila. „Radšej pôjdem, nechcem mať doma problémy,“ vstala som a on ma bez slova nasledoval. Cestou sa zastavil pri pulte a vyplatil účet.

V aute sme mlčali. Nepovedala som mu, kde bývam, ani raz sa na to neopýtal. Napriek tomu zastavil neďaleko nášho domu.

„Potešilo by ma, keby si ešte niekedy zablúdila do Lokaja,“ otočil sa ku mne od volantu.

Nie vždy som v živote opatrná a pohľad som muopätovala: „Ja sa fakt takým miestam vyhýbam a myslím si, že v tom budem pokračovať.“ Blízkosť domova a rodičov mi dodali odvahu. „Takže,“ otvorila som a vystúpila pridŕžajúc sa dverí, „radšej zbohom.“ Zavrela som. Viac som sa neobzrela. Počula som, ako naštartoval a odišiel.

Vydýchla som si. Nebol nesympatický, strašný alebo niečo také. Ale tvrdil o sebe, že je upír. Radšej ruky preč!

Celý dom ma očakával. Otec vybehol ako na ihlách, keďzačul šramotenie v predsieni.

„Už som sa o teba bál. Noro hovoril, čo sa stalo. Volala Jacqueline,“ chrlil zo seba všetky obavy.

„Ja viem. Koza. Volala aj mne! Nevedela som zohnať taxík a Noro, veď vieš. Ale hlavne, že už som doma. Pôjdem siľahnúť, som celá premrznutá. Dobrú,“ zahovárala som.

Nechcela som prezradiť, že ma niekto viezol. Ani som sineželala, aby sa ďalej vypytoval, lebo nerada klamem.

Utekala som hore do izby. Bývam v podkrovnej izbičke, ktorá je schodiskom oddelená od ostatných častí domu. Vedú ku mne len jedny dvere, tie zo schodiska. Vďaka tomu siužívam skutočné súkromie.

Zhodila som zo seba všetky odevy a len v tričku a podprde som sa hodila na posteľ. Stále sa mi v mysli vracal jeho pohľad. Nádherné modré oči. Husté blond vlasy, pri korienkoch trošku tmavšie. Fešák. Vždy sa mi páčili vysokí muži.

Prudko som sa posadila. Možno mi počaril, či ako to robia?!

V izbe mám neveľké okno takmer uprostred bočnej steny. Zadívala som sa z neho von do tmy. Zazdalo sa mi, že odtiaľ niekto na mňa pozerá. Paranoja? Rýchlo som stiahla roletu.

Trochu to pomohlo. Nech si tam stojí, keď chce.

Ľahla som si unavená a rozrušená. Snívalo sa mi, že spím. Pristúpil k mojej posteli, kožená bunda vŕzgala, keď si ju vyzliekal. Nemohla som sa dočkať, kedy bude úplne nahý.Nadvihol perinu a vliezol ku mne. Cítila som jeho pokožku nasvojej. Pustili sme sa do vášnivého bozkávania. Rukami kopíroval topografický profil mojich najcitlivejších miest. Prebrala som sa na svitaní, spotená a roztúžená. Nahnevane som plytkodýchala.

Sú toho schopní! Myslela som, že najskôr musím vypiť jeho krv. Ale možno ma zhypnotizoval, ako to opisovala Stella.

Predýchavala som rozhorčenie. Musím sa upokojiť a ešte si zdriemnuť. Nenechám sa zmanipulovať!

Pospala som si dlhšie ako obvykle. V sobotu nejdem do práce, nič ma nečaká, len návšteva Tálie v nemocnici, a to až o tretej popoludní. Naši ma nechali preležať celé doobedie. Podriemkavala som a zasa sa preberala, rozbujnená vlastnými predstavami. Jeho obraz bol všade, kam padol môj zrak.

Potrebujem ísť medzi ľudí. Mal by mi pomôcť rozhovor s Táliou. Návrat do reality.

U Tálie som sa nevoľky stretla aj s Jacqueline a Stellou,takže na nejaké dôverné rozhovory nebol práve čas. Teda na tú moju časť. Zato ony dve mali čo povedať.

Stella sa domov ešte ani nevrátila. Celú noc strávila s upírom Wolfgangom, tým čašníkom v sieťke. Sedemkrát! To by sa s obyčajným chlapom ani nedalo. Vytŕčala krk a chválila sa nezvyčajným cucflekom. Zaviezol ju sem a čaká dole, aby ju konečne odprevadil domov.

Jacqueline sa tiež jeden páčil, ale ona nejde na vec takrýchlo. Napriek povrchným hrám Jacqueline skutočne túži po láske. Ťažko pochopiť, prečo ju hľadá práve u upíra. Akobežným chlapom aj upírom ide len o to, lenže v ich prípade ešte aj o krv.

„Ako si sa dostala do baru v meste?“ uprela na mňa všetky pohľady Jacqueline svojou otázkou.

Našťastie, očakávala som to, takže zo mňa vyšla užpripravená vierohodná verzia: „Zašla som tam s Norom, keď sivybavil auto.“ Noro bol informovaný. Je fajn, vôbec sa nevypytoval, s kým som v bare bola naozaj.

Odpoveď o posedení s vlastným bratom bola natoľko nezáživná, že sme sa vrátili k zaujímavejšej Stellinej sexuálnej skúsenosti. V hĺbke duše som sa pred Yorikom za Stelline reči hanbila, akoby ich mohol počuť. Nechcela som, aby mapristihol, že pripúšťam vzťahy upír – človek. Hoci Stellin cucflek ako ľudský nevyzeral.

Chvalabohu, návštevy v nemocnici trvajú len dve hodiny. Zájdem za bráchom zaujímať sa osobne, ako kvôli mne,chudák, dopadol.

Bol doma. Má byt v centre, v jednej zo starých tehlových bytoviek, ktoré majú len päť poschodí a nikto nemá záujem ich nadstavovať. Brat je architekt, takže si veľký štvorizbový byt môže dovoliť.

„Prichádzal z tvojho smeru a hneď sa pristavil, ako bymohol pomôcť. Bol veľmi ochotný. Zohnal odťahovku a zaviezol ma domov. Fakt by som neveril, že je upír. Aspoň mi to tvrdil. Toľko sa o nich šepká. Ja viem, že ich odmietaš. Ale keby sa všetci správali ako on, ja by som ich bral,“ nadchýnal sa brat náhodným okoloidúcim.

Kto by to bol povedal, že bude tadiaľ prechádzať práve včase, keď to môj brat najviac potreboval? Bola to náhoda alebo dokážu takéto náhody zinscenovať?

Keď to nejako spôsobil majiteľ baru, tak má jediné šťastie, že sa postaral o bratovu bezpečnosť!

Od brata som sa vracala za tmy ako vždy osvetlenoucestičkou popri Váhu. Často sa tadiaľ prechádzam. Lenže dnes som mala pocit, akoby ma niekto sledoval. Alebo si to lennahováram? Dôsledok stretávania sa s upírmi – už nikdy nebudete mať pokoj na duši.

V nedeľu som sa rozhodla odísť s rodičmi za starkými,dúfajúc, že ma to privedie na iné myšlienky. Ale chyba lávky! Rozhovory prechádzali pomimo mňa. Moju myseľ stálezaplavovali modré oči. Zlosť vo mne rástla.

Nemala som mu hľadieť do očí! Je to hypnóza alebourieknutie? A ako sa toho môžem zbaviť? Poradiť by som sa mohla len so Stellou alebo Jacqueline. Ale skúsim to najprv vyriešiť sama. Zavalím sa prácou.

Pracujem ako tlmočníčka v čínskej firme, ktorá vo veľkom dováža hračky. Práca ma bežne baví, ale dnes akosi nie a nie sa skoncentrovať. Šéf mi dovolil odísť trochu skôr, tak som zašla za Táliou. Našťastie, nikto iný u nej ešte nebol.

„Tali, nebudem ti hovoriť, aký to bol horor,“ začala somtajnostkársky hľadať pochopenie u blízkej duše.

„Viem si predstaviť. Hneď som si polovicu domyslela, keď povedali, že ste boli u Lokaja. Ty neznášaš upírov,“ najskôr sa smiala, ale pri druhej časti sa začervenala.

„Tali?“ podozrievavo som ju oslovila.

Neodpovedala, len sa zamrvila na posteli a sklopila zrak.

„Preto si sa s nimi dala do spolku?! O koho ide?“ začala som nekompromisne vyzvedať.

„Pamätáš, ako som hľadala brigádu popri štúdiu? Doktorát je jedna vec, ale z niečoho musím žiť. Zobrala som výpomoc v kaviarni.“

„V Lokajovi?“ prudko som jej skočila do reči.

„Niéé,“ natiahla trošku, akože čo si to o nej myslím. Potom pošepky dodala: „Vo Hviezde.“ A odmlčala sa.

Hviezda je maličká kaviarnička neďaleko našej školy. Často sme tam chodievali na kávu a užívali si separé, lebo jeusporiadaná ako vlak a stoly sú oddelené ako kupé.

„Vôbec si mi nepovedala, že si tam začala pracovať!“ to bola výčitka.

„Bola si v Číne,“ namietala. Ale nie veľmi presvedčivo. Už mala príležitosť mi to povedať. Bolo tu ešte niečo, čo mi tajila. Mlčky som vyčkávala.

„Šla som za vedúcou. Tou tmavovlasou staršou paňou, ktorá občas sedáva pri pokladni a robí účtovníctvo. Poslala ma za majiteľom,“ zas sa odmlčala. Šlo to z nej ako z chlpatej deky.

„A?“ musela som ju posmeliť.

„Luni, on je upír,“ dostala zo seba a začalo mi to byť jasné. Tali sa nám zamilovala do chlapa, ktorý nie je chlap, lebovyhlasuje, že je upír. Toto je teda dôvod, pre ktorý bola odrazu ochotná tolerovať aj Stellu a Jacqueline. Ony sa netajilisympatiami k upírom, kým ja...

„Nemohol ti počariť?“ okamžite som vlastné pochybnosti namierila proti niekomu inému.

„Čo ti šije? Tak to nefunguje. Nemôže ma zhypnotizovať, aby som sa do neho zamilovala. Mohol by tak dosiahnuťvšeličo iné, ale vynútiť si lásku? To nejde. A jeho krv som nepila,“ zasa sa zahanbila.

„A on tvoju?“ prestávalo sa mi to páčiť.

Tália sa vyložene zahniezdila, cítila sa nesvoja. Pred mojím odchodom do Číny bola určite panna. Snívala o pravej láske na celý život.

„Nie. Nič nebolo. On je trpezlivý. Ale mne na ňom záleží a... neviem,“ koktala.

Za dverami sme začuli zvuky. Hlučné a mierili k nám. Prišli Taliini rodičia a jej mladšia sestra. Nechcela som rušiť rodinné stretnutie, tak sme sa rozlúčili.

Moje trápenie ostalo. Ktovie koľko upírov behá po svete? Stella a Jacqueline ich vyhľadávajú. Je to moderné a chcú byťzaujímavé. Ale Tália? O nej by som to nepovedala. Je takáromantická, že by si nejaké nekalé počarovanie ani nepriznala. Musím si to zistiť niekde inde. Ale kde? Budem bojovať za nás za obe.

BOJ

Šla som si prevetrať hlavu k Váhu. Už sa zotmelo, ale navôkol

sa potulovalo ešte stále dosť ľudí. Chcela som premýšľať, ako sa

zbaviť jeho očí v mojej hlave. Namiesto toho som sa neustále

obzerala, či ho niekde nezbadám. Opantal ma pocit, že tam je.

Doma som utekala do izby získavať vedomosti z počítača. Tam je predsa všetko!

Samé hovädiny! Aj keď informácia o založení Aliancierešektu menšinového obyvateľstva – ARMO, v ktorej sa vedenia ujímajú upíri, snažia sa presadzovať svoje občianske práva a vydobyť si rešpekt, znela seriózne. Ostatné samé bájky. Poznámku, že s upírmi môžu zamávať čarodejnice, som sipoznačila na papier.

Čarodejnice. To by som mohla skúsiť. Vicina je síce veľmi pochybná čarodejnica, ja tieto ľudové liečiteľky nazývam šarlatánky, ale inak si s ňou vcelku viem pokecať, blbá nie je. Skončila medicínu a normálne liečila, kým u seba neobjavila tajomné schopnosti. No neviem, tým schopnostiam ja neverím. Ale opýtať sa môžem.

V noci sa mi zasa sníval. Ja s ním vybabrem!

V práci som už nemohla obsedieť. No musela som nahradiť ten včerajšok. Bohužiaľ, vychádzala som do tmy.

Neznášam krátke dni a dlhé noci, keď nemôžem pokojne spať. Bežne som spachtoš. Teraz som sa celú noc nepokojne prehadzovala.

Vicina má „ambulanciu“ v obchodnom dome na poschodí. Samozrejme, aj to mi prekáža. Ako môže pôsobiť vierohodne ambulancia otvorená v obchodnom dome? Ľudia sú stádo. Hlavne, že to má pekne oblepené tapetami so živými farbami a propaguje zdravý životný štýl. Zdravie a tajomné metódy, ako ho dosiahnuť alebo si ho udržať. Čáry-máry!

Vošla som dnu a rozhojdala zvonček nad dverami. Hneď po vstupe ma mala upokojiť ezoterická hudba. Taká brnkačka na nervy.

Vicina spracovávala zákazníčku, usadenú za stolom potiahnutým orgovánovým obrusom. Kývla mi. Naznačila, nech idem dozadu za záves rovnakej farby ako obrus.

Celá ambulancia žiarila optimistickými farbami. To jediné sa mi páčilo. Podvedome to vyvolávalo úsmev na tvári, čo je vcelku priaznivé. Vicina vedela, čo si o jej nadschopnostiach myslím, ale nevyčítala mi to. Nečakala, že jej každý hneď uverí.

„Teba by som tu dnes nečakala,“ začala prekvapená, keď sa zbavila zákazníčky.

„Čo si nemrkla do krištáľovej gule?“ provokovala som.

„Dáš si kávu?“ odignorovala moju narážku.

Namiesto odpovede som sa usmiala.

Sadli sme si ku káve, keď jej zas niekto zazvonil na dverách. Prevrátila oči, nahodila profesionálny úsmev a vošla do časti pre klientov pred závesom.

„Uži si!“ ešte mi kríkla od chrbta.

Popíjala som premýšľajúc, čo poviem.

„Chcela, aby som jej namiešala nápoj lásky,“ krútila neveriacky hlavou ľudová liečiteľka o chvíľu.

„To nevieš?“ akože opovržlivo som na ňu mrkla.

„To nie je moja parketa. Ale pozor! Sú aj takí,“ hovorila so vztýčeným ukazovákom, keď si sadala k studenej káve.

Ani ja som ešte nedopila. Neviem, aké schopnosti Vicina naozaj má, ale kávu robí zázračnú. Vychutnávam si ju.

„Neprišla si len tak,“ nahodila vševediaci výraz.

„Bingo! Mám otázky. Asi nie z tvojej brandže, ale možno mi poradíš,“ zatvárila som sa záhadne a čakala som, či sa nejako sprisahanecky nezapojí.

„Zápal pľúc,“ tipovala úplne mimo. Ale na druhej strane, prečo nepoužiť Táliu?

„Skoro. Ide skôr o to, čoho sú schopní upíri,“ začala som rýchlo rozmotávať.

Zastavila moje slová rukou: „Dúfam, že si si s niminezačala.“ Zdá sa, že aj Vicina patrí k mojej skupine ľudí.

„Ja nie!“ vykríkla som, ale vyznelo to v môj prospech. Vicina dobre vedela, aký mám názor na upírov. Alebo som ho aspoň donedávna mala.

„Tália?“ začala hádať.

„Je jedno, kto,“ odbila som ju. „Chcem zistiť, či je možné, aby ju ktosi zhypnotizoval, nech sa doňho zamiluje. Alebo aby naňho myslela, kam sa pohne. Jednoducho, čoho sú schopní a akým spôsobom alebo za akých okolností. A ako sa z toho tá dotyčná môže dostať? Či ju môžem zachrániť, alebo trebárs ako to odstrániť?“ sypalo sa zo mňa všetko nevypovedané, všetko, čo ma od nechcenej návštevy u Lokaja prenasledovalo a trápilo. Každá slabika ma oslobodzovala.

Asi som povedala priveľa. Vicina mlčala a skúmavo na mňa hľadela.

„Nie je na tebe žiadna stopa cudzieho zásahu a myseľ máš čistú. Takže o koho ide?“

Trochu mi odľahlo. „Vicina, nehádaj! Povedz, čo vieš,“naomenula som ju.

„Dobre. Viem, že toto naozaj nie je moja parketa, do upírov sa nestarám. Viem, že môžu zhypnotizovať a pohľadom sivynútiť vôľu. Aj to, že ich krv nebezpečne zvyšuje ich príťažlivosť v očiach obete. Ale čo s tým? To by si musela zájsť za inými.“

Začala som sa usmievať v očakávaní, že sa dozviem, za kým.

„Nie,“ odpovedala na moju nevyslovenú otázku. „Neradím ti to. Tí sa nesnažia pomáhať. Tvrdo zarábajú a poviem ti,“ sklonila sa bližšie ku mne, aby nás akože nikto nezačul, „sú schopní všetkého,“ šepkala. „Nevyhýbajú sa ani vražde. Súnebezpeční a je lepšie sa im vyhnúť. Nepoviem ti kto, ani kde!“ už sa narovnala a hovorila nahlas.

„Potrebujem to! Predsa nenechám nevinné dievča takto zmanipulovať. Myslí naňho, kade chodí, a ja som si istá, že ju nejako ovplyvnil!“ kričala som na ňu.

Pozerala na mňa šokovane, s roztiahnutými očami. „Tália!“ trafila klinec po hlavičke.

Stiahla som sa. Prišlo mi nepatričné takto zneužívaťkamarátku, nechcela som klamať.

Vicina to pochopila po svojom: „Vraj pomáha kúpeľ vmaterinej dúške, ale neručím za to. Ešte som to na nikomneskúšala. To len, ak ju zhypnotizoval, aby si dala hlavu do poriadku. Na krv... Netuším. Opýtaj sa Stelly a Jacqueline, vraj s čiernou mágiou už paktovali. Len som počula,“ Vicina vyzerala, že má naozaj strach.

Skúsim kúpeľ.

Šla som do lekárne v tom istom obchoďáku, o jedno poschodie vyššie. Vicina mi nepovedala dávkovanie, takže vychádzam z predpokladu, že čím viac, tým lepšie. Kúpila som desať balení. Dali mi na to len priesvitné igelitky, takže vzmysle hesla „náhoda je sviňa“ videla ma s nimi Vicina odchádzať. Lebo zdravý-nezdravý životný štýl, Vicina fajčí ako Turek. Aby si nezasmradila ambulanciu, postávala s cigaretkou na určenom mieste pri únikovom východe, ktorým som sa snažila nenápadne uniknúť.

Kývli sme si. No čo, na počestnosti a duševnom zdravíkamarátky mi predsa záleží.

Utekala som domov a napustila si vaňu. Naši boli prekvaení, obyčajne sa sprchujem hore. Vaňu si užívam, len keď nie sú doma. Čo býva v poslednom čase zriedka, keďže sú už na dôchodku.

Varila som to v troch veľkých hrncoch.

„Premrzla som,“ snažila som sa vysvetliť otcovi. Ale prečovývar z materinej dúšky? „Vicinina rada,“ začala som vysvetľovať.

Našťastie, otec len mávol rukou. Na šarlatánov má eštejednoznačnejší názor než ja. Nepotreboval viac počuť. Vicina ho sklamala. Úspešná študentka medicíny, s červeným diplomom, a takto zišla z cesty.

Vošla som do voňavého kúpeľa. Ktovie, ako dlho tam mám ležať?

Po pätnástich minútach mi stekal pot cícerkom a hlava sa mi krútila. Predstavovala som si Yorika. Ako sa mi smeje.

Vyšla som z vane a utekala hore do izby. Začala mi byť zima. Nepríjemný chladivý pocit prešiel do zimnice. Po tele sa vyhádzali svrbivé vyrážky, celá som sa triasla. Horúci kúpeľ príliš vysúša pleť, nestalo sa mi to prvýkrát. Svrbenie sastupňovalo, nemohla som to vydržať a rozškriabala sa na viacerých miestach do krvi. Niečo pre upírov. Ponuka dňa: čerstvé avoňavé, netreba hrýzť, samo tečie. Nikdy never šarlatánom!Natrela som sa mliekom po kúpeli, trochu to ustalo. Kedy zistím, či to zabralo? Ešte som si čítala o upíroch a drevených kolíkoch a zaspala som.

Nič sa mi nesnívalo! Žeby predsa?

Celú cestu do práce som myslela na toho prekliateho upíra! Najskôr som sa tešila, aké šťastie, že už ma to prešlo. Potom som sa do toho stále viac a viac zamotávala.

Táliu prepustili z nemocnice. Večer po práci som k nejzašla. Býva v ubytovni v garsónke. Začala som tým, že som sa chcela očistiť od kontaktu s upírmi a Vicina mi poradila, ako sa pravdepodobne zbaviť ich vplyvu. Môj krvavý kúpeľ ju strašne rozosmial.

„Jedno si zapamätaj, láska sa nedá vynútiť hypnózou! Bol ku mne milý a je láskavý,“ začala splietať zasnene, lebo aj ona mala pocit, že som s Vicinou chcela riešiť jej problém. Znemožnila mi tým rozhovor o Yorikovi. Prekliati upíri!

„Ani raz ťa nenavštívil v nemocnici!“ namietala som.

Rozosmiala sa. „Bol so mnou skoro stále. Aj keď si bola u mňa ty. Vedia sa pohybovať absolútne nehlučne aneskutočne rýchlo,“ bránila ho.

Mne bola predstava, že nás počúval, nepríjemná. Nie preto, čo sme hovorili. Ale mohol by sa to dozvedieť Yorik.

Tália mi chcela toho svojho predstaviť. Volá sa Radúz. Ako z rozprávky.

„Radšej nie. Vieš, že ja ich veľmi nemusím,“ odmietla som ju.

Bola sklamaná. Lenže predstava, že sa Yorik dozvie, ako sa zoznamujem s upírmi, by pre mňa znamenala porážku. Nech sú ako ostatní!

Pôjdem predsa len za tou Jacqueline. Keď si mám vybrať medzi Stellou a Jacqueline, ešte vždy mi Jacqueline pripadá normálnejšia. Zistím, aké má skúsenosti s čiernou mágiou.

Čierna mágia, to znelo vážne smiešne. Ešte smiešnejšie ako upír. Upír už až tak smiešne neznelo.

Volal mi otec, nech idem domov radšej MHD, lebo priVodnom diele vyčíňa nejaký vrah žien. Ešte to nám chýbalo! Hneď mi napadlo obviniť upírov. Niečo také krvavé a ohavné, na koho to hodiť? To už som Táliu nahnevala.

„Mŕtvoly by ani nenašli. A keď, tak upír by určitenevyplytval toľko krvi!“ Tália sa rozohnila, ako som ju ešte nevidela. Vážne je zamilovaná.

„Ale áno, aby zmiatol stopy,“ oponovala som. Takto sme sa rozlúčili.

Nasadla som na autobus a vystúpila takmer pri dome.Bývame na okraji mesta, vo vilovej štvrti. Nenechám sa predsa zavraždiť!

Večer som to videla v správach. Bola to už tretia obeť.Polícia zatiaľ držala vraždy v tajnosti, chceli zabrániť panike. Teraz žiadajú občanov o pomoc. Ženy vo veku dvadsať, dvadsaťsedem a tridsaťpäť rokov, dosť veľký rozptyl. Fešandy. Boliznásilnené a brutálne dobité. Ústa mali prelepené páskou apodrezal ich ako obetné kozy. Nakoniec im odtrhol hlavy. Našťastie, až po smrti. Jediné, čo zatiaľ vedia naisto, je, že to bol muž.

Holmes, ako si na to prišiel?

Majú zozbieraný dostatok biologického materiálu, aby ho usvedčili. Už ho len chytiť, taký detail. Z rozboru dôkazového materiálu psychológ predpokladá, že vrah koná premyslene. Páchateľ je stále neznámy, ale zistili, že je to maniak!Tramtadadám! Vyčkáva na osamelé ženy uprostred noci, na odľahlých miestach. Na jednom. Na Vodnom diele neďaleko nášho domu.

Asi si odpustím nočné prechádzky okolo Váhu. Tak blízko pri našom dome. Kto by to len mohol byť? Možno ho stretávam každý deň a možno sa aj zdravíme.

V práci sa všetko točilo okolo znásilnených žien. Všetcipozerali na mňa, akoby som to urobila ja, keď tam bývam. Ale mám poľahčujúcu okolnosť. Som žena. Takže pravdepodobne nevinná. Nikto ma nezabudol upozorniť, aby som tadiaľ domov nešla.

Nešla som domov. So Stellou som sa dohodla na stretnutí hneď po práci, lebo Jacqueline nemala čas a mňa ten môj čas už tlačil. Zlákala ma do baru na medziposchodí obchodného domu. Miesto viditeľné zovšadiaľ okrem prízemia, ktorému ležal na strope. Bar samotný strop nemal. Bol otvorený a celý presklený.

Stella sa musí za každú cenu pretŕčať. Trochu maprekvapila. Napriek hlbokému výstrihu na svojom tyrkysovo-obtiahnutom pulóvri, mala na krku šatku. Maskovala svoju pýchu – cucflek upíra.

„Zneužil ma, sviňa! Teraz sa mi vyhýba, bastard! Normálne sa mi zatajuje,“ vysvetľovala.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist