načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Hotel v Paríži: izba č. 2 – Emma Marsová

Hotel v Paríži: izba č. 2

Elektronická kniha: Hotel v Paríži: izba č. 2
Autor: Emma Marsová

- Druhý diel vášnivej erotickej trilógie, ktorá sa pokladá za francúzsku odpoveď na Fifty Shades of Grey. - - - Paríž, hotelová izba neskoro popoludní… Annabelle a Louis sa v izbe ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  269
+
-
9
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » XYZ
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2017
Počet stran: 624
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-750-5134-9
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Druhý diel vášnivej erotickej trilógie, ktorá sa pokladá za francúzsku odpoveď na Fifty Shades of Grey.


Paríž, hotelová izba neskoro popoludní… Annabelle a Louis sa v izbe číslo jeden v Hoteli des Charmes vo vášnivom objatí oddávajú svojim túžbam, do najmenších podrobností skúmajú svoje telá a plnia si najtajnejšie erotické priania. Ale tieň tajomnej minulosti rodiny Barletovcov postupne dopadá aj na ich šťastie...

Zařazeno v kategoriích
Emma Marsová - další tituly autora:
Hotel v Paříži: pokoj č. 1 Hotel v Paříži: pokoj č. 1
Hotel v Paříži: pokoj č. 2 Hotel v Paříži: pokoj č. 2
Hotel v Paříži: pokoj č. 3 Hotel v Paříži: pokoj č. 3
 (e-book)
Hotel v Paríži: izba č. 3 Hotel v Paríži: izba č. 3
 (e-book)
Hotel v Paríži: izba č. 1 Hotel v Paríži: izba č. 1
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Hotel v Paríži

Izba č. 2

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.albatrosmedia.sk

Emma Marsová

Hotel v Paríži – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2016

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.



EMMA MARSOVÁ

HOTEL V PARÍŽI

I

ZBA


Copyright © Emma Mars, 2014

Translation © Marta Gergelyová, 2015

ISBN v tlačenej verzii 978-80-7505-134-9

ISBN e-knihy 978-80-7505-147-9 (1. zverejnenie, 2016)


Vložiť šťastie do rúk niekoho iného je hlúpy nápad,

ale život žien je práve o tom. Sú odsúdené na večnú závislosť,

proti vlastnej vôli sa podriaďujú osudu, čo im vnútil niekto iný,

musia sa vyrovnať s jeho následkami. A ak ich tie následky zničia,

opäť záleží len a len na nich, či sa z toho spamätajú.

(Alexandre Dumas: Pamäti slepca)


7

Paríž v prvých májových dňoch roku 2010. Hotelová izba neskoro popoludní...

Náš prístav. Náš domov.

Tým sa stala izba číslo jeden, Joséphinina izba, vo chvíli, keď som sa do nej ukryla v roztrhaných svadobných šatách a Louis ma prijal s  otvoreným náručím. Možno stratila čo-to zo svojho lesku, keď sme si ju vybrali za náš domov a zneuctili ju zamastenými obalmi z prineseného jedla a pokrčeným oblečením. No i naďalej z nej vyžaroval akýsi krehký pôvab, pôvab vzdychov, ktoré sme deň po dni rozvešiavali po stenách, i pôvab stonov, čo tiekli po zemi a presakovali do parkiet – tá prchavá a neviditeľná armáda, ktorú sme vnímali len my dvaja. V žiadnom prípade sme dnu nikoho nepúšťali.

Vonku sa skončila jar. Potom prišlo leto, jeseň a konečne zima. Všetko ubehlo ako sen. Stačilo zavrieť oči a o chvíľu ich znovu otvoriť. A bol koniec. Kým sme sa odvážili vrátiť sa domov na rue de la Tour-des-Dames, preletel takmer celý rok. Dom slečny Marsovej bude čoskoro pripravený, zrenovovaný a  romanticky zariadený. Louis o  tom sníval celých desať rokov. Horel túžbou pri každom slove, pri každom geste nedočkavo podupkával. Svojimi dotykmi som sa usilovala zmierniť i  skrotiť jeho netrpezlivosť. Radšej som mu dráždila zmysly než nervy.

Medzitým sme si užívali slnečné dni, čo k nám prenikali cez záclony a závesy izby, z ktorej sme pred chvíľ kou vyprevadili žiariace hviezdy. V posledných mesiacoch sme sa správali ako zver, ako dve šelmy, čo sa bez prestania tlačia jedna k druhej. Starostlivo a nenásytne sme skúmali tajné línie, citlivosť i  nehu našich tiel, pohlaví

HOTEL V PARÍŽI

i  duší. Chodili sme nahí a  von sme takmer nevychádzali, okrem Maudinho pohrebu. Radšej sme vdychovali naše zmiešané pižmové vône a opíjali sa ich dokonalým spojením.

Na Davida a  jeho klamstvá som však nezabudla. Nevymazala som z pamäti mamu a jej neznesiteľnú agóniu – spomienok som sa nezbavila. No i tak ma Louis pohltil celú, prenikol až do môjho najtajnejšieho zákutia, úplne si ma podmanil. Išlo o absolútne opantanie zmyslov, absolútnu nehu i absolútnu túžbu po absolútne, po odovzdaní.

Dnes ani neviem, koľ kého je. A  už vôbec nie, v  akej dimenzii žijú ostatní – tam dolu, na ulici. Tí, od ktorých som bola dlhý čas odstrihnutá.

V  našej dimenzii zatiaľ vládla neha, dotyky a  glazúry lásky rušené len triviálnymi prestávkami na jedlo, čo nám zvonku nosil Ysiam, verný komplic nášho ešte čerstvého šťastia. Každý lúč svetla nás túžil naveky ožarovať a  my sme sa tou prirodzenou láskavosťou nechali ľahostajne kolísať, nenásytne sme čakali, až zas budeme sami a vyzlečieme sa donaha.

Zahalená svetlom som v  polospánku cítila, ako mi Louisova ruka vkĺzla medzi stehná – ako had túžby chystajúci sa uhryznúť – a ako pokračuje nahor, k prameňu svojej žiadostivosti. Ešte sa ma ani poriadne nedotkol, a už som v lone zacítila kŕčovité záchvevy. Pomaličky som roztiahla nohy. Louis to kvitoval spokojným úsmevom a  tromi prstami mi začal dráždiť škáročku. Pokračoval, kým nezvlhla, čakal, až budem pripravená. No ja som bola pripravená prijať ho kedykoľvek a on to vedel. Zneužíval to a ja som si týmto

IZBA ČÍSLO DVA

spôsobom užívala nekonečný orgazmus, neprestajne som ho k sebe privolávala.

Zastonala som len toľ ko, aby to pochopil. Natiahla som sa na chrbát ako mačka a  poskytla mu nerušený pohľad na originálny obraz. Zmenila som sa. Bolo mi celkom jedno, v  akej polohe sa nachádzam, ako na mňa dopadá svetlo, alebo z  akého uhla si ma Louis prezerá. Svojou postavou som sa vôbec nezaoberala; odpočinok a leňošenie mi ešte viac zvýraznili obliny. Oči som mala stále zatvorené. Keďže ma chce teraz, čerstvo prebudenú, vezme si ma ľahostajnú, nehybnú, odovzdanú. Položil mi ruky na miesta, kde mi už slniečko hrialo pokožku a ozdobovalo ju šantivým odleskom.

Až sa mi jazykom dotkne klitorisu, už ho nebudem môcť odstrčiť. Lenže pýtam sa – chcem ho vôbec odstrčiť?

Tentoraz mi neoblizoval ružovú gombičku, ale sa na ňu prisal jazykom, akoby chcel vyskúšať pružnosť tohto bonbónika oblievaného sladkou šťavičkou. Táto novinka sa mi zapáčila. Zbožňovala som okamihy, keď takto experimentoval, keď porušoval naše pravidlá, keď ich nevyspytateľne menil. Bonbónik sa zväčšil a zachvel. Je to labužník. Chce viac. A ja tiež. Zmáčala som Louisove pery.

Poslepiačky som našla jeho ukazovák a rýchlo som si ho do seba zaviedla. Očividne ho to prekvapilo. Vzápätí sa však spamätal a začal ním krúžiť medzi mojimi stenami. Tie sa pri predstave blížiacej sa rozkoše začali kŕčovito sťahovať. Keď do mňa hlboko vnikol posledným prstom, moja mačička sa zovrela okolo jeho päste a prijala ho.

„Pokračuj... Tak, presne tak...!“

Nič iné som už nestihla dodať. Teraz do mňa vchádzal jeho úd. Zažmurkala som vďačnosťou. Za viečkami som pocítila, ako sa vo

HOTEL V PARÍŽI

mne pohybuje – dnu a von, dnu a von. Jeho telo sa mi zdalo útlejšie než inokedy, svalnatejšie. Nepochybne šlo len o  výsledok mojich malátnych zmyslov a orgazmu, čo mi burácal kdesi v útrobách a ohlasoval výstrek. Louisov penis nebol taký presný ako jeho prst, ale spôsob, akým ma napĺňal, stupňoval moju túžbu. Pri každom vysunutí dúfal, že sa do mňa hneď a zaraz vráti. Naše zlenivené telá horúce ako bochník chleba práve vytiahnutý z pece do seba pomaly narážali. Nešlo o  žiadny divoký cval, to veru nie. Toto bolo dlhotrvajúce a  spomalené milovanie, pri ktorom si človek vychutnáva rozkoš s  vedomím ďalšieho sústa. Vitálny, prvotný, uspokojujúci sex. Nie až taký intenzívny, ale aj tak nádherne nežný.

„Už budem...“ oznámil mi pred prvými sťahmi.

A ja som na prahu kapitulácie drankala:

„Tak teda poď...“

Pretože sa ma chystal zaplaviť, otvorila som oči. Chcela som ho vidieť. Celého. Chcela som mu umožniť, aby do mňa vstúpil pohľadom a poprezeral si ma. Chcela som nájsť súzvuk obrazov i zvukov, vôní i dotykov jeho horúcej pokožky, čo do môjho tela pri každom prirazení vpaľuje túžbu.

No  zo všetkého najviac som chcela vidieť jeho plné, napäté a dlhé svaly, na ktorých sa vyníma najnovšie tetovanie. Litániu jeho živej abecedy, čo tak rada pozorujem, keď mi okolo tela vytvára arabesky.

Ale nevidela som nič... Na ľavom ramene nemal nič. Ani na vnútri predlaktia. Chcela som ho odstrčiť, ale v tej chvíli sa nado mnou zjavila jeho tvár preťatá širokým a triumfálnym úsmevom.

„David?“

11

IZBA ČÍSLO DVA

Keď som sa pokúšala zobudiť zo sna, asi som vykríkla. Stalo sa

to prvýkrát po niekoľ kých mesiacoch, že sa mi snívalo o Davidovi.

Náhle zjavenie Davida Louisa zrejme neprekvapilo, a  ak áno, ne

dal to na sebe znať. Vzal ma do náručia, a aby zahnal nočnú moru,

začal ma kolísať. Nepochybne mi všetko vyčítal zo široko roztvore

ných zreničiek. Duchovia minulosti sa môžu okolo nás spokojne

potulovať; sila ich bozkov už nemá súpera. Je to absolútny triumf,

o  tom nepochybujem. Teraz patrím Louisovi celá. Kto by mohol

o tomto zapochybovať?

1.

10. mája 2010

Úplne prvý obraz, čo som si z toho večera pamätala, bol čierny fiaker ťahaný dvoma ryšiakmi, ktorých ohnivá srsť priťahovala svetlo pouličných lámp. Keď konský záprah dorazil na rue de la Tour-des-Dames, stal sa predohrou starodávneho námetu, po ktorom túžil Louis. S hlasitým smiechom z fiakru vystúpila hŕstka mužov v redingotoch a cylindroch. Jeden z nich zle stupil na schodík, a tak sa natiahol na chodníku aký dlhý taký široký.

Keď som sa blížila k  domu slečny Marsovej, mala som dostatok času detailne poobdivovať sofistikované róby, čo mali hostia na sebe. Okrem mňa – Louis ma na nič neupozornil, len ma poprosil, aby som ako jediný hosť prišla do nášho nového domova presne o desiatej večer – mali všetci oblečené kostýmy z obdobia romantizmu; poniektorí si ich dokonca vylepšili módnymi doplnkami z nasledujúcich desaťročí.

Po vydláždenej ulici popri mne precupitalo niekoľ ko žien v ružových naberaných toaletách siahajúcich tesne nad členky, s krátkymi rukávmi a hlbokými výstrihmi, v ktorých dámy pyšne vystavovali na obdiv pôvabné ramená – šťastné, že môžu nosiť takéto krásne róby. Komorník, čo ma v nádhernej livreji a so svietnikom

IZBA ČÍSLO DVA

v  ruke čakal pri vchode, len umocnil môj pocit, že ide o  výlet do minulosti. Keďže ma oslovil menom, usúdila som, že ho na môj príchod upozornili – vedel, že prídem sama, a že nebudem oblečená podľa večerného dress code.

„Dobrý večer, slečna. Ste Elle, pravda?“

„Áno.“

„Vaše šaty vás čakajú v  šatni vľavo,“ ukázal a  ustúpil, aby som mohla prejsť.

„Ďakujem.“

„S obliekaním vám pomôžeme.“

Vo vnútri, kde sa to už hemžilo mužmi v čiernych frakoch a dámami v pestrofarebných róbach, sa ma ujala mladá žena s čiernymi vlasmi; kučery jej zakrývali uši. Vôbec mi neposkytla čas nájsť pána domu.

Interiér bol iba slabo osvetlený sviečkami, no ja som si uvedomila, ako krásne je dom zariadený a  ako úžasne je zrenovovaný – verne, podľa originálu. Ako som mohla posúdiť, výsledok stál Louisa niekoľ ko rokov trpezlivosti a  celé imanie. Rozpoznávala som neopompejský štýl susedného sídla Duchesnoisovcov, aj keď v dome slečny Marsovej bol rafinovane dotiahnutý k dokonalosti. Aj ten najnepatrnejší vlys v tvare kvetu bol ozdobený jemnou zlatou linkou. Zo všetkých stropov viseli girlandy a  reprodukcie antických hudobných nástrojov – lýr, aulosov a hárf so sediacimi vtákmi z  raja. Od mojej popoludňajšej návštevy sa zmenilo ešte zopár detailov, bolo badať ešte niekoľ ko ťahov štetcom či štetôčkou.

„Páči sa ti to?“

HOTEL V PARÍŽI

Práve som si obliekala ružový korzet, čo mi pod saténové šaty rovnakej farby vybral Louis, keď mi pri uchu zavibroval jeho teplý hlas. Spolu s ním ku mne zavanula vôňa vanilky a levandule. Dôverne som ju poznala, pretože sa viazala k nespočetným spomienkam, stala sa prísľubom nespočetných rozkoší. Na neposlušných kučierkach som pocítila jeho dych. Vlasy som mala šikovne vyčesané do drdola; pramienky mi kĺzali až na šiju. S  Louisom Barletom som žila niekoľ ko mesiacov, no napriek tomu mi dokázal už len svojou prítomnosťou rozochvieť celé telo, ducha i tie najtajnejšie myšlienky. Ešte vždy som sa chvela, keď mi na rameno nežne položil ruku. Cítila som, ako pod jeho dotykom horím.

„Povedz,“ trval na svojom. „Ako sa ti to páči?“

Hovoril vari o mojich šatách? Alebo azda o renovácii nášho príbytku či o všetkých tých dokonalých detailoch? Alebo o tomto večierku, ktorý je možno  najextravagantnejšou kolaudáciou, o  akej som kedy chyrovala?

„Áno, je to nádhera.“

„Počkaj ešte... To je len začiatok.“

Obrátila som sa k nemu ako bábika. Okrem slov, čo som počula, som ho konečne aj videla. Stál predo mnou pyšne – tak pyšne, ako mu to dovoľovalo zranené koleno. Pôsobil mimoriadne elegantne, predstavoval dokonalú reinkarnáciu vlastných romantických chimér. Mal na sebe kostým dandyho – tmavomodrý a perfektne ušitý redingot, zlatú vestu, hodvábom pretkávanú šatku, krémové nohavice a topánky s návlečkami.

V mojich očiach si prečítal, ako ma fascinuje. Svoju otázku bez meškania uviedol na správnu mieru:

IZBA ČÍSLO DVA

„Samozrejme, že nehovorím o  sebe... ale o  všetkom, čo ťa tu čaká.“

Keď som videla jeho úprimné nadšenie, hneď som si spomenula na jeho brata. Zdržala som sa však všetkých poznámok a radšej som Louisa povzbudila. Najskôr úsmevom, potom bozkom a  napokon ešte jedným bozkom. Citové výlevy som ukončila jemným úklonom.

„Chápem, mylord.“

V  posledných mesiacoch som akceptovala všetky fantázie, aké pre nás Louis vymyslel; vyhovovali mi a nevyhýbala som sa im. Ak sme z Hotela des Charmes vychádzali len občas, neznamenalo to, že sme sa zdržiavali len v našej milovanej Joséphininej izbe, v izbe číslo jeden. Podľa chuti a nálady ma Louis brával aj do izieb pomenovaných podľa ďalších kurtizán – po slečne Deschampsovej, po Kitty Fisherovej, po Core Pearlovej, po Valtesse de la Bigne či po Liane de Pougy. Aj tam sa so mnou miloval.

V  každej jednej izbe som si musela zvyknúť na skupinový sex. Niežeby ma azda Louis požičiaval iným perám a iným rukám, alebo že by sa môj vzácny milenec sám venoval iným ústam, to nie. No všade vládla atmosféra vydráždenej sexuality. Zistila som, akú rozkoš mi spôsobuje milovať sa pred cudzími očami, v blízkosti cudzích tiel, v súlade s inými pohlaviami, ktoré si – tak ako my – tiež prichádzajú načerpať z  tejto čaše potrebnú inšpiráciu pre vlastné potešenie. Z nenásytných milencov sme sa premenili na libertínov neskrotne túžiacich po voyerizme bez hraníc. Ale nič perverzné v tom nebolo. Páry, ktoré sa s  nami delili o  lôžko, boli len prirodzeným pokračovaním slávnych kurtizán a ich dávnych milencov.

HOTEL V PARÍŽI

Halou precupitali dve slečinky; naoko si vyľakane čosi šepotali. Mali odhalené zadočky, oblečené boli len v korzetoch. Hneď za nimi ako gardedámy kráčali dve staršie paničky. Pôsobili ako upäté staré panny. Pochopila som, že noci v  Hoteli des Charmes neboli ničím iným než obyčajnou predohrou. Veľ ké predstavenie sa koná práve tu a práve teraz. Dnes večer.

„Vedzte, madam, že dnes je 21. marca 1827,“ povedal Louis a prerušil tak moje nemravné fantazírovanie.

„Výborne,“ odvetila som a  pristúpila tak na jeho hru. „A  prečo práve tento dátum?“

„Pretože je to deň, keď Anne-Françoise Boutetová, alias mademoiselle Marsová, inaugurovala túto antickú vilu čerstvo zariadenú Viscontim.“

„Viscontim? Luchinom... Viscontim?“ začudovala som sa, aj keď som svojmu anachronizmu sama neverila.

„Miláčik,“ povedal mi blahosklonne Louis a  znovu mi na šiju vtisol elektrizujúci bozk. „Je rok 1827. Ide o architekta Louisa Viscontiho, nie o režiséra Luchina Viscontiho...“

Nasadil slávnostný tón a širokým gestom, v ktorom sa zračila pýcha, obsiahol celý priestor. Nepochybovala som, že aj keby práce skončili skôr, Louis by tieto dva dátumy chcel naprieč storočiami spojiť. Lenže musel trpezlivo čakať ďalšie dva mesiace.

„No a? Ty chceš vari jej nádherný večierok zopakovať?“

„Presne tak!“

Po týchto slovách zaťukal paličkou o podlahu. Túto paličku som nepoznala; jej rukoväť končila cisárskym orlom.

IZBA ČÍSLO DVA

„Predstav si ten najveľ kolepejší maškarný ples z  prvej polovice devätnásteho storočia,“ povedal trochu pateticky, akoby on sám bol súčasťou spomenutej slávnej minulosti. „Je tu celá parížska smotánka – princovia, markízi, cudzí veľvyslanci. A to nerátam plejádu miestnych umelcov – Sandovú, Chopina, Musseta, Berlioza, Delacroixa, Scheffera...“

„Dobre, dobre. Ale čo je na tom večierku až také výnimočné? Takých plesov sa vtedy muselo usporadúvať nespočetne mnoho, nie?“

„Poď, ukážem ti.“

Chytil ma za ruku a  aj keď mi moja mladá kostymérka práve zapichla do drdola à la madam Sévigné posledný špendlík, nemala som na výber a  musela som ho nasledovať. Bol taký natešený, že medzitým celkom zabudol krívať.

Keď sme vošli do priestrannej haly, v  ktorej sa konal večierok a z ktorej tri presklené steny viedli do anglickej záhrady, na jednej strane mi Louis ukázal bohato zásobený bufet, na druhej tanečný parket. Tam už niekoľ ko párov v kostýmoch skúšalo štvorylku. Vyhrával im k tomu malý komorný orchester v opačnom rohu sály.

„Nič si si nevšimla?“

„Ľutujem, nie...“

„Chýba tu jeden veľmi dôležitý prvok.“

„Naozaj? A aký?“

„Musím ťa uviesť do atmosféry tej doby,“ povedal zapálene. „Na každom večierku sa stalo pravidlom, že sa do salónu umiestnili hracie stolíky pre mužov. Páni si jeden či dvakrát zatancovali s dámami a potom sa vytratili do vedľajšej miestnosti, kde sa oddávali

HOTEL V PARÍŽI

svojej skutočnej vášni. Kým ich polovičky tancovali, klebetili či zobkali dobroty, ich muži hrali jacquet alebo farao. Lenže 21. marca 1827 tomu tak nebolo. V ten večer nie. Mademoiselle Marsová im túto zábavu nedopriala.“

„Hm... Čo sa tu teda stalo také zaujímavé, že to pánom zabránilo v hre?“

„V ten večer sa páni venovali len vám, dámam. Môžeš mi veriť, bola z toho takmer revolúcia.“

Aby svojim slovám dodal patričnú hodnovernosť, odviedol ma do susedného salónika, ktorý sa mal čoskoro zmeniť na našu jedáleň. Tam, na obrovskom starožitnom koberci, ktorého cenu som sa vôbec neodvažovala odhadnúť, ležali veľ ké vankúše široké skoro ako matrace. Súložilo na nich niekoľ ko párov; ich kostýmy boli porozhadzované navôkol.

Hneď som medzi nimi spoznala duo hercov, ktorí mi počas mojej druhej schôdzky v  Hoteli des Charmes poskytli toľ ko rozkoše. Teraz mi obaja pripadali drobnejší než na plochej obrazovke, ale zato oveľa uvoľnenejší. Ich orálny sex bol vďaka ich proporciám harmonickejší a vzrušujúcejší. Divákov opierajúcich sa o stenu fascinoval.

„Hm...“ komentovala som to potichu. „Nie som si istá, či sa v tej dobe páni milovali s partnerkami v krinolínach práve takto, na večierkoch.“

„To sa teda mýliš. Večierky často končievali práve takto.“

Pred nami sa zjavil ďalší pár a ja som zistila, že ide o tú ako socha nádhernú mulatku z Belles de Nuit, čo ma priviedla k orgazmu rukoväťou vejára. Vtedy som ju pomenovala Liana.

IZBA ČÍSLO DVA

„Kto je to?“ spýtala som sa a ukázala na ňu hlavou.

Zdalo sa, že Louisa moja otázka pobavila; veľavravne sa usmial.

„Myslím, že vy dve sa už poznáte.“

„Áno,“ pritakala som. Nedokázala som pri tom skryť rozpaky. „Len som sa chcela spýtať na jej meno.“

„Salomé.“

Pohľadom som prešla po všetkých zúčastnených. Kto sú títo ľudia? Patria k  Louisovým najbližším priateľom? Koho tu ešte spoznám – podľa postavy, podľa údu či podľa oblosti ňadier? Má Louis naozajstných priateľov, alebo sú všetci prítomní len sprostredkovateľmi jeho zhýralosti? Rovnako ako on sám je len nástrojom plánov vlastného brata?

Počas nášho dobrovoľného odlúčenia od sveta Louis chodieval preč len zriedka – na večere či koktailové párty, kam som ho nemala chuť sprevádzať. Tieto chvíle som venovala Sophii. V poslednom čase som ju aj tak veľmi zanedbávala. Nikam sme totiž s Louisom nechodievali – ani za priateľmi, ani na koncerty. Venovali sme sa len a len našej láske – dušou i telom. Nechceli sme udržiavať žiadne konvenčné vzťahy. Dnes večer sa mi však videlo, že isté vzťahy predsa len existujú. Až doteraz sme boli s Louisom len milencami, teraz sa z nás zo spoločenského hľadiska stal pár. Lenže ako som sa už mala možnosť presvedčiť, môj vyvolený sa snažil zbaviť nás  aj spoločenských konvencií.

Louisova jemná a  pevná ruka ma náhle uchopila okolo pása stiahnutého v  korzete a  pritisla ma k  sebe. Prenikavo sa na mňa zahľadel.

HOTEL V PARÍŽI

„Si nádherná,“ povedal.

„Ďakujem. Aj ty vyzeráš výborne,“ odvetila som.

Tvárila som sa, že si ho prezerám od hlavy po päty.

Nádherná! Ani David by nepoužil iný superlatív – mladší Barlet sa mi spokojne mohol vkradnúť do snov či pripomenúť isté slová. Pre mňa to bola definitívne ukončená kapitola, tieň, ktorý som takmer nevnímala, a ktorý sa postupne vytrácal v našich nenásytných nociach s Louisom.

Napriek tomu však neubehol ani jeden jediný deň bez toho, že by som nepomyslela na svadbu. Rozmýšľala som však o inej svadbe. Rozmýšľala som o  zväzku založenom na oveľa hlbších citoch. Na takých, ktoré časom a  vzájomnou blízkosťou ešte viac rozkvitnú, ktoré sa neobmedzia len na napĺňanie mojich detských snov. Louis nebol len bohatý, nedisponoval len obrovskou mocou zvodcu, no počas našich dlhých, vyčerpávajúcich odpoludní som uňho našla množstvo ďalších kladov. Nebol ideálny, to vôbec nie. Bol nečitateľný a komplikovaný, a život, aký mi ponúkal, ani trochu nepripomínal cestovanie prvou triedou či cestovanie vo vzduchoprázdne a  bez emócií. Bol na míle vzdialený od života, aký by som viedla s Davidom.

Louis ukázal na posledný voľný vankúš, jemne ma pritiahol k improvizovanej posteli a rukou v rukavici si začal rozopínať úzky redingot.

„Nie, počkaj...“ pokúšala som sa ho zadržať.

„Prečo? Necítiš sa dobre?“

„Ale nie, to nie...“

„Mám ich vyhnať?“

IZBA ČÍSLO DVA

„Vôbec nie,“ odvetila som s úsmevom, „o to nejde.“

Zdalo sa, že žiadny z prítomných milencov náš dialóg nepočul. Všetci sa venovali rozkoši podľa vlastného gusta – používali ústa, pohlavia i ruky a svojimi vzdychmi, čo sa zlievali do súvislého zvuku, pripomínali meniace sa pohyblivé sirény.

„Čo sa ti teda nepáči?“ spýtal sa Louis.

Ak ma od nášho prvého stretnutia niečomu priučil, tak to bolo pohŕdanie konvenciami. Naučil ma vysmievať sa pravidlám a meniť zákony v mene vlastnej rozkoše, ktorú sme si dopriali, kedykoľvek sa nám zachcelo. Túto filozofiu nastolil ešte v našej izbe. Pripomínalo to bonboniéru po okraj naplnenú rozkošou nás oboch. Lenže v živote je to iné. Toto sme nemohli tvárou v tvár vykričať svetu.

Namiesto odpovede som klesla na vysokú taburetku. Louis bol veľmi pozorný. Keď videl, ako detinsky sa tvárim a ako by som radšej pokračovala v  rozhovore, než sa oddávala láskaniu, taburetku odtiahol nabok, sadol si ku mne a vzal mi tvár do dlaní.

„Elle... Čo je? Zdá sa, že takto si si náš príchod domov nepredstavovala, pravda?“

„Ale nie, nie... Naozaj mi nič nie je. Tento večierok je... perfektný!“

Moje úvahy ukončilo orgazmické jačanie, ktoré sa stupňovalo až do crescenda. Niektorá mladá žena zvrieskla áno spôsobom pripomínajúcim pizzicato. Dokonale to vyjadrilo, čo som práve povedala, takže som sa neubránila trochu bláznivému smiechu.

„Čo mi chceš povedať, je naozaj až také smiešne?“

„Ale nie, to nie. Naopak, je to veľmi vážne...“

„Potom bude teda lepšie odložiť rozhovor na neskôr,“ povedal, očervenel a chystal sa odísť do hlavnej sály.

HOTEL V PARÍŽI

Chytila som ho za sako; bola som rozhodnutá nepustiť ho.

„Nie! Ostaň! Chcem ti povedať veľmi jednoduchú vec. Týka sa najmä teba.“

„Dobre teda, počúvam.“

Do skromného gesta som zahrnula nielen tento nádherný dom, čo pre nás Louis vybudoval, ale i  jeho bohatstvo, jeho vzdelanie, vkus i vzťahy, ktoré tento zázrak umožnili.

„Ako dobre vieš, nemám ti čo ponúknuť.“

„To nie je pravda,“ opravil ma. „Si majiteľ kou nádherného domu v Nanterre.“

Nemám rada, keď si niekto uťahuje zo spomienok na mamu. Alebo z jej majetku, nech už bol akokoľvek skromný. Ja sama som sa tomu vyhýbala a stále som odkladala schôdzku s maminým notárom doktorom Whurmanom, s  ktorým som ako jediná dedička mala vyriešiť posledné detaily jej závetu.

„Chcela som povedať, že okrem mojej maličkosti a  citov, čo k tebe prechovávam, ti skutočne nemám čo ponúknuť.“

„Nepodceňuj svoju maličkosť,“ šepol žartovne.

„Prestaň... Dokonca nemám ani len prácu!“

Z BTV nás oboch prepustili už pred niekoľ kými mesiacmi. Mňa vyhodili na základe vážnych chýb, akých som sa dopustila pri nakrúcaní Kultúrneho mixu – na záver vysielania som sa totiž nedostavila do štúdia. Podľa zmluvy, ktorú som uzavrela na dobu určitú, ma prepustili na hodinu a  bez nároku na odstupné. Dokonca mi zakázali aj vstup do Barletovej veže na porte de Sèvres. Davidovu asistentku Chloé poverili, aby mi poslala tých pár vecí na moju poslednú známu adresu na rue Rigault č. 29 do Nanterre.

IZBA ČÍSLO DVA

Pokiaľ šlo o  Louisa, ktorý bol devätnásť rokov zamestnancom a akcionárom Barlet Group, dokonca bratom generálneho riaditeľa, prepustenie neprebehlo až tak hladko. Louis bol svojím spôsobom šťastný, že ho vyhodili a konečne sa vyslobodil z podriadeného postavenia v  rodinnom podniku. Lenže z  rodinnej lode odmietol vyskočiť len tak, v plavkách, a ešte k tomu bez záchranného kolesa či člna. Vyjednávanie o  finančnom vyrovnaní, ktoré viedol Louisov advokát Jean-Marc Zerki, mladý vlk parížskej advokácie, trvalo niekoľ ko týždňov a  skončilo vôbec nie bezbolestnou zmluvou na čiastku s niekoľ kými nulami, ktorú bude môj milenec dostávať do konca života. Keby som sa zaňho vydala, musel by pristúpiť na to, že na tomto zlatom matraci budem ležať spolu s ním.

„Tak čo?“ spýtal sa. „Všetko, čo potrebujem, všetko, čo som kedy chcel, je tu, v mojom náručí.“

Bola to jasná správa. Jeho slová parafrázovali text piesne, pri ktorej sme sa pred rokom prvýkrát zblížili.

Nebola to obyčajná poznámka. Vedela som, aký symbolický význam Louis prikladá hudbe a  jej nespočetným znameniam, čo nás obklopujú a čo v nás neprestajne rezonujú. Ako ozveny našich citov.

Konečne som sa rozhodla neodkladať to, čo mi už dávno búšilo v hrdle, v ňadrách, v brušku i v pohlaví.

„Ja len... Chceš si ma vziať?“ hlesla som.

Hľadel na mňa dlho, až to začalo hraničiť s  neslušnosťou. Potom potlačil široký úsmev a dolu na pravom líci sa mu objavila jeho slávna jamôčka. Tá jamôčka nevedela klamať, nevedela nič skrývať. Zakaždým, keď sa objavila, priviedlo ma to k absolútnemu vrcholu

HOTEL V PARÍŽI

blaženosti. Chcel mi hrabnúť do vlasov, no zadržal ho môj šikovne prevedený účes, takže mi len rukou skĺzol na zátylok a nežne, zľahka ma pohladil chrbtom dlane.

„Annabelle Lorandová,“ povedal hlbokým zamatovým hlasom, „ty si mi teda pekná potvorka... No povedz... Pripravovala si si to dlho?“

To bol celý Louis, keď ste ho nútili, aby sa k  niečomu vyjadril, alebo keď musel na niečo odpovedať. Dokázal odmietnuť obyčajným úsmevom, jediným dobre zvoleným slovom. Vzdychla som si ako malé dievčatko a skryla som zapýrenú tvár do priehlbinky jeho krku.

„Áno... Vlastne nie. Len chvíľočku.“

Keď som ležala v jeho náručí v izbe číslo jeden, stratená v jeho tele, s jeho pohlavím vo svojom vnútri, nemyslela som na nič také. No stačilo chvíľ ku snívať o našom spoločenskom postavení, a náš vekový rozdiel sa mi opäť začal javiť ako prekážka. Moje dievčenské výroky ma nepresvedčili, že som už dospelá.

„Bravo, musím povedať, že si ma prekvapila. A ja som si myslel, že ťa dnes večer ohúrim... Myslím, že si jasná víťazka.“

„Neodpovedal si mi,“ povedala som vzdorovito, ani som mu nenechala čas vyhnúť sa mojej otázke.

„Musím ti odpovedať dnes večer?“

Nevyviedlo ho to z  miery. Zdalo sa, že si túto situáciu vychutnáva, že má zjavne radosť z toho, ako sa náš rozhovor vyvíja. Visela som mu na perách a  čakala na tri písmená, fatálne či božské, čo vypovie.

„Áno, musíš...“ naivne som prisvedčila.

IZBA ČÍSLO DVA

„Nikto ti ešte nikdy nepovedal, že v našich zemepisných šírkach žiada o ruku muž ženu a nie naopak?“

„Nie. Myslím, že ani teba neinformovali o  tom, že bratova nevesta sa v svadobný deň neunáša – čo, samozrejme, v našich zemepisných šírkach stále platí.“

Jeho bozk sa mi videl unáhlený a neúprimný. Aké rozpaky skrýval? Akú nedôstojnú odpoveď chcel umlčať? Keď sa po niekoľ kých sekundách naše pery oddelili, zdalo sa, že sa mu vrátila istota.

„V tom prípade moja odpoveď znie áno.“

Bola som ohromená. Je to skutočne také jednoduché? Stačí sa len pomodliť a on ma vypočuje? Stačí o to len požiadať a všetko sa mi splní? Ako prinútite toho najlepšieho, najnežnejšieho, najtemperamentnejšieho muža, ktorý vás miluje, aby si vybral práve vás?

„Áno! Áno!“

Vydráždil azda náš svadobný sľub súložiace páry ešte viac? Hromové áno, exaltované výkriky z mnohých hrdiel, stony, v ktorých sa miešali ženské i mužské hlasy, to všetko sa náhle spojilo do jedného jediného výkriku, a ten nám explodoval za chrbtami, ako keby chcel zdôrazniť, že moje znepokojenie je bezdôvodné. Nevhodnosť situácie však Louisa nevyviedla z  miery; sebaistým tónom pokračoval ďalej.

„Áno,“ dodal s  úprimným výrazom, o ktorom sa nedalo pochybovať. „Svadbu by sme mohli vystrojiť tu, o niekoľ ko mesiacov. Čo ty na to?“

„O niekoľ ko mesiacov?“

Nemohla som si pomôcť, tento odklad mi pripadal príliš neurčitý, vzbudzoval vo mne tieň pochybností.

HOTEL V PARÍŽI

„Ak dovolíš, unáhlené rozhodnutia ti v minulosti žiadne šťastie nepriniesli.“

Jeho poznámka sa ma nielen dotkla, no znovu mi pripomenula muža, žijúceho pár krokov odtiaľto, na ktorého som sa zo všetkých síl pokúšala zabudnúť. Ako by sa asi vysporiadal s definitívnou porážkou, ktorú by mu zasadil vlastný brat? Mohla som od Louisa také niečo vôbec žiadať?

„Zaiste,“ pokúsila som sa všetko zľahčiť.

„A potom... musíme predsa dokončiť tvoje vzdelávanie.“

Myslela som, že žartuje, a tak som na jeho poznámku reagovala výsmešným úškrnom. Lenže výraz na Louisovej tvári ma okamžite vrátil späť do reality. Nežartoval. Práve naopak, len zriedkakedy som ho videla tváriť sa tak vážne.

„Moje vzdelávanie...? Chceš tým povedať...?“

„Áno, presne tak. Erotické vzdelávanie,“ uzavrel diskusiu za nás oboch.

Z toho, ako zvieral čeľuste, a z mimovoľnej reakcie jeho tela som pochopila, ako veľmi mu na tom záleží. Nebol to momentálny nápad. Žil ním, stelesňoval ho.

„Ešte sme neskončili?“

Pochopte ma, prosím. Rozjímala som teraz o posledných dňoch, o  posledných mesiacoch a  o  krátkej dobe pred nimi, keď bol pre mňa len fantómom, čo ma prenasleduje ešte aj v myšlienkach, keď som sa jemu i všetkým možným démonom oddávala v izbách Hotela des Charmes...

„Zatiaľ sme sa dostali len na istú úroveň, zvládli základy,“ povedal.

IZBA ČÍSLO DVA

Kto bol Louis, že sa ku mne správal tak povýšenecky, že spochybňoval moje umenie milovať, aj keď, samozrejme, toto umenie bolo ešte úplne čerstvé? Kto bol Louis, že toto umenie prirovnával k čmáraninám na bridlicovej tabuľ ke? Naozaj som až taká nula? Vyčíta mi, že mám v  erotike rovnaké medzery, ako si to myslel jeho brat o mojej dvojníčke Aurore?

Stŕpla mi šija a Louis si z nej vzápätí zložil ruku.

„Naozaj? Len základy?“ hlesla som.

„Áno. Nevysvetľuj si to zle, ale skutočné vzdelávanie ešte len začína.“

Tentoraz som sa vystrela, zložila prekrížené nohy, prichystaná hneď odísť. Vstať a odísť.

Pri letmom pohľade k dverám som zbadala Salomé, ako nad svojím partnerom vlní bokmi – ako panter blížiaci sa ku koristi. Muž ležal pod ňou, zjavne už viac nedokázal čakať. Jeho úd, zdal sa mi obrovský, trhane do  nej narážal a pokúšal sa jej dotknúť. Zo zvlhnutého žaluďa vystrekla spenená kôpka na jej ploché, jantárovožlté brucho. V porovnaní s ňou som sa skutočne cítila ako nula. Koniec koncov, kto by sa popri takejto učiteľ ke necítil ako žiačik?

„A  ako bude vyzerať pokračovanie vzdelávania? Zaujíma ma to...“

„Ako každé vzdelávanie – bude to kombinácia teórie a...“

Predpokladala som, že rozpráva o knihách, čo mi odporučil.

„... a praktických cvičení.“

To sa k  nemu presne hodí. Lež pokiaľ ide o  prax, domnievala som sa, že sme v  nej v  priebehu posledných mesiacov predsa len pokročili.

HOTEL V PARÍŽI

„Takisto budeš skladať skúšky, čo preveria tvoje znalosti.“

„Skúšky?“ zhíkla som. „Ty chceš, aby som skladala maturitu zo sexu?“

„Skôr by som povedal, že pôjde o istú sériu skúšok.“

„Skúšok akého druhu?“ spýtala som sa sucho; stále som bola nahnevaná.

Zrazu zaváhal. Aj on očami preletel okolité súložiace páry. Chvíľu so záujmom pozoroval milovanie zozadu i orálny sex. Ten sa mu zrejme zapáčil. Napokon sa otočil naspäť ku mne a uprene sa na mňa zadíval.

„Hm... Tak trochu v štýle dnešného večera. Ak teda chceš, môžeme sa dohodnúť, že toto bude tvoja prvá skúška.“

„Teda prvá...“ hlesla som. „S koľ kými skúškami rátaš?“

„Neviem, počet nie je dôležitý. Obaja sa musíme zhodnúť na tom, že si sa naozaj niečo naučila. To je dôležité. Čo ty na to?“

Keby som bola normálne dievča a nebola doňho tak šialene, naivne a zaslepene zaľúbená, zaraz by som sa obrátila a zanechala ho rozprávkam Tisíc a jednej noci. Lenže som asi celkom stratila rozum a nedokázala som mu oponovať. Vo chvíli, keď som sa mala vzoprieť a prejsť do útoku, odmietnuť jeho zákony, rezignovane som sa vzdala.

„Áno... Myslím, že to tak bude dobre.“

Celý minulý rok som sa prehrýzala rituálmi, čo mi svojimi prikázaniami vnucoval. A teraz majú prísť ďalšie? Čaká ma ďalšie mučenie? Ďalšie tresty? Malé či veľ ké explózie? Predtým sa uspokojil s desiatimi schôdzkami v Hoteli des Charmes. Neuniklo mi, že tentoraz počet lekcií neupresnil, že si vyhradzuje právo pokračovať

IZBA ČÍSLO DVA

v mojom vzdelávaní tak dlho, ako sám uzná za vhodné, a že bude chcieť poslednú skúšku odďaľovať, na to môžem vziať jed. Neuviedol to ako podmienku našej svadby, skôr ako predohru. Napriek tomu mi bolo jasné, že kým nebude mať pocit, že ma celú vlastní, neodovzdá sa mi úplne.

Asi mi v očiach vyčítal obavy, a tak ma chlácholivo objal. O sekundu nato veci upresnil:

„Nelám si nad tým hlavu. Je to len otázka rozkoše, nemá to nič spoločné s odpoveďou, čo som ti dal.“

Vinný – to bolo adekvátne slovo, aké mi vtedy zišlo na um... Louis sa cítil previnilo voči mladšiemu bratovi. Nepochybovala som síce o  tom ani predtým, ale teraz som si to znovu potvrdila, po dlhých mesiacoch. Porušením niekdajšej dohody, čo spolu bratia uzavreli, znovu ožíva konflikt, ktorý čas a Davidove víťazstvá už obrúsili. Teraz to je o  to horšie, že Louis Davidovi znovu ukradol Auroru – po druhý raz.

Louis potreboval rozpustiť zradu v ďalších hrách, v ďalších šialenstvách, aby zo mňa prestal robiť fľašu, z  ktorej sa opíjal. Tým však riskoval moju totálnu skazu.

„Okrem toho sa tým predsa môžeme zabávať,“ dodal.

„Zabávať...?“ začudovala som sa.

„Áno! Všetky naše skúsenosti by sme si mohli zapisovať.“

V  ústraní našej izby číslo jeden sa zápisník mojich erotických skúseností stal prostriedkom spoločného vyjadrovania.

Túžim po tebe úplne, fatálne.

Od chvíle, keď Louis vlastnou rukou napísal do zápisníka tieto úvodné slová, sme jeho prostredníctvom neprestávali viesť dialóg,

HOTEL V PARÍŽI

vymieňať si fantázie, túžby, sny i spomienky, takže sme z neho vytvorili nekonečný zdroj vzájomných prianí.

„No dobre teda, prečo nie,“ prisvedčila som napol úst.

„Áno, výborne!“ snažil sa nadchnúť ma. „Vari to nevidíš? Ten zápisník konečne nadobúda zmysel. Vďaka nemu premeníme skúšky na autentickú literatúru.“

Hovoril dlho a vášnivejšie než kedykoľvek predtým, presvedčený prísľubom výhod vlastného plánu. Plánu, čo by nás spojil a zabránil oslabeniu vzájomnej túžby.

Nevedela som už, čo povedať, ani ako pribrzdiť jeho nadšenie. Hoci som jeho presvedčenie nedokázala zdieľať, moje city voči nemu zostali nedotknuté. Od prvého stretnutia som cítila, že v  láske ide naplno. Ak si vás Louis vyberie, potom mu jednoducho patríte a on bude od daného okamihu neprestajne skúmať vaše súkromie ako neprebádanú krajinu, ktorú treba dobyť. Aj keď Louis zosmiešňoval bratovu túžbu po moci, v  tomto si boli s  Davidom nesmierne podobní.

Konečne som mohla pozdraviť prvého známeho človeka, ktorého tvár sa objavila vo dverách. David Garchey, obľúbenec môjho budúceho manžela a eso galérie Albana Sauvagea. Podobne ako ja, mladík sa tu očividne necítil tak dobre ako na svojej prvej výstave. Súložiace páry ho evidentne vyvádzali z  miery. Držal sa teda v ústraní, len mi zakýval.

Vyskočila som a so spoločenským úsmevom na tvári som sa mu rozbehla naproti, ako keby sme boli starí priatelia.

„Dobrý deň, som veľmi rada, že vás vidím.“

IZBA ČÍSLO DVA

Jeho rozpaky nedokázalo zahnať ani moje prehnané nadšenie.

„Dobrý deň,“ odvetil a podal mi mäkkú, spotenú dlaň.

Za chrbtom som cítila, ako sa ku mne náhli Louis. Aj to,  že sa trochu hnevá. Majetnícky mi položil ruku na zadok a svojmu mladému chránencovi povedal:

„Zverujem ti svoje majstrovské dielo, priateľ ko. Dávaj mi na ňu dobrý pozor.“

Potom sa kamsi vytratil – nárokovali si naňho noví hostia – a nechal ma tam samu s rozpačitým mladým umelcom. Pod novým účesom Davida Garcheyho ešte viac vynikla jeho zženštelá tvár.

„Pripravujete novú výstavu?“ spýtala som sa, aby som ho trochu rozptýlila.

„Hej. Čoskoro. Vlastne už o niekoľ ko dní.“

„Zase u Albana?“

„Zase. Alban s Louisom moju prácu vždy obhajovali.“

Počuť chalana, ktorý sa práve dostal z puberty, ako nazýva čisto pornografickú provokáciu prácou, bolo dosť nechutné. No nedala som na sebe nič znať.

„Viem. Sú isté témy, v ktorých sa Louis rád angažuje.“

Musel v  mojom hlase vycítiť narážku; očervenel a  okamžite zmenil tému.

„Teraz kúpil väčšinu akcií galérie,“ rýchlo upresnil.

Prvá novinka. Potlačila som namrzenosť a radšej som sa Davida začala vypytovať na to, čo chystá. Každý umelec, hodný tohto pomenovania, začne po takej otázke rozprávať výhradne o sebe. Nepochybovala som, že neohrabaný chalan do tejto kategórie patrí.

„A aké médium ste si zvolili? Opäť nafukovacie hračky?“

HOTEL V PARÍŽI

„Ale nie, nie...“ odvetil a trochu sa zamračil, lebo postrehol môj sarkazmus. „Moja nová inštalácia bude orientovaná na video.“

„Naozaj? A na aký filmový žáner presne?“

„Hlavne vysielanie v reálnom čase, webkamery a tak.“

„Zaujímavé,“ povedala som, aby som ho primäla pokračovať.

„Alebo – v niektorých prípadoch, ako napríklad dnes večer – na bezpečnostné kamery.“

„Dnes večer?“

Zvraštil obočie a ja som si uvedomila, že asi prezradil viac, ako chcel, a teraz nevie, ako sa z rozhovoru vykrútiť. K základným pravidlám každého sponzorovaného umelca patrí neuraziť mecenášovu snúbenicu.

„Áno, všetko môžeme kontrolovať z réžie.“

Podľa rýchleho žmurkania som zistila, že sa dopustil druhej závažnej chyby. Domnievala som sa, že treťou hrubou chybou bude, ak mi prezradí Louisov podiel v galérii Sauvage.

„Ach, to ste vo mne naozaj prebudili zvedavosť,“ zamraučala som a hlasno som sa rozosmiala. Takáto som teda nebývala. „Môžete mi ich ukázať, tie kamery?“

„No... Dobre teda.“

Na okamih zostal zmätene stáť, potom asi pochopil, že čakám, aby ma niekam zaviedol. Prešli sme rozľahlým salónom plným redingotov a  priliehavých či našuchorených šiat a  vošli do vstupnej haly. Pod hlavným schodiskom boli dvere vedúce do útrob domu.

Garchey bol prvý, kto mi tieto miesta ukázal. Možnože som na to nemala dôvod, no keď sme sa ocitli pred ťažkými pancierovými dverami vedúcimi do suterénu, zachvela som sa. Zariadenie tu bolo

IZBA ČÍSLO DVA

striedmejšie a  pôsobilo modernejšie než zariadenie hore na  obytných podlažiach. Tie mali nádych patiny, vyjadrovali historické obdobia. Na konci krátkej tmavej chodby, cez ktorú viedli potrubia, sa nachádzali ďalšie kovové dvierka vedúce do miestnosti vybavenej videoprehrávačmi a asi desiatimi čiernobielymi monitormi.

„Odtiaľto môžeme vidieť všetko, čo sa v dome deje.“

Vchod z ulice, vstupné dvere, salón, jedáleň so súložiacimi pármi, knižnica, kuchyňa, záhrada a  dokonca i  naša budúca spálňa... Nechýbala žiadna z hlavných miestností.

Moju pozornosť však upútalo čosi iné.

„Nahrávate všetky obrázky?“ spýtala som sa a ukázala na monitory.

„Nie, všetky nie. Len tie, na ktorých svieti červené svetlo.“

Čiže vchod, salón a jedáleň.

Celkom vľavo stáli dva vypnuté monitory.

„A čo snímajú tieto kamery? Môžete ich zapnúť?“

„Ja neviem...“ odvetil. Videla som, že je naozaj v rozpakoch.

„Len do toho,“ nabádala som ho. „Iste tam bude niečo zábavné.“

Rozochveným prstom sa dotkol niekoľ kých tlačidiel. Pôsobil ako robot. Monitorované miestnosti som spoznala okamžite. Nenachádzali sa v dome slečny Marsovej, ale v sídle Duchesnoisovcov. Ako prvý som spoznala hlavný salón. Bol prázdny, ponorený do tmy. Na druhom monitore sa objavila Davidova spálňa, síce slabo osvetlená, no aj tak som rozoznala, že sa na posteli objímajú dve postavy. Menili pozície s  pravidelnosťou metronómu, akoby im niekto meral čas. O identite muža som nemala najmenších pochýb. Mal atletic

34

HOTEL V PARÍŽI

kú postavu, na ľavej ruke sa mu vynímala hodvábna páska. Kým

Garchey nahlas prehĺtal, musela som počkať niekoľ ko minút, kým

som rozpoznala podlhovastú tvár Davidovej partnerky.

Rukou nadvihla oponu plavých vlasov, čo jej zakrývala tvár kŕ

čovite stiahnutú rozkošou. Alica Simonciniová. Bývalú a  dočasne

zavrhnutú milenku kráľ teda omilostil.

2.

O niečo skôr... v prvých májových dňoch roku 2010

Nechcem pred vami nič skrývať – koniec koncov už som vám toho o sebe prezradila dosť – a tak teda poviem, že som dom slečny Marsovej nenavštívila dnes večer prvýkrát. Možno si spomeniete, že vďaka úteku mojej mačky Félicité som raz nazrela dnu cez pootvorené modré dvere. Louisov šofér Richard mi ich vtedy zabuchol pred nosom. Môj výhľad sa toho dňa obmedzil na rozostavaný dom, ktorého interiér mal ďaleko ku konečnej nádhere, akú tu vidíme dnes.

No prvý raz som do svojho domu vstúpila len krátko pred týmto nadčasovým večierkom usporiadaným na oslavu nášho oficiálneho presťahovania. Vzápätí som za sebou začula niečí hlas:

„Do riti... To je šialené!“

Nemusela som sa ani obzrieť; alt plný úžasu som spoznala okamžite. Kráčala ku mne Sophia. Spolu sme si potom prezreli úchvatné divadlo, čo sa nám naskytlo. Ešte tu síce chýbali isté kusy nábytku a to, čo sa v dome už nachádzalo, ešte nemalo definitívne miesto, ale aj tak sme si mohli do sýtosti popásť oči na dokončených reštaurátorských prácach.

„Zdá sa ti to dosť luxusné?“ spýtala som sa zo žartu.

HOTEL V PARÍŽI

„Mne sa zdal luxusný už ten susedný dom...“

Spomenula som si, akú mala Sophia detinskú radosť, keď za mnou prišla do sídla Duchesnoisovcov.

„Áno. Lenže tu si neviem predstaviť, že by som chodila v teplákoch či v pyžame.“

„To teda nie,“ prisvedčila Sophia vážne. „Budeš si musieť vynoviť šatník.“

Veľavravne preletela očami po interiéri.

„Lenže tentoraz budeš musieť nakupovať skôr v  múzeu než v obchodnom dome.“

Aj keď Sophia udržiavala s Louisom isté vzťahy, celkom jasne sa vyjadrila, že chystaný večierok nie je práve podľa jej gusta.

K našim nadšeným výkrikom sa pripojil oveľa vážnejší hlas – začuli sme ho tesne za chrbtom.

„To ma podrž! Baby, toto teda nie je Nanterre!“

Môj bývalý milenec Fred Morino s  prilbou v  ruke a  v  koženej kombinéze prišiel hneď po Sophii. Za svojím šéfom behal ako psík a  nad nádherným zariadením domu s  úžasom hvízdal, na viac sa nezmohol. V  časoch, keď som s  pánom Silná motorka chodila ja, Sophia ho nemala veľmi v  láske. Lenže keď môj vzťah s  Davidom skončil katastrofou, zo Sophie a Freda sa stali spojenci. Najskôr sa mi snažili pomáhať, potom celkom prirodzene zostali v kontakte. Podozrievala som ich však, že zámienka „občasnej výmeny informácií o Elle“, nie je jediným dôvodom ich vzťahu.

Keď sa schádzali na kaviarenských terasách pri drinkoch Monaco, „len aby si povedali dačo nové“, vznikla medzi nimi istá zvláštna spolupatričnosť, a  motorkár Fred mal v  hlave zaiste množstvo

IZBA ČÍSLO DVA

vedľajších úmyslov. Zatiaľ sa však ich vzťah obmedzoval na celkom milé priateľstvo, ktorému som musela žehnať. Veď kto by si neželal, aby sa ľudia, ktorých máte radi, nemali radi navzájom?

Keď mi už patrične zablahoželali a všetci sme sa vyobjímali, pomohli mi priniesť dnu škatule a  tašky, čo som si v  starej dodávke priviezla z  Hotela des Charmes. Na túto príležitosť mi ju požičal pán Jacques. Zaviezli sme sa vtedy aj do domčeka v Nanterre, odtiaľ som si vzala časť postpubertálneho oblečenia a staré dokumenty.

„S  ľuďmi ako ja a  Fred sa už v  Paríži veľmi stretávať nebudeš,“ poznamenala Sophia. Zdôraznila tým spoločenskú priepasť, ktorá ju bude odteraz oddeľovať od môjho nového života.

Vždy som milovala uvoľnenú atmosféru, čo vládla medzi nami ako kamarátkami. Vtipy, ktoré sme si vymieňali, dlane, ktorými sme sa dotýkali, spomienky, ktoré sme si alebo pripomínali, alebo na ne nemilosrdne zabúdali. To bolo aj dôvodom, prečo som neustále odmietala Louisove návrhy, aby som prácu na dome prenechala výhradne profesionálom. Potrebovala som totiž mať po boku nadšených priateľov, tráviť s nimi spoločné hodiny a kamarátsky sa pozhovárať.

„Si si istá?“ povedala som.

„To teda som! Nie sú náhodou priatelia dobrí len na to, aby z  času na čas preniesli zopár škatúľ? No povedz, Elle, ale úprimne!“

Úprimne? V tej chvíli bolo pre mňa priateľstvo rovnako dôležité ako všetky ďalšie očakávania. Skutočnosť, že mi budú nablízku, keď budem vstupovať do nového života, znamenala pre mňa podporu, čo mi občas v Louisovej prehnanej horlivosti chýbala. Milovať

HOTEL V PARÍŽI

Louisa Barleta a patriť mu bolo ako odovzdať sa silnému morskému víchru, ktorý so sebou prináša tie najexaltovanejšie skúsenosti a šialenstvá, aké si len viete predstaviť. V láskavom vánku, čo človek očakáva od obyčajných denných vzťahov s  ľuďmi, ktorí ho obklopujú, však nič také nie je.

„Prevedieš nás po zámku?“ spýtal sa Fred. Očividne naňho zapôsobilo už len to málo, čo doteraz videl.

Ak mám byť úprimná, Louis mi dal kľúče až dnes ráno, takže som vôbec nemala čas poprezerať si celý dom. Aj mňa prekvapilo, že som pri hľadaní miesta na uloženie škatúľ našla len zamknuté dvere do suterénu. No a odomknúť som sa ich pokúšala márne.

„Čo tvoj muž skrýva v suteréne? Mučiareň?“

Táto hypotéza zo Sophiiných úst veru neznela ako z  knihy o  stredovekej architektúre. Po tom, čo som jej porozprávala o  Louisových erotických fantáziách a  keď sa aj ona sama stala svedkom niektorých dobrodružstiev v  Hoteli des Charmes, si ma na túto tému neprestajne doberala.

Keď som sa v  jej očiach zmenila z  asexuálneho anjelika na divošku vyznávajúcu BDSM, stala som sa pre ňu nevyčerpateľným zdrojom prekvapení a vzrušenia.

„Keby to tak bolo, myslím, že by sme takéto zariadenie už dávno vyskúšali,“ povedala som.

„Hm, to by som teda rada videla...“ odvetila.

„Možno ak vo sne.“

Pokiaľ ide o sny, manželská izba predstavovala majstrovské dielo. Louis tu veľmi dôsledne, čo trochu hraničilo až s mániou, nástojil na rovnakých princípoch zariadenia, aké tu bolo v minulosti. Vďaka ne

IZBA ČÍSLO DVA

uveriteľnému množstvu dokumentácie sa mu podarilo zreštaurovať miestnosť do podoby, akú jej kedysi vpečatil Louis Visconti. Koniec koncov, spálňa bola momentálne jedinou dokončenou miestnosťou v  dome; nechýbal v  nej nábytok vrátane doplnkov. Človek tu mohol obdivovať repliky originálov z  dielne rezbára Bénarda: starobylú posteľ s  nerovnako vysokými čelami umiestnenú na stupienku, nádhernú komodu zdobenú madailónmi a porcelánom, dve mahagónové kreslá a dve stoličky z rovnakého materiálu, dve veľ ké sochy, toaletný stolík na holenie zdobený stĺpikmi v tvare egyptských hláv a napokon svietnik. Spálňu, v ktorej bolo už tak či tak dosť vecí, dopĺňal kozub z červeného mramoru s ozdobami z pozláteného bronzu.

„Ach, pani markíza,“ zvolala Sophia s predstieranou veselosťou, „tu nebudeš rodiť deti, lež zlaté tehličky!“

Nezasmial sa tomu ani Fred, ani ja – Sophia mala totiž pravdu. Sama som si v  duchu kládla otázku, čo sa v  tomto prostredí zaťaženom storočiami stane s našou nespútanou, slobodomyseľnou a spontánnou sexualitou. Samozrejme, existuje stará dobrá teória o  erotických spomienkach, ktoré tu zanechali naši slávni predkovia. Lenže odolajú takéto spomienky novej maľovke a novým náterom? Čo tu ešte ostalo zo vzdychov mademoiselle Marsovej?

Keď som o všetkom uvažovala, mučiareň by už znamenala čosi navyše. Aj tak bude nepochybne ťažké udržať naše libido nažive a  snažiť sa, aby sa naša láska nezadusila v  zlatých ornamentoch a tapetách.

Z  týchto a  podobných úvah ma vytrhol zvonček vchodových dverí. Rozbehla som sa teda na prízemie zahrať rolu novej panej

HOTEL V PARÍŽI

domu. Za ľavým krídlom modrých dverí som zbadala Armandovu vysokú postavu. V rukách zvieral prepravku pre zvieratá.

„Dobrý deň, Elle,“ povedal.

Nevidela som ho od chvíle, keď som ušla zo svadobnej hostiny a neopatrne sa zjavila na rue de la Tour-des-Dames pred tým, než som šla za Louisom do Hotela des Charmes. Ešte aj teraz som sa v duchu videla, ako bežím bosá, v bielych zamazaných šatách, ešte aj teraz ma prenasleduje Armandov krik: „Elle! Vráťte sa!“

Túto nostalgickú víziu zahnalo Félicitino zlostné mraučanie. Napokon, čo by mi bol vtedy Armand povedal? Aké slová by ma prinútili zmeniť rozhodnutie a zriecť sa lásky k Louisovi?

„Dobrý deň,“ odvetila som. „Ja...“

Nevedela som, čo mu mám povedať. Armand ostal v  Davidových službách, a tak patril do nepriateľského tábora. Patril k niekomu, čo pred mesiacom neváhal poslať Louisovi faktúru za zmarenú svadbu. Starší brat veľ kopansky a  bez komentára zrátal výdavky presne na halier vrátane honoráru pre pozvanú popovú hviezdu, plus penále.

Tento tábor bol taký nepriateľský, že David ani neprišiel na pohreb mojej mamy Maude, ani mi neposlal kondolenciu. Žiadny list, žiadne kvety, žiadny odkaz. Dokonca ani esemesku. Nič, podľa čoho by som mohla usúdiť, že so mnou aspoň trošku zdieľa bolesť. Louis je oveľa citlivejší, oveľa pozornejší. Podporuje ma, počúva ma. Ak som sa potrebovala vyrozprávať, nachádzal prosté chlácholivé slová. Vždy, keď som ich potrebovala počuť. Zároveň však dokázal mlčať a ak už nič iné nefungovalo, nechával ma vyplakať sa mu na šiji či na ramene.

IZBA ČÍSLO DVA

„Nesiem vám Félicité.“

„Ďakujem,“ odvetila som a vzala klietku z tvrdého plastu.

„Ospravedlňujem sa, nechcel som vás obťažovať, keď ste sa práve presťahovali... No David trval na tom, aby sme to ukončili.“

„Rozumiem. Netrápte sa tým, Armand.“

„Vzťahy medzi Félicité a Sínusom a Kosínusom sa v posledných mesiacoch nezlepšili. Minulý týždeň ich šarvátky priniesli ďalšiu obeť.“

„Ďalšiu obeť?“ spýtala som sa naoko znepokojene.

„Ide o  starú sošku z  obdobia Ming, čo David zdedil po otcovi Andrém.“

Aha, teda takáto obeť. David si môže podobných sošiek zadovážiť celý kontajner. Táto novinka ma vôbec nedojala.

„Annabelle, neviem, ako vám to mám povedať...“

Žmolil si vlnenú vestu a ako chlapčisko si vyvracal vrecká.

„Tak mi to teda nepovedzte,“ odsekla som, až nechtiac príkro.

„Existujú okolnosti, čo nás rozdelili proti našej vôli.“

Bol taký dojatý, že si vôbec nevšimol veľ kú čiernu limuzínu, ktorá mu prefrčala poza chrbát a zastala obďaleč.

„Ja viem...“

„Chcem vám povedať, že síce rozumiem, prečo sa David hnevá, ale že vás mám stále rád.“

„Áno, to je prirodzené, že ste ostali Davidovi verný.“

„Nielen Davidovi,“ trval na svojom. „Aj vám.“

Len čo to dopovedal, trochu nešikovne ma objal. Krátko, letmo. Tak veľmi ma to zaskočilo, že som takmer vypustila z  rúk klietku s Félicité; tá dávala mňaukaním najavo nespokojnosť. Armand ma

HOTEL V PARÍŽI

pustil práve vo chvíli, keď sa mu za chrbtom ozvalo zvolanie, či skôr výkrik. Dvakrát buchli dvere a  z  limuzíny vystúpili dve elegantné štíhle postavy.

Bol to David, ako obyčajne perfektne oblečený. Kráčal so zdvihnutou  hlavou a mračil sa, čo kontrastovalo s jasnou oblohou. Do Davida bola zavesená Alica – blonďavejšia a mramorovejšia, než si ju pamätám.

Okamžite som Armanda pustila a  začala som sa prehrabávať v  kabelke;  hľadala som kľúče od sídla Duchesnoisovcov. Nosila som ich stále pri sebe, len som čakala na správny okamih, aby som ich mohla vrátiť majiteľovi. Nechcela som konfrontáciu s Davidom urýchliť, zároveň som mu však nechcela len tak sucho vhodiť kľúče do poštovej schránky.

Keď som zväzok konečne našla, pokúsila som sa podať ho majordómovi. Armand však ruku stiahol a rýchlo zažmurkal, akoby mi chcel naznačiť: Nechajte si ich, človek nikdy nevie.

Tesne za Armandovým chrbtom začal David opäť vykrikovať, ako keby stratil trpezlivosť nad porušením podriadenosti svojho sluhu. Vôbec sa na mňa nepozrel, ostentatívne ma ignoroval.

„Armand!“ zvolal.

Armand sa pomaly obrátil, v očiach sa mu zračilo vyčerpanie.

„Nepotulujte sa tu,“ zvolal David neuveriteľne prísnym tónom. „Susedia už nie sú tým, čím bývali.“

Potom majetnícky chytil Armanda okolo pliec, a odviedol ho až k mrežiam susedného domu. Mne sa vôbec neprihovoril.

Za Davidom pochodovala Alica. Ako pubertiačka mávala kabelkou – iste si ju kúpila niekde na avenue Montaigne – a trium

IZBA ČÍSLO DVA

fálne sa usmievala. No len sa pozri, toto všetko teraz patrí mne, vravel hojdavý pohyb jej bokov i  klopkanie jej vysokánskych podpätkov na nerovnej dlažbe. Napokon aj ona zmizla v susednom dome.

„Poď,“ povedala som Félicité, „ideme domov.“

Priateľov som stretla v hale, kam mi prišli naproti.

„Čo je, zlatko? Si celá bledá...“ zhíkla Sophia.

„Ale nič. Nič to nie je.“

„Videla si ducha alebo čo?“ spýtal sa Fred.

„Hm, čosi podobné...“ uškrnula som sa.

„Stretla si Davida! Nehovor mi, že ti toto zvieratko priniesol osobne!“

Aby som sa vyhla téme a ich zvedavým otázkam, ako prvé som vyslobodila mačku z klietky.

„Áno... Vlastne nie. Félicité mi nepriniesol David, ale Armand.“

„Vždy sa mi zdal čudný,“ povedala Sophia.

„Prečo?“ spýtala som sa prekvapene.

„Neviem. Je to len pocit... Tak napríklad, v deň tvojej svadby...“

Dvoma prstami naznačila úvodzovky.

„Keď všetci pochopili, že sa už nevrátiš...“

„No, tak čo potom?“

„Neviem. Ako keby sa mu uľavilo.“

„Možno si povedal, že bude mať menej práce, že tam nebude taký bordel, keď si dodávateľ odvezie ešte zabalené jedlo,“ poznamenal Fred. Evidentne sa snažil situáciu zľahčiť.

„To je ale názor,“ zachichotala sa moja priateľ ka. „Teba v podstate big boss ešte nevyhodil, však?“

HOTEL V PARÍŽI

Sophia sa pýtala oprávnene; ešte viac tým odviedla pozornosť odo mňa. Fredovo postavenie profesionálneho zvukára v BTV bolo pre všetkých záhadou. Aj keď sme my s  Louisom dostali výpoveď hneď, Fred si svoju prácu udržal, dokonca sa mu ani nikto nevyhrážal. Každé ráno očakával pohovor a následný vyhadzov, no napriek tomu sa každý deň domov vracal rovnako spokojný ako predošlý večer. S jeho prácou boli všetci na výsosť spo



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist