načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Hra na Vikingov – Helen Russellová

Hra na Vikingov

Elektronická kniha: Hra na Vikingov
Autor: Helen Russellová

– Dve sestry Jedna dovolenka v Škandinávii, čo všetko zmení Vyčerpaná mama Alice Rayová si rada myslí, že má všetko pod palcom – veď v kufri auta má ŠTYRI tašky na prežitie! Ale keď sa kolosálne znemožní v práci, pristane na ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  209
+
-
7
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Lindeni
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2019
Počet stran: 360
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-1019-0
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Dve sestry Jedna dovolenka v Škandinávii, čo všetko zmení Vyčerpaná mama Alice Rayová si rada myslí, že má všetko pod palcom – veď v kufri auta má ŠTYRI tašky na prežitie! Ale keď sa kolosálne znemožní v práci, pristane na sestrin návrh, aby si urobila prepotrebnú dovolenku. No nie je to dovolenka v luxusných kúpeľoch, ako Alice dúfala – namiesto toho sa ocitne v Dánsku pánubohu za chrbtom. V stredisku, kde sa učí „ako byť Vikingom“. Naučia sa konečne sestry spolu vychádzať alebo vo svojom vnútri objavia bojovníčky, čo ich naučí lepšie bojovať?

Zařazeno v kategoriích
Helen Russellová - další tituly autora:
Atlas štěstí Atlas štěstí
 (e-book)
Atlas štěstí Atlas štěstí
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

helen russellOVÁ

HRA

NA

VIKINGOV

Hra na Vikingov

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.lindeni.sk

www.albatrosmedia.sk

Helen Russellová

Hra na Vikingov – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2019

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


helen russellOVÁ

HRA

NA

VIKINGOV



Autorská poznámka

Toto je fikcia.

Puristi: Pohrala som sa rýchlo a voľne s dedičstvom Vikin­

gov  – z  miesta lásky  – a  usilovala som sa vystihnúť podsta­

tu vikingskej kultúry v modernej Škandinávii. Vyrovnajte sa

s tým a nasaďte svoju „hrdú masku“.

Všetci ostatní: poďte ďalej, voda je úžasná (ak bude príliš stu­

dená, pozrite si heslo „Škandinávia“) – a pripravte sa, že bu­

dete šalieť...



7

Prológ

Pod nohami mi praskajú vetvičky, zatiaľ čo rozhŕňam ko­ náre a bežím. Skutočne bežím. Srdce mi bije tak dunivo, až hrozí, že mi vyletí z hrude a predbehne ma. Leje ako z krhly a som do nitky mokrá. Inokedy by ma ten beh rozohrial, ale teraz mi je tak chladno, že od pása nadol nič necítim. Uve­ domujem si len to, že mozog mi hrkoce v  lebke, zatiaľ čo bosými nohami dopadám na papradie a pritom sa zamotá­ vam do toľkých stromov, že vo vlasoch mám dosť raždia na vatru.

Padá hmla, a keď sa rútim šerom, počujem strašidelné zvuky. Vrany krákajú a dunia hromy. Toto nie je les, v akom žijú princezné a  rozprávajúce bytosti, ktoré vám chcú po­ môcť. Je to skôr čosi ako Blair Witch, nie Snehulienka.

Vtom som sa pošmykla na niečom hnedom a slizkom.

Nech je to slimák, nech je to slimák, nech je to slimák, modli­ la som sa, ale nezastala som, aby som to preskúmala. Musím sa dostať na čistinu, premýšľala som a napínala nohy aj ruky. Hladinu adrenalínu som mala vysokú a mala som pocit, že – takmer – letím. Vtom som sa potkla na vytŕčajúcom koreni stromu a s dunením som spadla na zem.

Teda takto zomriem, hovorila som si, tvár celá zablatená. Zbohom, svet, bola to parádna jazda.

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

Chvíľu som čakala, no nič sa nestalo.

Dokelu, nie som mŕtva. To znamená, že musím ďalej bežať...

Nakopol ma nejaký dávny pud sebazáchovy a pozbiera­ la som všetku silu, aby som sa pohla ďalej. Zdá sa, že som si nič nezlomila (možno len nos), a tak som sa pozviechala na nohy. Dotkla som sa pery a zistila som, že je celá krva­ vá. Ale to teraz nie je podstatné a bežím ďalej k blikajúce­ mu svetielku.

„Ruááá!“

V diaľke počujem hlas a zdvojnásobím svoje úsilie, potom znova začujem kvílenie.

„Ruááá!“

Tackám sa ďalej, kým zelený baldachýn nezačne rednúť a koberec z lístia nie je pokrytý škvrnami svetla. Horiace fakle vydávajú príjemné teplo a z mojich šiat sa parí.

„Haló?“ Už dvanásť hodín som neprehovorila a nie som si istá, či ešte viem hovoriť. Skúsim to znova, hlas mám ako ovse ná kaša.

„Je tu niekto?“

Vystriem ruky, nadýchnem sa a zakričím.

„Ruááá!“

Spomedzi lístia sa vynoria dve zablatené ženy pripomína­ júce neskrotené šelmy a ja ich krik opätujem. „Áááách!“ Jed­ na je nízka, tmavovlasá a statná. Druhá vysoká ako modelka a  urážlivo mladá  – lesklé vlasy farby karamelu sa jej ligocú napriek tomu, že sú zablatené.

Pozreli sme si do očí a pochopili sme sa – nech sa teraz stane čokoľvek, náš život už nikdy nebude ako predtým. Nie­ koľko sekúnd bolo počuť len hrdelné výkriky a vtedy dokriv­ kala na scénu tretia postava  – postaršia blondínka s  vlasmi natupírovanými od kríkov, pleť mahagónovej farby.

Slabo zavrčala, potom sa sklonila a chytila si kolená, aby nespadla. „Ach bože, mám kŕče...“ Chytila si lýtka a sťaž­

fi ľ čľ ťďžďčŕňť

ka vzdychla, aby dostala do pľúc vzduch. „Potrebujem...“ zľakla som sa, že povie „lekársku pomoc“, a budem musieť niečo urobiť, ale vyhŕkla „džin“ a počuli sme pomalé ples­ nutie.

Zo stromu šikovne zliezol muž s hruďou ako sud, na sebe nemal nič, len háremové nohavice. Ladne ako opica skákal z vetvy na vetvu, potom prešiel cez čistinu. Vlasy mal zvia­ zané do uzla a napravil si na krku náhrdelník s háčikom na ryby. Nebolo rozumné mať taký háčik.

Sviniar.

Odjakživa som nedôverovala mužom, ktorí nosia vla­ sy zviazané do uzla, radila som ich do tej istej kategórie ako ženy, ktoré nosia farebné šatky a stonajú.

„Dobre ste to zabehli, Vikingovia,“ vyhlásil muž s uzlom po anglicky so slabým prízvukom. „Tak kto sa cíti fantas­ ticky?“

Nohy sa mi trasú ako serúcemu psovi, som si istá, že mám infarkt, a na hlave cítim zvláštne šteklenie.

Rozhodla som sa neodpovedať mu.

„Ach, vo vlasoch máte chrobáky!“ pípla ochotne mladšia žena, urastená ako modelka. „Fúúúúj, pavúk! Myslí si, že na­ šiel sieť!“

„Super! Ďakujem.“

„Chcem počuť, ako ručíte!“ chcel od nás polonahý muž.

Všetky tri sme naňho pozreli, akoby sme ho chceli zmlá­ tiť, len modelka a objaviteľka pavúka ho poslúchla.

„Ruááá!“ zvolala blažene.

„Tak poďme, aj vy ostatné!“ Muž s uzlom prešiel ku mne, až sa mi takmer dotýkal tváre, a zrúkol: „Ruááá!“

Zotrela som si z líca sliny.

„Vychutnajte si slobodu!“

Má sloboda chutiť ako blato a makrela v slanom náleve?

„Komunikujte so starodávnym lesom!“

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

Ja momentálne túžim komunikovať s horúcou sprchou... pre­ bleslo mi hlavou a  pozrela som na svoje špinavé oblečenie, doudierané údy a krvavé kolená. Ako som sa sem dostala? Ke­ dysi bol život taký... čistý. Usporiadaný. Nikde nijaké... chro­ báky, premýšľala som a škrabala som sa po hlave. A  predsa...

Pozrela som na nízku ženu s natupírovanými hnedými vlasmi, na dievča, ktoré som poznala od nepamäti. Pristúpi­ la ku mne s prižmúrenými očami a s jamkami v lícach, kto­ ré prezrádzajú, ako si to užíva. Líca zružovené, päste zaťa­ té, a  keď otvorila ústa, zakvílila ako divý zver. To kvílenie v sebe dusila tridsaťpäť rokov. Znelo tak hlasno, až som sa strhla a chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala a našla som silu odpovedať jej krikom. Ale dokázala som to. Z celej sily. A všetko to napätie, strach a bolesť z posledných dní – ale aj z posledných rokov – vyrazilo z mojich pľúc v jednom dlhom bojovom pokriku.

„RUÁÁÁ!“

Na muža s uzlom to zapôsobilo. „To je ono, rozzúrte sa!“

Pokračovali sme, kým sme neboli posledné dve, čo sme kričali.

Možno nemám jej kapacitu pľúc, ale rodila som. Dva razy. Nech sa prepadnem, ak jej dovolím vyhrať pri kriku...

Jej burácanie sa zmenilo na vrčanie, potom zaprskala a ple­ cia sa jej nadvihli, ramená sa vyčerpane zatriasli.

Ale ja som pokračovala.

Zaručala som silnejšie, než som považovala za možné, vy­ šli zo mňa štyri desaťročia zúrivosti:

„RUÁÁÁÁÁÁ!“

Keď som kričala do prázdneho lesa, moje periférne vide­ nie sa rozmazalo.

„RUÁÁÁÁÁ!“

Hlava sa mi zakrútila a po chvíli som mala pocit, že z hla­ vy sa mi odlomil vrch ako z vareného vajíčka.

hra na vikingov

„RUÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁ!“

A zrazu som sa vznášala. Hore a hore, vyššie a vyššie, až som uvidela našu skupinku zhora. Stromy sa zmenili na ma­ chule. Ľudia na mravce. Až kým napokon... sa mi kolená podlomili a hlava zadunela na zemi.

A všetko potemnelo.

Omdlela som.

Jeden

Pred tromi mesiacmi...

„Píše sa to R ­A­Y­O­V­Á. Rayová.“

Príšerne znudená žena sa perom poškrabala po hlave, keď som sa s ňou hádala, a žiarivky bzučali. „Elegantné topánky“ ma tlačili a cítila som, ako mi vo vrecku vibruje mobil (nebo­ lo to nepríjemné), ktorý mi s každým novým impulzom pri­ pomínal, že možno zameškám dôležité esemesky, kým strá­ cam sekundy pri tomto rozhovore.

„Ešte raz?“ vzdychla žena.

A tak som jej znova vysvetlila, aký mám problém, a videla som, ako jej pri mojich slovách pohasli oči.

„Tu stojí Ratová.“ Zatriasla som laminovaným obdĺžni­ kom, aby som to zdôraznila. „Volám sa Alice Rayová.“

„Nie Ratová?“

„Nie.“

„Hm...“ Znova sa poškrabala, potom preskúmala kon­ ček pera, či nevydolovala nejaký poklad. „Nemôžeme to ne­ chať tak?“

„Chcete, aby som dva dni chodila s visačkou na šnúrke, na ktorej bude Alice Ratová?“

„Áno?“

„Na konferencii s názvom ‚Ako vyčariť podmanivý úsmev‘?“

„Nie?“

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

„Nie.“

Posunula svoje ťažisko na plastovej stoličke, ani na mňa nepozrela, len ku mne vystrela ruku.

„Ďakujem.“ Podala som jej visačku, zjemnila som tón. „Nechcem vám robiť problémy. Ibaže toto sú moji kolego­ via – moji profesionálni partneri – a hovorím...“

Nedohovorila som, len som sa bez slova dívala, ako vybra­ la z nádobky zvýrazňovač, stiahla z neho vrchnáčik a preškrtla písmeno t. Potom napísala y a za tým J.

To vážne? Takto to vyriešime?

„Nemôžete mi vystaviť novú visačku?“

Pozrela na mňa tak nenávistne, až som cítila jej znechute­ nie ako silové pole. Váhavo som zaspätkovala, ale vrhla som na ňu smrtiaci pohľad a dúfala som, že z neho vyčíta: „Zara­ dím ťa do svojho zoznamu absolútnych debilov, ktorí si zaslúžia, aby chodili po mlákach a  ľudia im zaplesli dvere pred nosom.“ Znova sa poškrabala na hlave. „A aby si dostala vši.“

„Ďalší!“ vyštekla a prepustila ma. Zostalo mi trochu času, prv než sa zapojím do panelovej dis­ kusie, a rozhodla som sa radšej si dať tú námahu a zamiešať sa medzi ľudí, než by som mala túžobne pokukovať po sto­ líku s  nesladenými sušienkami a  vyhrýzať tradičnú mrkvu a drahé müssli tyčinky ako po minulé roky.

Mala by som nadväzovať kontakty, hovorila som si, usmie­ vať sa na ľudí a tváriť sa prístupne. Nedá sa povedať, že by som sa bála komunikovať s inými ľuďmi... akurát...

„Ach, ahoj!“

Dofrasa.

„Alice?“ Muž v okuliaroch žmúri na moju visačku obtiera­ júcu sa o prsia a vtedy si spomeniem na dôvod číslo 142, pre­ čo nenávidím konferencie – nejaký vtipkár sa vždy postará, aby visačka vždy visela vo výške pŕs. To dáva KSD (konfe­

fi ľ čľ ťďžďčŕňť

renčným sexuálnym dotieravcom – dôvod číslo 141) dobrú zámienku, aby zízali a  príležitostne ich aj pohladili (dôvod číslo  143

1

). Okuliarnik si teraz divne čupol a  zohol kolená

tak, že mal oči v jednej úrovni s mojimi košíkmi veľkosti A, potom na mňa spýtavo pozrel. „Alice... Ratová?“

„Rayová.“

„Správne! To je ono! Minule sme sa stretli!“ Podal mi ruku.

„Aha, áno, spomínam si.“ Nespomínam si.

Keď mi asi päť minút potriasal ruku, začal mi rozprávať o nejakej novej zubnej niti, ktorú propaguje jeho spoločnosť. („Niť na čistenie zubov vo vesmíre, ktorú vyvinula NASA! To je budúcnosť dentálnej hygieny!“) Zdvorilo som prikyvova­ la, keď vtom som zacítila, ako sa mi vo vrecku chveje mobil, a využila som to ako zámienku na únik. „Veľmi ma to mrzí, ospravedlňte ma, prosím. Musím prijať tento hovor a potom sa mi začína prednáška.“

V skutočnosti prednáška s názvom Ako vyriešiť problém en­ dodontického ošetrenia zuba? sa má konať až o  polhodinu, ale žena nedokáže vyhrýzať čajové pečivo s aspartámom doneko­ nečna. Okrem toho som spoločenská vydedenkyňa v tele zu­ bárky.

„Vrátite sa potom sem? Počul som, že Malala tu má pred­ niesť programové vyhlásenie, ale pred chvíľou som videl toho kúzelníka, ktorého sme mali na konferencii aj vlani, takže by sme sa mohli trochu porozprávať o zubnom kaze...“

Neón nad hlavou zablikotal. Unavovalo ma pomyslenie, že strávim ďalších dvadsaťštyri hodín na mieste, kde nie je ani trochu denného svetla, delegáti žijú na konzervovanom jedle a trúsia zubárske žartíky. Sľúbila som mu, že sa pokú­ 1

Inak známe ako „hra na Thornberryovú“ podľa Jeremyho Corbyna, kto­

rý po voľbách v roku 2017 zostavil rebríček najtrápnejších tľapnutí dlaní...

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

sim prísť na jeho prednášku o vodnom kameni, potom som odišla. Ten telefonát som zmeškala, ale to nič. Telefonujem asi tak rada, ako trkocem v reálnom živote.

Nebola som vždy taká. Ale v poslednom čase som unave­ ná. Akoby som použila všetko „milé ja“ na odbornú konzul­ táciu alebo rodičovstvo, takže mi už nič nezostalo. To z člo­ veka urobí takmer osem rokov výchovy detí, ako aj pätnásť rokov dentálnej hygieny. Nehovoriac o doživotnom treste man­ želstva...

„Prepáčte,“ oslovila som mohutného chlapa so spotený­ mi fúzmi, ktorý strážil vchod do posvätného zákulisia, kde – ako ma uistili – budem mať súkromie, Wi ­Fi a „dobrú kávu“. „Smiem ísť dnu?“

„Sem je vstup povolený len pre VIP hostí, madam,“ od­ vetil.

Bože, už som madam? Alias odpísaná...

„Mám zvláštnu modrú visačku...“ S nádejou som ňou po­ triasla.

„Ratová?“ Zamračil sa na mňa, potom na iPad, ťukal naň mäsitými prstami. „Ratovú v zozname nemám...“

„Som Rayová.“

„Tu je napísané Ratová.“

„Viem, ale som Rayová.“

„Určite?“

„Áno, určite.“

Dlho upieral tvrdý pohľad na moju hruď, akoby si to ove­ roval, potom odstúpil a pustil ma do toho svätostánku. Bolo tam cítiť vôňu sendvičov a  feromónov ostatných „expertov“ vykonávajúcich rozličné rituály, aby prežili ďalších deväťde­ siat minút.

Klopkajúc podpätkami prešla okolo mňa žena s  precíz­ nym mejkapom a  v  takých priliehavých nohaviciach, že si určite musí potom dať brusnicový džús.

fi ľ čľ ťďžďčŕňť

„Vy ste...?“ spýtala sa. Vzápätí sa pokúsila stiahnuť boto­ xové obočie a ukázala na moju visačku.

„To je tlačová chyba. Som Alice Rayová. Zdravím!“

„Ach, to je milé. Vy ste v  panelovej diskusii, ktorú ve­ diem.“ Spľasla ruky, ale prsty sa jej nedotkli.

Divné...

„Ach, skvelé.“ Povedz viac, hovorila som si. Povedz ešte čosi. Rozprávaj sa ako normálni ľudia. „Ehm...“ Rozmýšľala som, čo povedať. „To sú maslové sušienky?“

Už znova bez námahy očarúvam ľudí a debatujem...

„Hm, áno. Ponúknite sa!“

„Ďakujem.“ Neponúknem sa. Netúžim po maslových su­ šienkach o nič viac ako po mise, na ktorej sú naložené.

Viete, oficiálne nejem cukor. Ani chlieb. Ani zemiaky. Ani cestoviny. Ani ryžu. Ani mliečne výrobky. Ani nasýtené tuky. Ani nenasýtené tuky. Ani mäso. Naše očné zuby sú možno sta­ vané na trhanie mäsa zvierat od kostí, ale mala som dočine­ nia s toľkými zubnými kazmi, že neznesiem zápach hnijúce­ ho mäsa, ktoré je do konca života vklinené medzi zubami. Ale hlavne som stále čítala o tom, že to môže spôsobiť spomalenú činnosť čriev. A ja nemám čas na spomalenú činnosť. V nija­ kej oblasti. Samozrejme, príležitostne zhreším. Ako minulý mesiac, keď som si dala megaburger... ale to bolo pod rúškom noci a neboli so mnou deti. A ak ho zjete v aute, kde sa na vás nikto nepozerá, to sa neráta. Rada tak jem – s prílohou hanby.

„Dobre. Tak teda, tešilo ma,“ povedala žena v brusnico­ vých nohaviciach a prebrala ma z rozjímania.

„Aj mňa tešilo,“ prikývla som.

Naklonila hlavu nabok a zošpúlila pery, akoby som bola túlavá mačka, ktorá dovliekla do domu čosi mŕtve. „A  veľa šťastia! Už máme len pätnásť minút prednášky na tému Jedi­ né riešenie je vzdušný prúd, potom je cik pauza a potom vaša prednáška.“ Potľapkala ma po ramene a odklopkala.

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

„Milé...“ zamrmlala som a  hľadala som najtichší, naj­ tmavší kút, kde sa nebudem musieť s nikým rozprávať. Vtisla som sa medzi čierny záves a stenu a pozorovala som edito­ ra Zubárskeho časopisu, ako preťal vzduch karatistickým úde­ rom, zatiaľ čo známy odborník na dentálnu hygienu, ktorého som videla v programe Dnes ráno, skákal hore ­dolu na malej trampolíne. Z  priľahlého pódia odchádzali rečníci predná­ šajúci na tému „Nové trendy v  liečbe zápalu nosových du­ tín“ a alternatívny rečový terapeut otváral ústa ako vtáčatko a pritom zakláňal hlavu, aby mu jeho miniatúrna asistentka (dieťa? manželka? detská manželka?) mohla kvapnúť z pipe­ ty nejaký zázračný balzam.

Len ďalší deň v  práci, premýšľala som so sklonenou hla­ vou a  modlila som sa, aby moji kolegovia rečníci zachovali odstup. Ale v skutočnosti je to pocta. Privilégium, pripomí­ nala som si. Reprezentujem chirurgiu – a zároveň hovorím aj v mene najširších vrstiev zubárov, ktorí vykonávajú svoju prax v štrkovom lome starostlivosti o zuby. Bol to skvelý ťah, že ma pozvali. K tomuto smerovala moja práca – všetky tie hodiny nadčasov, nových a nových školení a zodpovednosti. Konečne ma v mojej oblasti berú vážne, hovorila som si.

Vtom sa ozvala melódia z Ľadového kráľovstva.

Nereagovala som okamžite, lebo som si nebola istá, ko­ mu vyrevúva Elsa (minulý týždeň to bola dievčenská skupina Little Mix). Moja dcéra sa rada hrá s mojím zvonením, mení ho každý deň. Ale vtedy editor prestal biť do vzduchu a muž ako vtáčatko pozrel na mňa, a tak som si uvedomila, že som jediná, od koho môže vychádzať ten zvuk.

Dofrasa... Vylovila som mobil a prv než som prijala ho­ vor, odlepila som z telefónu rozpučené hrozienko.

„Haló?“

„Ahoj,“ ozval sa z druhého konca hlas ako I ­áčik z  Macka Pú. „To som len ja.“

fi ľ čľ ťďžďčŕňť

Vždy je to „len ja“.

„Ahoj, práve sa chystám na svoju panelovú diskusiu, teraz nemôžem hovoriť. Všetko v pohode?“

„Áno. Len som sa chcel uistiť, kedy sa vrátiš.“

„Vrátim sa zajtra čo najskôr. Ako som plánovala...“

„Vieš, vlaky...“

„Rezervovala som si lístok...“ Napočudovanie si viem uspo­ riadať život...

„... nepremávajú.“

„Ach!“

„Pôjde ti náhradný autobus. Hlásili to na South East Today po reportáži o obmedzení parkovania v Brente.“ Nebývame v blízkosti Brentu, ale môj manžel má rád telku zapnutú NE­ PRETRŽITE, aby mu neušlo nič „naozaj dôležité“. Pravde­ podobne v súvislosti s parkovaním. „Teda by si mohla nieko­ ho požiadať, aby ťa odviezol...“ pokračoval.

„Ja to nejako vyriešim. Ďakujem.“

„Mohla by si zavolať...“

„Áno, viem, že môžem zavolať jej. Ale radšej nie.“ Má na mysli Melissu. Ženu, ktorá zvyčajne visí v mojom živote ako hrozba, ale je na základe zákona schválnosti miestna. Nemala som v úmysle zavolať Melisse. Už celé mesiace sme sa neroz­ právali a po dvoch dňoch na zubárskej konferencii som na­ ozaj nemala náladu do hĺbky rozoberať, prečo je to tak. Alebo ešte horšie – predstierať záujem o jej najnovšiu posadnutosť. Alebo konšpiračnú teóriu. Alebo nové domáce zvieratko.

Greg si hlasno vzdychol, potom váhavo dodal: „Teda, mo­ hol by som...“

„Nie, nie, ja to zvládnem.“

„No dobre, ak si si istá,“ odvetil až priveľmi rýchlo. Ako­ by mu odľahlo.

„Áno. Počuj, musím končiť. Sú tu ľudia na trampolínach, asi by som sa mala pripraviť.“

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

„Jasné...“

„Tak teda jasné... maj sa.“

„Nechceš vedieť, čo de...“

Žena v brusnicových nohaviciach prišla ku mne so seda­ cím vakom v ruke a s meravým úsmevom. Poklopkala si po hodinkách, aby som sa ponáhľala.

„Musím ísť...“

Práve som chcela stisnúť červené tlačidlo a  ukončiť ho­ vor, keď povedal: „Deti sa majú dobre, ďakujem za opýtanie.“ A zložil.

Dofrasa... som HROZNÁ ŽENA.

Zbožňujem ich. Samozrejme, že ICH zbožňujem. Hoci som ich vinou poriadne nespala od roku 2009, aspoň nie dlh­ šie ako do 5. 30.

Pridala som na zoznam totálnych debilov svoje meno, po­ tom som pocítila silné nutkanie poškrabať sa na hlave. Ak som od tej ženskej chytila vši, premýšľala som... hm, to musí byť karma. Ale vtedy na mňa žena v nohaviciach vycerila veľké zuby a pokúsila sa zdvihnúť obočie, akoby naznačovala: „Ide­ me?“ Potom ma odviedla s rukami za chrbtom von. A ide­ me na vec. Asi by som mala poznamenať, že panelová diskusia na tému endodontickej operácie je taká zábavná, ako sa zdá.

Po jej skončení nie je jasné, komu sa viac uľavilo – či po­ slucháčom, alebo prednášateľom.

„Milé...“ Žena v brusnicových nohaviciach je teraz napä­ tá a pokúša sa zachrániť slávneho dentálneho hygienika pred editorom Dentistry Magazine, pritom sa usiluje chodiť tak, aby nepraskla na dvoje. „Dáme si obed?“

Ukázala na niekoľko mís s úhľadne rozloženými zákus­ kami a so sendvičmi. Mierne sa potila. V zákulisí bolo dus­ no, a hoci tam neboli okná, poletovalo tam desivo veľa múch,

fi ľ čľ ťďžďčŕňť

ktoré sa teraz usadili na mise s delikátnymi koláčikmi ozna­ čenými ako Priateľské k zubom! J Hygienik poslal preč zria­ denca a  asistentka keteringu si nabrala na lyžičku ešte pár kúskov a obzerala sa, či si to nikto nevšimol.

Ja som si to všimla.

Nie je tu nič, čo by som mohla jesť. Alebo čo by som si dovolila jesť. A tak nejem. A to je chyba. Pretože namiesto toho pijem. Veľmi rýchlo som pochopila, že teplé biele víno, ktoré tu ponúkajú, nie je po dvoch pohároch také zlé. Potom mi žena s prehnane nalakovanými vlasmi podala ružový po­ hár s nápisom „Zubári vládnu svetu!“, ktorý visel na šnúrke a dal sa zavesiť na krk. Väčšie pivové poháre na mužskej šnúr­ ke boli podľa všetkého určené mužom, aby nepoškodili moje krehké ženské ústa. Ale mne je to jedno. Pretože teraz mám VÍNO stále poruke! Dokonca ani nie v  ruke, premýšľala som, ohromená tou novinkou, ruky mám voľné!

Vďaka tomu bol seminár „Zakývaj na rozlúčku tataráku“ oveľa zaujímavejší a dokonca aj kúzelník hovoriaci o zubnom kaze sa mi nezdal taký neschopný, keď som bola mierne pri­ pitá (Ako to robí s tými holubicami?!). Okrem toho sa mi ce­ remónia odmeňovania („vrchol roka zubárov!“) zdala menej bolestná než inokedy a  začala som hrať tajné bingo s  klišé, napila som sa, vždy keď niekto povedal „dvíhame úroveň“, „vyjadrujeme uznanie“ alebo „dávame stodesať percent...“ Je to ako v Učňovi, hovorila som si, ibaže každý má mierne pri­ capenejšie vlasy!

Onedlho na mňa sadla príjemná hmla a celú ma zahalila, takže zmysly som mala otupené a bola som pomalšia – mož­ no jemnejšia – ako inokedy.

Ach, alkohol, premýšľala som vďačne, zdravím, starý ka­ marát...

Keď som opitá, som oveľa spoločenskejšia. Ale po prekva­ pujúco príjemnom rozhovore s  dentálnym hygienikom a  so

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

ženou, ktorá má prax v Peckhame, som sa ocitla v prítomnosti muža, ktorý vyzeral, akoby chodil na veľa dovoleniek v kara­ vane, a s ďalším mužom, ktorý mal na tvári očividne samo­ opaľovací krém (a možno aj maskaru). Muž s maskarou ma chytil za lakeť a  oznámil mi, že je koučom životného štýlu.

„Špecializujem sa na predoperačnú vizualizáciu,“ nadše­ ne vyhlásil spotený dvojník Simona le Bona. „Zatvorte oči, predvediem vám to!“

Keďže som prehnane ochotná, v  spoločnosti rozpačitá a opitá, súhlasila som.

Bože, daj, nech neuvidím jeho penis, keď otvorím oči, modlila som sa v duchu. Bľabotal čosi o „dýchaní panvou“, ale keď som naňho pozrela prižmúrenými očami, chvalabohu, pohlavný úd mal ukrytý pod horľavými nohavicami. Všimla som si bledú stopu po obrúčke a vyplašila som sa. To sa na konferenciách stáva často – ľudia si zavesia visačku a odložia obrúčku.

Zdvorilo som odmietla pozvanie spoteného Simona le Bona, aby som šla na koktail, ale potom zabrblal čosi o sexi zubárkach.

Ach bože...

Bolo to: a) nechutné, b) povýšená urážka mojich feminis­ tických zásad, c) nechutné. Nikto starší ako dvadsaťpäť rokov by nemal vysloviť slovo „sexi“. Nikdy.

V duchu som prebehla zoznam výhovoriek, aby som od­ tiaľ vypadla, ale po piatich pohároch vína zo zaveseného po­ hára mi myseľ nefungovala dosť rýchlo, takže keď vysoký, prí­ ťažlivý muž so skutočne krásnymi zubami navrhol, aby sme prešli do susednej miestnosti na „disko“, súhlasila som.

„Páni, ďakujem,“ zašepkala som, a  hoci som robila, čo bolo v mojich silách, aby som kráčala rovno, mierne som sa knísala. „Zachránili ste ma pred ďalšou ukážkou jeho hypno­ tických schopností. Okrem koučovania v  oblasti životného štýlu a triku so zmiznutou obrúčkou...“

fi ľ čľ ťďžďčŕňť

Pán Zubatý zažartoval, že na týchto akciách si treba „dať pozor na pampovú trávu“, a ja som sa zasmiala, vždy na mňa zapôsobilo, ak boli skutočne príťažliví muži aj zábavní – ako­ by ani nemuseli byť. Majú aj bez toho dosť výhod oproti nám ostatným. A má fakt krásne zuby...

Pod vplyvom alkoholu sa mi rozmazal pred očami, po­ tom sa zdvojil, prešiel cez seba a znova sa zmenil na zvláštny optický klam vyvolaný širazom. V dôsledku toho bola „chô­ dza“ čoraz ťažšia, ale nejako som to zvládla.

V  miestnosti, kde sa koná párty, hrala Roxy Music (pre vašu informáciu nie naživo – rozpočty zubárov nie sú až také veľké) a zhruba v tomto čase mi môj pohár širazu začal spri­ sahanecky šepkať.

Širaz: „Počuj, kočka, nemyslíš, že teraz by sa pomaly patrilo trochu vyzvŕtať? Trochu to tu rozbehnúť?“

Ja: „Nie. Zmizni. Si opitý...“

Širaz mi skočil do reči: „Nie, to T Y si opitá! Ver mi, si úžas­ ná tanečnica...“

Ja: „Nie. Musím to mať pod kontrolou. Stále. Tak to robím. A na spoločenských akciách sa skrývam na vécku.“

Širaz: „Cha, to bolo kedysi. To bolo tvoje nudné ja, ktoré stá­ le pracovalo, bolo vystresované a celé týždne sa neusmialo! Toto je tvoje nové JA!“

Ja: „NEBUDEM tancovať...“

Širaz: „Doriti!“ (Môj pohár širazu je dosť hubatý.)

Bola som ospalá, zmätená a hudba hrala veľmi hlučne. Takže všetko, čo sa potom stalo, bola vina Bryana Ferryho a vína. (Zmienila som sa o víne?) Myslím si, že sa stalo toto:

1) Pán Zubatý ma chytil za ruku a prešli sme na kraj ta­

nečného parketu.

2) Pohár na šnúrke, ktorý som nemusela držať, sa zno­

va naplnil a pán Zubatý mi zaobstaral slamku, takže


24

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

stačí, aby som sklonila bradu a  takpovediac nasávala

širaz. Prirodzene, to znamená, že som vypila všetko

víno a  pán Zubatý sa ponúkol, že mi doleje. Vďačne

som jeho ponuku prijala a ďalej som pila. To sa opa­

kovalo znova a znova, až som sa začala cítiť otupene.

Mám ešte prsty na nohách? premýšľala som abstraktne.

Už najmenej polhodinu si ich necítim...

3) Do miestnosti vošli mnohí ďalší zubári, až nás pritla­

čili k sebe.

4) A vtedy... A vtedy...

Hľadela som zhora na ženu v tej istej desaťročnej sukni zo

Zary, akú som mala ja, s desaťročným účesom ako ja a s rov­ nakým nervóznym smiechom, aký som si skúšala posledných desať rokov (pozor: to som ja!) a kričala som na ňu: CHYS­ TÁŠ SA POBOZKAŤ CHLAPA, KTORÝ NIE JE TVOJ MANŽEL! PRESTAŇ! OKAMŽITE PRESTAŇ! TOTO ROZHODNE, NESPORNE NIE JE OTEC TVOJICH DETÍ! ZMIZNI A SKONČI S TÝM!

Ale nie.

Asi dvadsať sekúnd som nevedela, čo si mám o tom mys­

lieť. Ako sa mám cítiť? Zhrozene? Previnilo? Teraz by sa pat­ rilo cítiť previnilo. Alebo nie? Nemala by som to zabaliť a utiecť v slzách? To by sa stalo vo filme Richarda Curtisa, nie? Rýchlo. Niekto by sa mal pozrieť...

No bola som unavená. Taká unavená. A nepodobalo sa to

na mňa. Pretože kto by chcel hrať takú úlohu? Vydatá mat­ ka dvoch detí, ktorá sa oblizuje s neznámymi chlapmi, zatiaľ čo počúva na zubárskej konferencii kúsok od M42 Bryana Ferryho?

Potom som si spomenula na všetky hádky s Gregom za

posledných desať rokov – hádky o tom, kto robí viac (ja) a či to partner oceňuje (neoceňuje). A prebleslo mi hlavou: Takto

fi ľ čľ ťďžďčŕňť

to teraz bude vyzerať? Takto to bude ďalších osemnásť rokov? Alebo aj dlhšie? Ceny domov budú rásť, nastane finančná neistota a  deti budú donekonečna bývať doma... (Dočerta s  ekonomikou!) A  môžeme sa tešiť, že v  budúcnosti bude­ me na seba mlčky hľadieť, rozmýšľať, o čom sa budeme roz­ právať, a rátať hodiny, kým pôjdeme spať? Sľúbila som, že pri ňom zostanem, kým nás smrť nerozdelí. Ale ľudia teraz žijú večne, nie?

Takmer som videla na svojich pleciach poslov, ktorí ma prehovárali:

Dobrý anjel (miniatúrna blondínka v  šatách s  kovovým leskom, v podstate Kylie): „Nemôžete sa rozísť – len nedáv­ no ste dokončili kúpeľňu! Na budúcu jar vám majú postaviť prístavbu; máte dve úžasné deti – a nechceš byť ‚ženou, ktorá ukončila manželstvo na zubárskej konferencii‘!“

Menej dobrý anjel (alias širaz): „Greg ­Schmeg... V sku­ točnosti chceš, aby ti niekto vyhrnul sukňu a sexoval s tebou do bezvedomia. A to sa ti nestalo už dosť dlho. Rozhodne nie od čias brexitu...“

A potom... nič. Zobudila som sa v  Premier Inne pri  kongresovom centre nahá, len s visačkou s menom „Alice Ratová“ na pochybne fľakatom hotelovom paplóne. Zdalo sa, že som sama. A fa­ rebne zladené toaletné potreby dokonale symetricky zorade­ né na nočnom stolíku dokazujú, že som vo svojej izbe. Ale aj tak... nevyzerá to dobre.

Cítila som sa rozorvaná, rozjatrená a ledva dokážem zdvih­ núť hlavu, takú ju mám ťažkú. Namiesto toho som sa oprela o lakte, potom som sa prevalila na kraj postele a posadila sa. Izba sa mi otočila o 360 stupňov, a tak som sa rozhodla, že bude najlepšie držať sa pri zemi a pomaly skĺznuť z divána na dlážku. V ústach som mala kyslú pachuť a z každého póru

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

mi sálal odpor k  sebe samej. Odplazila som sa do kúpeľne, ošpliechala som si tvár vodou, potom som sa pozrela na ženu s ústami stisnutými do tenkej čiarky, s pleťou ako hrášková polievka a s mopom suchých, strapatých vlasov. Od vyčerpa­ nia je vychudnutá – jasne jej vidieť všetky rebrá –, ale brucho má mľandravé, lebo naposledy cvičila v  roku 2009. A  ešte preto, lebo sa po večeroch napchávala sladkosťami a  mäso­ vými pirôžkami. Oči má ako červené škáročky a má „vínovú tvár“, ako o tom píšu v časopisoch.

„Nechcem vyzerať tak unavene,“ povedala som nahlas a odraz v zrkadle adresoval tie slová mne.

Aaaach...

Nespoznala som tento nový odraz. Alebo skôr som ho nechcela spoznať. Myseľ som mala rozorvanú. Dokonca opotrebovanú. Donútila som sa dýchať pomaly a  nevracať, keď vzduch okolo mňa zhorkol. Pustila som si čo najhorú­ cejšiu sprchu, až sa zrkadlo orosilo a zachránilo ma pred se­ bou. Potom som si odlepila visačku prilepenú na vlhkej hru­ di, preklínala som celulitídu na stehnách a z celej sily som sa drhla hotelovou frotírovou rukavicou, ktorá zažila aj lepšie dni.

Sprchovanie je príjemné, premýšľala som. Fakt príjemné. Mala by som sa sprchovať častejšie... Najradšej by som si vy­ drhla aj vnútornosti, ale dala som si záležať, aby som dôklad­ ne umyla všetky dostupné časti tela a vyčistila som tie pod­ vodnícke ústa, ktoré ma včera večer tak zradili, úplne novou tvrdou zubnou kefkou, čerstvo vytiahnutou zo škatuľky. To u mňa vyvolalo nutkanie vyvracať sa, ale hovorila som si, že to stojí za tie čisté (čistejšie) ústa.

A vtedy sa ma zmocnil pocit viny.

Sadol na mňa ako olovo, najprv mi doľahol na hruď, po­ tom klesol do žalúdka, až som si pomyslela, že by bolo dobré pokrčiť nohy a znova sa uložiť na studené dlaždice v kúpeľni.

fi ľ čľ ťďžďčŕňť

Charlotte a Thomas.

Sedem a päť rokov.

Rozosmiati. Keď sa ráno prebudia, majú opuchnuté oči. Rútia sa dolu schodmi, župany im vejú. Jedia varené vajcia s hriankami. Tváričky vydrhnuté frotírovou rukavicou sú do­ ružova rozžiarené. Alebo ak všetko ide podľa plánu, odhadu­ jem, že teraz príjemne voňajú mätou po tom, čo si dve mi­ núty drhli zuby elektrickou zubnou kefkou, ktorú dostali na Vianoce. Chýbajú mi. A pomyslenie, že som možno urobi­ la čosi, čo im mohlo ublížiť, ma pichlo ako tŕň. Lebo nech máme s Gregom akékoľvek problémy, je to ich otec. Takže s ním musím vydržať. Nejako. Lepšie.

Kým ešte robil, bolo to ľahšie. Ráno mal dôvod, aby vstal. Dal si námahu a oholil sa, niekedy si vyžehlil košeľu. Mal zo­ stať doma len dočasne. „Kým si nenájdem niečo iné,“ vravel. A tak som v ordinácii zostávala dlhšie. Povýšili ma a dostala som novú úlohu, „poctu“ občas vystupovať na takýchto podu­ jatiach. Greg sľúbil, že sa postará o deti a využije tú príleži­ tosť začať nový projekt „Kľúčový sprievodca po Stonehengei“. Podľa všetkého na tom začal pracovať ešte ako študent, ale musel to odložiť bokom kvôli, hm, kvôli životu. A tak sa voľ­ ná izba stala svätostánkom druidov s  obrázkami skalných útvarov a s množstvom akademických časopisov. Ibaže o deti sa „veľmi nestaral“. A ja som ešte vždy varila, upratovala a vo­ zila ich do školy. A on si len na poslednú chvíľu spomenul, že ich má vybrať zo školského klubu, potom sa zvalil doma na gauči alebo zaspal v „pracovni“ na svojej „dennej posteli“, z ktorej sa časom stala aj jeho nočná posteľ.

Už celé mesiace si nehľadal novú prácu. A keď som sa ponúkla, že si prečítam jeho knihu – alebo aspoň kapitoly, ktoré doteraz napísal –, zrazu bol akýsi ostýchavý. Vyhlásil, že bude lepšie, ak si ju „prečítam v kontexte“. A tým sa to skončilo.

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

Takže hoci som v podstate naozaj hrozná, mám poľahču­ júce okolnosti. A veľmi rýchlo som bola presvedčená, že táto kolosálna ranná opica je trest – Prvá časť.

Pohľadala som tabletky proti bolesti hlavy, našla som ich v  kabelke, vzala som dve a  potom som si spomenula, že to sú špeciálne lieky z  práce, na obale stojí veľkým písmom: Jedna tabletka denne. NEPREKROČTE ODPORÚČANÚ DÁV K U.

Pokúsila som sa jednu vypľuť. Alebo aj obe. Ale, samo­ zrejme, to sa mi nepodarilo a len som z toho bola úzkostnej­ šia a omámenejšia.

Múdro, naozaj múdro... nadávala som si, potom som usú­ dila, že by som možno mala niečo zjesť. Normálne neraňaj­ kujem, ale povedala som si, že toto je jeden z tých dní, keď môžem urobiť výnimku. Možno ovocie? Polovicu grapefruitu?

„Reštaurácia“  – ďalšia miestnosť bez okien  – bola plná detí a ich rodičov, všetci zrejme smerovali do neďalekého zá­ bavného parku. Vznášala sa tam vôňa navlhčených vrecko­ viek, zúfalstva a hladina decibelov bola ohlušujúca.

„Araminta? Chceš si dnes dať cereálie s  kravským mlie­ kom? Dáva ti mamička polotučné alebo plnotučné? Skús to a povedz mi, či to chutí normálne...“ prihováral sa svojej dvojročnej dcérke muž, ktorý si do bufetu v Premier Inne dal blejzer a manžetové gombíky. Iná žena si napchala do kabelky toľko bajglov, koľko sa jej zmestilo, tretia rozpitvala päť na­ tvrdo uvarených vajec a vybrala z nich žĺtka, zvyšok odhodila.

Ľudia sú zvláštni.

Ozýval sa tam štrngot niekoľkých desiatok lyžičiek bag­ rujúcich z  misiek, akoby súťažili, kto bude hlasnejší, a  nie­ koľkým škôlkarom hlasno blahoželali, koľko müssli tyčiniek zvládli zjesť („Štyri, Felix? Šikovný chlapec!“

2

)

2

Po recesii má Premier Inn v obľube aj partia z Waitrosu.


29

fi ľ čľ ťďžďčŕňť

Tuším sa mi rozletí hlava, premýšľala som. Tu a teraz. Ale­ bo mi prasknú vnútornosti a vykrvácam... zaborila som si hla­ vu do dlaní. Ale aspoň mi už nie je na vracanie. Potlačila som ho. Dobrá práca...

Blížila som sa k  stolu s  cereáliami a  ovocím, keď vtom som sa prvý raz zatackala: rybí háčik v mojom žalúdku hro­ zil, že vyvrhne surovú tyčinku, ktorú som našla v  kabelke, jediné tuhé jedlo, ktoré som do seba dostala odvčera o jede­ nástej. Hľadela som na malé ovocné guľky plávajúce v tma­ vej tekutine a v hlave mi vytrvalo búšilo. Rozhodla som sa, že by som si najradšej vydlabala mozog krájačom na melón, ale aj tak som si vzala misku a presviedčala som sama seba: „Ty to dokážeš!“

Ibaže sa ukázalo, že to nedokážem.

Vyšlo to von – tak rýchlo, že som to nevedela zastaviť, ne­ tušila som, že mám v sebe takú silu. Zrazu len zo mňa vyle­ teli veľké kusy kašovitej tyčinky, žalúdočného epitelu a širazu (dopekla s tebou, širaz), postriekali ovocie, cereálie aj divákov. Doslova.

V duchu som videla titulky:

Opitá matka dvoch detí vyvrátila raňajky pri bufeto­

vom stole pred desiatkami ohromených návštevníkov. „Je

to hanba,“ priznáva Alice Ratová, zubárka zo Streat­

hamu...

„Ach bože, hrozne ma to mrzí.“ Obzerala som sa, čím by som to mohla poutierať, podujala som sa osušiť grcky, kto­ ré pekne tuhli na semišových mokasínach muža s manžeto­ vými gombíkmi. Určite už ľutuje, že sa rozhodol dať si cereálie, prebleslo mi hlavou. Pravdepodobne preklína deň, keď sa ponú­ kol, že kúpi Amarinte smotanový ovocný dezert so zmrzlinou... „Som nemožná,“ mrmlala som, hoci som to neadresovala ni­

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

komu konkrétnemu. Priložila som si ruku na ústa a uvedo­ mila som si, že sa to ešte neskončilo. Budem znova vracať? A vzápätí som sa utvrdila: Budem znova vracať.

„Myslím, že by ste mali odísť, madam,“ vyhlásil vyziabnu­ tý muž v priveľkom obleku s odznakom s nápisom: „Som tu, aby som vám pomohol!“

Bezvýhradne som s ním súhlasila a rozbehla som sa k vý­ ťahom  – dúfala som, že dorazím do svojej izby, prv než zo mňa vytryskne ďalší gejzír žlči.

Bola som v súkromí svojej kúpeľne a držala som si vlasy vzadu, dúfala som, že toto bude posledný raz, čo sa skláňam nad porcelánom, keď vtom som začula známy hlas.

„No to je milé.“

Bože dobrý, nie. To nemôže byť pravda...

Utrela som si ústa do rukáva a obrátila som sa.

O zárubňu sa opierala statná brunetka v gumákoch, ruky mala založené na hrudi a bolo z nej cítiť čerstvý vzduch. Vi­ dela som, že ma odsudzuje.

„Čo ty tu robíš?“ zachripela som, odhrnula som si vlasy a pokúšala sa vyzerať upravene. Teraz som si uvedomila, že som sa tak ponáhľala vracať, že som možno tak trochu zabudla zatvoriť dvere. Alebo skôr som zabudla, že zostanú otvore­ né, lebo na kľučke visela priesvitná igelitka s bez platným vý­ tlačkom Daily Mail (dočerta s  hrozbami teroristických útokov a s novými fotkami Helen Mirrenovej na dovolenke!).

„Máš nejaký hrubý hlas!“ vyhlásila nízka tmavovlasá žena.

„Ty hovoríš nejako hlasno.“ Strhla som sa, v  hlave mi trešťalo.

„Volal mi Greg.“

Neisto som vstala, a keď si ma veľmi energicky privinula do mohutného náručia, zo všetkých síl som sa usilovala ne­ omráčiť ju alkoholickým dychom. To objatie nebolo z mojej strany dobrovoľné, najmä keď mi pritom vrazila do ramena.

fi ľ čľ ťďžďčŕňť

To gesto malo podľa všetkého v  jej svete predstavovať pri­ meraný pozdrav, ale v  mojom svete to vážne bolelo. Merala iba meter päťdesiatpäť, ale ramená mala mohutné ako mä­ siar a svaly z ocele. Na to, že žije iba na fašírkach a koláčoch má pozoruhodne dobrú postavu. Jej ľavý hák mi vyrazil dych a silná aróma koní, ktorá ju vždy zahaľuje, ma vrátila k zá­ chodovej mise.

„Teší ma, že ťa vidím,“ povedala, keď som znova vracala.

Nie som rada, keď ma ľudia vidia v  takejto situácii. Ni­ kdy. Dokonca ani ona. Vie to a mám podozrenie, že sa jej to do istej miery páči.

„Prepáč,“ zamrmlala som a dodala som: „Ako sa máš?“

Ústa sa jej vykrivili. „Lepšie než ty. Tak poď, uprav sa.“

Zahanbene som sa vystrela a podala mi frotírovú handrič­ ku, aby som sa „vyutierala“.

Toto nie je správne... Som dospelá. To ja mám na starosti uistiť sa, že všetci boli na vécku, prv než vyrazíme z domu. V aute mám štyri nákupné tašky na prežitie zo Sainsbury’s. Stále! To ja mám všetko pod dohľadom. Nie ona...

Keď sme sa uistili, že už nebudem vracať  – že vo mne nezostalo nič, čo by som mohla vyvrátiť, možno okrem ob­ ličiek –, zavelila, aby som sa zbalila a mohli sme „vyraziť na cestu“.

„Ešte nemôžem odísť!“ bránila som sa. „Ešte musím deň zostať na konferencii. Som prihlásená na ‚Boj s  koláčovou kultúrou‘ a ‚Vyraz mi dych – dáme zápachu z úst červenú‘.“ Keď som počula, ako som to vyslovila, uvedomila som si, že v  nijakom prípade nemôžem stráviť predpoludnie v  dusnej miestnosti obklopená zubármi. „No dobre, možno na to ne­ pôjdem. Ale nepotrebujem odvoz, ďakujem. Pôjdem vlakom.“

„Vlaky zrušili.“

Dofrasa! Na to som pri tom víne na šnúrke a pánovi Zu­ batom a vracaní zabudla... Bože, pán Zubatý...

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

„Máš šťastie,“ pokračovala, „dnes mám cestu dolu na juh.“ Dráždi ma, ako vždy hovorí „dolu na juh“, akoby som za­ budla na svoje severské korene. Nezabudla som – pochádza­ me z Leamington Spa.

A toto je Melissa. Moja sestra.

„Idem za istým človekom kvôli psovi,“ pokračovala. Ne­ pochybovala som, že to myslí doslovne. „Tak čo sa stalo včera večer? Opíjala si sa celkom sama?“

„Nie,“ vyhŕkla som až priveľmi rýchlo. „S priateľkou.“

„Tvojou priateľkou bola tequila?“

„Nie!“ znova som vyprskla. Potom som chabo dodala: „Širaz...“

Pousmiala sa, na lícach jej naskočili jamky.

„Čo je?“

„Čo je?“ podpichla ma a tvárila sa nevinne ako Botticelli­ ho cherubín. „Mimochodom,“ podotkla, „blúzku máš naru­ by a tam, kde má byť výstrih, máš kúsky mrkvy.“ Ukázala na svoj pôsobivý dekolt, aby zdôraznila moje nedostatky v tej­ to oblasti.

„Doriti!“ začala som zbierať kúsky... neviem čoho. „Len mám miernu opicu, to je všetko.“

„Vážne? Lebo recepčný mi povedal, že ‚bude rád, ak vez­ mem tú bláznivú ženu z izby číslo dvestoštyri preč‘, a podľa tých kruhov pod očami súdim, že toto nie je výsledok jednej noci. Hovoria,“ dodala vysokým hláskom: „‚Zdravím, volám sa Alice, stále pracujem a  možno strácam kontrolu nad se­ bou a možno nie...‘“

„To hovoria moje oči?“

„To hovoria.“ Kývla, akoby nemohla za to, že moje oči prezrádzajú súčasný stav môjho duševného zdravia. Keby som bola fotografia, nakreslila by mi teraz fúzy a monokel... Chytila som si koreň nosa, nebola som si istá, či budem vracať, alebo plakať. „Počuj,“ pokračovala, „čo keby si sa poriadne obliekla

fi ľ čľ ťďžďčŕňť

a vydala sa so svojou existenčnou krízou na cestu? Parkovanie je tu príšerne drahé...“

Nebola som vo svojej koži, a tak som nenamietala, len som si vymenila svoje ovracané oblečenie za jediné náhradné ob­ lečenie, desaťročnú sukňu z predošlého večera. Potom som sa v záchvate šialenstva čo najviac namaľovala, aby som zamasko­ vala tie kruhy, a spýtala som sa Melissy, či to vyzerá prijateľne.

„Vyzeráš ako žena, ktorá sa chce podeliť so svojimi skú­ senosťami na tému ‚Ako aj vy môžete zarobiť na nehnuteľ­ nostiach...‘“ povedala s americkým prízvukom ako v televíz­ nej reklame.

„Ďakujem. Hneď sa cítim sebaistejšie, že môžem zísť dolu a postaviť sa svetu zoči ­voči,“ zamrmlala som. A to len preto, že som nezačala nakupovať v obchodoch pre moletky, kde predá­ vajú oblečenie s elastickým pásom a prešívané vesty. Kto zomrel a urobil z nej starostku mesta módy?

Zbalila som toaletné potreby rozostavené v pravých uh­ loch a strčila som všetky ovracané veci do sprchovacej čiapky, ktorá bola v kúpeľni zadarmo, aby som sa vyhla kontaminácii v príručnej taške. Potom som pre istotu zabalila každý balí­ ček hanby do papierových vreckoviek, zazipsovala som tašku a odišla som.

Kým som neabsolvovala chôdzu uličkou hanby a neboli sme v bezpečí podzemnej garáže, vyhýbala som sa pohľadu do očí kohokoľvek iného. Sestra ma zaviedla ku kedysi bie­ lemu pikapu, čo mal očividne byť môj koč, a odpratala zo se­ dadla spolujazdca obaly zo sladkostí, staré noviny (psy rady jazdia vpredu) a nedojedený piroh.

„Páni, to je smrad,“ vzdychla som s odporom.

„Chceš povedať lahodná vôňa,“ odvetila.

„Vôňa diabetu typu dva,“ zamrmlala som.

„To dojem, ďakujem. Nikdy nič nevyhadzujem,“ natlačila si piroh do úst. „Čo je?“

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

„Nič. Vyzeráš... dobre...“

„Ďakujem. To je moja pomsta po rozchode,“ zamrmla­ la s  ústami plnými lístkového cesta, suché ústa jej mierne cvakali. „Jem ako Elvis po ramadáne.“

Prikývla som, akoby to všetko vysvetľovalo. Už sa jej ne­ pýtam, ako vyzerá jej ľúbostný život. Hovorila som si, že keby sa v  ňom vyskytoval niekto dôležitý, povedala by mi to. Keby sa vyskytol niekto dôležitý, povedala by to každému, premýšľala som. A tak som usúdila, že tá „pomsta“ sa týka­ la niekoho menej významného, kto sa nesprával k jej psom primerane úctivo alebo bol alergický na kone. Alebo na „do­ máce zajačiky“. Pri tom pomyslení ma striaslo. („Vieš, že za­ jace jedia vlastné hovienka?“ povedala som jej raz po tom, čo som si o nich prečítala článok na internete.

3

„No a čo?“

spýtala sa.)

Melissa si pri cúvaní položila ruku za opierku na sedadle spolujazdca a s trhnutím sme sa pohli dozadu. Keď sme sa zaradili do radu pri východe z garáže, cítila som, ako na mňa hľadí. Skutočne hľadí.

„Čo je? Prečo tak zízaš?“

„Si v pohode?“

„Áno!“ zvolala som vyšším hlasom, než som mala v úmys­ le. „Je mi fajn. Absolútne fajn!“

Tým sa rozhovor skončil, a tak sme vyšli z garáže a žmur­ kali do svetla. Lovila som v kabelke, kým som nenahmatala slnečné okuliare – obrovské sklá, ktoré vyzerali ako oči chro­ báka, mi, chvalabohu, zakryli pol tváre, hoci som vyzerala, akoby som odchádzala z ilegálneho stretnutia a vyhýbala sa paparazzom. V zablatenom bielom pikape som nemohla vy­ zerať neprirodzenejšie, ani keby som chcela. 3

Podľa Cornell Veterinarian Journal aj rýpoše, činčily, horské bobry, mlá­

ďatá slonov, mláďatá hrochov, orangutany, opice makak rézus.

fi ľ čľ ťďžďčŕňť

„Tuším je priveľmi jasno, čo, Jackie O?“ nadhodila Me­ lissa. Nahlas.

Len som zakňučala.

Tiché bzučanie prerušované trilkovaním  – považovala som to za vrčanie starého motora – znelo silnejšie, keď sme vyšli z poschodovej garáže, a ukázalo sa, že je to Celine Dion.

Melissa ma uistila, že za to nemôže. „Miestne rádio.“ Ukázala na stereo, zatiaľ čo sme znova a znova zastavovali a s trhnutím sa hýbali upchatými ulicami mesta, zúrili sme na dopravu a počúvali trúbenie klaksónov, ktoré mi veľmi ne­ pomohlo vyliečiť opicu. Vzala som do ruky mobil, uvedomila som si, že som ho nekontrolovala, odkedy som natoľko vy­ triezvela, že som si uvedomila, že mám mobil.

Bol vypnutý. Vypnutý! Bežne si mobil nevypínam. Ni­ kdy. Striaslo ma, podržala som malinký gombíček, aby som ho znova zapla, a čakala som, kedy sa zjaví ikonka v podobe čierneho jablka vynímajúceho sa na žiarivo bielom pozadí. Chvejúcimi sa prstami som vyťukala heslo, pritom som cí­ tila, ako mi zviera žalúdok pri oznámení každého zameška­ ného hovoru.

Cink!

Cink!

Cink ­cink ­cink ­cink ­cink!

Valil sa na mňa príval nových upozornení a  oznamoval mi odkazy.

„Máte... DVANÁSŤ... nových... správ. Prvú správu poslali včera o štvrtej hodine šestnástich minútach...“

Nieeeeee...

V tom je ten problém, keď sa usilujete byť osobou, ktorá má vždy všetko pod kontrolou – osobou, na ktorú sa môžu ľudia spoľahnúť –, stanete sa veľmi spoľahlivou. Dokonca nenahraditeľnou. Ľudia sa na vás spoliehajú  – to si aspoň hovorím. A vo veľmi vzácnych prípadoch, keď všetko nejde

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

celkom podľa programu, alebo keď sa opijete na zubárskej konferencii, ľudia si to všimnú. Keby som sa bola vydala za muža, ktorý vie, kde je vysávač, a  vyzná sa v  zásuvke s  dó­ zami, veľmi pochybujem, že by som dnes skoro ráno mala tri zameškané hovory z  domu. Keby som v  práci niekoho poverila zastupovaním, som si istá, že by som nemala deväť správ z ordinácie a všetko by vybavili kolegovia (hoci na niž­ šej úrovni). Ale takto som ich dostala ja. Všetky...

Stisla som červené tlačidlo a  zložila som, nebola som schopná čeliť tomu prívalu. Zvyčajne mám jeden ­dva dni na to, aby som sa uvoľnila od „rozprávania“, ktoré je očividne potrebné, keďže som profesionálka na poli zubárstva. Zvy­ čajne strávim aspoň dvadsaťštyri hodín v úplnom tichu a ob­ novujem poriadok v dome po pracovnom týždni – ignorujem manžela a konverzujem len s predpubertálnymi deťmi, kto­ ré mi odpovedajú jednoslabične. To znamená, že keď príde pondelok, nazbieram dosť energie, aby som začala ďalší týž­ deň komunikáciou s ľuďmi. Ale ešte bola len sobota. Včera som viac ako naplnila svoju kvótu „rozhovorov“ a nezostalo mi v nádrži nič, iba dusivá úzkosť. Skrátka a dobre nemôžem tomu čeliť.

Ak chcú, aby som dnes prišla do služby, môžu si trhnúť nohou, premýšľala som. Ak Marka znova bolí chrbát, je to jeho vec, ja to zaňho nezatiahnem. Dnes nie som v stave dýchať širaz na pa­ cientov...

Ak je to dôležité, môžu mi poslať esemesku. Alebo mail. Alebo cinknúť. Čokoľvek, len nie hovor...

Skontrolovala som si maily a  bleskovo som odpovedala na čo najviac správ v  súvislosti s  prácou, aby som si pripa­ dala užitočnejšia a mala som pocit, že to mám pod kontro­ lou – a že vybavujem administratívne záležitosti v „mŕtvom čase“ ako mašina. No vyvolalo mi to len nepríjemné skrúca­ nie v žalúdku.

fi ľ čľ ťďžďčŕňť

Hm, nevoľnosť z  cestovania autom pri opici? Mám ja teda šťastie...

Spustila som okienko, aby som sa nadýchala nie práve čerstvého mestského vzduchu, zatiaľ čo Celine bliakala Think Twice. Na plné pecky...

„Môžem to preladiť?“ ukázala som na rádio. „Necítim sa najlepšie.“

„Ale čo?“

„Nemohli by sme počúvať niečo menej škrekľavé?“

„Máme možnosť počúvať len Celine, UB40 alebo Ronana Keatinga.“

„Alebo nič?“

„Ee.“ Pokrútila hlavou a rázne tresla zápästím po staro­ dávnom stereu, takže spustilo skladbu UB40. „Nemám tu gombík, ktorým sa to vypína, a dajú sa tu naladiť len miest­ ne stanice.“

„Ako vieš, čo budú hrať?“

Pozrela na mňa ako na blázna. „Vždy hrajú buď Celine, UB40 alebo Ronana Keatinga.“

„Aha.“

„Všetci nemáme digitálne...“

Vtedy som sa rozkýchala v dôsledku všetkých zvieracích chlpov v aute. Oči mi slzili, dýchala som plytko a nebola som si istá, či sa zadusím, alebo spontánne prasknem. Alebo obo­ je? Bola som rada, že slnečné okuliare mi zakrývali začerve­ nané sa oči a vtedy sa znova ozval môj mobil.

Choď dočerta, Elsa!

Na displeji som videla, že mi volajú z ordinácie, a tak som to stíšila.

Cítila som sa previnilo, že som sa im neohlásila vče­ ra po panelovej diskusii, ako som sľúbila. Ale v sobotu? To vážne? Stavím sa, že volá Steve, náš manažér. Choď do hája, Steve...

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

Vtedy mi mobil zazvonil tretí raz a to telefónne číslo som nepoznala.

Najprv som si robila obavy, že volá on. Nie Steve, ale on. Pán Zubatý.

Určite som mu nedala svoje číslo, alebo áno? Čo mám šestnásť rokov? Hoci keď som mala šestnásť, mobily boli ešte len no­ vinkou, takže mi volali akurát Melissa alebo ocko z  pevnej linky. Pri tej spomienke som stuhla – teda pri spomienke na včerajší večer a  na roky spoločenskej rozpačitosti, keď som mala letieť na chalanov. Je to priam zázrak, že som zostala pozoruhodne cudná, až kým som neodišla z domu.

Volajúci to po chvíli vzdal a ja som si vydýchla.

Bol to Steve, nie? Stavím sa, že volal z manželkinho mobilu. Alebo zo svojho súkromného čísla, ktoré nikto z nás nemá poznať. Hoci naša recepčná Beverley ho najmenej dva razy za minulý týždeň pristihla, ako jej ho ukradol...

No potom to číslo naskočilo znova. Stisla som „ukončiť hovor“ a zalial ma panický chlad – nielenže som sa včera ve­ čer dopustila hroznej chyby, ale môže ma to prenasledovať. Domov.

Len nech mi nepošle esemesku, len nech mi nepošle esemesku, modlila som sa ku komukoľvek, v koho verím, odkedy som prestala veriť... v kohokoľvek... zhruba v polovici deväťde­ siatych rokov.

Skontrolovala som si esemesky na mobile a vyplašila som sa, keď som videla známe ťuk, ťuk, ťuk, ktoré oznamovalo, že niekto mi píše esemesku.

Niečo vyťukáva...

„Si v pohode?“ stálo tam. Pozrela som na obzor, aby som potlačila rastúci nepokoj, potom som znova uprela pohľad na mobil a skúmala som to záhadné číslo.

„Kto si?“ odpísala som.

Nič.

fi ľ čľ ťďžďčŕňť

Vtedy sa znova ukázalo ťuk, ťuk, ťuk a  ďalej zlovestne pulzovalo. Znova som pozrela na obzor, aby som potlačila stúpajúcu žlč, potom som sa zahľadela na mobil.

Ešte vždy píše? To nemôže byť nič dobré, premýšľala som. Ale vtom to prestalo.

Zmizlo to. A nechalo ma to na pokoji. Alebo tak blízko k „pokoju“, ako môže byť vydatá matka dvoch detí, ktorá prá­ ve vyviedla kolosálnu hlúposť a teraz to ľutuje.

Na ďalších semaforoch si Melissa všimla, že som koneč­ ne odložila mobil, ocenila to silným stiskom ruky a ponúkla ma, aby som si dala fondánové maškrty z priehradky. To je podľa nej láska.

„Nie, ďakujem.“

„Keby si mala chuť, možno tam nájdeš pštrosie vajce.“

„Nie, ďakujem.“

„Ako chceš,“ zamrmlala. „Mimochodom, na krku máš ešte zvyšky grcanice.“

Skvelé...

„A ty máš na líci mleté mäso z pirohu,“ odsekla som. No bolo to biedne víťazstvo. Melisse je pravdepodobne jedno, že chodí po svete s mäsom na tvári. Zrejme si myslí, že v tom svo­ jom obrovskom pikape vyzerá strelene a excentricky. Zatiaľ čo ja som zubárka. S grckou na... Dotkla som sa rukou kľúčnej kosti a zatlačila som, aby som sa zbavila toho zlého pocitu.

„Čo je?“

„Nič,“ vyšlo zo mňa slabým hláskom. „Ja len... že mi zvie­ ra hruď.“

„Nezapla si si podprdu na nesprávny háčik? To chápem.“

„Nie, podprdu mám v  poriadku.“ Nepovedala som jej o tom, že za posledné dva roky som mala štyri razy srdcovú arytmiu, čo očividne nie je normálne, ak má žena len čosi po tridsiatke. Tak mi aspoň povedal päťdesiatročný konzultant. Rada by som ho videla, ako dozerá na to, aby jeho dve deti vyšli

fi ľ č ťďžž ľľŕňĎ

z dverí načas a obuté, keď spal len päť hodín, slúžil šestnásť ho­ dín v kuse a potom si ľahol do postele vedľa muža, ktorý si myslí, že Stonehenge je viac sexi ako jeho žena. Vtedy by sa ukázalo, čie srdce je pod tlakom...

Znova som dostala záchvat kýchania a bola som presved­ čená, že mi prasknú vnútornosti. Znova. Alebo sa ma zmocní záchvat paniky, keď mám pocit, že sa topím a padám súčasne.

Na toto nemám čas...

V mojom rozvrhu – farebne označenom tabuľkovom pre­ hľade pokrývajúcom všetky oblasti moderného života – nie je miesto, kde by sa hovorilo sabotovanie samej seba prehnaným pitím, keď sa ocitnem vydaná na milosť a nemilosť svojej mladšej sestre. Mám isté povinnosti. Deti majú plávanie. Stavím sa, že Greg na to zabudol... Okrem toho klavír. A možno hernič­ ku. Nespomínam si, či to má byť dnes, alebo zajtra... Dokelu... Hľadela som na mobil a vtedy znova zazvonilo neznáme čís­ lo. Znova som stlačila „zrušiť hovor“. Ale vtom mobil opäť zazvonil a na displeji stálo „ordinácia“.

Zrejme to bol ten nemožný Steve, hovorila som si. Všetky tie neznáme čísla boli možno telefonáty od toho nemožného Steva. Alebo nie?

Stále som neodpovedala. Vtedy mi zavolala veľká šéfka Esme.

Toto by si rozhodne mala zdvihnúť, hovorila som si. Je to tvoja šéfka, je to tvoja šéfka, je to tvoja šéfka... A predsa...

Nemôžu ma vyhodiť. Jedine ja viem pracovať s tým novým prístrojom na leštenie zubov. A viem, kde máme rezervné rönt­ genové dosky. A  kávu... V  podstate ma nemôžu vyhodiť. Alebo môžu?

Znova som stisla „ukončiť hovor“. A znova. A znova. Až som zúrivo stláčala tlačidlá, aby som mobilu zabránila zvoniť ako pri nejakej napínavej hre, pri ktorej mi skrúca žalúdok. Dnes jednoducho nemôžem rozprávať...

fi ľ čľ ťďžďčŕňť

„Nemôžeš na päť minút odložiť ten mobil?“ sťažovala sa Melissa. „Aby sme sa mohli pozhovárať ako normálni ľudia – ak



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.