načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Knižnica na kolesách - David Whitehouse

Knižnica na kolesách

Elektronická kniha: Knižnica na kolesách
Autor:

DOJEMNÉ A ZÁROVEŇ TRAGIKOMICKÉ DOBRODRUŽSTVO CHLAPCA, KTORÝ UTEČIE Z MALÉHO RODNÉHO MESTA, ABY NAŠIEL SLOBODU, PRIATEĽSTVO, NO NAJMÄ RODINU. Bobby Nusku sa cíti osamelý. Noci ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  205
+
-
6,8
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4% 60%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Fortuna Libri SK
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 240
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-814-2483-0
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

DOJEMNÉ A ZÁROVEŇ TRAGIKOMICKÉ DOBRODRUŽSTVO CHLAPCA, KTORÝ UTEČIE Z MALÉHO RODNÉHO MESTA, ABY NAŠIEL SLOBODU, PRIATEĽSTVO, NO NAJMÄ RODINU. Bobby Nusku sa cíti osamelý. Noci trávi archivovaním stôp, ktoré po sebe zanechala jeho matka. So svojím jediným kamarátom Sunnym spriada plány, ako sa ochrániť pred šikanovaním chlapcov na ulici a pred svojím otcom. Keď sa Sunny musí odsťahovať, Bobbyho premkne obava, že už nemá nikoho blízkeho. Po čase stretne dvoch podobných vydedencov: Rosu, dievčatko s červenou trojkolkou, ktorého postihnutie priťahuje šikanovanie tých istých tyranov, ktorí terorizujú aj jeho, a Val, Rosinu mamu, osamelú rozvedenú ženu, ktorá je zamestnaná ako upratovačka mestskej pojazdnej knižnice. Vznikne medzi nimi hlboké porozumenie, navzájom si vyplnia prázdne miesta v živote. Puto medzi staršou ženou a chlapcom sa čoskoro stane terčom miestnych klebiet. Val príde o prácu a Bobbyho otec brutálne zbije. Keďže vedia, že ich nečaká nič dobré, rozhodnú sa ujsť aj s Rosou v knižnici na šestnástich kolesách. Trojica podnikne cestu po Anglicku v snahe nájsť lepší život a rodinu, ktorá jej chýba. Celonárodná naháňačka za posádkou knižnice na kolesách je až priveľmi skutočná a hrozí, že ukončí ich inak dokonalý sen. *** David Whitehouse je románopisec, žurnalista a scenárista. Jeho prvý román Bed (Posteľ), víťaz Ceny Betty Traskovej z roku 2012, vyšiel v štrnástich krajinách. Pravidelne píše pre The Guardian a The Times a momentálne pracuje pre magazín ShortList. Býva v Londýne.

Zařazeno v kategoriích
David Whitehouse - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

David Whitehouse


David Whitehouse


Original title: David Whitehouse: MOBILE LIBRARY

Copyright © 2015 by David Whitehouse

Cover illustration by Gray318

Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2015

Translation © Zuzana Kamenská, 2015

Vydalo vydavateľstvo Fortuna Libri.

www.fortunalibri.sk

Redakčná a jazyková úprava Lucia Krajíčková

Zodpovedná redaktorka Anna Kališková

Prvé vydanie

Táto kniha je fikcia. Mená, postavy, miesta a udalosti sú buď výtvorom

autorovej fantázie, alebo sú použité fiktívne, a preto akákoľvek podobnosť

so skutočnými živými alebo mŕtvymi osobami, obchodnými spoločnosťami,

udalosťami či miestami je úplne náhodná.

Všetky práva vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať, ukladať do informačných systémov

ani rozširovať akýmkoľvek spôsobom, či už elektronicky, mechanicky, fotografickou

reprodukciou, alebo inými prostriedkami, bez písomného súhlasu majiteľov práv.

ISBN PDF 978-80-8142-502-8


Pre Lou



Prvá kaPitola

koNiE C

Jej pery boli lepkavé. Neboli to bozky jeho mamy. Vekový

rozdiel medzi nimi si uvedomoval vždy, keď pocítil chuť jej

mejkapu.

„Máme problém?“ opýtal sa Bobby.

„Nie,“ odvetila Val. „Už nie.“

Pod nimi sa rozprestierali biele útesy južného Anglicka a mizli tam, kde sa zlievala modrá farba mora a oblohy.Z kabíny knižnice na kolesách nedovideli na zem pod sebou, len na nekonečné vlnenie oceánu, akoby sa viezli po mori na ostrove kamsi na  ďaleké miesto. Boli obkľúčení poloblúkom policajných áut až po  okraj útesu, majáky blikali, vrtule helikoptér sekali vzduch. Keď stíchli sirény, uvidel ju v matnom svetleprístrojovej dosky. Vyzerala nádherne.

Rosa mala položenú hlavu v malom kruhu slnečného svetla na Valiných kolenách. Bobbymu zaškŕkalo v žalúdku.


8 DaviD WhitEhousE

„Si hladný?“ spýtala sa Val. Z iného kúta v jeho vnútrivyšiel zvuk. Spokojné zapradenie, ktoré netrápil orgán plnýbublajúcej kyseliny ani iné telesné starosti.

„Nie,“ odpovedal a znova ju pobozkal. Detektív Jimmy Samas stál pri svojom aute. Bol síce unavený naháňačkou, ale prebral ho neodvratný koniec. Vedel, že ostatní policajti čakajú na jeho príkaz, ale žiaden nedokázalvydať. Bolo to veľmi dôležité vyšetrovanie. Jeho prácou bolo viesť ho a jeho kolegovia predpokladali, že bude vedieť, čo má robiť. Mýlili sa.

Niekedy mal pocit, že je na  svoju prácu primladý, hoci práve preto bol taký úspešný. Jeho chlapčenská povahaa bezchybná pleť v ľuďoch vyvolávali súcit. Súcit je neoceniteľnávýhoda pri vyjednávaní. Ostatným bolo okamžite ľúto zelenáča, ktorého poslali vykonávať prácu chlapa. Stačil tento kratučký okamih rozptýlenia, vďaka ktorému sa detektívovi Samasovi zvyčajne podarilo oslobodiť rukojemníka alebo dostať samovraha z mosta.

Údy mal ako z gumy, a preto sa len s ťažkosťami sústredil. Zvážil svoje priority. Veľkú časť jeho výcviku tvorilo ustavičné prehodnocovanie aktuálneho cieľa. Dobre, že si na  to spomenul teraz, keď ho štípali viečka. Prenasledovali ho hlavne obavy o  bezpečnosť dvoch detí, Bobbyho Nuskua a  Rosy Reedovej. Chlapec mal dvanásť, dievča trinásť. V jeho prehriatom mozgu sa však okrem toho preháňalo ďalších stojeden starostí. Po prvé to bola Rosina matka Valerie Reedová, ktorá mohla kedykoľvek naštartovať a zrútiť sa s autom do mora. Ktovie, čo sa jejpreháňalo mysľou? Unikať pred zákonom, či už úmyselne, alebo nie (to zatiaľ nebolo jasné), bolo veľmi stresujúce. Únoscovia bez skúseností, predovšetkým rodičia samoživitelia s  inak


9kNižNiCa Na kolEsáCh

tým trestným registrom, by úzkosť pociťovali ešte silnejšie než

ostatní. Jeden nesprávny pohyb, a  detektív Samas by spôsobil

katastrofu. Pozoroval novinárov, ktorí si za policajnýmizábranami rozkladali kamery, a potiahol sa za prepotený golier.Navyše by to bola katastrofa v priamom prenose.

Okrem Valerie Reedovej, samozrejme, ostával aj nemalý

problém s chlapom, o ktorom sa detektív Samas oprávnenedomnieval, že sa ukrýva v  zadnej časti vozidla a  ktorého naháňanie ho už niekoľko mesiacov oberalo o  spánok. Priložil si

k ústam megafón, ale nezapol ho. Namiesto toho sivychutnával pokoj, aký sa nachádzal len pri mori. Zhlboka sa nadýchol

a pokúsil sa tej vyrovnanosti do seba vstrebať čo najviac.

Pojazdná knižnica bola v  prívese menšieho nákladiaka,

jedného z tých, v ktorých človeku pri jazde po diaľnici drkocú

zuby ako klávesy písacieho stroja. Pôvodne ho natrelina hráškovozeleno. Knižnica bola taká dlhá, že Val v bočnom zrkadle

ledva dovidela na jej koniec. V podstate v ňom videla len jej

hrdzavejúci plášť. Keď vozidlo hrkotalo vidiekom, pri pohľade

cez prižmúrené oči pripomínalo fatamorgánu mihotajúcu sa

vo vánku. Teraz sa biela farba, ktorou nákladiak natreli, šúala a znova bolo vidno pôvodnú farbu aj s nápisom Pojazdná

knižnica, ktoré sa vrátili ako zabudnutá spomienka.

Na  boku bola napísaná hmotnosť vozidla – dvadsať ton.

Pred mnohými mesiacmi, keď sedeli na schodíkoch pojazdnej

knižnice a  sledovali cikcakové stopy lietadiel zdobiace ružovkastú letnú oblohu, Val vravela, že dvadsať ton by mohla vážiť

veľryba, „keby sa ti ju podarilo chytiť a capnúť na váhu“. Rosa

sa nadšene smiala. Prečítali spolu Bielu veľrybu od  Hermana

Melvilla. Keď sa pred nimi teraz rozprestieralo more, zdalo

sa jej, že príbeh o bielej veľrybe sa nádherným spôsobomtrošičku začína stávať skutočnosťou. V roztrieštenej pene sausilovala nájsť záblesky striebristého veľrybieho chrbta alebo výtrysk


10 DaviD WhitEhousE

vody z nozdier, Ahabovo srdce (ktoré ho šialene hľadá) sa teraz

stalo Rosiným a bilo, akoby ho jej predstavivosť mohla naplniť

natoľko, aby sa rozletelo radosťou. Ako rýchlo, premýšľala, by

sa knižnica na kolesách potopila, ak by veľryba rozbilapodvozok vozidla a stiahla ho do mora? Nebude musieť dlho čakať,

aby sa to dozvedela.

„Ľúbim ťa,“ šepol Bobby a Val trhlo, akoby si len po prvý raz uvedomila bolestné spojenie práve týchto dvoch slov.

Ako slnko stúpalo na  oblohe, horúčava vyhnala z  kabíny chladný vzduch. Bobbymu sa tričko lepilo na brucho sťapriesvitná pokožka na  bledom úškľabku jeho jaziev. Bert zafučal. Pot sa mu zbieral na ligotavej čiernej gombičke ňufáka. Detektív Samas s  prítomnosťou psa nerátal. V  jeho poznámkach k  prípadu sa pes nespomínal. Jeho existenciu mu ozrejmila až policajná helikoptéra, ktorá Samasovi hučala nad hlavou. Novinku sa dozvedel cez vysielačku, ktorú mal pripnutú na opasku. Pes! Ako je možné, že si to nevšimli? Dokonca ani taký bystrý detektív ako on nemohol mať úplnú kontrolu nad všetkými detailmi v tomto nekonečnom prípade. Presne takáto chybička bola niečím, čomu sa chcel zo všetkých síl vyhnúť. Zvieratá boli oveľa nevyspytateľnejšie než únoscovia či utečenci. Vo všeobecnosti bol presvedčený, že čím menej chlpatý druh zvieraťa, tým lepšie. Predstavil si, ako sa mu psisko zúrivo vrhne na semenníky, kým sa bude usilovať pokojne vyjednávaťo preustení detí. Stačilo pomyslenie na to, čo ho v nasledujúcichhodinách čaká, a pocítil príšerné bodanie katastrofickej migrény. Keď si vypol mobil na prípad, že by na priateľku prišli pôrodné bolesti a zavolala by mu, chvíľku sa cítil previnilo. Zlenačasované. Čo sa na to dalo povedať? Čakala ho práca.


11kNižNiCa Na kolEsáCh

• • •

Chvíľu sa nič nedialo. Knižnica na kolesách stála zvláštnenehybne, obkľúčená policajnými autami na útese, jestvovalav ťaživej pauze a  čakala na  budúcnosť. Val nikdy neplánovala

ďaleko dopredu. Pre ňu bola jej budúcnosť ako optický klam,

ktorý jej zmizol vždy, keď sa usilovala skutočne zachytiť jeho

podobu. No teraz ju videla jasne. Bola nádherná, plná lásky

a chcela ju, ale ešte nikdy od nej nebola vzdialenejšia. Možno

tentoraz mizla ona.

„Bolo to dobrodružstvo,“ riekla Val, akoby sa už skončilo. „Nič viac sme si nesľúbili.“

Bobbyho oči zalialo čosi teplé. „Ako v knihe,“ hlesol.

Bobby sa na chvíľu pozrel do zrkadla a zbadal, ako sa k nim približuje detektívov odraz. Už ho predtým videl v  správach a teraz si všimol, že vo fúzoch má červené fliačiky. Pôsobili ako medená opona, ktorá mu padala na  pery. Detektív mal pokrčenú košeľu, akoby jeho oblečenie spalo bez neho a len teraz sa zobudilo. Detektív Samas si v mysli zopakoval všetko, čo vedelo Valerii Reedovej, a uvedomil si, že má o nej viac informácií ako o  svojej priateľke. Toto zistenie v  ňom nevzbudilo smútok, ale naplnilo ho novou dávkou istoty. Možno, len možno, bol na toto vyšetrovanie pripravený lepšie než ktokoľvek iný.Začul klebety, že vzhľadom na to, ako dlho sa prípad ťahá, by ho mali dať skúsenejšiemu vyšetrovateľovi. Hlúposť, pomyslel si teraz.

Keď sa dostal štyri metre od  pojazdnej knižnice, Val sa

vyklonila z  okna a  zmietla jeho istotu zničujúcou rýchlosťou

guľky, ktorá preletí dnom suda.


12 DaviD WhitEhousE

„Zastavte,“ zavelila. „Počkajte, kde ste.“ Poslúchol a zatienil si oči zažltnutými prstami s cigaretou. Z jej špičky odletel kus popola. „Čo chce ten chlap?“ opýtal sa Bobby.

„Chce sa so mnou porozprávať,“ vysvetlila mu Val.

„Povedz mu, aby odišiel.“

„Chce len zistiť, či sme v poriadku.“

„Samozrejme, že sme v poriadku.“ Preliezol cez Valine nohy,

priložil ústa k  malej medzere navrchu okna na  strane šoféra

a zakričal: „Samozrejme, že sme v poriadku!“

„Sme v poriadku! Sme v poriadku!“ zvolala Rosa a obaja sa zasmiali. Detektív Samas ustúpil o  niekoľko krokov. Keby sa nezdvihol vietor, ktorý mu zahasil cigaretu, začul by kolektívnypovzdych unavených policajtov stojacich pri svojich autách so zbraňami namierenými na  zadné dvere knižnice, lebo odtiaľ pravdepodobne hrozilo najväčšie nebezpečenstvo. Bola to dlhá vyčerpávajúca noc, plná naháňania tieňov, ktorá sa odmietala skončiť. Val jednou rukou objala Bobbyho okolo pása a druhou Rosu okolo pliec a  pritiahla ich k  sebe. Ponorila hlavu medzi ich telá, takže obaja pocítili vlhkosť jej tváre. Bobby nežnepobozkal Rosu na  čelo. Dievčatko preglglo tak nahlas, že to všetci počuli.

„Chceš, aby som vyšiel von a poslal ho preč?“ spýtal sa. Val pokrútila hlavou. „Lebo to spravím. Ochránim ťa.“


13kNižNiCa Na kolEsáCh

„Viem, že to urobíš,“ odvetila, „si môj chlapák.“ Stisla ho ešte pevnejšie, takže ich telá zavržďali pochopením – možno naposledy.

„Povedz mi príbeh,“ ozval sa.

„Všetky knihy sú zamknuté v knižnici,“ namietla.

„Tak si nejaký vymysli. Akýkoľvek so šťastným koncom.“

„Už som ti vravela, že koniec neexistuje.“

„Tak mi začni rozprávať šťastný príbeh a pred koncomprestaň. Ak rozhodneme, kde sa skončí, musí sa skončiť dobre, však?“

Znova sa pozrela do spätného zrkadla. Detektív Samas pošúchal podrážkou po tráve a usiloval sapremyslieť si svoj ďalší krok. Mal by zaťukať na okno alebo počkať, kým Val otvorí dvere? Nič by nezískal, keby sa teraz pokúsil vystupovať autoritatívne. Hoci mal odznak, ona bola paňou situácie. Rozhodol sa čakať a  dúfal, že nech sa už vnútri rozrávajú o  čomkoľvek, dlho to nepotrvá. Jeho kolegovia určite celkom oprávnene pojali podozrenie, že nevie, čo má robiť. Začal si zvykať na  pocit úplnej bezradnosti. Postaralo sa o  to i blížiace sa otcovstvo. Val nebola ani zďaleka urazená, ako sa to subjektomvyjednávania často stávalo, že s ňou komunikuje podozrivo mladýpríslušník polície. Niekoľko sekúnd pozorovala detektíva Samasa a stačilo to na to, aby zbadala niečo, s čím sa dokázala celkom stotožniť. Strach. V  tej chvíli sa oň skľúčene delili ako o posledné potraviny.

Za  ním, za  policajnou líniou, na  kopci, ktorý viedol naspäť do  Británie, bola zmrzlinárska dodávka namaľovaná


14 DaviD WhitEhousE

rivými farbami. Pri prvom pohľade jej napadlo, že vyzerá ako

nevkusne zmaľovaná sanitka stojaca za radom ostatných.

„Kto si dá zmrzlinu?“ opýtala sa. Ruky detí vyletelido vzduchu a zobudili Berta z príjemného driemania.

Val vybrala z peňaženky bankovku, spona z falošného zlata sa zaligotala zelenkastým odtieňom, a  vystrela ruku k Bobbymu. Pevne ju stískala, bola v jej dlani ako kvet, ktorýrozkvitol, keď ju otvorila.

„Nech sa páči,“ vyzvala ho, „zober Rosu a Berta a kúp nám všetkým zmrzlinu.“ Bobby sa zaklonil na sedadle, lebo sa mu nepáčila myšlienka, že by mali byť po prvý raz za niekoľkomesiacov rozdelení. „Na čo čakáš?“

„Nejdeš s nami?“

„Ostanem strážiť knižnicu.“

„Chytia nás policajti,“ ozvala sa Rosa.

„Policajti vás nechytia, lebo policajti chytajú len zlých ľudí. Nemám pravdu, Bobby?“ Bobby pochopil jej malú loža prikývol. Rosa ho napodobnila s tým rozkošným oneskorením, ktoré doviedla do dokonalosti. Val vymyslela nový plán a on jej veril, aj keď ho nepoznal.

Natiahol si tenisky, potom psovi pripol k  obojku vôdzku a vložil ho Bertovi do papule. Bert bol lenivý ešte ajv porovnaní so štandardným starým psom, ale trval na  tom, že sa na  prechádzke bude vodiť sám. „Len choďte,“ nabádala ich Val, „až k  zmrzline. Nedovoľte, aby vás zastavili, a nezabudnite jednu veľkú kúpiť aj mne. S kopou čokoládových hoblín.“ Detektív Samas si pritiahol veľký uzol na  kravate. Niečo na tejto situácii ho čudne ťažilo na  svedomí. Na  toto ho nemohol pripraviť žiaden výcvik. Do akého života vlastne vráti toho chlapca? Stretol sa s otcom Bobbyho Nuskua a nevidel


15kNižNiCa Na kolEsáCh

notu, ktorú zanechá stratené dieťa. No na miestach, kde mala

byť, našiel len náznaky nezáujmu. Aké nešťastie spôsobí svojou pomocou? Tento príbeh nemal šťastný koniec, o  tom bol

presvedčený.

Val objala Rosu, ktorej telo sa uvoľnilo, aby sa tak ľahšiepriľnulo k  mame, a  na  sekundu sa stali jedným, splynuli. Potom položila ruky na Bobbyho tvár, aby ho pritiahla bližšie,

a  posledný raz sa pobozkali. Zavrela oči a  dúfala, že sa nič

nepokazí.

„Ľúbim ťa,“ riekla a ani on tie slová ešte nikdy nepočul, nie takto, nie zošité takouto čarovnou niťou.

Vyliezol z  kabíny a  na  členkoch pocítil studený vzduch. Rosa vyšla za ním a napokon skočil do zarosenej trávy na útese Bert. Do pádu z okraja im chýbal len jeden chybný krôčik. Detektív nedôverčivo sledoval, ako deti, ktoré hľadal ešte pred príchodom jesene, kráčajú ruka v  ruke a  nasleduje ich pes, ktorý sa zjavne vodil na prechádzku sám.

„Ahoj,“ ozvalo sa dievča. „Volám sa Rosa Reedová. Ako sa voláš ty?“

„Moje meno je Jimmy Samas,“ odpovedal detektíva naklonil hlavu. Rosa zastala a zapísala si jeho meno do notesa.

Počas svojej služby zažil niekoľko bizarných momentov, ale tomuto sa žiaden nevyrovnal. Mal viac spoločného s  čudnou mihotavosťou sna než so skutočným svetom.

Bobby, Rosa a  Bert pokračovali v  ceste. Prešli okolo policajných áut a mužov a žien v elegantných modrých uniformách so striebornými odznakmi a s  ťažkými opaskami, ktoré boli také čierne, že odrážali žiaru slnka, popri dychtivých


16 DaviD WhitEhousE

nych štáboch, okolo čakajúcich sanitiek. Neochvejne smerovali

k zmrzlinárskej dodávke.

Detektív Jimmy Samas pristúpil k pojazdnej knižnici.

Bobby sa neotočil, kým oheň neroztopil zmrzlinu na  jeho

chvejúcich sa prstoch. Oblohu zafarbil dym.


Druhá kaPitola

robot, Prvá časť

Pritmavý okrový mejkap priateľky otca Bobbyho Nuskua bol

matným podkladom, na  ktorý si kreslila obočie do neúpros

ného tridsaťosemstupňového uhla, čo vyvolávalo jedinú, stále

rovnakú emóciu. Podozrievanie. Biely kúsok pokožky v uchu,

ktorý si zabudla pretrieť, naznačoval jej skutočný odtieň, ale jej

spevavý hlas pripomínajúci nudný klaksón sa oveľa viac hodil

k novému odtieňu, ktorý si vybrala. Len zopár z tých, čo sa o to

pokúsili, dokázalo uhádnuť Cindin vek, lebo to bolo rovnako

ťažké, ako odhadnúť na základe nemennej masy šupín vekjaš

tera. V  skutočnosti mala okolo dvadsaťpäť, ale podľa ostrosti

svetla mohla vyzerať aj o pár desaťročí staršie. Najmladšievy

zerala v sobotu večer.

Napriek tomu, že samu seba nazývala pojazdnoukaderníč

kou, ľudia vždy chodili k  nej – teda do  domu Bobbyho otca,

kam sa nasťahovala necelé tri mesiace po  tom, čo Bobbyho


18 DaviD WhitEhousE

mama posledný raz odišla. Hoci Cindy nemala kadernícku

školu, disponovala celkom obstojným talentom na kopírovanie

účesov, aké nosili celebrity na stránkach časopisov. Razdo týždňa si nad kuchynským umývadlom odfarbila vlasy na blond.

No škoda, ktorú si tým spôsobovala, bola nenapraviteľná.Nariek tomu ešte stále držali stabilne pripevnené k jej hlavea vôbec neodrádzali zákazníkov, čo len podporilo tvrdenie, že

každá reklama je dobrá.

Okrem vlasov boli jej druhým najväčším záujmom klebety. Bobby sedel na  schodoch a  počúval rozhovory, ktoré Cindy viedla so svojimi zákazníčkami. Rozoberali novinkya vymýšľali nové. Zvukovú kulisu im vytváralo cvakanie nožníc.Bobbyho džavot nezaujímal. Sústredil sa len na  jednu jedinú vec: na vlasy, ich vlasy, odstrihnuté a pomaly padajúce na koberec jeho mamy. Jednotlivé pramene, hnedé, čierne a tenképeroxidové, sa zamotávali do vlny, prepletali sa so životmi, s ktorými sa nikdy nemali stretnúť. Neskôr, keď osamel, pozbieral vlasy rukou, rozdelil ich na dve kôpky a vložil ich do sklenenýchpohárov. Jeden pohár bol na mamine vlasy, druhý na všetkyostatné. Vedel, ktoré vlasy patrili jeho mame, lebo boli jemnejšie a hladšie. Keď ich pridržal pri svetle, mali rovnakú farbu ako žiara za  anjelom. Zbieranie trvalo hodiny a  boleli ho z  neho brušká prstov, ale Bobby obnovoval svoju tajnú zbierku každý večer, keď odišla Cindina posledná zákazníčka a Cindy savybrala do  obchodu po  víno (chválila sa, že už je imúnna proti následným bolehlavom).

Poháre ukrýval pod posteľou. Bol archivárom svojej mamy.

Podobne dôležitou súčasťou jeho spisov boli meraniaa neúnavne ich katalogizoval do  notesa. Písal čo najmenšie čísla, aby mal jeho otec, ak by ich niekedy našiel v skrýši podkobercom v  jeho izbe, veľké ťažkosti s  ich rozlúštením. S rozpaženými rukami kráčal bokom ako krab a od jednej steny domu


19kNižNiCa Na kolEsáCh

po  druhú mu stačilo päť veľkých krokov. Na  schodisku bolo

jedenásť schodov, tridsaťosem kachličiek na podlahe kuchyne,

štyridsaťtri šmúh na strope jeho izby a deväť minikrokovod záchoda k vani. Na tapetách jeho izby bolo päťdesiatsedemdruhov vozidiel – lietadiel, policajných áut a  helikoptér –, ale to

boli len tie, ktoré videl. Predpokladal, že ďalších dvadsať bolo

ukrytých na  zadnej stene, kde sa týčili škatule so Cindiným

majetkom.

Niekedy si cvičil chodenie po dome s vypnutými svetlami. Ak ho nevideli, nemohli ho potrestať, a tak bol sám sebenajbližšie v tme. Ako sa jeho nočné videnie zlepšovalo, dokázal sa pohybovať po  dome bez toho, aby sa dotýkal nábytku – dokonca aj v  najtemnejšej noci. Keby niekedy narazil na  lupiča, počkal by, kým by sa potkol na kaderníckej stoličke uprostred izby, a potom by ho bodol do krku nožnicami. Zaschnutá krv na koberci by mu sťažila zbieranie vlasov, no aj tak by to urobil. Nejestvoval väčší dôkaz oddanosti jeho zápiskom.

Koberec mal rozmery stopäťdesiat krát deväťdesiat centimetrov – tak sa písalo na  visačke – a  zmenil farbu z  červenej na jednom konci na žltú na druhej, čo boli farby tanierapo poriadnych raňajkách. V porovnaní s ním ostatné kobercevyzerali nudne. Nečudo, že ho mala tak rada.

Domy sú telá a ich spomienky mapovali jazvy, ktoré v nich ostali. Bobby načrtol každú izbu uhlíkom, ktorým mamakreslievala jeho, a  pridal tieto obrázky do  špeciálneho oddielu na  konci svojich zápiskov venovaných umeniu. Vedel, že táto časť by sa jej páčila najviac.

Čierna šmuha na stene nad sporákom pripomínala chvíľu, keď sa mame vznietila panvica s olejom, lebo sa k nej odzadu prikradol jeho otec. Bol opitý a  vzrušený. Škvrna mala šírku na dva a pol dlane. Na schodisku pútala pozornosť rozdrobená diera veľká sedemnásť a pol centimetra, ktorá tam ostala, keď


20 DaviD WhitEhousE

potom utekala, spadla, prerazila chodidlom sadrokartóna zlomila si členok. Na  zábradlí boli škrabance, ktoré tam zanechali jej nechty, a  zvyšky maliarskeho stojana, ktorý Bruce

roztrieskal.

Bobby si predstavoval, aká bude jeho mama hrdá na  jeho zápisky, keď sa vráti. Jeho poznámky by mohli použiť, aby do detailu nanovo vytvorili svoj domov, ale tentoraz na kopci. Vnútri však bude rovnaký. Limetovozelené závesy v predsieni, čokoládovohnedé linky lemujúce steny. Krémové dlaždice na podlahe v kuchyni s fliačikmi poukazujúcimi na popadané zvyšky jedla. Rovnaká medzera medzi kredencoma chladničkou, široká sedem a pol centimetra, kde sa vždy našli stratené predmety. No keď otvoria zadný vchod, na  trávniku nebudú mraky. V odkvapových rúrach budú hniezdiť orly a z vrcholu strechy bude Bobby naberať sneh, aby mali čistú voduna umývanie. Svet bude ich záhrada, presne ako mu sľúbila.

Keď bola preč, dni sa mu zdali dlhšie. Bobby naháňalručičky na svojich hodinkách. Kým jeho mamy nebolo, o jehozáiskoch vedel iba jeden človek na celom svete. Volal sa Sunny Clay a bol Bobbyho najlepší a jediný priateľ. Bol zároveň jeho telesným strážcom. Práve preto mal na tele vždy maskuz modrín. Farebné škvrny sa menili, no tvorili násilnícku óduna koralový útes. Bobby prišiel k  Sunnyho domu v  prvú sobotu letných prázdnin. Všade sa ligotali čriepky hromady prázdnych dní pred ním, do ktorých by so Sunnym mohli vtisnúť akúkoľvekfantastickú predstavu. Bobbyho na  chrbte šteklila horúca vlna vzrušenia, kým mu Sunny konečne otvoril dvere so známym výrazom na tvári.

„Čau, Bobby,“ privítal ho.


21kNižNiCa Na kolEsáCh

„Čau, Sunny,“ odzdravil sa mu Bobby.

„Vieš, čo je dnes?“

„Viem, že je sobota. Stačí ti takáto odpoveď?“

„Ani nie,“ priznal Sunny.

Bobby si vzdychol. Zastrčil si palce do pútok na džínsoch a potiahol si ich nahor. „Tak mi to povedz.“

„Dnes je dôležitý deň. Dnes je deň, keď sa pustímedo tret ej f á z y.“

Bobby sa desil tretej fázy. Prvá a druhá boli dosť ťažké.Polámané kosti a kaluže krvi. Nebolo to veľmi upokojujúce. No vymysleli plán, misiu, a  nedalo sa cúvnuť. Keď sa to skončí, Bobbyho už nebude nikto ohrozovať ani v škole, ani jeho otec doma. Nikdy viac. Sunny sa do konca letných prázdnin stane kyborgom a  potom bude môcť ochrániť Bobbyho so všetkou extra silou a rýchlosťou, ktoré získa, lebo bude napoly človek, napoly robot. Bol to Sunnyho nápad a hoci tvrdil, že je to jeho dlhodobý cieľ, v skutočnosti mu to napadlo krátko po tom, čo spoznalBobbyho. Sunny prišiel k Bobbymu na školskom ihrisku a spýtal sa ho, či vie niečo o stavaní tunelov.

„Tunelov?“

„Áno, tunelov.“

„Ani nie.“

„Tak sa to naučíš, keď ich budeme robiť.“ Bobby predpokladal, že Sunny má nejaký bočný úmysel. Keď k nemu Sunny vystrel ruku, premýšľal, že ujde. Keď Bobby konečne otvoril oči, prekvapilo ho, že nedostal úder do tváre. Potriasli si ruky a Bobbyho ohromila sila Sunnyho stisku.

Sunny pozoroval Bobbyho celý týždeň. Sledoval, ako sapočas prestávok nešťastne potĺka po  okolí. Všimol si, že sa


22 DaviD WhitEhousE

hýba trom starším chlapcom, ktorí ho naháňali po futbalovom

ihrisku. Videl, ako jeden potkol Bobbyho, dokonca dva razy,

a ten padol do blata, a potom ho Sunny nenápadne nasledoval

na záchody, kde sa usiloval očistiť si tričko v umývadle, ale tým

len blato viac rozmazal.

Vedel rozpoznať samotu. Hlučné davy, ktoré sa víria okolo ticha v  strede, kde práve sedíte. Nepotlačiteľnú bolesť, ktorú vytvára melódia smiechu ostatných ľudí. Širokú priepasť medzi vami a niekým, koho sa môžete dotknúť, ak vystriete ruku. Aj on mal pocit, akoby mal v kostiach uväznenú rádioaktivitu.

Sunny bol veľký na  dvanásťročného chlapca. Bobby bol, naopak, útly, vyziabnutý a  biely ako stena. Vyzeral, že potrebuje priateľa, akéhokoľvek, a tak zo svojho vzájomného vzťahu mohli ťažiť obaja.

„Poď so mnou,“ vyzval ho Sunny a Bobby za ním hrdo šiel k oddeleniu umenia. Usiloval sa zladiť krok s väčším chlapcom.

„Prečo robíš tunel?“ opýtal sa Bobby, keď dorazilik tehlovej stene, ktorú pred zrakmi z ihriska ukrývalo tŕnie.

„Aby sme sa odtiaľto dostali. Chceš sa odtiaľto dostať, nie?“ Bobbyho prvá myšlienka patrila ťažkostiam, v  ktorých by sa ocitli. Presne takto ho vychovala mama. Zahanbene si položil ruky v bok a usiloval sa stáť s vypnutou hruďou.

„Samozrejme.“

„Videl si filmy o  väzniciach?“ Keď Sunnyho otec opustil Sunnyho a jeho mamu, zanechal po sebe veľkú zbierku starých filmov na  videokazetách. Sunny sa vzdelával tým, že ostával dlho do noci hore a horlivo hltal jeden za druhým.

„Jasné,“ odvetil Bobby, no nebol si istý, čo mal Sunny na mysli.

„Potom vieš rovnako dobre ako ja, že von sa dostaneš jedine tunelom.“ Sunny sa oprel o tehlovú stenu, pohladil ju a cement sa mu na prstoch zmenil na prach.


23kNižNiCa Na kolEsáCh

„No toto je stena do  oddelenia umenia. Ak sa prekopeš dovnútra, vlámeš sa naspäť do školy.“

„Nesprávny druh tunela,“ odvetil Sunny. Ľahol si na brucho na  zem a  načiahol sa do  tŕnia, odkiaľ vytiahol škatuľu s dvoma ukradnutými piksľami čiernej farby. Bobby sa pozrel na  zem, ktorá sa mu odrazu zdala akosi ďalej. Toto, napadlo mu, bude jeho výhľad z  basy. No ani tak nechcel Sunnyho opustiť. Najradšej by mu vyliezol na chrbát a vyhodil obe päste do vzduchu.

Sunny naniesol na  stenu polkruhový obrys tunela, ako to robieval kojot Wile E. Coyote v nespočetnom množstve dielov kreslenej rozprávky Road Runner. Toto Bobby videl, hoci nemal dosť odvahy, aby poznamenal, odkiaľ čierny polkruhpozná. Dúfal, že sa mýli a Sunny nie je blázon. Sunny mu strčil do ruky štetec a  požiadal ho, aby mu pomohol vyfarbiť polkruh načierno.

„Toto nebude fungovať. Vieš to, však?“ riekol Bobbya naniesol na stenu bohatú vrstvu farby.

„Nesprávne,“ opravil ho Sunny, „tento tunel ma dnes dostane zo školy.“ Bobby obdivoval horlivú vieru svojho nového

kamaráta. Hoci sa mýlil, stačilo to, aby ho presvedčil. O nič viac

Sunnymu nešlo. Bolo mu úplne jasné, že jeho plán je hlúpy, ale

v tej chvíli sa bojazlivý chlapec, ktorého videl, ako si zbiera veci

z tašky v barine na konci ihriska, ani raz neobzrel. Nemusel.

„Chceš prísť neskôr ku mne domov?“ opýtal sa Sunny.

„K tebe domov?“

„ Á no.“

„Prečo?“

„Na večeru.“

„Nebude to vašim prekážať?“

„Bývam len s mamou.“

„Och. Dobre, v poriadku.“


24 DaviD WhitEhousE

„Okej,“ prisvedčil Sunny, „dobre.“ Vyhrnul Bobbymu pravý rukáv a najtenším štetcom, aký našiel, mu na predlaktie napísal svoju adresu. Potom začuli šuchotanie v tŕní, a keď sa obrátili, zazreli pána Oatsa. V kútikoch úst sa mu zbierali sliny.

„Čo ste to, dopekla, spravili?“ skríkol. Vystrašený Sunny sa otočil, rozbehol sa do tunela a v bezvedomí padol na zem.Ležal s roztiahnutými rukami, zababraný od čiernej farby. Tunel ho knokautoval.

Celý nasledujúci víkend pozerali v  podkroví filmy Sunnyho otca. Vzrušovala ich skutočnosť, že sú oveľa mladší, než ukazovalo číslo v červenom rámiku na obaloch. Napchávali sa čokoládou a sŕkali šerbet cez dlhé slamky. Bobby trval na tom, aby Sunny priniesol hračky, ktoré mal v skrini vo svojej izbe. Všetky sa zmestili do  ošúchanej škatule od  topánok. Sunny ju otvoril s  chorobnou zmesou strachu a  hanby. Kým odkloil veko, zaváhal. No Bobby na rozdiel od všetkých ostatných kamarátov, ktorých Sunny pozval domov, nepoznamenal nič o  tom, akých je tých niekoľko hračiek starých a  že niektoré držia pokope len vďaka lepiacej páske. V  jeho rukách zelení plastoví vojačikovia ožili a  nakoniec ani Sunny viac nevidel chýbajúce končatiny.

Ani jeden z nich nespomenul, ako nerád sa s tým druhým lúči, keď si Bobby pozbieral veci a  pripravoval sa na  krátku cestu domov.

„Čo keby som ťa ochraňoval pred chlapcami v škole?“navrhol Sunny.

„Čože?“

„Môžem ich zastaviť.“

„ Nie , ne mô ž e š .“

„Môžem. Každý deň s tebou pôjdem do školy aj zo školy. Mohol by som ťa prísť ráno k vám vyzdvihnúť. Poobede ťa zas odprevadím až domov.“


25kNižNiCa Na kolEsáCh

„Nie,“ odvetil Bobby, lebo nechcel, aby sa Sunny stretol s jeho otcom, „to jednoducho nepôjde.“ Znova si potriasli ruky. „ No ď a k uje m .“

Sunny si nevšímal matkine prosby, aby šiel spať. V tú noc pozeral Terminátora 2: Súdny deň. Nezničiteľná kovová kostra potiahnutá umelým ľudským mäsom ochraňovala chlapca Johna Connora za každú cenu. Dostal nápad a okamžite sizačal robiť poznámky. Aby mohol svoj plán uskutočniť, musel ho rozdeliť do troch fáz, inak by pravdepodobne umrel. Nahradiť celú jeho kostru oceľou počas jednej operácie by rozhodne bolo priveľmi ambiciózne.

Na druhý deň ráno Sunny čakal pri tuneli. Zistil, ženadšenie pre všetky jeho nápady pohaslo rovnako rýchlo, ako uschla farba na tuneli na víkendovom slnku. Teda pre všetky okrem tohto nového, o ktorom bol presvedčený, že ho dokáže dotiahnuť do  konca bez ohľadu na  okolnosti, ak bude mať pomoc.

Keď prišiel Bobby, Sunny mu zakýval z tŕnia. Ako sa blížil, Sunny zbadal, že košeľu má opäť špinavú od blata a na lícach má šmuhy od hliny zmiešanej so sopľom a slzami. V ľavejnosovej dierke sa mu leskla kvapôčka krvi.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa Bobby a prinútil sa silnodošliapnuť, aby sa mu prestala triasť noha.

„Mám plán a  potrebujem, aby si mi s  ním pomohol,“ vysvetlil Sunny.

„Aký plán?“

„Ochrániť ťa.“ Bobby otvoril ústa, aby namietol, ženepotrebuje ochranu, ale nič z  nich nevyšlo. Sunny vystúpil spoza kríka a zachytil Bobbyho, ktorý vzlykal tak silno, až sa obaja otriasali. „Stanem sa kyborgom.“

Napriek mukám, ktoré práve prežíval, musel Bobbypotlačiť smiech.


26 DaviD WhitEhousE

Nech bola prvá fáza akokoľvek riskantná, podarila sa, ako dúfali. Sunny postavil v  záhrade dve stoličky a  položil na  ne nohu. Členok mu zaťažili vreckami piesku, aby sa nohanepohla, a potom podeň položili spacák ako podložku. Bobbyskrútil uterák tak pevne, že zaškrípal, a strčil ho Sunnymu do úst. Sunny pevne zaťal zuby. Presne ako si nacvičili, Sunny tri razy kývol hlavou, aby dal Bobbymu najavo, že je pripravený. Tretie kývnutie bol povel, aby Bobby skočil z kôlne na Sunnyho nohu a zlomil mu píšťalu aj ihlicu na dvoje. Skok bol rýchly a presný. Vtáky uleteli pred ozvenou.

Sunny predstieral, že padol z  kôlne a  zle pristál. Chirurg mu oznámil, že je to jedna z najčistejších zlomenín, aké videl. Sunny mu poďakoval, čím zmiatol všetkých v operačnej sále.

So železným odhodlaním Sunny prežil mesiace bolesti, ktoré nasledovali, a vynoril sa z nich presne tak, ako s Bobbym dúfali. Pod lesklou pokrútenou jazvou na Sunnyho nohe –pätnásť centimetrov dlhej, pripomínajúcej tvar Talianska – bola pevná kovová tyč. Tvrdá. Nezničiteľná. Prvá časť Sunnyho kostry, ktorú nahradili.

Druhá fáza nebola ani zďaleka taká úspešná. Jazva v tvare X označovala miesto na Sunnyho predlaktí, kde mu v pokožkeplávali kúsky rozmlátenej kosti. Hoci mu doň vložili kovovú tyč, ruka mu ostala pokrútená a  slabá. Kladivo bolo na  Bobbyho priveľké, iba o polovicu menšie než on, nedokázal ho poriadne ovládať. Sunnyho mama Jules aj zamestnanci v  nemocnici len s ťažkosťami uverili jeho klamstvám o tom, čo sa stalo. Dôležité bolo, že dosiahli cieľ prvej aj druhej fázy. Keď sa už dostali takto ďaleko, nič ich nemohlo zastaviť, aby plán dotiahli do konca. Kým sa začala tretia fáza, Sunny vyhlásil, že nebudú pracovať na  prázdny žalúdok. Bobbyho vždy trápil hlad, a  tak to rád


27kNižNiCa Na kolEsáCh

počul. V chladničke sa ukrývala veľká citrónová torta. Každý

schrúmal veľký kus. Bobby si oblizoval zuby, kým nepominul

nával cukrového omámenia, a metodicky vyjedol všetkyomrvinky. Jeho otec takéto jedlá v dome nestrpel. Dokonca munedovolil žuť ani žuvačku. Tvrdil, že keby ju prehltol, prilepila by

sa mu na sedem rokov o vnútornosti. Bobby si predstavil svoj

hrudný kôš plný farebných škvŕn. Neprekážalo mu to. Keď bol

so Sunnym, presne to vnútri cítil.

Zobrali dve f ľaše koly a  posadili sa na  múr v  prednej záhradke pod okraj odkvapu. Obloha bola špinavá ako krídlo holuba. Začalo pršať. Na ceste sa jagali kaluže otrávenébenzínom. Autá sa plazili s oknami zahmlenými hieroglyfmi. Sunny si oblizol dlaň a prešiel si ňou po čele.

„Čo ak ma ako kyborg už nebudeš mať rád?“ opýtal sa Bobby. Hoci bol Sunnymu vďačný za  úsilie ochrániť ho, viac ako bitky na školskom dvore sa bál, že stratí priateľa.

Sunny pritlačil jazyk o  predné zuby a  v  medzerách zapulzovali ružové kusy svalu. „Tú časť mozgu si nechám,“ vyhlásil.

Zjavila sa Sunnyho mama Jules, zahalená v tieni dáždnika. Bola to dobrá, tichá žena, ktorá sa bála len dvoch vecí:upadajúceho zdravia svojich rodičov, ktorí žili stovky míľ od nej,a neuveriteľného talentu svojho jediného dieťaťa, ktoré sa dokázalo dorantať takým dramatickým spôsobom. Pomaly prehovorila v nádeji, že si jej slová nájdu cestu do uší jej syna.

„Počuješ ma?“

„Uhm,“ odvetil Sunny.

„Tak čo som práve vravela?“ Pomrvil sa. Jemne ho pleskla po hlave. Vedela, aký je krehký. „Povedala som, že nemášchodiť na  lešenie.“ Lešenie postavili okolo domu, keď vymieňali okná. Bobby a Sunny už spriadali plány – potichu, ako todokážu len deti –, ako ho zlezú. Aj keď ich prinútila prisahaťs rukou na srdci, dumali, ako vysoko by sa dostali.


28 DaviD WhitEhousE

„Sunny, zlatko, keď ti niečo prikážem alebo zakážem, robím to len preto, lebo ťa ľúbim. Vieš to, však?“

„V i e m .“

„Okrem toho, keď ti kážem upratať si izbu, robím to

preto, lebo dokážeš narobiť neskutočný bordel a lezie mi to na

nervy,“ dodala.

„Viem.“ Jules pohladila Sunnyho po hlave.

„Ľúbim ťa,“ hlesol.

„Aj ja ťa ľúbim, zlatko.“ Rozlúčila sa s Bobbym a pomalyvykročila k mestu. Keď odišla, Bobby sa cítil tak previnilo, že sa jej šeptom ospravedlnil, aj keď ho nemohla počuť. Veľmi dobre poznal pocit viny. Dospelí si ho mýlili so slušným správaním.

Chlapci vyliezli po  rebríku špinavom od  omietky na tretie poschodie lešenia a zhodili dole kúsky polámanej tehly. Pád sprevádzalo hvízdanie a  vrčanie, ktorými napodobňovali pád bomby a výbuch. Odtiaľ bolo mesto nudným sprievodomkomínov a jeho zvuky tlmilo mrholenie, ktoré mu zároveň kradlo budúcnosť a  nechávalo ho bez minulosti. Existovalo rovnako ako jeho ľudia v  momente, pred ktorým chcelo ujsť. Z  tejto výšky sa Sunnyho tunel nezdal až taký zlý nápad.

Sunny sa usiloval vyzliecť si tričko, ale Bobby mu muselpomôcť, aby prepchal hlavu cez otvor. Sunny sa pritompredklonil ako neposlušná bábka. Jeho ľavá ruka bola stále ochabnutá. Len pred niekoľkými dňami mu dali dole sadru. Pod pokožkou cítili kov. Bola to studená, tvrdá hrčka ťažko vydobytého úspechu. Jeho mokré telo sa lesklo. Už v ňom bolo čosirobotické, ľahké a funkčné, výkonný motor mladosti.

„Nech sa začne tretia fáza!“ zakričal Sunny a prešiel na kraj lešenia na  treťom poschodí. Bobbymu stiahlo žalúdok a podlomili sa mu kolená. Tretia, posledná fáza mala za  úlohu dostať kovové pláty do Sunnyho lebky. Keby počkali ešte chvíľu dlhšie, nepatrný rešpekt pred nebezpečenstvom, ktorý pociťujú


29kNižNiCa Na kolEsáCh

mladí chlapci, by možno pominul. Bez nebezpečenstva nastáva

koniec chlapčenstva.

Sunny sa zaknísal na  pätách a  potom sa rozbehol k Bobbymu s  takou istotou, akoby sa chystal vstúpiť do  horúceho

kúpeľa. Ruky mu stúpli ako krídla, ale Bobby podľa zaťatých

svalov na jeho čeľusti vedel, že má pochybnosti.

„Stop! Stop!“ vyhŕkol Sunny a  zaprel sa pätami do  dreva.

No povrch bol klzký. Nemal čas zastaviť. Bobby ho schmatol

za  členok a  vrazil mu plecom do  kolena, čo vytočilo kamarátovu nohu doľava. Zdalo sa, že nabral ešte väčšiu rýchlosť. Keď

Sunny spadol z lešenia, na kratučkú, úchvatnú chvíľu vyzeral,

akoby nič nevážil. Vzduch ho pohltil skoro nehlučne,prerušovalo ho len ironické čvirikanie vtákov, posmievajúce sachlapcovmu pokusu o  let. Hlavou nadol sa hnal k  zemi a  vyhlásil:

„Ochránim ťa, Bobby Nusku.“

Sunny si udrel hlavu o dlhú, ostrú kovovú rúrku, čo trčala

z lešenia a spomalila jeho pád, a potom dopadol posledného dva

a  pol metra na  terasu s  príšerným buchnutím, ako keď boxer

vrazí päsťou do kusa hovädziny. Medzi dlažbovými kockami sa

vytvorilo bludisko krvi. Bol to strašidelný hlavolam so Sunnym

ako hlavnou cenou uprostred. V  Bobbyho hrdle navrel balón

nervov, naplnil jeho vnútro a hrozil, že mu prerazí vnútornosti.

V tej chvíli sa Bobby zoznámil s príšerným závratom, ktorý

prichádza hneď po  čerstvej chybe. Chyby sú chvíle, keď stískame budúcnosť tak silno, že ju zlomíme, a vieme, žez úlomkov budeme musieť poskladať novú, i keď nikdy nebude taká

dobrá. Bobby premýšľal, koľko čriepkov ostane a či nebudúpriveľmi malé na to, aby ich pozbieral.

Jules sa vrátila a  našla Bobbyho, ako v  lone kolíše rozmlátenú hlavu jej syna. V panike sotila Bobbyho na zem a oslepla


30 DaviD WhitEhousE

voči všetkému okrem chlapca, ktorého lebka sa jej hýbala pod

prstami.

„Spadol,“ hlesol Bobby, „bola to nehoda.“ Mal pocit, akoby bol naladený na inú frekvenciu než ona, akoby sa preladila na iný kanál, do jedinečného jazyka, ktorý spája veľrybu a jejstratené mláďa.

„Zavolaj sanitku!“ zrevala. „Zavolaj sanitku!“

Bobby sa jej pohrabal v  kabelke, aby vytiahol kľúče od domu, a rozbehol sa dovnútra k telefónu.

Sanitka uniesla Sunnyho a jeho mamu. Bobby ostal sedieť v kaluži na zemi. Dážď ju zmenil z krvavočervenej na sivú, ako boli ostatné naokolo.

Čakal tam celú noc, kým sa Jules na úsvite nevrátila. Bola sama. Pod očami jej viseli čierne vačky. Slzy jej zlepilimihalnice. Bobby sa jej hodil okolo pása a vzlykal opretý o teplývankúš jej lona. Chytil ju za ruky a pripravil sa na to, že mu povie, že jeho priateľ umrel.

„Chvíľu bol pri vedomí,“ hlesla a hľadela pritom do steny.

„Na chvíľku?“

„Dostatočne dlho na  to, aby vyslovil, že to bola nehoda. Že to nebola tvoja vina.“ Bobby sa jej zosypal k nohám. „Poď,“ šepla. „Odveziem ťa domov.“

Celú cestu plakal a nechával pod sedadlom mokréchuchvalce papierových vreckoviek. Keď auto zastalo pred jeho domom, vyriekol niečo, čo dovtedy počul len vo filmoch, ktoré mu púšťal Sunny.

„Úprimnú sústrasť.“

Jules uštipla Bobbyho do  ušného laloka a  jemne ho potiahla, akoby mu spoza ucha chcela vytiahnuť mincu.

„Bobby, zlatko,“ riekla, „nepochopil si ma. Sunny neumrel. Nie je na tom dobre, ale nie je mŕtvy.“ Hoci plakala, autonaplnil jej zvonivý smiech. „Zdá sa, že môj chlapec je nezničiteľný.“


31kNižNiCa Na kolEsáCh

• • •

Sunny ešte nikdy nebol v  nemocnici tak dlho. Nakoniec dovolili, aby ho navštívil aj Bobby. Vzhľadom na  to, že Bobby

bol pri každom Sunnyho stretnutí so smrťou, bolo bypochopiteľné, keby Jules považovala Bobbyho za zlé znamenie. Novedela, aký bude Sunny šťastný, keď uvidí svojho kamaráta, a tak

strčila pod Bobbyho dvere lístoček hneď, ako bol jej syn dosť

zdravý, aby mohol prijať návštevu.

Nebolo to prvý raz, čo Bobby navštívil Sunnyhov nemocnici. Keď išiel zadnými chodbami, poľahky sa dostal na detské oddelenie. Stačilo prejsť okolo pitevne a  kuchýň. Jedna kuchyňa vždy zapáchala vyvarenou zeleninou a pokožkoustarých chlapov. Bobby si zapol zips na mikine s kapucňoua vytiahol ju tak vysoko, že mu trčali len oči, a vkĺzol na oddelenie za upratovačom s vozíkom.

V  tretej izbe naľavo našiel Sunnyho v  polospánku vyvolanom liekmi. Hneď však dospel k neprehliadnuteľnému záveru, že vyzerá inak. Niečo sa zmenilo. Stále mal dve oči (vykúkali zo stredu fialových monoklov), nos (zlomený) a  ústa (chýbalo mu päť zubov). Stále bol väčší než ostatní chlapci na oddelení. V  hlave mal miernu preliačinu, ktorú bolo vidno aj pod obväzmi, ale nič nevysvetľovalo jeho zmenenú fyziognómiu. Bobby nevedel čo, ale niečo nebolo v poriadku.

„Ahoj,“ pozdravil Sunny. Hlas mal hlbší, vlhkejší a zasekával sa mu v hrdle, tvár mal ochabnutú a padala mu z lebky. Bobby si uvedomil, aký veľký býval Sunnyho úsmev, až vtedy, keď ho viac nemohol vyčariť.

Sunny ponúkol Bobbymu hrozno – ramená a  ruky mu zjavne stále fungovali –, ale Bobbymu sa videlo drzé zjesť všetko, a tak zjedol len polovicu a jednu bobuľu položilna Sunnyho jazyk. Spadla a skotúľala sa pod posteľ. Zo Sunnyho úst


32 DaviD WhitEhousE

vyšiel smiech, ktorý sprevádzalo rytmické kmitanie hrude, ale

na jeho tvári sa neobjavil žiaden výraz. Bolo to, akoby Bobby

počul Sunnyho myšlienky. Sunnymu viac nefungovali mimické svaly, lebo lavína synáps zatarasila túto konkrétnu cestičku neurónov. Bobby by najradšej siahol do  svojho vnútra

a vytrhol by čokoľvek, čo teraz Sunnymu chýbalo, a podal by

mu to ešte krvavé a zvíjajúce sa v jeho prstoch.

„Mrzí ma to,“ priznal.

„Nehovor somariny,“ namietol Sunny, „toto je najlepšie, čo sa mohlo stať. Koľko poznáš kyborgov, ktorí chodia po  svete s úsmevom na tvári?“

„Okrem teba nijakého kyborga nepoznám.“

„Nuž, ver mi. Kyborgovia nemajú city. Ako Terminátor. Preto v  srdciach svojich nepriateľov vzbudzujú strach.“ Bobby pohladil obliečku. Bola drsnejšia, ako čakal, a  dúfal, že nedráždi Sunnyho pokožku.

„Bobby,“ pokračoval Sunny, „dostal som svoj kovový plát. Teraz som kompletný. Nikto ti viac neublíži.“


trEti a kaPitola

PriN CEzNá

Sunnyho neprítomnosť sa ukázala rovnako živá ako bolesť

zuba. Cez deň bol Bobby sám vo svojej izbe a zabíjal čas tým, že

odlupoval tapetu. Rozhodol sa rozobrať závesy nitku po nitke.

Nakoniec však všetko pohltila nuda. Cítil ju v keksocha jabl

kách, ktoré sa mu podarilo nepozorovane prepašovať do  izby.

Cítil ju v hrkotaní pľúc pri každom nádychu. Keď spal, nič sa

mu nesnívalo.

Bruce so Cindy ho čo najviac ignorovali. Občas keď za

čul, ako sa smejú, prekĺzol do izby v nádeji, že sa s nímpode

lia o žart, ale nikdy to nespravili. To, že sa s ním nerozprávali,

ho však netrápilo najviac. Štvalo ho, že mu otec každý večer,

keď išiel spať, zaprial dobrú noc. Zo všetkých možnýchsituá

cií si vybral tú, ktorá so sebou prináša takú definitívnosť, tú,

na  ktorú sa ani nedá poriadne odpovedať? V  skutočnosti to

robil práve preto.


34 DaviD WhitEhousE

V noci, keď tvrdo spali, Bobby sa díval na odpadky v koši a  zaznamenával, čo jeho otec jedol na  večeru. Zmeny v  jeho jedálnom lístku potom mohol zaznačiť do  grafu. Svojim poznámkam venoval veľa hodín a svedkom mu bol mesiacza oknom, monokel jednookého boha.

Keď dokončil archivovanie, posadil sa na  mamin koberec a  pozeral televíziu pri vypnutých svetlách aj zvuku, takže steny okolo neho osvetľovali amorfné škvrny. Sledoval správy. Štrnásť policajných áut obkľúčilo starú farmu na  vidieku a  mesto bolo len vzdialeným trblietavým tancom. Farmárovi sa skrivila brada a zachvela sa mu pera, akoby cítil len spodnou polovicou tváre, ako to u mužov býva. Bál sa, čo by sa mohlo skrývať v sene.Naspodku obrazovky sa objavil titulok: Pátranie pokračuje...

Bobby zasvietil v kúpeľni. Škvrny moču na mise žmurkali ako žubrienky. Jeho otec spal na dlážke. Dlaždice s jeho ústami spájala vytekajúca slina.

Bruce otvoril oči a díval sa na syna, kým naňho nezaostril. Jeho prvý inštinktívny pocit bola veľká hanba. Bobby, ktorý sa krčil pri koši na bielizeň, bol jej dôkazom.

„Zdá sa ti smiešne prikradnúť sa k svojmu fotrovi?“

„ Nie .“

„Špehovať ma?“ spýtal sa a vstal.

„Nie, prisahám,“ tvrdil Bobby a ešte viac sa prikrčil. Bruce palcom pošúchal pracku na  opasku. Bobby vybehol z miestnosti, prebehol cez kuchyňu a hore schodmi, kde to nesmrdelo po zatuchnutom pive.

Po  zvyšok týždňa sa ani jeden z  nich nevyjadril k chladnému priestoru medzi nimi, ktorý bol rovnako skutočný ako múr väzenia. Keď sa s  ním jeho otec predsa rozprával, Bobby nadskočil, akoby mu práve praskol pľuzgier. Čoskoro bolopreňho ťažké zaspať – v noci aj vo dne. Spánok aj tak vždy prišiel, ale neskoro ako bezohľadný hosť na večierok.


35kNižNiCa Na kolEsáCh

• • •

Vo fádne pondelkové ráno Bobby zjedol zvyšky zo spodkuškatule cereálií, úbohú hrsť béžového prachu, a  vyšiel na  vrchol

kopca. Keď sa pozrel dole, jeho štvrť vytvárala údolie s ulicami

v  centre. Mäkké trávnaté svahy lemovali okraje mesta, akoby

celé stálo vnútri vyhasnutej sopky a jeho ľudia sa živili teplom

lávy pod svojimi nohami.

Bobby sa vydal k jazierkam, kam často chodieval so svojou

mamou, aby zistil, či už nastala žabia sezóna. Nemal šťastie.

Na stojatej vode sa držala vrstva rias, ktoré do vzduchu grgali

smradľavé bubliny.

Šedivejúca pani v  obchode na  rohu oživila svoju ponuku

čokolády novými prírastkami, rubínovočervenými obalmi na

vrchole pyramídy. Bobby jej zložil poklonu za  tvorenie atraktívnych výkladov v nádeji, že sa porozprávajú a možno ho tam

chvíľu nechá alebo ho poverí dokladaním tovaru do regálov.

„Možno som stará,“ riekla a opatrne na vrch pyramídypoložila pralinku z belgickej čokolády, „ale nie som včerajšia.“

„Prosím?“ opýtal sa Bobby a pani sa k nemu otočila. Jejparfum voňal po ružovej vode. Takúto voňavku zvyčajne nosievali

oveľa mladšie ženy a Bobbyho prekvapilo, ako príjemne voňala.

„Ty ma rozptýliš svojimi rečičkami a  potom sem vtrhnú starší chlapci a ukradnú mi tovar.“

„Nie, to nie...“

„Videla som tých chlapcov v okolí.“ Otvorila dvere a otočila tabuľku na  ZATVORENÉ. „Choď preč. V  tomto veku by si mal byť doma s rodičmi.“ Bobbymu napadlo hodiť do výkladu tehlu, ale vedel, že by to nikdy nespravil.

Prešiel k plotu parku a nakukol cez dieru vo výške kolien, či tam niekto nie je. Traja starší chlapci z jeho školy – VeľkýKevin, Malý Kevin a ich (v podstate) vodca Amir Kindell –




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist