načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Kniha: Hľadanie pravdy -- o dejinách a živote – Dušan Čaplovič

Hľadanie pravdy -- o dejinách a živote
-14%
sleva

Kniha: Hľadanie pravdy
Autor: Dušan Čaplovič
Podtitul: o dejinách a živote

V 50 statiach sa autor knihy vyrovnáva so súdobými snahami opäť prepisovať našu národnú minulosť, či skresľovať dejiny Slovenska a Slovákov. Kriticky reaguje na spoločenský vývoj, podriaďovanie sa a prispôsobovanie vládnucim politickým ... (celý popis)
Titul doručujeme za 3 pracovní dny
Jazyk: slovensky
Vaše cena s DPH:  358 Kč 308
+
-
rozbalKdy zboží dostanu
10,3
bo za nákup
rozbalVýhodné poštovné: 49Kč
rozbalOsobní odběr zdarma

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
tištěná forma TIŠTĚNÁ
KNIHA

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » PERFEKT
Médium / forma: Tištěná kniha
Rok vydání: 2019
Počet stran: 197
Rozměr: 222,0x160,0x24,0 mm
Úprava: ilustrace, portréty
Vydání: Prvé vydanie
Skupina třídění: Historická věda. Pomocné vědy historické. Archivnictví
Hmotnost: 0,564kg
Jazyk: slovensky
Vazba: Pevná bez přebalu lesklá
Datum vydání: 201907
ISBN: 978-80-8046-919-1
EAN: 9788080469191
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

V 50 statiach sa autor knihy vyrovnáva so súdobými snahami opäť prepisovať našu národnú minulosť, či skresľovať dejiny Slovenska a Slovákov. Kriticky reaguje na spoločenský vývoj, podriaďovanie sa a prispôsobovanie vládnucim politickým garnitúram a elitám. Osobná skúsenosť autora ako podpredsedu SAV či ministra školstva ho vedie ku kritike vytláčania vzdelanosti, vedy a kultúry na druhú koľaj. Uvažuje nad uprednostňovaním ekonomických kritérií na úkor rozvoja sociálnych a duchovných hodnôt. Čitateľa zaujmú slová o postupujúcej strate vzdelanostnej a kultúrnej identity slovenského národa. V textoch sa venuje aj bezbrehému neoliberalizmu, narastaniu vulgárnosti v politike, osočovaniu a vytrácaniu humanizmu v pulzujúcich premenách dneška. Esejisticky spracúva osobnosti slovenskej, najmä historickej vedy a na ich životnej veľkosti a morálnom kredite formuluje príklady pre súčasnosť. Anton Hykisch vypravil knihu do života s plným pochopením autorovho zámeru.

(o dejinách a živote)

Předmětná hesla
Kniha je zařazena v kategoriích
Dušan Čaplovič - další tituly autora:
Osmičky v našich dejinách Osmičky v našich dejinách
 (e-book)
Osmičky v našich dejinách Osmičky v našich dejinách
 (e-book)
Hľadanie pravdy Hľadanie pravdy
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

„Musíme sa rozlúčiť

s hľadaním jednej pravdy

a naučiť sa žiť s pravdami.“

Willy Brandt

Úvodné pripomenutie a vyznanie Nadišiel čas bilancovania, uvážlivých návratov späť, sebaspytovania. Veru, čoraz častejšie sa zamýšľam aj nad svojimi malými dejinami, nad hodnotami, ktoré mi v detstve vštepila rodina, škola, viera, šport, ozajstní priatelia v dobrom i v zlom počasí, ale aj roky strávené v službe slovenskej kultúre, vede, vzdelávaniu a spoločnosti. Priznávam sa, že sa mi veľmi nechcelo do týchto návratov, že som sa bránil čítať svoje úvahy, eseje, články, prepisy vystúpení, až napokon som podľahol. Doslovne z viacerých dôvodov rezignoval. Mimo iného som si uvedomil, že minulosť nás bude doslovne prenasledovať do konca života, že je potrebné napísané a publikované články tentoraz súborne sprístupniť verejnosti, a napokon, treba otvorene priznať, že ma presvedčila Magdaléna Gocníková, riaditeľka vydavateľstva Perfekt, z časti súčasníčka a svedkyňa môjho bytia i žitia. Presvedčila ma o tom, aby som nezaháľal a nerezignoval, naopak, aby som vyhľadal a zostavil svoje úvahy o spoločnosti, dejinách a kultúre. Nuž, keďže za väčšinou rozhodnutí a činov u mužov je treba hľadať vždy ženu, potvrdil som to aj ja a počas vianočných a novoročných sviatkov, i pár týždňov skôr, urobil som inventúru a napokon som zostavil moje uchované slová, myšlienky uložené na papieri, z posledných dačo viac ako tridsiatich rokov (1987 – 2018). Pochopil som múdry odkaz anglického dramatika a esejistu írskeho pôvodu, ktorým bol George Bernard Shaw, keď napísal, že „Život nie je o hľadaní samého seba. Je o tvorení samého seba.“

Potvrdilo sa, že napísané zostáva a roky pretrvá. V zarámovanom čase,

moje úvahy pochádzajú predovšetkým z dôb prevratných spoločenských zmien, ktoré som prežil vo vede, vo verejnej službe a napokon aj v politike. Bolo to už moje, dovolím si tvrdiť, vyzreté putovanie súvekým časom, ob

• 9•


sahovalo kritické uvažovanie a sporenie sa, neustále hľadanie pravdy o mojom i našom živote. Bolo to o mojom vlastnom pohľade na svet okolo nás i v nás. Sčasti som vybral niektoré príspevky už v minulosti zozbierané a zverejnené v knižke V spore s dejinami (1998), čo mi celkom prirodzene významne pomohlo, a doplnil som ich ďalšími príspevkami, zverejnenými v novinách, denníkoch, týždenníkoch i mesačníkoch, ba niekoľko aj v odborných časopisoch. Boli a sú odrazom, dovolím si tvrdiť väčšej vyzretosti, predstavovali a predstavujú moje odborné poznanie vedno so žriedlom zís - kaných skúseností, a boli často aj mojim vzdorovitým hľadaním pravdy.

Treba opätovne však priznať, ba až priklincovať, že v mojich ranejších poblúdeniach sa odrážalo veľa nepoznaného, ako aj viera, že už čoskoro si vytvoríme sľubovaný raj na tejto zemi. Veru, prežil som aj mladosť pochabosť, nezrelosť, aj tápanie, dobu omylov i návratov, neustáleho ovplyvňovania a hľadania, ocenenia aj prefackania. Súveký minulý čas vo mne odrážal značnú neznalosť a prirodzene aj politickú naivitu. Pochopil som však v celosti úžasne slová Jána Dekana, slovenského archeológa, historika a umenovedca, ktoré nám často opakoval: „Človek sa nemôže zriecť svojej mladosti, ani národ nemôže poprieť svoju minulosť.“ Vždy som však bol presvedčený o tom, že len v dialógu, v kultivovanom a tolerantnom prostredí existuje neľahká, náročná cesta za pravdivejším poznaním. Už si nepamätám, kto to v minulosti vyslovil, a kde som to vlastne zachytil i uchoval v pamäti o tom, že podstata všetkého zla je v nedostatku, ba až v absencii empatie. A veru, v dobách môjho dospievania i zrenia, bolo navôkol nás veľmi málo empatie. Napriek tomu mi rodina a viera štedro nadelili do mojej povahy, do môjho neskoršieho uvažovania značný kus hodnôt solidarity, porozumenia aj predporozumenia, lásky a úcty k blížnemu svojmu a schopnosti počúvať i vnímať toho druhého, aj keď s ním nemusím vo všetkom súhlasiť. Dokázal som sa slušne sporiť, nie bohapusto nadávať a klamať. A nikdy nezabudnem na slová môjho otca, ktorý si mnoho v živote pretrpel, aby som nikdy nezabudol, že i ten druhý má deti a rodinu.

Veľa som precestoval, najmä po roku 1989, veľa som poznal, stretol som mnohých významných ľudí, vzdelaných, rozhľadených, skromných a úctivých. Vážil som si tieto nadelené a neopakovateľné chvíle, viac s úctou počúval, ako rozprával. Nikdy som v živote toho druhého nevnímal ako nepriateľa len preto, že mal iný názor. Predovšetkým som preciťoval a hodnotil, či nás spájajú vzájomne uctievané všeľudské hodnoty. Poznával som dejiny, kultúru a zvyky národov a štátov, v knižniciach, múzeách, galériách, • 10 •


aj na miestach kultúrnych pamiatok, poznával som jednoduchých chudob

ných, ale prajných a duchom bohatých ľudí, ich tradície, vieru a snenie

o lepšom živote. Aj ja som sníval a systematicky sa učil, pochopil som, koľ

ko toho ešte nepoznám. To ma upevňovalo, veru aj preto neskôr sa mi od

vážnejšie písalo. Vážil som si svojich učiteľov, boli mojimi svetlými vzormi,

vždy s úctou na nich spomínam. Preto som do tohto výberu zaradil svoje

staršie príspevky zo spomienok na tieto osobnosti, aj v dotykoch s mojím

životom, konkrétne v úvahe Pánovi učiteľovi z lásky, či o Vojtechovi

Kričkovi – Budinskom a Belovi Pollovi v stati Môj druhý otec a učiteľ. A ne

mohol som vynechať vedeckú osobnosť, ktorú som mal tú česť krátko osob

ne poznať, nech mi prepáčia súčasní kádrováci, naozaj skutočného slo -

venského akademika Daniela Rapanta, najvýznamnejšieho slovenského

historika minulého storočia, v príspevku k jeho nedožitej a s úctou pripo

mínanej storočnici v časopise Tvorba Slúžil vedeckej pravde . Dnes by sa pán

akademik a univerzitný profesor v hrobe obracal, keby vedel, ako sa zneu

žíva Cena Daniela Rapanta, ktorú sme vedno s jeho žiakom a mojím uči

teľom Belom Pollom pripravili v roku 1997 pre Maticu slovenskú a jej His

torický odbor.

Priznávam, že v období keď som bol členom vlády, som sa odmlčal,

táto doba mi písať úvahy, či eseje nedopriala, neumožnila mi pokojne sa

sústrediť, pretože v exekutíve bolo neúrekom, deň čo deň, mnoho operatívy

a sedem dní v týždni povinností. Nikdy som nepochopil, ako dokázali a do

kážu moji kolegovia v politike, popri svojich základných povinnostiach,

pôsobiť na škole, medicíne, advokácii, mimovládkach a ktovie kde. Možno

preto, že všetko robili len polovičato, tretinovo alebo štvrtinovo, ba dokon

ca nerobili a nerobia nič. Keď som si po mnohých rokoch prečítal svoje

články a úvahy, napísané v konkrétnom čase, uvedomil som si aký majú

presah, akú majú nadčasovosť. Čas veru plynul, avšak z nedávnej minulosti

sme sa doteraz vôbec nepoučili, veď problémy a kauzy, nielen politické, na

ďalej zostali, klamstvo, podpriemernosť a názorová plochosť je ešte častejšia

a zásadovosť, priamosť a čestnosť je naďalej kdesi na okraji našich životov.

V mnohých médiách majú naďalej voľnú vstupenku politickí intrigáni, cha

rakteroví zbabelci, ktorí najradšej útočia od chrbta, prebehlíci, pozéri, často

bez ducha a rozumu, ktorí zabudli, teda popreli svoju nedávnu minulosť.

Naďalej nám prekvitá korupcia, chudobní sú čoraz viac chudobnejší, avšak

naďalej zostávajú skromnejší, bohatí sú ešte viac bohatší a drzejší. Odmie

taný je odborný dialóg, a ak sa nám kdesi objaví, tak je zväčša predstieraný.

• 11 •


V našej spoločnosti prevláda monológ, každý kope svoje zákopy a zákerne, zväčša z poza chrbta, páli do toho druhého. Veru, demokraciu stále tvoríme, formujeme, veď tak ako povedal T. G. Masaryk, takmer pred sto rokmi: „Tož demokracii bychom už měli, teď ještě nějaké ty demokraty.“ Názorové rozdiely a rozpory sa prehlbujú, napätie v spoločnosti doma i vo svete narastá. Tak ako som pred dvoma desaťročiam napísal, bojíme sa obzrieť späť a uvidieť aj seba i svoj podiel viny. Za svoje názory sa nehanbím, nepopieram, že ma niektorí nemilovali, ba až nenávideli a anonymne nakreslené a poslané šibenice boli toho dôkazom. Môj vážený a uctievaný britský politik, spisovateľ, historik a umelec Winston Churchill, tiež milovaný i nenávidený, tento stav vystihol najlepšie, keď napísal: „Máte nepriateľov? Výborne. To znamená, že ste v živote za niečo bojovali.“

Mnohé publikované kritické úvahy a polemiky z troch minulých desaťročí, celkom prirodzene reagujú aj na stav poznania histórie a čmáranice rôznych lžihistorikov, ako aj na stav našej slovenskej kultúry a jej permanentných škodcov. Dejiny Slovenska a Slovákov dlhodobo vnímam a poznávam vždy cez konkrétne prostredie a dobu, takmer vždy neizolovane, predovšetkým s väzbou na európske a svetové dejiny. Kriticky som odmietal a odmietam akékoľvek snahy vedomej falzifikácie, krivenia našich dejín, ich prispôsobovaním svojej pravde a interpretácii, najmä účelovou selekciou faktov, ba až vymyslených pseudofaktov, len a len pre svoj doslovne vybájený príbeh. Poukazoval som, že naše slovenské dejiny nepotrebujú škrabákov, ale naopak vyžadujú náročnú bádateľskú činnosť, dovolím si pripomenúť so vzorovým rapantovským prístupom pri odhaľovaní faktov, konkrétnych javov a samozrejme s uplatňovanou modernou metódou bádania. Ešte aj dnes sa prekrúcajú dejiny, lámu ich medializovaní historickí vševedovia, často aj mnohí „premúdrelí“ politici a novinári. Nie je to len smerom do minulosti, ale aj vo vzťahu k nedávnej prítomnosti. Och, ako radi mnohí zabúdajú a zbožňujú len tých, čo ich minulosť v predklone ospevujú.

V príspevkoch som sa snažil brániť a obhajovať autentickú kultúru, slovenskú kultúru, európske a svetové kultúrne dedičstvo. Píšem aj o súvekých ničiteľoch kultúry, pre ktorých kultúrna jedinečnosť a hodnota nikdy nič neznamenala a neznamená, ktorí si mýlili Akadémiu Istropolitanu s finančnou skupinou. Takýto mudrci vždy nadovšetko milovali a milujú peniaze a moc, povrchné, snobské kultúrne šantenie, hlúpe mudrovanie a ospevovanie pseudohodnôt. Žiaľ, aj súčasný svet okolo nás zbožňuje po• 12 •


vrchnosť a vyháňa pravé európske civilizačné hodnoty na okraj, teší sa ich zabudnutiu. V Európe, keď horí mešita, je žiaduca potreba odsúdiť tento akt, keď však v Kosove horeli pravoslávne kostoly, tak Európa mlčala. Pápež Ján Pavol II., o ktorom píšem v jednej z esejí s názvom: Sila viery a čistého svedomia , tento stav veľmi výstižne pomenoval: „Dejiny učia, že demokracia bez hodnôt sa rýchlo premieňa na jasnú alebo kamuflovanú totalitu.“ Dávna antická, židovská, arabská, kresťanská, osvietenská, humanistická civilizácia, naša európska i národná pamäť, je pre mocných tohto sveta len čítankovo prežitým a nepotrebným brakom minulého času. Bez duchovných hodnôt a s kockatými hlavami vzývajú najčastejšie len pre nich hojne sypúcu bohapustú, aj vyslovene zlodejskú finančnú transakciu. Aj pre nich som však písal o tom, čo sa dialo v našich dejinách a kultúre, chcel som im otvoriť oči a dušu. Žiaľ, ako svedčí prítomný čas, neuspel som. Želal som si, možno je to naivné, aby cez tieto uchované hodnoty v dlhom historicko-kultúrnom čase pochopili, vedno s myšlienkami českého maliara a spisovateľa Josefa Čapka, že „Dejiny nie sú len dejinami pokroku, veľkých činov a veľkých ľudí, ale i ľudskej hlúposti.“ Nesporne boli a sú súčasťou dejín a história časom odhalí, spravodlivo a konkrétne opíše ich ľudskú hlúposť, chamtivosť a zlodejčiny. Aj tých čo kričia proti korupcii a sami majú z minulosti maslo na hlave. Veru, bolí ich duša a trápi svedomie. Platia aj dnes slová vyrieknuté Karlom Čapkom v 30. rokoch minulého storočia, že: „Vďaka úsiliu štátnikov bola zachovaná svetová neistota.“

Naďalej verím v úspech múdrych, kultúrnych a osvietených ľudí, verím, že tento súčasný boriaci sa svet civilizačných hodnôt a ekologických katastrof nás nezomelie a dokážeme nahradiť súčasnú prebujnelú zvrátenosť, skutočnou ľudskosťou a empatiou, že napokon príde nové obdobie úprimného humanizmu a solidarity v slobodnom a demokratickom prostredí.

Január 2019

• 13 •


1989

Historické vedomie a spor o pravdu

Chcem zareagovať na niektoré príspevky v LT – názory, ktoré popularizo

vali naše najstaršie národné dejiny v literatúre faktu. Nepôjde mi o vyhľa

dávanie sporu pre spor, či obhajobu názoru, že jediné právo na hypotézy

a ich vysvetľovanie majú vedci ( I. Sulík, LT č. 3/88 ), ale o požiadavku väčšej

úcty k archeologickým i písomným prameňom – k historickým faktom.

V spore o historickú pravdu mi predovšetkým ide o poukázanie na

skutočnosť, že v boji proti starým legendám a mýtom nie je prípustné na

hradzovať ich novými mýtmi, a tak deformovať formujúce sa historické

vedomie. Týka sa to tak vedy, ako aj literatúry faktu, i keď akékoľvek zjed

nodušené chápanie minulosti je často čítavejšie a pre „konzumenta“ prija

teľnejšie. Nebojme sa priznať nepoznané, niektoré vedecky ešte nezhodno

tené úseky počiatkov našich národných dejín. Vo vedeckom poznávaní

vyriešením skúmaného problému – javu sú nastoľované nové úlohy báda

nia nepoznaného. Tak je to aj v historických vedách.

Literatúra faktu by mala vychádzať z literárneho stvárnenia historic

kých faktov (archeologických a písomných dobových prameňov), najnov

ších poznatkov historickej jazykovedy, slavistiky. Také ciele si stanovil Mi

lan Ferko hneď v úvode publikovaného seriálu Veľkomoravské záhady

(LT č. 1-10/88 ). Žiaľ, zväčša ostalo len pri zámeroch. Na jednej strane

množstvo naštudovaného materiálu (všetka česť autorovi) a na druhej stra

ne niekedy zmes pospletaných údajov, vymyslených – „domyslených“ fak

tov, a teda aj nepravdivých tvrdení. Celý seriál článkov svedčí o pracovitosti

autora, o jeho znalosti najmä cudzej literatúry. To je jedna stránka veci. Vy

tváranie mnohých hypotéz, dokonca jednoznačných tvrdení však dokazuje

i druhú stranu mince „hodenú“ čitateľovi. Nechcem tu polemizovať s jed

notlivými tvrdeniami. Tento literárny pokus má jednu zásadnú chybu, kto

rá vyplýva z tvrdenia autora, že „ku každému skúmanému problému Veľkej

Moravy sa smie pristupovať s istou »bonifikáciou«, ktorú zaručuje logické

domýšľanie faktov a možností“ . Vyvstáva tu otázka, o aké logické domýšľa

Historické vedomie a spor o pravdu (1989) • 17 •


nie faktov a možností autorovi ide? Svedčia však o tom niektoré konkrétne

príklady v publikovanom texte. Veď každý prehrešok proti dôslednému vy

užívaniu faktov alebo úsilie o ich eklektické „doplnenie“ má vždy neblahý

dôsledok (a to bez ohľadu na želanie autora) – je krokom späť v doterajšom

poznávaní, najmä pri výklade skúmaného dejinného javu. Je to nielen veľký

nedostatok vo vedeckom bádaní, ale má svoj väčší dopad na širokú čita

teľskú verejnosť pri popularizovaní výsledkov vedeckého výskumu pro

stredníctvom literatúry faktu. To, čo platí pre vedu, musí platiť i pre litera

túru, veď takéto dielo má širší dosah, pretože pôsobí na vedomie ľudí nielen

racionálne, ale aj emocionálne, tak ako na túto skutočnosť poukázal

V. Plevza ( LT č. 3/1988 ). Čitateľsky prístupnejší spôsob prezentovania vý

sledkov vedeckého výskumu nemusí vždy vyhovovať „atavistickým pred

stavám konzervatívnej vedy – vedeckému jazyku, využívaniu patričného

dôkazového materiálu“, ako na tento problém upozornil I. Sulík (LT

č. 3/1988 ). Súhlasím, avšak ak narábame a odvolávame sa na historické

pramene, konkrétne v literatúre faktu, vyžaduje si to presnosť, nie domýš -

ľanie či dokonca vymýšľanie historických faktov. Literatúra faktu nemôže

obchádzať historický prístup k spoločenským javom, pretože práve takáto

metóda logicky neumožňuje správnu interpretáciu podstaty historických

faktov (aj v popularizácii) a stáva sa tak základom holej ilustrácie, fakto

grafickosti, citománie, čo nakoniec vedie k povrchnosti i k zavádzaniu či

tateľa. Na túto skutočnosť by nemal zabúdať ani M. Ferko. Dnes už nepo

trebujeme poznať vybájenú Veľkú Moravu, hoci by autora viedol najlepší

úmysel. Neupieram mu jeho úsilie, veď často sú jeho postrehy podnetné.

Žiaľ, častejšie nepresné.

Uvediem len niekoľko takýchto omylov – nepresností autora. Archeo

logické nálezy z východného Slovenska, veľmi blízke či totožné nálezom

z územia západného Slovenska, nepochádzajú len „z hĺbenia ryhy pre ro

povod“ . Známejšie sú zo Spiša (Spišské Tomášovce a Smižany – Čingov,

Dreveník), Šariša (Prešov, Šarišské Sokolovce, Fintice, Nemcovce), Zem -

plína (Brekov, Dvorianky, Vranov nad Topľou, Oborín, Blatné Remety,

Zemplín, Streda nad Bodrogom, Kráľovský Chlmec). Ďalším nepravdivým

konštatovaním je prevzatá neoverená informácia z Pravdy na nedeľu, kde

sa uvádza, že v Michalovciach „objavili základy takej istej veľkomoravskej

rotundy ako v Ducovom pri Piešťanoch – navyše tam našli základy veľmož

ského paláca a kamennú stélu so zlomkami staroslovienskeho písma“ . Toto

tvrdenie sa však nezakladá na pravde, veď vo vedeckej spisbe sa rotunda

• 18 • Historické vedomie a spor o pravdu (1989)


Mikuláš Klimčák, Apoštoli a učitelia národov slovanských,

grafika na hodvábe, rok 1986


datuje do 11. – 12. storočia (A. Ruttkay , B. Polia , D. Čaplovič , M. Slivka ,

A. Vallašek ) a existencia veľmožského paláca je výmysel, pretože výskum

nebol ukončený a už dnes je zrejmé, že na otvorenom veľkomoravskom

sídlisku na terase Laborca bolo v priebehu 12. – 13. storočia vybudované

sídlo feudála – typ šľachtického dvorca ( curia nobilium ). Objavená archi

tektúra nemá teda nijakú súvislosť s obdobím Veľkej Moravy. Na túto sprá

vu sme nezareagovali ani my a naše stanovisko vo vedeckej spisbe nemôže

byť najlepšou obhajobou. Podobne aj nálezy z Krásnej nad Hornádom nám

nemohli doplniť našu predstavu o rozlohe Veľkej Moravy, pretože ide o lo

kalitu, ktorá predovšetkým súvisí s vývojom začleňovania tohto územia

(Abova) do konštitujúceho sa Uhorského štátu a v nijakom prípade nemá

spojitosť s veľkomoravským, mocensko-administratívnym centrom v tejto

oblasti, ktorého objavenie – lokalizovanie archeológov ešte len čaká. Autor

sa dopustil aj ďalšej chyby, keď sa pokúsil za „tridsať hradísk Slovákov – Me

rehanov“ označiť ako vojensko-administratívne centrá aj také archeologické

lokality, ktoré nemajú vôbec nič spoločné s veľkomoravským obdobím

(funkčne i chronologicky), napríklad z dnešného územia Slovenska: Ska

lica, Sereď, Nitriansky Hrádok, Šahy, Levice, Prša, Košice, Michalovce. Na

opak pozabudol na také veľkomoravské centrá (z 9. storočia), ktoré už po

tvrdil aj archeologický výskum: Jur pri Bratislave – Neštich, Majcichov,

Pobedim, Spišské Tomášovce, Smižany – Čingov, Dreveník, Šarišské So

kolovce, Brekov, Starý Tekov. Vyžaduje si to však dôslednejšie štúdium zá

kladných prác publikovaných vo vedeckej spisbe, s ktorou tak často autor

virtuózne narába ( B. Chropovský , J. Poulík , A. Ruttkay , P. Šalkovský , D. Bia

leková, T. Štefanovičová a iní ). Modelovať vývoj sídelnej štruktúry na zá

klade archeologických a písomných prameňov si žiada aj v literatúre faktu

oboznámiť sa s najnovšími vedeckými poznatkami. Túto požiadavku by

nemal autor literatúry faktu fumigovať, a tak „úmyselne“ zavádzať čitateľa.

A ešte niekoľko vecných poznámok k publikovanému seriálu. Domnie

vam sa, že nie je podstatné, či na osudy solúnskych bratov zapôsobila tra

gédia pápežovej ženy a dcéry, ale skutočnosť, že Konštantín (Cyril) pred

nášal v Benátkach v ideovom spore s latinským duchovenstvom, ktoré

napadlo solúnskych bratov pre herézu a pre sloviensku liturgiu, jej slávnu

obhajobu. Povedané slovami V. Mináča „stvorenie reči a jej obrana, to je

základný historický fakt... to je ozajstný ústredný politický motív Veľkej Mo

ravy a skutok, ktorý má ďalekosiahle následky pre politické a kultúrne dejiny Európy“ . A táto skutočnosť by mala obsiahlejšie preniknúť do nášho histo• 20 • Historické vedomie a spor o pravdu (1989)


rického vedomia, teda nielen cez pletky a dobové intrigy. Nazdávam sa, že ani situovanie jadra Veľkej Moravy na územie dnešného juhozápadného Slovenska a Moravy nemôže byť v súčasnosti zásadný problém. Rezíduá jej „problematického“ situovania do oblastí juhoslovanskej Moravy sa ešte ojedinele objavujú v zahraničí ( Imre Boba ) aj u nás ( Peter Püspöky-Nagy ), ale výsledky multidisciplinárneho výskumu (archeológie, histórie, jazykovedy, historickej geografie) sú jednoznačným dôkazom lokalizovania jadra tohto prvého štátneho útvaru západných Slovanov na územie v povodí riek Moravy, Dyje, Dunaja, Váhu, Nitry a Hrona. Publicitu názorov I. Boba aj v zahraničí podrobili vedeckej kritike. Zarážajúce je však konštatovanie M. Ferku, že na druhom medzinárodnom kongrese bulharistiky v Sofii 23. 5. – 3. 6. 1986, kde opätovne vystúpil maďarský historik žijúci v USA I. Boba so svojou známou teóriou (situovania Veľkej Moravy južne od Dunaja), nebol nijaký slovenský vedec, a keby aj bol, vôbec si nie je istý, „ba oprávnene pochybujem, či by bol s Bobovými nezmyslami polemizoval“ . Opak je pravdou, kongresu sa zúčastnila aj skupina slovenských vedcov historikov, jazykovedcov, archeológov (D. Bialeková, P. Šalkovský), a práve D. Bialeková vystúpila v diskusii s kritickým postojom k uvedeným názorom v zmysle najnovších poznatkov našej vedy. Podobné stanoviská je možné zaujať aj k ďalším publikovaným názorom autora (k postave franského kupca Sama, „Samovej ríše“, vzťahu Svätopluka, Metoda a Vichinga, hrobu Metoda a podobne).

Z môjho doterajšieho stanoviska vyplýva jeden záver: literatúru faktu nie je možné spracovávať izolovane, bez náležitého rešpektovania najnovších vedeckých poznatkov a ich literárneho stvárnenia v spisbe, ale aj umeleckého zobrazenia v divadelných hrách, televíznych inscenáciach a filmoch. Plne sa zhodujem s názorom V. Petríka (LT č. 14-15/1988 ), keď konštatuje: „Nezáväzným kombináciám sa síce v literatúre medze nekladú, no nechcime im dať hneď punc vedeckej hypotézy, nezavádzajme ľudí, nešiaľme národ.“

Formovanie historického vedomia si vyžaduje vysokú mravnosť autorov vedeckých prác, populárno-vedných štúdií, literárnej spisby – literatúry faktu. Žiadame písať pravdu o našich najnovších dejinách a je preto prirodzené, že ju musíme požadovať i v štúdiu a v popularizácii najstarších dejín, a to vždy v kontexte s dejinami svetovými. Korene československej štátnosti nemôžu vyplývať z neistého tvrdenia, že „po náhlej smrti českého kniežaťa Bořivoja, ktorý spolu so svojou manželkou prijal krst na Veľkej Morave z rúk

Historické vedomie a spor o pravdu (1989) • 21 •


samotného arcibiskupa Metoda, na pražský kniežací stolec sa posadil Sväto

pluk. Tým česká štátnosť priamo nadviazala na veľkomoravskú štátnosť

a Pražský hrad bol v našich dejinách prvým miestom, odkiaľ sa spoločne vlád

lo predkom Čechov a Slovákov“ (M. Kučera, PaS č. 21/1988 ). Sú tu hlbšie

korene a založila ich sama existencia Veľkej Moravy, na ktorú po jej rozpade

nadviazal nielen vznikajúci Český štát, ale i susedné Poľsko ( D. Třeštík na

VI. zjazde československých historikov v roku 1989 ), a na jej „troskách“ sa

formovalo i feudálne Uhorsko, ktoré nadviazalo na jej vnútornú politicko

administratívnu štruktúru, i keď už v iných európskych politických pome

roch. Veľká Morava nezanikla len pre vonkajšie činitele, ale aj „vďaka“ pa

novníkovi Svätoplukovi, ktorý veľmi skoro podcenil význam kultúry –

staroslovienskej literárnej školy, spojil sa s Vichingom proti Metodovi a po

jeho smrti vyhnal jeho žiakov. Podnikal vojenské výboje do susedných

oblastí, pozabudol na vnútornú súdržnosť krajiny a až veľmi neskoro sa

spamätal – ťažko už mohol zamedziť jej pokračujúcemu vnútornému

rozkladu.

Vedomie o existencii prvého štátu západných Slovanov pretrvávalo

v tradíciách v dedinskom prostredí, uchovávalo sa v mnohých kláštoroch

„v zakázaných bibliotékach“, ale i v nových formujúcich sa stredovekých

slovanských štátoch. Novodobý český a slovenský národ sa k tejto tradícii

prihlásil už v upevňujúcich sa kontaktoch po stáročia pred i v období vzni

ku ČSR. V záujme historickej pravdy v boji proti mýtom a legendám sa od

nás žiada pochopiť skutočnosť, že v dejinách sú udalosti, ktoré v dôsledku

veľkej zložitosti a protirečivosti nie je možné hodnotiť neodvolateľne a jed

noznačne. Platí to pre celú našu historiografiu a literatúru faktu.

Aj v krajinách na západ od našich hraníc je sa čo učiť a poznávať na

priek obrovskej polarite – mnohostrannosti prístupov a názorov. Stavať na

tom, čo nás spája, nie na tom, čo nás rozdeľuje. Ešte i dnes sa niektorí ar

cheológovia hlásia k ideovému odkazu, učeniu G. Kossinu, zakladateľa vy

hranenej nacionalistickej archeologickej školy a takzvanej sídliskovej archeologickej metódy. Väčšina však dosiahla podnetné výsledky, napríklad v NSR pri výskume slovanského hradiska v Oldenburgu ( K. W. Struve ), na

ktorom sa uskutočňuje aj jeho komplexná pamiatková obnova, v susednom

Rakúsku na slovanskom hradisku v Gars-unau ( H. Friesinger ) s realizovanou rekonštrukciou brány a časti opevnenia. Ich snaha o prezentáciu slovanských hradísk je príkladom i pre nás. Na Slovensku nám takýto veľkolepý prístup chýba ( výnimku tvorí jednoduchá náznakovitá rekonštrukcia

• 22 • Historické vedomie a spor o pravdu (1989)


hradiska v Moravanoch n/V. – Ducovom a sakrálnych objektov na hradiskách v Bratislave – Hrad a na Devíne ).

Chýba nám teda oveľa väčší akčný rádius v popularizácii našich vedeckých výsledkov v zahraničí. Potom je zbytočné vzdychať, že o nás svet nevie. Tento transfer nových poznatkov ešte stále absentuje, i keď v poslednom období badať určité znaky zlepšenia, najmä vďaka iniciatíve vydavateľstva Orbis, ktoré pripravilo vo viacerých jazykových mutáciách na vydanie monografickú prácu B. Chropovského Slovania. Historický, politický a kultúrny vývoj a význam (v roku 1988 vyšla v nemčine), kde sú prezentované aj najnovšie poznatky nášho výskumu slovanského osídlenia a postavenia i význam Veľkej Moravy pri tvorbe trvalých historických hodnôt európskej a svetovej kultúry.

Pri písaní týchto kritických úvah som chcel poukázať, kde sú naše spoločné chyby, ako ich môžeme jednotne riešiť a v súčinnosti pôsobiť na historické vedomie. A to nie je problém len poznania a akéhosi zosúčasnenia Veľkej Moravy, veď sú tu aj ďalšie medzníky našich národných dejín, ku ktorým sme sa správali macošsky. Nechýba nám iba kvalitná skutočná literatúra faktu, ale aj dobré učebnice dejepisu (často sa v nich opakujú už vedecky prekonané poznatky a ich obsah – učebná látka je zostavená veľmi komplikovane, nie je čítavá), rozšírenie výuky našich i svetových dejín na základných a stredných školách, dobré a pútavé vedecko-populárne filmy, celovečerné hrané filmy a televízne inscenácie, ktoré zobrazia pokrok v dejinách v ich celistvosti, bez mýtov a legiend. Chýba i viac diel o osobnostiach, ktoré pomáhali kliesniť cestu k dnešnému historickému poznaniu našich národných dejín, a to i napriek príkoriu, vďaka sebaobetovaniu. Zabúdame na také osobnosti našej histórie a kultúry, ako bol Andrej Kmeť, Jozef Ľudovít Holuby a Vladimír Rizner. Práve oni najviac obetovali pre poznávanie a zachovanie nášho historického a kultúrneho dedičstva.

Šírením – popularizovaním vedeckých poznatkov môžeme sa aktívnejšie postaviť proti manipulovaniu so spoločenským vedomím.

Literárny týždenník, 31. marca 1989, č. 13

Historické vedomie a spor o pravdu (1989) • 23 •




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.