načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Keby horel náš dom - Karol Herian

Keby horel náš dom

Elektronická kniha: Keby horel náš dom
Autor:

Nikto dlho netuší pravý dôvod jeho príchodu. Nájde sympatický Američan v stredných rokoch svoje stratené šťastie na Slovensku? Alebo ho získa mladý Filip v tajnom spolku? Román o ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  181
+
-
6
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4% 60%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Artis Omnis
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 230
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-893-4136-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Nikto dlho netuší pravý dôvod jeho príchodu. Nájde sympatický Američan v stredných rokoch svoje stratené šťastie na Slovensku? Alebo ho získa mladý Filip v tajnom spolku? Román o mužoch a ženách, rodičoch a deťoch, rituáloch a bohoch, o cestách, sexe, bolesti i šťastí. Vnútorné drámy, túžba po naplnení, rozchody a návraty sa prepletajú s veľkými príbehmi literatúry a filozofie o hľadaní múdrosti. Objavia hrdinovia na svojej púti nejasný, no vytúžený cieľ? Keby horel náš dom je v poradí druhým románom K. Heriana, ktorý neskrýva isté paralely s tvorbou H. Hesseho – guru mnohých stratených duší na ceste za poznaním.

Zařazeno v kategoriích
Karol Herian - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

K a r o l H e r i a n

Keby

horel

náš dom

ARTIS OMNIS


Vydavateľstvo Artis Omnis, s.r.o.

Kysucká cesta 9, 010 01 Žilina

www.artisomnis.sk

10.eublikácia, 1. e-book vydanie

Redakčná a jazyková úprava:

Andrea Harmanová, Ivana Horecká

Cover © Iveta Chovanová, 2013

Typography: Artis Omnis, 2013

ISBN 978-80-89341-66-5

© Karol Herian, 2013

©


1.

Keď vystúpila z vlaku, ovial ju svieži vzduch s vôňou lopúchov,

ktorým sa darí na brehoch severných riek. Okolo Rajčianky vždy

pofukovalo a v tento sparný deň to bolo príjemné privítanie pre

niekoľkých cestujúcich, ktorí malátne vystupovali z rozpálených

vozňov lokálky.

Kúpeľné mestečko vzdialené pätnásť kilometrov od Žilinypoznala od detstva. Teraz, dva roky po prevrate, si Rajecké Teplice,rovnako ako provinčný hotel, pod nevľúdnou šedivosťou uchovávali aj

nenápadnú krásu. Ako tu boli po desaťročia hlavnými témamichoroby kúpeľných hostí, ako si všetci zvykli na krívajúcu ľudskú chôdzu

a dýchavičnosť, ani Nežná revolúcia nepriniesla do mesta okamžitú

zmenu. Personál, pomalá chôdza, nemožné služby, nedeľnádychovka i nuda v meste si po zmene režimu nenápadne obhájili pôvodné

pozície a napriek mnohým zmenám v celej krajine Rajecké Teplice

na začiatku deväťdesiatych rokov žili nezmeneným rytmom: príďte

sa k nám liečiť.

Ema sem od jesene prichádzala každý týždeň. Väčšinou navíkend, ale cez prázdniny či skúškové obdobie ostávala na dlhšie.Poznala tu iba niekoľko ľudí z okolia Philovho domu a inak sanezalietla do žiadnych vzťahov a tém tohto mesta. Phil bol v inej situácii. Ako cudzinec, ktorý sa tu rozhodol žiť, vzbudzoval stály záujem a rýchlo, bez vlastnej vôle, sa stal veľkou figúrou na miestnej scéne.

Ľudia ho poznali, prihovárali sa mu v obchode, na chodníku

a často s ním diskutovali o ekonomike, národnej hrdosti, o výchove

detí a o všetkom, o čom usúdili, že by k tomu mohol niečo dôležité

povedať Američan, alebo skôr, čo by Američan mal konečne počuť.

Phil sa zblížil s viacerými domácimi a súčasne si ustrážil nezávislosť

od neviditeľného vnútra mesta, čo ako magnet držalo miestnych ľudí

v podivných návykoch a závislostiach. Jeho adresa v Rajeckých

Tepliciach, hoci veľmi útulná, bola iba jednou v rade mnohých, kde

I.

3


sa dalo s Philom stretnúť. Býval tu ľahkým spôsobom, ako bývajú

v našich sídlach cudzinci bez spoločnej histórie. Sused bol pre neho

sused a nie výstraha pripomínajúca minulé zlyhania či tragédie.

Ema na okamih zastala a z kožených sandálov si vytriaslanie

koľko ostrých kamienkov. Chvíľu ešte kráčala v tieni gaštanov a líp,

a keď vystúpila z aleje, otvoril sa pred ňou centrálny priestorkúpeľ

ného mestečka. Bol ožiarený popoludňajším slnkom a tichý ako

školský dvor cez prázdniny. Slnečné okuliare si posunula na oči

a ráznejšie vykročila do páliacej vyhne. Chcela rýchlo prejsťotvore

ným priestorom, aby sa čím skôr skryla v tieni Philovho domu.

Robila si chuť na ľadovú kávu. Sadne si do kresla na terase a Philovi

vyrozpráva najnovšie zážitky z fakulty, trápnosti z domova a potom

bude spovedať ona jeho. Spovedať Phila... pri tej predstave saza

chvela ako človek prekračujúci pravidlá. Otvárať Philovu dušu nie je

ľahké, vyžaduje to veľa zručností, správnu drzosť a neraz i fyzické

nasadenie. Ešte zďaleka neprenikla do tohto cudzinca tak hlboko,

ako by si želala, a preto každé stretnutie s ním, popri tom, že jejpri

nášalo úľavu, vnímala aj ako dráždivú príležitosť vkradnúť sa doňho.

Bol pre ňu milencom i zakázaným mestom súčasne. A potom večer

Phil urobí šalát, predstavila si, otvoria si dobré víno a na ďalší deň

prídu priatelia. Celý týždeň sa tešila na nadchádzajúce dni voľna.

Stretla ho však skôr. Phil! Áno, musí to byť on!

V diaľke pred ňou na trávniku veľkého kúpeľného parku postávali

a zavše pobehovali dve postavy. Je blázon do bejzbalu. Takisto ako je

blázon do New Yorku, ruskej literatúry, mexickej kuchyne alebo

svetových náboženstiev. Poznala jeho danosti, no najviac zovšetké

ho ju udivoval jeho talent na jazyky. Ovládal niekoľko rečí a poslo

vensky hovoril takmer bezchybne. A potom bejzbal, ten skvelecha

rakterizoval ďalšiu kapitolu z Philovho života. Bejzbalová rukavica

pohodená na kuchynskom stole, pálka opretá v kúpeľni, loptičky

medzi šálkami: bejzbal ako kultúrny znak pre Emu vyjadrovalle

žérnosť a nadradenosť tohto Yankeeho. Sú takí všetci, alebo len tento

tu?

Z diaľky mu zamávala. Keď si ju všimol aj on, odzdravil apokra

čoval v hre. Hádzal si loptičku s Romanom.

„Phil!“ privítala ho bozkom.

Zložil si z ruky veľkú bejzbalovú rukavicu a radostne ju objal.

Hneď ako ju pustil, obrátila sa na neho: „Naozaj musíte skákať po

trávniku?“

Roman sa tiež zvítal s Emou, vrátil Philovi rukavicu aj s loptičkou

a rozlúčil sa: „Prídem na budúcu stredu.“

„Fajn,“ povedal Phil a začal ukladať do vaku bejzbalové pomôcky.

4


Ema bez slova kývla hlavou na vysmiateho Romana a nepohnuto

sledovala Phila: balil to americké náradie opatrne ako rodinnýkle

not. A potom, ktovie akým spôsobom, všetky tie predmety sa rozlezú

po byte ako gýčové upomienky.

„Veľmi talentovaný chlapec,“ poznamenal Phil na margoodchá

dzajúceho spoluhráča.

„Len aby si ho príliš neovplyvnil.“

Phil si hodil vak na plece. „Bejzbal je kultúra aj šport odrazu, čo

by som tým mohol pokaziť?“

Ema si rukou prešla po vlasoch, a keď sa pohli, zavesila sa Philovi

na rameno. Myslela opäť na ľadovú kávu a na to, že ako prvé musí

Philovi porozprávať o návšteve u rodičov. Zle s nimi vychádza, vždy

ju tie návštevy vyčerpajú a rovnaké to bolo i dnes.

Silnejšie stisla Philovi ruku a bez toho, aby sa k nemu otočila,

všimla si jeho tvár. Chcela čím skôr zabudnúť na návštevu doma

a paradoxne, odvtedy, ako sa s Philom stretla, trpké dojmy zdopo

ludnia sa začali množiť. A videla, že Phil si v predstavách ešte stále

hádže bejzbalovú loptičku s Romanom.

Náhle sa k nemu otočila: „Nemôžete sa hrať niekde inde, drahý

Phil?“

„Čo myslíš?“ opýtal sa, akoby slovo hra nepoznal.

„Čo myslím?“ pozrela sa mu do tváre. „Predsa totoposkakova

nie po parku.“

„Hostia si už na mňa zvykli,“ povedal vecne.

„To je čo za odpoveď?“ štuchla ho do rebier. „Toto nie je vilidž,

šliapeš po trávniku. Všimol si si, toto je udržiavaný trávnik...pro

menádny park...“ pomaly kráčajúc, hľadala slová, ktorými byvyja

drila niečo celkom samo-zrejmé. Keď sa však obrátila k Philovi, ktorý

sa tváril, akoby jej slovám vôbec nerozumel, uvedomila si, že sa blíži

spor o ďalšiu samozrejmosť. Toto sa jej stáva od samého začiatku

spolužitia s ním: kde je Phil, všetko môže byť aj celkom iné!Fasci

novala ju táto nesamozrejmosť daného, ktorú Phil svojím správaním

roztváral a súčasne ju jeho provokujúce prečo? dráždilo.

Aj teraz potrebovala obhájiť jednu samozrejmosť, ku ktorej sa

správal povýšenecky: „Drahý, toto je park pre ľudí, aby sa tu liečili...“

Kráčal vzpriamene, akoby vystupoval na stupeň víťazov.

„Pozri sa, celkom ste ho udupali. Toto nie je ihrisko.“

Phil sa díval pred seba a videla, že ju neberie vážne.

„Toto je park, nevšimol si si, Mr. Povýšený?“

Povýšenectvo. Mal ho zasadené v povahe a potom mnohokrát

umocnené americkou kultúrou, porozumela už skôr. No ešte viac

než ono samé ju provokovalo, keď mnohí známi, študenti alebosu

sedia považovali tento charakterový nedostatok za šarm. Na tútozá

5


menu bola citlivá a aj teraz jej napadali príklady naivnýchnepocho

pení. Po páde komunistov sú Američania takí šarmantní! Zlosť so

žiadosťou sa jej v duši zmiešali ako výbušná zmes a tá vystrelila do

ruky spájajúcej ich dve telá. Prstami prudko zadrapla Philovi do

kože.

„Čo robíš?“ prudko sa k nej otočil.

Najprv pocítila zahanbenie, že sa neovláda, ale skoro nato prišiel

pocit uspokojenia: slovami by sa takto brániť nevedela, ale telom

áno, telesne s ním dokáže komunikovať oveľa rovnocennejšie. Ba

niekedy i víťazne!

„Je to zvláštne, Ema,“ náhle ju prekvapil nečakaným tónom, no

hneď pochopila zradu. „Títo ľudia sa skoro vôbec nehýbu. Sedia na

lavičkách a iba sa pozerajú.“

„Phil!“ pozrela na neho sklamane. „What ́s up?“

„Na všetkých lavičkách, všimni si to, iba sedia celé hodiny apo

zerajú sa.“

„A to sa v úžasnej Amerike stať nemôže!“ rýchlo dodala. Súčasne

s tým, ako tá veta doznela, uvedomila si jej dôsledky. Phil známym

spôsobom stíchol. Keď si občas dovolila byť ironická voči niečomu

americkému, nadlho prestal komunikovať.

Tú poznámku o Američanoch, čo nevedia ticho sedieť na lavičke,

nemyslela zle, nijako ňou nechcela Phila nazlostiť, skôr ho ibapod

pichnúť. Bolo to v jej povahe a Phil jej často dával príležitosť pre malé

bodance. Iritovalo ju jeho bezohľadné správanie – veď i teraz skáče

po upravenej tráve v parku, zatiaľ čo domáci ľudia si nedovoliavykro

čiť z chodníka, prejsť po trávniku a dokonca sa ponad neho ani len

hlasno porozprávať. Zato Phil s ľahkosťou a rád vybočoval zchod

níčkov. Často a provokatívne šliapal nielen po trávnikoch, ale i po

iných verejných priestoroch pre verejnosť zamknutých.Uvedomo

vala si presne, ako si tie slovenské trávniky a verejné priestory ľudia

zatarasujú sami svojimi konvenciami a strachom, na druhej strane si

však nebola istá, či Philovo rozbíjanie bariér na Slovensku nie je viac

pyšné než múdre. I preto mu priamo či nepriamo adresovalaodsú

denie: namyslený Američan!

A predsa ju práve to, prečo videla Phila ako vyzývavého aslobod

ného človeka, priťahovalo najviac. Obdivovala ľahkosť, s akoudoká

zal na základnej škole hovoriť so žiakmi o ľudskom tele, vzťahoch

a sexe. Ako netradične sa pozeral na slovenskú literatúru, akoroz

kladal zažité predstavy o úlohe žien vo vzťahoch, čo si myslel o móde,

ale potom aj o vlastenectve, o peniazoch a podobne. Páčila sa jej táto

misia v stuhnutom prostredí zakomplexovanej stredoeurópskejkra

jinky, z ktorej sama pochádzala, zobúdzanie na zaspatej univerzite

v Bratislave, na stredných školách a potom všade a denne, kde Phil

6


stretával ľudí. S vášňou a uspokojením sa zúčastňovala spolu s ním

na tej jazde už takmer dva roky, a predsa na druhej strane pociťovala

potrebu brániť či akosi obhajovať tú slovenskú pomalosť, možno

lyrickosť... Čo to vlastne je?

A to sa v úžasnej Amerike stať nemôže..., počula vlastné slová.

Nie, nebola to chyba, premietala si situáciu, ale Phil sa k nej otočil,

akoby tú poznámku ani nepočul a zmenil smer chôdze. „Poďme si

sadnúť do Grandu,“ navrhol.

Ema sa usmiala a pozrela sa Philovi do očí, akoby bol záchrancom,

ktorý ju vytiahol z plytkej vody. Trochu spomalila a prstom ruky mu

utrela dve kvapky potu na čele. „Nie že si tým športovaním ublížiš,

milý!“ Nahla sa naznačujúc bozk, ale nedotkla sa jeho tváre. Miesto

toho ho ráznejšie chytila za rameno a vykročili smerom k hotelu.

Vybrali si miesto v rohu záhradnej reštaurácie, nad ktorým sa

rozkladala hustá koruna stromu. Ema si objednala kávu a obaja

veľký miešaný nápoj, ktorý sa možno chcel podobať na americké

longdrinky. Všimla si, že Phil v duchu posudzuje jej šaty. Našla ich

doma, po mame. Skôr než o nich však potrebovala hovoriť orodi

čoch. Vždy, keď sa stretne s Philom, vypadávajú z nej zážitky z domu,

ako keď na jeseň strom zhadzuje listy. Ani nepostrehla, kedy im

dievča donieslo objednané pitie, a podopierajúc si hlavu na mostíku

z prepletených prstov rozprávala o otcovi. Zmeškal vlak dobudúc

nosti a ustrnul v póze spravodlivého v nespravodlivom svete. Vedela,

že Phil nezdieľa jej prísnosť voči rodičom, ale zdôvodňovala si to tým,

že ich poznal iba veľmi povrchne.

Videla, ako Phil pochybovačne krúti hlavou, no rozhodla sa, že

dnes mu nedá príležitosť obhajovať jej rodinné prostredie. Čo len

môže vedieť o rodine? Túto výčitku vzniesla zakaždým, keď jejdoho

váral kvôli vzťahu s rodičmi.

„Rodina je mýtus, Phil. Tomuto nerozumiem, žiješ exemplárne

nerodinným spôsobom a rozvíjaš veľké rozprávanie o rodine.“

Neodpovedal jej. Namiesto toho jej hovoril o rodine ako kultúrny

antropológ: rodina je priestor, kde končí tyrania objektivity atotalit

ného poriadku, naopak, v rodine je zárodok solidárnej spoločnosti.

„Nie, Phil, rodina je psycho, skrývané násilie,“ zaprotestovala

Ema a na stôl položila slnečné okuliare. Chvíľu hľadela Philovi do očí

a potom sa pozrela dookola po priestore záhradnej reštaurácie.

„Poviem ti jeden príbeh, Phil. Mala som štrnásť rokov a bol u nás

na návšteve jeden chlapík z Ukrajiny. Oleg. Chodil raz do roka na

Slovensko, spolupracoval tu s nejakými vedcami. Vždy bol bez

peňazí, musel prespávať u rôznych kolegov, a tak ho aj otec občas

dotiahol k nám domov. Všetci ho obdivovali, aký je vedec, ovládal

7


alternatívnu medicínu, mal plno patentov, šírili sa o ňom legendy.

Mne však bol od prvého stretnutia podozrivý, takýchto úchylovod

halím hneď. A potom, v jeden večer sa predviedol.“

„Oleg hovoril osvo

jej rodine, bol na ňu hrdý a vtedy spomenul, že jeho žena je veľmi

dobrá, že ho miluje, ale že občas býva hysterická. A pochválil sa, že

vie, ako jej stavy riešiť. Pozná taký bod na jej tele, ktorý keď stisne,že

nu opustí zúrivosť a razom sa upokojí. A ona mu je za to vďačná.Do

bré, však?“ Ema zo trikrát poklopkala okuliarmi po stole. „Pamätám

sa, ako na neho v úžase hľadel môj foter a mne to prišlo obskúrne.

Potom Oleg povedal, že podobný bod objavil aj na tele dcéry, stačí ho

stlačiť a funguje rovnako dobre. To bol des, poviem ti.“

Ema pustila okuliare a lyžičkou si pomiešala kávu. „Mamamlča

la, otec sa usmieval, dodal nejaké žarty a povzbudený Oleg shrdos

ťou hovoril o rodinnej harmónii. Ruština mi nikdy nešla, ale slovo

poceluj si zapamätám navždy. Vieš, čo znamená? Neveril by si. Oleg

povie svojej žene poceluj a ona ho pobozká. A ak sa jej nechce, čo sa

jej, pochopiteľne, stáva, uhádneš, čo urobí Oleg?“ Ema prestala

miešať kávu a pozrela sa na Phila.

„Pozná bod...“ odpovedal.

„Presne tak.“ Ema zdvihla šálku s kávou, stále hľadiac na Phila.

Ten po pár sekundách mierne pokýval hlavou: „Ema, to je jeden

nešťastný príklad.“

„Nie, Phil,“ povedala presvedčivo a šálku bez toho, aby si z nej

odpila, položila späť na stôl. „Toto je príklad charakterizujúci skoro

všetok rodinný život. Vravím, mala som štrnásť, ale ja som cítila

poníženie, už vtedy ma to urážalo, bola som ponížená za tie dve

ukrajinské ženy. Mama mlčala, nosila chlebíky, obsluhovala, Oleg

tému živo rozvíjal a môj apuš sa spokojne usmieval a dokonca

Olegovi pritakával. A to bolo to najväčšie sklamanie. Myslela som si,

že mu aspoň niečo povie, ale on sa len slizko usmieval. Kebyže otec

Olega chytil pod krk a vyrazil ho z dverí... tak som si predstavovala

otca. A zatiaľ on, nechcem to ani domýšľať, ale ja som sa vnasledu

júce dni skutočne bála, že ma objíme, že sa ma len tak dotkne, tak

skúmavo... rozumieš mi.“

„A nedotkol sa ťa, Ema.“

Poznala Philov karhavý tón a náhle si uvedomila, že je veľmisla

bá; akoby z nej vytiekol dnešný prídel energie. Mrzelo ju, že jej Phil

nerozumie. Ale dnes sa od počiatku správal tak, akoby jej nechcel

rozumieť. Čo sa s tebou deje, človeče? Ako veľmi sa tešila na spoločný

čas s ním a ten sa začína takto mrzuto. Opatrne zdvihla plnú šálku

a prvýkrát si odpila z kávy.

Ema zamierila

pohľadom do Philových očí, po krátkom sústredení vydýchla, doká

vy si vliala smotanu a pokračovala v rozprávaní:

8


Phil si trochu nedôverčivým spôsobom premiešaval farebnéin

grediencie v pohári. Sledovala ho a po chvíli mu poklopkalakonček

mi prstov po chrbte ruky.

„A ty?“ opýtala sa ho. „Stále si robil na tej správe?“

Phil prestal miešať nápoj. „Zistil som, že na Slovensku sú dediny,

kde ľudia stále jedia psov a dokonca ich konzumujú obradnýmspô

sobom.“

V intonácii, akou povedal tú vetu, objavila náznak arogancie

a bojovne zareagovala: „Správaš sa ako naši profesori. Tiežnará

bajú iba s takými informáciami, ktoré pasujú do ich obrazu. Naozaj

si nenašiel nič iné?“ Ema brnkla nechtom do Philovho pohára.

„Nebuď taký!“ On sa však na ňu ani nepozrel, a tak pokračovala:

„Nerozumiem, že ťa niekto platí za to, že sa špáraš v takýchtokle

betách.“

Vzápätí, ako dopovedala, uvedomila si, že nedokáže držať emócie

pod kontrolou. Odrazu pocítila dôsledky ich pretlaku v oblastibru

cha, trochu viac sa naklonila dopredu a obe ruky si priložila napu

pok. Zhlboka sa nadýchla a do vedomia sa jej vtlačila otázka, ktorá sa

objavovala často v podobných situáciách. Ako môže žiť Phil bez

emócií? Iste, býva mu niekedy ťažko, ale nikdy ho nevidelavybuch

núť alebo zakričať, nikdy sa nechytil za brucho... V situáciách, keď je

v nepohode, on iba hrozivo stíchne. To je všetko a pre Emu tento

spôsob správania sa ostával nepochopiteľný a iritoval ju.

Pozrela sa Philovi do tváre. Hľadel kamsi do zeme na koncizá

hrady a potom sa zhlboka nadýchla. Vždy ma tak vynervujú,spome

nula si na rodičov a povedala si, že to nesmie viac prenášať na Phila.

No vzápätí sa v nej čosi vzoprelo a energicky sa rozhovorila.

„Odkedy som na škole, mám pochybnosť o akademikoch a ich

správach. Všetci tí mudrlanti na škole vynakladajú obrovské úsilie

na to, aby došli k záverom, ktoré sú inak zjavné každémunormál

nemu človeku.“ Muž oproti nej však akoby nepočúval a stálene

hybne hľadel do zeme. Čo sa to deje? Hej, počúvaj ma! zakričala

vnútorným hlasom a potom už tým hlasným vŕšila obvinenia na

adresu svojich učiteľov. „...profesúry, docentúry... to je iba taká

chlapčenská hra, a skutočná autorita nikde! A vieš, čo je najhoršie?

Že tej hre na škole decká veria, teda aspoň väčšina stále áno, to

všetkých akademikov iba utvrdzuje v ich dôležitosti!“

Keď stíchla, vzpriamila sa a v okamihu zbadala Philovoznechu

tenie.

„Prosím ťa, Ema, nebuď ako ostatní.“

Panebože, ako neznášala takéto situácie! Ich rozhovor ustrnul

skôr, ako sa vôbec začal, a ju to deprimovalo.

„Máš na viac, Ema, keď prestaneš dookola posudzovať.“

9


Poznala Philovu náročnosť, ale sama si pred ním nemohladovo

liť podobne prísne hodnotiť iných ľudí.

„Dobre, Phil, ok, zmeň už fejs, prosím, nebuď taký vážny,“

zmierňovala situáciu. Stávalo sa častejšie, že ju Phil takýmtospô

sobom zahriakol a neniesla to vždy ľahko. Vysvetľovala si to jeho

vekom a potom i povahou – jeho tútorskou povahou. Áno, to je ono –

tútorská povaha, dokázala ju v tejto chvíli prvýkrát pomenovať.

Ema si konečne odpila z pohára, v ktorom všetok ľad bol už

dávno rozpustený.

„Spomínaš si, ako som ti vravela o tej vernisáži?“ pozrela saPhi

lovi do očí rovnocenne. „Vystavovali tam asi dvadsiati šperkári zce

lého Slovenska. Pekné kúsky, a mal by si to vidieť, aby si neumrel ako

výtvarnícky ignorant,“ dodala rozmarne, pričom zvlášť zdôraznila

slovíčko neumrel.

Bol od nej starší o dvadsať rokov a v nejednej poznámke si zvykla

narážať na jeho vek, šedivé vlasy, vrásky na tele, ale i na jeho divné

spôsoby muža stredného veku. Prvýkrát s tým začala pred rokom,

keď oslavovali jeho štyridsiatku. Bola to veľká párty v Bunkri, kde si

uvedomila zradnosť časomiery, ktorou ciachujeme svojich blízkych:

kdeže, jej posmech z Philovho veku nebol zlomyseľný, ale obdivný!

Žila s príťažlivým mužom, ktorého jej závideli mnohé spolužiačky.

Phil bol kamarátsky človek a neustále k sebe priťahoval mladých

ľudí. Zaujal ich svojimi nekonvenčnými spôsobmi; napokon, keď sa

objavil v deväťdesiatom roku na fakulte, bol pre mnohých mladých

ľudí najpôsobivejším príkladom sebavedomej a slobodymilovnej

časti Ameriky. Ale že ho mali radi stále, že milovali jeho semináre,

jeho odvážne diskusie na stále zatuchnutej akademickej pôde a radi

ho vyhľadávali v súkromí, nebolo dané iba jeho pasom, alesku

točným šarmom osobnosti. I na tej narodeninovej párty v Bunkri

Ema videla, že Phil bol duchom oveľa mladší ako väčšina jejvrs

tovníkov. A predsa narážky na jeho vek mali isté oprávnenie. Mal

mladícke spôsoby, liberálne názory, ktorými vyrážal dych idvadsať

ročným študentom, no predsa sa od nich líšil svojou náročnosťou.

Možno to bolo dané jeho americkým pôvodom či osobnostným

založením, to Ema nemohla presne rozoznať, no bol ažaristokra

ticky náročný na vzdelanie, dobré jedlo, víno, šaty, celkovo naspô

soby. Chodieval trochu ležérne, no vždy elegantne oblečený,použí

val kvalitnú kozmetiku, nosil značkové topánky. Nikto ho nevidel ísť

s ruksakom, s igelitkou v ruke, nikdy sa neopil, nezosmiešnil,nespo

til sa pri behu na vlak. Presne sem mierili uštipačné poznámky Emy

– si starý... Za jeho náročnou dôstojnosťou však bolo cítiť energiu

chlapca, pre ktorú tak dobre rezonoval s mladými ľuďmi. Maldokto

rát z dobrej univerzity, čítal náročnú literatúru, písal dorešpek

10


tovaných časopisov. Na Slovensku prednášal, chodil na besedy po

rôznych školách, viedol kurzy angličtiny a písal štúdiu prenewyor

skú nadáciu. Vďaka jeho dobrému vkusu ho študenti a priateliapo

zývali na kultúru, no ďaleko najlepší výkon podával ako znalec aob

divovateľ ženskej krásy. Hoci bol vyhľadávaným spoločníkom pre

mnoho dievčat a žien, milencom bol iba pre jedinú. A ak si mohla

Ema v niektorých prípadoch dovoliť uštipačné poznámky na Philov

vek, narážky na jeho spôsoby či správanie sa muža stredného veku,

tie sa nikdy netýkali jeho umenia telesnej lásky.

„Čo si mi chcela povedať o tej vernisáži?“ pokojne prehliadol

poznámku o svojom veku.

„Vystavoval tam aj kamarát a vieš, čo vymyslel?“ Ema sazamys

lela a slamkou podvedome brnkala do Philovej ruky. „Požiadal mňa

a ešte ďalších týpkov o malú službu, vraj aby sme sa čo najviac motali

pred jeho expozíciou. Zaujímavé, však? A ono to fungovalo,sku

točne. Čím viac ľudí sa zbehlo na jednom mieste, tým viac topriťaho

valo ďalších a ďalších návštevníkov. Mal úspech.“

„To ste naozaj urobili?“ Phil hľadel na slamku, ako poskakovala

po chrbte jeho ruky.

„Je to zaujímavé. Len tým, že sme sa schádzali a rozchádzali pred

Ivanovými panelmi, pritiahli sme mu najviac ľudí.“

„Zaiste predovšetkým ženy,“ povedal Phil a hneď nato sa slamka

v Eminej ruke premenila na bodnú zbraň. „Je v tom stále ten istý aje

diný záujem o Casanovu,“ zdvihol pohľad od stola, pričom rukou

nepohol a neprerušil tak bodavé spojenie s Emou. Tá na chvíľupovo

lila tlak v slamke, aby sa pozrela na červený krúžok, čo vytlačila do

kože, a na novom mieste sa opäť zaryla do Philovej ruky. Nehýbal

ňou a pokračoval: „Samičky vždy dávajú prednosť samcom, okto

rých prejavujú záujem aj iné samičky.“

Pozrela sa mu prísne do očí, ale tým, že ho nechala pokračovať,

akoby uznala jeho vysvetlenie.

„Samec, o ktorého prejavujú záujem iné samice, už prešielvýbe

rom, a teda je potenciálne vhodnejší na reprodukciu. Keď už dokázal

svoju úspešnosť, je stále viac žiadaný,“ dopovedal a zobral Eme z rúk

slamku. „Dáš si ešte niečo?“ opýtal sa a slamku vrátil do pohára.

Ema prikývla a odbehla si do reštaurácie.

Phil objednal dva džúsy a prvýkrát od príchodu do záhradnejreš

taurácie si pozornejšie prezrel hostí.

Mal rád toto mestečko, zvykol si na jeho obyvateľov, atmosféru,

no v Rajeckých Tepliciach nežil kvôli klíme, príjemným kopcom či

termálnej vode. Keď ho život v Bratislave trochu unavil, presťahoval

sa kvôli Eme. Tá, hoci ďalej študovala v Bratislave, voľný čas trávila

s ním v Žiline a predovšetkým tu, v Tepliciach.

11


„Rozmýšľala som, že život v kúpeľnom meste ti musí vyhovovať,“

povedala Ema veselo, keď sa vrátila k stolu.

„To ti napadlo na toalete?“

„Vieš, že áno? Počúvala som ženy. Iba v kúpeľnom meste jemož

né, aby sa ľudia na záchode o svojich fyziologických procesoch aj

dobre porozprávali. Rozumieš? Tu sa všetko telesné reflektuje. Tu

nestačí len fyziologicky prežívať, tu je nutné o tom všetkompre

mýšľať a zoširoka diskutovať a to sa ti páči, či nie?“ pozrela sa na

neho cez privreté viečka. „Myslím, že je to dobré miesto pre teba.“

„Vážne?“

„Intelektuáli a pacienti sú si v kúpeľoch takí podobní...“

„A aké choroby sa tu liečia?“ Phil nereagoval na Eminopodpich

nutie.

Jazykom si prebehla po napnutej hornej pere. „To si za rok ešte

nezistil? Náhodou nie sexuálne poruchy, iba kosti a hlučnédýcha

nie... napokon, i to je dosť sexi.“

„Nebuď nevkusná, Ema!“ napomenul ju spôsobom, ktorý ju

vzrušoval.

„Mimochodom, objednal si?“ Len čo to vyslovila, prišiel čašník

a položil na stôl dva vysoké poháre.

Vtedy v rovnakom okamihu obaja zdvihli pohľady, pozreli na

seba a Ema sa nahlas zasmiala. Usmial sa aj Phil.

Už je dobre, vedela Ema. Už sa usadili na vratkom plavidle.

2.

„Nie si v pohode,“ povedala ticho a ešte bližšie sa posunula kPhi

lovi. Sedeli vedľa seba na širokej posteli, nohy vystreté a chrbtami sa

opierali o hrubú deku zavesenú na stene. Pohľady im smerovali do

priestoru obývacej miestnosti. Jej farba sa menila podľa pohybu

slnka po orbite, tiene vecí sa šplhali po okrovej stene a horúčavu

v izbe riedil chladnejší vzduch zvonku. Pritekal cez otvorený balkón

a spolu s ním do izby vpadali občasné zvuky z niekoľkých priľahlých

ulíc. Zvečerilo sa.

„Nerob si starosti, Ema.“ odpovedal jej ticho.

Obrátila sa k nemu a rukou mu prešla po strnisku na tvári.

„Všetko je v poriadku, iba myslím na Paula. Dnes mi má volať, či

dostal povolenie.“

Ema o tejto záležitosti vedela málo, no videla, že Philovi na nej

veľmi záleží. Tušila, že Phil pomáha svojmu známemu z Michiganu

založiť v Košiciach pobočku nejakého inštitútu, ale viac sanedoz

vedela.

12


„Keď to vyjde, poviem ti,“ dodal.

Rukou mu naznačila, že môže naliať víno. Jasné, že ju tozaují

malo, chcela vedieť viac, ale teraz už nenaliehala. Mala chuť na víno a

potom iba byť s ním, nič neriešiť, iba byť spolu – jednoducho, ako je

obloha nad zemou. To stačí.

Vo Philovi už niekoľko týždňov rástlo niečo nové, cítila to z neho

aj teraz. Nepokoj a nový nápad. Nebola v tom iná žena, to by cítila

inak, je to niečo chlapské či možno chlapčenské, nejaký novýpro

jekt. Phil, to je projekt, tak ho poznala. Dnes je s ňou, zajtra s ňou

a s priateľmi, potom ešte poldeň spolu, ale to už bude spoločnosťou

zasýtený, už sa bude odťahovať. Potrebuje prácu, svoj projekt, sedieť

sám za stolom. Uprene hľadela na ten kus nábytku naproti, ktorý jej

zakaždým odtiahne partnera i milenca. Písací stôl.

Po chvíli však opustila myšlienky, ktorými ho hodnotila. Philro

bil na polici, ktorá stála vedľa postele, priestor pre fľašu a dva poháre.

Tam, na konci radu s knihami, je miesto pre ich večerné vína. A teraz,

keď zdvihol poháre a otáčal sa s nimi k Eme, rukou nechtiac zavadil

o ľahkú, voľne položenú knižku. Zošmykla sa na posteľ a Ema skôr,

než si vzala do ruky pohár, načiahla sa po nej: Rozhovor osvietenej

duše s neosvietenou.

„Čo to máš? Toto som u teba ešte nevidela.“

„Jakub Böhme,“ povedal akoby mimochodom a odpil si zčerve

ného vína.

„Čítal si to?“

Phil sa na ňu skúmavo pozrel, otázku počul, ale neodpovedal.

Jasné, mlčí, pomyslela si. „Ale i tak počúvaj,“ začala pomalyčí

tať. „Duša učinila, ako jej diabol radil, a predsa nespoznala, že to bol

diabol; nazdávala sa, že to bol jej dôvtip a rozum.“ Keď nechala

doznieť vlastné slová, obrátila sa opäť k Philovi, tentoraz nadšene:

„Uf, to je presné!“

„To ťa tak nadchlo?“ opýtal sa prekvapene. Dal si ešte hlt vína

a pohár vrátil na policu.

„Netušila som, že čítaš kresťanskú literatúru.“

Ema tiež odložila pohár s vínom, na polici zapálila dve sviece

a potom sa vystrela na posteli. Ležala vedľa sediaceho Phila azospo

du sa mu pozerala na ramená, do tváre a vlasov. Dva nepokojnépla

mienky po novom osvietili tmavnúcu izbu a Philova vážna,zaras

tená tvár jej pripomenula tvár Krista. Na okamih ju tá podobaohro

mila a krátko nato sa Phil k nej nahol. Dotkol sa jej vlasov, končekmi

prstov prešiel po hrane ucha a potom po tvári, krku a tam na vrchu jej

hrude pohyb ukončil a ruku nechal ležať. Nie celou váhou, ale predsa

tak, že cez ňu musela pocítiť celú jeho prítomnosť. Konečne! Až keď

človek číta knihu, naplní sa jej zmysel, rovnako porozumela jeho

13


dotyku: až keď Phil číta ju, až vtedy sa realizuje jej veľkosť: vtedy je

uspokojujúco plná a živá. Phil sa už obrátil k nej, neodvratne iba

k nej, a to vedomie v nej prebudilo viac než len zmyslovú radosť – ako

keď sa uistíme, že platí poriadok sveta.

Dotýkali sa, ako sa dotýkajú konáre stromov stojacich blízko seba.

Ema zabudla na knižku Jakuba Böhme, na tiene a Kristovu podobizeň,

bez prerušenia hľadela do Philovej tváre a vo vedomí sa jej strácalikon

krétne tvary. To je najkrajší zážitok, aký poznala: ich miesto vo vedomí

zaplnilo chvejivé ticho ako najintenzívnejší zdroj dôvery v život.

To najdôležitejšie akoby sa rodilo v zabudnutí.

Keď sa vrátili tvary na miesta ich tiel, na stenu tiene, do úst dych,

na dlaň dotyk, svet bol opäť časový, myseľ plná myšlienok a predstáv,

telo hladné. Uvedomila si, ako sa Philova dlaň na hrudi mierne –

navonok neviditeľne – vzdúva v rytme jej dychu.

Usmiala sa. Už som tu, akoby chcela povedať.

Ich milostné stretnutia mali veľa etáp a nie jeden cieľ. Nezáleží

v prvom rade, či sú spojení svojimi telami alebo náladou, či tomuž

ské a ženské sa dáva v emócii alebo v rozvážnej reči, ako a čím sa

približuje rozkoš, čím sa zadržiava, dôležitý je erotický rám takéhoto

stretnutia. A keď sa Phil pred chvíľou nahol nad Emu a položil jej

dlaň na hruď, hore nad prsia, ich erotický rám sa otvoril. Od tejto

chvíle už čokoľvek prežívali, bolo ich milostným stretnutím. A často

ho Ema a Phil napĺňali rozhovormi. Obaja boli vášniví: sexuálni

a verbálni. Ich rozkoš pochádzala zo slov i pohlavia.

Prepojili sa im paže, pery a vlasy a ešte nie obnažené telá.

Erotika ako kultúra zmyselnosti vzniká v mysli, v predstavách

rastie i upadá. A aj keď orgiastické vytrženie prichádza po splynutí

tiel, ľudská animalita je prekonaná práve onou kultúrou pohlavnej

lásky: skrze rozprávanie o sexualite začínajú dejiny človeka.

Phil a Ema, obaja obťažkaní slovami, nadaní umenímrozprá

vania a pudení k neustálemu premýšľaniu tie dejiny radi udržiavali

v posteli.

„Nevedia učiť,“ povedala Ema minútku po tom, ako obaja ustali

v pohyboch uspokojujúcich ich prvú túžbu.

„Nevedia učiť?“ opýtal sa Phil ticho, a predsa mu v hlase

spoznala chytrácky tón.

„Nikto to nevie,“ nehovorila kriticky, bola skôr zamyslená.

Phil sa už obrátil k nej a bude to tak po celú noc, možno po celý

ďalší deň a nebála sa, že by mohla stratiť jeho záujem. Keď sa spolu

ocitnú v bezpečí ich erotického rámu, už sa nezadrhne jedno ego

o druhé, už môžu konať čokoľvek, budú v jedinom milostnom

a uspokojujúcom spojení. Ona môže hovoriť o škole, učiteľoch alebo

14


o americkej kultúre, môže im padnúť na hlavu z police desať kníh, on

môže odbiehať ku sporáku, vždy budú ladiť. Je to súlad, občas i veľmi

pulzujúci, ale nie boj. Nad takéto chvíle nič krajšie v životenepoz

nala.

„Na škole vlastne nevedia, čo s nami.“

Phil sa obrátil na bok, aby lepšie videl na Emu. „Nie je tojedno

duché,“ povedal.

„Nemali sme lepšieho učiteľa, ako si bol ty. Všetci ťa mali radi.“

Phil sa usmial. „Mám taký dar, ktorý som zdedil.“

Ty si dedil? Od koho? napadli jej otázky. Nevedela nič o tých,

z ktorých prišiel Phil na svet. „Od otca?“

Pozrel na ňu, akoby sa do nej chystal zahryznúť. „Od Sokrata,

Komenského a Herbarta!“

„Aký vznešený pôvod!“ povedala štylizovane a štuchla ho.Vede

la, že o rodičoch jej nepovie. Za dva roky z neho nevypáčila jedinú

vetu o rodine.

„A nejaké ženy v rodokmeni nemáš?“

„Myslíš pedagogičky?“ Odtiahol jej ruku, ktorou ho štuchla do

brucha a ktorá bola stále pripravená na ďalší bodanec.„Samozrej

me, že mám! Berta Petersennová, Minna Specht, Gertruda Bondy,

mám pokračovať?“

„Nejaká Hallová sa tam nenájde?“

„Nájde, Emuška, ale tá sa spreneverila výchovnej myšlienke.“

„Aha, tak to som zmúdrela!“ Ema opäť vystrela k Philovi ruku,

aby aj neverbálne do neho štuchla. Chytil jej ju a hrozivo privrel oči.

„No nič, nebudem ťa viac trápiť.“ Ruku si pritiahla k sebe amyš

lienkami sa vrátila na počiatok vlastného uvažovania. Po chvíli

povedala: „Vieš, je to tam úbohé. Keď stretnem Lapina, tak stretnem

vždy didaktika, keď Nového, tak štylistu, čo nevidí študenta, ibasvo

ju teóriu. Keď hovorí Jamez, nehovorí človek, ale odborník nadevät

náste storočie a Píťová učí iba to, čo si stihne prečítať večer pred

prednáškou.“

Phil sa nahol po pohár.

„A keď si prišiel ty, bolo jedno, či si učil Joycea, Blakea, či preklad,

bol si tam vždy ako človek a predovšetkým si tam bol kvôli nám.“

Keď dopil víno, opäť si dolial a pohár nechal na polici. Ľahol si na

ten istý bok a ruku položil Eme na rameno. Ešte predtým jej prstami

prešiel po hrane bavlneného trička a opálenej pokožky.

„Pochopil som,“ povedal po chvíli, „že ak chcem dobre učiť,mu

sím klásť otázky, na ktoré neexistujú odpovede.“

„Čože,“ zasmiala sa. „Aké otázky?“

„Na ktoré neexistujú odpovede... iba cez ne sa môžeme staťvzde

laní.“

15


„Veľa piješ, Phil.“ Posadila sa a z police si zdvihla pohár.

Posadil sa aj on s tvárou naproti Eme a uprene sa jej pozrel do očí.

Ona však pred seba nadvihla pohár a tak sa medzi ich tváramiroz

hojdala hladina vína. Obaja videli, ako sa na nej odrážajú svetlá

dvoch sviec.

„Minule mi napadlo, Phil,“ prehovorila, „že mám iný sex s tebou

a rovnaký sex s Píťovou.“

„Čože?“ Chvíľu sa díval cez pohár Eme priamo do očí a potom

odrazu pochopil pointu jazykovej hry a začal sa smiať. Nie hneďna

hlas, postupne, najprv sa mu rozžiarila tvár, zdvihli kútikyzatvore

ných úst a potom ramená a nakoniec celá hruď sa mu natriasala od

vnútorného smiechu.

„Aj so Shakespearom mám iný sex, ale zato rovnaký s Magdou,“

pokračovala rozmarne Ema.

„Ty máš sex so Shakespearom...“ zabával sa Phil. „To je výborné,

áno, Američania a Briti majú sex stále, to iba tu na Slovensku je sex

chvíľková udalosť!“

Ema sa naposledy napila a pohár opatrne položila na policu

k Melvillovi.

Sedeli naproti sebe a vyzliekali sa.

„I dievčatá v škole učíš tak, že im kladieš otázky, na ktoré nie je

odpoveď?“

„Tým sa pozerám do očí.“

„Tak potom rozumiem, že ti učiteľovanie toľko chutí. Mnemilo

vanie chutí viac.“

Spojili sa nutne a slobodne odrazu, na veľa spôsobov. Začala sa noc.

Raz jej povedal, že iba pri nej zažil to, že každé milovanie je iné.

Iba s ňou sa nikdy neopakovalo! A dvadsaťročné dievča pochopilo,

že je to viac než telom spôsobené tvorivosťou ich ducha, onouero

tickou kultúrou. Phil vedel, že to Ema vedela, a to mnohokrátznáso

bovalo príťažlivosť, ktorá ho k nej viazala.

Spojili sa opäť, vstúpil k nej od západu a potom, keď z jej tela na

východe, z jej všetkých pohybov čítal prehlbujúcu sa slasť, vtedyza

čal vyzváňať telefón.

Vedia to obaja: v takýchto chvíľach sa nedvíha.

Phil však urobil pohyb, cez ktorý Ema zaraz pochopila, že chce

túto dohodu porušiť.

„Nie...“

„Emuška.“

„Nie...nie, nie, nie... Phil.“

„Je to dôležité, veľmi dôležité.“

„Nie,“ zaprosila.

16


„Musím.“

„Paul?“

„Áno...“ dvihol sa od nej a vstal z postele. „Emuška, počkaj ma.“

„Zavolá neskôr.“

„Toto je naozaj dôležitý hovor,“ hodil na seba deku z postele,za

pol stolnú lampu a usadil sa v kresle. Keď telefón opäť zazvonil,zhl

boka sa nadýchol a len trochu upokojený zdvihol slúchadlo.

„Áno, prosím.“

Ema nemohla počuť hlas z druhej strany linky – plynul dlho, lebo

Phil mlčal.

„Aha...“ iba pokývol hlavou a opäť pozorne počúval.

„A prečo?“ pri tejto otázke sa Phil usmial a lepšie sa zakryl dekou.

„Áno, áno, je to tak... Nie, to je v poriadku.“ Po týchto slovách

opäť stíchol, pričom sa mierne usmieval a pokyvoval hlavou. „Áno,

niekoľkokrát tu bol,“ prikývol.

Ema ostala ležať na posteli a po chvíli na seba natiahla osušku.

Celá sa pod ňou schúlila, oddane hľadela na svojho milenca auvedo

movala si, ako postupne vyhasína jej vystupňovaná vášeň. Chvíľu

ten odchod sledovala neosobne ako prírodný jav, no po chvíli jejpo

zornosť opäť pritiahli Philove slová do telefónu. Hovorí s Paulom

o novom projekte. Zdal sa jej rozkošný, nahý pod dekou a trochu sa

na neho zaškerila. Avšak on, zaujatý rozhovorom, si ju nevšímal.

A potom si uvedomila, že hovorí slovensky. Zvláštne. Žeby aj Paul

hovoril slovensky?

Ešte viac sa zakrútila do osušky a začala vnímať význam jeho

slov: „Nie, to vám nemusí byť ľúto, určite nie... Vôbec neobťažujú.“

„Hovoríš s Paulom?“ opýtala sa.

„Aj so sestrou, áno...“ odpovedal neznámemu na druhej strane

linky. „Určite by som vám to povedal... Áno. Minule sme spolu hrali

tú čínsku hru... áno, go... je to klasická hra čínskych panovníckych

dvorov, ale tiež samurajov a mníchov v Japonsku... Áno, možnošty

ridsať storočí.“

„S kým to hovoríš, Phil?“ Ema sa hlasnejšie ozvala spod osušky.

Nie, nemusíte sa znepokojovať, tá hra rozvíja chlapcovopo

znávanie iným smerom, než sme bežne zvyknutí... Drevo, kameň,...

áno, presne tak, čierna a biela.“

„Phil!“ tentoraz už Ema z postele kričala.

„Starí Číňania považovali go za jedno zo štyroch základných

umení rozvíjajúcich najvyššie duchovné hodnoty...“

Vtedy to prišlo Eme absurdné. Phil jej ušiel z postele, aby sapo

rozprával o čínskej hre! Došla jej trpezlivosť a poriadne nahlas, aby

to bolo počuť i v telefóne na druhej strane linky – nech už tam bolkto

koľvek, – začala vykrikovať: „Hrajte go a rozvíjate ducha!“

17


Phil podráždene zakryl rukou slúchadlo: „Prosím ťa, buď ticho!“

Konečne sa obrátil k nej. „Ema, nechcem žiadne scény.“

„S kým hovoríš?“

„Volá suseda, jej deti sa ku mne chodia hrávať,“ odpovedal.

Ach, deti! Musela sa zasmiať. Deti... Jej hnev sa rozpustil ako

zrnko instantného nápoja. Opäť sa schúlila do klbka a pobavenepo

zerala na Phila. Vlnená deka mu zakrývala telo od brucha nižšie.Ko

ža na prsiach mu ovísala, na ramenách videla prvé hnedé fliačky, čo

sa raz premenia na starecké škvrny. Predstavila si ho vo veku starého

muža a pocítila voči nemu obdiv. I vtedy bude krásny.

„Naozaj, je to úplne v poriadku,“ pokojne diskutoval. „Je tonád

herná hra, rozvíja chlapcove pozorovacie schopnosti... Áno, vJa

ponsku bola dokonca predpokladom pre kvalitné vzdelanie a navo

jenských školách sa vyučovala ako povinný predmet.“

Ema nerozumela, kde berie toľko trpezlivosti pre deti. Lepšie im

rozumel a tvorivejšie trávil s nimi čas, než ktorýkoľvek rodič. To ona

nevie a pochybuje, či to vôbec dokáže aj ako matka. Výchova, to je

Philova téma, vychovával by celý svet!

Vo chvíli, keď práve počúval hlas ženy v telefóne, Phil sa zadíval

na búchajúce balkónové dvere. Rukou prikryl slúchadlo a podruhý

krát od odchodu z postele sa pozrel na Emu: „Nevidíš, že je prievan?

Zavri ich!“

Ema zagánila, namrzene vstala, osušku nechala ležať na posteli

a pristúpila k otvoreným dverám na balkóne.

On sa baví so susedou, štvalo ju a opäť si uvedomila, aký je Phil

príjemný spoločník pre druhých ľudí. Nie div, že ho majú radi, keď sa

tak ochotne s nimi dokáže rozprávať o všetkom. Zacítila na tele chlad

prichádzajúci zvonku a na koži jej nabehli zimomriavky. Pobavene

sa na seba pozrela, odhora až dolu: po celej koži zimomriavky.

„Ema!“ v izbe sa ozval prísny hlas. „Si nahá, nemusíš sa nabal

kóne ukazovať všetkým susedom!“

Keď ju zasiahol Philov ostrý hlas, vyduril ju ako zranené zviera.

„Ty bastard!“ zaskučala. Stisla pery, zabuchla balkónové dvere

a zvalila sa na posteľ, kde sa zakrútila do mäkkej prikrývky.

18


1.

Napil sa vody, ešte raz sa pozrel na hodinky a vrátil ich doruk

saku. Horúčava trvala už dva týždne a teplý vzduch v lepkavomvagó

ne prehlboval jeho malátnosť. Uvedomil si, že v Štiavnici lepšiezná

šal tropické teplo. Prežil v nej dva týždne, ale horúčava ho ani razne

obťažovala tak naliehavo, ako v tomto vlaku. V kupé bol sám, rýchlik

pomaly stúpal Horehroním a o dve hodiny by mal vystupovať vKoši

ciach. Vodou si ovlažil čelo a krk a pohodlne sa rozvalil cez dvese

dačky.

A keď si spomenul na Štiavnicu, automaticky mu vo vedomívy

stúpila Kalvária a dve ľalie. Ešte raz sa napil. Zvláštne, sprvu tovy

zeralo ako zhoda okolností, ale keď včera dostal aj druhú ľaliu,po

rozumel, že tie udalosti spolu súvisia a mieria presne na neho.

Filip akoby obýval dva svety súčasne, ten bežný, spoločnezdie

ľaný s kamarátmi, spolužiakmi, s mamou, s cestujúcimi vo vlaku

a potom svet zázračný, ten ukrytý za zrakom, za schopnosťoujedno

tlivca uchopovať a riadiť. Obýval ich oba, hoci prechody medzi nimi

mu spôsobovali dosť trápenia a vnútorných zmätkov. Aj teraz riešil

rébus: Z akého sveta pochádza udalosť na Kalvárii a o čom hovoria

dve biele ľalie?

Jemu sa naozaj pripomenulo niekoľko príbehov, ktoré počul

v detstve a v ktorých biela ľalia znamenala pozvanie. Bola symbolom

počiatku, zasvätenia, znamenala prvý krok – vtedy v detstve. Všetko

bolo nevšedné. To bol možno základný pocit z detstva: obývalma

gický a kráľovský svet, otvorený, živý a bezpečný. A predsa saroz

plynul. Náhle a isto ako jarný sneh.

Tá ľalia, z akého je sveta? pýtal sa aj teraz, sto kilometrovvzdia

lený od Štiavnice. Najprv osamotený vo svojom kupé driemal, ale na

Horehroní, kde vlak už pomaly stúpal do hôr, sa Filipova myseľ

II.

19


prebudila ako po dvojitej káve. Ako tomu rozumieť? Mal veľaza

žitého, veľa silných lekcií, ale mnohé poznanie mu namiestopouče

nia život skôr sťažovalo.

Biele ľalie. Je to veľká náhoda alebo aj odkaz na čosivýznam

nejšie? Otec vravel o pozvaní. Lenže je možné brať takétorozprá

vanie a dokonca i otca vážne? Otec bol a nie je. Jeho dôveryhodnosť

je podobná trvácnosti odtrhnutého kvetu.

Filip stiahol nižšie okno a navonok celkom nepohnute sledoval

ubiehajúce obrazy uvädnutej krajiny. V jeho mysli však pohybne

zastal, práve naopak. Veď asi niet väčšej drámy v človeku, ako zrážka

predstáv s hmatateľnou realitou, zrážka imaginárneho a vecného. To

iskrí, zvyšuje horúčosť i spaľuje.

Filip si včera ten krásny kvet nevzal, nepokračoval v ceste ska

marátmi, nedaroval ho panej na vrátnici, dievčaťu vo vlaku, ani ho

nezobral mame, lež schoval sa pred všetkými a opakoval staré

cvičenie: Čo je reálne a čo vymyslené? Čo nepodstatné a čopod

statné?

Nebolo by to možno preňho zložité, keby si nepamätal, čo mu

o ľalii rozprával otec. Príbehy poza školu. Ľalia v indickej rozprávke,

v stredovekej legende, na stole alchymistov...

Myslel si, že už vie rozlišovať medzi snom a realitou, lenže ten

rozdiel je zrejmý iba na prvý pohľad. V prežívaní jednotlivýchuda

lostí rozdiel medzi nimi nie je taký zreteľný. Navyše, keď väčšinu

obrazov zasiali rodičia, vtedy je zdravé rozlišovanie mnohonásobne

sťažené.

Vlak prešiel cez niekoľko tunelov a pred Telgártom sa Filipovi

otvoril výhľad na mohutný masív Kráľovej hole. O pol hodinu, už na

východnom Slovensku, rýchlik minul Dobšinskú ľadovú jaskyňu

a po chvíli prešiel bez zastavenia osadou Stratená. Práve tu zvykol

Filip vystupovať z osobného vlaku, keď chodil za Andrejom. Bol to

jediný človek, s ktorým udržiaval bližší vzťah. Možno iba jemu povie

o podivnej udalosti s ľaliou, pomyslel si. Ešte ho čakal mesiacpráz

dnin, a hoci sľúbil mame, že jej pomôže s nejakými úpravami bytu,

mal pre seba dosť času. Túžil ísť von, niekoľko dní stráviť v horách,

s Andrejom pochodiť nové doliny, pár nocí prespať vonku, to vyvetrá

hlavu! Okrem toho sa tešil na čítanie, mal odloženú celú kopu kníh,

na ktoré nemal čas cez semester.

A opäť tunel, viac zmiešaných lesov a potom už Filip pozdĺž

riečky Hnilec sledoval rameno nádrže a napokon i celú Palcmanskú

Mašu. Obec Dedinky, vlak zastal. Filip nevnímal skromný pohyb na

nástupišti, hľadel na nádrž. Na jej hladine spočívalo zo desaťrybár

20


skych člnov, boli rozhodené ako karty na stole, a keď sa vlak pohol,

uvedomil si, že vzduch v kupé je predsa trochu chladnejší. Vyklonil

sa z okna, Dedinky i nádrž ostávali vzadu a Filip nastavil tvár proti

prúdu vzduchu. Viali mu vlasy, od detstva mal rád tento pocit a teraz

si ho s novým zaujatím vychutnával. A keďže bol vyklonený a zmysly

mal splna zaujaté pohybom, nevšimol si, že do jeho kupé vstúpil

nový cestujúci. Preto ním trhlo, keď sa obrátil späť a oproti sebe

náhle zbadal sedieť človeka.

„Prepáč,“ povedal muž, keď si všimol Filipov úľak.

„To je v poriadku,“ odvetil.

Filip zavrel okno a sadol si na svoje miesto. Zvláštne, pomyslel si,

ten človek nastúpil práve do jeho kupé, hoci je prázdny skoro celý

vagón.

Hľadel von oknom, no inými zmyslami predsa vnímalprítom

nosť muža. Niečo tu bolo celkom nové, zaujal ho, ten človek dačopri

niesol. Sedel síce pri dverách, ale na sedadle naproti, takže na seba

mohli vidieť. Filip sa dva či trikrát k nemu nakrátko obrátil, muž ale

hľadel pred seba, a tak sa pohľadmi nestretli.

Nastúpil v Dedinkách? A potom, uvedomil si, ten človek sose

bou nemal žiadnu batožinu, tašku, nič, iba si prisadol a vezie sa.

Nerozumel, čím ho zaujal; bol to akýsi iracionálny dôvod.

Keď vlak vošiel do lesa, uvidel muža v odraze na okne. Pozo-roval

ho bez toho, aby sa musel k nemu obrátiť. Kto to je?

Nový cestujúci sedel pohodlne opretý a nehýbal sa celé minúty.

Akoby ani nedýchal. Mal cez štyridsať rokov, oblečený v bledomplá

tennom obleku, v sandáloch, nakrátko ostrihaný. Istotne trávi veľa

času v prírode, bol opálený a hoci štíhly, pôsobil pevne.

Cudzinec. To by ho vysvetľovalo, ak by Filip nepočul jeho jediné

slovo. Ono prepáč však muž vyslovil peknou slovenčinou.

Cudzinci nás niekedy tak iracionálne zaujmú: prinesú nám čosi

z diaľky, vôňu a spôsoby, ktoré nám samým chýbajú; pri nich neraz

zacítime novú chuť života, podobne, ako ju objavíme v tradičnom

jedle s exotickým korením. Aké je to obohacujúce, hľadieť na ľudskú

tvár, do ktorej sú vpísané iné skúsenosti, vnímať za cudzou rečou inú

kultúru – rozpoznávať v človeku iné adresy a školy a hľadať v jeho

prejavoch zrozumiteľné významy. Jeden cudzinec, ktorý hoci iba na

deň vstúpi do našej domácnosti, nám občas ukáže viac, než všetcisu

sedia za celý rok. A predsa naše zdravé prežitie závisí predovšetkým

od našich blízkych a susedov, od domácich v našom byte, meste

a krajine. Možno je to tak, že ešte väčšmi než cudzinec a cudziaskú

senosť nás pritiahne blízkosť a podobnosť. To, s čím sme intímne

spriaznení a porovnateľní, to dáva človeku dôveru vo svoje miesto

a svoju úlohu v zložitom poriadku sveta. Skrze to, čo je nám blízke

21




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist