načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Kruh - Bernard Minier

Elektronická kniha: Kruh
Autor:

Marsac je malebné mestečko v Pyrenejach známe vďaka elitnej univerzite. Jeho pokojnú atmosféru rozbúri informácia o vražde mladej profesorky a nález tela miestneho chovateľa psov, ktoré ...


Titul je skladem - ke stažení ihned
Vaše cena s DPH:  299
Jazyk: sk

Médium: e-kniha
+
-
ks
Doporučená cena:  319 Kč
6%
naše sleva
10
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Počet stran: 640
Jazyk: sk
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-750-5355-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Marsac je malebné mestečko v Pyrenejach známe vďaka elitnej univerzite. Jeho pokojnú atmosféru rozbúri informácia o vražde mladej profesorky a nález tela miestneho chovateľa psov, ktoré roztrhali na kusy jeho vlastné zvieratá...

Kto a prečo rozpútal v tomto univerzitnom meste šialenstvo smrti? Mohlo by byť dielom sériového vraha Hirtmana?
Stačí jeden tajomný telefonát a detektív Martin Servaz začína nové vyšetrovanie. Hlavným podozrivým je totiž syn jeho bývalej lásky z univerzity. Marianne ho zúfalo prosí, aby jej syna zachránil, a Servaz nemôže odmietnuť.
Riešenie prípadu donúti detektíva ponoriť sa do vlastnej minulosti a znovu otvoriť staré boľavé rany. Bude to najnebezpečnejšie a najosobnejšie vyšetrovanie jeho doterajšej kariéry...

Druhý diel detektívnej série s komisárom Servazom, ktorá sa stala bestsellerovou senzáciou nielen vo Francúzsku.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






Kruh
Aj v tlačenej verzii
Objednať si môžete na stránke
www.albatrosmedia.sk
Bernard Minier
Kruh – e-kniha
Copyright © Albatros Media a. s., 2016
Všetky práva sú vyhradené.
Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať
bez písomného súhlasu majiteľov práv















BERNARD MINIER
KRUH










Majte sa na pozore pred civilizovanými jednotlivcami, ktorí sa
skrývajú za kultúru, umenie, politiku... a dokonca za súdy. Nosia
dokonalé masky. No sú to tí najkrutejší. Sú to najnebezpečnejšie
indivíduá na Zemi.
Michael Connelly, Posledný kojot





PROLÓG





9
V hrobke
JEJ MYŠLIENKY BOLI jediným výkrikom.
Žalobou.
V hlave kričala od zúfalstva, revala od zúrivosti, utrpenia,
samoty... od všetkého, čo ju mesiac po mesiaci zbavovalo ľudskosti.
Aj prosila.
Prosím vás, zľutujte sa, zľutujte, zľutujte... nechajte ma odísť...
V  hlave kričala, prosila a  plakala. Iba v  hlave. V  skutočnosti jej
z hrdla nevyšiel nijaký zvuk. V jedno ráno sa zobudila takmer nemá.
Nemá... Ona, ktorá sa tak rada vyjadrovala, ľahko nachádzala slová
a rada sa smiala...
V prítmí zmenila polohu, aby si uvoľnila napäté svalstvo. Sedela
na  zemi z  udupanej hliny a  chrbtom sa opierala o  kamenný múr.
Niekedy si tam aj ľahla. Alebo sa uložila na chatrný matrac v kúte.
Väčšinu času prespala schúlená do klbka. Keď vstala, popreťahovala
sa alebo si trochu pochodila – štyri kroky tam a štyri späť; jej kobka
merala dva krát dva metre. Bolo tam príjemne teplo; dávno vedela,
že z druhej strany dverí musí byť nejaké kúrenie, lebo cítila teplo,
no počula aj zvuky: hučanie, syčanie, klopkanie. Nemala na sebe
nijaké šaty, bola nahá ako zviera. Celé mesiace, možno aj roky.
Potrebu vykonávala do vedra a dva razy denne dostávala jedlo
s výnimBERNARD MINIER
10
kou dní, keď niekam odišiel. Potom strávila sama aj niekoľko dní
bez jedla a vody a mučil ju hlad, smäd a strach zo smrti. Vo dverách
boli dva priezory: jeden celkom dolu, kadiaľ dostávala jedlo, a jeden
v strede, kadiaľ ju pozoroval. Aj keď boli priezory zatvorené, cez dve
tenké škáry prenikali do tmy kobky svetelné lúče. Oči si už dávno
privykli na prítmie a rozlišovali aj drobnosti na zemi a na stenách,
ktoré by si nik iný nemohol všimnúť.
Zo začiatku skúmala svoju kobku, číhala na najmenší hluk.
Hľadala spôsob, ako uniknúť, nejakú štrbinku v  jeho systéme, to
najmenšie zanedbanie z  jeho strany. Potom sa tým prestala zaoberať.
Neexistovala nijaká štrbinka, nijaká nádej. Už si nepamätala, koľko
týždňov a  mesiacov uplynulo od  jej únosu. Od  jej
predchádzajúceho života. Približne raz za  týždeň, možno aj viac alebo menej,
jej prikázal prestrčiť ruku cez otvor a pichol jej injekciu. Bolelo to,
pretože bol nešikovný a tekutina bola hustá. Takmer vzápätí stratila
vedomie a keď sa prebudila, sedela pripútaná cez nohy a hruď
v mohutnom kresle s  vysokým operadlom. Umytá, navoňaná a 
oblečená... Vlasy jej voňali po šampóne a vo zvyčajne vyprahnutých a ako
sa nazdávala aj páchnucich ústach cítila zubnú pastu a  mentol.
V kozube horel jasný oheň, na lesklom stole z tmavého dreva boli
zapálené sviečky a z tanierov sa šírila príjemná vôňa. Zo stereo veže
sa vždy ozývala klasická hudba. Tak ako zviera s podmieneným
reflexom aj ona, keď počula hudbu, uvidela žiaru plameňov a na koži
pocítila čisté oblečenie, začala priam slintať. Treba povedať, že deň
predtým ju vždy nechal dvadsaťštyri hodín bez jedla.
Podľa bolesti v bruchu vedela, že ju v spánku zneužil. Zo
začiatku ju to pomyslenie desilo a keď sa zobudila v kobke, vyvrátila
svoje prvé skutočné jedlo. Teraz ju to už nezaujímalo. Niekedy mlčal,





KRUH
11
niekedy donekonečna hovoril, no ona ho nepočúvala: jej mozog si
odvykol sledovať nejaký rozhovor. V  jeho reči sa opakovali slová
hudba, symfónia, orchester a ešte jedno meno: Mahle r.
Ako dlho bola zatvorená? V kobke sa nedali rozoznať dni a noci.
Vlastne to bola hrobka. Kdesi vnútri pochopila, že odtiaľ nevyjde
živá. Už dávno sa vzdala nádeje. Pripomínala si tie nádherné
a jednoduché časy, keď bola na  slobode. Keď sa naposledy smiala, keď
boli u nej priatelia a keď videla rodičov; vôňu letnej opekačky,
večerné svetlo na  stromoch v  záhrade a  oči svojho syna pri západe
slnka. Tváre, úsmevy, hry... Videla sa, ako sa miluje s mužmi, najmä
s jedným... Ten život sa jej vtedy zdal banálny, no bol to priam
zázrak. Napĺňala ju ľútosť, že si to viac nevychutnala. Uvedomovala si,
že aj chvíle trápenia a bolesti boli ničím v porovnaní s týmto
peklom. S  týmto nebytím, pochovaným na  neznámom mieste. Mimo
sveta. Tušila, že od  skutočného života ju delí iba niekoľko metrov
kameňa, betónu a zeme, no zároveň vedela, že ani stovky dverí
a kilometre chodieb a mreží by ju väčšmi neoddelili.
Raz sa však život a svet priblížili na dosah. Z neznámeho
dôvodu ju musel rýchlo premiestniť. Narýchlo ju obliekol, ruky skrížil
za chrbát, zápästia spojil plastovými putami a na hlavu jej navliekol
plátenné vrece. Potom ju vyviedol po schodoch a ocitla sa na čer -
stvom vzduchu Na  voľnom vzduchu... Bo to taký šok, že takmer
omdlela.
Keď pocítila na  odhalených ramenách a  pleciach teplo slnka,
keď aj cez vrece vnímala svetlo, vdychovala vôňu zeme a ešte
vlhkých polí, kvetov a kríkov, keď počula štebotanie vtákov pri
východe slnka, sotva sa udržala na nohách. Tak sa rozvzlykala, že slzami
a hlienmi premočila plátno.





BERNARD MINIER
Potom ju položil na kovovú platňu a vdychovala výfukový plyn
a  benzín. Hoci nebola schopná kričať, zapchal jej ústa handrou
a  z  opatrnosti prelepil páskou. Spútal jej aj zápästia a  členky, aby
nemohla udierať do  priečky. Cítila vibrácie motora a  vozidlo sa
natriasalo po nerovnom povrchu, kým sa dostalo na riadnu cestu.
Keď prudko pridal a počula, ako ich predbieha veľa áut, pochopila,
že sú na diaľnici.
Najhoršie to bolo na cestnom mýte. Počula hlasy, hudbu, vrčanie
motorov celkom pri sebe, úplne blízko... tam pri nej: za  priečkou.
Desiatky ľudských hlasov. Žien, mužov, detí... Iba niekoľko
centimetrov od  nej! Počula ich...! Zaplavila ju lavína pocitov. Hovorili,
smiali sa, chodili sem a tam, živí a voľní. Netušili, že je blízko nich,
nevedeli o jej pomalom umieraní, o jej otrockej existencii...
Pohýbala hlavou, až narazila na kov a krvácala z nosa na zamastenú dosku.
Potom počula, ako jej kat povedal „ďakujem“, a dodávka
sa pohla. Chcelo sa jej revať.
Keď ju sťahoval, bolo pekne a všetko kvitlo, o tom
nepochybovala. Jar... Koľko ďalších ročných období ešte príde? Kým sa mu
neznudí, kým ho neovládne šialenstvo a  nezabije ju. Odrazu si bola
istá, že jej priatelia, blízki aj polícia ju už pokladajú za mŕtvu. Jediná
bytosť na svete vedela, že je ešte nažive, a to bol démon, diabol, zlý
duch, incubus. Nikdy viac neuvidí denné svetlo.





13





PIATOK





15
1
Bábiky
BOLO TO TAM, v ponurej záhrade,
číhajúci tieň chladného vraha,
tiene na tráve zblednutej
ako krv vo večernom prítmí.
V stromoch spieval slávik
krajšie ako Marsyas i Apolón.
V skrýši skryté hniezdka
a guľôčky imela.
Vidiecka scenéria.
Oliver Winshaw prestal písať. Zažmurkal. Čosi vzbudilo či skôr
narušilo jeho pozornosť na okraji zorného poľa. Za oknom. Záblesk.
Ako fotoaparátom.
Okolo Marsacu sa rozpútala búrka.
V  ten večer, tak ako aj po  iné večery, sedel za  pracovným
stolom a písal. Báseň. Pracovňu mal na prvom poschodí domu, ktorý
si so ženou kúpili pred tridsiatimi rokmi na  juhozápade
Francúzska. Miestnosť bola obložená dubovým drevom a  takmer úplne aj





BERNARD MINIER
16
knihami. Išlo najmä o britskú a americkú poéziu 19. a 20. storočia:
Coleridge, Tennyson, Robert Burns, Swinburne, Dylan Thomas,
Larkin, E. E. Cummings, Pound...
Vedel, že nikdy nebude siahať ani po členky týmto bardom, ale
nezáležalo mu na tom.
Svoje básne nedal nikomu prečítať. Blížil sa k  starobe, už bola
za  ním aj jeseň života. Čakala ho zima. Čoskoro zapáli v  záhrade
oheň a  hodí doň stopäťdesiat zošitov s  čiernymi obálkami. Spolu
vyše dvadsaťtisíc básní. Za päťdesiatsedem rokov denne jedna. Bolo
to asi najlepšie chránené tajomstvo jeho života. Ani jeho druhá
žena ich nesmela čítať.
Aj po  všetkých tých rokoch sa ešte spytoval, kde čerpal
inšpiráciu. Keď sa obzrel do minulosti, bol to len dlhý sled dní, ktoré sa
vždy skončili večer napísaním básne v tichu pracovne. Všetky mali
dátum. Mohol si vyhľadať tú, čo napísal, keď sa mu narodil syn,
keď mu zomrela prvá žena, keď sa presťahoval z Anglicka
do Francúzska... Nešiel spať, kým báseň nedokončil, niekedy o  jednej či
druhej nad ránom, a to aj v čase, keď ešte chodil do práce.
Nepotreboval veľa spánku a nepracoval fyzicky: bol profesorom angličtiny
na univerzite v Marsacu.
Oliver Winshaw sa blížil k deväťdesiatke.
Bol to vyrovnaný a elegantný starec a všetci ho poznali. Keď sa
usadil v  tomto malebnom univerzitnom mestečku, čoskoro dostal
prezývku „Angličan“. Bolo to v čase, keď jeho rodáci ešte
neútočili ako kobylky na  staré domy v  kraji, aby ich zreštaurovali, a  keď
jeho prezývka bola zaujímavá. Teraz bol len jedným z mnohých. No
v  čase hospodárskej krízy Angličania postupne odchádzali do 
finančne atraktívnejších krajín: do Chorvátska, Andalúzie... Oliver sa





KRUH
17
spytoval, či bude ešte žiť dostatočne dlho, aby zostal zasa jediným
Angličanom v Marsacu.
V jazierku s leknami
kĺže sa beztvarý tieň,
mŕtvolný vychudnutý profil,
ako ostrá čepeľ.
Znovu prestal písať.
Hudba... Zdalo sa mu, že pomedzi šum dažďa a neprestajné
dunenie hromov, rozlievajúce sa po celej oblohe, zaznieva akási hudba.
Určite to nemohla byť Christine, už dávno spala. Prichádzalo to
zvonku: klasická hudba...
Oliver sa zatváril mrzuto. Hudba musela hrať veľmi silno, keď
ju napriek búrke a zatvorenému oknu počul v pracovni. Pokúsil sa
sústrediť na báseň, ale nešlo to, tá prekliata hudba ho vyrušovala.
Podráždene sa znovu pozrel do okna. Cez rolety presvitali blesky.
Pomedzi škáry videl, že leje ako z krhly. Akoby sa búrka sústredila
na mesto, uzavreté v akomsi tekutom zámotku a odrezané od sveta.
Odsunul soličku a vstal.
Podišiel k oknu a rozšíril medzery na roletách, aby sa pozrel
na ulicu. Voda zo žľabu sa prelievala na dlažbu. Oblohu nad strechami
križovali jemné záblesky, akoby ju popisoval svetielkujúci seizmograf.
V  dome oproti svietili všetky okná. Že by tam niečo
oslavovali? Spomínaný dom so záhradou bol oddelený od  ulice a 
chránený pred pohľadmi vysokým múrom. Bývala v ňom slobodná žena.
Profesorka v  prípravnej triede na  lýceu v  Marsacu, najznámejšia
ľahká žena v kraji. Krásna žena. Drobná, gaštanové vlasy, elegantná





BERNARD MINIER
18
postava – tridsiatka v  rozkvete. Oliverovi by sa bola páčila, keby
bol mal štyridsať a  menej. Stávalo sa mu, že ju potajme špehoval,
keď sa v lete opaľovala na ležadle skrytá pred zrakmi iných okrem
jeho, lebo záhrada sa nachádzala presne oproti oknu jeho pracovne
z druhej strany uličky a múru. Niečo tu nesedelo. Všetky štyri
poschodia domu boli osvetlené. Brána na ulicu bola otvorená a malá
lampa osvetľovala prah lesknúci sa od dažďa.
Za  oknami však nikoho nevidel. Naboku boli balkónové okná
obývačky obrátené do záhrady úplne otvorené a búchali vo vetre ako
dvierka vo westernových saloonoch. Dážď šľahal šikmo tak prudko,
že dlážka vnútri domu musela byť postriekaná. Oliver videl, ako
kvapky poskakujú na dlažbe terasy a ohýbajú steblá na trávniku.
Hudba musela prichádzať odtiaľ... Srdce mu začalo biť rýchlejšie.
Pomaly prešiel pohľadom k bazénu.
Jedenásť krát sedem metrov. Okolo pieskové dlaždice. Doska
na skákanie do vody.
Pocítil akési temné vzrušenie: ako keď vašu každodennú rutinu
naruší čosi nezvyčajné. A Oliverov život bol takou rutinou.
Poprezeral si záhradu okolo bazéna. Vzadu sa začínal marsacký les, 2 700
hektárov stromov a  chodníkov. Z  tej strany nebol nijaký múr ani
mreže, len živý plot zo zelene. Vpravo na druhom konci bazéna stál
prístrešok z pevného materiálu, oveľa novší ako ostatné stavby.
Sústredil sa na  bazén. Bičoval ho dážď a  hladina sa ľahko
pohybovala. Oliver prižmúril oči. Najprv sa spytoval, čo vlastne vidí.
Potom pochopil, že na hladine sa hojdá niekoľko bábik. Áno, bolo
to tak... A hoci vedel, že to sú bábiky, prebehla ním akási
nevysvetliteľná triaška. Plávali jedna pri druhej a  ich bledé šaty sa vlnili
na  hladine rozvírenej dažďom. Suseda odnaproti raz pozvala
OliKRUH
vera s manželkou na kávu. Winshawova žena bola pred dôchodkom
psychologičkou a mala svoju teóriu v súvislosti s hromadou bábik
v  dome osamelej ženy po  tridsiatke. Pri návrate vysvetlila
mužovi, že ich susedka je pravdepodobne „žena-dieťa“. Oliver sa jej teda
spýtal, čo tým myslí. Použila výrazy ako „nezrelá“, „vyhýbajúca sa
zodpovednosti“, „majúca za  sebou citovú traumu“. Oliver sa dal
na ústup, vždy mal radšej básnikov ako psychológov. Nijako si však
nevedel vysvetliť, čo robia tie bábiky v bazéne.
Mal by som zavolať políciu, hovoril si. No čo im poviem? Že
v bazéne plávajú bábiky? Zarazilo ho aj čosi iné. To nie je normálne...
Celý dom vysvietený, nikde nikoho, a  tie bábiky... Kam sa podela
pani domu?
Oliver Winshaw otočil kľučkou a  otvoril okno. Do  miestnosti
hneď prenikol vlhký závan. Dážď mu šľahal do  tváre, privrel oči
a  hľadel na  čudné zoskupenie plastových tvárí s  upreným
pohľadom.
Teraz dokonale rozoznal hudbu. Už ju počul, hoci to nebol jeho
obľúbený Mozart.
Panebože, čo mal znamenať ten cirkus?
Tmu preťal blesk a nasledovalo temné dunenie hromu. Okenné
tabule sa zatriasli. Záblesk mu ako nečakaný reflektor niekoho
odhalil. Najprv ho nebolo vidieť, lebo ho zakrýval tieň veľkého stromu
v strede záhrady. Ten človek sedel na kraji bazéna a nohy
v nohaviciach mal namočené vo vode. Mladík... Skláňal sa nad húfom bábik
a pozoroval ich. A hoci bol vzdialený pätnásť metrov, Oliver vytušil
jeho zmätený pohľad a otvorené ústa.
Oliverovi Winshawovi sa v hrudi šialene rozbubnovalo. Čo sa to
tu deje? Vrhol sa k telefónu a vytrhol slúchadlo z držiaka.





20
2
Raymond
– ANELKA JE NULA, – povedal Pujol.
Vincent Espérandieu sa pozeral na kolegu a spytoval sa, či jeho
hodnotenie vyvolal úbohý výkon útočníka alebo to, odkiaľ
pochádzal – z mesta v parížskej oblasti. Pujol nemal rád mestá a ešte
menej ich obyvateľov.
V každom prípade musel Espérandieu uznať, že tentoraz má
Pujol pravdu: Anelka bol nulový. Babrák. Ako napokon celé mužstvo.
Ten prvý zápas bol pohroma. Iba Martinovi to podľa všetkého bolo
jedno. Espérandieu sa pozrel naňho a usmial sa. Bolo mu jasné, že
jeho šéf nepozná ani meno trénera, ktorému celé Francúzsko už
mesiace výdatne nadávalo.
– Domenech je neschopný somár, – povedal Pujol práve
vtedy, akoby jeho mozog zachytil Vincentovu myšlienku. – Ak sme sa
v roku 2006 dostali do finále, tak len preto, že Zidane a ostatní sa
ujali vedenia mužstva.
Nikto neprotestoval, a  tak sa policajt zamiešal do  davu a  šiel
po ďalšie pivá. Bar bol preplnený. 11. jún 2010. Otvárací deň prvých
zápasov na Majstrovstvách sveta vo futbale v Juhoafrickej republike.





KRUH
21
Na obrazovke práve prebiehal zápas Uruguaj – Francúzsko, polčas
0:0. Vincent sa znovu pozrel na šéfa. Pohľad upieral na obrazovku.
Prázdny. Iba sa tak tváril a jeho zástupca to vedel.
Servaz nielenže nepozeral zápas, ale rozmýšľal, čo tam vlastne
robí.
Šiel so svojou vyšetrovacou skupinou, aby im urobil radosť.
Majstrovstvá sveta boli už celé týždne hlavnou témou rozhovorov
na kriminálnom oddelení. Forma hráčov, priateľské zápasy, pohro -
my, ponižujúca prehra s Čínou, trénerove postupy, pridrahý hotel.
Servaz sa spytoval, či by ich natoľko zaujímala napríklad tretia
svetová vojna. Pravdepodobne nie. Dúfal, že sa tak budú správať aj
zločinci a  kriminálne štatistiky klesnú bez toho, aby niekto vôbec
zasahoval.
Schytil pohár čerstvého piva, čo práve Pujol pred neho postavil,
a priložil si ho k perám. Na obrazovke pokračoval zápas. Chlapíci
v modrom sa pohybovali rovnako bezcieľne ako predtým.
Pobehovali z jedného konca ihriska na druhý a Servaz nenašiel v ich
premiestňovaní nijakú logiku. Hoci nebol odborník, útočníci sa mu
zdali čudne nešikovní. Kdesi sa dočítal, že výdavky na cestu a pobyt
tohto mužstva by mali Francúzsku futbalovú federáciu stáť vyše
milióna eur, a rád by bol vedel, odkiaľ berie peniaze a či si aj on
nebude musieť siahnuť do  vrecka. Tento problém jeho susedov zrejme
nezaujímal natoľko ako chronická absencia výsledku, hoci zvyčajne
to boli prísni daňoví poplatníci. Napriek tomu sa Servaz pokúšal
zaujímať o  to, čo sa deje na  obrazovke. No z  prijímača ustavične
prúdilo nepríjemné hučanie ako z  obrovského roja. Vysvetlili mu,
že hluk pochádza z  tisícok trúbok juhoafrických divákov na 
štadióne. Nemohol pochopiť, ako môžu produkovať a  najmä znášať





BERNARD MINIER
22
taký hluk: ešte aj tam bol neznesiteľný, hoci zmiernený mikrofónmi
a filtrovacou technikou.
Odrazu začali barové svetlá sliepňať a  odvšadiaľ zaznievali
výkriky, lebo obrazovka sa stiahla a  obraz zmizol, potom sa znovu
ukázal. Búrka... Krúžila nad Toulouse ako kŕdeľ havranov. Servaz sa
pousmial, keď si predstavil, že sa ponoria do tmy a neuvidia zápas.
V  myšlienkach podvedome zablúdil k  známej, no nebezpečnej
zóne. Už osemnásť mesiacov Julian Hirtmann nedal o  sebe vedieť...
Jeden a pol roka, no policajt naňho myslel každý deň. Švajčiar ušiel
z Wargnierovho inštitútu v zime 2008 – 2009, iba niekoľko dní nato,
ako ho Servaz navštívil v jeho cele. Počas toho stretnutia s úžasom
odhalil, že niekdajší ženevský prokurátor a  on majú spoločnú
vášeň: Mahlerovu hudbu. A potom jeden unikol a druhý sa ocitol pod
lavínou.
Osemnásť mesiacov, rozmýšľal. Päťstoštyridsať dní a  nocí,
počas ktorých mal nespočetne veľa ráz zlý sen. Lavína... Bol
pochovaný v  snehovej a  ľadovej rakve, začal mu chýbať vzduch
a od chladu mu skrehli končatiny, keď sa ho napokon dotkla
sonda a  ktosi zúrivo odhrabával sneh nad ním. Oslepilo ho svetlo,
veľkými dúškami hltal čerstvý vzduch a  v  otvore sa ukázala
jedna tvár. Hirtmannova... Švajčiar sa rozrehotal, povedal „zbohom,
Martin“ a zapchal otvor...
Sen sa s menšími odchýlkami vždy skončil rovnako.
V skutočnosti prežil a dostal sa z lavíny. No v tých zlých snoch
zomieral. A  v  tú noc tam hore istým spôsobom zomrela aj časť
z neho samého.
Čo robil Hirtmann v tej chvíli? Kde sa nachádzal? Servaz si
rozochvene znovu pozrel tú zasneženú a neuveriteľne majestátnu
kraKRUH
23
jinu... závratné vrcholy a pod nimi stratené údolie... budovu
s hrubými múrmi... závory búchajúce na opustených chodbách... A potom
dvere, za ktorými sa ozývala dôverne známa hudba: Gustav Mahler,
obľúbený skladateľ Servaza – ale aj Juliana Hirtmanna.
– Dosť neskoro, – ozval sa Pujol vedľa neho.
Servaz sa roztržito pozrel na  obrazovku. Jeden hráč odchádzal
z ihriska, druhý ho nahrádzal. Servaz pochopil, že asi ide
o spomínaného Anelku. Všimol si ľavý roh hore: 71. minúta – a  stále 0:0.
Zrejme preto v bare panovalo také napätie. Obrovský chlap vedľa,
ktorý musel vážiť stotridsať kíl a výdatne sa potil pod ryšavou
bradou, mu poklopkal po  pleci, akoby sa dobre poznali, a  dýchol mu
do tváre, až z neho bolo cítiť alkohol.
– Keby som bol ich tréner, nakopal by som ich do zadku, aby sa
trochu rozhýbali, tie trasorítky. Doparoma, nevedia sa rozkývať ani
na majstrovstvách sveta.
Servaz rozmýšľal, či sa jeho sused vôbec hýbe okrem toho, že si
zájde po debnu piva do najbližšej samoobsluhy.
Rozmýšľal, prečo nemá rád šport v televízii. Že by to bolo
preto, lebo jeho exmanželka Alexandra si nedala ujsť jediný zápas
svojho obľúbeného mužstva? Sedem rokov tvorili pár, o  ktorom
si Servaz od prvého dňa myslel, že dlho nevydrží. Napriek tomu
sa vzali a vydržali spolu sedem rokov. Stále nevedel, prečo im tak
dlho trvalo, kým spoznali, čo bolo očividné: hodili sa k  sebe asi
tak ako príslušník Talibanu a  voľnomyšlienkar. Dnes im z  toho
zväzku zostala len osemnásťročná dcéra. No bol na  svoju dcéru
hrdý. Áno, veru bol hrdý. Hoci sa vždy nezmieril s  jej výzorom,
pírsingmi a  úpravou vlasov. Margot kráčala v  jeho šľapajach, nie
v matkiných. Tak ako on rada čítala a vybrala si tú najprestížnejšiu





BERNARD MINIER
24
školu v  oblasti zameranú na  literatúru. Marsac. Prichádzali tam
najlepší študenti zo širokého okolia, niektorí dokonca
z Montpellier či Bordeaux.
Keď tak premýšľal, musel si priznať, že vo veku štyridsaťjeden
rokov mal vo svojom živote iba dva hlavné záujmy: prácu a dcéru.
A ešte knihy... No s knihami to bolo niečo úplne iné – nebol to len
záujem, ale jeho celý ž ivot .
Bolo to dostačujúce? Na čo sa sústreďoval život ostatných?
Pozrel sa na dno svojho pohára od piva, kde zostali len stopy po pene,
a usúdil, že na dnes už vypil dosť. Náhle pocítil, že mu veľmi treba
ísť na záchod, a predral sa k dverám toaliet. Boli odporne špinavé.
Akýsi chlap s plešinou sa mu obrátil chrbtom a Servaz počul, ako
prúd moču dopadá na záchodovú misu.
– Také neschopné mužstvo, – povedal muž, keď sa policajt
k nemu obrátil. – Hanba sa na nich pozerať.
Zapol si rázporok a odišiel, ani si neumyl ruky. Servaz si tie svoje
namydlil a dlho oplachoval, potom sušil a pri odchode stisol
kľučku, ktorej sa ten muž dotkol, rukávom.
Hodil pohľad na obrazovku a hneď zistil, že sa počas jeho
neprítomnosti nič nezmenilo, hoci zápas sa pomaly končil. Prítomní
diváci soptili. Servaz si povedal, že ak to tak bude pokračovať, rozpúta
sa tam hotová vzbura. Sadol si na svoje miesto.
Jeho susedia revali v štýle „poďme!“, „daj ho tam, doriti, hýb sa!“,
„doprava! dopravááá!“, čo znamenalo, že sa to rozhýbalo, no vtom
zacítil vo vrecku známe vibrovanie. Vytiahol teda telefón, nie
smartfón, ale starú dobrú Nokiu. Displej svietil, niečo sa dialo.
V odkazovači sa ukázalo číslo „888“.
Servaz naň zavolal.





KRUH
25
Stuhol.
Hlas v telefóne... Trvalo mu necelú sekundu, kým ho spoznal, no
bola to preňho večnosť. Akoby sa čas stiahol, akoby tých dvadsať
rokov, keď ten hlas naposledy počul, preletelo ako dva údery srdca.
Aj po toľkom čase mu zovrelo žalúdok. Hlas hovoril:
„Martin? To som ja, Marianne... Prosím ťa, zavolaj mi. Je to
veľmi dôležité. Veľmi ťa prosím, zavolaj mi, len čo dostaneš túto
správu...“
Ten hlas sa vynoril z minulosti a bolo v ňom cítiť strach.
SAMIRA CHEUNG hodila koženú bundu na posteľ a pozrela sa
na veľkého muža, ktorý tam opretý o vankúše fajčil.
– Treba odísť. Musím ísť do práce.
Muž sediaci na posteli bol od nej o dobrých tridsať rokov
starší, mal brucho a  na  hrudi biele chlpy, no Samire to bolo jedno.
Podľa nej to bol dobrý ťah, a na inom jej nezáležalo. Ani ona
nebola krásavica. Od strednej školy vedela, že v očiach väčšiny mužov
je škaredá – alebo že jej tvár pokladajú za ošklivú a telo
za nezvyčajne príťažlivé. Pri týchto protichodných pocitoch sa váhy
naklonili raz na jednu, raz na druhú stranu. Samira Cheung spávala
s mnohými mužmi; už dávno skonštatovala, že tí najväčší frajeri
nemusia byť najlepší milenci, a ona hľadala dobrých milencov, nie
pekných princov.
Veľká posteľ zavŕzgala, keď jej telnatý milenec vytiahol nohy
spod prikrývky a  natiahol sa po  šaty zložené na  stoličke pri
zrkadle na  stojane, v  ktorom sa odrážala časť podkrovia. Zvyšok
priestoru zaberala komoda a  španielska skriňa zo starožitníctva,
trstinové koberce, barokový luster zavesený na tráme, no svietila





BERNARD MINIER
26
na ňom len každá druhá žiarovka, a okrem toho pavučiny a prach.
Samira si natiahla nohavičky a tričko a zmizla v otvore na dlážke.
– FRŤANA ALEBO KÁVU? – ozvala sa zdola.
Pohybovala sa v kuchyni s červenými stenami, ktorá svojimi
rozmermi pripomínala kajutu na lodi, a zapla kávovar na kapsuly. Nad
hlavou jej svietila holá žiarovka, inak bol celý veľký dom ponorený
v  tme. Samira si túto ruinu, vzdialenú dvadsať kilometrov od 
Toulouse, kúpila minulý rok. Pomaličky ju opravovala (príležitostných
milencov si vyberala podľa ich remesla: elektrikárov, murárov,
maliarov, pokrývačov, inštalatérov...) Zatiaľ obývala len pätinu
priestoru v dome. Všetky miestnosti na prízemí boli bez nábytku
a prázdne, zakryté plastovými fóliami, pri stenách stálo lešenie, zababrané
vedrá s farbami a nástrojmi. Podobne nebola zariadená ani polovica
poschodia a Samira si urobila spálňu v podkroví.
Na  červenú stenu napísala cez šablónu veľkými písmenami:
„Na stavenisko vstup zakázaný“. Na tričku mala zas nápis „I LOVE
ME“. V ňom sa vynímali jej malé špicaté prsia. Muž ťažko
zostupoval po priečkach rebríka strmého ako v lodi. Podala mu pariace sa
espresso a zahryzla do načatého jablka, ktoré už na pracovnej doske
zoxidovalo. Potom zmizla v  kúpeľni. Po  piatich minútach prešla
do  „šatne“. Všetko jej oblečenie bolo dočasne umiestnené na 
vešiakoch na  dlhej kovovej tyči pod priesvitnými obalmi, bielizeň
a  tričká boli poukladané v  plastových zásuvkách a  desiatky párov
topánok stáli v rade pri stene.
Obliekla si džínsy s  dierami na  kolenách, topánky na  nízkych
opätkoch, nové tričko a vybíjaný kožený opasok. Potom si upevnila
puzdro so zbraňou. A nakoniec si vzala vojenskú vetrovku do dažďa.





KRUH
27
– Ešte si tu? – povedala, keď sa vrátila do kuchyne.
Telnatý päťdesiatnik si utrel džem z úst. Pritiahol ju k sebe
a tučnými rukami ju chytil za  zadok. Chvíľu ho nechala, potom sa
odtiahla.
– Kedy mi opravíš sprchu?
– Tento víkend nie. Žena sa vráti od sestry.
– Nájdi si čas. Tento týždeň.
– Mám to nabité, – protestoval.
– Nijaká oprava, nijaké bozky, – vyhlásila.
Muž sa zamračil.
– Možno v stredu popoludní. Uvidím.
– Kľúče budú na zvyčajnom mieste.
Chcela čosi dodať, keď sa vtom odkiaľsi ozvala zmes zvukov
elektrickej gitary a  revu z  hororového filmu. Začiatok skladby
americkej skupiny Agoraphobic Nosebleed extrémneho žánru
grindcore. Našla svoj mobil a  rev a  decibely zmĺkli. Pozrela sa
na číslo: Vincent. Šla mu zavolať, keď prístroj zavibroval a ukázal
sa text:
Zavolaj mi.
Hneď to urobila.
– Čo sa deje?
– Kde si? – zaznelo namiesto odpovede.
– Doma, práve odchádzam. Dnes večer slúžim. (V  taký večer
všetci muži zo skupiny, ktorí si to mohli dovoliť, zdrhli.) A  čo ty,
nepozeráš zápas?
– Dostali sme telefonát...





BERNARD MINIER
Niečo súrne. Určite nejaký náhradník v službe na prokuratúre.
Nič pre milovníkov futbalu. Aj v justičnom paláci museli byť
pustené televízory. Ona sama mala problém nájsť na ten večer milenca:
futbal vyhrával na plnej čiare, dokonca aj nad sexom.
– Volali z prokuratúry? – spýtala sa. – O čo ide?
– Nie, nie je to prokuratúra.
– Takže?
V Espérandieuovom hlase bolo cítiť nezvyčajné napätie.
– Vysvetlím ti to. Ani nechoď do kancelárie. Sadni do auta a príď
za nami. Máš si kde poznačiť?
Samira si nevšímala svojho hosťa, čo netrpezlivo stál pri nej,
siahla do kuchynskej zásuvky, vybrala pero a samolepky.
– Počkaj... už to mám.
– Dám ti adresu, tam nás nájdeš.
– Tak daj.
Ako si zapisovala adresu, zamračila sa.
– Marsac? To je na tom vidieku... Kto vám zavolal, Vincent?
– Dozvieš sa. Už sme na ceste. Príď za nami čím skôr.
Za oknom sa zablyslo.
– Za nami? A to je kto?
– Martin a ja.
– V poriadku. Letím.
Skončila. Čosi tam nesedelo.





29
3
Marsac
NA STRECHU AUTA neprestajne bubnoval dážď. Tancoval
na  reflektoroch, zaplavoval predné sklo. Zvieratá zahnal do 
úkrytov a na ceste bolo len zopár vozidiel. Dážď prichádzal zo západu,
ako keď vojsko obsadí nové územie. Ako predvoj sa prihnali víchor
a blesky a zaútočili na stromy a cesty. Nebol to obyčajný dážď.
Hotová potopa. Sotva rozoznávali lesnú cestu a obrysy stromov. Oblohu
občas preťali blesky, no inak bolo vidieť len pás svetla
s hviezdičkami kvapiek a mimo neho tmu, čo sa premiestňovala s nimi.
Vyzeralo to, akoby obývanú zem pohltila povodeň a  oni sa pohybovali
po dne oceánu. Servaz uprene pozoroval cestu. Zvuky stieračov boli
spomalenou ozvenou jeho srdca, čo mu pulzovalo v hrudi v oveľa
rýchlejšom tempe. Pred chvíľou vyšli z  diaľnice a  teraz sa
nachádzali medzi tmavými kopcami a  v  nezvyčajnej tme na  vidieku, čo
sa mestskému tridsiatnikovi, akým bol Espérandieu, zdalo ako
ponorenie do  morských hlbín. Ešte dobre, že hudbu nevyberal jeho
šéf. Vincent zasunul do prehrávača CD Queen a Stone Age. Martin
výnimočne neprotestoval.
Bol ponorený do myšlienok.





BERNARD MINIER
30
Espérandieu na okamih prestal pozerať na cestu a všimol si Ser -
vaza. V jeho očiach sa odrážalo svetlo reflektorov a pohyb stieračov.
Martin hľadel na  asfalt tak ako predtým na  obrazovku televízora:
nevidel ju. Jeho zástupca premýšľal o telefonáte. Odkedy ho Martin
dostal, bol celkom iný. Vincent si domyslel, že v  Marsacu sa
niečo stalo a  osoba, ktorá mu volala, bola jeho stará známosť. Servaz
o  tom veľa nepovedal. Pujolovi oznámil, nech ďalej pozerá zápas,
a Espérandieua požiadal, aby šiel s ním.
V aute mu rozkázal zavolať Samiru. Vincent nevedel, o čo ide.
Keď Renault Scénic prechádzal tunelom pomedzi platany pri
vstupe do mesta, dážď trochu ustal. Predierali sa malými uličkami
v centre a poskakovali na dlažbe.
– Vľavo, – povedal Servaz, keď prišli na námestie s kostolom.
Espérandieu zaregistroval množstvo pubov, kaviarní
a reštaurácií. Marsac bol univerzitné mesto s  18  503 obyvateľmi. A  takmer
s  rovnakým počtom študentov. Fakulty filozofická,
prírodovedecká, právnická, ekonomická a  veľmi známa prípravka pre literárne
oddelenie École normale supérieure. V novinách, ktoré rady
ohromujú, ho nazývali Cambridge juhozápadu. Zo striktne policajného
hľadiska taký príliv študentov znamenal problémy so správaním
v opitosti, s užívaním omamných prostriedkov, marihuany
a amfetamínov a s istými mravnými deliktmi. Nič z toho sa netýkalo
kriminálneho oddelenia.
– Asi vypli prúd.
Ulice sa ponorili do tmy a zhasli aj okná barov.
Za sklom sa mihali pohyblivé svetlá – lampáše. Búrka, pomyslel
si Vincent.
– Obíď námestie a zaboč do druhej vpravo.





KRUH
31
Obišli malé kruhové námestie a  zahli do  úzkej dláždenej
ulice medzi vysoké fasády domov. Dvadsať metrov pred nimi blikali
v daždi majáky. Žandári... Niekto zavolal...
– Čo znamená ten cirkus? – spýtal sa Espérandieu. – Vedel si, že
tam sú žandári?
Zaparkovali za  Renaultom Trafic a  Citroënom C4 vo farbách
dopravnej polície. Silno pršalo a veľké kvapky poskakovali
na strechách áut. Keďže jeho šéf neodpovedal, Vincent sa k nemu obrátil.
Martin vyzeral nezvyčajne napäto. Ohromene sa pozrel na  svojho
zástupcu a vystúpil z auta.
Za niekoľko sekúnd mal mokré vlasy aj košeľu. Niekoľko
žandárov v pršiplášťoch odovzdane stálo v tom lejaku. Jeden z nich
podišiel k Sevazovi a ten mu ukázal preukaz. Žandár sa zatváril
prekvapene, že tam je kriminálka skôr, ako sa to dostalo na prokuratúru.
– Kto vedie zásah? – spýtal sa Servaz.
– Kapitán Bécker.
– Je vnútri?
– Áno, ale neviem, či...
Servaz si ho nevšímal a šiel ďalej.
– MARTIN!
Pozrel sa vľavo. V uličke trochu ďalej stál Peugeot 307.
Za volantom pri otvorených dverách sedel niekto, o kom si myslel, že ho už
nikdy neuvidí.
LIALO AKO Z KRHLY, majáky a reflektory ich oslepovali, do tvárí
šľahal vietor, všetko bolo rozmazané. No aj tak by bol tú postavu
rozoznal medzi tisícmi. Mala nepremokavý plášť so zdvihnutým
golierom a premočené kučeravé blond vlasy rozdelené pútcom, ľavý
praBERNARD MINIER
32
meň jej padal do tváre. Bola to naozaj ona. Stála vzpriamene, rukou
držala dvere na aute, bradu zdvihnutú, ako si ju pamätal. V tvári sa jej
zračila bolesť a strach, no zostala hrdá.
Kedysi na nej miloval práve tú hrdosť. Kým ich nerozdelila ako múr.
– Dobrý deň, Marianne, – povedal.
Pustila dvere a rozbehla sa k nemu. O chvíľu už bola v jeho
náručí. Od jej vzlykov ním prebehla drobná triaška. Objal ju, ale
nezovrel. Gesto skôr zo slušnosti, nie intímne. Koľko rokov? Devätnásť?
Dvadsať? Vyvrhla ho von zo svojho života, odišla s iným a našla
spôsob, ako vinu hodiť naňho. Miloval ju, ach áno... Možno viac ako inú
ženu predtým aj potom... No stalo sa to v inom storočí, tak dávno...
Trochu sa odtiahla a  hľadela naňho, pričom ho mokrý
prameň vlasov pošteklil na tvári. Znovu pocítil jemnú triašku, asi tak
s magnitúdou 4 Servazovej stupnice. Jej oči tak blízko: dve
žiariace zelené jazerá. Čítal v nich množstvo protirečivých pocitov. Bola
medzi nimi bolesť. Trápenie. Obava. Strach. Ale aj vďačnosť a 
nádej. Maličká, slabá nádej... Ktorú vkladala doňho. Pozrel sa inam,
aby utíšil tlkot srdca. Devätnásť rokov, a ona sa takmer nezmenila,
okrem drobných vrások okolo očí a úst.
Spomenul si na jej slová v telefóne: „Stalo sa niečo hrozné...“
Vtedy si myslel, že hovorí o  sebe, o  niečom, čo urobila, no pochopil,
že ide o  jej syna: „Hugo... našiel mŕtvu ženu v  jej dome... Všetko
svedčí proti nemu, Martin... Povedia to naňho...“ Hovorila
prerývane medzi vzlykmi, hrdlo mala také stiahnuté, že polovici z jej slov
nerozumel.
– Čo sa stalo?
– Zavolal mi... Bol nadrogovaný... Zobudil sa v  dome tejto ženy
a ona bola... mŕtva...“





KRUH
33
Bolo to celé absurdné, nedávalo to zmysel. Spytoval sa, či nie je
opitá alebo niečím omámená.
– Marianne, ničomu nerozumiem. O  čom to hovoríš? Kto je tá
žena?
– Jeho profesorka. V Marsacu.
Marsac... Tam študovala Margot. Už po  tom telefonáte sa začal
obávať... Potom si povedal, že na univerzite, lýceu a iných školách
v  Marsacu musí byť aj sto profesorov. Prečo by tá žena mala učiť
práve Margot?
– Martin, obžalujú ho... Je nevinný. Hugo nie je schopný urobiť
niečo také... Prosím ťa, musíš nám pomôcť... Ďakujem, že si prišiel.
Ja...
Zastavil ju gestom.
– Teraz nie... Vráť sa domov. Ohlásim sa ti.
Uprela naňho vďačný pohľad. Nečakal na  odpoveď, zvrtol sa
na opätku a zamieril k domu.
– KAPITÁN BÉCKER?
– Áno.
Znovu vytiahol preukaz, hoci vnútri bolo ťažké niečo
rozoznať.
– Veliteľ Servaz. Kriminálne oddelenie v Toulouse. A tu je
poručík Espérandieu.
– Kto vám dal vedieť? – spýtal sa prekvapený kapitán Bécker.
Bol to menší zavalitý päťdesiatnik, vyzeral ako muž, ktorý zle
spáva, pod očami mal vačky. A zrejme ním otriaslo, čo videl. Náladu
mal pod psa. Zasa jeden, ktorého vytrhli od futbalu.
– Jeden svedok, – naznačil. – A vám to kto oznámil?





BERNARD MINIER
34
Bécker zafučal, akoby nechcel podávať informácie neznámemu.
– Sused. Oliver Winshaw. Angličan... Býva tam, na druhej strane
ulice.
Ukázal na múr.
– A čo videl?
– Okno na jeho pracovni je obrátené do tejto záhrady. Videl
mladého muža sedieť na kraji bazéna a na vode plávať bábiky. Zdalo sa
mu to čudné, a tak nám zavolal.
– Bábiky?
– Áno. Aj vy to uvidíte.
Nachádzali sa v obývačke ponorenej v prítmí ako zjavne
všetky domy v  Marsacu. Brána na  ulicu bola otvorená a  miestnosť
osvetľovali len reflektory áut zaparkovaných pred domom, ich
čierne tiene sa zdvojovali na stenách. Servaz rozoznal americkú
kuchyňu s  okrúhlym skleným stolom, na  ktorom tancovali
svetielka, štyri kované stoličky, drez a  za  stĺpom schodište vedúce
na  poschodie. Dokorán otvorenými oknami vnikal dnu vlhký
vzduch zo záhrady. Servaz si povedal, že niekto ich musel
zablokovať, aby vo vetre nebúchali. Zvonku počul šum dažďa a nárazy
vetra v lístí stromov.
Popri nich prešiel nejaký žandár; lampa na okamih ožiarila ich
p o s t av y.
– Inštalujú tu agregát, – povedal Bécker.
– Kde je ten mladík? – spýtal sa Servaz.
– V aute. Strážia ho. Odvedieme ho na žandársku stanicu.
– A obeť?
Žandár ukázal prstom na strop.
– Hore. V podkroví. V kúpeľni.





KRUH
35
Z jeho hlasu Servaz vycítil, že je ešte z toho šokovaný.
– Bývala sama?
– Áno.
Podľa toho, čo videl z ulice, usúdil, že dom je veľký: štyri
podlažia, ak sa ráta podkrovie a prízemie, hoci každé nemalo viac ako
päťdesiat štvorcových metrov.
– Profesorka, je to tak?
– Claire Diemarová. Tridsaťdva rokov. V Marsacu bola profesor -
ka, ale neviem, čo učila.
Servaz sa pozrel na kapitána v prítmí.
– Chlapec bol jeden z jej žiakov.
– Čože?
Žandárove slová prehlušilo hrmenie.
– Povedal som, že chlapec chodil do jej triedy.
– Áno, viem o tom.
Servaz stále upieral zrak na  Béckera, každý bol pohrúžený
do svojich myšlienok.
– Predpokladám, že ste ostrieľanejší ako ja, – povedal napokon
žandár. – No aj tak vás vystríham: nie je to nič pekné... Ešte nikdy
som nevidel čosi také... nechutné.
– Prepáčte, – ozval sa akýsi hlas zo schodov.
Neisto vykročili smerom k hlasu.
– Môžem vedieť, kto ste?
Niekto schádzal po schodoch. Z tieňa pomaly vystupovala
vysoká postava a blížila sa do ich zorného poľa.
– Veliteľ Servaz, kriminálne oddelenie v Toulouse.
Muž mu podal ruku v  koženej rukavici. Musel byť vysoký
do  dvoch metrov. Servaz rozoznal celkom hore dlhý krk, zvláštnu





BERNARD MINIER
36
hranatú hlavu s odstávajúcimi ušami a nakrátko ostrihanými
vlasmi. Obor si utieral ešte vlhkú ruku o mäkkú kožu.
– Roland Castaing, prokurátor na štátnom zastupiteľstve
v Auchu. Práve mi telefonovala Catherine. Povedala mi, že prídete. Mo -
hol by som vedieť, kto vám to oznámil?
Spomenul Cathy d’Humières, šéfku prokuratúry v  Toulouse,
s ktorou Servaz viac ráz pracoval – najmä pri najzvláštnejšom
vyšetrovaní v  jeho kariére, ktoré ho pred poldruha rokom zaviedlo
do Wargnierovho inštitútu. Servaz zaváhal.
– Marianne Bokhanowsky, chlapcova matka, – odpovedal.
Nastalo ticho.
– Poznáte ju?
Prokurátorov tón bol trochu prekvapený a  podozrievavý. Mal
hlboký prenikavý hlas, v  ktorom spoluhlásky drnčali ako kára
na kameňoch.
– Áno. Trochu. No už roky som ju nevidel.
– Prečo v tomto prípade vy? – chcel vedieť obor.
Servaz znovu zaváhal.
– Nepochybne preto, že moje meno bolo vo všetkých
novinách.
Muž chvíľu mlčal. Servaz cítil, že ho obor z  tej výšky skúma.
Vytušil jeho uprený pohľad a zachvel sa. Predstavil si sochu
z Veľkonočného ostrova.
– Ach, áno, pravdaže... Vraždy v  Saint-Martin-de-Comminges.
Pravdaže... To ste boli vy... Neuveriteľná história, však? Také
vyšetrovanie vás musí poznačiť, či nie, veliteľ?
Servazovi sa v tóne štátneho úradníka čosi nepáčilo.
– To mi stále nevysvetľuje, prečo ste tu...





KRUH
37
– Už som vám povedal: Hugova matka ma požiadala, aby som si
to prišiel pozrieť.
– Pokiaľ viem, vyšetrovanie vám ešte nebolo zverené, – odsekol
úradník.
– Nie, je to tak.
– Patrí to prokuratúre v Auchu. Nie v Toulouse.
Servaz takmer namietol, že prokuratúra v Auchu má len
skromnú vyšetrovaciu skupinu a že jej v posledných rokoch nezverili
jediný dôležitý kriminálny prípad, ale ovládol sa.
– Absolvovali ste dlhú cestu, veliteľ, – povedal Castaing. –
A  predpokladám, že tak ako my všetci ste sa museli zrieknuť
pozerania televízie. Choďte teda hore, no upozorňujem vás, nie je to
pekné... No vy ste na rozdiel od nás už videli všeličo.
Servaz len prikývol. Odrazu si uvedomil, že toto vyšetrovanie
mu v nijakom prípade nesmie uniknúť.
BÁBIKY HĽADELI do  nočnej oblohy. Servaz si pomyslel, že
mŕtvola plávajúca na  hladine bazéna by asi mala rovnaký pohľad.
Pohojdávali sa, ich bledé šaty sa vlnili v rovnakom rytme a niekedy
do seba bábiky narážali. Servaz a Espérandieu stáli na kraji bazéna.
Jeho zástupca držal nad nimi obrovský dáždnik. Kvapky na  ňom
bubnovali tak ako na dlaždiciach a na špičkách ich topánok. Vietor
ho ohýbal k divému viniču fasády za ich chrbtom.
– Doriti, – povedal zástupca.
Týmto výrazom reagoval vždy, keď mal zhrnúť nejakú podľa
neho nepochopiteľnú situáciu.
– Zbierala ich, – pokračoval. – Nemysím si, že ten, čo ju zabil, si
ich priniesol. Musel ich nájsť v dome.





BERNARD MINIER
Servaz prikývol. Rátal. Devätnásť... Nový záblesk ožiaril
premočené tváre. Najzarážajúcejšie boli tie uprené pohľady. Vedel, že
podobný pohľad ich čaká hore, a duševne sa na to pripravil.
– Tak poďme.
Vnútri si natiahli rukavice, ochranné čiapky na vlasy
a nylonové prezuvky na  obuv. Objal ich závoj noci. Agregát ešte
nefungoval. Zrejme nastal nejaký technický problém. Spoločne postupovali
v tme. Nikomu nebolo do reči. Servaz vytiahol lampáš a zažal.
Espérandieu urobil to isté. Potom začali vystupovať.





39
4
Osvetlenia
LAMPÁŠE OSVETĽOVALI SCHODY , ktoré praskali pod ich
krokmi. Svetlo zospodu modelovalo ich tváre, Espérandieu videl
oči svojho šéfa žiariť ako dva čierne drahokamy, kým so sklonenou
hlavou hľadal na schodisku stopy. Nohy kládol čo najbližšie k lištám
a šiel rozkročmo ako novozélandský rugbyový tím All Black počas
bojového pokriku.
– Dúfajme, že pán prokurátor urobil to isté.
Na poslednú podestu niekto položil vetruvzdornú lampu.
Vrhala okolo seba nejasné svetlo. Na jediné dvere.
Celý dom akoby vzdychal pod nápormi búrky. Servaz na prahu
zastal. Pozrel sa na  hodinky. 11:10. Mimoriadne silný blesk
ožiaril okno kúpeľne a  zapísal sa na  ich sietnice, práve keď vchádzali.
Nasledovalo burácajúce hrmenie. Pokročili a  lampášmi prebehli
po  podkroví. Bolo treba konať veľmi rýchlo. Čoskoro mali prísť
na scénu zločinu technici, no zatiaľ boli sami. Miestnosť
v podkroví bola tmavá. S výnimkou nebeskej pyrotechniky, čo sa ukazovala
za  oknom... A  veľkej vane, vynímajúcej sa v  tme ako jasný
bledomodrý obdĺžnik.





BERNARD MINIER
40
Ako nejaký bazén... osvetlený znútra...
Servaz cítil v  hrdle, ako mu bije srdce. Opatrne namieril
lampáš na  zem. Potom ním prechádzal po  stenách a  blížil sa k  vani.
Nebolo to jednoduché: všade sa nachádzali sviečky a fľaštičky,
nízke kusy nábytku, ozdobné misy, vešiaky na uteráky, zrkadlo. Okolo
vane dvojitý záves. Bol odhrnutý a Servaz si všimol mihotanie vody
na emaili. A nejaký tieň.
Niečo tam bolo... Niečo či skôr niekto.
Vaňa bola starý model z bielej liatiny na štyroch nožičkách.
Merala na  dĺžku niečo cez dva metre a  bola hlboká – Servaz musel
prísť až celkom k nej, aby videl dovnútra.
Urobil teda ešte krok. A cúvol.
Bola tam a hľadela naňho veľkými modrými otvorenými
očami, ako očakával. Aj ústa mala otvorené, akoby chcela niečo
povedať. No to nebolo možné, keďže už nežila. Nebolo v nej už nič
živé.
Bécker aj Castaing mali pravdu: dokonca aj Servaz zriedkavo
videl niečo také neznesiteľné. Možno s výnimkou koňa bez hlavy
tam v  horách... Na  rozdiel od  nich však vedel, ako ovládať
svoje emócie. Claire Diemarová bola spútaná neuveriteľne dlhým
povrazom, čo sa jej nespočetne veľa ráz ovíjal okolo drieku, nôh,
členkov, hrdla a ramien, prechádzal pod zadkom, pomedzi stehná,
drvil jej hruď, vytváral rôzne kľučky a  hrubé uzly. Drsný povraz
na každom mieste poranil kožu. Priblížil sa aj Espérandieu
a nazrel cez plece svojho šéfa. Ihneď sa mu v mysli vynoril výraz:
bondage, erotická technika. Spojivá a uzly boli miestami také početné,
zložité a  tak utiahnuté, že podľa Servaza súdny lekár strávi celé
hodiny, kým ich porozrezuje, aby ich mohli preskúmať
v laboratóKRUH
41
riu. Ešte nikdy nevidel takú spleť. Tomu, kto ju tak zošnuroval, to
však netrvalo veľmi dlho: ten konal brutálne a potom vložil obeť
do vane a pustil kohútik.
Zle ho zatvoril, lebo ešte z neho kvapkalo.
Vždy keď kvapka narazila na vodnú hladinu, v miestnosti zaznel
rušivý zvuk.
Možno ju predtým udrel. Servaz by bol rád ponoril ruku do vane,
vytiahol hlavu a nadvihol lebku, aby cez dlhé hnedé vlasy
preskúmal occipital a parietal – tylovú a temennú lebečnú kosť. Tieto dve
ploché kosti vytvárajú lebečnú dutinu. Ale neurobil to. Bola to
práca pre súdneho lekára.
Svetlo lampáša sa odrážalo na vode. Zhasol ho a zostal tam
jediný zdroj svetla. Voda sa ligotala, akoby posiata flitrami...
Servaz zatvoril oči, narátal do  troch a  otvoril ich. Zdroj svetla
sa nenachádzal vo vani, ale v ústach obete. Malý lampáš s obvodom
najviac dva centimetre. Bol zasunutý do jej hrdla a trčal z neho iba
koniec, osvetľoval podnebie, jazyk, ďasná a  zuby mŕtvej a    lúč sa
rozptyľoval vo vode.
Akoby lampa s ľudským tienidlom...
Ohúrený Servaz sa spytoval, čo malo to posledné gesto
znamenať. Podpis? Jeho zbytočnosť v spôsobe vykonania
a nepopierateľná symbolická hodnota ho viedli k zamysleniu. Zostávalo len nájsť
symbol. Rozmýšľal o tom, čo videl, aj o bábikách v bazéne, pokúšal
sa určiť dôležitosť každého prvku.
Voda...
Voda bola hlavný prvok. Na dne vane si všimol nejaké organické
zvyšky, začuchal a pocítil pach moču. Z toho usúdil, že zomrela v tej
studenej vode.





BERNARD MINIER
42
Voda vnútri a voda vonku... Pršalo... Že by vrah počkal na nočnú
búrku, aby konal?
Spomenul si, že na  schodišti nevidel nijaké zvláštne stopy, keď
šiel hore. Keby boli telo zviazali inde ako v tejto miestnosti a potom
ho tam dotiahli, nepochybne by boli zostali škrabance na  lištách
a boli by poškodili koberec. Technikom povie, aby prezreli
schodište a zobrali vzorky, no už poznal odpoveď.
Znovu si pozrel to dievča. Prišlo mu zle. Mala pred sebou
budúcnosť. Kto si zaslúži zomrieť taký mladý? Pohľad do  vody mu
všetko povedal: bála sa, veľmi sa pred smrťou bála. Pochopila, že
je koniec, že je všetko vyčerpané, hoci ani nevedela, čo to
znamená zostarnúť. Na čo mohla myslieť? Na minulosť či na budúcnosť?
Na nevyužité príležitosti, na druhé šance, čo už nebude mať,
na plány, čo sa neuskutočnia, na  milencov či na  veľkú lásku? Alebo len
na prežitie? Bránila sa ako divé zviera lapené do klietky. No vtedy
už bola zatvorená do  sťahujúceho väzenia z  povrazu a  cítila, ako
voda okolo nej pomaličky a nezadržateľne stúpa. Dotýka sa jej kože.
V mozgu jej revala panika ako uragán, aj ona chcela kričať, no malý
lampáš v hrdle tomu bránil, bol účinnejší ako iná upchávka, mohla
dýchať už len nosom, hrdlo mala boľavé, napuchnuté okolo
cudzieho objektu, mozog sa jej dostatočne neokysličoval. Určite vzlykala,
keď sa jej voda dostala do úst, a panika sa zmenila na desivú hrôzu,
keď voda vnikla do nosných dierok, pokryla jej tvár a zaliala
naširoko otvorené oči...
Odrazu sa rozsvietilo a strhli sa.
– Dohroma! Pane na nebi! – zvolal Espérandieu.





KRUH
43
– VYSVETLITE MI, PREČO by som vám mal zveriť toto
vyšetrovanie, veliteľ!
Servaz zdvihol hlavu a pozrel sa na Castainga. Úradník vytiahol
cigaretu a zasunul si ju medzi pery. Cigareta zašumela pod
kvapkami, keď si ju pripaľoval. Stál tam v daždi a vo svetle reflektorov ako
obrovský nehybný totem. A z výšky si premeriaval Servaza.
– Prečo? Pretože každý očakáva, že to urobíte. Je to
najrozumnejšia možnosť. Pretože ak to neurobíte a ak toto vyšetrovanie
žalostne skrachuje, BUDÚ SA VÁS PÝTAŤ, PREČO STE TO
NEUROBILI.
Malé očká schované pod nápadným obočím zažiarili, no Servaz
nevedel určiť, či od hnevu, od pobavenia alebo od oboch. Správanie
obra sa na prekvapenie nedalo ľahko dešifrovať.
– Cathy d’Humières na vás nešetrí chválami.
V tóne bolo jednoznačne cítiť nedôveru.
– Hovorí, že vaša vyšetrovacia skupina je tá najlepšia, s  akou
pracovala. To nie je hocijaký kompliment, však?
Servaz mlčal.
– Chcem byť informovaný o  každom vašom kroku, o  každom
posune vo vyšetrovaní, je to jasné?
Servaz iba prikývol.
– Zavolám vyšetrovaciu skupinu a  hneď aj vášmu riaditeľovi.
Pravidlo číslo jeden: nijaké tajnosti ani úpravy procedúr. Inak
povedané, nijaká iniciatíva bez môjho predbežného súhlasu.
Castaingove oči pod výrazným obočím číhali na súhlas. Servaz
znovu prikývol.
– Pravidlo číslo dva: všetko, čo sa týka tlače, prejde cezo mňa.
S novinármi nebudete hovoriť. To si vezmem na starosť ja.





BERNARD MINIER
44
Nuž, aj on si chcel užiť svojich pätnásť minút slávy. Tým známym
bonmotom Andy Warhol zasial semienko nezhôd, odvtedy chce
každý pred odchodom aspoň raz si užiť svetlá rámp: rozhodcovia
na športovom teréne, trochu prihorliví, odborárski šéfovia, ktorí si
chránia svoje posty vydieraním podnikových šéfov a vystupovaním
v televízii, a provinční prokurátori, len čo sa ocitnú v prítomnosti
kamier.
– Iste by ste boli radšej pracovali s  Kathy d’Humières, no
musíte sa zmieriť s  mojou prítomnosťou. Vezmem si vás na  dobu
zadržania, hneď po príchode podozrivého budem informovať sudcu.
Ak s vašou prácou nebudem spokojný, ak sa počas jeho zadržania
dostatočne nepokročí alebo ak usúdim, že nerobíte dosť, zariadim,
aby vám sudca prípad vzal v  prospech vyšetrovacieho oddelenia
tunajšieho žandárstva. Dovtedy máte voľnú ruku.
Zvrtol sa a zamieril ku škode zaparkovanej trochu ďalej.
– Super, – povedal Vincent. – Naša práca je naozaj príjemná.
– Aspoň vieme, na čom sme, – pridala sa Samira. – Aký súd je
v tom Auchu?
Vynorila sa, keď schádzali z poschodia, a ihneď vzbudila pozor -
nosť žandárov svojou vojenskou vetrovkou, čo mala na chrbte nápis
Zombie verzus upíri.
– Súd prvej inštancie...
– Hmmm.
Uhádol, kam tým Samira mieri: bolo nadovšetko jasné, že to bol
prvý významnejší prípad, čo sa pánu prokurátorovi dostal do rúk.
A  aby nahradil nedostatok skúseností, dal najavo svoju autoritu.
Niekedy súdy a polícia postupovali v súlade, inokedy ťahali každý
za opačný koniec.





KRUH
45
Vrátili sa dovnútra. Už prišli technici a súdni znalci. Všade
ponaťahovali pásky zakazujúce vstup, zažali lampy, natiahli metre
elektrických káblov, porozkladali žlté plastové označenia možných stôp
a špeciálnymi lampami osvetľovali steny, hľadali stopy krvi, spermie
a neviemčo iné. Pohybovali sa mlčky v bielych kombinézach medzi
prízemím, poschodím a záhradou, každý presne vedel, čo má robiť.
Servaz vyšiel z obývačky do záhrady. Dážď trochu ustal. No
dažďové kvapky mu stále bubnovali na  hlave. V  ušiach mu ešte znel
Mariannin hlas z  telefónu. Podľa nej jej Hugo zavolal a  vysvetlil
jej, že sa zobudil v  dome svojej profesorky. Mal čudný hlas, lebo
podľahol panike. Vôbec nevedel, čo tam robí, ani ako sa tam
dostal. Hovoril, ako si najprv prezrel záhradu, pretože okná boli
dokorán otvorené, a ako celý ohúrený zbadal v bazéne plávať bábiky.
Potom si pokladal za  povinnosť prehľadať dom, každú miestnosť,
každé poschodie. Takmer omdlel, keď celkom hore objavil vo vani
telo Claire Diemarovej. Marianne povedala Servazovi, že Hugo naj -
prv dobrých päť minút len plakal a nebol schopný súvisle hovoriť.
Až potom pokračoval. Vraj chytil telo Claire vo vode a triasol ním,
aby ju prebral, pokúšal sa rozviazať uzly, no boli priveľmi stiahnuté.
A napokon videl, že je mŕtva. Rozrušený vyšiel z domu a dovliekol
sa v  daždi k  bazénu. Nevedel, ako dlho tam zostal. Sedel ohúrený
na kraji bazéna a potom zavolal matke. Oznámil jej, že sa cítil
čudne – že mal v hlave akúsi hmlu. Použil tento výraz. Akoby ho niekto
nadrogoval... Ešte stále sa neprebral, keď prišli žandári a založili mu
putá.
Servaz podišiel k bazénu. Bábiky: jeden technik ich práve zberal
podberákom. Pochytal ich a  po  jednej povkladal do  veľkých
priesvitných vriec, čo mu pridŕžal kolega. V tej scéne bolo čosi
neskuBERNARD MINIER
točné; aj na ne svietili reflektory a biele prízračné tváre bábik žiarili
v  prudkom svetle podobne ako ich nehybné modré pohľady. Ser -
vaz sa zachvel, keď si uvedomil, že na rozdiel od Claire Diemarovej,
ktorá vyzerala nepochybne mŕtva, pohľady bábik pôsobili zvláštne
živo. Presnejšie až nepriateľsky živo... Doparoma! Servaz sa za také
myšlienky na seba hneval.
Pomaly obchádzal bazén, dával si pozor, aby sa na  mokrých
dlaždiciach nepokĺzol. Zdalo sa mu, že predátora niečo v správaní
či postoji obete priťahovalo. Podobne ako v prírode zviera nepoľuje
náhodne, ale si vytvára akýsi obraz svojej koristi.
Všetko na  tejto scéne mu hovorilo, že ani tu si obeť nevybrali
náhodou.
Zastal opro


       

internetové knihkupectví ABZ - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2017 - ABZ ABZ knihy, a.s.