načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Kniha: HU!

HU!
-12%
sleva

Kniha: HU!

Poviedky - krátke príbehy pre deti a násťročných, ktoré sa neodohrávajú niekde ďaleko, ale tu vedľa, možno len o ulicu ďalej. Zobrazujú svet plný fantázie, humoru, snov, túžby po šťastí i problémy, ktoré majú aj násťroční. Poviedky sú ... (celý popis)
Titul doručujeme za 2 pracovní dny
Jazyk: slovensky
Vaše cena s DPH:  136 Kč 120
+
-
rozbalKdy zboží dostanu
4
boky za nákup
rozbalVýhodné poštovné: 74Kč
rozbalOsobní odběr zdarma

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
tištěná forma TIŠTĚNÁ
KNIHA

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » PERFEKT
Médium / forma: Tištěná kniha
Rok vydání: 2018
Počet stran: 144
Rozměr: 188,0x140,0x13,0 mm
Hmotnost: 0,26kg
Jazyk: slovensky
Vazba: Pevná bez přebalu lesklá
Datum vydání: 201809
ISBN: 978-80-8046-892-7
EAN: 9788080468927
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Poviedky - krátke príbehy pre deti a násťročných, ktoré sa neodohrávajú niekde ďaleko, ale

tu vedľa, možno len o ulicu ďalej. Zobrazujú svet plný fantázie, humoru, snov, túžby po šťastí

i problémy, ktoré majú aj násťroční. Poviedky sú skvelé aj na súťažný prednes, niektoré sa objavili

aj v učebniciach, ale to už viete. Toto sú najlepšie poviedky 14. ročníka súťaže o najlepšiu poviedku pre deti a násťročných. Poviedkové knihy čítajú aj dospelí, často sa z nich dozvedia všeličo o myslení svojich detí. Poviedkové knihy patria na popredné miesta v požičiavanosti v knižniciach. Na túto zbierku poviedok už deti čakajú. Slovenskí spisovatelia napísali a deti vybrali tie naj poviedky

na tento rok.

Kniha je zařazena v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

slavomíra kotrádyová Hu! Lea mala izbičku v podkroví. A na opačnom konci chodby bola neobývaná izba, o ktorej starká hovorila, že v nej straší. Často vraj počula odtiaľ divné zvuky. Lea sa rozhodla, že ju preskúma.

Jedného dňa popoludní, keď všetci kamsi odišli, podišla k izbe a pomaly otvorila dvere. Okná boli zatiahnuté tmavomodrými závesmi a vládlo v nej tmavomodré šero. Lea stála v izbe a žmúrila. Keď si oči trochu privykli na tmu, rozoznala veľkú železnú posteľ, starú skriňu a stôl. Skriňa sa zrazu otvorila a niečo z nej vyletelo, preletelo okolo Ley a zahúkalo. Podlaha vŕzgala, akoby ktosi po nej kráčal. Lea cítila, že niekto za ňou stojí, počula, ako dýcha. Prudko sa otočila, zdalo sa jej, že v tmavomodrom šere vidí postavu. Inému by sa roztriasli kolená, nie však Lei.

„Strašidlá tvorí tma,“ zopakovala si otcovu vetu, priskočila k oknu a odtiahla závesy. Izbu zaplavilo svetlo, strašidelná postava sa v ňom rozplynula a zmizla. Asi sa skryla do tmy skrine, lebo tam húkala ďalej.

„Teší ťa strašiť ľudí? To nepoznáš nič lepšie? A prečo stále dookola opakuješ – hu? Máš veľmi malú slovnú zásobu!“ rozBezhad Gharibpour, Irán Poviedka získala Cenu dieťaťa 2018

9


čuľovala sa Lea, odtiahla stoličku, sfúkla z nej prach, sadla si a založila ruky. „Mňa veru nezastrašíš!“ povedala vzdorovito.

Strašidlo pootvorilo dvierka, aby si obzrelo odvážlivca, ktorý sa nebojí strašidiel. Čudné dieťa, malo by kričať, plakať, no ono si ešte trúfne zastrašovať strašidlo! Začalo teda v skrini lomoziť, škriabať, kvíliť, jačať, skriňa vŕzgala, praskala, dvierka sa otvárali a zatvárali, zásuvky sa vysúvali.

„To sú ale zastarané metódy strašenia, malo by si sa prihlásiť na nejaký nový kurz,“ nedala sa vystrašiť Lea. Vtom sa stolička, na ktorej Lea sedela, zdvihla a vznášala sa s ňou vo vzduchu.

„Óóó, to nie je zlé! Paráda! Supeeer!“ tlieskala Lea. „Strašidlá majú aspoň nejakú fantáziu. Medzi tableťákmi, smartfoňákmi a selfičkármi je nuda! S tebou je veselóóó!“ nadchýnala sa, keď s ňou stolička pristála na zemi. Strašidlo to prekvapilo, chcelo dať odvážnej Lei poriadnu príučku, no ona namiesto toho, aby sa triasla od hrôzy, výska od radosti.

Lea podišla ku skrini, otvorila dvierka a zakričala do tmy: „Vylez z tej skrine! Naozaj by som chcela na vlastné oči vidieť skutočné strašidlo. Vari sa ma bojíš?“

Strašidlo sa hrozne rozčúlilo. To je teda vrchol drzosti! Strašidlo, ktoré má naháňať strach, niekto obviní zo strachu? Má za sebou niekoľko storočí úspešného strašenia, strašilo na dvoch hradoch, v starom mlyne a jednému mužovi vo veži, istý čas strašilo v horárni Pod Čertovým vrchom, na starom opustenom cintoríne a všade sa pred ním triasli. Toto malé decko nemá pred strašidlami žiadny rešpekt. Rozhnevané strašidlo vyskočilo zo skrine, zaujalo hrozivý postoj, strúhalo Poviedka získala Cenu dieťaťa 2018

1


príšerné grimasy, vrieskalo, škriekalo, ujúkalo. Bolo však zjavné, že mu svetlo nerobí dobre a vyzeralo skôr komicky ako hrozivo.

„No ty teda vyzeráš!“ zhrozila sa Lea. „Chcela som povedať, že vyzeráš ako strašidlo, ale ty strašidlo v podstate si,“ dodala. „A aké si bledé a vycivené! Nečudo, keď žiješ v tme!“

„Mimochodom, strašidlá už v našich končinách dávno nežijú. Čo tu ešte strašíš? Zabudlo si sa? Iba čo naháňaš hrôzu deťom, potom nemôžu spať a musia chodiť k psychológovi,“ vyčítala strašidlu. „A bojí sa ťa aj moja babka.“

Strašidlo sa zamyslelo, vyzeralo zmätene, stálo a bezradne pozeralo na nebojácnu Leu, Leina odvaha ho úplne odzbrojila.

„Ja nemôšem ša to, še ma ľudia štvorili,“ ospravedlňovalo sa strašidlo, lebo to bolo v podstate citlivé strašidlo.

„Och, ty šušleš? To chce logopéda. V škole máme jedného a je fajn, tiež som k nemu chodila, keď som nevedela vysloviť „r“ a počúvaj, ako mi to teraz ide – rrrrrrrrr,“ vypálila ako zo samopalu, až sa strašidlu rozkmitali trochu priesvitné uši.

„Vieš čo, vykašli sa na strašenie, je to veľmi neužitočná práca, a poď so mnou,“ prehovárala ho Lea. Strašidlo už asi bolo tiež dosť unavené z päťstoročného strašenia, možno preto sa dalo presvedčiť a poslušne nasledovalo Leu. Prešli na druhý koniec chodby a vošli do Leinej izby.

„Je tu veľa švetla! Švetlo mi nerobí dobre!“ sťažovalo sa strašidlo.

„Zvykneš si,“ upokojovala ho Lea, „alebo chceš žiť v tme

ďalších päťsto rokov?“

Poviedka získala Cenu dieťaťa 2018

1

1


Lea si strašidlo obzerala zo všetkých strán. „Čo to máš na sebe?! Vy strašidlá poriadne zaostávate v móde! Dnes sa nosí toto!“ strčila hlavu do skrine a vytiahla rifle a tričko s nápisom. Strašidlo sa stenčilo, zmenšilo a vliezlo do riflí a trička.

„Ó, vyzeráš dobre,“ zvolala Lea.

„Ale tie vlasy!“ krútila hlavou.

„Počkaj, niečo s tým urobím!“

Chcela mu vlasy učesať, lenže to nešlo, strašidlo pišťalo a vrešťalo.

„Nóóó, keď sa niekto nečeše päťsto rokov, potom je problém,“ karhala ho Lea.

„Čo nedokáže hrebeň, to možno zvládnu nožnice,“ povedala povzbudivo, vytiahla ich zo zásuvky a cvak-cvak, na zemi sa objavovali chuchvalce vlasov a bolo ich čoraz viac. Strašidlo sa zbadalo v zrkadle, ktoré viselo na stene. „Vyžerám štrašne,“ zhrozilo sa.

„No a čo, veď si strašidlo,“ povedala trochu previnilo Lea, tiež sa jej nezdalo, že sa jej strih podaril.

„A ako sa vlastne voláš?“ opýtala sa Lea. Strašidlo pokrčilo plecami.

„Musím ti nejaké meno nájsť,“ povedala Lea a zobrala kalendár zo stola, obracala v ňom listy, no nijaké vhodné meno pre strašidlo nenašla. „Myslím, že bude lepšie, keď ti nejaké meno vymyslím.“

Vtom jej zaplo: „Hu! To bude vhodné meno, hodí sa k tebe, k tomu tvojmu neustálemu húkaniu.“

Zrazu Hu príšerne skríklo a ukazovalo smerom k stolu, le

žal na ňom smartfón, svetielkoval a zvonil. Poviedka získala Cenu dieťaťa 2018

1

2




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.