načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Glamour Paríža - Ľubomír Jančok

Glamour Paríža

Elektronická kniha: Glamour Paríža
Autor: Ľubomír Jančok

- V čom sa odlišujú Parížanka, Milánčanka a Slovenka? Podľa čoho ich spoznáte? A ako žijú? Ako sa žije u grófky na zámku? Ako si podajú študenta na pohovoroch ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  269
+
-
9
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 47.3%hodnoceni - 47.3%hodnoceni - 47.3%hodnoceni - 47.3%hodnoceni - 47.3% 45%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Marenčin PT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2018
Počet stran: 176
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-811-4891-0
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

V čom sa odlišujú Parížanka, Milánčanka a Slovenka? Podľa čoho ich spoznáte? A ako žijú? Ako sa žije u grófky na zámku? Ako si podajú študenta na pohovoroch na najprestížnejšie svetové školy? Kde nájdete intelektuálneho grázla či buržuj-bohéma? Autor vystupuje v pozícii „chirurga“ parížskej spoločnosti. Dozviete sa, aké kasty tu existujú. Nahliadnete do hlavy typickej Parížanky z Marie Claire...

Krása, šarm, lesk, sláva, prestíž, potešenie, toto všetko a ešte oveľa viac nájdete v Paríži. Entrez! Vstúpte!

Ľubomír Jančok (PhDr., PhD., 1982, Veľké Rovné). V roku 2017 obhájil medzinárodný doktorát na parížskej Sorbonne a UK v Bratislave. Za 400 stranové dielo La réception de Balzac en Slovaquie mu porota v Paríži udelila najvyššie vyznamenanie Félicitations du jury.

Vo Francúzsku a na Slovensku vyštudoval francúzsky jazyk, literatúru, pedagogiku a medzinárodné vzťahy. V roku 2005 založil asociáciu Pont Francophone, počas štúdií vo Francúzsku ho zvolili za prezidenta asociácie študentov strednej a východnej Európy. Je laureátom ceny rektora Univerzity Komenského a ceny francúzskeho parlamentu. Posledné roky prednáša doma aj vo svete reálie, biznis a etiketu, literatúru a kultúru vína v diplomacii. Svoje intelektuálne aktivity strieda s komerčnými. Od roku 2009 vlastní spoločnosť – CK Monte Christo zameranú na cestovanie a savoir-vivre vo Francúzsku. Vydal knihy Glamour Paríža , Francúzsky paradox a román  Iná, ale stále blízka . Z túžby priniesť na Slovensko vysokú kultúru do gastronómie a kultivovať prostredie a maniere vytvoril v roku 2018 kultúrno-kulinársku inštitúciu Chez Balzac-Bratislava.

www.chezbalzac.sk • www.monte-christo.sk

www.lubomir-jancok.sk

Další popis

Z nášho blogu: Ľubomír Jančok: Kto vo Francúzsku nepíše, je asociál V čom sa odlišujú Parížanka, Milánčanka, a Slovenka? Podľa čoho ich spoznáte a ako žijú? Ako sa žije u grófky v zámku? Ako si podajú študenta na pohovoroch na najprestížnejšie svetové školy? Kde nájdete intelektuálneho grázla, buržuj-bohéma alebo mladé Sarkozyho kádre? Autor je v pozícii "chirurga" parížskej spoločnosti. Dozviete sa, aké kasty existujú v Paríži. Nahliadnete do hlavy typickej Parížanky z Marie Claire ale aj francúzskej grófky. Krása, šarm, lesk, sláva, prestíž, potešenie, toto všetko a ešte oveľa viac nájdete v Paríži. Svoje unikátne skúsenosti s parížskym svetom vám autor, mysliac na svojho starého otca narodeného v Paríži, odovzdá pútavou a hravou formou. Entrez! Vstúpte!


Zařazeno v kategoriích
Ľubomír Jančok - další tituly autora:
Iná ale stále blízka Iná ale stále blízka
 (e-book)
Iná, ale stále blízka Iná, ale stále blízka
Glamour Paríža Glamour Paríža
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

GLAMOUR PARÍŽA

ĽUBOMÍR JANČOK


© Ľubomír Jančok, 2011, 2018

© Marenčin PT, spol. s r. o., Bratislava, 2011, 2018

Jelenia 6, 811 05 Bratislava

marencin@marencin.sk www.marencin.sk

Cover © Marenčin Media, 2018

Design © Marta Blehová

714. publikácia, 2. vydanie

ISBN 978-80-8114-891-0 (viaz.)

ISBN 978-80-8114-892-7 (ePDF)

ISBN 978-80-8114-893-4 (ePub)

v spomienke na M. R. Štefánika


6 7

Šesť rokov po...

Glamour Paríža vyšiel ako moja prvotina. Pitva, chirurgický

pohľad na parížske kasty. V roku  vládol ešte Sarkozy. Tera

peuti mali práce vyše hlavy – bol všade a  z -tich klientov

priznali, že sa im o ňom už aj sníva. Latinské NE QUID NIMIS –

menej je viac – mu začali pripomínať múdri poradcovia. Ako

kedysi Bonapartovi chceli zatrhnúť Rusko. A nezatrhli. Rok 

Sarkozy neobhájil. Gróa sa v rozhovore tejto knihy vyjadruje

i k Bonapartovi, i k Sarkozymu. Nastúpil François Hollande

a sľúbil, že bude normálny. Bol. Chvíľu. V tejto knihe máme kapi

tolu o vplyve žien vo Francúzsku: cherchez la femme. Hollande

vymieňa čoskoro svoju partnerku novinárku za inú – herečku.

Partnerka napíše knihu pod názvom Merci pour ce moment

(Ďakujem za túto chvíľu) – ironické, presne také máme radi na

francúzskom knižnom trhu. Bestseller, ktorý autorke zarobil pár

miliónov eur. Rok  Hollande končí a ani sa do obhajoby

svojej bilancie radšej nepustí. V januári je víťazom primárok

na pravom brehu konzervatívec-katolík a gaulista François Fil

lon – ak vyhrá, bude to zázrak. A nevyhrá. Vo nále je Le Penová

a mladý -ročný Emmanuel Macron. Ženy si vypínajú zvuk, keď

je v televízii – stačí sa im pozerať. Závidia o vyše  rokov star

šej Brigitte Trogneux, Madame Macron. Kedysi jeho učiteľka na

gymnáziu. S jej dcérou bol Macron v tej istej triede a práve ona

hovorila svojej matke až netradične pochvalne o svojom spolu

žiakovi. Dnes sú Emmanuel a Brigitte spolu už vyše  rokov.

Ona priniesla do vzťahu tri deti v rovnakom veku ako on, stal sa


6 7

rýchlo -násobným starým otcom. V zákulisí je on submisívny, ona dominantná. Je mu ženou, oporou, matkou, milenkou, sestrou, priateľkou. Je to, čomu v sorbonských kruhoch hovoríme AMOR INTELLECTUALIS – duševná láska. Viac ako telo na telo. Mohol byt mať Miss France. Nemá, nechce. Potreby tela áno, v stredu, ale čo budú robiť v nedeľu? Opera, divadlo, koncert, diskusia? Spolu. Amor intellectualis. Opak je pravdou, ona je pre Macrona nie problémom, ale riešením.

Glamour Paríža ho predpovedal

Ľudia sa unavili zo starých elít. Kto ich nahradí? Človek z ľudu? Nie. Mladé elity z tých istých škôl. Tá kapitola v knihe je moja najobľúbenejšia, ako i školstvo slovenské a francúzske. Macron je úplne presným príkladom týchto analýz, najlepší žiak v triede, víťaz súťaží v hre na klavíri, prešiel cez literatúru, prestížnu biznis školu, napokon ENU – školu diplomatov: Kráľovská cesta. Trochu v banke zarobil milióny, ale je v povahe hry, že začne postupne nudiť, alebo pozývať k vyššej stávke. Et voilà, ministerský post, kandidatúra na prezidenta. Potvrdil naše postuláty, že Francúzsko riadia najlepší žiaci z tried – od železníc cez pošty po ministerstvá či módne domy. Macron je štastné dieťa globalizácie, má šarm, inteligenciu a ámsky temperament, keďže v tej blízkej časti Belgicka vyrastal – teda vrúcnosť, energickosť, ale zároveň málo humoru a melancholické momenty. Proeurópan, liberálny v hodnotových otázkach, ekonomický Bonaparte. Nemal koreň, bez strany, bez ideológie – vhodný pre globalizáciu. Mama lekárka, papa neurológ. Vychovaný Jezuitmi. Ale to bol aj Robespierre. Keď máte dve jablone, ale rôzne odrody. Médiá ho milovali a výrazne mu pomohli k víťazstvu – Hollanda opustil a ten sa opustil ešte pred bojom. Fillon mal „neduh“ – manželka, veľa detí, nerozvedený, nepodobal sa na dobu, ale viac na otcov. Žena bola v domácnosti nedôstojne platená celé roky ako asistentka. Určite, taký ten de gaullovský, chiracovský prejav – žena nevstáva do práce, ale jej múdrosti z terénu, zo stretnutia s ľuďmi a nieke- 9 dy i intervencie do príhovorov sú na – zaplatenie. Ale koľko je málo, koľko je veľa ? Pár tisíc mesačne je šok, ktorý potvrdzuje analýzu v knihe – peniaze sú vo Francúzsku tabu. Ukážete drahé auto, zámok a skončili ste. Vaši voliči chcú niečo viac – knihy napríklad. A nádej, že to bude inak, aj keď tušia, že všetky tie pekné veci máte. Ukazovať ich však je „vulgaire“.

Le Monde i Le Figaro podporili Macrona, celá plejáda televízií a novín mu dláždila cestu – vyvolal také nádeje ako naposledy za korunovácie Karola VII. za prítomnosti Janky z Arku. Le Penová bola agresívna v celej kampani – anti-európska, proti euru a nálnu debatu nezvládla – vae victis – beda porazeným. Avšak vyše  milióny prázdnych obálok,  miliónov voličov Le Penovej (rekord jej strany) a absencia cez  miliónov je spolu viac ako hlasy Macrona. Rozhodne čas azda aj veľmi blízky, a to v dvoch otázkach – bezpečnosť a imigrácia.

Atentáty

Posledné roky Paríž i Francúzsko boli ostro skúšané. Veľa mŕtvych, nevinných, plač i slzy. Turizmus padol o  v luxuse a o oveľa viac v nízkorozpočtových projektoch. Výsledky sú napriek tomu dnes neuveriteľné: Francúzsko stále najnavštevovanejšia krajina sveta (áno, aj jedna z najdrahších), Grand Prix de Monaco, Roland Garros, Festival v Cannes, Tour de France, veľká gastronomie, bohatý vidiek, oceán, hory, more, champagne, bordeaux, cognac, Normandia či Bretónsko – jeden život nestačí: Farba rosé sa nezmenila. Ľudia cestujúci celý rok tu a tam, dnes už vedia, že riziko je všade. Tí neprestali do Francúzska chodiť. V apríli už letenky na jún-august pre menšiu skupinku do Paríža či Nice nekúpite. Provence je do októbra vypredané. Rosé je ešte lepšie, francúzski cukrári či pekári ešte ra novanejší. Je to krajina, kde PRÁCA NIE JE PRVOU hodnotou. Je tu totiž ešte niečo viac. A čo to je? I na to nám odpovedá nové druhé vydanie Glamour Paríža, stále aktuálne a dobre vyzreté ako tie dobré ťažké vína z Margaux na ľavom brehu Bordeaux. 9

Sorbonské ťaženie dokonané

Cieľ musí byť splnený, aj keď sa závodný kôň uštve. Cítite to vo vzduchu, prajú Vám všetci, profesori, administratíva, len sa neopúšťajte. Prihláška na môj medzinárodný sorbonský doktorát podpísaný medzi Paris-Sorbonne a Univerzitou Komenského, mala  strán. Písal sa rok , presne v tom čase sú i riadky Glamour Paríža. „Recepcia Honoré de Balzaca na Slovensku“ znel názov témy: cez  strán,  poznámok, päť a pol hodiny obhajoby, -členná porota a najvyššia známka – Félicitations du jury. Ponaučenie – na doktoráte človek bojuje viac so sebou samým ako s témou. Ak to neudržíte, skončíte v špitáli sv. Anny, inak krásna historická budova, priam kláštor – pre intelektuálov ako stvorený. Ironické. Za  roky spravia doktorát iba mladí, ktorí sa venujú výlučne doktorátu a trochu učia,  rokov je v poriadku, -ty povoľuje už „le directeur“ a dekan, . ročník, ak máte závažný argument a . postupne rušia.

Paris-Sorbonne, . marca,  hod. Ako pokorný služobník predstúpim pred porotou o : hod. Traja slovenskí a traja francúzski profesori, ultra veľkí špecialisti na moju tému. Hostí v sále je do , sledujú naživo ako nále boxu. Predstavím za  minút tému, výzvy, prínos. Prvý školiteľ, profesor zo Sorbonne, spustí -minútový prejav – je to priam maršal parížskeho intelektualizmu – úvod venuje môjmu životu, som prekvapený, spomína rôzne aktivity a prepája ich s témou, má to príbeh. Nastupuje analýza – tón hlasu, krivky, stúpame, klesáme, vážnosť, smiech, výber slov, l’orgasme intellectuel! Obhajujem sa. Nastupuje moja slovenská školiteľka, podobný scenár. O : hod. pauza  minút. Počúvam, reagujem, obhajujem. Z teplého kašmíru v zime do chladných, síce bohémských, ale precíznych priestorov Sorbonny – o : hod. končíme, rokujú bez publika. Popíjam vodu na chodbe. Znie povolanie pristúpiť k ortieľu – verdikt. Porota sa jednomyseľne zhodla na najvyššej známke udeľovanej výnimočne – Félicitations du jury. Nečakal som známku zlú, čakal som známku dobrú až veľmi dobrú. Táto je však zavŕšením tejto zveri – áno, poľovnícky povedané zveri, ktorú síce nezabíjate, ale ktorú ste krotili takmer  rokov. S hromami, bleskami. Ceremoniál odovzdávania trvá  hodín. Potvrdzujú moje tézy v tejto knihe – dlho, obežnou dráhou, pomaly a s noblesou – francúzsky model vzdelávania, kde peniaze sú na všetko. Dokonca aj na spro... spresnenie vašich túžob.

Čo nás čaká

Kasty ostali, vycibrili sa. Ženy si udržali moc. Sarkozy a Hollande odišli. Prišli noví, mladší, antisystémoví. Gróa tušila a tušila správne. Elity a jej žiaci nie sú v tabuľkách, kde sa píše, ako mládež osprostieva (to už hovoril Cicero) – non, non, mýlia sa. Tí noví mladí sú iphonoví, rýchli, efektívnejší ako predchodcovia. Najlepší žiaci z tried zmúdreli a zrýchlili, tí – nazvime ich bežní – tým niveau spadla a zosúva ich dole.

A napokon Paríž je stále epicentrom sveta – dokonca už aj z Londýna k nám idú. Inšpiruje nás a posúvame sa s ním: za  rokov i duša slovenská či česká sa nasýtila všeličoho, nastupuje nová éra – odmaterializovaný luxus. Ako v škole: avoir = mať, être = byť. Kladieme si otázku: už to mám, a načo mi to je. A tu je Balzac, druhá fáza kapitalizmu – vidieť vo veciach i hĺbku, zmysel. Peniaze už nestačia. Nastupujú vzdelanie a vkus. Tie sa nezískavajú do vienka, tie sa cibria celý život. Už nie je hanbou nevedieť otvoriť ustricu či kraba, či nebodaj povedať: ja som to ešte nejedol. Hanbou je netúžiť to chcieť vidieť a vedieť, ochutnať a naučiť sa. Slovenské publikum, čitateľ i klient je na tejto ceste: nech trvá veľmi dlho.

Príjemné čítanie.



13

ENTRÉE


13

Bez francúzštiny sem ani nechoďte!

Kedy ste Parížanom? Riadna dilema, však? Ako keď

dumáme, ako vyzerá pravý „Blavák“. Záleží na kritériách,

ktoré si stanovíme. Osobne inklinujem k verzii, ktorá

akcentuje skôr správanie ako pôvod. Vaše korene skrátka

nemusia siahať priamo do Paríža roku , aby ste ako

pra-pra-pra-pra-pra-pravnuk šľachtica mohli deklarovať,

že ste pravý Parížan. Máme tu napríklad ľudí, ktorí žijú

v Paríži iba desať rokov, matka je z juhu, otec Parížan,

alebo takých, ktorých ani jeden rodič nie je z francúzske

ho hlavného mesta, prípadne matka je Francúzka, otec

Alžírec alebo Španiel. Varianty sú početné, dôležité je,

aby boli dotyční už v Paríži usadení, akceptovali parížske

pravidlá hry a mali mesto radi, žili v ňom. Dva príklady:

jedna známa má otca z Paríža, matku z Toulouse, druhá

otca z Maroka, matku z Nice. Obe žijú v Paríži už štyri

roky a majú šialené „french črty“ a parížske maniere.

Rovnaká kasta – BCBG (bon chic bon genre – viac ďalej),

to znamená rovnaké bary, literatúra, hobby, nábytok,

obchody.


14 15

Už neraz som sa vyjadril k „francúzskosti“. Ak neovládate francúzštinu na vysokej úrovni, kvality, ktoré vám môže najnavštevovanejšia krajina sveta ponúknuť, vám vo väčšine oblastí uniknú. Ak chcete byť „balená“, stredná úroveň stačí. Napokon, kvôli tomu sa nemusíte presúvať do Paríža, stačí zostať v niektorom bratislavskom bare, kde je tiež šanca, že sa vám prihovorí Francúz a hneď ostanete namäkko. Minule tak jeden oslovil moju kamarátku, nevediac, že ja mu tiež rozumiem. Zdvorilo sa predstavil a dodal, že je z Paríža. Podľa jeho akcentu som hneď vedel, že je z nejakého malého zapadákova. Ale Paríž, Cannes a Monako sú „in“ a zaberajú najlepšie. Nakoniec sme ho nachytali už pri druhej otázke, keď si vymyslel ulicu, ktorú zaradil do zlého obvodu.

Ak chcete baliť francúzske krásne ženy, ovládanie francúzštiny je priam conditio sine qua non. Plus nesmiete zabudnúť na humorné bonmoty, rýchle konverzačné výmeny, referencie, slang. To je prvý predpoklad, aby sa s vami vôbec porozprávali. Existujú aj výnimky, keď si poradíte i po anglicky. Tu však odporúčam získať pas zo západnej Európy, ideálne z Anglicka, zo Švédska. Portugalsko... hm, neviem, či by prešlo...

Šik, dynamická, zvedavá, kultúrna, prispôsobivá, sociálna, invenčná a milujúca akcie rôzneho druhu. Na druhej strane trošku snobská, egoistická, náročná, vystresovaná, uhundraná. Mademoiselle de Paris.

Existujú rôzne kasty, určujúce priam prototypy sprá-4 15 vania, ktorým by sme mohli zasvätiť celú knihu. Majster Honoré de Balzac na nich vykonal pitvu vo viacerých zväzkoch. Prenikol im do duše, povrch zvládol bravúrne a my dnes len s údivom čítame riadky majstra pera. V jednom z listov svojej milej, gróe Hanskej sa priznáva, že píše málo – šestnásť hodín denne je málo, musí viac! Slovami klasika: vytvoril svet, ktorý my dnes musíme žiť. Tlačiť sa, tlačiť sa. Útulnosť nadovšetko!

Ak vyjde jeden jediný lúč usmievavého slnka, je koniec – alebo skôr nový veľký začiatok. Všetci v Paríži vychádzajú na terasu. Terasy sú totiž ich ďalšou posadnutosťou. Všetky stoličky otočené do ulice, aby si vás bolo možné obzrieť a zaradiť. A pozor: žiadne veľké priestory. V Paríži a všeobecne vo Francúzsku, čo sa týka klubov, barov, kaviarní a reštaurácií, veľké priestory neznášajú!

Všetko je také maličké, minimálne, že lakťom tlačíte do kolegu čítajúceho Le Monde. Excusez-moi, často opakujete. Nohu máte takmer na chodníku, ak nie na priechode. Rozprávate v normálnej hlasitosti, napokon, aj tak všetci o vás všetko vedia. Okenice na všetkých historických budovách, červené prístrešky na kaviarňach, nič tu nie je náhodné. Nie nadarmo ponúkajú v kioskoch sedem druhov mesačníkov o dizajne, šesť druhov o záhradách, 6 17 pätnásť o tom, ako zariadiť dom či byt, ďalšie o architektúre. Francúzi sú v týchto oblastiach experti. Práve za Napoleona III. vznikajú salóny, kde sa Parížania túlia a objavujú nový svet.

Nedávno som bol opäť v Ladurée, odkiaľ sú známe „macarons“, tie malé koláčiky pripomínajúce dve okrúhle piškóty spojené plnkou. Rôzne farby a príchute, veľmi sladké, rozmanité balenia a tradícia z . storočia, keď manželke pána Ernesta Laduréeho napadlo šupnúť niečo medzi dva koláčiky. V Ladurée sa dnes aj super papká, len si pripravte za obed pre dvoch minimálnu mesačnú mzdu à la slovaque. Podobný je Procope, ktorý patrí do série najstarších reštaurácií v Paríži. Jedol tam Benjamin Franklin, Voltaire, Diderot, Rousseau, Robespierre, Verlaine a i jednotlivé salóny sú pomenované podľa niektorých z nich. Koberce, zlato, zrkadlá – ako v inom storočí. Procope bol pôvodne pán Procopio z Talianska, ale pofrancúzštil svoje meno na Procope.

Pofrancúzšte si i vy, čo len chcete. Mne tiež hovoria žankok. A keď sa ma pýta nejaký ten monsieur alebo nejaká tá mademoiselle, akú mám značku okuliarov, odpoviem: „de jeancoq“ (vyslov „d žankok“). Vtedy zostanú zmätení, lebo si myslia, že som ich v trendoch predbehol a niečo im uniklo. Možno nová séria z Japonska alebo newyorský šik. Povie „krásne“, usmeje sa a reč prejde na inú tému. Preto si vždy pripravte i nejaké meno úplne neznámeho umelca, najlepšie z moderného ume-6 17 nia. Keď bude treba, tak ho vylovíte a zabodujete! Horšie, ak sa ho niekto chytí a bude požadovať podrobnosti!

Podmienky nočnej klubovej lozo e sú jasné: prísť „vystajlovaný“, slušne sa správať (rozumej: slušne sa zabávať), sem-tam sa ukázať so známou osobou a najmä chodiť často! Na facebooku ste, samozrejme, vo všetkých skupinách, odklikávate všetky akcie, a ak nestíhate v jeden večer všetkých desať, tak aspoň na piatich sa určite zastavíte. Už chápete, prečo je v Paríži nevyhnutná dobrá kondícia? Kostol, kino, kaderník a lekáreň

V žiadnom prípade nič z toho neplánujte na piatok alebo na sobotu! Tie patria oddychu, resp. prípravám na únik z Paríža. V tomto veľkom malom meste sa žije najmä cez týždeň, ideálny je napr. už i pondelok, ale najmä utorok či streda. Najlepší, samozrejme, štvrtok. V stredu dávajú v kinách novinky, a keďže v Paríži pripadá na každých sto metrov kostol, kaderník, lekáreň a kino, je si z čoho vyberať. Ako správna Parížanka však nepôjdete do kina v stredu, lebo by ste sa tam tlačili ako sardinka v paradajkovom náleve a najmä musíte všetko robiť inak ako ostatné. Horšie je, že keď sa o spomenutom pravidle postupne dozvedia všetci, v stredu v kine už nikto nebude. A vtedy tam začnete chodiť! V sobotu 8 19 ste konečne i s deťmi. Ak ich nemáte, idete do hypermarketu. Tam hundrete v rade, hryziete keksy, ktoré ste ešte nezaplatili (a ani nezaplatíte, ak ich obal necháte na poličke), a keď ste už konečne pri pokladnici, predavačka zistí, že ste neodvážili kivi, a tak necháte všetkých čakať.

V nedeľu raňajkujete o . hod., lebo ráno pozeráte nejaký americký seriál, v parížskych kruhoch čí napr. Dexter. Po raňajkách – teda obede, aj keď vlastne raňajkách – nasleduje prechádzka do parku alebo do nákupného centra, ak nájdete nejaké otvorené – a nájdete! Tí iní – ako ja – idú na omšu, kde sa dnes ukážu iba  percentá Francúzov. Od roku , keď sa cirkev odlúčila od štátu, začala sa perióda „odkresťančovania“ krajiny, povolenia mravov i ostatných fenoménov, ktoré tu opisujem. Horšie je, že i moji nekresťanskí priatelia si to otvorene priznávajú, nevedia a nemajú chuť s tým bojovať („mám právo“ vždy zvíťazí nad „mám povinnosť“). Hodnotenie takýchto ľavicových a liberálno-libertínskych prvkov a politík však nechám na vás.

Ja sám priznávam, že som sa nakazil „supírom“. Un soupir – povzdych s výdychom. Niečo ako ahhhhhpffffffffffff. Tak ten urobí Parížan tisíckrát za deň. Ak si nezvyknete, začne vás to frustrovať. Je to bežný prejav postoja k čomukoľvek. Lebo nadšenie sa nenosí, keďže on/ona všade bol/a, všetko videl/a. V prípade jasného znechutenia je „supír“ až taký výrazný, že ho počujú všetci naokolo.8 19

Horšie je, že som si ho priviezol aj na Slovensko, a keď si tak „zasupírujem“ v Bratislave, Žiline či v Poprade, všetci ma hneď podozrievajú, že som ofučaný a že si nič nevážim. Pritom u mňa sa už „supír“ pretavil do formy bežného výdychu! No ale vysvetlite to týmto mimometropolitným obyvateľom zo všelijakých malých miest a dedín... ahhhhppppfff. Francúzsko sa nudí

To tvrdil dve storočia po Pascalovi, v roku  politik a básnik zároveň Alphonse de Lamartine. Zdalo sa mu totiž už príliš dávno, čo naposledy vyšiel francúzsky ľud poriadne do ulíc (pred deviatimi rokmi). Dnes sa obracia v hrobe a možno aj tlieska. Najmä mladí sa búria. Za posledné obdobie to však vôbec nie je po prvýkrát. Všeobecná nespokojnosť, upevňujúci sa skepticizmus, zmätok, vágne videnie vlastnej budúcnosti, francúzsky prístup „som proti“ (niekedy veľmi efektívny a správny) sú dôvodmi súčasného diania vo Francúzsku. A nemusíme hovoriť len o CPE (Zmluva o prvom prijatí do práce) či o nedávnych buričských prejavoch stredoškolákov proti dôchodkovej reforme. Napokon, spýtajte sa bežného Francúza, či si myslí, že taká alebo onaká zmluva niečo reálne zmení. Odpovie vám, že nič.

Francúzsky ľud sa potrebuje vyjadriť. Najčastejšie to robí pomocou štrajku, diskusií, a teda prostredníctvom asociácií a odborov. Vo Francúzsku je približne milión asociácií, pričom osem z desiatich občanov je nejakým spôsobom do nich zapojených. Dokonca ak ste začlenení do asociačného života na fakulte, máte aj príslušné kredity. To som im vždy závidel. Nemyslím tie kredity, ale tú schopnosť zhromaždiť sa s určitou víziou, nezištne sa popasovať a diskutovať, obhajovať sa... Francúzsko však charakterizuje najmä bohaté kultúrne dedičstvo, gastronómia a pestrosť regiónov. Stále je najnavštevovanejšou krajinou sveta. A podľa nedávneho prieskumu je i krajinou, kde sa najlepšie žije.

Kto z koho? Ľud chce ukázať, že sa nebojí a má silu. Napokon, to je princíp štrajku. Vláda nechce ustúpiť, tvrdí, že je tu pre ľud, a nie na to, aby mu uškodila. Ľud má averziu k poslušnosti a neverí vláde. Vláda sa ho musí báť, čo nie je prípad veľkého počtu krajín, kde dominuje niekedy až zaslepená poslušnosť. Pravdou je, že všetkého veľa škodí.

Avšak o pár mesiacov budú Francúzi na svoju adresu žartovať, argumentujúc, že sú viac v štrajku ako v práci. Vy sa budete smiať, oni budú pritom úprimní a potvrdí sa, že Francúzsko je asi jediná krajina, kde si ľudia dokážu uťahovať a robiť obrovský posmech sami zo seba.

23

KASTY A SPOLOČENSKÝ BOJ3

Existuje spoločenský boj tých, ktorým v istých parížskych kruhoch hovoria branleur intello, teda intelektuálny grázel. Intelektuálny grázel má názor, za ktorým si pevne stojí, je silný v argumentoch a v škole nikdy nemusel „dupať“, aby sa dostal na priemernú úroveň. Ak nič nerobil, bol priemerný, ak sa posnažil, zaradil sa medzi elitu. Francúzsky edukačný systém, hodnotiaci najmä na základe nálnej skúšky, mu hrá do karát. Už na gymnáziu bol taký. Oproti pilne sa učiacej spolužiačke sa menej bifľoval, ale veľa čítal. Prišla maturita, zožal úspech, prišli konkurzy na vysoké školy, všade ho prijali. Má rád Jeana Cocteaua a jeho: „Všetko to, čo ti druhí vyčítajú, kultivuj. Pretože to si ty!“ Radí sa do skupiny ďalších „súrodencov“ vítajúcich revolučné vzruchy, ktoré si múry budov, kde študuje, veľmi dobre pamätajú.

„Súrodenci“ sú ľahko identi kovateľní: „intellos de gauche“ (ľavicoví intelektuáli), „jeunes socialistes“ (mladí socialisti) nemajú radi „pracujúce kádre“, „zanietených sarkozystov“ v oblekoch. Všetky horeuvedené fenomény v podobe bytostí sú tí, ktorí predstavujú „gavrošov“ fran-4 25 cúzskej školskej sústavy a vôbec francúzskej spoločnosti (gavroš je prototyp parížskeho dieťaťa za čias V. Huga, ktorý ho zaznamenal aj vo svojich Bedároch. Reprezentuje dieťa – tuláka s odvahou a revolučnými hláškami, zomierajúceho v roku  na barikádach práve pri ironickom spievaní veršov, v ktorých uvádza mená Voltaira a Rousseaua a ktoré už nestihol dospievať).

Väčšina z nich nepochádza zo sociálne silne založených rodín, presadili sa svojím nezvyčajným „grázlovským“ intelektom. Tí, ktorí majú podobné rodinné zázemie ako oni, sa im chcú podobať, ale veľa z nich trpí sorelovským komplexom.

A takých je podľa mňa v štrajkujúcich davoch a v pozadí príprav štrajkov najviac. Sú to tí, ktorým nevýraznosť intelektu neuspokojí svedomie ohľadom svetlej budúcnosti. Cítia a myslia si, že im spoločnosť neponúka rovnaké šance, aby boli najlepšími. Buď nevytŕčajú z radov, alebo to nemajú predpísané v rodičovskej politike usmernenia. Zjednotili sa v študentských odboroch a majú svoje kancelárie na každých troch metroch na každej francúzskej fakulte.

Cítia sa ako Julien Sorel (spomeňte si na román Červený a čierny) po návrate Bourbonovcov za reštaurácie v roku , keď nepríslušnosť k rodu a šľachtickému pôvodu zmarila napriek šikovnosti a erudovanosti akékoľvek pomýšľanie na arivizmus (francúzsky termín odvodený 4 25 od slova arriver, čo znamená prísť, ale aj dosiahnuť, teda ide o tých, ktorí uspeli). Výzvy, ktoré ponúkol život Julienovi, neboli zvládnuté, lebo sa narodil v nesprávnej dobe (v diele Červený a čierny vystavuje autor svojho protagonistu dvojitej výzve: a) uchopiť svoj talent a mať vôľu ho využiť, vybudovať si kariéru; b) zvládnuť prechod zo zdedených skromných materiálnych podmienok k „dobytiu sveta“. A napokon musí ešte zvládnuť dobytie žien, resp. dobyť svet prostredníctvom žien).

Opäť nespravodlivosť. Študenti takéhoto typu sú dominantní na francúzských univerzitách, ale nie až tak na prestížnych tzv. Grandes Écoles, teda Veľkých školách. Tam vládne skôr pravica – mladé dynamické kádre trpiace nedostatkom spánku a snívajúce o arivizme. Rodičia to niektorým z nich vkódovali a platia im drahé prestížne školy. Potrpia si oveľa viac na vzhľade, menej „fr ú“, sú – akoby ich častovali ich ľavicoví rivali – poslušní, lebo tak dôjdu veľmi ďaleko.

Sarkozy je ich vzorom. To on sa obrátil k spoločnosti a navrhol jej ťahať ju smerom hore po rebríku, a nie sťahovať k prízemiu. On jej navrhuje svoju politiku založenú na zásluhách a intenzívnej práci. On jej radí vstávať skôr, pracovať viac, a tak zarobiť viac. A už len z predchádzajúceho opisu mladej ľavicovej inteligencie vydedukujme, ako bolestivo pôsobia na ňu tieto slová. Ona Sarkozymu neverí. Neverí bonapartistickej taktike, kde

26 27

nezáleží na pôvode, lež na tom, čo zo seba urobíte. Neve

rí leuwenovskému syndrómu z románu Lucien Leuwen,

kde sa hlavnému hrdinovi napriek tomu, že sa mu črtá

vydláždený život, tiež rozpadá pôda pod nohami, aj keď

dôvod má iného menovateľa. Akého? Stendhal vštepil

vývinovej línii postavy Luciena Leuwena opačný smer

ako Sorelovi. Na rozdiel od Juliena Sorela Lucien nemá

žiaden problém s materiálnymi podmienkami, všetko je

tu pre to, aby uspel. Avšak príde hlas svedomia. Kladie

si otázku: „Ako si vážiť seba samého?“ Kým Julien sa bil

o to, o čo bol ukrátený, tak Lucien hľadá, ako si zaslúžiť

to, čo dostal. Kto chce pochopiť pohnútky francúzskej

duše, ten sa bez dôkladnejšej lektúry Stendhala prakticky

nezaobíde.

Či už sú to mladí gymnazisti, schopní zmobilizovať sa

po celej krajine, skončiť s vyučovaním a bubnovať, nosiť

transparenty a poukazovať na „úbohosť“ svojho statusu

quo, alebo mladí vysokoškoláci, mešťania, provinčiari

a buržuji obdarení intelektom, môžeme o všetkých tvrdiť,

že načúvajú hlasu svojho srdca? Sú mobilizovaní popred

nými mládežníckymi odbormi? Krivdí im vedenie školy?

Štát? Isté je, že ten sa ich bojí. Ako mi neraz povedal

vedúci mojej diplomovej práce na Slovensku, pán Kran

kus: „Francúzska vláda sa musí báť svojich študentov, čo

nie je prípad slovenskej vlády.“ Nepopierateľne pravdivá

myšlienka. Státisíce študentov v uliciach môžu znamenať



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist