načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Iluzionisti 1 (SK) – Neil Patrick Harris

Iluzionisti 1 (SK)

Elektronická kniha: Iluzionisti 1 (SK)
Autor: Neil Patrick Harris

- Z pera oceneného herca a bestsellerového autora Neila Patricka Harrisa vychádza prvá magická kniha z novej série s množstvom trikov schovaných v rukáve.  - Keď sa dá malý ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  189
+
-
6,3
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » FRAGMENT
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2018
Počet stran: 264
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0750-3
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Z pera oceneného herca a bestsellerového autora Neila Patricka Harrisa vychádza prvá magická kniha z novej série s množstvom trikov schovaných v rukáve. 

Keď sa dá malý pouličný kúzelník Carter na útek, ani mu na um nezíde, že si v ospalom mestečku v Novom Anglicku nájde piatich kamarátov, podobne zmýšľajúcich iluzionistov. No ako to už pri každom dobrom triku býva, veci sa zmenia v tom najnečakanejšom okamihu... Nenásytný B. B. Bosso a jeho podvodnícka skupina karnevalových zabávačov prídu ukradnúť všetko, na čo položia svoje lepkavé prsty. Kúzelnícka banda sa za použitia kúziel a tímovej práce vydáva na pomoc mestečku Mineral Wells.

Zařazeno v kategoriích
Neil Patrick Harris - další tituly autora:
Zvol si vlastní životopis Zvol si vlastní životopis
Kouzelnická parta Kouzelnická parta
 (e-book)
Kouzelnická parta Kouzelnická parta
Kouzelnická parta – Příběh druhý Kouzelnická parta – Příběh druhý
 (e-book)
Kouzelnická parta – Příběh druhý Kouzelnická parta – Příběh druhý
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Iluzionisti 1 –

Kúzelnícka banda zachraňuje mesto

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.albatrosmedia.sk

Neil Patrick Harris

Iluzionisti 1 – Kúzelnícka banda zachraňuje mesto – e-kniha

Copyright © Albatros Media s. r. o., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.




Gideonovi a Harper,

ktorí spolu dokonale neladia


OBSAH

JEDEN – úplný začiatok . . . . . 17

DVA – druhé miesto v poradí . . . . . 23

TRI – tretie miesto . . . . . 43

ŠTYRI – o jeden viac ako tri . . . . . 58

PÄŤ – o jeden menej ako šesť . . . . . 66

ŠESŤ – o jeden viac ako päť . . . . . 82

SEDEM – to je šesť plus jeden . . . . . 98

OSEM – rýmuje sa so sem . . . . . 110

DEVÄŤ – nachádza sa medzi osem a desať . . . . . 123

DESAŤ – najvyššie číslo v balíčku kariet . . . . . 137

JEDENÁSŤ – vyzerá ako dve čiarky.

Alebo dve malé písmená l, čo môže byť mätúce.

Napríklad toto sú dve malé písmená l: ll.

Vyzerajú ako 11, však? Naozaj mätúce . . . . . 154

DVANÁSŤ – iným slovom tucet . . . . . 161


TRINÁSŤ – inými slovami „pekárov tucet“.

Vždy som premýšľal,

prečo majú pekári väčší tucet . . . . . 173

ŠTRNÁSŤ – napríklad štrnásta kapitola . . . . . 175

PÄTNÁSŤ – desať plus polovica z desiatich . . . . . 185

ŠESTNÁSŤ – fajn kapitola . . . . . 200

ŠESTNÁSŤ MILIÁRD – chyták!

Len si chcem byť istý, že čítate pozorne . . . . . 208

SEDEMNÁSŤ – rovná sa o šesť viac

ako deväť vynásobené desiatimi,

plus tri, delené deviatimi . . . . . 209

OSEMNÁSŤ – o jeden viac ako sedemnásť . . . . . 215

DEVÄTNÁSŤ– číslo chýbajúce v hodnote π (pí)

3,141592653589793238462643383279502884... . . . . . 221

DVADSAŤ – predposledná

(kapitola, samozrejme) . . . . . 230

DVADSAŤJEDEN – posledná kapitola . . . . . 236



C

E

N

TRU

M

M

EST

A



SALUTO! *

Veríte na mágiu? Hej, vy tam! Áno, s vami sa bavím. No tak ako? Veríte na mágiu?

Ak ste len v niečom podobní chlapcovi z tejto knihy, možno poviete nie. Ale uisťujem vás, že mágia sa nachádza všade okolo nás. Taká je pravda. Neveríte mi? Pozrite sa mi do očí a povedzte, že nevidíte mágiu! ooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo oooomoooooooooooooáooooooooogoooooooooooo oooioooooooooooooooooooooooooooooooooooooo oooooooooooooaoooooooooooooooooooooooooooo

Vidíte, čo som tu urobil? Óčka... ako oči.

(Už sa môžete prestať smiať. Nebol som až taký vtipný, však?)

(* Saluto je len cudzie slovo pre pozdrav)

11


12

Ale buďme chvíľu vážni.

Mágia môže pre každého znamenať niečo iné. Pre niekoho to je vytiahnuť zajaca z klobúka alebo prepíliť človeka napoly a potom ho (dúfajme) zložiť späť dokopy. Pre iných je mágiou svieži jesenný deň alebo nežné objatie milovanej osoby. Pre mňa môže byť mágiou príbeh, hra, hádanka alebo prekvapenie, ktoré mi jedným úderom vyrazí dych.

Vidíte, mágia prichádza vo všetkých tvaroch a veľkostiach, farbách a chutiach, vôňach a pocitoch. Prichádza dokonca aj vo forme knihy – možno práve tejto, ktorú teraz držíte v rukách. Alebo nie. Nechcem sa vyťahovať.

Niekedy môže byť pre vás ťažké mať neustále na pamäti, že mágiu musíte vo svete hľadať tak ako chlapec v tejto knihe. Možno ste príliš zaneprázdnení rozmotávaním cukrovej vaty alebo vás rozptyľujú vtáčiky na okennom parapete, prípadne ste hrozne unavení z upratovania podkrovia na to, aby ste si ju všimli, ale uisťujem vás, že mágia naozaj existuje. Stačí sa vedieť správne pozerať. (Použite svoj nos! Alebo jazyk! Alebo oči! Alebo svoj mozog!) Samozrejme, niekedy ju viete uskutočniť aj sami.

Radi by ste sa naučili niečo o mágii? Myslel som si, že by ste mohli. Tak teda opakujte po mne: SIM SALA BIM!

Prepáčte – myslím, že ste to nepovedali dostatočne nahlas. Prosím. Opakujte. Po. Mne: SIM SALA BIM!

Hlasnejšie! SIM SALA BIM!

Úžasné. Zdá sa, že ste dobrí študenti.

Teraz otočte stranu...

POČKAJTE, POČKAJTE, POČKAJTE... ZADRŽTE... STOP!

Ja hlupák! Myslím, že som sa dal uniesť všetkými tými óčkami. Takmer som zabudol na jednu dôležitú vec – ešte predtým, ako sa dostaneme k podstate nášho magického príbehu. (Fanfáry, prosím!) Najprv vám musím vysvetliť...

AKO...

čítať túto knihu

nemôžem vám povedať, kedy a kde máte čítať. napokon, túto

knihu môžete čítať v autobuse aj v lietadle alebo v Zadnej časti

vlečky traktora zvážajúceho seno. môžete ju čítať pri čistení

zubov alebo pri česaní vlasov či pri kefovaní srsti svojho angor

ského králika. (jeDného takého máte, však?) môžete ju čítať

v posteli, pod posteľou, azda aj pri levitácii niekoľko stôp nad

posteľou. a ak ste tomu naklonení, môžete ju čítať v kúpeľni

pRed zrkAdlom.

nie, nemôžem vám poVedať kedy a kde – a rozhodne vám

nedokážem povedať ako. smiete ju čÍtať s otvorenými očami,

ale oči môžete mať aj zatvorené (existuje spôsob, ako to urobiť,

veď viete). Môžete ju čítať odzadu alebo spredu, dokonca môžete

niekoho požiadať, aby vám ju čítal nahlas. možno Vám bude

pripadať užitočné čítať iba posledné písmená niektorých slov

vo vete. je tu minimÁlne jedna časť, kde sa budete snažiť nájsť

všetky veľké píSmená v texte, aby ste pochopili, čo vám chcú

povedať. (je skVelé mať možnosti, však?)

najdôležiTEjšie Je, aby ste chápali, že súčasťou tejTO KNihy sú lekcIe o mágii. čítanie týchto kapitol vám prinesie príbeHy o dobrodružstvE, trápení a vzrušení, ale aJ o zábavE (nie nevyhnutne v tomto Poradí). čítanie o kúzeLNých trikoch (alebo ich častiach ukrytých tu a tam) vám pomôže pri Odhaľovaní tajomstiev mágie javiskových predsTAvení.

čítaJte Obidva typy kapitol v správnoM poradí a priSTIhnEte sa pri tom, ako híkate, Vždy keď narazíte na nejaké dobrodružstvo A naučíte sa niečo z mágie. môžem vám Teda odporučiť čítať knihu obidvoma spôsobmi, aby ste si užili čo nAjviac zábavy?

taJomstvá mágov treba vyzradiť, aby mohli byť odovzdávané z pokolenia na pokolenie. tak nás budúce generácie budú môcť prekonať a dosiahnuť dokonca ešte úžasnejšie výkony a husárske kúsky. práve preto sa o ne chcem s vami podeliť! mám však požiadavku: uchovajte tieto tajomstvá v tajNosti. nedeľte sa o ne so svojimi kamarátmI alebo s kamarátmi kamarátov. vôbec. nevyužívajte ich na zlomyseľnosti proti susedom. nevykriČte ich zo strechy svojho domu. verte mi, keď povIEm, že premeniť zamračený výraz na úsmev môže byť ten najúžasnejší Kúzelnícky trik zo všetkých... oveľA osožnejší, než by to pLatilo opačnE!

bla, Bla – vidíte, akO Táram? radšej sa na to vRhnime.

ste prIpravení?

skvelé.

otočte stranu...

_ _ _ _ _ _ _ _ _ _!

_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _

_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _

_ _ _ _ _ _ _ _ _ _...

_ _ _ _ _ _ _ _.

JEDEN

Vo vlakovom depe kdesi ďaleko na okraji mesta sa z hustej hmly pod rúškom tmy vynorila tajomná postava. Ešte raz sa obzrela za seba a vyrazila pomedzi koľaje.

A teraz, ak je mi niekto z vás čo len trochu podobný, pri predstave tajomnej postavy vynárajúcej sa z nočnej tmy v takmer opustenom vlakovom depe osvetlenom iba vzdialenými pouličnými lampami by sa mohol strhnúť. Ale nemusíte sa ničoho báť. Bol to len obyčajný vychudnutý chlapec menom Carter Locke.

Ak by ste si v tomto bode mali z niekoho robiť starosti, bol by to muž, ktorý postával neďaleko – muž, ktorý Cartera naháňal a hulákal: „Carter! Vráť sa! Odo mňa neutečieš, chlapče! Neublížim ti!“

To bola lož. Je nad slnko jasnejšie, že tento chlapík zamýšľal Carterovi ublížiť.

Našťastie to chlapec vedel. Kým upieral zrak do tmy, či nezbadá, ktorý rad vozňov baf-baf bafká po koľajniciach a opúšťa depo, pevne napínal svaly na nohách a pritískal si k sebe tašku. Zakvílenie klaksóna mu skoro roztrhlo ušné bubienky a vzápätí nato zakopol o koľajnicu.

O pár krokov ďalej sa ozval známy škripot kovu. Hrdzavý, ale ešte vždy farebný rad vozňov zarachotil, nabral rýchlosť a prudko rozrážal hmlu naokolo. Teraz Carter videl všetko jasne. Preskočil zopár koľajníc a rozbehol sa, aby udržal tempo s odchádzajúcim vlakom. Z nástupíšť ustavične prichádzali ďalšie a ďalšie vozne – červené, modré, zelené, žlté, fialové, sýtejšie červené, čierne, oranžové a napokon opäť červenkasté.

Farebný vlak pripomenul Carterovi prvý kúzelnícky trik, ktorý v živote videl: nežná ruka sa približovala k jeho tvári a vyťahovala mu spoza ucha hodvábnu červenú vreckovku, ktorá bola zviazaná so žltou, tá s modrou uviazanou k zelenej a tak ďalej, a tak ďalej, stále dookola. Bola to jedna z mála spomienok, ktoré mal na svojho otca.

Inštinktívne sa dotkol tašky, akoby sa chcel uistiť, že malá drevená škatuľka je stále vnútri. Bola.

Carter utekal popri vlaku, sledoval každý vozeň, ktorý ho míňal, aby si vyhliadol vhodné miestečko na

nástup. Za sebou počul zvuky krokov na štrku, vzápätí

zaburácal chrapľavý krutý hlas: „Carter! Neopováž sa

nastúpiť do toho vlaku!“ Rachot vozňov a pískanie

lokomotívy neprehlušili volanie muža, ktoré zaznelo

bližšie než predtým, ba priamo za ním. „Mám oči a uši

v každom meste odtiaľto až po Timbuktu! Nikdy mi

neutečieš! Počuješ ma? Nikdy!“

Carter sa snažil nemyslieť na to, čo by sa stalo, keby

ho tento muž chytil. Namiesto toho sa sústredil na loko

motívu. Svetlá sa odrážali od ťažkých kolies pod voz

ňami, ktoré sa pohybovali po koľajniciach. Problém s vlakmi je, že sú vyrobené z kovu a každý vozeň váži doslova tonu, ak nie viac. Keď sa raz rozbehnú, pohybujú sa rýchlo. Keby sa Carter dostal príliš blízko alebo keby zakopol, bolo by po všetkom.

Práve sa popri ňom presúval žiarivo žltý vozeň. Žltá pripomínala Carterovi farbu vtáčika, ktorého raz videl zamknutého v klietke vo výklade obchodu pre chovateľov domácich miláčikov. Nie sú vtáky od prírody uspôsobené na voľný pohyb? Carter to bral ako znamenie, že ide o správny vagón, do ktorého má naskočiť, lebo práve ten ho vezme ďaleko odtiaľto. Rebrík bol však mimo jeho dosahu.

Naskakovať do idúceho vlaku môže byť pre niekoho ťažké, ba dokonca strašidelné, ale Carter to urobil už toľkokrát, až sa to preňho stalo prirodzené, ako keď vytiahnete mincu spoza niečieho ucha alebo premiešate karty iba jednou rukou.

Bohužiaľ, pre muža, ktorý ho naháňal, to bola rovnako ľahká záležitosť. Keď sa chlapec už-už chystal zovrieť rebrík, muž schmatol jeho tašku a zvalil ho na zem.

„Nie!“ vykríkol Carter.

Obaja spadli na hromadu štrku a kotúľali sa popri kolesách žltého vozňa, ktorý sa šinul po chatrných koľajniciach a jeho baf-baf, baf-baf, baf-baf, baf-baf-baf bolo ozvenou búšenia Carterovho spanikáreného srdca. Nechcel si ani len predstaviť, čo by sa stalo, keby vlak odišiel bez neho.

A tak sa neprestal hýbať. Vymrštil sa, až sa kotúľanie premenilo na salto vo vzduchu. S nohami pred sebou vyšklbol v letku svoju tašku z mužovho zovretia, potom sa chodidlami pevne zaprel o pohybujúci sa štrk a vyskočil smerom k poslednému vlakovému vozňu. Rebrík visel zozadu pri otvorených dverách. Carterove rýchle ruky uchopili poslednú kovovú priečku, napäté šľachy ho pevne držali a nedovolili mu spadnúť. Rúčkujúc po rebríku vytiahol hore aj nohy a zostal sa držať v zadnej časti teraz už rozbehnutého vlaku.

Len čo znova lapil dych, premiestnil sa na strechu vozňa, kde sa usadil. Vietor mu strapatil vlasy, takže mu viali okolo hlavy. Húkanie vlaku z prednej časti doliehalo až dozadu k nemu.

Keď sa otočil, pri trati uvidel kľačiaceho muža s rukami zlostne gestikulujúcimi vo vzduchu, ktorého výkriky sa rozliehali do noci. Rýchlo sa zmenšoval na malú bodku, až napokon zmizol v tmavej noci. Carter mu na rozlúčku zamával.

A mestu tiež. A slečne Zalewskej. A opäť mužovi, ktorý ho prenasledoval. Hoci, keby to bolo čo i len trochu možné, ten by mu určite zaželal na rozlúčku všetko zlé.

Ako slniečko vychádzalo, obloha menila farbu na prekrásnu modrú. Známy rachot a hlasné cvendžanie

22

kovu utíšili po čase Carterovo srdce natoľko, že sa mu

začalo zívať. A tak zliezol dolu a vošiel do vlaku. Vnútri

boli na drevených paletách naukladané stovky škatúľ.

Sadol si na dlážku pri jednej z nich, namiesto vankúša

si dal pod hlavu tašku a o chvíľu ho spánok uniesol

ďaleko-ďaleko. Sníval o nádeji, o osude a dobrodruž

stvách a v sne sa mu mihla aj jedna či dve prchavé myš

lienky o možnostiach mágie.

DVA

Prekvapenie! Je čas vrátiť sa trošku do minulosti!

Viem, aké frustrujúce je zastaviť príbeh priamo uprostred deja, ale je zopár vecí, ktoré by ste mali o Carterovi vedieť ešte predtým, než vám rozpoviem, čo sa dialo ďalej. Tak napríklad: Kto je toto dieťa? Prečo je na úteku? A kto je ten muž, ktorý ho prenasledoval? Sľubujem, že sa k jeho úteku čoskoro dostaneme. Ak nie, dovolím vám zamknúť ma do zvieracej kazajky bez kľúča. Ach, horor!

No v každom prípade... príbeh pokračuje! Carter sa naučil kúzelnícke triky od svojho strýka. A boli iba tým: trikmi. Nebola v nich žiadna mágia. Ako by aj mohla byť? Každý vie, že nič také ako mágia neexistuje – aspoň Carter bol o tom presvedčený. Vo veľmi skorom veku prestal veriť v úžasné, radostné a fantastické veci. Nebola to jeho chyba. Niekedy sa dobrým ľuďom dejú zlé veci.

Carter sa narodil dvom milujúcim rodičom. Jeho mama mala vždy úsmev na tvári, ktorý žiaril ako slnko v dokonalý deň na pláži. Otec dokázal vytiahnuť mince spoza uší a vedel tiež, ako z ničoho nič nechať zmiznúť balíček hracích kariet. Všetci žili v malom červenom vidieckom domčeku s bielymi okennými rámami, stojacom na zalesnenej kľukatej ceste za malým mestom na severe. Jedného popoludnia, keď mal Carter len zopár rôčkov, sa jeho rodičia nevrátili domov.

Nevrátili sa ani na ďalší deň. Ba ani na ten nasledujúci. Keď opatrovateľka zavolala políciu, Carter dúfal, že to bol iba jeden z otcových trikov. Ale keď prešiel ďalší deň bez akejkoľvek zmienky o nich, musel čeliť nemilosrdnej a krutej pravde: jeho rodičia sa už domov nevrátia. Bol to ich posledný trik zmiznutia.

Malého Cartera si k sebe vzal vzdialený príbuzný, ktorý sa volal Sylvester „Lišiak“ Beaton. Aby sme si to uľahčili, budeme ho volať strýko.

Strýko Lišiak bol šľachovitý malý muž, ktorý bol vždy oblečený v hnedom tvídovom obleku s párajúcimi sa švami a so záplatami, ktoré zakrývali moľami vyžraté diery. Dlhé mastné vlasy nosil stiahnuté v neposlušnom cope a strnisko na fľakatej tvári mu sotva zakrývalo vystrčenú bradu. Ľuďom tvrdil, že svoju prezývku dostal podľa líšky, ale Carter si vždy myslel, že vyzerá skôr ako lasica, čo dávalo zmysel, lebo sa často tak aj správal.

Tento muž vôbec nebol nadšený, že sa musí starať o malého chlapca. A ten zasa nebol nadšený, že žije s touto lasicou. Ale také boli okolnosti a musel z nich vyťažiť čo najviac.

Rovnako ako Carterov otec, aj strýko Lišiak ovládal kúzelnícke triky. Dokázal držať vreckovku pred chlapcovým nosom a donútiť ho kýchnuť do pohára celý vodopád mincí. Potom všetky mince znova zmizli, jedna za druhou. Toto Cartera úplne odrovnalo a opantalo jeho myseľ – teda jeho myseľ a nos.

Carter prosíkal, aby mu ukázal, ako sa robia kúzla, až si strýko Lišiak napokon uvedomil, že mať nejakého asistenta mu bude na osoh. A tak ho naučil všetko, čo vedel. Ako sa ukázalo, chlapec bol rodený kúzelník.

Čoskoro ovládal všetky triky svojho strýka, ibaže lepšie. Carter mal špeciálny talent. Dlhé prsty a napnuté šľachy mu umožňovali mať rýchle ruky a, pokiaľ išlo o karty, predvádzať pri miešaní mimoriadnu zručnosť. Dokázal nechať zmiznúť mince, aby sa znova objavili na inom mieste. Bez pomoci rúk zdvihol hracie karty do vzduchu. Dokonca vylepšil aj strýkov kýchací trik – namiesto mincí použil kocky ľadu (čo bolo dosť pôsobivé, keď zoberiete do úvahy priemernú veľkosť ľudskej nosnej dierky).

Strýko Lišiak nebol typ človeka, ktorý by skákal od radosti, že jeho mladý synovec dokáže zlepšiť jeho najstarší a najlepší iluzionistický kúsok, ale bol dosť múdry na to, aby vyňuchal príležitosť, keď uvidel vykýchnuté kocky ľadu priamo pred nosom. A tak sa rozhodol, že Cartera na jeho narodeniny namiesto usporiadania narodeninovej oslavy otestuje. Vyslal chlapca k náhodnému páriku na ulici, aby predviedol svoju prvú šou.

Ako sa Carter približoval, nervózne si za ucho zastrčil blonďavú šticu vlasov, uštipol sa do bledých líčok a naširoko otvoril modré oči. Zdalo sa, že dvojica bola rada, keď sa pri nich zastavil. Najprv im ukázal balíček kariet a požiadal ženu, aby si vybrala jednu kartu a skryla ju medzi dlaňami, ale aby mu ju za žiadnu cenu neukazovala.

„Teraz kartu pevne držte,“ povedal, „kým budem hádať, ktorú ste si vytiahli... Je to piková dáma?“

„Je! Je!“ Žena zalapala po dychu, no keď otvorila dlaň, aby sa presvedčila, skríkla: „Tá karta je preč!“

„Naozaj?“ začudoval sa Carter, držiac ju v ruke vysoko nad hlavou.

„Ako si to dokázal?“ spýtal sa muž.

„Pomocou mágie, samozrejme,“ odpovedal Carter, hoci slová boli iba slová. Na skutočnú mágiu neveril, ale vedel niečo o tom, ako upriamiť pozornosť ľudí na jednu vec, kým ich odpútava od niečoho iného. Potom ešte odvážnejšie dodal: „Pane, neprekážalo by vám, keby ste mi vrátili kartu, ktorú ste mi vzali?“

„Ja som ti žiadnu kartu nevzal,“ bránil sa muž.

„Tak čo je to potom vo vašom vrecku?“

Muž siahol do vrecka saka a, čuduj sa svete, vnútri bol pikový kráľ.

Obaja sa zasmiali. Carter rýchlym pohybom zápästia vyčaril z farebného papiera kyticu kvetov. Daroval ju žene a uklonil sa presne tak, ako ho to naučil strýko Lišiak. Dvojica mu tlieskala a tlieskala a tlieskala.

Dáma pobozkala Cartera na líce, muž mu dal päťcentovku. Pyšný strýko obom potriasol ruky, no ešte predtým stihol synovca odstrčiť preč.

Carter žiaril ako slniečko. Priniesol mladému páru radosť. Úsmevy, ktoré im vyčaroval na tvárach, mu pripomenuli vlastných rodičov a ich smiech. Netrápilo ho, že sa žiadna oslava nekonala. Aj tak to boli super narodeniny...

Teda až dovtedy, kým si neuvedomil, že strýko ukradol mužovi vreckové hodinky a žene svadobnú obrúčku. Využil ho. Carter poznal priveľa príbehov, v ktorých zloduchovia okrádali nevinných ľudí. Vždy keď si na ne spomenul, mal pocit, akoby aj jemu niekto ukradol vlastných rodičov.

Dobrý pocit, ktorý v ňom zostal, akoby z neho niekto vypustil ako vzduch z deravého balóna. Strýko Lišiak nebol v žiadnom prípade ideálny opatrovník. Práve naopak. Už viete, že to bol zlodej, ale mali by ste vedieť, že bol aj podvodník – niekto, kto podvádza druhých tak, že ich núti uveriť niečomu, čo nie je pravda.

Carterov strýko mal najradšej „rýchle podfuky“. To znamená, že sa nepúšťal do dlhodobých podvodov, ktorých realizácia by trvala niekoľko dní alebo týždňov. Robil to tak rýchlo, ako len bolo možné. Bez mrknutia oka odcudzil ľuďom peniaze alebo cennosti. Kým si uvedomili, že boli okradnutí, bol fuč.

Toto bol ďalší dôvod, prečo Carter nikdy nemal domov. Nikdy nemal priateľov alebo vlastnú izbu. Nikdy nechodil do školy ani nemal miesto, kde by sa cítil v bezpečí. So strýkom prespávali v rôznych prístreškoch počas dobrých dní a počas tých zlých v temných uličkách, neustále sa presúvajúc z jedného mesta do druhého. Napokon, keď je človek zvyknutý nechať miznúť cudzie veci, je najlepšie, ak vie, ako sám zmiznúť.

Stávalo sa, že strýko Lišiak niekedy zmizol aj na niekoľko dní a Cartera nechal napospas osudu. Ten ani nevedel, kam odišiel, či bol zranený, alebo sa dostal do maléru, alebo či ho ešte vôbec niekedy uvidí. Napriek tomu sa vždy bez slovka vysvetlenia vrátil. Carter vedel, že je lepšie sa ho nepýtať, kde bol, najmä keď v jeho očiach videl krutý a zlovestný záblesk spolu so škrabancami a s modrinami na tele, ktoré by vedeli rozprávať vlastný príbeh.

Carter, často osamotený, si precvičoval triky alebo sa snažil nájsť najbližšiu knižnicu. Rád sa dal unášať knihami, ktoré sa zaoberali témami, ako je nádej, sila, zázrak, ale bavilo ho čítať aj o témach, ako sú rušňovodiči, gymnastika a recepty na koláče. Rovnako sa stal expertom na mlynské kolesá a rojkom snívajúcim o sladkostiach.

Ako roky ubiehali, Carterova trpezlivosť začala ochabovať. Strýko bol ničomník a on to dobre vedel. Napriek tomu neprestával dúfať, že Lišiak jedného dňa vyberie mesto, nájde si prácu a usadí sa. Možno to bola len chabá nádej, možno dokonca nemožná, ale nádej bola jedna z mála vecí, ktoré Carter vlastnil. Aspoň do jednej mimoriadne chladnej jarnej noci...

„Vidíš tamtoho muža?“ šepol mu strýko Lišiak. „Chcem, aby si šiel za ním a potiahol mu hodinky.“ Neznamenalo to, že ich má ťahať, ale jednoducho ukradnúť.

„Koľko ráz som ti povedal, že ja nekradnem?“ odmietol Carter. Prišiel s týmto pravidlom pred pár rokmi, keď zistil, čo strýko v skutočnosti robí. Prisahal sám sebe, že nikdy nebude ako on, nech sa deje čokoľvek. Odvtedy sa to stalo Carterovou morálnou zásadou.

„Ty malý...“ zavrčal Lišiak a drsne schmatol chlapca za košeľu. Vtom sa na ulici objavil policajt a v ruke krútil obuškom. Strýko nasadil žiarivý úsmev a Cartera vrúcne objal ako milovaného syna. „... nezbedník! Och, dobrý večer, pán policajt.“

Policajt mu kývol a pokračoval v chôdzi.

Keď zmizol z dohľadu, Lišiak schmatol Cartera za golier a zavrčal: „Fajn. Tak zostaň na stráži, kým ja budem pracovať.“

Predstava Carterovho strýka o práci nebola typická. Nevynašiel obruč na hula-hop ani nevedel, ako obsluhovať ťažké stroje. Nepestoval rebarboru na farme ani netrénoval hady v zoo, aby nehrýzli deti. Význam práce bol pre strýka Lišiaka verziou práce podvodníka: okrádať iných.

Carterove prsty šúchali obdĺžnikový predmet vnútri koženej aktovky. Všetko, čo vlastnil, sa zmestilo do tejto tašky. Obsahovala balíček hracích kariet, tri poháre, tri mince (jedna z nich mala na hlave hlboký škrabanec), nejaké guľôčky, pár zvyšných ponožiek, lano, šiltovku pouličného roznášača novín a malú drevenú škatuľku s iniciálami LWL navrchu. Zdalo sa, že škatuľka je zapečatená a neexistuje spôsob, ako ju otvoriť, ale Carterovi to bolo jedno. Bola to jediná vec, ktorá mu zostala po rodičoch.

„Radšej by som sa vrátil domov,“ šepol strýkovi do ucha, „nie je mi dobre od žalúdka.“

„Volá sa to azylový dom,“ odsekol Lišiak. „Nedovolím ti, aby si sa správal tak precitlivene. To môže byť pre ľudí, ako sme my, nebezpečné. Teraz si naprav nohavice a priprav sa. Pomôžeš mi, dobre?“

Carter zadržal povzdych, kým si strýko Lišiak na ulici nevytypoval svoju obeť. O pár minút neskôr sa znova objavil policajt, pomaly sa prechádzal a hľadel do výkladov obchodov. Carter zapískal signál, ktorý strýkovi jasne prikazoval ukončiť akúkoľvek kriminálnu aktivitu, ktorej sa práve dopúšťal. Keď dôstojník zašiel za roh, Carter sa rozhliadol zľava doprava, či niekde nehliadkuje ďalší. Keď bol vzduch čistý, kývol Lišiakovi.

Strýko sa presunul pomedzi domy do úzkej uličky a pustil sa do reči s cudzincami, ktorí prechádzali okolo. „Hej, pozrite sa na toto – vidíte, aké ľahké je vyhrať? Postavte sa sem, mám pre vás veľmi jednoduchú hru. Za pár minút zdvojnásobíte svoje peniaze. Je to ľahké a rýchle, raz, dva, tri!“ Neznámym sa muselo zapáčiť toľko opakované slovo ľahké, pretože sa pri rozkladacom stolíku strýka Lišiaka zastavili.

Carter dával prednosť tomu, keď strýko Lišiak pracoval. Keď sa niekoho snažil olúpiť – pamätajte, nemá to nič spoločné s lúpaním jabĺk, je to len iný výraz pre slovo okradnúť –, žiaril jasne ako miliónwattová žiarovka. Stal sa zábavným, okúzľujúcim a rýchlym ako elektrina. Pri jeho úsmeve sa staršie ženy červenali, nahnevaní muži tlieskali a namosúrené decká boli pripravené odovzdať mu všetky svoje lízanky.

Keď nepracoval, jeho oči ochladli a potemneli. Byť vtedy v jeho blízkosti bolo ako kráčať v izbe čiernej ako uhoľ, plnej ostrých hrán. Šliapni vedľa a narazíš si prsty tak bolestivo, až sa rozplačeš. Carter chodil často po špičkách.

„Pristúpte bližšie, dámy a páni!“ zavolal strýko Lišiak z uličky. „Mám pre vás hru, ktorá vás dostane do kolien!“

„Ak vás najprv od kolien hore neokradne,“ zašomral Carter pre seba.

Kým strýko pracoval, slnko začalo zapadať a chlapcovi nečakane prešiel mráz po chrbte. Hoci bolo takmer leto a stromy v neďalekom parku vystavovali na obdiv svoje zelené žiarivé listy, oblaky zakryli slnko a Carter sa zachvel. Vytiahol by si z tašky šál alebo vetrovku, ale nič z toho, žiaľ, nevlastnil.

Keďže aj tak musel držať stráž, študoval strýkove pohyby. Mal rýchle ruky (hoci Carter ich mal ešte rýchlejšie) a jeho preferovanou metódou okrádania ľudí o peniaze bolo niečo, čo nazýval hra so škrupinkami.

Išlo o tri na stole položené orechové škrupinky otočené smerom dolu. Strýko Lišiak položil na stôl suchý hrášok a potom ho ukryl pod jednu zo škrupiniek. Nato požiadal účastníkov hry, aby sledovali, ako sa jednotlivé škrupinky pohybujú. Keď zastavil miešanie, hráč mal uhádnuť, pod ktorou z nich sa hrášok ukrýva.

„To vyzerá jednoducho,“ povedal jeden okoloidúci. „Skúsim to.“

„Veľmi dobre, pane.“ Lišiak umiestnil hrášok na stôl, zakryl ho škrupinkou, potom položil z každej strany zvyšné dve škrupinky. „Najprv uzavrite stávky. Správne, položte dolár na stôl. Teraz zo škrupinky s hráškom nespustite oči.“ Posúval škrupinky po stole a premiešaval ich. Oči okolostojacich sa sústredili iba na škrupinku, o ktorej boli presvedčení, že ukrýva hrášok.

„Okej, vyberte škrupinku, mladý pán,“ povedal strýko Lišiak hráčovi.

„Je to táto,“ vybral si muž, „viem, že je to ona. Nespustil som z nej oči.“

„Zaujímavá voľba,“ usmial sa strýko Lišiak. Pred odhalením pravdy zadržal dych.

Carter pokrútil hlavou. Hráči nikdy neuhádli správne, ak strýko nechcel. Bolo to preto, lebo hrášok mal schovaný pod ohnutým prstom. Celé to bol trik – zručnosť kúzelníka, ktorá predpokladá rýchle použitie rúk na pohyb predmetov bez toho, aby si to niekto všimol. Carter vedel, že tento trik je pre ktoréhokoľvek kúzelníka veľmi užitočný. Väčšina iluzionistov by ho použila na vytiahnutie mince spoza ucha alebo na zastrčenie karty do niečieho vrecka, len aby na tvárach ľudí vyčarili úsmev. Lenže jeho strýko nevyužíval triky na to, aby robil ľudí šťastnými – on spolu s ostatnými darebákmi používal rýchle ruky na to, aby ľudí bez ich vedomia okrádal.

Keď strýko Lišiak škrupinku pretočil, hrášok tam nebol. „Mrzí ma to, pane, prehrali ste. Chceli by ste to skúsiť znova?“

„Ani na sekundu som z tej škrupinky nespustil oči,“ zasipel hráč.

„Naozaj ma to mrzí, ale zdá sa, že ste spustili,“ povedal strýko Lišiak a vyslal k nemu letmý úsmev. Jeho kúzlo však nefungovalo.

Možno Carterovi tento muž pripomínal otca a možno len jednoducho videl, ako strýko obtiahol nejakú obeť až príliš často, ale vedel, že by nebol o nič lepší než on, keby len postával a sledoval, ako sa to deje znova a znova, a nezasiahol by.

A tak vyšiel spoza rohu, kde sa skrýval. Lišiakove oči sa rozšírili, keď podišiel k jeho stolíku. „Je to dokonalý trik, však?“ spýtal sa pána.

„Čo tu robíš, chlapče?“ zavrčal strýko Lišiak. Pevne zaťal sánku a na čele mu navrela žila.

„Pomáham,“ šepol Carter. Strýko Lišiak zažmurkal, akoby z náhleho prívalu zlosti na chvíľu ohluchol.

Okoloidúci schmatol obe škrupinky a pretočil ich. Nebol pod nimi žiaden hrášok. „Ty naničhodný špinavý podvodník!“ skríkol.

Strýko Lišiak zhrabol peniaze spolu so škrupinkami a medzitým sa vyhýbal mužovým lietajúcim pästiam. Potom sa zvrtol na päte a zdrhol uličkou tak rýchlo, ako sa len dalo. Carter odišiel opačným smerom, s taškou nadskakujúcou pri boku.

„Polícia! Ten muž je zlodej! Chyťte ho niekto!“ zvolal chlap za nimi.

Toto nebolo prvý raz, čo Carter musel utiecť pred zákonom, ale bola to časť, ktorú najviac nenávidel. Neurobil nič zlé – aspoň nie dotyčnému hráčovi –, no keby ho chytili, napriek tomu by bol usvedčený zo spolupáchateľstva. A tak utiekol.

Jedného dňa, pomyslel si, prestanem utekať. Možno nie dnes. Možno nie zajtra. Ale čoskoro. Prestanem utekať, usadím sa a budem žiť niekde v bezpečí.

Keby nebol taký zadychčaný, rozhodne by sa rozosmial. Je úplne jedno, v čo dúfa, lebo kým je so strýkom Lišiakom, nikdy nebude mať to, po čom najviac túži: domov. Carter kráčal dlhou cestou späť k azylovému domu, kde so strýkom bývali. Obzrel sa ponad plece, prešiel uličkami, viac ráz všelijako čudne zabočil, potom sa rovnakou cestou zasa vrátil a celý čas kontroloval, či ho policajní dôstojníci nesledujú. Cítil nervozitu, nechcel opäť čeliť svojmu strýkovi.

Prudký vietor mu prefúkal oblečenie a rozhojdal aktovku, ktorá mu visela na pleci. Strýka našiel sedieť na schodoch. Keď Lišiak uvidel blížiaceho sa Cartera, postavil sa a vypäl hruď ako namosúrený ľudoop. Chlapec po ňom švihol pohľadom, očakávajúc najhoršie. Na jeho prekvapenie však strýko nepovedal nič, namiesto toho naňho potichu zízal. To bolo ešte desivejšie, než keď vrieskal – toto nečakal. Strýko Lišiak sa otočil a nechal dvere, nech sa takmer zabuchnú Carterovi pred nosom. Chlapec ho nasledoval, dvere potichu zatvoril a vyzul si topánky. Lišiak zanechal v hale za sebou cestičku zablatených šľapají, tak ich utrel.

„Chladná noc, však?“ spýtala sa slečna Zalewská s ostrým poľským prízvukom. Vždy usmiata stará žena dobrovoľne vypomáhala v kuchyni, dávala najesť ľuďom, ktorí prešli dverami útulku. Nosila špinavú modrú zásteru a na retiazke okolo krku malý žiarivý diamant.

„Vyzeráš hladný. Chceš, aby som ti urobila niečo na večeru?“ spýtala sa.

„Nie, netreba,“ odvetil Carter. Necítil hlad, hoci od raňajok nič nejedol.

„Hlúposť,“ povedala. „Chlapec vo vývine musí poriadne jesť. Poď, sadni si. Urobím ti sendvič s grilovaným syrom a reďkovkou.“

„Grilovaný syr a reďkovka znejú úžasne,“ priznal Carter.

Ako iste chápete, slečna Zalewská robila hrozne dobrý sendvič s grilovaným syrom a reďkovkou. Hrozne zvyčajne znamená zle, ale za týchto okolností to znamená extrémne chutný.

Carter sedel za stolom v tichej kuchyni slečny Zalewskej a vychutnával si ten najteplejší, najmäkší, najchrumkavejší a najchutnejší sendvič, aký kedy jedol. Jej šokujúce príbehy a úsmev ho často rozveselili, dokonca aj po strašnom dni, keď „pracoval“ so svojím strýkom.

Len veľmi zriedkavo sa stávalo, že by sa k nemu niekto správal s takou láskavosťou, a túto ženu si skutočne obľúbil. Prinútila ho premýšľať nad starými rodičmi a nad tým, aký mohol byť jeho život, keby žili.

„Dal by si si trochu slivkového džúsu, zlatíčko? Mixujem ho s týmto výborným pomarančovým práškom, keď mám zanesené trúbky.“

„Myslím, že moje trúbky sú v poriadku,“ zachichotal sa Carter. Strýko Lišiak by s ním o svojich trúbkach nikdy takto nehovoril, a keby aj áno, určite by mu jeho chichot netoleroval.

Carter spratal zo stola a umyl riad, zatiaľ čo mu slečna Zalewská rozpovedala príbeh o svojom detstve v Poľsku a Rusku a potom o príchode loďou do Ameriky. „Loď bola preplnená dobrými ľuďmi, ale aj darebákmi. Tento diamant, ktorý nosím, patril mojej mame a predtým jej mame a ešte predtým jej mame. Keď som sem prišla, skryla som ho do bábiky matriošky. Poznáš ju, tá ruská bábika, v ktorej je ukrytá iná menšia bábika a v nej ďalšia a ďalšia. Tento drobučký diamant je to jediné, čo mi po nej zostalo. Pripomína mi domov.“

„Aj ja som mal kedysi domov,“ zašepkal Carter.

„Čo vravíš, zlatíčko?“

Carter potriasol hlavou a nič nepovedal. Páčilo sa mu, keď slečna Zalewská hovorila o domove. Bolo mu úplne jedno, či si strýko Lišiak myslí, že je sentimentálny. Často premýšľal, aké to v skutočnosti je mať domov. Určite by to bolo lepšie než cudzia posteľ v inom meste každý druhý týždeň.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist