načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Ilúzia - Valéria Osztatná

Ilúzia

Elektronická kniha: Ilúzia
Autor:

Pozerala sa na neho duševným zrakom, ale jeho oči neprezrádzali nič. Pocity sa snažil ukryť za masku osoby, ktorú nepoznávala. Snívala sen skutočnosti, sen sna, ktorý sa snažila ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  178
+
-
5,9
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » MEA2000 o. z.
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 1777
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-895-1569-1
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Pozerala sa na neho duševným zrakom, ale jeho oči neprezrádzali nič. Pocity sa snažil ukryť za masku osoby, ktorú nepoznávala. Snívala sen skutočnosti, sen sna, ktorý sa snažila dosiahnuť. Rozprávka má vždy šťastný koniec… Tento krát možno nešlo iba o rozprávku. Otočil hlavu a usmial sa. Jeho úsmev bol plný bolesti, ktorej sa snažil zbaviť, ale nemohol. Strach bol väčší ako túžba po realite. Skutočnosť zatemňoval mrak bledého priesvitného oblaku. Vystrel ruku, ale bál sa jej dotknúť, aby sa nerozpustila. Vízia, sen, fantázia… Tak prečo to tak veľmi bolí, ak sa čarodejník márne snaží vyčarovať farebnú dúhu z nemých slov, ktoré by povedali všetko? Výkrik v tme, ktorý ju prebudil. Utekala. Jej strach, obavy ju hnali preč z toho miesta, ktoré sa jej dotýka skutočnosťou.
Nie, už nikdy viac nemôže veriť na rozprávky, už nikdy viac nemôže snívať. Sen iba raní, skutočnosť je nemenná. Snažila sa každým dňom prebudiť vedomie a opakovala si, že to tak musí byť. Strach z neznáma sa jej dotýka teplými dlaňami. Sen ju láka… Musí sa prebudiť. Je to iba vízia, niečo čo nikdy nemôže znova mať. Je to iba letmý vánok, ktorý si nemôže zobrať, dar, ktorý musí vrátiť.
Prebúdza sa.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

1

VALÉRIA OSZTATNÁ

ILÚZIA

Korektúra a technická spolupráca: Rybár Štefan, Franko Štefan

Obal navrhol: Zoltán Pap

Edícia: MEA 2000 o. z. - Mladá Éra Autorov nového tisícročia

© Autorské práva vyhradené

ISBN 978-80-560-0015-1


2

Venovanie

Venujem všetkých ľuďom vo svete, pretože si myslím,

že by mali poznať smutnú pravdu, ktorá sa skrýva

za tajomným svetom internetu. Práve pre nich vznikla táto

knižka napísaná z uhľa pohľadu mnohých ľudí, ktorí žijú

v tomto „imaginárnom“ svete a ako samotný názov

prezrádza, je napísaná na báze vymyslených udalostí

príbehu, ktoré sú tak podobné mnohým tým, o ktorých som

počula.

Predovšetkým však venujem mužovi, ktorého poznám tak

dobre, ktorí ma naučil sa na svet pozerať s inými očami.

Mužovi, ktorého mi nikdy nebolo však dovolené spoznať.

(autorka)


3

„Priateľstvo je darom, ktoré sa nezakladá iba na slove,

ale má hlboký význam. Iba vtedy je skutočné, ak sa deje

medzi dvoma ľuďmi, ktorí to myslia úprimne.

Kamarátstvo znamená, že sa staráš o toho druhého, keď ti

záleží na tom, aby bol šťastný. Priateľstvo znamená, že

sa vždy môžeš spoľahnúť na toho druhého a nikdy

nežiadaš vďaku. V skutočnosti by som nemohla presne

opísať pravý význam pocitu priateľstva, pretože ten kto

ho raz našiel, ten to slovo pozná srdcom, nie rozumom.“

Silvia Veszprémiová

„Správa, že môj idol zomrel, obletela celý svet. Nemohla

som tomu vôbec uveriť. Teraz s odstupom času vidím, že

ten človek bol nepochopený ľuďmi kým žil, a až po jeho

náhlom odchode odrazu všetci porozumeli jeho

"nepochopiteľnosť"! Zrazu všetci chápu jeho genialitu,

ľudskosť, charizmu...


4

Každý chce pomôcť, ochraňovať. Tento človek bol a

navždy bude na vysokom piedestáli pre jeho jedinečnosť.

Žiaľ bolo mnoho tých, ktorí mu to nepriali alebo sa ho

báli, ktorý ho chceli z toho piedestálu zosadiť. Ak by som

mohla raz dostať šancu, rada by som mu povedala:

“Je mi ľúto, že tu nie si! Bol si a vždy budeš najlepším!

Ďakujem ti za skvelú inšpiráciu pre milióny ľudí

na celom svete! Klaniam sa tvojmu veľkému

humanitarizmu, na ktoré prichádza mnoho ľudí žiaľ až

po tvojom náhlom odchode.”

Dana Dávidíková

„Mnoho ľudí sa napája na internet, aby nadviazal

spojenie so starými priateľmi alebo rodinou, ktorých

nevideli dlhší čas. Niektorí ľudia kladú otázku:

„Prečo ísť na internet? Iba mi zavolaj!“


5

Postupom času sme stratili kontakt s našimi priateľmi

alebo máme vzdialených príslušníkov rodiny

a prichádzame do sveta internetu, pretože je to spôsob,

ako sa s nimi znova spojiť. Je to skvelé riešenie, i keď

časom pozorujem tonu falošných profilov ľudí, ktorí nie

sú tými, za ktorých sa vydávajú... Mnoho účtov je iba

falzifikátom účtov hlavne celebrít a hudobníkov, ktorí

hovoria, že sú „reálni“.

Žijeme v reálnom svete a internet je jeho súčasťou.

Využívame internet na podnikanie a v každodennom

osobnom živote, ale potom vidíme kontá falošných, ktorí

tvrdia, že sú skutočnými osobami, hoci v skutočnosti sú

to iba plané falzifikáty...

Je to trvalý problém po celom internete a musí byť

zastavený. Títo ľudia skutočne klamú ostatných aby

uverili, že sú niekým, kým v skutočnosti nie sú. To nie je

správne... Nevinní ľudia sú zranení, robia z nich bláznov

klamári, ktorí vytvárajú tieto kontá... To zraňuje celú

našu komunitu a malo by to byť zastavené.


6

Osobne som mala zlé skúsenosti s takýmito ľuďmi.

Podľa môjho názoru je to krádež identity niekoho

druhého. Musíme si však uvedomiť, že sa to deje

v REÁLNOM svete internetu, v SKUTOČNOM živote.

A to je dôvod, prečo bojujeme.“

Shelly Wilson

„Každý môže mať veľmi zlé dni, kedy to proste len

chceme vzdať, chceme odhodiť všetko od seba, keď

nemôžeme vidieť nebo za našimi slzami, keď netúžime

mať nikoho vedľa seba. Keď sa túžime skryť za masku a

bojíme sa ukázať skutočnú tvár.

Mnoho, tak mnoho z nás pozná ten pocit zrady, využitia,

znenávidenia. Všetky deje pôsobia na nás, všetky

sklamania, smútok a slzy, ale nikdy nezmenia najhlbšiu

časť nášho ja.


7

Aj keď nevidíme oblohu alebo slnko na nebesiach, svetlo

je tam stále, svetlo bude vždy tam, pretože to je jediné,

čo všetci máme. Božské svetlo, čo Pán dal nám.

A ak si myslíte, že nie ste kto ste boli predtým,

premýšľajte o tom, čo ste robili, keď ste boli sami sebou,

keď ste bol skromný človek, ktorý miloval aj tých,

ktorých nepoznal.

Potom sa pozrite do svojho srdca, do najhlbších hlbín

a nájdete to svetlo. Nikdy nevzdávajme lásku,

starostlivosť, pomoc. Dôvodom, prečo sme tu na Matke

Zemi je práve to. Ukázať ľuďom, že musíme urobiť

zmenu, milovať, starať sa a rozdávať.“

Limelite Mystique


8

„Hlboko milujem známu ikonu už mnohé roky. Vždy bol

mužom, za ktorého som sa túžila vydať, o ktorom som

snívala po celý život. Nemilovala som ho iba kvôli tomu,

že bol ikonou. Ak by som bola dostala šancu osobne ho

spoznať, nikdy by som od neho nič neprijala iba lásku,

pretože to by stálo pre mňa oveľa viac, ako čo by som si

za peniaze mohla kúpiť. On ma inšpiroval i vo viere

k Bohu. Bez viery v Boha sme ničím. Musíme

nasledovať Kristovo učenie, aby sme mohli dosiahnuť

naplnenie v živote. Bol a navždy zostane jedným

z najväčších božích anjelov. Moja láska k nemu bude aj

naďalej silná a jeho svetlo nikdy nevyhasne v mojom

srdci. Jedného dňa ho budem môcť znova zazrieť a on

bude môcť vedieť, že navždy žije v mojom srdci.“

Loretta Agnes Bosarge


9

„Keď zima a samota rokov, bez toho aby si čo i len

kedysi pocítil teplo lásky prejde, si unavený. Unavený

z cesty usilujúci sa nájsť spriaznenú dušu. A keď ju

znenazdajky nájdeš vo svete internetu, neskutočného

sveta, akoby radi povedali ostatní, je to omnoho ťažšie.

Milovať niekoho v ďalekej krajine tak vrúcne, že ani

vzdialenosť v kilometroch, ani jazyková bariéra nebude

mať úspech vo vnucovaní svojich obmedzení, keď človek

v láske odmietne udeliť moc nad krásou Bohom

vybratého milenca v deň keď ste sa spoznali, všetko

naokolo prestane mať význam.

Sociálna sieť je vybavená falošnými ľuďmi, čo

vyvolávajú problémy. Nenechajte sa však zmýliť, pretože

oni sú prítomní v "skutočnom živote" tiež. Sú v školách,

na pracoviskách, v komunitách až po najposvätnejšie

kostoly a miesta uctievania. Tak prečo by internet bol

výnimkou?

Zvaľovať vinu na miesto, kde láska vznikla by bolo

nespravodlivé. V skutočnosti malomyseľné. Pretože

nemôžeme zabudnúť, že nielen ilúzia, ale osudová láska

je v hre tiež.


10

Keď sa človek stane obeťou sebauspokojenia, láska nemá

žiadnu ochranu pred životnými nástrahami a bolestivými

jednotvárnosťami. Múdry si to vedomí, že nehybnosť

vytvára plameň. Keď sa zamilujete chcete ubezpečiť toho

druhého, že vo vašom náručí je v bezpečí. Ak chcete

zažiť poctivosť, vášeň a starostlivosť, budete musieť

veriť. Lebo láska oslobodzuje od všetkých reťazcov

povýšenosti, ako náhle bola prirodzene zrodená. Putá

pochybností o sebe samej, ktoré ju držia v zajatí nemajú

miesto v budúcnosti. Miznú. Je potrebné ďakovať

hviezdam, lebo láska svieti na cestu zo svojej vnútornej

krásy a vyžaruje neobmedzenú vnútornú krásu v úsmeve.

A o koľko viac požehnaným sa môže cítiť človek, než

keď objavil pravú lásku? Hoci na internete, ale napriek

tomu, skutočnú lásku.“

Darrin Lee


11

Bola som na jednom nemenovanom internetovom portáli

už niekoľko rokov a za tú dobu som zažila všeličo.

Nadobudla som dobré aj zlé skúsenosti. Mám veľa

nádherných, milých priateľov, ktorých milujem viac než

čokoľvek na svete. Ale samozrejme som tiež narazila

na niektoré malé dievčatá, ktoré si myslia, že život je

hra a že pocity ostatných ľudí sú niečo ako hračka.

Mám naozaj nepríjemný zážitok. Vlani v lete,

bohužiaľ jedna z mojich dobrých kamarátok prežila to

isté. Mladé hlúpe dievča prestieralo, že je mužom.

Myslím, že netreba k tomu nič viac dodať. Jediné, čo

môžem urobiť, je povedať o tom každému a poradiť, aby

sa držali čo najďalej od nej a pokúsiť sa zastaviť túto hru,

ktorá sa zakladaná na pocitoch druhých. Je to naozaj

nepríjemný zážitok, ktorý nechcem aby niekto iný kedysi

musel zažiť.

Maria Lise Jørgensen


12

Svet medzi štyrmi stenami je za oknom každodenného

života. Svet s farbami, ktoré zahladzujú stopy šedosti dní,

keď sa snažíš uniknúť zo života, ktorý ťa nenaplňuje.

Nenachádzaš sám seba. Ak čakáš na niečo, čo iba má prísť

a ako nemý svedok si pamätáš na časy, keď si sa prechádzal

s priateľmi po zelenej lúke, keď ťa ohrievali lúče páliaceho

slnka alebo štípal mráz na lícach. Keď sa vietor zakvačil

do vlasov a nozdrami si pocítil prichádzajúcu jar, keď

všetko ožíva. Sediac za nemou obrazovkou, rozprávajúc sa

s nemými tvárami prežívaš nevysvetliteľné pocity lásky,

priateľstva ľudí, ktorých spoznávaš čoraz viac.

Hodiny ubiehajú, zdá sa ti, akoby minúta nikdy nemala

šesťdesiat sekúnd. Oddávaš sa srdcom i dušou tomu

nereálnemu svetu, ktorého si sa stal súčasťou. Nazývaš

ho realitou, veď vytváraš priateľstvá, vzťahy. Stretávaš

nových ľudí so spoločnými záujmami. Prežívaš bolesti,

sklamania, snívaš, smeješ sa, plačeš a hádaš sa. Emócie...

Dnes už nemusíš prekonávať vzdialenosti, aby si mohol

byť na miestach, o ktorých sa predkom iba snívalo

kedysi.


13

Priam sa dotýkaš neznámych tvárí, objímaš ich. Pozeráš

sa na obrazovku počítača a vidíš ich. Známa vôňa, vôňa

poznania. Snívate o krajšom svete, kde ste spojení

v láske. Máte svoje drobné boje a ciele. Vytvárate

minulosť, prežívate prítomnosť a kým si tam, máte

spoločnú budúcnosť. Pamätáte sa na všetko, čo ste spolu

prežili. Spomienky sú až príliš reálne vo svete, ktorý sa

snažíte oddeliť od skutočnosti, ale srdcom viete, že je to

nemožné. Skutočnosť sa od reality oddeliť nedá...

Tvoj život sa zmenil, neznáme tváre ti prirástli k srdcu.

Šírite lásku. Slová majú neskutočnú moc. Mnohí vám

nerozumejú. Zdá sa im, akoby ťa tento svet nielen

odbremeňoval, ale zahaľoval do osídiel svojho magnetizmu

a nemôžeš bez neho už existovať.

Si dôslednejší, opatrnejší v osobnom živote, pretože

vidíš, čo sa deje vo svete. Si odsudzovaný pre boje ktoré

zvádzaš, i keď vieš, že konáš v mene dobra. Imaginárny

svet je iba v tvojich snoch a podobá sa rozprávke. Čo

môžeš vidieť a prežívať, je ďaleko od rozprávky, od sna.

Vidíš už nielen lásku a stretávaš nielen ľudí, ktorí sa

dotýkajú tvojho srdca.


14

Vidíš satana, ktorý sa snaží ľudí dostať na svoju stranu.

Mnohokrát padáš a znova vstávaš. Nevzdávaš ten boj,

pretože vojnu si ešte nevyhral. Slzy stekajú tichým

šepotom po lícach a zanikajú na perách.

Pozeráš sa dookola a vidíš nespravodlivosť. I tu platí, že

minca má dve strany. Ľudia vytvárajú nové účty a hrajú

sa na niekoho, kým v skutočnosti nie sú. Môžu si to

dovoliť. Človek bez obrázku, iba s mocnými slovami,

človek vo svete fantázie dokáže hrať. Uvedomuješ si, že

sú to slabí ľudia, ktorí sa boja pozrieť do tváre svojho

strachu, ktorí nemajú vlastný život. Využívajú slávu,

ktorá im nepatrí, zraňujú tých, ktorých nepoznajú. Ďalší

veria, pretože potrebujú akési svetlo nádeje. Srdce ti

krváca a uvedomuješ si, že ten boj nemôžeš vzdať.

Možno nikdy nevyhráš vojnu, ale musíš sa o to pokúsiť.

Musíš bojovať o spravodlivosť a pokúsiť sa zmeniť

i tento svet, ukázať lásku, ktorá tak chýba. Pretože sú dve

cesty, ako šíriť svetlo. Byť sviečkou alebo zrkadlom,

ktoré odráža svetlo. Kým ty máš na výber, možno iní už

nemajú. Nevzdávaš sa!

---- ... ---br />

15

Bolesť nikdy neustúpila. Bilióny fanúšikov sa snažili

pokračovať vo svojom živote. Vedeli, že by to chcel aj

on. Snažili sa vyhovieť požiadavkám, ktoré kládol na

nich svet, rodina, ale nemohli žiadať, aby na neho

zabudli, aby nikdy viac nepocítili jeho lásku.

Kamkoľvek išli jeho hlas, pohľad ich sprevádzal.

Nedokázali zabudnúť na jeho úsmev. Vyrýval im temné

znamenie v srdci.

Tam, kde ich nik nemohol vidieť, plakali. Každý jeden

z nich potreboval byť bližšie k nemu, obkolesiť sa

ľuďmi, ktorí ho milovali. Ktorí ho nikdy neprestali

milovať.

Jednou z nich, z tých biliónov ľudí, ktorí ho vynášali

do výšin a pripisovali mu nadprirodzené vlastnosti, bolo

obyčajné dievča ďaleko od miesta jeho posledného

odpočinku. Dievča, ktoré na začiatku tej cesty si

neuvedomovalo, že by mohla byť jedinou vyvolenou,

ktorá sa s ním nikdy nestretla. Volala sa Stephanie

Strikeová. Vytvorila si konto na spoločenskom portáli

Incognito a začala žiť...

---- ... ---br />

16

Neustále sa jej v snoch vracala jeho tvár, úsmev.

Milovala všetko, čo bolo spoločné s ním. Milovala jeho

rodinu, deti, pretože boli jeho súčasťou, boli tým, čo

stvoril, pochádzali z neho. Naďalej žije v nich. Pretože

všetko, čo ich naučil, čo z nich vychoval, bolo z neho,

vzniklo z lásky, akou ich ľúbil.

Láska... Na to slovo už celkom zanevrela. Nemohla

myslieť na lásku ako na úžasný pocit, ktorému sa kedysi

oddala. Pretože láska predstavovala život, ktorý jedného

dňa zomrel. On bol láskou pre svet. Jeho oči sa však už

viackrát nemohli otvoriť a jeho úsmev, jeho posledný

sladký úsmev zanikol v sekunde spolu s ním.

Túžila zomrieť, zatvoriť oči a oddať sa večnému spánku,

aby ho mohla raz stretnúť. Aby mohla zacítiť jeho vôňu,

uvidieť úsmev a počuť jeho zvonivý smiech.

Bolesť bola ohlušujúca. Drala sa na povrch bytia.

Až teraz si uvedomila, ako veľmi milovala človeka,

ktorého nikdy nestretla a navždy ho stratila. Láska, ktorá

bola výnimočná už pri samotnom zrode, sa stala nakoniec


17

trápením, neutíchajúcou bolesťou, ktorá sa vodrala

do srdca a zmenila krásny život z rozprávky na krutú

realitu. Realitu, v ktorej chýbala láska, v ktorej chýbal

on. Aká forma vyššieho bytia ukradla lásku svetu?

Ako mohla byť taká neústupčivá, taká krutá, že ho

dokázala zobrať? Prečo sklamala toľkých ľudí,

nevypočula ich prosby? Veď túžili byť, iba súčasťou toho

krásneho snenia, z ktorého sa nikdy nechceli prebudiť.

Chceli byť súčasťou jeho života. Časť z neho. Nie iba

na krátku chvíľu, ale na celý život. Ten však už zanikol...

„Je tu voľné?“ - spýtal sa ktosi.

Vo sne otočila sa za hlasom srdca a uvidela ho. Mal

na sebe tmavé slnečné okuliare, čierne nohavice, modro

bielu pásikavú košeľu, čierny klobúk na hlave a čierny

kabát pripomínajúci a voňajúci po koži. Vlasy mu

v kučerách splývali pod ramená. Tie krásne tvarované

prsty by spoznala aj so zatvorenými očami. Obdivovala

ich na nespočetných fotografiách, videách o ňom. Priam

cítila ich nežné pohladenia. Predtým ako odišiel. Ako

odišiel navždy...


18

Posunul si okuliare na špičku nosa a pod nimi sa objavili

nádherné tmavohnedé oči, v ktorých poskakovali

iskričky. Krásne tvarované ústa, ku ktorým patril

nemeniteľný anjelský úsmev. Detský smiech...

Sadol si vedľa nej. Nemohla od neho odtrhnúť zrak. Tak

to bolo vždy, kým nemusel navždy odísť...

Dotkol sa nežne jej ruky a zacítila teplo lásky, ktorá

z neho vychádzala. Srdce jej zaliala znova láska, ktorá ju

doteraz živila. Ruka sa v jeho ruke roztriasla, srdce bilo

opreteky s časom, ktorý v tej sekunde znova začal plynúť

skutočným tempom. Čas, ktorý sa prednedávnom zastavil

v mŕtvom tichu, ktoré nastalo keď odchádzal a opúšťal

ich, rodinu, fanúšikov prvý ale poslednýkrát...

Pohladil ju prstom po ruke. Uvedomila si, že nie je sama

a môže byť naďalej šťastná. Tak Boh ho nevzal naveky,

ako si mysleli. Vrátil im ho. Láska bola neoblomná,

nekonečná a zdolávala všetky prekážky. Bola čistá,

nevinná. Bola večná. Dokázala čeliť i smrti...

Pozeral jej do očí, akoby chcel čosi povedať.


19

Ticho. Prečo je tak neuveriteľne ticho? Nepočula už ani

motor lietadla, v ktorom sa nachádzala. Očami prebehla

po jeho vnútrajšku. Okolo boli rozprávajúci sa pasažieri,

ale nevnímala ani jedno ich slovo. Rozruch z jeho

prítomnosti tento krát nenastal. Pozrela sa znova na neho.

Usmieval sa a vpíjal sa jej do očí.

„Zomrel som.“ - vyslovil potichu, akoby nechcel, aby

to počul aj ktosi iný.

Ten krásny nenapodobniteľný hlas... Tie bolestivé

slová...

„Peter...“ - vyslovila s láskou.

A potom... potom sa rozplynul. Znova začula hukot

motora lietadla a vravu pasažierov. V očiach ju pálili slzy

a znova bola neuveriteľne sama. Ešte cítila jeho vôňu,

keď sa prebúdzala. Už ho ale nevidela. Myslela na jeho

nadpozemsky krásne oči a pery, ktorých sa túžila dotknúť

svojimi. Cítila lásku z jeho pohľadu, z jeho bytia. Pod

jeho úsmevom sa roztápala, jeho dotyk ju ešte vždy hrial

na ruke.

Umrel! Opakovala si v duchu. A s ním umrela aj láska,

ktorú doniesol svetu.


20

Silou vôle sa snažila zadržať slzy. Kvôli nemu nesmela

plakať. Trápilo ho, keď videl slzy v očiach svojich

fanúšikov, blízkych. Ak by žil, povedal by:

„Musíš sa smiať!“

Ale ako sa mohla usmievať, keď jej srdce zožierala

bolesť? Keď sa cítila byť opustená, nemohla sa smiať.

Smiech zomrel na tvárach ľudí v deň, keď Peter

poslednýkrát zatvoril oči. Hodiny ubiehali a ona si znova

pripomínala minulosť, neschopná zaspať. Miesto, kde sa

ocitla, jej nepatrilo. Život, ktorý žila bol zrazu prázdnym.

Prednedávnom mohla snívať, mohla byť šťastná. Bála sa

svojich pocitov. Bála sa toho, akú nepripravenú ju

zastihla jeho smrť. Nikdy ho nepoznala, nikdy ho

nestretla, ale predsa sa cítila byť k nemu byť tak blízko.

V tej chvíli si uvedomila, že život, ktorý si myslela, že ju

naplňuje, ju nenaplňoval. Túžila zanechať stopu

v dejinách, urobiť niečo viac pre jeho pamiatku. Preto, ak

by žil, aby bol na ňu hrdý. Budúcnosť bola napísaná vo

veľkej knihe, ktorú nemohla čítať, ale bola vďačná, že ju

svojimi piesňami zmenil.


21

Všetko od počiatkov jej života smerovalo k tomu, aby ho

raz stretla. V tú noc o tom ešte netušila. Nevedela, že

bolo príliš neskoro začínať lásku, na ktorú tak dlho obaja

čakali, že sa ukázalo, bolo príliš neskoro v nej

pokračovať. Osud to zariadil inak. Božie cesty boli

nevyspytateľné, ale nikdy by si nepomyslela, že bolesť

ktorú teraz cíti, jedného dňa môže byť omnoho väčšia.

Teraz nenávidela život, Boha, ľudí ktorý ho zabili.

Chcela zomrieť, aby mohla byť s ním. Ale nemohla.

On by to tak nechcel... Bol by radšej umrel, než by mal

vidieť kohokoľvek mŕtveho kvôli nemu. Ale veď on

umrel! Chcelo sa jej kričať. Nemohla. Nebola sama.

Vo vedľajšej izbe spal jej snúbenec. Bola mu vďačná, že

sa na ňu nepozerá ako na blázna, keď plače bez príčiny.

Otočila sa v posteli. Vedľa nej nik neležal. Akoby to

miesto bolo rezervované pre niekoho, ktorého tak čakala.

Jemu už však nebolo dovolené prísť...

Pozrela do zrkadla oproti postele a zazrela vlastný obraz.

Rozvidnievalo sa. V tom pohľade bolo vidieť trápenie

a bolesť fanúšika. Bolo to na nevydržanie.

Peter Langhton umrel.


22

Hudbou, hlasom, tancom, proste tým kým bol, oslovoval

ľudí po celom svete. Celý život sa snažil pomôcť

každému, kto to potreboval. Mnoho trpel. Mal slávu, ale

cítil sa byť celý život opusteným, sám. Nebol Bohom

a nebol ani anjelom, ale bol by hodný toho postavenia.

Nie, nebol ani bez chýb, lebo bol človekom ako každý

jeden z nás. Ale i tie drobné chyby ktoré mal, boli také

krásne vznešené. Miloval a všetky ľudské problémy

i problémy sveta si príliš pripúšťal, akoby od začiatku

vedel, že sa preto narodil aby vyliečil tento skazený svet.

Pokúsil sa splniť svoje poslanie, pre ktoré bol zoslaný

na zem ako najlepšie vedel. Dúfal, že odkaz ktorý musí

zanechať ako dedičstvo, bude vypočutý. Jedného dňa

zachráni svet. Podarilo sa mu to, ale nemohol to už

vidieť. Nemohol zdieľať krásu, šťastie, ktoré odovzdal.

Nemohol vedieť, že spomienka pretrvá v ľudských

dušiach ako čosi nemenné, akoby nikdy nebol odišiel.

Narodil sa ako človek, ale stala sa z neho legenda.

Keby mohol vidieť to svetlo v očiach fanúšikov, ak by

cítil tú lásku, ktorú šíria ako jeho posolstvo, bol by na

nich hrdý.


23

Ak by sa teraz zobudil... Bože, ako v to dúfala do

poslednej chvíľky! Bol by najšťastnejším mužom

na svete, pretože sa jeho sen po toľkých rokoch premenil

na skutočnosť. Jeho odkaz bol odovzdaný, prosby

vyslyšané. Ľudia po celom svete plakali za jeho snom,

za ním samotným, za jeho hlasom, ktorým teraz

obšťastňuje toho najvyššieho. Asi ho veľmi potreboval,

pretože by ho inak nebol povolal k sebe. Prečo to bolo

potrebné? Na otázku nikdy nemohli poznať odpoveď.

Jednoducho to bol život. Neúprosný, klamlivý život.

Žiadny dobrý čin sa nezaobišiel bez dane, ktorú musel

zaplatiť. Prečo si mysleli, že tento krát to bude inak?

Keď prišla domov z práce, počúvala jeho hlas, ktorý sa

jej dral do srdca. Mohla popustiť znova a znova hrubú

uzdu svojej bolesti. Hodila sa na posteľ. Oblapili ju

spomienky na jeho život. Nechcela ich vymazať

z pamäti, i keď veľmi boleli. Chcela sa na neho navždy

pamätať. Vedela, že nemôže na neho vždy myslieť, ale

vedela, že raz spomienka vybledne. Zdesila sa. Nechcela,

aby sa to stalo.


24

Nemohla si predstaviť, že bolesť jedného dňa ustúpi. To

by sa už necítila byť k nemu tak blízko. Spomienky však

prichádzali za dňa i za večera, keď nemohla spávať. Už

vedela, čo asi prežíval kvôli nespavosti. Chápala ho. Bola

to neznesiteľná bolesť, trápenie, ktorým sa umárala. Cez

deň nemohla nepočúvať jeho hlas, hoci ho mohla počuť

už iba cez jeho piesne. A cez noc nemohla zatvoriť oči,

pretože ho všade videla.

---- ... ---

Na tisíce kilometrov vzdialenom mieste deti pozerali

domáce kino. Videli tvár otca, jeho pohyby, úsmev,

počúvali jeho hlas, keď deti boli ešte príliš malé, aby

vedeli, kto bol naozaj ich otec. Po prvých kockách filmu

sa im oči zaliali slzami. Nedokázali zastaviť ten vodopád.

Plakala celá rodina. Nemohli uveriť, že Peter je mŕtvy.

Chcel toho ešte tak veľa dokázať. Túžil odovzdať odkaz.

Mal skvelé plány.


25

Bol z mála ľudí, ktorý by dokázal urobiť zmenu

v mysliach ľudí. Všetko sa však skončilo. Nádej zanikla.

Bolo to najhoršie obdobie, aké mohla prežívať matka,

otec, deti, súrodenci, príbuzný. Kathy nosila jeho šaty

nedovoliac ich vyprať nikomu. Malý Peter sa neustále

pýtal, kedy príde domov ocko. Justine nehovoril nič. Bol

ticho, uzavretý vo svete svojich myšlienok, vo svete

spomienok na najúžasnejšieho otca, muža, ktorému sa

túžil podobať. Bolo to neznesiteľné, skľučujúce.

---- ... ---

Ráno, keď zazvonil telefón a kamarátka jej zvestovala

smutnú správu, jej svet zanikol. Myslela si, že je to iba

žart. Nebol. I po týždňoch ho musela oplakávať. Túžila

byť so svojou bolesťou sama. Nie, nedovolí nikomu, aby

jej utrel slzy. Pretože by to bolo i tak zbytočné. Jedine

Peter by to dokázal. Bože, prečo sa cíti byť taká

opustená? Udierala do postele silno ako len vládala, až

jej nakoniec ruka klesla na posteľ. Pohladila paplón.


26

Nemohla sa takto správať. Predsa nepoznala ho osobne,

tak odkiaľ sa vzala tá ozrutná bolesť?!

Slzy sa jej rinuli po tvári, očami hľadala Petrovu tvár, ale

nemohla ho vidieť. Prečo odišiel? Rovnaké pocity,

myšlienky, zdesenie a strach, ktorý cítili fanúšikovia.

Nedokázala si to vysvetliť. Nedokázala si vysvetliť,

prečo sa cíti byť zrazu tak sama. Akoby stratila časť

svojho ja.

Peter zvládol všetko, iba so smrťou sa nedokázal

dohodnúť, popasovať. Ten boj prehral, i keď predtým

všetky boje vyhrával. Smrť. Biela kostra v čiernom.

S vidlicou v ruke. Nie, nie, nie! Taká si nemohla prísť

pre neho! Bol to anjel. Anjel v bielom. S glóriou nad

hlavou. Áno, iba ten si mohol prísť pre neho. Spravil

i z Petra anjela večnosti?

Daj mi prosím iba jedno znamenie, že si tu. Prosím...

Prosila sa mu, ale jej prosba nebola vypočutá. Rovnako

ako prosby ostatných fanúšikov vo svete. Nič divné sa

neudialo, čo by ju utvrdilo v domnení, že Peter je vedľa

nej. A predsa cítila jeho vôňu.


27

Jeho ruky, akoby ju hladkali po vlasoch. Akoby sa jej

bol práve dotkol pier. Nie! Odhodila paplón a myslela si,

že sa zblázni. Jednoducho tú bolesť bolo nemožné uniesť.

Každá minúta trvala dlhé hodiny a nemohla sa dokázať

oslobodiť od myšlienok, ktoré ju neustále vracali

k Petrovi.

Tak veľmi to bolelo. Nikdy to neprestane bolieť. Nikdy!

Bolo to hlboké vypálené znamenie, ryha, ktorú nezastrie

nikdy čas. Bola to bolesť, s ktorou sa musela naučiť žiť,

i keď si myslela, že sa jej to nikdy nepodarí. Stratila ho.

Stratila nádej ho stretnúť raz. Už nikdy nebude môcť

vidieť jeho úsmev, počuť jeho smiech. Už nikdy nebude

môcť vidieť jeho krásne oči. Akokoľvek sa snažila

zazrieť jeho obraz, nemohla. Nikdy jej nepovie, že ju

ľúbi, nikdy ju neobjíme.

„Neprežijem to...“ - zašepkala do izby.

Keď cítila, akoby padala do tekutého piesku, ktorý sa

akoby uzatváral nad ňou. Nechcela proti tomu bojovať.

Túžila sa mu poddať, aby čím skôr bola s Petrom.


28

Ale čosi ju ťahalo nahor a nedovolilo jej celkom sa

zaboriť do nádeje, ktorú predstavovala pre ňu smrť.

„Prežiješ! Musíš! Peter by to tak chcel.“

Peter... Už ho niet.

Bolesť neustupovala. Pozerala sa zasnenými studenými

kalnými očami na plafón a premýšľala nad životom,

ktorý zradil.

Keby iba odišiel, keby iba klamal, pretože sa túžil stratiť

na chvíľu spred ľudí, keby iba potreboval kamsi utiecť,

aby sa nemusel nikomu pozrieť do očí a povedať pravdu,

keby spôsobil bolesť iba kvôli tomu, aby ochránil rodinu

a po nejakom čase by sa znova objavil, vedela, že by mu

každý bez rozmýšľania odpustil. Pochopili by ho rovnako

ako deti, ktorým by odchodom tak isto ublížil.

Tešili by sa že žije, že sa ho môžu dotýkať, počuť jeho

hlas, pozerať sa do jeho nádherných očí. Ale vedela, že to

nie je klam. Nastal koniec za zlomok sekundy. Peter sa

už nikdy nevráti.

Umrel! Počujete? Umrel! Chcelo sa jej kričať, ale bolo to

zbytočné. Vedel o tom celý svet. A celý svet ho

oplakával.


29

Povedal, že ich nikdy neopustí..., a predsa odišiel.

Nemohla neplakať. Z jej vzlykov vznikol ston, až sa

nakoniec prestala celkom ovládať. Srdce jej išlo

roztrhnúť. Hrča, ktorá sa jej vytvorila v hrdle tým dňom,

keď zistila, že ho už viac neuvidí, sa rozrástla do

obrovských rozmerov, takmer nedostávala vzduch.

Udusiť sa... Áno! A potom byť s Petrom... Tak mnoho

ľudí ho milovalo. V mnohých srdciach zanechal trápenie.

Lásku, ktorú dával počas života sa nepodarilo vymazať

ani smrti. Vďaka nemu boli ľudia lepšími. Zachránil ľudí.

Zachránil svet. Iba ho opustil...

Peter... Šepkala do tichej izby, až zaspala nepokojným

spánkom.

Nepočul jej volanie.

---- ... ---

Túžil s rodinou zostať naveky, ale nebolo mu to

dovolené. Keď cítil, ako ho premáha spánok, posledná

myšlienka patrila im. Tak veľmi ich miloval... Cenil si

každý druh lásky, ochraňoval ju ako najlepšie vedel, ako

len mohol.


30

Vedel, že ich videl naposledy. Nie, nikdy sa netúžil

zabiť, i keď býval v hroznom citovom rozpoložení,

predsa vždy uvidel na konci to nádherné svetlo a pocítil

silnú túžbu postaviť sa na nohy a pokračovať v načatom.

Jeho život mal zmysel. Narodil sa kvôli tomu, aby

pomáhal ľuďom, aby pomáhal Zemi vyzdravieť. Musel

to robiť, diktovala mu to krv, ktorá ho poháňala vpred,

láska, ktorú celý život pociťoval k zemi, k ľuďom. Bol

by položil i život za dobro, ak by tým zachránil, na čom

mu najviac záležalo. Ale predsa. Vždy bol obklopený

ľuďmi a napriek tomu bol najosamelejším mužom

planéty. Počas celého života bolo okolo neho rušno.

Stretával sa so známymi i menej známymi ľuďmi, ale

ťažko uzatváral priateľstvá. Skutočných priateľov mal iba

veľmi málo. O to viac si ich cenil. Nikdy by nikomu

nedovolil, aby mu zasiahol do súkromia, pretože

znamenalo by to stratiť ho. Odkedy sa začala jeho kariéra

sa nepamätá, že by mal súkromie, po ktorom tak veľmi

túžil.


31

Celý život bol ovplyvnený inými ľuďmi a názormi

vonkajšieho sveta. Vedel, že by si ich nemal pripúšťať

k srdcu, ale jeho srdce prahlo po spravodlivosti,

po pokojnom normálnom živote, ktorý nikdy nemal.

Tak veľmi túžil byť milovaný. I keď bol obdivovaný

fanúšikmi, v skutočnosti iba málo krát cítil, že ktosi ho

má skutočne rád pre toho obyčajného Petra, ktorý sa

v ňom vždy skrýval, i keď sa ho mnohí snažili zabiť.

Nikomu to nemienil dovoliť. Bojoval o svoj sen, bojoval

o to, čo ho vyživovalo.

Deti boli jeho láskou, živlom, energiou, životom. Nikdy

by ich neopustil. Bál sa, že raz odídu, ako odišli už

mnohí. A predsa on bol ten, ktorý ich opustil.

Keď znova uvidel svetlo na konci, tentoraz tunela,

pochopil. Nikdy viac ich už neuvidí. Nikdy sa ich

nebude môcť dotknúť, pohladiť ich, pobozkať. Nikdy

viac im nebude môcť povedať, ako veľmi ich miluje a čo

pre neho znamenajú. Bol by plakal, pretože tá bolesť, ten

žiaľ, mu trhali hruď, ale cítil, že ktosi pri ňom stojí

a držia ho neviditeľné ruky.


32

Bol to Boh, stvoriteľ všetkého, bola to sama láska. Nič

mu nevyčítala. Nepozerala na neho ako na vydedenca,

keď sa mu pred očami odvíjal film života. Všetko čo

robil bolo správne, pretože to vždy smerovalo k jedinému

cieľu - k láske. I keď schybil, snažil sa napraviť chyby,

o to viac zo seba dával iným, ktorí si to možno ani

nezaslúžili. Ale to nebolo podstatné. Za lásku dostával

bolesť a trápenie ho počas života nikdy neopustilo. Teraz

však mohol povedať, že sa oplatilo trpieť. Slzy, ktoré

vyronil, zachránili svet. Bolesť, ktorá sa mu vdrala

každou minútou do srdca, bola vykúpením pre ľudí, ktorí

schybili a obrátili sa dobru k chrbtom. Nakoniec predsa

len láska zvíťazila. Vedel to za života, ale tento krát tomu

všetkému už aj rozumel. Celé to bolo ako skladačka, ako

puzzle, s ktorým sa hrávali jeho deti a on zatúžil byť

súčasťou toho všetkého, prežívať tú radosť, to šťastie

o ktoré sa sám pričinil.

„Bože, deti!“ - pomyslel si - „Čo bude s nimi?“

Zanechal za sebou toho toľko a keby mohol, vrátil by sa.


33

Konal by inak než konal? Možno áno. Snažil by sa

napraviť chyby, ktoré vykonal. Už by vedel, že trápenie

je súčasťou života, že nakoniec ono bude, čo ho vykúpi.

Tentokrát by sa dokázal nad bolesť povzniesť.

Pohľad mu spočinul na čomsi dole pred sebou.

„Oh, Bože, matka!“

Skláňala sa nad jeho telom a jej myšlienky doliehali

k nemu, do jeho bytia ako vypálené znamenie. Túžil ich

umlčať, pretože drali jeho srdce, akoby ho zvierali

v obrovských silných rukách.

„Synček, urob aspoň malinký pohyb!“ - prosila ho, a on

jej nemohol vyhovieť.

Urputne bojoval s končatinami, ale boli neobyčajne

studené. Akoby mu nepatrili... Pozrel sa na ruky. Boli

žeravé. Vyžarovalo z nich svetlo. Nádherné svetlo.

Svetlo lásky.

Som mŕtvy... Uvedomil si to vo chvíli, keď k nemu ešte

vždy doliehali hlasy, keď jeho syn vbehol do izby.

„Oci!“ - Justin sa vohnal do izby. Nohy sa mu zaborili

do zeme.

„Nie!“ - vykríkol.


34

Pozrel sa na neho.

„Oh, Justin... Nie... Ty nie!“ - nedokázal však

vyriecť ani jedno slovo, ani jednu myšlienku.

Nemohol už nič urobiť. Ak by mal oči, plakali by. Prosil

by Boha, aby sa mohol vrátiť aspoň na chvíľku, aby

mohol pripraviť ľudí ktorých miloval na to, na čo sa

pripraviť nikdy nedá. Na smrť.

„Je mŕtvy.“ - povedal ktorýsi lekár a Peter sa k nemu

zadivene obrátil.

Sám tomu nemohol uveriť. Prišlo to tak náhle. Áno, bol

mŕtvy, ale bolo to iba jeho telo.

„Ja predsa žijem!“ - kričal, no znova nepočul svoj

hlas, ako keď naposledy vyslovil meno svojej matky.

„Čo sa to vlastne stalo?“ - premýšľal...

„Zavolajte tiesňovú linku!“ - kričal ošetrovateľ

z Petrovej izby.

Bolo poobedie. Pribehli dvaja muži, osobní strážcovia.

Keď zbadali Petra, roztriasli sa im nohy.

„Volajte už, pre Krista, volajte!“ - zakričal na nich

ošetrovateľ bez toho, aby sa obzrel.


35

Jeden z nich vytočil číslo záchrannej služby.

„Potrebujem sanitku čo najrýchlejšie.“

Hlas na druhej linke potreboval informácie. Muž mu ich

poskytol. Peter bol v bezvedomí, takmer nedýchal.

Nik nevedel, čo sa stalo.

„Už počujem sanitku, počujem sanitku...“ - jachtal

muž do telefónu a potom zložil.

Nie, nie, ešte predtým... Muselo sa čosi stať, kvôli

čomu..., a potom to zistil. Ošetrovateľ...

„Prosím vás, pán ošetrovateľ, nerobte mi to! Potrebujem

spať. Nechápete, že som na smrť unavený? Nevydržím

to. Nevydržím ten tlak. Horí mi celé telo. Prosím!“ -

prosil ošetrovateľa už so slzami v očiach.

Cítil sa byť v bezútešnej situácii, keď jeho telo priam

žiadalo čosi, aby sa dokázal zahaliť ľahučkým

upokojujúcim spánkom, aby sa večer čerstvý prebudil

a mohol pokračovať znova tam, kde prestal. Aby mohol

byť znova šťastným, aby sa mohol usmievať a prestal

cítiť tú neústupčivú bolesť vo svojom tele. Tak veľmi po

tom túžil...


36

Ošetrovateľ mu odhrnul pyžamové nohavice a pichol mu

džús na uspávanie. Nezabrali osvedčené lieky, ani tie,

ktoré si Peter dal v domnení, že ak zvýši dávku, iste zaspí

a nebude ho musieť volať. Nestalo sa tak. Vedel, že

ošetrovateľ nesúhlasí s jeho prosbou, ale bol platený za

to, aby sa staral o neho. Aby svoj odkaz, jedného dňa ešte

poslednýkrát mohol odovzdať fanúšikom, svetu. Ten čas

sa blížil...

Áno, čas práve nastal. Peter si uvedomil v tom pre neho

cudzom tele, ale predsa akoby našiel svoj domov. Bola to

posledná sekunda. Snáď to pochopili. Snáď počuli bez

uší a videli bez očí. Dúfal v to. Muselo sa mu to predsa

podariť!

Znova sa preniesol do minulosti. Minulosť? Alebo, že by

to bola prítomnosť? Všetko prežíval tak intenzívne,

akoby sa to udialo práve teraz, akoby nebol už iba

pozorovateľom, akoby sa preniesol v čase.

Tie koncerty by ho zabili. Nebol už najmladším.

Vo svojom vnútri to kdesi vždy vedel, ale bojoval ako

vždy, keď sa stretol s prekážkou na ceste, po ktorej sa

rozhodol kráčať.


37

Ošetrovateľ mu skontroloval tep a usúdil, že je všetko

v poriadku. Peter zatvoril oči. Cítil, ako mu oťažievajú

viečka.

„Konečne budem spať.“ - pomyslel si.

Pomaly, akoby sa iba knísal v rytme blikajúcich sviečok,

ktoré videl kdesi v diaľke, sa oddával spánku, ktorý ho

mal vyliečiť. Polo bdelo sa ešte usmial.

„Milujem vás všetkých! Tak veľmi vás milujem!“ -

vyslovil v sebe bez slov mysliac na celý svet a potom

zaspal.

Ošetrovateľ odišiel.

A potom... Potom sa čas navždy zastavil. Už nebol

podstatný, nebol potrebný. Nezáležalo na tom. Záležalo

iba na tom, čo v živote vykonal. Ako hlásal dobro

a lásku. Veru, robil to dobre, i keď si to možno počas

života neuvedomoval. Lepšie to nemohol robiť.

Bolo to také rýchle, nečakané. Nič ho nebolelo. Iba

zaspal. Tíško a už sa viac nezobudil. Tak, ako si to vždy

želal... V prvej chvíli sa spytoval, prečo práve on?

No pochopil, že nedostane odpoveď. Ešte nie.


38

Potrvá to určitý čas, kým si všetko uvedomí, kým sa

stane neoddeliteľnou súčasťou večnosti. Ten pocit by ho

uspokojoval, ak by nezanechal blízkych. Prečo nemohli

prežívať jeho šťastie, lásku, ktorá ho napĺňala? Alebo...,

alebo prečo nemohol zdieľať s nimi tú bolesť?

„Čo som to vykonal, že si mi ich zobral?“ - pozrel sa

výčitkami na niekoho, kto tam bol s ním.

Nemohol ho vidieť, pretože bol neviditeľný. Mohol cítiť

iba jeho nekonečnosť, jeho večnosť a lásku.

Tanec... Predzvesť svojich slov, ktorým nemohol

rozumieť. Pretože vtedy, v tej chvíli, čas ešte mal cenu...

„Bože, som ti na celý život zaviazaný za to, že si mi dal

deti. Čokoľvek budeš chcieť, spravím to, len mi tú čistú

lásku nikdy nezober, prosím!“ - modlil sa v duchu

v jeden obyčajný deň, keď pozoroval svoje deti pri hraní.

„Predsa som ich stratil!“ - nechápal, aké má s ním

Boh plány.

Túžil ich znova zovrieť v náručí, pošepkať, že je všetko

v poriadku.


39

„Nech neplačú, prosím, nech neplačú!“ - opakoval si

v duchu, keď videl slzy, ako rodine zmáčajú zronené

tváre.

Musia byť šťastní. Oni si to zaslúžia! Deti...

Kathy a malý Peter to ešte nevedia... Prečo musia trpieť

jeho deti? Nikdy by im nespôsobil vedome bolesť. Vždy

ich ochraňoval. A teraz... Bolo to proti jeho vôli. Mohol

iba čakať vo večnosti času...

Znova počul Justinov hlas:

„Ocko by to nechcel.“ - aký je jeho syn múdry.

A ako náhle vyrástol.

„Počúvnite ho, prosím!“

„Oh, zlatko!“ - stará mama načiahla za ním ruku

a nesmelo sa dotkla jeho ramena.

Mykol sa, ale hneď sa na ňu pozrel tvárou zmáčanou

slzami. Objala ho a spoločne plakali za človekom,

ktorého najviac zo všetkého na svete milovali.

A Peter túžil plakať s nimi... Jeho matka...


40

„Prežijeme to! Musíme! To by si Peter želal.“ - ako

dobre ho poznala rodina.

Tá, na ktorej mu vždy najviac záležalo. Matka musela

prežiť syna... Bolo to nespravodlivé. Nie, že by ju chcel

prežiť, ale predsa... Vyčítal to z jej myšlienok.

„Prosím?“ - zamyslel sa.

Myšlienky... Počuje ich. Preciťuje bolesť. Iba..., neplače.

To nemôže...

Všetko sa prenieslo do akejsi dúhy. Nikdy v živote takú

nevidel. Bola to vznešená krása, samo nebo. Láska,

motýle, kvety..., nevinnosť, ktorú vždy obdivoval. Uvidel

ich. Načiahol za nimi ruky, ale nemohli ho vidieť, iba

vnímať pocitmi, ktoré kvôli bolesti boli tento krát

otupené.

„Moji fanúšikovia!“ - vyslovil.

Znova nepočul svoj hlas. A potom ich zrazu nevidel.

Prechádzal sa po tom nádhernom mieste a myslel na

domov, ktorý si vysníval. Tento bol krajší. Človek si

nedokáže predstaviť takú nádheru. Nemôže o nej ani len

snívať. Bolo to prekrásne. Nadpozemské.


41

A potom znova začul myšlienky kohosi...

„Nenávidím ťa za to, že si ma dokázal opustiť!“

Pozrel sa za hlasom a vynoril sa mu obraz ženy, jeho

fanúšika.

„Oh, nehovor tak, prosím...“

Bolelo to. Akokoľvek sa snažil, nemohol sa jej dotknúť.

Nebola pripravená ho uvidieť zmyslami a on si tak veľmi

želal, aby prestala plakať. Tak veľmi si želal utešiť ju,

vyniesť z agónie, do ktorej sa dostala, zovrieť ju v náručí.

Miloval svojich fanúšikov... Nemohol však nič robiť, iba

nemo na ňu pozerať a prežívať jej bolesť, ktorá ho akoby

druhýkrát zabíjala. To cíti celý svet...

„Daj mi prosím, iba jedno znamenie, že si tu. Prosím...“

„Zomrel som, ale som tu...“ - hladil ju po tvári, ale pre

ňu to nič neznamenalo.

Naraz sa na neho pozrela. Usmial sa na ňu. Zahrialo ho

pri srdci, pretože na nepatrnú chvíľu pocítil, že je pri nej.

Ale ako tento pocit náhle prišiel, tak rýchlo sa aj

rozplynul. A potom už necítil nič...

---- ... ---


42

Ak by mohla, pretočila by ručičky času. Nebolo to v jej

moci. Bez Petra bol život tmavším. Čo ak neexistuje

druhá strana? Čo ak smrťou sa naozaj všetko skončí a nie

začína, ako ju od malička viedli k tomu rodičia?

Nemohla na to ani pomyslieť. Odsudzovala tú myšlienku,

že Peter by už nebol navždy. Že výdychom by sa

skončila jeho púť. Je možné, že odkaz ktorý zanechal sú

iba spomienky, ktoré sú večné kým sa má na ne kto

pamätať? Je možné, že iba spomienky prežívajú, že tie sú

skutočným druhým brehom, oným svetom? Nie!

Nechcela na to myslieť. Peter žije. A nie iba v jej

spomienkach. Žije v piesňach, v ľuďoch.

Nemohla robiť nič iné, iba sa oddávať tej neutíchajúcej

bolesti. Peter by konal inak. Znova by sa postavil

a pomohol by tým, ktorí zostali, pretrpieť bolesť. Bol

silný, ona však nebola. Príliš to bolelo. Nemohla byť

bližšie k nemu ako v tejto chvíli, pretože nikdy k nemu

nestála tak blízko. A predsa, on bol tak ďaleko...


43

Pochybnosti ju zachvátili, ale nebola schopná čokoľvek

zmeniť. I tak by to bolo beznádejné. Peter... Jej láska,

ikona, svetlo, ktoré jej ukazovalo ako žiť. Umrela spolu

s ním. Už nikdy nebude môcť byť tou Stephanie, ktorou

bola.

„Bože, prečo sme ho stratili?“ - pozrela sa von cez

okno, ako to robila už mnohokrát, tento krát však myslela

na to, čo túžil ešte urobiť.

Jeho nadchádzajúce koncerty sa nikdy nemohli uskutočniť.

A tak svedomite na nich pracoval! Bol ako anjel. Túžila byť

s ním, spievať s ním, tancovať s ním. Túžila byť svedkom

toho všetkého a znenazdajky sa ním aj stala. Preciťovala

všetko až príliš reálne. Tesne pred koncom musel odísť!

Nemohol zostať... Už bolo neskoro...

Chytila sa za ústa, pretože tie ju znova prezradili.

Vzlykot zachytili jej ruky a oči sa pozerali do neznáma,

do tej čierňavy tam vonku, kde zastal čas. V odraze skla

uvidela jeho tvár. Srdce sa jej rozbúchalo a prudko

otočila hlavou.

„Peter, prečo?“ - zavzlykala.

---- ... ---br />

44

Nuž, možno si toho zobral na seba až priveľa. Etapy

ktorými prechádzal, uznania, ktoré dostával boli ničím,

keď nevidel úsmevy na tvárach šťastných ľudí. Ale i tak.

Musel vedieť, že to bolo už tak dávno. Vždy si bral

k srdcu všetky bolesti sveta. Vždy mu záležalo na tom,

čo si myslia o ňom ľudia, ktorí ho nepoznajú. Ľudia tam

vonku, tí ktorí mohli žiť normálnym životom. Závidel

im, a preto mu záležalo na tom, čo o ňom hovoria,

napíšu? Možno, i keď to tak nikdy nepociťoval.

Lieky, ktoré mali odohnať nespavosť alebo démonov

ktorí ho navštevovali, panický strach, úzkosť, depresie

a bolesť, zanechali na ňom stopy. Nikdy sa ich nedokázal

úplne zbaviť. Najprv bol jeden, potom sa počas rokov

pridali ďalšie, až už z tej neútešnej situácie nemohol

vyviaznuť bez ujmy. A potom..., potom súhlasil

s posledným turné. Pripravoval sa naň svedomito, pretože

túžil ukázať fanúšikom, že je ešte vždy tým starým

Petrom, ktorého si pamätajú. Vedel, že mu budú chýbať

deti, pretože nebude môcť s nimi byť toľko času čo

doteraz.


45

Bol s nimi vždy keď mohol, snažil sa ich ochraňovať

od vonkajšieho sveta. A teraz? Teraz jeho plány vyšli

nazmar. Nezvládol to. Jednoducho boj so sebou prehral.

A tak veľmi túžil vyhrať...

„Čo bolo najlepšie, čo ho v živote stretlo?“ - spýtal sa

ho akýsi hlas.

Rozmýšľal. Vždy sa v jeho živote udialo čosi výnimočné,

čo pokladal za najlepšiu vec, ktorú v danej chvíli prežil.

Bola to éra, keď koncertoval, prvý úspech, kariéra,

dosky. Vlastne miloval všetky svoje piesne, pretože

vychádzali z jeho presvedčenia, z hĺbky duše. Vždy sa

nimi pokúsil poukázať na dôležité veci v živote. Nie

v poslednom rade to bola jeho rodina, deti. Odkedy sa

narodili, predstavovali pre neho svet. Myslel si, že je to

posledný zázrak, ktorý sa s ním udial. Nebol. Bol Bohom

požehnaným. Cítil lásku v každom nádychu. Bola

najkrajším pocitom v jeho živote. Konečne mohol začať

normálny život so svojou rodinou po koncertoch.

Mohol... Ale nezačal.


46

Áno, láska bola najkrajším darom v jeho živote. Či to už

bola láska k deťom, ľuďom, Zemi, zvieratám, alebo

láska k žene, bol to najúžasnejší pocit, ktorý by nikdy

nemenil.

Uvidel ju cez šedé mračno, akoby v odraze skla ale

potom sa zahalila do tmy. Kto bola tá žena?

Keď si spomenul na svoje deti, nejakým zvláštnym

spôsobom hneď akoby bol v inej dimenzii sa preniesol

k nim a mohol ich vidieť. V inej dimenzii?

Aká to hlúposť! Pravdaže sa nachádzal inde, pociťoval

svoje telo, ale akosi inak, akoby to bola iba zmes atómov,

čiastočiek svetla, z ktorého sa skladal. Odbremeňovalo

ho to istým spôsobom, ale predsa mu to zabraňovalo

v najjednoduchších činnostiach, ktoré doteraz vykonával

s ľahkosťou. Nikdy viac nemohol pohladiť svoje deti,

prihovoriť sa im...

Kathy mu vypisovala počas dňa i cez noci dlhé listy. Čítal

ich spoza jej chrbta. Písala o láske k najúžasnejšiemu otcovi

na svete a o tom, ako ho obdivovala, ako sa na neho chcela

od malička podobať.


47

Chcela pokračovať v otcových šľapajach, ale doteraz si

neuvedomovala, akým hrdinom, akou známou osobnosťou

bol. Natiahol za ňou ruky, ale nepocítil jej vlásky. Nemohol.

Bol inde a ona nemohla vedieť, že existuje v úplne inej

forme, ešte i pre neho v takom neznámom, ale nádhernom

prostredí. Zrazu sa otočila, akoby čosi pocítila a jemu

poskočilo srdce, ktoré nemal, nádejou. Tentoraz na tom

mieste plápolalo svetlo. Bola to jeho čistá duša. A potom sa

znova ponorila do spomienok a oplakávala ho.

Peter plakal s ňou.

Justin odmietol o ňom s kýmkoľvek hovoriť. Uzavrel sa

sám do seba, akoby neexistovalo nič iné a nikto iný.

Nemohol hovoriť, pretože by mu bol preskakoval hlas

od bolesti, prázdnoty, ktorú cítil. Tak veľmi mu chýbal

otec. Miloval ho. Vždy sa na neho pozeral ako na

autoritu a taktiež sa mu chcel v dospelosti podobať. Bol

to najúžasnejší človek na svete. Patril k nemu a teraz

cítil, akoby stratil časť seba.

Kathy... Znova ju uvidel. Obliekala si jeho tričko.

Privoniavala k látke, a potom ju znova zadúšal plač.


48

„Nosil si ho oci, ešte cítim tvoju vôňu.“ - vyslovila.

Počul ich. Jeho princezná... Túžil jej povedať, že je s ňou,

že stojí vedľa nej, že dáva na ňu pozor tak ako doteraz,

ale nemohol vysloviť ani jednu vetu.

„Choď do pekla!“ - chcelo sa mu kričať.

Bolo by to také nádherné pokojné miesto, ak by

nezanechal za sebou toľko. To všetko oplakával, i keď

cítil, že by sa mal smiať, pretože celý život túžil po tom

pokoji ktorý získal, ale nerobilo ho to šťastným.

Nenávidel smrť, že ho zvábila do osídiel a ukradla ho

blízkym, ktorých miloval.

Malý Peter plakal. Nebolo ho možné upokojiť. Nemohol

pochopiť, že sa otec už nikdy nevráti, že nikdy nebude

počuť jeho hlas a nikdy sa nebude môcť vhodiť do jeho

ochrannej náruče.

„Deti...“ - vyslovil do ticha izby, kde prekypovali

pocity.

Smútok. Strach. Bolesť. Trápenie. Prázdnota.

Nikdy by im nedovolil, aby tieto pocity čo i len raz

museli spoznať.


49

Vždy ich ochraňoval od všetkého zlého, a nakoniec

predsa len kvôli nemu to všetko museli prežívať.

„Prečo?!“ - kričal na neznámom mieste pod dúhou, ale

všetko bolo také pokojné, čisté.

Hneval sa. Hneval sa, že tu musel byť a uvedomoval si,

že vždy bojoval o to, aby sa dostal na toto prekrásne

miesto, aby tam mohol raz žiť. Veril v to, túžil po tom

súkromí a láske. Splnilo sa mu želanie, ale predsa...

Tentokrát chcel naspäť svoj život. Pretože tak veľmi

miloval...

Nechcel nikdy zabudnúť na blízkych, ktorých zanechal,

zabudnúť na tváre detí, ako sa smiali spolu s ním, ako

opakovali po ňom všetko k čomu ich viedol. Chcel, túžil

byť po celý čas vedľa nich a aspoň takto, v tejto forme

dávať pozor na ich kroky a obozretne ich viesť na ceste

životom. Aby robili iba správne kroky. Aby sa nikdy

nesklamali. Aby nakoniec z nich vyrástli uvedomelí

dospelí ľudia, na ktorých by bol hrdý. Nikdy by nemohol

nebyť na nich pyšný. Boli to jeho deti. Jeho nádherné

deti, poklady. Chcel sa na nich vždy pamätať...


50

Túžil zvrátiť sled udalostí, ale nemohol. Mohol sa iba

všetkému nečinne prizerať a nemohol prekaziť

neúmyselné konania ľudí, na ktorých mu tak veľmi

záležalo. Chcel zotrvať vedľa nich aspoň v takej forme,

v akej sa nachádzal. Ale vnútorný inštinkt mu vravel, že

do nekonečna ich nebude môcť ochraňovať, stáť vedľa

nich, vidieť ich.

Chcel sa dostať pred Boha, pozrieť sa mu do očí

a poprosiť ho, aby mu dovolil vrátiť sa späť k blízkym.

I keď vedel, že umrel, predsa len mal pocit, akoby i teraz

umieral, keď nemohol byť s deťmi, s rodinou, priateľmi

a s fanúšikmi. S tými, ktorí predstavovali jeho svet.

Musel sa aspoň pokúsiť sa s nimi akosi skontaktovať, aby

zmiernil ich bolesť, aby ich mohol poláskať, pobozkať,

držať za ruky, ako kedysi... Kedy to bolo? Nevedel,

koľko času uplynulo, pretože ten prestal existovať.

V dimenzii, v ktorej sa nachádzal, absolútne nebol

podstatný, nepotreboval ho k bytiu, pretože sa nikam

nemusel ponáhľať. Nuž, nemal by... Ale ponáhľal sa.


51

Rozhodol sa. Nájde ho a poprosí, aby mu dovolil ešte

na chvíľku nazrieť do sveta, ktorý, teraz už to mohol

povedať - veľmi miloval. Keď pochopí tú obrovskú

lásku, iste ho neodmietne. Tento zámer bol predurčený

na krach, to vedel, ale musel sa aspoň skúsiť. Nebol by to

on, ak by si nedal ešte jednu šancu, ak by nezačal

bojovať. Veď v živote musel prekonávať mnohé strasti,

často krát padol a znova sa musel postaviť a čeliť osudu.

Tentokrát to taktiež nevzdá.

Zrazu začul čísi plač. Nevedel, ku ktorej tvári ho má

priradiť. Keď zistil komu patrí, takmer odpadol od

prekvapenia. Otca ešte nikdy nevidel plakať.

„Otec...“ - oslovil ho azda prvýkrát tak, ako po tom

odmalička túžil.

---- ... ---br />

52

Aký bol svet bez Petra Langhtona? Pustý. Zanechal za

sebou nielen odkaz, ktorý sa vždy snažil odovzdať, ale

i neskutočný žiaľ. Začaté a nedokončené.

Celý svet žialil za ním a objavovali sa prvé dohady o jeho

smrti. Internet padal, pretože ľudia sa pokúšali

prostredníctvom jeho piesní, klipov a rozhovorov

priblížiť sa aspoň troška k nemu.

Ošetrovateľ utekal spred zvedavcami a čelil obvineniu

z neúmyselného zabitia. Fanúšikovia ho nenávideli

a zvelebovali Petra, ktorý by mohol ešte žiť. Všetko sa

obrátilo akoby na hlavu...

Bolesť trvala príliš dlho a slzy vyplakané za Petrom

volali priamo do neba. Túžil po tom, aby sa svet radoval

s ním. Keby to tak bolo, nemusel by pociťovať to

nájstojčivé nutkanie vrátiť sa. Odísť z tohto prekrásneho

miesta do života bolestí, strachu a trápenia. Až teraz si

skutočne uvedomil, ako ho milovali.

Svet sa zdal byť gombičkou, a život taký nedosiahnuteľný.

Silná túžba žiť neutíchala.


53

Počul vzlyky ľudí, rodiny, priateľov, fanúšikov, ktorí

oplakávali jeho skon, spomienku. Preciťoval ich bolesť,

hnev a trápenie. Akoby sa samotné nebo bolo roztvorilo

a spustilo na ľudí neutíchajúci dážď vo forme bolesti,

ktorá mala obmývať zmorené tváre a pomáhať na ceste

zabudnutia. Oplakával ho celý svet. Zadúšalo ho to. Dážď

nepomáhal...

---- ... ---

Bolo jej zima. V izbe bolo síce príjemne, ale zdrvujúce

spomienky jej vyrábali zimomriavky.

Jeho tvár... Raňajšie strnisko, ospalé oči, ruka, ktorá

hladila a každým dotykom oddialovala bolesť ľudí,

ktorých sa dotkol. Jeho hlas... Úsmev... Bože! Znova sa

s ňou točila celá izba.

Zababušila sa hlbšie do prikrývky. Pohľad jej zabehol

kdesi do neznáma. Mohol byť šťastným. Možno v živote

po prvýkrát tak naozaj šťastným.

Na okno začal šľahať studený čierny dážď a postupne

pôsobil jeho zamrznutie. Dážď vyrábal obrazce na okne.


54

Cez ne sa na ňu pozerala tvár Petra. Nemo pozorovala

jeho obrysy, šibalský, ale posmutnený pohľad. Chcela sa

ho dotknúť, túžila zovrieť jeho tvár vo svojej dlani,

pocítiť jeho teplú pleť. Okno bolo studené, keď vstala a

oprela si o neho hlavu, akoby sa dotýkala Petra. Obraz sa

pomaly pred očami rozplýval. Bolesť však neustupovala,

strach skľučoval srdce. Duša oplakávala lásku, ktorej sa

nedokázala odpútať. Túžila prežívať



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist