načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Hotel v Paríži: izba č. 1 – Emma Marsová

Hotel v Paríži: izba č. 1

Elektronická kniha: Hotel v Paríži: izba č. 1
Autor: Emma Marsová

- Šarmantná Francúzka Annabelle chce skončiť s prácou spoločníčky, pretože sa bude vydávať. Jej budúci manžel David je vplyvný a bohatý muž a o jej práci nič netuší. Na poslednej ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  269
+
-
9
bo za nákup

hodnoceni - 50%hodnoceni - 50%hodnoceni - 50%hodnoceni - 50%hodnoceni - 50% 50%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » XYZ
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2017
Počet stran: 640
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-750-5021-2
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Šarmantná Francúzka Annabelle chce skončiť s prácou spoločníčky, pretože sa bude vydávať. Jej budúci manžel David je vplyvný a bohatý muž a o jej práci nič netuší. Na poslednej schôdzke Annabelle s hrôzou zistí, že jej klientom je charizmatický Louis, Davidov brat. Po tomto stretnutí dostáva pozvania na intímne stretnutia do hotela Charmes, kde musí splniť niektorú z erotických predstáv neznámeho milenca, ktorý úzkostlivo skrýva svoju totožnosť...

Zařazeno v kategoriích
Emma Marsová - další tituly autora:
Hotel v Paříži: pokoj č. 1 Hotel v Paříži: pokoj č. 1
Hotel v Paříži: pokoj č. 2 Hotel v Paříži: pokoj č. 2
Hotel v Paříži: pokoj č. 3 Hotel v Paříži: pokoj č. 3
 (e-book)
Hotel v Paríži: izba č. 2 Hotel v Paríži: izba č. 2
 (e-book)
Hotel v Paríži: izba č. 3 Hotel v Paríži: izba č. 3
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Hotel v Paríži:

Izba č. 1

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.xyz.sk

www.albatrosmedia.sk

Emma Marsová

Hotel v Paríži: Izba č. 1 – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.




Treba si priznať, láska nás veľmi mučí,

to, čo sme nikdy neboli, nás bezpochyby učí.

Molière: Škola žien



7

Paríž začiatkom júna 2010, hotelová izba uprostred popoludnia...

Nikdy som nepatrila k  ženám, ktoré tvrdia, že všetky hotelové izby sa navzájom podobajú a vnímajú ich ako jeden anonymný priestor bez duše či zvláštnej atmosféry. Niečo ako chladný tunel s  rovnakým zariadením, ktorý ponúka uniformovaný komfort na prespanie. Možnože tieto ženy strávia v  hoteloch len únavné zastávky medzi prestupmi z  vlaku do vlaku, či z  lietadla do lietadla. Lenže ak si máte vychutnať jedinečný charakter tej-ktorej hotelovej izby, musíte v nej pobudnúť cez deň, keď sú všetci preč, a hotel je takmer prázdny. Ak chcete nazrieť do príbehov predchádzajúcich hostí, ich smiechu a sĺz, lásky a vzrušenia, musíte si nájsť čas a vycítiť atmosféru, umožniť zmyslom, aby sa postupne začali prebúdzať. V posledných mesiacoch som pochopila, že medzi tým, čo dávame hotelu, a tým, čo od neho dostávame, je priama úmera. Ak zaspíte, alebo ak sa poddáte nude či melanchólii, vráti sa vám len odraz vlastného smútku a márnosti. V takom prípade človek odíde taký, aký prišiel – bez zmeny. Bohužiaľ.

Ale ak si nájdete čas a  započúvate sa do šepotov hotelovej izby, dozviete sa tisíce príbehov, tisíce vtipov a tisíce vzdychov. Budete horieť nedočkavosťou pridať k nim vaše vlastné. Tí najzvedavejší budú niekedy priam posadnutí predchádzajúcimi hosťami a ich pohnútkami. Vôňa parfumu, ktorú ešte cítiť v závesoch či nad posteľou... Škvrnka, ktorá ušla pozornosti hotelovej upratovačky... Prasklinka na zrkadle vytvárajúca tieň, skoro obrys postavy... Takéto maličkosti vám vojdú pod kožu, nasadia

HOTEL VPARÍI

chrobáka do hlavy a donútia vás, aby ste sami prežili svoj vlastný príbeh.

Som nahá a  zápästia mám pripútané o  čelo postele... A  presne o  toto sa teraz pokúšam. Napísať nové stránky príbehu, čo sa začal dávno, ešte skôr, než som prišla na svet. Ako vo väčšine izieb v Hoteli des Charmes, aj v Joséphininej izbe je na strope obrovské zrkadlo. Takže, pokiaľ čakám na akciu, mám všetok čas sveta zamyslieť sa nad sebou, Annabelle Barletovou, rodenou Lorandovou, dvadsaťtriročnou ženou, čo len tento rok vstúpila do stavu manželského, a  čo je bez akýchkoľvek škrupúľ ochotná oddať sa mužovi, ktorý sa pripravuje vedľa v kúpeľni. Kto je ten muž? To ešte neviem. Jedno viem však iste – nie je to môj manžel. Lebo keby áno, boli by sme vôbec tu? Úprimne, odohrávalo by sa toto všetko?

Volajú ma Elle. Odjakživa a za každých okolností. Asi preto, že s prezývkou Belle by sa žilo ťažko. Ale, verte mi – „Elle“ je ešte horšie. „Elle“ ako titulná stránka časopisu. Elle, akoby som ja jediná stelesňovala všetky ženy! Akoby sa vo mne sústredili všetky ich pôvaby. Vykryštalizovali všetky túžby. Rozplývali všetky prízraky, tie neopracované kovy, z ktorých sú stvorení muži.

Keď konečne začujem zavŕzgať kúpeľňové dvere, prekvapene skríknem. Možno priveľmi nahlas. Čosi mi našepká, že ten muž existuje len vo sne. Neznámy sa zháči, zaváha, či má, alebo azda nemá vstúpiť. Predstavujem si jeho napätú ruku na kľučke dverí, jeho zatajený dych.

„Madam? Madam Barletová, je všetko v poriadku?“

Ten hlas nepatrí jemu. Prichádza z  haly. Osadenstvo hotela si robí starosti. Chcú, aby som bola spokojná. Madam je stálym hos

IZBA ČÍSLO JEDEN

ťom. Madam je dôležitá. Môj muž im dal pokyny. Je to typ človeka, ktorého všetci počúvajú aj poslúchajú.

„Áno, pán Jacques... Nerobte si starosti, všetko v poriadku.“

Keď som do tejto izby chodievala minulý rok, neboli až takí starostliví. A  mne chýbalo sebavedomie. Vo veľ kých zrkadlách som vídala obraz celkom inej ženy. Moje telo bolo oblé, krivky sľubné. Lenže vtedy som to nechápala, a ešte menej som si uvedomovala, na čo je to všetko dobré. Nepoznala som rozkoše, nepoznala som pocit byť sama sebou.

Čo ťa vzruší, Elle? No tak, čo ťa vzruší? Viem to vôbec? Čo presne spôsobí, že sa hlboko vnútri roztopím? Z  čoho zvlhnem ešte skôr, než sa ma niekto dotkne, už len keď si na to pomyslím? Telo nahého muža? Jeho pach? Pohľad na neznámy úd, čo sa postaví len a len kvôli mne? Oproti mne? Vo mne?

(Lístok písaný vlastnou rukou 5. 6. 2010)

Nie, pred rokom som ešte vôbec nevedela, že každá izba je hniezdočkom lásky, kde žena dozrie a naučí sa byť sama sebou. Nebola som vtedy priviazaná ako teraz, no napriek tomu som sa cítila ako väzeň. Viac ako kedykoľvek predtým či potom. Aby ste mi rozumeli, dnes som to ja, kto tu vládne. Nielen tomuto nedočkavému mužovi za dverami. Úplne sa poddávam citom, no nikdy som ešte nemala všetko tak perfektne pod kontrolou.

Ešte pred rokom som to nebola ja, Elle. Neboli vo mne všetky tie ženy. Mali sa ešte len narodiť...

1.

Pred rokom, 3. júna 2009 v tej istej hotelovej izbe

Ležala som schúlená v rozhádzaných perinách v Joséphininej izbe a cítila sa uvoľnená. Uvoľnená, no napriek tomu neprirodzená. Muža, ktorý bol som mnou v posteli, som ešte pred tromi či štyrmi hodinami vôbec nepoznala. Nevedela som, kto je, aké má zamestnanie, akú plnú peňaženku. Čoskoro sa to zmení. Celý večer, ktorý predchádzal tomuto okamihu, som takmer nepočúvala, o čom sa s ostatnými hosťami zhováral pri stole. Jediné, čím som prispela, bolo zopár letmých úsmevov a poslušných kývnutí hlavy. Bábika v kúte, to odo mňa očakávali. Čím sa tento muž živí? Je bankár? Obchodník? Alebo ho azda niekde zvolili za čestného predsedu bohviečoho? V každom prípade bol natoľ ko dôležitý, že u svojich spolustolovníkov vyvolával rešpekt – a niekedy aj úctivé mlčanie.

„Máš nejakú obľúbenú polohu, Elle?“ spýtal sa, keď mi pomáhal stiahnuť zips na ľahkých bielych šatách.

Naozaj smiešne: ešte pred niekoľ kými minútami, keď sme jedli vyprážanú husaciu pečeň s  čučoriedkami, sme si vykali. Len čo sme prekročili prah hotelovej izby, začal mi hneď tykať, akoby chcel oklamať intimitu príliš rýchlo vyzliekaného tela.

IZBA ÍSLO JEDEN

„Prosím?“ zakuckala som sa, keď som si uchlipla z minerálky.

Nikto, kto po vás úprimne túži a vy sa mu chcete vášnivo oddať, sa technickými podrobnosťami nezaoberá. Vaše telo mu svojimi reakciami na takú otázku odpovie samo. Slová sú zbytočné. Všetko je iba hudba a súlad vašich zmyslov.

„Chcem povedať... Je nejaká poloha, ktorú vyslovene nechceš? Máš hranice?“

Otočila som sa a  pozornejšie som sa naňho zahľadela. Vyzeral celkom dobre. Po štyridsiatke, so začínajúcimi šedinami. Atletický typ. Asi naozaj športoval, čo by nepochybne vysvetľovalo, že som s ním v tejto izbe. Ak by to tak nebolo, určite by som po takej nudnej večeri nesúhlasila stráviť s ním viac času. Pridŕžala by som sa zvyčajného postupu. Toto sa stalo len tretí raz, že som „vyhovela“ klientovi, aby sme použili zaužívaný žargón. Nestávalo sa to teda často, keďže toto robím len osem mesiacov.

Po trapase a  neslávnom spôsobe, akým sa ma spýtal na preferencie, som pochopila, že nie je skúsenejší než ja. Možnože som jeho prvou eskortnou spoločníčkou. Keďže som nechcela zničiť aj ten posledný kúsok tajomnosti, nespýtala som sa ho na to.

„Nie... V podstate nie,“ zaklamala som s úsmevom predstierajúcim záujem.

„V poriadku...“ prikývol, badateľne upokojený. „Som rád, keď to viem dopredu.“

V myšlienkach som bola vzdialená tisíce míľ...

Súlož zozadu ma otravuje, lebo je živočíšna. Robím ju len s mužmi, ktorých poznám. Vzrušuje ma viac ako hociktorá iná poloha... presne pre tú jej živočíšnosť!

HOTEL VPARÍI

Fantazírujem, že to robím s niekým, koho nepoznám. Ak by som si mohla vybrať, tak s maskou na tvári.

(Anonymný lístok písaný rukou  3. 6. 2009, ktorý niekto tajne hodil do mojej poštovej schránky)

Rozmýšľala som o všetkých lístkoch, ktoré som dostala za posledných pár týždňov. Odvtedy, čo som v taške našla malý prázdny zápisník v striebornom obale. Ruka neznámeho využila dav v metre a šikovne mi šuchla zápisníček do tašky. Vo vnútri bola záhadná správa, rukopis som nepoznala:

Zistilo sa, že muži myslia na sex asi devätnásťkrát za deň. Ženy naň myslia menej než desaťkrát. Ako ste na tom vy? Koľ kokrát za deň podľahnete podobným myšlienkam?

Prešlo niekoľ ko dní a ja som v poštovej schránke našla lístok bez známky, s perforáciou zodpovedajúcou krúžkom v mojom zápisníku. Autor sa zjavne vyžíval vo vymýšľaní toho, o čom by som mohla snívať. Písal v prvej osobe, ako keby som to písala ja.

Takmer som tú rukou popísanú stránku bez prečítania hodila do koša. Dokonca som zvažovala, že pôjdem na políciu a nahlásim zastrašovanie. Lenže študovala som žurnalistiku, a  tak moja zvedavosť zvíťazila. Ako správna študentka som založila hárok papiera do maličkého fascikla, lebo som predpokladala, že to bude prvý list z dlhej série. Že tá anonymná ruka neskončí prvou správou... Určite nie, tým som si bola istá.

IZBA ÍSLO JEDEN

„Nemám hranice,“ povedala som klientovi.

Aby som bola férová, nebol horší než hociktorý iný muž, ktorému som po niekoľ kých pohárikoch či ničím výnimočných večeriach dovolila, aby sa ma zmocnil. Ak mám byť úprimná, pokiaľ ide o  prvý raz s  Fredom, mojím jediným doterajším frajerom, musím priznať, že to pre mňa nebolo najideálnejšie. V tú noc, keď sme sa milovali, som podľahla, lebo sa naskytla príležitosť a  prirodzený vývoj udalostí toho večera k tomu smeroval... Nebolo to preto, že som po tom vyslovene túžila. Takže, kde sa stala chyba, ak som toto tu zaobalila ako obchodnú transakciu? Nestála som za viac ako za kúsok pizze a dva poháre červeného?

Tento muž bol aspoň bohatý, čistý, pekný a  k  tomu všetkému slušne oblečený. Mal na sebe na mieru šitý dvojradový oblek s vynikajúco vypracovanými detailmi podšitý fialovým hodvábom a viditeľným štepovaním, ktoré ladilo s  obšitím gombíkových dierok. Vďaka nemu v  túto noc zarobím viac, ako som kedy zarobila za týždeň, keď som makala za minimálnu mzdu v reťazcoch rýchleho občerstvenia a podobných podnikoch.

Fakt som sa snažila motivovať, ako sa dalo. Eufória zo šampanského už v ten večer vyprchala. Potrebovala som niečo na pozdvihnutie nálady, nejaký ďalší životabudič, nejaké iné bublinky než tie, ktoré vyšumeli z môjho pohárika.

Hoci som „pána na mieru“ tak vychválila, bez slova si neobratne natiahol prezervatív a prinútil ma do nepohodlnej a podradnej misionárskej polohy. Nikdy ma neprestane prekvapovať, ako sa väčšina inteligentných ľudí nevie milovať. Je to pravdepodobne

HOTEL VPARÍI

jediná forma poznatku, ktorá sa nedá nabifľovať a nevyučuje sa na súkromných či iných kurzoch.

„Si v poriadku? Nebolí ťa to?“

Nie, nebolelo ma to, ani náhodou. Zvláštna absencia pocitov. Akoby som spodnú časť tela mala celkom znecitlivenú. Nevedela som, či je to moja chyba, či za to môže moja sexualita alebo zlá penetrácia, ale nedokázala som sa vôbec sústrediť. Napriek tomu som mu položila ruky na zadok a jemne som sa prispôsobila jeho rytmickým pohybom.

„Som v poriadku,“ snažila som sa ho povzbudiť.

Moja vlastná neskúsenosť mi bránila prevziať iniciatívu, čo odo mňa pravdepodobne očakával. Mala som vzdychať, kričať, šepkať mu do ucha oplzlosti? Čo všetko môžem predstierať? Aj to bolo súčasťou mojej práce?

„Je ti to príjemné?“ spýtala som sa.

Na nič lepšie som sa nezmohla. Viem, bolo to patetické. No on len zadychčane hlesol áno ešte skôr, než dosiahol vyvrcholenie. Pretože bol šikovný biznismen, poriadne si vychutnával vzácnu postkoitálnu chvíľu. Znehybnel na dobrých pätnásť sekúnd. Potom začal odznova ako švajčiarsky metronóm.

Fakt som bola duchom neprítomná. Necítila som ani hanbu, ani odpor a  ešte menej zlosť. Ruku som mu položila na chrbát a pomaly ho hladkala od šije až po bedrá. Naozaj som ho chcela uspokojiť. Čoraz hlasnejšie vzdychy som chápala ako znak spokojnosti. Úprimne, toto stretnutie nebolo o  nič horšie než väčšina mojich dávnych horizontálnych gymnastických zážitkov. Okrem toho nudný sex vytvára priestor na prehliadku interiéru. Izby

IZBA ÍSLO JEDEN

v Hoteli des Charmes za to nepochybne stáli. Okrem obrovského zrkadla na strope, čo predstavovalo jediný ústupok vychádzajúci v ústrety požiadavkám našich čias, bol zvyšok zariadenia vernou replikou salónu zo zámku Malmaison, v ktorom bývala Napoleonova manželka Joséphine de Beauharnais. Kruhový priestor ako celok pripomínal najluxusnejšie vidiecke altánky na tenkých zlatých stĺpikoch, medzi ktorými boli natiahnuté veľ ké červené tapisérie dodávajúce okoliu starobylý a elegantný vzhľad. Orol s roztiahnutými krídlami – akoby v letku – hľadel na masívnu posteľ s nebesami. Na jej štíte sa vynímal párik zlatých labutí a na doske pri nohách boli dva rohy hojnosti. Zvyšný nábytok vrátane kresiel a leňošky na druhej strane izby korešpondoval s dominujúcou témou zlata a  červene, ako aj s  kvetovými motívmi na posteľnej prikrývke a volánoch.

Izba mala neskutočnú atmosféru. Nebolo ťažké predstaviť si v  nej samu seba v  devätnástom storočí. Poskytol Napoleon svojej Joséphine tú istú monotónnu presnosť, alebo mal viac fantázie? To som bola celá ja – aj s mojimi estetickými a sexuálno-historickými úvahami. Presne vtedy ma môj ,,pán na mieru“ obdaril posledným vniknutím a  záverečným vzdychom. Nevydržal ani tri či štyri minúty. Možnože ho vyrušovala majestátnosť miesta, alebo ho jednoducho nadúvalo z jedla a vyslabol z alkoholu.

Len čo zo mňa vykĺzol, klesol na posteľ, ale bokom sa ma ešte stále dotýkal. Bol mi vďačný za orgazmus, a tak ma počastoval banálnou lichôtkou:

„Si naozaj pekná, vieš to?“

„Ďakujem.“

HOTEL VPARÍI

Čo odpovedať iné, keď ste presvedčený o  opaku? Žena, ktorú som videla v  zrkadle nad sebou, sa mi totiž vôbec nepáčila. A  čo som robila, mi nepristalo. Vedela som, že tento druh aktivity veci neprospieval. Bola som príliš guľatá, príliš taká, príliš onaká. No čo som už len mohla povedať? Bola som to skrátka ja. Mladé, nie práve najlepšie upravené dievča. Nijaká femme fatale. Slovom, mala som beznádejne veľa nedostatkov.

„Nemám rád chudé dievčatá,“ zdôveril sa mi. ,,Vždy sa bojím, že ich zlomím... a popichám sa na ich kostiach.“

To bol spôsob, akým mi oznamoval, že sa mu moje krivky páčia. Aspoň jeden z nás bol spokojný s tým, čo som ponúkala. Množstvo oblín, žiadne ostré uhly. Zdalo sa, že bol spokojný.

Vzala som malý zväzok bankoviek, ktoré nechal na mahagónovom nočnom stolíku, a  rýchlo som skontrolovala sumu. Zmizol v  kúpeľni a  ja som využila jeho neprítomnosť. Izbu som  opustila ako duchovia, ktorí ju obývali. Čo som mohla povedať, aby to nevyznelo ako klamstvo či falošný sľub: Bolo to vskutku úžasné? Ešte raz vďaka? Uvidíme sa čoskoro, dúfam?

Obula som sa v hale. Hrubý koberec ma pod nohami príjemne pošteklil. Vybrala som sa rovno k recepcii. Pán Jacques mi spoza vylešteného pultu naznačil, aby som podišla k nemu na kúsok reči.

„Prebehlo všetko hladko, slečna?“

„Ach áno,“ ticho som odvetila. „Veľmi hladko.“

Recepčný v  Hoteli des Charmes v  livreji komorníka z  osemnásteho storočia pretkávanej zlatou a striebornou čipkou na mňa urobil dobrý dojem. No okrem úboru ma fascinoval i  jeho výzor:

IZBA ČÍSLO JEDEN

starý pán nemal na hlave jediného vláska, jediného chĺpka – žiadne fúzy, žiadna brada, žiadne obočie, ani len mihalnice, čo by ohraničili jeho veľ ké, trochu vypúlené modré oči. Nik nemal hladšiu tvár než tento muž. A vari ani bledšiu.

Napodiv, keď mama chodila na chemoterapiu, prešedivené vlasy jej ostali. Posledných šesť mesiacov liečby sa podpísalo pod jej svaly a ich silu, no nezanechalo stopy na jej hlave. Tá ostala pokrytá. Maude Lorandová bola bojovníčka. Ako vždy, lipla na živote, s chorobou zápasila dôstojne a odvážne. Dokonca sa vôbec nesťažovala. Pľúca mala celkom zničené, no napriek tomu nestratila ani kúsok dôstojnosti. Bola ako bronzová socha vstávajúca z popola.

„Myslíte, že budete v najbližších dňoch potrebovať izbu? Možno už zajtra?“

„Ešte neviem. A keby aj... určite to bude posledný raz.“

Nezdalo sa, že by ho moja spontánna reakcia prekvapila. Vyzeral, akoby sa potešil. Veľavravne sa na mňa usmial. Pán Jacques chce len moje dobro. Možno vo mne vidí čosi pozitívne. Aspoň tak sa mi to pri každom stretnutí javilo. Napriek môjmu pobytu v hoteli a zjavným dôvodom naň si o mne myslí, že je vo mne voľačo pozitívne. Pár sekúnd mu stačí na to, aby mi zlepšil náladu.

Lenže v ten večer som nemala čas na jeho povzbudivé pohľady. Usmieval sa ešte aj vtedy, keď som z  hotela vyšla do skorej vlahej noci.

2.

Ten istý deň, trochu neskôr

„Tak teda papkanie... či trtkanie?“

Autorkou tejto nevydarenej slovnej hry bola Sophia, moja najlepšia priateľ ka. Milovala flirtovať so všetkým vulgárnym, pričom si plne uvedomovala, že jej to pridáva na drsnom šarme. Pravdupovediac, Sophia Petrilliová je moja jediná priateľ ka. O  dva roky staršia ako ja, no s náskokom aspoň piatich rokov, pokiaľ ide o mužov a o sex. Čokoládové kučery, aké neuniknú pozornosti. Perfektne formované poprsie, čo priam nabáda k tomu, aby ste sa ho dotkli. Oči, v ktorých by sa muži najradšej utopili. Jeden z jej prvých milencov ju pomenoval Esmeralda. Keďže bola mladou tanečnicou, bola bláznivo nezávislá a  muži neodolali a  vždy zahoreli túžbou. V  jej každodennom živote bola jednoducho Sophiou, trošku stratenou ženou  bez vážnej známosti či stálej práce. No inak to bola najživšia a  najnezávislejšia osôbka, akú poznám. Boli sme verné priateľ ky. V dobrom i v zlom. Nápadníci prichádzali a odchádzali, Sophia ostávala.

„Hm...“ odvetila som a  pokúšala sa myknutím hlavy zahrať jej otázku do autu.

„Samozrejme, to druhé,“ povedala.

IZBA ÍSLO JEDEN

„Dáva to zmysel, vzhľadom na to, koľ ko je hodín. Svitlo mi.“

Počas nocí, keď sme obe pracovali, sme sa zvyčajne stretávali v Café des Antiquaires na rue de la Grange Batelière, iba kúsok od aukčnej siene Drouot v  deviatom mestskom obvode Paríža. Pravidlo bolo jednoduché – tá, čo skončila s klientom skôr, počká na druhú. Prvá možnosť nás len občas zdržala dlhšie ako do jedenástej večer. Druhá možnosť sa mohla ľahko pretiahnuť do skorých ranných hodín.

„A ty? Aké to bolo? Dobrá noc?“

„Ušla,“ povedala a zaškerila sa.

„Bohatý klient?“

„Chcela si povedať – nechutne bohatý klient? Ešte nikdy som nevidela také vyleštené Rolexky. A fakt sa snažil: apartmán madam Pompadour so všetkým, čo k tomu patrí.“

To bola ďalšia zaujímavá vecička na Hoteli des Charmes – každá hodinová izba bola venovaná niektorej z veľ kých zvodkýň či kurtizán v dejinách Francúzska. Kráľove obľúbenkyne, milenky, kráľovné i obyčajné kurtizány, čo vstúpili do dejín. Prekvapujúca zbierka tanečníc, špiónok, umelkýň a dám, ktoré v spoločnosti niečo znamenali. Všetky sa vyznačovali neuveriteľnou mocou, akú mali nad mužmi, a spôsobmi, akými ich využívali počas bezuzdného života. Oficiálne sa s nimi nespájalo žiadne číslo izby a na dverách nebolo uvedené žiadne meno. Ako som si už všimla, každá izba bola zariadená v úplnom súlade s dobou, v ktorej žili naše hrdinky. Každá bola jedinečná, každá zosobňovala tú-ktorú dámu a podnecovala bujnú fantáziu.

„Nie je to najhoršie,“ povedala som s predstieraným nadšením. „Ja som zdedila Joséphininu izbu.“

HOTEL VPARÍI

„Extra trieda! Bola si tam už niekedy?“

„Nie, ešte nie.“

Sophia navštevovala  Hotel des Charmes omnoho častejšie než ja. Niekedy dva či trikrát za mesiac. Z princípu nikdy viac než raz do týždňa. No i tak – podľa toho, čo sa v jej živote dialo – tieto akcie boli jej hlavným príjmom.

„A potom,“ spýtala sa, predstierajúc plachý úsmev, „aké to bolo? Dobré?“

„Sophia!“ vykríkla som. „Veď vieš... nemôžem.“

Obidve sme veľmi dobre poznali pravidlá hry – agentúra, ktorá nám dohadzovala bohatých klientov, nám prísne zakázala o  nich rozprávať. Nič sa nesmelo dostať von z  tých nádherne staromódnych magických izieb. Podaktorí z mužov, ktorých sme stretávali, boli významní a veľmi vplyvní. Hocijakú informáciu o tom, čo robia v súkromnom živote, najmä pokiaľ ide o ich sexuálne chúťky, by ich nepriatelia mohli zneužiť. Diskrétnosť bola alfou a omegou, ta- jomstvo sa prezradiť nesmelo.

Ak mám byť naozaj úprimná, vyhovovalo mi to. Pravidlá agentúry mi pomáhali krotiť Sophiinu posadnutosť. Tá bola akýmsi prirodzeným predĺžením, akoby sám jazyk bol orgánom – niečo ako klitoris –, ktorý sa dá stimulovať. Sex považovala za všeobecnú tému na rozhovor a  vždy si nakoniec našla zámienku, aby o tom hocikedy začala s priateľmi. Dokonca aj s celkom cudzími ľuďmi. „Vážne,“ zvykla ma provokovať, „vieš o  niečom lepšom než sex? No tak, von s tým. Nebudeme tu predsa klábosiť o burze či deckách, nie? Obe sme bez prachov. A preruš ma, ak sa mýlim, ale ani jedna z nás sa v najbližšej dobe nechystá mať

IZBA ÍSLO JEDEN

dieťa. Tridsaťjeden, to je priemerný vek prvorodičky v  Paríži. Tridsaťjeden!“

Mohla o tom hovoriť donekonečna, bola to jej najobľúbenejšia téma. Vyžívala sa v  otrasných detailoch, striehla na hocičo, čo by mohla vytiahnuť z ľudí navôkol.

„Lebo môj večerný klient... Mala by si vidieť, aký ho má veľ ký! Gigantický! Nekecám, šialene obrovský! Ešte väčší než jeho bankový účet, čo hovorí samo za seba!“

„Soph!“ začala som. Pokúšala som sa nevybuchnúť do smiechu.

„Fakt, ten chlapík by ho mohol ukazovať v cirkuse.“

„Prestaň!“

„Čože? Veď som ti nepovedala, ako sa volá! Hovorím ti len o jeho penise.“

„Aké božské,“ povedala som ironicky. „Takže teraz mi mieniš vyrozprávať dobrodružstvo s anonymným penisom.“

„Nie, ale mal ho takého obrovského, že som sa skoro zadrhla, keď som mu faj...“

„Dobre, máš pravdu.“ Odstrihla som ju, aby som to už nemusela ďalej počúvať. „Orálny sex netreba veľmi predlžovať, inak si naň zvyknú a budú ho stále chcieť.“

Moja obvyklá odpoveď na Sophiine tsunami, pokiaľ ide o nepohodlné pravdy, bola takáto – stručne som sa obmedzila na obohrané klišé a  známe frázičky, ktoré som si zvyčajne požičala z  rubrík o sexe uverejňovaných v ženských časopisoch.

„Lenže,“ pokračovala, „neviem, či by ho niekto prekonal. Ani sa ma nedotkol, no prinútil ma dve hodiny masturbovať a  on sa len prizeral... Totálne ma zničil.“

HOTEL VPARÍI

„Veď hej, lenže ak ťa pozoruje pri masturbácii, aspoň zistí, čo ťa vzrušuje. Nie je to celkom stratený čas.“

Myslím, že toto som mala z  časopisu Cosmo, júl/august 2007. Určite.

Lenže, čo som ja, Annabelle Lorandová, v podstate vedela o sexe? Nie veľa.

Pravdou je, že pravidlá agentúry boli dobrou výhovorkou na to, aby som Sophii neprezradila priveľa podrobností. Väčšinou to uspokojilo jej zvedavosť, alebo aspoň držalo jej nehanebné táranie na uzde. Mne stačilo zverovať tajomstvá zápisníčku. Lenže tam ich v  súkromí bielych stránok za mňa zachytávala ruka niekoho iného:

Viem, že to vyzerá hlúpo, no myslím si, že genitálie majú spriaznené duše. Jedna vagína má na celom svete len jeden jediný penis, ktorý je stavaný presne na jej veľ kosť. A naopak. Takže pokiaľ si jeden z nich nenájde svoju spriaznenú dušu, nebude spokojný. Viem, že tak to funguje v  mojom prípade – moja vagína ešte nenašla svoju spriaznenú dušu v podobe penisu.

(Anonymný lístok písaný rukou 2. 6. 2009, vhodený do mojej poštovej schránky bez môjho vedomia. Nemýli sa.)

Fakt, že ruka niekoho iného písala tieto listy, ma zároveň vzrušoval i  znechucoval. Nevedela som tie dva pocity od seba oddeliť. Nakoniec ma to poriadne vyprovokovalo. Koniec koncov, aj ja som hrala tú hru. Zápisník, do  ktorého som si zbožne ukladala otvo

IZBA ÍSLO JEDEN

rene nepriznané predstavy o tom, kto mi nedá pokoj. Denne som dostávala takýchto správ niekoľ ko. Raz či dvakrát som zopár hodín pozorovala poštovú schránku, no nikdy som nikoho neprichytila.

Zo začiatku sa mi podarilo pred Sophiou zápisník utajiť. Pre takéto veci mala šiesty zmysel. Teda, darilo sa mi to dovtedy, kým som si v kaviarni nepoložila tašku vedľa stoličky, na ktorej sedela. Automaticky sa zohla, aby mi ju pomohla zodvihnúť.

„Čo je to?!“ zvýskla.

„Nič... Daj mi to!“

„Aký zlatý zápisníček! Zoznam tvojich horúcich nočných liniek?“ zakotkodákala.

„Nie... Prestaň...“

„Áno, mám pravdu... Červenáš sa!“

Bez opýtania otvorila zápisník a začala si nahlas mrmlať prvých pár riadkov...

„Nečervenám sa! Hneď mi to vráť!“

... potom citovala hlasnejšie.

„ ‚... Tiež by som chcela vedieť, ako voniam a chutím chlapíkovi, ktorý mi oblizuje ohanbie...‘ No teda! Slečna Lorandová! Pozrimeže!“

„Do riti, Sophia, daj mi to!“

Nakoniec sa vzdala, no bolo už neskoro.

„Takže, ako to vlastne je? Píšeš Intímny život Annabelle L.?“

„Ja som to nepísala. Nejaký chlapík mi v poštovej schránke necháva správy každý deň. Neviem, kto to je, ani čo odo mňa chce.“

„Fakt? A ty si ich len tak vkladáš do zápisníka?“

„Ver mi, je to tak.“

HOTEL VPARÍI

Cítila som sa ako v  pasci, a  tak som jej rozpovedala o  zvláštnych okolnostiach, za ktorých sa mi zápisník dostal do rúk. A potom o tom, ako som každý deň dostávala denníkové zápisky, ktoré mohli byť o mne, no písal ich niekto iný – nejaký chlapík či dokonca nejaké dievča.

Viac ju to pobavilo, než šokovalo. Napadlo mi, či za týmto otráveným darčekom nemôže byť Rebecca, majiteľ ka agentúry. Ale ak to tak bolo, potom som nechápala, prečo som iba ja dostávala takého správy? Iba ja zo všetkých dievčat v Belles de Nuit? Pretože dobre viem, že Sophia by nečakala ani sekundu, aby sa mohla niečím takýmto pochvastať.

„To je šialené – zo všetkých dievčat v Paríži si ten idiot, čo si toto celé vymyslel, vybral práve teba!“

„Prečo to vravíš?“

„Nuž, Elle... Povedzme, že je to viac moja než tvoja vec. Mne by sa fakt strašne páčilo, keby mi nejaký chlapík také niečo podaroval. Ja by som veru nečakala, kým mi to všetko takto popíše.“

Podala som jej strieborný zápisník, akoby som sa chcela zbaviť záťaže.

„Ak ti len toto chýba ku šťastiu... potom teda tu máš, na!“

„To zas nie! Je tvoj,“ povedala a zvážnela.

„No dobre... Mohol to strčiť do tašky hocijakému dievčaťu v metre.“

„Nie,“ opravila ma. „V podstate, keď o tom premýšľam, nemyslím, že ti to dal náhodou. Vedel, že to potrebuješ. Práve ty. Že to potrebuješ viac než hociktorá iná baba.“

Aby si sa odblokovala, chcela nepochybne dodať. Na protest som zošpúlila pery.

IZBA ÍSLO JEDEN

Od tejto neblahej príhody, a najmä odvtedy, ako som stretla Davida, bolo čoraz ťažšie a ťažšie udržať Sophiinu zvedavosť na uzde. Môj priateľ, s ktorým som chodila tri mesiace, nebol mojím klientom. Nikdy. Takže pravidlá pre klientov tu neplatili.

„A nikdy si mi o Davidovi nič nepovedala...“

„Čo?“

„Nuž, akého ho má? Normálneho? Obrovského? Malého, no vie, ako ho správne používať?“

„Naozaj si myslíš, že ti na niečo podobné odpoviem?“

Za pokus to stojí, vyčítala som z jej úsmevného pohľadu.

„Nestretneš sa s ním? Myslím... teraz?“ zmenila tón rozhovoru na menej chúlostivý.

„Dobre teda. A vieš, že nie. Chodí totiž domov neskoro. Uvidím ho zajtra ráno. Ak ho uvidím...“

Davidova osobnosť a jeho výnimočné postavenie vyvolali v Sophii protichodné impulzy: hlupaňa a nymfa, naivka a potvora. Fakt, že som chytila taký úlovok, ju zmiatol. V mene nášho priateľstva a všetkých spoločných rokov citového živorenia si totiž myslela, že jej to dlhujem a prezradím jej, čo je na Davidovi exotické a fascinujúce.

„Nemyslíš, že je trochu čudné stretnúť sa s ním hneď po klientovi?“ „Práve som ti povedala, že ho asi uvidím až zajtra v noci.“

„Aj tak...“ trvala na svojom. „Nebojíš sa, že na to príde?“

„A  čo ty? Nezdá sa ti zvláštne, že nikdy nespíš aspoň dvakrát s tým istým chlapíkom?“ odvetila som. Oko za oko, zub za zub.

Zjavne sa jej to dotklo. Zamračila sa.

Sophia dostala sexepíl ako dar od Boha. Lenže tento dar v spojení s jej predátorským apetítom, pokiaľ išlo o sex, jej bránil v tom,

HOTEL VPARÍI

aby strávila viac než jednu noc s tým istým mužom. Ak svojho momentálneho vyvoleného práve nepodvádzala s  ďalším milencom, rozdúchavala pahrebu s nejakým starým dobrým známym. Z času na čas jej to však nevyšlo a musela za to zaplatiť. Vždy, keď ju prichytili, alebo keď sa jej niekto zunoval, vrátila sa k sexuálnym hračkám. Časom sa jej zbierka poriadne rozrástla.

„Prepáč...“ ospravedlnila som sa.

„Zabudni na to. No nemýliš sa... Ideme na vzduch?“

Milovali sme prechádzky po Paríži, keď sa zotmelo. Svetlá taxíkov vymetajúce ľudoprázdne ulice. Okrem potuliek sme nemali do čoho pichnúť.

Jednou z našich najväčších radostí bolo obzeranie výkladov starožitníctiev a klenotníctiev roztrúsených v uličkách štvrte Drouot. Nemohli sme si dovoliť kupovať drahé veci – ani tie najskromnejšie. To však neznamenalo, že sme nemohli snívať. Predstavovali sme si deň, keď z  ničoho nič zbohatneme, keď sa na nás z  oblohy spustí meteor materiálneho šťastia.

„Dočerta, pozri na tie hodinky!“ zvolala som s  tvárou prakticky nalepenou na skle výkladu a  prstom namiereným na hodinky vpredu.

„Pánske naťahovacie hodinky?“

V obchodíku menom Antiquités Nativelle bola pri každej vecičke vysvetlivka, ako to býva v niektorých kníhkupectvách, keď chcú odporúčať isté tituly.

„Jasné, pozri... Sú stopercentne mechanické, vyrobené v  roku 1969!“

IZBA ÍSLO JEDEN

„Takže, čo? Hľadáš erotické hodinky?“ zažartovala.

„’69 année érotique,“ zašvitorila by nad božskými inštrumentálnymi skladbami Sergea Gainsbourga Jane Birkinová.

„David sa narodil v podstate v šesťdesiatom deviatom. Presne 5. januára 1970.“

„Bol to rok jeho počatia,“ nepríjemne sa zasmiala. „No nehovor mi, že mu ideš kúpiť takýto extravagantný darček!“

„Niežeby som nechcela. Sú prekrásne, však?“

Hodinky boli tmavé a jemné. Žmurkali na mňa zo svojho velúrového puzdra, v  pološere žiaril ich nebesky modrý ciferník. Nemohla som si nevšimnúť jemnú krivku ochranného sklíčka, ktoré svedčilo o ich veku a autentickosti.

„V porovnaní s tým, čo mal môj klient, sú iba detskou hračkou...“ Sophia sa tvárila, že ju neohúrili. „No určite by som nad nimi neohrnula nos, ak by mi ich niekto podaroval.“

„Hehe! Videla si tú cenu?“

„Áno, tritisícdvesto eur. Drahá moja, to budeš musieť robiť nadčasy, ak chceš rozmaznávať svojho bohatučkého miláčika!“

Tá vecička stojí sama osebe viac než všetky moje výdavky na život za dva mesiace. Nemusím ani rátať...

„Nikdy na to nebudem mať,“ vzdychla som. „S  tým, čo mama platí lekárom.“

Mamino úbohé zdravotné poistenie ani zďaleka nepokrývalo všetky výdavky na liečbu. Robila som, čo som mohla, aby som pokryla rozdiel. Chcela som, aby mala aspoň aké-také pohodlie, či už doma, alebo počas jej častých pobytov v  nemocnici. Jeden týždeň chemoterapie, jeden týždeň zlepšenia stavu, jeden týždeň niečo

HOTEL VPARÍI

ho, čo pripomínalo normálne fungovanie. A potom ďalších sedem dní intenzívnej liečby. Hrôzostrašný program. Keď som bola malá, obetovala pre mňa tak veľa, že sa mi teraz videlo správne dať jej časť môjho zárobku, aj keď to nebolo veľa.

Zaujala ma ďalšia vecička umiestnená za hodinkami. Strieborná ihlica do vlasov ,patriaca herečke mademoiselle Marsovej‘, ako uvádzal sprievodný štítok. Trblietavý kúsok z prvej polovice devätnásteho storočia za smiešnu sumu tisícsedemsto eur. Ďalšia úžasná vecička, ktorú som si nemohla dovoliť.

Sophia ma bez varovania chytila za rameno a  odtiahla od neodolateľného výkladu.

„No poď, moja pekná! Tvojho šarmantného princa iste nezabije, ak mu zakaždým, keď ho uzrieš, nepodaruješ hlúposť, čo sa vyrovná trojmesačnej minimálnej mzde!“

„Ja viem...“

„A ak smiem podotknúť, vzhľadom na jeho príjmy by ti mal on kupovať pekné darčeky.“

„Veď o to práve ide,“ povedala som. „Je to jeho príjem, nie môj...“

Moja priateľ ka sa nemýlila. Pokiaľ išlo o  randenie či  výmenu darčekov, s  Davidom som nemohla súperiť. Koľ konásobne viac zarobil v  porovnaní s  minimálnou mesačnou mzdou? Bol jeho príjem v  kategórii príjmov francúzskych výkonných riaditeľov, čo chceli kedysi mnohí z  politikov zmraziť? Konkrétne pätnásť až dvadsaťkrát viac než priemerný príjem? Do istej miery som to ani nechcela vedieť. Pochádzala som z  jednoduchých pomerov. Vychovať ma nestálo veľa a pokiaľ ide o peniaze, mala som jasne vyhranené názory na to, čo je správne a  čo nie. Za normálnych

IZBA ÍSLO JEDEN

okolností by som takéto hodinky nikdy nekúpila. No aj tak som nemohla odolať snívaniu.

„A zaslúži si to tvoj pán vôbec?“ spýtala sa Sophia už menej dôležito. Viem, že by si mu zniesla aj modré z neba, ale kam by si ho zaradila na zozname ‚najlepších‘? Najlepších päť milencov? Najlepších troch milencov?“

Opäť sa dostala k  svojej obľúbenej téme. Bola ako môj zápisníček – vždy pohotová poinformovať ma o  mojich najskrytejších tajomstvách. Čoskoro to začne volať mojich „desatoro za deň“, pod čím bude rozumieť počet erotických úletov mysle, ktoré mi, očividne, denne chodia po rozume.

„David je iný...“

„Akože iný? Iný ako ostatní? Núti ťa do niečoho divného?!“

„Milujem ho.“

Snažila som sa to povedať bez náznaku výčitky. Nechcela som, aby som sa jej zdala ešte naivnejšia alebo citlivejšia, než za akú som sa v skutočnosti považovala. Ale vzhľadom na to, ako zvraštila tvár, mi bolo jasné, že sa jej to hnusilo. Vyzerala, akoby prehltla zle vyšľahanú šľahačku.

„No tak, prepáč, zabudla som... Ty ho miiiiiiluješ! Takže nezáleží na tom, ako sa s  tebou miluje. Keď na to príde, mohol by byť obyčajnou doskou. Aká som ja ale sprostá.“

„Tak už dosť... Dobre vieš, že som to tak nemyslela.“

„Vzrušil ťa ten milionár aspoň raz?“

Teraz vytiahla svojho žolíka. Nechcela som odpovedať. Ale nešlo len o to. Nechcela som si klásť takú otázku. Asi preto, lebo odpoveď som už poznala.

HOTEL V PARÍŽI

Pokrčila som len plecami a tajuplne sa pousmiala. Lenže Sophia sa nedá oklamať. Poznala ma príliš dobre.

Rýchlo som zmenila tému, ukazujúc na nejaké plagáty kabaretných predstavení.

„Takže, pokiaľ ide o tancovanie... Máš pred sebou nejaké vystúpenia?“

„Pche, nazýva sa to ,ekonomická kríza‘. Prisahám ti, je to, akoby som sa rozprávala s bankármi a nie s choreografmi či producentmi.“

„A čo tvoja tanečná skupina v Neuilly?“

„Zabalili to. Všetci dnes smrdia grošom, ešte aj bohatí ľudia prichádzajú o biznis.“

„Vieš sa teda ako-tak pretĺcť?“

„No, zvládam to...“ uistila ma, no neznelo to presvedčivo.

Vedela som presne, čo pre ňu znamená nedostatok práce.

„Chceš povedať, že si berieš viacej klientov?“

„Uhm,“ zamrmlala a  očami zablúdila k  farebným neónovým svetlám.

„Koľ ko?“

„Asi tak... dvoch za týždeň.“

Presahovalo to jej absolútny limit. Dokáže sa s  tým vyrovnať? Ako sa z toho dostane? Mala to byť len bokovka, no teraz sa to zmenilo skoro na pravidelnú prácu.

Zvraštila som obočie. Bála som sa. Sophia z agentúry len tak neodíde. Ľudia zvyčajne súhlasia s  vecami, ktoré by za normálnych okolností nerobili. S tým, že to bude len dočasné.

Vyzeralo to, že táto práca potrvá dlhšie. Stala sa teraz súčasťou jej života.

3.

Paríž december 2008, pred ôsmimi mesiacmi

Teraz nejde o  to, že som – ako zvyčajne – diskrétna. Naozaj si nepamätám presné okolnosti, za akých Sophia prvýkrát spomenula Belles de Nuit. Myslím ešte predtým, ako tam začala pracovať. Nebola si vtedy o celej veci istá. Premýšľala o tom, aké služby táto agentúra sľubovala klientom. Trápila sa nad tým, čo sa šepotalo, a  tiež svojimi vlastnými predstavami. Pamätala si scény z kníh a filmov: Belle de jour od Luisa Buñuela, Zločiny posadnutosti od Kena Russella a  neskôr ten nesmierne pochmúrny príbeh Mes chères études, ktorý vznikol na základe skutočnej udalosti.

Po prvé, ako sa dozvedela o agentúre? Navrhol jej to niekto? Ak áno, kto to bol?

To bola záhada.

„Belles de nuit, Belle de jour... Vieme, že nie sú práve dokonalí,“ pokritizovala Sophia. „Lenže nám predsa nejde o dokonalosť.“

Stáli sme pred peknou pompéznou budovou v  Maraise na ulici, ktorá oddeľovala štvrť homosexuálov od ostatných častí Paríža. Tabuľa nad intercomom neprezrádzala, o aký biznis ide. Belles de

HOTEL VPARÍI

Nuit mohli namiesto krások noci pokojne predávať vankúše. Belles de nuit, šieste poschodie.

„Myslím, že je to celkom pekné,“ chcela som byť pozitívna, „celkom poetické.“

„Si si istá, že to chceš?“

„Soph. Je to len prvé stretnutie. Chcem sa o nich dozvedieť viac, to je všetko.“

„No dobre, dobre... Ale nechcem, aby si mi neskôr vyčítala, že som ťa tlačila do niečoho, čo si nechcela robiť. Jasné?“

Zadívala som sa na oblohu a spomenula som si na svoj priškrtený, trochu chrapľavý hlas. Ten, ktorý som sa usilovala vymazať z  povinného nahrávacieho tréningu počas štúdia žurnalistiky. O štyri či päť mesiacov by som bola dokončila školu a  šla klopať na dvere najprestížnejších mediálnych inštitúcií vo Francúzsku. Bola by som ako Balzacov Rastignac – urobila by som hocičo, len aby som videla svoje meno nad nejakým článkom.

„Mám dvadsaťdva rokov. Som dospelá.“

Výťah bol veľmi úzky a hoci sme neboli veľ ké, museli sme sa doň vtlačiť a zadržať dych.

„No poďte, poďte!“

Štíhla blondínka niečo po päťdesiatke, ktorá nás privítala, pôsobila sofistikovane. Toto som teda od majiteľ ky bordelu nečakala. Natiahla k nám ruku posiatu prsteňmi a náramkami, ktoré mali zakrývať starecké škvrny.

„Dobrý deň. Rebecca Sibonyová. Som riaditeľ kou Belles de Nuit,“ predstavila sa zhrubnutým hlasom silnej fajčiarky.

IZBA ÍSLO JEDEN

Ako nás viedla do stroho zariadenej kancelárie, šíril sa za ňou jemný, no napriek tomu omamný parfum.

„Annabelle je trochu... nervózna,“ povedala Sophia. Najradšej by som ju zabila. „Annabelle chce vedieť, čo presne očakávate od dievčat, ktoré pre vás pracujú.“

Vystrela som sa na stoličke a v obrane prehovorila detským hláskom.

„Vôbec nie! Rozumiem úplne všetkému!“

Mala som na sebe staré džínsy, ktoré som si sama zaplátala, a  obnosené balerínky. U  kaderníčky som nebola roky a  pôsobila som neisto a bez peňazí. V tom som teda Sophiinu pomoc nepotrebovala. Skôr ako sa Rebecca Sibonyová pustila do monológu, ktorý mala očividne perfektne nacvičený, pozorne preskúmala každý centimeter môjho tela.

„Pozrite, neviem, čo ste o nás počuli, no som si istá, že väčšina z toho nie je pravda. Existuje množstvo predpojatých názorov na to, čo robíme. Klebety a ohováranie. Pravdou je, že to, čo ponúkame, je celkom jednoduché. A  aby bolo jasné, je to dokonca legálne – naši klienti sú bohatí slobodní muži, ktorí sa nemôžu vo všetkej počestnosti ukázať sami na rôznych podujatiach, ktoré musia ročne absolvovať. Ak sa k  nám pridáte, vašou úlohou bude obliecť si najkrajšie šaty, aké máte, a celý večer sa usmievať, a dávať si pritom pozor, aby vás z toho nerozbolela sánka. Okrem toho budete musieť pohotovo a inteligentne zareagovať, ak sa vás niekto spýta na najnovší film Woodyho Allena. Ako vidíte, nie je to žiadna veda.“

„Čo som ti vravela?“ ozvala sa Sophia a rázne mávla rukou.

HOTEL VPARÍI

Toto bola moja priateľ ka. Tá istá, ktorá mi len nedávno rozprávala o  horúcich stretnutiach organizovaných agentúrou Belles de Nuit. Akciami bez štipky sociálnej spravodlivosti. Vtedy mi tá epizóda, ktorú mi porozprávala, poskytla príčinu na odmietnutie ponuky stať sa jedným z dievčat agentúry Rebeccy Sibonyovej.

„Horúci zoznamovací telefón a rande naslepo všetko v jednom! Šialenstvo!“ povedala mi vtedy Sophia.

„Naozaj? A ako si potom...“

„Nuž, drahá moja, ako vo filmoch. Mali sme sa stretnúť presne o  tretej poobede v  Raphaelovi. Bolo nesmierne dôležité, aby som prišla načas. Závesy a žalúzie v miestnosti už boli zatiahnuté. Iste dal personálu inštrukcie. Potom som si mala nahá ľahnúť na posteľ a zhasnúť.“

„A potom?“

„Potom prišiel. Asi tak o desať minút.“

„Nevšimla si si, kedy to presne bolo?“

„Nie. Bol to apartmán so samostatnou halou, takže izba vyzerala hermeticky uzavretá. Všimla som si jeho tieň až vtedy, keď otvoril dvere na spálni.“

„A nebolo to tak trochu... strašidelné?“

„Nie! Práve naopak!“ zvolala. „Zo začiatku mi bolo trochu zima, čakala som celkom nahá, bez pohybu. No on sa vyzliekol a vzal ma do náručia, aby ma zohrial.“

„Hneď nato ste sa milovali?“

„Nie hneď. Nehýbali sme sa, chvíľ ku sme sa iba dotýkali telami. Potom ma začal hladkať.“

„A povedal niečo?“

IZBA ÍSLO JEDEN

„Vôbec nič. Mal neskutočne nežné ruky. Prisahám, nikto sa ma nikdy tak nedotýkal. Zvlhla som šialene rýchlo.“

„Nepokúsila si sa uvidieť mu tvár? Čo ak vyzeral ako hrbáč z chrámu Notre Dame?“

„Nemyslím, aspoň podľa toho, čo som cítila pod prstami. No pravdupovediac, podľa toho, ako sa ma dotýkal, mohol by byť hoci aj E.T. a ja by som nedbala.“

„Fakt?“

„Fakt. Najmenej pätnásť minút ma masíroval tam dolu. Rukami, nosom, jazykom... Bola som z toto totálne hotová. Úplne mokrá. Myslím, že som sa takto spravila aspoň dva či trikrát. A to ešte skôr, ako do mňa vnikol. Lenže to bolo iba predjedlo! Strávili sme v posteli tri hodiny.“

„Dva, trikrát,“ zopakovala som zadychčane.

„Navyše to, čo vystrekol, pekne voňalo!“

„Fakt? Ako?“

„Hm, neviem. Ako čosi sladké. Prisahám ti, vták mu voňal jahodami alebo malinami... bola by som ho jedla celý deň!“

„Soph!“

„Čo? Bolo to úžasné... ako keby som so zaviazanými očami jedla kaviár. Keď nevidíš, všetky ostatné zmysly vnímajú intenzívnejšie. Hlavne chuť a čuch.“

„Dobre, dobre, myslím, že rozumiem.“

Rebecca sa opäť rozhovorila zhrubnutým hlasom, čím prerušila moju spomienku.

„Samozrejme, Belles de Nuit si musia udržať reputáciu. Nají

HOTEL VPARÍI

mame len dievčatá, čo sú pekné, mladé a celkovo robia dobrý dojem, hovoria perfektnou francúzštinou a  sú kultivované. To predovšetkým. Nemáme čas na nemožné ženy či  hlupane. Ale podľa toho, čo počujem a vidím, nemyslím, že by vznikol taký problém vo vašom prípade.“

„A to je všetko?“ odvážila som sa naliehať.

„Áno. To je všetko, k  čomu sa s  nami zmluvne zaväzujete a  čo budeme účtovať našim klientom.“

„Dobre teda!“ zvolala som lakonicky.

„Vyzeráte sklamaná. Čo ste očakávali?“

Tón jej hlasu sa zrazu zmenil na arogantný. Pôsobila povýšene. Ako Uma Thurmanová v reklame na Schweppes. Rebecca Sibonyová vedela, ako si vydobyť rešpekt.

Potom jej na tvári zahral úsmev. Sporý úsmev Mony Lisy. Nato zakrúžila rukou a ticho dodala:

„Viete, nuž... ak sa vám bude pán páčiť, potom to bude iná pesnička. Vaša pesnička. Pokiaľ ide o súhlas, ste rovnako dospelá ako on. No a prečo by som ja stála v ceste vašim či jeho túžbam?“

„Moja reč,“ Sophia odhodlane súhlasila.

Pokúšala som sa vymazať z mysle obraz mojej priateľ ky, ako leží nahá v tmavej hotelovej izbe a čaká na neznámeho, ktorý chutí ako ovocie, na toho zručného maséra vagíny.

„Teda určite sa nebudem obmedzovať a  najímať perimenopauzálne ženy ako som ja len preto, aby som sa vyhla niečomu takémuto!“

Aby to zjemnila, zdôraznila vetu povzdychom a potom si nahlas odfúkla. Takmer to zaznelo ako zakašlanie.

IZBA ÍSLO JEDEN

Bolo jasné, čo tým sledovala: mohli sme si vziať klientov do Hotela des Charmes – alebo do hociktorého iného hotela – po tom, čo sme im poskytli službu, ktorú im predala. No ona o tom nechcela vedieť, a  ešte menej sa tým zaoberať. Bola to naša vec. Čas, cena, dane. A, samozrejme, my budeme niesť všetky riziká s tým spojené. Varovala nás:

„Nedávam vám žiadne záruky v  súvislosti s  tým, čo sa môže udiať v  hotelových izbách. Vo chvíli, keď sa rozhodnete prekročiť prah niektorej z nich, vám už nedokážem pomôcť.“

„A čo ak bude niekto násilný?“

„Nedramatizuj!“ prerušila ma priateľ ka. „Veď ide o politikov, práv- nikov veľ kých firiem a výkonných riaditeľov... To nie sú ľudia, čo by riskovali, že ti ublížia. Ani zo žartu.“

Fakt povedala „zo žartu“?

„O  to tu nejde,“ prerušila nás Rebecca. „Dovoľte mi zopakovať – v  sekunde, keď prekročíte hranice spálne s  klientom, ste sama. Nech sa stane čokoľvek. Za žiadnych okolností vám nikdy neprídem na pomoc. Chápete? Nikdy.“

„Áno,“ pritakala som.

„A ak niekedy urobíte chybu a zavoláte ma na pomoc, alebo spomeniete agentúru tretej osobe či inštitúcii ako napríklad polícii, kategoricky popriem, že som vás kedy stretla. A okamžite vás dám na čiernu listinu.“

Železná maska, ktorú si nasadila, zrazu spadla.

„Výborne! Gratulujem! Vitajte v Belles de Nuit!“

Nasledujúcich pätnásť minút sme strávili papierovačkami. Oficiálne som sa stala súčasťou agentúry. Dostala som tiež základné

HOTEL VPARÍI

rady, ktoré mi už predtým naservírovala Sophia: nikdy s  nikým nehovoriť o  akcii, dokonca ani s  nikým blízkym, ani s  rodičmi či inými dievčatami z agentúry; nikdy neprezradiť žiadnu informáciu či tajomstvo, ktoré sa dozviem o  klientovi počas akcie; nikdy nespomenúť, o koho ide; nikdy sa nepokúsiť o stretnutie s klientom mimo akcií zorganizovaných agentúrou.

„Sophia mi povedala, že ste boli novinárkou,“ vysoká blondínka sa zaujímala mierne podozrievavým tónom.

„Áno... nuž, vlastne ešte nie. Ešte len končím vysokú.“

„Super. Takže sa nedočítam o našom stretnutí alebo vašej akcii v novinách... je tak?“

Jej otázka vyznela ako hrozba.

„Nie, určite. Nedočítate. Potrebujem peniaze. Nemusíte sa obávať.“

„Výborne!“ zvolala a zdvihla obe ruky. „Teda pozajtra predobedom. Ste voľná?“

Zasekla som sa. Bolo možné, že mi už našla klienta? Na základe toho, čo jej o mne Sophia povedala? Skoro som počula, ako sa moja priateľ ka vystatuje mojou „aristokratickou precitlivenosťou“, mojím „neodolateľným sexepílom“. Žeby Rebecca už dopredu predala moje služby niektorému zo svojich stálych zákazníkov?

Zvraštila som obočie, podráždená nechutným spôsobom, ako sa to tu v Belles de Nuit začína. Rebecca ihneď zmenila správanie. Vstala a položila mi na plece dlhú ruku posiatu šperkami. Materinské gesto. Prstami pohladila môj lacný vlnený sveter.

„Toto napravíme. Pomôžem vám. Ideme nakupovať. Miiilujem nákupy!“ povedala.

IZBA ČÍSLO JEDEN

„Nakupovať?“ zakoktala som.

Natešená Sophia dupla zo stoličky ako voľajaká stredoškoláčka.

„Áno, uvidíš. Jeden či dva jednoduché nákupy a budeš nádherná!“ zvolala.

Nádherná.

To prídavné meno mi pripadalo ako časť oblečenia o  tri čísla väčšieho. Budem si však na to musieť zvyknúť. Čo najrýchlejšie.

4.

Cesta z Paríža na predmestie bola neskutočne nezáživná, predstavovala zostúpenie o  priečku nižšie. Keďže som pochádzala z  mestečka Nanterre, pár kilometrov západne od Paríža, cítila som, že hlavné mesto má niečo do seba a  neprestáva ma fascinovať. Večer, keď som nastúpila do prímestského vlaku RER smerujúceho na západ so zastávkami na staniciach Halles, Opéra či place d ́ Étoile – som sa cítila ako vo vozni s odsúdencami. Rozdiel medzi obidvomi svetmi som prežívala skoro každý deň. Kým si nebudem môcť dovoliť vlastný byt, moja tortúra potrvá. A keď k tomu dôjde, vedela som, že by som mala radšej biedny byt veľ kosti škatule od topánok v srdci Paríža než kompletne zariadený apartmán s jednou či dvoma spálňami na predmestí. Chcela som byť v centre veľ kého mesta, v centre diania. V centre sveta.

V  ten večer, keď som  nasadla do vlaku, ma vo vrecku pálila zmluva s agentúrou. Vnútrajšok kupé bol čerstvo počarbaný grafitmi, neunikli tomu ani lavičky či skladacie sedadlá. Hneď ako som sa usadila, pocítila som na sebe niekoľ ko pohľadov. Samozrejme mužských. Stále ma to dráždilo, aj keď som si za tie roky už na to mohla zvyknúť. „Nechápem, prečo ťa to otravuje,“ hovorievala mi Sophia. „Len počkaj, až budeš mať päťdesiat a  prsia ti ovisnú po kolená. Potom ti budú pohľady z metra chýbať.“

IZBA ÍSLO JEDEN

Teraz ma však každý pohľad rozčertil. Nevedela som, ako na záujem mužov reagovať. So skrytou túžbou mužov som zaobchádzala ako tučniak so zmrazenou sardinkou. Nik ma nenaučil pravidlá hry. Vyriešila som to tak, že som zostala stáť na kraji ihriska a spoliehala sa na rôzne triky. Ignorovať ich a  pozorovať krajinu – no vlak uháňal na povrchu len od stanice Nanterre Université a na nasledujúcej som už vystupovala, takže som tie pohľady nedokázala ignorovať a rozpakov som sa nezbavila.

Oči mi náhodou padli na prednú stránku Le Monde, ktorý môj sused, tridsiatnik v  obleku a  s  koženým kufríkom v  lone, držal v ruke. Zaujal ma jeden nadpis.

„David... David Barlet,“ zamrmlala som a siahla po novinách.

Muž po mojej ľavici využil príležitosť.

„Ehm, nie... Volám sa Bertrand Passadier. A vy?“

Podával mi mäkkú ruku, no ja som ju neprijala. Schmatla som jeho noviny. Nevenovala som mu žiadnu pozornosť a začítala som sa do prvých riadkov článku o majiteľovi súkromnej vysielacej spoločnosti, ktorá niesla jeho meno. Barlet Group. Čo bolo pozoruhodné, spoločnosť vlastnila najsledovanejšiu stanicu vo Francúzsku vysielajúcu dvadsaťštyri hodín. BTV.

Muž vedľa mňa sa pomrvil. Zúfalo hľadal niečo nové, čím by ma zaujal.

„Zaujímate sa o televíziu?“

„Uhm...“ zamrmlala som bez záujmu. Ani som sa naňho nepozrela.

„Ak by ste chceli, mohol by som vám dať dobré tipy, kde zohnať prácu. Barlet je okej. Stabilná firma. No čoskoro by ste mali na čosi viac.“

HOTEL VPARÍI

Nepočúvala som ho. Keď som preletela článok o stratégii BTV, pokiaľ ide o získavanie divákov, dumala som o portréte Davida Barleta. Už som ho videla v televízii a na mediálnych stránkach časopisov o ekonomike, no toto bolo po prvýkrát, čo som si všimla jeho zimomriavky vyvolávajúcu podobnosť s  Gérardom Philipom. Nedalo sa to prehliadnuť. A vtedy som začula príjemný, mäkký a známy hlas, ako mi rozpráva Malého princa alebo rozprávku Peter a vlk z maminho starého magnetofónu, keď som bola malá.

Tam sa však podoba končila. Večne mladý idol vyjadroval ľudskú zraniteľnosť, no David Barlet predstavoval silu, rozhodnosť, nenásytnú bojovnosť a absolútnu istotu, že dosiahne svoj cieľ. Mal ostré črty a postavou sa mohol zaradiť medzi hráčov na ragbyovom ihrisku. Navyše pôsobil, že mu oči vyskočia zo stránky a vyzvú vás na súboj.

„... najmenej tri či štyri percentá ročne, čo je nič...“ dotieravec pokračoval vo svojom monológu.

BTV. Tam sa budem uchádzať o prácu, keď doštudujem. Zdalo sa mi, akoby ma z  fotografie v  novinách Barlet nahováral. Snívala som. Až uši píliace škrípanie bŕzd ma prenieslo späť do reality, k  modro-bielej tabuli na nástupišti, ktorá hlásila moju zastávku. Nanterre – mesto.

Moja stanica.

Hneď som vyskočila zo sedadla, potkýnajúc sa pritom o  nohy Bertranda Passadiera. Vo chvíli, keď sa za mnou privreli dvere, som zoskočila na nástupište. Môj nápadník z  vlaku zosmutnel. Kútiky úst mu ovisli, čelom sa oprel o vlhké okno. Zamávala som mu novinami, ktoré som si v náhlivosti uchmatla a adresovala mu osprave

IZBA ÍSLO JEDEN

dlňujúci úsmev.  Necítila som sa kvôli tej krádeži previnilo. Z fotografie na titulnej strane mi uprený pohľad Davida Barleta pogratuloval k tomuto malému víťazstvu.

Dom mojej mamy Maude je vzdialený sotva míľu od stanice. Je to priemerný tehlový domček. Ak nerátate dvorček z  ulice, nie je tam ani len záhradka. Je vyšší než širší a má tri tesné podlažia. Odkedy si pamätám, žili sme tam s mamou, len my dve. Nikto neprišiel zmeniť našu šťastnú každodennosť.

Odkedy mama ochorela, snažila som sa byť jej nablízku. Pomáhala som jej, ako mi to prednášky a práca dovoľovali. Jednoduché práce ako upratovanie, chodenie po úradoch, varenie, osobná hygiena a tak ďalej odrazu nezvládala.

„Ako sa máš, moja Elle? Aká bola hodina?“

Hoci jej ešte nevypadali vlasy, pokožka jej zosivela. Vosková maska jej zvýraznila vrásky a zmrazila mimiku tváre. Bola to stále ona, no občas som mala problém spoznať v nej moju mamu, tú krásnu ženu, ktorá spravila z môjho detstva, kde chýbal otec, teplú kuklu.

Poniektoré dni sa ani len neprezliekla z damaskového županu. Nepodstatný detail. No presne to mi vháňalo do očí slzy. Nikdy nie pred ňou, vyplakala som sa až neskôr, vo svojej izbe.

„Nie... To mi len Sophia chcela povedať o práci, ktorú pre mňa má asi jedna jej kamoška.“

„Niečo zaujímavé?“

„Áno... Nie... Ani neviem.“

Neprestajne mi ďakovala a každému vravela, aká je hrdá na to, že porodila takú dobrú dcéru. Deti sú dnes také nevďačné. Ja som

HOTEL VPARÍI

však nikdy nezabudla na všetky rána, keď vstávala a odchádzala do práce skôr, než mi zazvonil budík. Na všetky tie Vianoce, keď sme nemali peniaze, no aj tak sa jej podarilo, aby som sa cítila ako princezná. I  na  to, že mi umožnila študovať na prestížnej univerzite, pre ktorú obetovala všetko, a  to vo veku, keď si ostatní ľudia už z vecí ťažkú hlavu nerobia. Preto som sa s ňou delila o všetky zárobky, podporovala som ju a niekedy sa mi dokonca podarilo trošku ju rozmaznávať.

„Pozri, to je pre teba.“

Podala som jej bielu škatuľ ku so sladkosťami previazanú tyrkysovou mašľou.

„Čo je to?“ spýtala sa. Oči sa jej ligotali ako cukríky.

„Výber mandľových pusiniek: jahodové, malinové, čerešňové...“

To, že boli z Paríža, ich robilo ešte vzácnejšími. No priznávam, že som občas podvádzala. Niekedy som kúpila dobrôtky cestou domov v obyčajnej cukrárni a vložila ich do viac nóbl škatuľ ky, ktorú som si priniesla v to isté ráno. Výrobca nebol podstatný. Najdôležitejší bol rituál, ktorý nás spájal.

Ktosi zazvonil. Narušilo nám to chvíľ ku pohody. Stará mačka Félicité, ktorá už von nechodievala, sa mi obtrela o nohy a lenivo zamňaukala.

„Och, Bože, no áno... Zabudla som ti povedať. Volal Fred, že príde po teba. Iste je to on,“ povedala mama.

Potlačila som nechuť a  šla otvoriť. Fred čakal na druhej strane s prilbou na hlave, nastoknutý na motorku s objemom tisíc kubických centimetrov – čiernu a ešte teplú. Fred, moja trojročná známosť. Jediný chalan, ktorého som predstavila mame. Fred Morino,

IZBA ÍSLO JEDEN

nezamestnaný zvukár, miloval bojové umenia a silné motorky. Vyhúknutý, blonďavý, svalnatý, oblečený v  koženej kombinéze. Najviac som si na ňom cenila to, že so mnou vydržal počas školských rokov. Fred. Milenec, akých môžete v  okolí nájsť, koľ ko chcete: opálený, odolný, ktorý rebeluje proti celému svetu.

„Ahoj, kráska! E



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist