načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Kronika Cartera Kana 2 – Ohnivý trón - Rick Riordan; Magdaléna Havlíková

Kronika Cartera Kana 2 – Ohnivý trón

Elektronická kniha: Kronika Cartera Kana 2 – Ohnivý trón
Autor: Rick Riordan; Magdaléna Havlíková

- Druhý diel trilógie úspešného amerického spisovateľa Ricka Riordana (autora Percyho Jacksona)! . - - Volám sa Carter Kane, a odkedy sme so sestrou Sadie odhalili tajomstvo našej rodiny, ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  135
+
-
4,5
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2016
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-808-9635-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Druhý diel trilógie úspešného amerického spisovateľa Ricka Riordana (autora Percyho Jacksona)! .

Volám sa Carter Kane, a odkedy sme so sestrou Sadie odhalili tajomstvo našej rodiny, náš život sa obrátil hore nohami.

V žilách nám koluje krv faraónov a zdedili sme talent egyptských mágov. Paráda, čo? Vôbec nie!
S kúzlami a mágiou ešte len začíname, napriek tomu proti nám stoja veľmi zákerní protivníci. Netvory, nebezpeční mágovia a rozhnevaní egyptskí bohovia proti nám nasadili všetky svoje sily. Navyše sa začal prebúdzať ten najhrozivejší nepriateľ: had Apop, ktorý chce nastoliť vládu večného chaosu. Musíme rýchlo nájsť tri časti kúzelného zvitku a prebudiť boha slnka Rea. Ale kde máme starého boha hľadať a pomôže nám vôbec?
Na záchranu sveta zostáva len niekoľko dní a čas sa už začal odpočítavať...

Zařazeno v kategoriích
Rick Riordan; Magdaléna Havlíková - další tituly autora:
Apollónův pád - Utajené Orákulum Apollónův pád
Apollónův pád - Temné proroctví Apollónův pád
 (e-book)
Apollónův pád - Temné proroctví Apollónův pád
Apollónův pád - Zrádný labyrint Apollónův pád
 (e-book)
Apollónův pád - Zrádný labyrint Apollónův pád
Chilli -- průvodce světem pálivého jídla Chilli
 (e-book)
Chilli Chilli
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Kronika Cartera Kana 2

Ohnivý trón

Aj v tlačenej verzii.

Objedna si môžete na stránke

www.fragment.sk

Ďalšie e-knihy v edícii:

Kronika Cartera Kana 1 – Červená pyramída

Kronika Cartera Kana 3 – Tieň hada

Rick Riordan

Kronika Cartera Kana 2 – Ohnivý trón – e-kniha

Copyright © Fragment, 2013

Všetky práva sú vyhradené.

Nijaká čas tejto publikácie sa nesmie rozširova

bez písomného súhlasu majiteov práv.


Ohnivý trón


Napísal Rick Riordan

Ohnivý trón


Pre Connera a Maggie, skvelý súrodenecký tím

rodiny Riordanovcov



Obsah

1. Zábava so spontánnym vznietením . . . . . . . . . . . . . . . 11

2. Skrotíme trojtonového kolibríka ................. 22

3. Zmrzlinár plánuje našu smr .................... 33

4. Narodeninová pozvánka na súdny deň ............ 46

5. Naučím sa nenávidie hnojivaly .................. 62

6. Takmer ma zabije napájadlo pre vtáky ............. 74

7. Darček od psohlavca .......................... 84

8. Všeobecné meškanie na stanici Waterloo

(za toho obrovského paviána sa ospravedlňujeme) .... 96

9. Výškovo obmedzený výlet do Ruska............... 117

10. Stretnutie so starým červeným kamarátom ......... 130

11. Carter spraví strašnú hlúpos

(čo nikoho neprekvapí) ........................ 145

12. Zvládnem tajnú menológiu ...................... 158

13. Nosom mi prelezie démon ...................... 179

14. V hrobke Zie Rašídovej ........................ 192

15. Ťavy sú nechutné ............................. 202

16. ... ale nie také nechutné ako Rimania ............ 213

17. Menšikov a jeho chaotické vražedné komando ...... 235

18. Hazard v predvečer súdneho dňa ................. 250

19. Pomsta boha losov ............................ 265

20. Návšteva v domove milej hrošice ................ 281


21. Kupujeme si čas .............................. 297

22. Priatelia, kde ich nečakáš ....................... 318

23. Roztočíme divoký domáci žúr .................... 333

24. Subujem nemožné ............................ 341

POZNÁMKA AUTORA ......................... 355

SLOVNÍČEK . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 356


VAROVANIE

Toto je prepis zvukového záznamu. Carter a Sadie Kanovci sa mi

prvý raz prihlásili v nahrávke, ktorú som dostal vlani a prepísal ju

pod názvom Červená pyramída. Tento druhý záznam dorazil na

moju adresu krátko po vydaní knihy, takže môžem predpoklada,

že Kanovci mi dôverujú a zverujú mi pokračovanie svojho príbehu.

Ak je táto druhá nahrávka pravá, nedá sa vývoj udalostí nazva inak

ako desivý. V záujme Kanovcov a celého sveta dúfam, že nasledujúci

príbeh je len vymyslený. Inak sme všetci v poriadnej kaši.



C

A

R

T

E

R

11

1. Zábava so spontánnym

vznietením

Tu Carter.

Počuj, nemáme čas na dlhé úvody. Musíme tento príbeh vyroz

práva rýchlo, inak je s nami všetkými koniec.

Ak si nepočul našu prvú nahrávku, tak... no, s radosou a zasvätím: po našom svete vone pobehujú egyptskí bohovia, snaží sa ich zastavi banda mágov zvaná Dom života, všetci z nich mňa a Sadie nenávidia a obrovský had sa chystá prehltnú slnko a zniči náš svet.

[Au! Za čo to bolo?]

Sadie ma práve tresla. Že vraj ti príliš naháňam strach. Mám zaradi spiatočku, zacúva a zača od začiatku.

Fajn. No osobne si myslím, že by si mal ma strach.

Účelom tejto nahrávky je opísa, čo sa v skutočnosti deje a ako sa to všetko pokašalo. Dopočuješ sa o nás plno nezmyslov od množstva udí, ale za tých mŕtvych fakt nemôžeme. Ani za to s tým hadom. No... aspoň nie priamo.

Všetci mágovia sveta sa musia spoji. Inak nemáme šancu.

Takže tu je ten príbeh. Rozhodni sa sám. Všetko sa to začalo, ke sme podpálili Brooklyn.

OHNIVý TRóN

Mala to by jednoduchá akcia: vkĺznu do Brooklynského múzea, vypožiča si istý egyptský artefakt a zmiznú tak, aby nás nechytili.

Nie, krádež by to nebola. Tú vec sme potom chceli vráti. No asi

sme vyzerali dos podozrivo: štyri decká v čiernych úboroch nindžov na streche múzea. A navyše pavián, takisto prezlečený za nindžu. Dos podozrivá banda.

Zo všetkého najskôr sme poslali našich učňov Jas a Walta otvo

ri bočné okno. Chufu, Sadie a ja sme sa medzitým vydali na prieskum vekej sklenenej kupoly uprostred strechy, ktorú sme chceli použi ako únikovú cestu.

Lenže nevyzerala vemi nádejne.

Bolo už dávno po zotmení a múzeum malo by zavreté, ale ku

pola žiarila. Vnútri, o dvanás metrov nižšie, v plesovej sále vekej ako letiskový hangár, korzovali a tancovali stovky udí v smokingoch a vo večerných šatách. Hral tam orchester, ale hudbu som nepočul, pretože mi v ušiach hučal vietor a drkotali mi zuby. V tom anovom pyžame som mrzol.

Mágovia by mali nosi an, pretože neprekáža mágii. V egyptskej púšti, kde nemrzne a neprší, je to určite výborná tradícia. No v marci v Brooklyne takmer samovražda.

Mojej sestre Sadie zima zrejme neprekážala. Rozoberala zámky kupoly a pohmkávala si do rytmu niečo zo svojho iPodu. Uznaj – čo za zlodeja si prinesie na vlámačku do múzea vlastný hudobný sprievod?

Bola oblečená rovnako ako ja, až na tie vojenské topánky. V blond vlasoch mala červený melír – fakt nenápadný na tajnú misiu. Pre modré oči a svetlú ple sa mi ani trochu nepodobala, čo nám obom vyhovovalo. Vždy bolo výhodné môc tvrdi, že tá bláznivá baba veda mňa nie je moja sestra.

„Povedala si, že múzeum bude prázdne,“ zahundral som.

Sadie ma nepočula, kým som jej nevytiahol slúchadlá z uší a nezopakoval to.

„No, malo by prázdne.“ Nepriznala by to, ale po troch me

siacoch v Spojených štátoch už strácala britský prízvuk. „Poda

CARTER

webových stránok zatvára o piatej. Ako som mala vedie, že tu bude svadba?“

Svadba? Pozrel som sa dole a pochopil som, že má pravdu. Nie

ktoré ženy mali na sebe ružové družičkovské šaty. Na jednom stole trónila veká biela poschodová svadobná torta. Dve skupiny hostí zdvihli ženícha a nevestu na stoličkách a niesli ich cez sálu, okolo sa rojili ich kamoši, tancovali a tlieskali. Celé to vyzeralo, akoby sa schyovalo k čelnej zrážke nábytku.

Chufu zaukal na sklo. Ani v tom čiernom úbore nedokázal splynú s tmou pre zlatý kožuch, nehovoriac o jeho krikavom nose a zadku.

„Agh!“ zavrčal.

Keže bol pavián, mohlo to znamena čokovek od „Pozri, tam dole je jedlo,“ cez „To sklo je ale špinavé,“ až po „Teda, tí udia robia s tými stoličkami poriadne hlúposti.“

„Chufu má pravdu,“ tlmočila Sadie. „Cez tú oslavu sa nedostaneme. Iba ak by sme predstierali, že sme údržbári...“

„Jasné,“ zaškeril som sa. „Pardon, prosím. Len tadiato odnesie

me trojtonovú sochu. S dovolením ju vyvlečieme cez strechu von.

Nedajte sa ruši.“

Sadie obrátila oči stĺpkom. Vytiahla paličku – zahnutý kus slo

noviny s vyrytými obludami – a namierila ju na spodnú čas kupo

ly. Rozžiaril sa zlatý hieroglyf a odskočila posledná zámka.

„No, prečo to vlastne otváram,“ zamračila sa, „ke tadiato

neodídeme? Nemôžeme skrátka zmiznú rovnakou cestou, akou

vlezieme dovnútra – tým bočným oknom?“

„Už som ti to hovoril. Tá socha je obrovská. Tadia neprejde.

Navyše tie pasce...“

„A keby sme to skúsili znova zajtra v noci?“ navrhla.

Pokrútil som hlavou. „Zajtra celú výstavu zbalia a presahujú

inde.“

Zdvihla obočie tým svojím známym protivným spôsobom. „Ke

by nás tak niekto skôr upozornil, že tú sochu musíme ukradnú...“

„Kašli na to.“ Vedel som, kam tým mieri. Nepomôže nám, ke

sa budeme so Sadie celú noc háda na streche. Jasné, mala pravdu.


14

OHNIVý TRóN

Nevaroval som ju dos skoro. Lenže, dofrasa – nemal som práve spoahlivé zdroje. Až po týždňoch žiadostí o pomoc som v sne konečne dostal radu od kamoša, sokolieho boha Hora: Ozaj, mimo­ chodom, už som ti hovoril o tom artefakte, čo si chcel? O tom, čo môže by kúčom k záchrane sveta? No, tak ten posledných tridsa rokov trčí tamto o kúsok nižšie v Brooklynskom múzeu, ale zajtra sa sahuje do Európy, tak švihajte! Máte pä dní na to, aby ste zistili, ako ho použi, inak je s nami všetkými koniec. Vea šastia!

Mohol som mu vynada, prečo mi to nepovedal skôr, ale nema

lo to význam. Bohovia prehovoria len vtedy, ke sa im chce, a o čase smrteníkov nemajú poňatia. Viem to, pretože pred pár mesiacmi som mal Hora priamo v hlave. Ešte mi po ňom zostalo pár zlozvykov – občas mám napríklad sto chutí lovi myši alebo vyzýva udí na boj na život a na smr.

„Jednoducho sa držme plánu,“ vyhlásila Sadie. „Vlezieme do

vnútra bočným oknom, nájdeme sochu a necháme ju prepláva sálou. Čo s tými svadobčanmi, to sa ukáže cestou. Možno nejako odlákame ich pozornos.“

Zamračil som sa. „Odlákame ich pozornos?“

„Carter, neboj sa,“ dohovárala mi. „Dopadne to dobre. Lepší nápad aj tak nemáš, nie?“

Problém bol v tom, že som ho fakt nemal.

Človek by povedal, že mágia všetko zjednoduší. V skutočnosti však veci skôr komplikuje. Vždy sa nájde milión dôvodov, prečo to alebo ono kúzlo v nejakej situácii nefunguje. Alebo ho prekazí iná mágia – ako tie ochranné kúzla tu v múzeu.

Nevedeli sme, kto ich nastražil. Možno sa medzi personálom skrýval mág, čo by nebolo nič zvláštne. Aj náš oco používal doktorát z egyptológie ako krytie, aby získal prístup k artefaktom. A Brooklynské múzeum malo navyše najväčšiu zbierku magických egyptských zvitkov na svete. To preto sa strýko Amos usídlil v Brooklyne – plno mágov mohlo ma dôvod stráži poklady múzea a nastraži pasce.

Nech už to bolo akokovek, dvere a okná chránili dos nepríjemné kliatby. Nedokázali sme otvori magický portál do expozície

CARTER

ani prinúti aportovacích vešebtov – čarovné hlinené sochy, ktoré nám slúžili v knižnici –, aby nám zabezpečili, čo potrebujeme.

Museli sme sa horko-ažko dosta dovnútra a zase von. A ak

spravíme chybu, ktovie, aké prekliatie rozpútame: strážne obludy, morové rany, požiar, výbušné oslíky (nesmej sa, tie sú strašné).

Jediný nezabezpečený východ predstavovala kupola nad sálou.

Zrejme sa nebáli, že by zlodeji nechali exponáty vypláva otvorom v dvanásmetrovej výške. Alebo sa tam možno nejaká pasca predsa len nachádzala, ale taká dobre utajená, že sme ju neobjavili.

V každom prípade sme to museli skúsi. Na tú krádež – pardon,

pôžičku – nám zostával len dnešný večer. A potom pä dní na zistenie, ako tú vec použi. Milujem šibeničné termíny.

„Tak ideme do toho a vymyslíme niečo po ceste?“ spýtala sa Sadie.

Pozrel som sa na svadobčanov pod nami a dúfal, že im ten slávnostný večer nepokazíme. „Asi áno.“

„Super,“ prikývla Sadie. „Chufu, ty zostaň tu a stráž. Až nás uvidíš, ako sa blížime, otvoríš kupolu, dobre?“

„Agh!“ prisvedčil pavián.

Zabrnelo mi v zátylku. Niečo mi vravelo, že táto krádež nebude hračka.

„Ideme,“ zavelil som. „Pozrieme sa, ako sa darí Jas a Waltovi.“

Spustili sme sa na rímsu pri druhom podlaží, kde sa nachádzali egyptské zbierky.

Jas a Walt postupovali výborne. Lepiacou páskou pripevnili okolo okraja okna štyri sošky Horových synov a namaovali na sklo hieroglyfy proti kliatbam a poplašnému zariadeniu smrteníkov.

Ke sme so Sadie pristáli veda nich, zdalo sa, že preberajú niečo dôležité. Jas držala Walta za ruky. Prekvapilo ma to, ale Sadie ešte viac. Zajačala, akoby šliapla na myš.

[Ale áno, zajačala si. Ja som pri tom bol.]

Čo ju na tom štvalo? No, hne po Novom roku, ke sme spoločne vypustili náš amulet džed, aby sme privolali decká s ma

gickým potenciálom, Jas a Walt prišli ako prví. Trénovali s nami už


16

OHNIVý TRóN

sedem týždňov, dlhšie než všetci ostatní chalani a baby, takže sme ich celkom dobre poznali.

Jas je roztlieskavačka z Nashvillu. Jas je skratka jej skutočného

mena Jasmine, ale ak sme nechceli, aby nás premenila na kríky, nesmeli sme jej tak hovori. Je pekná, ako blonavé roztlieskavačky bývajú – nie práve môj typ –, ale človek ju musí ma rád, pretože je ku všetkým milá a vždy ochotná pomôc. Navyše má talent na liečebnú mágiu, takže sa hodí ma ju so sebou pre prípad, že by sa niečo pokašalo, čo sa nám so Sadie stáva asi tak v devädesiatich deviatich prípadoch zo sto.

V ten večer mala na hlave čiernu šatku. Na pleci jej visel čarodejnícky vak označený symbolom levej bohyne Sachmet.

Práve hovorila Waltovi: „Niečo vymyslíme,“ ke sme so Sadie pristáli veda nich.

Walt sa zatváril rozpačito.

Bol... no, ako by som opísal Walta?

[Nie, vaka, Sadie. Nebudem hovori, že je super. Počkaj si, až dostaneš slovo.]

Walt má štrnás rovnako ako ja, ale je taký vysoký, že vo futbalovom univerzitnom tíme by mohol robi útočníka. Má na to aj postavu – štíhlu a svalnatú – a veké nohy. Kožu má hnedú ako káva, o niečo tmavšiu než ja, a vlasy také vyholené, že vyzerajú len ako tieň na lebke. Do tej zimy si vzal len čierne tričko bez rukávov a športové šortky. Nebol to práve typický odev mágov, ale s Waltom sa radšej nikto nehádal. Dorazil ako náš prvý učeň – až zo Seattlu – a bol prirodzený sau – tvorca čarodejných príveskov. Nosil na krku kopu zlatých retiazok s vlastnoručne vyrobenými magickými amuletmi.

Skrátka, bol som presvedčený, že Sadie na Jas žiarli, lebo Walt

sa jej páči. No nikdy by to nepriznala, pretože posledných pár mesiacov vzdychala nad iným chlapíkom, do ktorého sa buchla. Vlastne to bol boh.

[Áno, jasné, Sadie. Už s tým prestanem, ale nezaprieš to.]

Ke sme im vtrhli do rozhovoru, Walt okamžite pustil Jas ruky

a cúvol. Sadie pozrela z jedného na druhého a snažila sa uhádnu, o čo ide.

CARTER

Walt si odkašal. „Okno je pripravené.“

„Paráda.“ Sadie sa pozrela na Jas. „Ako si to myslela, že niečo vymyslíte?“

Jas zalapala po dychu ako ryba na suchu.

Walt odpovedal za ňu: „Vieš predsa, Reova kniha. My na to prídeme.“

„Áno!“ pridala sa Jas. „Reova kniha.“

Stavil by som sa, že klamú, ale bolo mi fuk, či spolu niečo majú. Na nejaké scény nám aj tak nezostával čas.

„Fajn,“ vyhŕkol som, než Sadie stihla otvori ústa a dožadova sa nejakého lepšieho vysvetlenia. „Tak sa pustíme do tej zábavy.“

Okno sa otvorilo ahko. Nijaké čarovné výbuchy. Nijaké sirény. Vydýchol som si, vošiel do egyptského krídla a uvažoval, či sa nám to nakoniec predsa len nepodarí. Egyptské artefakty vo mne vyvolali všelijaké spomienky. Až do minulého roka som väčšinu svojho života cestoval po svete s ocom, ktorý putoval z múzea do múzea a prednášal o starovekom Egypte. To bolo predtým, než som zistil, že je mág – než oslobodil celú bandu bohov a než sa nám skomplikoval život.

Teraz už som sa nedokázal pozrie na nijaké egyptské dielo bez toho, aby som s ním necítil osobné spojenie. Striaslo ma, lebo sme práve minuli sochu Hora – boha so sokoou hlavou, ktorý vlani na Vianoce býval v mojom tele. Prešli sme okolo sarkofágu a ja som si spomenul, ako diabolský boh Sutech v Britskom múzeu uväznil nášho oca do zlatej rakvy. Všade boli obrázky Usira, boha mŕtvych s modrou kožou, a ja som myslel na to, ako sa oco obetoval, aby sa mohol sta novým Usirovým hostiteom. Práve teraz niekde v čarovnej ríši duata vládne podsvetiu. Nemôžem ani opísa, aké je čudné pomyslie si pri pohade na pätisícročný obrázok modrého egyptského boha: „Áno, to je oco.“

Všetky tie artefakty vyzerali ako rodinné pamiatky: rovnaká

palička, ako mala Sadie; obrázok serpopardov, ktoré nás raz napadli; stránka z Knihy mŕtvych s démonmi, ktorých sme osobne stretli. A potom vešebti – čarovné figuríny ožívajúce, ke ich

OHNIVý TRóN

človek povolá. Pred pár mesiacmi som sa zaúbil do dievčaa menom Zia Rašídová, z ktorej sa takisto vykul taký vešebt.

Prvýkrát sa zaúbi nie je nijaká zábava. No ke sa navyše uká

že, že dotyčná je z hliny a pred očami sa ti rozsype na kúsky, potom sa dá fakt poveda, že z tvojej lásky zostali len trosky.

Prechádzali sme prvou sálou pod vekým egyptským zverokruhom na strope. Počul som, ako vo vekej sále napravo od chodby prebieha oslava. Hudba a smiech sa rozliehali po celej budove.

V druhej egyptskej sále sme sa zastavili pred kamenným vlysom vekým ako brána do garáže. Do kameňa bol vytesaný obrázok netvora ušliapavajúceho udí.

„Nie je to gryf?“ spýtala sa Jas.

Prikývol som. „Áno, egyptská verzia.“

To zviera malo levie telo a hlavu sokola, ale jeho krídla nevyzerali ako na bežných obrázkoch gryfov. Namiesto vtáčích krídel sa oblude ahalo cez chrbát čosi dlhé, vodorovné a ježaté ako dve obrátené oceové kefy. Ak s nimi vôbec dokázala lieta, museli sa pohybova asi ako motýlie krídla. Ten vlys bol kedysi farebný. Na chrbte netvora som rozoznal červené a zlaté škvrny, ale aj bez far

by vyzeral gryf tajomne živo. Jeho prenikavé oči akoby ma sle

dovali.

„Gryfovia boli ochrancovia,“ spomenul som si na niečo, čo mi

kedysi povedal oco. „Strážili poklady a podobne.“

„Super,“ zamrmlala Sadie. „Takže myslíš, že napádali... hm, na

príklad zlodejov, ke sa vlámali do múzea a kradli tam?“

„Je to len vlys,“ utešoval som ju. No pochybujem, že sa niekomu

uavilo. Celá egyptská mágia sa točila okolo premieňania slov a ob

razov na skutočnos.

„Tam!“ ukázal Walt cez sálu. „To je ono. Alebo nie?“

Širokým oblúkom sme obišli gryfa a dorazili k soche uprostred

miestnosti.

Ten boh sa týčil do výšky takmer dva a pol metra. Bol vytesaný

z čierneho kameňa a oblečený typicky egyptsky: holá hru, sukni

ca a sandále. Mal tvár barana, rohy, ktoré sa mu počas stáročí tro

chu poolamovali, a korunu v tvare lietajúceho taniera – slnečný


19

CARTER

disk lemovaný hadmi. Pred ním stála ovea menšia postava človeka. Boh mu držal ruky nad hlavou, akoby mu žehnal.

Sadie zažmurkala na hieroglyfický nápis. Odkedy hostila bohyňu kúzel Eset, mala zvláštne nadanie číta hieroglyfy.

„CHNM,“ prečítala. „To by sa vyslovilo Chnum, myslím.“

„Áno,“ prikývol som. „Je to tá socha, ktorú potrebujeme. Hor

mi povedal, že sa v nej skrýva tajomstvo, ako nájs Reovu knihu.“

Hor, bohužia, nebol vemi konkrétny. Ke sme teraz tú sochu našli, vôbec som netušil, ako nám má pomôc. Prezeral som si hieroglyfy a dúfal, že na niečo narazím.

„Kto je ten krpec pred ním?“ spýtal sa Walt. „Nejaké decko?“

Jas luskla prstami. „Nie, už si spomínam! Chnum vyrábal udí na hrnčiarskom kruhu. Poda mňa tu robí práve to – vyrába z hliny človeka.“

Pozrela sa na mňa, aby som to potvrdil. Úprimne povedané, zabudol som na to. So Sadie sme mali by učitemi, ale Jas si často pamätala viac než ja.

„Áno, správne,“ prikývol som. „Človek z hliny. Presne tak.“

Sadie zazrela na Chnumovu baraniu hlavu. „Vyzerá trochu ako los z toho starého kresleného seriálu Happy Tree Friends.“

„Losí boh to nie je,“ povedal som.

„Ak pátrame po Reovej knihe,“ premýšala nahlas, „a Re je boh slnka, prečo si tu prezeráme losa?“

Už som niekedy spomínal, že Sadie vie by pekne otravná?

„Chnum je jedna stránka boha slnka,“ vysvetoval som. „Re má tri rozdielne osobnosti. Ráno je to skarabeus Cheprer, cez deň Re a večer, ke odchádza do podsvetia, boh s baraňou hlavou Chnum.“

„To je domotané,“ vzdychla si Jas.

„Ani nie,“ odvrkla jej Sadie. „Aj Carter má rozličné podoby:

ráno zombi, poobede leňoch a večer...“

„Sadie,“ skočil som jej do reči, „zavri zobák.“

Walt sa poškriabal na brade. „Poda mňa má Sadie pravdu.

Bude to los.“

„Vaka,“ naparovala sa Sadie.


20

OHNIVý TRóN

Walt sa na ňu rozpačito usmial, ale stále sa tváril zamyslene,

akoby ho niečo trápilo. Všimol som si, že Jas ho ustarostene sleduje, a zamyslel som sa, o čom asi spolu predtým hovorili.

„Prestaňte už s tým losom,“ zavrčal som. „Musíme tú sochu do

sta do domu. Má v sebe nejaký návod...“

„No ako ho nájdeme?“ zaujímalo Walta. „A stále si nám nevy

svetlil, prečo tak vemi potrebujeme tú Reovu knihu.“

Zaváhal som. Plno vecí sme našim učňom ešte neprezradili, dokonca ani Waltovi a Jas – napríklad, že o pä dní môže nasta koniec sveta. Také veci totiž dokážu človeka odvies od tréningu mágie.

„Vysvetlím vám to, až sa vrátime,“ súbil som im. „Teraz musíme vymyslie, ako s tou sochou pohnú.“

Jas sa zamračila. „Do vaku sa mi asi nezmestí.“

„Čo sa bojíte?!“ zahriakla nás Sadie. „Počúvajte: začarujeme tú sochu levitačným kúzlom. Nejako tých udí zabavíme, aby zmizli zo sály...“

„Počkaj.“ Walt sa naklonil a prezrel si menšiu figúrku. Ten chlapík sa usmieval, akoby ho hrozne bavilo, že je vymodelovaný z hliny. „Má amulet. Skarabea.“

„To je bežný symbol,“ odbil som ho.

„Jasné...“ Walt si prešiel rukou po vlastnej zbierke amuletov. „No skarabeus symbolizuje Reovo znovuzrodenie, nie? A tá socha ukazuje, ako Re tvorí nový život. Možnože ju celú ani nepotrebujeme. Možno je návod...“

„Páni!“ Sadie vytiahla paličku. „Paráda!“

Chystal som sa vyhŕknu: „Sadie, nie!“ No, samozrejme, nepo

mohlo by mi to. Sadie ma nikdy nepočúvne.

Zaklopala na amulet. Chnumovi sa rozžiarili ruky. Hlava menšej

sochy sa rozdelila na štyri časti ako vrch raketového sila a z krku jej

vyšiel zažltnutý zvitok papyrusu.

„Voilà,“ pyšne vydýchla Sadie.

Zasunula si paličku do vaku a schmatla zvitok, práve ke som

skríkol: „Môže to by pasca!“

Ako som povedal, nikdy ma nepočúvne.

CARTER

Len čo vyšklbla zvitok zo sochy, celá miestnos zadunela. V skle

nených vitrínach sa objavili trhliny.

Sadie zhíkla a zvitok v ruke jej vzbĺkol. Nezdalo sa, že tie plame

ne ničia papyrus ani že to Sadie bolí. No ke sa ich pokúsila strias, preskočil prízračný biely oheň na najbližšiu vitrínu a hnal sa po miestnosti ako po benzínovej stope. Dostal sa k oknám, na skle zahoreli biele hieroglyfy a predpokladám, že tam spustili tonu ochranných kúziel a kliatob. Potom plamene zachvátili veký vlys pri vchode do sály. Kamenná doska sa divoko otriasla. Rezby na druhej strane som nevidel, ale začul som chrapavý výkrik – znel ako škrekot poriadne vekého a poriadne naštvaného papagája.

Walt vytiahol palicu. Sadie mávala horiacim zvitkom, akoby sa jej prilepil k ruke. „Dajte zo mňa preč tú vec! Za toto vôbec nemôžem!“

„Ehm...“ Jas vytiahla paličku. „Čo to bolo za zvuk?“

Zamrazilo ma.

„Poda mňa Sadie práve zistila, ako rozptýlime tých svadobčanov,“ vydýchol som.

C

A

R

T

E

R

22

2. Skrotíme trojtonového

kolibríka

Pred pár mesiacmi by to bolo iné. Sadie by stačilo poveda jediné

slovo a vyvolala by priam vojnový výbuch. Ja by som sa obalil ča

rovným bojovým stelesnením boha a takmer nič by ma nedokázalo

porazi.

Lenže vtedy sme boli celkom spojení s bohmi – ja s Horom a Sa

die s Eset. Potom sme sa tej sily vzdali, pretože bola skrátka príliš

nebezpečná. Kým sa nenaučíme lepšie ovláda svoje schopnosti,

mohli by sme sa zo spojenia s egyptskými bohmi zblázni alebo do

slova vyhorie.

Takže nám zostávala len naša obmedzená mágia, čo nám sažo

valo vykona niečo dôležité – ako napríklad preži, ke sa zobudí nejaká obluda a pokúsi sa nás zabi.

Gryf sa ukázal v celej svojej kráse. Bol dvakrát väčší než nor

málny lev a červenozlatý kožuch mu pokrýval vápencový prach. Z jeho chvosta trčali ostré perá, ktoré vyzerali tvrdé a nabrúsené ako dýky. Jediným švihnutím rozdrvil kamennú dosku, z ktorej sa vynoril. Ježaté krídla sa mu na chrbte vztýčili. Ke sa pohol, rozochveli sa tak rýchlo, až sa rozmazali a rozhučali ako krídla najväčšieho a najdravšieho kolibríka na svete.

Gryf uprel hladné oči na Sadie. Ruku so zvitkom jej stále obao

vali biele plamene a zdalo sa, že to netvora provokuje. Počul som už

CARTER

dos sokolieho škriekania – párkrát som predsa bol sokolom osobne –, ale ke toto stvorenie otvorilo zobák, zavrešalo tak, až sa roztriasli okná a vlasy mi od hrôzy vstali dupkom.

„Sadie,“ vyhŕkol som, „pus ten zvitok!“

„A ako asi? Prilepil sa mi na ruku!“ spustila. „A navyše horím!

To som ti ešte nepovedala?“

Prízračný oheň teraz skákal po všetkých oknách a artefaktoch. Zvitok akoby uvonil zásoby egyptskej mágie v miestnosti a mne došlo, že je zle. Walt a Jas stáli ako obarení. Nemohol som im to vyčíta – toto bolo ich prvé stretnutie so skutočnou obludou.

Gryf spravil krok smerom k mojej sestre.

Stál som veda nej a rozhodol som sa vyskúša jediný kúzelnícky trik, ktorý mi zostával. Siahol som do duata a vytiahol z riedkeho vzduchu svoj meč – egyptský chopeš so zlovestne ostrým a zakriveným ostrím.

Sadie vyzerala s tou rukou a horiacim zvitkom dos hlúpo, ako nejaká rozohnená Socha slobody, ale vonou rukou sa jej podarilo povola si hlavnú obrannú zbraň – poldruhametrovú palicu s vyrezávanými hieroglyfmi.

Zajačala: „Nevie tu niekto, ako sa bojuje s gryfmi?“

„Vyhýbaj sa tomu ostrému,“ navrhol som jej.

„Tak to ti pekne akujem za radu.“

„Walt!“ zakričal som. „Skontroluj všetky okná. Skús, či sa nedajú otvori.“

„S... sú začarované.“

„Jasné. No ak sa pokúsime zmiznú cez hlavnú sálu, gryf nás zožerie, ešte než sa tam dostaneme.“

„Skúsim tie okná.“

„Jas,“ obrátil som sa na Jasmine, „pomôž mu.“

„Tie znaky na oknách,“ zamrmlala Jas. „Už – už som ich niekde

videla...“

„Švihaj!“ zreval som.

Gryf skočil a krídla mu zahučali ako reazová píla. Sadie vyho

dila palicu, tá sa vo vzduchu premenila na tigra a s vytiahnutými

pazúrmi sa vrhla na netvora.


24

OHNIVý TRóN

Lenže na toho to nespravilo nijaký dojem. Zrazil tigra, zaútočil ako blesk a otvoril zobák. Glg! Gryf prehltol, odgrgol si a tiger v ňom zmizol.

„To bola moja obúbená palica!“ naštvala sa Sadie.

Gryf sa otočil ku mne.

Pevne som zovrel meč. Ostrie sa rozžiarilo. Zatúžil som ma zase v hlave Horov hlas, aby ma povzbudil. Ke má človek osobného boha vojny, hrá sa mu na hrdinu ahšie.

„Walt!“ zakričal som. „Ako to ide s tým oknom?“

„Snažím sa,“ odsekol.

„Po... počkaj,“ nervózne vyhŕkla Jas. „To sú symboly Sachmet. Počkaj, Walt!“

Potom sa zomlelo strašne vea vecí naraz. Walt otvoril okno, prevalila sa cez neho vlna bieleho ohňa a zrazila ho na zem.

Jas sa k nemu rozbehla. Gryf o mňa okamžite stratil záujem. Ako každý dobrý predátor sa zameral na pohyblivý cie – na Jas – a vrhol sa na ňu.

Ja som zaútočil. Lenže namiesto toho, aby gryf zdrapil našich kamošov, prehnal sa priamo ponad Walta a Jas a narazil do okna. Jas odtiahla Walta z cesty, zatia čo gryf ako blázon mlátil a hrýzol biele plamene.

Snažil sa bi s tým ohňom. Chniapal do vzduchu. Otočil sa a zrazil vitrínu s vešebtmi. Chvostom rozdrvil na kusy jeden sarkofág.

Neviem, čo mi to napadlo, ale zajačal som naňho: „Prestaň!“

Gryf stuhol. Otočil sa ku mne a naštvane zakrákal. Stena bieleho ohňa sa prehnala okolo a zostala plápola v rohu miestnosti, takmer akoby zbierala sily. Potom som si všimol, že sa spájajú alšie ohne a tvoria sa z nich horiace postavy pripomínajúce udí. Jedna sa pozrela priamo na mňa a ja som zacítil nepochybnú auru zla.

„Carter, zabav ho.“ Sadie si tie ohnivé postavy zrejme nevšimla.

Nespúšajúc oči z gryfa, vytiahla z vrecka kus čarovného povrazu. „Keby som sa dostala dos blízko...“

„Sadie, počkaj.“ Snažil som sa pochopi, čo sa vlastne deje.


25

CARTER

Walt ležal na chrbte a triasol sa. Oči mu bielo žiarili, akoby ten oheň vnikol do jeho vnútra. Jas nad ním kačala a drmolila liečivé kúzlo.

„Grrr!“ žalostne zakrákal gryf, akoby žiadal o povolenie pohnú sa – akoby počúvol môj rozkaz, ale vôbec sa mu nepáčil.

Tie ohnivé postavy vyzerali čoraz jasnejšie a pevnejšie. Napočítal som ich sedem, pomaly sa im tvorili ruky a nohy.

Sedem postáv... Jas hovorila niečo o symboloch Sachmet. Obliala ma hrôza, ke som si uvedomil, aká kliatba v skutočnosti chráni múzeum. Gryfa sme oslobodili len náhodou. Naozajstný pro blém spo číval v niečom inom.

Sadie hodila povraz.

„Počkaj!“ vyštekol som, ale neskoro. Čarovný povraz zasvišal vo vzduchu, vyrástlo z neho lano a zamierilo ku gryfovi.

Ten rozhorčene zakrákal a skočil po planúcich postavách. Rozpŕchli sa a rozpútala sa všeobecná ničivá naháňačka.

Gryf sa hnal po sále, kmitajúc krídlami. Vitríny sa otriasali. Sirény smrteníkov jačali. Kričal som na gryfa, aby s tým prestal, ale tentoraz zbytočne.

Kútikom oka som zachytil, že Jas sa zrútila, možno vysilená ho

jivým kúzlom.

„Sadie,“ zakričal som, „pomôž jej!“

Sadie sa rozbehla k Jas. Ja som naháňal gryfa. Ke som v tom

čiernom pyžame a so žiariacim mečom v ruke zakopával o rozbité

exponáty a chrlil kliatby na obrovskú mačku kríženú s kolibríkom,

musel som vyzera ako úplný idiot.

Práve ke sa mi zdalo, že horšie to už ani nemôže by, vynorilo

sa spoza rohu pár svadobčanov, aby zistili, čo je to za rachot. Spad

li im sánky. Jedna ženská v ružových šatách zajačala.

Sedem bielych ohnivých tvorov sa prehnalo priamo cez sva

dobčanov a tí sa na mieste zrútili. Ohniváci pokračovali alej, za

hli za roh smerom k vekej sále. Gryf sa rútil za nimi.

Obzrel som sa za Sadie, ktorá kačala nad Jas s Waltom. „Ako

sú na tom?“

„Walt sa už preberá,“ oznámila mi, „ale Jas je mimo.“

OHNIVý TRóN

„Až budete môc, príte za mnou. Myslím, že toho gryfa zvlád

nem.“

„Šibe ti, Carter? Sú zranení a ja mám na ruke horiaci zvitok.

Okno je otvorené. Pomôž mi dosta Jas a Walta odtiato!“

Mala pravdu. Bola to možno naša jediná šanca, ako dosta ka

mošov von živých. Lenže už som vedel, čo sú zač tí siedmi ohniváci, a že ak sa za nimi nepustím, doplatí na to plno nevinných udí.

Zamrmlal som egyptskú nadávku a rozbehol som sa na svadob

nú hostinu.

V hlavnej sále vládol chaos. Hostia tam pobehovali, jačali

a vrážali do stolov. Nejaký chlapík v smokingu spadol do torty a metal sa v nej s plastovými figúrkami ženícha a nevesty nalepenými na zadku. Jeden hudobník sa pokúšal utiec aj s bubnom narazeným na nohe.

Biele ohne už tak spevneli, že som rozoznal ich obrysy – niečo medzi psami a umi s dlhšími rukami a krivými nohami. Ke sa hnali po sále a vyhýbali sa stĺpom okolo tanečného parketu, žiarili ako prehriaty plyn. Jeden prešiel priamo cez družičku. Oči jej mliečne zbeleli, zviezla sa na zem, roztriasla sa a rozkašala.

Aj ja by som sa bol najradšej schúlil do klbka. Nepoznal som nijaké čary, ktorými by sa s tými vecami dalo bojova, a ak sa ma niektorá dotkne...

Odrazu sa zniesol dolu gryf a hne za ním Sadin čarovný povraz, ktorý sa ho stále snažil spúta. Gryf chňapol po jednej ohnivej oblude, na jeden raz ju prehltol a letel alej. Z nozdier mu vyrazili chuchvalce dymu, ale nezdalo sa, že by mu zhltnutie toho ohňa nejako ublížilo.

„Hej!“ zakričal som.

Až neskôr mi došlo, akú som spravil chybu.

Gryf sa ku mne otočil a to ho spomalilo tak, že sa mu Sadin povraz stihol omota okolo zadných nôh.

„Krááák!“ Gryf narazil do bufetového stola. Povraz sa pretia

hol, omotával sa mu okolo tela a vysokorýchlostné krídla rozseká

vali stôl, podlahu a taniere s chlebíčkami ako šialená drvička od

padu.


27

CARTER

Svadobčania mizli zo sály. Väčšina zamierila k výahom, ale desiatky ich ležali v bezvedomí na dlážke alebo sa triasli v záchvate s bielo žiariacimi očami. Ďalší hostia uviazli pod kopami trosiek. Jača li sirény a tie biele ohne – už len šes – stále neovládatene vystrájali.

Rozbehol som sa ku gryfovi, ktorý sa váal na zemi a márne sa snažil zahryznú do povrazu. „Upokoj sa,“ zakričal som naňho, „nech ti môžem pomôc, ty ulpas!“

„Šííí!“ Gryfov chvost mi zasvišal nad hlavou a takmer ma o ňu pripravil.

Poriadne som sa nadýchol. Bol som predovšetkým bojový mág. Kúzla s hieroglyfmi mi nikdy vemi nešli, ale namieril som meč na obludu a predniesol: „Ha-tep.“

Vo vzduchu, priamo na špičke môjho meča, zahorel zelený hieroglyf – symbol pre „upokoj sa“:

Gryf sa prestal meta. Vírenie krídel sa spomalilo. V sieni stále vládol zmätok, ale ja som sa snažil zachova pokoj a pomaly som sa vybral ku gryfovi.

„Spoznávaš ma?“ Vystrel som ruku a nad dlaňou mi zahorel alší symbol – ten viem privola vždy – Horovo oko:

„Si posvätné Horovo zviera, nie? Preto ma počúvaš.“

Gryf zaškúlil na znak boha vojny. Našuchoril si perie na krku a nespokojne zaškriekal, zmietajúc sa pod povrazom, ktorý sa mu pomaly omotával okolo tela.

„Áno, ja viem,“ chlácholil som ho. „Moja sestrička je trdlo. Len počkaj. Rozviažem a.“

OHNIVý TRóN

Sadie niekde za mnou zajačala: „Carter!“

Otočil som sa a zbadal, že sa ku mne tacká spolu s Waltom

a medzi sebou vlečú Jas. Sadie s tým planúcim zvitkom v ruke stále vyzerala ako Socha slobody. Walt sa ako-tak držal na nohách a oči mu už nežiarili, ale Jas padala dopredu, akoby jej zrôsolovateli všetky kosti v tele. Vyhli sa ohnivému prízraku aj niekokým šialeným svadobčanom a nejakým zázrakom sa im podarilo prejs cez sálu.

Walt civel na gryfa. „Ako si ho upokojil?“

„Gryfovia slúžia Horovi,“ vysvetlil som mu. „V bitkách ahali

jeho voz. Asi vycítil, že som s Horom spojený.“

Gryf netrpezlivo zakrákal, švihol chvostom a zrazil kamenný

stĺp.

„Mne sa vemi pokojný nezdá,“ prehodila Sadie. Pozrela na skle

nenú kupolu o dvanás metrov vyššie, odkia na nás divoko má vala drobná Chufuova postavička. „Musíme Jas okamžite dosta preč,“ vyhlásila.

„Mne nič nie je,“ zašepkala Jas.

„Ale je,“ oponoval jej Walt. „Carter, ona zo mňa toho ducha vytiahla, ale takmer ju to zabilo. Je to nejaký démon choroby...“

„Bau,“ doplnil som. „Diabolský duch. Tí siedmi sa volajú...“

„... Sachmetine šípy,“ vydýchla Jas a potvrdila moje najhoršie obavy. „Sú to duchovia pohromy zrodení z bohyne. Musím ich zastavi.“

„Musíš odpočíva,“ okríkla ju Sadie.

„Presne tak,“ pridal som sa k nej. „Sadie, daj tomu gryfovi dole povraz a...“

„Nemáme čas,“ naliehala na nás Jas. Bauovia sa zväčšovali a boli čoraz jasnejší. Pri ich prechode cez sálu klesali k zemi alší svadobčania.

„Ak bauov nezastavím, zomrú,“ varovala nás Jas. „Dokážem usmerni Sachmetinu moc a zahna ich naspä do duata. Som na to trénovaná.“

Zaváhal som. Také veké kúzlo Jas nikdy neskúšala. A uzdrave

nie Walta ju vyčerpalo už dos. Lenže na toto bola fakt cvičená.


29

CARTER

Možno to vyzerá čudne, že liečitelia študujú cestu Sachmet, ale keže to bola bohyňa ničenia, nákazy a núdze, malo zmysel uči sa ovládnu jej sily – vrátane bauov.

Okrem toho som si nebol stopercentne istý, že ak gryfa oslobo

dím, dokážem ho aj skroti. Stále hrozilo, že sa naštve a zhltne nás namiesto duchov.

Vonku čoraz hlasnejšie kvílili policajné sirény. Dochádzal nám čas.

„Nemáme na výber,“ trvala na svojom Jas.

Vytiahla paličku a potom – na Sadino veké prekvapenie – pobozkala Walta na líce. „Zvládneme to, Walt. Nevzdávaj sa.“

Jas vytiahla zo svojho čarodejníckeho vaku ešte niečo – vo skovú figúrku – a vtisla ju mojej sestre do vonej ruky. „Čoskoro to budeš potrebova, Sadie. Škoda, že ti nemôžem pomôc viac. Až príde čas, pochopíš, čo robi.“

Myslím, že som ešte nevidel, aby Sadie stratila reč tak ako vtedy.

Jas sa rozbehla do prostriedku sály, dotkla sa paličkou zeme a namaovala okolo seba ochranný kruh. Z vaku vytiahla malú sošku svojej patrónky, bohyne Sachmet, a podržala ju vo vzduchu.

Začala čosi drmoli. Okolo nej sa rozžiarilo červené svetlo. Z kruhu vyrazili úponky energie a rozliezali sa po sále ako konáre stromu. Začali víri, najprv pomaly, potom rýchlejšie, až magický prúd chytil bauov a donútil ich letie rovnakým smerom. Ťahal ich do stredu. Duchovia v snahe ubráni sa kúzlu divoko zavýjali. Jas sa ledva držala na nohách, ale alej odriekavala zaklínadlo, až sa jej tvár leskla od potu.

„Nemôžeme jej pomôc?“ spýtal sa Walt.

„Grrr!“ zachrčal gryf, čo zrejme znamenalo: „Haló! Ja som tu!“

Sirény jačali tak nahlas, akoby boli už priamo pred budovou. Na chodbe pri výahu niekto cez megafón vyzýval posledných svadobčanov, aby opustili budovu – akoby ich bolo treba presviedča. Dorazili policajti. Ak nás chytia, bude sa nám to ažko vysvetova.

„Sadie,“ spustil som, „priprav sa. Zložíš gryfovi povraz. Walt, máš ten amulet s loou?“

„Amulet? Áno. Ale nie je tu voda.“

OHNIVý TRóN

„Jednoducho zavolaj lo!“ Zalovil som vo vreckách a našiel svoj

magický povraz. Vyslovil som zaklínadlo a odrazu som držal v ruke asi šesmetrové lano. Uprostred som spravil slučku, akoby to bola obrovská kravata, a opatrne som sa priblížil ku gryfovi.

„Šííí?“ spýtal sa.

Pristúpil som k nemu bližšie, premýšajúc nad tým, ako rýchlo

by ma tým zobákom prehryzol, keby chcel, a hodil som mu slučku na krk.

Potom sa niečo pokazilo. Čas sa spomalil. Tie červené vírivé pramene Jasinho kúzla sa začali lenivo krúti, akoby sa vzduch zmenil na sirup. Krik a sirény sa zmenili na vzdialený hluk.

Nepodarí sa ti to, zasyčal nejaký hlas.

Otočil som sa a ocitol sa zoči-voči jednému bauovi.

Vznášal sa vo vzduchu kúsok odo mňa s takmer celkom ostrými planúcimi bielymi obrysmi. Vyzeral, akoby sa smial, a ja by som bol prisahal, že som tú tvár už niekedy videl.

Chaos je príliš mocný, chlapče, povedalo mi to stvorenie. Svet sa točí mimo tvojej kontroly. Ukonči to svoje aženie!

„Čuš!“ zavrčal som, ale srdce mi divoko búšilo.

Nikdy ju nenájdeš, posmieval sa mi duch. Spí na mieste červeného piesku, ale ak budeš v tom svojom márnom ažení pokračova, umrie tam.

Cítil som sa, akoby mi po chrbte liezla tarantula. Ten duch hovoril o Zii Rašídovej – skutočnej Zii, po ktorej som pátral už od Vianoc.

„Nie!“ zahučal som. „Klameš.“

Ale cho, chlapče. Už sme sa stretli.

„Drž zobák!“ Povolal som Horovo oko a duch zasyčal. Čas sa zase zrýchlil. Červené úponky Jasinho kúzla sa omotali okolo jačiaceho baua a stiahli ho do víru.

Nikto si zrejme nevšimol, čo sa práve stalo.

Sadie všetkých bránila, oháňala sa po bauoch blčiacim zvitkom, kedykovek sa priblížili. Walt položil svoj amulet lode na zem a predniesol rozkaz. Trvalo to sotva pár sekúnd a amulet podobne ako hračky, ktoré napučia vo vode, narástol do podoby egyptskej trstinovej lode, tróniacej na troskách bufetového stola.

CARTER

Trasúcimi sa rukami som vzal oba konce gryfovej povrazovej

kravaty, jeden som priviazal k prove lode a druhý ku korme.

„Carter, pozri!“ zakričala na mňa Sadie.

Otočil som sa práve včas, aby som zbadal záblesk oslepujúceho

červeného svetla. Celý vír sa zrútil sám do seba a vtiahol všetkých šes bauov do kruhu, ktorý stvorila Jas. Svetlo pohaslo. Jas omdlela a jej palička a soška Sachmet sa jej v rukách premenili na prach.

Rozbehli sme sa k nej. Oblečenie jej tlelo. Nevedel som, či

dýcha.

„Odneste ju do lode,“ zavelil som. „Musíme odtiato vypadnú.“

Z výšky nad nami som začul slabé zavrčanie. Chufu otvoril ku

polu. Naliehavo gestikuloval a oblohu nad ním križovali svetlomety. Múzeum zrejme obkúčili pohotovostné vozidlá.

Po celej sále sa začínali svadobčania prebera z bezvedomia. Jas

ich zachránila, ale za akú cenu? Odniesli sme ju k lodi a vystúpili na palubu.

„Pevne sa držte,“ varoval som ich. „Nie je to vemi vyvážené. Ak sa to prevráti...“

„Hej!“ ozval sa za nami hlboký mužský hlas. „Čo to tam... hej! Počkajte!“

„Sadie, povraz, rýchlo!“ zahučal som.

Luskla prstami a povraz, ktorým bol omotaný gryf, sa rozplynul.

„Ideme!“ zakričal som. „Hore!“

„Šííí!“ Gryf roztúroval krídla do vysokých otáčok. Zdvihli sme sa do vzduchu, lo sa bláznivo zaknísala a zamierila priamo k otvorenej kupole. Gryf si našu váhu ani nevšimol. Lo stúpala tak rýchlo, že Chufu musel poriadne vyskoči, aby sa dostal na palubu. Stiahol som ho do lode a kŕčovito sme sa chytili, aby sme sa neprevrhli.

„Agh!“ frflal pavián.

„Áno,“ prikývol som. „Vraj jednoduchá akcia.“

Na druhej strane, tak to v rodine Kanovcov chodí. Toto bol najahší deň z tých, ktoré nás čakali.

Náš gryf nejako vedel, kadia sa má vybra. Víazne zaškriekal

32

OHNIVý TRóN

a rozletel sa do chladnej daždivej noci. Kým sme mierili k domo

vu, Sadin zvitok horel čoraz jasnejšie. Ke som sa pozrel dole, na

všetkých brooklynských strechách pod nami svietili prízračné

biele ohne.

Začínal som uvažova, čo sme to vlastne ukradli – či je to vôbec

tá správna vec, alebo sa tým všetko len zhorší. V každom prípade

som mal pocit, že sme pokúšali šastie až príliš.

S

A

D

I

E

33

3. Zmrzlinár plánuje našu smr Zvláštne, ako ahko človek zabudne, že mu horí ruka.

Aha, pardon. Tu Sadie. Hádam si si nemyslel, že nechám svojho bračeka tára donekonečna! Také strašné prekliatie si nezaslúži nikto.

Len čo sme dorazili naspä do brooklynského domu, všetci sa nahrnuli ku mne, pretože som mala ruku prilepenú k horiacemu zvitku.

„Mne nič nie je!“ tvrdila som. „Postarajte sa o Jas!“

Úprimne povedané, občas mi štipka pozornosti neprekáža, ale teraz nešlo o mňa. Pristáli sme na streche domu, ktorý sám osebe vyzerá čudne – ako päposchodová kocka z vápenca a ocele, niečo ako kríženec medzi egyptským chrámom a umeleckým múzeom, usadený navrchu opusteného skladu na brooklynskom nábreží. Nehovoriac o tom, že to sídlo magicky bliká a pre normálnych smrteníkov je neviditené.

Celý Brooklyn pod nami bol v plameňoch. Ke sme leteli z mú

zea, zostávala po tom mojom otravnom čarovnom zvitku široká stopa prízračných plameňov. V skutočnosti nič nevzbĺklo a tie plamene nepálili, ale aj tak sme vyvolali dos slušnú paniku. Sirény kvílili, udia sa tlačili na uliciach a civeli na horiace strechy. Okolo krúžili helikoptéry s reflektormi.

OHNIVý TRóN

A akoby to nestačilo, braček sa naahoval s gryfom – pokúšal sa

mu odviaza rybársku lo z krku a bránil tej oblude zožra našich

učňov.

No a k tomu všetkému Jas – naša hlavná staros. Zistili sme, že

stále dýcha, ale zdalo sa, že upadla do nejakej kómy. Ke sme jej

otvorili oči, bielo žiarili – a to nebýva dobré znamenie.

Počas cesty loou na nej Chufu skúšal svoju vychýrenú paviá

niu mágiu – tapkal ju po čele, vydával rozličné nechutné zvuky

a snažil sa jej napcha do úst cukrík. Určite si myslel, že jej pomáha,

ale jej stav sa ani trochu nezlepšil.

Teraz sa jej ujal Walt. Opatrne ju zdvihol a položil na nosidlá,

prikryl ju dekami a hladkal ju po vlasoch, zatia čo sa k nám zbie

hali naši alší učni. Neprekážalo mi to. Vôbec mi to neprekážalo.

Ani trochu ma nezaujímalo, aký je v mesačnom svetle pekný,

aké má v tom tričku bez rukávov svalnaté ruky, ako sa dnes s Jas

držal za ruky ani...

Pardon. Nejako som sa dala unies myšlienkami.

Zvalila som sa v zadnej časti strechy a pripadala som si úplne

vyšavená. Pravá ruka ma od toho dlhého držania papyrusu celá

svrbela. Čarovné plamene ma šteklili na prstoch.

Zašmátrala som v avom vrecku a vytiahla voskovú figúrku,

ktorú mi dala Jas. Bola to jedna z jej liečivých sošiek, používala ich na vyháňanie chorôb a kliatob. Voskové figúrky väčšinou nepripomínajú nikoho konkrétneho, ale na tejto si Jas dala záleža. Očividne mala slúži na liečenie jednej jedinej osoby, čo znamenalo, že má viac sily a mala by sa odloži na príležitos, ke dotyčnému pôjde o život. Spoznala som kučeravé vlasy, tvár, meč v rukách tej figúrky. Jas jej dokonca hieroglyfmi napísala na prsia meno: Carter.

„Čoskoro to budeš potrebova,“ povedala mi.

Pokia som vedela, Jas nebola veštkyňa. Nevedela predpoveda

budúcnos. Tak čo tým myslela? Ako mám vedie, kedy figúrku použi? Civela som na miniatúrneho Cartera a mala som hrozný pocit, že bračekov život doslova držím v rukách.

„Si v poriadku?“ ozval sa ženský hlas.


35

SADIE

Rýchlo som figúrku schovala.

Stála nado mnou moja stará kamarátka Bastet. Nepatrne sa usmievala, žlté oči sa jej leskli, čo mohlo znamena, že si o niečo robí starosti, ale aj to, že sa na niečom dobre baví. Pri mačacej bohyni sa to ažko rozlišuje. Čierne vlasy si stiahla dozadu do vrkoča. Mala na sebe svoju obvyklú kombinézu s leopardím vzorom, akoby sa chystala predvies salto vzad. A to by určite aj dokázala. Ako vravím, pri mačkách človek nikdy nevie.

„Áno,“ zaklamala som. „Len...“ Bezmocne som mávla horiacou rukou.

„Hm.“ Zdalo sa, že Bastet ten zvitok znervózňuje. „Uvidíme, čo s tým môžem urobi.“

Kakla si ku mne a začala odriekava zaklínadlo.

Napadlo mi, aké je čudné, že sa ma tu snaží začarova moja bývalá mačka. Bastet sa roky tvárila ako môj maznáčik Mafin. Vôbec som netušila, že na mojom vankúši sa v noci povauje bohyňa. Bastet sa premenila, až ke náš oco oslobodil v Britskom múzeu celú partiu bohov.

Povedala nám, že na mňa dozerala šes rokov, odvtedy, čo ju naši pustili z cely v duate. Mala v nej naveky bojova s hadom chaosu Apopom. Je to na dlhé rozprávanie, ale mama predvídala, že Apop nakoniec z väzenia utečie, čo bude znamena súdny deň. Keby s ním Bastet alej bojovala sama, zničilo by ju to. A mama si myslela, že ak Bastet oslobodí, mohla by mačacia bohyňa zohra dôležitú úlohu v nadchádzajúcej bitke s chaosom. A tak ju naši pustili z cely, skôr než ju stihol Apop premôc. Mama pri tom otváraní a zatváraní Apopovho väzenia zomrela. A Bastet sa našim, samozrejme, cítila by zaviazaná. Stala sa mojou ochrankyňou.

A tak mne a Carterovi robila opatrovateku, spoločníčku na

cestách a niekedy aj osobnú kuchárku (pozor: keby ti niekedy po

núkala ako špecialitu dňa Friskies, bráň sa).

Lenže kocúr Mafin mi chýbal aj tak. Občas som mala čo robi,

aby som sa udržala, nepoškrabkala Bastet za ušami a nehodila jej

nejakú chrumkavú mačaciu pochúku. No bola som rada, že už

nechce spa na mojom vankúši. To k šastiu fakt nepotrebujem.


36

OHNIVý TRóN

Bastet dodrmolila a plamene zaprskali a zhasli. Zovretie povoli

lo. Papyrus mi spadol na kolená.

„Chvalabohu,“ vydýchla som.

„Hádam chvála bohyni,“ opravila ma. „Rado sa stalo. Nemôže

me dopusti, aby Reove sily rozsvietili celé mesto, nie?“

Rozhliadla som sa. Ohne zmizli. Nočná silueta Brooklynu vyze

rala zase ako predtým, až na majáky a davy jačiacich smrteníkov

na uliciach. Ke o tom teraz premýšam, vlastne to vyzeralo nor

málne aj tak.

„Reove sily?“ začudovala som sa. „Ja som si myslela, že ten zvitok nás len dovedie k Reovej knihe... A pritom to je naozaj ona?“

Bastet sa zježil vrkoč ako vždy, ke znervóznie. Časom mi došlo, že si tie vlasy splieta, aby nevyzerala ako morská hviezdica zakaždým, ke sa niečoho zakne.

„Ten zvitok je... čas knihy,“ vysvetlila. „Ja som a varovala. Reova moc sa dá ovládnu len ažko. A pri vašej tvrdohlavosti, ke ho chcete stoj čo stoj prebudi, nabudúce možno spustíte ohne, ktoré také neškodné nebudú.“

„Ve je to tvoj faraón!“ nechápala som. „Ty ho prebudi nechceš?“

Sklopila oči. Trklo mi, čo za hlúposti to trepem. Re bol Bastetin pán a vládca. Kedysi dávno si ju síce vybral za svoju bojovníčku, ale takisto ju poslal do väzenia, aby tam naveky zamestnávala jeho hlavného nepriatea Apopa a boh slnka mohol s čistým svedomím odís na odpočinok. Poda mňa sa k nej zachoval dos sebecky.

Vaka mojim rodičom sa Bastet dostala z väzenia, ale zároveň to znamenalo, že utiekla z boja s Apopom. Nečudo, že by sa cítila nesvoja, keby mala zase stretnú svojho bývalého pána.

„Najlepšie bude, ke sa porozprávame ráno,“ vyhlásila Bastet. „Potrebuješ si odpočinú a ten zvitok by sa mal otvára len za denného svetla, ke sa dá Reova moc ahšie ovládnu.“

Hadela som si na kolená. Z papyrusu sa ešte dymilo. „ahšie ovládnu... akože ma zase nezapáli?“

„Teraz ho pokojne môžeš chyti,“ ubezpečila ma Bastet. „Pár tisícročí trčal v tme, preto je dos citlivý a reaguje na každú energiu –

SADIE

magickú, elektrickú aj emocionálnu. Ja som mu, hm, tú citlivos

trochu znížila, takže už nevzbĺkne.“

Vzala som zvitok. Bastet mala našastie pravdu. Neprilepil sa mi

k ruke ani nepodpálil polovicu mesta.

Bastet mi pomohla vsta. „Cho sa vyspa. Poviem Carterovi, že

si v poriadku. Okrem toho...“ Konečne sa pousmiala, „... zajtra a

čaká veký deň.“

No áno, pomyslela som si nešastne. Spomenie si na to jediný

človek, a ten človek je moja mačka.

Poobzerala som sa po bračekovi, ktorý sa stále snažil ovládnu

gryfa. Tá potvora držala v zobáku jeho šnúrky od topánok a zdalo

sa, že ich nemieni pusti.

Väčšina z našich dvadsiatich učňov sa zhromaždila okolo Jas

a snažila sa ju zobudi. Walt sa od nej nepohol ani na krok. Vrhol

na mňa nešastný pohad a potom sa zase sústredil na Jas.

„Asi máš pravdu,“ zahundrala som. „Tu ma už nikto nepotre buje.“

Moja izba bola príjemným útočiskom. Posledných šes rokov som

bývala v podkroví s babkou a dedkom v Londýne, a aj ke mi chý

bal môj starý život, kamošky Liz a Emma a takmer všetko z Anglic

ka, musím uzna, že moje kráovstvo v Brooklyne bolo ovea parádnejšie.

Malo súkromný balkón nad East River. K tomu obrovskú prepy

chovú poste, vlastnú kúpeňu a šatník a v ňom stále nové oblečenie, ktoré sa poda potreby čarovne objavovalo a pralo. Mala som tam dokonca zabudovanú chladničku so svojimi obúbenými limonádami Ribena až z Británie a s adovou čokoládou (no, človek sa občas musí niečím odmeni). Zvuková aparatúra bola absolútne špičková a steny čarovne zvukotesné, takže som si mohla púša hudbu, ako nahlas som chcela, a nestara sa o suchárskeho bračeka veda. Na bielizníku stála jedna z pár vecí, ktoré som si sem vzala zo svojej izby v Londýne: otlčený magneák, ktorý mi kedysi dávno dali dedko s babkou. Jasné, bol hrozne nemoderný, ale nechala som si ho z nostalgie. Vlastne práve na ňom sme s Carterom nahrali naše rozprávanie o červenej pyramíde.

OHNIVý TRóN

Postavila som iPod do stojana a prešla zoznam skladieb. Vybrala

som si starý mix nazvaný Smutné, ktorý presne zodpovedal mojej nálade.

Začalo hra Nineteen od Adele. Bože, ten album som nepočula

sná od...

Úplne nečakane sa mi začalo chcie plaka. Toto som počúvala na Štedrý deň, ke ma oco s Carterom vzali na exkurziu do Britského múzea – v ten večer sa nám navždy zmenil život.

Adele spievala, akoby jej trhali srdce z tela. O chalanovi, ktorý sa jej páčil, o tom, čo má robi, aby o ňu stál. O tom by som mohla rozpráva. No vlani na Vianoce som pri tej pesničke myslela na svoju rodinu: na mamu, ktorá zomrela, ke som bola úplne malá, na oca a na Cartera, ktorí spolu cestovali po svete, nechali ma v Londýne s babkou a dedkom a nestáli o mňa.

Jasné, ja viem, bolo to trošku inak. Predchádzala tomu príšerná bitka o opatrovníctvo vrátane právnikov a útoku špachtou. Oco nás chcel s Carterom rozdeli, aby sme v sebe navzájom neposilňovali mágiu, než tú silu dokážeme ovládnu. A viem aj, že odvtedy sme si všetci bližší. Oco sa mi trochu vrátil do života, aj ke je teraz bohom podsvetia. A mama... no, stretla som sa s jej duchom a to poda mňa už niečo znamená.

Napriek tomu vo mne tá hudba zasa prebudila boles a zlos, ktoré som cítila na Vianoce. Asi som sa toho ešte nezbavila tak, ako som si myslela.

Prst sa mi zastavil nad ikonou pretáčania dopredu, ale rozhodla som sa, že to nechám hra. Hodila som na bielizník svoje veci – zvitok papyrusu, miniatúrneho voskového Cartera, čarodejnícky vak a paličku. Načiahla som sa po palicu a až vtedy som si uvedomila, že už ju nemám. Zožral mi ju gryf.

„Hlúpy vtáčí mozog!“ zanadávala som.

Začala som sa prezlieka do pyžama. Dvere skrine som si z vnútornej strany polepila fotkami, väčšinou kamošiek a mňa z minulé

ho školského roka. Bol tam obrázok Liz, Emmy a mňa, ako sa ška

bíme vo fotokabínke na Piccadilly. Vyzerali sme strašne detsky

a smiešne.


39

SADIE

Nechcelo sa mi veri, že ich zajtra možno opä po tokých me

siacoch uvidím. Babka s dedkom ma pozvali na návštevu a ja som

si naplánovala, že s babami vyrazíme do mesta – aspoň som si to

tak predstavovala, než Carter vypustil tú svoju bombu „pä dní na

záchranu sveta“. Ktovie, čo bude teraz?

Na dverách som mala len dve fotky, na ktorých neboli Liz a Em

ma. Jedna zachytávala mňa s Carterom a so strýkom Amosom

v deň, ke Amos odišiel do Egypta, aby... no, ako sa tomu hovorí,

ke sa niekto ide uzdravova z posadnutosti diabolským bohom?

Dovolenka to asi nebude.

Posledný obrázok bola kresba Anupa. Možno ho poznáš: chla

pík so šakalou hlavou, boh pohrebov, smrti a tak podobne. V egypt

skom umení je ho všade plno – vedie duše zomrelých do Siene sú

dov, kačí pri kozmických váhach, vyvažuje srdce a pierko pravdy.

Prečo som tam mala ten obrázok?

[Dobre, Carter, tak to priznám, ale len aby som ti zatvorila

zobák.]

Trochu som sa do Anupa buchla. Ja viem, znie to hlúpo: moder

ná baba sa zblázni do chlapíka so psou hlavou starého pätisíc ro

kov. Lenže toto ja nevidím, ke sa na ten obrázok pozriem. Pamä

tám si Anupa, ako sa mi zjavil v New Orleanse, ke sme sa stretli

osobne: asi tak šestnásročný chalan v čiernej koži a džínsoch, so strapatými tmavými vlasmi a krásnymi očami farby horkej čokolády. Nijaký chlapík so psou hlavou, kdeže.

No aj tak je to absurdné, viem. Nemali sme vôbec nič spoločné.

Od toho dobrodružstva s červenou pyramídou som o ňom nepočula a ani sa tomu nečudujem. Aj ke to vyzeralo, že ho zaujímam, a možno aj niečo naznačil... No nie, to sa mi určite len zdalo.

Odkedy k nám pred siedmimi týždňami do brooklynského do

mu dorazil Walt Stone, myslela som si, že ma tá vec s Anupom prešla. Jasné, Walt je môj učeň a nemala by som o ňom sníva ako o svojom chalanovi, ale mala som dojem, že ke sme sa prvýkrát stretli, preskočila medzi nami iskra. No teraz sa zdalo, že Walt chce z toho vycúva. Správal sa tajnostkársky, stále sa tváril akosi previnilo a dohováral sa s Jas.

OHNIVý TRóN

Môj život bol nafigu.

Natiahla som si pyžamo a Adele stále spievala. Čo má všetky pesničky o tom, ako si ju chalani nevšímajú? Zrazu mi to začalo liez na nervy.

Vypla som hudbu a skočila do postele.

Sotva som zaspala, všetko sa to nanešastie ešte zhoršilo. V brooklynskom dome sme spali pod ochranou rozmanitých kúzel, ktoré nás mali chráni pred zákernými snami, všetečnými duchmi aj pred nutkaním, aby sa naše duše vydali na výlet. Mala som dokonca magický vankúš, aby moja duša – po egyptsky ba – zostala spojená s telom.

No nefungovalo to dokonale. Občas cítim, ako ma nejaká sila v sne ahá a snaží sa na seba upozorni. Alebo mi duša oznámi, že sa musí niekam vybra, aby mi ukázala nejakú dôležitú scénu.

A presne toto sa mi stalo, hne ako som zaspala. Predstav si to ako prichádzajúci hovor: mozog mi dá vybra, či ho prijmem, alebo nie. Väčšinou je najlepšie odmietnu, zvláš ke sa hlási neznáme číslo.

No niekedy sú tie hovory dôležité. A na druhý deň som mala narodeniny. Pomyslela som si, že ma možno chcú z podsvetia kontaktova mama a oco. Predstavila som si oca na tróne v Sieni súdov v podobe boha Usira s modrou kožou a mamu v priezračnej bielej róbe. Mohli by ma papierové



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist