načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Grey - E L James

-11%
sleva

Elektronická kniha: Grey
Autor:

Svet Päťdesiatich odtieňov sivej očami Christiana Greya Prostredníctvom jeho vlastných slov, myšlienok, úvah a snov ponúka E L James iný pohľad na ľúbostný príbeh, ktorý uchvátil ...
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  243 Kč 216
+
-
7,2
bo za nákup

hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8% 70%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Počet stran: 560
Jazyk: sk
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-750-5311-4
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Svet Päťdesiatich odtieňov sivej očami Christiana Greya

Prostredníctvom jeho vlastných slov, myšlienok, úvah a snov ponúka E L James iný pohľad na ľúbostný príbeh, ktorý uchvátil milióny čitateľov po celom svete.

CHRISTIAN GREY má rád kontrolu v každej situácii. Jeho život je usporiadaný, disciplinovaný a absolútne prázdny – až do dňa, keď do jeho kancelárie vpadne pôvabne neohrabaná a éterická Anastasia Steelová. Po jej odchode sa Christian snaží zabudnúť na ňu, ale namiesto toho sa zmieta v búrke emócií, ktorým nerozumie a ani im nedokáže odolať. Zdá sa, že na rozdiel od žien, s ktorými sa stretával predtým, Ana doňho vidí – že cez masku úspešného biznismena, čo si užíva luxusný životný štýl, prenikne až do Christianovho chladného a zraneného srdca.Zaženie vzťah s Anou desivé zážitky z detstva, ktoré Christiana každú noc prenasledujú? Alebo jeho temné sexuálne túžby, tendencia ovládať druhých a zničujúca nenávisť voči sebe samému Anu odradia a zničia krehkú nádej, ktorú mu dáva?

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






Grey
Aj v tlačenej verzii.
Objednať si môžete na stránke
www.albatrosmedia.sk
E L James
Grey – e-kniha
Copyright © XYZ, 2016
Všetky práva sú vyhradené.
Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať
bez písomného súhlasu majiteľov práv.















E L James
GREY
Päťdesiat odtieňov sivej
očami Christiana Greya





Obsah
Pondelok 9. mája 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11
Sobota 14. mája 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 25
Nedeľa 15. mája 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 37
Štvrtok 19. mája 2011. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 50
Piatok 20. mája 2011. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 57
Sobota 21. mája 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 72
Nedeľa 22. mája 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 121
Pondelok 23. mája 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 153
Utorok 24. mája 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 179
Streda 25. mája 2011. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 203
Štvrtok 26. mája 2011. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 220
Piatok 27. mája 2011. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 270
Sobota 28. mája 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 297
Nedeľa 29. mája 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 303
Pondelok 30. mája 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 349
Utorok 31. mája 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 380
Streda 1. júna 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 400
Štvrtok 2. júna 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 430
Piatok 3. júna 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 464
Sobota 4. júna 2011. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 489
Nedeľa 5. júna 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 518
Pondelok 6. júna 2011. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 524
Utorok 7. júna 2011. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 532
Streda 8. júna 2011. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 542
Štvrtok 9. júna 2011 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 554





Túto knihu venujem čitateľom, ktorí si ju vyžiadali.
Ďakujem vám za všetko, čo ste pre mňa urobili.
Môj svet sa vďaka vám každý deň roztancuje.





Copyright © 2011, 2015 by Fifty Shades Ltd.
© NAKLADATEĽSTVO XYZ, 2016
Translation © Marta Gergelyová, 2016
ISBN 978-80-7505-311-4





9 Grey |
Poďakovanie
Poďakovanie patrí:
Anne Messitteovej za to, že ma viedla, za jej zmysel pre humor i vieru
vo mňa. Za to, že mi venovala more času, a za jej obrovské úsilie
vycibriť moju prózu jej budem naveky dlžná.
Tonymu Chiricovi a Russellovi Perreaultovi za to, že nado mnou
neustále bdeli, skvelému editorskému a dizajnérskemu tímu, ktoré
pri tejto knihe stáli od začiatku do konca. Sú to: Amy Broseyová,
Lydia Buechlerová, Katherine Houriganová, Andy Hughes, Claudia
Martinezová a Megan Wilsonová.
Niallovi Leonardovi za lásku, podporu a vedenie i za to, že je jediným
mužom, ktorý ma vie skutočne rozosmiať.
Valerii Hoskinsovej, mojej agentke, bez ktorej by som doteraz pracovala
v televízii – ďakujem za všetko.
Kathleen Blandinovej, Ruth Clampettovej a Belinde Willisovej ďakujem
za čítanie rukopisu.
Lost Girls za vzácne priateľstvo i za terapiu.
Bunker Babes za neutíchajúci humor, múdrosť, podporu a priateľstvo.





10 | E L James
FP ladies za pomoc s mojimi amerikanizmami.
Petrovi Branstonovi za pomoc s terapiou založenou na riešení.
Brianovi Brunettimu za inštruktáž o riadení helikoptéry.
Profesorovi Dawnovi Carusimu za pomoc pri pochopení amerického
systému vyššieho vzdelávania.
Profesorovi Chrisovi Collinsovi za zaškolenie do problematiky náuky
o pôde.
Dr. Raine Sluderovej za úvod do duševného zdravia.
A nakoniec, ale rovnako dôležito, ďakujem mojim deťom. Milujem vás
viac, než viem vyjadriť slovami. Mne i všetkým navôkol prinášate toľko
radosti. Ste krásni a bystrí mladí muži, viete súcitiť s druhými, máte
zmysel pre humor, a ja som na vás veľmi hrdá.





11 Grey |
Pondelok 9. mája 2011
Mám tri autíčka. Po dlážke sa kĺžu veľmi rýchlo, priam sa rútia.
Jedno je červené, druhé zelené, tretie žlté. Najradšej mám zelené
autíčko – moje najobľúbenejšie. Mamička ich má tiež rada. Páči sa
mi, keď sa mamička hrá so mnou a s autíčkami. Ona má najradšej
červené autíčko. Dnes sedí na gauči a uprene hľadí do steny.
Zelené autíčko vbehne na koberec. Červené ho nasleduje. Potom žlté.
Bum! Lenže mamička to nevidí. Spravím to znovu. Bum! Mamička
to stále nevidí. Vezmem si na mušku zelené autíčko pri jej nohách.
Ono však vbehne pod gauč. Neviem ho dočiahnuť. Neviem
prepchať ruku cez medzierku. Mamička to nevidí. Chcem späť zelené
autíčko. Mamička je stále na gauči a uprene hľadí do steny.
Mamička. Moje autíčko. Nepočuje ma. Mamička. Potiahnem ju za  ruku,
no ona sa zakloní a privrie oči. Teraz nie, Hlupáčik. Teraz nie, vraví.
Zelené autíčko ostáva pod gaučom. Vždy je pod gaučom. Vidím ho,
ale neviem ho dočiahnuť. Zelené autíčko je jemné na dotyk. Sú na
ňom sivé chumáčiky a  špina. Zelené autíčko je stratené. Stratené.
Už nikdy sa s ním nebudem môcť hrať.
Otvorím oči a sen sa v skorom rannom svetle rozplynie. Dopekla, čo to
bolo? Snažím sa rozpomenúť na blednúce fragmenty, no nevybavím si
ani jeden.
Ako po iné rána, zabudnem na to, vyštverám sa z postele a zo šatne pri





12 | E L James
spálni si vytiahnem čerstvo vypraté bežecké nohavice. Oceľová obloha
vonku sľubuje dážď. Dnes nemám práve náladu na beh v daždi. Vydám
sa teda hore do posilňovne, zapnem televízor kvôli raňajšiemu ekono -
mickému spravodajstvu a postavím sa na bežecký pás.
Rozmýšľam o dnešku. Okrem stretnutí nemám nič, len schôdzku
s mojím osobným trénerom; Bastille je pre mňa vždy vítanou výzvou.
Možno by som mohol zavolať Elene?
Áno. Prečo nie. Koncom týždňa by sme mohli skočiť na večeru.
Lapám po dychu, zastavím bežecký pás a vojdem do sprchy. Začína sa
ďalší nudný deň.
„Zajtra,“ zamumlem odchádzajúcemu Claudovi Bastillovi, ktorý stojí na
prahu mojej kancelárie.
„Golf, Grey. Tento týždeň.“ Bastille sa na mňa zubí s  istou dávkou
jemnej arogancie; víťazstvom na golfovom ihrisku si je istý.
Keď sa zberá na odchod, zamračím sa. Jeho slová na rozlúčku mi sypú
soľ do rán, pretože napriek môjmu nadľudskému vypätiu počas dnešné -
ho tréningu ma môj osobný tréner zničil. Bastille je jediným človekom,
ktorý ma vie poraziť. Teraz to chce na dôvažok korunovať víťazstvom na
golfovom ihrisku. Golf neznášam, lenže práve pri ňom sa robí biznis –
veľa biznisu –, takže to tam s ním budem musieť vydržať. Aj keď to nerád
priznávam, hra s Bastillom ma neustále posúva vpred.
Ako tak hľadím z okna na siluetu Seattlu, do podvedomia sa mi ako
nezvaný hosť vkradne apatia. Mám rovnako bezvýraznú, ponurú náladu
ako počasie. Dni sa mi zlievajú jeden do druhého, potreboval by som
voľačo nové. Makal som celý víkend;  medzi štyrmi stenami kancelárie
cítim nepokoj. Nemal by som byť takýto, nie po zápasoch s  Bastillom.
Lenže – nepomôžem si.
Zvraštím obočie. Pichľavá pravda mi potvrdí, že jediné, čo ma
v poslednom čase baví, je rozhodnutie poslať do Sudánu dve nákladné lode.
Čo mi pripomenie, že Ros sa má dnes zastaviť kvôli číslam a  logistike.
Dopekla, čo ju mohlo zdržať? Skontrolujem si pracovný rozvrh
a načiahnem sa po telefóne.
Dočerta! Musím pretrpieť interview pre vysokoškolský časopis WSU
s tou neodbytnou slečnou Kavanaghovou. Prečo som len s týmto súhlasil?





13 Grey |
Z celej duše nenávidím interview – bezduché otázky od zle
informovaných závistlivcov, čo sa mi pokúšajú vŕtať v súkromí. A táto je dokonca
študentka. Zazvoní mi telefón.
„Áno,“ zavrčím na Andreu, akoby ona za to mohla. Utešujem sa as -
poň tým, že toto interview môžem ukončiť rýchlo.
„Prišla za vami slečna Anastasia Steelová, pán Grey.“
„Steelová? Očakával som Katherine Kavanaghovú.“
„Prišla slečna Anastasia Steelová, pane.“
Takéto zmeny nenávidím. „Uveďte ju.“
Pozrimeže... slečna Kavanaghová to nakoniec vzdala. Poznám jej otca
Eamona, vlastní firmu Kavanagh Media. Už sme mali tú česť, javí sa mi
ako šikovný vyjednávač a  rozumný človek. Interview pre jeho dcéru je
čosi ako láskavosť – túto službičku však v  budúcnosti patrične
využijem; niečo za niečo. Jedno však musím priznať – na jeho dcéru som bol
trochu zvedavý, chcel som vedieť, či aj v  tomto prípade jablko nepadlo
ďaleko od stromu.
Trma-vrma pri dverách ma dvíha zo stoličky. Zbadám dlhú gaštanovú
kader, bledučké plecia a  hnedé topánky, ako sa mi hlava-nehlava rútia
do kancelárie. Potlačím prirodzené podráždenie – ako môže byť niekto
takýto nešikovný? – a pribehnem k dievčaťu, ktoré práve pristálo na zemi
na všetkých štyroch. Uchopím ju za chudučké plecia a pomôžem jej vstať.
Jasné oči, v  ktorých sa zračí zahanbenie, sa stretnú s  mojím
pohľadom. Ostanem ako prikovaný. Majú tú najneobyčajnejšiu farbu. Sú
jemne modré, nevinné, a ja na stotinu sekundy nadobudnem príšerný pocit,
že ma prekukli, že som pred nimi ako nahý. Je to obludná predstava,
hneď ju teda zavrhnem.
Dievča má sladkú tváričku, červená sa ako nevinná bledá ružička.
Preletí mi hlavou, či jej pokožka je všade takáto bezchybná a ako by mohla
vyzerať po trstenici.
Dočerta.
Zapudím nemiestne myšlienky; ich priamočiarosť ma znepokojí.
Čo si, dopekla, myslíš, Grey? Je predsa príliš mladá. Dievča sa na mňa
zadíva. Odolám, oči nevyvrátim. Presne tak, bejby, je to len tvár, len
maska. Musím z  nej vyhnať ten obdivný pohľad. Patrične si to však
užijem!





14 | E L James
„Slečna Kavanaghová. Som Christian Grey. Ste v  poriadku? Sadnete
si?“
Znovu sa rovnako začervená. Keď sa spamätá, lepšie sa jej prizriem.
Celkom atraktívne dievča – útla, bledá, s  hustými vlasmi, ktoré jej len
tak-tak že nevylezú z gumičky.
Navyše, je brunetka.
Áno, je atraktívna. Podávam jej ruku,  ona sa začína zadŕhavo,
vehementne ospravedlňovať, vkladá svoju dlaň do mojej. Má chladivú,
mäkkú pokožku, ale rukou mi potrasie prekvapivo rázne.
„Slečna Kavanaghová sa necíti dobre, a  tak poslala mňa. Dúfam, že
vám to nevadí, pán Grey.“ Má tichý hlas, je v ňom váhavý nádych
muzikálnosti, rýchlo klipká očami, až sa jej zachvejú mihalnice.
Keď si spomeniem na jej skutočne ťarbavý vpád do kancelárie,
nedokážem v hlase ovládať pobavenie. Pýtam sa jej, kto je.
„Anastasia Steelová. Študujem anglickú literatúru s  Kate, teda...
s Katherine... teda... so slečnou Kavanaghovou na WSU vo Vancouveri.“
Žeby hanblivá knihomoľka? Vyzerá na to: nie práve najlepšie oblečená
– tenkú postavu si zakryla beztvarým svetrom, hnedou zvonovou
sukňou a  praktickými, lež nevzhľadnými topánkami. Má toto dievča vôbec
zmysel pre štýl? Nervózne sa obzerá po kancelárii a ja musím s istou
dávkou irónie konštatovať, že jej oči padajú na všetko okrem mňa. Dobre sa
pri tom zabávam.
Ako len môže byť táto mladá žena novinárkou? Veď vôbec
nepôsobí rozhodne. Vyzerá popletene, nevýrazne, akoby nemala vlastnú vôľu.
Zaskočený nevhodnými úvahami pokrútim hlavou. Dumám, či je prvý
dojem až taký rozhodujúci. Zašomrem niečo banálne, ponúknem jej
stoličku, potom si všimnem, ako sa so záujmom rozhliada po obrazoch
v kancelárii. Skôr než som schopný zastaviť sa, začnem jej ich popisovať.
„Od miestneho umelca. Volá sa Trouton.“
„Sú nádherné. Robia z bežnej veci niečo výnimočné,“ povie zasnene,
stratená v úžasnej, vycibrenej tvorbe majstra Troutona.
Má jemný profil – dohora zdvihnutý noštek, mäkké plné pery –, jej
slová dokonale vyjadrujú moje pocity. Robia z bežnej veci niečo
výnimočné. Trefný postreh. Slečna Steelová je bystrá.
Súhlasím s  ňou, fascinuje ma, ako ju opäť zaplaví červeň. Ako si sa -





15 Grey |
dám oproti nej, snažím sa dostať vlastné myšlienky pod kontrolu. Ona
zatiaľ z  veľkej tašky vyťahuje dokrčené hárky papiera a  digitálny
diktafón. Robí to príšerne nešikovne, dva razy sa jej tie prekliate hárky
rozsypú po konferenčnom stolíku z Bauhausu. Je mi jasné, že to robí prvýkrát,
no z nejakého dôvodu, na ktorý neviem prísť, sa mi to vidí zábavné. Za
normálnych okolností by ma jej neohrabanosť poriadne podráždila,
teraz však len skryjem úsmev za ukazovák a  odolám túžbe poukladať jej
rozhádzané hárky papiera.
Ako sa s tým i naďalej morduje a stále viac a viac sa červená, napadne
mi, že by som jej motorické schopnosti mohol vylepšiť jazdeckým
bičíkom. Ak sa správne použije, môže zachrániť aj tých najnervóznejších.
Neprístojné myšlienky spôsobia, že sa na stoličke pomrvím. Hodí po
mne očkom a zahryzne si do plnej, mäkkej pery.
Prezmilovaniebožie! Ako som si len všimol jej zvodných úst!
„P-Prepáčte, nie som zvyknutá toto robiť.“
Všimol som si, bejby, lenže v tomto momente je mi to celkom fuk –
neviem sa ti vynadívať na ústa.
„Nemusíte sa ponáhľať, slečna Steelová.“ Potrebujem čas, aby som
odohnal nekalé myšlienky.
Grey... prestaň, hneď a zaraz prestaň.
„Nevadilo by vám, keby som si vaše odpovede nahrávala?“ pýta sa, jej
tvár je úprimná, plná očakávania.
Chce sa mi smiať. „A to sa ma pýtate teraz, keď ste sa už toľko natrápili
s prípravou diktafónu?“
Zaklipká očami, má ich veľké, stratené v okamihu, a mňa zaplaví
neznámy pocit viny.
Prestaň byť hnusný, Grey. „Nie, nevadí mi to.“ Nechcem niesť
zodpovednosť za ďalší smutný pohľad.
„Povedala vám Kate, teda... slečna Kavanaghová, o aké interview ide,
pre koho bude?“
„Áno. Povedala mi, že sa objaví v promočnom výtlačku
vysokoškolského časopisu, pretože na tohtoročnej promočnej oslave budem mať
príhovor ja.“ Prečo som len, dopekla, súhlasil s takouto akciou? To by
som rád vedel. Sam z oddelenia vzťahov s verejnosťou mi vraví, že
Katedra environmentálnej vedy na WSU potrebuje publicitu na prilákanie





16 | E L James
ďalších financií k už existujúcemu grantu, čo dostali odo mňa. No a Sam
spraví všetko preto, aby to bolo v médiách patrične zviditeľnené.
Slečna Steelová opäť zaklipká očami, ako keby to bola pre ňu novinka –
zdá sa, že nesúhlasí. Čo sa vôbec dopredu nepripravila na interview? Toto
by predsa mala vedieť. Pri pomyslení na jej nepripravenosť mi tuhne krv
v žilách. Je to... nie je to príjemné zistenie. Takéto voľačo neočakávam od
niekoho, kto ma okráda o čas.
„Dobre teda. Mám zopár otázok, pán Grey.“ Zastrčí si za ucho pra -
mienok vlasov, preruší moje podráždenie.
„Áno, myslel som si, že budete mať,“ poviem stroho. Nech sa hanbí.
Presne to aj poslušne spraví, potom sa vystrie, vyrovná si útle plecia a ide
na vec. Nahne sa dopredu, stlačí patričný gombík diktafónu, a keď sklopí
zrak a pozrie sa na dokrčené poznámky, zvraští obočie.
„Ste veľmi mladý na to, akú ríšu ste už vybudovali. Za čo vďačíte
takému obrovskému úspechu?“
Hm, verím, že má naviac. Aká nudná otázka. Ani štipka nápaditosti.
Som sklamaný. Vytiahnem obvyklú odpoveď o tom, že pre mňa pracujú
výnimoční ľudia, ľudia, ktorým dôverujem – ak teda vôbec niekomu
dôverujem –, a ktorým aj dobre platím, bla, bla, bla... Viete, slečna Steelová,
je nad slnko jasnejšie, že som vynikajúci v tom, čo robím. Pre mňa je to
malina. Kupujem upadajúce, zle riadené firmy a dávam ich do poriadku.
Niektoré z  nich si potom nechám, alebo – ak sú skutočne na kolenách
– zbavím ich existujúcich aktív a predám záujemcovi, čo dá najväčšiu
ponuku. Ide o to, aby som rozpoznal tieto dve alternatívy. Všetko závisí od
toho, kto je vo vedení. Ak máte uspieť v biznise, potrebujete schopných
ľudí, no a ja viem ľudí odhadnúť lepšie než ktokoľvek iný.
„Možnože máte len šťastie,“ povie tíško.
Čože – že vraj mám len šťastie? Zasiahne ma vlna podráždenia. Že
vraj mám len šťastie?! A to si ako dovolí? Pôsobí skromne a nenápadne,
ale takáto otázka? Nikdy mi nik nepovedal, že by som za toto všetko
mohol vďačiť šťastene. Ťažká práca, výber ľudí, ich dôsledná kontrola,
a ak treba, opätovné previerky personálu. Keď sa napokon ukáže, že na
to niekto nemá, dostane padáka. Takto to robím a robím to dobre. Nemá
to nič spoločné so šťastím! Dobrá drzosť – dopekla... Aby som sa popýšil
vlastnou erudovanosťou, zacitujem slová Andrewa Carnegieho, priemy-





17 Grey |
selníka, pred ktorým mám rešpekt. „Rast a rozvoj zamestnancov je
najdôležitejším poslaním vedenia.“
„Pôsobíte, akoby ste boli posadnutý kontrolou ľudí,“ povie. Myslí to
smrteľne vážne.
Dopekla, to si ako dovolí? Možnože ma má naozaj prekuknutého.
Moje stredné meno, srdiečko, je „kontrola“.
V snahe zastrašiť ju jej venujem divý pohľad. „No, viete, slečna Steelo -
vá, kontrolu uplatňujem vo všetkých oblastiach života.“ A rád by som ju
uplatnil aj v tvojom prípade. Práve tu a práve teraz.
Po tvári sa jej znovu rozleje zvodná červeň, znovu si zahryzne do pery.
Rapocem ďalej, snažím sa odviesť vlastnú pozornosť od jej úst.
„Okrem toho – ak sa máte vo vlastných tajných meditáciách uistiť, že
ste stvorená ku kontrole vecí, získate obrovskú moc.“
„Cítite, že máte obrovskú moc?“ pýta sa mäkko, priam chlácholivo,
lenže nadvihne jemné obočie a  mne je jasné, že sa mi chce dostať pod
kožu. Vari ma chce naschvál zahnať do kúta? Nie je mi celkom jasné,
či ma vytáčajú jej otázky, jej postoj, alebo skôr fakt, že sa mi páči. Moje
podráždenie stúpa.
„Zamestnávam viac než štyridsaťtisíc ľudí. To je veľká zodpovednosť,
slečna Steelová. Ak chcete, nazvite to mocou. Ak by som sa, napríklad,
rozhodol, že ma už viac nezaujíma telekomunikačný biznis a predám ho,
dvadsaťtisíc ľudí sa asi po mesiaci dostane do problémov so splácaním pôžičky.“
Pri tejto odpovedi otvára ústa. Tak, vidíš. Pocmúľaj si peru, bejby.
Cítim, ako sa mi vracia stratená rovnováha.
„Nemusíte sa zodpovedať podnikovej rade?“
„Svoj podnik vlastním. Nie, nemusím sa zodpovedať podnikovej
rade.“ Toto by teda mala vedieť.
„Máte koníčky?“ rýchlo pokračuje, moju reakciu zvláda dobre. Vie, že
ma vytočila. Ja však vôbec netuším, prečo mi to robí dobre.
„Mám rôzne koníčky, slečna Steelová. Veľmi rôznorodé koníčky.“
Hlavou mi preblesnú obrazy slečny Steelovej v istých pozíciách v mojej
herni: priviazaná ku krížu, roztiahnutá na posteli s  nebesami,
rozpleštená pod korbáčom. A čuduj sa svete – slečna Steelová sa opäť červená.
Presne tak, ako to vie len ona. Jej prirodzená obrana?
„Keď teda toľko pracujete, ako oddychujete?“





18 | E L James
„Ako oddychujem?“ Z jej pekných, cudných ústočiek tie slová vyznie -
vajú čudne, ale je to zábavné. Okrem toho – kedy už len ja mám čas na
oddych? Nemá ani páru, čo robím. Lenže znovu sa na mňa pozrie
veľkými nevinnými očami a na moje prekvapenie sa pristihnem, že o jej
otázke skutočne uvažujem. Ako oddychujem? Plachetnice, lietanie, trtkanie...
Testujem hranice atraktívnych brunetiek ako ona, uzemňujem ich... Pri
pomyslení na tieto záležitosti sa v kresle pomrvím. Aj tak jej odvetím bez
problémov, len vynechám zopár obľúbených koníčkov.
„Investujete do výroby. Prečo práve do výroby?“
„Rád veci budujem. Chcem vedieť, ako fungujú: ako sa dajú do
pohybu, ako ich možno skonštruovať a potom rozobrať. A milujem lode. Čo
k tomu ešte dodať? Zásobujú potravou ľudí na celej planéte.“
„Teraz za vás asi hovorí vaše srdce, nie logika a fakty.“
Srdce? Za mňa? Na to zabudni, bejby.
Moje srdce už pred mnohými rokmi doriadili na nepoznanie. „Mož -
no. Hoci sú ľudia, čo by povedali, že ja srdce nemám.“
„Prečo by to vraveli?“
„Pretože ma dobre poznajú.“ Skazene sa na ňu zazubím. Popravde,
nikto ma dobre nepozná, možno okrem Eleny. Napadne mi, čo by ona
povedala o  tu prítomnej milej slečinke Steelovej, ktorá je stelesnením
protikladov: plachá, nešikovná, určite však bystrá – to je jasné –, a  do
zbláznenia vzrušujúca.
No dobre teda, priznávam – pokúša ma...
Mechanicky zarecituje nasledujúcu otázku. „Povedali by vaši priatelia,
že je ľahké spoznať vás?“
„Súkromie si starostlivo chránim. Robím pre to skutočne veľa.
Nestáva sa často, že poskytujem interview.“ Keďže robím, čo robím, keďže
žijem, ako žijem, súkromie potrebujem.
„Prečo ste teda súhlasili s týmto interview?“
„Pretože som jedným zo sponzorov univerzity a – pravdupovediac –
nevedel som sa slečny Kavanaghovej zbaviť. Stále prosíkala mojich ľudí
z oddelenia vzťahov s verejnosťou, no a ja takúto výdrž obdivujem.“
Lenže teraz som rád, že si prišla ty, a nie ona.
„Investujete aj do poľnohospodárskych technológií. Prečo sa
zaujímate práve o túto oblasť?“





19 Grey |
„Peniaze nás nenasýtia, slečna Steelová, a na tejto planéte je príliš veľa
tých, ktorí si nemajú čo vložiť do úst.“ Uprene na ňu hľadím s kamennou
tvárou.
„To pôsobí nesmierne filantropicky. Je to niečo, čo vás skutočne
pohlcuje, čomu ste oddaný? Zasýtiť chudobu sveta?“ Pozrie sa na mňa
nechápavo, akoby som bol záhadou, ale v žiadnom prípade nemôžem
pripustiť, aby nazrela do mojej čiernej duše. O  týchto veciach sa nediskutuje.
Obráť list, Grey.
„Je to dvojsečný biznis,“ zamumlem, predstieram, že som otrávený,
a pritom si predstavujem, ako ju trtkám do úst. Chcem tak zahnať
myšlienky na hlad. Nuž áno, jej ústa sa budú musieť trošičku potrénovať;
predstavujem si ju na kolenách, ako predo mnou kľačí. Vskutku
zaujímavá perspektíva.
Recituje ďalšiu otázku, prerušuje moje fantázie. „Máte filozofiu?“
„Nuž, filozofiu ako takú nemám. Možno sa riadim princípom, ktorý
používal Carnegie: ,Muž, ktorý je schopný plne ovládať vlastnú myseľ,
si môže privlastniť čokoľvek, na čo má právo.‘ Viete, som bežec –
individualista –, mám pred sebou cieľ. Rád kontrolujem – seba i ľudí okolo
seba.“
„Znamená to, že chcete veci vlastniť?“
Áno, bejby. A keď sme už pri tom, strašne rád by som vlastnil aj teba.
Zvraštím obočie, prekvapený touto myšlienkou.
„Vlastníctvo si chcem však zaslúžiť. Ale áno, pravdou je, že chcem.“
„Pôsobíte ako nenapraviteľný konzument.“ Hlas sa jej sfarbí
nesúhlasom; mňa to znovu vytočí.
„Som nenapraviteľný konzument.“
Podľa reči pôsobí ako decko bohatých rodičov, čo vždy dostalo, čo
chcelo, lenže keď sa lepšie pozriem, čo má na sebe – šaty z lacného
obchodíka, možno od Old Navy alebo H&M –, pochopím, že takým
deckom nie je. Nevyrástla v dobre situovanej rodinke.
Fakt by som sa vedel o teba postarať.
Dopekla, ako mi to mohlo napadnúť?
Hoci, keď na to tak myslím, potrebujem novú podriadenú. Veď ako
dlho to už trvá, čo Susannah odišla? Dva mesiace? Teraz tu sedím
a slintám pri pohľade na túto študentku. Pokúšam sa o  súhlasný úsmev. Na





20 | E L James
konzumácii spoločnosti nie je nič zlé – koniec koncov, hýbe tým, čo os -
talo z americkej ekonomiky.
„Adoptovali vás. Čo myslíte, akú veľkú úlohu to zohralo v tom, kým
ste sa stali?“
Čo má toto spoločné s cenou ropy? Aká trápna otázka. Keby som bol
ostal s tou štepenou kurvou, už by som tu pravdepodobne nebol.
Odbijem slečnu Steelovú nejasnou odpoveďou, snažím sa udržiavať neutrálny
tón, lenže ona ma ďalej tlačí k  stene, domáha sa odpovede na otázku,
koľko som mal rokov, keď ma adoptovali.
Umlč ju, Grey!
Tón môjho hlasu je odmeraný. „Tieto veci sú verejne známe, slečna
Steelová.“
Toto by teda mala vedieť. Teraz vyzerá kajúcne, zastrkáva si za ucho
neposlušný pramienok vlasov. Tak vidíš.
„Kvôli práci obetujete rodinný život.“
„To nie je otázka!“ šteknem.
Vyvalí na mňa oči, zjavne ju to zahanbí, ale má v  sebe aspoň štipku
slušnosti a vzápätí sa ospravedlní a otázku položí inak: „Museli ste kvôli
práci obetovať rodinný život?“
Čo jej poviem o  rodine, aké mám s  ňou plány? „Rodinu mám. Mám
brata, mám sestru a dvoch milujúcich rodičov. Nemám záujem o nikoho
iného.“
„Ste gay, pán Grey?“
To je ale opovážlivosť!
Nechce sa mi veriť, že to fakt povedala nahlas! Čo je teda irónia, pretože
ani moja vlastná rodina by sa ma na čosi také nespýtala. Ako si to mohlo
toto dievčisko dovoliť?! Zrazu sa mi zachce vytiahnuť ju zo sedadla, pre -
hnúť cez koleno, naložiť jej na zadok, a potom jej zviazať ruky za chrbát
a spraviť jej to na stole. To by bola odpoveď na jej trápnu otázku. Zhlboka
sa nadýchnem, snažím sa upokojiť. Pocítim zadosťučinenie a zaradujem
sa, pretože sa mi vidí, že jej vlastná otázka ju priviedla do rozpakov.
„Nie, Anastasia, nie som gay.“ Zdvihnem obočie, ale výraz tváre
nezmením. Anastasia. Milé meno. Páči sa mi, ako ho môj jazyk objíme.
„Ospravedlňujem sa. Je to, nuž... je to tu napísané.“ Znovu to urobí –
znovu si zastrčí vlasy za ucho. Je jasné, že to robí vždy, keď je nervózna.





21 Grey |
Nie sú to vari otázky, ktoré si sama pripravila? Spýtam sa jej na to a ona
zbledne. Dočerta, fakt je atraktívna – tak nenápadne atraktívna.
„No, viete... nie. Kate... teda slečna Kavanaghová... ona ich zostavila.“
„Robíte spolu na školskom zadaní?“
„Nie. Je to moja spolubývajúca.“
Teraz už rozumiem, prečo je slečna Steelová taká nezorganizovaná.
Poškriabem si bradu, som na vážkach, či pritvrdiť, alebo to nechať tak.
„Ponúkli ste sa dobrovoľne, že spravíte toto interview?“ pýtam sa jej
a ona sa na mňa na revanš pozrie, akože sa vzdáva: moja reakcia ju
dozaista vyviedla z miery. Páči sa mi, aký mám na ňu vplyv.
„Ona si ma vybrala. Necítila sa dobre.“ Jej hlas je mäkký.
„To veľa vysvetľuje.“
Od dvier sa ozve zaklopanie a zjaví sa v nich Andrea.
„Pán Grey, prepáčte, že vás vyrušujem, ale o dve minúty máte ďalšie
stretnutie.“
„Ešte sme neskončili, Andrea. Prosím, zrušte moju nasledujúcu
schôdzku.“
Andrea na mňa vypleští oči, pôsobí zmätene. Upäto na ňu hľadím.
Von! Hneď a zaraz von! Mám tu niečo rozrobené s milou slečinkou
Steelovou.
„Samozrejme, pán Grey,“ povie Andrea, spamätá sa, zvrtne sa na
opätku a odchádza.
Pozornosť opäť obrátim na tajomné, frustrované stvorenie na mojom
gauči. „Kde sme to prestali, slečna Steelová?“
„Prosím, nechcem vás už ďalej zdržiavať, pán Grey.“
Ale to nie, bejby. Teraz som na rade ja. Chcem vedieť, či sa za tou
chutnou tváričkou neskrývajú voľajaké tajomstvá.
„Chcem sa o vás niečo dozvedieť. To je férové, nie?“ Ako sa nahnem
dozadu a pritlačím si na pery prst, oči jej zabehnú k mojim ústam
a naprázdno preglgne. To je ono – tak sa mi to páči. Som nesmierne rád, že
môj šarm nevychádza nazmar.
„Nemám vám veľmi čo povedať,“ vraví a znova ju zalieva červeň.
Má zo mňa strach. „Aké máte plány po promócii?“
„Ešte som si nerobila plány, pán Grey. Najprv musím zvládnuť
štátnice.“





22 | E L James
„Poskytujeme vynikajúce stáže pre absolventov.“
Čo ma to len pochytilo, že som toto vytiahol. Je to proti pravidlám,
Grey. Zamestnankyne sa netrtkajú... Okrem toho –  na toto dievča za -
budni.
Vyzerá prekvapene, opäť si zahryzne do pery. Prečo ma to tak strašne
vzrušuje?
„Ach. Zapamätám si to,“ povie. „Hoci – nezdá sa mi, že by som sem
zapadla.“
„Prečo to vravíte?“ pýtam sa. Čo sa jej na mojej firme nepáči?
„No to je jasné, nie?“
„Mne nie.“ Jej odpoveď ma zmätie. Znovu je nečitateľná. Načiahne sa
po diktafóne.
Doriti, chce odísť. V hlave si premietnem pracovný program na dnešné
odpoludnie – nie je tam nič, čo by nepočkalo. „Nechceli by ste, aby som
vám to tu poukazoval?“
„Som si istá, že ste veľmi zaneprázdnený, pán Grey, a  ja mám pred
sebou dlhú cestu.“
„Idete späť do Vancouveru?“ Hodím pohľad von oknom. Je to diaľka
a  prší. V  tomto počasí by nemala šoférovať, lenže zakázať jej to
nemôžem. Pomyslenie na to ma podráždi. „Nuž teda, buďte opatrná,“ poviem
strohejšie, ako som chcel. Baštrnguje s diktafónom. Chce čo najskôr
vypadnúť z  kancelárie, to je jasné. Sám seba však prekvapím – nechcem,
aby odišla.
„Povedal som vám všetko, čo potrebujete?“ pýtam sa. Môj pokus
o predĺženie jej návštevy sa dá nepochybne ľahko prekuknúť.
„Áno, pane,“ povie nečujne. Jej odpoveď ma zaskočí – či skôr zvuk
slov vychádzajúcich z  pôvabných a  žiadostivých úst –, a  na sekundu si
predstavím, že tie ústa sú moje, že si s nimi môžem robiť, čo chcem.
„Ďakujem za interview, pán Grey.“
„Potešenie je na mojej strane, slečna Steelová,“ odvetím. Je to pravda;
už dávno ma nik tak veľmi nefascinoval. Pomyslenie na to ma rozruší.
Ona sa postaví a  ja k  nej natiahnem ruku. Som nesmierne nedočkavý
dotknúť sa jej.
„Do skorého videnia, slečna Steelová.“ Môj hlas je tichý, ona vkladá
dlaň do mojej dlane. Áno, chcem tomuto dievčaťu v herni naložiť a po-





23 Grey |
tom ju potrtkať. Chcem ju zviazanú, túžiacu... Chcem, aby ma
potrebovala, aby mi dôverovala. Preglgnem.
To asi ťažko, Grey.
„Pán Grey.“ Kývne mi hlavou a rýchlo si vytiahne ruku z mojej – príliš
rýchlo.
Nemôžem ju predsa nechať takto odísť; je mi jasné, že to chce mať
za sebou. Môže ju to síce podráždiť, ale ako otváram dvere, niečo mi
napadne.
„Len sa chcem uistiť, že to cez prah zvládnete bez ujmy,“ sarkasticky
zažartujem.
Ústa sa jej stiahnu do pevnej čiarky. „To je od vás veľmi predvídavé,
pán Grey,“ povie urazene.
Slečna Steelová teda odráža útok! Ako vychádza, zubím sa jej za
chrbtom a  nasledujem ju von z  kancelárie. Andrea s  Oliviou dvíhajú naraz
hlavy. Sú v šoku. Áno, áno, dámy, toto dievča vyprevádzam.
„Mali ste kabát?“ pýtam sa.
„Sako.“
Ostro sa pozriem na Oliviu. Okamžite vyskočí, nájde sako v námor -
níckej modrej a so svojím príslovečným prihlúplym výrazom mi ho
podáva. Kriste, Olivia teda vie byť otravná – tie jej zasnené pohľady.
Hm. Sako je obnosené a  lacné. Slečna Anastasia Steelová by sa mala
obliekať lepšie. Podržím jej ho, a keď jej ho prehadzujem cez štíhle
plecia, dotknem sa jej pokožky na krku pod zátylkom. Keď to zacíti, stuhne
a zbledne.
To je ono! Nie som jej ľahostajný. Som celý bez seba. Odplávam
k výťahu. Kým ona vedľa mňa s niečím baštrnguje, privolám ho.
Ach, mohol by som to večné baštrngovanie napraviť, bejby.
Dvere sa otvoria a ona vbehne dnu. Potom sa mi obráti tvárou. Je viac
než atraktívna. Dokonca by som povedal, že je krásna.
„Anastasia,“ poviem na rozlúčku.
„Christian,“ odvetí mäkkým hlasom. Potom sa dvere výťahu zavrú,
a moje meno ostáva visieť vo vzduchu medzi ňou a mnou. Znie čudne
a cudzo, ale neskonale sexi.
„Andrea!“ šteknem, keď sa vrátim do kancelárie. „Spojte ma s 
Welchom. Hneď teraz.“





24 | E L James
Ako sedím za stolom a čakám na hovor, prezerám si obrazy na stenách
kancelárie. Vtedy sa ku mne vkradnú slová slečny Steelovej. „Sú
nádherné. Robia z bežnej veci niečo výnimočné.“ Mohla to rovnako povedať
o sebe.
Cinkne mi telefón. „Mám pre vás na linke pána Welcha.“
„Spojte nás.“
„Áno, pane.“
„Welch, potrebujem si niečo overiť.“





25 Grey |
Sobota 14. mája 2011
ANASTASIA ROSE STEELOVÁ
10. septembra 1989, Montesano, WA
1114 SW Green Street, Apartment
7, Haven Heights, Vancouver, WA
98888
360-959-4352
987-65-4320
Wells Fargo Bank, Vancouver, WA:
309361
683.16 $
vysokoškolská študentka
WSU Vancouver (Fakulta vedy
a umenia)
angličtina
4.0
Montesano Jr. Sr. High School
2150
Železiarstvo Claytonovcov, NW
Vancouver Drive, Portland, OR
(na čiastočný úväzok)
Dátum narodenia:
Adresa:
Číslo mobilu:
Číslo sociálneho poistenia:
Banka:
Číslo účtu:
Suma na účte:
Povolanie:
Odbor:
Celkové bodové hodnotenie:
Stredná škola:
Celkové bodové hodnotenie:
Zamestnanie:





26 | E L James
Franklin A. Lambert, dátum naro -
denia: 1. septembra 1969, dátum
úmrtia: 11. septembra 1989
Carla May Wilksová-Adamsová
18. júla 1970
Frank Lambert, dátum uzavretia
manželstva: 1. marca 1989, dátum
ovdovenia: 11. septembra 1989
Raymond Steele, dátum uzavretia
manželstva: 6. júna 1990, dátum
rozvodu manželstva: 12. júla 2006
Stephen M. Morton, dátum
uzavretia manželstva: 16. augusta 2006,
dátum rozvodu manželstva:
31. januára 2007
Bob Adams, dátum uzavretia
manželstva: 6. apríla 2009
nezistená
nezistené
neznáma
momentálne neudané
Prelúskavam sa cez verejne dostupné informácie už stýkrát, odkedy som
ich dostal pred dvoma dňami. Hľadám, čoho by som sa mohol chytiť v sú -
vislosti s  enigmatickou slečnou Anastasiou Rose Steelovou. Neviem tú
prekliatu ženu vypudiť z mysle, a naozaj mi to už ide na nervy. Za
posledný týždeň som sa počas obzvlášť nudných stretnutí prichytil, že si v hlave
prehrávam naše interview. Ako sa mordovala s diktafónom, ako si dávala
za ucho vlasy, ako si hrýzla peru. Áno. Hryzenie pery ma privádza do varu.
No a teraz som tu, parkujem pred Claytonovcami, malým rodinným
železiarstvom na predmestí Portlandu, kde Anastasia pracuje.
Si blázon, Grey. Prečo si tu?
Vedel som, že sa to takto vyvinie. Celý týždeň som to vedel... Tušil
som, že ju musím znovu vidieť. Tušil som to, odkedy vo výťahu vyslovila
Otec:
Matka:
Dátum narodenia:
Manžel:
Manžel:
Manžel:
Manžel:
Politická príslušnosť:
Vierovyznanie:
Sexuálna orientácia:
Vzťahy:





27 Grey |
moje meno. Pokúšal som sa odolať. Čakal som päť dní, päť úmorných
dní, či na ňu zabudnem.
A ja nečakávam. Nenávidím čakanie... na čokoľvek.
Ešte nikdy som žiadnu ženu nevyhľadal. Ženy, ktoré som mal, rozumeli,
čo som od nich očakával. Obávam sa, že slečinka Steelová je príliš mladá,
takže nebude mať záujem o moju ponuku. Alebo žeby predsa? Ani neviem,
či by sa hodila za podriadenú. Krútim hlavou. Takže ja sviniar som tu,
sedím v aute na predmestskom parkovisku v nezáživnej časti Portlandu.
Kontrola dostupných informácií o  slečne Steelovej nepriniesla nič
pozoruhodné – teda okrem posledného údaja, ktorý mi stále behá po
rozume a kvôli ktorému som vlastne tu. Ako to, že slečna Steelová nemá
priateľa? Sexuálna orientácia neznáma – možnože je lesbička. Skazene sa
zazubím, usúdim, že to je naozaj málo pravdepodobné. Spomeniem si
na otázku, čo mi dala na interview, ako ju to uviedlo do rozpakov, ako sa
jej sfarbila pokožka – vyzerala sťa bledá ružička... Odkedy som ju stretol,
prenasledujú ma nehanebné myšlienky.
Presne preto si tu.
Už sa neviem dočkať, kedy ju znovu uvidím – tie modré oči ma
mátajú ešte aj vo  sne. Flynnovi som Anastasiu nespomenul, a  som tomu
rád, pretože teraz sa správam ako niekto, čo šmíruje druhých ľudí. No
možno by som mu predsa mal dať vedieť. Ale nie. Nechcem, aby mi bol
v pätách aj s tou svojou najnovšou posratou terapiou založenou na
riešeniach. Jednoducho sa potrebujem odreagovať, a práve teraz je jediným
možným odreagovaním tá, ktorá pracuje v železiarstve ako predavačka.
Prišiel si až sem. Takže sa poďme pozrieť, či je slečinka Steelová
rovnako zvodná ako v tvojej pamäti.
Grey, hor ̓ sa na scénu.
Keď vstúpim do obchodu, zvonček nezáživne zanôti elektronickú
melódiu. Je to tu oveľa väčšie, ako to vyzerá zvonku, a hoci je takmer
poludnie a okrem toho sobota, je tu veľmi málo ľudí. Vnútri sú nespočetné
uličky s  obvyklými nepotrebnými hlúposťami, čo sa v  takýchto
obchodoch predávajú. Zabudol som na to, že železiarstvo môže niekomu ako
ja prísť vhod. Čo potrebujem, si zväčša kupujem na internete, no keďže
som už tu, možno si niečo kúpim do zásoby: suchý zips, želiezka. No
paráda. Nájdem rozkošnú slečinku Steelovú a trošku sa pobavím.





28 | E L James
Trvá mi celé tri sekundy, kým ju zbadám. Sedí zhrbená za pultom, sú -
stredene hľadí na obrazovku počítača a znechutene si odhrýza zo žemle.
Automaticky si z kútika pery zotrie omrvinku, vloží si ju do úst a cucne
si do prsta. Ako na povel mi ožije penis.
Čo to má byť – vari mám štrnásť?
Reakcia môjho tela ma irituje. Možno to prestane, ak ju spútam,
potrtkám a vyšľahám... Nemusí to byť práve v tomto poradí. Áno, potrebujem
presne to.
Je celkom pohrúžená do obrazovky, čo mi umožní prezrieť si ju. Aj
keby som celkom zabudol na zmyselnosť, musím uznať, že je atraktívna,
skutočne atraktívna. Dobre si ju pamätám.
Zdvihne zrak a stuhne. Mňa to zas vyvedie z miery, presne ako prvý
raz, keď som ju stretol. Prebodne ma veľavravným pohľadom – zdá sa, že
je šokovaná – a ja neviem, či je to dobre alebo zle.
„Slečna Steelová, aké príjemné prekvapenie.“
„Pán Grey,“ povie nervózne, nahlas pritom dýcha. Ach, tak je to dobre.
„Motal som sa po okolí. Musím si dokúpiť zopár vecí. Som rád, že vás
opäť vidím.“ Strašne rád. Má na sebe obtiahnuté tričko a džínsy, nie tú
neforemnú hrôzu, ktorú mala oblečenú na interview. Takto jej vyniknú
dlhé nohy, útly pás a perfektné kozy. Stále má od prekvapenia
pootvorené pery, a ja musím odolať nutkaniu a neposunúť jej bradu nahor
a zavrieť ústa. Priletel som zo Seattlu len preto, aby som ťa videl. Pohľad na
teba v tomto momente mi vraví, že to stálo zato.
„Ana. Volám sa Ana. Ako vám môžem pomôcť, pán Grey?“
Zhlboka sa nadýchne, vyrovná sa tak, ako to urobila na interview,
a strojene sa na mňa usmeje. Som si istý, že takýto úsmev má vyhradený
pre zákazníkov.
Dobre teda, hra sa začína, slečna Steelová.
„Potrebujem zopár vecí. Najskôr by som chcel káblové svorky.“
Moja otázka ju zaskočí; vyzerá ohromená.
Ach jaj, toto bude zábava. Čudovala by si sa, čo všetko dokážem
s káblovými svorkami, bejby.
„Máme rôzne dĺžky. Ukážem vám?“ povie, keď sa jej vráti reč.
„Prosím, veďte ma.“
Opustí pult a ukáže k jednej z uličiek. Má na sebe tenisky. Rozmýšľam,





29 Grey |
ako by vyzerala na vysokánskych ihličkách. Od Louboutina... nič okrem
Louboutina.
„Sú v  elektroinštalačnom oddelení, ulička osem.“ Hlas sa jej chveje,
červená sa...
Mám na ňu vplyv. Hruďou sa mi rozleje nádej.
Nie je teda lesbička. Sebaisto sa pousmejem.
„Až po vás.“ Rukou jej naznačím, aby nás viedla. Tým, že som ju
pustil pred seba, získal som čas a priestor obdivovať jej fantastický
zadok. Dlhý hrubý chvost slečny Steelovej ako metronóm odmeriava
čas – presne podľa jemného vlnenia jej bokov. Táto žena má naozaj
všetko: je sladká, je zdvorilá, je nádherná a má všetky fyzické atribúty,
ktoré si na podriadenej vážim. Ale kardinálna otázka znie: mohla by
byť podriadenou? Pravdepodobne nevie nič o tom, ako to pri takomto
spôsobe života chodí – pri mojom spôsobe života. Strašne rád by som
ju do všetkého zasvätil. V  tomto smere sa dostávaš oveľa ďalej, ako si
mohol dúfať, Grey.
„Ste v Portlande pracovne?“ pýta sa, prerušuje tok mojich myšlienok.
Jej hlas znie o oktávu vyššie; predstiera, že nemá o mňa záujem. Chce sa
mi smiať. Ženy ma skutočne vedia pobaviť.
„Bol som na návšteve na Poľnohospodárskej fakulte WSU. Sídlia vo
Vancouveri,“ zaklamem. No, vlastne som tu kvôli vám, slečna Steelová.
Zatvári sa skleslo a ja sa cítim ako gauner.
„Momentálne tam podporujem výskum striedania plodín a  náuky
o pôde.“ Aspoň toto je pravda.
„Všetko súčasť vášho plánu zasýtiť svet?“ Dvíha obočie, zrejme ju to
pobavilo.
„Dalo by sa to tak povedať,“ zamumlem. Vari sa na mne zabáva? Ak
je to tak, treba to zastaviť. Lenže ako na to? Možno začneme s večerou,
nie s  obligátnym interview... Tak, to bude teda novinka: vziať nádejnú
podriadenú na večeru.
Dostávame sa ku káblovým svorkám. Sú zoradené podľa dĺžok a 
farieb. Prstami automaticky prejdem po baleniach. Jednoducho by som ju
mohol pozvať na večeru. Čosi ako rande? Prijala by? Keď na ňu hodím
očkom, skúmavo hľadí na vlastné prsty. Má ich poprepletané. Nie je
schopná pozrieť sa mi do očí... Vyvíja sa to dobre. Vyberiem si dlhšie





30 | E L James
svorky. Koniec koncov, ponúkajú viac možností. Môžu sa totiž použiť na
dva členky a dve zápästia naraz.
„Tieto budú dobré.“
„Ešte niečo?“ povie rýchlo. Buď mi venuje zvýšenú pozornosť, alebo
sa ma chce zbaviť. Neviem, čo z toho je pravda.
„Chcel by som maskovaciu lepiacu pásku.“
„Maľujete?“
„Nie, nemaľujem.“ Ach, keby si len vedela...
„Tadiaľto,“ povie. „Maskovacia lepiaca páska je v  uličke s  tapetami
a farbami.“
No tak, Grey. Nemáš už veľa času. Vtiahni ju do rozhovoru. „Pracujete
tu už dlho?“ Samozrejme, odpoveď už poznám. Na rozdiel od
poniektorých ja si teda veci dopredu zistím. Z  nejakého neznámeho dôvodu sa
tvári zahanbene. Kriste, toto dievča je ale plaché. Asi mám nulové šance.
Rýchlo sa obráti a  kráča uličkou k  sekcii označenej ako Tapety a  farby.
Ako šteňa ju horlivo nasledujem.
„Štyri roky,“ zamumle, keď prídeme k maskovacej lepiacej páske.
Zohne sa a uchopí dva kotúče, každý inej šírky.
„Vezmem si tamtú.“ Širšia páska je na prelepenie úst oveľa lepšia. Keď
mi ju podáva, končeky našich prstov sa dotknú. Letmo dotknú.
Zarezonuje mi to v rozkroku. Dopekla!
Zbledne. „Ešte niečo?“ Má mäkký, zastretý hlas.
Kriste, reaguje na moje podnety rovnako ako ja na jej.
Možnože teda...
„Povraz, myslím.“
„Tadiaľto.“ Svižne prejde do uličky a mne sa opäť naskytne príležitosť
poobdivovať jej pekný zadoček.
„Aký povraz potrebujete? Máme syntetický, povraz z  prírodného
vlákna... špagát... káblovú šnúru...“
Doriti – prestaň. Zavzdychám v duchu, snažím sa vyhnať z hlavy
predstavu slečny Steelovej, ako visí zo stropu v mojej herni.
„Dajte mi, prosím, štyri a  pol metra povrazu z  prírodného vlákna.“
Je hrubšie, a  ak sa vzpierate, spôsobí viac odrenín... Preto si vyberiem
práve toto.
Trasú sa jej prsty, ale aj tak mi odmeria štyri a pol metra ako profesionál-





31 Grey |
ka. Z pravého vrecka si vytiahne pracovný nôž, jediným hojdavým
pohybom povraz prereže, elegantne ho zvinie a zaviaže na slučku. Klobúk dolu.
„Boli ste skautkou?“
„Skupinové aktivity nemám príliš rada, pán Grey.“
„Čo máte rada, Anastasia?“ Ako na ňu uprene hľadím, rozšíria sa jej
zreničky.
To je ono!
„Knižky,“ odvetí.
„Aké knižky?“
„Nuž, viete. Ako obyčajne. Klasiku. Hlavne britskú literatúru.“
Britskú literatúru? Sestry Brontëové a  Austenová, stavím sa. Všetky
romantické typy, čo k tomu potrebujú srdcia a kvety.
To nevyzerá dobre.
„Potrebujete ešte niečo?“
„Ani neviem. Čo by ste mi ešte odporučili?“ Chcem vidieť, ako
zareaguje.
„To ako domácemu majstrovi? Ako na urob-si-sám projekt?“ pýta sa
prekvapene.
Chce sa mi vybuchnúť do smiechu. Ach, bejby, urob-si-sám nie je nič
pre mňa. Pritakám, potlačím veselosť. Premeria si ma od hlavy po päty.
Stuhnem. Kontroluje ma!
„Montérky,“ vyletí z nej.
Je to najneočakávanejšia vec, čo povedala od otázky „Ste gay?“
„Nechcete si predsa zničiť oblečenie.“ Ukáže na moje džínsy.
To už nevydržím. „Vždy si ich môžem vyzliecť.“
„Hm.“ Je červená ako paprika a hľadí do zeme.
Jej trápenie ukončím. „Vezmem si montérky. Božechráň, aby som si
zničil oblečenie.“ Bez slova sa obráti a rýchlo prejde uličkou. Nasledujem
ju; pôsobí zvodne.
„Potrebujete ešte niečo?“ vraví, lapá po dychu a  podáva mi modré
montérky. Je celá v rozpakoch, oči stále upiera na zem. Kriste, čo to len
so mnou robí!
„Ako sa vyvíja článok?“ pýtam sa a dúfam, že ju možno trošku
uspokojím.
Pozrie nahor a krátko sa na mňa usmeje. Zdá sa, že jej odľahlo.





32 | E L James
No konečne.
„Ja ho nepíšem, píše ho Katherine. Slečna Kavanaghová. Moja spo -
lubývajúca, ona je autorkou. Je s ním veľmi spokojná. Je šéfredaktorkou
vysokoškolského časopisu, zdrvilo ju, že to interview s  vami nemohla
urobiť ona.“
Je to najdlhšia veta, ktorú zo seba dostala, odkedy sme sa zoznámili.
A to rozpráva o niekom inom, nie o sebe. Zaujímavé.
Kým k tomu môžem niečo povedať, dodá: „Jediné, čo ju trápi, je, že
nemá vašu fotografiu.“
Vytrvalá slečna Kavanaghová teda chce fotografiu. Propagačný záber,
čo? Prečo nie. Budem tak aspoň môcť byť so zvodnou slečnou Steelovou.
„Aké fotografie má na mysli?“
Chvíľu sa na mňa uprene díva, potom nechápavo pokrúti hlavou.
Zjavne nevie, čo povedať.
„Nuž, ešte neodchádzam. Čo tak zajtra...“ Môžem ostať v Portlande.
Robiť z  hotela. Môžem si objednať izbu v  Heathmane. Taylor mi bude
musieť priniesť laptop a  nejaké oblečenie. Alebo Elliot – jedine, že by
práve teraz behal za babami; jeho obvyklá víkendová činnosť.
„Boli by ste ochotný dať sa odfotografovať?“ Nevie skryť prekvapenie.
Rýchlo prikývnem. To si píš, chcem byť predsa s tebou dlhšie...
Pomaly, Grey, pomaly.
„Kate bude nadšená – teda, ak nájdeme fotografa.“ Usmeje sa a jej tvár
sa rozjasní ako brieždenie. Ani jeden obláčik. Vyrazí mi to dych.
„Dajte mi vedieť o  zajtrajšku.“ Z  džínsov vytiahnem peňaženku.
„Moja vizitka. Je na nej číslo môjho mobilu. Treba, aby ste volali pred
desiatou ráno.“ Ak nezavolá, vydám sa späť do Seattlu a na túto streštenú
výpravu zabudnem.
Myšlienka na to ma zdeprimuje.
„Okej.“ Stále sa zubí.
„Ana!“ Obaja sa obrátime, keď sa vzadu v uličke zjaví mladý muž vo
voľnočasovom dizajnérskom mundúre. Očami hltá slečnu Steelovú.
Dopekla, kto má byť tento chuj?
„Och, ospravedlňte ma na chvíľu, pán Grey.“ Podíde k nemu a ten
kretén ju uväzní v goriľom objatí. V žilách mi tuhne krv. Prvotná reakcia.
Daj z nej preč tie mizerné paprče!





33 Grey |
Zatnem päste. Ona nie je až taká žhavá, ale to mi veľmi nepomáha.
Začnú sa zhovárať pološeptom. Možnože mi Welch poskytol
nesprávne informácie. Možnože je tento chlapík jej priateľ. Vekovo sú si
blízki; nevie od nej odtrhnúť nenásytné očiská. Chvíľu si ju prezerá, drží ju
kúsok od seba, potom si položí ruku na jej plece. Vyzerá to ako bežné
gesto, lenže mne je jasné, že si na ňu robí nárok a naznačuje mi, aby som
sa dekoval. Ana sa zdá v rozpakoch, prešľapuje z nohy na nohu.
Doriti. Mal by som ísť. Mal som veľké oči. Má chalana. Ona mu však
potom povie zrejme niečo iné, odtiahne sa od neho, dotkne sa mu pleca,
nie ruky, chce sa ho zbaviť. Je jasné, že nie sú si blízki.
Dobre.
„Ach... Paul, toto je Christian Grey. Pán Grey, toto je Paul Clayton.
Jeho brat to tu vlastní.“ Tak čudne sa na mňa pozrie – čomu vôbec
nerozumiem – a  pokračuje: „S  Paulom sa poznáme, odkedy tu robím, aj
keď sa často nevídame. Prišiel z Princetonu, kde študuje obchodný
manažment.“ Rapoce a  rapoce, obšírne mi vysvetľuje, že spolu nechodia.
Aspoň myslím. Šéfov brat, nie priateľ. Odľahne mi, ale je to také náhle, že
zvraštím obočie. Táto žena sa mi skutočne dostáva pod kožu.
„Pán Clayton.“ Naschvál to vyslovím úsečne.
„Pán Grey.“ Stisk jeho ruky je chabý, rovnako chabý ako jeho vlasy.
Úbožiak jeden. „Ale počkajme – azda nie ten Christian Grey? Majiteľ
GEH – Grey Enterprises Holdings?“
Presne ten, ty chuj. Som to ja.
V sekunde vidím, ako sa mení z obrancu územia na úlisáka.
„Vau – môžem vám niečo ponúknuť?“
„Anastasia sa už o mňa postarala, pán Clayton. Venovala mi patričnú
pozornosť.“ A teraz sa strať!
„Super,“ vychrlí zo seba, cerí na mňa biele zuby, úslužnosť sama. „Vi -
díme sa neskôr, Ana.“
„Jasné, Paul,“ povie Anastasia a  on pomaly odkráča do zadnej časti
obchodu. Pozorujem Claytona, ako mizne.
„Ešte niečo, pán Grey?“
„Len to,“ zahundrem. Doriti, vypršal mi čas, a  stále neviem, či ju ešte
niekedy uvidím. Musím vedieť, či by bola vôbec ochotná moju ponuku
zvážiť. Ako sa jej to len mám spýtať? A som vôbec pripravený na podria-





34 | E L James
denú, ktorá nič nevie? No, bude potrebovať výdatný tréning. Zavriem oči
a predstavím si zaujímavé možnosti, aké to ponúka... Dostať sa k cieľu bude
polovička zábavy. Bude niekedy na to mať? Nesekol som sa náhodou?
Vracia sa k pokladni, zaznamenáva moje nákupy. Oči pritom nespúšťa
z registra.
Dočerta, pozri sa na mňa! Chcem znovu vidieť jej tvár, chcem prísť na
to, čo si myslí.
Napokon zdvihne hlavu. „Je to štyridsaťtri dolárov, prosím.“
To je všetko?
„Dám vám tašku?“ pýta sa a ja jej podám moju American Express.
„Prosím, Anastasia.“ Jej meno – nádherné meno pre nádherné dievča
– sa mi hladučko skĺzne po jazyku.
Rýchlo všetko pobalí. Tak, a je to. Musím už ísť.
„Zavoláte mi, ak budete chcieť zorganizovať fotografovanie, však?“
Prikývne a vráti mi kartu.
„Dobre. Tak možno zajtra.“ Nemôžem len tak odísť. Musím jej dať
najavo, že mám o ňu záujem. „Ach, a ešte niečo, Anastasia – som rád, že
slečna Kavanaghová nemohla spraviť to interview.“ Ana vyzerá
prekvapene i polichotene.
To je prísľub.
Prehodím si tašku cez plece a vyjdem z obchodu.
Napriek zdravému rozumu ju chcem. Teraz však musím čakať.
Doriti... Znovu čakať. Silou vôle, na ktorú by bola Elena hrdá, pozerám
s optimizmom do budúcnosti. Z  vrecka si vyberiem mobil, nasadnem do
požičaného auta. Naschvál sa neobzriem. Neobzriem sa. Nie, neobzriem.
Len očkom hodím do zadného zrkadla, v ktorom sa zjavia dvere
obchodu. Vidím však iba staromódne malebné priečelie. Nie je v okne, nedíva
sa na mňa.
Som sklamaný.
Stlačím jednotku na telefóne a Taylor odvetí skôr, než začujem tón.
„Pán Grey,“ povie.
„Zarezervujte mi izbu v  Heathmane; ostávam tento týždeň v 
Portlande. Mohli by ste mi priviezť esvéčko, počítač a dokumenty pod ním,
a jedny alebo dvoje šaty na prezlečenie?“
„Áno, pane. A Charlie Tango?“





35 Grey |
„Pošlite Joea, aby ho zaviezol na portlandské medzinárodné letisko.“
„Áno, pane. Budem pri vás asi o tri a pol hodiny.“
Zložím a  naštartujem auto. Takže mám pár hodín v  Portlande. Zatiaľ
čakám, či sa to dievča ozve, či má o mňa záujem. Čo len budem zatiaľ robiť.
Čas na prechádzku. Možno sa pri nej zbavím tejto podivnej nenásytnosti.
Je to už päť hodín, a zvodná slečna Steelová nevolá. Čo som si, dopekla,
myslel? Pozorujem ulice z okna môjho apartmánu v Heathmane.
Čakanie nenávidím. Vždy som ho nenávidel. Počasie – teraz už zamračené –
vydržalo počas prechádzky vo Forest Park, ale moje podráždenie ostalo.
Som na ňu nahnevaný, pretože nevolá, ale ešte viac som nahnevaný na
seba. Som blázon, že som tu. Koľko času som premárnil kvôli tejto žene.
Kedy som vôbec takto behal za nejakou?
No tak, Grey, vzchop sa.
Povzdychnem si, opäť skontrolujem telefón v  nádeji, že som práve
zmeškal hovor, ale nie je to tak. Aspoň Taylor je tu a priniesol mi všetky
veci, čo som chcel. Musím prečítať Barneyho správy o testovaní grafínu
na jeho oddelení. Aspoň budem mať pri práci pokoj.
Pokoj? Toto slovo nepoznám, odkedy slečna Steelová vpadla do mojej
kancelárie.
Keď sa pozriem nahor, stmievanie už zahalilo môj apartmán do sivých
tieňov. Perspektíva ďalšej osamelej noci ma deprimuje. Kým rozmýšľam,
čo robiť, na vyleštenom drevenom stole mi zavibruje telefón. Na
displeji sa zjaví neznáme číslo s washingtonským predčíslím. Zdá sa mi však
povedomé. Srdce sa mi odrazu rozbúši, akoby som prebehol šestnásť
kilometrov.
Je to ona?
Hovor vezmem.
„Ehm... Pán Grey? Tu je Anastasia Steelová.“
Po tvári sa mi rozleje široký, sebaistý úsmev. Aha... Zadychčaná,
nervózna slečna Steelová s  mäkkým hlasom. Situácia sa zlepšuje, dnešný
večer je sľubný.
„Slečna Steelová. Veľmi rád vás počujem.“ Cítim, ako sa jej zastaví
dych. Môj rozkrok túto skutočnosť okamžite zaznamená.





36 | E L James
Super. Nie som jej teda ľahostajný. Presne tak, ako ona nie je ľahostajná
mne.
„Ehm, viete, radi by sme zorganizovali to fotografovanie pre článok.
Zajtra, ak môžete. Kde by vám to vyhovovalo, pane?“
V mojej izbe. Len ty, ja a káblové svorky.
„Bývam teraz v Heathmane v Portlande. Takže, povedzme – deväť tri -
dsať zajtra ráno?“
„Okej, dohodnuté,“ vysype zo seba, neschopná skryť úľavu a nadšenie.
„Už sa teším, slečna Steelová.“ A skôr než jej dám možnosť
postrehnúť, aký som vzrušený a akú mi to spravilo radosť, zavesím. Zakloním sa
na stoličke dozadu, uprene sledujem tmavnúcu oblohu a oboma rukami
si hrabnem do vlasov.
Ako len, dočerta, uzavriem tento obchod?





37 Grey |
Nedeľa 15. mája 2011
S mobilom na uchu bežím dolu Southwest Salmon Street smerom k rieke
Willamette. Je 6.30 ráno, snažím sa vyčistiť si hlavu. Minulú noc sa mi
o  nej snívalo. Modré oči, zadychčaný hlas... Vety, čo sa končili
slovíčkom „pane“, ako tam predo mnou kľačala. Odkedy som ju stretol, už ma
v spánku neprenasledujú občasné nočné mory. Túto zmenu som uvítal.
Rozmýšľam, čo by povedal Flynn. Pomyslenie na to ma frustruje, takže
ho ignorujem a  radšej sa sústredím na beh pozdĺž brehov Willamette.
Nútim sa k maximálnemu výkonu. Ako mi chodidlá dopadajú na
cestičku, slnko roztrhne oblaky a dá mi nádej.
O dve hodiny nato bežím späť do hotela. Cestou mi oči padnú na
kaviareň. Možno by som ju mohol pozvať na kávu.
Niečo ako rande?
Ale nie, nie. Nepôjde o rande. Nad týmto strešteným nápadom sa
zasmejem. Len si pokecáme – čosi ako interview. Čo-to sa tak dozviem
o  tejto enigmatickej žene, a  tiež – či má záujem, aleb


       

internetové knihkupectví ABZ - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist