načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Hodvábnik – J.K. Rowlingová; Robert Galbraith

Hodvábnik
-4%
sleva

Elektronická kniha: Hodvábnik
Autor: J.K. Rowlingová; Robert Galbraith

Případ soukromého detektiva Cormorana Strika se zabývá zmizením a posléze vraždou neoblíbeného spisovatele. ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  289 Kč 277
+
-
9,2
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » PLUS
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Počet stran: 477
Rozměr: 22 cm
Vydání: 1. slovenské vydanie
Spolupracovali: preložila Diana Ghaniová
Skupina třídění: Anglická próza
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
EPUB velikost (MB): 1.6
PDF velikost (MB): 2.2
MOBI velikost (MB): 1.6
ISBN: 978-80-2590-363-6
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis / resumé

Případ soukromého detektiva Cormorana Strika se zabývá zmizením a posléze vraždou neoblíbeného spisovatele.

Popis nakladatele

Keď spisovateľa Owena Quinea vyhlásia za nezvestného, jeho manželka sa obráti na súkromného detektíva Cormorana Strikea. Najskôr si myslí, že sa len na niekoľko dní vytratil, aby mohol byť osamote – ako to už v minulosti urobil – a tak od detektíva chce len, aby ho našiel a priviedol domov. Počas Strikeovho vyšetrovania sa však zistí, že v prípade ide o viac ako si Quineova manželka myslí. Nadaný autor práve dokončil "jedovatý" rukopis knihy, ktorej vydanie by mohlo mnohým ľuďom skomplikovať alebo dokonca zničiť život. A je tak množstvo podozrivých, ktorí by mali dôvod spisovateľa umlčať... A keď Ouinea nájdu brutálne zavraždeného za bizarných okolností, začína sa boj s časom, aby pochopili motiváciu neľútostného zabijaka, vraha, aký tu doposiaľ ešte nikdy nebol.

Další popis

Hodvábnik, druhá kniha zo série vysoko oceňovaných detektívnych románov s Cormoranom Strikeom a jeho energickou mladou asistentkou Robin Ellacottovou, je strhujúci a čitateľsky príťažlivý príbeh. Keď zmizne spisovateľ Owen Quine, jeho žena sa obráti na súkromného detektíva Cormorana Strikea. Spočiatku sa domnieva, že sa na pár dní niekam vyparil – už to v minulosti niekoľkokrát urobil – a po Strikeovi len chce, aby ho našiel a priviedol domov. Lenže detektívovi počas vyšetrovania začína byť čím ďalej jasnejšie, že za Quineovým zmiznutím sa skrýva väčšie tajomstvo, než si jeho žena myslí. Románopisec práve dokončil rukopis, v ktorom s uštipačnou zlomyseľnosťou vykreslil takmer všetkých svojich známych. Keby bol román zverejnený, zničil by život mnohým z nich. Existuje teda množstvo ľudí, ktorí ho mohli chcieť umlčať. A vo chvíli, keď je Quine nájdený brutálne zavraždený za bizarných okolností, začína súboj s časom, v ktorom je potrebné porozumieť motivácii krutého vraha; vraha, ktorý sa nepodobá žiadnemu z tých, s akými sa dosiaľ Strike stretol...


Hodvábnik, druhá kniha zo série vysoko oceňovaných detektívnych románov s Cormoranom Strikeom a jeho energickou mladou asistentkou Robin Ellacottovou, je strhujúci a čitateľsky príťažlivý príbeh.
Keď zmizne spisovateľ Owen Quine, jeho žena sa obráti na súkromného detektíva Cormorana Strikea. Spočiatku sa domnieva, že sa na pár dní niekam vyparil – už to v minulosti niekoľkokrát urobil – a po Strikeovi len chce, aby ho našiel a priviedol domov.
Lenže detektívovi počas vyšetrovania začína byť čím ďalej jasnejšie, že za Quineovým zmiznutím sa skrýva väčšie tajomstvo, než si jeho žena myslí. Románopisec práve dokončil rukopis, v ktorom s uštipačnou zlomyseľnosťou vykreslil takmer všetkých svojich známych. Keby bol román zverejnený, zničil by život mnohým z nich. Existuje teda množstvo ľudí, ktorí ho mohli chcieť umlčať.
A vo chvíli, keď je Quine nájdený brutálne zavraždený za bizarných okolností, začína súboj s časom, v ktorom je potrebné porozumieť motivácii krutého vraha; vraha, ktorý sa nepodobá žiadnemu z tých, s akými sa dosiaľ Strike stretol...


Zařazeno v kategoriích
J.K. Rowlingová; Robert Galbraith - další tituly autora:
Prázdné místo Prázdné místo
Volání Kukačky Volání Kukačky
Hedvábník Hedvábník
Harry Potter: Mudlovské omalovánky Harry Potter: Mudlovské omalovánky
Ve službách zla Ve službách zla
Cormoran Strike BOX Cormoran Strike BOX
Harry Potter a vězeň z Azkabanu - ilustrované vydání Harry Potter a vězeň z Azkabanu
Harry Potter box 1-7 Harry Potter box 1-7
Harry Potter a Kámen mudrců - ilustrované vydání Harry Potter a Kámen mudrců
Smrtící bílá Smrtící bílá
Harry Potter a Ohnivý pohár - ilustrované vydání Harry Potter a Ohnivý pohár
 (e-book)
Smrtící bílá Smrtící bílá
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Hodvábnik

Aj v tlačenej verzii

Objednať si môžete na stránke

www.albatrosmedia.sk

Robert Galbraith

Hodvábnik – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2016

Všetky práva sú vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať

bez písomného súhlasu majiteľov práv


Robert Galbraith

Ho d va

́

bnik

Preložila Diana Ghaniová

PLUS



Venujem Jenkinsovi,

bez ktorého...

Veď on vie.



... na scéne krv a pomsta, dej je smrť,

a pero krvavý meč, básnik desu

je tragéd s koturnami na nohách,

na čele zápaliek plam miesto vavrínu.

Thomas Dekker:

Vznešený španielsky vojak



9

1

otázka: Čím sa živíš?

odpoveď: Zlým spánkom.

Thomas Dekker: Vznešený španielsky vojak

„Dúfam, že zomrel niekto fakt slávny, Strike,“ ozval sa chrapľavý hlas v te­ lefóne.

Mohutný neoholený chlap kráčajúci tmou s mobilom pritisnutým na ucho sa uškrnul. O chvíľu malo svitať.

„Ste blízko.“

„Je šesť hodín ráno, doriti!“

„Pol siedmej, ale ak chcete to, čo som získal, musíte si po to prísť,“ po­ vedal Cormoran Strike. „Som neďaleko. Kúsok odtiaľto...“

„Ako viete, kde bývam?“ vyštekol hlas.

„Sám ste mi to povedali.“ Strike potlačil zívnutie. „Predávate byt.“

„Ach,“ upokojil sa muž na druhom konci. „Máte dobrú pamäť.“

„Kúsok odtiaľto je nonstop otvorená kav...“

„Serte na to. Zastavte sa neskôr v kancelárii...“

„Ráno mám stretnutie s ďalším klientom, Culpepper. Platí mi viac ako vy a celú noc som nespal. Ak to chcete použiť, potrebujete to hneď.“

Muž zastonal a Strike začul šuchot prikrývky.

„Dúfam, že máte horúce novinky.“

„Smithfield Café na Long Lane,“ odvetil Strike a zložil.

Pri chôdzi dolu kopcom mal neistejší krok ako zvyčajne. Smeroval k trhu Smithfield Market, ktorý v tej zime a tme vyzeral ako obrovský mo­ nolit – hranatý viktoriánsky chrám zasvätený mäsu, kde sa každý deň od štvrtej ráno už niekoľko storočí vykladalo, krájalo, balilo a predávalo mä­ siarom a reštauráciám po celom Londýne. Strike začul v prítmí krik, hlas­ né príkazy, vrčanie a pípanie cúvajúcich dodávok, ktoré vykladali zabité zvieratá. Vyšiel na Long Lane a zamiešal sa medzi ostatných zababušených chlapov, ktorí si plnili pondelňajšie povinnosti.

Skupinka rozvážačov vo fosforeskujúcich bundách a  v  rukaviciach s hrnčekmi s čajom postávala pod sochou kamenného gryfa, ktorá držala stráž na rohu budovy. V tme na druhej strane cesty žiarila ako nekrytý ko­ zub dvadsaťštyri hodín denne otvorená kaviareň Smithfield Café – priestor veľký asi ako komora, z ktorého sálalo teplo a pach mastného jedla.

Kaviareň nemala toalety – iba dohodu s neďalekou stávkovou kance­ láriou. Ladbrokers však mali otvoriť až o tri hodiny, a tak si Strike spravil menšiu odbočku do uličky a v tmavom priechode uľavil mechúru plnému slabej kávy, čo vypil v noci pri práci. Vyčerpaný a hladný, no s radosťou človeka, ktorý prekročil vlastné fyzické hranice, konečne vošiel do kaviar­ ne, kde ho privítala silná vôňa praženice so slaninou.

Od stola práve vstali dvaja muži v hrubých mikinách a nepremokavých bundách. Strike sa natlačil do malého priestoru a so spokojným povzdy­ chom si sadol na stoličku z ocele a tvrdého dreva. Sotva stihol otvoriť ústa, taliansky majiteľ mu priniesol veľký biely hrnček s čajom a trojuholníky bieleho chleba s maslom. O päť minút mal pred sebou na veľkom oválnom tanieri aj anglické raňajky.

Strike zapadal medzi ostatných mocných mužov, čo s hrmotom vchá­ dzali a vychádzali z kaviarne. Bol veľký, tmavý, s boxerským nosom a hus­ tými krátkymi kučeravými vlasmi, ktoré mu mierne ustupovali z vysokého klenutého čela nad namrzeným obočím. Tvár mu špatilo strnisko a tmavé oči zvýrazňovali kruhy pripomínajúce modriny. Jedol s neprítomným po­ hľadom upretým na protiľahlú budovu trhoviska. Z miznúcej tmy sa vyná­ ral najbližší oblúkovitý vchod s číslom dva, sponad ktorého naňho civela prastará prísna bradatá tvár z kameňa. Jestvoval vari kedysi boh zdochlín?

Dominic Culpepper prišiel vo chvíli, keď sa pustil do klobásky. Chudý novinár s výrazom miništranta bol skoro taký vysoký ako Strike. Keby ne­ mal zvláštne asymetrické črty, akoby mu niekto skrútil tvárou v protismere hodinových ručičiek, oplýval by priam dievčenskou krásou.

„Dúfam, že pre mňa máte niečo dobré,“ vyhŕkol, len čo si sadol. Stia­ hol si rukavice a podozrievavo sa poobzeral po kaviarni.

„Nedáte si niečo?“ opýtal sa Strike s plnými ústami jedla.

„Nie,“ odvetil Culpepper.

„Radšej si počkáte na croissant?“ uškrnul sa Strike.

„Choďte doriti, Strike.“

Bolo až smiešne ľahké doberať si bývalého žiaka súkromnej školy, ktorý si vzdorovito objednal čaj. Strikea pobavilo, že ľahostajného čašníka oslo­ vil „kamoš“.

„No?“ ozval sa netrpezlivo Culpepper a zovrel horúci hrnček v bledých rukách.

Strike siahol do vrecka kabáta, vytiahol obálku a posunul ju k druhé­ mu mužovi.

Culpepper ju otvoril a začal čítať.

„Doriti,“ zanadával ticho po chvíli, horúčkovito listujúc v papieroch. Niektoré boli popísané Strikeovým rukopisom. „Kde ste to vzali?“

Strike mal znova plné ústa klobásky, a tak len štuchol do jedného z do­ kumentov, na ktorom bola naškriabaná adresa istej kancelárie.

„Od jeho osobnej asistentky,“ povedal, keď konečne prehltol. „Spáva s ňou, rovnako ako s tými dvoma, o ktorých viete vy. Práve si uvedomila, že z nej nebude ďalšia lady Parkerová.“

„Ako ste to zistili, dopekla?“ Culpepper civel na Strikea ponad papiere, ktoré vzrušene zvieral v roztrasených rukách.

„Detektívnou prácou,“ zahundral Strike, prežúvajúc klobásku. „Nero­ bili ste ju aj vy, skôr ako ste si začali najímať ľudí ako ja? Tá žena sa ešte chce zamestnať, Culpepper, takže si neželá objaviť sa vo vašom príbehu. Je to jasné?“

Culpepper odfrkol.

„Na to mala myslieť, skôr ako ukradla...“

Strike šikovne vykrútil papiere novinárovi z prstov.

„Neukradla ich. Chcel, aby mu dnes popoludní všetko vytlačila. Uro­ bila iba jednu zlú vec – ukázala ich mne. Ak však chcete rozmazávať jej súkromie na stránkach novín, Culpepper, radšej si ich vezmem späť.“

„Strčte sa.“ Culpepper sa načiahol po dôkazy o obrovských daňových únikoch v Strikeovej chlpatej ruke. „Dobre, vynecháme ju z toho, ale jemu určite dôjde, kde sme to vzali. Nie je úplný idiot.“

„A  čo urobí? Dá ju na súd, kde prezradí aj všetky ostatné pochybné kšefty, ktorých bola svedkom za posledných päť rokov?“

„Dobre, dobre,“ vzdychol si po chvíľke úvah Culpepper. „Dajte to sem. Vynechám ju z toho, ale musím sa s ňou pozhovárať, chápete? Potrebujem si overiť, že neklame.“

„Tie dokumenty neklamú. Nemusíte sa s ňou stretnúť,“ odsekol Strike.

Roztrasená, zaľúbená, príšerne sklamaná žena, od ktorej práve odišiel, by s  Culpepperom nebola v  bezpečí. V  neovládateľnej túžbe pomstiť sa mužovi, ktorý jej sľúbil manželstvo a deti, by napáchala trvalé škody na sebe a vlastnej budúcnosti. Strikeovi netrvalo dlho, kým si získal jej dôve­ ru. Mala už skoro štyridsaťdva, myslela si, že lordovi Parkerovi porodí deti, a teraz ju ovládla akási krvilačnosť.

Strike s ňou strávil niekoľko hodín. Počúval príbeh jej zaslepenej lás­ ky, díval sa, ako s plačom chodí po obývačke a kýva sa na pohovke s tvá­ rou v dlaniach. Napokon súhlasila, že ho zradí, a zároveň pochová všetky svoje nádeje.

„Vynecháte ju z toho.“ Strike stískal papiere v pästi, ktorá bola takmer dva razy taká veľká ako Culpepperova. „Jasné? Aj bez nej je to poriadna bomba.“

Culpepper na okamih zaváhal a  vystrúhal grimasu, no napokon sa vzdal.

„Okej, okej. Dajte to sem.“

Novinár si vopchal dokumenty do vnútorného vrecka a hltavo sa napil čaju. Jeho chvíľková namrzenosť na Strikea sa očividne vyparila pri úžasnej predstave, ako zničí povesť britskému aristokratovi.

„Lord Parker z  Pennywellu,“ zahundral si veselo popod nos, „si fakt v riti, kamoško.“

„Dúfam, že toto zaplatí váš vydavateľ,“ ozval sa Strike, keď sa pred nimi zjavil účet.

„Hej, hej...“

Culpepper hodil na stôl desaťlibrovú bankovku a obaja muži vyšli z ka­ viarne. Strike si zapálil, len čo sa za nimi zatvorili dvere.

„Ako ste ju prinútili prehovoriť?“ opýtal sa Culpepper, keď spolu vy­ kročili po studenej ulici popri motocykloch a dodávkach.

„Počúval som ju,“ odvetil Strike.

Culpepper naňho úkosom pozrel.

„Ostatní moji súkromní detektívi väčšinou hekujú ľuďom esemesky.“

„To je protiprávne.“ Strike vyfúkol dym do ustupujúcej tmy.

„Tak ako...?“

„Vy si chránite vaše zdroje, ja zasa moje.“

Mlčky prešli necelých päťdesiat metrov. Strike čoraz viac kríval.

„Bude to obrovský škandál. Obrovský,“ tešil sa Culpepper. „Ten starý pokrytecký sviniar bľaboce o chamtivosti korporácií, a pritom má na Kaj­ maních ostrovoch uliatych dvadsať miliónov...“

„Som rád, že ste spokojný,“ poznamenal Strike. „Faktúru vám pošlem mailom.“

Culpepper naňho vrhol ďalší pohľad.

„Čítali ste minulý týždeň v novinách o synovi Toma Jonesa?“

„Toma Jonesa?“

„Toho waleského speváka,“ vysvetlil Culpepper.

„Aha,“ zahundral bez záujmu Strike. „Poznám jedného Toma Jonesa z armády.“

„Čítali ste ten článok?“

„Nie.“

„Poskytol pekne dlhý rozhovor. Tvrdí, že s otcom sa nikdy nestretol. Vraj sa mu nikdy neozval. Stavím sa, že dostal viac, ako bude na vašej fak­ túre.“

„Ešte som vám ju neposlal,“ prehodil Strike.

„Chcem len povedať, že za jeden malý rozhovor by ste si mohli zopár nocí oddýchnuť od vypočúvania sekretárok.“

„Ak nechcete, aby som s vami prerušil spoluprácu, Culpepper, radšej mi to už prestaňte navrhovať,“ zdôraznil Strike.

„Viete, mohol by som o vás napísať aj tak,“ pokračoval Culpepper. „Odcudzený syn rockovej hviezdy, vojnový hrdina, ktorý nikdy nepoznal otca, pracuje ako súkromný...“

„Počul som, že aj navádzanie druhých na hekovanie mobilov je trestné.“

Na konci Long Lane spomalili a pozreli na seba. Culpepper sa nepo­ kojne zasmial.

„Počkám teda na vašu faktúru.“

„Fajn.“

Vydali sa každý svojou cestou. Strike zamieril k stanici metra.

„Strike!“ ozval sa za ním z tmy Culpepperov hlas. „Pretiahli ste ju?“

„Už sa teším, čo si o tom prečítam, Culpepper,“ zakričal unavene Stri­ ke, ani sa neobrátil. Krivkajúc vošiel do tmavej stanice metra a stratil sa novinárovi z dohľadu.

2

Ako dlho budeme bojovať? Nemôžem zostať

a ani nezostanem! Mám iné veci na práci.

Francis Beaumont a Philip Massinger:

Malý francúzsky právnik

Metro sa už zapĺňalo. Ľudia vyzerali ako vždy v pondelok: mali ochabnu­ té, bledé tváre a strnulý, rezignovaný výraz. Strike si sadol oproti mladej svetlo vláske s opuchnutými očami, ktorej podchvíľou padala hlava. Zakaž­ dým sa však strhla zo spánku a horúčkovito pozrela na rozmazané názvy staníc, či náhodou nepremeškala tú svoju.

Metro s  rachotom a  buchotom uháňalo k  mizernému dvaapolizbo­ vému bytu pod zle izolovanou strechou, ktorý Strike nazýval domovom. V hĺbke vlastnej vyčerpanosti, obklopený bezvýraznými tvárami spoluces­ tujúcich, začal uvažovať nad náhodami, ktoré sa skrývali za existenciou každého z nich. Prísne vzaté je každé narodenie iba náhoda. Stovky milió­ nov spermií plávajú tmou a šanca, že sa človek stane práve sám sebou, je mizivá. Ktovie, koľkých z plného metra rodičia plánovali, uvažoval unave­ ne. A koľkí sa narodili nechcene, presne ako on.

Na základnej škole s ním do triedy chodilo dievčatko, ktoré malo na tvári „oheň“ – naevus flammeus. Strike s  ňou od začiatku potajme cítil urči tú spriaznenosť. Obaja si so sebou od narodenia niesli čosi nezvyčaj­ né a nezmazateľné, za čo vôbec nemohli. Oni to síce nevideli, ale všetci ostatní áno, a boli natoľko nevychovaní, že na to neustále upozorňovali. Ako päťročný si myslel, že občasný záujem cudzích ľudí súvisí s jeho jedi­ nečnosťou. Napokon si uvedomil, že v ňom v skutočnosti vidia iba zygotu slávneho speváka, neželaný dôkaz nevery. Strike sa s biologickým otcom stretol iba dva razy. Jonny Rokeby uznal otcovstvo až po teste DNA.

Dominic Culpepper bol stelesnením bulvárneho záujmu a predsud­ kov, s  ktorými sa Strike v  poslednom čase stretával už iba zriedka, keď si niekto náhodou spojil mrzuto pôsobiaceho bývalého vojaka so star­ núcou rockovou hviezdou. Každý hneď myslel na trustové fondy, tučné šeky, súkromné lety, VIP salóny a bezmedznú multimilionársku štedrosť. Ohromení Strikeovým skromným životným štýlom a  vyčerpávajúcim pracovným časom si kládli otázku: Čo také Strike urobil, že sa otcovi takto odcudzil? Predstiera biedu, aby z  Rokebyho vytiahol viac peňazí? Čo spravil s miliónmi, ktoré z prachatého milenca naisto vyžmýkala Stri­ keova matka?

V takej chvíli si Strike nostalgicky zaspomínal na kariéru v anonymnej armáde, kde nikomu nezáleží na tom, kto sú vaši rodičia a odkiaľ pochá­ dzate. Dôležité sú iba schopnosti. Najosobnejšia otázka, akej musel čeliť, keď sa predstavoval v Špeciálnom vyšetrovacom útvare, bola žiadosť, aby zopakoval čudné meno, ktorým ho zaťažila jeho výstredne nekonvenčná matka.

Keď sa vynoril zo stanice metra, po Charing Cross Road už prúdila hustá premávka. Konečne svitalo – sivé novembrové svetlo neochotne roz­ háňalo váhavé tiene. Vyšťavený a ubolený zabočil na Denmark Street. Tešil sa na krátky spánok, čo sa mu azda podarí vsunúť pred stretnutie s ďalším klientom, ktorý mal prísť o pol desiatej. Zakýval dievčine z obchodu s gi­ tarami, s ktorou často trávil fajčiarske prestávky, vošiel do čiernych dve­ rí pri 12 Bar Café a začal sa štverať po točitom kovovom schodisku oko­ lo pokazeného výťahu, čo vyzeral ako vtáčia klietka. Prešiel popri dverách grafického dizajnéra na prvom poschodí a popri vlastnej kancelárii s vy­ gravírovaným menom na druhom. Zastal na najmenšom odpočívadle na treťom, kde mal teraz domov.

Predchádzajúci obyvateľ, manažér baru na prízemí, sa presťahoval do honosnejších priestorov. Strike, ktorý niekoľko mesiacov prespával v kan­ celárii, využil príležitosť prenajať si prázdny byt, vďačný za jednoduché riešenie svojho bezdomovectva. Priestor pod odkvapom bol podľa akých­ koľvek meradiel primalý, obzvlášť pre muža s  výškou meter deväťdesiat. V  sprche sa ledva obrátil, kuchyňa a  obývačka boli nešikovne spojené a takmer celú spálňu zaberala manželská posteľ. Časť Strikeovho majetku zostala ležať v škatuliach na odpočívadle, hoci mu majiteľ bytu výslovne prikázal, že ich má odstrániť.

Z  malých okien mal výhľad na strechy okolitých budov a  Denmark Street. Neprestajné dunenie basy z baru na prízemí k nemu doliehalo iba tlmene a často ho prehlušil vlastnou hudbou.

Strikeovu vrodenú poriadkumilovnosť bolo vidieť všade: posteľ bola ustlaná, riad umytý, všetko na svojom mieste. Potreboval sa oholiť a ospr­ chovať, no na to si nájde čas aj neskôr. Zavesil kabát na vešiak, nastavil si budík na deväť dvadsať a oblečený sa vystrel na posteľ.

Zaspal o pár sekúnd a o pár ďalších – aspoň taký mal pocit – bol znova hore. Niekto mu klopal na dvere.

„Prepáč, Cormoran, veľmi ma to mrzí...“

Keď otvoril, jeho sekretárka, vysoká mladá žena s dlhými medovými vlasmi, sa tvárila ospravedlňujúco. Pri pohľade naňho sa očividne zhro­ zila.

„Čo sa ti stalo?“

„Spal som. Bol som hore celú noc – vlastne dve noci.“

„Prepáč,“ zopakovala Robin, „no je deväť štyridsať, je tu William Ba­ ker a...“

„Dofrasa,“ zamrmlal Strike, „tuším som si zle nastavil budík... potre­ bujem päť mi...“

„To nie je všetko,“ prerušila ho Robin. „Prišla aj nejaká žena. Nemá s tebou dohodnuté stretnutie. Povedala som jej, že si na ňu dnes nenájdeš čas, ale odmieta odísť.“

Strike zazíval a pošúchal si oči.

„Päť minút. Sprav im čaj alebo čo.“

O šesť minút v čistej košeli vošiel na recepciu. Bolo z neho cítiť zubnú pastu a dezodorant, no oholiť sa nestihol. Robin sedela pri počítači.

„Lepšie neskoro ako nikdy,“ vyhlásil William Baker so strnulým úsme­ vom. „Ešte šťastie, že máte takú peknú sekretárku. Nebyť jej, asi by som sa začal nudiť a odišiel.“

Strike si všimol, že Robin očervenela od hnevu. Odvrátila sa a ostenta­ tívne začala triediť poštu. Z Bakerových úst vyznelo slovo „sekretárka“ ne­ chutne urážlivo. Riaditeľ firmy v elegantnom pásikavom obleku si Strikea najal, aby preveril dvoch členov predstavenstva.

„Dobré ráno, William,“ povedal Strike.

„Ospravedlnenia sa nedočkám?“ zamrmlal Baker a uprel oči na strop.

Strike si ho nevšímal. „Dobrý deň. Kto ste vy?“ prihovoril sa krehkej žene v stredných rokoch v starom hnedom kabáte, sediacej na pohovke.

„Leonora Quineová,“ odvetila s prízvukom, ktorý Strikeovo vycvičené ucho zaradilo do juhozápadnej časti Anglicka.

„Mám pred sebou náročné predpoludnie, Strike.“ Baker bez pozvania vošiel do detektívovej kancelárie, no Strike ho nenasledoval. Riaditeľ sa prestal tváriť úlisne.

„Pochybujem, že v armáde vám trpeli neschopnosť zorganizovať si čas, pán Strike. Poďte, prosím vás.“

Strike sa tváril, akoby ho nepočul.

„Čo presne odo mňa potrebujete, pani Quineová?“ opýtal sa ošumelo pôsobiacej ženy na pohovke.

„Ide o môjho manžela...“

„Pán Strike, zhruba o hodinu mám ďalšie stretnutie!“ William Baker prehovoril o čosi hlasnejšie.

„Vaša sekretárka vravela, že s vami nemám dohodnuté stretnutie, ale ja som povedala, že počkám.“

„Strike!“ vyštekol William Barker, akoby privolával psa k nohe.

„Robin,“ zavrčal vyčerpaný Strike, ktorý napokon stratil trpezlivosť, „vystav pánovi Bakerovi účet a  daj mu spis. Sú v  ňom aktuálne infor­ mácie.“

„Čože?“ Zaskočený William Baker sa vrátil na recepciu.

„Chce sa vás zbaviť,“ vyhlásila spokojne Leonora Quineová.

„Ešte ste nedokončili úlohu,“ povedal Baker Strikeovi. „Vraveli ste, že je toho viac...“

„Dokončí ju niekto iný. Niekto, komu neprekáža, keď je klient kretén.“

Atmosféra v  miestnosti zhustla. Robin s  kamennou tvárou vytiahla z registračky spis a podala ho Strikeovi.

„Ako sa opovažujete...“

„V spise nájdete veľa vecí, ktoré obstoja na súde,“ vyhlásil Strike a po­ dal ho riaditeľovi. „Stoja za vynaložené peniaze.“

„Nedokončili ste...“

„Skončil s vami,“ skočila mu do reči Leonora Quineová.

„Zavri už konečne zobák, ty sprostá...“ začal William Barker, no vtom o krok ustúpil. Strike totiž spravil malý krok vpred. Všetci mlčali. Býva­ lý vojak zrazu akoby zaberal dva razy toľko miesta ako pred niekoľkými sekundami.

„Urobte si pohodlie v mojej kancelárii, pani Quineová,“ povedal ticho.

Poslúchla.

„Myslíte, že si vás môže dovoliť?“ posmieval sa cúvajúci William Baker, teraz už s rukou na kľučke.

„Na poplatkoch sa viem dohodnúť,“ odvetil Strike. „Teda ak sa mi po­ zdáva klient.“

Vošiel za Leonorou Quineovou do kancelárie a zabuchol za sebou dvere.

3

... osamote znášať všetko zlé...

Thomas Dekker: Vznešený španielsky vojak

„To je ale...“ poznamenala Leonora Quineová, keď sa usadila.

„Presne,“ súhlasil Strike a  s  námahou dosadol na stoličku za stolom. „Je.“

Mala jasné svetlomodré oči a ružovú pleť takmer bez vrások, no pred­ sa vyzerala zhruba na päťdesiat. Jemné ovisnuté prešedivené vlasy si od­ hrnula z tváre a prichytila dvoma plastovými hrebienkami. Žmúrila naňho spoza staromódnych okuliarov s  priveľkým plastovým rámom. Jej kabát bol čistý, no nepochybne ho kúpila niekedy v osemdesiatych rokoch. Mal vypchávky na pleciach a obrovské umelohmotné gombíky.

„Takže ide o manžela, pani Quineová?“

„Áno,“ odvetila Leonora. „Je nezvestný.“

„Ako dlho je preč?“ Strike sa automaticky načiahol po zápisník.

„Desať dní,“ odpovedala.

„Boli ste na polícii?“

„Nechcem do toho zaťahovať políciu,“ odsekla netrpezlivo, akoby ju unavovalo ustavične to niekomu vysvetľovať. „Minule som im volala, a po­ tom na mňa boli napálení, lebo Owen odišiel len k nejakej známej. Ob­ čas sa niekam zatúla. Je spisovateľ,“ dodala, akoby sa tým všetko vysvet­ ľovalo.

„Už sa stalo, že zmizol?“

„Je prchký,“ povedala so zachmúrenou tvárou. „Zakaždým ho niečo vy­ točí, ale už prešlo desať dní. Viem, že je rozrušený, ale teraz ho potrebujem doma. Musím myslieť na Orlando, mám veľa roboty a ešte...“

„Orlando?“ zopakoval Strike. V unavenej mysli sa mu vynorilo mesto na Floride. Nemal čas cestovať do Ameriky a Leonora Quineová v starom kabáte nepôsobila dojmom, že si môže dovoliť kúpiť mu letenku.

„Naša dcéra Orlando,“ vysvetlila Leonora. „Treba sa o ňu starať. Kým som tu, stráži ju susedka.“

Ozvalo sa klopanie a Robin strčila do dverí zlatistú hlavu.

„Dáte si kávu, pán Strike? A vy, pani Quineová?“

Keď si u Robin objednali a ona sa vzdialila, Leonora pokračovala: „Ne­ potrvá vám to dlho. Asi viem, kde je, ibaže neviem zohnať adresu a nikto mi nedvíha telefón. Prešlo už desať dní,“ zopakovala, „a potrebujeme ho doma.“

Strikeovi sa za daných okolností zdalo dosť márnotratné najímať súk­ romného detektíva, najmä keď z jej výzoru vyžarovala chudoba.

„Ak ide iba o  jednoduchú záležitosť, ako je telefonát,“ začal jemne, „nemáte priateľku alebo...?“

„Edna to nemá ako spraviť,“ vyhlásila. Jej nepriame priznanie, že má iba jednu jedinú priateľku, v ňom vyvolalo nezvyčajné dojatie (zrejme sa na ňom podpísalo vyčerpanie). „Owen im zakázal prezradiť mi, kde sa na­ chádza. Potrebujem, aby to spravil chlap,“ dodala jednoducho. „Treba ich prinútiť hovoriť.“

„Váš manžel sa volá Owen, je tak?“

„Áno,“ odvetila. „Owen Quine. Napísal Hobartov hriech.“

Ani meno, ani názov Strikeovi nič nehovorili.

„A vy si myslíte, že viete, kde je?“

„Áno. Bol na večierku s kopou vydavateľov a iných ľudí... Nechcel ma vziať so sebou, ale povedala som mu: ‚Už som zohnala opatrovateľku, takže idem.‘ Začula som, ako Christian Fisher vraví Owenovi o nejakom mies­ te... o  dajakom spisovateľskom útočisku. Neskôr som sa Owena pýtala: ‚Čo za miesto ti spomínal?‘ a on vyhlásil: ‚Nepoviem. Má predsa slúžiť na to, aby človek unikol od manželky a detí.‘“

Tvárila sa pyšne ako matka, čo predstiera hrdosť na bezočivé dieťa. Tak­ mer akoby Strikea vyzývala, aby sa jej vysmial do tváre spolu s manželom.

„Kto je Christian Fisher?“ Strike mal čo robiť, aby sa sústredil.

„Vydavateľ. Mladý. Je v kurze.“

„Skúšali ste Fisherovi zavolať a vypýtať si od neho adresu toho útočiska?“

„Hej, volala som mu každý deň celý týždeň. Jeho sekretárka zakaždým tvrdila, že mu odovzdá môj odkaz a on sa ozve, ale nestalo sa. Podľa mňa ho Owen požiadal, aby nikomu neprezradil, kde je. Vy však tú adresu z neho dostanete. Viem, že ste dobrý,“ dodala. „Na rozdiel od polície ste vyriešili prípad Luly Landry.“

Ešte pred ôsmimi mesiacmi mal Strike jediného klienta, pomaly zo­ mierajúcu firmu a zúfalé vyhliadky. Potom na veľkú spokojnosť Kráľovskej prokuratúry dokázal, že slávna mladá žena nespáchala samovraždu, ale str­ čili ju z balkóna na štvrtom poschodí. Následná publicita mu zabezpečila prílev práce: niekoľko týždňov bol najznámejším súkromným detektívom v metropole a Jonny Rokeby sa stal iba poznámkou pod čiarou v jeho prí­ behu. Strike sa stal menom vďaka vlastným schopnostiam, hoci mu ho väčšina ľudí komolila...

„Skočil som vám do reči.“ S námahou sa pokúšal udržať si niť myš­ lienok.

„Naozaj?“

„Áno.“ Strike zažmúril na kostrbaté písmo v  zápisníku. „Vraveli ste: ‚Musím myslieť na Orlando, mám veľa roboty a ešte...‘“

„Ach, áno,“ povedala. „Odkedy je Owen preč, dejú sa čudné veci.“

„Aké čudné veci?“

„Psie hovno,“ odvetila stručne Leonora Quineová, „cez otvor na poštu.“

„Niekto vám prestrčil do domu výkaly cez otvor na poštu?“ overoval si Strike.

„Hej.“

„Po manželovom zmiznutí?“

„Hej. Sviňa,“ dodala Leonora. Strikeovi trvalo zlomok sekundy, kým usúdil, že nemyslela manžela, ale osobu zodpovednú za exkrementy. „Už tri alebo štyri razy. V noci. Je fakt milé nájsť si ho ráno pri dverách. Okrem toho sa u nás zastavila dajaká divná ženská.“

Stíchla, akoby čakala, kým ju Strike povzbudí. Vypočúvanie si očivid­ ne užívala. Strike vedel, že mnohým osamelým ľuďom je príjemné stať sa stredobodom pozornosti a snažia sa novú skúsenosť predĺžiť.

„Kedy sa u vás zastavila tá žena?“

„Minulý týždeň. Pýtala sa na Owena, a keď som jej povedala, že nie je doma, vyhlásila: ‚Odkážte mu, že Angela zomrela,‘ a odkráčala.“

„Nepoznáte ju?“

„V živote som ju nevidela.“

„Poznáte nejakú Angelu?“

„Nie, ale niektorým jeho fanúšičkám občas zašibe.“ Leonora sa zrazu rozhovorila. „Kedysi mu jedna ženská písala listy a posielala fotky, na kto­ rých bola oblečená ako postava z jeho knihy. Niektoré z tých, čo sa mu ozývajú, zjavne považujú jeho knihy za dôkaz, že ich chápe alebo čo. Hlú­ pe, nie?“ dodala. „Veď sú vymyslené.“

„Fanúšičky zvyčajne vedia, kde váš manžel býva?“

„Nie,“ odvetila Leonora, „ale mohla to byť jeho študentka. Občas to­ tiž vyučuje písanie.“

Dvere sa otvorili a vošla Robin s táckou. Pred Strikea položila čiernu kávu, pred Leonoru Quineovú čaj, a potom za sebou zatvorila dvere.

„Nič iné zvláštne sa už nestalo?“ opýtal sa Strike Leonory. „Niekto vám prestrčil výkaly cez otvor na listy a zastavila sa u vás nejaká žena?“

„Okrem toho si myslím, že ma niekto sledoval. Vysoké zhrbené tmavé dievča,“ vyhlásila Leonora.

„Iná ako tá, čo sa...?“

„Hej. Tá, čo prišla k  nám domov, bola zavalitá, s  dlhými červenými vlasmi. Táto zasa tmavovlasá a akási zohnutá.“

„Ste si istá, že vás sledovala?“

„Myslím, že hej. Už som ju za sebou zazrela zo dva­tri razy. Nie je od­ tiaľto – nikdy predtým som ju nevidela a v Ladbroke Grove bývam už viac ako tridsať rokov.“

„Okej,“ povedal pomaly Strike. „Vraveli ste, že manžel je rozrušený. Čo ho rozrušilo?“

„Hrozne sa pohádal s agentkou.“

„Viete prečo?“

„Pre svoju najnovšiu knihu. Liz – to je jeho agentka – mu tvrdila, že je to najlepšia vec, akú kedy napísal, a o deň neskôr ho pozvala na večeru a vyhlásila, že sa nedá publikovať.“

„Prečo zmenila názor?“

„Opýtajte sa jej.“ Leonora prvý raz dala najavo hnev. „Pravdaže bol z  toho rozrušený. Rovnako by reagoval každý. Na tej knihe pracoval dva roky. Domov prišiel v hroznom stave. Vošiel do pracovne, schytil všetko...“

„Čo schytil?“

„Svoju knihu. Rukopis, poznámky a  všetko ostatné. Nadával pritom ako pohan. Napchal to do tašky, odišiel a odvtedy som ho nevidela.“

„Má mobil? Skúšali ste sa mu dovolať?“

„Hej, ale nedvíha. Ako vždy, keď takto zdúchne. Raz vyhodil mobil z okna auta,“ dodala opäť so slabým náznakom hrdosti na manželovu po­ vahu.

„Pani Quineová,“ oslovil ju Strike, ktorého altruizmus mal svoje hra­ nice (bez ohľadu na to, čo povedal Williamovi Bakerovi), „budem k vám úprimný. Nie som lacný.“

„To nič,“ odvetila neúprosne Leonora, „Liz vám zaplatí.“

„Liz?“

„Liz – Elizabeth Tasselová, Owenova agentka. Jej vinou odišiel. Nech si to strhne z provízie. Je jej najlepší klient. Keď si uvedomí, čo vykonala, bude chcieť, aby sa vrátil,“ ubezpečila ho.

Strike si tým nebol taký istý. Pridal si do kávy tri cukry, hodil ju do seba a uvažoval, čo spraví. Cítil neurčitú ľútosť voči Leonore Quineovej, zjavne zvyknutej na záchvaty zlosti nevyspytateľného manžela, zmierenej s tým, že jej nikto neodpovedá na telefonáty, presvedčenej, že pomoci sa dočká len vtedy, ak za ňu zaplatí. Napriek mierne výstrednému správaniu z nej vyžarovala tvrdohlavá úprimnosť.

Ibaže odkedy sa jeho firme začalo nečakane dariť, bezohľadne prijímal iba výnosné prípady. Niekoľkí ľudia, čo za ním prišli so smutnými príbeh­ mi v nádeji, že im pomôže zadarmo, lebo aj on zažíval ťažké časy (opísané a zveličené v médiách), odchádzali sklamaní.

No Leonora Quineová, ktorá dopila čaj rovnako rýchlo ako on kávu, už stála na nohách, akoby si stanovili podmienky a na všetkom sa dohodli.

„Musím sa ponáhľať,“ vyhlásila. „Neteší ma, keď je Orlando pridl­ ho sama. Chýba jej ocko. Povedala som jej, že zháňam človeka, čo ho nájde.“

Strike nedávno pomohol niekoľkým bohatým mladým ženám zbaviť sa manželov z londýnskeho City, ktorí po finančnej kríze stratili na príťažli­ vosti, a tak ho lákalo pre zmenu prinavrátiť Leonore manžela.

„Dobre.“ Zazíval a  posunul k  nej zápisník. „Potrebujem na vás kon­ takt, pani Quineová. Zišla by sa mi aj fotografia vášho manžela.“

Okrúhlym detským rukopisom mu napísala adresu a telefónne číslo, ale žiadosť o fotografiu ju zjavne prekvapila.

„Načo potrebujete fotku? Je v tom spisovateľskom útočisku. Len pri­ núťte Christiana Fishera, aby vám prezradil, kde to je.“

Vyšla z  dverí, skôr ako unavený a  ubolený Strike stihol vyliezť spoza stola. Začul, ako vraví Robin: „Vďaka za čaj.“ Vzápätí sa sklené dvere ve­ dúce na odpočívadlo prudko otvorili, zatvorili a trocha zachveli. Jeho nová klientka bola preč.

4

Nuž, je vzácnosťou mať geniálneho priateľa...

William Congreve: Pokrytec

Strike klesol na pohovku na recepcii. Bola takmer nová – išlo o nevyhnutný výdavok, keďže pôvodnú, kúpenú z druhej ruky, zlomil. Táto bola potiah­ nutá umelou kožou, ktorá sa mu v predvádzacej miestnosti zdala elegantná, no keď sa na nej zahniezdil, vydávala zvuky podobné prdom. Jeho sekretár­ ka – vysoká, správne zaoblená dievčina s čistou žiarivou pleťou a jasnými sivomodrými očami – naňho skúmavo pozrela ponad šálku s kávou.

„Vyzeráš hrozne.“

„Celú noc som ťahal z jednej hysterky podrobnosti o sexuálnych prak­ tikách a  finančných machináciách istého aristokrata.“ Strikea premohlo ohromné zívnutie.

„Lorda Parkera?“ zhíkla Robin.

„Presne toho,“ odvetil Strike.

„Vari...?“

„Spával s troma ženami naraz a ulial si milióny do zahraničia,“ pove­ dal Strike. „Ak máš silný žalúdok, prečítaj si nedeľné vydanie News of the World.“

„Ako si sa o tom všetkom dozvedel?“

„Môj známy má známeho, a ten má známeho,“ predniesol Strike.

Zazíval tak široko, až to vyzeralo bolestivo.

„Mal by si si ísť ľahnúť,“ poradila mu Robin.

„Hej, mal,“ súhlasil, no ani sa nepohol.

„Máš voľno až do druhej popoludní, keď príde Gunfrey.“

„Gunfrey.“ Strike si vzdychol a pomasíroval oči. „Prečo sú všetci moji klienti svine?“

„Pani Quineová podľa mňa nie je sviňa.“

Unavene na ňu pozrel spoza hrubých prstov.

„Ako vieš, že som vzal jej prípad?“

„Vedela som, že ho vezmeš.“ Robin sa nepodarilo zakryť úškrn. „Je tvoj typ.“

„Žena v strednom veku, ktorá vyzerá ako z osemdesiatych rokov?“

„Tvoj typ klientky. A chcel si naštvať Bakera.“

„Čo mi asi vyšlo, nie?“

Zazvonil telefón. Robin s úsmevom zdvihla.

„Kancelária Cormorana Strikea,“ ozvala sa. „Ach, ahoj.“

Volal jej snúbenec Matthew. Úkosom pozrela na šéfa. Strike zatvoril oči, zaklonil hlavu a prekrížil si ruky na širokej hrudi.

„Počúvaj,“ povedal jej Matthew do ucha. Keď volal z práce, nikdy ne­ znel ktovieako priateľsky. „Potrebujem presunúť to stretnutie z piatka na štvrtok.“

„Ach, Matt.“ Snažila sa, aby jej v  hlase nezaznelo sklamanie ani po­ dráždenosť.

Bude to už piatykrát, čo sa dohadujú na tomto konkrétnom stretnutí. Z troch ľudí, čo sa ho mali zúčastniť, jediná Robin ani raz nezmenila čas, dátum ani miesto. Bola ochotná a schopná stretnúť sa za každých okolností.

„Prečo?“ zamrmlala.

Z pohovky sa zrazu ozvalo chrápanie. Strike zaspal posediačky s veľkou hlavou opretou o stenu a rukami na hrudi.

„Devätnásteho ideme von s  kolegami,“ odvetil Matthew. „Keby som nešiel, vyzeralo by to zle. Musím sa tam ukázať.“

Bojovala s nutkaním oboriť sa naňho. Pracoval vo veľkej účtovníckej firme a  občas sa správal, akoby z  toho vyplývali spoločenské povinnosti primerané skôr postaveniu diplomata.

Bola si istá, že pozná skutočný dôvod, prečo chce Matthew zmeniť termín. Stretnutie sa už viackrát posunulo na Strikeovu žiadosť (zakaž­ dým bol zaneprázdnený nejakými naliehavými večernými povinnosťami), a hoci mal vždy ozajstný dôvod, Matthewa to hnevalo. Nikdy nič nepove­ dal nahlas, no Robin tušila, že podľa neho Strike naznačuje, že jeho čas je vzácnejší ako Matthewov a jeho práca dôležitejšia.

Pre Cormorana Strikea pracovala osem mesiacov a za ten čas sa jej šéf a snúbenec nestretli – dokonca ani v tú hroznú noc, keď ju Matthew vy­ zdvihol z pohotovosti, kam šla so Strikeom, ktorému omotala zranené ra­ meno vlastným kabátom po tom, čo sa s ním pokúsil skoncovať vrah za­ hnaný do kúta. Keď sa celá roztrasená a zakrvavená vynorila z miestnosti, kde Strikea zašívali, Matthew odmietol ponuku zoznámiť sa so zraneným šéfom. Celá tá záležitosť ho rozzúrila, hoci ho Robin ubezpečovala, že jej nijaké nebezpečenstvo nehrozilo.

Matthew nikdy nechcel, aby sa u  Strikea, voči ktorému bol od za­ čiatku podozrievavý, zamestnala natrvalo. Nepáčila sa mu jeho chudoba, bezdomovectvo ani profesia, ktorá sa mu videla absurdná. Drobné útržky informácií, ktoré Robin nosila domov (o Strikeovej kariére v Špeciál nom vyšetrovacom útvare, civilnom krídle Kráľovskej vojenskej polície, o  vy­ znamenaní za odvahu, o tom, ako prišiel o spodnú časť pravej nohy, o zna­ lostiach zo stovky oblastí, o ktorých Matthew – zvyknutý byť v jej očiach odborníkom – vedel len málo alebo vôbec nič), nevytvorili (ako naiv­ ne dúfala) medzi oboma mužmi nijaké puto. Naopak, zväčšili existujúcu priepasť.

Strikeova nečakaná sláva a náhly výstup zo zabudnutia na výslnie doká­ zali nanajvýš prehĺbiť Matthewovo nepriateľstvo. Robin si prineskoro uve­ domila, že všetko iba zhoršila poukazovaním na Matthewove rozporuplné názory. „Najskôr si ho nemal rád, lebo je chudobný a bez domova, a teraz sa ti nepáči, že je slávny a má kopu roboty!“

Pritom veľmi dobre vedela, že Strikeovým najhorším zločinom sú pod­ ľa Matthewa tie obtiahnuté značkové šaty, čo jej šéf kúpil po výlete do ne­ mocnice – tie, čo jej chcel dať z vďaky ako dar na rozlúčku – tie, ktoré celá natešená hrdo ukázala Matthewovi, a keď videla, ako sa zatváril, nenabrala odvahu si ich obliecť.

Robin dúfala, že všetko napraví na osobnom stretnutí, no Strike ho už niekoľkokrát zrušil, čím len posilnil Matthewovu nechuť. Posledný raz sa jednoducho neukázal. Robin prijala jeho výhovorku (že bol nútený ísť okľukou, aby sa zbavil chlapa, čo sa naňho zavesil na žiadosť podozrieva­ vej manželky jedného z klientov), lebo poznala podrobnosti toho obzvlášť krvavého rozvodu, no Matthew sa len utvrdil v presvedčení, že Strike je arogantný a chce upútať pozornosť.

Nebolo najľahšie presvedčiť Matthewa, aby súhlasil aj so štvrtým poku­ som o stretnutie. Čas aj miesto vyberal Matthew, no teraz, keď sa Robin konečne podarilo znova vymámiť súhlas aj zo Strikea, chcel znova zme­ niť termín. Nemohla sa ubrániť pocitu, že si chce niečo dokázať: naznačiť Strikeovi, že aj on má iné povinnosti, a dať najavo, že aj on si môže dovo­ liť druhých preháňať.

„V pohode,“ vzdychla si do telefónu. „Zistím, či mu vyhovuje štvrtok.“

„Nerozprávaš, akoby to bolo v pohode.“

„Nezačínaj, Matt. Opýtam sa ho, dobre?“

„Uvidíme sa neskôr.“

Robin ukončila hovor. Strike chrápal, akoby drevo pílil – s otvorenými ústami, naširoko rozkročenými nohami a prekríženými rukami.

Pri pohľade na spiaceho šéfa si vzdychla. Strike nikdy nedal najavo nepria­ teľstvo voči Matthewovi, nikdy o ňom neutrúsil nijakú nepríjemnú poznám­ ku. To Matthew ustavične hĺbal o Strikeovej existencii a len zriedka premeš­ kal príležitosť pripomenúť jej, že mohla zarábať oveľa viac, keby prijala inú pracovnú ponuku a nezostala s tým po uši zadlženým hrmotným súkrom­ ným detektívom, ktorý jej nevie zaplatiť toľko, koľko si zaslúži. Keby sa jej podarilo dosiahnuť, aby Matthew začal zdieľať jej názor na Cormorana Stri­ kea a dokonca ho obdivovať, značne by jej to uľahčilo situáciu. Robin bola optimistka – mala rada oboch, tak prečo by sa nemohli mať radi aj navzájom?

Strike zrazu odfrkol a bol hore. Otvoril oči a zažmurkal na ňu.

„Chrápal som,“ vyhlásil a utrel si ústa.

„Iba trocha,“ zaklamala. „Počuj, Cormoran, mohli by sme presunúť naše stretnutie z piatka na štvrtok?“

„Aké stretnutie?“

„So mnou a s Matthewom,“ odvetila. „Zabudol si? V King’s Arms na Roupell Street. Napísala som ti to.“ V hlase jej zaznela mierne nútená ve­ selosť.

„Aha,“ hlesol. „Hej, v piatok.“

„Nie, Matt chce – v piatok nemôže. Mohli by sme ísť namiesto toho vo štvrtok?“

„Jasné, v  pohode,“ povedal omráčene. „Tuším si pôjdem trocha po­ spať, Robin.“

„Dobre. Spravím ti poznámku o štvrtku.“

„Čo je vo štvrtok?“

„Stretnutie... ach, kašli na to. Choď si ľahnúť.“

Keď sa za ním zatvorili sklené dvere, zostala sedieť a bezvýrazne hľadela na obrazovku počítača, no vyskočila, len čo sa znova otvorili.

„Robin, mohla by si zavolať chlapíkovi menom Christian Fisher?“ po­ žiadal ju Strike. „Povedz mu, kto som, že hľadám Owena Quinea a potre­ bujem adresu spisovateľského útočiska, o ktorom mu rozprával.“

„Christian Fisher... Kde pracuje?“

„Dokelu,“ zamrmlal Strike. „Zabudol som sa opýtať. Som hotový. Je vydavateľ... Je v kurze.“

„V pohode, nájdem ho. Pospi si.“

Sklené dvere sa zatvorili druhý raz. O tridsať sekúnd Robin s pomo­ cou Googlu zistila, že Christian Fisher založil malé vydavateľstvo s názvom Crossfire so sídlom na ulici Exmouth Market.

Kým vyťukávala vydavateľovo číslo, myslela na svadobné oznámenie, čo jej už týždeň ležalo v kabelke. Strikeovi zatiaľ neprezradila dátum svad­ by s Matthewom a snúbencovi zasa nepovedala, že na ňu chce pozvať aj šéfa. Ak štvrtkové stretnutie dopadne dobre...

„Crossfire,“ ozval sa v telefóne vysoký hlas a Robin sa sústredila na svo­ ju úlohu.

5

... človeka nič nemučí viac než vlastné myšlienky.

John Webster: Biela diablica

V ten večer o deväť dvadsať ležal Strike v tričku a boxerkách na prikrýv­ ke a čítal športové správy. Na stoličke vedľa neho zostali zvyšky objedna­ nej jahňaciny na karí. Čelom k posteli stál televízor, v ktorom práve dávali správy. Striebristá kovová protéza, ktorá mu slúžila ako pravá noha, sa lesk­ la vo svetle lacnej stolnej lampy položenej na neďalekej škatuli.

V stredu večer sa mal vo Wembley odohrať priateľský zápas medzi Ang­ lickom a Francúzskom, no Strikea oveľa viac zaujímalo sobotňajšie domá­ ce derby Arsenalu so Spurs. Od útlej mladosti bol podľa vzoru strýka Teda fanúšikom Arsenalu. Strike sa ho nikdy nespýtal, prečo podporoval Kano­ nierov, keď prežil celý život v Cornwalle.

Nočnú oblohu za neveľkým oknom napĺňala hmlistá žiara, cez kto­ rú slabo žmurkali hviezdy. Pár hodín spánku uprostred dňa mu síce ne­ pomohlo zmierniť vyčerpanosť, no ešte nebol pripravený zaľahnúť – nie po veľkej porcii mäsa s ryžou na indický spôsob a jednom veľkom pive. Na posteli ležal lístok popísaný Robininým rukopisom, na ktorý poznači­ la dve stretnutia. Dala mu ho večer, keď odchádzal z kancelárie. Prvá po­ známka znela takto:

Christian Fisher, zajtra 9.00, Crossfire Publishing,

Exmouth Market, EC1

„Prečo sa so mnou chce stretnúť?“ opýtal sa jej prekvapene Strike. „Po­ trebujem od neho iba adresu toho útočiska, čo spomínal Quineovi.“

„Viem,“ odvetila Robin. „Vravela som mu to, ale možnosť stretnúť sa s tebou ho fakt nadchla. Vyhlásil, že má čas zajtra o deviatej a nie neberie ako odpoveď.“

Čo si chcem dokázať? pýtal sa podráždene sám seba s pohľadom upre­ tým na lístok.

Ráno od vyčerpania stratil nervy a  skoncoval so zazobaným klientom, ktorý by mu určite dohodil ďalšiu robotu. Potom sa dal prevalcovať Leono­ rou Quineovou, ktorá sa stala jeho klientkou napriek veľmi pochybnému prísľubu, že mu zaplatí. Keď ju nemal pred očami, len s námahou si vybavo­ val zmes ľútosti a zvedavosti, ktoré ho prinútili prijať jej prípad. V strohom tichu studenej podkrovnej izby sa mu súhlas s tým, že nájde jej trucujúce­ ho manžela, videl donkichotský a nezodpovedný. Vari nechce splatiť všetky dlhy práve preto, aby mal aspoň trocha voľného času – aby mohol stráviť sobotné popoludnie na štadióne Emirates alebo v nedeľu leňošiť v posteli? Celé mesiace pracoval takmer nonstop a  konečne začal zarábať. Klientov k nemu už neprivádzala iba chvíľková žiara reflektorov, ale aj nenápadnejšie odporúčania. Nemohol Williama Bakera trpieť ešte zo tri týždne?

A  z  čoho (znova pozrel na lístok od Robin) je Christian Fisher taký nadšený, že sa chce stretnúť osobne? Žeby zo samotného Strikea – buď ako riešiteľa prípadu Luly Landry, alebo (čo by bolo oveľa horšie) ako syna Jonnyho Rokebyho? Zhodnotiť mieru vlastnej slávy nebolo najľahšie. Strike predpokladal, že výbuch nečakanej publicity ustupuje. Istý čas bola veľmi intenzívna, no novinári mu prestali vyvolávať už pred niekoľkými mesiacmi a zhruba rovnako dlho sa nestalo, že by si niekto iba tak spojil jeho meno s Luliným. Cudzí ľudia sa vrátili k tomu, čo robili väčšinu jeho života: oslovovali ho rôznymi variáciami mena „Cameron Strick“.

Na druhej strane, možno vydavateľ vie o stratenom Owenovi Quineovi niečo, o čo sa chce naliehavo podeliť. Strike si však nevedel vysvetliť, prečo by to v takom prípade nepovedal Quineovej manželke.

Pod Fishera Robin dopísala poznámku o druhom stretnutí:

Štvrtok 18. novembra, 18.30, The King’s Arms,

Roupell Street 25, SE1 Strike tušil, prečo mu ten dátum napísala tak jasne: bola odhodlaná do­ siahnuť, že tentoraz – je to tretí, alebo štvrtýkrát, čo sa o to pokúšajú? – sa konečne stretne s jej snúbencom.

Neznámy účtovník by tomu možno nechcel veriť, no Strike bol vďač­ ný za jeho existenciu aj prsteň so zafírom a dvoma diamantmi, ktorý sa trblietal na Robininom prstenníku. Matthew pôsobil ako kretén (Robin ani netušila, ako presne si Strike pamätá každú náhodnú poznámku o jej snúbencovi), ale bol užitočnou prekážkou medzi ním a dievčaťom, ktoré by za iných okolností mohlo narušiť jeho rovnováhu.

Strike sa nevedel ubrániť vrúcnym citom k Robin, ktorá pri ňom zo­ stala, keď bol celkom na dne, a pomohla mu nájsť stratené šťastie, a keďže nebol slepý, neušlo mu, že je veľmi pekná. Jej zásnuby považoval za barié­ ru v ceste slabému, no neodbytnému prievanu, ktorý (keby prúdil bez zá­ bran) by ho mohol poriadne rozhodiť.

Strike to bral tak, že sa teraz zotavuje z dlhého búrlivého vzťahu, ktorý sa skončil rovnako, ako sa začal – klamstvami. Samota mu pripadala po­ hodlná a výhodná. Netúžil si nikoho nájsť: celé mesiace sa úspešne vyhýbal ďalšiemu spletitému vzťahu, hoci Lucy sa ustavične pokúšala zoznámiť ho s niekým, kto pôsobil ako zúfalá spodina z internetovej zoznamky.

Pravdaže bolo možné, že keď sa Matthew a  Robin napokon vezmú, Matthew využije svoju posilnenú pozíciu a presvedčí novomanželku, aby odišla z práce, ktorá sa mu očividne vôbec nepozdávala (Strike si správne vysvetlil Robinino váhanie a vyhýbavé odpovede). Bol si však istý, že keby sa tí dvaja už dohodli na dátume svadby, Robin by to pred ním spomenu­ la, takže jej odchod zatiaľ považoval za vzdialenú hrozbu.

Znova hrozitánsky zazíval, poskladal noviny, hodil ich na stoličku a sú­ stredil sa na správy v televízii. Jediným luxusom, ktorý si doprial, odke­ dy sa presťahoval do malého podkrovného bytu, bol satelitný prijímač. Malý prenosný televízor teraz stál na Skyboxe a obraz, ktorý už nezávisel od slabej izbovej antény, bol ostrý a nezrnil. Minister spravodlivosti Ken­ neth Clarke práve oznamoval, že má v pláne ukrojiť 350 miliónov libier z balíčka určeného na právnu pomoc. Totálne vyčerpaný Strike sa díval, ako ten červenolíci brucháč vysvetľuje parlamentu, že chce „odradiť ľudí od toho, aby sa spoliehali na právnikov, vždy keď majú nejaký problém, a namiesto toho ich podnietiť, aby sa zamysleli nad vhodnejšími metóda­ mi riešenia sporov“.

Samozrejme tým myslel, že chudobní sa majú vzdať právnych služieb. Strikeovi priemerní klienti a  im podobní budú predsa naďalej využívať drahých advokátov. V poslednom čase pracoval najmä pre nedôverčivých, ustavične podvádzaných boháčov, kŕmil informáciami ich uhladených právnikov a  umožňoval im vydobyť si lepšiu dohodu v  jedovatých roz­ vodoch a  štipľavých obchodných sporoch. Neslabnúci prúd zazobaných klientov ho odporúčal ďalším mužom a ženám s únavne podobnými ťaž­ kosťami. Taká bola odmena za úspech v jeho práci, a hoci sa prípady často opakovali, aspoň boli lukratívne.

Po správach s námahou vyliezol z postele, vzal zvyšky jedla zo stoličky a strnulo sa pobral do kuchyne umyť riad. Také veci nikdy nezanedbával. Zvyky vyjadrujúce sebaúctu, ktorým sa priučil v armáde, ho neopustili ani v najväčšej chudobe. Okrem toho nesúviseli iba s vojenským výcvikom. Už ako chlapec bol čistotný – napodobňoval strýka Teda, ktorého poriadku­ milovnosť, prejavujúca sa všade (od debničky s náradím po lodenicu), ostro kontrastovala s chaosom obklopujúcim Strikeovu matku Ledu.

V priebehu desiatich minút sa posledný raz pred spaním vycikal do zá­ choda, ktorý bol ustavične mokrý, lebo stál príliš blízko pri sprche, umyl si zuby pri dreze, kde bolo viac miesta, vrátil sa do postele a začal si odo­ pínať protézu.

Správy sa končili predpoveďou počasia na nasledujúci deň: hlásili hmlu a teploty pod nulou. Strike si votrel prášok do kýpťa amputovanej nohy. V ten večer ho bolel menej ako pred niekoľkými mesiacmi. Dnes si síce doprial anglické raňajky a donáškovú jahňacinu na karí, no odkedy si mo­ hol znova variť, trocha schudol, čím zmiernil tlak na nohu.

Namieril diaľkové ovládanie na obrazovku (rozosmiata svetlovláska s  práškom na pranie sa stratila v  ničote) a  nešikovne vliezol pod pri­ krývku.

Iste, ak sa Owen Quine skrýva v spisovateľskom útočisku, bude jedno­ duché vylákať ho odtiaľ. Do seba zahľadený pako, čo si odkráčal nevedno kam so svojou vzácnou knihou...

Nejasná predstava nazlosteného muža, ktorý odchádza s  cestovnou taškou prehodenou cez plece, sa rozplynula takmer rovnako rýchlo, ako sa vynorila. Strike sa ponáral do vítaného hlbokého bezsenného spánku a slabé dunenie basy z baru na prízemí čoskoro prehlušilo jeho silné chrá­ panie.

6

Ach, pán Tattle, vy ste aspoň diskrétny, to vieme.

William Congreve: Láska za lásku

Keď Strike nasledujúce ráno o osem päťdesiat zabočil na Exmouth Market, budovy ešte vždy objímali chumáče ľadovej hmly. Nepripadal si ako na londýnskej ulici – mohli za to stoly a stoličky pred množstvom kaviarní, pastelové fasády domov a zlato­modrý tehlový Kostol nášho najsvätejšie­ ho Spasiteľa pripomínajúci baziliku, zahalený dymovým oparom. Studená hmla, obchody plné kurióznych vecí, stolíky a stoličky pri obrubníku – keby mohol pridať pach slanej vody a trúchlivé škriekanie čajok, cítil by sa ako v Cornwalle, kde strávil najstálejšie chvíle detstva.

Tabuľka na nenápadných dverách pri pekárni oznamovala, že tam síd­ li Crossfire Publishing. Strike zazvonil presne o deviatej a vošiel na strmé vybielené schodisko, ktoré aj s pomocou zábradlia zdolal s nemalými ťaž­ kosťami.

Na odpočívadle ho čakal drobný švihácky tridsiatnik v  okuliaroch s vlni tými vlasmi po plecia. Na sebe mal džínsy, vestu a kašmírovú košeľu s jemnými volánikmi na manžetách.

„Dobrý,“ pozdravil ho. „Som Christian Fisher. Cameron, však?“

„Cormoran,“ opravil ho automaticky Strike, „ale...“

Chcel dodať, že reaguje aj na Cameron, čo bola po rokoch omylov jeho klasická odpoveď, no Christian Fisher ho predbehol:

„Cormoran! Cornwallský obor.“

„Presne,“ odvetil prekvapene Strike.

„Minulý rok sme vydali detskú knihu o anglickom folklóre,“ vysvetlil Fisher, oprel sa do dvojitých bielych dverí a voviedol Strikea do preplnené­ ho otvoreného priestoru. Steny pokrývali plagáty a na poličkách sa kopili rozhádzané knihy. Strike prešiel popri neupravenej mladej tmavovláske, ktorá zdvihla hlavu a zvedavo si ho premerala.

„Kávu? Čaj?“ ponúkol ho Fisher, keď vkročili do jeho pracovne – ne­ veľkej miestnosti oddelenej od zvyšného priestoru s príjemným výhľadom na ospanlivú hmlistú ulicu. „Môžem Jade poprosiť, aby nám niečo skočila kúpiť.“ Strike odmietol a popravde dodal, že kávu mal pred chvíľou. Pri­ tom sa čudoval, prečo sa Fisher pripravuje na dlhšie stretnutie, ako sa za daných okolností zdalo opodstatnené. „Tak iba latte, Jade,“ zakričal Fisher cez dvere.

„Sadnite si,“ vyzval Strikea a  začal poletovať okolo poličiek s  kniha­ mi, ktoré lemovali steny. „Nežil obor Cormoran na ostrove St. Michael’s Mount?“

„Hej,“ odvetil Strike. „A  vraj ho zabil Janko. Ten, ktorého preslávila čarovná fazuľa.“

„Sú tu niekde,“ zamrmlal Fisher, prehľadávajúc poličky. „Rozprávky z Britských ostrovov. Máte deti?“

„Nie,“ odvetil Strike.

„Ach,“ hlesol Fisher. „Nuž, tak sa nebudem obťažovať.“

S úsmevom si sadol na stoličku oproti Strikeovi.

„Smiem sa spýtať, kto vás najal? Smiem hádať?“

„Nech sa páči.“ Strike z  princípu nikdy nikomu nezakazoval špeku­ lovať.

„Buď Daniel Chard, alebo Michael Fancourt,“ vyhlásil Fisher. „Mám pravdu?“

Sklíčka okuliarov dodávali jeho očiam sústredený výraz.

Strikea to ohromilo, no navonok sa tváril, akoby nič. Michael Fan court bol slávny spisovateľ, ktorý nedávno získal významné literárne ocenenie. Prečo by sa mal zaujímať o zmiznutého Quinea?

„Žiaľ, nie,“ odvetil Strike. „Quineova manželka Leonora.“

Fisherovo prekvapenie pôsobilo takmer komicky.

„Jeho manželka?“ zopakoval zarazene. „Tá sivá myš, čo vyzerá ako sé­ riová vrahyňa Rose Westová? Načo si práve ona najala súkromného de­ tektíva?“

„Jej manžel zmizol. Je nezvestný jedenásť dní.“

„Quine zmizol? Ale... tak potom...“

Strikeovi bolo jasné, že Fisher očakával celkom iný rozhovor, na ktorý sa vopred tešil.

„Ale prečo vás poslala za mnou?“

„Podľa nej viete, kde sa Quine nachádza.“

„Odkiaľ to mám vedieť, dočerta?“ Fisher vyzeral úprimne zaskočený. „Až tak dobre sa nepoznáme.“

„Pani Quineová vraví, že počula, ako manželovi na večierku rozprávate o nejakom spisovateľskom útočisku...“

„Ach,“ vzdychol si Fisher. „Áno, Bigley Hall, ale tam Owen určite nie je!“ Keď sa zasmial, vyzeral ako okuliarnatý Puck – veselý, no zároveň pre­ fíkaný. „Tam by ho nepustili, ani keby im zaplatil. Odjakživa robí problé­ my. Jedna zo žien, čo majú sídlo na starosti, ho z duše neznáša. Nikdy mu neodpustila, že napísal nechutnú recenziu na jej prvý román.“

„Mohli by ste mi predsa len dať číslo...?“ opýtal sa Strike.

„Mám ho tu.“ Fisher vytiahol zo zadného vrecka džínsov mobil. „Za­ volám tam.“

Vyťukal číslo, položil mobil na stôl medzi nich a  zapol reproduktor, aby počul aj Strike. Po celej minúte zvonenia sa napokon ozval zadýchaný ženský hlas: „Bigley Hall.“

„Si to ty, Shannon? Tu Chris Fisher z Crossfire.“

„Ach, ahoj, Chris, ako sa máš?“

Dvere Fisherovej kancelárie sa otvorili, neupravená tmavovláska bez slova položila pred Fishera latte a odišla.

„Volám ti,“ povedal Fisher, keď sa za ňou zatvorili dvere, „lebo zisťu­ jem, či u vás nie je Owen Quine, Shan. Neukázal sa tam, však?“

„Quine?“

Shannonina nechuť zredukovaná do jedinej vzdialenej plechovo znejú­ cej slabiky sa opovržlivo ozývala v miestnosti plnej kníh.

„Hej. Ukázal sa?“

„Nebol tu už rok, možno aj viac. Prečo? Hádam len neuvažuje, že sa tu zastaví? Dobre vie, že nie je vítaný.“

„Neboj sa, Shan. Jeho manželka zrejme zle odhadla situáciu. Maj sa.“

Fisher ju zrušil v polovici rozlúčky a nedočkavo sa obrátil k Strikeovi.

„Vidíte?“ povedal. „Vravel som vám. Do Bigley Hall by nemohol ísť, ani keby chcel.“

„Nemohli ste to povedať jeho žene, keď vám volala?“

„Ach, tak preto mi vyvolávala!“ Fisher sa tváril, akoby mu až teraz zača­ lo dochádzať. „Domnieval som sa, že ju do toho núti Owen!“

„Prečo by nútil manželku, aby vám vyvolávala?“

„Ale no tak,“ uškrnul sa Fisher, a  keď mu Strike úsmev neopätoval, krátko sa zasmial. „Bombyx Mori. Pomyslel som si: typický Quine – naho­ vára ženu, aby mi zavolala a zistila, čo si myslím.“

„Bombyx Mori,“ zopakoval Strike. Snažil sa, aby to nevyznelo spýtavo ani začudovane.

„Hej. Tipoval som, že Quine ma otravuje, lebo chce zistiť, či jestvuje šanca, že tú knihu vydám. Napadlo mi, že prinútil manželku, aby sa mi ozvala. Ak sa však toho rukopisu po tom všetkom niekto dotkne, ja to ne­ budem. Sme malé vydavateľstvo. Súdne spory si nemôžeme dovoliť.“

Keď Strike nezískal nič predstieraním, že vie viac ako v  skutočnosti, zmenil taktiku.

„Bombyx Mori je Quineov najnovší román?“

„Áno.“ Fisher si odchlipol z latte a pokračoval v úvahách. „Takže zmi­ zol, hej? Domnieval som sa, že zostane nablízku, aby si užil zábavu. Mys­ lel som si, že práve o to mu ide. Žeby stratil odvahu? To sa na Owena ne­ podobá.“

„Ako dlho už vydávate Quineove knihy?“ opýtal sa Strike. Fisher naňho neveriacky vytreštil oči.

„Nikdy som mu nič nevydal!“ vyhlásil.

„Domnieval som sa...“

„Posledné tri knihy mu vyšli vo vydavateľstve Roper Chard. Alebo šty­ ri? Stalo sa toto: Pred niekoľkými mesiacmi som sa na večierku stretol s  jeho agentkou Liz Tasselovou a  ona – dosť toho vypila – mi prezradi­ la dôvernú informáciu: že nevie, ako dlho ho ešte v  Roper Chard budú trpieť. A tak som povedal, že sa rád pozriem na jeho ďalšiu knihu. V po­ slednom čase patrí Quine do kategórie tých, čo sú takí otrasní, až sú dobrí, takže by sa pri ňom dal využiť netradičný marketing. Netreba zabúdať na Hobartov hriech,“ pokračoval Fisher. „To bola dobrá kniha. Usúdil som, že sa v ňom hádam ešte niečo skrýva.“

„Poslala vám rukopis Bombyx Mori?“ Strike tápal a v duchu sa preklí­ nal za to, ako nedôkladne včera vypočul Leonoru Quineovú. Takto to vy­ zerá, keď človek prijme nového klienta polomŕtvy od únavy. Strike mal vo zvyku chodiť na podobné stretnutia s väčším množstvom informácií ako vypočúvaný a pripadal si zvláštne zraniteľný.

„Áno, rukopis mi doviezli na bicykli predminulý piatok.“ Fisherov škriatkovský úsmev pôsobil ešte prefíkanejšie. „Chuderka Liz spravila naj­ väčšiu chybu v živote.“

„Prečo?“

„Zjavne ho nečítala dôkladne alebo ho jednoducho nedočítala do konca. Asi dve hodiny po doručení mi celá hotová nechala takýto odkaz: ‚Chris, stala sa chyba, poslala som ti nesprávny rukopis. Prosím, nečítaj ho. Mohol by si mi ho rovno poslať naspäť? Počkám naň v  kancelárii.‘ V živote som nepočul Liz Tasselovú hovoriť takýmto tónom. Zvyčajne je desivá. Trasú sa pred ňou aj dospelí muži.“

„Poslali ste jej ho naspäť?“

„Isteže nie,“ odvetil Fisher. „Takmer celú sobotu som strávil čítaním.“

„A?“ pobádal ho Strike.

„Vy nič neviete?“

„Čo by som mal...?“

„Čo je v ňom,“ povedal Fisher. „Čo urobil.“

„Čo urobil?“

Fisher sa prestal usmievať a odložil kávu.

„Tí najvychytenejší londýnski právnici ma varovali, že o tom nemám hovoriť.“

„Kto ich zamestnáva?“ opýtal sa Strike, a keď Fisher nereagoval, dodal: „Aj niekto iný ako Chard a Fancourt?“

„Iba Chard.“ Fisher sa dal poľahky chytiť do Strikeovej pasce. „No na Owenovom mieste by som sa väčšmi obával Fancourta. Vie byť sviňa a nikdy nezabúda. Necitujte ma,“ dodal rýchlo.

„A ten Chard, ktorého ste spomenuli?“ Strike tápal v polotme.

„Daniel Chard, riaditeľ Roper Chard,“ odvetil Fisher s náznakom ne­ trpezlivosti. „Nechápem, ako si Owen mohol myslieť, že mu prejde, ak sa pustí do človeka, ktorý vedie jeho vydavateľstvo, ale Owen je jednoducho taký



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist