načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Guvernér Imrich Karvaš – Ľubo Olach

Guvernér Imrich Karvaš

Elektronická kniha: Guvernér Imrich Karvaš
Autor: Ľubo Olach

- Príbeh o smutnom osude Imricha Karvaša, prvého guvernéra Slonenskej národnej banky. Koncom päťdesiatych rokov ho odsúdili za práce o ekonómii, v ktorých poukazoval na ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  289
+
-
9,6
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Marenčin PT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2019
Počet stran: 224
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-569-0380-3
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Príbeh o smutnom osude Imricha Karvaša, prvého guvernéra Slonenskej národnej banky. Koncom päťdesiatych rokov ho odsúdili za práce o ekonómii, v ktorých poukazoval na bezperspektívnosť komunistickej ideológie a tiež za to, že s komunistami odmietol spolupracovať. Noc po vynesení rozsudku, v roku 1958, bol druhýkrát obvinený a odsúdený pre špionáž a velezradu na sedemnásť rokov väzenia. Zostal v cele sám. Uvedomil si, že v podobnej situácii je aj jeho spolubojovník Gustáv Husák, ktorý si svoj ortieľ doživotia vypočul už pár rokov pred ním. Autor sa pomocou ich pomyselných dialógov vrátil do rokov Karvašovho slobodného života a do čias, keď sa na Slovensku diali osudové veci a Karvaš v nich nie raz hral hlavnú úlohu. Obaja, Karvaš aj Husák, hľadajú odpovede na otázky, prečo udalosti vyústili do tragédie. V rozhovoroch sa vynárajú aj ich spomienky na politikov (prezident Tiso, predseda vlády Tuka, minister vnútra Mach, šéf propagandy Gašpar, povstalecký predseda SNR Šrobár, minister zahraničia ČSR Clementis, básnik Novomeský, spisovateľ Erenburg).

Ľubo Olach (1948) absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pracoval ako redaktor v denníkoch Roľnícke noviny, SMENA, v týždenníku SLOBODA, pre Slovenský rozhlas a televíziu. Po revolúcii sa stal šéfredaktorom mesačníka POP HORIZONT, založil reklamnú agentúru AURUM, teleshoppingovú firmu TOP SHOP. Vydal zbierky básní Keď zomriem tak nech…, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, Triezviem... a romány Posledné varovanie, Nádenník pera vo francúzskych službách, Žraloci, Politik, Lobista, Prezident, Advokát, Vavro ŠrobárRozhovory za oponou. Žije v Bratislave.

Zařazeno v kategoriích
Ľubo Olach - další tituly autora:
Posledné varovanie Posledné varovanie
Žraloci Žraloci
Lobista Lobista
Vavro Šrobár -- Osudové prevraty 1918 - 1944 - 1948 Vavro Šrobár -- Osudové prevraty 1918
 (e-book)
Žraloci Žraloci
 (e-book)
Advokát (SK) Advokát (SK)
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

„Akú knihu možno dať Dr. Imrichovi Karvašovi,

ak nie knihu o génioch?“

Ján Smrek, básnik,

venovanie v knihe Victora Huga Géniovia



ĽUBO OLACH

Guvernér

Imrich Karvaš


© Ľubo Olach, 2019

© Marenčin PT, spol. s r. o., Bratislava, 2019

Jelenia 6, 811 05 Bratislava

marencin@marencin.sk www.marencin.sk

Photo © Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine

Cover © Marenčin Media, 2019

Layout © Marta Blehová, 2019

796. publikácia

1. vydanie

ISBN 978-80-569-0380-3 (viaz.)

ISBN 978-80-569-0381-0 (ePDF)

ISBN 978-80-569-0382-7 (ePub)

Táto kniha vznikla s nančným prispením Literárneho fondu.


Prológ

V roku 1958 odsúdila československá komunistická justícia profesora Imricha Karvaša, bývalého guvernéra Národnej banky Slovenskej republiky, za špionáž a velezradu na sedemnásť rokov. V tom čase si kovaný komunista, doktor Gustáva Husák, jeden z hlavných organizátorov Slovenského národného povstania, už niekoľko rokov odkrúcal svoj doživotný trest v Leopoldove. A tak sa stalo, že títo dvaja výnimoční Slováci sedeli vo väzení, aj keď mali iné politické názory. Odsúdili ich však aj za to, že boli proslovenskí. Boli priatelia, mali veľké zásluhy na tom, že Slovensko sa vďaka SNP pridalo na stranu víťazov, ale ich cesty sa pár mesiacov po vojne beznádejne rozišli.

Osud Imricha Karvaša, tohto vynikajúceho slovenského ekonóma, intelektuála, autora mnohých odborných publikácií a jedného z hlavných organizátorov SNP, mi poslúžil ako podklad na premýšľanie o charaktere človeka, o zložitom období moderných slovenských, ale aj českých dejín, o paradoxoch, akých sú dejiny plné. Karvašov príbeh je príbehom o smutnom osude človeka, ktorý pre Slovensko urobil viac ako mnohí pred ním a aj po ňom. Odsúdili ho preto, že vo svojich prácach poukazoval na to, že ekonómia v poňatí komunistickej ideológie nemá z dlhodobej perspektívy nádej na prežitie a tiež zato, že s komunistami odmietol spolupracovať.

Noc po vynesení rozsudku, čo sa v jeho prípade rovnalo v podstate doživotiu, keďže bol vážne chorý, zostal v cele sám.

Mysľou sa mu preháňali rozličné myšlienky. Uvedomil si, že v podobnej situácii je aj jeho spolubojovník Gusto Husák, ktorý si svoj ortieľ doživotia vypočul už pár rokov pred ním. A tak som si vypožičal jeho spoluorganizátora SNP, aby som pomocou ich pomyselných návštev a nasledujúcich dialógov vrátil čas nielen do rokov Karvašovho slobodného života, ale najmä do čias, keď sa v Slovenskej republike diali osudové veci a on v nich nie raz hral hlavnú úlohu. Obaja, Karvaš aj Husák, sa snažia nájsť odpovede na otázky, prečo sa udalosti vyvinuli týmto smerom a prečo vyústili do tragédie. Karvaš aj Husák rozprávajú svoje príbehy v prvej osobe, čo mi umožnilo v literárnej podobe použiť vnútorné monológy a úvahy hlavného hrdinu ako aj jeho spoločníka. Do ich dialógov občas vstupuje aj Karvašova manželka Helenka, dcéra Oľga a starší syn Milan. V knižke však nájdete aj spomienky na politikov, s ktorými sa stretávali. Sú to prezident Jozef Tiso, predseda vlády Vojtech Tuka, minister vnútra Alexander Mach, šéf propagandy Tido Jozef Gašpar, jeden z dvoch povstaleckých predsedov SNR Vavro Šrobár, minister zahraničia ČSR Vladimír Clementis a básnik Ladislav Novomeský. V románe sú vzhľadom na jeho zameranie len okrajovo spomínaní Karvašovi osobní priatelia ako profesor Peter Zaťko, profesor Jozef Fundárek, Branislav Chrapo či profesor Július Pázman.

Kde to bolo možné, snažil som sa držať historických faktov a udalostí. Keď sa fakty v žiadnej podobe nezachovali, usiloval som sa vytvoriť pravdepodobné situácie a príbehy, ktoré vychádzali z poznania doby a samotného Karvaša, respektíve ľudí, s ktorými sa stýkal.

Nemal som v úmysle vytvoriť obraz človeka, ktorý sa premení na pomník; pokiaľ mi to moje schopnosti dovoľovali, chcel som mať z Karvaša, ale aj z Husáka, živých tvorov so všetkými ľudskými vlastnosťami, pochybnosťami aj omylmi. Pri získavaní

materiálov a pri písaní som si čoraz viac uvedomoval, že Imrich Karvaš bol výnimočná osobnosť a že mu patrí popredné miesto v panteóne slovenských dejín.

Čitateľa chcem upozorniť, že príbeh sa nedrží prísne chronológie. Spomienky, ako vieme, majú tú výsadu, že preskakujú z témy na tému, podvedome si vyberajú dôležité obdobia života a nepodriaďujú sa času. Obdobia Karvašovho života sú úmyselne poprehadzované, keďže Husák poznal Karvaša až ako profesora, ktorý mu prednášal hospodárske právo na Právnickej fakulte UK v Bratislave.

Karvašov životný osud, jeho ťažký život, jeho názory, postoje sú súčasťou našich dejín. A dejiny – ako sa neraz utvrdzujeme – sú odkazom aj ponaučením. Pomáhajú lepšie pochopiť súčasnosť, ale sú aj výstrahou, ktorá by nás mala varovať pred chybami minulosti, lebo národ, ktorý zabudne na svoju minulosť, nemá žiadnu budúcnosť.

Autor



I. ČASŤ


 

Noc po vynesení rozsudku

Tak moji najmilší, prebehlo mysľou Karvašovi, stal som sa špiónom a velezradcom a vy si to odnesiete, lebo ja tu už dlho nevydržím. Pri mojej epilepsii, takmer slepote, v bude base za dva, tri roky po mne. Vy však zostanete nažive a komunisti vás budú prenasledovať, lebo som im neposlúžil tak, ako chceli, preto sa mi pomstili. Hm, ale Gusto Husák, ten presvedčený komunista tu sedí tiež. Však som ho raz na okamih videl, keď išiel okolo po chodbe. Bože, to snáď už nie je ani pravda, keď sme pripravovali Slovenské národné povstanie. Možno aj preto tu teraz spolu sme. Byť pre národ, urobiť preň niečo, to internacionálni komunisti neodpúšťajú. Pre nich existuje len všeobjímajúca proletárska internacionála a neomylný Stalin.

„Ahoj, Imro!“

„Kto, kto je to?! Gusto to si ty?!“

„Čo ma už nepoznáš? A kto iný by za tebou prišiel do cely?“

Nie, to sa marí, utvrdzoval sa v duchu. Však je noc, to je sprostosť, aby sa mi tu niekto prihováral.

„Mýliš sa, Imro! Som to ja, Gusto. Budem s tebou po nociach viesť dialóg, ak súhlasíš, aby si sa tu nezbláznil. Zaspomíname si na staré, dobré časy a uvidíš, že ti potom bude lepšie. Spomienky, na rozdiel od slobody, ti nikto nevezme.“

„Gusto práve pred chvíľkou mi mysľou preleteli časy, keď sme spolu pripravovali Povstanie. Ako si ku mne chodil, ako sme sa spolu s rodinami navštevovali a kuli plány, ako to bude, keď

 

Povstanie vypukne, ale najmä, ako to bude na Slovensku vyzerať, keď Nemci de nitívne kapitulujú a nastane mier.“

„Imro, vidíš, ako sme sa mýlili? Spočiatku to vyzeralo podľa našich predstáv, ale potom prišiel zlom. Moci sa chopila garda primitívov nahuckaná ruskými poradcami z Moskvy. Tí mali presné inštrukcie, čo majú robiť, koho zavrieť, s cieľom zbaviť sa takzvaných buržoáznych nacionalistov a nastoliť diktatúru proletariátu. No nechajme tieto veci na neskoršie. Povedz mi, ako si dostal z Nemecka domov.“

„Vidím to, ako keby to bolo teraz. Bol podvečer dvadsiateho ôsmeho júla 1945. Pre väčšinu ľudí to bol úplne všedný deň. Bolo po vojne. Život sa pomaly, pomaly vracal do normálnych koľají. No ja som po tých skutočných prichádzal domov. Vracal som sa z takmer ročného pobytu v koncentračných táboroch po tom, čo ma tretieho septembra 1944 zatklo gestapo. S podlomeným zdravím, ale vytešený, že konečne budem doma so svojou manželkou a s tromi svojimi deťmi. Všetci ma podvečer čakali na stanici v Skalici. No v tom čase už z Kútov do tohto mesta žiaden spoj nešiel, a tak som na peróne bezmocne stál a nevedel, čo mám robiť.

,Prepáčte, pane,‘ prihovoril sa mi prednosta stanice, ,nie ste náhodou pán profesor Imrich Karvaš?‘

Prekvapene som sa na neho pozrel a potom sotva znateľne prikývol. ,Hej, som. Prečo sa pýtate?‘

,Asi ste si zrejme všimli, že do Skalice dnes už žiaden vlak nejde. No kvôli vám vypravím jeden špeciálny rušeň, ktorý vás dovezie za vašimi najbližšími. Iste tam na vás už netrpezlivo čakajú.‘

,Vy ste ma spoznali v tomto stave? Vy by ste to pre mňa urobili?‘ neveriacky som hovoril skôr pre seba ako prednostovi.

,Na to, čo ste spravili pre Slovensko ako guvernér Národnej banky Slovenskej republiky, na to sa nezabudne. To je to naj

 

menej, čo pre vás môžem podniknúť. Takže poďte ku mne do kancelárie, nech vonku, v tomto nečase, neprechladnete, lebo naozaj nevyzeráte dobre. Však nakoniec, kto by po kúre v koncentrákoch pribral,‘ dodal sarkasticky.

Tak ľudia na mňa, zdá sa, spomínajú v dobrom, pomyslel som si v duchu. To na Slovensku nie je veľmi zvykom. Uvidím, ako ma privítajú v Bratislave, keď sa tam zjavím. No nebudem sa tým teraz vzrušovať. Na to je času dosť. Po vari necelej hodinke družného rozhovoru s výpravcom nás vyrušilo pískanie rušňa.

,Tak pán guvernér, to je váš rušeň. Nie je to práve prvá trieda,‘ dodal so smiechom, ,ale to mi snáď pre tentoraz prepáčite, ale zase to máte zadarmo,‘ poznamenal s úsmevom. ‚Tak nasadajte, nech už ste čo najskôr pri deťoch a manželke.‘

,Neviem, ako by som sa vám poďakoval,‘ rozpačito som sa ozval, ,no snáď sa ešte stretneme,‘ dodal som, ,a potom vás pozvem na pohárik. Tak ešte raz vrelá vďaka a poviem vám úprimne, že také niečo som nečakal. O to viac si to od vás cením. Dovidenia.‘“

„Musel si mať veľkú radosť z toho, že ťa ten výpravca spoznal,“ zamiešal sa do Karvašových spomienok Husák, „a vybavil ti ten rušeň. Dobre si ale poznamenal, že na Slovensku je vďačnosť úzky pro l. O pár rokov si sa presvedčil, že u nás za dobré dobré nečakaj. Už v máji 1949 ťa zatkli, keď si išiel so študentmi právnickej fakulty na exkurziu do Trenčianskych Teplíc a na Moravu. Obvinili ťa zo špionáže a odviezli ťa do Prahy. Z ničoho nič si sa stal väzňom na Pankráci.“

„Gusto, máš pravdu, ale na to stretnutie s rodinou ma ešte nechaj trochu zaspomínať. Na zlé veci máme predsa času dosť.“

„Dobre, Imro, aj ja mám na tú dobu po vojne krásne spomienky. Škoda, že trvali len tak krátko.“

„Po vari polhodinke po odchode z Kútov,“ zahrúžil sa znovu do spomienok, „parná lokomotíva zastala pred stanicou v Skali

 

ci. Najskôr sa nič nedialo, hovorila mi neskôr moja Helenka, no po chvíli z rušňa po rebríku schádzal dole akýsi štíhly dôstojník s brigadírkou na hlave, ktorá mu z nej chcela každú chvíľu spadnúť.“

,Otec!‘ skríkla šestnásťročná Oľga, ktorá ma spoznala ako prvá. Na to sa môj trinásťročný syn Milan rozbehol za mnou. Ich mama plačúca od radosti nemo stála. Pozerala sa na mňa a v duchu ďakovala Bohu, že som zas medzi nimi, aj keď, pomyslela si, že zdravý asi nebudem. Veď vyzerá ako kosť a koža. A mala pravdu. Pred zatknutím som vážil približne osemdesiat kilogramov a teraz som mal sotva päťdesiat kíl. No však ja si ho vykŕmim, povedala si pre seba a aj ona sa vrhla do môjho roztvoreného náručia. Takmer po jedenástich mesiacoch som bol znovu doma. Nechcel som tomu ani veriť. Už sa zdalo, že ma Nemci na konci vojny, lepšie povedané gestapáci, zastrelia, ale tak trochu zázrakom sa to nestalo. Čo bude ďalej, na to som vtedy nemyslel. Hlavne, že som bol doma so svojimi najbližšími. Do Bratislavy pôjdem, rozhodol som sa v mysli, až potom, keď sa dám trochu do poriadku. Na to je času dosť. Teraz budem doma oddychovať, pôjdeme spolu s deťmi a Helenkou do kúpeľov, do Luhačovíc, a budem si s nimi vychutnávať rodinnú pohodu. Na zoznamovanie sa so situáciou na Slovensku mám vari času dosť. Veď popravde mal som byť už mŕtvy, tak čo sa budem naháňať.“

„Oddychujúc doma v pohodlnom kresle po dobrom obede,“ hovoril už svojmu priateľovi, „myseľ mi akosi samovoľne zablúdila do detských čias a tie veru neboli práve najľahšie. Otec bol síce notár, ale materiálne sa to v rodine neprejavovalo. Dosť často sa pozeral na dno pohárikov, a tak sa o svoje deti veľmi nestaral. Mama mala na krku šesť detí, z toho bolo len jedno dievča. Dvaja bratia zomreli počas prvej svetovej vojny. Otec sa tiež nedožil dlhého veku. Ešte šťastie, že sa mama so svojou

 

prirodzenou inteligenciou vedela prispôsobiť daným podmien

kam a rodinu ako tak nančne zabezpečila. Preto som mohol ísť

študovať na skalické gymnázium. Boli to ale ťažké časy. V škole

sa samozrejme vyučovalo len po maďarsky. Koho profesori po

čuli hovoriť po slovensky, ten mal veľké problémy. Gymnázium

v Uhorskej Skalici, ako sa vtedy toto mesto volalo, bolo jedno

z najstarších takýchto inštitúcií na západnom Slovensku. Tento

školský ústav viedol svojich študentov k úcte k tradíciám školy

a k uhorskému vlastenectvu. Maďarizačné snahy učiteľov zane

chali v mnohých slovenských študentoch hlboké stopy. Na tieto

časy spomínal môj spolužiak Vladimír Clementis ako na roky

strávené v nenávidenom ovzduší maďarskej strednej školy. Vla

do, inak výborný študent, mal jedinú trojku na vysvedčení, a to

opakovane, z maďarčiny. Bože, ako je to už dávno. Bol z neho

vplyvný politik, minister zahraničných vecí Československa, ale

vy komunisti, ktorí ste boli jeho ideoví súputníci, ste ho dali

obesiť ako nejakého hromadného vraha. Čo mi na to, Gusto,

povieš?“

„Ach, to mi ani nehovor. Jeho nešťastím bolo, že bol čestný

muž, ktorý si myslel, že keď má pravdu, môže sa vzoprieť aj

Stalinovi. Ten však také veci neodpúšťal. To, že skritizoval pakt

Ribbentrop-Molotov, a tým v podstate aj veľkého generalissima,

mu bolo osudné. Za to musel zomrieť. Nezabudnem na to, ako

sme s Vladom Clementisom, keď bol poslancom parlamentu za

komunistickú stranu, bojovali za to, aby novovznikajúca Tech

nická univerzita mala sídlo v Bratislave, a nie v Košiciach. Od

začiatku dvadsiatych rokov sa pritom hovorilo len o Košiciach.

Tie preferoval aj predseda vlády Milan Hodža. Malo ísť o akúsi

decentralizáciu, aby sa aj na východe Slovenska vytvorilo ďalšie

kultúrne centrum. Košickí mestskí predstavitelia sa o techniku

maximálne usilovali. Boj o to, kde nakoniec bude stáť, sa veľmi

vyhrotil a do neho sa zapojil aj on. Veľmi ostro sa postavil proti

 

tomu, aby technika vznikla v Košiciach. Považoval to za dôsledok Hodžovho predvolebného sľubu. Vo svojom vystúpení zdôraznil, že treba všetky vedecké a technické kapacity koncentrovať do Bratislavy, kde sídli univerzita a kde sú aj štátne úrady i najrôznejšie hospodárske a technické inštitúcie. Clementis tvrdo napádal osnovu vládneho zákona a zároveň uvádzal dôvody, prečo práve Košice nemajú byť sídlom techniky. Jeho vari najsilnejším argumentom bolo, že vlastne ani Bratislava nie je ešte skutočným vedeckým i akademickým centrom, a tak nemožno budovať centrum druhé. Jeho názor som zdieľal aj ja ako zapisovateľ Akčného výboru pre vybudovanie slovenskej techniky. Nakoniec aj vďaka jeho energickému zástoju zostala technika v Bratislave a jej rodným dátum je dvadsiaty piaty jún 1937.“

„Len tak pre zaujímavosť,“ zamyslel sa Karvaš, „ako to bolo s Clementisovým odchodom do emigrácie? Všeličo sa o tom hovorilo. Vraj to boli bujaré oslavy, či lepšie povedané, rozlúčky so Slovenskom.“

„Samozrejme si na to spomínam. V decembri v tridsiatom ôsmom ho zbavili poslaneckého mandátu. Emigračná vlna bola vtedy v plnom prúde. Aj on začal uvažovať o odchode do zahraničia na základe nepriaznivej situácie, ktorá vtedy na Slovensku nastala. On to bral len ako dočasné riešenie, bez toho, aby upadal do depresie. Ľudia vtedy odchádzali so všelijakými úmyslami. Bojovať proti fašistom, či si zachraňovali holé životy, alebo len bez náhlenia a paniky si hľadali pokojnejšiu krajinu pre svoj život. Clementis mal podľa príkazu strany emigrovať do Francúzska. Mal už aj so ženou francúzske vízum. No voľajako sa mu nechcelo odísť. Neponáhľal sa. Odchod stále odďaľoval. Nakoniec usporiadal, ako povedal, z posledného poslaneckého platu, posedenie pre pár priateľov, na ktorom spamäti recitoval verše slovenských, českých, francúzskych

 

a ruských básnikov. Popíjali sme francúzske víno, vraj, aby si zvykal na novú krajinu. Rozveselil sa, načerpal silu a istotu dával aj svojmu okoliu. Nuž, a potom si objedal aker a vybral sa po poľských cestách – necestách, do Krakova. Pravdaže, poľská polícia si niečo také nápadné všimla, a tak Vlada vrátili späť na Slovensko. Druhý raz už bol opatrnejší, a tak sa mu odchod do Francúzska cez Poľsko podaril. Darmo, Vlado bol veľký bohém. Odišiel preč, ale po čase sme ho počuli, ako sa nám z Londýna prihovára a povzbudzuje nás do boja proti fašizmu.“

„Gusto, neskôr si sa, pri vyšetrovaní Ústrednou štátnou bezpečnosťou (ÚŠB), obhajoval tvrdením, že Clementis aj teba nabádal emigrovať, no ty si to odmietol, pretože si nemal prečo utekať. To si ale už neprezradil, že to bola účelová výhovorka, lebo emigrácia bola vyhradená len pre najvyššie kádre strany a s najväčším ohrozením, čo sa týkalo predovšetkým Židov. Vtedy si ale medzi túto verchušku nepatril. Neviem celkom pochopiť, prečo si ani ty, keď Clementisa v marci 1950 zatkli a neskôr ho odsúdili, neprotestoval proti tomu škandálnemu rozsudku, ktorý znel – trest smrť obesením. Prečo si sa vôbec nepostavil proti tomu celému komunistickému cirkusu? Veď Clementis bol tvoj vzor a priateľ a v živote ti veľmi pomohol.“

„Začiatkom päťdesiatych rokov sme spolu s Lacom Novomeským už tušili, že keď v Prahe začali s tým zatýkaním, časom prídeme na rad aj my. Preto sme boli ticho. Pud sebazáchovy nám nedovolil zdvihnúť hlas proti. Imro, o čom ešte tak tuho premýšľaš?“ spýtal sa ho Husák, keď si všimol, že ho nejako nevníma.

„Ale, v duchu si premietam tie moje študentské časy, keď som spolu s Vladom chodil do gymnázia a po vzniku Československa som sa zapísal na právo. To už potom boli iné pomery. On odišiel študovať právo na Karlovu univerzitu do Prahy, ale ja som, ako vieš, našťastie zamieril do Bratislavy. Veď inak by som

 

svoju ženu nestretol. Veľa peňazí som síce nemal, ale ako výborný študent som dostával štipendium a privyrábal som si aj doučovaním slabších kolegov. Mali sme vtedy spolu krásne sny.“

„Aj ja si niekedy na to s nostalgiou spomínam,“ ozval sa mu v hlave Helenkin hlas, „na to obdobie, keď sme sa stretávali na fakulte, randili spolu blúdiac uličkami Starého mesta, sadli sme si do vinárne, dali po dve deci vínka a potom sme sa túlili k sebe šťastní, že jeden druhého máme. A to všetko začalo, keď sme sa zoznámili na schôdzi spolku právnikov, ktorého si bol predsedom.“

„Poviem ti, že som mal poriadnu trému, keď si ma prvýkrát pozvala k vašim. Veď k tvojej mame do salónu chodili význačné osobnosti ako Štefan Krčméry, Vladimír Roy, Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Zuzka Zguriška, manželia Gregorovci a mnohí ďalší. Bol to salón v tom pravom slova zmysle. Tvoja mamička študovala vo Francúzsku, bola prekladateľkou z ruštiny a výborne ovládala aj francúzštinu. Samozrejme v takejto spoločnosti nemohlo chýbať ani dobré víno. Nadšene som počúval rozprávanie týchto umelcov, ktorí boli zapálení pre slovenskú vec. Z týchto posedení som si odniesol ich myšlienky a podľa toho som sa snažil aj správať.“

„Nebolo však všetko ružové. Pamätám si na tie pohľady,“ trošku nehnevane poznamenala Helenka, „keď som sa prihlásila na Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Bola som jedna z prvých študentiek vôbec, ktoré ukončili štúdium na tejto fakulte. Ženy vtedy síce v Československu mali volebné právo, a takých štátov na svete nebolo veľa, ale inak sa muži na emancipované dievčatá či ženy stále pozerali podozrievavo a nie veľmi nadšene.“

„Potom si mi odišla ako štipendistka do Paríža. Tam si na Sorbonne a na École des Études študovala národné hospodárstvo. Aj preto sme si boli blízki, pretože sme si mohli hovoriť nielen

 

o vzájomnej láske, ale aj o odborných veciach. Nie raz som dal

na tvoj názor, ktorý sa veľakrát ukázal ako ten správnejší. Bolo

len samozrejmé, že sme sa nakoniec v roku 1928 vzali. Následné

udalosti dostali rýchly spád. Po promócii som začal pôsobiť na

škole ako asistent. O rok neskoršie som sa stal zodpovedným

redaktorom mesačníka Hospodárske rozhľady.“

„Na právnickej fakulte sme sa zoznámili aj my,“ vstúpil mu

do zamyslenia Husák. „Pamätám si na teba dobre. Už vtedy si

mal medzi študentmi skvelé meno a na tvoje prednášky všetci

radi chodili. Politika ti bola vždy blízka, a tak si sa spolu s ďal

šími spolužiakmi a kolegami spolupodieľal na založení dvojtýž

denníka Politika. Pre teba to už nebola len funkcia v redakčnej

rade, ale bolo to tvoje vierovyznanie. Ten časopis bol orgánom

regionalistov, ľudí, ktorí nesúhlasili s pražským centralizmom,

no ani s ľudáckym autonomizmom. Žiadali ste na tú dobu

rešpektovanie hospodárskej osobnosti Slovenska, ba dokonca

aj písanie názvu Česko-Slovensko so spojovníkom, čo bol is

tým spôsobom revolučný počin. Vláde ste vyčítali, že pätnásť

rokov po vzniku republiky nemá pre Slovensko konštruktívny

program. Chceli ste, aby sa na Slovensku rozmiestnila časť prie

myslu, upravili železničné tarify, budovala infraštruktúra, rozví

jalo sa školstvo, založila sa technika, nezabúdalo sa na sociálne

ustanovizne, rešpektovali sa slovenské záujmy v medzinárod

ných zmluvách a podobne. Tebe sa prvému podarilo okolo

časopisu združiť predstaviteľov viacerých generácií slovenskej

inteligencie zameranej na hospodárske otázky. Do časopisu

posielali svoje názory aj osobnosti z podnikateľskej sféry. Tí sa

vyjadrovali k aktuálnym hospodárskym problémom. Častými

prispievateľmi boli aj českí ekonómovia. Nebolo toho málo, čo

ste dokázali. Vaše názory mali medzi slovenskou inteligenciou

bez preháňania široký ohlas. Toto všetko ti len priťažilo po

februári štyridsaťosem. Ty si bol vlastne ten pravý buržoázny

 

nacionalista, a tak si nemohol dobre dopadnúť. Veď si publi

koval článok, v ktorom si komentoval politickú ostro sledo

vanú problematiku nančného doplácania českých krajín na

Slovensko. Uznával si síce, že Slovensko postihnuté krízovým

vývojom, poberalo zo štátnych fondov viac ako bolo do nich

schopné dať, ale bolo to výrazne menej, než udávali o ciálne

štatistiky. Nuž, a to českí bratia nikdy radi nepočúvali. Slúži ku

cti, že na základe množstva podobných analytických článkov,

opierajúcich sa o precíznu štatistickú prácu si medzi prvými

dospel k celkovému obrazu hospodárskeho stavu Slovenska,

ktorý si napísal vo svojej priekopníckej monogra i Hospodár

ska štatistika Slovenska“

„To všetko, čo si hovoril, sme chceli dosiahnuť,“ pritakal mu

Karvaš, „v rámci rozumného konsenzu postupných reforiem

politického a hospodárskeho života, ktoré podmieňovalo pred

chádzajúce uznanie svojbytnosti Slovákov. Od tridsiatych rokov

som vychádzal zo štátnopolitického názoru, že Slováci sú samo

statným národom so všetkými etnickými znakmi. Pričom som

ale odsudzoval nacionálne šovinistické politické názory. Bol

som najmä proti Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, pretože

jej základnou politikou od roku 1936 bolo, aj za cenu rozbitia

republiky, dosiahnuť autonómiu. Nuž áno, dianie v spoločnosti

ma vždy zaujímalo, preto bolo logické, že som sa angažoval

vo viacerých smeroch. Čoskoro po ukončení štúdia som sa

habilitoval na docenta v odbore národného hospodárstva. Nie

dlho potom som sa stal vo svojich tridsiatich dvoch rokoch

mimoriadnym profesorom na Právnickej fakulte Univerzity

Komenského v Bratislave, kde som prednášal na katedre národ

ného hospodárstva a práva. Vedecká a publikačná činnosť mi

zároveň otvorili dvere na cestu do zahraničia. Ako významného

národohospodára a nančného odborníka stredoeurópskeho

priestoru ma Stanfordská univerzita pozvala na prednáškové



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist