načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Keď príde zima do Snehovej Vsi - Petr S. Milan

Keď príde zima do Snehovej Vsi
-11%
sleva

Elektronická kniha: Keď príde zima do Snehovej Vsi
Autor:

Keď príde zima do Snehovej Vsi je kniha plná zimných zážitkov, ktorá rozpráva o detských hrách a starostiach Marienky a Jožka, o ich prípravách na Štedrý deň a taktiež o tom, ako si ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  99 Kč 88
+
-
2,9
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Pierot
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 40
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-735-3516-2
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Keď príde zima do Snehovej Vsi je kniha plná zimných zážitkov, ktorá rozpráva o detských hrách a starostiach Marienky a Jožka, o ich prípravách na Štedrý deň a taktiež o tom, ako si snehuliaci v Snehuliakove pripravujú sviatočný stôl. Veselé ilustrácie namaľovala výtvarníčka Katarína Sládková. Publikácia je vhodná pre deti od 3 rokov

Zařazeno v kategoriích
Petr S. Milan - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

copyright

ISBN


„Tak už poď. Začína sa stmievať,“ ťahala Marienka

Jožka za rukáv. „O chvíľu príde Ježiško a keď budeš hnevať,

nič nám neprinesie,“ pofňukávala.

Jožko je už veľký chlapec. Chodí do druhej triedy. Má tašku, zošity

a peračník. Ale aj poriadne hnevá. Odvráva doma i v škole. Minulý týždeň dokonca priniesol

poznámku v žiackej knižke a k tomu navyše veľkú päťku. Ale vôbec nič si z toho nerobil. Uličník.

Dokonca tvrdil, že žiadny Ježiško nechodí. Darčeky si vraj dávajú ľudia, a tak mu je poznámka fuk.

Marienku to rozplakalo. Každý rok písala Ježiškovi, snažila sa byť dobrá a možno aj preto jej

Ježiško nosil darčeky. Nosil ich aj Jožkovi, ale tento rok ich asi nedostane, pretože braček naozaj,

ale naozaj veľmi hneval.

Marienka je drobec zo škôlky, ale na budúci rok... to už bude niečo iné. Bude prváčkou!

Keď písala Ježiškovi list, veľmi si priala tašku do školy. Nevadí, že ju ešte nepotrebuje. Postavila

by si ju na skrinku a pred spaním by sa na ňu pozerala. Alebo by sa mohli hrať s Luckou na školu.

Vlastne ten list Ježiškovi ani až tak listom nebol. Nepozná totiž ešte písmenká, ale všetko mu

pekne namaľovala.

Jožko sa jej posmieval a ťukal si na čelo. „Veď počkaj v škole. Ono ťa to tešenie prejde hneď

po prvej guli,“ doberal si ju. Ale to bolo pred pár dňami. Teraz je Štedrý deň.

„Tak už poď!“ čertila sa Marienka.

Deti sa celý deň sánkovali na stráni. Až popoludní Jožko navrhol: „Chlapci, poďte si postaviť

snehuliaka. Našiel som v záhrade kastról, bude ho mať ako čiapku.“ Chlapci, väčšinou Jožkovi

spolužiaci, zaparkovali sane na kraji lesa a začali gúľať snehové gule. A šlo im to pekne odruky.

Gúľali a gúľali, až boli gule také veľké, že ich takmer nezdvihli. Len hlava sa im akosi nepodarila.

Keď na ňu nasadili hrniec, vôbec ju nebolo vidieť.

„Chacha, nemá hlavu,“ vyškieral sa im Tomáš z vedľajšej triedy,

ale prv než ho chlapci stihli zguľovať, ušiel im na sánkach a mastil domov.

Vianočná jazda

3


„Jožko, poď už,“ naliehala Marienka na bračeka,

„o chvíľu sa už budú rozdávať darčeky a ak nebudeme doma na večeru, určite nič nedostaneme.“

„Tak dobre,“ súhlasil Jožko.

Ostatní chlapci tiež nasadli na sánky a dali si ešte posledné preteky.

Jožko dlho viedol, ale tesne pred cieľom dole v zákrute pri krčme ho predbehol pehavý Lukáš

od susedov a ešte naňho vyplazil i jazyk. Inokedy by ho Jožko pod kopcom zmastil,

ale dnes nie. Je predsa Štedrý deň. Dole pod smrekom nechal sane a potom sa rozbehol

i s Marienkou domov. Na kopci nad dedinou už nebolo ani živej duše.

Snehuliak chvíľu stál, ani sa nepohol, a potom začal lamentovať:

„Doparoma, to je dnes mládež! Ani snehuliaka to nevie postaviť. Pripadám si s tým hrdzavým

kastrólom na hlave ako bezhlavý rytier. A nič nevidím. Namiesto šable mám v ruke metlu a miesto

brnenia len gombíky z uhlia. Darebáci nezbední,“ brblal a metlou si nadvihol priezor. Vykukol

jedným okom, potom druhým. A vtom si ju všimol – obďaleč stála slečna Snehuliaková. Bola o čosi

menšia než on. Stavali ju totiž dievčence. Na hlave mala starú čiapku, nos ako mrkvičku a v ruke...

Čo to drží?! Veď je to obrátená lopata na odhŕňanie snehu. Drží ju v ruke ako transparent.

Ale čo je to na nej za nápis?“

Vianočné sánkarské preteky

Vtom si Snehuliak všimol, že sa na neho slečna Snehuliaková díva a chichúňa sa. Prestal na ňu zízať

a rýchlo si na hlave upravil kastról, aby nebolo vidno veľkú prehrdzavenú dieru, ktorou mu dovnútra

fučalo. A tiež, aby slečna Snehuliaková nezbadala, že mu je kastról príliš veľký.

„Dobrý deň,“ pozdravil zdvorilo. „Prosím o prepáčenie, vôbec som si vás nevšimol.“

„Ani ste nemohli,“ chichotala sa slečna Snehuliaková. „Chvíľami som si dokonca myslela,

že ani nemáte hlavu, že miesto nej máte len ten kastról.“

Snehuliaka začínala prostoreká Snehuliačka trochu zlostiť, ale nechcel sa hádať.

Preto zmierlivo podotkol:

„To viete, deti.“ A zahľadel sa zasnene do údolia... „Sú Vianoce...“ dodal. „Ako ich oslávime?“

„Kto my?“ zadivila sa Snehuliačka,

„snehuliaci tiež slávia Vianoce?“

4


„A prečo nie?“ odvetil Snehuliak, ale pritom sám nevedel, ako na to. Pod kopcom žiarili

domčeky Snehovej Vsi. Niekde ľudia ešte len sadali k stolom, inde už spievali koledy.

„No, najskôr si uvaríme večeru, po nej si rozdáme darčeky... a potom... sa pôjdeme sánkovať!“

Na to sa Snehuliak tešil najviac. Sánkovanie je pre snehuliakov tou najúžasnejšou zábavou.

„Večeru?“ divila sa znovu Snehuliačka.

Vôbec nevedela, čo to je. Ani jej nenapadlo, že by snehuliaci mali niečo jesť.

„No jasne...“ odpovedal sebaisto Snehuliak. Keď zazrel v uhlíkových očiach snehovej slečny

rozpaky a neistotu, rozhodol sa. „Dnes budem variť ja! Pripravím snehové gule posypané inovatkou.

Nasledovať bude vynikajúci múčnik, a to lámané cencúle, zvané snehuliacky trhanec,

zaliate vodou z potôčika.“

Snehuliačke sa od nadšenia rozžiarili oči.

„Zatiaľ čo vy budete variť, ja prichystám stôl.“


A už sa kolísala k stolíku bufetu, kde ešte pred chvíľou predavač

Vandas predával chlapcom teplé klobásky a mamičky popíjali

horúcu čokoládu. Miesto príborov nachystala

na stôl vetvičky. Kdesi v diaľke odbíjal zvon kostola siedmu hodinu

večer. Z údolia sa niesol i tichý spev kolied.

Bol Štedrý večer, plný očakávania a lásky.

„Táák. Tu to máme,“ zahlaholil Snehuliak a položil na stôl snehové gule,

potom ich čímsi posypal – to je asi tá inovatka, pomyslela si slečna Snehuliaková.

V domčeku u Jožka a Marienky už dojedli. Mamička sa tajomne usmievala

a hovorila: „Deti, poďte, zaspievame Ježiškovi koledy, aby k nám trafi l.“

„Mamička, ja skočím do kôlne po drevo, aby nám nevyhasol oheň v peci.

A pozriem sa, či tu už náhodou nebol Ježiško,“ povedal otecko. Tohto roku u Jožka

a Marienky ozdobili prekrásnu jedličku v záhrade. Oteckovi bolo ľúto stromčekov, ktoré

ľudia v lese odrežú len preto, aby ich mali pár dní doma a potom ich vyhodili.

Mamička i deti spievali jednu koledu za druhou.

Medzitým už na kopci párik snehuliakov dovečeral.

„Ale čo darčeky? Žeby na nás Ježiško zabudol?“

rozhliadal sa Snehuliak smutno.

„Blázonko. Nezabudol. Ty si vari písal Ježiškovi list?“ odvetila Snehuliačka.

„Nepísal. Vidíš. Veď on ani nevie, kam by mi mal darček priniesť,“

uvedomil si Snehuliak a už-už sa chcel zmieriť s tým, že Ježiško

chodí len v údolí a u nich na stráni pri lese nie, keď si niečo všimol.

„Pozri, pozri...“ ukazoval metlou na smrek pod kopcom.

„Nezabudol! To sú predsa sane. Tak veľmi som si prial dnes večer

sa sánkovať.

Ako to len ten Ježiško mohol vedieť? Ďakujem, Ježiško!“

uháňal po sánky ako odušu.

6


Vytiahol ich na kopec. Boli to Jožkove sane, ale to Snehuliakovi nevadilo.

„Poď, zvezieme sa spolu. Ako chlapci. Ja budem vzadu a ty vpredu.

Ty sa povezieš a ja budem riadiť.“

Otecko sa už medzitým vrátil s otiepkou dreva a priložil do starých liatinových kachlí.

Oheň polienka hladno oblizol. V domčeku bolo hneď teplejšie.

„Deti, poďte sa pozrieť, či vám Ježiško nepriniesol náhodou

nejaké darčeky. Niečo som pod stromčekom zazrel.“ Otvoril dvere do záhrady. Stromček

prekrásne svietil. Sneh sa v jeho žiari trblietal, akoby bol posypaný malými drahokamami.


„Rýchlo sa oblečte a poďte sa pozrieť!“

Prvý bol vonku Jožko, ale rovnako nedočkavú Marienku predbehol len o vlások.

„Ocíííí, mamíííí, to je krása!“ Deti sa s rozžiarenými očami pustili do rozbaľovania

darčekov.

Marienka dostala tašku do školy, peračník a krásne korčule. To preto, aby mohla robiť

piruety na rybníku, rovnaké, aké videla na ľadovej revue. Jožkovi Ježiško doniesol

nádhernú hokejku a auto na vysielačku... „To je nádhera,“ vykrikoval

a hneď sa ho chystal vyskúšať.

Mamička sa spokojne túlila k oteckovi, z ktorého vyžaroval pokoj

a pohoda.

To už si Snehuliak omotal okolo krku šál a kastról si na hlavu narazil

ako helmu. Pred neho si na sane sadla slečna Snehuliaková,

odrazili sa a už svišťali z kopca.

„Ty si ale šikovný, všetko tak dobre vieš,“ hrkútala Snehuliačka.

„Už si na saniach niekedy jazdil?“

„Nie,“ odpovedal Snehuliak sústredene. Sane sa rútili

z kopca a naberali rýchlosť. Nabehli na prvý mostík, ktorý si postavili

piataci, aby mohli trénovať skoky na lyžiach. Snehuliaci nadskočili

a keď dopadli na zem, sane podozrivo zapraskali. Ale vydržali.

Horšie bolo, že Snehuliakovi zmizla hlava v kastróle,

takže vôbec nevidel.

A tak sa rútili ako neriadená strela.

Slečna Snehuliaková sa už začala báť...

„Pomóóóóc! Nie tak rýchlo! Zastav, prosím.“

„Rád by som, ale neviem ako. A navyše nič nevidím.“

„Pozóóór!“ chcela pilota ježiškovských saní včas varovať,

ale neskoro.

8






       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist