načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Hudba ostrova - Juraj Kušnierik

Elektronická kniha: Hudba ostrova
Autor:

Kniha Juraja Kušnierika Hudba Ostrova je veľkým vyznaním lásky - k Islandu, k jeho ľuďom a jeho muzike. Sčasti cestopis, sčasti osobný denník, sčasti hudobné dejiny - nesprostredkované, ...


Titul je skladem - ke stažení ihned
Vaše cena s DPH:  187
Jazyk: slovensky

Médium: e-kniha
+
-
ks
Doporučená cena:  199 Kč
6%
naše sleva
6,2
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Artforum
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI
Počet stran: 136
Rozměr: 17 cm
Úprava: ilustrace
Jazyk: slovensky
Médium: e-book
Téma: islandští hudebníci
ADOBE DRM: bez
Epub velikost (MB): 3.7
MOBI velikost (MB): 3
ISBN: 978-80-89445-28-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Kniha Juraja Kušnierika Hudba Ostrova je veľkým vyznaním lásky - k Islandu, k jeho ľuďom a jeho muzike. Sčasti cestopis, sčasti osobný denník, sčasti hudobné dejiny - nesprostredkované, zažité na vlastnej koži.
Stretnutia s umelcami, prechádzky po zaujímavých miestach a zoznámenie sa s niečím, čo v našich zemepisných šírkach celkom chýba - prajnosťou jedného človeka voči druhému. To je až fascinujúce.
Kto sa chystá na Island, najmä do jeho metropoly, alebo fandí islandskej hudbe, určite by nemal Jurajovu knižku obísť. A kto ani náhodou nemal v pláne cestovať na Island, po Hudbe Ostrova po tom určite zatúži.

Předmětná hesla
Zařazeno v kategoriích
Juraj Kušnierik - další tituly autora:
Hudba ostrova Hudba ostrova
Kušnierik, Juraj
Cena: 288 Kč
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky











Juraj Kušnierik
Hudba ostrova
Copyright © Juraj Kušnierik 2011
Design & Layout © Janka & Palo Bálik 2011
Copyright © Artforum 2011





JURAJ KUŠNIERIK





5
Túto knihu som napísal z lásky k Islandu a k jeho hudbe.
Nebola by vznikla bez Arny a jej rodiny, ktorá sa stala mojím islandským domovom, bez nezištnej
a láskavej pomoci Runólfura, Jóna Kristinna, Asiho, Eldara a Kariho, ktorí mali pre mňa vždy toľ ko
času, koľ ko som len chcel, a preto im patrí moja veľ ká vďaka.
Kľúčovými postavami v tejto knihe sú islandskí hudobníci: Benni, Einar, Sindri, Valgeir, Mio, Örvar,
Silla, Hildur, Gunni, Lóa, Arni, Sindri, Halldór, Lovísa, Emiliana, Kristján, Ólöf, Pétur, Ólafur, Janus,
Jóhann a zopár ďalších ‒ takk fyrir, priatelia!
Fridrikovi ďakujem za príjemný deň v Tepliciach, za skvelý večer v Reykjavíku a za filmy, ktoré ma
vždy tak presne trafili, Halle za vovedenie do islandskej politiky a Andrimu Snaerovi za Draumalandid.
Špeciálne poďakovanie patrí Mirovi za priateľstvo a všemožnú pomoc, ktorej bolo veľmi veľa, Lene,
Lajosovi, Veronike a Ctiborovi za fotky, Mišovi, Gešovi a celej Pohode za nadšenie a priateľstvo, Miš -
kovi a Janke za podporu, Palovi a (inej) Janke za to, že z mojich textov urobili peknú knihu, Zuzane za
to, že sčitateľnila moje vety a opravila chyby a všetkým kolegom z .týždňa za to, že mi umožnili chodiť
na Island a vždy, keď som sa vrátil, boli ochotní počúvať moje zážitky.
Nakoniec a najviac ďakujem Natálii. Jej patrí táto kniha.





6





7










9
Prvý Islanďan, ktorého som zaregistroval,
bola Islanďanka. Björk. Páčila sa mi už v skupine
Sugarcubes, a  keďže som mal vtedy rád hlavne
rýchlu a  rytmickú hudbu, trochu ma sklamal jej
sólový Debut. Áno. Hanbím sa za to a  nech je
fakt, že som sa neskôr stal oddaným fanúšikom
Björk, islandskej hudby a  islandskej kultúry,
pokusom o neskoré, ale úprimné estetické pokánie.
Úspech Björk som považoval za exotickú
náhodu.
Potom sa objavili Sigur Rós. Ani oni ma zo
začiatku neoslovili – dlhé skladby, strašne vysoký
spev, nezrozumiteľné texty, bizarná
„umeleckosť” celého projektu (albumy bez názvov,
tajomná grafika, neznesiteľne patetická vážnosť).
Konvertitom som sa stal až na Islande. Cestou
do Damašku sa mi stal festival Iceland Airwaves
v  roku 2007 a  nestráviteľné množstvo islandskej
hudby, ktoré sa mi na ňom natlačilo do uší (a kilá
cédéčiek, ktoré som si odtiaľ priniesol). Ako je
možné, že medzi 318 tisíckami ľudí dokáže
vzniknúť taká silná a  pestrofarebná hudobná scéna?
Ako je možné, že národ počtom obyvateľov
porovnateľný s Košicami dá svetu niekoľ ko špičkových
elektronických, metalových a  punkových kapiel,
viacero originálnych pesničkárov a  pesničkárok
a  k  tomu ešte také unikáty ako je múm, Amiina,
Agent Fresco, Seabear, Bloodgroup, FM Belfast,
Znovu sa mi snívalo o Islande.
O  čo presne išlo, neviem. Len na cestu z 
letiska v  Keflavíku do Reykjavíku si spomínam:
vľavo hrozivo vyzerajúce more, vpravo
neobývateľné lávové polia, v  diaľ ke syčiaca para. Predo
mnou a za mnou vysvietená štvorprúdová cesta.
A v diaľ ke najmenšie veľ komesto na svete.
Myslím, že tam bola aj úzkosť človeka
snehom a  vetrom uväzneného v  Severných fjordoch
a  dlhá, nervózna cesta autom zo severu na juh
ostrova.
A  možno aj pohľad cez okno na Austurstræti.
A  horúci bazén vo Vesturbæjarlaugin pod
mrazivo sivou oblohou. A Sigur Rós v Laugardalshóll
a FM Belfast v NASA a Lay Low v Listasafn
Reykjavíkur a Ghostigital v Tjarnarbíó. A možno aj Ási,
Kari, Einar a Fridrik. A možno aj Mio v Greenhouse
Studio a Valgeir v Kaffibarinn. A Hressó, Sódóma,
Kaffismidja a Idnó. Možno nie všetko naraz...
Možnože sa mi nakoniec snívalo len o tej ceste
z letiska a všetko ostatné som si k tomu primyslel
až po zobudení.
Ale že sa mi o Islande často sníva, to je fakt.
Podobne ako celá Škandinávia, aj Island sa mi
od detstva zdal nesmierne príťažlivý. Čistý.
Vikingský. Bezpečný. Divoko krásny. A páčila sa mi
jeho zástava: červený škandinávsky kríž s bielym
lemovaním na tmavomodrom pozadí.





10
na Island.
Island sa stal mojím koníčkom a  obsesiou.
Znovu však pripomínam: pri všetkej úcte ku
krásnej a divokej prírode, viac ma zaujíma mesto.
A ľudia. A hudba.
Tak som sa rozhodol napísať túto knihu. Bude
niečím medzi cestovateľskou reportážou, osob -
ným denníkom, historickým príbehom... Bude
kolážou. Treba však ešte objasniť jednu vec.
Táto kniha nie je o  Islanďanoch ani o  Islande.
Neverím stereotypom a zovšeobecneniam:
Islanďania sú tichí, milí, na depresie náchylní,
podnikaví, vzdelaní, sebavedomí, pekní, blonďatí,
do seba zahľadení, slušní, tolerantní, všeobecne
talentovaní, pracovití, chladní, priami, pyšní,
frivolní. To všetko sa o  nich hovorí, ale netuším,
či je to pravda. Lebo neviem, ako sa to dá zistiť,
potvrdiť, dokázať či vyvrátiť.
Osobne poznám len asi 100 Islanďanov, čítal
som niekoľ ko kníh islandských autorov, videl
som zopár filmov, bol som na nejakých
výstavách, počúvam veľa islandskej hudby. Chodím
po islandských uliciach, vysedávam na Islande
v kaviarňach, chodím do obchodov, na koncerty,
na kúpalisko, raz som bol v tamojšom
parlamente, dvakrát v kostole. Dýcham islandský vzduch,
sprchujem sa tam v  prirodzene aromatizovanej
vode, ktorá vyviera spod ostrova. Medzi mojimi
Apparat Organ Quartet, Rökkuró, Hjaltalín, Ólöf
Arnalds, Ólafur Arnalds, Valgeir Sigurdson,
Emiliana Torrini, alebo už spomínaná Björk či Sigur
Rós? A okrem toho spisovateľov, ako je Sjón,
Ólafur Gunarsson, Arnaldur Indridasson alebo Jón
Kalman Stefansson? A  filmárov ako Fridrik Thór
Fridriksson alebo Baltasar Kormákur? A niekoľ ko
špičkových výtvarníkov, dizajnérov a  módnych
návrhárov...
No ako je to možné?
Chodím na Island štyri roky, ako takého
fanatika ma zaujímajú všetky možné správy o  tomto
ostrove, čítam všetky knihy islandských autorov,
ktoré vychádzajú v českých, slovenských a občas
aj anglických prekladoch, objavujem ságy,
sledujem islandské filmy, držím palce futbalovým
klubom, kde hrá nejaký Islanďan (a klubu West Ham
United, ktorý spoluvlastní islandský investičný
fond Straumur Burdaras). Dokonca aj o hádzanú,
v  ktorej patria Islanďania k  absolútnej svetovej
špičke, som sa začal zaujímať.
A navyše ešte aj toto: môj starý dánsky
kamarát Jesper nielenže býva v  Kodani na ulici
Njalsgade (pomenovanej podľa hrdinu najslávnejšej
islandskej ságy), no pred pár rokmi v  blízkosti
jeho ulice otvorili novú stanicu metra s  názvom
Islands Brygge. To už považujem za akési
žmurknutie osudu. Jednoducho: akoby všetko mierilo





11
priateľmi a známymi sú hudobníci, výtvarníci, zo -
pár politických aktivistov (sprava aj zľava), dvaja
novinári, jeden filmový režisér. Ani jeden rybár,
robotník v  hliníkárni, ani jeden účtovník,
manažér či pracovník daňového úradu. Tých všetkých
je na Islande oveľa viac než hudobníkov, filmárov
a výtvarníkov.
Budem písať o  tom, čo som videl, o  ľuďoch,
ktorých poznám, o hudbe, ktorú počúvam –
a napokon asi tak trochu aj o sebe.





12
rovnaké priezviská. Ak by napríklad náš geológ
Páll Einarsson mal sestru Arnu, volala by sa Arna
Einarsdóttir. Je to logické: Páll je Einarov syn
(son), Arna je jeho dcéra (dóttir).
No a  čo nám to teda ten geológ Páll hovorí?
V podstate nič prekvapivé. Len sa snažil vysvetliť,
prečo rieka Gigjukvisl („Chjúvisl“), jedna z  mno -
hých, ktoré vytekajú spod obrovského ľadovca
Vatnajokull („Vatnajokütl“) na juhu ostrova, má
zrazu z ničoho nič viac vody. Oveľa viac, nakoľ ko
sa voda vylieva z koryta a zaplavuje okolité lúky.
Páll hovorí, že voda pravdepodobne pochádza
z  ľadu, ktorý sa roztopil v  dôsledku vulkanickej
činnosti pod ním, a  nevylučuje ani to, že keď sa
rozpustí dostatočné množstvo ľadu, z  diery v 
ľadovci vyhrezne láva.
Niet však dôvodu k  panike, ba ani k 
znepokojeniu. V  okolí rieky Gigjukvisl nikto nebýva a  ak
naozaj dôjde k  eurpcii, tak to bude zrejme iba
príležitosť urobiť si zopár exotických fotografií.
Island je totiž zasadený doprostred
divočiny a  živly nepovažuje za niečo pozoruhodné.
Islanďania vedia, že to je atraktívne pre turistov
(v  letných mesiacoch ich v  Reykjavíku spoznáte
podľa goretexu a  outdorových outfitov v  duchu
najnovšej trekkingovej módy a tiež podľa toho, že
cez ulice prechádzajú iba na prechodoch
nevediac, že islandskí šoféri dajú chodcovi prednosť
HRESSÓ ETC.
Na Islande pravdepodobne vybuchne ďalší
vulkán. Teda aspoň si to myslí Páll, geofyzik z 
University of Iceland, ktorý sa o  svoj kvalifikovaný
názor podelil s divákmi islandskej verejnoprávnej
televízie RÚV. Jeho meno sa nečíta ako
v maďarčine, ale „pátl“, pričom to t treba vytvoriť nie
špičkou, ale zadnými okrajmi jazyka – tento
typicky islandský zvuk sa zaraďuje v  rôznej
intenzite, zato však automaticky pred každé zdvojené
písmeno. Kto dokáže toto „tl“ správne vysloviť,
je v  tretine cesty k  ovládaniu islandčiny. Kto ho
dokáže v  hovorovej islandštine rozpoznať, je
v polovici.
Páll sa volá celým menom Páll Einarsson, ale
na Islande úplne stačí, keď povieme, že je to
geofyzik Páll z  Islandskej univerzity. To preto, lebo
ľudia sa tam oslovujú krstnými menami.
Priezviská používajú len v  stave núdze. Radšej povedia:
„Páll, ten geofyzik“, prípadne: „Páll, čo
rozprával o novej sopke v televízii“, než by mali povedať
Páll Einarsson. A  keby ste si chceli overiť, či
hovorím pravdu, tak pokojne Pállovi zavolajte. Jeho
meno v telefónnom zozname však hľadajte pod P,
nie pod E.
Keď sa na Islande s  niekým zoznámite, spolu
s menom vám povie svoj mikropríbeh. Teda aspoň
to, odkiaľ pochádza, čo robí, prípadne aj koho je
synom či dcérou. A ešte: súrodenci nemajú úplne





13
Midbær (Stredné mesto, poeticky nazývané aj
Down-town), cestou skontrolujete, či je jaze -
ro Tjornin a  mohutný kostol Hallgrímskirkja na
svojom mieste a strihnete si to krížom cez parčík
Austurvöllur so sochou Jóna Sigurdssona,
bojovníka za islandskú nezávislosť (to sa len tak
hovorí, že „bojovník“, v skutočnosti to bol historik,
odborník na ságy, novinár a celoživotný poslanec
Althingu, teda islandského parlamentu –
práve preto jeho socha stojí v  parčíku Austurvöllur
pred Althingom), a  okolo staromódne
majestátneho hotela Borg sa dostanete na Austurstræti,
prejdete okolo štvorposchodového kníhkupectva
Eymundsson a ste tam.
Občerstvovacia stanica Hressó sídli v 
pomerne zanedbanom, architektonicky nevýraznom
dome so špicatou strechou, akých je v 
Reykjavíku väčšina. Hoci takmer celá stena od ulice je
sklenená, vnútri je vždy prítmie. Pri prvej
návšteve to zrejme odrádza, pri ďalších sa človek
cíti ako doma. Aspoň ja som sa tak vždy cítil,
lebo ani doma nemám rád silné svetlo. A  tiež:
doma vždy znie hudba, ktorá sa mi páči a 
často je tam (doma aj v  Hressó) zapnutý televízor
a  v  ňom ide futbal, čomu skoro nikto v 
domácnosti nevenuje pozornosť. A  ešte: v  Hressó vám
kávu dajú do termosky a  potom ju môžete dlho
popíjať. Termosku mimoriadne oceníte, ak si pri
kdekoľvek), a  preto im na „výpravy do divočiny“
pripravujú dokonalú infraštruktúru (keď píšem
tieto slová po ulici prechádza obrovské terénne
auto s  nápisom „Mountaineers Of Iceland - Your
Ticket To Adventure“ na dverách – vozí turistov
na „ľadovcové dobrodružstvá“, a hneď za ním ide
menší autobus konkurenčnej firmy Reykjavik
Excursions, ktorá vozí cestujúcich z letiska do
mesta a  ponúka menej dobrodružné exkurzie).
Príroda im (Islanďanom aj turistom) občas spôsobí
menšie nepríjemnosti a  trochu im skomplikuje
život, ale oni (Islanďania) to berú vecne (vedia,
kde žijú). Keď prší (a prší skoro každžý deň) alebo
sneží, tak si len na hlavy natiahnu kapucne, keď
fúka, tak si pozapínajú bundy. Alebo sa schovajú
do kaviarne.
Hressó som objavil pri prvej návšteve Islandu.
Nemusel som hľadať dlho. V tejto kaviarni, ktorá
sa oficiálne volá Hressingarskálinn, čo
znamená „Občerstvovacia stanica“, bolo totiž „media
center“ festivalu Iceland Airwaves. Takže sme
sem spolu s  mojou dcérou Lenou jednoducho
prísť museli (ak sme chceli náramky, ktoré
otvárali dvere na koncerty). Odvtedy je toto miesto
pre mňa jedným z  nervových uzlov Reykjavíku.
Hressó má dokonale strategickú pozíciu. Keď
zídete dole kopcom z  Vesturbær (Západné
mesto) popri cintoríne (Hólavallagardur) dole do





14
káve radi zapálite cigaretu. Na Islande sa prísne
dodržiava zákaz fajčenia vo všetkých uzavretých
priestoroch. Preto má väčšina kaviarní, pubov
a hudobných klubov niekde nejaký dvorček alebo
terasu (alebo aspoň striešku nad a popolník pred
vchodom). Hressó je z  tohto hľadiska unikátne:
má krytú, vyhrievanú terasu, ktorá je normálnou
súčasťou reštaurácie. Na terase sa môže fajčiť.
Je to pravdepodobne jediné miesto v  severnom
Atlantiku, kde môžete zároveň piť kávu či pivo,
sedieť za normálnym stolom a  pokojne pritom
inhalovať tabakový dym. Sú takí, čo to dokážu
oceniť.
V Hressó, podobne ako asi vo všetkých reykja -
víckych kaviarňach, celkom slušne, hoci
pomerne jednoducho varia. To znamená nejaká rybia
polievka, teľacina so zemiakmi, a hlavne niekoľ ko
variantov hamburgeru s  hranolkami. A  propo,
hamburger: tak ako na Slovensku sú „národným
jedlom“ halušky, na Islande je to hustá polievka
s jahňacím mäsom (kjötsupa), sušená ryba alebo
mierne nahnitý žralok. Ale tak ako na Slovensku
je samozrejmosťou jedálneho lístka v každej
krčme vyprážaný syr, tak na Islande sa nevyhnete
hamburgeru (harbórgar) a  hotdogu (pylsur). Ak
ste si doteraz mysleli, že hamburger je to, čo
dostať v McDonalde, v Reykjavíku zistíte, že to nie je
také jednoduché. Po prvé, McDonald na Islande
foto © C is for the Cookie
foto © Lajos Mészáros






       

internetové knihkupectví - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2017 - ABZ ABZ knihy, a.s.