načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Kým príde mráz – Henning Mankell

Kým príde mráz

Elektronická kniha: Kým príde mráz
Autor: Henning Mankell

– Staršia žena uvidí muža v lesíku, ako podpaľuje labute. Muž ju zabije a zahrabe s Bibliou v ruke. Podľa otlačkov prstov ho identifikujú ako náboženského fanatika a podpaľača Janneka Langasa, ktorý ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  339
+
-
11,3
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma ELEKTRONICKÁ
KNIHA

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Marenčin PT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2018
Počet stran: 464
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-569-0290-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Staršia žena uvidí muža v lesíku, ako podpaľuje labute. Muž ju zabije a zahrabe s Bibliou v ruke. Podľa otlačkov prstov ho identifikujú ako náboženského fanatika a podpaľača Janneka Langasa, ktorý nedávno ušiel z psychiatrickej liečebne, no pod falošným menom má na účte v banke veľkú sumu peňazí.

Wallanderova dcéra Linda skončila školu a sťahuje sa späť do Ystadu. Prichádza za ňou jej priateľka Anna, jej stretnutie s Wallanderom je plné záhad a zakrátko zmizne. Langas sa podpáli a ukazuje sa, že spolu s Annou patrili do fanatickej kresťanskej sekty, ktorej členovia postupne umierajú. Kto je za vraždami a je Anna obeť – alebo spolupáchateľ?

Henning Mankell (1948 – 2015) je najčítanejší švédsky autor. Na celom svete sa predalo vyše tridsať miliónov jeho kníh. Veľa cestoval, žil striedavo vo Švédsku a v Mozambiku. Preslávil sa sériou o komisárovi Wallanderovi, v ktorej sa odráža jeho „snaha o pochopenie nášho strašného sveta a hľadanie spôsobov, ako ho zmeniť“.

Zařazeno v kategoriích
Henning Mankell - další tituly autora:
 (e-book)
Usměvavý muž Usměvavý muž
 (e-book)
Pátá žena Pátá žena
 (e-book)
O krok pozadu O krok pozadu
 (e-book)
Firewall Firewall
 (e-book)
Pyramida -- Příběhy Wallanderových začátků. Pyramida
Italské boty Italské boty
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Kým príde mráz

HENNING

MANKELL


Copyright © Henning Mankell, 2002

Published by agreement with Palco Media AB, Malmö,

and Copenhagen Literary Agency ApS, Copenhagen

© Marenčin PT, spol. s r. o., Bratislava, 2018

Jelenia 6, 811 05 Bratislava

marencin@marencin.sk www.marencin.sk

Translation © Adrián Takáč, 2018

Cover © Marenčin Media, 2018

Design © Marta Blehová, 2018

740. publikácia, 1. vydanie

ISBN 978-80-569-0290-5 (viaz.)

ISBN 978-80-569-0291-2 (ePDF)

ISBN 978-80-569-0292-9 (ePub)


 

Prológ

Jonestown, november 1978

Myšlienky ho pálili ako dážď dočervena rozpálených klincov. Bolesť bola takmer neznesiteľná. Aby sa upokojil, zúfalo sa snažil vyčistiť si myseľ. Čo ho najviac sužovalo? Odpoveď nemusel dlho hľadať. Poznal ju. Bol to strach. Strach, že Jim naňho vypustí svoje psy ako na štvanú zver, ktorou v skutočnosti naozaj bol. Jimových psov sa bál zo všetkého najviac. Počas celej tej dlhej noci z . na . novembra, keď už dlhšie nevládal bežať a ukryl sa vo zvyškoch spadnutého stromu, sa mu zdalo, že počuje blížiace sa psy.

Jim nikdy nikomu nedovolí utiecť, pomyslel si. Človek, ktorého som sa kedysi dávno rozhodol nasledovať, pretože vyzeral byť plný nekonečnej Božej lásky, sa teraz ukázal byť niekým úplne iným. Nenápadne nad ním zvíťazila temnota a stal sa Diablom, o ktorom stále kázal a pred ktorým nás varoval. To Diabol nám v pokore i utrpení bráni spojiť sa s Bohom. To, čo zo začiatku bola láska, sa teraz zmenilo na nenávisť. Mal som to pochopiť skôr. Sám Jim to predsa dal niekoľkokrát najavo. Povedal nám pravdu, nie však naraz, odhaľoval ju postupne, po malých kúskoch. Ale ani ja, ani nikto iný nechcel počuť, čo nám skutočne hovorí. Nikto nechcel čítať medzi riadkami. Je to moja chyba, pretože som sa rozhodol nechápať. Jimove kázne a posolstvá neboli iba o nevyhnutnej duchovnej príprave každého človeka predtým, než nadíde súdny deň. Hovoril nám predsa, že v každom okamihu musíme byť pripravení zomrieť.

Prerušil prúd myšlienok a v tme nastražil uši. Naozaj počuje vzdialený štekot psov? Nie, zatiaľ je štekot iba výplodom jeho ustráchanej fantázie. Vo svojej zmätenej mysli sa vrátil späť k udalostiam

 

z Jonestownu. Musel pochopiť, čo sa stalo. Jim bol ich vodca, ich pastier, ich ochranca. Nasledovali ho počas úteku z Kalifornie, keď už dlhšie nedokázali odolávať tlaku úradov a médií. V Guyane si mali splniť sen o slobodnom živote s Bohom, prírodou, spojení vzájomnou láskou. Na začiatku bolo všetko tak, ako im sľuboval Jim. Verili, že našli svoj raj. Niečo sa však zmenilo. Čo ak si v Guyane nakoniec nesplnia svoj sen? Čo ak tu budú mať rovnaké problémy ako v Kalifornii? Možno sa nebudú musieť vzdať iba tejto krajiny, ale aj svojich životov, aby spoločne s Bohom vytvorili to, čo si sľúbili. „Videl som to,“ povedal raz Jim. „Videl som viac než predtým. Súdny deň je blízko. Aby nás ten ničivý vír nevtiahol dnu, musíme umrieť. Iba smrť nám totiž umožní prežiť tú skazu.“

Mali spáchať samovraždu. Keď sa Jim prvýkrát postavil do kazateľnice a rozprával im o tom, neznelo to vôbec hrozivo. Najprv rodičia podajú deťom rozriedený kyanid zo zásob, ktoré mal Jim uschované vo veľkých plastových nádobách vo svojom dome.

Potom si sami vezmú jed a tým, ktorí v poslednej chvíli na okamih zaváhajú a stratia vieru, pomôže Jim a jeho najbližší stúpenci. Ak im jed dôjde, pomôžu si zbraňami.

Jim sa postará o to, aby všetci umreli – a nakoniec si sám priloží pištoľ ku hlave.

Ležal pod stromom v tropickom teple a sťažka dýchal. Celý čas sa snažil začuť Jimove psy. Tie veľké obludy s krvavými očami, ktorých sa všetci báli. Jim vravieval, že tí, ktorí sa rozhodli žiť na jeho farnosti a utiekli spolu s ním z Kalifornie do divokej Guyany, musia kráčať po ceste určenej Bohom. Po ceste, ktorá bola správna podľa reverenda Jima Warrena Jonesa.

Všetko to znelo tak dobre, pomyslel si. Nikto okrem Jima nedokázal vysloviť slová ako smrť, samovražda, kyanid a zbrane tak, aby nezneli strašidelne, ale pôsobili upokojujúco.

Pri tej predstave ho striaslo. Jim musel vidieť všetkých mŕtvych. Určite vie, že som utiekol, a pošle na mňa psy. Ťažoba týchto myš

  lienok naňho naplno doľahla. Všetci tí mŕtvi. Začali mu tiecť slzy. Až teraz si naplno uvedomil, čo sa stalo. Všetci umreli, aj Maria s dievčatkom. Všetci. Nemohol tomu uveriť. S Mariou si o tom po nociach šepkali. Z Jima sa stával blázon. Nebol to ten charizmatický muž, ktorý ich raz k sebe prilákal a sľúbil im objavenie zmyslu života a vykúpenie, ak sa pripoja k Chrámu ľudu, Jimovmu dielu. Vybavil si Jimove slová o tom, ako je jediným šťastím v živote človeka viera v Boha, Krista a vo všetko, čo nás čaká po tomto pozemskom živote, ktorý o chvíľu, našťastie, skončí. Maria to povedala jasne: „Jimove oči začínajú blúdiť. Už sa na nás viac nedíva. Akoby sa pozeral priamo cez nás a jeho oči sú chladné, neprajúce nič dobré.“

Po nociach si šepkávali, že by možno mali odísť. Ráno si však stále hovorievali, že predsa nemôžu opustiť život, ktorý si zvolili. Veď Jim bude čoskoro taký ako predtým. Prežíva krízu, ale jeho slabosť ho čoskoro opustí. Jim bol zo všetkých najsilnejší. Bez neho by nemohli žiť v tomto raji. Rukou sa zahnal na chrobáka, ktorý mu sadol na spotenú tvár. Džungľa bola teplá, vlhká. Hmyz sa začal rojiť zo všetkých strán. Nohou nevedomky stúpil na konár na zemi. Zľakol sa a vyskočil, pretože si myslel, že to je had. V Guyane je množstvo jedovatých hadov. Za posledné tri mesiace hady uhryzli dvoch členov ich kolónie. Ich nohy neuveriteľne napuchli, sčerneli a nakoniec na rôznych miestach popraskali. Rany neznesiteľne páchli. Jedna z obetí, žena z Arkansasu, umrela. Pochovali ju na svojom skromnom cintoríne a Jim mal potom veľkú kázeň o časoch, keď so svojou cirkvou Chrám ľudu prišiel do San Francisca a rýchlo sa preslávil ako výnimočný kňaz.

V mysli sa mu vynoril obraz jasnejší ako všetko ostatné v jeho živote. Spomienka na časy, keď opustil rodinu a alkohol, drogy a zlé svedomie z neho urobili trosku. Nemal chuť ďalej žiť. Rozhodol sa zomrieť, hodiť sa pod nákladné auto alebo vlak a urobiť za všetkým

 

bodku. Nikomu by nechýbal, zo všetkých najmenej sebe samému.

Práve počas jednej z posledných potuliek mestom, keď sa snažil

rozlúčiť sa s ľuďmi, ktorých aj tak nezaujímalo, či žije alebo nie,

náhodou prechádzal okolo sídla Chrámu ľudu. „Bola to Božia pre

zieravosť,“ vysvetľoval mu neskôr Jim, „to Boh ťa uvidel a rozhodol,

že si jedným z vyvolených, ktorí sú požehnaní prežiť svoj život cez

neho.“ Doteraz netušil, čo ho vtedy priviedlo vstúpiť do toho domu,

ktorý vlastne vôbec nepripomínal kostol alebo chrám. Nevedel to

ani teraz, keď bolo všetkému koniec a on ležal pod stromom a čakal,

že ho Jimove psy nájdu a roztrhajú na kusy.

Pomyslel si, že by sa mal opäť dať na útek. Nedokázal však

opustiť svoj úkryt. Nedokázal opustiť Mariu s dievčatkom. Už raz

v živote jedno dieťa opustil. Nemohlo sa to zopakovať. K čomu to

dnes vlastne došlo? Ráno všetci vstali skoro ako zvyčajne. Zišli sa

pri kazateľnici pred Jimovým domom a čakali. Dvere však ostali

zatvorené, čo v poslednom čase bývalo zvykom. Každý sa pomodlil

sám za seba, všetkých deväťstodvadsať dospelých a tristodvadsať

detí z kolónie. Potom sa ujali svojich pracovných povinností. Prežil

iba vďaka tomu, že sa v ten deň spolu s ďalšími dvoma osadník

mi vybral hľadať dve stratené kravy. Keď sa vtedy lúčil s Mariou

a dievčatkom, ani len nepomyslel na to, že by im mohlo hroziť

nejaké nebezpečenstvo. Až keď prišli na druhú stranu rokliny, ktorá

predstavovala vonkajšiu hranicu medzi ich osadou a okolitým

dažďovým pralesom, pochopili, že sa niečo deje. Zarazili sa, keď

z osady začuli streľbu, dokonca sa im zdalo, že medzi ohlušujúcim

vreskotom všadeprítomných vtákov počujú aj ľudský krik. Vymeni

li si nechápavé pohľady a rozbehli sa späť dolu roklinou. Po chvíli

sa od nich oddelil a nevedel, či pokračovali ďalej smerom k osade,

alebo sa rozhodli vziať nohy na plecia a zachrániť si krky. Keď vyšiel

z tieňa veľkého stromu a vyliezol na živý plot oddeľujúci ovocnú

záhradu od zvyšku osady, všade bolo ticho. Až príliš ticho. Nikto

nezbieral ovocie. Vlastne tu nebol vôbec nikto. Rozbehol sa smerom

  k domu a už chápal, že sa stalo niečo hrozné. Dvere na dome sa otvorili. Von vyšiel Jim. Nevyžarovala z neho láska, v očiach sa mu zračila nenávisť, ako to v poslednom čase bývalo.

Cítil, že mu tuhnú nohy, a opatrne sa pretočil. Celý čas nastražoval uši, či nezačuje Jimove psy. Počul však iba cvrlikanie cvrčkov a vrešťanie nočných vtákov poletujúcich nad jeho hlavou. Opäť sa v myšlienkach vrátil k nedávnym udalostiam. Keď bežal cez ovocný sad, spomenul si na to, čo bolo podľa Jima jedinou možnosťou človeka, ako dosiahnuť Božie milosrdenstvo. Človek vraj musí vložiť svoj život do rúk Božích. Urobil tak a okrem svojho života do nich vložil aj modlitbu: Bože, ochráň Mariu a dievčatko, nech už sa stalo čokoľvek. Boh ho však nevyslyšal. Spomínal si, že keď na okraji rokliny začuli streľbu, na krátky okamih dúfal, že po sebe strieľajú Jim a Boh.

Keď pribehol na zaprášenú ulicu v Jonestowne, chvíľu to naozaj vyzeralo ako výsledok prestrelky medzi Bohom a pastorom Jimom Warrenom Jonesom. Potom si však uvedomil, že Boha nevidí. Bol tam iba Jim, jeho psiská zavreté v búdach zúrivo štekali a všade navôkol na zemi ležali ľudia, už na prvý pohľad bez známok života. Vyzeralo to, akoby ich k zemi zrazila obrovská nebeská päsť. Jim Jones a jeho najbližší stúpenci, šestica bratov, ktorá ho všade nasledovala a plnila úlohu jeho osobnej stráže, sa prechádzali medzi telami a strieľali do detí, ktoré sa zúfalo snažili odplaziť od svojich umierajúcich rodičov. Začal pobehovať okolo hŕby tiel a hľadať Mariu a dievčatko, ale bezvýsledne. Až keď zavolal meno svojej milovanej, Jim si ho všimol a začal naňho kričať. Otočil sa a videl, ako naňho pastor namieril pištoľ. Delilo ich asi dvadsať metrov a medzi nimi na zaprášenej hnedej zemi ležali mŕtvi, jeho priatelia, kŕčovito vykrútení s bolestivými grimasami na tvárach. Jim zdvihol ruku s pištoľou, zovrel ju v oboch dlaniach a vystrelil. Guľka ho minula. Kým Jim stihol druhýkrát vystreliť, on bol už na úteku.

 

Za sebou počul Jimov rozzúrený krik a niekoľko ďalších výstrelov. Akoby zázrakom ho nič netra lo, potkýnal sa o mŕtvoly a bez prestávky upaľoval, až kým sa nezotmelo. Nakoniec našiel toto útočisko pod stromom. Stále nevedel, či je jediný, kto masaker prežil. Kde sú Maria s dievčatkom? Prečo prežil iba on? Mohol by jeden jediný človek prežiť súdny deň? Nerozumel tomu. Vedel však, že to nebol iba sen.

Začalo svitať. Na listoch sa postupne tvorila rosa. Vtedy si uvedomil, že Jim naňho nepošle svoje psy. Vstal a ponaťahoval si zmeravené nohy. Potom sa vybral smerom k osade. Bol veľmi unavený, potácal sa a umieral od smädu. Stále bolo všade ticho. Psy musia byť mŕtve, pomyslel si. Jim hovoril, že nikto neprežije. Ani psy. Preliezol cez plot a rozbehol sa. Na zemi pred ním ležali prvé mŕtvoly – tí, čo sa snažili utiecť. Na ich chrbtoch videl strelné rany.

Pristavil sa pri jednej z mŕtvol, mužovi ležiacom doluznačky. Opatrne sa k nemu na trasľavých nohách zohol a otočil ho. Jim mu hľadel priamo do očí. Jeho pohľad už neuteká do všetkých strán, pomyslel si. Pastor Jim mi opäť hľadí do očí. Ani nežmurká. Aká hlúposť, zarazil sa. Mŕtvi predsa nežmurkajú. Zrazu dostal chuť udrieť ho, kopnúť Jima priamo do tváre. Neurobil to. Namiesto toho sa postavil, jediný žijúci v mori mŕtvol, a vydal sa hľadať Mariu a dievčatko. Po chvíli ich našiel.

Maria sa snažila ujsť. Po strele do chrbta padla tvárou na zem. V rukách stále držala dievčatko. Kľakol si na zem a rozplakal sa. Už mi nič neostalo, pomyslel si. Jim urobil z nášho raja peklo.

Ostal pri Marii, až kým nad miestom nezačal krúžiť vrtuľník. Vtedy sa postavil a odišiel. Spomenul si na niečo, čo raz krátko po ich príchode do Guyany, keď sa ešte všetko zdalo skvelé, povedal Jim: „Pravdu o človeku je možné vycítiť rovnako ľahko, ako ju vidieť alebo počuť. Diabol ukrytý v ľudskom tele smrdí ako síra. Ak cítiš síru, vytiahni kríž.“

 

Nevedel, čo ho čaká. Bál sa toho, čo má prísť. Zo všetkého najviac však premýšľal, ako zaplní tú obrovskú prázdnotu, ktorú v ňom zanechali Boh a pastor Jim Jones.

 

Časť  Úhoria tma

1

Krátko po deviatej hodine . augusta  sa rozfúkal silný vietor. Hladina jazera Marebosjön na južnej strane údolia Rommeleåsen sa rozvlnila. Muž stojaci v tieni pri brehu sa vystretou rukou snažil zistiť, odkiaľ fúka vietor. S potešením si uvedomil, že fúka takmer priamo z juhu. Vybral si teda správne miesto na umiestnenie návnady a prilákanie zvierat, ktoré sa čoskoro chystal obetovať.

Posadil sa na kameň, cez ktorý si predtým prehodil tričko, aby mu nebola zima na zadok. Mesiac bol vo svojej poslednej štvrti. Cez oblačnú prikrývku z oblohy neprenikalo žiadne svetlo. Úhoria tma, zamyslel sa. Tak volal toto počasie môj kamarát z detstva. Úhory počas augustových nocí začínajú migrovať. Práve vtedy sa nechávajú chytiť do nachystaných sietí. Slučka sa uťahuje.

Započúval sa do tmy. Jeho citlivé uši v diaľke zachytili zvuk automobilu. Inak bolo všade ticho. Z vrecka nohavíc vytiahol lampu a posvietil si na okolitý breh a vodu.

Už ich videl prichádzať. V diaľke sa na vodnej hladine mihli dva biele fľaky. Vedel, že čoskoro ich bude oveľa viac.

Vypol lampu a v hlave, svojom vernom a poslušnom služobníkovi, začal premýšľať, koľko je hodín. Tri minúty po deviatej, pomyslel si. Potom sa pozrel na zápästie. Hodinky v tme zasvietili. Tri minúty po deviatej. Nemýlil sa. Samozrejme, že sa nemýlil. O pol hodiny bude po všetkom a on už nebude musieť dlhšie čakať. Život ho naučil, že nielen ľudia majú potrebu byť presní. Aj zvieratá to dokážu.

Príprava na dnešný večer mu trvala tri mesiace. Pomaly a metodicky ich naučil zvyknúť si na jeho prítomnosť. Spriatelil sa s nimi.

 

To bola jeho najsilnejšia stránka. Ku každému sa vedel správať priateľsky.

Nielen k ľuďom, ale aj k zvieratám. Správal sa ako priateľ a nikto nevedel, čo si v skutočnosti myslí. Opäť zapol baterku. Bielych fľakov už bolo viac a zväčšovali sa.

Blížili sa k brehu. Jeho čakanie sa už o chvíľu skončí. Zasvietil smerom k brehu. Stáli tam dve plechovky s benzínom a kúsky chleba, ktoré predtým rozsypal po brehu. Vypol baterku a čakal.

Keď nastal čas, konal presne tak pokojne a metodicky, ako si naplánoval.

Na breh prileteli labute. Hádzali sa na kúsky chleba a nevšimli si človeka stojaceho obďaleč. Alebo im neprekážal, pretože si mysleli, že pre ne nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo. Už viac nerozsvietil baterku, namiesto toho si nasadil okuliare s nočným videním. Na pláž priletelo šesť labutí, tri páry. Dve labute oddychovali, ostatné si čistili pierka alebo zobákmi hľadali kúsky chleba. Nastal čas.

Postavil sa, chytil do rúk plechovky a začal na labute striekať benzín. Než sa stihli spamätať, zamávať krídlami a vzlietnuť, odhodil jednu nádobu a druhú zapálil. Benzín na krídlach vtákov okamžite vzplanul. Ako okrídlené horiace gule sa snažili odletieť ponad jazero preč, do bezpečia. Snažil sa za xovať si v mysli obraz toho, čo videl a počul. Kričiace vtáky. Zbesilý trepot krídel nad hladinou jazera.

Pád do vody. Dymiace krídla. Smrť. Znejú ako pokazené trúbky, napadlo mu. Tak si bude pamätať ich posledný vreskot.

Celé sa to udialo príliš rýchlo. Počas jednej minúty zapálil kŕdeľ labutí, videl ich letieť preč a padať do vody. Nakoniec bola opäť všade tma a ticho. Bol spokojný. Išlo to dobre. Tento večer sa zatiaľ vyvíjal podľa plánu; toto bol príjemný začiatok.

Nádoby od spreja zahodil do piesku. Do batoha si napchal tričko, na ktorom predtým sedel, a posvietil si okolo seba, aby sa ubezpečil, že tu nič nezabudol. Keď si bol istý, že za sebou nezanechal žiad

 

ne stopy, z vrecka bundy vytiahol mobilný telefón. Ten kúpil pred niekoľkými dňami v Kodani. Nemalo by byť možné vystopovať ho. Vytočil číslo a čakal.

Keď mu zdvihli, požiadal o prepojenie na políciu. Telefonát bol krátky. Hneď potom odhodil mobil do jazera, nasadil si batoh na chrbát a zmizol v tme.

Vietor začal fúkať z východu a naberať na sile.

2

Linda Caroline Wallanderová v tento teplý deň na konci augusta premýšľala o tom, či má nejaké spoločné črty s otcom, ktorého doteraz poriadne nepoznala, a to i napriek tomu, že čoskoro bude mať tridsať rokov a mala by teda vedieť, čo je zač. Pýtala sa, niekedy ho doslova bombardovala otázkami s nádejou na odpoveď, ale on len pokrčil ramenami a vyhýbavo odvetil, že on sa zo všetkého najviac podobá na svojho vlastného otca, jej starého otca. Tieto rozhovory o podobenstve sa niekedy menili na ostrejšie výmeny názorov, alebo rovno vyúsťovali do prudkých hádok. Väčšinou však utíchli rovnako rýchlo, ako vznikli. Na podobné veci takmer zakaždým onedlho zabudla a nazdávala sa, že ani jej otec nad nimi úpenlivo nepremýšľa.

Na jednu hádku z tohto leta však nedokázala zabudnúť. Išlo o úplnú maličkosť, ale napriek tomu sa jej v hlave vynorili spomienky z detstva a dospievania, ktoré už úplne potlačila. V ten deň na začiatku júla, keď sa vrátila zo Štokholmu do Ystadu, sa začali hádať práve pre spomienky. Keď bola malá, raz spolu cestovali do Bornholmu.

Jej otec Kurt, jej mama Mona a ona. Mala vtedy asi šesť alebo sedem rokov. Dôvodom ich hlúpej hádky bolo, či v ten deň fúkal vietor, alebo nie. K spomienkam na Bornholm sa dostali počas rozhovoru pri večeri, ktorú si v príjemnom letnom vánku vychutnávali na svojom polorozpadnutom balkóne. Otec tvrdil, že Linda dostala

  morskú chorobu a povracala si bundu. Linda si však pamätala iba pokojné modré more s hladinou ako zrkadlo. V Bornholme boli iba raz v živote, takže si tú cestu nemohli pomýliť so žiadnym iným výletom. Jej mama nemala rada plavby loďou a jej otec si spomenul, že ho vtedy prekvapilo jej rozhodnutie ísť do Bornholmu s nimi.

V ten večer sa Linde po búrlivej hádke zaspávalo iba ťažko. O dva mesiace má začať pracovať ako kadetka na policajnej stanici v Ystade. Ukončila policajnú akadémiu v Štokholme a najradšej by už dávno pracovala na polícii. Teraz v lete sa nudila a otec sa jej nemohol veľa venovať, pretože si väčšinu svojej dovolenky vyčerpal už v máji. Myslel si, že si kúpi dom a bude si musieť vziať voľno, aby sa tam presťahoval. Chcel si kúpiť dom v dedinke Svarte, preč od ľudí, blízko pri mori. Pri podpisovaní zmluvy si to však majiteľka domu na poslednú chvíľu rozmyslela. Odrazu si uvedomila, že sa nechce rozlúčiť so svojimi ružičkami a rododendronmi a predať dom nejakému neznámemu človeku, čo vyzerá úplne nezaujato a rozpráva o tom, ako raz možno postaví pri dome búdu psovi, ktorého si raz možno kúpi. Majiteľka odstúpila od predaja, ale maklér otcovi navrhoval, aby sa napriek tomu snažil dom kúpiť, alebo aspoň žiadať odškodné, ale ten sa už s domom, do ktorého sa nikdy nenasťahuje, v myšlienkach rozlúčil.

Zvyšok toho chladného a veterného dovolenkového mesiaca strávil hľadaním nového bývania. Ostatné domy však boli buď pridrahé, alebo nespĺňali jeho predstavy o dome, o akom sníval počas dlhých rokov strávených na ulici Mariagatan v meste Ystad. Byt si teda nechal a začal vážne pochybovať o tom, že sa odtiaľ ešte niekedy dostane. Keď bola Linda v poslednom semestri na policajnej akadémii, v jeden víkend nasadol do auta, odcestoval do Štokholmu a auto naplnil všetkými vecami, ktoré si chcela zobrať domov. V septembri dostane byt, ale dovtedy bude bývať vo svojej starej detskej izbe.

Hneď po jej príchode si začali liezť na nervy. Linda bola netr

 

pezlivá a chcela, aby otec zaťahal za nitky a umožnil jej začať pracovať na polícii čo najskôr. Otec sa o tom raz rozprával so svojou šéou Lisou Holgerssonovou, ale tá nemohla nič urobiť. Polícii by sa zišli noví kadeti, pretože práce bolo veľa a ľudí málo, lenže peňazí nemali nazvyš a nemohli by ju ešte zaplatiť. Nemohla preto začať pracovať skôr ako desiateho septembra, aj keď ju potrebovali hneď teraz.

Linda počas leta obnovila dve staré priateľstvá ešte z čias puberty. Jedného dňa počas prechádzky v meste stretla svoju kamarátku Zebu, ktorú prezývali Zebra. Linda ju najprv nespoznala. Bola ostrihaná nakrátko a jej pôvodne čierne vlasy boli teraz červené. Zeba pochádzala z Iránu a na základnej škole spolu chodili do rovnakej triedy.

Keď sa stretli, Zebra tlačila detský kočík. Išli spolu do cukrárne na kávu.

Zebra sa vyučila za čašníčku a neskôr otehotnela s Marcusom, ktorého Linda tiež poznala. Marcus mal rád exotické ovocie a už v devätnástich rokoch založil na východnej strane Ystadu ovocnú škôlku. Ich vzťah stroskotal a syn ostal Zebre. Dlho sa rozprávali, ale chlapec potom začal nariekať a kričať tak intenzívne, až museli vyjsť na ulicu a rozlúčiť sa. Po tomto náhodnom stretnutí však ostali v kontakte a Linda si všimla, že nie je taká neposedná, pretože sa jej opäť podarilo oživiť vzťahy z čias, keď bola malá a Ystad bol pre ňu celý svet.

Keď sa po ulici Mariagatan vracala späť domov zo stretnutia so Zebrou, náhle začalo pršať. Pred dažďom sa ukryla v obchode s oblečením. Kým čakala, že prestane pršať, v telefónnom zozname hľadala číslo Anny Westinovej. Našla ho a znervóznela. Anna s ňou nebola v kontakte takmer desať rokov. Ich blízke priateľstvo sa náhle a škaredo skončilo po tom, čo sa obe zaľúbili do toho istého chlapca. Neskôr, keď city ochladli a zabudlo sa na ne, sa ho snažili obnoviť. Niečo im však do toho vošlo a nakoniec to nechali tak. V posled

  ných rokoch Linda na Annu myslela iba zriedkavo. Zebra v nej však prebudila spomienky a Linda sa dokonca potešila, keď zistila, že Anna ešte stále býva v Ystade, neďaleko výjazdu na Österlen.

Ešte v ten večer jej Linda zavolala a o niekoľko dní sa stretli. Potom sa začali stretávať niekoľkokrát do týždňa, niekedy všetky tri, no najčastejšie iba Anna s Lindou. Anna bývala sama a žila zo študentskej podpory, ktorou si len horko-ťažko dokázala zaplatiť štúdium medicíny.

Linde sa zdalo, že Anna je ešte bojazlivejšia, ako keď spolu vyrastali. Jej otec ich opustil, keď mala Anna päť alebo šesť rokov. Potom sa im už nikdy neozval. Annina mama bývala na vidieku v Löderupe, neďaleko miesta, kde býval aj Lindin starý otec, ktorý svoje dni trávil maľovaním nekonečného množstva obrazov. Anna sa zdanlivo potešila, keď ju Linda kontaktovala a oznámila jej, že sa vrátila do Ystadu. Linda však zistila, že pri svojej bývalej priateľke musí byť opatrná. Cítila z nej akýsi nepokoj, ako keby sa niečoho bála. Linda sa s ňou nemohla priveľmi zblížiť. V spoločnosti Zebry, jej syna a Anny sa Linde podarilo prežiť to nudné dlhé leto, no už sa nemohla dočkať práce na polícii. Tešila sa na tučnú pani Lundbergovú, ktorá sa stará o sklad a vydá jej policajnú uniformu a ostatnú výbavu.

Jej otec v lete pracoval takmer nepretržite, ale nedarilo sa mu vyriešiť sériu ozbrojených bankových a poštových lúpeží v Ystade a jeho okolí. Linda dokonca začula čosi o použití dynamitu v dobre naplánovanej operácii. Keď večer zaspal, Linda si zvykla čítať jeho poznámky a listovať v priečinku o vyšetrovaní, ktorý väčšinou mával so sebou. Na otázku, na čom pracuje, obyčajne odpovedal vyhýbavo. Ešte stále nebola policajtka a s otázkami musela počkať do septembra.

Leto pomaly plynulo. V jeden augustový deň prišiel otec domov skôr z práce a povedal, že mu volal maklér. Vraj preňho našiel dom, ktorý sa mu určite bude páčiť. Stál blízko pláže Mossby, na kopci pri

 

mori. Opýtal sa Lindy, či sa naň chce ísť pozrieť. Tá zavolala Zebre a presunula ich plánované stretnutie na iný deň.

Nasadli do otcovho Peugeotu a vyrazili na západ. V ten deň bolo more sivé a naznačovalo, že o chvíľu príde jeseň.

3

Dom bol prázdny, okná prebité fošňami. Väčšina škridiel bola preč, z jednej rímsy ostala iba polovica. Dom stál na kopci so šírym výhľadom na more. Na Lindu pôsobil osamelo a nemilosrdne. V tomto dome jej otec bývať nemôže, tu by ho zožrali jeho démoni. Akých démonov vlastne má? Zamyslela sa nad tým, čo ho najviac trápi. Snažila sa zostaviť zoznam jeho problémov. Najhoršie sú samota, rastúca nadváha a boľavé kĺby. A ďalej? Zavrhla túto myšlienku a úkosom sa pozrela na otca, ktorý sa prechádzal po záhrade a obhliadal si dom. Vietor fúkal iba slabo, takmer nežne hladil koruny niekoľkých vysokých bukov. Blízko nich sa rozprestieralo more. Linda prižmúrila oči a na obzore zbadala loďku. Kurt Wallander si premeral svoju dcéru.

„Keď žmúriš, si ako ja.“

„Iba vtedy?“

Kráčali ďalej. Za domom našli zvyšky starej rozpadnutej pohovky. Medzi pružinami prebehol hraboš. Otec sa rozhliadol a pokrútil hlavou.

„Prečo sa naozaj chcem presťahovať na vidiek?“

„Mám sa ťa to opýtať ja? Tak to urobím. Prečo sa chceš presťahovať na vidiek?“

„Celý život snívam o tom, že keď ráno vstanem, vyleziem z postele a vyštím sa priamo na dvore.“

Pobavene sa naňho pozrela.

„Iba preto?“

„Existuje snáď lepší dôvod? Ideme preč?“

„Urobme ešte jedno kolo.“

 

Tentoraz si dom začala všímať s väčším záujmom, ako keby ona bola potenciálnym kupcom a jej otec maklérom. Začala ňuchať ako lovecký pes.

„Koľko stojí tento dom?“

„Štyristotisíc.“

Pokrútila hlavou.

„Nežartujem.“

„Máš toľko peňazí?“

„Nie, ale banka mi sľúbila hypotéku. Dôverujú mi. Poznajú ma ako policajta, ktorý sa celý život správa svedomito. Je mi trochu ľúto, že sa mi toto miesto až tak nepáči. Prázdny dom je rovnako deprimujúci ako osamelý človek.“

Pobrali sa odtiaľ preč. Linda si cestou všimla vývesnú tabuľu s nápisom „Pláž Mossby“. Otec sa na ňu zahľadel.

„Chceš tam ísť?“

„Áno. Ak máš čas.“

Na parkovisku pri pláži stál osamotený obytný príves. Stánok bol zavretý. Na polorozpadnutých plastových stoličkách pred prívesom sedeli muž a žena hovoriaci po nemecky. Medzi nimi bol malý stolík, hrali karty a tvárili sa pri tom veľmi koncentrovane. Linda a Kurt Wallanderovci išli k pláži.

Práve na tomto mieste mu pred niekoľkými rokmi povedala o svojom rozhodnutí. Rozhodla sa, že nebude čalúniť nábytok, a veľa nádejí nevkladala ani do svojho sna stať sa herečkou. Už ani nechce cestovať okolo sveta, aj tak ju to nikdy nebavilo. Aj keď už odvtedy ubehlo veľa času a spomienky vybledli, raz sa zaľúbila do chlapca z Kene, ktorý v Lunde študoval medicínu. Po štúdiách odcestoval domov, no ona ho nenasledovala. Linda sa snažila nájsť recept na život u svojej mamy Mony. Našla v nej však iba ženu, ktorá nikdy nič nedotiahla do konca. Mona chcela dve deti, mala iba jedno. Myslela si, že Kurt Wallander bude jej jediná, celoživotná láska. Rozviedli sa a ona sa znovu vydala, tentoraz za účtovníka na

 

invalidnom dôchodku, ktorý bol vášnivým golfovým hráčom. Teraz spolu žili v Malmö.

Po sklamaní vo vlastnej mame sa Linda s novým zápalom začala zaujímať o svojho otca, kriminalistu, ktorý ju zakaždým zabudol vyzdvihnúť na letisku, keď prišla na návštevu. Dala mu preto prezývku Muž-ktorý-stále-zabudne-že-existujem. Ten, kto nikdy nemal čas. Napriek tomu pochopila, že po smrti starého otca bol jej najbližším človekom. Stále si však uvedomovala, že aj napriek vzájomnej blízkosti je medzi nimi priepasť, ktorú možno nikdy neprekonajú. Raz ráno sa zobudila a vedela, čo chce so svojím životom urobiť – stať sa policajtom ako jej otec. Rok si svoje plány nechávala iba pre seba, povedala o nich iba vtedajšiemu priateľovi, a keď bola pevne rozhodnutá, rozišla sa s ním, odcestovala na juh Švédska do Skåne, zavolala otca na túto pláž a o všetkom mu povedala. Dodnes nezabudla na jeho prekvapenú reakciu. Požiadal ju o chvíľu strpenia, musel si premyslieť, čo si o jej rozhodnutí naozaj myslí. Vtedy odrazu zneistela. Predtým si celý čas myslela, že sa poteší. Počas tej krátkej minúty, keď k nej stál otočený chrbtom a rednúce vlasy mu viali vo vetre, sa pripravovala na možnú hádku. Ale keď sa otočil a usmial sa, vedela.

Zišli dolu na pláž. Linda vložila nohu do odtlačku konskej podkovy. Kurt sledoval čajku nad ich hlavami, ktorá sa snažila letieť proti vetru a chvíľu zdanlivo stála na mieste.

„Čo si o tom myslíš?“ nadhodila Linda.

„O čom? O dome?“

„O tom, že onedlho začnem nosiť uniformu.“

„Popravde, neviem si to veľmi predstaviť. Viem však, že z toho budem v strese.

„Prečo v strese?“

„Asi preto, že viem, ako sa budeš cítiť. Obliecť si uniformu nie je žiadna veda. Ukázať sa v nej na verejnosti je už ťažšie. Vieš, že si ťa všetci všímajú. Si policajtka, zodpovedná za poriadok na ulici

  a v prípade potreby musíš byť pripravená riešiť kon ikty. Viem, čo ťa čaká.“

„Nebojím sa.“

„Nehovorím o strachu. Hovorím o tom, že keď si raz nasadíš uniformu, prischne ti už navždy.“

V duchu uznala, že zrejme má pravdu.

„Ako myslíš, že to pôjde?“

„Na škole sa ti darilo. Bude sa aj tu. Je to celé v tvojich rukách.“

Prechádzali sa po pláži. Povedala mu, že o niekoľko dní odcestuje do Štokholmu. Jej ročník mal záverečný ples, po ktorom sa všetci de nitívne rozpŕchnu do rôznych policajných okrskov v krajine.

„My sme žiadny ples nemali,“ zašomral. „Keď som začínal, takmer nič nás neučili. Doteraz neviem, ako za mojich mladých čias určovali, kto sa hodí na pešiaka a kto do kancelárie. Asi na základe hrubej sily a hlúposti kandidáta. Ale pamätám si, že som to oslávil pivom, keď som dostal uniformu. Jasné, že nie na ulici. U kamaráta, ktorý býval na Södra Förstadsgatan v Malmö.“

Pokrútil hlavou. Linda nevedela určiť, či ho tá spomienka potešila, alebo zarmútila.

„Vtedy som ešte býval doma. Myslel som si, že otec zošalie, keď ma uvidí v uniforme.“

„Prečo bol tak proti tomu, že si sa stal policajtom?“

„Pochopil som to, až keď umrel. Oklamal ma.“

Linda skamenela.

„Oklamal?“

Usmial sa na ňu.

„V skutočnosti bol rád, že sa zo mňa stal policajt. Bavil sa tým, že ma držal v neistote. A že sa mu to darilo.“

„To nemôže byť pravda.“

„Nikto nepoznal môjho otca lepšie než ja. Viem, že mám pravdu. Môj otec bol šibal. Krásne šibnutý otec. Jediný, ktorého som kedy mal.“

 

Pobrali sa späť k autu. Mraky sa roztiahli. S prvými slnečnými lúčmi sa citeľne oteplilo. Dvojica Nemcov ani nezdvihla pohľad od kariet, keď prechádzali okolo. Pri aute sa pozrel na hodinky.

„Ponáhľaš sa domov?“ opýtal sa.

„Neviem sa dočkať, kedy začnem pracovať. To je všetko. Prečo sa pýtaš, či sa ponáhľam? Som iba netrpezlivá.“

„Musím vybaviť istú záležitosť. Poviem ti o tom v aute.“

Autom vyšli na cestu Trelleborgsvägen a pokračovali popri vstupnej bráne zámku v Charlottenlunde.

„V skutočnosti nejde o žiadnu záležitosť,“ ohlásil Kurt po chvíli. „Ale keď už som v blízkosti, chcem sa tam pozrieť.“

„Pozrieť kam?“

„Zámok Marebo. Alebo, lepšie povedané, jazero Marebosjön.“

Cesta bola úzka, s početnými zákrutami. Kurt rozprával rovnako pomaly ako šoféroval. Linda uvažovala, či píše zápisnice rovnako nudné ako jeho verbálny prejav, ktorým ju práve týral.

Situácia bola napohľad prostá. Predvčerom večer niekto zavolal na políciu v Ystade. Muž, ktorý nechcel uviesť svoje meno ani odkiaľ volá, s podivnýmm prízvukom oznámil, že nad jazerom Marebosjön bolo vidieť horiace labute. Viac informácií nechcel alebo nevedel poskytnúť. Keď mu operátor začal klásť otázky, položil. Viac sa už neozval. Hovor si zaznamenali, ale nemohli sa mu viac venovať, pretože práve v ten večer boli zaneprázdnení ťažkým ublížením na zdraví v obci Svarte a dvoma vykradnutými obchodmi v centre Ystadu. Zároveň sa zhodli, že niekto buď mal halucinácie, alebo si z nich chcel vystreliť. Keď sa o tom Kurt dozvedel od Martinssona, hneď mu napadlo, že na tom musí byť niečo pravdy, pretože ľudia si z nich nezvykli strieľať takýmto spôsobom.

„Horiace labute? Kto by urobil niečo také?“

„Nejaký sadista. Niekto, kto rád týra zvieratá.“

„Domnievaš sa, že to je pravda?“

 

Zastavil na stopke. Odpovedal, až keď vyšiel na hlavnú cestu a odbočil na Marebo.

„Toto ťa na škole nenaučili? Policajti sa nedomnievajú. Chcú vedieť. Musia byť pripravení na všetko. Aj na to, že im niekto zavolá, povie o horiacich labutiach a ukáže sa, že to je pravda.“

Linda sa viac nepýtala. Zaparkovali na štrkovom parkovisku a zišli dolu kopcom k jazeru. Linda kráčala v tesnom závese za svojím otcom a pomyslela si, že už na sebe má uniformu, aj keď dosiaľ neviditeľnú.

Prešli okolo jazera, no po mŕtvych labutiach nebolo ani chýru, ani slychu. Nevšimli si ani, že ich prechádzku ktosi pozoroval cez objektív ďalekohľadu.

4

O niekoľko dní neskôr, v jedno pokojné ráno, Linda odcestovala do Štokholmu. Zebra jej pomohla ušiť šaty na ples. Boli svetlomodrej farby, s hlbokým výstrihom vpredu aj vzadu. Ples sa konal v starých plesových priestoroch na ulici Hornsgatan. Prišli všetci, dokonca aj ich „stratený syn“. Jeden zo šesťdesiatich ôsmich študentov v ročníku musel štúdium ukončiť, pretože sa zistilo, že má veľké problémy s alkoholom, s ktorými nedokázal nič urobiť, ani ich zamaskovať. Nikdy nezistili, kto to učiteľom vyzradil. Panoval medzi nimi tichý súhlas, že za to boli zodpovední všetci. Linda chlapca považovala za niečo ako prízrak, naveky vykázaný z ich spoločenstva, bažiaci po návrate, ktorý mu nikdy nebude dopriaty.

V ten večer, pri ich poslednom stretnutí s učiteľmi, Linda vypila priveľa vína.

Pitie alkoholu pre ňu nebolo nič nové a verila, že vie, kedy má dosť. Tentoraz to však prehnala. Dôvodom mohla byť jej rastúca netrpezlivosť, keď sa dozvedela, že väčšina jej bývalých spolužiakov už pracuje. Jej najlepší kamarát zo školských čias, Mattias Olsson,

 

sa rozhodol nevrátiť sa domov do Sundsvallu, ale začať pracovať na poriadkovej polícii v Norrköpingu. Už sa stihol vyznamenať, keď uzemnil a zneškodnil nejakého svalovca, z ktorého sa po dlhodobom užívaní steroidov stal maniak terorizujúci susedov. Linda patrila do tej malej skupinky ľudí, ktorí na prácu ešte stále čakali.

Šaty od Zebry si vyslúžili pochvaly, spolužiaci tancovali, niektorí mali príhovory, iní spievali – a bol by to býval perfektný večer, keby kuchári nemali v kuchyni televízor.

Neskoré správy uviedli hroznú novinu – blízko Enköpingu bol zastrelený policajt. Správa sa bleskurýchlo šírila medzi popíjajúcimi a tancujúcimi policajnými kadetmi a ich učiteľmi. Hudba stíchla, televízor preniesli z kuchyne do sály a Linda mala pocit, akoby všetci dostali kopanec do brucha. Zábava sa skončila, svetlá sa rozsvietili, oni tam v tichosti sedeli v šatách a oblekoch a civeli na fotky mŕtveho policajta, popraveného po tom, čo sa s kolegom snažil zastaviť kradnuté auto. Na zázname bolo vidieť, ako z auta vyskočili dvaja muži a strieľali zo samopalov. Ich úmysel bol vražedný, nestrieľali varovne. Oslava sa skončila, ťažoba a úzkosť sa v miestnosti dali krájať.

Po tom, čo sa neskoro v noci rozlúčili a Linda bola na ceste k tete Kristine, u ktorej mala prenocovať, zastala pri námestí Mariatorget a zavolala otcovi. Boli tri hodiny ráno a na jeho hlase počula, že práve vstal. Nahnevalo ju to. Ako mohol spať, keď pred niekoľkými hodinami zastrelili jeho kolegu? Povedala mu to.

„Môj spánok nič nezmení. Kde si?“

„Idem ku Kristine.“

„To ste až doteraz hýrili? Koľko je vlastne hodín?“

„Tri. Skončili sme, keď sme sa dozvedeli tú správu.“

Počula jeho ťažké dýchanie, akoby ešte stále napoly spal.

„Čo sú to za zvuky?“

„Nočná premávka. Hľadám si taxík.“

„Kto je s tebou?“

 

„Nikto.“

„Nemôžeš sa sama potulovať po nočnom Štokholme!“

„Zvládnem to. Nie som decko. Prepáč, že som ťa zobudila.“

Nahnevane vypla mobil. Deje sa to pričasto, zanadávala v duchu. Porazí ma z neho.

On ani netuší, ako ma dokáže rozhnevať.

Privolala si taxík a nechala sa odviezť do časti mesta Gärdet, kde bývala jej teta Kristina spolu s manželom a ich osemnásťročným synom. Kristina jej ustlala na pohovke v obývačke. Do obývačky prenikalo svetlo z ulice. Na jednej z poličiek bola fotka Lindy s jej rodičmi. Ubehlo odvtedy už veľa rokov. Mala vtedy štrnásť a ten deň si dobre pamätala. Bola to nedeľa, studená jar. Rodina bola na výlete v Löderupe. Jej otec vyhral fotoaparát v akejsi súťaži na policajnej stanici, a keď sa chceli odfotiť, Lindin starý otec si to náhle rozmyslel a utekal do domu skryť sa za svoje obrazy. Otec bol nahnevaný, Mona šomrala. Linda išla za starým otcom a snažila sa ho presvedčiť, aby sa s nimi odfotil.

„Nebudem sa na jednej fotke falošne škeriť v spoločnosti ľudí, ktorí sa rozvádzajú,“ odvrkol.

Doteraz si pamätala, ako veľmi ju to vtedy bolelo. Aj keď vedela, aký netaktný dokázal jej starý otec byť, jeho slová ju zasiahli ako dobre mierená facka. Rýchlo sa spamätala a opýtala sa ho, či to myslí vážne, či vie niečo, čo ona nie.

„Nič sa nezlepší, ak budeš skrývať hlavu do piesku,“ zašomral. „Choď von. Ty musíš byť na fotke. Možno sa mýlim.“

Sedela na pohovke a premýšľala. Starý otec sa mýlil takmer vo všetkom, ale v ten deň tra l do čierneho. Na tej fotogra i nechcel byť z dobrých dôvodov. Počas nasledujúceho roka, posledného spoločného roka jej rodičov, napätie medzi nimi stúpalo.

Linda sa vtedy dvakrát pokúsila spáchať samovraždu. Prvýkrát si prerezala žily. Našiel ju otec. Doteraz si pamätala na strach v jeho očiach. Lekári ho dlho museli presviedčať, že nebola v skutočnom

 

nebezpečenstve. Rodičia sa snažili priveľmi jej to nevyčítať, a ak aj náhodou áno, tak len pohľadom. Nikdy jej nič nepovedali priamo.

Napriek tomu bol jej pokus o samovraždu dôvodom poslednej ostrej hádky, po ktorej si Mona zbalila veci a odišla.

Linde sa neskôr zdalo divné, že si vtedy nepripisovala zodpovednosť za rozchod svojich rodičov. Teraz verila, že im vlastne urobila láskavosť; prispela k rozpadu manželstva, ktoré bolo v troskách už dávno predtým. Tušila to, pretože mala veľmi ľahký spánok, a v ich byte s tenkými stenami ju zo spánku nikdy nezobudili zvuky milostného aktu, odohrávajúceho sa v rodičovskej spálni. To ona vrazila klinec do rakvy ich manželstva a darovala im vzájomnú slobodu.

O druhom pokuse jej otec nevedel. Bolo to jej veľké tajomstvo. Niekedy si myslela, že ho odhalil, inokedy zase verila, že otec ani netuší, že sa o samovraždu pokúsila aj po druhý raz. Vtedy to bolo vážne. Obraz v jej mysli bol stále taký jasný, akoby sa to stalo iba včera.

Mala vtedy šestnásť rokov a cestovala k mame do Malmö. Bola to doba veľkého trápenia, prirodzenej súčasti dospievania. Nemala sa rada, raz sa sama sebe hnusila, inokedy páčila, potom si zase myslela, že všetko na jej tele je zlé. Bol to bludný kruh dospievajúceho dievčaťa. Upadla do depresie, ktorej príznaky boli najprv neviditeľné a neskôr také nejasné, že im nikto nevenoval veľkú pozornosť. Odrazu však bolo neskoro, a keď sa ukázalo, že jej mama pre jej pubertálne problémy nemá pochopenie, zachvátilo ju veľké zúfalstvo. Najviac ju však ranilo, že Mona povedala nie, keď sa jej opýtala, či sa môže presťahovať do Malmö. Nevadilo jej bývať s otcom, chcela však odísť z toho zapadákova.

Ale Mona bola neoblomná. Linda v amoku odišla z jej bytu. Bolo to skoro na jar, sneh sa ešte držal v kvetinových záhonoch a jarkoch, fúkal studený vietor a ona sa túlala po uliciach. Kráčala pozdĺž dlhej ulice Regementsgatan smerom k výjazdu na Ystad. Niekde však zle

  odbočila. Rovnako ako jej otec aj ona pri chodení zvykla hľadieť do zeme pred sebou. Rovnako ako on aj ona už niekoľkokrát narazila do stĺpa alebo zaparkovaného auta. Nohy ju zaviedli k akémusi nadjazdu nad hlavnou cestou.

Z neznámeho dôvodu sa rozhodla vyliezť na kovovú konštrukciu mosta. Stála tam a kývala sa vo vetre. Pod sebou sledovala uháňajúce autá, svetlá prenikajúce tmou.

Nevedela, ako dlho tam stála. Vnímala to ako akúsi poslednú veľkú skúšku.

Necítila strach ani sebaľútosť. Čakala iba, kým ju zdrvujúca únava a chlad prinútia urobiť krok dopredu, do prázdna.

Zrazu za ňou, možno vedľa nej niekto stál a opatrne sa jej prihováral. Žena, mladé dievča, ktoré nemohlo byť oveľa staršie ako ona sama. Mala na sebe uniformu; bola to policajtka. Obďaleč stáli dve policajné autá s blikajúcimi modrými majákmi.

Prišla k nej však iba tá policajtka s detskou tvárou. V pozadí Linda vnímala siluety iných ľudí, tých, ktorí mladému dievčaťu v jej veku vložili do rúk zodpovednosť za záchranu mladej bláznivej dievčiny chystajúcej sa skočiť z mosta. Prihovárala sa jej, predstavila sa ako Annika a požiadala Lindu, aby zišla dolu. Povedala jej, že skok do prázdna nie je riešením problému. Linda nesúhlasne odvrkla, cítila, že musí obhajovať svoje rozhodnutie. Ako mohla táto Annika vedieť, čo ju trápi? Annika to však nevzdávala, vytrvalo pokračovala v prehováraní, ako keby jej trpezlivosť nemala konca. Keď Linda napokon zišla dolu a rozplakala sa od úľavy, plakala s ňou aj Annika. Stáli pri moste a objímali sa. Linda prosila, aby sa o tom nedozvedel jej otec, takisto policajt. Ani jej mama, ale najmä otec. Annika jej sľúbila, že to rodičom neoznámia – a svoj sľub dodržala. Linda občas uvažovala, že sa s ňou skontaktuje. Niekoľkokrát už v ruke držala slúchadlo a chystala sa zavolať na policajnú stanicu v Malmö. Nikdy to však neurobila.

 

Rodinnú fotogra u vrátila späť na policu, spomenula si na zavraždeného policajta a ľahla si. Z ulice počula krik a zvuky bitky. Onedlho sa bude musieť postaviť medzi takýchto ľudí a rozdeľovať ich. Naozaj to chce? Dnes videla skutočnú tvár tejto práce – mŕtveho policajta na ceste kdesi pri Enköpingu.

V noci takmer nezažmúrila oka. Ráno ju zobudila teta Kristina, ktorá sa ponáhľala do práce a v každom smere bola úplným opakom svojho brata. Bola vysoká a štíhla, mala ostro rezanú tvár a hovorila silene vysokým hlasom, z ktorého si jej brat často uťahoval. Linda ju napriek tomu mala rada. Pôsobila jednoducho, nič nekomplikovala.

Naopak jej brat videl všade problémy, neriešiteľné problémy ako v osobnom, tak aj v pracovnom živote.

Krátko pred deviatou ráno cestovala Linda na letisko v Arlande, odkiaľ chcela letieť do Malmö. Všetky denníky a noviny písali o vražde policajta. Jej let bol o dvanástej a požiadala otca, aby ju vyzdvihol na letisku Sturup. Prekvapivo na ňu tentoraz nezabudol.

„Mala si sa dobre?“ opýtal sa, keď sa stretli.

„Čo myslíš?“

„Neviem. Nebol som tam.“

„Bavili sme sa o tom v noci, ak si spomínaš.“

„Samozrejme, že si spomínam. Bola si ku mne pekne drzá.“

„Bola som unavená a nahnevaná. Došlo k vražde policajta. Oslava sa skončila, hneď ako sme sa o tom dozvedeli. Nedokázali sme sa ďalej baviť.“

Otec mlčky prikývol. Vyložil ju u nich doma na Mariagatan.

„Niečo nové s tým sadistom?“

Nepochopil, čo tým myslela.

„Myslím toho hajzla, čo zapálil tie labute.“

„Niekto zrejme iba chcel byť zaujímavý. V okolí jazera žije pomerne veľa ľudí. Ak by sa to naozaj bolo stalo, niekto by si to bol všimol.“

 

Kurt Wallander sa vrátil na policajnú stanicu. Keď Linda vošla do bytu, všimla si odkaz, ktorý jej otec nechal pri telefóne. Bol od Anny z prechádzajúceho večera: Zavolaj mi. Je to dôležité. Otec k tomu naškrabal nejakú poznámku, ktorú však nedokázala rozlúštiť. Ihneď mu zavolala do práce.

„Prečo si mi nepovedal, že mi volala Anna?“

„Zabudol som na to.“

„Čo je napísané na tom lístku? Tá tvoja poznámka?“

„Zdalo sa mi, že znela rozrušene.“

„Čo tým myslíš?“

„To, čo ti hovorím. Znela rozrušene. Zavolaj jej.“

Linda vytočila Annino číslo. Najprv bolo obsadené, potom jej nikto nezdvíhal. Skúsila to opäť trochu neskôr, ale rovnako bezvýsledne. Okolo siedmej večer, keď s otcom dovečerali, si obliekla bundu, išla k Anne domov a zazvonila na zvonček pri dverách. Linda pochopila otcove slová, len čo Anna otvorila dvere. Jej tvár bola zmenená.

V očiach sa jej zračil nepokoj. Vtiahla Lindu dnu a rýchlo za sebou zavrela dvere.

Akoby sa chcela skryť pred vonkajším svetom.

5

Linda si rýchlo spomenula na Anninu mamu, Henriettu.

Bola to chudá žena s trhanými, nervóznymi pohybmi. Linda sa o ňu často strachovala. V hlave sa jej zakorenila myšlienka, že Annina mama je ako krehká váza, ktorá môže prasknúť, keď niekto zvýši hlas, urobí prudký pohyb alebo iba naruší pokoj, ktorý si Henrietta tak veľmi vážila.

Linda si pamätala na svoju prvú návštevu u Anny. Mali vtedy asi osem alebo deväť rokov, Anna chodila do vedľajšej triedy a doteraz si nevedeli vysvetliť, čo ich k sebe ťahalo. Jednoducho sme sa našli, tvrdila Linda. Tak to býva. Niekto alebo niečo chytí ľudí do

 

neviditeľnej slučky a navždy ich spolu zviaže. Tak to bolo so mnou a s Annou.

Boli sme nerozlučné, kým sa medzi nás nedostal chlapec, do ktorého sme sa obe zaľúbili.

Anninho nezvestného otca Linda poznala iba z vyblednutých fotogra í. V ich byte však neboli nikde vystavené. Henrietta ich všetky skryla, pretože nechcela Anne dávať prázdnu nádej, že sa jej otec niekedy vráti. Odišiel, aby sa už nikdy nevrátil. Anna mala jeho fotogra e uložené v krabici od topánok, skryté pod posteľou. Linda si ho pamätala ako chlapíka s dlhými vlasmi, okuliarmi s hrubým rámom a vyčítavým pohľadom smerom do objektvíu, akoby nechcel, aby ho fotili. Anna jej fotogra e ukázala na znak ich priateľstva. Keď sa spriatelili, Annin otec bol nezvestný dva roky.

Anna potichu nesúhlasila so spôsobom, akým sa po ňom jej mama rozhodla z bytu odstrániť všetky stopy. Raz, keď Henrietta napchala posledné kusy jeho oblečenia do papierovej tašky a hodila ich do smetí, sa Anna v noci vykradla z domu a zo smetného koša zachránila pár topánok a tričko. Skryla ich pod svoju posteľ. Linda považovala jeho zmiznutie za isté dobrodružstvo. Často si priala, aby sa aj jej hádajúci sa rodičia vyparili ako tenké sivé dymové obláčiky smerujúce k oblohe.

Posadili sa na gauč. Anna sa naklonila dozadu a skryla si tvár do tieňa.

„Aký bol ples?“

„Hrozný. Kým sme tancovali, pri Enköpingu zastrelili policajta. Zábava v tej chvíli skončila. Ale šaty boli pekné.“

Toto mi je povedomé, pomyslela si Linda. Anna rada chodí okolo horúcej kaše. Ak chce povedať niečo dôležité, naťahuje to.

„Ako sa má tvoja mama?“

„Dobre.“

Anna sa pri svojich slovách striasla.

 

„Dobre. Prečo to hovorím? Má sa horšie ako kedykoľvek predtým. Už dva roky píše žalospev o svojom vlastnom živote s názvom „Omša bez mena“. Niekoľkokrát už zošit nazlostene hodila do ohňa, ale v poslednej chvíli ho stihla vytiahuť. Jej sebavedomie je asi rovnako nízke ako sebavedomie človeka s jedným zubom v ústach.“

„Ako znie jej hudba?“

„Ani neviem. Raz sa mi to snažila predviesť pomocou hmkania. Bol to jeden z tých vzácnych okamihov, keď verila, že to, čo robí, nie je úplne nezmyselné. Ja som v tom však nedokázala rozoznať žiadnu melódiu. Existuje vôbec hudba, ktorá nemá melódiu? Jej hudba znie ako bolestivý krik, ako keď niekoho bodajú alebo udierajú. Neverím, že to niekto bude chcieť dobrovoľne počúvať. Obdivujem ju však za to, že to ešte nevzdala. Dvakrát som jej už navrhla, aby si našla v živote novú cestu, robila niečo iné. Nemá ešte ani päťdesiat. Oba razy jej úplne preskočilo. Vybehla na mňa, kričala, bila, škriabala a pľula. To ma presvedčilo, že jej začína šibať.“

Anna náhle stíchla, akoby si uvedomila, že povedala priveľa. Linda čakala na pokračovanie. Spomenula si, že raz už takto spolu sedeli, keď zistili, že sú zaľúbené do toho istého chlapca. Ani jedna nechcela nič povedať. Obe sa v tichosti, takmer bez dychu snažili spracovať to strašné poznanie, že ich priateľstvo je navždy naštrbené. Vtedy ticho trvalo celý večer a dlho do noci. Boli vtedy u Lindy na Mariagatan, jej mama s nimi už nebývala a otec bol niekde v lesoch pri jazere Kadesjö, kde pátral po akomsi feťákovi, ktorý napadol taxikára. Linda si teraz spomenula, že Anna vtedy jemne voňala za vanilkou. Bola to vanilková voňavka? Alebo mydlo? Vtedy sa na to nepýtala a nemala v pláne to urobiť ani teraz.

Anna sa posunula na gauči a vyšla z tieňa.

„Mala si už niekedy pocit, že strácaš rozum?“

„Každý deň.“

Anna podráždene pokrútila hlavou.

„Ja nežartujem. Myslím to vážne.“

 

Linda svoje slová hneď oľutovala.

„Áno, stalo sa to. Vieš, o čom hovorím.“

„Porezala si si ruky. A chcela skočiť z mosta. To však bola depresia. To je niečo iné. Každý je občas viac alebo menej skľúčený. Je to taký začiatok dospeláckeho života. Ak sa človek nikdy nevykričal na more, mesiac alebo vlastných rodičov, nemôže dospieť. Nikto nie je bezstarostný, to sú báchorky. Iba mŕtvi netrpia. My, čo žijeme a cítime, musíme poznať utrpenie.“

Linda Anne závidela jej schopnosť vyjadrovania. Rozum, myšlienky a jazyk v harmónii, pomyslela si. Ak by som ja chcela rozprávať takto pekne, musela by som si to najprv napísať na papier.

„V tom prípade som sa nikdy skutočne nebála, že strácam rozum,“ odvetila.

Anna sa postavila, prešla k oknu, vyzrela z neho a vzápätí sa vrátila späť na gauč. Takto sa podobáme na svojich rodičov, napadlo Linde. Presne toto robí aj jej mama, keď je nervózna. Postaví sa, prejde k oknu a následne späť ku gauču. Môj otec si prekrižuje ruky na hrudi, Mona si šúcha nos. Čo asi robievala moja stará mama? Zomrela, keď som bola ešte úplne malá a nepamätám si ju. A starý otec? Ten si neprekrižoval ruky ani nechodil k oknu. Ten len pokrčil ramenami a ďalej si maľoval obrazy.

„Myslím si, že som včera na ulici v Malmö videla môjho otca,“ vytrhla ju zo zamyslenia Anna.

Linda zvraštila čelo a čakala, že jej priateľka bude pokračovať, no tá mlčala.

„Myslíš si, že si včera na ulici v Malmö videla svojho otca?“

„Áno.“

Linda sa zamyslela.

„Nikdy si ho predsa nevidela. Nie, prepáč... Videla si ho, ale bola si taká malá, že si ho nemôžeš pamätať.“

„Mám jeho fotky.“

Linda začala v mysli počítať.

 

„Je to vyše dvadsaťpäť rokov, čo zmizol.“

„Dvadsaťštyri.“

„Tak dvadsaťštyri. Ako človek po takom čase vyzerá? To nevieme. Vieme len, že sa zmenil.“

„Určite to bol on. Mama mi hovorila o jeho pohľade. Som si istá, že to bol on. Musel byť.“

„Ani som nevedela, že si včera bola v Malmö. Myslela som si, že si bola v Lunde. Nemala si tam mať skúšku?“

Anna si ju zamyslene premerala.

„Neveríš mi.“

„Ani ty sama si neveríš.“

„Ten chlapík na ulici bol môj otec.“

Zamrvila sa na gauči.

„Máš pravdu. Bola som predtým v Lunde. Keď som prišla do Malmö a mala prestúpiť na iný vlak, niekde pri Sturupe sa pokazila výhybka. Vlak tam ostal stáť. Mala som teda dve hodiny navyše. Nahnevalo ma to, pretože neznášam čakanie. Nikdy som sa nenaučila byť trpezlivá. Nedokážem len tak sedieť a čakať. Človek to musí využiť plnohodnotne. Nečinnosť ma rozčuľuje. Išla som teda do mesta, iba tak, bez plánu. Chcela som len, aby tie dve hodiny rýchlo prešli. Zašla som do nejakého obchodu a kúpila si pár ponožiek, ktoré som vôbec nepotrebovala. Pred hotelom St. Jörgen odpadla nejaká žena. Nešla som priveľmi blízko, pretože ma takéto veci vedia poriadne rozrušiť. Pri páde sa jej vyhrnula sukňa a pobúrilo ma, že jej ju nik nenapravil. Bola som si istá, že je mŕtva. Ľudia okolo nej stáli a civeli na ňu, akoby bola nejaká zdochnutá veľryba, ktorú more vyvrhlo na pláž. Odtiaľ som išla k stanici Triangeln, vošla do hotela a chcela som sa vyviezť tým pekným skleneným výťahom až úplne hore, na strechu. Zvyknem to robiť, keď som v Malmö. Cítim sa vtedy ako balón vznášajúci sa k oblohe. Už to však nie je možné. Výťah funguje iba s kľúčom od izby. Och, ako veľmi ma to sklamalo. Cítila som sa ako dieťa, ktorému niekto zobral obľúbenú hračku.

 

Posadila som sa teda do kresla na recepcii a chcela som tam prečkať zostávajúci čas.

Vtedy som si ho za oknom všimla. Stál vonku na ulici. Oknami náhle zalomcoval vietor. Zdvihla som pohľad, on sa pozrel na mňa. Naše pohľady sa stretli, dívali sme sa na seba asi päť sekúnd. Potom sklopil pohľad a odišiel. Bola som v takom šoku, že mi ani nenapadlo ísť za ním. V tom momente som si aj tak myslela, že to je niekto iný. Musel to byť iba prelud... Niekedy je ľahké namýšľať si, že vidíme na ulici známeho, pritom to je niekto cudzí. Keď som napokon predsa len vybehla na ulicu, bol už preč. Vykročila som smerom k stanici, zakrádala som sa ulicami ako divá šelma a snažila sa vyňuchať, ktorým smerom sa vybral, ale bol nadobro preč. Bola som taká rozrušená, že som sa vykašľala na vlak a opäť som začala snoriť v centre. Nebolo po ňom ani stopy. Ale už som nemala žiadne pochybnosti. Videla som svojho otca. Bol starší než na fotogra i. V mysli sa mi náhle zjavili spomienky a obrazy, ktoré som doteraz nepoznala. Bola som presvedčená, že tam stál on. Mama mi raz povedala, že vždy predtým, než niečo povedal, zagúľal očami smerom k oblohe. To isté urobil aj ten chlapík na ulici! Nemal také dlhé vlasy, ako keď sa vyparil, a mal aj iné okuliare, nie tie široké, čierne, s hrubým rámom. Tieto boli bezrámové. Bol to on. Som si istá. Zavolala som ti, pretože som sa musela s niekým porozprávať, inak by som asi zošalela. Bol to môj otec. Nespoznala som ho iba ja, aj on zastal a díval sa na mňa, pretože ma spoznal.“

Linda videla, že Anna je pevne presvedčená o tom, že pri stanici Triangeln videla svojho otca. Na škole sa učila o ľudskej mysli, o skreslených spomienkach, vymyslených udalostiach, ba dokonca čistých výplodoch fantázie, ktoré sa človeku často vkradnú do mysle po nejakom intenzívnom zážitku. Spomenula si na praktické cvičenia s opismi a počítačovými simuláciami, ktoré robili na policajnej akadémii. Programy dokázali nasimulovať, ako budú o dvad



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.