načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Hotel v Paríži: izba č. 3 – Emma Marsová

Hotel v Paríži: izba č. 3

Elektronická kniha: Hotel v Paríži: izba č. 3
Autor: Emma Marsová

- Dramatické rozuzlenie erotickej trilógie, ktorá je francúzskou odpoveďou na Fifty Shades of Grey. - - Krásna Annabelle a charizmatický Louis sa obdarúvajú rozkošou v izbe číslo 2 v ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  269
+
-
9
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » XYZ
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2017
Počet stran: 432
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-750-5214-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Dramatické rozuzlenie erotickej trilógie, ktorá je francúzskou odpoveďou na Fifty Shades of Grey.

Krásna Annabelle a charizmatický Louis sa obdarúvajú rozkošou v izbe číslo 2 v Hoteli des Charmes. Annabelle sa dozvedá, ako zahynuli Davidovi a Aurorini rodičia, ale aj napriek tomu, že Aurora poodhalila aj pravdu o sebe a bratoch Barletovcoch, ich krušný príbeh je i naďalej zahalený rúškom boľavého tajomstva. Prečo si vzal David za ženu vlastnú sestru? Kto nahovoril Davida na sexuálne „zasväcovanie“ Annabelle? Bolo stroskotanie lode, pri ktorom zahynuli Hortenzia a André Barletovci, skutočne nehodou? Prečo nik nevie o existencii izby číslo 3 v Hoteli des Charmes?

Dramatické rozuzlenie šteklivého románu Hotel v Paríži: izba č. 3 na pozadí strhujúcej eroticko-detektívnej zápletky odkrýva hmlisté záhady búrlivého života bohatých a vplyvných Barletovcov a ich vzrušujúcej múzy Annabelle, bývalej spoločníčky eskortnej agentúry Belles de Nuit a napokon úspešnej autorky erotických románov inšpirovaných láskou k Louisovi.


Zařazeno v kategoriích
Emma Marsová - další tituly autora:
Hotel v Paříži: pokoj č. 1 Hotel v Paříži: pokoj č. 1
Hotel v Paříži: pokoj č. 2 Hotel v Paříži: pokoj č. 2
Hotel v Paříži: pokoj č. 3 Hotel v Paříži: pokoj č. 3
 (e-book)
Hotel v Paríži: izba č. 2 Hotel v Paríži: izba č. 2
 (e-book)
Hotel v Paríži: izba č. 1 Hotel v Paríži: izba č. 1
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Hotel v Paríži

Izba č. 3

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.albatrosmedia.sk

Emma Marsová

Hotel v Paríži – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2016

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.



EMMA MARSOVÁ

HOTEL V PARÍŽI

I

ZBA


Copyright © Emma Mars, 2014

Translation © Marta Gergelyová, 2015

ISBN v tlačenej verzii 978-80-7505-214-8

ISBN e-knihy 978-80-7505-237-7 (1. zverejnenie, 2016)


Všetci máme dva životy, ten druhý

sa začína vo chvíli, keď si uvedomíme,

že máme len jeden.

Konfucius


7

Paríž v  prvých júnových dňoch roku 2010, hotelová izba dopoludnia...

Ruka sa mi zachvela. Postupne sa prebúdzali prsty a  jeden po druhom sa na pokrčenej plachte pomaličky vystierali, akoby sa dotýkali klávesov klavíra. Začali nežne pohládzať lúče svetla a tieňa, ktoré na naše ležiace telá vrhali žalúzie. Bol to nádherný obraz. Len keby sme takto mohli zostať celé leto, bez pohnutia, schúlení do klbka v náručí toho druhého...

Také bolo moje prvé prebudenie vydatej ženy a vládkyne vlastného osudu. „Vydatá,“ dýchla som Louisovi na šiju, na miesto, kde sa nesmelo rozvíjala ružička, ktorú mal vytetovanú na pleci. Prešla som po kvietku zvedavým ukazovákom, trošku som Louisa pošteklila. Pootvoril oči a zoširoka sa usmial.

Som vydatá. Ubehla jedna jediná noc od chvíle, keď ma nechal uniesť a  vzápätí postavil tvárou v  tvár sľubom, čo som mu kedysi sama dala. Chcela som si ho vziať, veď práve ja som ho požiadala o ruku. Sme teraz muž a žena, skutočne a naveky. Ubehla len jedna noc a ja som sa v duchu spytovala, či zo mňa stačila urobiť niekoho iného. Zmenilo sa moje telo? Za posledný rok stratilo obliny dospievania a v rukách milenca získalo úplne nový pôvab. Čo mu teraz prinesie dospelosť manželstva?

Budeme sa s  Louisom hladkať inak? Stratia naše dotyky vášeň alebo, naopak, nájdeme novú jar? Nezmení sa nič tým, že mi včera na prst navliekol snubný prsteň?

To odmietam. Chcem veriť vo večné znovuzrodenie našej túžby. Nedokážem si predstaviť, že by sa náš oheň premenil na iskry,

HOTEL V PARÍŽI

žeravé uhlíky a popol, ako sa to stáva toľ kým  manželským dvojiciam.

Svadobná noc nám ponúkla celkom nečakanú rozkoš. A ak som včera dosiahla orgazmus v aute pri Notre-Dame, bola to len predohra zmyselného rozprávkového sveta, ktorý pre mňa Louis pripravil...

Odniesol ma až do haly.

V buchotajúcom výťahu mi porozopínal šaty.

Napokon sa vyzliekol aj on. Mal tak naponáhlo, že odhadzoval časti oblečenia cez plece. Niektoré spadli na zem, iné skončili na lampách po chodbe.

Keď sme vstúpili do Joséphininej izby, boli sme celkom nahí. V ruke som držala kľúč, ktorý mi dal Louis. Zo steny odtiahol taftový záves červenej farby. Za ním sa skrývali dvere so zámkom. Odomkol. Vo výplni sa ozvalo cvaknutie. Potlačil krídlo dvier a pred nami sa zjavila izba číslo dva. Manželské teritórium. Kto tu býval pred nami? André s Hortenziou? David s Aurorou? Boli aj tu nainštalované kamery zachytávajúce Davidove sexuálne úspechy u mojich bývalých kolegýň hotelle-siek?

Zahnala som podobné myšlienky a nechala som sa voviesť dnu. Za ruku. Zariadenie, maľovka, biela posteľná bielizeň i  nepoškvrnený biely nábytok – to všetko sa mi javilo oveľa nenápadnejšie než v  Joséphininej izbe. Tajná svätyňa pre panny, v  ktorej všetko začína od nuly. Hneď som si všimla, že okrem okna obráteného na ulicu izba nemá – až na tajné dvere, ktorými sme vošli – žiadny iný východ. Jednoducho sa do nej nedá dostať inak než cez Joséphininu izbu, izbu číslo jeden. Jedna izba dopĺňa druhú – čosi ako ruská

IZBA ČÍSLO TRI

matrioška. Tým, že som vstúpila do tejto svätyne, ocitla som sa na konci svojho pátrania po pravde a rozkoši?

Znamená to vari, že už niet ďalšieho kľúča, ktorý by som mala nájsť, ďalších dvier, prah ktorých by som prekročila, ďalšej izby, ktorú by som prebádala? Táto belosť bola skutočne obnovením a na všetko som mala zabudnúť?

A predsa, celý svet otázok a tieňov odolával. Tajomstvo, ktoré viedlo bratov Barletovcov, aby izolovali Auroru na Orleánskom námestí, zostávalo neodhalené. Celú noc som postupne zaháňala tie prízraky, kričala a zúfalo objímala Louisa, hrýzla ho do šije, ramien alebo na ústa.

Každý záchvev, každá kontrakcia, každé slastné vyvrcholenie udúšali dotieravé otázky.

Otázka: čo presne vedel Louis o pute, ktoré spájalo Auroru s Davidom, v ten deň, keď sa brali?

Odpoveď: tak dlho mi sal bradavky, až ma rozboleli prsníky. No hneď za tým kratučkým utrpením nasledovalo vzrušenie, ktoré mi zaplavilo celú hruď, brucho a  potom aj stoporenú gombičku pod čiapočkou klitorisu.

Otázka: o  akých zradách hovoril David, keď ma v  tej uzavretej miestnosti vydal napospas najatým mučiteľom a do tváre mi napľul všetku nenávisť, ktorú cítil voči svojmu bratovi?

Odpoveď: Louis zmenil svoj jazyk na nekonečne vlhké vibrujúce pierko a jemne ním dráždil každý kúsoček mojej pokožky.

Otázka: aké tajomstvá predo mnou ešte ukrývajú? Aj jeden, aj druhý. Aký cit ich ešte spája s ich láskou z mladosti? S Aurorou?

Odpoveď: odniesol ma na jedinú stoličku v  izbe, uvelebil sa na nej a mňa si usadil na stehná a nastokol na stoporený úd. Naše silu

HOTEL V PARÍŽI

ety splývali so živým svetlom prúdiacim zo susedného okna. Zmenili sme sa na jeden jediný svetelný kruh, aureolu, ktorá sa chvela, spočiatku jemne a potom čoraz prudšie a prudšie. Vnikol do mňa tak hlboko, až som si myslela, že je tam odjakživa. Keď sme sa spojili perami, nečakaná energia vytryskla z  našich brúch a  prúdila obidvom v  telách pripomínajúcich dve hemisféry jednej zemegule. Moja rozkoš sa valila ako divá riava. V tom okamihu nás oslepil prúd svetla.

Áno, našťastie som už neobjímala ducha. Louis bol konečne v  mojom vnútri, zmietal sa na mne, stenal mi do uška. Jeho vôňa už nebola len spomienkou a ja som v záhyboch vlastných pocitov vyvádzala ako šteniatko pod dekou.

Keď som ho škrabla vpravo hore po chrbte, krátko a bolestivo sa zasmial. Zdvihla som hlavu, zvedavo som mu pozrela cez rameno a našla ďalší rozmar Pána Abecedu. Stéphane mi o Louisovom pláne dopredu povedala a  ja som teraz skutočne zbadala, ako má na koži bez akýchkoľvek ozdôb vytetované písmená S a F, Semper Fidelis. Navždy verný. Verný komu? Mne? Prísahe, čo sme práve zložili?

Vnuklo mi to myšlienku spýtať sa ho, či ma istým spôsobom nezradil, keď predo mnou zatajil vlastnú minulosť.

No on ma chytil za zadok a privinul k sebe. Po noci plnej vzdychov a stonov náš prvý manželský deň začínal až teraz. Bolo jednoduché a pohodlné sa s tým v danej chvíli uspokojiť. Prežívať rozkoš. Aby lepšie zatienila všetko ostatné. Aby nás chránila.

1.

8. júna 2010

V izbe číslo dva sme strávili takmer celý deň a nasledujúcu noc. Teraz, keď sme mali pred sebou celý život, sa čas akýmsi čudným spôsobom skrátil. Môj strach sa mi zdal neopodstatnený, nedokázala som sa s týmto pocitom zmieriť.

„Prečo tu nezostaneme?“ spýtala som sa, zahalená v  zhúžvanej posteľnej bielizni. „Veď je nám tu nádherne, nie?“ V mojej prosbe zaznieval nepochybne aj kúsok nostalgie. Mesiace strávené v Joséphininej izbe sa rovnali rozkoši, záhaľ ke a bezstarostnosti. Bol to vysnívaný život, čo v mojich spomienkach žiaril ako zlatý vek našej lásky.

Louis mi venoval odzbrojujúci úsmev. Presne taký, aký ma od nášho prvého stretnutia vždy zbavil podozrenia, čo by som voči nemu mohla cítiť. Bol to úsmev, ktorý by mnohí ľudia označili za ničivý, no ja som v  ňom videla detskú nevinnosť. Človek dokáže odolávať príliš sebaistým zvodcom, to áno, ale dá sa bojovať s takouto čistotou a pôvabom?

Dal si pod hlavu vankúš, aby sme boli tvárou v tvár. V očiach mu dúhovo žiarili lenivé lúče odchádzajúceho dňa.

„Mám vari pani Barletovej pripomenúť, že má od tejto chvíle k  dispozícii oveľa pohodlnejší domov?“ Z  tejto vzdialenosti, kde

HOTEL V PARÍŽI

ma jeho pravidelný dych rozmaznával, kde ma opájali závany jeho vône, som nevedela nájsť žiadny protiargument.

Čakal na nás novučičko zrenovovaný dom slečny Marsovej so stovkami štvorcových metrov. Napriek tomu tu bola jedna maličkosť...

„Myslela som, že dom až do súdneho pojednávania polícia uzavrela.“

„Nie. Zerkimu sa podarilo vybaviť, aby zapečatili len vchod do suterénu. Zvyšok domu patrí nám.“

Nenahraditeľnému advokátovi sa opäť ako zázrakom podarilo odstrániť prekážky, ktorým musí Louis čeliť. Bude tomu tak i naďalej? Podarí sa vďaka Zerkiho majstrovstvu odohnať všetky mraky, čo na môjho manžela nafúkala justícia?

„Môžeme sa tam vrátiť hneď... Samozrejme, ak chceš.“

Na stránkach časopisov o bývaní všetci autori bez výnimky obdivovali dom slečny Marsovej a tvrdili, že je to vysnívaný príbytok všetkých novomanželov. Napriek tomu som naň nemala ani jednu dobrú spomienku. Samozrejme, že to bol dokonalý dom. Lenže naša láska v ňom nezakotvila, naše city sa s históriou tohto miesta nestotožnili.

„Až budeš chcieť byť sama, nič ti nebráni zájsť do svojho bytíku. Možno by si tam mohla písať...“ dodal nežne a veľ kodušne.

Narážka na spoločnú vášeň ma dojala. Navyše sa mi páčilo, že sa môžem uchýliť do vlastného hniezdočka v  podkroví. Že sa nestanem väzenkyňou domu slečny Marsovej, ako sa to stalo Aurore v byte George Sandovej na Orleánskom námestí. Kedykoľvek sa budem môcť vrátiť k vlastnej nezávislosti vo štvrti Marais, len pár

IZBA ČÍSLO TRI

staníc metra od nášho nového domova. Prečo sa mi teda zdá návrat „domov“ ako krok zlým smerom?

Tichučké ťuk-ťuki-ťuk na presklené dvere mi pretrhlo tok myšlienok. Louis, ktorý bol ešte stále nahý, vyskočil z  postele a  šiel Ysiamovi otvoriť. Ledva som si stihla prehodiť cez seba prikrývku. Lenže tá v ostrom svetle aj tak presvitala. Hotelový poslíček vošiel, evidentne v rozpakoch. Obligátne sa usmieval.

„Dobrý deň, slečna Elle,“ pozdravil ma veľmi úctivo. Ako zvyčajne. V ruke držal veľ kú cestovnú tašku.

„Dobrý deň, Ysiam. Poďte ďalej.“

Okrem Sophie patril tento mladý muž zo Srí Lanky k  najdôvernejším ľuďom z  môjho okolia. K  tým, ktorých som veľmi rada vídala. Skutočnosť, že sa teraz objavil v izbe číslo dva, sa mi videla celkom prirodzená.

Vďaka jeho priateľstvu som si uvedomovala, že Hotel des Charmes nepochybne najviac spĺňa moju predstavu domova, aj keď v prípade hodinového hotela môže toto tvrdenie vyznieť dosť čudne, priam nemiestne.

Ysiam vybalil z tašky veci, po ktoré ho Louis poslal domov, a starostlivo ich rozvešal na operadle stoličky. Louis mu za službičku zaplatil a Ysiam sa s chápavým úsmevom vzdialil.

Môj muž sa rýchlo obliekol. V košeli a letných ľanových nohaviciach bielej farby, ktoré pripomínali slnko, sa postavil pred posteľ a hlasom imitujúcim spevavý prízvuk hotelového poslíčka mi oznámil:

„Keby sa slečne Elle ráčilo sprevádzať ma na môj zámok...“

Chytil ma za ruku, prudko si ma pritiahol k  sebe a  uchopil za boky. Prstami si overil, ako sa zmenilo telo, ktoré patrí len jemu.

HOTEL V PARÍŽI

Ak by mohol niekto presne popísať, ako sa za ten čas vyvinulo, bol by to práve on. Zažil ma najskôr bacuľatú, potom drobnejšiu, s viac napätou pokožkou, a teraz rozkvitnutú v dospelú ženu. Zaboril nos do priehlbinky na mojej šiji a zhlboka nasal moju vôňu. Ako by to bola droga.

„Zbožňujem arómu tvojej pokožky, keď z nej vyprchá parfum...“

„Ja viem... Voniam božsky,“ odvetila som trochu naivne.

Lež z  jeho naliehavého pohľadu som vyčítala, že to myslí smrteľne vážne. Rukou mi prešiel hore – od ritky až k zátylku. Nežne ho stisol.

„Myslíš, že by si ho mohla prestať používať?“

„Parfum?“ zvolala som.

„Áno... Aby som cítil tvoju prirodzenú vôňu. Teba.“

Pozrimeže, kam až zašiel vo  svojich rozmaroch. Zase voľajaká skúška? Včera v noci mi medzi týmito stenami sľúbil, že ich má pre mňa pripravených ešte niekoľ ko.

Aj tentoraz som na jeho návrh reagovala s ľahkým nadhľadom.

„Drahý pane, aby ste mi zabránili používať parfum, to by ste ma k tomu museli prinútiť.“

„Dobre. Presne to sa chystám urobiť,“ odvetil. Konečne začal žartovať aj on. „Povedzme, že to je môj plán na najbližších päťdesiat či šesťdesiat rokov. Vyhovuje vám to?“

„Hm,“ odvetila som a pousmiala som sa. „Znie to síce pekne, ale zatiaľ parfum používať budem.“

Po niekoľ kých vášnivých bozkoch do mňa vnikol – postojačky a oblečený, len si vyslobodil úd z rozopnutého rázporku. Tieto spontánne rýchlovky mám nesmierne rada. Nikdy nám spo

IZBA ČÍSLO TRI

lu nie je tak dobre, ako keď nečakaným túžbam necháme voľný priebeh.

Napokon ma skúsene obrátil, položil na brucho a oprel o okraj postele – kolenami som sa takmer nedotýkala zeme. Kľakol si za mňa a ja som vzápätí pocítila, ako mi jazykom vniká do brázdy, ako ním jazdí od ritky k mačičke. Mokrou, chvejúcou sa špičkou preťahoval obe dierky. Keď ma potom rukami uchopil za zadok, očividne zatúžil po čomsi viac. Postupne do mňa vsúval prsty, jazyk i nos a ja som sa mu nedočkavo, vlhko otvárala dokorán. Moje pohlavie, či skôr naše pohlavia, sa premenili v DNA nášho vzťahu, a my sme sa k nej vracali v každej dôležitej etape nášho príbehu.

Nikdy sme nezostavili zoznam našich najobľúbenejších polôh, ale pozícia zozadu k nim nepochybne patrila. Louis to inštinktívne vycítil, keď mi pred rokom, teda v čase, keď bol pre mňa len prenasledovateľom bez tváre, poslal nasledovnú anonymnú poznámku: „Pri pozícii zozadu dosiahnem orgazmus ľahšie ako pri iných polohách... Práve preto, že je taká živočíšna.“ Od našej prvej noci sme si túto polohu zamilovali. Obaja.

Napodiv však do mňa tentoraz nevnikol hneď. Úd, orosený túžbou, so šialene napätou uzdičkou, nechal túlať sa okolo mojej vagíny, ťukať mi na perineum a otvorené pysky. Keď videl, ako sa môj smäd mení na utrpenie, evidentne pocítil uspokojenie... Potom som to už ďalej nevydržala a úpenlivo, bez okolkov zaprosíkala:

„Daj ho tam... No tak, daj ho tam... Prosím!“

Pomaličky ho začal do mňa vsúvať, s  rozkošou anglického dandyho, ktorý si naťahuje rukavicu a vychutnáva pocit, čo mu postupné prenikanie môže priniesť. Potom, ako keby som ho do

HOTEL V PARÍŽI

seba vtiahla, posledným kratučkým pohybom vyrazil vpred. Nebol v  tom ani náznak vypočítavosti. Podobne ako včera večer v aute, aj teraz nechal úd chvieť sa v mojich hlbinách, len kúsok od krčka maternice. Každý Louisov kŕč mi masíroval rozochvenú sliznicu, v mojej mačičke prebúdzal tie najvzdialenejšie zóny. Môj muž však rýchlo zmenil tempo, jeho pohyby tam a späť sa stávali pravidelnejšími, priebojnejšími. Jeho tetovanie na podbruší sa pri každom príraze pritislo k mojim polovičkám. Dnes si už nemyslím, že vo mne táto poloha prebúdza šelmu. Len spôsobuje, že zabúdam na to, kto som, že sa mením na živočícha vnímajúceho výhradne rozkoš. Rada sa vystavujem tým najšialenejším útokom.

Záverečné zrýchlenie vyvolalo taký prechod do inej tóniny, aký som ešte nezažila. Nedokázala som zadržať dlhý prenikavý výkrik – kričala som počas celého spoločného orgazmu.

Bol to výkrik na rozlúčku s Hotelom des Charmes, akési bezstarostné zbohom, pozdrav nášmu manželskému životu.

Návratu na rue de la Tour-des-Dames som sa obávala. Veď sme sa tam mohli stretnúť s Davidom. Moje obavy sa ukázali ako zbytočné; dnes podvečer bola ulica prázdna, momentálny pokoj rušilo len Félicitino vyhladované mňaukanie.

„Poď sem, miláčik!“ šepla som a moju chlpatú pradúcu guľôčku som vzala do náručia.

Môj švagor David sa neobjavil od chvíle, čo mi pripravil pascu v  Hoteli des Charmes, a  bezmála ma tam nechal znásilniť svojim najatým zvrhlíkom!

IZBA ČÍSLO TRI

Na jednej strane som sa desila toho, že sa tu zjaví, no na druhej strane som horela túžbou vyrovnať si s  ním účty za ten večer i  za to, ako sa chcel pomstiť Louisovi. Príkazy napomádovaného advokáta Jeana-Marca Zerkiho však boli v tomto ohľade jasné: ak si chceme udržať prevahu nad protivníkom, musíme sa od neho držať ďalej. Iste, komplikácia spočívala v  tom, že David je naším susedom. Okrem náhodných stretnutí sme sa teda museli akýchkoľvek provokácií vyvarovať.

Aj keď sme Davida mohli pekne-krásne ignorovať a jeho meno nevyslovovať nahlas, nemohli sme ho vymazať z  povrchu zemského. Pripomínalo nám ho množstvo vecí, vrátane pošty, čo sa hromadila na poličke vedľa vchodových dverí. Medzi obálkami a prospektami som si všimla logo a obálku časopisu Ekonóm, ešte zabaleného vo fólii. Týždenník, pre  ktorý pracoval François Marchadeau, vychádzal pravidelne každú stredu, ale predplatitelia ho dostávali už v  utorok. Číslo, ktoré som držala v  ruke, teda prišlo dnes ráno. Čerstvo vytlačené a zabalené. Na prvej stránke prilákala moju pozornosť upútavka uvedená v rámčeku v krikľavej červenej farbe. Takmer som zhíkla od úžasu.

Barlet: Denník skazeného dieťaťa!

Horúčkovito som roztrhla obal a listovala dovtedy, kým som nenatrafila na svoj stĺpček. Tak veľmi som sa ponáhľala, že som roztrhla stránku s reklamou kozmetiky pre zrelé ženy, ktorej tvárou sa stala istá starnúca hollywoodska hviezda.

Konečne som stĺpček našla. Plné tri stránky s  veľ kou Davidovou fotografiou. Nevedela som, či mám začať podupkávať nohou od pýchy, či od zlosti. Článok mi otváral bránu medzi elitu a aký

HOTEL V PARÍŽI

koľvek dvadsaťštyriročný žurnalistický učeň by ho považoval za čosi ako zasvätenie. Lenže tým, že Marchadeau uviedol Davidovo meno, porušil našu dohodu. Dal prednosť malej osobnej pomste pred Louisovými a mojimi záujmami. Dôkazom sa mi stal titulok z prvej stránky. Marchadeau sa snažil pošpiniť obraz generálneho riaditeľa Barlet Group v najkritickejšom okamihu Davidovej kariéry. Denník skazeného dieťaťa! To sa teda poriadne vzďaľuje od neutrálnej formulácie, čo mi prisľúbil. „Súkromný život absolventa Polytechniky. Alebo čosi také,“ povedal mi vtedy.

Jediné, čo z našej dohody rešpektoval, bol môj pseudonym. Émilie Lebourdaisová. Vybrala som si ho natruc Davidovi. V súvislosti s  Barletovcami mu musí byť jasné, kto je v  skutočnosti autorom denníka. Veď kto iný by mohol poznať toto meno spojené s  jeho minulosťou a  disponovať toľ kými pikantnými historkami o  jeho živote, o živote veľ kého šéfa?

„Čo to čítaš?“ spýtal sa ma Louis z diaľ ky.

„Hm, nič...“ odvetila som. „Politické komentáre v Ekonóme.“

Louisovi som o článku nepovedala, a vzhľadom na to, aké obrátky celá záležitosť naberala, som o jeho reakciách nemala najmenších pochybností. Časopis som zbabelo zavrela a  strčila do kôpky magazínov.

„Tvoj vzťah k starým megalomanským politikom ma nikdy neprestane prekvapovať, miláčik!“ povedal.

Po tejto poznámke ma nechal zaoberať sa vlastnými úvahami. Lenže odkaz na záznamníku pevnej linky znásobil môj strach a prilákal jeho pozornosť.

„Dobrý deň, Annabelle...“

IZBA ČÍSLO TRI

Hneď som spoznala hlas Davidovej asistentky Chloé. Vrhla som sa k  záznamníku a  stíšila zvuk na minimum, no zlo už spáchané bolo. Louis sa vrátil z haly.

„Čo len od nás môže chcieť táto osoba?“ čudoval sa.

„Pst!“ sykla som a doplnila to rozčúleným gestom.

Už som mu nemohla zabrániť načúvať, a  tak som si to aspoň chcela vypočuť.

„David ma poveril, aby som vám zavolala kvôli tomu článku v Ekonóme...“

Louis užasnuto zagúľal očami. „Článok?“ naznačili jeho pery. Nechcel prerušiť sekretárkin hlas.

„Chcel by sa s vami stretnúť...“

„Neprichádza do úvahy,“ zamumlal Louis a odmietavo zamával ukazovákom.

„Nechcem vás znepokojovať, ale dnes ráno som začula časť rozhovoru s jeho advokátom, doktorom Boffordom... A ten uvažuje o trestnom oznámení za ohováranie.“

V  jej sebaistom tóne som rozpoznala i  štipku zadosťučinenia. Musela mať radosť, že ma jej šéf bude žalovať, veď som si ju dovolila vydierať kvôli sexuálnej orientácii.

„Tejto nepríjemnosti sa ešte dá zabrániť, ale musíte sa s  Davidom bez meškania stretnúť. Ďakujem, že mi zavoláte, hneď ako dostanete môj odkaz. Dohovoríme spolu vašu schôdzku s Davidom.“

„Tak preto si sa tvárila tak záhadne? Kvôli tvojmu článku v tomto braku?“ povedal Louis, keď odkaz skončil. Jeho tón bol oveľa odmeranejší.

„Nie je to tak, ako si myslíš... Vôbec to tak nie je.“

HOTEL V PARÍŽI

„Nemyslím si nič, ale bol by som rád, keby si mi to vysvetlila. Len ti chcem pripomenúť, čo nám radil Jean-Marc: až do pojednávania čo najmenej kontaktov s nepriateľskou stranou.“

Napomádovaný Zerki sa pred niekoľ kými dňami, keď sme sedeli pri poháriku na terase kaviarne TrésOr, vyjadril v  tomto zmysle celkom jasne. Hlavne Davidovi nesmieme naznačiť, čo naňho máme – predovšetkým nesmieme spomenúť to famózne ruské video –, vzhľadom na blížiace sa súdne pojednávanie o Delacroixovej afére a o škandále galérie Sauvage. Pokiaľ súd neskončí, Louisovi stále hrozí trojročné väzenie. To, samozrejme, ospravedlňovalo jeho nervozitu a  opatrnosť. Vysvetlila som mu teda obsah dohody, ktorú som s Françoisom Marchadeauom uzavrela. Že napíšem stĺpček o  bežnom dni generálneho riaditeľa Barlet Group, a že mi za to Marchadeau poskytne svoje známosti a pomoc pri pátraní.

„Takže moju terajšiu situáciu si vystavila riziku len preto, aby si sa mohla hrabať v minulosti mojej rodiny?“ povedal Louis po chvíli mlčania. Jeho hlas šľahal ako bič.

„Nič som nevystavila riziku. Telefonát od Chloé je obyčajný blaf.“

„Mne sa to tak nejaví...“

„Právne sa nedá dokázať, že som ten článok písala ja. Ak bude chcieť Davidov advokát zaňho niekoho popoťahovať, musí osloviť oficiálneho zástupcu Ekonóma.“

„Bofforda poznám dobre. Stavím sa, že oznámenie, ktorým sa vyhráža, už určite podal. Je ako pes, stačí mu hodiť kosť a hneď sa do nej zahryzne.“

IZBA ČÍSLO TRI

Ako keby Félicité pochopila, že hovoríme o psovi, pribehla a začala sa nám obtierať o nohy – najprv Louisovi, potom mne.

Chcela som ju zahnať, lebo som videla, že Louis len s ťažkosťami krotí hnev, no on ma jemne chytil za ruku.

„Smiem sa ťa spýtať...“

Zdalo sa, že váha. Bál sa vari mojej odpovede?

„Na čo?“

„Čo Marchadeau vysnoril?“

Takže Louisa toto pátranie predsa len zaujíma. Aj keď sa mojim otázkam vždy vyhýbal a bez hanby klamal o vlastnej minulosti.

Možno je to len známka toho, že sa začína nesmelo otvárať. Možno sa chce so mnou konečne podeliť o svoje posledné tajomstvá – teraz, keď z  nás manželstvo urobilo jednu bytosť. Alebo sa chce uistiť, že stojím – spolu so svojím komparzom – stále na jeho strane, že ho nemôže ohroziť nič z toho, čo sme v poslednom čase vypátrali...

„Nevysnoril nič, čo by si už o Émilie a Davidovi Lebourdaisovcoch nevedel.“

Tie mená a  priezviská som zvolila naschvál. Louis zachoval kamennú tvár, ani sa nepohol. Jeho mlčanie sa však rovnalo priznaniu.

„Alebo nič, čo by si už aj tak nevedel,“ pokračovala som a siahla do kabelky po mobil.

Rýchlo som niekoľ kokrát klikla palcom a otvorila posledné odkazy, ktoré mi Marchadeau poslal zo Saint-Malo: fotografiu vianočného stromčeka u Lebourdaisovcov a formulár Émiliinho prijatia do Saint-Broladre.

HOTEL V PARÍŽI

„No a... Čo mám k tomu dodať?“ povedal s kamennou tvárou.

„Neviem. Ty musíš vedieť... Ide predsa o  tvojho nevlastného brata a o tvoju veľ kú lásku z mladosti.“

Posmešne sa usmial, akoby chcel moje posledné slová od seba odohnať.

„Čo je?“ naliehala som. „Predsa to nemôžeš brať takto.“

Zahľadel sa na mňa dosť zvláštne. V  jeho pohľade sa striedala neha s  výčitkami. Ako keby všetko, čo som mu práve prezradila, v ňom vyvolalo úľavu, no zároveň ako keby som ho tým ponížila.

„Ale môžem...“ odvetil napokon potichu. „Môžem.“

„Veď si ju miloval.“

„Áno,“ znovu prisvedčil.

„A nevadí ti, že ju oslovujem priezviskom? Mám ju radšej volať Aurora?“

„Nie. O to nejde.“

Len tak to v ňom vrelo. Rozpoznala som to z kŕčovitého chvenia svalov okolo úst. Na čele a okolo očí sa mu zjavili drobné vrásky.

Ako keby mu voľajaká vnútorná sila bránila vyriecť slová, ktoré by ho konečne oslobodili. Jeho duša bola zamknutá. No kto vlastní kľúč?

„Tak čo? Stále ju ešte miluješ?“ spýtala som sa.

„Samozrejme, že nie!“ vyhŕkol.

Vzápätí sa však ovládol, chytil ma za boky a elegantným pohybom tanečníka tanga si ma pritiahol k sebe.

„Ty dobre vieš, koho dnes milujem.“

„Jej dvojníčku?“ odvážila som sa spýtať. Túžila som, aby mi to celé vysvetlil.

IZBA ČÍSLO TRI

„Nemôžem ti klamať. To som si myslel vtedy, keď som ťa našiel... Lenže s ňou som ani zďaleka neprežil to, čo prežívam s tebou.“

Prvýkrát sa predo mnou zmienil o Aurore ako o dôležitej súčasti svojej minulosti.

„Naozaj?“

Chvíľu hľadal slová, potom sa mu blyslo v očiach a povedal:

„Auroru som nikdy do ničoho nezasväcoval. Nikdy som s  ňou nestrávil rok zavretý v Hoteli des Charmes, nikdy som sa s ňou nemiloval vo dne v noci. Nikdy som s ňou nezdieľal vášeň k písaniu tak, ako to robím s tebou...“

Zoznam všetkého, čo nás spája, je presvedčivý. Napriek tomu som sa neprestávala trápiť, že som len mladšou a  zaujímavejšou dvojníčkou...

„Ak ťa náš vzťah tak veľmi napĺňa, potom nemáš dôvod hnevať sa na Davida.“

„Áno... Presne, ako vravíš. Len sa bránim jeho útokom. Len čo bude po súde, myslím, že my dvaja spolu definitívne skoncujeme.“

Nemohla som sa ubrániť myšlienke, že obaja majú vlastnú verziu o tej istej žene.

Ak sa ale Louis chystá zakopať vojnovú sekeru, v  Davidovej ofenzíve sa rovnaký pacifizmus identifikovať nedá. Čo na nás ešte chystá? Na okamih som si spomenula, ako ma v tej čiernej izbe vyfotografoval – nahú, roztiahnutú. Prinútila som sa túto spomienku zahnať.

„A  od teba,“ povedal a  nežne ma pobozkal na čelo, „očakávam rovnakú neutralitu. Prestaň sa hrať na Sherlocka Holmesa.“

„Škoda. Táto úloha ma začínala baviť,“ pokúsila som sa o žart.

HOTEL V PARÍŽI

„Myslím to vážne, Elle. Aurora je Davidova biologická sestra. Kedysi sme sa kvôli tomu zvykli hádať. Ešte žije a rozhodla sa pre život v  ústraní... Tým celý príbeh končí. Nemá zmysel vracať sa k nemu. Súhlasíš?“

Tým vraj celý príbeh končí. To by som teda rada videla! Prečo potom Armand chodí na Orleánske námestie? Aký je podiel Émilie – Aurory v  akciovej spoločnosti riadiacej Hotel des Charmes? Bola agentúra Belles de Nuit založená len preto, aby našla Aurorinu dvojníčku, teda mňa? Iniciovala jej založenie sama Aurora? A čo tá dohoda, ktorú medzi sebou evidentne uzavreli bratia Barletovci, aby ju nechali zmiznúť z povrchu zemského? Aj teraz som však vlastným pochybnostiam nasadila náhubok a  bozkom potvrdila status quo. Louisa som spacifikovala perami. Udusila som tak slová, čo by mohol vyriecť.

2.

10. júna 2010

Hneď nasledujúci deň po návrate na rue de la Tour-des-Dames som pocítila túžbu odtiaľ vypadnúť. Louis sa správal nesmierne pozorne a  nežne a  snažil sa, aby som si jeho dom i  manželský život zamilovala. Napriek tomu som šialene túžila po nezávislosti a slobode. Tie mi však žiaden z jeho zaľúbených prejavov nemohol nahradiť. Jeho ruky ma objímali nežnejšie, než som kedy mohla dúfať, no keď sa okolo mňa zovreli, pripomínali mi zvieraciu kazajku, ktorej som sa chcela aspoň na chvíľu zbaviť.

A ak som sa dočasne zmierila s prímerím, nechcela som sa premeniť na Auroru.... Na krásnu väzenkyňu v cennej schránke plnej drahých kameňov, histórie a tajomstiev.

A tak som pod zámienkou hľadania práce na plný úväzok – čohosi trvalejšieho než moje články pre Ekonóma – chodievala von. Louis si, naopak, vôbec nedokázal naplánovať pracovnú budúcnosť. Keďže problémy so súdom neboli ani zďaleka zažehnané a  on i  naďalej zostával objektom očierňovacej aféry, ktorú proti nemu rozpútal David prostredníctvom Antoina Goberta, jeho aktivity z pozície majiteľa galérie sa ocitli na mŕtvom bode. Galéria Barlet-Sauvage asi neotvorí brány celé mesiace. Louis bol z toho skôr mrzutý, než znepokojený.

HOTEL V PARÍŽI

„Vieš, s náhradou škody, ktorú pre mňa vymohol Zerki po prepustení z  Barlet Group, vystačíme do konca života, o  peniaze sa starať nemusíme,“ tvrdil mi s  istotou, že rovnako ako on, aj ja sa budem tešiť pohodlnej záhaľ ke, ktorú tak veľmi miluje.

Neklamal. Náhrada za vyhodenie z  práce, ktorú mu v  Barlet Group vyjednal advokát, nám skutočne umožňovala žiť v najluxusnejšom ústraní. A  ak by sme to tak cítili, pracovať sme skutočne nemuseli.

Tak či onak, ja som túto situáciu predvídala už dávno, a to, čo by ostatní privítali s  nadšením výhercov lotérie, sa v  mojom prípade rýchlo zmenilo na zlatú klietku.

Našla som si dokonalé alibi, aby som z nej mohla uniknúť.

„Pre teba je to jednoduché... Si zvyknutý vyhrávať bez boja. Lenže ja nie som takto vychovaná. Aj keby to malo stačiť len na večeru v reštaurácii, aj tak by som si chcela na to zarobiť vlastnou prácou. Rozumieš?“

„Myslím, že áno... Dokonca som presvedčený, že by som na tvojom mieste reagoval rovnako.“

„S  tebou to nemá nič spoločné,“ dodala som a  nežne som mu chrbtom ruky pohladila strnisko.

„Robím to kvôli sebe... Kvôli mame,“ šepla som.

Na zmienku o Maude reagoval zamračením a in extremis zadržal zraňujúcu poznámku: tvoja matka je mŕtva, Elle. Prečo sa na ňu stále odvolávaš? Prečo sa viac nespoliehaš na vlastný názor?

Lenže namiesto toho, aby som si hľadala prácu, som sa túlala po krčmičkách v okolí. Vychutnávala som si teplú jar, vystavovala

IZBA ČÍSLO TRI

sa na terasách slnečným lúčom a porovnávala kvalitu Monaca, čo mi servírovali. Striedala som stolíky i ulice. Tak som sa pomaly prepracovala až k severnej hranici obvodu, na bulvár des Italiens. Moju pozornosť prilákal plagát nad vchodom do kina: Neznáma z Paríža. Viac ako názov ma však zaujal podtitul. Vyvolal vo mne spomienky a  ja som sa vrátila do minulosti. Minulosť zabila jej prítomnosť. Bol to onen retrofilm, ktorého nakrúcania som sa minulý rok stala svedkom pri stanici metra Saint-Georges, keď som šla na schôdzku do Hotela des Charmes. Tento plagát som videla prvýkrát pred niekoľ kými týždňami.

Zápletka sa mi videla dosť slabá, a keby ma nezaujali scény nakrútené v  reálnej lokalite Nových Atén, určite by som odišla ešte pred koncom filmu. Zvláštnou zhodou však bolo, že šlo o  príbeh pomsty istej ženy, ktorú po deportácii do Poľska nahradil niekto iný. Keď sa žena zachránila a po vojne vrátila do Paríža, zistila, že jej náhradníčka sa na ňu ponáša, že je jej dvojníčkou. Uvedená žena sa ako vyziabnutý tieň, čo sa vrátil zo sveta mŕtvych, začala potulovať po štvrti a  prenasledovať manžela i  jeho novú družku. Napokon zradný pár zabije spôsobom, akým počas niekoľ kých posledných rokov videla umierať množstvo ľudí: plynom. Zábery, kedysi nakrútené pred mojimi očami, boli zaradené tesne pred koncom filmu. Vo chvíli, keď sa Esther – žena, ktorá prežila koncentračný tábor – chystá vykonať hrozný čin. Vychádza z metra a zamieri na námestie Saint-Georges smerom k ulici Notre-Dame-de-Lorette. Dlhý záber sleduje jej chôdzu. Kamera sa napokon ako žeriav odpúta od zeme, aby zdôraznila naliehavosť drámy.

„Dočerta...“

HOTEL V PARÍŽI

Vykríkla som nahlas. Kino bolo našťastie z  troch štvrtín prázdne.

Ešte po záverečných titulkoch som dlho zostala sedieť na mieste. Nemohla som sa spamätať z  ohromenia. Vo chvíli, keď Esther vychádzala z  námestia, som bez akýchkoľvek pochybností spoznala ženskú postavu, čo sa mihla v pozadí. Filmári tomu vravia omyly pri nakrúcaní a vešajú ich na svoje internetové stránky. V tomto prípade šlo o  chodkyňu kráčajúcu po rue Notre-Dame-de-Lorette oproti kamere. Z tohto uhlu ju bolo možné bez problémov rozpoznať. Aurora...

Takže v ten istý deň sme prešli rovnakou lokalitou – miestom, kde sa nakrúcal film –, a nestretli sme sa... Nebolo to náhodou vtedy, keď jeden z mojich bývalých klientov tvrdil, že ma videl?

Odteraz už nemôže nikto tvrdiť, že si vymýšľam. Na konci filmu je hmatateľný dôkaz, že v júni 2009 Aurora ešte vždy žila.

„Prečo rozprávaš tak potichu? Si v kostole alebo čo?“

„Som v kine, Soph.“

„V kaviarni Antiquaires o dvadsať minút, dobre?“

„O desať... Nie som ďaleko.“

Roky bežali, no náš obľúbený stánok sa nemenil. Stále tu vládla atmosféra žoviálnosti a zberateľských vášní. Dnes sa tu zišli milovníci starých hodiniek, ktorí sa chystali na aukciu do siene Drouot. Bola to skupinka päťdesiatnikov, všetci mali guľatučké brušká a tvídové sáčka. Spomenula som si na Rolexky, ktoré som v jednom blízkom obchodíku takmer kúpila Davidovi.

IZBA ČÍSLO TRI

Sophia už sedela za stolíkom, mala pred sebou kávu, zo šálky sa parilo. V jej prípade bol skorý príchod dosť neobvyklý. Už som sa na ňu chystala vychrliť, čo som zistila v kine, no ona ma predbehla a so smutným pohľadom a zamračenou tvárou mi zvestovala:

„Fred dostal padáka.“

„Ups... To mi je ľúto.“

„Nie až tak veľmi ako mne.“

Ale áno, bolo mi to rovnako ľúto ako jej, lebo za túto nespravodlivosť som mohla ja. Len čo ma prepustili z BTV, Fred Morino, ako môj bývalý priateľ, sa ako prvý ocitol na zozname ďalších kandidátov na vyhodenie. Až doteraz sa nedialo nič. Všetko sa zmenilo vtedy, keď som ho poverila, aby sledoval informatika Yvesa, ktorého najal David, aby sa nabúral do Louisových e-mailov. Vtedy, keď ich odhalili. Tento džob som Fredovi zohnala ja a teraz som ho oň pripravila.

„Jeho kamoša Franckyho tiež vyrazili,“ dodala Sophia.

„Uviedli nejaký konkrétny dôvod?“

Zneužitie funkcie a použitie podnikových informácií na súkromné účely. Vážne porušenie pracovnej morálky. Žiadne odstupné, žiadne príspevky v  nezamestnanosti. Celkom nič. Fred a  Francky sú hotoví.“

Vypila kávu na jeden dúšok, na dne šálky ostalo trocha usadeniny. Mohla som z nej vyčítať budúcnosť. Nebolo to nič príjemné.

„Nemohol si Fred za ten rok, čo tam bol, niečo našetriť?“

„Fred? Blázniš? Poznáš ho rovnako dobre ako ja. Od prvej výplaty vrážal všetko do motorky. Úprimne – horšie to už dopadnúť nemohlo...“

HOTEL V PARÍŽI

„Takéto veci,“ pokúsila som sa aspoň trochu zmierniť jej bolesť, „zriedka dopadnú dobre.“

„Máš pravdu. Lenže tentoraz... Tentoraz to fakt prišlo v najnevhodnejšom čase.“

„Čo tým chceš povedať?“

Sophia sa pohrávala s neposlušnými kučerami, neprítomne hľadela von cez presklenú stenu. Napokon sa sklonila nad porcelánovú šálku, v  ktorej ostal zvyšok kávy. Takáto ostýchavosť sa na ňu veru nepodobala.

„No, povedzme...“ začala, ale s odpoveďou si dávala načas. „Vieš, Elle, nie som si istá, či chcem s  Fredom pokračovať. Lenže vzhľadom na to, čo sa mu stalo, ho nemôžem teraz vyhodiť.“

„Čože?“ zvolala som. Pritiahla som tak pohľady niekoľ kých pretučnelých zberateľov. „Myslela som, že vy dvaja sa k sebe výborne hodíte.“

„Veď hej, hej... Vlastne, najmä on sa hodí ku mne.“

Z jej výroku som cítila Fredovu povahu, veď som s ním istý čas chodila. Mal tak málo sebaistoty, že partnerku dusil vlastnou prítomnosťou i pozornosťami. No a niekedy to robil neuveriteľne nešikovne.

Takisto som však dokonale poznala Sophiu, a  tak som za jej predčasnou kapituláciou podvedome vytušila iný dôvod.

„Je tu ešte... Je tu niekto iný?“ spýtala som sa. „Mám pravdu?“

Súhlasne, no rozpačito prikývla. Nič viac. Myslím, že to bolo vôbec prvýkrát, keď rovno pred mojimi očami vyzerala ako malé dievčatko, ktoré pristihnú pri chybe. A ja som sa cítila ako jej mamička.

IZBA ČÍSLO TRI

„Nepovedz, že je to ten chlap z hotela. Ten, s ktorým sa schádzaš potme.“

„Uhm... Je,“ prisvedčila. Tvárila sa čoraz zahanbenejšie.

„Pozri, Soph, nevybuduješ si predsa vzťah s  mužom, s  ktorým si to rozdávaš dvakrát za mesiac a nepoznáš jeho identitu. Veď to môže byť hocikto.“

„Ja viem,“ pípla. „Lenže je to silnejšie než ja. Zakaždým, keď mi zavolá, ho nechám deň či dva dusiť sa vo vlastnej šťave... Nakoniec však povolím. Nedokážem naňho nemyslieť.“

„Čo je na ňom také mimoriadne?“

Od chvíle, keď mi ho spomenula prvýkrát, ubehlo osemnásť mesiacov. Tento zvláštny vzťah vydržal zo všetkých jej vzťahov za posledných desať rokov najdlhšie. Ten muž svojím spôsobom v  Sophiinom nestabilnom živote fungoval ako citová istota.

„Najhoršie je, že vôbec neviem, kto to je... Veď to môže byť totálny idiot. V  každom prípade, chlap, čo si platí dievča, aby s  ňou spával potme, a nikdy ju pri tom nevidí, musí byť magor.“

Pozrimeže. Sophiu, ktorá zbierala vibrátory, robila striptérku v peepshow a prisahala na sex, zrazu uráža správanie, ktorého lákavú zvrhlosť si predtým vychutnávala. Túto zmenu som vnímala ako dôkaz jej vzťahu k neznámemu mužovi.

„Ja neviem... Predpokladám, že má rovnaké fantázie ako iní ľudia. Koniec koncov, to sa ti vždy páčilo, či nie?“ pripomenula som jej.

„Áno, páčilo... Lenže zároveň ma to aj desí. Prostitúcia je jedna vec, ale zaľúbiť sa do chlapa, ktorý si ťa platí...“

HOTEL V PARÍŽI

„Tak sa s ním teda prestaň stretávať.“

„Si hluchá alebo čo?“ rozčúlila sa. „Práve som ti povedala, že mu nedokážem odolať. Ten chlap sa mi dostal pod kožu viac než všetci muži, s ktorými som kedy spala.“

„V tom prípade to nechaj na mobil.“

„Prosím?“

„Spýtaj sa Freda. Keď som bola na fakulte, prenasledoval ma istý spolužiak. Fred mi do telefónu nainštaloval takú šikovnú vecičku. Filtrovala volajúcich, ktorých som nemala v kontaktoch. Dotieravca som sa zbavila raz-dva.“

Súhlasne zažmurkala a bez váhania sa toho chytila.

„Dobre teda... Ale čo ak ma bude prenasledovať aj tak?“

„Bože, Soph! Vie, ako sa voláš? Vie, ako vyzeráš?“

„Nie,“ pripustila. „Máš pravdu. Rebecca mi sľúbila, že aj keď zorganizuje našu prvú schôdzku, moju fotku mu neukáže. Vlastne to tak sám chcel. Vzrušovalo ho to.“

„Tak vidíš, nemáš sa čoho báť... Použiješ Fredov zázračný program a zbohom, zbohom, pán perverzák!“

Na perách sa jej zjavilo čosi ako úsmev. Potom náš rozhovor prerušil môj smartfón. Na displeji sa ukázalo meno François Marchadeau. Vymenili sme si zopár slov a dohodli sa, že sa stretneme v Antiquaires. Videl sa mi dosť nedočkavý.

Keď som už Sophii povedala o dohovore s novinárom, nastal čas, aby som jej prezradila všetko. Začala som tým, že som jej ukázala článok v Ekonóme, potom dve zdrvujúce esemesky od Marchadeaua. Nakoniec som jej povedala o  dohode ohľadom môjho pátrania, ktorú som uzavrela s Louisom.

IZBA ČÍSLO TRI

„Hm...“ zamyslela sa. „Nepochybujem, že ťa Louis úprimne miluje a že chce dať do poriadku vzťahy s bratom. Ale...“

„Ale?“ pobádala som ju.

„Ale podľa môjho názoru nie je ešte všetkým prekvapeniam koniec, moja milá.“

Podľa nej bolo najpodozrivejšie to, že bratia Barletovci nepokračovali po Aurorinej fiktívnej samovražde v normálnom živote.

„Úprimne, ty im to zhltneš? Nechajú dievčinu zmiznúť, zatvoria ju do luxusného bytu, zahladia všetky stopy jej existencie, a po celý čas nenaviažu iný vzťah? To neobstojí ani na sekundu. Alebo ti klamú o príbehu svojej lásky za posledných dvadsať rokov, alebo sa s ňou ďalej stretávajú.“

„Možno,“ pripustila som Sophiinu hypotézu zo strachu, že môže mať pravdu.

„Chápeš, čo tým myslím, nie? Že jej nenosia len poštu či kytice...“

„Chápem.“

„Dočerta! Nemôžem uveriť, že by David spával s  vlastnou sestrou... Vari nikdy nepočul o inceste?“

Aby som túto predstavu zahnala a tému uzavrela, porozprávala som jej, ako sa Aurora zjavila v zábere filmu Neznáma z Paríža. Ako duch. Chvíľu sme sa rozprávali o nelichotivých kritikách, ktoré film sprevádzali. Potom sa odrazu pri našom stole zjavil François.

„Slečny!“ veselo zvolal.

„François... Prosím, posaďte sa.“

Aby čelil teplu, vyobliekal sa ako mestský letný švihák. Tieto veci som už na ňom videla – ľahkú košeľu a biele ľanové nohavice. Na hlave mal slamený klobúk.

HOTEL V PARÍŽI

„Či vlastne, chcel som povedať, slečna...“

Obrátil sa k Sophii a krátko po nej skĺzol pohľadom. Potom sa vrátil ku mne.

„A vo vašom prípade už pani. Odteraz...“

Takmer som zabudla, že som ho očami zakalenými práškami zahliadla na našej svadbe medzi hosťami.

Ako tak predo mnou postával, podľa trochu červenej tváre som vydedukovala, že sa asi opaľoval. V Bretónsku muselo byť nádherne.

„To je pravda, už som pani!“ zvolala som. „A  vy dvaja sa zaiste poznáte! Stretli ste sa predsa na mojej svadbe!“

„Dokonca sme spolu tancovali diabolský rock,“ nadšene prehlásil Marchadeau.

Zdalo sa, že Sophia jeho nadšenie nezdieľa. Uspokojila sa len s nebadateľným kývnutím a krivým úsmevom. Nikdy som ju nevidela takú rozpačitú, takmer vyľakanú.

Čo sa vlastne po našom rýchlom odchode dialo na svadbe? Do koľkej trvala svadobná hostina? Louis mi toho veľa nepovedal. François mi už pri prvom stretnutí v  kaviarni Marly vravel, že sa mu moja priateľ ka páči – zbadal ju vtedy na displeji môjho telefónu. Rozmýšľala som, či hneď, ako sa zbavil manželských povinností, sa nezačal behom oslavy správať k  Sophii... dôverne? Vycítil vari jej hotelle-skovskú minulosť a zaútočil? A nebolo vari pravdepodobné, že by sa Sophia nenásytne vrhla na takú dobrú partiu?

V  každom prípade sa moja priateľ ka zmenila. Počas jediného roka sa zo mňa stala skúsená žena, no a zo Sophie hanblivka.

„Asi ste sa nechceli stretnúť len preto, aby ste vychvaľovali svoje tanečné kvality, pravda?“ zažartovala som.

IZBA ČÍSLO TRI

„Nie, to naozaj nie. Chcel som vám doručiť toto,“ povedal a podal mi bublinkovú obálku.

Vzala som si ju a spýtavo sa na ňu zahľadela.

„Sú to originály dvoch dokumentov, ktoré som vám poslal ememeskou,“ upresnil. „Fotografie rodiny Lebourdaisovcov a protokol o prijatí Émilie do Saint-Broladre.“

Jeho poznámka náhle schladila uvoľnenú atmosféru, ktorá dovtedy vládla v  bare. Neistou a  takmer trasúcou sa rukou som obálku otvorila. Videlo sa mi, akoby som sa pri dotyku spomenutých dokumentov mohla spáliť. Postupne som ich povyberala. Chvíľu som si ich detailne prezerala – Sophia ma zatiaľ pozorne sledovala –, a potom som ich vrátila späť do obálky.

„Podarilo sa vám zistiť viac o  Lebourdaisovcoch a  o  okolnostiach ich smrti?“

„Nie, na to som nemal čas,“ s  ľútosťou privrel ustarostene oči. „Ako viete, musel som sa zaoberať aj časopisom...“

Ukázal na Ekonóma, ktorý so svätožiarou vlhkých škvŕn ležal na stole. S Marchadeauovou zradou som sa ešte nezmierila, lenže teraz nebola vhodná chvíľa na vystrkovanie pazúrikov. Veď sa mi ešte môže zísť.

„Ale...“ povedal a  omočil si pery v  tretinke piva, ktorú pred neho postavili, „videl som sa v Quelmere s vaším priateľom Yvonom.“

Yvon – večne opitý lodný opravár, ktorý mi nalial načierno vyrobenú pálenku a rozprával o okolnostiach nehody Andrého a Hortenzie Barletovcov.

„Naozaj?“ začudovala som sa. „A prečo?“

HOTEL V PARÍŽI

„Pretože som si nevedel predstaviť, že by zverili kormidlo tak neskúsenému námorníkovi, akým bol Louis. Punktičkár ako André Barlet by to nikdy neurobil. Ani v prípade vlastného syna.“

Rebecca mi už predtým potvrdila, že Louis nevedel kormidlovať motorovú loď.

„No a?“ spýtala sa Sophia, čím prerušila svoje mlčanie.

„Annabelle musela na nášho lodného hrobára zapôsobiť!“ povedal Marchadeau a zoširoka sa usmial. Znova sa v ňom ozval starý zvodca.

„Bol poriadne opitý,“ snažila som sa to zľahčiť.

„Možno. Ale zabudol vám povedať jednu dôležitú vec. Šiesteho júla 1990 sa neuspokojil len s tým, že vytiahol z vody vášho budúceho manžela s pochrámaným kolenom. Z mostíka svojej lode videl, čo sa stalo. Čln letiaci veľ kou rýchlosťou, osudný náraz...“

„Čože?“ skočila som mu do reči. „To mi nikdy nepovedal.“

Marchadeau si chlipol piva a pokračoval:

„Ja viem. Ale keď je triezvy, pamätá si všetko. Aj to, čo sa stalo pred dvadsiatimi rokmi. Vyjadril sa celkom jasne. Ten, kto loď riadil, s ňou nenarazil na skaliská náhodou. Všetci miestni ľudia toto miesto poznajú ako vlastné topánky. Nemôžete ho prehliadnuť. Keď bývate vo vile tesne nad skalami, musíte ich z okna vidieť každý deň.“

„Kam tým smerujete?“ sucho som sa spýtala.

„Podľa nášho kamaráta Yvona z  Quelmeru čln narazil do skál zámerne.“

Na okamih som stratila reč. Do tváre mi zasvietil osamelý slnečný lúč, no odrazu som vo vnútri pocítila čosi zlovestné.

„Nebola to nehoda, Elle,“ nástojil Marchadeau zamračene. „Bola to samovražda.“

3.

12. júna 2010

Bolesť sa niekedy neposudzuje podľa počtu osudných objavov, čo zametiete pod koberec, ani podľa intenzity rán, čo vám zničia život. Bolesť sa niekedy zhmotní na hodiny, na minúty, na sekundy, na akúkoľvek časovú jednotku, zapichne sa vám do mozgu ako ihla a ako búrka zasiahne to najcitlivejšie miesto.

Bolesť + 1 minúta: ako keby som skamenela. François si vychutnával efekt vlastného odhalenia chápavým pokyvkávaním hlavy a Sophia sa celkom očividne snažila nájsť povzbudivé slová, čo by mi pomohli spamätať sa z ohromenia. Márne. Nič nemohlo zabrániť tomu, aby sa vo mne nezačali rozvíjať tie najtemnejšie hypotézy. Každá z nich postupne obrusovala obraz môjho manžela. Louis chcel spáchať samovraždu pol roka po Aurorinom zmiznutí.

„Prečo by to robil?“ podarilo sa mi napokon dostať zo seba. „Pretože stratil Auroru? Alebo preto, že sa nedokázal vyrovnať s tajomstvom, aké naňho v  súvislosti s  Auroriným zmiznutím uvalil David?“

„Netuším... Ale vaše otázky dokazujú, že mal pravdepodobne viac než jeden dôvod.“

HOTEL V PARÍŽI

„Ako to myslíte – viac než jeden dôvod? Chcete povedať, že... že existovalo niečo, čo sa netýkalo priamo Aurory?“

„Je to možné,“ prisvedčil a pokrčil ramenami. „Len pripomínam, že v tom čase André označil Davida za jediného dediča Barlet Group. Dal prednosť adoptívnemu synovi pred vlastným... Po takomto popretí práv mohlo Louisovi preskočiť, nemyslíte?“

Na Marchadeauovej tvári sa zjavil letmý úsmev. Vzápätí však zmizol. Napadlo mi, či mu nepôsobí radosť, že mi môže pichať do žíl jed špekulácií. Neviní ma podvedome z  toho, že som odhalila výstrelky jeho manželky Cécilie, ktorá ho podviedla s jeho dávnym priateľom?

„Že sa hneval na otca až tak, že sa chcel zabiť spolu s ním, to dokážem pochopiť,“ povedala Sophia. „Ale na lodi bola predsa aj jeho matka. Nezdá sa vám to trochu prehnané?“

Marchadeau na jej otázku hneď neodpovedal, chvíľu sa pohrával s lemom klobúka. Díval sa na ňu so záujmom zmiešaným s uspokojením.

„Kto vie. Hortenzia možno vedela, čo sa manžel chystá synovi spraviť. Možno sa André rozhodol po porade s ňou.“

Bolesť + 1 hodina: v podvečer som sa vrátila do domu slečny Marsovej.

Louis odišiel, no nenechal mi žiadny odkaz. Na poličke vedľa vchodových dverí kľúče od jeho auta neležali. Kam mohol ísť autom? Určite nechystá obhajobu so Zerkim, pretože Zerkiho advokátna kancelária sa nachádza na bulvári Malesherbes, len pár krokov od stanice metra.

IZBA ČÍSLO TRI

Buďme úprimní – cítila som úľavu, že nie je doma. Nebola by som schopná znášať jeho úsmevy, jeho  láskania, nebola by som schopná hrať sa na manželské šťastie. Marchadeauove narážky, že Hortenzia sa možno pričinila o to, že sa jej syn ocitol v nemilosti, mi stále hučali v ušiach. Boli rovnako tiché ako Louisove výčitky na margo môjho vzťahu k Maude po jej smrti.

Louisova matka... Takmer nikdy o  nej nehovoril, s  výnimkou šiat od Schiaparelliovej, či prsteňa, ktorý som teraz nosila na ruke ja. Ako by Hortenzia bola celkom bezvýznamná, ako by šlo o  poslušnú ženušku, čo naveky ostala v tieni mocného manžela. V duchu som sa však pýtala, ako Hortenzia ovplyvňovala osudy svojho manžela a  synov. Louis nikdy nič nepovedal, no bolo mi jasné, že za nápadom s Davidovou adopciou stojí ona. Otec môže s niečím takýmto súhlasiť a  podporovať to, ale zriedkakedy je iniciátorom. Nedokázala som si však predstaviť Hortenziu ako samicu, čo obetuje najslabšie mláďa. To nezodpovedá jej portrétu, aký predo mnou načrtol Armand a  neskôr Rebecca. Majordómus pani Barletovú, naopak, vykreslil ako nárazník medzi vášnivými vzťahmi, medzi jej manželom, Davidom a  Louisom. Rebecca tvrdila, že sa Hortenzia snažila ututlať Louisovo podozrenie týkajúce sa spojenia Davida s  Aurorou. Aj v  tomto prípade sa zrejme pokúšala nastoliť medzi synmi prímerie, dozaista nehuckala jedného proti druhému ako mladých kohútov, ako to pravdepodobne robil André.

Potlačila som túžbu zavolať Louisovi, aj keď ma hrýzla hlboko v útrobách, bubnovala mi v hrudi. Počuť v slúchadle jeho vrelý hlas by pre mňa znamenalo veľ kú posilu. Počuť, že ma miluje, aj keby klamal, by znamenalo mnoho. Ale odolala som. A pretože som bola

HOTEL V PARÍŽI

presvedčená, že sa len tak nevráti, pustila som sa do stránok, čo som napísala za posledné týždne. Chýbal mi čas, aby som text vybrúsila. Okrem toho – keď som niektoré reálne udalosti prepísala do fikcie, začala mi unikať chronológia. Aj keď sú spomienky v mojom živote najdôležitejšie, rýchlo sa vyparujú. Pretože mi ukradli zápisník, ostala mi na poskladanie príbehu len pamäť. Moja pamäť...

„A blog!“ vykríkla som tak nahlas, až som prebudila Félicité, ktorá mi zaspala na posteli medzi nohami.

Keďže David prepracoval hlavné časti intímneho denníka, čo sme celé mesiace písali s Louisom, blog Elle & Louis mi môže poskytnúť chýbajúce čiastočky.

Hneď som si ho otvorila a  zistila, že na hlavnej stránke nie je žiadna nová poznámka. Ako keby si webovka dala pauzičku. Uľavilo sa mi. Momentálne teda David na nete nešíri moju fotografiu, ktorú urobil v izbe bez okien v Hoteli des Charmes.

Dala som si načas a prešla všetkými publikovanými zápismi. Bohužiaľ, neboli zoradené podľa autorov, ale podľa logiky témy, takže sa v nich miešali moje poznámky s Louisovými.

Keď som si ich znovu prečítala, uvedomila som si jednu vec. Dlho som považovala Louisove texty za provokáciu určenú na to, aby som sa mu bez hanby odovzdala, aby som oslobodila vlastnú sexualitu. Až dnes som pochopila, že ich písal ako zoznam nápadov a čakal – dúfal –, že sa nimi budem riadiť.

Počas roka, ktorý sme strávili zavretí v Hoteli des Charmes, sme veľ kú časť týchto erotických nápadov zrealizovali. Teda neprichádzalo do úvahy doslova a  do písmena aplikovať tento katalóg na rozkoš. Priviedlo ma to však k  inej myšlienke: ak tento program

IZBA ČÍSLO TRI

predstavuje pre Louisa spôsob, aby som k  nemu prišla a  sama sa mu odhalila, nenastal teraz čas, aby som prebrala iniciatívu ja? Ak Louis usúdil, že sex je preňho jediným zrozumiteľným jazykom, nemala by som ho teraz použiť ja na to, aby som skoncovala s Louisovým tajomstvom? Nemala by som teraz ja sama vytvoriť zoznam erotických fantázií, ktoré by tieto záhady vyniesli na svetlo božie? Od našich prvých neanonymných schôdzok ma Louis učil, že sex je ako vývojka. Nenastal vari čas, aby som túto vývojku teraz použila?

Tak by som sa možno neutopila v temnotách Louisovho tajomstva. Tak by som ho možno znovu získala, ako som si prednedávnom sľúbila.

Začala som s  anonymnou poznámkou, v  ktorej bola zmienka o súťažiacich exhibicionistických dvojiciach v Paríži. Čo keby som vytvorila mapu miest, kde by sme sa mohli milovať? Louisovi, ktorý tak veľmi túžil vyryť naše emócie do kameňa a dlažby a ktorý pre nás počas svadobnej noci vymyslel cestu autom, by sa to zaiste páčilo.

Vzala som si plán Paríža a  rozložila ho na posteli. Vybavená blokom žltých samolepiek som začala zaznamenávať praktiky, pri ktorých sa mi vďaka geografickým či historickým špecifikám zdalo, že zodpovedajú zvoleným miestam. Výber bol občas komplikovaný. Mala som sa stať ženou pred fontánou na nábreží Seiny alebo vo veľ kom bazéne v Tuileries? Mala som sa nechať oblizovať až do zbláznenia pred cukrárňou Ladurée na námestí Madelaine alebo pred Rajom bonbónov na rue de la Harpe?

Vďaka lákavým obrazom, aké mi vírili v  hlave, na povrch sa čoskoro vyplavil skutočný dôvod, prečo som sa do tejto práce pus

HOTEL V PARÍŽI

tila. Ľahla som si naprieč cez mapu, stiahla si džínsy – práve toľ ko, aby som si mohla strčiť ruku pod bavlnené nohavičky – a začala som sa vášnivo hladiť. Smerom nadol som roztiahla prsty do véčka a pošteklila si klitoris. Ako v požehnaných časoch svojej mladosti. Keď vystrčil hlavičku spod čiapočky, natiahla som druhú ruku a ružovú gombičku som stlačila ukazovákom. Obkľúčený zo všetkých strán začal vo  svojom domčeku vystrájať; čoskoro mi priniesol záchvat krátkej rozkoše. Podbruším mi preleteli kŕče, zadok sa mi kŕčovito zovrel. Ako ústa morskej príšery. Chvíľu som ostala ležať schúlená do klbka. V porovnaní s orgazmami, ku ktorým ma priviedol Louis, bol tento krátky a úbohý. Lenže bolo to to jediné, čo som si mohla v danej chvíli dopriať. Skôr ako prejdem k bojovému plánu, ktorý ležal podo mnou.

„Madam? Madam, ste tu?“

Sladučký hlások slovinskej upratovačky, ktorú najal Louis, mi prerušil tok myšlienok. S tvárou ešte červenou od rozkoše som vyskočila z postele a zatiahla si zips na džínsoch.

„Tu som, Johana! Hore.“

Nikdy som si nedokázala presne zapamätať jej pracovný rozvrh, no vždy som sa snažila odísť, keď som si myslela, že ona má prísť. Keď som ju videla, ako po nás upratuje špinu, necítila som sa dobre.

Nedokázala som sa zbaviť starého triedneho komplexu.

„Dobrý deň, Johana,“ povedala som, keď som zišla do haly.

„Dobrý deň, madam.“

„Môžem vás poprosiť o službičku?“

„Áno. Je to pre upratovanie?“

IZBA ČÍSLO TRI

Spýtala sa „je to pre upratovanie“, namiesto „týka sa to upratovania“.

„Nie. Budem niekoľ ko dní preč a  neviem, kedy sa Louis vráti. Dala som Félicité plnú misku. Mohli by ste jej ju počas mojej neprítomnosti dopĺňať?“

„Ale, samozrejme, madam.“

Len čo som túto maličkosť zariadila, napísala som Louisovi pár slov. Môj odkaz bol stručný, vyprodukovaný v chvate. Nedokázala som totiž hovoriť o láske, keď sa ma zmocňovalo toľ ko pochybností.

„Počúvla som Tvoju radu. Idem do bytu písať a neviem, ako dlho tam ostanem. Možno niekoľ ko dní. Dám Ti vedieť. Bozkávam Ťa.

Tvoja Elle.“

Bolesť + 2 hodiny: odišla som do svojho bytíku na rue du Trésor.

Nič sa tam nezmenilo. Bol malý, trochu špinavý a neuprataný, ale ja som sa v ňom cítila dobre. Neporiadkom pripomínal môj zvyčajný, rýchlo sa meniaci život.

„Čln narazil do skál zámerne.“ Marchadeauov postulát ma neprestajne prenasledoval. Mohli sme sa naozaj spoľahnúť na reči starého, opitého a  zatrpknutého námorníka? Ak hovoril pravdu, prečo mi potom „Yvon z Quelmeru“ podstatnú časť svojho svedectva zatajil? Dlhé minúty som na googli hľadala potvrdenie týchto faktov. Lenže všetky verzie od slova do slova citovali novinové články, ktoré som našla v trezore v Hnedých skalách: Louis pri kormidle – nesk



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist