načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Hnev, čo si zasial - Angie Thomasová

Hnev, čo si zasial

Elektronická kniha: Hnev, čo si zasial
Autor:

Svetový bestseller inšpirovaný skutočnou udalosťou. Starr žije v dvoch svetoch: býva v chudobnej černošskej štvrti a navštevuje snobskú strednú školu na predmestí. Jeden ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  189
+
-
6,3
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 368
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0482-3
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Svetový bestseller inšpirovaný skutočnou udalosťou. Starr žije v dvoch svetoch: býva v chudobnej černošskej štvrti a navštevuje snobskú strednú školu na predmestí. Jeden večer sa stane svedkyňou streľby, pri ktorej policajt pripraví o život jej najlepšieho priateľa z detstva Khalila. Jeho smrť zakrátko upúta pozornosť celoštátnych médií. Keď sa ukáže, že polícia nemá záujem prípad vyriešiť, ulice zaplnia demonštranti a černošská štvrť sa zmení na vojnovú zónu. Všetkých zaujíma, čo sa v osudný večer skutočne stalo. Odpoveď pozná iba Starr.

Zařazeno v kategoriích
Angie Thomasová - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Hnev, čo si zasial

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.cooboo.cz

www.albatrosmedia.sk

Angie Thomasová

Hnev, čo si zasial – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


angie thomasová

hnev, čo si zasial

angie thomasová

hnev, čo si zasial


Copyright © 2017 by Angela Thomas

Translation © Veronika Fričová, 2018

ISBN v tlačenej verzii 978-80-566-0482-3

ISBN e-knihy 978-80-566-0521-9 (1. zverejnenie, 2018)


Venujem starej mame,

ktorá mi ukázala, že aj v temnotách môže byť svetlo.



PRVÁ ČASŤ

KEĎ SA TO STANE



9

JEDEN

Na tento večierok som nemala chodiť.

Ani neviem, či sem vôbec patrím. Niežeby som si o sebemyslela, že som niečo viac. Len skrátka existujú miesta, pre ktoré nie som dosť dobrá. Pre ktoré nie je dosť dobrá ani jedna moja verzia. Jedným z nich je Big Díov večierok. Už tradične sa koná počas jarných prázdnin.

Pomedzi spotené telá sa predieram za Kenyou, husté kučery sa jej hompáľajú na pleciach. Nad miestnosťou sa drží opar páchnuci po tráve a od hlasnej hudby sa trasie podlaha. Nejaký raper zakričí, aby sa všetci pustili do tancovania Nae-Nae. Decká poslúchnu, predvedú svoje vlastné verzie tanečného kroku a veselo pritom pokrikujú. Kenya zdvihne pohár vysoko nad hlavua pretancuje sa cez dav. Z dunivej hudby ma bolí hlava a zo zápachu trávy mi je tak zle, že by ma fakt ohromilo, keby som sa na druhý koniec miestnosti dostala bez toho, aby som si vyliala drink.

Vyslobodíme sa z tlačenice. V Big Díovom dome sa tisne hlava na hlave. Odjakživa počúvam, že na jeho jarné večierky chodia všetci, čo majú nohy – teda všetci okrem mňa –, ale, dofrasa, fakt som nečakala, že nás tu bude toľko. Baby majú nafarbené, natočené, vyžehlené či natupírované vlasy. So svojím chvostom sa medzi nimi cítim ako totálna chudera. Chalani v najnovších teniskách a  v kapsáčových nohaviciach sa na baby lepia tak, že každú chvíľu budú potrebovať kondómy. Starká vravieva, že jar prináša lásku. Jar v  Garden Heights síce lásku vždy neprináša, ale rozhodne sľubuje, že v  zime príde na svet kopa detí. Vôbec by ma neprekvapilo, keby väčšinu z nich splodili práve natomto večierku. Big Díov jarný večierok sa koná vždy v piatok, lebo v sobotu sa z neho musíte spamätávať a v nedeľu ľutovať všetko, čo ste na ňom robili.

„Starr, prestaň za mnou doliezať a  choď tancovať,“ povie mi Kenya. „Už aj tak všetci hovoria, že si o sebe myslíš neviem čo.“

„Netušila som, že v  Garden Heights žijú ľudia, čo vedia čítať myšlienky!“ Alebo že ma niekto vníma aj inak ako „Big Mavovu dcéru, ktorá robí v jeho obchode“. Usrknem si drinku a hneď ho aj vypľujem naspäť do pohára. Hoci som vedela, že to nebude iba havajský punč, je oveľa silnejší než, na aké som zvyknutá. Vôbec by ho nemali volať punč, veď to je čistý lieh! Položím ho nakonferenčný stolík a dodám: „Všetci, čo si myslia, že mi vedia čítať myšlienky, mi môžu vyliezť na hrb.“

„Hej, len ti vravím, čo sa hovorí. Sa správaš, akoby si nikoho nepoznala, lebo chodíš do hentej školy.“

To počúvam už šesť rokov, odvtedy, čo ma rodičia poslali na Williamsonovu súkromnú strednú. „Mám to na háku,“zamrmlem.

„Okrem toho by ťa isto nezabilo, keby si sa neobliekala...“ zvraští nos a  premeria si ma od tenisiek až po voľnú mikinu, „takto. Tú mikinu si zobrala môjmu bratovi?“

Nášmu bratovi. S  Kenyou máme spoločného staršieho brata Sevena. Ale ona nie je moja sestra. Jej mamka je Sevenovamamka a môj tatko je Sevenov tatko. Šibnuté, viem. „Hej, zobrala.“

„Dáva to zmysel. Vieš, čo sa ešte hovorí? Myslia si, že si moja frajerka. Tak ďaleko to zašlo.“

„Vyzerám, že mi záleží na názore iných?“

„Nie, a to je ten problém!“

„Mám to na háku.“ Keby som vedela, že účasť na tomto večierku rovná sa účasť v reality šou Extreme Makeover: Zmeňme štýl Starr Carterovej, zostala by som doma pozerať staré časti seriálu Fresh Prince. V jordanoch sa cítim pohodlne a navyše sú nové, dočerta! To už je niečo! Uznávam, mikina mi je veľká, ale voľné veci nosím rada. Plus, ak si ju natiahnem cez nos, necítim trávu.

„Oukej, nemienim ťa celý večer strážiť ako decko, tak sivymysli dáky program,“ povie Kenya a pohľadom prebehne miestnosť. Kenya by si mohla zarábať ako modelka,  to myslím fakt vážne. Má bezchybnú tmavohnedú pleť – pochybujem, že sa jej na tvári niekedy vyhodí vyrážka –, hnedé oči mandľového tvarua prirodzene dlhé mihalnice. Na modeling má aj ideálnu výšku, akurát je o  čosi širšia než tie vyziabnuté špáradlá na mólach. Nikdy ju nevidíte dva razy v  tom istom oblečení. O  to sa stará jej tatko King.

Kenya je asi jediný človek z Garden Heights, s ktorým chodím von. Nie je jednoduché nájsť si priateľov, keď chodíte do školy vzdialenej štyridsaťpäť minút a  ste decko s  kľúčom na krku, ktoré všetci vídajú iba v  rodinnom obchode. Keďže nás s Kenyou spája Seven, stretko si dohodneme bez problémov. Občas sa s ňou však vychádza pekelne ťažko. V kuse má totiž potrebu s  niekým sa hádať a  hneď sa vyhráža, že zavolá tatka, aby niekoho nakopal do riti. Hoci by to King urobil bez najmenšieho zaváhania, potešilo by ma, keby Kenya nevyvolávala konflikty iba preto, aby mohla vytiahnuť svoj tromf. Dofrasa, aj ja by som mohla vyťahovať ten svoj. Všetci predsa vedia, že s  mojím tatkom Big Mavom sa neradno zahrávať, a  s  jeho deťmi už vôbec nie. Napriek tomu nechodím kade-tade a nevymýšľamsprostosti ako ona.

Na tomto večierku napríklad otrasne zazerá na Denasiu Allenovú. O Denasii toho veľa neviem, ale pamätám si, že sas Kenyou nemajú rady už od štvrtej triedy. Dnes Denasia tancuje s  nejakým chalanom na druhom konci miestnosti a  Kenyu si vonkoncom nevšíma. Nech sa však postavíme kamkoľvek, Kenya Denasiu okamžite nájde pohľadom a  škaredo na ňu zíza. Najhoršie na uprenom zízaní je to, že ak ho raz pocítite a potom vyhodnotíte ako výzvu do bitky, tak buď tú drzaňu nenakopeš ty, alebo nakope ona teba.

„Ááách! Nemôžem ju vystáť,“ zavrčí Kenya. „Počúvaj, minule sme stáli v  rade v  jedálni, hej? A  ona začala trepať také kraviny! Nepovedala moje meno, ale na sto percent viem, že hovorila o mne, vraj si chcem začať s DeVantem.“

„To fakt?“ na inú odpoveď sa nezmôžem.

„Uhm. Pritom ja ho nechcem!“

„Ja viem.“ Medzi nami – netuším, kto je DeVante. „A  čo si spravila?“

„Čo asi? Som sa zvrtla a  spýtala sa, čo má za problém. A  ona hneď vytiahla ten starý trik, že šak som nehovorila o  tebe! Ale ja veľmi dobre viem, že hovorila! Máš obrovské šťastie, že chodíš do tej belošskej školy a nemusíš riešiť také šľapky.“

Chápete to? Pred menej než piatimi minútami mi vyčítala, že som namyslená, lebo chodím na Williamsonovu, a  zrazu mám podľa nej šťastie! „Ver mi, aj v  mojej škole sú šľapky. Šľapky sú všade.“

„Veď počkaj, my jej dneska ukážeme.“ Kenya na ňu fľochne najvražednejší pohľad večera. Denasia ho na sebe pocíti a pozrie sa priamo na ňu. „Uhm,“ prikývne Kenya, akoby predpokladala, že ju Denasia počuje. „Veď počkaj.“

„My jej ukážeme? Zato som mala ísť s tebou na večierok? Aby si mala parťáčku?“

Kenya má tú guráž, že vystrúha urazenú grimasu. „Sa netvár, že si mala dačo lepšie na programe! Alebo že si mala s  kým ísť von. Robím ti predsa láskavosť.“

„Fakt, Kenya? Vieš, že mám aj iných kamošov!“

Zagúľa očami tak veľmi, že niekoľko sekúnd jej vidím iba očné bielka. „Tie namyslené snobky z tvojej školy sa nepočítajú.“

„Nie sú snobky a  počítajú sa.“ Aspoň si to myslím. S  Mayou vychádzam dobre, no nie som si istá, čo je v poslednom časemedzi mnou a Hailey. „A úprimne? Ak chceš môjmuspoločenskému životu pomôcť tým, že ma zatiahneš do dákeho konfliktu, ďakujem, neprosím. Došľaka, s  tebou musím furt riešiť dáku drámu!“

„Prosím, Starr!“ Slovíčko prosím prehnane natiahne. Až príliš prehnane. „Pozri, spravíme to takto. Počkáme, kým sa odlepí od DeVanteho, hej? A potom...“

V nohaviciach mi zavibruje mobil. Pozriem sa na displej.Keďže som Chrisovi nedvíhala, posiela mi esemesku.

Mozeme sa pozhovarat?

Nechcel som, aby to takto dopadlo.

Jasné, že nechcel. Dúfal, že včerajšok dopadne úplne inak, a to je práve problém. Schovám si mobil do vrecka. Ešte neviem, čo mu odpíšem, ale radšej to odložím na neskôr.

„Kenya!“ zvolá ktosi.

Davom sa k nám prederie veľká baba so svetlohnedou pleťou a s vyžehlenými vlasmi. Hneď za ňou kráča vysoký chalans čierno-blonďavým afrom upraveným do číra. Kenyu objímu a pochvália ju, ako pekne vyzerá. Ja akoby som tu ani nebola.

„Čo si mi nepovedala, že prídeš?“ opýta sa baba a strčí si palec do úst. Musí to robiť často, lebo už z  toho má predhryz. „Si sa mohla zviezť s nami.“

„Nie, načo. Aj tak som musela ísť po Starr,“ odvetí Kenya.„Došli sme spolu.“

Až vtedy ma vezmú na vedomie, hoci od nej stojím sotvapätnásť centimetrov.

Chalan zažmúri oči a  zbežne ma preletí pohľadom. Aj keď zvraští čelo iba na milisekundu, všimnem si to. „Nie si tynáhodou Big Mavova dcéra, čo robí v jeho obchode?“

Čo som hovorila? Ľudia ma tak volajú, akoby som to malanaísané v rodnom liste. „Hej, som.“

„Ahááá!“ rozpamätá sa baba. „Som vedela, že ťa zdakade poznám! V tretej triede sme spolu chodili na hodiny slečnyBridgesovej. Sedela som za tebou.“

„Jasné!“ Viem, že v  tejto chvíli by som si na ňu mala spomenúť, ale vôbec si ju nepamätám. Kenya zrejme mala pravdu: Fakt tu nikoho poriadne nepoznám. Hľadím síce na známe tváre, no keď chcete zistiť mená a  životné príbehy ľudí, nestačí im baliť potraviny do papierových tašiek.

Môžem však zaklamať. „Hej, pamätám si ťa.“

„Dievča, prestaň klamať,“ odbije ma chalan. „Nemáš ani šajnu, kto to je.“

„Prečo v kuse klameš? Why you always lying?“ zaspieva Kenya spolu s  tou druhou babou internetový hit Nicholasa Frasera. Hneď sa k nim pridá aj chalan a všetci vybuchnú do smiechu.

„Bianca, Chance, nebuďte zlí,“ napomenie ich Kenya. „Starr je prvý raz na večierku! Fotrovci ju nikde nepúšťajú.“

Škaredo na ňu zazriem. „Chodím na večierky, Kenya.“

„No povedzte, videli ste ju tu na dákej párty?“ opýta sa ich.

„Nie!“

„Vidíš? A skôr ako to povieš, tie nudné belošské večierkyv domoch na predmestí sa nerátajú.“

Chance a Bianca sa zachechcú. Dofrasa, bola by som najradšej, keby ma moja mikina na mieste zhltla.

„Stavím sa, že tam fičí éčko a podobné sračky, čo?“ obráti sa ku mne Chance. „Biele decká rady hlcú pilulky.“

„A  ešte rady počúvajú Taylor Swift,“ dodá Bianca s  palcom v ústach.

Oukej, nie sú úplne vedľa, ale nahlas to nepriznám. „Nie, aby ste vedeli, ich večierky sú celkom cool,“ odvetím. „Jednémutýpkovi raz na narodeniny prišiel zaspievať J. Cole.“

„Kokos, to fakt?“ Chance vypleští oči. „Doritiii! Dievča,nabudúce ma pozývaš! Aj ja chcem žúrovať s bielymi deckami.“

„Tak či onak,“ prekričí ho Kenya, „bavili sme sa, že si podáme Denasiu. Tá krava tancuje s DeVantem.“

„Sprostá šľapka,“ zavrčí Bianca. „Vieš, že si o teba minuleobtierala papuľu? Pred týždňom mi na hodine pána DonaldaAaliyah povedala, že...“

Chance zagúľa očami. „Och, pán Donald!“

„Nemáš ho rád iba preto, lebo ťa vyrazil,“ podotkne Kenya.

„Čuduješ sa?“

„No takže, Aaliyah mi povedala, že...“ zopakuje Bianca.

Prestanem ich počúvať, lebo hovoria o  spolužiakoch a učiteľoch, ktorých nepoznám. Nemám k tomu čo povedať. Ale to je jedno. Aj tak som neviditeľná.

V Garden Heights sa tak cítim často.

Kým sa sťažujú na Denasiu a vyučujúcich, Kenya zahlási, že si ide po ďalší drink a všetci traja sa bezo mňa poberú preč.

Odrazu si pripadám ako Eva, keď v  rajskej záhrade ochutnala zakázané ovocie – akoby som si náhle uvedomila, že som nahá. Som sama na večierku, na ktorom by som ani nemala byť. Takmer nikoho tu nepoznám a moja jediná kamoška sa na mňa práve vykašľala.

Kenya ma celé týždne prosila, aby som sem prišla. Dobre som vedela, že sa tu budem cítiť otrasne, ale vždy, keď som Kenyuodmietla, vybehla na mňa, že sa správam, akoby som „mala na viac než na dáky trápny večierok vo výšinách“. Už mi tým liezla na nervy, preto som sa jej rozhodla dokázať, že sa mýli. Problém je, že rodičia by ma sem pustili asi iba vtedy, keby ich o to poprosil sám čierny Ježiš. Teraz ma čierny Ježiš bude musieť zachrániť, ak zistia, že napriek zákazu som tu.

Ostatné decká si ma premeriavajú pohľadom, ktorý hovorí: „Čo za baba sa tam opiera o  stenu ako taká trúba?“ Strčím si ruky do vreciek. Ak sa budem tváriť ako ťažká frajerka, mala by som to zvládnuť. Iróniou osudu je, že na Williamsonovej sa nemusím „tváriť ako ťažká frajerka“ – tam som frajerka už len preto, že som jedna z mála černošiek. Na Garden Heights sipostavenie frajerky musím vybojovať, čo je náročnejšie, než kúpiť si retro jordany v prvý deň predaja.

Zvláštne, ako to vnímajú biele decká. Je super byť čierny, kým nie je ťažké byť čierny.

„Starr!“ začujem známy hlas.

More hostí sa pred ním rozostúpi, akoby bol Mojžiš v čiernom vydaní. Chalani si s ním buchnú päste, baby naťahujú krky, aby ho lepšie videli. Usmeje sa na mňa a jamky na lícach muokamžite pokazia imidž gangstra.

Khalil je proste sexi, inak sa to povedať nedá. A  kedysi som sa s ním kúpala v jednej vani. Nie tak, spolu sme sa kúpali ešte v časoch, keď sme sa chichotali z toho, že on má pipíka a ja zasa to, čo jeho starká volá pinďulka. Prisahám, že na tom nebolo nič perverzné.

Len čo ma objíme, ovanie ma vôňa mydla a detského zásypu. „Ako sa máš, moja? Dávno som ťa nevidel.“ Pustí ma.„Nenapíšeš, neozveš sa, nič. Čo je s tebou?“

„Som v  jednom kole. Škola, basket...“ odvetím. „Ale ešte furt robím v obchode. To teba už nikto nikde nevidí.“

Jamky na lícach sa razom stratia. Utrie si nos ako vždy, keď sa chystá zaklamať. „Mám kopu roboty.“

Očividne. Novučičké jordany, žiarivo biele tričko, diamantové náušnice v ušiach. Keď vyrastáte na Garden Heights, veľmidobre viete, čo sa skrýva pod slovným spojením kopa roboty.

Doriti. Kiežby nemal toľko takej roboty. Neviem, či mu mám vylepiť facku, alebo sa rozplakať.

Lenže Khalil na mňa upiera krásne orieškovohnedé oči tak, že sa naňho nedá hnevať. Pripadám si, akoby som mala znova desať rokov a stála v suteréne kostola cirkvi chrámu Kristovho, kde ma na letnej biblickej škole prvý raz pobozkal. Vtom si spomeniem, že mám na sebe veľkú mikinu, že vyzerám hrozne a... že frajera už mám! Možno Chrisovi teraz nedvíham telefón a neodpisujem na esemesky, ale stále je môj a chcem, aby to tak zostalo.

„Ako sa má starká?“ opýtam sa Khalila. „A Cameron?“

„V  pohode, ale starká je chorá.“ Usrkne si z  pohára. „Lekári vravia, že má raka či čo.“

„Preboha. To mi je ľúto, K.“

„Uhm, chodí na chemo. No trápi ju iba to, že si každú chvíľu bude musieť kúpiť parochňu.“ Nasilu sa zasmeje, takže jamky sa mu na lícach neobjavia. „Bude v pohode.“

Znie to ako zbožné prianie, nie ako proroctvo. „Mamka ti s Cameronom pomáha?“

„Stará dobrá Starr. Furt sa v ľuďoch snažíš nájsť to najlepšie. To vieš, že nepomáha.“

„Len som sa pýtala. Nedávno som ju videla v obchode. Užvyzerá lepšie.“

„Zatiaľ,“ hlesne Khalil. „Vraj chce s  tým svinstvom nadobro seknúť, ale to už je obohratá platňa. Zopár týždňov je čistá,potom si povie, že sa nič nestane, keď si dá len raz, a zas je v tom až po uši. Ale hovorím, ja sa mám dobre a Cameron so starkou tiež.“ Pokrčí plecami. „Na ničom inom nezáleží.“

„Hej,“ poviem, ale zároveň sa rozpamätám na večery, ktoré som s Khalilom trávila u nich na verande, kde sme čakali, kedy sa jeho mamka vráti domov. Či sa mu to páči, alebo nie, aj na nej mu záleží.

Zaznejú prvé tóny novej piesne, z  reproduktorov rapuje Drake. Hlavou si pokyvkávam do  rytmu a  popod nos rapujem s ním. Všetci na parkete jednohlasne spievajú refrén started from the bottom, now we’re here – začínali sme na dne, teraz sme tu. Občas sa v Garden Heights fakt ocitáme na dne, ale stále nás spája pocit, že by sme sa mohli mať aj oveľa horšie.

Khalil ma pozorne sleduje. Na pery sa mu derie úsmev, aleodoženie ho a  pokrúti hlavou. „Neverím, že furt žerieš toho ufňukanca Drakea.“

Vypleštím naňho oči. „Neurážaj môjho manžela!“

„Tvojho precitliveného manžela. Zlato, si moje všetko, si všetko, čo som kedy chcel... Baby, you my everything, you all I everwanted,“ zaspieva Khalil plačlivým hlasom. Drgnem ho plecom, on sa rozosmeje a  drink mu vyšplechne cez okraj pohára. „Sama vieš, že presne takto spieva.“

Ukážem mu fakera, Khalil našpúli pery a cmukne. Hoci sme sa už niekoľko mesiacov nevideli, bavíme sa normálne ako vždy.

Khalil si z konferenčného stolíka vezme servítku a z jordanov Retro III si začne utierať rozliaty drink. Tenisky síce vyšli už pred niekoľkými rokmi, ale prisahám, že tie jeho sú úplne nové. Stoja asi tristo dolárov, aj to len vtedy, ak na eBayi nájdete normálneho predajcu. Chrisovi sa to podarilo. Ja som si ich kúpila za úžasných stopäťdesiat dolárov, ale to preto, lebo nosím detskú veľkosť. Vďaka mojim drobným nôžkam sa môžemes Chrisom zladiť. Áno, sme taký pár. Hoci to na prvý pohľad možno pôsobí odstrašujúco, sme úplne v pohode. A ak Chris prestane robiť sprostosti, budeme priam ukážková dvojica.

„Pekné tenisky,“ pochválim Khalila.

„Vďaka.“ Servítkou ich začne drhnúť a  mnou mykne. S každým surovým dotykom zapištia topánky o  pomoc. Vždy, keď niekto zle čistí tenisky, zomrie mačiatko. Čestné slovo!

„Khalil,“ oslovím ho a  horko-ťažko sa ovládam, aby som mu servítku nevytrhla z ruky. „Buď ich čisti jemným pohybomdoredu a  dozadu, alebo servítkou zľahka poklepkávaj. Nedrhni ich. Fakt nie.“

S  úškrnom ku mne zdvihne zrak. „Oukej, slečna Tenisková.“ Keď po nich začne poklepkávať, v duchu sa poďakujemčiernemu Ježišovi. „Ty si na vine, že som si ich oblial, takže by si mi ich mala aj vyčistiť.“

„Daj šesťdesiat dolárov a vyčistím.“

„Šesťdesiat?“ zvolá a vystrie sa.

„Že váhaš! A  keby mali priehľadné podrážky, pýtala by som si osemdesiat.“ Priehľadné podrážky sa čistia pekelne ťažko. „Za čistiace súpravy vysolím majland. A ty zjavne zarábaš ťažképrachy, keď si môžeš dovoliť také tenisky.“

Khalil si odpije z drinku, akoby som nič nepovedala. Vzápätí zamrmle: „Kua, to je riadne silné,“ a potom pohár odloží nakonferenčný stolík. „Inak, odkáž tatkovi, že mu čoskoro brnknem. Potrebujem s ním hodiť reč.“

„O čom?“

„O dospeláckych veciach.“

„Hej, lebo ty si fakt dospelý!“

„Som o  päť mesiacov, dva týždne a  tri dni starší ako ty.“ Žmurkne na mňa. „Pamätám si to!“

Vtom uprostred tanečného parketu vypukne zmätok.Rozzúrené hlasy prekričia hudbu, nadávky letia sprava i zľava.

Čo mi napadne ako prvé? Kenya vybehla na Denasiu akosľúbila. Rozhádané hlasy sú však hlbšie ako ich.

Prásk! ozve sa výstrel. Skrčím sa.

Prásk! Druhý výstrel. Dav sa splašene rozbehne k  dverám, čo vyvolá ďalšie nadávky a  bitky, keďže nie je možné, aby sa von dostali všetci naraz.

Khalil ma schmatne za ruku. „Padáme!“

V  záplave toľkých dievčat s  kučeravými vlasmi nemám najmenšiu šancu zbadať Kenyu. „Ale Kenya...“

„Kašli na ňu, poďme!“

Predierame sa cez tlačenicu, Khalil štuchá do ľudí, aby nám zmizli z  cesty a  stúpa im po teniskách. Už len za to by sme si mohli vyslúžiť zopár guliek. Medzi vydesenými tvárami hľadám Kenyu, ale niet po nej ani stopy. Nesnažím sa zistiť, koho postrelili ani kto to urobil. Ak nič neviete, nemôžete nikohonabonzovať.

Dostaneme sa von. Autá uháňajú preč, decká utekajú do noci, kamkoľvek, kde nepočuť výstrely. Khalil ma dovedie k  Chevroletu Impala, parkuje pod pouličnou lampou. Osvetľuje ho mdlé svetlo. Cez sedadlo vodiča ma vtisne do auta a ja rýchlo preleziem na sedadlo spolujazdca. S hlasným pišťaním pneumatík vyrazíme, všetok chaos necháme za sebou v spätnom zrkadle.

„Furt sa musí stať dáka sprostosť,“ zamrmle. „Niet večierka, kde by nikoho nepostrelili.“

Pripadám si, akoby som počula rodičov. Presne preto ma „fotrovci nikde nepúšťajú“, ako hovorí Kenya. Aspoň nie naGarden Heights.

Pošlem Kenyi esemesku. Dúfam, že sa jej nič nestalo. Pochybujem, že guľky boli určené jej, ale guľky predsa len letia, kam sa im zachce.

Kenya mi odpíše celkom rýchlo.

Som OK.

Ale akurat vidim tu kravu. Idem jej nakopat rit.

Ty si kde?

Je normálna? Ešte pred chvíľou nám išlo o život a ona už chce vyvolávať ďalší konflikt? Na takú somarinu ani nebudemodpovedať.

Khalilova Impala sa mi páči. Nie je taká nablýskaná ako autá iných chalanov. Kým som nasadla, všimla som si, že na kolesách nemá ani ozdobné puklice. Koža na predných sedadlách je popraskaná, no celý interiér je ladený do  nevkusnej sýtozelenej farby, čo znamená len toľko, že Khalil auto kedysi dávno vytunoval.

Ukazovákom sa začnem špárať v  praskline na  koženom sedadle. „Koho podľa teba postrelili?“

Khalil si z priehradky vo dverách vytiahne kefu na vlasy. „Asiniekoho z Pánov kráľov,“ odvetí a uhladí si vlasy na boku hlavy. Dal sa ostrihať dostratena. „Keď som prišiel na párty, vošla aj hŕstkaUčeníkov z Výšin. Bolo len otázkou času, kedy sa dačo zomelie.“

Prikývnem. Posledné dva mesiace sa na Garden Heights v kuse vedú nejaké sprosté teritoriálne vojny. Ja som sanarodila ako „kráľovná“, lebo tatko v tom čase patril k Pánom kráľom. Keď však život v  gangu zavesil na klinec, môjmu pouličnému kráľovskému titulu odzvonilo. A  hoci som v  prostredí gangov vyrastala, nikdy som nechápala boje o ulice, ktoré v konečnom dôsledku aj tak nikomu nepatria.

Khalil hodí kefu naspäť do priehradky vo dverách a pridáhlasitosť na stereu. Na plné pecky reve stará rapová pieseň, ktorú si aj tatko púšťal už hádam milión ráz. Zvraštím čelo. „Prečo furt počúvaš tie vykopávky?“

„Rovno si vystúp! Tupac bol pravda.“

„Hej, pred dvadsiatimi rokmi.“

„Nie, ešte aj dneska je. Počúvaj toto.“ Namieri na mňaukazovákom, čo znamená, že sa blíži jedna z jeho filozofických chvíľok. „Pac vysvetlil, že motto Thug Life znamená The Hate U GiveLittle Infants Fucks Everybody. Zasej v deckách hnev a všetci budú v totálnej riti.“

Zdvihnem obočie. „Čože?“

„Všímaj si prvé písmená! The Hate U – akože you – Give Little Infants Fucks Everybody. T-H-U-G L-I-F-E. Čiže to, ako sa k nám spoločnosť správa v detstve, sa jej vráti, keď dospejeme. Chápeš?“

„Kua. Chápem.“

„Vidíš? Som vravel, že Tupac bol pán.“ Začne kývať hlavou do rytmu a  rapovať spolu s  ním. Zamyslím sa, čo asi chce Khalil spoločnosti vrátiť. Hoci niečo tuším, dúfam, že sa mýlim.Potrebujem to počuť z jeho úst.

„Prečo máš teraz vlastne kopu roboty?“ opýtam sa ho. „Pred niekoľkými mesiacmi tatko povedal, že si z obchodu odišiel.Odvtedy som ťa tam nevidela.“

Prisunie sa k volantu. „Hodím ťa domov či do obchodu?“

„Khalil...“

„Domov či do obchodu?“

„Ak predávaš drogy...“

„Staraj sa o seba, Starr! O mňa sa neboj. Robím, čo musím.“

„Blbosť! Vieš veľmi dobre, že tatko by ti pomohol.“

Skôr než zaklame, utrie si nos. „Nepotrebujem pomoc, oukej? A tá robota za minimálnu mzdu u tvojho tatka mi bola na dve veci. Už ma unavovalo rozhodovať sa medzi cigami a jedlom.“

„Myslela som si, že tvoja starká pracuje.“

„Pracovala. Keď ochorela, tí kreténi v  nemocnici jej nasľubovali, že s ňou stále rátajú. Ale keď si ani o dva mesiace nemohla plniť povinnosti – lebo keď si po chemo, nevládzeš vláčiť ťažké smetné koše hore-dolu –, vyrazili ju.“ Pokrúti hlavou. „Dobré, čo? Nemocnica jej dala vyhadzov, lebo je chorá.“

V impale zavládne ticho, ozýva sa iba Tupac s otázkou Who do you believe in? V koho veríš? Ja neviem.

Znova mi zavibruje mobil. Predpokladám, že ma buď Chris prosí o  odpustenie, alebo Kenya čaká, že jej pomôžem s Denasiou. Namiesto toho však na displeji zbadám esemesky od brata. Vždy ich píše veľkými písmenami. Netuším, prečo to robí. Asi si myslí, že mi tým naženie strach. V skutočnosti ma lennehorázne vytáča.

KDE SI?

BOH VAS VARUJ AK STE S KENYOU NA TOM VECIERKU.

POCUL SOM ZE TAM DAKOHO POSTRELILI.

Horší ako ochranárski rodičia sú len ochranárski starší bratia. Pred Sevenom ma neochráni ani čierny Ježiš.

Khalil na mňa vrhne letmý pohľad. „Seven, čo?“

„Ako vieš?“

„Lebo keď sa s tebou baví, furt vyzeráš, že máš sto chutí dačo rozmlátiť. Pamätáš, keď ti raz na narodeninovej oslave v kusehovoril, čo si máš želať?“

„A ja som mu vylepila.“

„Potom sa na teba Natasha naštvala, že si na jej frajera taká zlá,“ zasmeje sa Khalil.

Zagúľam očami. „Liezlo mi na nervy, aká bola do Sevena buchnutá! Každý druhý raz som si myslela, že k nám chodí iba kvôli nemu.“

„Nie, chodila k vám preto, lebo ste mali filmy o HarrymPotterovi. Ako sme si to hovorili? Susedské trio: spája nás priateľstvo užšie...“

„... než Voldemortove nosné dierky. Boli sme úplne mimo.“

„Mi hovor,“ odvetí.

Rozosmejeme sa, ale niečo nám chýba. Niekto nám chýba.Natasha.

Khalil sa pozrie na cestu. „Neverím, že odvtedy ubehlo šesť rokov.“

Vzápätí nás vyľaká húkanie sirén a v spätnom zrkadlezablikajú modré svetlá.

DVA

Keď som mala dvanásť, rodičia mi dali dve prednášky.

Prvá sa klasicky týkala včielok a kvetiniek. No, vlastne mineoskytli klasickú verziu. Keďže moja mama Lisa vyštudovala za zdravotnú sestru, bez okolkov mi vysvetlila, čo sa kam zasunie a čo nesmie ísť sem, tam ani nikam inam, kým nebudemdospelá. Vtedy som pochybovala, že sa niečo niekam vôbec niekedy zasunie. Kým všetkým ostatným babám narástli prsia medzi šiestym a siedmym ročníkom základnej školy, ja som mala hruď plochú ako chrbát.

Druhá prednáška sa týkala toho, ako sa mám správať, ak ma zastavia fízli.

Mamka tatka zahriakla, vraj som na to ešte primladá. On však vyhlásil, že som už dosť stará na to, aby ma policajti zatkli alebo zastrelili.

„Starr-Starr, vždy urob, čo ti prikážu,“ poúčal ma. „Ruky drž tak, aby ich dobre videli. Nerob prudké pohyby. Hovor ibavtedy, keď ťa vyzvú.“

Bolo mi jasné, že to tatko myslí smrteľne vážne. Nepoznám prostorekejšieho človeka, ako je on, takže keď povie, aby sommlčala, musím skrátka mlčať.

Dúfam, že podobnú prednášku si vypočul aj Khalil.

Zanadáva popod nos, stíši Tupaca a Impalu zaparkuje prikrajnici. Sme na ulici, kde je väčšina domov opustená a polovicapouličných lámp rozbitá. Okrem nás a fízla sa široko-ďaleko nikto nenachádza.

Khalil vypne motor. „O čo ide tomu idiotovi?“

Policajt zastaví auto a zapne diaľkové svetlá. Zažmurkám, lebo ma oslepujú.

Spomeniem si na ďalšie tatkove slová: Ak si s niekým, dúfaj, že im nič nenájdu, inak ste obaja skončili.

„K, v aute nemáš nič, však?“ opýtam sa ho.

Nespúšťa zrak z fízla v spätnom zrkadle. „Nie.“

Policajt pristúpi k  dverám vodiča a  zaklope na okno. Khalil niekoľko ráz otočí kľučkou, aby okno stiahol. Akoby nás dosťneoslepoval, fízel nám ešte zasvieti baterkou do tváre.

„Vodičský preukaz, technický preukaz a osvedčenie o poistení zodpovednosti vozidla.“

Khalil poruší pravidlo. Neurobí, čo mu policajt prikáže.„Prečo ste nás zastavili?“

„Vodičský preukaz, technický preukaz a osvedčenie o poistení zodpovednosti vozidla.“

„Pýtam sa, prečo ste nás zastavili.“

„Khalil,“ poprosím ho. „Urob, čo ti káže.“

Khalil si povzdychne a vytiahne peňaženku. Policajt baterkou sleduje jeho pohyby.

Srdce mi hlasno tlčie, ale v hlave jasne počujem tatkovepokyny: Pozorne si prezri fízlovu tvár. Ešte lepšie urobíš, ak si zapamätáš jeho identifikačné číslo.

Kým policajt baterkou svieti na Khalilove ruky, prečítam si číslo na jeho rovnošate: stopätnásť. Je beloch, môže mať tak tridsaťpäť až štyridsať rokov, hnedé vlasy nosí ostrihané naježka, hornú peru mu pretína úzka jazva.

Khalil policajtovi podá potrebné doklady a vodičák.

Stopätnástka ich preletí očami. „Odkiaľ idete?“

„Naša vec,“ odvrkne. „Prečo ste ma zastavili?“

„Máš rozbité zadné svetlo.“

„Tak mi dáte pokutu, či čo?“ opýta sa Khalil.

„Vieš čo, frajer? Vystúp z auta.“

„Človeče, šak mi dajte pokutu a...“

„Vystúp z auta! Ruky hore, aby som ich videl.“

Khalil vystúpi s  rukami nad hlavou. Stopätnástka ho surovo schmatne za rameno a pritlačí k zadným dverám.

S  ťažkosťami sa pokúšam zozbierať odvahu a  prehovoriť. „Nechcel vás...“

„Ruky na palubnú dosku!“ vyštekne na mňa policajt. „Nehýb sa!“

Urobím, čo mi prikáže, ale ruky sa mi chvejú tak, že niminedokážem nehýbať.

Khalilovi prehmatá celé telo. „Oukej, frajer, som zvedavý, čo pri sebe máš.“

„Nemám nič,“ odvrkne Khalil.

Stopätnástka mu telo prehmatá ešte dva razy. Naozaj nenájde nič.

„Zostaň tu,“ nariadi Khalilovi. „A ty tiež,“ pozrie sa cez okno na mňa. „Ani sa nepohni.“

Bojím sa čo i len prikývnuť.

Policajt sa vráti k svojmu autu.

Rodičia ma nevychovali tak, aby som sa polície bála.Jednoducho ma učili, aby som sa v  ich prítomnosti správala rozumne. Vysvetlili mi, že nie je múdre hýbať sa, keď sa policajt ku mne obráti chrbtom. Khalil sa však pohne. Podíde k dverám vodiča.

Nie je rozumné robiť prudké pohyby.

Khalil urobí prudký pohyb. Otvorí dvere.

„Si v pohode, Starr...?“

Prásk!

Prvý výstrel. Khalilom šklbne. Z  chrbta mu vystrekne krv. Chytí sa dverí, aby sa udržal na nohách.

Prásk!

Druhý výstrel. Khalil zalapá po dychu.

Prásk!

Tretí výstrel. Khalil sa na mňa šokovane pozrie.

Spadne na zem.

Znova mám desať rokov a hľadím, ako Natasha klesá k zemi.

Z  pľúc sa mi vyderie ohlušujúci výkrik, vyletí mi cez hrdlo a moje telo sa každou bunkou postará o to, aby ma bolo počuť v širokom okolí.

Inštinkty mi radia, aby som sa ani nepohla, ale všetko ostatné na mňa nalieha, aby som sa ihneď šla pozrieť na Khalila.Vyskočím z impaly a obehnem ju. Khalil upiera zrak na oblohu, akoby dúfal, že uvidí Boha. Ústa má otvorené, akoby chcel kričať. Ja revem dosť hlasno za nás oboch.

„Nie, nie, nie!“ Na viac sa nezmôžem. Pripadám si ako ročné batoľa, ktoré nepozná iné slová. Neviem, ako som sa dostala na zem vedľa neho. Mama mi raz povedala, že ak niekoho postrelia, mám sa pokúsiť zastaviť krvácanie, ale tu je veľké množstvo krvi. Priveľké množstvo krvi.

„Nie, nie, nie!“

Khalil sa nehýbe. Nepovie jediné slovo. Dokonca sa na mňa ani nepozrie. Telo mu stuhne a je preč. Dúfam, že vidí Boha.

Vtom začujem krik niekoho ďalšieho.

Zažmurkám cez slzy. Policajt s identifikačným číslomstopätnásť na mňa čosi ziape a mieri na mňa zbraňou, ktorou zavraždil môjho priateľa.

Zdvihnem ruky nad hlavu.

TRI

Khalilovo telo nechajú ležať na zemi ako exponát na výstave.

Celú ulicu ožarujú modré svetlá policajných áut a  sanitiek.

Ľudia postávajú bokom, usilujú sa zistiť, čo sa stalo.

„Dopekla, brácho,“ ozve sa nejaký chlap. „Oni ho zabili!“

Policajti prikážu davu, aby sa rozišiel. Nikto ich neposlúcha.

Záchranári nemôžu pre Khalila urobiť nič, namiesto toho teda strčia do sanitky mňa, akoby som ja potrebovala pomoc. Blikajúce svetlá upozorňujú na moju prítomnosť a  ľudia naťahujú krky, aby niečo videli.

Necítim sa výnimočne. Cítim sa nahovno.

Fízli sa začnú prehrabávať Khalilovi v aute. Zo všetkých síl sa pokúšam zakričať, aby s tým prestali. Prosím, zakryte ho. Prosím, zatvorte mu oči. Prosím, zavrite mu ústa. Odíďte od jeho auta.Neberte si jeho kefu na vlasy. Hlas mi však uviazne v hrdle.

Stopätnástka sedí na chodníku s  hlavou v  dlaniach. Ostatní policajti ho tľapkajú po pleci a upokojujú, že všetko dobre dopadne.

Konečne Khalila zakryjú plachtou. Nemôže pod ňou dýchať. Ani ja nemôžem dýchať.

Nemôžem.

Dýchať.

Zalapám po dychu.

A ešte raz.

A znova.

„Starr?“

Predo mnou sa zjavia hnedé oči lemované dlhýmimihalnicami. Vyzerajú presne ako moje.

Fízlom som toho veľa nedokázala povedať, ale zvládla som im nadiktovať mená a telefónne čísla rodičov.

„Hej,“ osloví ma tatko. „Poď, ideme preč.“

Otvorím ústa, chcem niečo povedať. Z hrdla sa mi však vydrie iba vzlyk.

Mamka tatka odsunie nabok a objíme ma okolo pliec. Pohladí ma po chrbte a začne mi šepkať klamstvá, aby ma utešila.

„Už je dobre, zlatko. Už je dobre.“

Takto zotrváme dlhý čas. Napokon nám tatko pomôže vyjsť zo sanitky. Jednou rukou ma objíme, aby ma ochránil predzvedavými pohľadmi, a  odvedie ma k  svojmu Chevroletu Tahoe, ktorý zaparkoval na konci ulice.

Šoféruje. Záblesky pouličných lámp mu osvetľujú tvár, vďaka čomu si všimnem, že silno zatína zuby. Žily na holej hlave mu pulzujú.

Mamka má na sebe zdravotnícku blúzu s kačičkami. Dnesvečer mala mať na pohotovosti mimoriadnu službu. Niekoľko ráz si pošúcha oči. Pravdepodobne myslí na Khalila alebo na to, že namiesto neho som na ulici mohla ležať ja.

Dvíha sa mi žalúdok. Z Khalila vytieklo toľko krvi! Mám ju na rukách, na Sevenovej mikine, na teniskách. Ešte pred hodinou sme sa spolu smiali a po dlhom čase rozprávali. Teraz som celá od jeho krvi...

V ústach sa mi nahromadia horúce sliny. Prudko mi zdvihne žalúdok. Napne ma.

Mamka ma kontroluje cez spätné zrkadlo. „Maverick, okamžite zastav!“

Prepadnem cez zadné sedadlo a otvorím dvere, skôr než auto úplne zastaví. Mám pocit, že zo mňa vychádzajú všetkyvnútornosti a nemôžem im v tom nijako zabrániť.

Mamka vyskočí z  auta a  pribehne ku mne. Podrží mi vlasy a pohladí ma po chrbte.

„Zlatko moje, je mi to veľmi ľúto,“ povie.

Keď dorazíme domov, pomôže mi s  vyzliekaním. Sevenova mikina a  moje jordany zmiznú v  čiernom vreci na odpad. Už nikdy ich neuvidím.

Sedím vo vani plnej vriacej vody a surovo si drhnem ruky, aby som zo seba zmyla Khalilovu krv. Tatko ma odnesie do postele a mamka mi prstami prechádza po vlasoch, kým nezaspím.

Viac ráz sa strhnem z  nočných môr. Mamka mi pripomína, aby som dýchala rovnako ako pred tým, než som vyrástla z astmy. Domnievam sa, že v mojej izbe plánuje zostať celú noc, lebo vždy keď sa zobudím, mi sedí na posteli.

Tentoraz je však preč. Krikľavomodrá farba stien mi dráždirozospaté oči. Hodiny ukazujú päť. Moje telo si tak zvyklo vstávať o piatej, že mu nezáleží na tom, či je sobota, alebo nie.

Upriem zrak na fosforeskujúce hviezdičky na strope a  v duchu sa usilujem zrekapitulovať včerajší večer. Mysľou mi preletia spomienky na večierok, na potýčku, na fízla s  identifikačným číslom stopätnásť, ktorý nás s Khalilom zastavil. V ušiach sa mi rozozvučí prvý výstrel. Druhý. Tretí.

Ležím v posteli. Khalil v okresnej márnici.

Tam skončila aj Natasha. Hoci od toho dňa ubehlo už šesťrokov, stále ho mám živo v  pamäti. Zametala som podlahu v našom obchode s potravinami, aby som si našetrila na prvé jordany, keď vtom vtrhla dnu Natasha. Mala zavalitú postavu (mamka jej hovorievala, že to je ešte detský tuk), tmavohnedú pleť a vrkoče, ktoré vždy pôsobili úhľadne, akoby si ich práve zaplietla.Hrozne som jej ich závidela.

„Starr, praskol hydrant na Elm Street!“ zvolala.

Bolo to, akoby povedala: Našla som akvapark, kde sa nevyberá vstupné! Spomínam si, ako som sa pozrela na tatka a pohľadom ho prosila, aby ma pustil. Dovolil mi odísť pod podmienkou, že sa do hodiny vrátim.

Asi nikdy som vodu nevidela vystrekovať tak vysoko ako v ten deň. Okolo hydrantu sa zhromaždila takmer celá štvrť. Všetci sa dobre bavili. Auto som najprv zbadala iba ja.

Zo zadného okna sa vystrčila potetovaná ruka zvierajúcapištoľ. Ľudia sa rozutekali na všetky strany. Ja však nie. Mala som pocit, že sa mi nohy zrástli s chodníkom. Natasha sa celá šťastná čľapkala vo vode, keď tu zrazu...

Prásk! Prásk! Prásk!

Strmhlav som skočila do blízkeho ružového kra. Kým som z  neho vyšla, ktosi kričal: „Volajte deväťstojedenásť!“ Najskôr som si myslela, že záchranku chcú zavolať mne, lebo som mala zakrvavenú košeľu. Poškrabali ma tŕne na ružovom kre, nič viac. Vzápätí som si však uvedomila, že ju volajú Natashi. Jej krv sa miešala s  vodou a  sledovali sme, ako dole ulicou tečie červená rieka.

Vyzerala, že sa veľmi bojí. Mali sme desať rokov, netušili sme, čo sa stane, keď človek umrie. Dopekla, veď to dodnes netuším! Natasha to musela zistiť, hoci nemala záujem.

Viem, že nie. Ani Khalil nemal.

Dvere do mojej izby sa s vrzgotom otvoria a nakukne mamka. Pokúsi sa o úsmev. „Aha, kto sa nám zobudil!“

Sadne si na svoje obľúbené miesto na posteli a položí mi ruku na čelo, aj keď nemám horúčku. Keďže sa v kuse stará o choré deti, predpokladám, že je to akýsi reflex. „Ako ti je, chrumka?“

Tá prezývka! Rodičia tvrdia, že len čo som prestala piť z dojčenskej fľaše, začala som v kuse čosi chrúmať. Napriek tomu, že veľký apetít som už stratila, prezývky sa zrejme nezbavím. „Som unavená,“ odpoviem. Môj hlas znie obzvlášť chrapľavo.„Najradšej by som celý deň preležala v posteli.“

„Viem, zlatko, ale nechcem, aby si tu bola sama.“

Po ničom momentálne netúžim tak, ako po samote. Mamka sa síce pozerá na mňa, ale mám pocit, že vidí moje niekdajšie ja: Malé dievčatko s dvoma vrkočmi a krivým zubom, ktorésebaisto vyhlasovalo, že je jedna z  Neporaziteľných sestier. Je to zvláštne, no zároveň ma to upokojuje ako hrubá deka, do ktorej sa môžem tuho zavinúť.

„Ľúbim ťa,“ povie mi.

„Aj ja ťa ľúbim.“

Vstane a načiahne za mnou ruku. „Poď, urobíme ti raňajky.“

Pomaly kráčame do kuchyne. Na chodbe visí maľba ukrižovaného čierneho Ježiša a  vedľa neho je fotografia Malcolma X s  puškou v  ruke. Starkej sa dodnes nepáči, že tieto dva obrazy visia vedľa seba.

Bývame v  jej niekdajšom dome. Darovala ho mojim rodičom po tom, čo ju strýko Carlos nasťahoval do svojho velikánskeho domu na predmestí. Strýka Carlosa odjakživa znepokojovalo, že starká žije na Garden Heights sama, najmä preto, lebo starší ľudia sa obeťami vlámaní a krádeží stávajú častejšie než ostatné skupiny obyvateľstva. Starká si však o sebe vôbec nemyslí, že je stará. Z domu odmietala odísť dokonca aj vtedy, keď sa k nejnaokon ktosi skutočne vlámal a ukradol jej televízor. Večneopakovala, že z jej domova ju nijakí gauneri nevyženú. Asi o mesiac strýko Carlos vyhlásil, že s tetou Pam potrebujú, aby im starká pomohla s deťmi. Keďže podľa starkej nevie teta Pam „týmúbohým detičkám uvariť ani prd makový“, nakoniec súhlasila, že sa presťahuje. V dome však napriek tomu na každom kroku cítime jej prítomnosť. Vzduch stále vonia po potpourri, steny zdobia kvetinové tapety a takmer v každej izbe sa nachádza čosi ružové.

Ako sa blížime ke kuchyni, začujeme, že sa tatko zhovára so Sevenom. Len čo otvoríme dvere, zmĺknu.

„Ránko, dievčatko moje.“ Tatko vstane od stola a pobozká ma na čelo. „Aspoň trochu si sa vyspala?“

„Hej,“ zaklamem, kým ma vedie k stoličke. Seven na mňa bez slova vyvaľuje oči.

Mamka otvorí chladničku, ktorej dvere sú preplnené letákmi z bufetov s rýchlym občerstvením a magnetkami v tvare ovocia. „Tak, chrumka,“ začne, „šunku si dáš morčaciu či obyčajnú?“

„Obyčajnú.“ Prekvapuje ma, že mám na výber. Bravčovinu totiž nikdy nejeme. Niežeby sme boli moslimovia. Skôr sme „Kristlimovia“. Mamka sa stala členkou Cirkvi chrámuKristovho ešte v  časoch, keď bola eště v brušku. Tatko síce verí v čierneho Ježiša, ale viac ako Desatorom Božích prikázaní sa riadi Desaťbodovým programom Čiernych panterov. V  niektorých názoroch sa zhodne aj so združením černošských moslimovIslamský národ, ale nedokáže sa vyrovnať s  faktom, že Islamský národ pravdepodobne zavraždil Malcolma X.

„V  mojom dome je prasa?“ zamrmle tatko a  sadne si vedľa mňa. Seven sa naňho uškrnie. S tatkom sa na seba neuveriteľne podobajú. Ak by ste Sevena odfotili a potom v počítači vytvorili jeho podobizeň staršiu približne o dvadsať rokov, dostali by ste tatka. Pridajte k nim môjho malého brata Sekaniho a uvidíte tú istú osobu vo veku osem, sedemnásť a tridsaťšesť rokov. Všetci traja majú štíhle postavy, tmavohnedú pleť, husté obočie a dlhé, takmer ženské mihalnice. Sevenove dredy sú také dlhé, že keby si ich ostrihal, holohlavému tatkovi aj krátkovlasému Sekanimu by vystačili na bohatú hrivu.

Ja zasa vyzerám tak, akoby si Boh vzal plechovku od farby, nalial do nej odtiene pleti oboch rodičov a  poriadne ich zmiešal, čím vznikla moja karamelovohnedá pokožka. Po otcovi som zdedila mihalnice a, žiaľ, aj obočie. Inak sa vďaka veľkým hnedým očiam a trochu privysokému čelu podobám skôr na mamu.

Mamka so šunkou v ruke prejde okolo Sevena a stisne muplece. „Ďakujem, že si tu včera zostal s  bratom, aby sme mohli...“ Hlas sa jej zasekne v hrdle, ale spomienka na včerajšok už visí vo vzduchu. Odkašle si. „Ceníme si to.“

„V pohode. Potreboval som vypadnúť z domu.“

„King u vás prespal?“ opýta sa tatko.

„Skôr mám pocit, že sa k nám nasťahoval. Iesha dookolaopakuje, že by mohli žiť ako rodina...“

„Hej,“ preruší ho tatko, „chlapče, hovoríš o svojej mamke.Nevolaj ju po mene ako dospelák.“

„Niekto v  tom dome musí byť dospelý,“ usúdi mamka. Vytiahne panvicu a  zakričí do chodby: „Sekani, posledný raz ti hovorím, ak chceš ísť na víkend ku Carlosovi, okamžite vstávaj! Kvôli tebe neprídem neskoro do roboty.“ Dnes zrejme musínastúpiť na dennú zmenu, aby si nahradila včerajšok.

„Tati, veľmi dobre vieš, ako sa to skončí,“ povie Seven. „King ju zmláti, ona ho vykopne z domu. On sa k nej potom vrátia nakecá jej, že sa zmenil. Ale tentoraz mu nedovolím, aby na mňa zdvihol ruku.“

„Kedykoľvek sa môžeš nasťahovať k nám,“ povie tatko.

„Viem, ale nemôžem sa vykašľať na Kenyu a na Lyric. Tenblázon by bol schopný zmastiť aj ich. Je mu úplne fuk, že sú jeho dcéry.“

„Oukej,“ odvetí tatko. „Nieže mu dačo povieš, ale ak na teba ešte raz zdvihne ruku, vybavím si to s ním.“

Seven prikývne, potom sa obráti ku mne. Otvorí ústa a chvíľu potrvá, kým zašepká: „Starr, je mi ľúto, čo sa včera stalo.“

Konečne niekto berie na vedomie mrak, ktorý visí nadkuchyňou, čo z nejakého dôvodu znamená aj to, že niekto konečneberie na vedomie aj mňa.

„Vďaka,“ odvetím, hoci sa to podľa mňa vôbec nehodí. Súcit si nezaslúžim ja. Zaslúži si ho Khalilova rodina.

V  miestnosti zavládne hrobové ticho, ktoré prerušuje len prskanie šunky na panvici. Pripadám si, akoby som na čele mala nálepku Pozor, krehké! a všetci radšej mlčia, ako by mali riskovať a povedať čosi, čo by ma mohlo zlomiť.

Nič však nie je horšie ako mlčanie.

„Seven, požičala som si tvoju mikinu,“ zamrmlem. Je lepšie niečo tresnúť, ako nepovedať nič. „Tú modrú. Mamka ju musela vyhodiť. Bola celá od...“ preglgnem. „Od Khalilovej krvi.“

„Aha...“

Kuchyňa sa na chvíľu ponorí do ticha.

Mamka sa obráti k panvici. „Nedáva to zmysel. To dieťa...“začne zastretým hlasom. „Veď bol ešte len dieťa.“

Tatko pokrúti hlavou. „Ten chalan v živote nikomu neublížil. Taký koniec si nezaslúžil.“

„Prečo ho zastrelili?“ opýta sa Seven. „Ohrozoval fízla či čo?“

„Nie,“ zašepkám.

Uprene sa zahľadím na stôl. Cítim, že ma všetci pozorujú.

„Neurobil nič,“ pokračujem. „Neurobili sme nič. Veď Khalil ani nemal zbraň!“

Tatko pomaly vzdychne. „Keď to zistia ľudia zo štvrte, stratia nervy.“

„Už to rozoberajú na Twitteri,“ podotkne Seven. „Včera večer som to videl.“

„Spomenuli tvoju sestru?“ zaujíma sa mamka.

„Nie. Píšu len heštegy typu #RIPKhalil, #fuckthepolice a podobne. Asi ešte nevedia podrobnosti.“

„Čo sa mi stane, keď podrobnosti vyjdú najavo?“ vyjachcem zo seba.

„Ako to myslíš, zlatko?“ opýta sa mama.

„Okrem fízla som tam bola iba ja. O takých prípadoch ste už predsa počuli. Najskôr sa to dostane do večerných správ, potom sa svedkom začnú vyhrážať smrťou, ostatní fízli im spravia zo života peklo a tak ďalej.“

„Nedovolím, aby sa ti niečo stalo,“ uistí ma tatko. „Nikto z nás to nedovolí.“ Pozrie sa na mmku a Sevena. „Nikomu nepovieme, že Starr tam bola.“

„Ani Sekanimu?“ spýta sa Seven.

„Nie,“ odvetí mamka. „Najlepšie bude, ak sa to nedozvie.Nateraz mu to zamlčíme.“

Už viac ráz som sa s tým stretla. Černocha zavraždili len preto, lebo bol čierny, a  na internete sa  rozpútalo hotové peklo. Tvítovala som heštegy #rip, zdieľala všelijaké obrázky na Tumblri a  podpisovala všemožné petície. Odjakživa som vravievala, že keby som také niečo videla na vlastné oči, do celého sveta by som mocným hlasom vykričala pravdu.

No teraz, keď sa mi to naozaj stalo, mám strach otvoriť ústa. Najradšej by som zostala doma a  pozerala svoj najobľúbenejší seriál Fresh Prince. Všetky epizódy viem odrecitovať hádam od slova do slova. Áno, pri sledovaní sa dobre bavím, ale zároveň mám miestami pocit, že na obrazovke sa premietajú zážitky z môjho života. Dokonca mi je blízky aj text ústrednejpesničky. Aj v  mojej štvrti sa našla partia gangstrov, ktorí nemali za lubom nič dobré, boli to problémové decká a  zabili Natashu. Mojich rodičov to vydesilo, a hoci ma neposlali bývať dosnobskej štvrte k  tete a  strýkovi, aspoň ma zapísali do súkromnej ško ly.

Len by som si želala, aby som na Williamsonovej mohla byť sama sebou, presne ako bol Will sám sebou v meste Bel-Air.

Doma chcem zostať sčasti aj preto, aby som mohla zavolať Chrisovi. Po včerajšku mi pripadá hlúpe hnevať sa naňho.Alebo by som sa mohla ozvať Hailey a Mayi, ktoré sa podľa Kenye nepočítajú ako moje kamarátky. Asi rozumiem, prečo to hovorí. Nikdy ich nepozývam k  nám domov. Prečo by som to robila? Ony bývajú v minivilách. Náš dom je iba mini.

V siedmej triede som urobila tú chybu, že som ich pozvala na pyžamovú párty. Mamka mi rozprávala, čo všetko nám dovolí. Môžeme si nalakovať nechty, zostať celú noc hore a  zjesť toľko pizze, koľko len budeme vládať. Naplánovala som skvelý víkend, ktorý by sa vyrovnal víkendom u Hailey. U nej občasprespávame ešte aj dnes. Pozvala som k nám aj Kenyu, aby som aspoň raz bola so všetkými tromi kamarátkami naraz.

Hailey neprišla. Jej tatko si neželal, aby nocovala v „gete“.Náhodou som začula rodičov, ako sa o  tom zhovárajú. Maya síce prišla, ale napokon ešte v ten večer zavolala rodičom, aby po ňu prišli. Za rohom totiž ktosi strieľal z idúceho auta a výstrely ju vyplašili.

Vtedy som si uvedomila, že Williamsonova súkromná stredná je jeden svet, Garden Heights druhý, a tak to musí aj zostať.

Vôbec nezáleží na tom, čím by som najradšej vyplnila dnešok – rodičia mi prichystali iný program. Mamka mi oznámi, že musím ísť tatkovi pomáhať do potravín. Prv než Seven odíde do práce, vojde do mojej izby v kaki nohaviciach a v polokošeli s logom obchodu s elektronikou Best Buy a objíme ma.

„Mám ťa rád,“ povie mi.

Presne preto neznášam, keď niekto zomrie. Lebo ľudia odrazu robia niečo, čo by inak nerobili. Dokonca aj mamka ma zviera tuhšie,  dlhšie a  s  väčším súcitom ako inokedy, keď ma objíma „len tak“. Na druhej strane Sekani mi z  taniera kradne šunku, špehuje, čo si prezerám na mobile a cestou z kuchyne mischválne stúpi na nohu. Zbožňujem ho za to.

Nášmu pitbullovi Tehlošovi vynesiem von misku so žrádlom a zvyšnú šunku. Tatko ho nazval Tehloš preto, lebo odjakživa je ťažký ako vrece tehál. Len čo ma zbadá, začne skákať a zovšetkých síl sa usiluje vyslobodiť z  reťaze. Keď k  nemu pristúpim, od radosti na mňa vyskočí tak prudko, že takmer stratím rovnováhu.

„Sadni!“ prikážem mu. Tehloš sa skrčí na trávu, uprie na mňa široké oči a zakňučí. Takto podľa neho vyzerá ospravedlnenie.

Viem, že pitbully môžu byť agresívne, ale Tehloš sa väčšinu času správa ako šteniatko. Prerastené šteniatko. Ak by sa nám však niekto pokúsil vlámať do domu, na šteňaciu verziu Tehloša by rozhodne nenarazil.

Kým ho kŕmim a do misky mu lejem čerstvú vodu, tatkov záhrade zbiera kelové listy a strihá ruže, ktoré majú hlavičky veľké ako moje dlane. Tatko tu každý večer dlhé hodiny sadí, okopáva a rozpráva. Tvrdí, že dobrá záhrada si vyžaduje dobré rozhovory.

Asi o tridsať minút už sedíme v jeho aute, okná mámespustené. V rádiu sa Marvin Gaye v pesničke What’s going on pýta, čo sa deje. Vonku je ešte tma, ale cez oblaky sa už predierajú prvé lúče slnka. Ulice zatiaľ zívajú prázdnotou. Zavčas rána tu vládne také ticho, že k nám až z diaľnice dolieha burácanie kamiónov s osemnástimi kolesami.

Tatko si pohmkáva melódiu Marvinovej pesničky, alev správnej tónine by ju nevedel zaspievať asi ani vtedy, keby mu ju podali na tácni. Má na sebe basketbalový dres tímu Los Angeles Lakers, a keďže si podeň neobliekol košeľu, vidno mu potetované ruky. Z  jedného ramena sa na mňa usmieva moja podobizeň z detstva, ktorú si naveky vryl do kože spolu s  nápisom Mám prečo žiť, mám prečo umrieť. Sevena a Sekaniho si dal zvečniť na druhé rameno s rovnakým nápisom. Vyznanie lásky v najúprimnejšej podobe.

„Chceš sa pozhovárať o včerajšku?“ opýta sa ma.

„Nie.“

„Oukej. Kedykoľvek zmeníš názor, vieš, kde ma nájdeš.“

Ďalšie vyznanie lásky v najúprimnejšej podobe.

Zabočíme na Marigold avenue, kde sa už naši susediaprebúdzajú do nového dňa. Niekoľko žien so šatkami s  kvetinovým vzorom na hlave vychádza zo samoobslužnej práčovne s veľkými košmi oblečenia v  rukách. Pán Reuben odomyká bezpečnostné rolety na svojej reštaurácii. Jeho synovec, kuchár Tim, sa zatiaľ opiera o stenu a šúcha si rozospaté oči. Slečna Yvette kráča do svojho kozmetického salóna a zopár ráz si zívne. Svetlá naobchode s vínom a liehovinami sú rozsvietené ako vždy.

Tatko zaparkuje pred Potravinami u Cartera, našímrodinným obchodom. Keď som mala deväť rokov, odkúpil ho odbývalého majiteľa, pána Wyatta, ktorý odišiel z Garden Heights, aby mohol celý deň vylihovať na pláži a sledovať krásne ženy. (To sú jeho slová, nie moje.) Pán Wyatt bol jediný človek, ktorý bol ochotný zamestnať tatka po tom, čo ho prepustili z basy. Neskôr tatkovi povedal, že iba on si získal jeho dôveru natoľko, že mu môže s čistým svedomím zveriť vedenie svojhoobchodu.

V  porovnaní s  Walmartom sú naše potraviny maličké. Okná a dvere chránia biele kovové mreže, takže obchod trochupripomína väzenie.

Pred potravinami stojí pán Lewis z vedľajšieho holičstva. Ruky prekríži nad tučným bruchom a prižmúrenými očami sa pozrie na tatka.

Tatko si povzdychne. „Už je to tu zas.“

Vystúpime. Pán Lewis je najlepší holič v  Garden Heights – dokazuje to Sekaniho vysoké afro, ktoré je na temene zastrihnuté naplocho a na bokoch dostratena –, ale sám si vlasy vôbec neupravuje. Pre veľké brucho si nedovidí na nohy a  od smrti manželky ho nikto neupozorňuje, že nosí prikrátke nohavice a nie vždy si natiahne rovnaké ponožky. Napríklad dnes májednu pásikavú a druhú károvanú.

„Obchod sa kedysi otváral presne o  päť päťdesiatpäť,“ zvolá. „O päť päťdesiatpäť!“

Je päť minút po šiestej.

Tatko odomkne hlavný vchod. „Viem, pán Lewis, ale už som vám povedal, že ja obchod vediem inak ako Wyatt.“

„To mi nemusíš hovoriť. Najprv mu zvesíš obrazy – kto už len vymení fotografiu doktora Martina Luthera Kinga za dákeho niktoša...“

„Huey Newton neni niktoš!“

„Ale nemá na doktora Martina Luthera Kinga! A potom si za zamestnancov vyberieš gaunerov. Som počul, že toho mladíka Khalila včera odbachli. Asi predával dáky matroš!“ Pán Lewis si tatka premeria od basketbalového dresu až po tetovanie. „Bohvie, kým sa inšpiroval.“

Tatko zatne zuby. „Starr, zapni kávovar a urob pánovi Lewisovi kávu.“

Aby už odtiaľto vypadol, v duchu dokončím tatkovu vetu.

Stisnem vypínač na kávovare. Stojí na samoobslužnom stole, na ktorý z fotografie na stene dohliada politický aktivista Huey Newton so zdvihnutou päsťou symbolizujúcou černošskéhnutie Black Power.

Mala by som vymeniť filter, vodu aj kávu, ale za to, ako sa pán Lewis vyjadroval na Khalilovu adresu, dostane kávu zo včerajšej usadeniny.

Pomaly krivká pomedzi uličky a vyberie si osie hniezdoz medového cesta, jablko a veľký kus bravčovej tlačenky. Podá mi osie hniezdo. „Zohrej ho, dievča. Ale nieže to preženieš.“

Nechám ho v  mikrovlnke, kým sa plastový obal úplne nenafúkne a  nepukne. Pán Lewis sa do hniezda zahryzne hneď, ako ho vyberiem.

„Je horúce ako fras!“ Žuje a súčasne sa pokúša fúkať. „Pridlho si ho zohrievalo, dievča! Spálim si celú hubu!“

Len čo pán Lewis odíde, tatko na mňa sprisahanecky žmurkne.

Do obchodu potom prichádzajú stáli zákazníci, napríklad pani Jacksonová, ktorá si zeleninu kupuje výlučne od tatka.Štyria chalani s červenými očami a vo voľných nohaviciach vykúpia takmer všetky balíčky zemiakových lupienkov. Keď im tatkopovie, že ešte je priskoro na to, aby boli takí zhulení, neuveriteľne sa rozosmejú. Jeden z nich pri odchode olíže ďalší džoint. Okolojedenástej si pani Rooksová kúpi niekoľko ruží a malé občerstvenie na stretnutie bridžového klubu. Má ovisnuté viečka a pozlátené predné zuby. Aj parochňu má žltú ako zlato.

„Zlatko, mali by ste tu predávať loto,“ povie, kým jej tatkoblokuje nákup a ja ho balím do tašky. „Dneska sa hrá o tristomiliónov!“

Tatko sa usmeje. „Naozaj? Pani Rooksová, čo by ste robilis toľkými peniazmi?“

„Pánečku! Zlatko, otázka skôr znie, čo by som s  toľkými peniazmi nerobila. Prisámvačku, nasadla by som do prvéholietadla a vypadla čo najďalej.“

Tatko sa rozosmeje. „Nehovorte! Kto by potom pre nás piekol červené zamatové torty?“

„Museli by ste si dakoho zohnať, lebo mňa by tu už niktonevidel!“ Ukazovákom namieri na regály s cigaretami za nami.„Zlatko, podaj mi škatuľku tých newportiek.“

Tie najradšej fajčí aj naša starká. Tatko si ich kupoval tiež, ale potom som ho poprosila, aby s fajčením prestal. Schytímškatuľku a podám ju pani Rooksovej.

Chvíľu na mňa uprene hľadí, škatuľkou si tľapká po dlani a ja čakám, kedy to príde. Súcit. „Zlatko, počula som, čo sa staloRosalinmu vnukovi,“ povie. „Je mi to nesmierne ľúto. Ste sakamarátili, šak?“

Pichne ma pri srdci, že hovorí v minulom čase, ale odpoviem len: „Áno, pani.“

„Hmm!“ Pokrúti hlavou. „Pane, zmiluj sa nad ním. Skoro mi puklo srdce, jak som sa to dopočula. Včera som chcela ísťk Rosalie, ale už mala v dome kopu ľudí. Chúďa Rosalie. Dosť sa trápi a ešte sa jej prihodí aj hento. Barbara mi vravela, že Rosalienetuší, jak mu zaplatí pohreb. Sme rozmýšľali, či sa dákonevyzbierame. Prispel by si nám, Maverick?“

„Samozrejme. Len si povedzte, koľko potrebujete.“

Pani Rooksová sa usmeje a vycerí zlaté zuby. „Chlapče, ako ma teší, keď vidím, na akú cestu ťa priviedol Pán. Mamka by na teba bola hrdá.“

Tatko sťažka prikývne. Tatkova mamka zomrela preddesiatimi rokmi, čo je dosť dlhý čas na to, aby ju už neoplakával každý boží deň, no zároveň prikrátko na to, aby pri spomienke na ňu nezosmutnel.

„A kukni na svoje dievčatko,“ hodí očkom po mne. „Celá Lisa! Maverick, radšej si dávaj pozor. Chaloši zo štvrte budú istoskúšať šťasti



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist