načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Krvavý oheň - Juraj Červenák

Krvavý oheň

Elektronická kniha: Krvavý oheň
Autor:

Čierny Rogan putuje na čarami nasiaknutú Kančiu horu, kde ho v svätyni jeho predkov čaká Krvavý oheň, žriedlo nevýslovnej moci. Vďaka nemu sa konečne stane pravým černokňažníkom a ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  132
+
-
4,4
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6% 90%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Artis Omnis
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 251
Vydání: 1. vyd.
Spolupracovali: překlad Robert Pilch
Jazyk: sk
Téma: fantasy, historická fantasy, sci- fi, slovenská literatura
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-893-4118-4
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis / resumé

Příběh plný krutých bojů, kouzel a zrady, jež změní osudy všech...

Popis nakladatele

Čierny Rogan putuje na čarami nasiaknutú Kančiu horu, kde ho v svätyni jeho predkov čaká Krvavý oheň, žriedlo nevýslovnej moci. Vďaka nemu sa konečne stane pravým černokňažníkom a zasvätí život boju s besmi a zlými silami. Predtým však musí poraziť prisluhovačov nepriateľského Belboha, ktorí sa Kančej hory zradne zmocnili. Navyše, Vraniborské kniežatstvo na hornom toku Moravy ohrozuje rasa divokých, krvilačných goričov – tí sa po stáročiach vzájomných svárov zjednotili a chystajú útok na ľudí. Bohyňa smrti Morena bude zberať bohatú úrodu...
Autor slovanskej historickej fantasy Juraj Červenák v tretej knihe cyklu Černokňažník uzatvára osudy hrdinov z románov Vládca vlkov a Radhostov meč.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Juraj Červenák

Artis Omnis

Tretia kniha trilógie

Černoknažník

KRVAV

Ý

Ohe

N


Vydal: Artis Omnis v edícii Margo

Kysucká cesta 9, 010 01 Žilina

www.artisomnis.sk

Redakčná a jazyková úprava: Ivana Horecká, Andrea Harmanová

4. e-book publikácia, 1. e-book vydanie

© Juraj Červenák, 2011

Cover & Illustration © Michal Ivan, 2011

Typography © Artis Omnis

ISBN 978-80-89341-24-5

EAN 9788089341245

ISBN 978­80­89341­24­5


osvätný háj horel. Plamene hučali. V horúčavouzvlne

nom povetrí sa ako ozrutné neviditeľné hady zmietali

prúdy mágie a divo bičovali Kančiu horu. V sykote ohňa znelo

skuvíňanie duchov a besov; po zemi poletovali čudesné tiene,

ktoré zdanlivo nemalo čo vrhať. Smrdela spálenina.

A smrť.

Požiar zachvátil návršie rozložitej hory, z ktorého akonáhro

bok z vysokého rovu vyčnievalo strmé bralo. Jediným prístupom

na skalisko boli príkre kamenné schody, krútiace sa úzkoutrhli

nou. Hore stržou sa valil hustý čmud.

Náhle v kúrňave zacvendžali meče. Mihla sa čepeľ s ostrím

zubatým sťa píla. Ozval sa zvuk páranej látky. Skalu zafŕkali

červené kropaje.

„Sukin syn...“ zaskučal černokňažník a odvetil mocným

seknutím. Odťatá hlava sa zatočila, zavírila tmavými vlasmi,

narazila do skaly a s chrupnutím spadla na schody.

Druhý útočník preskočil kotúľajúcu sa kotrbu, odsotil

bezhlavé telo a zaútočil kopijou so spätnými hákmi na hrote.

Černokňažník sa v poslednej chvíli uhol - špic kopije zaiskril na

3

KAPITOLA PRVÁ

BR ATIA

P


skalnej stene - a vrazil svoj meč súperovi do brucha. Bojovný krik

zanikol v sípavom lapaní po dychu.

Mág obojručne trhol mečom nahor. Z rozpáraného tela

vytryskla krv. Vyvrhnutý muž sa skrbáľal po schodoch, pričom

trúsil po chladnom kameni horúce vnútornosti.

Až sem bolo počuť, ako oheň stravujúci prastaré stromy pod

útesom hučí, prská, syčí. Vo vzduchu víril žeravý popol, iskry

hasli v kalužiach krvi a sypali sa do vytreštených očí a otvorených

úst mŕtvych na schodoch.

Blížil sa koniec. Černokňažník to vedel. Ešte sa držal na

nohách, ale telo mal dokaličené a stratil priveľa krvi. Priam cítil,

ako ho ohmatávajú studené Morenine prsty a skúšajú, či sa ešte

nedá vyšklbnúť duša z tela.

Z posledných síl sa otočil a potácavo vyrazil hore úžľabinou.

Ľavačkou sa pridŕžal hrboľatých stien - na skale zostávali červené

odtlačky dlane a prstov. Meč v ochabnutej pravačke cinkal

hrotom na schodoch. Černokňažník občas zakopol a raz bolestivo

spadol na kolená, ale zase sa zdvihol a kríval ďalej.

Na vrchole skaliska sa týčila rozmerná zrubená budova.

Požiar sa jej zatiaľ nedotkol, hoci všade vôkol sa spoza okrajov

plošiny dymilo - čmud stúpal k nebu a ešte viac zahusťoval tmavé

mraky, ktoré putovali tak nízko nad horou, až im hlavy modiel na

ostro zalomenej streche svätyne párali sivé bachory.

Černokňažník zaodŕhal, vypľul červenú slinu a šuchtal sa

k svätyni. Svet sa mu krútil pred očami. Po schodoch z rozpolenej

guľatiny vyšiel na ochodzu pred hlavnou bránou...

Ktosi sa zasmial. Neľudsky, nenávistne. Po stenách svätyne

preletel tieň.

Černokňažník sa zvrtol, pozdvihol meč a cúvol. Chrbtom

vrazil do vrát, tie sa otvorili a on sa pospiatky vtackal dnu.

V priestrannej hale vládlo šero. Ohnisko uprostred už iba

matne blikalo - v jeho chabom svetle vystupovali z prítmia

vyrezávané vlčie hlavy. Černokňažník sa uličkou medzi modlami

strážcov záhrobia potkýnal k masívnym dverám na opačnom

konci dvorany. Dýchal chrapľavo a prerývane.

Opäť zaznel chechot. Mág prudko vzhliadol. Vo vetracom

otvore vysoko nad ohniskom sa čosi mihlo - zaviali špinavé

zdrapy handár a guče schlpených vlasov. Čepeľčernokňažníkov

ho meča matne zažiarila cez krvavý povlak. Démon, ktorý bol

4


v zbrani zakliaty, lačnel po smrti. Dnes už zhltol veľa duší, ale on

sa nikdy nenasýtil.

Černokňažník pomaly cúval, až kým sa chrbtom nedotkol

tepaných bronzových pásov na vrátach z dubových trámov. Ďalej

nebolo kam ustúpiť. Do tajných priestorov za týmito dverami sa

útočníci nesmeli dostať. Ak prekročia posledný prah, zvíťazili.

Čakal a mlčky krvácal. Zmocňovala sa ho triaška. Zmysly

strácali ostrosť. Inak by určite vycítil, že striga už je vnútri.

Zhmotnila sa priamo pred ním - škaredá ako tisíc nešťastí,

samý zub a pazúr, krvou podliate oči.

Švihol mečom, ale šľachovité telo hybko uskočilo a vrhlo sa

naňho zboku. V smrteľnom objatí sa zrútili na podlahu ačerno

kňažník pristál na chrbte.

Beštia doňho začrela pazúry a zahryzla sa mu medzi krk aple

ce - prúd krvi zadusil jej krákanie. Zmietala sa na ňom ako vzá

chvate pohlavnej túžby a nahlas glgala. Mág zovrel rukoväť meča

a masívnou hlavicou udrel strigu do hlavy. Otrasene sa odtiahla a

zaskučala. Využil to a druhou rukou ju zdrapil pod krkom, tlačiac

krvavú papuľu od seba. Nenávistne zasyčala a skrivila pazúry

s úmyslom vraziť mu ich do očí...

Čosi bziklo vzduchom; striga sa mykla a zvrieskla.Černo

kňažník zazrel biele operenie šípu, trčiace zo špinavých handár.

Prudko vystrel ruku, v ktorej zvieral bosorkin krk, a znovu ju

tresol hlavicou meča do tváre. Zvalila sa nabok. Rýchlo sa

nadvihol a tentoraz zasadil úder ostrím.

Umierala ako divý zver - zavýjala a krútila sa v besných

kŕčoch. Mág sa snažil od nej odtiahnuť, alebo ju aspoň odkopnúť,

ale už nemal dosť síl. Krvácala naňho, driapala mu odev i kožu,

delila sa s ním o smrť. Jej agóniu utíšil až zvučný úder - ostrie

rozrazilo lebku, akoby pretínalo jedľový klát.

Černokňažník zaostril zrak. Uvidel nízku postavu sostrapatý

mi vlasmi a naježenou bradou. Tiež bola celá doráňaná.

„Dag...“ zachripel a hlava mu odkväcla na podlahu. Po líci

stiekol chuchvalec červenej peny. „Už sú blízko?“

Mužík vypáčil sekeru zo striginej hlavy a sklonil sa kčerno

kňažníkovi. „Zabili Jaropluka aj Botaru...“

„Ty musíš prežiť, Dag. Vezmi nohy na plecia.“

„Do hovna, to nežiadaj...“

„Dagomir, počúvaj ma. Mne už niet pomoci - meliem zpo

5


sledného. Treba zachrániť aspoň Krutomor. To je terazdôležitej

šie ako naše životy... Zdvihni ma.“

Malý bradáč pomohol černokňažníkovi posadiť sa a oprieť

chrbtom o dvere - ich tmavý povrch hneď zvlhol krvou.

„Meč za žiadnu cenu nesmie padnúť do Krugových pazúrov.“

Černokňažník si krvavo odkašľal. „Vezmi ho a uteč. Nájdibez

pečný úkryt. Pre seba i zbraň.“

Lesovik sklonil zrak k meču. Jeho čarovné svetlo už zhaslo; oči

démona, ktorého tvár bola vytepaná na záštite, potemneli.

„Černovir,“ povedal priškrtene, zatiaľ čo bral meč zbezvlád

nej dlane, „dobre vieš, že za iných okolností by som zostal a bránil

svätyňu s tebou. Do posledného dychu. Nenechal by som ťa tu

zgegnúť samého.“

Umierajúci muž privrel oči na znamenie, že o tomnepochybu

je. „Bež už, Dag. Zlezieš po skalách na západnom zráze a vyrazíš

do lesov. Poznáš to tam, ľahko tých skurvysynov strasieš...“

„Ale čo bude so Slavenou? A s tvojím deckom?“

Mág neodvetil - opäť sa rozkašľal a zaprskal si bradu krvou.

Oči už mal mútne, skoro slepé.

„Nechám ti svoju širočinu.“ Dagomir vtisol do slabých prstov

krvou zalepené porisko. „Aby si nezomrel s prázdnymi rukami.“

„Nech ťa bohovia ochraňujú, Dag...“

Mužík chytro zakrútil meč do plášťa a narovnal sa. „Aj teba,

Černovir.“

Vonku sa ozvali kroky a hlasy. Lesovik sa obzrel. Predvcho

dom sa na pozadí dymovej clony objavili horúčavou rozochvené

siluety. Bol najvyšší čas. Dagomir s mečom v náručí vyrazil kma

lým bočným dverám...

„Počkaj chvíľu,“ prerušil rozprávanie Dobeš. „Čo sa nám to tu

snažíš nahovoriť? Že Dagomir prežil bitku o Kančiu horu?“

„Čo sa ti nevidí, sopliak?“ zagánil naňho Ostoja.

Mladík nedôverčivo prižmúril oči. „Počul som, že zatriasol

krpcami spolu s Černovirom. Krug dal ich mŕtvoly zhodiť do

blčiaceho posvätného hája pod skalou.“

„Nezmysel,“ zamiešal sa do sporu starý Gruda. „Ja sipamä

tám, ako to naozaj bolo...“

Vonku zahrmelo a steny zrubu sa zachveli. Traja lesovikovia,

zhrčení okolo ohniska a súdka s pivom, sa vystrašene prikrčili.

6


Krátko po súmraku sa zo severovýchodu prihnala búrka.

Spočiatku zlostne bila do zemí Holasicov a Vranov pri Odre aMo

rave a nečujnými zábleskmi vytrhávala z temnoty tupý hrebeň

Vrchoviny. Chvíľu to vyzeralo, že sa do kopcov ani neprederie, že

ju strmé svahy odrazia kamsi na juhovýchod, k Svratke aRaj

hradu. Lenže potom zvučne zahrmelo, blýskavica sa prehupla cez

vrchy a lejak rozhučal i lesy pri prameňoch Sázavy.

„Perún je dnes riadne napajedený,“ ozval sa Dobeš nesmelo,

zatiaľ čo hrom doznieval v diaľke.

„Na jar už taký býva,“ poučil ho Gruda. „Počas zimy sapre

množili zlí besi, tak ich Hromovládca kántri bleskami.“

Strážny zrub, v ktorom traja mužíci trávili nevľúdnu noc, stál

na strmine nad burácajúcou Sázavou. Po vysokom brehu viedla

hlavná prístupová cesta do Drevnice, horského sídla lesovikov.

V týchto vlčích časoch po nej často prichádzali zlé veci, preto tu

najstatočnejší z rodu vo dne v noci držali stráž.

„Aby som to dopovedal,“ nadýchol sa Ostoja, „Dagomir včas

vykĺzol zo svätyne, zliezol po strmine na západnom svahu hory

a cez lesy na úpätí Jesenných hôr vyrazil smerom k Vrchovine...“

„Tak veru,“ potvrdil Gruda. „Na rozdiel od vás, usmrkancov,

som bol pri tom. Stretol som Daga, keď utekal predBratovra

hovými hrdlorezmi a besmi. Zastavil sa v Drevnici len na jedinú

noc a hneď fujazdil preč, aby na svojich rodných neprivolal

skazu...“

„Necháš ma to dokončiť?“ zamračil sa naňho Ostoja.

Gruda čosi zafrflal, mykol plecami a ponoril šedivé fúzy do

piva.

„Takže... Akonáhle sa Dagomir vyparil, prigniavenýposla

ním zachrániť Radhostov meč, vstúpil do svätyne Bratovrah.

Pravda, vtedy ho tak ešte nevolali. Prezývku si vyslúžil až tým, čo

vykonal vzápätí...“

Černokňažník počul blížiace sa kroky - preduneli po ochodzi

pred dverami a vošli do svätyne.

„Tak som tu, braček.“

7


Černovir zovrel porisko Dagomirovej sekery a potriasolhla

vou, aby zahnal Morenu, ktorá mu silou-mocou zatláčala oči. Zo

šera pred ním sa vynorili tri rozmazané postavy. Dve zostali stáť

obďaleč, tretia podišla bližšie.

„Krug,“ zachripel černokňažník. „Klamal by som, keby som

tvrdil... že ťa rád vidím.“

„Nerob si s tým ťažkú hlavu.“ Prišelec sa k nemu sklonil aČer

novir ho konečne uvidel zreteľnejšie. Štíhla, šľachovitá, priam

kostnatá postava. Dlhé tmavé vlasy. Úzka, hladko oholená tvár

pretkaná bielymi jazvami. Skoro ako by sa díval do zrkadla.„Ne

predpokladal som, že si padneme do náručia. Načri do pamäti.

Vyhnal si ma odtiaľto ako prašivého psa. Akoby sme ani neboli

jednej krvi. Je to vlastne tvoja vina, že som sa sem dnes musel

dobyť násilím. Čím nechcem povedať, že som si to krviprelievanie

neužil. Po rokoch vo vyhnanstve je to pre mňa ohromnézadosťu

činenie. Poslal som svojmu bohu celý zástup duší.“

„Dúfam,“ vyceril Černovir krvavé zuby, „že sme ti zabili čo

najviac poskokov...“

„To teda hej. Nepredali ste svoje životy lacno. Ale na tom

nezáleží, privolám si a stvorím ďalších sluhov. Čudoval by si sa,

čomu všetkému som sa na západe priučil. Aj otec by sa čudoval.

Škoda, že tu dnes nie je s nami. Že neumiera s tebou.“ Krug

prebehol pohľadom bratove rany. „Tvoj čas sa kráti, Černovir. Už

čoskoro bude mať Kančia hora nového vládcu.“

„Kančia hora áno... ale Krvavý oheň nie. Neovládneš ho. Nie

si černokňažník. Nemáš dosť moci.“

„Si si tým taký istý?“ Krug sa narovnal a položil dlaň na

okované vráta za Černovirovým chrbtom. Oči mu zasvietili ate

lom prebehlo čosi ako slastné zachvenie. „Ó áno. Stále mocnebl

čí. Zreteľne cítim jeho silu. Pulzuje ako obrovské srdce, stvorené

z čistej mágie. Mimochodom,“ pozrel opäť na Černovira, „kde je

Krutomor? Zvieraš v pästi dáke bezcenné železo, ale mojich

chlapov si očividne rozsekal niečím lepším. Kde je Radhostov

meč?“

Černovir opätoval jeho úškľabok. „Hádam si nemyslíš, že ti to

poviem?“

Krug sa k nemu prudko sklonil a začrel prsty do rany po

striginých tesákoch; černokňažník sa strhol, z hrdla mu uniklo

zakvílenie.

8


„Nemusíš mi to povedať. Pre mňa za mňa si aj odhryzni jazyk,

ak chceš. Dostanem to z teba, vysajem ti myšlienky z mozgu ako

špik z kostí. A zistím aj, kam si schoval tú kotnú cundru.

Rozumieš? Nájdem ju a patrične sa o ňu postarám. Aj o toho jej

nepodarka.“

Černovir cedil bolesť cez zaťaté zuby. „Len smelo...“

Krug podráždene zavrčal, pritiahol si bratovu tvár bližšie

a doširoka otvoril ústa. Čudne to mľasklo a čeľuste sa od seba

neprirodzene odtiahli, ako keď sa zmija chystá zhltnúť ropuchu.

Černovir hasnúcim zrakom zbadal, ako sa v bratových ústach čosi

hýbe. Nebol to jazyk. Čosi liezlo z Krugovho pažeráka - čosi

hnusné a nedočkavé.

V tej chvíli Černovir zavrel oči a jeho chrčivý dych stíchol. Telo

ochablo.

Krug zmeravel. Prekvapene zavrel ústa a zalomcoval

bratovým telom. Už bolo bez duše. Čarodejník syčivo zaklial. Čosi

sa mihlo na kraji jeho zorného poľa. Rýchlo za tým zvrtol hlavu,

ale tieň unikol a rozplynul sa. Len závan chladu mu zježil vlasy na

zátylku.

„Morena,“ zavrčal nový vládca Kančej hory. „To si mi spravila

náročky!“

„Toho sviniara nám bol Veles dlžen,“ odfrkol si starý Gruda.

„Tu na Vrchovine pocítime Krugovu zlovoľnú moc len kedy-tedy,

ale dole v povodí Moravy si s tým tchorom nevedia rady. Pamätám

si pokojné časy pred jeho príchodom, keď svätyni Krvavého ohňa

vládol Černovir, alebo ešte pred ním starý Vlčivoj. Černokňažníci

chránili svet pred besmi a zlými duchmi...“

„Ja som o nich počul niečo iné.“ Dobeš priložil na oheň

jedľové polienko. „Babka mi rozprávala, že černokňažníci pili krv

a uctievali Černoboha ľudskými obeťami. A keď ich niektopožia

dal o pomoc, musel zaplatiť vysokú cenu. Možno privysokú...“

„Tvoja babka,“ zagánil naňho Gruda, „o tom vedela prd. Len

ťa strašila, aby si večer skôr zaliezol do pelechu. Všeličo sa o nich

povravelo, pretože narábali s čudesnými silami a stýkali sa sozá

hrobnými mocnosťami. Viem ale, že mnohým pomohli...“

„Ja som zasa počul,“ ozval sa Ostoja s pohľadom upretým do

plameňov, „že Beldegorov rod nevyhynul.“

9


Obrátili k nemu tváre. Vonku opäť zahrmelo.

„A nielen to,“ pokračoval Ostoja. „Včera som sa rozprával

s Buškom od susedov...“

„Už je doma?“ prerušil ho Gruda. „Bol dole v Brode predať

kožušiny, nie?“

„Bol, predal, vrátil sa. Doniesol od ľudí zaujímavé chýry. Na

Kančej hore sa vraj hotujú na bitku. Černovirov syn kdesi na

západe našiel Krutomor a teraz z českých krajov mieri k svätyni,

aby si vzal, čo mu právom patrí...“

Vonku zafŕkal kôň. Lesovikovia od ľaku skríkli a vyskočili od

ohňa. Ostoja a Dobeš schmatli luky, Gruda vytrhol z polena pri

ohni sekeru a strčil do pahreby nachystanú smolnicu. Fakľa

zaprskala, vzbĺkla a rozhodila po stenách krivé tiene. Gruda rázne

pokynul mladším členom hliadky. Priložili šípy k tetivám ana

mierili luky na dvere. Starý lesovik rýchlo odsunul závoru, otvoril

vráta a ustúpil nabok. Vietor zaskučal a chrstol do zrubu spŕšku

studenej vody. Plameň pochodne sa divo zazvíjal.

Vonku bola tma tmúca. Lesovikovia do nej žmúrili,rozochve

ní a zaliati studeným potom. Na kamenistej ceste zakresalipod

kovy, no mužíci videli len čierňavu a ohňom roztrblietanýdažďo

vý záves tesne pred prahom.

„Kto tam?“ skríkol Gruda. „Ukáž sa, inak...“

V temnote pred dverami zasvietili plamenné oči. Mužíci

o krok cúvli. Dobešovi sa tetiva zošmykla z končekov prstov, šíp

preletel vrátami a zmizol v daždi. Červené oči náhle pohasli.

„Nestrieľajte!“ zvolal ktosi. „Gorja, prestaň strašiť!“

Do kopcov nad zrubom šľahol blesk. Fialové svetlo na okamih

odhalilo siluety troch jazdcov a... ešte niečoho. Štvornohejmá

tohy, podobnej vlkovi, ale ozrutnej takmer ako medveď.

Pocestných opäť zhltla temnota. Dobeš šmátral v tulci po

ďalšom šípe.

„Nie sme nepriatelia,“ ozvalo sa z lejaku. Bolo počuť, ako

jazdci zoskakujú na priedomie. Gruda natiahol ruku s fakľou ku

dverám. Svetlo vylúplo z tmy opatrne sa blížiacu postavu.

„Stoj!“ rozohnal sa Gruda širočinou. „Čo si zač?“

„Lesovik ako vy, vari nevidíte?“

Na prahu zastal mužík rovnako šťúply ako trojica v zrube. Na

hlave mal čudesnú prilbu z medvedej lebky. Bol mokrý ako myš,

z dlhých vlasov a brady crčala voda.

10


„Nepoznám ťa!“ štekol Gruda. Tvárou v tvár príslušníkovi

svojej rasy nabral odvahu. „Odkiaľ si?“

„Predsa z Drevnice.“ Neznámy opatrne vkročil do miestnosti.

Ruky držal tak, aby videli, že nemá zbraň. Úkosom sa díval na

hroty šípov, cez ktoré ho sledovali Ostoja a Dobeš. „Ale je to už

pomaly tridsať rokov, čo som odtiaľto vytiahol päty. Mal som

vtedy trochu naponáhlo.“

Gruda vypúlil oči. Začalo mu svitať. „Ty... Počkaj chvíľu! Vari

len nie si...“

Návštevník naňho významne pozrel. Veliteľ hliadky spustil

ruku so sekerou. „Ale áno. Pri bohoch, si to ty! Ja som Gruda!

Nepamätáš sa? Videli sme sa v tú noc, keď si utekal z Kančej hory

a v Drevnici si sa zastavil pre koňa a zásoby.“

„Gruda?“ Zmoknutý lesovik vyceril zuby. „Veruže sispomí

nam. Ale si zostarol!“

„Ty vari nie? Vitaj doma, syseľ šedivý. Hej!“ okríkol Gruda

svojich druhov. „Odložte luky, to je predsa Dagomir. Vrátil sa

domov!“

„Dagomir?“ vydýchol Dobeš. „Skutočný Dagomir, alebo sme

len svojimi rečami vyvolali jeho ducha?“

Gruda a Dag sa zachechtali, stisli si ruky a potľapkali sa po

pleciach.

„Poďte k ohňu,“ zaškúlil veliteľ hliadky na tiene pred dverami.

„Vonku je hrozná pľušť...“

„Treba nám ísť ďalej,“ pokrútil Dagomir hlavou. „Do

Drevnice je ešte ďaleko?“

„Čožeby, je hneď tuhľa za kopcom. Už to tu nespoznávaš?“

„Veru nie. Za tie roky sa kraj zmenil a v tejto tme tu blúdim ako

cudzí. Môžeš nás tam odprevadiť? Alebo daktorý z tvojich

chlapcov?“

„Ja pôjdem.“ Gruda zvesil z klinca pri dverách plášť skapuc

ňou. „Dobeš, Ostoja, zostaňte na stráži. Do polnoci som späť.

Počuj, Dag...“

„No?“

Gruda stlmil hlas. „Kto sú tvoji spoločníci?“

„Poviem ti cestou,“ odvetil Dagomir tiež šeptom. „Nechcem

strašiť týchto mladých.“

Gruda prikývol. „Ostoja, Dobeš! Zavrite dvere na závoru

a nikomu neotvárajte, kým sa nevrátim, jasné?“

11


Mladí lesovikovia prikývli bez zbytočných otázok. Tváre mali

bledé ako sneh.

Krvica sa krčila medzi stromami, napoly zavŕtaná v lístí akyp

rej zemi. Bystrým zrakom sledovala lesovikom vedenú družinu,

ako stúpa po vysokom kamenistom brehu nad Sázavou. Na čoraz

strmšom a hrboľatejšom chodníku jazdci radšej zoskočili z koní

a viedli ich za sebou. Žiarivé svetlo blesku ich Krvici eštenaposle

dy ukázalo.

Keď sa znovu zablyslo, na ceste už nikto nebol - pocestní

zmizli v lese medzi dvoma kopcami.

Vietor šibol do húštiny a štedro skropil Krvicin úkryt dažďom.

Zlostne zasyčala a zanorila sa hlbšie do humusu. Takéto počasie

sa jej nevýslovne hnusilo. Nie preto, že bleskami vraj Perún hubil

besov a ona bola tvorom, ktorý sa nezrodil z lona smrteľníčky.

Bohov sa nebála, nič také jej ten, čo ju stvoril, do povahynevšte

pil. Jednoducho iba neznášala dážď. Vlhkosť jej nevadila, lebo

podporovala rozklad, ale dážď bol zároveň živlom očisty,

odplavoval všetko staré a prinášal zárodky nového - a to Krvica

nenávidela zo všetkého najviac. Zbožňovala, keď veci zostávali,

odumierali a zahnívali, keď sa vrstvili, tleli, rozkladali.

Bola démonom hniloby.

Zahmýrila sa, aby našla bezpečnejšiu polohu pod vývratom.

Okolo nej sa hemžili chrobáky a červy, sypali sa jej z vlasov, liezli

z telesných otvorov. Napokon znehybnela. Vydrží v úkryte, kým

lejak neustane. Bola trpezlivá. Trpezlivosti mala vždy nadostač.

Bola základom jej povahy.

Vrstva humusu a lariev ju príjemne hriala.

Osada lesovikov čupela v horskej kotline, zo všetkých strán

obklopená strmými kopcami. Okolité svahy i značnú časť úvalu

pokrýval bujný les. Pútnici si ani neuvedomili, kedy vlastne

vkročili do dediny - odrazu len v svetle blesku zazreli medzi

stromami obydlia. Zruby a zemľanky, napospol nízke a skromné,

boli roztrúsené v lese, takmer s ním splývali. Steny sa primkýnali

12


k statným kmeňom, vnútorné priestory nadväzovali na dutiny

v bútľavinách a nad strechami sa ochranne rozťahovali košaté

koruny. Z vtáčieho pohľadu musela byť Drevnice neviditeľná.

Zlostný brechot psov, určený hlavne robustnému vlkovi,spre

vádzal družinu až dozadu, k úpätiu príkreho zrázu. Sázava tu už

bola len obyčajnou bystrinou, padajúcou po skalách do údolia.

Blízko vodopádu rástla skupinka statných stromov, ihličnany

družne prepletali konáre s listnáčmi. Pod tou prírodnou klenbou

sa krčil náčelnícky dvorec - veľká, honosne zdobená drevenica

obklopená niekoľkými menšími chyžami.

„Ale ba,“ začudoval sa Dagomir, keď blesk vytrhol z temnoty

kolovú hradbu. „Voľakedy Drevnici stačila ochrana lesa avr

chov.“

„Tie časy sú preč ako klobásy zo zimných zabíjačiek,“ odvetil

Gruda, keď doznelo burácanie hromu. „Nebezpečenstvo striehne

všade okolo a my sme sa podľa toho museli zariadiť. V prípade

ohrozenia sa všetci stiahnu za palisádu.“

Z masívnej brány na nich cerili pribité dravčie lebky. Gruda na

vráta zabúchal poriskom širočiny. Najprv sa za hradbou zúrivo

rozbrechal pes, potom v škárach medzi brvnami zakmitalone

pokojné svetlo fakle.

„Kto tam?“

„Ja!“

„Gruda?“

„Otvor, vediem vladykovi hostí!“

„Čo sú zač?“

„Nevypytuj sa, Terco, toto počasie dlhým rečiam nepraje.

Ručím za nich, stačí?“

„Čo ak sú to nepriatelia, ktorí ti držia nôž pod krkom a chcú sa

takto dostať dovnútra? Alebo...“

„Hromy a blesky, Terco! Dagomir sa vrátil!“

Šomranie stíchlo. „Buga, prestaň!“ okríkol hlas besniaceho

psa. Štekanie zaraz ustalo. „Dagomir? Ten Dagomir, ktorý...?“

„Presne ten. Nešpekuluj a otváraj!“

Zahrkotala závora a vráta sa odchýlili. Buga sa znovu

rozbrechal, pričom hlasno rinčal reťazou.

Noční hostia vchádzali do brány. Lejak neúnavne bičoval

čiernu masu lesa a Perún vytrvalo rúbal do kopcov.

13


Lesovikovia boli rodení lovci, to bilo do očí. Na stenách vonku

i vnútri viseli lebky divých zvierat, znamenite vypracované

kožušiny, zväzky peria, šnúry zubov, klov a pazúrov, ale hlavne

množstvo rohov a parožia. Rezby na stenách zobrazovali výjavy

z poľovačiek a rybačiek, zo života lesných bohov i z rituálov na

počesť víl a duchov, čo sídlili v stromoch či bludných balvanoch.

Z hmly a tieňov, z temných kútov

duchovia predkov povstali,

prízraky nemé, bledých údov,

zažínať bludné svetlá začali...

Pútnici šli za spevom. Keď Gruda odhrnul medvediu kožu na

konci vstupnej chodby, uvideli priestrannú sieň s vyrezávanými

trámami, križujúcimi priestor pod vysokým krovom. Bola to

vladárska dvorana a svätyňa zároveň. V zadnej časti, čiastočne

oddelenej od zvyšku paloty veľkými zubrími kožami visiacimi

z trámov, sa dalo zazrieť prosté obetisko. Popri stenách stáli

modly predkov a lesných bôžikov. Nad obetným stolom v strede

prístenku sa ako mohutný stĺp týčil strom, statný posvätný buk.

Kmeň bol obvešaný amuletmi a obetinami. Korene stromu sa

plazili na všetky strany a vystupovali z udupanej hliny.

Vpredu, v obytnej časti, sedeli na jednoduchých stolcoch

a klátoch okolo ohniska zo dva tucty lesovikov. Muži i ženy, starí

i mladší, všetci drobných postáv a guľatých tvárí. Načúvali piesni

hlava pri hlave, so zatajeným dychom, s očami planúcimiodra

zom ohňa.

Gruda úctivo vydržal, kým spievajúci zmĺkne. Dagomir stál

hneď za ním a srdce mu divo búchalo, žalúdok sa chvel. Od dôb,

keď sa ako mladík naposledy dotýkal chodidlami tejto hliny, sa tu

skoro nič nezmenilo. Lesovikovia radi nechávali veci po starom.

Aj preto ho tak prekvapila palisáda vonku.

„Vladyka?“ ohlásil sa Gruda, keď pieseň stíchla.

Ako na povel sa k nemu zvrtli všetky strapaté hlavy.

„Prišli hostia,“ povedal Gruda a podržal kožu, aby mohli

cudzinci vojsť.

„Kto?“ zdvihol hlavu mužík, ktorý pred chvíľou spieval.Ple

14


šaté temeno mal lemované prešedivenými vlasmi. „Kto prichádza

v túto besom zasvätenú noc?“

Dagomir sa zhlboka nadýchol a prekročil prah.

„Spomínaš si na mňa, Borevít?“

Čuduj sa svete, viacerí ho okamžite spoznali. Poza dlanepri

tlačené k ústam a ušiam šumela rýchla zvesť. Dagomirovi zovrelo

hrdlo - neveril, že si naňho ešte spomenú. Staršina sa postavil

a ponad hlavy ostatných naňho pozrel. Trochu sa zachvel. „Pri

Perúnovej brade... Dag?“

„Ja som.“

Vladyka nasucho preglgol. Očká pod hustým obočím sa

zaleskli. „Bohovia... Toľko rokov uplynulo...“

„Veru. Pol života.“

„Ako vravíš. Pozri, z tvojho brata je starec.“

„Nikto z nás neomladol. Neprivítaš ma doma?“

Borevít nič nepovedal, len rýchlo prešiel pomedzi stolce. Padli

si s Dagomirom do náručia a hodnú chvíľu tak zotrvali.

„Koho si so sebou priviedol?“ spýtal sa vladyka, keď konečne

premohol pohnutie a odstúpil.

Zraky prítomných sa obrátili ku vchodu. Zhromaždenie

zamrelo. Zdalo sa, že aj oheň stratil silu a tiene v kútoch sčerneli.

Nízkymi dverami v hlbokom predklone vošli dvaja ľudia, muž

a žena, obaja v čiernom, ozbrojení, strašidelní. On čiernovlasý,

ona plavá. On s očami čiernymi sťa noc, ona sivooká. A za nimi...

Za nimi vkročil do paloty démon. Vlk čierny ako najhlbšiaprie

pasť Vrchoviny a taký veľký, že mohol hociktorému lesovikovi

jediným stisnutím čeľustí rozpučiť hlavu.

„Ten muž...“ hlesol Borevít. „Už som ho videl.“

„To sotva, braček. Videl si len niekoho, kto sa mu veľmi

podobal.“

„Chceš povedať, že toto je...?“

„Presne tak. Černovirov syn, Rogan. A Mirena, zvaná Osa.

Nuž a toto je Goryvlad z Černobohovej svorky z Navu.“

„Duchovia predkov,“ zaklínal sa Borevít polohlasne. „To sú

namojdušu zvláštni hostia. Prízraky z minulosti, zo záhrobia,

z temnôt. Ale koho iného čakať v takúto noc? Poďte ďalej,

priatelia.“

„Vďaka,“ povedal čiernovlasý dlháň. „Prízraky či nie, zmokli

sme ako myši a zišlo by sa nám osušiť a zohriať.“

15


„Ani pohár zohriatej medoviny by som neodmietla,“ pridala

sa žena. Po tvári sa jej plazilo strašidelné tetovanie.

- A keď už sme načali otázku pohostinnosti,- zahučalo vmys

liach vyľakaných lesovikov, - ani dačo zajesť by nezaškodilo. Dag

spomínal, že sa tu vždy nájde kus čerstvej diviny. Ak môžem

poprosiť, tak pre mňa len zľahka opečenú. Mám rád mäsko vnútri

krvavé.

Vlkovi odpovedalo len zhrozené mlčanie.

„Mierite na Kančiu horu, je tak?“ spýtal sa Borevít a umlčal

tým všetky hlasy v sieni.

Vladyka a čudesní hostia sedeli pri ohnisku, obklopenípo

zorne načúvajúcimi lesovikmi. Nočná návšteva síce Drevničanov

vystrašila, ale rozhodne nepotlačila ich zvedavosť. Žiadnemu

z drobných hodovníkov ani len nenapadlo pobrať sa spať. Čupeli

na svojich klátoch a sledovali cudzincov pohľadmi takýmiostra

žitými a nedôverčivými, že to boli napokon Rogan a Mirena, kto

upadol do rozpakov. Goryvlad si už tradične nevšímal nič,drúz

gal srnčie kosti a len občas sa prezradil tým, že so záujmom

zastrihal ušami.

„Tak,“ prikývol černokňažník na vladykovu otázku. „Jeden

deň tu pobudneme, aby sme si občerstvili sily, potom opäťvy

razíme. Mierime na východ, do Vraniboru, odtiaľ rovno na sever,

k Jesenným horám a svätyni Krvavého ohňa.“

Borevít sa zhlboka nadýchol a srkol si piva zo zubrieho rohu.

„Číre bláznovstvo. Veď ste len traja...“

Goryvlad zdvihol hlavu.

„Tak štyria,“ opravil sa vladyka. „Budete čeliť obrovskejpre

sile. Kančia hora sa hemží besmi. Množia sa tam ako blchy vslam

níku.“

„S nerovným bojom rátame.“ Zdalo sa, že zvuk Roganovho

hlasu utlmil aj hučanie dažďa za stenami dvorany. „Aj tak sa už

nemôžeme zvrtnúť a zobrať nohy na plecia. Zašli sme priďaleko.

Nech sa stane, čo sa má stať.“

Borevít pomaly prikývol a zahľadel sa do ohňa ako veštec, čo

hľadá v plameňoch zjavenie vecí budúcich.

„Zlé časy,“ vzdychol si. „Veľmi zlé časy doľahli na moravské

kraje.“

16


Dagomir zdvihol zrak od pohára s horúcou medovinou.

„Neboli zlé už odvtedy, čo Bratovrah ovládol Kančiu horu?“

„Boli, iste. V krajoch pod Jesennými horami niet odvtedy

pokoja. Vo Vranibore, v zemi Holasicov pri Odre ani na Vrchovine

nikdy predtým nebolo toľko zloby a svárov medzi rodmi akmeň

mi. Lesy sú plné zlých duchov a krvilačných stríg, množia sa

nevysvetliteľné úmrtia, ľudia sa zvlčili. Svätyňa Krvavého ohňa,

ktorá predtým strážila povodie Moravy pred nečistými silami, je

teraz sama ich hniezdom. Priťahuje temné bytosti ako plameň

nočné motýle. Lenže v poslednej dobe sa to ešte zhoršilo. Veštcom

a hádačkám sa zjavujú neblahé znamenia. Voda v čarovných

studničkách sa mení na krv. A náš posvätný buk,“ obzrel sa

Borevít cez plece, „začal vysychať. Niečo visí vo vzduchu. Veľká

galiba.“

„Preto tá palisáda?“ nadhodil Dagomir. „Gruda spomínal, že

sa schyľuje k vojne. K akej? Kto sa chystá na koho?“

„Vranibor bude čeliť strašnému nepriateľovi. Na severe sa

zhromažďuje vojsko.“

„Na severe?“ zamračil sa Dagomir. „Holasici pozdvihli

zbraň? Alebo Opolania či vari Slezania?“

„Dívaš sa príliš ďaleko. Hrozba striehne omnoho bližšie.“

Dagomir vypúlil oči. „Hádam len nie v roklinách a jaskyniach

pod Pradědom?“

„Presne tam. Goriči vraj vyliezajú zo svojich brlohov, zbierajú

sa a chystajú ťaženie na juh. Idú chýry, že sa rozhárané goričské

klany po dlhých rokoch konečne spojili. Ich nový vodca Dargun

vraj dychtí po vzkriesení starej goričskej moci. Chce dobyť naspäť

územia, ktoré tej ľudožrútskej zberbe kedysi patrili.“

„To sa mi nepozdáva,“ prižmúril Dagomir oči.

„Komu áno?“

„Tak som to nemyslel...“

„A ako teda?“

„Goričské rody sa odjakživa nenávideli kvôli starým krvným

pomstám. Smrteľne, nezmieriteľne. Neverím, že sa odrazuobja

vil silný náčelník, ktorý ich chce zjednotiť. Stavím jedno oko, že

v tom má prsty Bratovrah.“

„Tiež mi to napadlo. Už len poloha Kančej hory na pomedzí

Vraniborského kniežatstva a goričského územia k takýmpodoz

reniam nabáda. Krug si odjakživa brúsil zuby na vládu nadsever

17


nou Moravou. Križujú sa tam dôležité kupecké cesty a kto ich

bude mať pod palcom, stane sa vplyvným a mocným mužom.“

„Dychtivosť po moci Krugovi nikdy nechýbala. Vranibor mu

stačiť nebude. Keď sa ho zmocní, pôjde ďalej - na severe si podrobí

Holasicov, na juhu môže udrieť na Velehrad.“

„A ak vyšle hrdlorezov drancovať k nám na Vrchovinu...“

„Tárate dve na tri.“

Zmĺkli a zagánili na Mirenu - od večere nepovedala ani slovo.

„To nie je Krugov spôsob boja,“ dodala. „Je to zdatný intrigán,

dokáže sa kniežatstva zmocniť aj bez toho, aby rozpútal otvorenú

vojnu. V podstate už Vranibor do značnej miery ovláda.“

Lesovikovia na ženu zarazene civeli. Neopätovala ichpohľa

dy, ďalej fúkala do pohára s medovinou, ktorý držala v oboch

rukách.

„Máš pravdu,“ ozval sa napokon Borevít. „Niektorí tvrdia, že

v kniežatstve sa neudeje nič, do čoho by nestrkali nosy bosoráci

z Kančej hory...“

„Samozrejme,“ prisvedčila Mirena. „Čo by mal Krug z toho,

keby Vranibor dobyla tá špinavá chamraď z hôr? Veď by to

zahatalo prúd bohatstva, ktorý cez kniežatstvo tečie. Krug je síce

skurvený pankhart, ale určite nie je hlupák. Pravdu máte len

v tom, že goriči sa nezjednotili z vlastnej vôle. Sú za tým kúzla.

Lenže nie Krugove.“

„A čie teda?“ mračil sa Dagomir.

Mirena pokrčila plecami. „Počul si vladyku - Kančia horapri

ťahuje mnohé temné bytosti a mocnosti. A každá z nich má

vlastné skryté úmysly.“

„Zdá sa, že o tom vieš viac, vedma,“ povedal Borevít.

„Nie som vedma,“ odsekla Mirena, odvrátila sa a viacnepo

vedala - chlipkala medovinu a neprítomne zízala do pohára.

Rozhostilo sa nepríjemné ticho. I Rogan pozoroval Osu sozmraš

teným čelom.

Dagomir obrátil pohľad k Borevítovi.

„Nezdržíme sa tu dlho, braček. Nechceme na Drevnicupri

tiahnuť nešťastie. V našich stopách sa zakráda zlo, ktoré nezadrží

ani tá nová palisáda.“

V pahrebe puklo poleno a do prítmia vzlietol roj iskier. Borevít

pokynul ženám, aby doplnili poháre a pozdvihol roh kneveselé

mu prípitku.

18


adránom prestalo pršať. Brieždenie našlo Drevnicu

zahalenú hustou hmlou. Lenivo sa cedila pomedzi stromy

a mĺkve obydlia lesovikov a stúpala po svahoch nad údolím -

ošklbané biele stuhy prepletajúce sa tmavým lesom. Z vrcholkov

kopcov sa načahovala za nízko visiacimi oblakmi a sýtila ich

vlastnou vlhkosťou.

Terco so stenaním vyšiel z malej strážnice pri bráne. Cítil sa,

akoby ho prešiel kupecký voz, vrchovato naložený železnými

hrivnami. Zvyčajne si v noci na stráži aj podriemal, ale dnes veru

nie. Po tom, čo na bránu zabúchali tí strašidelní cudzinci, už

nezažmúril oka.

V hmle ledva dovidel na najbližšie zruby. Všade bolo ticho ako

po morovej rane.

„Nádherné ráno,“ zašomral si popod nos a šiel sa vymočiť do

kúta medzi strážnicou a palisádou. Kropil žihľavy, zíval, až mu

pukali kútiky úst, a túžobne myslel na to, ako ho prídu vystriedať

a on pôjde domov chrápať, až kým ho žena nezobudí vôňou

čerstvo navareného obeda...

Čosi mu zabzučalo popod nos. Obzrel sa. Okolo neho krúžil

19

N

KAPITOLA DRUHÁ

TÁ, Z KTOR EJ SA

RODÍ NEČISTOTA


veľký chrobák s roztiahnutými čiernymi krovkami. Tercozačudo

vane zdvihol obočia - toho roku hmyz ešte nelietal, stále bolo

chladno, hlavne takto zavčas rána.

Otriasol posledné kvapky a zašnuroval si gate. Chrobák urobil

vo vzduchu nemotornú otočku a hodil sa mu do tváre. Terca len

tak myklo. Zahnal sa po dotieravcovi. Čierna potvora neodbytne

prefrčala okolo a tentoraz sa mu zniesla k ľavému uchu, tesne pod

okraj kožušinovej čiapky - skoro akoby sa chcela prisať k tepne.

Terco sa plesol po krku.

„Fuj,“ utrel si prsty o kazajku. „Pľuha jedna...“

Niečo zašuchotalo. Terco sa zvrtol. Palisáda odbiehala do

hmly - tichý zvuk znel práve odtiaľ.

Nebol hlupák. Bežal naspäť do strážnice, za opasok si zastrčil

sekeru, na krk zavesil hlásny roh a s oštepom v pästiach vyšiel

von. Odvážne vykročil pozdĺž kolovej hradby. Zvuk bol čoraz

hlasnejší a zreteľnejší. Terco s nemalým údivom rozpoznal šelest

hmyzu, súvislý a neutíchajúci ako hlas včelieho roja v korune

stromu. Nablízku však žiadne úle neboli. Navyše toto nebol

bzukot, ale škrabot drobných nožičiek, tykadiel a kroviek,zlie

vajúci sa do jednotvárneho, znepokojivého hukotu.

Palisáda sa pred Tercom postupne vynárala z hmly, jeden kôl

za druhým. Mocnejšie zovrel v dlaniach násadu oštepu. Po

ďalších troch krokoch zastal, oči vytreštené.

Obďaleč hradby sa medzi žihľavami a bodliakmi dvíhala kopa

rozrytej zeme - skoro akoby tu vyliezol z pôdy prerastený krt.

Terco sa so zatajeným dychom prikradol bližšie. Jama sa hemžila

chrobákmi, stonožkami, mravcami, červami a inou háveďou. To

však nebol dôvod, prečo strážcovo srdce vynechalo úder.

V kyprej hline sa črtali odtlačky bosých chodidiel. Viedli od

diery k vladykovmu dvorcu a ťahala sa za nimi slizká stopa ako za

obrovským slimákom.

A vtedy Terco urobil osudnú chybu. Nezatrúbil na roh,ne

zburcoval dvorec a celú osadu. Len pred seba vystrčil hrot oštepu

a vydal sa po stope.

Hoci spali oblečení, Mirenu zobudil chlad. Potichu savyhra

bala spod prikrývky a šla k otvorenej kamennej piecke v rohu

20


komnaty. Poštuchala papekom v pahrebe, ponaprávala obhorené

polienka a fúkla do uhlíkov. Keď vyskočili plamienky, vystrela

k nim dlane, akoby chcela zaklínať oheň.

Počula, ako sa Rogan za ňou pomrvil, čosi zamrmlal a posadil

sa. Lôžko bolo prosté, ale aj vrstva chvojiny zakrytá diviačími

kožami predstavovala pre pútnikov naučených spať v divočine

nevýslovné pohodlie. Rogan však mal napriek tomu ľahké spanie.

Zívol, vstal, podišiel bližšie a sadol si na klát vedľa Mireny.

„Čo ešte nespíš?“ vynadala mu napoly žartom. „Strašil si už

skoro ráno, ešte za tmy...“

„Nevadilo ti to.“

„Lebo som dúfala, že ťa unavím a potom budeš drichmať

aspoň do obeda a konečne si poriadne oddýchneš.“ Sadla si

k nemu a oprela hlavu o jeho stehno. Vopchal jej prsty do vlasov -

plavú hrivu mala rozpustenú, vrkoče už nenosila. Druhú ruku

natiahol k piecke. Vzduch sa zavlnil a plamene zakrepčili

rezkejšie.

„Dobre som ťa to naučila,“ usmiala sa Mirena smutne. Odraz

ohňa poskakoval v jej neprítomných očiach. „Ja to užnedoká

žem.“

„Stále si si nezvykla?“

„Som ako pes, čo stratil čuch.“

„Možno ti trochu závidím.“

„Nezmysel. Bez čarodejnej moci by si bol dávno mŕtvy.Boho

via by ti vôbec nedovolili vrátiť sa z Lesa večnosti. A teraz, keď

smerujeme do veľkej bitky, by si bol bez mágie celkom stratený.“

„Hlavne žiadne reči o osude a poslaní,“ uškrnul sa Rogan .

„Neboj. Neznášam ich viac ako ty.“

„Beztak je mi jedno, čo odo mňa chce Ohňooký, i kto vládne

Krvavému ohňu. Pohluším tú čvargu z Kančej hory jednoducho

za to, že ti ublížili.“

„Pomsta. Tvoja stará známa. Možno v tom, čo sa mi stalo,ma

li prsty bohovia. Aby ťa nahuckali proti nepriateľom a prinútili

ťa...“

Prudko stíchla - pocítila, ako sa Roganovo telo naplo.

„Čo je?“ vzhliadla.

Neodvetil. Načúval, vetril ako vlk, čarodejným vedomímskú

mal priestor za stenami zrubu. V čiernych očiach sa mu červeno

zablyslo.

21


„Zazdalo sa mi, že čosi...“ Zachmúril sa a pokrútil hlavou. „Je

to preč. Asi nič dôležité.“

„Si príliš napätý. Ešte si sa nenaučil rozlišovať priame hrozby

od náhodných poryvov sily. Doliehajú k tebe ozveny vzdialených

udalostí, ktoré vnímaš ako bezprostredné nebezpečenstvo.

Potrebuješ si oddýchnuť. Poďme si ešte ľahnúť. Máme dosť času.“

Zadumane prikývol. Vrátili sa na lôžko. Plamene v piecke boli

čoraz smelšie, polená praskali, oheň hrial. Vonku bolo ticho ako

po vojne bohov.

„Buga,“ sykol Terco. „Počuješ? Čo je s tebou?“

Slizká stopa viedla k prostému prístrešku pre psa pri zadnej

stene vladykovho zrubu. Tercovi už hodnú chvíľu vŕtalo v hlave,

prečo Buga, veľký strážny psisko, nezaňuchal votrelca a nevíta ho

brechotom. Znepokojenie v lesovikovom srdci narastalo.

„Buga! Kde si, blcháč?“

Reťaz, na ktorej pes býval pripútaný, sa plazila do tmy pod

čečinovou strieškou. Terco sa sklonil a zovrel ju v ľavej dlani.

Železné oká sa s mľasknutím zdvihli z blata.

„Buga?“ Terco lepšie nazrel pod prístrešok. V šere zazrelBu

gov biely kožúšok. „Ak na mňa vyletíš, prašina jedna, zlámem na

tebe oštep!“

Pes nereagoval. Lesovik potiahol reťazou a zrazu pochopil, že

Buga už na nikoho nevybehne. Ochabnuté zviera s vlhkým

zvukom vykĺzlo na dvor. Mužíkovi vyskočil žalúdok do krku.

Mršina sa hemžila hmyzom a larvami, akoby si týždeňpole

žala na slniečku. Oči a jazyk mala celkom vyžrané a nenásytná

drobotina sa rýchlo prepracovávala do tela - otvorila Bugovi

brucho a vrhla sa na vnútornosti.

S tvárou skrivenou zhnusením a hrôzou lesovik zaspätkoval.

Do niečoho vrazil. Vyľakane odskočil, zvrtol sa a zdvihol oštep.

Hmla vírila, tichá a studená.

Pred Tercom stála žena. Ľudská žena, aspoň na prvý pohľad.

Vysoká, bujne tvarovaná, vlasatá. A špinavá. Celé telo mala

zababrané od hliny a blata, polepené lístím a kúskami machu,

vlasy schlpené a plné korienkov a hrudiek zeme. Oči mátožne

svietili z ufúľanej tváre.

22


Páchla tak, že Terco pocítil, ako mu obsah žalúdka kypí hore

krkom. Chcel ju okríknuť, aby sa nepribližovala, ale neznáma sa

usmiala, priložila si ukazovák k perám a urobila:

„Pšššt!“

Už nezaspali. Len vedľa seba ležali a načúvali dychu toho

druhého. Prvý sa ozval Rogan.

„Počuj...“

„Hm?“ Bolo jej dobre a nemala chuť na reči. Vychutnávala si

vzácnu chvíľku pokoja a pohodlia. Pritom najprv ostronesúhla

sila s tým, aby sa trmácali do sídiel lesovikov. Teraz bola rada, že

ich Dagomir prehovoril.

„Chcem, aby si tu zostala.“

Príjemné pocity boli razom preč. Otvorila oči. „Čože?“

„Než sa nazlostíš, pouvažuj o tom. Dag už o tom hovoril sBo

revítom. Vladyka ti ochotne poskytne prístrešie, na koľko len

bude treba.“

Mirena sa zamračila. „O čom to, do šľaka, hovoríš?“

„Nechcem, aby si šla s nami na Kančiu horu. Bude to tam zlé.

Len bohovia vedia, ako to celé dopadne...“

Nadvihla sa na lakti. Jej pohľad bodal Rogana ako žeravá

ihlica. „Neverím vlastným ušiam. Dohodol si sa s Dagom aBore

vítom? Za mojím chrbtom? A teraz ma postavíš pred hotovú

vec?“

„Vravím, aby si sa nezlostila.“

„Kdeže. V skutočnosti hovoríš, že som ti na obtiaž. Že keď

som prišla o čarodejnú moc, som ti vlastne nanič a v boji budem

len zavadzať.“

„Nič také som...“

„Nepočul si Borevíta? Tiahnuť proti Krugovi a jehoposko

kom len vo štvorici je samovražda. A ty nás chceš ešte rozdeliť

a oslabiť. Vynecháva ti rozum? Budeš ma potrebovať. O mágiu

som prišla, ale s mečom stále narábam rovnako dobre ako hocaký

chlap. Ba lepšie!“

„Ja viem, ale...“

„Ale čo?“

Černokňažník si vzdychol. „Zradila si vládcov svätyne.Nepo

23


chybne sa ti chcú pomstiť. Ak sa boj vyvinie zle, mohla by si im

padnúť do rúk a potom... Bojím sa o teba, nechápeš?“

Mračila sa ako bohyňa temnôt. „Toto ale nie je len tvoja vojna,

Rogan. Tí sviniari zo svätyne ma obalamutili a podviedli, zneužili

pre svoje zákernosti a podlosti. A potom, keď som ich prekukla, sa

ma chceli zbaviť. Len kvôli nim som stratila svoju moc. Takže ak si

si predstavoval, že budem čakať niekde v závetrí, zatiaľ čo ty

s Dagom a Goryvladom pôjdete kynožiť tú chamraď, môžeš si ten

plán strčiť do...“

Zmĺkla. Obaja nastražili uši.

„Počul si to?“

Rogan v duchu vynadal sám sebe. Nechal sa uniesť hádkou

a prestal vnímať okolie. Teraz jeho inštinkty doslova zavýjali

a vedomie mu bičovali varovné videnia. Zámerne ich potlačil, aby

si vyčistil myseľ a mohol sa sústrediť.

„Cítiš ten smrad?“ pokrčila Osa nos.

Prikývol. „Horšie, ako keď Gorja zožerie niečo pokazené apo

tom celú noc prdí zo spánku.“

„Odkiaľ to ide?“

Zdvihol zrak ku stropu. Tiež vzhliadla. Priamo nad lôžkom sa

v doske černela diera po hrči. Zazreli tam pohyb. Z tmavého

otvoru voľačo vypadlo a cuplo to na lôžko. Mirene sa rozšírili oči,

ale Rogan ju pohľadom varoval, aby nevydala ani hláska.

Bola to larva. Malá, bledá, krútiaca sa. Presne také sa hemžili

v zdochlinách uprostred horúceho leta.

Cup. Cup.

Opäť pozreli hore. Doska okolo diery sa už hýbala bledou

vrstvou. Červov rýchlo pribúdalo.

Cup-cup-cup.

Zaškrípalo drevo.

„Do riti!“ Mirena vyskočila ako uštipnutá. Rogan sa vymrštil

takmer súčasne a zároveň schmatol puzdro s mečom, opreté

o stenu vedľa lôžka.

Deravá stropná doska sa zlomila pod veľkou váhou. Tisícky

bledých červov sa rozsypali po lôžku a podlahe. Komnatu naplnil

príšerný smrad.

„Krvica!“ skríkla Mirena a zhnusene si vytriasala larvy zvla

sov. „Špina jedna smradľavá!“

„Kto?!“

24




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist