načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Korene hriechu – Marja Holecyová

Korene hriechu

Elektronická kniha: Korene hriechu
Autor: Marja Holecyová

- Často stačí zasiať len drobné semienko hriechu. Ak sa hlboko zakorení, zanecháva spúšť. Dokáže zničiť dlhoročné priateľstvo, zmeniť bratskú lásku na nenávisť a vtiahnuť aj ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  219
+
-
7,3
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » FRAGMENT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2017
Počet stran: 416
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-564-0211-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Často stačí zasiať len drobné semienko hriechu. Ak sa hlboko zakorení, zanecháva spúšť. Dokáže zničiť dlhoročné priateľstvo, zmeniť bratskú lásku na nenávisť a vtiahnuť aj ďalších do víru pokušení...

História si Jána Podmanického a jeho o pätnásť rokov mladšieho brata Rafaela pamätá ako nemilosrdných násilníkov, ktorí bez škrupúľ prezliekali kabáty, drancovali a dobýjali hrady. Ako sa z týchto nerozlučných rebelantov mohli stať nepriatelia Hovorí sa, že za všetkým hľadaj ženu...
Loriana by zostala prostou slúžkou na hrade baróna Ostrožiča, nebyť rozmaru malej baronesy Kataríny, ktorá si ju zvolila za priateľku. Zobrala ju pod svoje krídla, naučila ju správať sa ako dáma, umožnila jej vzdelanie. Len jej pôvod nemohla zmeniť. Loriana už nepatrila medzi sedliakov, no nemohla sa zaradiť ani medzi šľachtu.
Jedného dňa do mestečka vtrhli bratia Podmanickí s bandou hrdlorezov. Z chlipných rúk násilníkov vytrhol Lorianu tajomný rytier a postavil ju pred prvé hriešne pokušenie. Vo svojej dievčenskej naivite sa doňho zamilovala, no keď po rokoch zavítal na Ostrožičovo panstvo, pochopila, že bola kruto oklamaná. A predsa ju túžba byť v jeho náručí stavia pred ďalšie ťažké skúšky.

Hriešny príbeh z obdobia Uhorska v 16. storočí o dospievaní dvoch priateliek a pokušeniach, ktoré im odhalia, kam až môžu siahať korene jedného hriechu.

Zařazeno v kategoriích
Marja Holecyová - další tituly autora:
 (e-book)
Mariotovi dediči 4 – Prekliatie Mariotovi dediči 4 – Prekliatie
 (e-book)
Mariotovi dediči – Blúdenie Mariotovi dediči – Blúdenie
 (e-book)
Mariotovi dediči 3 – Odhalenie Mariotovi dediči 3 – Odhalenie
 (e-book)
Mariotovi dediči – Predurčenie Mariotovi dediči – Predurčenie
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Korene hriechu

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.fragment.sk

www.albatrosmedia.sk

Marja Holecyová

Korene hriechu – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2016

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


MARJA

HOLECYOVÁ


Marja Holecyová

Korene hriechu

Obálka a grafická úprava Grafické a DTP studio Fragment, Kamila Flonerová

Redakčná a jazyková úprava Mária Havranová

Zodpovedná redaktorka Tatiana Floreková

Technická redaktorka Daruše Singerová

Vydalo nakladatestvo FRAGMENT v Bratislave v roku 2016

v spoločnosti Albatros Media Slovakia, s. r. o., so sídlom Mickiewiczova 9,

Bratislava, Slovenská republika

Číslo publikácie 1 224

Sadzba Grafické a DTP studio Fragment

1. vydanie

Objednávky kníh:

www.albatrosmedia.sk

eshop@albatrosmedia.sk

tel.: 02/4445 2048

© Albatros Media Slovakia, s. r. o., 2016. Všetky práva sú vyhradené. Žiadna čas tejto

publikácie nesmie by kopírovaná a rozmnožovaná za účelom rozširovania v akejkovek

forme alebo akýmkovek spôsobom bez písomného súhlasu nakladatea.

Text © Marja Holecyová, 2016

Cover photos © Shutterstock, 2016

ISBN v tlačenej verzii 978-80-564-0211-5

ISBN e-knihy 978-80-564-0263-4 (1. zverejnenie, 2016)


Prvých 100 strán venujem Didke k tridsapäke,

lebo tak to malo pôvodne by.

A tie alšie venujem Persefans,

lebo neby ich vytrvalej podpory

zostalo by to tak...


Obsah

1. ČASŤ

V DIEVČENSKÝCH

ČRIEVICIACH

1. Nový domov panny Loriany. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9

2. Uči sa treba . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 18

3. Švárny farár . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 27

4. Túžba po úcte . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 31

5. Výčiny diablov Podmanických . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 39

6. Odtiene lásky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 44

7. Beda!. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 50

8. Odmena za statočnos . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 57

9. Pošliapaná poves . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 66

10. Bez pokánia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 74

11. Baby rapotačky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 82

2. ČASŤ

SÚCE NA VYDAJ

12. Anjelik s dušou Lucifera . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 89

13. Nevesta a basta. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 100

14. Pochabos . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 110

15. Niečo neodpustitené . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 116

16. úbostné pletky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 134

3. ČASŤ

V MANŽELSKEJ POSTELI

17. Jedovatý jazyk . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 159

18. Hriešna červená . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 171

19. Slepá ulička. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 179

20. Boles pani Podmanickej . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 190


21. Brat proti bratovi. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 206

22. Nenaplnená túžba. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 215

23. Pravda pravdúca . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 229

24. Zlos pani Podmanickej. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 240

4. ČASŤ

POKÚŠANÉ

25. Stará láska . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 249

26. Ohrdnutý pytač . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 264

27. Matkina boles . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 275

28. Hrozby . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 287

29. Nevernica . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 293

30. Nádej na odpustenie. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 306

31. Kúsok šastia. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 317

5. ČASŤ

ZMIERENÉ S OSUDOM

32. Oštara so ženami . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 327

33. Oštara s bratom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 333

34. Statočnos na večnos. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 339

35. Vekodušnos . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 349

36. Zdanlivá guráž . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 360

37. Hotová otrava. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 371

38. Nepoučitený nepriate. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 381

39. Vyslyšaná prosba . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 388

40. Pokorení . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 396

41. Rozlúčka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 405



1. ČASŤ

V DIEVČENSKÝCH

ČRIEVICIACH



9

1. Nový domov panny Loriany

Uži, kým žiješ, po smrti neužiješ.

„Táto cesta,“ zavzdychla barónka Ostrožičová, „to je hotový Boží trest. Čo trest, je to mučenie. Ach, barón by ma teraz dozaista poučil, že žijeme v naj­ lepších časoch celej histórie, že máme koče a nemusíme chodi pešo, že má­ me ten... pušný prach a všeličo na liečenie, napríklad tie...“ neurčito pokrú­ tila prstom vo vzduchu.

„Pijavice,“ dokončila za ňu jej dcéra Katarína Ostrožičová ospalým, nezú­ častneným hlasom.

Barónka prikývla. „Tie... A že dnes už tokí vzdelanci ovládajú písmo a tak alej...“ odfrkla si. „Čo tam po tom. Na čo to všetko, ke nemáme také koče, ktoré by zo mňa nechceli vytrias dušu?“

Katarína pootvorila oči, ale ke videla, že jej mama sa už len mlčky ovie­ va, hne ich zatvorila.

Janka, Katarínina spoločníčka, sa pozerala z okienka na pomaly ubiehajú­ cu krajinu a hrýzla si do spodnej pery. Vzaovali sa. Čím dlhšie tam sedela, tým alej bola od svojho domova.

Dup. Dup.

Konské kopytá narážali do tvrdej zeme a ahali ich z Ilavského hradu do neznáma. Jankine detské srdce zvieral strach. „Mamka, prosím. Prosím a!“ plakala Janka len pred pár dňami a ahala mocnú kuchárku za zásteru. „Prosím, nedovo im to. Ja nechcem...“ vzlykala. „Nechcem ís preč.“

„Panstvo rozhodlo, nie ja. Čo už ja proti tomu môžem poveda?“ pýtala sa matka a popritom miesila cesto na koláč.

Korene hriechu

10

„Oni nech si idú, ale mňa nech tu nechajú!“

„A myslíš si, že mne je jedno, že mi moje jediné diea chcú odtrhnú od pŕs?“ nahnevala sa kuchárka a jej ruka začala zúrivo naráža do hlbokej ná­ doby s cestom. „Keby som mohla, tak na nich nakričím a vytrhám tej strige barónke všetky vlasy. Ale vari si to môžem dovoli?“

Janka si sadla na zem a okolo jej sukne sa zdvihol kúdo múky, ktorá tam napadala. Zdvihla zaslzené oči k svojej mame.

„Možno sa ti tam nakoniec bude páči,“ upokojovala dievča pomocníčka, ktorá práve zahrievala pec.

„Mysli na to, čo všetko a tam môže čaka!“ dohovárala svojej dcére ku­ chárka. „Baronesa Katarína a má vemi rada. Ak k nej budeš dobrá, možno ti kúpi nové šaty. Vrátiš sa sem a budeš vyzera ako baronesa.“

„Som pre ňu len bábika,“ smutne namietla Janka. „Ke ju omrzím, nájde si novú. A čo bude so mnou potom? Ako sa vrátim? Kto mi zaplatí cestu naspä?“

„Tak sa musíš snaži, aby a mala stále rada. Musíš sa o ňu stara, akoby ti bola sestrička.“

„A na ako dlho? Hm? Radšej by som zostala tu.“ Ohrnula spodnú peru.

Kuchárka si sadla na stoličku a položila nádobu s cestom na stôl. Natiahla ruky k svojmu dieau a usmiala sa naň. Janka vstala a schúlila sa v jej náručí.

„Taký je život chudobných,“ poučovala ju a čistou rukou hladkala po kučeravých vláskoch. „Nikdy nevieš, čo ti osud pripravil na zajtra. Bohatí vedia, že ak by aj prišla pohroma, alší deň si môžu kúpi nový domov, nové šaty a čačky... Ale my? My nikdy nemáme istotu. Nevieme, či dožijeme alší mesiac, nevieme, ako rozhodne panstvo zajtra, či sa mu nesprotivíme a ne­ vyhodia nás z hradu. A tak musíme ís deň po dni alej. A musíme využi každú šancu, ktorú nám Pánbožko dá. Rozumieš?“

Janka stále vzlykala, no prikývla a mamu ešte tuhšie objala. Koč zrazu prudko nadskočil a vytrhol dievča zo zamyslenia.

„Ach, Pane na nebi, čo to bolo?“ zabedákala barónka a tuho zovrela ope­ radlo koča.

Zastali a o chvíu za nimi prišiel kočiš so zlou správou. „Pani barónka, prepáčte. Budete musie vystúpi. Koč uviazol v jame, pokúsime sa ho čo najskôr odtia dosta.“ Odkašal si. „Môžu tu by zbojníci.“

1. Nový domov panny Loriany

11

Barónkine oči sa rozšírili od strachu. Zaklonila hlavu a Janka ju podopre­ la, lebo hrozilo, že spadne rovno na ňu. Pri barónkinej úctyhodnej hmotnos­ ti by to nebolo nič príjemné.

„Pome, milospani. Čím skôr, tým lepšie,“ odvážila sa poveda. Kočiš otvoril dvere koča.

„Ak nás napadnú, omdliem. Prisahám, že omdliem,“ lamentovala barón­ ka, kým s jeho pomocou vystupovala.

„Bojím sa,“ zašepkala Katarína tak, aby to počula iba Janka.

„Tak vystúp, aby sme mohli čím skôr vyrazi!“ naliehala.

Katarína sa ustráchane pozrela na svoju kamarátku.

„Katarína, po už!“ netrpezlivo na ňu kričala mama. „Hádam len nechceš, aby nás kvôli tebe napadli nejakí hrdlorezi, dievča nepodarené!“

Janka si vzdychla. Katarína bola len o dva roky mladšia ako ona, ale občas mala pocit, že jej je skôr pestúnkou než kamarátkou. Na Ilavskom hrade žili ešte traja chlapci približne v Jankinom veku. Matúš a Tomáš boli synmi jedného z familiárov hradného pána a tretí, Viliam, bol najmladším dieaom kastelána. Janka si s nimi odmalička dobre rozumela, a ke nemusela pomáha v kuchyni, hrali sa spolu. Kamaráti ju tajne učili narába s dreveným mečom a smiali sa na jej nešikovných pokusoch napo­ dobni ich. Dievča však ochotne vymenilo ich výsmech za osamotenú nudu, ktorá by ho inak na hrade čakala.

Cvičili sa aleko v záhrade, kam panstvo nezvyklo chodi.

„Budeme sa hra na moháčsku bitku!“ oznámil im Viliam nadšene. Tomá­ šovi a Matúšovi pridelil úlohu Turkov, on mal by udovít Druhý.

„A ja?“ pýtala sa Janka.

„Ty budeš ten bastard Záposký,“ oznámil jej. „Budeš sledova bitku a ne­ zapojíš sa do nej.“

Chlapci sa zasmiali.

Janka netušila, kto je Záposký ani prečo je bastard, ale ten nápad sa jej rozhodne nepáčil. „Chcem bojova s vami!“

„Aj tak si najslabšia, len čo by si zavadzala,“ odbil ju Matúš a napodobnil jej neohrabané pohyby, ke narábala s mečom.

Janka sa naňho s hnevom vyrútila a zhodila ho na zem. Ostatní chlapci mu okamžite pribehli na pomoc a dievčinu od neho odtrhli.

Korene hriechu

12

Matúš sa pozviechal zo zeme.

„Odvolaj to!“ kričala naňho.

Chlapci ju stále pevne držali z oboch strán. Matúš zdvihol svoj drevený meč a namieril ho na Janku. Už­už otváral ústa, aby jej niečo povedal, ke ho prerušilo hlasné zhíknutie.

Oči mladých bojovníkov sa otočili k šokovanej baronese Kataríne Ostro­ žičovej. Pustili Janku a s rozpakmi sa na seba pozreli.

„Prepáčte, pani moja,“ ospravedlňovala sa za nich Janka a podišla k nej.

„Chcel ti ublíži,“ nahnevane riekla dievčina. Veké modré oči jej horeli rozhorčením.

„Nie, nechcel!“

„Určite nie!“ uisovali ju aj chlapci.

„My sme len cvičili, viete...“ vysvetovala Janka.

Katarína pokrútila hlavou. „Meče sú pre mužov.“

Proti tomu nemala Janka čo poveda, len sklonila hlavu a premýšala, aké problémy z toho budú ma. Vlasy sa jej pri tom pohybe uvonili z vrkoča a v tmavých kučeravých vodopádoch sa jej rozliali po chrbte.

Katarína k nim natiahla ruku a jemne sa ich dotkla. „Máš pekné vlasy...“ povedala.

Janka ich nepovažovala za pekné. Husté a neposlušné vlasy jej len preká­ žali pri práci aj počas bitiek s chlapcami, ale barónovej dcére sa nepatrilo odvráva. „Ďakujem,“ povedala pokorne.

„Prečo sa hráš takéto nevhodné hry?“

Janka pokrčila plecami. „Dievčatá v mojom veku na hrade nie sú. Tak sa hrám chlapčenské hry.“

Katarína vážne prikývla. Mala len devä rokov, no v jej správaní sa už te­ raz občas prejavil vplyv jej nadutého otca. Chvíu vážne zvažovala situáciu, potom len tak pre seba prikývla. „Aha. Pomôžem ti. Namiesto meča budeš používa ihlu,“ vyhlásila.

„Ne...“ ozvala sa Janka.

Katarína ju kývnutím ruky prerušila a srdečne sa usmiala: „Ešte mi neakuj.“

Chlapci za Jankiným chrbtom sa neubránili tlmenému chichotu. Vedeli, ako Janka nenávidí ženské práce.

„Viete, pani moja, ja nemám čas na prácu s ihlou... pomáham mamke v kuchyni.“

1. Nový domov panny Loriany

13

„Neboj sa, o všetko sa postarám. A zabezpečíme ti aj nové šaty, v týchto handrách nevyzeráš ani ako dievča. Koko máš rokov?“

„Jedenás,“ zamrmlala.

„V poriadku. Zajtra po raňajkách sa hlás u mňa. A umy si ten popol z tvá­ re, vyzeráš ako čertica.“

„Áno, pani,“ dostala zo seba s námahou.

Katarína sa už otočila na odchod, no potom si ešte na čosi spomenula: „Ako sa voláš?“

„Janka.“

Na chvíku sa zamyslela. „Budem a vola Loriana, Janka nie je dos vzne­ šené.“

Janka tuho zaala päste.

Chlapci za ňou sa už ani nesnažili zakry smiech. Katarína si to však ne­ všímala, kývla hlavou na rozlúčku a odišla. Z kočov zatia vystúpilo aj služobníctvo, ktoré sa s nimi sahovalo, a všetci netrpezlivo čakali, kým sa koňom podarí dosta koč z jamy, do ktorej zapadol.

Barónka Ostrožičová sa skrývala pred slnkom pod korunou vekého duba a prinútila druhého kočiša, aby stál pred ňou ako ochrana pred zbojníkmi. Katarína drvila Jankinu ruku a mlčala ako takmer vždy v prítomnosti svojej matky.

„Ke sa vrátime na Ilavský hrad, budete môc svojmu otcovi rozpráva o tom, aké dobrodružstvo sme zažili,“ upokojovala ju Janka.

„Môjho otca by to určite nezaujímalo.“

„Určite áno.“

„Odkedy sa narodil Andrejko, nezaujíma ho nič iné. Ani moja mamka. Inak by nás nepustil preč.“

„Vaša pani mamička je chorá, preto jej dovolil odís a da sa po pôrode do poriadku. Potom sa vrátite naspä a isto vás rád privíta.“

Katarína jej venovala neveriacky pohad. „To sotva. Moja mamička chce­ la od ocka odís, odkedy si pamätám. Teraz, ke sa jej konečne podarilo porodi chlapca, ju pustil. Viem to, mamička mu už dlho vravela, že nemôže porodi dediča, lebo ju môj pán otecko stále trápi. Tak prisahal, že ju pustí preč, ak porodí syna. Nuž, poda mňa, ak sa Andrejkovi nič nestane, neza­ volá nás naspä. Nikdy.“

Korene hriechu

14

Nikdy.

To slovko rezonovalo v Jankiných ušiach. Uvedomila si, že hoci sa barón­ ka odjakživa na všetko sažovala, odkedy začali plánova túto cestu, vyzera­ la spokojnejšia a aj sažností záhadne ubudlo. Nezdalo sa, že je chorá. Časté potraty a nedávny pôrod jej ubrali na kráse, ktorou v mladosti oplývala, ale bacuaté líca mala ružové, nehovoriac o jej prekypujúcej chuti do jedla. Janka dovtedy vypomáhala v kuchyni, takže o tom vedela svoje.

Nikdy.

„Nech sa páči, pani barónka. Môžeme ís,“ volal ich kočiš.

Janka si v tej chvíli priala, aby sa z lesov vynorili zbojníci a oslobodili ju z pút osudu, ktorý ju čakal na konci cesty. „Panna Loriana,“ poklonil sa Matúš, jej najstarší kamarát. Ostatní chlapci zopakovali jeho gesto.

Prešiel takmer mesiac od ich posledného cvičenia, ktoré prerušila Katarí­ na. Janka bola odvtedy taká zaneprázdnená, že nemala čas sa s nimi stretnú. Aj teraz niesla šaty malej šachtičnej práčke.

Na sebe mala tmavomodré šaty ušité na mieru. Materiál bol trocha tvrdý a nepohodlný, ale napriek tomu v nich vyzerala vemi pôvabne.

„Ako sa vám darí, pani moja?“ zaujímal sa Tomáš.

„Vôbec to nie je smiešne!“ hnevala sa Janka.

„Už vás baronesa Katarína naučila šermova s ihlou a niou?“ chcel vedie Viliam.

„Núti ma vyšíva,“ zašepkala tak, aby ich nepočuli nijaké zvedavé uši. „Vie­ te si ma predstavi vyšíva?!“

Vyprskli do smiechu.

„Som pri tom nemožná. Nesmiem chodi za vami, nesmiem bojova a takmer nemám čas ani pomáha mamičke v kuchyni. Jediné, čo mi zosta­ lo, je záhrada. Presvedčila som ju, že sa musím stara o záhradku, a ona sa rozhodla, že mi pomôže. Samozrejme, ja robím všetku špinavú robotu a ona sa ma zatia len vypytuje: ,Čo je toto? Čo je tamto?‘“ napodobnila jej piska­ vý hlas. „Núti ma nosi rozpustené vlasy, lebo sa jej páčia, a vôbec neberie ohad na to, že mi pri každom pohybe zavadzajú. A viete, čo je na tom úplne najhoršie?“ pokračovala, kým chlapci sa len smiali. „Myslí si, že mi tým robí láskavos.“

1. Nový domov panny Loriany

15

„Takže odteraz a máme vola Loriana?“

„Len to skúste!“ vyhrážala sa. „Úžasná láskavos! Obliekam ju, nosím jej jedlo, robím jej šaša, ke ma učí ši a ke ma poúča, ako sa správa vycho­ vaná šachtičná. Dokonca jej vynášam nočník. Po ničom inom som netú­ žila!“

„Po sem,“ usmial sa Viliam a objal ju. Bol o hlavu vyšší ako ona a plecia mal na svoj vek dos široké, takže sa v jeho náručí takmer stratila. Také lás­ kavé gesto nečakala, no padlo jej vemi dobre. V jeho objatí sa cítila prekva­ pivo príjemne.

„Čo to malo znamena?“ spýtala sa, ke ju pustil.

„V týchto šatách vyzeráš ako dievča, tak som chcel zisti, či máš aj prsia.“

Chlapci sa rozosmiali a potapkali Viliama po pleci.

Janka očervenela od hanby a zlosti.

„Musíme ís, čaká nás ozajstná, mužská práca!“ vysvetlil jej Tomáš, s ru­ kou položenou na rukoväti meča.

Viliam sa jej opä posmešne poklonil.

Janka tuho zaala päs a udrela ho tak silno, že mu z nosa vytryskla krv.

„Nie som nijaká Loriana!“ zakričala naňho.

„Zlomila si mi nos!“

„Tak ti treba!“

Jeho kamaráti sa šli popuči od smiechu.

Janka potom hrdo zodvihla hlavu, ako to robievala Katarína, a odišla. Predsa len sa od nej niečo naučila.

Odvtedy s nimi už neprehovorila ani slovo. Našastie Viliam považoval za zahanbujúce, že mu dievča zlomilo nos, preto to nikomu nežaloval a Janka mala aspoň pri pohade na jeho krivý noštek dôvod na úsmev. Cesta ubehla rýchlo a na Jankino sklamanie sa zbojníci neukázali. Barónku strach z nebezpečenstva tak unavil, že spala, až kým koč nezastavil a ony nevykukli von okienkom.

Ilavský hrad bol svojou vekoleposou neporovnatený s ich novým domo­ vom. Prostý dvojposchodový dom opevnený nízkym múrom sa nezdal ani dos veký, aby sa doň pomestilo všetko služobníctvo, ktoré so sebou barón­ ka vzala. Stajňa na jeho západnej strane bola rovnako malá a očividne len nedávno postavená.

Korene hriechu

16

Práve odtia vybehol vysoký chudý chlapec a ponáhal sa pomôc koči­ šom s koňmi. Za ním sa kotúalo pä drobných tmavohnedých šteniatok.

„Naspä! Naspä!“ prikazoval im.

„Ach, konečne!“ tešila sa barónka z konca cesty a chlapca si nevšímala.

Šteniatka neposlúchali, a tak to mladík vzdal a pribehol ku kočom s ma­ lou psou svorkou za pätami.

„Pozri, Loriana!“ potešila sa Katarína. Jedno zo šteniatok sa začalo toči okolo jej sukne a pritom mrnčalo.

„Prestaň, Leo,“ napomínal ho chlapec. „Prepáčte, pani moja, ešte sa neda­ jú vychova.“

„Dajte preč tie potvory!“ prikazovala barónka.

Každý však mal plné ruky práce s prenášaním truhlíc do domu alebo s koňmi, ktorých prítomnos malé tvory rozrušovala.

Janke sa situácia zdala taká smiešna, že sa nahlas zasmiala.

„Asi ma úbi,“ tešila sa barónova dcéra a hladkala chlpaté klbko po hla­ vičke. Psík sa jej odmenil obliznutím ruky.

„Môžem si ho necha, mamička?“

Barónka sa na ňu znechutene pozrela, ale potom len mávla rukou. „Rob, čo chceš, ale mňa nech neotravuje.“

Potom sa vybrala do domu a hlasno vydávala rozkazy.

Katarína vzala šteniatko do náručia a usmiala sa naň. „Takže, Leo, odte­ raz si môj.“

„Asi by ste sa mali spýta chlapca, či vám dovolí necha si ho,“ navrhla Janka.

„Nebu smiešna,“ zasmiala sa baronesa a podala jej šteniatko. „Nakŕm ho, a ke si oddýchnem, dones mi ho. Budeme sa s ním hra.“

Šteniatko sa schúlilo v jej náručí. „Ako si želáte,“ poslušne povedala Jan­ ka. Katarína ju potom nechala pred domom. Nik si ju nevšímal a ona ešte vždy nenabrala odvahu vojs dnu. Preto tam len stála, kým vykladali barón­ kinu batožinu, a hladkala Lea po kožúšku.

Nikdy... opakovala si v duchu. Už nikdy neuvidí svoju mamku.

„Chce si ho necha?“ spýtal sa mladík, ke kone ustajnili.

Janka prikývla.

„Už sú dos staré, mama ich prestala kŕmi pred týždňom, takže môže. No vyrastie na veké psisko.“

1. Nový domov panny Loriany

17

„Odkážem to Kataríne,“ odvetila a pomyslela si, že s tým jej kamarátka určite neráta.

„Som Richard. A ty?“

„Ja som...“ vzdychla si a pozrela sa na dom, do ktorého práve zaniesli po­ slednú truhlicu. „Som panna Loriana Kosecká.“ Odvrátila sa od neho a za­ hadela sa na budovu pred sebou. „A toto je môj nový domov.“

Napokon bez obzretia vykročila ku vchodu. Niesla sa tak, ako ju to Kata­ rína naučila. Hrdo zdvihnutá hlava, ladné pohyby, malé kroky. Ako sa na dobre vychovanú mladú šachtičnú patrí.

2. Uči sa treba

Lakomcovi chýba všetko, chudákovi málo, múdremu nič.

Beluša bolo malé, no významné mestečko. Obyvatelia by povedali, že je oppidum, teda opevnené mesto. Patrilo pod Ilavské panstvo baróna Ostroži­ ča, ale volilo si vlastného richtára a malo aj vlastnú mestskú radu. V tom roku, ke sa tam barónka prisahovala aj so svojou dcérou, bola Beluša fi­ liálnou colnou stanicou na vyberanie tridsiatku. Prosperovala aj napriek ne­ pokojom, ktoré vyvolali spory o uhorský trón.

Mestečko obklopené nádhernými pláňami sa Kataríne okamžite zapá­ čilo. Prechádzky po okolí sa stali jej najobúbenejšou zábavkou, o ktorú sa nutne musela deli s Lorianou. Prácu v kuchyni jej zakázala už od prvého dňa, a tak sa s príchodom do Beluše stala Loriana jej nerozlučnou spoloč­ níčkou. Jedla s ňou, chodila s ňou na prechádzky, vyšívala s ňou, starala sa s ňou o záhradu.

Lorianu však dlhé túry po okolí otravovali, preto hadala spôsob, ako sa im vyhnú.

„Nemôžeš ju necha chodi samotnú,“ dohováral jej Richard. Loriana ne­ vedela o starostlivosti o psa takmer nič, takže už od prvého dňa sa musela spriateli s mladým stajníkom a pýta si rady. Chlapec bol od nej o rok starší a vemi rád sa ujal možnosti pomôc Kataríne. Vždy sa o nej vyjadroval ve­ mi úslužne a Loriana ho upodozrievala, že sa mu jej malá kamarátka páči. Pri tej myšlienke ju zakaždým pichlo v hrudi.

„Ve ju ani nechcem necha samu,“ upokojovala ho, „ale čo keby sme na­ miesto peši išli na koňoch? Myslím, že by to bolo zábavné!“

„Ak si myslíš, že vás to môj apko naučí, tak to teda nie. Nemá na to čas, tu v stajniach len vypomáha, robí u pána richtára.“

2. Uči sa treba

19

„Ty nevieš jazdi? Leo! Po sem!“ zakričala na psíka, ktorý rástol ako z vo­ dy a, žia, mal viac energie ako ona, Richard a Katarína dohromady.

„Viem jazdi, ale neviem to nauči.“

Kakla si na kolená a roztiahla ruky, aby jej šteniatko skočilo priamo do náruče. „Niekto a to predsa naučil, nie?“

„Apko, no a?“

„Tak potom budeš robi to isté, čo on.“

„No on učil mňa! A ja... ja budem musie uči baronesu Ostrožičovú!“

Rozbehnutý Leo na ňu vyskočil a len tak­tak, že ju neprevalil.

„Vieš to, tak a asi dobre naučil,“ presviedčala Richarda a pritom sa smia­ la, ke jej Leo začal oblizova tvár.

„Nie, to predsa nemôžem, ak sa niečo stane...“

„Nič sa nestane. A ak áno, zva to na mňa.“ Vážne sa pozrela na svojho kamaráta. „Nadhodila som to Kataríne. Keby si ju videl! Hne sa celá, ce­ lučičká rozžiarila. Ako sviečka!“

„Nevymýšaj!“

„Naozaj.“

„Ja neviem...“

„Je síce pravda, že budeš musie so mnou a Katarínou trávi vea času, ale budeme sa snaži by dobré žiačky.“

Richard sa na ňu prekvapene pozrel. „Myslíš?“

„Naozaj, budeme dobré žiačky.“

„Nie, myslím... myslím, že budeme trávi spolu vea času... Nebude to ba­ rónke alebo baronese prekáža?“

„Obe budú rady. Katarína ti bude isto vačná, že ju to naučíš.“

Chlapcove pery sa roztiahli do úsmevu.

Loriana sa v duchu usmievala a už plánovala, ako prehovorí aj svoju ka­ marátku, aby sa začali uči jazdi.

Nakoniec to nebola nijaká výzva. Kataríne sa ten nápad zapáčil hne, len čo jej Loriana súbila, že na koňoch budú môc spolu zájs omnoho alej ako na vlastných nohách.

Richard im teda začal dáva prvé lekcie, a pretože sa nesmierne bál o Ka­ tarínin život, jeho vyučovanie sa vlieklo slimačím tempom.

„Myslím, že sa mu páčim,“ zachichotala sa Katarína, ke spolu s Lorianou preberali, čo všetko sa naučili na poslednej lekcii.

Korene hriechu

20

„Určite,“ pritakala jej kamarátka.

„Mala by som mu to zakáza?“ vážne sa spýtala Ostrožičová.

Loriana pokrčila plecami. „Dá sa to zakáza?“ Žiarlila. Nie pre Riška, ne­ páčil sa jej, no aj ona túžila po niečej oddanosti, po skrytých pohadoch pl­ ných lásky. Ve bola o dva roky staršia ako Katarína! Nemala by niečo také zaži najprv ona?

„Neviem,“ odvetila Katarína.

„No asi by mu mal niekto poveda, nech si nerobí nádeje...“

Katarína sa na ňu nechápavo pozrela. „Myslíš, že si nejaké robí? Ve je to len chlapec zo stajne. Chudák. Ja som barónova dcéra.“

„Správaš sa k nemu kamarátsky, možno a preto neberie ako barónovu dcéru, chápeš?“

Katarína sa zasmiala. „Musí ma tak bra. Tak to proste je.“

„Myslím...“ začala Loriana, ale Katarína ju prerušila.

„Nie, nie. Páči sa mi, že sa mu páčim. Nikomu tým neublížim, ke to ne­ chám tak, ako to je. Nič mu hovori nebudeme!“

Loriana si vzdychla, ale nehádala sa. Pomyslela si, že Riško nie je nijaký hlupák, a len čo ich naučí jazdi, znova si bude od Kataríny drža odstup. Hoci sa jej jeho ahostajnos voči nej dotkla, nepriala mu zlomené srdce.

Barónka Ostrožičová sa poda oficiálnych správ v mestečku tri týždne po príchode zotavovala z namáhavej cesty. Loriana ju upodozrievala, že slabos len predstiera, aby sa vyhla otravným zdvorilostným návštevám. Niekoko­ krát počula kuchárku sažova sa, že toko jedla, koko zje barónka, nepotre­ bovala ani banda chlapov, čo v meste nedávno prerábali kostol.

Dostávali dary od významnejších rodín z okolia, ale nik sa neodvážil prís osobne, lebo sa považovalo za nevhodné navštívi vyššie postavenú osobu bez pozvania.

Na začiatku štvrtého týždňa v Beluši však barónku prekvapila nečakaná návšteva.

„Som otec Daniel,“ predstavil sa vysoký a celkom pekný muž dievčatám, ke vošiel do domu. Určite mal viac ako tridsa rokov, ale vlasy mal ešte vždy husté a pod sutanou sa mu nerysovalo veké brucho. Dievčatá nepo­ znali vea mužov, takže aj toto stačilo, aby ho považovali za pekného, hoci služobníka Božieho.

2. Uči sa treba

21

Lorianu na ňom zaujali neobyčajné oči. Nebolo to farbou, modré oči mala predsa aj ona, aj Katarína. Nie, no z jeho očí sálal akýsi zvláštny pokoj, čosi čomu nerozumela, ale lákalo ju to.

Katarína najprv predstavila seba, potom Lorianu ako svoju dvornú dámu. Dievča sa mu elegantne poklonilo.

„Takže dvorná dáma?“ usmial sa farár. „V takom nízkom veku? Je vemi pekné, že vaša pestúnka proti tomu nemala námietky,“ skonštatoval.

„Už nemám pestúnku,“ hrdo vyhlásila Katarína. „Nepotrebujem ju, nie som diea.“

„A kto sa o vás teda stará?“

„Ja sama.“

Farár sa pozrel najprv na mladú šachtičnú, potom na jej neurodzenú ka­ marátku a nebadane sa usmial. „Prijmite moje ospravedlnenie, drahá baro­ nesa. Neuvedomil som si, že ste už dos veká, aby ste potrebovali pestúnku. Ve máte dokonca dvornú dámu. Smiem by taký odvážny a spýta sa, kto sa stará o vaše vzdelanie?“

„Pani mamička tvrdí, že nič také nepotrebujem.“

„Rozumiem,“ opä sa usmial.

„Mamička isto o chvíku príde,“ uisovalo ho dievča. „Viete, ešte stále je ustatá z cesty, preto jej chvíku trvá, kým zíde dolu.“

„Samozrejme. To je nevýhodou neohlásených návštev. Musia čaka.“

Ke prišla barónka, poslala obe dievčatá preč a prijala mladého farára so strohým úsmevom.

Ukázalo sa, že farár neprišiel len privíta nové ovečky vo svojom mesteč­ ku, ale hlavne sa chcel uisti, že nasledujúcu nedeu ich už uvidí v kostole.

„Samozrejme, samozrejme. Dúfam, že dovtedy sa budem cíti lepšie,“ pre­ sviedčala ho barónka, ke predniesol svoju požiadavku.

„Rád by som vám položil ešte jednu, delikátnejšiu otázku,“ začal a po­ škrabkal sa na brade. „Všimol som si, že vaša dcéra je mimoriadne inteli­ gentné a samostatné diea.“ Barónka sa naňho pozrela, akoby ani nechcela veri, že hovorí o jej vlastnej dcére. „Bola by naozaj veká škoda, keby ste jej nedopriali dôstojné vzdelanie.“

Barónka mávla rukou. „Barón to považuje za zbytočné. Je mi úto, pán farár, ale vzdelanie stojí peniaze, o ktorých rozhoduje môj pán manžel. A na­ čo je žene vzdelanie, povedzte? Skôr či neskôr sa Katarína vydá za muža,

Korene hriechu

22

ktorého jej barón vyberie, a jej jedinou úlohou bude stara sa o domácnos a rodi synov.“

Farár si pošúchal bradu. „Verím tomu, že Boh dal každému človeku právo na vzdelanie.“

„No pán Boh ho nezaplatí a ani môj manžel,“ ostro uzavrela barónka.

„V tom prípade dovote mne, aby som sa postaral o vzdelanie vašej dcéry.“

Podozrievavo sa naňho pozrela. „Len tak?“

„Samozrejme. Mám dostatok skúseností.“

„Nie, nie. Nedovolím vám, aby ste ju zaradili medzi nejakú meštiansku zberbu, ktorú učíte.“

„Dovolím si vás upozorni, pani barónka, že meštianske deti sú rovnaké ako ktorékovek iné, ale, samozrejme, ak si to želáte, budem dáva vašej dcére hodiny mimo vyučovania ostatných detí.“

„Rovnaké ako moja dcéra?“ pohoršila sa barónka.

„Máte pravdu, nie je to tak. Deti, ktoré učím, sú už vzdelanejšie, a teda aj múdrejšie ako ona.“

Ostrožičová už otvárala ústa, aby protestovala proti takejto do neba vola­ júcej urážke, ale farár rozhodne pokračoval alej.

„Pravda, aristokratické deti som ešte neučil, možno sú naozaj bystrejšie. Navrhujem da slečne Kataríne šancu ukáza, že tie rozdiely skutočne existu­ jú. Navštívil som vás, lebo verím, že ako barónka by ste mali ís svojim pod­ daným príkladom a navštevova kostol pravidelne, rovnako ako si myslím, že baronesa by mala ís vzorom a nebeha bez disciplíny. Či dokonca by ne­ vzdelanejšia ako deti, ktoré popri štúdiu pomáhajú svojim rodičom pri práci.“

„Hm...“ reagovala barónka a znechutene sa pozrela na farára. udia jej nezvykli odporova alebo ju dokonca poučova, ve bola šachtičná! Potom si však uvedomila výhody farárovho návrhu a preniesla sa aj cez jeho urážky. „Aspoň tu bude tichšie, ke sa tu nebude stále tmoli. Len ak ju prinútite uči sa, nechcem s tým ma nič spoločné.“ Farár našiel dievčatá v záhrade. Loriana vytrhávala burinu, jej kamarátka ju sledovala a v rukách držala ažkú krhlu. Okolo nej poskakoval Leo a nahá­ ňal otravné muchy.

„Katarína,“ otočil sa otec Daniel k dievčine, „zajtra na obed za mnou, prosím, príte na faru. Budeme sa uči.“

2. Uči sa treba

23

Lorianu tá správa tak potešila, že sa na pekného farára široko usmiala. Kým sa Katarína bude venova štúdiu, ona bude ma konečne čas oddýchnu si od nej.

„Viete... ale ja vzdelanie naozaj nepotrebujem. A pán otecko by s tým isto nesúhlasil,“ tvrdila Katarína.

„To sme už vyriešili s vašou pani mamičkou. Uvidíme sa teda zajtra?“

„Mamička s tým súhlasila?“ čudovala sa.

„Veru áno.“

„No ja nechcem.“

„Nie je slušné vzpiera sa rozhodnutiu matky,“ napomenul ju príkrejšie, ale hlas mal stále pokojný.

Dievčina sa zamračila a prekrížila si ruky na hrudi. Loriana už vedela, čo bude nasledova. Nestávalo sa často, že baronese niečo prikazovali, ale ke to už urobili a jej to bolo proti srsti, nasledovalo peklo. Z Kataríninho hrdla sa vydral výkrik, až z toho zaahovalo v ušiach.

Loriana odhodila burinu a pribehla k dievčine. „No tak, pani moja!“

Šachtičná Ostrožičová kričala, akoby ju drali z kože, a pritom dupala nohami.

Farár len ticho stál a čakal. Z domu sa nahrnulo von skoro všetko služob­ níctvo a šokovane hadelo na ich mladú paniu.

„Robte niečo!“ súrila ich Mária, hlavná slúžka, ktorá dozerala na chod domácnosti, ale farár ich zastavil a naznačil im, aby sa k nej nepribližovali. Slúžka naňho vrhla nesúhlasný pohad, ale neodporovala mu.

Loriana držala Katarínu za ruku a snažila sa ju utíši, no ke videla, že jej nik nepomôže, odstúpila a čakala ako ostatní. Do líc jej stúpla červeň. Han­ bila sa, že sa Katarína takto predviedla pred tým dobrým pánom farárom.

Otec Daniel sa na ňu zahadel a upokojujúco sa usmial.

Katarína si všimla svoje obecenstvo a jeho nehybnos ju vyviedla z miery. Väčšinou sa ju všetci snažili utíši, a aby ju umlčali, radšej jej nič neprikazo­ vali. Stíchla a šokovane sa pozrela na mladého farára.

„Takže zajtra na obed, dobre?“ spýtal sa pokojne. „A vašu dvornú dámu čakám tiež.“

Lorianin úsmev okamžite povädol.

Farár za sebou nechal dve nešastné dievčatá a rozlúčil sa.

Poslušne sa uklonili. Odporova Božiemu služobníkovi sa predsa nepatrí.

Korene hriechu

24

Odvtedy už Loriana začínala na svoj nový život hadie inak. Zistila, že príležitos, ktorú jej Katarína ponúkla len z čistého rozmaru, je vlastne prí­ jemná, a dokonca ani malá pani sa jej už nezdala taká rozmaznaná a pový­ šenecká. Mala pocit, že je len vemi opustená. Ve nemala ani pestúnku, lebo tá sa už starala o jej brata, a ani matku, ktorá by o ňu dbala. Navyše Lorianine ruky si konečne začali zvyka na vyšívanie a už sa jej táto činnos nezdala taká ponižujúca ako predtým. Jej kamaráti neboli nablízku, aby si z nej preto robili žarty.

Práca v záhrade a výučba jazdy na koni boli príjemným spestrením jej dní a ona nadobúdala pocit, že si tento nový život zamiluje.

No po farárovom rozhodnutí si tým už vôbec nebola istá. Dokonca sa jej potom ani jeho tvár nezdala taká pekná. Jednoducho všetko pokazil.

Načo je komu učenie? A načo to bude jej? Mohla si ukradnú trocha vona pre seba, namiesto toho bude musie ešte viac pracova.

Katarína nebola o nič nadšenejšia a sažovala sa svojej mame.

„Ticho. Rob, čo ti farár káže. Máš by vzorom pre ostatných,“ prikázala jej barónka a rázne odmietla počúva alšie ponosy. Utiahla sa do svojich kom­ nát a večeru si dala prinies tam.

Dievčatá sa teda zmierili s tým, že budú musie odloži lekciu jazdy na ko­ ni, a vybrali sa na faru. Cestou takmer neprehovorili.

„Vitajte!“ privítal ich otec Daniel. Ich zamračené tváričky ho očividne pobavili.

Pozval ich do svojej knižnice. Bol tam neporiadok, knihy, listiny boli roz­ ložené takmer všade, kam sa dali uloži. Na stole bol len kúsok voného mies­ ta, kde stál kalamár s perom. Miestnos navyše nebola dobre vetraná, vzná­ šal sa v nej zvláštny pach. Slnko svietilo na opačnú stranu fary, takže bolo len slabým zdrojom svetla. Dopĺňalo ho pár hrubých sviečok, ktorých vosk stekal po stole.

Dievčatá si chceli sadnú na rozložené stoličky, ale farár ich zastavil: „Naj­ prv sa tu, prosím, poobzerajte.“

Zmätene sa rozhliadli po miestnosti. Nevedeli, kam majú ís, ve všade boli len knihy a listiny.

„Katarína,“ kývol a dievčina k nemu hanblivo pristúpila. „Povedzte, chýba vám Ilavský hrad?“

„Áno, troška.“

2. Uči sa treba

25

„Aj váš pán otec, mám pravdu?“

Váhavo prikývla.

Otvoril hrubú knihu na stole a naznačil jej, aby sa do nej pozrela.

„To je náš hrad!“ zvolala. Na obrázku sa naozaj črtali obrysy jej starého domova.

„A ten text,“ ukázal na druhú stranu knihu, „ten hovorí o tom, kto žil na vašom hrade pred vami. Hovorí o vašich predkoch. Boli to zaujímaví, vzne­ šení udia. Chceli by ste o nich vedie viac?“

Katarína položila ruku na obrázok a prstom prešla po hradbách.

„Môžete si v knižke zalistova,“ povzbudil ju.

Usmiala sa a jeho ponuku s radosou prijala.

Zatia zobral zo stola jednu hrubú listinu a ukázal obrázok Loriane. „Máte takéto v záhrade?“

Dievčina chvíu premýšala. „Myslím, že nie. Čo je to?“

„Levandua. Jej názov pochádza z latinského lavare – umýva. Pridáva sa do kúpeov, lebo krásne vonia, a čaj z nej pomáha pri liečbe bolesti hlavy.“

Vytiahol alšiu listinu.

„To je bazalka! Tú pestujeme,“ zvolala Loriana, hrdá, že to vie aj sama.

„Výborne.“

„Pridávame ju do jedla.“

„Vedeli ste, že má aj liečivé účinky? Pomáha proti kŕčom.“

„Naozaj?“

„Myslím, že väčšina rastlín, ktoré pestujete v záhradke, má liečivé účinky. Dokonca aj žihava. Nechceli by ste o tom vedie viac?“

„Áno, myslím... myslím, že áno.“

„Tak sa spolu naučíme číta a písa. Potom si budete môc požiča kto­ rúkovek knižku z mojej knižnice. Dvere do môjho domu vám budú vždy otvorené. A môžete sa ma spýta na čokovek, ak budem pozna odpove, rád vám ju prezradím.“

Dievčatá sa naňho rozpačito pozreli. Predstava učenia sa im zrazu nezdala až taká strašná.

Loriana si spomenula na hru, ktorú sa s chlapcami nestihla dohra. „Chcela by som... chcela by som vedie, čo urobil ten bastard Záposký.“

„Loriana, ako slušné dievča nesmiete používa také výrazy,“ poučil ju otec Daniel.

Korene hriechu

26

„Prečo?“

„Lebo tak rozprávajú sedliaci.“

„Ja som sedliačka.“

„Nie, ste dvorná dáma baronesy, preto sa od vás vyžaduje znamenité sprá­ vanie, uhladený slovník a vea alších vecí,“ pokojne jej vysvetoval.

„Čo teda urobil?“ vrátila sa spä k svojej otázke.

„Súbil kráovi vojenskú pomoc v bitke pri Moháči, ale do boja sa na­ koniec nezapojil. Naše vojská utrpeli porážku, krá udovít pri tom zomrel bez jednoznačného následníka trónu a Záposký sa dal potom korunova za nového kráa.“

„Tak v tom prípade je bastard, nie?“ nechápavo sa spýtala.

„Chceli ste poveda, že sa zachoval nečestne.“

Opatrne prikývla.

„Máte pravdu.“

Usmiala sa. „Aha, chápem. Takže môžem vravie, že je niekto nečestný, zlý, ale nesmiem hovori bastard ani... ani ogrge, ani vydriduch, všivák...“

Katarína ju počúvala s otvorenými ústami. Také slová jakživ nepočula.

„Áno, Loriana,“ rýchlo ju zastavil otec Daniel, no kútikmi úst mu my­ kalo. „Pochopili ste to správne. Subujete, že tie škaredé výrazy nebudete používa?“

Odhodlane prikývla. „Ešte čosi, pán farár,“ oslovila ho so šibalským úsme­ vom. Ke sa na ňu pozrel tými svojimi múdrymi modrými očami, znova sa jej zdal pekný. „V mojej záhrade nie je žihava. Je to burina a ja sa o záhradu starám...“ vyahovala z pamäti slovo, ktoré použil, „... znamenite.“

Zasmial sa.

3. Švárny farár

Láska, smrad a psota zataji sa nedajú.

Zo všetkých udí, s ktorými sa dovtedy dievčatá stretli, nik neovplyvnil ich život tak významne ako otec Daniel. Neučil ich len číta a písa, učil ich premýša, vytvára si vlastný názor a rozlišova, čo je správne a čo je zlé. V ich očiach nebolo múdrejšieho a vznešenejšieho človeka.

„Vaša mamička sa ma raz pýtala, načo je dievčau vzdelanie. Vedeli by ste jej teraz odpoveda?“ spýtal sa jedného dňa Kataríny.

„Aby som bola svojmu manželovi dobrou oporou?“ hádala.

„Loriana?“ otočil sa na ňu.

„Aby som si vedela pomôc aj bez manžela?“ skúsila.

„Ke som sa s vami stretol, hne som vedel, že máte nezávislého ducha. Vaša výchova vám dala vea slobody a na tú ste si privykli. Ako dospelé sa však budete stretáva s čoraz väčšími obmedzeniami. A ako vydaté ženy ich budete ma ešte viac. Na to, aby ste si zachovali svoju slobodu, potrebujete jestvova ako samostatne zmýšajúce osoby. Nie ako bábky v rukách tých, ktorí vás vlastnia,“ vysvetlil im a ony vášnivo prikyvovali, hoci vemi nechá­ pali, čo vravel.

Bezvýhradne mu verili a hodiny uňho si spočiatku obe užívali rovnako. Nebol to prísny rechtor, podporoval ich v kladení otázok a rád s nimi disku­ toval, akoby mu boli rovné spoločníčky.

Ale vo dvojici sa časom prejaví jeden, ktorý má prevahu. A Loriana by možno ani tak vemi nevynikala, keby sa o to sama Katarína nepričinila.

„Poda mňa,“ filozofovala raz s Danielom, „má spásovú potrebu.“

„Čo tým myslíš?“ Daniel Loriane už dlhšie tykal, kým voči Kataríne si zachovával zdvorilý odstup.

Korene hriechu

28

„Chápete, akože... takú tú potrebu pomáha druhým ako Ježiš Kristus.“

„Spasiteskú potrebu.“

„To presne. Má potrebu stále niekoho zachraňova alebo pomáha, no robí to zle. A nik sa jej to neodváži poveda. Pomáha mne, dovouje slúžkam robi, čo sa im zachce, a s Leom je to rovnaké. A viete, prečo to poda mňa robí?“

„Povedz.“

„Myslím si, že chce, aby ju všetci mali radi.“

Usmial sa. „A majú ju radi?“

„Poda toho kto. Riško napríklad áno.“

Farár s pochopením prikývol. „A ty?“

„Mám ju rada, ale nie preto, že mi dala tieto šaty, alebo preto, že ma sem zobrala. Zo začiatku som ju za to nenávidela, lebo sa ani raz nespýtala, či to chcem. No mám ju rada, lebo si to proste zaslúži. A... viete, ke som si vši­ mla, že sa páči Riškovi, trocha som žiarlila. Len tak, z márnivosti, nie preto, že by som ho chcela aj ja. Ona však na mňa nežiarli. Vlastne naopak, pod­ poruje ma v tom, aby som sem chodila tak často, ako chcem. Páči sa jej, ke jej rozprávam, čo všetko som sa naučila, a neprekáža jej, že som v tom lepšia ako ona. Teší sa z toho so mnou. Nemala som jej Riška závidie. Možno je niekedy rozmaznaná, povýšenecká, ale myslím, že má väčšie srdce ako ja.“

„Tým, že a podporuje v štúdiu, môže považova tvoje úspechy aj za svoje. Dosiahnutie takéhoto úspechu je pohodlnejšie, ako vynaloži vlastnú náma­ hu a pracova na sebe,“ upozornil ju farár.

Loriana sa usmiala. Uznala, že Daniel má pravdu, ale to nebolo všetko. Neprezradila mu, prečo nepochybovala, že Katarína má také dobré srdce.

Múdry farár bol vedúcou osobnosou celej spoločnosti žijúcej v Beluši a jej blízkom okolí. udia si ho vážili tak hlboko, že mu nezvykli odporova, ani ke k nim bol príliš otvorený. Mohol si dovoli kritizova, protestova, poučova a našlo sa len málo odvážlivcov, ktorí by sa proti nemu stavali. Jeho inteligencia, skromnos a bezúhonnos o ňom vytvárali dojem sväté­ ho muža. A jediné, čo trápilo a zároveň tešilo obyvateov mestečka, bola otázka, prečo sa taký múdry mladý muž so skvelými vyhliadkami do bu­ dúcnosti zašil v ich meste.

Aj Katarína a Loriana ho mali v hlbokej úcte, no už od začiatku sa zdalo, že chtiac­nechtiac venuje viac pozornosti svojej nearistokratickej študentke.

3. Švárny farár

29

To Lorianu motivovalo k ešte väčšiemu úsiliu. Neskôr, ke sa jej učebné tempo zrýchlilo a Katarína s ňou už nestíhala drža krok, nadobro si ho zís­ kala.

A Katke to neprekážalo. Vedela, že Loriana k ich učiteovi prechováva isté city. Vedela, že je jeho obúbenkyňou, ale nežiarlila. Podporovala ju v jej úsilí a mala z toho úprimnú rados. Nebol to dostatočný dôkaz jej ohromnej láskavosti?

Daniel ju vytrhol zo zadumania: „Čo sa týka toho chlapca, bol by som rád, keby si sa s ním porozprávala a dodala mu trocha rozumu.“

„Riškovi? Neviem, či to pôjde,“ zapochybovala a s povzdychom sa oprela o stoličku. „Katarínu úbi, naozaj! A ona sa ho nijako nepokúša odradi, li­ chotí jej to. Chodieva s nami prehna kone, nevynechá príležitos by s ňou. Kým ja si zbieram bylinky, on ju zatia učí orientova sa v prírode a preska­ kova prekážky.“

„Máš ho rada?“

„Samozrejme!“ vykríkla a chytro dodala: „Ako kamaráta.“

„Potom by si sa mala snaži uchráni ho pred trápením.“

„Prečo to neurobíte vy?“

„Jeho city, akokovek očividné, sú spovedným tajomstvom, nemôžem ís za jeho rodičmi. A on nepovažuje farára za najlepšieho radcu vo veciach lásky.“

„Myslí si, že neviete, čo je láska medzi dvoma umi?“

„Dá sa to tak poveda.“

„To je hrozné! Samozrejme, že viete, čo je láska. Mám pravdu?“

„Áno, Loriana, viem to. A tiež viem, ako bolí. Preto ti radím, aby si ho pred tou bolesou ochránila. Jeho city nie sú skutočné. Katarína ho pria­ huje, lebo je preňho nedostupná. Je celkom iná ako obyčajné dievčatá, s ktorými sa doteraz stretol. Keby na jej mieste bolo druhé urodzené diev­ ča, úbil by to.“

„Boli ste niekedy zamilovaný?“ spýtala sa Loriana s divoko bijúcim srd­ com. Na chvíu v nej skrsla bláznivá nádej, že možno jej city opätuje.

„O bolesti z lásky ma naučil život medzi umi. Nezabúdaj, že som tu aj spovedníkom a dôverníkom mnohých mešanov. Si ešte diea, aby si chápala všetko, čo by som ti o nej mohol poveda.“

Jej nádej vyhasla. „Nie som diea!“

Korene hriechu

30

„To by si mi musela dokáza...“ Uškrnul sa s iskričkami v očiach. „Deti čítajú texty o kvetinkách. Dospelí udia sa zaujímajú o filozofiu.“

Loriana prižmúrila oči. Zdvihla bradu a s očami zabodnutými do jeho tváre odsunula rozčítaný text o medovke. „Napríklad?“

Na chvíu sa zamyslel. Poškrabkal sa na brade. „Nie je to také jednoduché, väčšinu tých textov som ešte nepreložil.“

„Nič to, trocha po latinsky už rozumiem,“ odvetila sebavedomo.

„Musíš sa v nej zlepši a možno sa aj nauči po francúzsky.“

„Tak to bude trva o čosi dlhšie,“ vyhlásila ešte sebavedomejšie a zasmiala sa.

4. Túžba po úcte

Múdros a pokora nebývajú v jednom dome.

Ke Katarína dostala svoje prvé mesiačiky, bola taká nešastná a ubolená, že celé dni nevyšla zo svojich komnát.

„Nechcem to,“ tvrdila.

„Ve ste už žena, čo je na tom zlé?“ dohovárala jej Loriana.

„Ženy sa vydávajú. Ja sa vydáva nechcem... Budem potom taká tučná a zlá ako moja mamička.“

„Aká budete, to závisí len od vás. Nemám pocit, že by vás niekto chcel hne vydáva.“

„No už môžu!“ namietla znechutene. „Nechaj ma radšej tak. Nechcem sa rozpráva.“

Loriana si bezmocne vzdychla a pohladkala dievča po plavých vlasoch. Potom odišla z jej komnaty a vybrala sa do stajne za Riškom.

„Ako je baronese? Je už zdravšia?“ pýtal sa jej.

„Dnes pôjdeme zase len my dvaja,“ oznámila mu. Osedlal teda dva kone, a kým Loriana nasadala na vraníka, vypustil zo zavretej búdy na náradie Lea. Rozkošné šteniatko sa zmenilo na vekého psa, ktorý bol pripravený Lo­ rianu kedykovek svojou mohutnosou zvali na zem. Barónka mu zakázala vstup do domu, preto býval často zatvorený v búde. Ke sa vybrala trojica Katarína, Loriana a Richard na koňoch do lesov, zobrali so sebou aj Lea a dopriali mu vytúženú slobodu.

„Prečo ste ešte nevolali lekára?“ rozhorčene sa spýtal mladý koniar.

Dievčina sa naňho pozorne zahadela. Farárovo odporúčanie vtedy brala na ahkú váhu, Katarína bola len diea a Richard obyčajný kostnatý sed­ liak. No teraz jej kamarátka vyrástla na ženu a chlapec už prestával by

Korene hriechu

32

chlapcom. V duchu sa čudovala, ako vemi sa zmenil odvtedy, čo prišli do Beluše. Jeho kostnatá postava nadobudla mocnejšie tvary, hlas zhrubol a na tvári mu dokonca vyrástlo zopár chlpov. Dievčatá sa za ním po omši zvykli otáča, ale on mal oči iba pre jednu.

„Kataríne som dala vývar zo žihavy, to jej pomôže,“ upokojovala ho. „Netráp sa pre ňu toko.“

„Už to trvá celé dva dni!“

„Dáme si preteky?“ navrhla. „Až na lúku!“

A skôr než stihol súhlasi, popchla koňa do trysku. Hnali sa lesom ako vietor, Leo za nimi bežal a veselo štekal.

„Vyhrala som!“ tešila sa Loriana.

„Lebo si podvádzala. Vyštartoval som až po tebe.“

„Ty si teda ufňukaný chudáčik,“ doberala si ho, zosadla z koňa a priviazala ho o strom. Potom si sadla do mäkkej trávy a počkala, kým to isté urobí aj Riško.

Pri pohade na jeho ustaraný výraz sa usmiala. „Neboj sa o ňu, o pár dní bude zdravá ako rybička.“

„No...“

„Pst.“

„Loriana...“

„Pst.“

Potom si ahla do mäkkej nepokosenej trávy a pohad uprela na nebo. Prisadol si k nej a nohy natiahol pred seba.

„Vieš... Katarína je ako tí vtáci na nebi,“ prstom ukázala pred seba. „Sú takí vzdialení! Nemôžeme ich chyti, a práve preto sa nám zdajú krásni. Ne­ máme krídla, preto nás tak lákajú. A ja... ja som zas táto tráva tu. Nezdá sa ti na nej nič zaujímavé, je tak blízko a nie je pre teba vzdialená ani vzácna. Vlastne si ju ani nevšímaš.“

Pozoroval ju spod zmrašteného obočia. „Čo mi tým chceš poveda?“

„Keby Katarína nebola barónova dcéra, ale obyčajná sedliačka ako ja, nezaujímala by a. Takto z nej šalieš, lebo vieš, že ju nikdy nebudeš ma. Nezaujímajú a tie, ktoré sú okolo teba, lebo sú ti rovné, ty sa chceš dotknú tých vtákov na oblohe.“

„To...“ Richard bol v pomykove.

„Viem, že ju úbiš.“

4. Túžba po úcte

33

Vyskočil na rovné nohy, tvár mu celá spopolavela. „Ako si sa to dozve­ dela?“

Loriana prevrátila oči. Richard jej pripadal v porovnaní s otcom Danielom taký ažkopádny a hlúpy. „Mám dve fungujúce oči a hlavu, čo rozmýša.“

„Vie to... vie to aj ona?“

„Neviem,“ zaklamala, „ale hovorila som o niečom inom.“

Richard vstal a pretrel si spotené čelo. Chvíu hadel bez pohybu pred se­ ba. Nepríjemné ticho napokon prerušil: „Mali by sme ís.“

„A čo mi povieš na to, čo som ti hovorila?“

„Je to hlúpos!“ vyhlásil a odviazal aj jej koňa.

„Zbytočne sa budeš trápi. Zabudni na ňu.“

„A mám myslie na teba?“ posmešne sa spýtal.

Zovrela pery.

„úbim ju,“ dodal miernejšie. „Aj keby som chcel, neviem s tým presta. A nikdy nebudem nikoho úbi tak ako ju.“

„Samozrejme, že nie. Lebo ty neúbiš ju, iba predstavu o tom, že je doko­ nalá!“ vyprskla.

„Nehraj sa tu na vševediacu!“ skríkol.

„Rozhodne toho viem viac ako ty!“

„Tak by si mala vedie, že ke raz úbiš, rozum v tom už nemá nijaké slovo. Chápeš?“

„Potom dúfam, že sa nikdy nezaúbim. Láska robí z udí hlupákov.“

Vysadol na koňa a ani sa na ňu nepozrel.

„Práve som ti povedala, že si hlupák!“ vysvetlila mu netrpezlivo, lebo vi­ dela, že si to neuvedomil.

Rozzúrene sa na ňu pozrel. „Cho do pekla!“ Cho do pekla.

Loriane jeho slová neustále vŕtali v hlave. V tú noc nemohla zaspa, pre­ vaovala sa na tvrdej posteli, ktorú mala pred Kataríninými komnatami, a nešastne uvažovala o svojej situácii. Služobníctvo ju oslovovalo Loriana a vždy ke bolo treba v domácnosti dve ruky navyše, pomáhala im. Starala sa o Katarínine najintímnejšie potreby, vynášala jej nočník, prala niektorú bielizeň, lebo baronesa nechcela, aby jej ju práčka zničila. Nebola ničím viac ako slúžkou a Richard sa k nej presne tak správal. Ako k seberovnej.

Korene hriechu

34

Kataríne by sa nikdy neodvážil poveda, aby išla do pekla. Ju si vážili, ve mala postavenie! Otec Daniel si však úctu nezískal titulom, hoci fakt, že bol farárom, v tom hral významnú úlohu. udia ho rešpektovali pre jeho osobnos.

„Ako ste to dokázali? Ako ste si ich získali?“ spýtala sa ho na druhý deň skoro ráno.

Daniel si práve pripravoval kázeň a počúval ju len na pol ucha. „Priro­ dzene.“

Prevrátila oči. „To ste mi teda pomohli.“ Položila ruku na listinu, ktorú si čítal, a prinútila ho pozrie sa na ňu. „Nechcem, aby sa ku mne správali ako k chudere. Nechcem by... by namyslená, naozaj nie, ale vec sa má tak, že za tie posledné roky som sa zmenila. Ke som sem prišla, bola som stratené, hlúpe, nevzdelané dievča, ktoré sa nemalo o koho oprie. No vyrástla som a prerástla vašich študentov, viem sa správa a... Na čo som to všetko robila, na čo som sa to všetko učila, ke nie preto, aby som sa posunula niekam alej ako oni? Mám do konca života zosta slúžkou, o ktorú si ostatní budú obtiera jazyk, hoci sú to sedliaci, čo nevedia ani ráta? Nepatrím k nim!“

Farár odtrhol pohad od svojej kázne a zamyslene ju počúval. „Povedz mi, Loriana, vedela by si si predstavi život po boku niektorého z chlapcov, kto­ rých poznáš tu v meste?“

Zamračila sa. Predstavila si tých pár mladíkov, ktorých poznala z trhov a návštev v dome. Vždy si od nich držala odstup, nepáčili sa jej, nikto z nich sa nemohol rovna Danielovi. „Nie, určite nie. O čom by som sa s nimi, pre­ boha, rozprávala?“

Prísne sa na ňu pozrel.

„Prepáčte,“ začervenala sa. „O čom by som sa s nimi rozprávala? Nevedia ani, kto bol Sokrates!“

Kňaza to nepobavilo, ustarostene si vzdychol.

„Prečo sa ma na to pýtate?“ nechápala.

„Až dodnes som si neuvedomil, akú medvediu službu sme ti s Katarínou urobili. Nepatríš k šachte, ale nie si ani poddaná v tom pravom slova zmys­ le. Keby si bola chlapec, mala by si pred sebou svetlú budúcnos. Ako žena stráviš celý život hadaním svojho miesta vo svete.“

„Som vačná za všetko, čo ste mi dali!“ zmätene vyhŕkla.

„Ak chceš zmeni svoje postavenie, nezabudni na jednu dôležitú vec. To,

4. Túžba po úcte

35

aké postavenie budeš ma, nezávisí od toho, čo si o sebe myslíš ty, ale od toho, čo si o tebe myslia druhí. Ferdinand aj Ján Záposkí sa síce vyhlásili za kráov, ale až ke jedného z nich skutočne uznajú za kráa, stane sa ním. Chceš zmeni svoje postavenie? Presvedč udí, že si ho zaslúžiš. Nedá sa vy­ dupa ani vymáha silou. Musia ti uveri, rovnako ako veríš sama sebe. Sta­ nov si cenu, lebo inak ti ju stanovia oni.“

„Rozumiem,“ odhodlane prikyvovala.

„Nie, myslím, že nie,“ zasmial sa. „Vôbec to nebude ahké.“

Mykla plecom. „Mám čo strati?“

„Môžu a znenávidie alebo si to vysvetli ako provokáciu. Práve pre svoje terajšie postavenie by si si mala zača dáva pozor. Ak nemáš záujem o nijakého z tunajších chlapcov, nauč sa radšej zakrýva svoju krásu a neprovokova ich.“

Nadvihla obočie. Nikdy sa nepovažovala za krásnu. Katarína bola pôvab­ ná ako bábika, krehká, plavovlasá, s modrými očami. Ona sa pri nej cítila ako striga s tmavými kučeravými vlasmi a ostrými črtami tváre.

„Chlapci si netrúfnu na baronesu, lebo ju chráni jej meno. Ty však nemáš nijakú ochranu pred ich záujmom, a ak ich budeš pokúša, môže sa sta, že to napokon aj trpko outuješ.“

„Ve ja ich nepokúšam!“ protestovala. „Ani nie som pekná.“

Farár sa zahadel na jej plné pery, vyčnievajúce lícne kosti, husté, divo­ ké vlasy a jeho pohadu neunikli ani malé oblúčiky pŕs, ktoré jej bujneli pod šatami. „Katarína je krásna tým vznešeným spôsobom, ktorý je typický pre aristokratov. Pre nižšie postavených je čosi ako krásny kvet, ktorý môžu z diaky obdivova, ale nepriblížia sa. Ty však vyrastieš v príažlivú ženu, ktorej sa muži budú chcie dotknú. Nemusíš ich vedome



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist