načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Jupiter 7 - Space opera - Rogerbooks

Jupiter 7 - Space opera

Elektronická kniha: Jupiter 7 - Space opera
Autor:

Vesmírne dobrodružstvá sú od vzniku vedeckej fantastiky jednou z jej hlavných zložiek. Na Slovensku sa ich píše aj vydáva veľmi málo. Pomôcť tejto situácii sa snaží siedme číslo ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: cs,sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  81
+
-
2,7
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Rogerbooks
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 168
Jazyk: cs,sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 999-00-001-3676-6
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Vesmírne dobrodružstvá sú od vzniku vedeckej fantastiky jednou z jej hlavných zložiek. Na Slovensku sa ich píše aj vydáva veľmi málo. Pomôcť tejto situácii sa snaží siedme číslo Jupitera, v ktorom nájdete slovenské, české aj rakúske space opery od oceňovaných autorov.

Nemeckojazyčnej sci-fi je na našom trhu veľmi málo a tak nám Rakúšanka Nina Horvath, pravidelná návštevníčka slovenských festivalov vedeckej fantastiky, prináša poviedku, ktorá zvíťazila v roku 2012 v Deutscher Phantastik Preis a skončila tretia v Deutscher Science Fiction Preis. Klasička českej sci-fi Jana Rečková predstavuje zaujímavý text, na aký sme od nej zvyknutý. Naopak, Hanuš Seiner patrí k služobne najmladším oceňovaným autorom v Čechách, no jeho poviedka sa na to nemusí vyhovárať.

Lenka Štiblariková je druhá slovenská autorka, ktorá získala najvyššiu cenu v najstaršej československej súťaži Cena Karla Čapka. Vedľa nej sa v Jupiteri predstavuje s novou poviedkou aj víťaz ostatného ročníka Ceny Fantázie Marek Slabej a dokazuje, že nezvíťazil náhodou. Jedným z najlepších slovenských autorov space opery je už vyše pätnásť rokov Anton Stiffel a tak jeho text nemohol v siedmom Jupiteri chýbať.

Tomáš Knapko zvíťazil v poslednom ročníku prvej oficiálnej slovenskej sci-fi súťaže Cena Gustáva Reussa. Následne sa na dlhšiu dobu odmlčal a teraz sa vracia s novelou „Lodivod“. V siedmom Jupiteri nájdete jej prvú časť. Nechýba v ňom ani tradičný workshop, redaktori tentoraz rozoberajú poviedku Zdena Mikláša.

Z publicistiky vyberáme predovšetkým rozhovor s Davidom Gerroldom, scenáristom kultového seriálu Star Trek a autorom populárnej knižnej série Vojna s Chtormi. Ďalej v čísle nájdete okrem tradičných recenzií aj rozhovor s Petrom Pavelkom, ktorý patril v 90. rokoch medzi najdôležitejšie osobnosti slovenského hnutia fanúšikov vedeckej fantastiky, galériu kvalitného ilustrátora Pavla Martinického či ďalšiu časť seriálu o prednášaní na sci-fi festivaloch.

Zařazeno v kategoriích
Rogerbooks - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky



Jupiter – časopis o fantastike

Číslo 7

ISSN 1339-3960

http://jupiter.rogerbooks.eu/

http://www.facebook.com/Rogerbooks.eu

Obálka: Peter Kiselkov

Šéfredaktor: Martin Králik

Redaktori:

Slovenské poviedky: Bohumil “Hromovlad” a Zuzana Stožickí

Výtvarná redaktorka: Zuzana “Kiri” Droppová

Jazyková korektúra: Petra Kelčíková

Dizajn a web: Bea Tomash

EPUB a MOBI verzia: Matúš “Radeon” Nerád Vychádza dva až štyrikrát ročne Kontakt: martin.kralik@gmail.com Vydavateľ: Martin Králik – ROGERBOOKS Krajná 23, 900 40, Dunajská Lužná, Slovenská republika IČO: 47049481 DIČ: 1085414825 Číslo vyšlo: jún 2014



Obsah

 

Úvodník 4 RozhovoR

Martin Králik – David Gerrold: Klávesnica je výzva 6 poviedka 

Nina Horvath – Vôňorgan 11 poviedka 

Jana Rečková – Myslím jen na to jedno 31 poviedka 

Hanuš Seiner – Centrální kód 37 poviedka 

Marek Slabej – Prach a Mungo 54 poviedka 

Lenona Štiblaríková – Snoví bojovníci 67 poviedka 

Anton Stiffel – Cesta do hlbín UI mysle 82 poviedka 

Tomáš Knapko – Lodivod – 1. časť 94 poviedka (woRkshop)

Zdeno Mikláš – Trhová cena Liberty 128

Workshop – vyjadrenia 147

GaléRia

Pavol Martinický 150 Prečítajte si

Martin Králik – Elektronická knižnica 152 Prečítajte si

Miloš Ferko – Aký pekný sen 154 Prečítajte si

Hana Vrbovská – Soulless 159 Fandomas

Martin Králik – Peter Pavelko: U nás býval klubový život silnejší 161 Fandomas 

Miroslava Klempová – Prednášanie na conoch (5.) 166



ÚvOdník

Milí čitatelia!

Určite ste si všimli, ako málo je na Slovensku čistej science fiction, najmä klasického vesmírneho dobrodružstva, zvaného space opera. Ešte vo Fantázii sme sa ho snažili na Slovensku rozvinúť, či už publikovaním poviedok, vtedy asi najlepšieho nášho autora tohto subžánra Antona Stiffela, alebo aj vyhlásením “marťanskej” poviedky za tisícku, ktorá bola neskôr základom pre samostatné číslo Fantázie na tému červenej planéty. Bohužiaľ, knižne sa žáner presadiť nepodarilo ani na úrovni, na akej začala vychádzať slovenská fantasy. A tak prvý skutočný slovenský sci-fi román vyšiel až Jane Plauchovej v roku 2012.

Jupiter chce byť ďalším želiezkom v ohni. Tak ako pri steampunkových číslach, aj teraz vám chceme priniesť dávku poviedok, akú od našich autorov nečakáte.

Samozrejme, neprinášame vám len ich. V oblasti zahraničných poviedok sa po amerických, anglických a poľských autoroch pozeráme do nemeckojazyčných oblastí. Rakúšanka Nina Horvath je jednou z mála zahraničných fanúšikov, ktorí pravidelne chodia na naše cony. A nielenže na ne chodí, ale aj o nich píše veľmi pozitívne reportáže. Keď som sa dozvedel, že Nina aj píše, umiestňuje sa v súťažiach a vydala zbierku poviedok, nebolo ďaleko k dohode o publikovaní titulného textu v Jupiteri.

Táto poviedka zvíťazila v roku 2012 v Deutscher Phantastik Preis

a skončila tretia v Deutscher Science Fiction Preis.

Ako je to už u nás zvykom, nechýbajú české poviedky. Janu Rečkovú predstavovať netreba. Táto klasička českej sci-fi posledných desaťročí a víťazka viacerých cien má v poslednom čase veľké zdravotné problémy a nás preto teší, že sme jej aj vám mohli urobiť radosť jej novou poviedkou. Hanuš Seiner je jedna z najnovších nádejí českej tvrdej sci-fi, minuloročné víťazstvo v Cene Karla Čapka to iba potvrdzuje. Prinášame od neho poviedku, ktorá v roku 2010 zvíťazila v súťaži „O stříbřítělesklý

Martin Králik




Martin Králi K – úvodníK

halmochron“. Oficiálne však nevyšla, čítať ju mohli len účastníci súťaže

v inak nedostupnom tlačenom zborníku.

Víťazi súťaží sa nevyhli ani sekcii slovenských poviedok. Lenona Štiblariková čerstvo vyhrala absolútneho Mloka v Cene Karla Čapka (čo sa doteraz zo Slovenska podarilo len Alexandre Pavelkovej) a má túto poviedku nominovanú na Cenu Akadémie science fiction, fantasy a hororu (v kategórii “čin roka” je nominované aj naše vydavateľstvo). Sme preto veľmi radi, že sme jej mohli vydať novú poviedku. Marek Slabej zase tento rok vyhral Cenu Fantázie a nepohrdol možnosťou poslať svoju najnovšiu space operku do Jupitera. Antona Stiffela som už spomínal – ten sa znova rozpísal a tak vám prinášame jeho čerstvé dielo.

Jupiter konečne začína s textami na pokračovanie. Tomáš Knapko je autor, ktorý začiatkom tisícročia vyhral dve posledné Ceny Gustáva Reiussa a písal výborné kyberpunky. Keďže jeho “Lodivod” obsahuje prvky space opery, hororu a najviac kyberpunku, skvelo sa hodí do tohto Jupitera a jeho dvoch ďalších čísel. A tak sa pre text Zdena “Asha” Mikláša ušlo miesto vo workshope, ktorý je tento raz podľa mňa kvalitou vysoko nad minulými workshopmi.

Rekordných osem prozaických textov v Jupiteri dopĺňajú dva rozhovory. Mimoriadne pyšný som na rozhovor s Davidom Gerroldom, autorom populárneho cyklu Vojna s Chtorrmi a scenáristom (aj) pôvodného Star Treku. Konečne sa nám do rubriky Fandomas podarilo dokončiť rozhovor s jedným z najdôležitejších slovenských fanúšikov 90. rokov Petrom Pavelkom. V rubrike ho dopĺňa pokračovanie seriálu Mirky Klempovej o prednášaní na conoch. Verím, že toto všetko plus niekoľko ďalších publicistických kúskov vám prinesie príjemné čítanie siedmeho Jupitera.

Martin Králik


6

ROzhOvOR

» Vaše prvé dôležité sci-fi dielo bol scenár pre (stále veľmi populárnu) epizódu pôvodného Star Treku „Trable s Tribly“. Ako sa môže stať z 23-ročného sci-fi fanúšika oficiálny scenárista takéhoto seriálu?

» Vyskytol som sa v správnom čase na správnom mieste. Bol som veľmi oddaný a entuziastický čitateľ science fiction, takže som poznal

science fiction slovník v čase, keď ho nepoznalo veľa scenáristov. Študoval

som scenáristiku, takže som poznal formát, vedel princípy. Bolo mi jasné,

Máloktorý žijúci autor sa k rozhovoru do čísla s tematikou space opery

hodí viac ako David Gerrold. Autor, ktorý napísal jednu z najpopulárnejších

epizód najstaršieho Star Treku, populárnu ságu Válka s Chtorry a je stále

veľmi aktívny (aj na sociálnych sieťach) nám ochotne odpovedal na otázky.

Martin Králik

DaVID GERROlD:

KláVESNIca JE VýzVa


7

Martin Králi K –

david Gerrold: Klávesnica je výzva

že výzvou je napísať príbeh tak odlišný a jedinečný, aby sa dal odlíšiť od

ostatných.

» Okrem niekoľkých ďalších epizód Star Treku ste napísali aj niekoľko románových prepisov scenárov z tohto vesmíru. Myslím, že stále existuje voči románovým prepisom určitý dešpekt, hlavne medzi európskymi SF fanúšikmi. Ako ho vnímate?

» Myslím si, že románové prepisy scenárov sú výbornou metódou, ako do príbehu pridať hĺbku. Román môže ísť viac do pozadia hrdinov, udalostí a situácií spôsobmi, ktoré vo filme alebo televíznej epizóde nie sú možné. Ale chápem, prečo ľudia nepovažujú prepisy za rovnocenné originálnym dielam – prepisy vychádzajú zo scenára, väčšina ťažkej práce tak už bola vykonaná, kým román treba začať písať úplne od nuly, a je to preto oveľa viac práce.

» Váš prvý román vznikol v spolupráci s Larrym Nivenom. Neskôr

ste napísali ešte niekoľko ďalších románov v spolupráci so známymi SF

autormi ako Alan Dean Foster či Barry B. Longyear. Je ťažké spolupracovať

s takými veľkými menami?

» Písanie s Larrym Nivenom bola veľká zábava. Sadli sme si, popíjali

írsku kávu, naraz niektorý z nás vyskočil, priniesol písací stroj a začal

písať. Bola v tom skutočná energia. Pokiaľ ide o Enemy Mine (film u nás

známy ako Môj nepriateľ), nepracoval som priamo s Barrym Longyearom,

ale vychádzal som z jeho poviedky ako aj z filmu.

» Bol nejaký editor, ktorý Vám pomohol nájsť si svoj vlastný štýl?

» Myslím, že všetci editori, s ktorými som kedy pracoval, si zaslúžia úctu za to, že mi pomohli, aby som sa stal lepším spisovateľom. Ak mali niečo spoločné, tak to bolo opakovanie rady, aby som písal to, čo milujem, čo cítim, čo vnímam ako pravdivé, čo ma núti chcieť čítať ďalej. Každý



Martin Králi K –

david Gerrold: Klávesnica je výzva

spisovateľ si vyvíja vlastný štýl takýmto spôsobom – vďaka posmeľovaniu

od editorov, ktorí s ním cítia, vidia veci podobne.

» Vaše prvé nominácie na ceny Hugo a Nebula, „When H.A.R.L.I.E. Was

One“, „The Man Who Folded Himself“ a „Moonstar Odyssey“ boli uverejnené

v 70-tych rokoch, kedy hrali workshopy veľkú rolu. Niektorí kritici, napr.

Norman Spinrad, tvrdili, že workshopy sú dôvodom, prečo práce niektorých

autorov spomínanej generácie pôsobili trochu schematicky. Čo si o tom

myslíte?

» Nebol som na toľkých workshopoch, aby som si o nich mohol vytvoriť

dostatočne podložený názor. Viem ale, že každý autor, ktorého má význam

čítať, má vlastnú víziu a musí si vytvoriť vlastný spôsob, ako ho vyjadriť.

Čistý papier je jeho nepriateľ, klávesnica je výzva a jeho kreslo môže byť

najosamelejším a najfrustrujúcejším miestom na svete. Workshopy sú

vynikajúcim spôsobom ako si uvedomiť, že v tejto bitke nestojíte sami. Môžete tu dostať užitočnú odozvu, ale skutočná práca si stále žiada sedenie za klávesnicou a boj s každou kapitolou, stranou, vetou, slovom.

Spisovatelia sa zdokonaľujú písaním, robením chýb, tápaním a potkýnaním

sa v tme, učením sa o fungujúcich a nefungujúcich veciach tou starou metódou – písaním samotným.

» Vašou najpopulárnejšou sériou je Válka s Chtorry. Aké diela mali

vplyv na tieto romány?

» Mojimi obľúbenými filmami v 50-tych rokoch boli „War of the Worlds”

a „Them!“. Jednou z mojich obľúbených kníh bola Vesmírna pechota.

Takže musím povedať, že Válka s Chtorry je pokus vyvolať rovnaký

pocit ohromenia a údivu, hrôzy a strachu a hlavne hrdinstva v extrémne nepriaznivých podmienkach. Bola to dlhá cesta.

» Viem, že je to najčastejšia otázka, ktorú dostávate, ale musím sa ju

opýtať. Ako to je s piatym dielom série a celkovo s ukončením príbehu?


9

Martin Králi K –

david Gerrold: Klávesnica je výzva

» Všetko je naplánované a snažím sa dostať to teraz všetko na papier.

Problém je, že je priveľa príbehu a príliš málo času naň.

» Minulý rok ste publikovali po dvojročnej prestávke rovno dva

príbehy. Píšete ich radi, hoci nie sú veľmi výhodné po stránke finančnej

návratnosti?

» Nerobím si starosti s finančnou návratnosťou, ako skôr s čitateľskou stránkou. Pár dobrých poviedok napíšem každý rok, ale nie vždy sú hneď vydané, keďže časopisy a editori majú vlastné termíny. Mojou obľúbenou dĺžkou prózy je ale novela. Je to dostatočný rozsah na popísanie sveta a konfliktu v ňom sa odohrávajúceho, to všetko bez potreby ísť do státisícov

slov. Čoskoro by mi mali vyjsť v F&SF dve novely.

» Ste známy podporou LGBT komunity a otvorenosťou v rámci

homosexuálnych tém vo Vašich románoch. Pred vyjdením filmu Enderova

hra sa odohral zaujímavý „konflikt“ medzi Vami a Orsonom Scottom

Cardom na túto tému. Myslíte si, že je dostatočný rešpekt a dostatok

príležitostí pre LGBT spisovateľov na trhu a scéne?

» Nebol to žiadny konflikt medzi nami dvoma v pravom zmysle slova. Veľmi si vážim Orsona Scotta Carda ako rozprávača. Jeho názory na slobodu v rámci manželstva patria do histórie. Tiež si myslím, že spôsob, ako ich vyjadril, boli po stránke PR pohromou. Má však slobodu slova, rovnako ju mám aj ja. Sloboda slova však neoslobodzuje od následkov.

LGBT témy sú čoraz rozšírenejšie, nielen v rámci SF. Myslím si, že je to

preto, že čitatelia si viac zvykli uvažovať nad zložitými otázkami a témami.

Nepatria sem len LGBT otázky. Patria sem aj otázky, ako napríklad domáce

násilie, autizmus, postoj ku chorobám a postihnutiam vo všeobecnosti,

znásilneniam, dysfunkciám všetkého druhu, všetko, čo sa týka vzťahov

(formovanie, vývoj, rozpad, zotavovanie sa). Príbehy, ktoré čítame dnes, sú

po tejto stránke omnoho vyzretejšie a uvedomelejšie.


10

Martin Králi K –

david Gerrold: Klávesnica je výzva

Myslím si, že jedným zo smerov, ktoré začne SF v nasledujúcej dekáde skúmať, bude pohlavná identita vo viacerých aspektoch. To je oblasť, ktorou sa zatiaľ zaoberalo len málo spisovateľov. Rovnako je to aj téma, ktorú stále skúmam.

» Na čom pracujete teraz?

» Píšem „The Further Adventures Of Mister Costello“, čo je pokračovanie poviedky od Theodora Sturgeona „Mister Costello, Hero“. Takisto mám rozpísaných aj pár iných vecí, ktoré v súčasnosti nemajú názvy, ale pomaly rastú po pár stránkach raz za čas. a samozrejme Válka s Chtorry.

» Ďakujem za Vaše odpovede.

» Ja ďakujem za dobré otázky.

Rozprával sa Martin Králik

Preklad Martin Králik a Erik Zitto


11

POviedka

Tykadlá sa ma dotkli na bokoch. Mala som strach?

Áno, mala a aj som ho dala najavo. Jemný závan citrusových šupiek

a Bestiolae  –  ako   týchto  mimozemšťanov  pre   ich   podobnosť  s hmyzom 

nazvali ľudia  – sa  trochu stiahli, vytvorili uličku. Nie  ulicu, iba  úzku  uličku, 

ale  napriek tomu  som  mohla postupovať dopredu bez  toho,  aby  som  zavadila 

o tykadlá, hryzadlá, nohy  alebo  čokoľvek iné,  čo  mohla tá  článkovaná masa 

obsahovať. Cítila som  pižmo, ten  dotieravý, ťažký, agresívny zápach, ktorý 

ale  pomaly prekryli iné  pachy.

Áno,  strach, ale  ešte  viac... Mier,  áno,  základnú melódiu môjho vôňorganu 

tvoril  nápev z mierumilovnosti a strachu. A pre  túto  chvíľu to  úplne stačilo. 

Nešlo o prestíž. Nebola to  hra,  ani  ďalší  experiment v laboratóriu. Situácia 

nepripúšťala žiadne chyby.

Kým  bude  základný motív v poriadku, ostanem pri  ňom.

Mladý  vedec  sedel   pritlačený  k stene  primitívnej  stavby  postavenej 

Bestiolae. Pomyslela som  si,  že  sa  človeku sotva  mohlo stať  niečo  horšie, 

VôňORGaN

Nina Horvath


nina horvath: vôňorGan

ilustrácia: Petra Slováková

než  na  úteku pred  mimozemšťanmi vbehnúť priamo do  jedného z ich  sídel. 

Koniec-koncov mohol ešte  vyslať rádiovú správu, ale  prístroj medzičasom 

onemel a nikto by aj tak nepristál len tak doprostred dediny.

Pohľad  upieral  strnulo  dopredu.  Bol   očividne  v šoku,  pretože  za 

normálnych  okolností  by   každý  v tejto  situácii  reagoval  euforicky,  keby 

zbadal iného človeka. Triasol sa.  Položila som  mu  ruku  na  plece.

„Som Ieva  Giesová, dostanem Vás  odtiaľto,“ povedala som  potichu, 

kým  som  si  uvedomila, aké  nezmyselné to  bolo.  Bestiolae boli  totiž  hluchí. 


13

nina horvath – vôňorGan

Sotva reagoval, ale  to  mi  prišlo vhod. Lepšie než  keby  vyskočil a spečatil 

svoj osud...

Kľakla  som   si   pred   neho.   Bol   z neho  cítiť   čerstvý  pot.   Nebolo  to 

vyslovene nepríjemné, ale  vedela som,  že  už  aj  jemný zápach môže  Bestiolae 

dráždiť.

Vytiahla som  sprej  z držiaka na  opasku.

Zhora nadol, všade,  opakovala  som   v duchu  slová,  ktoré   mi 

vštepovali.

„Zatvor ústa  aj  oči!“  vykríkla som  a nemilosrdne mu  nasmerovala sprej 

rovno do  tváre. Kašľal a lapal po  dychu, no  aspoň sa  konečne vymanil zo 

strnulosti.

„Ostaň sedieť, ak  chceš prežiť!“ rozkázala som  mu.  „Neutrálny pach 

musí   najprv  začať   pôsobiť.  Najmenej  päť   minút,  potom  ťa   nastriekam 

znova.“

Kľakla som  si  k batohu, ktorý  ležal  vedľa muža  na  zemi.

Nespočetné  kamene,  vzorky  sedimentov  a ďalšie  veci,   ktoré   kedysi 

pravdepodobne patrili k pozostatkom smrteľných tiel  živých tvorov z tejto 

planéty,  boli   poukladané  do   priehľadných  sáčkov.  Už   aj   mne   sa   z toho 

zápachu  obracal  žalúdok  a vedela  som   si   veľmi  dobre  predstaviť,  ako 

pôsobil na  tieto  bytosti, ktorých celá  komunikácia bola  založená na  vôňach. 

Medzi vecami sa  miešali tričko, potravinová dávka a celá škála  prenosných 

prístrojov,  ktorých  zmysel  som   nevedela  narýchlo  odhadnúť,  maličký 

notebook a hŕba drobností.

Ruksak vyzeral, ako  by  ho  niekto v zhone napchal všetkým, čo  mal 

práve poruke.

Zahodila som  páchnuce vrecká čo  najďalej. Nemohla som  si  dovoliť 

brať  ohľad na  to,  že  išlo  o vedecké vzorky, navyše starostlivo popísané. 

Bolo  by  čírym šialenstvom nechať si  čo  i len  jednu z nich!

Bestiolae sa  okolo sáčkov hneď  zvedavo zhromaždili a vzrušene ich 

skúmali tykadlami.

Ponechala  som   si   pri   sebe   iba   technické  vybavenie.  Ruksak  som 

energicky odkopla o niekoľko metrov ďalej. Zvyšných pár  predmetov som 


1

nina horvath – vôňorGan

nasprejovala neutrálnym pachom a zabalila do mojej tašky.

Potom som  sa  opäť  obrátila k mladíkovi, ktorý  sa  opieral o stenu ako 

kôpka nešťastia. Blond vlasy  mokré od  spreja sa  mu  lepili  na  čelo.  Dýchal 

plytko a horúčkovito.

„Kde  sú  ďalší?“ spýtala som  sa  a ľahko ním  triasla. Spočiatku sa  zdalo, 

že  ani  nezareaguje, keď  náhle  odvetil dutým hlasom: „Odtrhli im  hlavy.“

Neveriacky som  naňho pohliadla. Potom som  sa  nahlas spýtala: „Teraz 

komu? Celému tímu?“

Pokrútil hlavou. „Nie,  iba  Samuelovi. A Vosa tiež  chytili, ale  nevidel 

som  dobre, čo  sa  s ním  stalo.  Netuším, čo  je  so  ženami. Bežali dole  kopcom 

na  opačnú stranu.“

V rýchlosti  som   to   zvažovala,  ale   dalo   sa   urobiť  len   jediné.  Nad 

hľadaním mŕtvych som  ani  len  nerozmýšľala. Človek bol  rovnako mŕtvy 

tu  i tam  – a či  našiel svoj  posledný odpočinok v kremačnej peci  alebo  na 

cudzej planéte, netvorilo podľa môjho názoru žiadny rozdiel.

Prinajmenšom nie  pre  mŕtvych.

Ale  čo  sa  týkalo živých...

Pozrela som  na  mladíka a na  mimozemšťanov, hmýriacich sa  pred  nami. 

Uvoľnila som  mierumilovnú vôňu  kombinovanú s jemným závanom, ktorý 

im  snáď  dal  najavo, aby  sa  k nám nepribližovali.

„Ak  bežali iným  smerom, mohli skončiť kdekoľvek. Musíme sa  dostať 

preč  z osady, niekam, odkiaľ nás  bude  možné vyzdvihnúť.“

Očakávala som  diskusiu, ale  tá  sa  nekonala. Sám  vedel  dosť  dobre, aká 

malá  je  šanca, že  by  sme  ich  naozaj našli.  A vyhliadky, že  by  sme  odtiaľ 

sami  vyšli  so  zdravou kožou, tiež  neboli príliš  ružové.

„Ešte  raz  ťa  nastriekam.“

„Čo  to  je?“

„Neutrálny pach.  Prekryje pach  tela.“

Fakt,  že  táto  látka  bola  ešte  len  v štádiu vývoja, som  nezmienila. Moje 

experimenty v laboratóriu priniesli dostatočne dobré výsledky.

Nasprejovala som  ho  ešte  raz  veľkorysou dávkou a tentoraz sa  musel 

predkloniť, aby  som  sa  dostala aj  na  chrbát. Náhle sa  zhlboka nadýchol.


1

nina horvath – vôňorGan

„Čo  sa  deje?“

„Páli  to!“

Až  teraz  som  si  všimla, že  má  roztrhnuté tričko, na  ktoré  sa  otlačili 

krvavé  podliatiny.  V rozpakoch  som   sa   posadila,  ale   potom  mi   niečo 

preletelo hlavou.

„Pach krvi  ich  môže  tiež  celkom podráždiť. Prepáč!“

S tým  som  nemilosrdne nasprejovala aj  ranu.  Netušila som,  nakoľko 

mu   to   mohlo  ublížiť,  ale   čo   mohlo  byť   horšie,  než   byť   rozporcovaný 

mimozemšťanmi?

Vykríkol a zadrapil sa  mi  do  ruky,  až  ma  to  tiež  zabolelo. Počkala som, 

kým  sa  upokojí. Odtlačila som  preč  Bestiola, ktorý  sa  na  mňa  práve pokúsil 

vyškriabať a skoro ma  tak  prevrátil z môjho podrepu. Tvor  sa  tým  však 

nenechal odradiť.

„Heš! Ideš  preč!“ kričala som  naňho, hoci  pri  tom  hluchom organizme 

to  bolo  celkom nezmyselné. Odsotila som  ho  energickým pohybom preč.

Opäť  som  použila vôňorgan, zavoňala som  po  škorici. Nevedela som 

presne, čo  to  znamená, ale  pozorovala som,  že  sa  Bestiolae vždy  na  chvíľu 

zdržali, keď  som  ich  konfrontovala s týmto pachom. Fungovalo to  len  na 

krátko, ale  bolo  to  istejšie ako  motív hnevu, ktorý  ich  mohol zahnať, ale  pri 

nadmernom zaťažení aj  vyprovokovať k útoku.

„Nič  nepomáha, musíme cez  nich!  Drž  sa  tesne  pri  mne,  potom sa  ti 

nič  nestane!“ prehlásila som  s istotou, ktorá  aj  mňa  samú  prekvapila. Čo 

som  povedala, bolo  všetko len  nie  isté.  Medzi laboratórnymi podmienkami 

a realitou  je   predsa  len   zásadný  rozdiel.  Čo   fungovalo  na   stanici  s pár 

jedincami, nemusí bezpodmienečne platiť v jame levovej.

Nenechal sa  dvakrát nahovárať, vyskočil a keď som  ho  objala rukou 

okolo pliec, chytil sa ma ako topiaci slamky.

Dovolila  som   mu   to   a v tej  chvíli  nebolo  o čom  rozmýšľať.  Nebolo 

iba   nepohodlné  ako   pevne  sa   ku   mne   prichytil  a obmedzil  mi   slobodu 

pohybu tak,  že  sme  mohli sme  robiť  len  malé  kroky, sťažil mi  aj  obsluhu 

vôňorganu.

Používanie  vôňorganu  skutočne  trochu  pripomínalo  hru   na   hudobný 


16

nina horvath – vôňorGan

nástroj, možno sa  dokonca ešte  viac  než  hra  približovalo k tomu, čo  by 

človek chcel  docieliť hudbou. Pocity plynuli priamo do  nástroja a ostatní 

ich  mohli zreteľne precítiť. Reagovali na  ne,  človek odpovedal, korigoval, 

zdokonaľoval a vstupoval do  bezprostredného dialógu.

Výsledok  doslova  bral   dych,   oblak  najrôznejších  parfémov  nás 

obklopil  a vanul  nám   v ústrety.  Teraz   vôňa   pripomínala  čas   Vianoc 

–  škorica,  pomaranče,  vanilka,  včelí   vosk   –  ale   bola   ešte   intenzívnejšia 

a rozmanitejšia.

No   bola   to   nebezpečná  zmes.  Každú  chvíľu  sa   mohla  stať   príliš 

intenzívnou,  alebo   sa   mohli  rôzne  motívy  spojiť  do   niečoho  nového, 

odlišného významu. Navyše sa  ešte  mohlo kedykoľvek stať,  že  neutrálny 

sprej  vyprchá a ľudský pach  sa  dostane do  popredia. Snáď  som  mala  osviežiť 

svoju  ochranu, ale  bola  som  príliš  zaneprázdnená, aby  som  na  to  myslela 

a teraz som  kvôli  tomu  nechcela zastavovať.

Napodiv som  sa  nebála. Práve naopak, ovládol ma  pocit  ľahostajnosti, 

ako   sa   mi   často   stávalo  v bezvýchodiskových  situáciách.  Prvýkrát  som 

sa   tak   cítila   pri   skúške,  z ktorej  som   si   nebola  istá   jedinou  správnou 

odpoveďou. Zmierila som  sa  s tým, že  pravdepodobne zlyhám a zároveň 

som   si   uvedomila,  že   čokoľvek  odteraz  napíšem  na   papier,  môže   moju 

situáciu len  zlepšiť.

Bezvýchodisková situácia sa  zmenila na  rébus, ktorý  človek skladal zo 

slov  a zvyšok textu  vypĺňal nezmyselným táraním. Týmto spôsobom som  si 

raz  či  dvakrát úspešne prešvindľovala cestu.

A práve teraz  som  sa  ocitla v rovnakom bode.  Nikto neveril, že  sa  čo 

i len  ja  sama  v poriadku vrátim – túto  skutočnosť som  tiež  brala  do  úvahy. 

a predsa – bola  by  to  výhra, aj  keby  som  sa  vrátila sama. Áno,  možno by 

som  dokázala viac,  keby  som  aspoň jedného vedca prehláseného za  mŕtveho 

dopravila s malou časťou vybavenia späť.

More  mimozemšťanov sa  pomaly prerieďovalo. Uvoľnila som  zo  seba 

mladíkove ruky.

„Sme  na   okraji  osady.  Posnažme  sa   a utekajme  odtiaľto  čo 

najrýchlejšie!“


17

nina horvath – vôňorGan

Bežali sme  tak  rýchlo, ako  sme  vedeli. Zdržiaval ma  ťažký vôňorgan, 

ktorý  mi  visel  na  prsiach a bruchu a bol  prepojený s nádržou na  mojom 

chrbte. Akoby to  nebolo dosť,  tlačil  ma  popruh tašky, ktorá  mi  udierala do 

bedier.

Tiež  ma  čoraz  silnejšie ma  pichalo v boku. Napokon som  spomalila 

a s rukou pritisnutou na  pás  som  ostala stáť.

„Čo  sa  deje?“ spýtal sa  ma.

„Toto je  dobré miesto, kde  nás  môžu vyzdvihnúť.“

„Je  to  tu  príliš  neisté, nemáme tu  žiadny úkryt!“

Posadila som  sa  demonštratívne na  veľký kameň.

„To  je  aj  celý  zmysel, aby  mali  naši  kolegovia kde  pristáť. Keď  budeme 

mať   kontakt,  môžu  nás   zamerať  a potom  pôjde  už   všetko  rýchlo.  Ale 

Besíci  aj   tak   nemajú  dostatočne  rozvinutú  schopnosť  rozoznávať  tváre, 

nepotrebujeme sa  skrývať.“

Ostal  stáť  a pohupoval sa  nervózne z jednej nohy  na  druhú. Vyzeral 

proste len  úboho, ako  niekto, koho  by  ste  najradšej posadili v kuchyni pred 

tanier teplej polievky.

A to   som   tiež   mohla  urobiť,  keď   budeme  odtiaľto  preč.   Doteraz  to 

nebola žiadna detská hra,  ale  klaplo to  nad  všetky očakávania. Cítila som 

takmer sklamanie a horúčkovitú túžbu ešte  niečo  robiť.

Vedela  som   však,   že   sa   tomu   nemôžem  poddať.  Prinášalo  nešťastie 

pokúšať osud  dvakrát za  sebou rovnakým spôsobom. Vďaka tejto  akcii  som 

vedela dokázať, že  prototyp vôňorganu funguje a to  sa  rátalo.

Precízne  som   rozopla  popruhy  vôňorganu,  položila  ho   pred   seba 

a vytiahla  komunikačné  zariadenie  z preplnenej  tašky.  Zapla  som   ho 

a hľadala signál.

Zapípalo to  síce,  ale  nevedela som  nadviazať spojenie.

Keď  som  sa  na  mladíka pozrela znovu, už  spal.  Ležal na  boku  na  niečom, 


1

nina horvath – vôňorGan

čo  by  som  bez  exaktného botanického prístupu nazvala trávou.

Najprv  som   sa   naňho  poriadne  hnevala.  Keď   mi   už   nepomáhal  pri 

práci, mohol sa  jej  prinajmenšom prizerať! Najradšej by  som  ho  bola  kopla 

špičkou  topánky,  ale   potom  som   sa   naňho  zahľadela  dôkladnejšie.  Mal 

okrúhlu chlapčenskú tvár,  ktorá  teraz,  keď  spal,  vyzerala ešte  mladšie.

Musela som  ho  už  vidieť, veď  stanica nebola taká  veľká. Pár  stoviek 

ľudí,  ktorí  si  nevyhnutne vbiehali do  cesty. Napriek tomu  som  si  nevedela 

spomenúť, že  by  som  ho  predtým niekedy stretla.

Skúsila som  ešte  párkrát nadviazať spojenie, potom som  to  podráždene 

vzdala a postavila sa.

„Hej!“ potľapkala som  ho  po  pleci.

Vyľakane sa  strhol. „Zaspal som?“

Túto  otázku som  ignorovala, keďže odpoveď bola  úplne jasná.

„Máme problém, moje  komunikačné zariadenie nefunguje!“

V momente vyzeral byť  úplne prebudený. „Pozriem sa  na  to!“

Zobral do  ruky  prístroj, stlačil tlačítko príjmu, počúval a povedal krátku 

správu, potom len  pokrútil hlavou.

„Čo  je  s tvojím prístrojom?“ chcela som  vedieť a dala by  som  si  zaucho, 

že  som  na  to  nepomyslela skôr.

„Nebol v mojom ruksaku?“

Vyprázdnila som  tašku, hoci  som  vedela, že  ho  v nej  nenájdem. Ale  ako 

je známe, nádej umiera posledná.

„A  vo  vreckách nohavíc nemáš nič?“

Prehľadal ich  a naveľa našiel komunikátor.

„Ale  baterka je  vyčerpaná,“ povedal. Prešla mnou vlna  úľavy, pretože už 

som  ani  nedúfala, že  by  mohol mať  pri  sebe  vôbec nejaký prístroj. Zobrala 

som  mu  komunikátor z ruky a otvorila som  ho.  Potom som  urobila to  isté 

s mojím, z ktorého som  vytiahla baterku.

Od  sklamania som  takmer vykríkla: Nepasovala! Nebolo to  veľa,  bola 

len  o dva  milimetre väčšia, ale  keď  som  ju  otáčala, nedalo sa  poprieť, že  sa 


19

nina horvath – vôňorGan

na  dané  miesto nehodila. 

„Nie,  nechala som  všetky prístroje a odhodila len  zapáchajúce vzorky. 

Čo  to  vôbec bolo?“

Pokrčil ramenami. „Neviem, väčšina z toho patrila zoologičkám. Keď 

sme  sa  rozhodli opustiť stanicu, boli  Besíci takí  zdivení, že  som  len  nahádzal 

do  ruksaku všetko, čo  bolo  po  ruke.“ Urobil krátku pohnutú pauzu. „Myslíš, 

že  to  niekto z nich dokázal?“

„Snáď. Ale  v tomto momente na  tom  nezáleží. Vyzerá to  tak,  že  nevieme 

pomôcť ani  sebe.  Ak  ešte  žijú,  musia sa  zachrániť sami... Nerozumiem tomu. 

Vyskúšala som  ten  prístroj ešte  na  základni a fungoval bezchybne!“

Otočil ho  a opatrne zložil kryt.

„No,  funguje, ale  iba  v blízkom okolí.“

„To  hádam nie!“  zakričala som.

„Ale  áno...“

„Ale...  To   je   dvesto  kilometrov!“  chcela  som   diskusiu  o možných 

riešeniach ukončiť. Skúšali sme  ešte  niečo  s prístrojom spraviť, ale  pri  úrovni 

našich technických znalostí a chýbajúcom vybavení to  bolo  zbytočné.

„Je  to  len  stodvadsať kilometrov. To  nie  je  tak  ďaleko,“ poznamenal.

„To  nie  je  ďaleko pre  klzák. a možno by  to  dokázal športovec. Ale  nie 

netrénovaní civilizovaní ľudia  bez  primeranej výstroje.“

„Ale  môžeme to  dokázať,“ trval  na  svojom.

No,   už   dávno  som   nebola  presvedčená  o tom,  že   by   sme   to   naozaj 

mohli dokázať. Mala  som  priemernú formu, najmä preto, že  som  po  dlhej 

ceste  v beztiažovom stave  trénovala svoje  atrofované svaly  skôr  slabo  než 

poriadne.

Mladý muž  bol  v lepšom stave, ale  na  nohách mal  iba  sandále – nie  práve 

najlepšiu obuv  na  takúto cestu. Očividne nerátali s tým, že  sa  Besíci odvážia 

do  vzdialeného tábora – a už  vôbec nie  s tým, že  by  tábor  napadol agresívny 

dav.   Pýtala  som   sa   sama   seba,   čo   asi   vyprovokovalo  mimozemšťanov 

k tomuto útoku, ale  potom som  tie  myšlienky odsunula nabok. V tej  chvíli 


0

nina horvath – vôňorGan

nám  nemohli pomôcť, mali  sme  iné  problémy.

Napokon sme  sa  vydali na  cestu. Čo  iné  nám  ostávalo? Čakať, kým  nás 

niekto náhodou nájde?

Zobral mi  tašku  a išli  sme  prakticky za  nosom. Krajina pripomínala 

púšť.   Bola   neuveriteľne  pustá   a bezútešná.  Išli   sme   šialenou  horúčavou. 

Hovorili sme  len  málo. Vykal mi,  hoci  ja  som  mu  celý  čas  tykala a navrhla 

som  mu,  aby  ma  volal  jednoducho Ieva.

Predstavil sa prosto ako Kian.

„Teší  ma,“  povedala som.

V tejto situácii to  vyznelo prinajmenšom zvláštne.

Kian  si  vyzliekol tričko, ale  nariadila som  mu  ho  opäť  obliecť, aby  sa 

nespálil.

Odrazu ostal  stáť  a rozhliadal sa  okolo seba.  Siahla som  znepokojene na 

klávesy vôňorganu, ale  nebolo tu  nič.

„Taký prázdny svet,“ poznamenal Kian.

Sledovala som  jeho  pohľad. Skutočne, boli  sme  úplne sami,  ako  človek 

mohol byť  na  Zemi, keď  sa  zavrel do  miestnosti s výmerou jeden  meter 

štvorcový. Osamelosť až  po  obzor.

„Máš  pravdu, nie  je  tu  vôbec nič  živé.“

„A  predsa by  si  človek pomyslel, že  nie  sme  na  cudzej planéte. Nad 

nami  obloha, pod  nami  pevnina, mohla by  to  byť  Zem  – po  apokalypse.“

Odstrčila som  jeho  ruku  z tašky a bez  opýtania vytiahla fľašu  s vodou. 

Musela som  sa  ovládať, aby  som  nevypila dychtivo celý  obsah. Dala  som  si 

len  malý  dúšok, ktorý  som  dlho  prevaľovala v ústach.

„Nikdy si  sa  na  Zemi  nepýtala, aké  by  to  bolo,  keby  všetci ľudia  odrazu 

zmizli?“

Pokrútila som  hlavou.

„Nemáš strach byť  tak  sama?“

„Nie,“ povedala som,  „mám strach, že  sa  nám  minie voda,  že  sa  stratíme, 

že  niekde na  tejto  púšti  zomrieme. Ale  samoty som  sa  ešte  nikdy nebála. 


1

nina horvath – vôňorGan

Som  dokonca rada  sama. A okrem toho  sme  dvaja.“

Nemali sme  viac  než  tú  fľašu. Bolo  v nej  príliš  málo  na  dlhú  cestu, ktorá 

nás  čakala.

„Mám zmiznúť, aby  si  mohla byť  sama?“ spýtal sa.  Mohol to  byť  vtip, 

prirodzene. Ale  povedal to  veľmi zvláštnym tónom. Trochu šibalsky, ale 

súčasne sa  doňho miešalo aj  čosi  iné,  čo  som  si  nevedela vysvetliť.

Neodvetila  som,   namiesto  toho   som   si   dala   ďalší   hlt   a podala  fľašu 

Kianovi.

„Len  jeden  hlt!  To  je  všetka naša  voda!“ varovala som  ho.  Na  krátky 

moment som  dúfala, že  bude  natoľko gentleman, aby  sa  jej  zriekol, ale  bol  to 

nezmysel. Falošná hrdosť sa  dá  pestovať len  dovtedy, kým  nejde  o život.

Napriek tomu  rukávom utrel  hrdlo  fľaše  – netýkavka! Akoby to  nebolo 

jedno, keď  sme  aj  tak  čelili  smrti. Doprial si  svoj  dúšok – poriadne hlboký, 

všimla som  si  ustarostene. Bol  však  natoľko disciplinovaný, že  ostal  pri 

jednom, zbalil fľašu  a kráčal mlčky ďalej.

Padal  súmrak  –  presnejšie  povedané,  horúčava  už   nebola  tak   jasná 

a ťaživá, keď  bližšie z dvoch sĺnk  zapadlo.

Ostala som  stáť  a povedala: „Odpočiňme si.“

„Prečo  práve  teraz?  Veď   sa   konečne  trochu  ochladilo.  Budeme 

postupovať rýchlejšie!“ trval  na  svojom Kian.

„Ale  neostane to  tak  dlho  a nedokážeme spať,  keď  budú  slnká  opäť  na 

oblohe. Nemáme stan,  dokonca ani  plachtu na  ochranu pred  UV  žiarením.“

Ešte   raz   mi   odporoval,  ale   vôbec  som   ho   nepočúvala,  len   som   mu 

jednoducho povedala: „Som úplne hotová! Ešte  jeden  krok,  padnem tvárou 

do  hliny  a zostanem ležať.“

Nešikovne som  zašklbala popruhmi vôňorganu.

„Počkaj, pomôžem ti.“




nina horvath – vôňorGan

Kian  šikovne stiahol popruhy. Zvyčajne som  to  robila inak,  len  som  sa 

z nich vyvliekla bez  toho,  že  by  som  ich  rozpojila a nechala som  náradie 

bokom skĺznuť na  podlahu.

Prekvapene  zastonal,  keď   na   ňom   naraz   ovisla  hmotnosť  prednej 

a zadnej nádrže vôňorganu.

„Veď  je  to  šialene ťažké. Čudujem sa,  že  si  doteraz vôbec vládala držať 

krok.  Mala  si  niečo  povedať.“

Natiahla som  si  ruky.  Ramená ma  nepríjemne boleli, takmer viac  ako 

predtým, keď  museli nosiť  celú  tú  záťaž.

„Samozrejme,  že   je   to   ťažké.  Čo   si   si   myslel?  Už   len   tie   tekutiny 

v nádržiach!“

„Čo?“ civel  na  mňa.  „Tekutiny? Dá  sa  to  piť?“

„Nie,“ povedala som,  ale  po  krátkej úvahe som  sa  opravila: „Vlastne 

áno,  teoreticky, aj  keď  je  to  nechutné. Špeciálne sme  dohliadli na  to,  aby 

sme  nepoužili žiadne jedovaté látky.  Napokon sa  to  má  vdychovať.“

...Už  nám  bolo  celkom jedno, že  tieto  látky  neboli určené na  vnútorné 

použitie. Medzičasom sme  nerátali s tým, že  by  sa  k nám Bestiolae mohli 

priblížiť – a ak  áno,  mali  by  sme  samozrejme problém.

„To  je  ako  študentská párty  so  zlými koktailami, kde  tiež  nikto  presne 

nevie, čo  je  vnútri!“ vtipkoval Kian.

Dala  som  si  niečo, čo  voňalo ako  vianočný čaj,  ale  ani  v najmenšom tak 

nechutilo. A ešte k tomu to  bolo  protivne olejové. Ale  napriek tomu  to  malo 

v sebe, ako  som  bola  smädná, niečo  z tej  párty.

Natiahla som  si  chrbát na  pieskovom náveji. Jasné, o chvíľu budem 

nadávať,  že   mám   piesok  za   oblečením  a vo   vlasoch,  ale   pri   nedostatku 

iných možností...

„Povedz  mi,   ako   ten   prístroj  vlastne  funguje?“  spýtal  sa   Kian 

bezprostredne.

„Vôňorgan?  Veľmi  jednoducho.  Vôňa   sa   rozptýli  stlačením  kláves. 

Čisto  mechanický proces. Bolo  pre  mňa  od  začiatku dôležité nemať v hre 


3

nina horvath – vôňorGan

žiadne baterky. Podľa mojich zlých  skúseností sa  vždy  vyčerpajú, keď  ich 

človek najnutnejšie potrebuje. Ako  sme  tiež  teraz  žiaľ  videli.“

„A   prečo  tá   rôznorodosť?  Nestačila  by   na   zmätenie  Besíkov  jedna 

vôňa?“ skúšal Kian.

„Nemá ich  to  len  zmiasť, je  to  komunikácia. Viem  vône  napasovať na 

situáciu. Veľké klávesy tvoria základné pachové tóny  a tie  malé  slúžia na 

jemné naladenie odtieňov,“ vysvetľovala som,  odskrutkovala pri  tom  iný 

zásobník a ochutnala jeho  obsah. Chutilo to  však  ešte  odpornejšie, tak  som 

sa  rozhodla ostať  pri  mojom doterajšom nápoji.

„A  čo  si  im  vlastne povedala?“

„No,  nie  je  to  rozhovor v pravom zmysle slova, dá  sa  len  vyjadriť, čo 

človek cíti.  Viem  im  napríklad dať  najavo, že  mám  strach.“

„Nie  je  to  chyba? Všetci sme  z nich mali  strach a zranili nás,  dokonca 

zabili.“

Videla som,  že  mu  napriek teplu  naskočila husia  koža.

„Áno,“ odvetila som  po  krátkom zápasení so  slovami: „Ale  nepovedali 

ste   to   v ich   reči.   Sú   hluchí  a nerozumejú  ľudskej  mimike.  Orientujú  sa 

podľa  pachu. A niekedy,  keď   k nim  prídeme  a voniame  po   pote,   mydle, 

jedle  a cigaretách, je  to  pre  nich  akoby sa  pred  nás  postavil mimozemšťan 

a zakričal: Všetkých vás  zabijem!“

Kian  dlho  mlčal, vypil  dúšok a znechutene prehltol.

Napokon povedal: „No  zaráža ma  ešte  jedna  vec:  Prečo nám  vlastne 

o tomto prístroji nikdy nič  nepovedali na  žiadnej schôdzi?“

„No...“ začala som  opatrne, „vôňorgan, ako  ho  volám, nebol ešte  tak 

celkom hotový. Toto  je  doposiaľ jediný prototyp.“

„Tak  moment... Oni  pustia vynálezkyňu niečoho takého spolu  s jediným 

prototypom  na   v podstate  samovražednú  záchrannú  misiu?  To   nedáva 

zmysel.“

Kian  pokrčil čelo.  Všimla som  si,  že  mu  to  vôbec nepristane. Nehodilo 

sa to k jeho mladistvej tvári.

„Všetko sa  to  zomlelo veľmi náhle, keď  prišlo tvoje  volanie o pomoc. 

Mimochodom,  zachytili  sme   iba   tvoj   signál  a nebolo  také   ľahké  ho 




nina horvath – vôňorGan

lokalizovať. Bolo  okamžite jasné, že  na  tom  mieste nebudeme môcť  pristáť, 

takže   rozhodnutie,  že   ťa   vyzdvihnem  ja   s pomocou  vôňorganu,  prišlo 

rýchlo. Bola  to  krátka diskusia, vzala  som  vôňorgan a tašku, obliekla som 

sa  do  terénu a nechala sa  vyložiť blízko pri  osídlení. Mala  som  si  prirodzene 

zobrať druhý komunikátor, ale  po  vojne je  každý generálom.“

„Napriek tomu,“ trval  na  svojom, „aj  keď  bolo  rozhodnutie spravené 

rýchlo: Čo  ten prototyp? Určite ste  sa  obávali, že  sa  jediný tento  prístroj 

svojho druhu stratí.“

„Ach,  netreba  sa   báť,   že   by   sa   tento   vynález  stratil.  Sú   k dispozícii 

detailné plány, každý remeselník by  ho  vedel  vyrobiť bez  väčších ťažkostí,“ 

ubezpečovala som  ho,  ale  dosiahla som  zjavne presný opak.

Kian   významne  podvihol  obočie  a otvoril  ústa,   akoby  chcel   niečo 

povedať. No  potom si  to  rozmyslel, dal  si  ešte  jeden  hlt  a prudko vstal.

„Idem sa  radšej trochu vyspať, lebo  sa  dostanem do  pokušenia vypiť 

ešte  viac,“ povedal.

Zobudila ma  horúčava. Kian  ešte  hlboko spal.  Vyzeral všetko len  nie 

dobre: pokožku mal  riadne spálenú od  slnka  a bola som  rada,  že  som  ho 

presvedčila aspoň aby  si  na  sebe  nechal tričko.

Aj  mňa  koža  nepríjemne svrbela, ale  bola  som  na  tom  omnoho lepšie: 

mala  som  oblečené tričko s dlhými rukávmi, dlhé  nohavice z ľahkej látky 

a uzavreté topánky, dokonca aj  šatku  na  hlave, ktorá  mala  zabrániť, aby  mi 

dlhé  vlasy  počas záchrannej misie  padali vlasy  do  tváre, ale  teraz  ma  navyše 

chránila pred  slnkom. Okrem toho  som  nebola voči  slnečnému žiareniu taká 

citlivá, kým  Kian  sa  ako  väčšina svetlovlasých a modrookých ľudí  rýchlo 

spálil.  Keby   som   tušila,  aké   putovanie  spojené  so   spánkom  pod   holým 

nebom nás  čaká,  nevyhodila by  som  tak  ľahkovážne väčšiu časť  jeho  vecí. 

„Nechaj ma  spať,“ zamrmlal Kian,  otočil sa  na  druhú stranu a okamžite 

opäť  zaspal.

„Hej!“  potriasla  som   ním.   „Kian,  musíme  ísť   ďalej!  Inak   nás   slnko 

celkom spáli.“




nina horvath – vôňorGan

Trvalo dlho, kým sa zdvihol a obul si sandále. Medzitým som dávala

dokopy vôňorgan. Keď  som  bola  hotová, pristúpil Kian  ku  mne  a naložil si 

mlčky ťažké vybavenie s nádržami na  plecia.

Viac  než  raz  som  už  nechcela ísť  ďalej. Často som  nechcela nič  iné,  len 

si  ľahnúť a už  nikdy nevstať.

Kian  ma  nútil  pokračovať. Dodával mi  odvahu, robil  si  žarty  zo  svojej 

záchrankyne, hrozil. Vykresľoval mi,  ako  by  som  ostala ležať  a moje telo  by 

sa  rozkladalo uprostred pustatiny. Sľúbil mi,  že  keď  sa  dostaneme domov, 

prejeme sa  obrovským množstvom zmrzliny. Zdalo sa,  že  vždy  presne vie 

ako  ma  presvedčiť, aby  som  sa  nevzdala.

Nasledujúcu  noc   som   mala   nepokojné  sny.   Bestiolae  prišli   ku 

mne  a hovorili. Kian  sedel  na  tróne, ktorý  bol  celý  vytvorený z ich  nôh 

– nadrozmerná čierna stavba. Dali  mi  slučku okolo krku  a zhodili ma  do 

priepasti, pretože som  skazila dušu  ich  ľudu.

Bola  som  nesmierne vydesená, keď  som  padala. Nerozumela som  tomu 

snu  – no  ešte  som  len  mala  zistiť, koľko pravdy sa  v ňom skrývalo.

Vliekli  sme   sa   ďalej. Vôňorgan  sa   stal   medzičasom  nepoužiteľným, 

nechali sme  si  už  len  plné  nádrže. Odstrihla som  popruhy a priviazala nádrže 

na  tašku, ktorú  teraz  opäť  niesol Kian.  Niesla som  ďalšie dva  rezervoáry, 

ktoré  som  na  seba  pripevnila hadicami. Jeden po  druhom sme  ich  vyprázdnili 

a nechali za sebou.

Kian  už  vyzeral, akoby zaspal s tvárou položenou na  horúcej platni. 

Mal  tiene  pod  očami a strnisko na  lícach, takže  pôsobil staršie. Čudovala 

som  sa,  odkiaľ ešte  berie  silu.  Napriek všetkému vyzeral, akoby jej  mal 

vždy  viac  o ten  kúsok, ktorý  mi  chýbal.

Potom som  prestala vnímať akékoľvek pocity a ako  zombie som  už  len 

ťažkým krokom postupovala za  ním.  Všetko stratilo význam a práve preto 

som  už  o ničom nepochybovala.




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist