načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Kráska a geek - Melissa Keilová

Kráska a geek

Elektronická kniha: Kráska a geek
Autor:

Sam Kinnison je geek, no vôbec mu to neprekáža. Má svoje horory, zopár svojských kamošov a World of Warcraft. Pokiaľ sa v jeho izbe nezjaví samotná princezná Leia, nepovažuje za nutné ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  199
+
-
6,6
bo za nákup

hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5% 75%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 304
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-564-0285-6
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Sam Kinnison je geek, no vôbec mu to neprekáža. Má svoje horory, zopár svojských kamošov a World of Warcraft. Pokiaľ sa v jeho izbe nezjaví samotná princezná Leia, nepovažuje za nutné akokoľvek riešiť existenciu ženského pohlavia. Keď sa Sam stretne s Camillou, je odhodlaný ju ignorovať. Je síce krásna a priateľská, ale do jeho sveta vôbec nezapadá. Lenže aj Camilla je svojím spôsobom zvláštna a rozhodne sa, že Sam sa stane súčasťou jej života, či už on chce, alebo nechce. Sam vždy veril, že všetko, čo potrebuje vedieť, sa naučí z filmov... teraz však zisťuje, že sa zrejme nedíval na tie správne.

Zařazeno v kategoriích
Melissa Keilová - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Kráska a geek

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.fragment.sk

www.albatrosmedia.sk

Melissa Keilová

Kráska a geek – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Melissa Keilová


Obsah

1 Takmer tanečná scéna s nevyspytateľným Humphreym

Bogartom 5

2 Komiksové srdcia a láskou postihnutí skunkovia 12

3 Samuel Kinnison a Neobyčajne veselý víkend 19

4 Ako som už nikdy nehral Warcraft a ďalšie hlúpe

predsavzatia 30

5 Nepredvídané dôsledky zapečeného baklažánu 42

6 Prečo je účes princeznej Leie vždy zlý nápad 55

7 X-Meni mali neuveriteľné dievča, ale aj tak... 71

8 Dôkaz, že matematika a sekáčiky na mäso sú užitočné

len metaforicky 88

9 Keď je hudba z Čeľustí totálne nevhodná 98

10 Dať niekomu do zubov nie je až taký zlý nápad 119

11 Liečebná sila filmov Johna Cusacka 139

12 Dôvod, prečo sa tomu hovorí volanie sirén 172

13 Rozpačité zistenie (toho, čo malo byť úplne zrejmé) 199

14 Logický sled udalostí, ktoré viedli k uvedeným

skutočnostiam 200

15 Čo sa to deje s mojím životom? 216

16 Neobjavená zem 217

17 Miyagiho zjavenie 235

18 Prečo je občas najlepším riešením kopnutie do píšťale 245

19 Trápne odhalenia (toho, čo bolo zjavne viac než zrejmé) 259

20 Takmer tanečná scéna s päťdesiatimi miliardami kópií

Marilyn Monroe 272

KONIEC 298

Poďakovanie 298


5

1

Takmer tanečná scéna s nevyspytateľným Humphreym Bogartom

Tento pondelok sa začne mojím pádom na zadok. Každýnormálny chalan by si pomyslel, že od tej chvíle bude jeho deň

už len lepší. Ja však celkom vážne pochybujem, že to je môj

prípad.

Začujem rehot a potlesk. Niekto samopašne vykríkne.

Rovno nado mnou visí obrovský ružovo-fialový,trblietkami obsypaný symbol skazy, vlastnoručne vyrobený členmiplesového výboru.

Justin Zigoni sa rozbehne, preskočí ma a v letku tresnerukou do cedule. Zhora sa znesie spŕška jagavých konfiet a jedna z nich mi pristane na sietnici.

Zatvorím oči.

Zaujímalo by ma, či niečo také môže spôsobi mŕtvicu.

Justin znovu vykríkne a zapumpuje päsou nad hlavou.Obklopí ho dav – kŕde neurčito vyzerajúcich dievčat a zopárchalanov, ktorí nosia navlas rovnaké topánky. Tak ako si veverička hromadí orechy, títo nadutí tupci čerpajú z môjho pádu svoju dennú dávku zlomysenej radosti.

Keby existovalo ocenenie pre najväčšieho školského hlupáka na svete, Justin Zigoni by nielenže vyhral, ale pomenovali by po ňom aj tú cenu a zaručene by ho uviedli do stredoškolskej siene slávy všetkých hlupákov.

Pri pohade na samoúby výraz na Justinovej tvári je mi jasné, že práve on je zodpovedný za to, čo na strednej škole v Bowen Lakes vyvolalo salvy smiechu. To on prevrhol fašu s voskom na podlahu rovno pred mojou skrinkou.

„Ako sa ti páči výlet, Sammy?“ podpichne ma. Bandadutých hláv a ich prisluhovačov sa rozosmeje.

Nikto ma nevolá Sammy. Moja matka výnimočne používa oslovenie Samuel, ale vždy som bol a aj som Sam. Sammy je meno pre päročného fagana, hosa v televíznej súaži alebo šastného, rozjareného človiečika.

Ja rozhodne nie som Sammy.

Zhora sa na mňa pozerá Mike a na tvári má nepatrneustarostený výraz. Nepatrne, pretože po a) môj najlepší priateprejavuje svoje pocity zriedkakedy inak než nepatrne a po b) Mike dobre vie, že zverejnenie obáv by viedlo iba k alšiemumučeniu, len čo sa pozbieram zo zeme. A tak zostanem nehybne leža nasledujúcich približne devä sekúnd, potom Mikekonečne vystrie ruku a vytiahne ma na nohy.

Objaví sa Adrian a tvári sa svojím štandardným štýlom mám chu niekomu vrazi. Musím však podotknú, že Adrian Radley v živote nikomu nevrazil. Obávam sa, že dnešný deň budenielen horší a horší, ale skončí sa katastrofou epických rozmerov.

Mike pozbiera müsli tyčinky, ktoré mi vypadli z vrecka, potom si napraví okuliare na nose a zamračene sa postaví oproti Justinovi.

„Ty si také hovädo, Justin,“ zahundre.

„Čo že som, ty teploš?“ zavrčí Justin a priloží si dlane k ušiam, akoby bol aj hluchý, nielen dementný.

Justin nevie, že Mike je gay. Okrem mňa, Adriana a Allison to nevie nikto. Keže mi nenapadne, čo vhodné poveda asúčasne neprezradi svojho najlepšieho priatea, jedinýmlogickým rozhodnutím je nereagova.

Adrian to však vidí inak. Vrhne sa dopredu a len vposlednej sekunde ho reflexívne chytím za okraj mikiny.

„Dozri na toho trola, Sammy,“ poznamená Justin aneprestáva sa pritom chechta. Podobne sa rehocú len filmovízloduchovia tesne predtým, ako vypustia rádioaktívne žraloky.

Adrian je mi sotva po plecia. Nedávno mu pomernenetradičným spôsobom začala rás brada. Vytvára akýsi pruh chlpov, ktorý sa tiahne cez dolnú čas sánky od ucha k uchu a Adrian si ho odmieta oholi. Vlasy si nestrihal už roky. A má miernunadváhu. Takže je mi jasné, že uom, ktorí nemajú správneinformácie o mýtických jaskynných uoch, môže Adrian trochupriomína trola. Hovoria mu tak už od ôsmich rokov. Nie som si istý, či mu to ešte prekáža.

„To je v poriadku, Adrian,“ zamrmlem.

Adrianova tvár sa sfarbí dočervena. Mám obavy, že spustí krik prešpikovaný hláškami zo Star Treku, ale Mike rozptýli jeho pozornos müsli tyčinkou. Potom mi spolu pomáhajúpozbiera učebnice rozhádzané po celej chodbe.

Justin sa domýšavo zaškabí. „Vážne, chalani, keby tu vyhlasovali najstratenejšiu existenciu roka, vy by ste vyhrali Grammy alebo také niečo.“

Jeho vyjadrenie nedáva zmysel, ale jeho obdivovateom je to jedno a všetci zborovo vyprsknú do smiechu. Zatúžim, aby sa na školskej chodbe objavil Leatherface z Texaského masakramotorovou pílou. Vtom sa však rozozvučí zvonček, Justin do mňa strčí bokom a zamieri preč. Som vyšší než on, ale patrí k týmsilnejším z mužského rodu, takže ma poahky zatlačí do skrinky.

Jeho kamaráti do nás naposledy zabodnú pohady a vyrazia za ním. Dievčatá sa s chichotom rozutekajú.

Adrian a Mike sa postavia ku mne. Napravím si mikinu. „Už som vám spomínal, že neznášam svoj život?“

Mike si vzdychne. „Vea ráz.“ Bezvýrazne na mňa pozrie. „Pripravený na hodinu angličtiny?“

„Mohol som toho magora zloži,“ zavrčí Adrian.

„Hej,“ odvrkne Mike. „A potom by sme a museli odviez na pohotovos. Radšej sa ovládaj.“

Ďalších devätnás sekúnd stojíme na mieste. Je to taká naša tichá dohoda, pretože za ten čas dutohlavci stihnú dorazi do učebne angličtiny. Nemusíme sa na seba ani pozrie – len čo uplynie stanovená doba, všetci naraz vykročíme.

Na strednej škole v Bowen Lakes sa mi nikdy nepáčilo. Keby

o mojom živote niekto napísal scenár, o strednej v Bowen


9

Lakes by sa v ňom neobjavilo viac než len poznámka v nadpise

prvej scény. V poslednom čase však mám dojem, akoby saudalosti spriahli proti mne a zmenili moju neurčitú antipatiu na

plnohodnotnú, absolútnu nenávis.

Zigoniho stupídnos tento rok nabrala nový vietor doplachiet. Ani čoby cez prázdniny spadol do kade s tekutinou,ktorá podobné bezbrehé kreténstvo v človeku umocňuje. Alebo sa všetky tri jeho funkčné mozgové bunky neuveritene nudia.

Navyše – napriek skutočnosti, že sa Jarný ples bude kona až o devä mesiacov –, plesový výbor premenil celú školu natrblietavú ružovú pevnos.

Steny, na ktorých pôvodne viseli výkresy študentov aplagáty varujúce pred pohlavne prenosnými chorobami, sa teraz strácajú pod vrstvou výtvorov plesového výboru. Všade saobjavili koláže tvárí s našpúlenými perami a neuveritenýmspôsobom sprznené filmové plagáty. Snažia sa ma presvedči, že „čaro starého Hollwoodu“ sa dá vzkriesi použitím výtvarných potrieb z obchodného domu.

Na nástenke šachového klubu visí plagát k filmuCasablanca. Humphreyho Bogarta a Ingrid Bergmanovú nahradilitváre Justina Zigoniho a Sharni Vaneovej, pričom Sharninbezduchý pohad smeruje do prázdnych Justinových očí. Uvažujem, či vandalizmus vo forme primaovaných fúzov a rohov je pre nich dostatočný.

Keby ma plesový výbor bodal tupou ceruzkou, bolelo by ma to menej než výber tejto témy. Snažím sa vyhýba filmom, ktoré sa odohrávajú na strednej škole alebo sa v nich tancuje,

10

prípadne spĺňajú obe kritériá. Hoci pod nátlakom by sommu

sel prizna, že mám svoj rebríček najobúbenejších scén zfil

mov tohto typu:

1. Scéna z maturitného plesu vo filme Carrie. Tá kočka sa

zblázni a silou mysle zničí celú školu. To si predsa zaslúži

by na prvom mieste zoznamu, nie?

2. Scéna z maturitného plesu v pôvodnom filme Buffy,zabí

jačka upírov. Z podobných dôvodov ako predchádzajúca,

len bez výbuchov, ale s krvilačnými upírmi navyše.

3. Scény z maturitného večierka vo filme Maturitný ples. Aj

ke len pre neurčitú nádej, že aj náš školský ples navštívi

besniaci sériový vrah.

4. Záverečná tanečná scéna z pôvodnej verzie filmuZakáza

ný tanec, ktorý som sledoval počas Neobyčajne veselého

víkendu

1

. Uvádzam ju, pretože bola donebavolajúco

trápna, ale aj preto, lebo ani jeden z hercov nemal v sebe

štipku rytmu, s čím sa dokážem stotožni.

5. Záverečná scéna z filmu Pomáda, odohrávajúca sa najar

moku, v ktorej závere vidíme letiace auto. Ja verím, žele

tiace auto symbolizuje cestu do posmrtného života, takže

Sandy a Danny sa zrejme zrazili s ruským kolesom alebo

1

Nie je to tak, ako to znie.

niekto konečne správne tresol kladivom do silovéhoautomatu a ten ich zmietol. To je v mojich očiach jedinýmožný koniec tohto napomádovaného dementa s poškodeným

mozgom.

Mike vyhlásil, že som nepochopil pointu Pomády, pretože som zrejme vnútorne mŕtvy. Rozhodol som sa to bra ako kompliment.

S Mikom máme spoločnú angličtinu, ale Adrian mámatematiku s pani Čchowovou. Odprevadí nás k triede, aj ke sa musí

vráti tou istou cestou, čiže príde neskoro.

Mike sa bez náhlenia šuchce po mojej avici a Adrian sapomaly vlečie po mojej pravej strane. Mike si znovu posunieokuliare na nose a potom nenútene mávne rukou. Z rukáva mu odpadne zopár trblietok. Adrian si odkašle a prehrabne si vlasy. Urobím to isté; na podlahu sa znesie alšia ružovo-fialovátrblietavá spŕška.

To je maximálna hranica, po ktorú som schopný zájs vkoordinácii pohybov s ostatnými udskými bytosami.

Asi je zbytočné hovori, že na Jarný ples nepôjdem.

2

Komiksové srdcia a láskou postihnutí skunkovia

Prvú hodinu máme angličtinu.

Zrútim sa na zvyčajné miesto v treom rade spredu.

Mike sedí veda mňa, bez akéhokovek výrazu a absolútne potichu; tak sa na verejnosti správa vždy. So svojimi hnedými vlasmi a s hnedým oblečením sa dokáže strati na akomkovek pozadí. Tak trochu čakám, že sa podobne ako chameleón na učí meni aj farbu kože.

Na druhej strane sedí Allison Winfieldová. Obhryzenou ceruzkou Hello Kitty si čmára do roztrhaného zošita. Pozrie sa na mňa a zaškerí sa. Vyzerá to celkom príjemne. Nechápem prečo. Napriek Hello Kitty viem, že kto sa notoricky vyškiera, patrí medzi mojich obúbencov.

Allison je jediné dievča, s ktorým sa kamarátim. Má tienajjemnejšie blond vlasy, aké som kedy videl, a statickáelektrina jej ich takmer stále lepí na tvár. Je jedným z tých dievčat, ktoré – pokia budem ma šastie – zasiahne puberta asi tak v dvadsapäke.

Mike mi v jednom kuse naznačuje, že by som s ňou mal zača chodi, že sa ku mne presne hodí. No ja neviem. Pokúsil som sa predstavi si ju bez trička; poda môjho odhadu vyzerá ako ja, ke som mal dvanás. S radosou môžem vyhlási, že to so mnou neurobilo doslova nič.

Allison si žuje prameň vlasov. Mike si strčí do úst dveceruzky a prázdnym pohadom civie na hodiny nad tabuou.Victor Čcho, ktorý sedí veda neho, zaujme svoju štandardnúpolohu. Hlavu si položí na zošit a do dvoch minút slastne zaspí.

Pán Nicholas má hlavu vopchanú v zásuvke, a ako plynie čas, hluk v triede sa zvyšuje. Pán Nicholas je celkom fajn, aj ke prehnane vážny. Chodí v uniforme pozostávajúcej z riflí apostaršieho saka. Viem, že je fanúšikom klasických hororov,pretože som ho niekoko ráz zahliadol v kine Astor. Týmto činom mi pripadá výrazne lepší než ostatní učitelia v škole.

Angličtina ma zvyčajne celkom baví, ale po Zigonihopodraze moja chu na Macbetha klesla na bod mrazu. Otvorím zoši na prázdnej stránke a pustím sa do zložitého obrázkaPevnosti samoty z pôvodného Supermana, čo by mi malo trva, pokia je môj odhad správny, až do konca hodiny.

Ozve sa zaklopanie.

Dvere sa otvoria.

Do triedy vojde zástupca riaditea pán Faville, nahlas savysmrká do vreckovky a dlhšie, než je nutné, skúma jej obsah. Nakoniec vreckovku skrkve a napchá si ju do vrecka.

Za ním vojde nejaké dievča.

Vo filmoch – nie v tých umeleckých, ktoré tvoria udia niekde v garáži, ale v hollywoodskych, kde sa dôležité udalosti musia zdôrazni, aby ich pochopili aj tí hlúpejší – sa vyskytujú isténeriame náznaky, ktoré vás upozornia, že dôjde k nejakej zmene.

Keby bol život film, malo by sa v to pondelkové ráno, ke sa otvorili dvere, sta toto:

Hudba začne hra trochu hlasnejšie. Zaznie klavír a husle. Možno sa pridá aj violončelo.

Do triedy vnikne závan vetra a prinesie so sebou náručlístia, ktoré sa spomalene znesie na lavice. Všetkým chalanom v triede – okrem Mika, ktorý je gay, a mňa, pretože somvnútorne mŕtvy – z hrudí vystrelia maované srdcia ako skunkovi Pepemu, ke zbadá svoju milovanú samičku.

Hluk v triede sa zmierni, až celkom utíchne.

Zástupca Faville chvíu niečo šepká pánu Nicholasovi.Potom mu kývne, kývne na dievča a kývne aj triede, načo bez slova vybehne z miestnosti.

Nezaujíma ma nič, čo sa deje v tejto škole. Som všakpomerne slušný pozorovate, podobne ako vedci, ktorí celé dni trávia pozorovaním objektov v mikroskopoch. Nové dievča znamená čerstvé mäso, možno posun v spoločenskej hierarchii, možno dokonca aj tému rozhovorov počas nasledujúcich trochobedov, ktoré si vypočujem aj napriek tomu, že ma to vôbecnezaujíma. Všetko je to totálne zbytočné, ale niekedy v budúcnosti mi to možno poslúži ako vhodný materiál na písanie scenárov.

Odložím ceruzku na kresbu Supermana. Pripravím si svoju duševnú ceruzku a duševnú spoločenskú výsledkovú kartu.

Pán Nicholas sa oprie o stôl. V triede panuje absolútneticho. Dievča čaká.

Má na sebe žlté šaty, aké nosili ženy v domácnosti vpädesiatych rokoch minulého storočia, a na nohách červenétopánky bez podpätkov. Vlasy má dlhšie než považujem zapraktické; vlnia sa mu takmer až po pás a uprostred ich má rozdelené cestičkou. ahostajne sa rozhliada po triede a vôbec sa netvári vydesene. Nie je prehnane sebavedomé ako napríklad Adrian, ke v siedmom ročníku namiesto referátu o filme Outsideri zaspieval pieseň. Mikovi aj mne sa táto udalos vryla dopamäti ako bod nula, od ktorého sa spoločenská špirála našejskupiny začala stáča smerom nadol.

Dievča nemá strach, ale nie je ani namyslené. Musím sipoznamena, že to je plus.

Pán Nicholas sa usmeje. „Zdá sa, že máme v našej škole novú študentku. Verím, že... Camillu... prijmete medzi seba. Povedzte nám niečo o sebe, slečna Carterová.“

Camilla. Nezvyčajné meno bez zbytočných samohlások. Ďalšie plus.

Dievča pokrčí plecami, akoby mu rozprávanie preddvadsiatimi ôsmimi potenciálnymi nepriatemi nerobilo nijaký problém. „Práve sme sa prisahovali. Môj otec a ja.Pochádzame odtiato, ale nejaký čas sme žili na najrozličnejších miestach.“

Má britský prízvuk. Ďalšie plus.

Musím uzna, že je to vemi pekná baba. To je štvrté plus. Zároveň však musím poznamena, že je čudne oblečená.Nemám tušenia, čo dievčatá považujú za prijatené, ale obávam sa, že toto oblečenie by mohlo by považované za mínus.

Má aj tetovanie. Sakramentsky dobré tetovanie s modrými kvetmi, ktoré sa jej vinie po avom pleci. Nepoznám inúštudentku z jedenásteho ročníka, ktorá by mala tetovanie. Vtriede to zašumí. Piate plus.

„Otec je spisovate. Novinár. Dlho sme žili v Londýne, ale potom rok pracoval v New Yorku, a tak sme sa nejaký čas potĺkali po Spojených štátoch.“ Pousmeje sa a pokrčí plecami. „Myslím, že sa mu cnelo za domovom.“

Je z New Yorku. Má britský prízvuk. Dvadsiate plus.

S tvárou pána Nicholasa sa stane niečo zvláštne. „Počkajte, váš otec je Henry Carter?“

Vo vzduchu odrazu cíti slabý závan slávy. Energia vmiestnosti sa zmení. Moja duševná ceruzka neisto visí nadvýsledkovou kartou.

„No, áno. Ste jeho fanúšik?“ spýta sa Camilla.

„Žartujete?“ Pán Nicholas na ňu hadí, akoby do našejtriedy zablúdila so Shakespearovou hlavou v škatuli. „Váš otec – on napísal článok o skupine Grand Funk Railroad pre časopis NME, však?“

„Hej. Otec miluje toto prastaré štádium rocku. Ale Mark Farner je fakt skvelý.“

Usmeje sa. Nehanbí sa ani sa nenaparuje. Je to proste len úsmev. Ďalších dvanás plus.

Učite si z ničoho nič uvedomí, že má vo svojej blízkosti dvadsaosem alších udí, pretože zavrie ústa a skryjeobrovský obdiv, ktorý prechováva voči otcovi tohto dievčaa. Oprie sa o katedru. „Viete, žiaci, Henry Carter je zaručene jeden z najlepších hudobných novinárov súčasnosti. Robilrozhovory s každým od Lou Reeda až po Bowieho.“

Ozve sa tlmený šepot. Väčšinou od udí, ktorí nemajúpotuchy, o kom učite hovorí, ale majú nejasný pocit, že ide oniekoho slávneho, kto si dozaista tlmený šepot zaslúži.

Pán Nicholas vyvráti oči dohora. „Pre časopis Uncutspovedal aj Kennyho Elfina.“

Trieda zborovo zalapá po dychu a všetci si začnúhorúčkovito šepka. Kenny Elfin sa umiestnil na druhom mieste vovlaňajšom X-faktore.

Nové dievča prikývne a znovu sa naňho usmeje. Záverečné skóre predstavuje pätnás miliárd plus. Ďalší pätolizač vslužbách armády prekliatych dutohlavcov.

Učita zo seba strasie svoje omámenie. Ukáže na stoličku v druhom rade veda Jackie Nguyenovej. Nová spolužiačkanenútene podíde k lavici. Všetci ju sledujú, ale ona sa pohybuje, akoby bola v miestnosti celkom sama.

Justin Zigoni sa tak usilovne snaží dovidie jej na nohy, že skoro spadne zo stoličky.

Pán Nicholas sa k nám obráti chrbtom a začne niečo písa na tabuu. Nikoho to však nezaujíma.

Dievča si sadne a stiahne si dlhé vlasy do nedbalého copu. Vytiahne z tašky v koži viazaný zápisník a okuliare typumačacie oči. Nasadí si ich na nos.

Odsunie sa od lavice, prehodí si nohu cez nohu a zápisník si položí na koleno. Dve dievčatá, ktoré sedia o lavicu alej, Camillu nenápadne napodobnia.

Victor Čcho sa bezmála zadusí vlastnými slinami a sodfrknutím sa zobudí.

Allison, ktorá sedí veda mňa, sa uškrnie.

Mike prestane obhrýza koniec ceruzky a zachytí môj pohad. Viem presne, čo si myslí. Justin a jeho banda sa budú ma v najbližšej budúcnosti čím zaobera.

Zagúam očami. On zaškúli. Snažím sa nevyprsknú do smiechu.

Vrátim sa k svojej Pevnosti samoty.

3

Samuel Kinnison a Neobyčajne veselý víkend

Mike sa nám pred rokom zveril, že je gay. Bolo to cez víkend,

ke moji rodičia odcestovali na tiché meditačné stretnutie. Dva

dni vraj sedeli na lúke a mlčali. Celkom som tomu nerozumel.

Keby totiž nesedeli na lúke, nijako by sa to nelíšilo odostatných víkendov, ktoré rodičia trávili doma.

Bol piatok večer a Mike, Adrian a ja sme sa u nás doma vobývačke prehrabávali v mojej zbierke dévedečiek. Snažil som sakamošov presvedči, aby sme sledovali maratón hororov Piatoktrinásteho a nepúšali si Trona, ktorého sme videli už osemnás ráz. Mike si poriadne uhol zo svojej plechovky koly a vyhlásil:

„Myslím, že som gay.“

Pozrel som sa naňho a Adrian tiež. Potom sa Adrian pozrel na mňa. Mike upieral zrak na svoju plechovku. Nakoniec sa mi podarilo vykokta niečo aspoň trochu zmysluplné, čo bolo asi:

„Vieš to určite?“

Mike pokrčil plecami. „Pravdepodobne.“

Adrianove skúsenosti so sexom nesiahali alej než kniekokým ženským objektom, ktoré naňho pozerali z plagátov na stenách v jeho izbe. A ja, vzhadom na takmer mizivúmožnos, že sa v mojej blízkosti objaví princezná Leia alebo Číslo šes z Battlestar Galactica, som sa doposia zaoberal skôrmyšlienkou, či nie som celkom asexuálny.

A tak sme urobili jedinú vec, ktorá nám napadla.Vygooglili sme si to.

Stiahli sme si Xanadu, zrejme najhorší film, aký moje oči museli uvidie. A na Adrianovo naliehanie sme si požičali Príažlivé zlo, čo – úprimne povedané – spôsobilo vo všetkom ešte väčší zmätok.

Nakoniec sme si pustili Hriešny tanec. Mike zaspal, ale ja som musel uzna, že sa mi to celkom páčilo, čo ma priviedlo k otázke vlastnej sexuality a vyvolalo celý rad alších otázok, ktoré som sa rozhodol pre istotu alej nerieši.

Adrian to však neváhal riskova a ponúkol sa, že Mikapobozká. Mike však celkom správne predpokladal, že Adrian si už od štvrtého ročníka nečistí zuby.

Preskúmali sme niekoko internetových stránok, ktoré sa natvrdo venujú otázkam homosexuality, ale ako poznamenal Mike, nič z nich sa nemohlo vyrovna hrôze, ktorú cítil pri pomyslení, že by pobozkal Adriana.

Nakoniec som vybrakoval otcovu skrýšu pornografickýchčasopisov. Po podrobnom štúdiu stránok s babami s obrovskými prsiami, ktoré sa nakláňali nad najrozličnejšímponohospodárskym náradím, sa Mike zrútil do otcovho sedacieho vaku a vyhlásil:

„Už je to isté, som gay.“

A bolo to.

Odvtedy sme o tom nehovorili.

Nie preto, lebo by to bolo čudné alebo také niečo.Jednoducho preto, lebo Mike je proste Mike. Mike je Mike od toho momentu, ako sme sa stretli na seminári Ako si vybudovasebaúctu prostredníctvom divadla, na ktorý nás naše matky zapísali, ke sme mali osem.

Je mi jedno, že Mike je gay. Vzhadom na to, že neexistuje šanca, aby sme sa niekedy dotkli telesných partií toho druhého, nie je nutné sa o našej sexualite vôbec bavi.

Ten Neobyčajne veselý víkend mi z viacerých dôvodov dodnes

prichádza na myse. Čiastočne preto, lebo si robím starosti

o Mika, ale najmä pre Hriešny tanec.

Reaz udalostí, ktoré ma priviedli k týmto myšlienkam, prebehla takto:

Zvonenie o 15.20 oznámi koniec vyučovania a ja zamierim do kabinetu IT, kde sa mám stretnú s ostatnými. Okremranného pádu na zadok som počas dňa nepriahoval skoro nijakú pozornos. To preto, lebo sa všetci zamerali na CamilluCarterovú. Kedykovek som sa na ňu príležitostne pozrel,obklopoval ju nepriepustný dav fanúšikov.

Cez prestávky všetci zadávali meno jej otca do googlu.Dokonca aj Adrian mal nutkanie vyhada ho na svojom iPhone, a to už je čo poveda, pretože Adrian len zriedkakedy využíva iPhone na niečo iné než na Angry Birds.

Na internete je toho o Henrym Carterovi pomerne dos; články, recenzie a fotografie tmavovlasého muža, ktorý vyzerá primlado na to, aby bol niekoho otcom. Je tam aj príbeh o ňom a Camillinej matke – nejakej slávnej modelke, ktorá bola vdevädesiatych rokoch minulého storočia asi dos známa a zaCamillinho otca bola vydatá asi tak pä minút. Našli sa aj dve Camilline fotky; na jednej sa skláňa nad svojím otcom priuvedení nového albumu skupiny The Wombats na trh. Druhá ju zachytáva pri stretnutí s nejakým hercom z Harryho Pottera.

V tej chvíli stratím záujem. Predpokladám, že jej bližšieneurčený vzah k celebritám zaujme dutohlavcov aspoň namesiac, čiže približne tak dlho by nemuselo dôjs k nijakýmnehodám. Naposledy sa stalo niečo také, ke v desiatom ročníku u nás suplovala učiteka, ktorá vyzerala celkom ako rosnička zo siedmeho televízneho kanálu. Nemôžem zaruči, že tá dočasná úava rýchlo nepominie, ale môžem zaruči zopár vecí. Objaví sa úzkos. Nastúpi ohováranie. No pokia sa nezistí, že to nové dievča je cyborg, nebude ma zaujíma.

Zaujíma ma, prečo Mike nechce chodi na karate.

Mike miluje karate od siedmeho ročníka, ke zistil, žekoa udí do hláv je legitímny šport. Svedomito trénuje a je v tom fakt skvelý. Patrí medzi najlepších držiteov čierneho pásu v škole.

Dnes vojde do kabinetu IT, položí šes plechoviek koly na Alessandrovu hromadu káblov a monotónnym hlasom vyhlási:

„Rozhodol som sa, že končím s tréningami. Zavesím svoje chrániče na klinec.“

Dokonca aj Alessandro, ktorý Mika pozná viac-menej len z videnia, sa zarazí.

Počas minulého roka ma škola zamestnávala akoAlessandrovho asistenta, hoci náš IT koordinátor v skutočnostinijakého asistenta nepotrebuje. Potrebuje sprchu a možno aj zubára. Alessandro sa rozhodol využi moje schopnosti po tom, ako sa stal svedkom incidentu medzi mnou a Justinom Zigonim. Ten incident sa týkal kriketovej palice, švihadla a gejzíru krvi zrozbitého nosa, za ktorý by sa nemuseli hanbi ani tí najdrsnejší tvorcovia hororov.

Alessandro vyzerá, ako by poda mňa mohol o takých desa rokov vyzera Adrian, ale na rozdiel od neho je asistodevädesiat centimetrov vysoký a pozná heslá všetkých našichmailových adries.

S Alessandrom si radšej nikto nič nezačína. S radosou nám ponúkol, že kedykovek môžeme trávi čas v jeho kabinete. Ke sme tam, sme v podstate slobodní.

Počúvame skupinu Foals, pretože ako hudobná kulisa tu vždy hrá skupina Foals. Každý pondelok popoludní tu vládne poriadok. Vo svete hlúposti a hmatateného nepriatestva som sa naučil na to spolieha.

Mike a Allison sa objavia presne o pätnás tridsa s kolou a tyčinkami Mars, ktoré nakúpili v obchodíku oproti cezulicu. Allison sa usadí na zásuvkovej skrini s niektorýmdielom komiksu Akira. Adrian sa bude asi dvanás minút háda s Alessandrom o hre Call of Duty. Ja si na jednom počítači pustím epizódu seriálu Battlestar Galactica, ktorá ani nemusí ís vemi nahlas, pretože ju všetci poznáme skoro naspamä. Adrian a Alessandro ukončia svoju debatu niektorýmvariantom vety: „Prečo nehráš Space Invaders/dámu/pingpong?“Potom sa Alessandro vyrúti z miestnosti a nevráti sa, kým sa nebude chysta na odchod.

Dnes sa Mike pomaly hojdá v kresle a upiera zrak na strop.

Allison prestane kopa do skrine, na ktorej sedí, a začne žu prameň svojich vlasov.

Adrian sa pustí do druhej tyčinky Mars, pretože hoprebodávam očami, aby sa zdržal akýchkovek hlúpychpripomienok. Dobre vie, že jedine plné ústa mu zabránia povedanejakú somarinu.

Mike sa prestane hojda. Úkosom na mňa pozrie.

„Existuje nejaký dôvod, prečo chceš skonči?“ vyhŕknem nakoniec.

Pokrčí plecami.

„Je to pre nejakého chalana?“ spýta sa Adrian a na Mikov rukáv sa znesie spŕška čokolády.

Najradšej by som ho zavraždil pohadom.

Mike si vzdychne. „Nie. Nie je to pre nijakého chalana.“

Mám pocit, že by som mal poveda ešte niečo. Niečo, čím by som vyjadril, že ho chápem. Niečo chytré.

Z ničoho nič si spomeniem na Hriešny tanec.

Môj rebríček piatich absolútne najlepších hlášok saustavične vyvíja. Pomer hlášok z Hviezdnych vojen a z hororov závisí od mojej nálady – jednu hlášku však z toho zoznamunedokážem dosta preč:

„Baby nebude sedie v kúte.“

Zaradenie tohto výroku do môjho rebríčka ma vemitrápilo. V prvom rade, je to babský film. Navyše sa v ňom tancuje. A je navždy spätý s Neobyčajne veselým víkendom, o ktorom, ako som sa už zmenil, nikdy nehovoríme. Hláška z Hriešneho tanca by sa nemala objavi v rebríčku, ani keby zahŕňal stonajlepších, a zvláš nie, pokia ho zúžim na pä. Je však natoko pružná a dá sa použi v tokých situáciách, že ju tam nemôžem nezaradi.

Neverím, že by som v živote dokázal vymyslie niečo, čo by sa aspoň vzdialene podobalo nejakej slušnej hláške, a tak sa v duchu zúfalo snažím prehada zoznam hlášok, ktorépoznám z filmov, a nájs niečo povzbudzujúce, čo by Mika trochu vzpružilo.

Lenže Mike sa mi odrazu zadíva ponad plece a vytreští oči. Adrian prestane jes. Allison vypuje prameň vlasov.

A ja za sebou začujem hlas, ktorý povie:

„Páni! Máš na laptope skvelú tapetu. Číslo šes vobtiahnutých červených šatách? Má tá blondínka, čo sedí na tom fáre, dnes večer vono?“

Nedá sa to síce porovna s Hriešnym tancom, ale aj tak ma to prinúti otoči hlavu.

Vo dverách stojí Camilla Carterová.

„Hadám Sama,“ vyhlási.

Počas dňa som ju niekoko ráz videl a všimol som si – okrem toho, že ju v jednom kuse obklopovali nejakí tupci –, žezakaždým má inak upravené vlasy. Raz ich má vyčesané nahor, inokedy jej splývajú na plecia. Práve teraz ich má stočené do akéhosi drdola navrchu hlavy. Tejto vlasovej schizofrénii vemi nerozumiem – domnieval som sa, že kým sa dievčatá vypravia do sveta, celé hodiny si vlasy upravujú pred zrkadlom.

Adrian ukáže na mňa. Mike ukáže na mňa. Allison ukáže na mňa. Uvedomím si – po tom, čo osem sekúnd hadím na svoj laptop a na Číslo šes v obtiahnutých červených šatách zo seriálu Battlestar Galactica na tapete –, že to ja som Sam.

„Ja som Sam,“ zamrmlem.

„Ahoj,“ usmeje sa. „Camilla.“

Nepočujem v jej hlase nijaké výkričníky. Neznášam udí, ktorí hovoria s výkričníkmi. Ďalšie plus.

Nadvihne obočie a zahadí sa na obrazovku môjhopočítača. „Vieš, že napriek svojim vekolepým prednostiam je todiabolská mrcha, však?“

Nikto sa ani nepohne.

„Takžeee... poslali ma sem z kancelárie. Nedokážem saprioji na sie. Vraj mám ís za tebou.“

V rukách drží MacBook Air. A rozpráva ako KateBeckinsale vo filme Underworld.

„Ak idem nevhod, pokojne sa zastavím neskôr. Mám vpošte nejaký uvítací balíček. Vieš, mapu k toaletám, tajnýmhladomorniam a všetkému...“

Ďalších šes a pol sekundy sa nikto ani nepohne.

Adrian vstane. „Dáš si tyčinku Mars?“ ponúkne ju. Camilla vojde dovnútra a vezme si ju.

Tieto udalosti majú rovnaký účinok, akoby zistila, ako ovláda Matrix. V miestnosti vypukne horúčkovitá aktivita. Allison zoskočí zo skrinky, Mike vyskočí na nohy, obajasúčasne sa pretiahnu okolo Adriana a prisunú Camille stoličku. Sadne si, rozbalí tyčinku Mars a zahryzne do nej. Natiahne ruku a nastrčí mi svoj MacBook.

Dokážem myslie len na to, že zničila posvätnos môjho bezpečného útočiska a narušila môj pondelkový poriadok. Bez slova si vezmem laptop.

„Vaka,“ zahuhle s pusou plnou čokolády. „Prepáčte, ale nie som si istá, či som sa s vami už zoznámila. Mám dnes trochu rozmazaný deň.“

Adrian natiahne ruku. „Adrian, Mike, Sam, Allison,“vyhŕkne. „Sama už vlastne poznáš. Ja som Adrian. Adrian.“

Camilla mu potrasie ruku. Usmeje sa na Allison. „Ty asi nebudeš Mike.“

Allison sa zaškerí. „Nie. Ja som Allison. Ehm... rada aspoznávam!“

„Aj ja teba,“ rozžiari sa Camilla.

Otvorím laptop. Na tapete má obrázok z čiernobielehofilmu, ktorý sa tuším volá Manhattan.

Nemám potuchy, čo to znamená, ale uvedomím si, že čím rýchlejšie budem pracova, tým rýchlejšie sa my štyria môžeme vráti k svojmu status quo.

A viem aj to, že nie je najlepšie ma niekoho ako Camilla v takom tesnom priestore s Adrianom.

Položím si laptop na kolená a snažím sa čo najrýchlejšie splni úlohu. Nie som však dos rýchly.

Adrian ukáže na jej tetovanie. Vlastne jej zabodne svojtučný ukazovák do pleca. Ani sa nemusím pozrie na Mika a viem, že zadržal dych.

V zásade o dievčatách nič neviem. No som si celkom istý, že nemajú rady, ke do nich niekto obe prstom, akoby bolinaoly zrelé avokádo.

„To je naozajstné?“ zaujíma sa Adrian.

Camilla skĺzne pohadom na svoje plece. „Áno.“

Adrian sa zamračí. „Ako si k tomu prišla?“

Pokrčí plecami. „Vea cestujeme. Na svete je kopa miest, kde od človeka nechcú nijaké doklady. A otec proti takémusebavyjadreniu nemá námietky.“ Prejde prstami po tetovaní, akoby si z neho oprašovala nejakú imaginárnu smietku. Pokia ma neklame zrak, medzi modrými kvetmi sa schováva rad malých hudobných nôt.

„Bolelo to?“ šepne Allison, ktorej uviazlo v ústach zopár vlasov.

Camilla urobí grimasu. „Strašne.“

Zdá sa, že nikto nevie, ako na to zareagova.

Kliknem na ikonu Firefoxu a na laptope sa otvoria školské stránky. Mám dojem, že nechýba vea a začnem sa poti ako prasa.

„Hotovo,“ zamrmlem a rýchlo jej podám laptop. Vezme si ho a obdarí ma úsmevom. Všimnem si, že Alessandropripichol na stenu nový plagát Barbarelly. Zbadám, že Adrianovi sa na spodnú peru prilepil kus karamelu. Uvedomím si, žeCamilla má orieškové oči.

„Tak ktorý realm máš?“ spýta sa.

„Prosím?“ zaškriekam.

Ukáže na môj šetrič obrazovky. Je na ňom Nočný elf z hry World of Warcraft.

Cítim, ako na mňa priatelia zízajú. „Aha, no... Aliancia... Mrazivý smútok.“

„Skvelé. Ja sa snažím dosta na úroveň Trpaslíka vMrazivom smútku.“ Natiahne sa za trhacím bločkom, niečo doň naškriabe a popísaný papierik mi podá.

Je na ňom napísané AltheaZorg.

„Väčšinou tam bývam okolo deviatej. Je to väčšia sranda, ke okolo seba nemáš len umelé postavy.“ Hodí MacBook do tašky. „Vaka, Sam. A akujem za tyčinku, Adrian. Rada som sa s vami všetkými zoznámila. Uvidíme sa...“

Mávne nám, usmeje sa a zmizne z kabinetu.

Požiadala ma, aby som s ňou hral Warcraft? Je azdazačiatočníčka, ktorú budem musie sprevádza aj na tejnajjednoduchšej výprave? Alebo ju Justin a jeho banda tupohlavcov na niečo nahovorili? Budú všetci najväčší blbci zo školy dnes večer sedie pri počítačoch, aby zosnovali nejaký bezduchý, alenepochybne potupný kanadský žartík?

Nemám potuchy. Existuje len jedno riešenie.

Už nikdy nebudem hra Warcraft.

4

Ako som už nikdy nehral Warcraft a ďalšie hlúpe predsavzatia

Pondelková rutina je v troskách, takže ke idem s Mikomdomov, nie je mi do spevu. Dokonca ani kombinácia epizódy

z Battlestar a hudby skupiny Foals nedokázala zmaza dojem,

ktorý vo mne zanechala návšteva toho nového dievčaa. Jepochopitené, že sa mu líškajú idioti z celej školy, moji priatelia by

však mohli ma rozum.

Okrem toho je Alessandrov kabinet mojou neutrálnou zónou. Jedným z mála miest, kde som mimo dosahuvšetkých Nemesis, ktoré sú na Zemi len preto, aby mispôsobovali boles.

Snažím sa to cestou vysvetli Mikovi, ale zdá sa, že maneočúva.

Mike je zaneprázdnený prevliekaním šnúrky na svojejmikine zava doprava. Ťahá hnedý povrázok, kým skoro celýnezmizne vnútri jeho kapucne, a potom ho opatrne vyvlieka na opačnej strane. Trvá mu to už tri bloky.

Fakt som pekný kretén! Ako je možné, že som si tonevšimol skôr?

Mike Adams toho nikdy vea nenahovorí a na jeho tvári sa striedajú maximálne tri odlišné pocity. Práve teraz by som však pokojne mohol drža megafón a reva doň: Ja! Mám! Problém!

Okamžite zabudnem na Camillu Carterovú. „Takže...karate?“

Mike sa nenápadne rozhliadne po ulici. „Hej. Myslím, že toho mám dos.“

Ďalší blok prejdeme v totálnom tichu. Mike by nedokázal skonči s karate, ani keby ho niekto vymenil. Jeho izba páchne masážnym krémom a teniskami. Každé voné miesto zaberajú trofeje. A minulý rok dokonca vynechal maratón šiestichfilmov Hviezdnych vojen v kine Astor – najdôležitejšiu udalos v našom kalendári –, pretože v jeho telocvični sa práve konal víkendový tréning.

Odkašlem si: „Máš toho dos?“

Pokrčí plecami. „Hej. Mám toho dos.“

Viem, že klame, ale neviem prečo. A tak o tom nehovoríme.

Štrnás minút postojíme na rohu ulice blízko parku adebatujeme o úlohe, ktorú nám dal z dejepisu pán Norrell, oposlednej časti seriálu Živí mŕtvi a o tom, či Adrian prežije tento mesiac bez toho, aby mu niekto dal po hube. Uznesieme sa na nasledujúcom: zbytočné, úžasné, nepravdepodobné. Potom Mike mávne, ja mávnem a rozídeme sa každý svojou cestou.

Pridám si tú vec s karate na svoj zoznam problémov.

Prejdem alšie štyri bloky z parku k nášmu domu, míňam tvarované kríky a stromy a udí s kočíkmi, ktorých počet akoby sa každý deň znásoboval. Trochu mi to tu pripadá ako v horore Noc oživených mŕtvol. Zaujímalo by ma, čo by sa stalo, keby nás napadli hordy zombií. Pochybujem, že by si to niekto vôbec všimol.

Viem, že by som za všetkým mal vidie príbeh. Dobríscenáristi dokážu vytvori zaujímavý film z hlúposti a zovšednosti. Ale všetko, čo som kedy čítal o písaní, sa začínalo slovami: píš o tom, čo poznáš. Ja poznám: tiché ulice, tvarované kríky a stromy, idiotskú strednú školu so samými hlupákmi a sdomácimi úlohami. Napísal už niekedy niekto film o domácich úlohách? Pravdepodobne áno. Stavím sa, že to bol Francúz.

Vkročím medzi falošné grécke stĺpy a otvorím vchodové dvere. Mama sa krčí nad klavírom v obývacej izbe a veda nej sedí jej vychudnutá žiačka menom Kendra alebo Kendal, alebo tak nejako. Kendra/Kendal striedavo niektorým prstom vraždí Rachmaninova. Prestane hra a otočí sa. Mama sa obzrie.

„Ahoj, Sam! Aký si mal deň!“

Aký si mal deň?! Moja mama sa vôbec nepokúša by iná než sladká. A áno, v reči používa výkričníky.

„Ahoj, mami. Písali sme test z biológie. Myslím, že som to zvládol.“

„To je skvelé! Sam, pamätáš si Kelly?“

„Ahoj, Sam,“ hlesne Kelly. Nervózne odkopne topánky na marhuový koberec a líca sa jej sfarbia dočervena.

Snažím sa vymyslie nejakú vhodnú, nič nehovoriacuodpove, ale vtom si všimnem, že mama si vzala svoj obúbený náhrdelník, vemi drahý, ktorý nosí, len ke sa cíti zvlášmizerne. Blúdim očami po obývačke a zastavím sa na hromade dévedečiek, ktoré mama naskladala veda televízora. Navrchu vidím Osudové pláže.

To nie je dobré znamenie. Mama sa chystá sledova filmy, v ktorých zranitené a atraktívne ženy podliehajúnajrozličnejším chorobám, a to u nej čoskoro vyvolá plačlivú, pochmúrnu náladu.

Mama nasmeruje Kelly spä ku klavíru. Prejdem cezobývaciu izbu a nenápadne schovám Osudové pláže za horor Vec na rovnakej polici. Prejdem svoju zbierku dévedečiek a vytiahnem z nej sériu hororov O 28 dní... a O 28 týždňov.

„Mami? Dáme si potom maratón zombíckych filmov?“

Mama sa otočí. Uavilo sa jej tak zretene, že mi z toho prejde mráz po chrbte. „Klasiku?“

„Nie-e. Dannyho Boylea?“

Mama sa usmeje. „To znie super, Sam.“

Mama a z nejakého dôvodu aj Kelly si ma teraz obzerajú zvlhnutými očami, a tak čo najrýchlejšie vycúvam zmiestnosti.

Otec vystrčí hlavu z kuchyne práve vo chvíli, ke chcem prekĺznu okolo. Tvári sa ako v poslednom čase bežne: trochu neurčito a vemi bezradne.

„Oci,“ zamrmlem.

Otec si odkašle. „Sam,“ zamrmle zase on.

Ďalších pä sekúnd na seba hadíme. Keby otcovi odrazu z tela skĺzla koža a vysvitlo by, že v skutočnosti je obrí šváb ako ten z filmu Muži v čiernom, myslím, že by ma to ani veminerekvapilo.

Nechcem o svojom otcovi hovori škaredo. By obyčajný pravdepodobne nie je zločin. Ja však mám rád, ke sa veci dajú rozloži na základné komponenty. A môjho otca, bohužia, je naozaj jednoduché rozloži:

Môj otec má rád Harveyho Normana, kanál Discovery a znejakého dôvodu aj jašterice. Naposledy sa zasmial asi v rokudvetisíc osem, čo je jedna z mála vecí, ktoré máme spoločné. Mám dojem, že vtedy tiež naposledy normálne prehovoril s mamou.

Otec vyzerá ako ja – to znamená trochu ako Stormtrooper. Ale nie ako tí super vojaci v Hviezdnych vojnách. Obaja sme vysokí a máme svetlé vlasy a naše fúzy sú také riedke, že by bolo lepšie, keby nám radšej vôbec nerástli.

Vezmem schody po dva, zabuchnem za sebou dvere do izby a s úavou vydýchnem vzduch, akoby som ho v sebe zadržiaval celý deň. Odhrniem veci na stole nabok, na voné miestopoložím laptop a zapnem ho. Vyhadám stránky miestneho klubu karate. Práve zverejnili nového informačného spravodajcu;blíži sa víkendové sústredenie, niekto predáva lístky do tomboly, prijali nového trénera z Queenslandu, nejakého chlapíkamenom Travis Azumi, a ponúkajú dévedečko z poslednéhoturnaja. Nevidím nič, čo by vrhlo svetlo na Mikovu situáciu. Moja detektívna práca zrejme nestojí za nič.

S povzdychom vypnem počítač. Mal by som sa vrhnú na domáce úlohy, ale namiesto toho otvorím zásuvku, siahnem pod kôpku časopisov Empire a Total Film a otcových porno časopisov, ktoré sa mi z nejakého dôvodu ustavične pletúmedzi moje veci, a vytiahnem svoj posledný červený zošit.

Zabijacké mačky z tretieho mesiaca planéty Jupiter je nápad na scenár, ktorý som vymyslel, ke mama strážilapsychotickú mačku tety Jenny. Mala by to by kombinácia klasického filmu o invázii mimozemšanov a pocty filmom SamaRaimiho Lesný duch, okorenená štipkou mytológie o vlkolakoch.Zatia je to iba pracovný názov – chcel som to nazva len Mačky, ale Mike ma upozornil, že tento názov už kedysi niektopoužil. Projekt ZmztmpJ sa však ocitol vo vážnom ohrození, že skončí na rovnakom mieste ako všetky moje predchádzajúce pokusy, čiže pochovaný pod hromadou oblečenia na dnemojej skrine.

Problém je, že presne viem, ako by mal taký scenár vyzera – elegantný sci-fi horor s dialógmi Tarantinovej úrovne a sosakramentsky dobrou úvodnou replikou. Doposia mám však len ažkopádny názov a náčrtok obrovskej mačky.

Pri pohade na stránku v zošite sa snažím potlačinarastajúci pocit beznádeje. Aj tak všetko závisí od môjho plánu.Odsahujem sa do Sydney, kde budem študova film, a Mike sa tam presahuje tiež a bude chodi na právo. Budeme spolubýva v zaujímavom byte v obúbenej štvrti a bude nám senzačne, pretože zo strednej školy zostane len únavná, nejasnáspomienka a už nikdy sa nebudem musie stretnú s Justinom Zigonim ani s nikým iným z Bowen Lakes.

Budem písa kultovú klasiku. Môj film bude plný úžasných replík. Najprv však musím vydrža a pretrpie domácu rutinu.

Celú hodinu strávim nad svojím scenárom a potom musím prečka večeru s rodičmi – máme otcovo kura na pomarančoch, ktoré má chu ako marmeláda nakydaná na KFC. Niktonepovie nič ani vzdialene pamätné.

Otec zmizne vo svojej pracovni ako väčšinu ostatnýchvečerov. Pokia viem, pokúša sa tam vymyslie alternatívnypalivový zdroj. Ani mi nenapadne, aby som zisoval, ako sa mu darí.

S mamou si pozrieme dva zombícke filmy. Mama pripraví pukance a za celý čas sa ani raz nerozplače, čo je väčší úspech, než som predpokladal.

Asi v polovici druhého filmu – práve ke sa tam objaví tá mladá pekná doktorka – mi v hlave začne vŕta myšlienka.Snažím sa sústredi na hordy mäso požierajúcich zombií naobrazovke a zatlači ten neodbytný nápad do úzadia.

Hne je naspä.

Film sa skončí a mama ide spa. Otec je ešte vždy zatvorený vo svojej pracovni. Možno je môj otec Batman. Bruce Wayne je tiež dos otravný. To by vysvetlilo kopu vecí.

Osprchujem sa a hodím na seba vyahané tepláky avyblednuté tričko so Supermanom, ktoré som pasoval na pyžamo. Vložím do svojho mini DVD prehrávača prvý horor, ktorý mi príde pod ruku.

Na hromade kníh na mojom písacom stole ležia školské dosky. Otvorím ich, len aby som sa prehrabal v pracovnýchlistoch a ostatných nezmysloch, ktoré som tam kedysi uložil.

Do očí mi udrie žltý papierik, na ktorom je napísanéAltheaZorg.

Čo to znamená?

Neznamená to nič. Patrí to pätolizačovi, pekelnej kreatúre, prisluhovačovi, čo v mojom svete nemôže znamena nič dobré.

Lenže keby tí sprisahanci mali nejaké nekalé zámery,nevykašlali by sa už na to a nešli domov?

Zapnem počítač.

Zídem dolu a natriem si chlieb.

Vrátim sa do svojej izby.

Siahnem do tajnej skrýše pod posteou a vytiahnem odtia plechovku RedBullu.

Asi tri minúty zízam na plagáty Halloween, Lesný duch a Hviezdne vojny.

Prihlásim sa na Warcraft.

Už nejaký čas som nehral. Dám sa vtiahnu do hry, len ke mám pocit, že nemám v hlave jediný filmový nápad. A mojich priateov to nijako zvláš nebaví; Adrian sa na hru nedokáže poriadne sústredi a Mike trénuje osemkráttýždenne, takže sa odmieta zúčastni niečoho, čo by ho príliš obmedzovalo. Alebo aspoň trénoval, donedávna. Allison si občas zahrá, s gnómom dvanástej úrovne menom Mizuno, ale je pomalá a nerozhodná a na bojiskách sa pravidelne ocitá na zlej strane.

Pripojím sa na server, kde na mňa od poslednej hry čaká môj Nočný elf osemdesiatej úrovne. A potom sa zarazím. Ve je to hlúpos. Zmysel Warcraftu, rovnako ako najlepšíchfilmov, predsa spočíva vo vtiahnutí hráča/diváka do úplne iného sveta, a to bez akýchkovek pripomienok nášho žalostnéhobytia. Nemá teda význam v tom pokračova.

Chvíu pozorujem svojho Nočného elfa a potom otvorím chatovacie okno. Napíšem AltheaZorg a stlačím enter.

Na obrazovke sa objaví text: „Ahoj, osemdesiata úroveň. DexGrifnor?“

Na okamih stratím nervy a uvažujem, že sa odhlásim, ale ruky akoby mi prirástli k stolu.

„Sam?“

Prstami nahmatám klávesnicu. „Ahoj... ako vieš, že som to ja?“

„No, nikoho iného tu nepoznám. Na americkom serveri hrám len od minulého týždňa.“

„Aha.“

Vážne som napísal Aha. Takže teraz už v jej očiach nie som len verbálne hendikepovaný, ale aj bezmála negramotný.

AltheaZorg napriek tomu odpíše: „Sam, snažím sa postúpi na alšiu úroveň. Hodila by sa mi pomocná ruka. Čo ty na to?“

Pozriem sa na mapu. Nie je vemi aleko.

Predstavím si dutohlavcov zoskupených okolo jejMacBooku a Justina, ktorý sa ničomne chechce. Spomeniem si na ZmztmpJ. Vážne by som mal pracova na svojom scenári.

Znovu uvažujem, že sa odhlásim. Potom ešte raz mrknem na mapu.

„Jasné, môžem ti pomôc. Som na ceste.“

„Fajn,“ napíše Camilla. „Už som s tým chcela seknú. Som totálne vyšavená. Začiatky sú vždy strašne náročné.“

Nájs ju mi trvá pä minút. Sledujem svojho Nočného elfa a na chvíu sa zamyslím. „Zažila si ich viac?“

„Začiatkov? Ha, no jasné. Už som ich prestala počíta.“

Aspoňže nenapísala lol. Otvorím si alšiu plechovkuRedBullu.

„A aký bol tvoj začiatok v Bowen Lakes?“ Zdá sa mirozumné položi takú otázku.

„Myslíš, aký je môj prvý dojem? Je to rovnaké ako v každej škole. Škola je škola. Pokia, samozrejme, nevychovávaX-Menov. Nádej zomiera posledná.“

Odfrknem si a RedBull mi vyletí nosom. Neviem, čo na to poveda. Pošlem jej smajlíka. A potom sa cítim ako idiot. Ja predsa smajlíky nepoužívam!

Na revanš mi pošle žmurkajúceho smajlíka.

Odtiahnem ruky od klávesnice, aby mi náhodou nenapadlo napísa nejakú alšiu kravinu. Chatovacie okno na mňa alej mrká. Je to len pár riadkov textu. Nie je to skutočný rozhovor. Však nie?

Jej svetlovlasého Trpaslíka objavím v krčme. Pribehnem k nemu a zostanem beha na mieste. Camilla prinúti svoju Trpaslíčku predvies trpasličí tanec. Trpaslík krepčí, pričom nekontrolovatene myká tučnými nohami. Vyzerá to smiešne. Cítim, ako sa mi ústa rozahujú do úsmevu. Naukám príkaz tancova svojmu Nočnému elfovi, ale v poslednej chvíli ho zmažem. Nedokážem tancova ani ako virtuálna postava.

„Ahoj,“ napíšem namiesto toho.

„Ahoj,“ bleskovo odpovie. „Čo potrebuješ?“

„Snažím sa dokonči túto výpravu. Musím ukradnú meč, ale neviem sa dosta dos blízko a neumrie pritom. Pomôžeš mi?“

„Jasné. Ve ma, pôjdem za tebou.“

„Fajn. Tentoraz možno neskončím na cintoríne. Už som si začala pripada trápne.“ Jej Trpaslík vyrazí z krčmy. Môj Nočný elf sa šuchce za ním.

Jednou rukou vediem svoju postavu a druhou otvorím okno nad písacím stolom. Do miestnosti vnikne teplý nočný vánok. Nedokážem sa zbavi predstavy, ako Camillu obklopuje Justin a tí alší blbci, hoci si začínam uvedomova, že som možno trochu paranoidný. Napriek tomu nie som schopný predstavi si v duchu miesto, kde by mohla by. Mike by bol rozvalený na svojej posteli s čiernymi obliečkami a laptop by mal nakolenách. Adrian by ležal na bruchu pod kopami svojho oblečenia a plesnivých šálok od kávy a počítač by mal pred sebou na zemi. Allison by zrejme trčala s Macom v pracovni rodičov, pretože vo svojej izbe nesmie počítač používa. Bavi sa cez chat sčlovekom, ktorého nepoznám, ma trochu znepokojuje – pripadá mi to, akoby som sa bavil s niekým, kto sa vznáša vo vákuu.

Len čo dorazíme k jaskyniam, na písanie nám nezostáva vea času, čo je pravdepodobne dobre, pretože som už vystrieal všetky štyri vety zdvorilostnej konverzácie, ktoré poznám.

Camilla je rýchla a so zbraňami dokáže dobre zaobchádza. Občas na mňa vypáli nejakú otázku a ja jej napíšem dáky návrh alebo poznámku, ale väčšinou naše postavy bojujú bok po boku v absolútnom tichu.

Vnikneme do samotného brlohu a prestrieame sarozvášneným davom. Camilla schmatne meč a jej Trpaslík predvedie alší tanček. Môj Nočný elf sa pokloní.

„Dobrá práca, Dex,“ vyuká. „S tou kušou vieš narábadoslova majstrovsky.“

Neviem, čo na to poveda. Pošlem jej alšieho smajlíka.Priadám si ako kretén.

Aj ona mi pošle smajlíka. „Je načase ís spa. Ešte raz vaka. Uvidíme sa neskôr.“

AltheaZorg sa odhlási.

Uvidíme sa neskôr? Čo to znamená?

Pozriem na telefón. Je skoro jedna po polnoci. Zmetiem prázdne plechovky od RedBullu do koša. Vypil som ich pä, ani neviem ako.

Toko kofeínu mi zrejme spôsobilo srdcovú arytmiu.

Spal som asi tak osem minút.

5

Nepredvídané dôsledky zapečeného baklažánu

Stojím nealeko svojej skrinky a čakám na Mika. Tri razy som

sa pozrel na rozvrh, ale aj tak si nedokážem zapamäta, čo

máme prvú hodinu. Z nedostatku spánku a z energetického

nápoja, ktorého zvyšky mi doteraz kolujú v krvi, som unavený

a vynervovaný. A bolí ma hlava. Tá boles mi prevrtáva mozog

a tlačí mi do očí.

Po krátkej úvahe dospejem k poznaniu, že da si päplechoviek RedBullu okolo polnoci nie je dobrý nápad.

Mike sa zjaví veda mňa. Zamračí sa na učebnicu angličtiny, ktorú držím v ruke. „Máme matiku.“

„Matiku. Správne. Vaka.“

„Možno by sme si mali pohnú,“ poznamená.

Sledujem jeho pohad. Chodbou sa k nám blížia JustinZigoni a Sharni Vaneová. Nesú sa ako kráovský pár, ktorý zhliada k svojim poddaným. Za nimi ide Steve Stanton s rukou okolo pliec Michelle Argusovej. Akoby sa bál, že keby ju nedržal pri sebe, utiekla by mu. Obklopuje ich strapec dievčat, s ktorými celé roky chodím do školy, ale nie som schopný zapamäta si ich mená.

V podobnej chvíli zvyčajne sklopím oči a zmiznem, ale kým stihnem zabuchnú skrinku, Justin sa otočí k Stevovi a pustí Sharninu ruku. Uprostred tejto skupiny je Camilla. Má na sebe červené rifle, vyblednuté tričko s mikimauzom a žltý sveter, ktorý jej siaha až po kolená. Mala by vyzera smiešne. Alenevyzerá.

Podíde bližšie a zachytí môj pohad. Sharni jej niečopošepká do ucha. Cítim, ako sa mi krúti žalúdok, ale nedokážem donúti svoje nohy k pohybu. Pripravujem sa, že zaseskončím – obrazne alebo inak – na zadku.

Camilla sa vymaní zo Sharninho držania. Zdvihne ruku a rýchlym pohybom mi zasalutuje.

„Dex.“

Hovor okolo nás takmer utíchne. Priam počujem, ako v tučnej Justinovej hlave hrkocú ozubené kolieska, ale zrejme sa nedokáže rozhodnú, ako zareagova. Myslím, že je to vporiadku.

Ignorujem ho. Kývnem Camille a poviem jediné slovo,ktoré moje ústa dokážu sformulova:

„Zorg.“

Camilla na mňa žmurkne a pokračuje v chôdzi. Dutohlavci ju nasledujú.

V úplne prvom Votrelcovi je scéna, kde mláa votrelcavystrelí z hrude jedného kozmonauta a stratí sa kdesi v útrobách kozmickej lode. Všetci ostatní zostanú stá s otvorenýmiústami. Ich mozgy nedokážu pochopi, čo sa im práve odohralo pred očami.

Mám dojem, že Camilla Carterová práve vytvorila svojvlastný okamih votrelca explodujúceho z hrude. Nie som si istý, akú rolu v tom scenári hrám ja. Vždy som sa považoval za dokonale nahraditeného člena posádky, ktorého zabijú ako prvého aktorého si aj tak nikto nepamätá. Poda pohadu, ktorý na mňa uprie Justin, ke okolo mňa prechádza, som zrejme povýšil na chlapíka, ktorého vnútornosti by v krátkej dobe mohli byrozmazané po stenách chodby.

Mike ma štuchne do pleca. „Vysvetlíš mi to?“

Niekoko ráz prehltnem. „Ona je Trpaslík.“

Mike o tom chvíu uvažuje. „Tak fajn.“

Pozorne sa na mňa zahadí. Tento Mikov pátravý pohad nikdy neznamená nič dobré. Odkašlem si.

„Takže... matematika?“

Kývne smerom k mojim rukám. Držím učebnicu dejepisu. Na okamih zavriem oči. „Prosím, nech už je piatok.“

Mike otvorí moju skrinku a vymení učebnice. „Keby sidokázal zrýchli čas, naozaj by si preskočil len jeden týždeň?“

„Máš na mysli, že keby som získal nejaký talizman akonaríklad vracač času z Harryho Pottera? Keby som mal takú možnos, chcel by som ma už aspoň tridsa.“

Mike zabuchne skrinku a zahundre: „Prečo tridsa?“

„No, predpokladám, že v tom čase budem ži v L. A. v úžasnom dome s výhadom na nápis Hollywood a moje prvé dva nezávislé filmy budú na najlepšej ceste sta sa kultovými snímkami. No, a budem ma psa.“

Mike zostane stá vo dverách do triedy. „Takže budeš ma nápis a psa – a plánuješ aj stretnutie s nejakýmiherečkami?“

Premýšam o tom celý čas, kým sa usadíme na svoje miesta. Skúšam si predstavi samého seba obklopeného húfomblonavých báb, ale nejako sa mi to nedarí. Skúsim to znovu. Už ich vidím, v bikinách a podobne, ako v tých hlúpych komédiách, ktoré nás núti sledova Adrian. Postávajú okolo bazéna a nič nerobia. Asi by som mal niečo urobi ja, len neviem, čo by to malo by. Všetky blondíny teraz zízajú mojím smerom. Jedna z nich na mňa ukáže prstom a vyprskne do smiechu.

Sústredím sa na kŕčové žily pani Čchowovej. „Neviem,“šepnem. „Myslíš, že nájdem nejakú, čo vyzerá ako princezná Leia?“

Mike pokrčí plecami. „Je to Hollywood,“ odvetí pošepky. „A budeš vo filmovom priemysle. Takže asi áno.“

Predstavím si princeznú Leiu, ako leží na pohovke primojom bazéne. Vôbec sa netvári šastne.

„Možno by som mal preskoči rovno do štyridsiatky.“

Nie som úplný blázon. Viem, že filmy, najmä filmy, ktoré mám

rád, neodrážajú skutočný svet. Filmy, ktoré sa o to snažia –východoeurópske snímky o živote na statku alebo v gulagu,alebo kdekovek inde –, bývajú také depresívne ako môj život, čo

poda mňa celkom nekorešponduje s ich cieom. Uvedomujem

si však, že všetko užitočné, čo som sa naučil o skutočnomživote, poznám z filmov.




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist