načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Je to vo hviezdach – Minnie Darke

Je to vo hviezdach

Elektronická kniha: Je to vo hviezdach
Autor: Minnie Darke

– Keď sa kamaráti z detstva Justine (skeptická racionalistka narodená v znamení Strelca) a Nick (zasnený Vodnár, ktorý verí horoskopom) po mnohých rokoch opäť stretnú, mohla by z toho byť veľká láska. Aspoň Justine to tak cíti. Keďže sa ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  229
+
-
7,6
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Lindeni
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2020
Počet stran: 368
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-1535-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Keď sa kamaráti z detstva Justine (skeptická racionalistka narodená v znamení Strelca) a Nick (zasnený Vodnár, ktorý verí horoskopom) po mnohých rokoch opäť stretnú, mohla by z toho byť veľká láska. Aspoň Justine to tak cíti. Keďže sa však Nick tomto smere nijako neprejavuje a navyše má priateľku, rozhodne sa Justine pomôcť osudu po svojom – upraví horoskopy v časopise, v ktorom pracuje, tak aby cez ne Nickovi ukázala, ktorá žena je preňho tá správna. Nick však nie je jediný Vodnár, ktorý sa riadi tým, čo je napísané vo hviezdach...

Pôvabný romantický príbeh o priateľstve, osude a o veľkých rozhodnutiach, ktoré zásadne menia dráhy našich životov.

Zařazeno v kategoriích
Minnie Darke - další tituly autora:
Láska podle hvězd Láska podle hvězd
 (e-book)
Láska podle hvězd Láska podle hvězd
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Je to vo hviezdach

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.lindeni.sk

www.albatrosmedia.sk

Minnie Darke

Je to vo hviezdach – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2020

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.




Minnie Darke

Je to

vo hviezdach

Načo sa spoliehať na osud,

keď môžete prepísať,

čo stojí vo hviezdach?



Môjmu najmilovanejšiemu Škorpiónovi P. T.



Hviezdy sú špičkami úžasných diamantov!

Ktohovie, aké vzdialené a nepoznané bytosti v rôznych

zákutiach vesmíru práve rozjímajú nad tou istou!

Henry David Thoreau

Astrológia je ako zemská príťažlivosť.

Nemusíte v ňu veriť, aby ovplyvnila váš život.

Zolar’s Starmates

Žiadna vášeň na Zemi, ani láska,

ani nenávisť, sa nevyrovná vášni z toho,

keď môžete upraviť cudzí rukopis.

H. G. Wells



VODNÁR



13

Nicholas Jordan sa nenarodil pod hviezdnou oblohou, ale v nemocnici v Edenvale – skromnej budove z červených tehál na okraji mestečka, ktoré sa pýšilo štyrmi krčmami, zato žiadnou bankou, jedným kúpaliskom, šiestimi klubmi pre veteránov a každé leto s nevôľou tolerovalo obmedzené používanie vody. Nemocnicu obklopovali záhony krikľavo ružových bugenvileí a trojuholníky vysychajúcich trávnikov. Keď malý Nick prišiel na svet, obloha nad rozžeravenou plechovou strechou bola závratne modrá, do konale vystihujúca februárovú južnú hemisféru.

A boli tam aj hviezdy. Ďaleko za bezoblačnou páľavou troposféry, ďaleko za ozónovou dekou stratosféry, ďaleko za mezosférou a termosférou, ionosférou, exosférou a magnetosférou. Boli ich milióny. Dominovali čiernote a pohybovali sa v dokonalých obrazcoch, ktoré sa navždy prekreslili do duše Nicholasa Jordana.

Joanna Jordanová – Baran, majiteľka a prevádzkarka vychyteného kaderníctva, pozoruhodne presná strelkyňa za netbalový tím Edenvale Stars a dvojnásobná držiteľka titulu Miss Edenvale – v hodinách po narodení svojho syna na hviezdy nemyslela. Extatická a neupravená ležala v jedinej pôrodnej sále nemocnice a hľadiac do tváre malého Nicka mapovala vplyvy o čosi pozemskejšej nátury.

„Má tvoj nos,“ zamrmlala smerom k manželovi.

Nemýlila sa. Jej bábätko malo dokonalú miniatúrnu repliku nosa, ktorý dôverne poznala a milovala na tvári Marka Jordana – Býka, plecnatého futbalistu, ktorý sa transformoval na finančného poradcu v polokošeliach, milovníka pečeného cheesecaku a beznádejného obdivovateľa dlhonohých žien.

„Ale tvoje uši,“ podotkol Mark s pocitom, že jeho ruky sú ako ruky obra, keď pohládzal chumáčik tmavých vláskov na hlavičke ich novorodeniatka.

Joanna s Markom si obzerali svojho synčeka a hľadali zdroj jeho líčok, čielka, prstíkov na rukách a nohách. Čerství rodičia tak objavili ozvenu Markovho brata v široko posadených očičkách bábätka a náznak Joanninej matky v jeho plných a výrazných perách.

Nikde však nenašli, dokonca im ani nenapadlo hľadať, odtlačky Beta Aquarii, žltej obryne, ktorá horí päťstotridsaťsedem svetelných rokov od Zeme. Ani oveľa jemnejší dotyk hmloviny Slimáka či vlastne žiadneho z ostatných nebeských telies, čo tvorili rozvláčne súhvezdie Vodnára, pod ktorého patronátom sa nachádzalo slnko v čase narodenia ich dieťaťa.

Ak by sa na kropaje osudu na novorodeneckom diagrame malého Nicka pozrel astrológ, už v deň jeho narodenia by predvídal, že z tohto dieťaťa vyrastie originálny, chvíľami až mierne excentrický, kreatívny a láskavý chlapec s takou dávkou súťaživosti, že jeho súrodenci by radšej zjedli ružičkový kel, ako si s ním zahrali monopoly. Uhádol by, že chlapec bude milovať kostýmové párty a ochotne prichýli každého vyhladovaného psa či zablšenú mačku, ktorá mu skríži cestu.

Ten istý astrológ by sa možno nežne pousmial pri predpovedi, že počínajúc pubertou sa z Nicka stane zanietený veriaci v hviezdy. Bude sa mu páčiť, že je Vodnár – znamenie, ktoré si spojí s inovatívnym a neortodoxným zmýšľaním rovnako ako s letom, hudobnými festivalmi a atraktívnymi mladými hipisáčkami, ktoré voňali ako pačuli a sex.

No v deň jeho narodenia nebol poruke žiadny astrológ a jediná osoba, ktorá v súvislosti s malým Nickom vyslovila predpoveď vyčítanú z hviezd, bola Joannina priateľka Mandy Carmichaelová. Mandy – Blíženci, hlásateľka predpovedí počasia regionálnej televíznej siete, rozžiarená čerstvá nevesta s jamkami na lícach a fanatická fanúšička skupiny ABBA – sa v nemocnici zjavila ako dobrá víla sudička rovno po práci. S hrubou vrstvou mejkapu z nakrúcania cupkala na vysokých podpätkoch s obrovským modrým medveďom a kyticou chryzantém zo supermarketu v náručí. Maca rýchlo usadila do kresla a chryzantémy skončili v zaváraninovom pohári, zatiaľ čo sa bosá Mandy vedľa postele nežne maznala s prvorodeniatkom svojej priateľky.

„Malý Vodnárik, všakže?“ hmkala so zarosenými očami. „Nečakajte, že bude ako vy s Markom, rozumieš, Jo? Vodnári sú iní. Však, maličký?“

„No, mal by mať vzťah k športu,“ prehodila Jo veselo. „Mark mu už kúpil tenisovú raketu.“

„A práve preto z neho pravdepodobne vyrastie umelec. Alebo tanečník. Nie je tak, pokladík?“

Mandy vsunula svoj prst do zatvárajúcej sa hviezdice Nickovej drobnej rúčky a na okamih zostala úplne bez slov, čo bolo pre ňu netypické. „Jo, je nádherný. Jednoducho nádherný,“ vydýchla náhle.

Z nemocnice Mandy odchádzala už za tmy. Súmrak so sebou privial vánok rovnako osviežujúci ako túžba, čo na ňu doľahla, keď s topánkami v rukách kráčala cez pichľavý trávnik na parkovisko. Obloha na západe bola dymovomodrá s ružovkastými obláčikmi nad obzorom, ale na východe sa už cez prehlbujúcu tmu predralo zopár nedočkavých hviezd. Mandy vkĺzla za volant svojho auta a dlho na tie hviezdy hľadela. Stále cítila omamnú vôňu bábätka. Nasledujúci piatok v Curlew Court v Edenvale – v slepej uličke

novovybudovanej štvrte plnej betónových obrubníkov a prízem

ných domov s plechovými strechami, trávnikmi a eukalyptami

chránenými umelohmotným pletivom – sa Drew Carmichael zva

lil na chrbát s hlasným: „Páni!“

Vedľa neho, na trampolíne u ich susedov, ležala prázdna fľaša

írskeho krémového Baileys, dva zamazané poháriky a jeho upote


16

ná, usmievavá, poloodetá žena. Drew – Váhy, konzultant v poľnohospodárstve, amatérsky nadšenec aviatiky, závislý od Pink Floyd a obávaný vzdušný gitarista spred zrkadla v spálni – sa ani nie pred hodinou vrátil z dvojtýždňovej pracovnej cesty a mal pocit, akoby ho niekto úmyselne zviedol. Priam z neho vysal jeho esenciu. Našťastie, susedia dovolenkovali na Zlatom pobreží.

„Uhmmm,“ pochvaľovala si Mandy usmievajúc sa do hviezdnatého neba.

Drew sa nadvihol na jednom lakti a pozrel sa na svoju ženu. Za tieňom na jej líci v mieste jamky šípil akési šibalstvo.

„Čo ti to napadlo?“ spýtal sa a položil dlaň na jej bledé mäkké odhalené bruško. „Ha?“

„No dovoľte,“ ohradila sa a so širokým úškrnom ho plesla po ruke. „Som vydatá žena. Nechytajte to, čo si nemôžete dovoliť.“

Pošteklil ju a ona sa rozosmiala.

„Čo máš za lubom?“

„Za lubom?“ zopakovala. „Za lubom? Ja... obdivujem hviezdy.“

Pripitý a bezvýhradne šťastný Drew si založil ruky za hlavu a tiež sa zahľadel do vesmíru.

V tú februárovú noc Carmichaelovci počali dievčatko, ktoré sa malo narodiť v skorých hodinách novembrového rána v znamení Strelca. Na svet príde drobné a dokonalé, s hlavičkou lemovanou najjemnejšími plavými vláskami, ktoré sa jej napokon zvlnia okolo ostrých čŕt tváre. Oči bude mať orieškové, bradu špicatú a pery v tvare zreteľného Amorovho luku – ako jej matka. Tmavé obočie bude mať rovné, priam prísne – ako jej otec.

Astrológ by možno predpovedal, že z tohto dieťaťa vyrastie priamočiary človek; hravý, ale tak trochu perfekcionista. Zamiluje si slová, už v deviatich rokoch sa objaví v televíznej súťaži v hláskovaní, ktorú aj vyhrá, a väčšinu času strávi s perom zastrčeným za uchom. Jeho nočný stolík si nikdy nevydýchne pod ťarchou kníh – prečítaných, načatých, nachystaných – a je možné, že medzi tými haldami sa nájde zastrčený aj katalóg z Howards Storage World či z Ikey, lebo celoživotným fetišom tohto dievčaťa bude práve organizovanie šatníkov. Jej pamäť bude taká neomylná a vybrúsená ako kartotéka z nehrdzavejúcej ocele a ešte aj jej esemesky budú mať bezchybné formátovanie a diakritiku.

Rovnako neomylne by mohla znieť predpoveď, lenže astrológ by nad tým iba skormútene pokrútil hlavou, vediac, že toto dieťa nebude mať hviezdy veľmi v úcte. Popravde, horoskopy bude považovať za hlúposti plné nevierohodných táranín.

„Justine,“ zamumlala Mandy skôr sama pre seba.

„Prosím?“ spýtal sa Drew.

„Jus-tine,“ zopakovala s väčším dôrazom. „Páči sa ti?“

„Kto je Justine?“ zaujímal sa zmätený Drew.

To uvidíš, pomyslela si Mandy. To uvidíš. RYBY

Čas plynul. Mesiace obiehali planéty. Tie krúžili okolo najjasnejších

hviezd. Galaxie vírili. Rokmi k nim pribúdalo aj čoraz viac satelitov.

Potom jedného dňa, ako švihnutím čarovného prútika, tam stála

dvadsaťšesťročná Justine Carmichaelová. V isté marcové piatkové

ráno si vykračovala po zeleňou lemovanej mestskej ulici s nestabil

ným nákladom káv v papierových téglikoch v náručí. Oblečené mala

veselé voľné ľanové šaty so zelenými a bielymi bodkami a takmer

biele tenisky, na ktorých sa premietali odlesky chodníka v polotieni.

Ulica – asi dve hodiny východne od Edenvale – sa volala Ren

nie Street a bola jednou z hlavných tried vychytenej periférie Alexandrijského parku. Bola to štvrť plná panských sídiel z koloniálnych čias, bytových domov v štýle art déco, kvetinárstiev a kaviarní. Skrátka miesto, kde ste nemali problém kúpiť si viedenskú kávu vo vysokom sklenom pohári s dlhou lyžičkou a kde sa kaderníctva špecializovali na strihy pre maltezákov a westhighlandských bielych teriérov. Justine mierila do sídla Hviezdy Alexandrijského parku, kde pracovala. Oficiálny názov jej pozície znel poslíček, hoci šéfredaktor – náchylný na verbálne kvetnatosti, ktoré v ničom nezrkadlili prenikavú výstižnosť jeho publicistiky – o nej s obľubou hovoril ako o našej milej, vzácnej budúcej novinárke. Ak by o nej písal, nazval by ju poskokom.

Hviezda sídlila v elegantnom zrenovovanom dome s dreveným

obkladom, ktorý bol situovaný trochu ďalej od cesty. Len čo bez zaváhania odbočila do otvorenej brány, prešla popod jeden z najkontroverznejších monumentov Alexandrijského parku – hviezdu. Mozaiková inštalácia veľká ako koleso traktora bola taká škaredá, že ste si nemohli nevšimnúť, ako sa hojdá a trbliece vysoko na rampe nad chodníkom. Na hviezdu bola tučná a oblá a na piatich jej nie práve symetrických cípoch boli nahrubo nacápané citrónovožlté kachličky a úlomky čajníka so vzorom žltých ruží.

Po tridsiatich rokoch, odkedy hviezdu nainštalovali na jej post, ju miestni premenovali na žltú ohavu a skúsili všetky možné intervencie v mestskom zastupiteľstve, aby ju strhli. V tých časoch považovala väčšina rezidentov parku Hviezdu za odporný pouličný plátok a jej mladého redaktora Jeremyho Byrna za opovrhnutiahodného vlasatého zhýralca. Boli skalopevne presvedčení, že samopašný najstarší syn Winifreda Byrna nemal právo zriadiť ten škandalózny baliaci papier na ryby v elegantnom sídle jeho nebohej matky na Rennie Street.

No Alexandrijský park si postupne zvykol aj na časopis, aj na jeho nevkusný symbol. Hviezda bola v súčasnosti uznávaným magazínom na lesklom papieri, ktorý sa venoval súčasnému dianiu, športu a umeniu. Nové číslo, ktoré vychádzalo každý mesiac, čítali nielen v Alexandrijskom parku, ale v celom meste a aj na predmestí na opačnom konci. Justine bola na rebríčku dôležitosti pozícií v redakcii kdesi pod posledným stupienkom, no aj tak by sa našlo dosť dravých, bystrých absolventov žurnalistiky, ktorí by si aj koleno nechali vŕtať, len aby získali jej miesto.

Prvý deň v práci ju po kanceláriách previedol sám Jeremy Byrne. Dnes je už pravým opakom vlasáča z minulosti a skôr by sa o ňom dalo povedať, že je aristokrat ako pacifista. Postavil ju pod tú šialenú žltú masu hviezdy.

„Chcem, aby si ju brala ako talizman nebojácnych, zásadne nestranných princípov žurnalistiky, na ktorých bola vybudovaná naša malá statočná redakcia,“ predniesol a Justine mala čo robiť, aby sa necítila trápne, keď hovoril o inšpiratívnych lúčoch hviezdy a dokonca napodobňoval, ako na ňu zhora žiaria.

Hviezda bola skvelé miesto na prácu, presne ako šéfredaktor sľuboval. Zamestnanci pracovali tvrdo, ale vedeli sa aj zabaviť. Vianočné večierky boli bakchanáliami s bohatým občerstvením a kvalita článkov v magazíne mala vysokú úroveň. Hviezda však bola až takým skvelým zamestnaním, že žiadny z novinárov nikdy nedal výpoveď, a to predstavovalo pre Justine veľký problém. V súčasnosti pracovali v redakcii na plný úväzok traja redaktori, jeden v Canberre, a všetci sa tam držali už celé desaťročie, ba ešte dlhšie. Predchádzajúci poslíček čakal na svoju šancu tri roky, kým to vzdal a zamestnal sa v PR.

Keď vtedy ružovolíca Justine stála pod hviezdou s Jeremym Byrnom, bola presvedčená, že predchádzajúci poslíček si tú čakačku odkrútil aj za ňu. Ozajstná práca už musela byť na dosah. No prešli ďalšie dva roky bez akýchkoľvek výhľadov na postup a Justine si začínala myslieť, že svojej autorskej prvotiny vo Hviezde sa dočká, až keď niektorý zo súčasných redaktorov zomrie na starobu.

Ponáhľala sa po levanduľami lemovanom chodníku, poprávajúc si hŕbu papierových pohárov, aby si uvoľnila jednu ruku a mohla pozbierať kôpku listov položenú na dlažbe. Vyšla hore nízkym schodiskom a bokom odtlačila dvere. Tie sa za ňou ešte ani nestihli zabuchnúť, keď sa v chodbe ozval pocukrovaný hlas.

„Justine? Si to ty?“

Patril Barbel Weissovej, manažérke pre reklamu, ktorá zmenila jednu z dvoch nádherných kancelárií s arkierovými oknami pri vchode na rovnako vyumelkovaný a zženštený priestor ako ona. Keď Justine vošla, Barbel – v tmavoružovom nohavicovom kostýme a s blonďavým účesom naaranžovaným ako torty v nemeckej cukrárni – sa ani neobťažovala vstať od stola, iba zamávala brožúrou.

„Zlatko, mohla by si odniesť toto dolu na kreatívu? Povedz im, že v inzeráte Brassingtonu chcem tento font. Tu. Zakrúžkovala som ho.“

„Žiaden problém,“ zamrmlala Justine, manévrujúc k boku stola, aby Barbel mohla prihodiť brožúru k jej nákladu.

„Och,“ sklamane vzdychla Barbel, keď si všimla, aká je Justine zavalená kávami, no obočiu dovolila, aby sa zvraštilo iba o kúsoček. „Ty ideš od Rafaella? Nebude ti prekážať, ak tam skočíš znovu, však nie? O dvadsať minút čakám klientku a myslela som si, že by sa nám hodili makrónky. Povedzme... malinové. Ďakujem, Justine. Si svätica.“

Kanceláriu na opačnej strane chodby okupoval šéfredaktor. Vyzerala úplne inak ako Barbelina. So stohmi cudzokrajných novín vysokými po kolená a s policami prehýbajúcimi sa pod právnickými príručkami, životopismi politikov, almanachmi vedomostí a knihami o skutočných zločinoch pripomínala skôr obývačku hrabivca. Jeremy, vo formálnej košeli, ktorá však nejakým zázrakom pripomínala skôr kaftan, telefonoval. Keď dnu strčila hlavu, aby mu doručila jeho chai so sójovým mliekom, zdvihol k nej otvorenú dlaň, čo znamenalo, že sa má vrátiť o päť minút. Justine sa veselo usmiala a prikývla.

Ďalšiu miestnosť v chodbe zaberali redaktori. Len čo Roma Sharplesová začula zvuk Justininých krokov, zdvihla hlavu od počítača a vykukla spoza okuliarov s elektricky modrým rámom. Bola známa svojou mrzutou a panovačnou povahou. Určite jej už ťahalo na sedemdesiat, no nevykazovala žiadne známky toho, že by chcela odísť do dôchodku.

„Ďakujem,“ povedala, keď si vzala svoju čiernu kávu. Odlepila papierik z notesa na stole a podala ho Justine. „Daj túto adresu Radoslawovi a odkáž mu, že tam musíme byť presne o jedenástej. A, Justine? Pristav nám auto pred vchod, dobre?“

Justine položila trojštvrtinové latte na prázdny stôl vedľa Romy. Patril Jenne Raeovej, ktorú zrejme niekam odvolali a ktorá – tým, že bola iba tridsiatnička – nedávala Justine fakticky žiadnu nádej.

Odborníkom na šport bol v redakcii Hviezdy Martin Oliver, päťdesiatnik a pravdepodobne Justinina najväčšia šanca vzhľadom na jeho osobné návyky. Práve telefonoval a vznášal sa okolo neho zvyčajný puch alkoholu a nikotínu, keď mu Justine podala presladené dvojité kapučíno. Zaťukal jej na lakeť. Do notesa na stole napísal v kopírke sa zasekol papier. A potom počítač mi znovu nechce tlačiť pdf. Zožeň Anwen.

„Hej, čo už, tréneri sú idioti. Nerozoznali by kľúčového nadhadzovača od roztlieskavačky,“ vyhlásil do telefónu, podčiarkujúc slovo znovu toľkokrát, až do papiera vyryl hlbokú ryhu. Justine mu vzala pero a pod jeho odkaz nakreslila smajlíka.

Ďalšou v poradí bola úzka kancelária, ktorá bola kedysi šatníkom. Za stolom sedela Natsue Kobayashiová, manažérka externých prispievateľov. Natsue mala dar prvotriedneho módneho vkusu a pokožky, ktorá popierala zákony starnutia, takže všetkých udivovalo, že bola dosť stará na to, aby mala tri vnúčatá. Každý deň využila obedňajšiu trištvrtehodinu do poslednej sekundy pletením svetríkov z luxusných vĺn – merina, alpaky, vačice, ťavy – pre milované vnúčence, ktoré žili vo Švédsku. Natsue navyše oplývala nadprirodzenou schopnosťou multitaskingu.

Bez toho, aby prestala prepisovať list, ktorý bol pripnutý na napichovací šanón vedľa jej počítača, prehodila: „Dobré ránko, Justine. Och, tie šaty! Krá-á-ásne! Kawaii!“

Justinine šaty boli nefalšovaným vintage kúskom – predtým patrili jej starej matke.

„Jedna biela káva bez peny,“ oznámila Justine.

Natsue, neprestajne ťukajúc do počítača, poďakovala: „Vďaka. A vidím, že nesieš aj poštu? Budem ti zaviazaná, ak mi posunieš moje listy, len čo ich pretriediš.“

„Samozrejme,“ povedala Justine.

S úľavou zistila, že miestnosť, kde sídlila kreatíva, bola, chvalabohu, prázdna, takže jej nemal kto naložiť ďalšie povinnosti. Grafikom nechala krátky odkaz spolu s Barbelinou brožúrou a rýchlo ušla. Oproti v IT oddelení sedela anjelská technička Anwen Corbettová, ktorá zjavne spala.

Anwen bola nočný vták. Často prichádzala do kancelárie neskoro v noci, aby sa povŕtala v počítačoch, keď ich nikto nepoužíval. Jej hlava plná dredov teraz ležala na hrubom manuáli od počítača na stole zahádzanom káblami, obvodovými doskami a figúrkami zo Star Wars.

„Anwen,“ budila ju Justine. „An!“

Anwen prudko zdvihla hlavu, aj keď oči mala zatvorené. „Hej, hej. Všetko platí. Mám to.“

„Martinov počítač znovu netlačí pédéefká. Chce, aby si sa na to pozrela,“ tlmočila jej Justine.

Anwen nechala hlavu spadnúť naspäť na svoj provizórny vankúš a zamrnčala: „Odkáž mu, že je to PSP.“

PSP bola Anwenina obľúbená skratka. Problém je v stoličke, nie v počítači.

„Mám tu kávu,“ vábila ju Justine.

„Áno?“ zamrmlala Anwen, žmurkajúc opuchnutými viečkami.

„Veľké macchiato. Nájdeš ho u mňa na stole, len čo sa pozrieš na Martinov počítač.“

„Si krutá.“

Justine sa zazubila. „Švihni si.“

Ďalšou zastávkou na chodbe bola fotoredakcia. Justine sa oprela o zárubňu a zahrkútala: „Ránko, Radoslaw. Roma ti odkazuje, že o jedenástej ťa bude potrebovať. Tu je adresa.“

Fotograf vyskočil spoza obrovského monitora ako zápasník v ringu. V ruke držal plechovku Red Bullu a kockovanú košeľu s krátkymi rukávmi mal zapnutú až k upravenej čiernej brade. Justine hodila očkom po koši, kde sa už povaľovali dve prázdne modro-biele plechovice.

Práve pre jeho šoférske zručnosti ju Roma požiadala, aby firemné auto zaparkovala pred vchod ona. Vďaka Radoslawovi malo Camry oškreté oba boky a biele šmuhy by ste našli na viacerých miestach plota v bočnej uličke. Napriek tomu vždy trval na tom, že šoférovať bude on. Ani Roma mu to nedokázala zatrhnúť.

„Pokojne Rome povedz, že si môže trhnúť,“ vyhlásil a nijako sa nesnažil tlmiť hlas. „Dnes dopoludnia som na pretekárskej dráhe s Martinom. Nemohli by sa spolu trochu rozprávať, doriti? Ja na to celé kašlem. Veď pracujú v jednom zasranom kancli. Doriti.“

Keďže toto bola z jeho strany pomerne štandardná reakcia na všetky odkazy, mal veľké šťastie, že nikdy v živote nepokazil žiadny záber.

Justine sa konečne prepracovala k svojmu stolu zastrčenému v prístavbe starého domu. Stenám chýbala obmurovka, hoci boli nahrubo namaľované a o jednu z nich sa opieral bicykel Martina Olivera, ktorý poslednýkrát použil približne pred siedmimi mesiacmi, čo bolo aj naposledy, keď mal potrebu zacvičiť si počas obeda namiesto toho, aby zamieril rovno do bistra Strumpet and Pickle. Spomedzi kolies bicykla vystrčil hlavu strakatý biely chumáč hrivy s párom smutných hlbokých hnedých očí. Patrili malému maltézskemu teriérovi s leoparďou vôdzkou.

„Falafel,“ zvolala. „Čo tu robíš?“

Pes iba zavrtel chvostom, no odpoveď na svoju otázku našla na stole formou odkazu od kreatívneho riaditeľa Hviezdy. Glynn svojou sebavedomou rukou napísal: Myslíš, že by si mohla vziať F. do psieho salónu? Má tam byť o 10. hod. Kaderník chytí amok, ak bude znovu meškať. Vďaka! G.

Falafel pricupkal k Justininým členkom a netrpezlivo na ňu zaštekal.

„Nezačínaj,“ varovala ho.

Justine tam chvíľu iba stála a zhlboka dýchala. Nemám dôvod panikáriť, upokojovala sa. Ak chcú všetci všetko hneď, treba si jednoducho určiť priority. Vravela si, že ak jej aj Jeremy povedal, aby sa vrátila o päť minút, napriek tomu, že bol šéf, čas preňho nič neznamenal. Päť minút mohlo v jeho svete znamenať čokoľvek od desiatich minút až po šesť hodín. Preto najskôr roztriedi poštu a odnesie listy Natsue, potom skočí naspäť k Rafaellovi po makrónky pre Barbel a následne sa zastaví v salóne, kde nechá Falafela. Potom opraví zaseknutú kopírku, zacúva s Camry dolu príjazdovkou a vyvolá hádku medzi Martinom a Romou, keď im odovzdá odkaz od Radoslawa – nie v doslovnom znení, iba podstatu myšlienky. Potom...

„Jus-tine!“

Doriti.

Jeremyho hlas sa veselo ozýval chodbou.

„Poslúchaj,“ prikázala Falafelovi. „Zostaň.“

Pred Jeremyho kanceláriou spomalila a uhladila si šaty. Profesionálna, schopná, vyrovnaná, zopakovala si v duchu a vošla dnu.

„Zlato!“ zvolal Jeremy s úsmevom. Po lícach a nose sa mu rozliezli popraskané žilky. „Posaď sa, posaď.“

Jeremy sa večne správal ako hlava rodiny a Justine si uvedomovala, že ako šéfredaktor a samozvaný mentor sa cítil zodpovedný za ich pravidelné stretnutia. S obľubou jej rozprával historky z vojny, zo svojej slávnej a nebezpečnej minulosti, a rečnil na témy ako etika, postupy, právo a delikátna mechanika parlamentného systému.

„Zlato,“ začal a naklonil sa dopredu, aby spustil na dnešnú náhodne vybranú tému, „čo vieš o deľbe moci?“

„No...“ začala Justine a to bola chyba. Použiť v rozhovore s Jeremym slovné barličky znamenalo prísť o slovo.

„Za koncept delenia moci vďačíme francúzskemu osvietenstvu,“ prerušil ju, „ktoré určilo tri základné zložky vlády – výkonnú, legislatívnu a justičnú...“

Justine iba sedela a Jeremy pokračoval v monológu. Ruky mala zložené v lone na bodkovaných šatách a snažila sa tváriť, akoby naozaj pozorne počúvala a učila sa. Nie, že jej hlavou víria makrónky a úzka bočná ulička, Martinove problémy s tlačou alebo to, či jej Falafel nezožral obed, ktorý si nechala nechránený v taške pri stole.

Onedlho Jeremymu zazvonil telefón. Chvatne ho zdvihol. „Harvey!“ zvolal. „Vydrž sekundu, starec.“ Dlaňou zakryl slúchadlo a ospravedlňujúco sa na ňu usmial. „Dokončíme to neskôr.“

Justine s úľavou vyšla na chodbu. Podľa kriku okamžite vedela, že Radoslaw nečakal, kým Justine odovzdá jeho odkaz Rome.

Martin reval z plných pľúc: „Jus-tine! Musím si niečo vytlačiť! Ešte v tomto storočí!“

Rýchlo skontrolovala čas. Falafel už meškal ku kaderníkovi.

Barbel vykúkala z dverí kancelárie a jej dokonale namaľované obočie bolo zvlnené od zúfalstva. „Kde mám makrónky?“ zisťovala, ale Justine jej nemohla ponúknuť nič viac ako chabý úsmev.

To zas bude deň.

Bolo pol siedmej večer, keď Justine dokončila prácu. Vlasy jej pa

dali v spľasnutých vlnách okolo tváre, pokožka vyzerala sivá a pri

oprave kopírky jej na boku šiat ostala šmuha od atramentu. Na

vyše bola hladná. Falafel jej kuraciu karí placku síce nezjedol, no

hral sa s ňou tak dlho, až sa stala nekonzumovateľnou a Justine si

nemala kedy zadovážiť náhradu.

Keď prechádzala popod mozaikovú hviezdu pri bráne, vzdoro

vito zdvihla hlavu.

„Vraj inšpiratívne lúče,“ zašomrala. Vykročila na Rennie Street.

Prešla tri bloky a zabočila doľava na Dufrene Street, kde sa

z baru trúsili na chodník ľudia, ktorí si po práci skočili na drink.

Zamierila na druhú stranu ulice a bola takmer pri východnej brá

ne Alexandrijského parku, keď zastala, otočila sa a zahľadela sa na

rad nádherne ozdobených stánkov oproti, ktoré tvorili tržnicu.

Ťažko povedať, čo ju k tomu v tej chvíli prinútilo. Možno to

spôsobilo slnko, ktoré na ňu svietilo v aktuálnej pozícii Rýb, alebo

to bol mesiac a Venuša, kto upútal jej pozornosť z ich divána vo

Vodnárovi. A možno v nej čosi rozvibroval Jupiter, ktorý sa špací

roval po Panne. Alebo sa jej podvedomie rozhodlo jemne naznačiť,

že existuje spôsob, ako oddialiť ten nevyhnutný okamih, keď vojde

do dverí svojho prázdneho bytu, na BBC si vyhľadá poslednú časť

seriálu Emma, hlavou jej prebleskne, že zavolá svojej najlepšej priateľke Tare, ale namiesto toho sa zvalí na gauč s toastom natretým Vegemitom namiesto večere.

Pokojne stála na obrubníku a rozhodovala sa. Mala dosť času? Trhy

zatvárali až o siedmej. Pozrela sa na hodinky. Rozhodne mala čas.

Nazrela do prútenej tašky prevesenej cez predlaktie a s poteše

ním zistila, že jej čierna Sharpie fixka bola naozaj tam a vyčkávala vo vlastnom vrecúšku. Slnečné okuliare si stiahla z hlavy na oči a prešla k tržnici.

Trhy v Alexandrijskom parku neboli miestom, kde by bežne

nakupovala. Oveľa častejšie prichádzala do vychladených priestorov s vysokými stropmi, kde sa jej zmocňoval rovnaký úžas ako v umeleckej galérii, len preto, aby sa pokochala. Obzerala si čudné a exotické kvety, ktoré vypĺňali obrovské vázy v kvetinárstve, prechádzala sa popri predavačoch rýb a obdivovala lesklé morské príšery na ľadovej podstielke.

Aj teraz prešla popri kvetinárstvach, mäsiaroch a pekároch ku kútiku s ovocím a so zeleninou. Priplichtila sa k drevenej debničke plnej melónov, nadvihla si slnečné okuliare a premerala si výstavku avokád. A tam to bolo, na umelohmotnom stojane nad ovocím. Urážlivá tabuľka.

advokáda.

Ten chlap sa naozaj nikdy nepoučí? Tento predajca ovocia sa javil kompetentný. Nie, bol viac ako kompetentný. Granátové jablká poukladal tak, akoby boli korunovačnými klenotmi akéhosi ďalekého, exotického národa. Jabĺk mal na výber od výmyslu sveta a jeho hrozno bolo orosené kvapkami vody, aby vyzeralo chutne celý deň. Nedávalo zmysel, že takto tvrdohlavo pokračoval v nesprávnom uvádzaní názvu avokáda. A napriek tomu to robil. Týždeň čo týždeň Justine opravovala jeho chybu a predavač reagoval tak, že opravenú tabuľku zahodil a nahradil ju ďalšou s poondiatymi advokádami. Išlo ju rozhodiť. No Justine si zaumienila, že sa nedá odradiť.

Počkala si, kým sa pokladník venoval niečomu inému, vytiahla pero a rýchlo preškrtla zbytočné „d“. avokáda. Ó, áno. Takto to bolo správne.

Spokojná, že na svete je opäť raz všetko v poriadku, sa zvrtla, aby sa rýchlo vyparila cez východ na Dufrene Street. Ibaže po pár krokoch narazila do obrovskej ryby.

Netrúfala si hádať, čo to bolo za rybu. Skrátka bola striebornosivá s perami obrúbenými ružovou saténovou stuhou. Oči mala obrovské, žlté a vypuklé ako namaľované polovičky pingpongových loptičiek. Vzpriamená plutva sa jej v pichliačovitých kaskádach vinula od zátylku po celej chrbtici. Brucho si zvierala hrubými striebornými rukavicami a spýtala sa jej: „Čo to stváraš?“

Už-už sa s ňou chcela pohádať, keď tú tvár olemovanú striebristou rybacou látkou spoznala.

„Nick Jordan?“ vyhŕkla začudovane.

„Dopekla. Justine?“

„Ahoj!“

„Ahoj.“

„Panebože! Vôbec si sa nezmenil,“ zvolala ohromená Justine s úsmevom.

Nick si pochybovačne premeral svoj rybací kostým. „Vďaka. Asi.“

„Už to musí byť koľko?“

„Roky,“ súhlasil Nick. Keď prikývol, strieborné lamé jeho kostýmu sa celé zachvelo.

„Jedenásť? Dvanásť?“ dodala Justine, akoby stále tipovala.

„Tak dlho to zasa nemohlo byť,“ protestoval

Ale bolo. Dvanásť rokov, jeden mesiac a tri týždne. A Justine to vedela úplne presne. Kdesi v škatuli od topánok, alebo azda v albume, boli zastrčené fotografie Justine Carmichaelovej ako malého, ružového, niekoľkotýždňového bábätka pripomínajúceho zajaca odratého z kože, ako leží na koberci vedľa desaťmesačného Nicholasa Jordana, ktorý popri nej vyzeral ako zápasník suma v pyžamku s Mackom Pú.

Ako batoľatá sa Justine s Nickom na pieskovisku v jasliach delili o svoje gumové medvedíky a traumatické zážitky z toho, že ich z trónu zosadili mladší súrodenci. Justine bola na tom lepšie ako Nick. Jej rodičom sa pri druhom pokuse narodil chlapec – Austine – a povedali si, že to im stačí. No po narodení Nickovho mladšieho brata Jimmyho sa Jo s Markom v túžbe po dievčatku rozhodli hodiť kocky aj tretí raz. Na svet tak prišla Piper.

V čase, keď boli Justine s Nickom zrelí na škôlku spojenú so základnou školou, prechádzal Nick fázou vzdoru a odmietal chodiť oblečený inak ako vo svojom celotelovom kostýme lemura, dokonca aj v lete. Každé ráno počas rozprávky sedela Justine lojálne vedľa neho na koberci, kým on si cmúľal svoj pruhovaný chvost. Po obede mu zasa ochotne pomohla z kožucha vyprášiť čipsy zo stromovej kôry, ktoré nazbieral na ihrisku.

V prvých rokoch základnej školy zvykol Nick hrávať cez prestávky futbal, zatiaľ čo Justine liezla po stromoch alebo sa s dievčatami túlala vo svete fantázie pri hrách. Väčšinou to znamenalo, že jedna z nich ležala na zemi a plakala ako malé bábätko. No po škole sa Nick s Justine hrali spolu nekonečne dlhé hodiny, kým sa ich matky zhovárali nad šálkou čaju či pohárom vína. Dobre vedeli, že keď Jo a Mandy z času na čas zakričali „o päť minút odchádzame!“, pokojne ich mohli ignorovať. Justine presne vedela, kde v špajze majú Jordanovci ukryté čokoládky, a Nick mal u Carmichaelovcov vlastnú zubnú kefku.

Keď mali sedem, vznikla aj videopáska, na ktorej Nick zúrivo trieska do starej akustickej gitary s nylonovými strunami a Justine v srdiečkových okuliaroch húka do mikrofónu melódie z Malej morskej víly. Spoločne odspievali Veľký žltý taxík a nebolo to vôbec zlé, aj Žltú ponorku, čo nebolo úplne príšerné, no potom prešli na nevinne sexi verziu Some Girls od Racey. V istom bode tej pesničky si Justine s Nickom všimli, že ich obecenstvo, pozostávajúce výlučne z ich rodičov, sa zadúša od chichotu. Smiali sa z nich. Prešlo niekoľko rokov, kým Justine pochopila, čo vlastne dievčatá v tej pesničke robili a iné zasa nerobili. No v ten večer, keď sa odohral ich obývačkový koncert, nepotrebovala poznať detaily, aby vedela, že sa z nej smejú.

Pre Nicka to bol magnetizujúci pocit. Krátko po tom nočnom koncerte sa prihlásil na svoju prvú dramatickú súťaž Eisteddfod, len aby objavil ten omamujúci pocit, že umenie dokáže byť rovnako krvavým a súťaživým športom ako futbal. Trofeje sa kopili.

Keď ho Justine tromfla vystúpením v celoštátnej televízii v tej chýrnej súťaži v hláskovaní, Nick sa s ňou nebavil celé tri dni. Na štvrtý deň si však nedokázal pomôcť a hodil truc za hlavu, keď vrazil Jasperovi Bellamymu, ktorý ju nazval bifľoškou. Potom sa veci medzi starými kamarátmi vrátili do normálu.

No keď mala Justine desať rokov a Nickovi ťahalo na jedenásť, všetko sa zmenilo. Mark Jordan prijal prácu na opačnom konci krajiny, takže Jordanovci predali dom a odsťahovali sa z mesta. Napriek

ich intenzívnej snahe zostať v kontakte, nočné telefonáty medzi

Mandy a Jo boli čoraz zriedkavejšie a ich korešpondencia sa zúži

la na obligatórnu vianočnú pohľadnicu so Santom v kanárikových

plavkách na pláži.

Kontakt však neprerušili úplne a počas sviatočného januárové

ho predĺženého víkendu na Deň Austrálie, v roku, keď mali Nick

s Justine osláviť pätnásť, prišli Carmichaelovci na západ a Jorda

novci na východ, aby sa znovu stretli uprostred rozpáleného do

volenkového parku na pláži v Južnej Austrálii. Napriek tomu, že

Justine si celou cestou v prepchatom aute prehrávala v hlave scénu

hodnú filmového plátna, ako sa znovu zvíta so svojím priateľom

z detstva, keď ho uvidela, zostala obarená ako ustráchané mača

v prítomnosti psa.

Okamžite postrehla, že Nick už nie je ten pojašený chlapčisko,

ale vyrástol z neho priam absurdne fešný mladý muž – taký, akým

sa Justine zo skúsenosti vyhýbala, ak netúžila byť kruto a ponižu

júco odmietnutá. Celú sobotu a nedeľu trucovala, rozladene si na

volkmene púšťala kompiláciu So Fresh, ktorú dostala pod strom

ček, a všetkých vytáčala, keď sa zamykala v kúpeľni, aby tam v súk

romí snívala a skúšala si rôzne náušnice a očné tiene. Nick bol rov

nako chladný. Často si chodil zabehať na pláž alebo sa len tak vy

vaľoval pri bazéne.

A potom, v nedeľu v noci, ich rodičia využili svoju autoritu a vy

tiahli oboch vzdorovitých a ofučaných tínedžerov do zábavného

parku na pláži. Možno to bola nostalgická vôňa párkov v kukurič

nom cestíčku a cukrovej vaty, čo ich zlomilo a znovu z nich urobilo malé deti, ktorými vlastne stále boli. Alebo to boli tie drsné nárazy elektrických autíčok, ktoré ich vytrhli z vlastného egoistického sveta. Čokoľvek to bolo, skončili vďaka tomu sami na pláži. Do neskorej noci si si vychutnávali disko bít, ktorý k nim po piesku pulzoval zo zábavného parku.

Nasledujúce ráno bola Justine ešte v posteli, keď sa Jordanovci

prišli rozlúčiť. Cez papierové steny ich dovolenkovej chatky počula všetko, čo sa dialo – jej brat Aussie rumázgal za Jimmym, Piper hulákala, že ju vynechali, Mandy s Jo ich striedavo okrikovali piskľavými hlasmi a Drew s Markom to dopĺňali basovými tónmi.

Počula, ako jej mama hovorí: „Určite sa onedlho zobudí, Nick, zlatko. Viem, že by sa chcela rozlúčiť.“

No keď Mandy vošla do jej spálne a načiahla sa k hornej posteli, aby zatriasla dcériným ramenom, Justine sa ešte viac schovala pod perinu. Tak veľmi sa hanbila, že sa neodvážila ani len tvár vystrčiť. Bola si istá, že celá jej aj Nickova rodina by si okamžite všimla jej pery opuchnuté od bozkávania a líca oškreté od Nickovho strniska. Ba čo horšie, bála sa, že všetci uvidia to, čo cíti vo svojom vnútri: niečo nové a desivé, lahodné a pokorujúce, omamné a čudné. Akoby jej vnútro vyprsklo navonok ako pestrofarebné pukance. Bola presvedčená, že už nikdy nedokáže svoje pocity natlačiť do pôvodnej veľkosti. Možno sa na to ani nepamätá, navrával jej rozum. Potom opakoval to isté dokola pre prípad, že by ho nepočula prvý raz.

Rozum: Možno si to ani nepamätá.

Justine: Zmĺkneš už?

Rozum: Prečo by si to mal pamätať? Všetky tie strany v denníku, čo si zapísala, kým on pravdepodobne zabudol, len čo prešiel cez prah domu.

Hoci v duchu sa hádala so svojím rozumom, zároveň sa jej darilo udržiavať dokonale zdvorilý rozhovor s Nickom.

„A ako sa má tvoja mama?“ vyzvedala.

„Stále rovnako,“ prehodil Nick. „Akoby vôbec nestarla.“

„Viem si predstaviť.“ Justine si vybavila krásnu Jo s jej širokým úsmevom a dlhými hnedými vlasmi, ktoré voňali po karamele. Jo bola Justinina prvá kaderníčka. Posadila ju na linku v kuchyni a aby pokojne sedela, kým jej strihala ofinu, podplatila ju sušienkami Monte Carlo. Duny – tak volala Justininu záplavu neskrotných kučier a vĺn citlivých na počasie. To Jo prehovorila Mandy, aby Justine dovolila pozerať Star Wars, keď mala sedem, hoci to nebolo pre deti. A práve Jo sa jej zastala, keď ako tretiačka nazvala svoju učiteľku sukou a dostala sa do obrovských problémov. Justine počula, ako Jo presviedčala Mandy: „Nebuď na ňu taká prísna, Mands. Zaslúži si pár dobrých bodov za výstižnosť.“

„A Jimmy?“ zaujímala sa Justine.

„Ver či never, je z neho profesionálny tanečník stepu. Až Piper kráča v otcových šľapajach.“

„Ale čo?“

„Hrá v obrane za Carlton v ženskej futbalovej lige austrálskeho futbalu. Je z nej hora svalov – už by som ju nezbil. A čo vaši?“ spýtal sa Nick.

„Žijú v Edenvale, ako vždy.“

„Chceš povedať, že tvoja mama stále hlási počasie?“

„Nie, v súčasnosti je riaditeľkou kancelárie miestnej radnice. Ani neviem opísať, ako miluje, keď môže rozkazovať. Otec je už na dôchodku. Kúpil si malé prúdové lietadlo, no krúži v ňom iba po okolí a obdivuje úrodu. Staré návyky ťažko vymierajú.“

„A ty? Žiješ tu niekde?“

„Na opačnom konci parku. Starká odkázala svoju noru môjmu otcovi, nech jej je zem ľahká. Ty?“

„Ja práve mením adresu, ale áno, toto je dobré mesto. Povedal by som, že je to domov.“

Justine kriticky zažmúrila na Nickov strieborný rybací kostým. „O čo tu ide? Propaguješ, ehm... ryby?“

„Vlastne ustrice,“ spresnil a pozrel sa na výklady plné ľadu. „Len na pár dní v rámci špeciálnej akcie. Prechádzam sa tu a hovorím veci ako: Svet je váš príslovečný priateľ. Hej, kamoško, pobozkaj morskú vílu, vieš, že to chceš.“

Justine pokrčila nosom. „Vraj si chodil na herectvo.“

Nick jej vysvetlil, že bolo ťažké uživiť sa ako herec, preto musí suplovať nepravidelnú mzdu brigádami ako barman, čašník, roznášač letákov, lektor dramatického prázdninového krúžku či murár.

„Hoci to je oveľa ťažšia práca, ako byť rybou,“ prehodil, „nie je taká ponižujúca. A ty? Ako sa ti darí? Hliadkuješ v uličkách a opravuješ tabuľky s nesprávnymi názvami ovocia a zeleniny? Tomu sa povie kariéra, čo? Ako stvorená pre decká, čo vyhrávajú televízne súťaže v hláskovaní.“

Vidíš? Tú televíznu súťaž si pamätá, vyčítala samoľúbo svojmu rozumu.

„Pracujem vo Hviezde Alexandrijského parku.“

„Ty píšeš pre Hviezdu? Zbožňujem Hviezdu. Čítal som niečo, čo si napísala?“

„No, vlastne som...“ začala. „Ja len...“

Hľadala tie správne slová, ale skôr ako ich našla, Nick vyhlásil: „Vieš čo, viesť tento rozhovor v kostýme ryby je trochu čudné. Ale o desať minút končím. Mohli by sme, pravdaže, ak nemáš iný program... mohli by sme skočiť na rybu s hranolčekmi a zájsť do parku? Prebrať ostatné klebety? Ale nechcem na teba tlačiť, samozrejme, len ak ťa neočakávajú inde alebo tak.“

Bola hladná a ryba s hranolčekmi vyzerala lákavo. Aj tak sa jej však podarilo ovládnuť svoje nadšenie. Naklonila hlavu a dala mu jasne najavo, že o tom uvažuje.

„Ak ti to nevyhovuje alebo...“

Usmiala sa.

„Nikde ma neočakávajú.“ Chladný večerný vánok vytvoril v korunách vysokých starých stromov Alexandrijského parku mexickú vlnu, keď Justine s Nickom prechádzali popod železné piliere východnej brány. Nick jednou rukou tlačil ošarpaný bicykel, a hoci už na sebe nemal rybací kostým, na pokožke, šortkách a tričku Kde žijú divosi mu zostával morský puch.

Chodníky parku brázdili večerní bežci a malí psi s drahými obojkami naháňali loptičky po trávnikoch. Nick vybral miesto na jemnom briežku, z ktorého mali výhľad na mesto a kde tráva v zapadajúcom slnku vyzerala ako medená. Bicykel oprel o kvetináč s prerastenými okrasnými kapustami a vystrel sa do trávy. Podvi



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.