načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Gabrielovo inferno – Sylvain Reynard

Gabrielovo inferno

Elektronická kniha: Gabrielovo inferno
Autor: Sylvain Reynard

Whitehead mistrně vykresluje formy násilí páchaného na černoších v období před občanskou válkou a jeho vyprávění postupně přerůstá ve velkou americkou ságu. Podzemní železnice ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  249
+
-
8,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2016
Počet stran: 326
Vydání: Vydání první
Spolupracovali: z anglického originálu The Underground railroad ... přeložili Alžběta a Jan Dvořákovi
Skupina třídění: Americká próza
Jazyk: sk
Téma: román, historický, společenský, černoši, otroctví, rasismus, útěk, USA, 19. stol.
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-750-5310-7
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis / resumé

Whitehead mistrně vykresluje formy násilí páchaného na černoších v období před občanskou válkou a jeho vyprávění postupně přerůstá ve velkou americkou ságu. Podzemní železnice nevypráví jen o zoufalém odhodlání jedné ženy, která touží uniknout hrůzám otroctví, nabízí nám i působivou reflexi dějin.

Popis nakladatele

Gabriel Emerson, cez deň vážený profesor a odborník na Danteho, v noci hriešnik zmietaný spaľujúcou vášňou, stretne plachú a neskúsenú študentku Juliu Mitchellovú. Je presvedčený, že je anjelom zoslaným na jeho spásu. Ona hneď na prvý pohľad vedela, že Gabriel je láskou jej života, na svoju prvú lásku však nikdy nezabudla. Julia znáša s Gabrielom jeho osobné peklo a on váha, či riskovať svoje postavenie, kariéru a povesť kvôli obyčajnej študentke. Vášnivá túžba ho však úplne opantala a nedá mu spať podobne ako vidina z dávneho sna...

Zařazeno v kategoriích
Sylvain Reynard - další tituly autora:
Gabrielovo Inferno Gabrielovo Inferno
 (e-book)
Temný stín Temný stín
Temný Říman Temný Říman
 (e-book)
Temný Říman Temný Říman
 (e-book)
Gabrielov raj Gabrielov raj
Muž v černém Muž v černém
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Gabrielovo Inferno

Hriešne odtiene vášne

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.xyz.sk

www.albatrosmedia.sk

Sylvain Reynard

Gabrielovo Inferno – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2016

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.




G

Inferno

abrielovo

Hriešne

odtiene

vášne

Sylvain

Reynard



Sylvain Reynard

Gabrielovo Inferno

Hriešne odtiene vášne



In memoriam Maiae.

Resurgam.



Dante a Vergílius sa plavia cez rieku Styx

Rytina Gustava Dorého z roku 1880


GABRIEL ́S INFERNO

Copyright © 2011 by Sylvain Reynard

All rights reserved including the rights of reproduction

in whole or in part in any form.

This edition published by arrangement with The Berkley Publishing

Group, a member of Penguin Group (USA) Inc.

Translation © Miroslava Sedláčková, 2016

© NAKLADATEĽSTVO XYZ, 2016

ISBN v tlačenej verzii 978-80-7505-310-7

ISBN e-knihy 978-80-7505-543-9 (1. zverejnenie, 2016)


11

Prológ

FLORENCIA, 1283

B

ásnik stál pri moste a sledoval prichádzajúcu ženu. Okolitý

svet takmer ustal v pohybe, keď si všimol tie veľké tmavé oči a elegantne

zvlnené hnedé vlasy.

Najskôr ju nespoznal. Jej krása brala dych, pohybovala sa ladne a s is

totou. A bolo tam niečo, v jej tvári a v siluete postavy, čo mu pripome

nulo dievča, do ktorého sa kedysi dávno zaľúbil. Každý z nich sa vydal

v  živote svojou vlastnou cestou a  on za  ňou stále smútil, za  svojím an

jelom, svojou múzou, svojou milovanou Beatrice. Bez nej bol jeho život

osamelý a prázdny.

A teraz sa jeho milovaná zjavila.

Ako sa k nemu so svojimi spoločníčkami blížila, sklonil hlavu a telo

v  galantnom pozdrave. Nedúfal, že by si všimla jeho prítomnosť. Bola

dokonalá a nedotknuteľná, hnedooký anjel, odetý v oslnivej bielej róbe.

On bol naproti tomu starý, nedokonalý a unavený svetom.

Takmer ho minula, keď jeho sklopené oči zachytili pohľadom jednu

z  jej črievic – tú, ktorá pred ním práve zaváhala. Srdce mu tĺklo v  zú

rivom staccate a  on so zatajeným dychom vyčkával. Láskavo k  nemu

prehovorila a  ten tichý, nežný hlas si našiel cestu do  jeho spomienok.

Vystrašenými očami vyhľadal tie jej. Celé roky čakal na  tento okamih,

dokonca o ňom aj sníval, ale v žiadnom prípade si nepredstavoval, že sa

s ňou stretne takou šťastnou náhodou. A nikdy sa neodvážil ani dúfať, že

by bol prijatý tak milo.


Sylvain Reynard

Vyvedený z miery zamrmlal zdvorilú odpoveď a vychutnal si pôžitok

z  úsmevu, ktorý mu jeho múza desaťnásobne vrátila. Srdce sa mu vo

vnútri nadulo, keď sa láska, ktorú k nej cítil, znásobila a rozhorela v jeho

hrudi ako peklo samo.

Bohužiaľ, ich rozhovor bol príliš krátky a  ona prehlásila, že musí

ísť. Keď mu kývla na rozlúčku, poklonil sa jej, potom sa narovnal a po

hľadom sprevádzal jej vzďaľujúcu sa postavu. Radosť z ich opätovného

stretnutia bola zároveň zakalená vzrastajúcim smútkom, lebo premýšľal,

či ju vôbec niekedy znova uvidí...


13

1. kapitola

S

lečna Mitchellová?“

Hlas profesora Gabriela Emersona sa niesol celou učebňou až úpl

ne dozadu, kde sedela príťažlivá dievčina s hnedými očami. Hlavu mala

sklonenú k lavici a zúrivo si niečo čmárala do zošita. Stratená vo svojich

myšlienkach, stratená v preklade.

Desať párov očí sa otočilo k  jej bledej tvári s  dlhými mihalnicami

a k štíhlym bielym prstom, pevne zvierajúcim pero. Potom sa opäť všet

ky pohľady obrátili späť k  profesorovi, ktorý stál úplne bez pohnutia

a  začínal sa mračiť. Jeho tvrdý výraz ostro kontrastoval s  celkovou vy

váženosťou jeho rysov, veľkými výraznými očami a plnými perami. Bol

krásny, takým tým drsným, mužným spôsobom, ale v tejto chvíli veľmi

rozhorčený, čo úplne ničilo príjemný pocit z jeho vzhľadu.

„Ehm.“ Pozornosť dievčaťa upútalo nenápadné odkašľanie po jej pra

vici. Prekvapene sa pozrela na  statného mladíka, ktorý sedel vedľa nej.

Usmial sa a ukázal očami dopredu smerom k profesorovi.

Pomaly sledovala jeho pohľad a na jeho konci našla dve uprené a na

hnevané modré oči. Hlasno preglgla. „Očakávam odpoveď na svoju otáz

ku, slečna Mitchellová. Ak by ste sa k nám láskavo pripojili.“ Hlas mal

rovnako ľadový ako pohľad.

Ostatní študenti sa začali na  svojich miestach vrtieť a  vymieňať si

medzi sebou kradmé pohľady. Ich výrazy jasne naznačovali, že premýš

ľajú, čo ho štve. Ale nepovedali nič. (Pretože je všeobecne známe, že štu

denti neradi konfrontujú svojich profesorov. Pre čokoľvek, a  už vôbec

nie pre hrubé správanie.)

„...


14

Sylvain Reynard

Dievča nepatrne pootvorilo ústa a  zase ich zavrelo. Civelo do  tých

modrých očí, ktoré ani nemrkli, a tie svoje mala otvorené dokorán ako

vyplašený zajac.

„Hovoríte po anglicky?“ posmieval sa jej.

Študentka s havraními vlasmi, sediaca napravo od nej sa snažila po

tlačiť smiech a stlmila ho do nepresvedčivého kašľa. Všetky pohľady sa teraz presunuli k  tomu vydesenému zvieratku, ktorého koža nabrala

sýtočervený odtieň. Konečne sklonila hlavu a unikla tak profesorovmu pohľadu.

„Keďže sa zdá, že slečna Mitchellová sa zúčastňuje paralelného semi

nára v inom jazyku, možno by bol niekto ďalší taký láskavý a odpovedal na moju otázku?“

Kráska po jeho pravici bola jediná, kto sa nedočkavo prihlásil. Oto

čila sa k nemu a so žiarivým úsmevom veľmi dopodrobna odpovedala,

predvádzala sa, šermovala rukami a citovala Danteho v taliančine. Keď

skončila, uškrnula sa dozadu na  zvyšok triedy, potom zdvihla pohľad k profesorovi a povzdychla si. Jediné, čo jej predstaveniu chýbalo, bolo

váľanie sa po podlahe a plazenie sa k jeho nohe, aby mu ukázala svoju

nesmiernu psiu oddanosť. (Niežeby to gesto ocenil.)

Profesor sa takmer nebadane zamračil, tentoraz však na nikoho kon

krétneho, otočil sa chrbtom a  začal písať na  tabuľu. Vyplašený zajačik potláčal slzy a pokračoval vo svojom čmáraní do zošita. Našťastie sa nerozplakal.

O pár minút neskôr, zatiaľ čo profesor naďalej mlel o spore medzi gu

elfmi a ghibellinmi, sa na zajačikovom talianskom slovníku objavil kus

zloženého papiera. Dievča ho najskôr nezaregistrovalo, ale ďalšie tiché

„ehm“ znova upútalo jej pozornosť na dobre vyzerajúceho mladíka vedľa

nej. Tentoraz sa usmial skoro až dychtivo a pozrel sa na papier.

Všimla si ho a  zažmurkala. Opatrne sledovala profesora, ktorý me

dzitým neustále zvýrazňoval nekonečné množstvo talianskych slov, položila si odkaz do lona a ticho ho tam rozložila.

Emerson je somár.


Gabrielovo Inferno

Nikto si to nevšimol, pretože, s výnimkou jej suseda, sa na ňu nikto

nepozeral. Len čo si tie slová prečítala, znova sa jej objavil na  tvári ru

menec. Tentoraz však zružoveli len krivky jej lícnych kostí. Usmiala sa,

nie tak, aby ukázala zuby, jamky na lícach alebo vrásky od smiechu, ale

aj tak to bol úsmev.

Zdvihla svoj pohľad k  chlapcovi vedľa seba a  hanblivo sa na  neho

pozrela. Tvár sa mu roztiahla do širokého a priateľského úsmevu.

„Niečo zábavné, slečna Mitchellová?“

Zreničky jej hnedých očí sa rozšírili hrôzou. Úsmev jej nového pria

teľa rýchlo zmizol, otočil sa a pozrel na profesora.

Teraz už dobre vedela, že sa mu nemôže pozrieť do tých chladných

modrých očí. Namiesto toho zvesila hlavu dole a  v  obavách si znova

a znova hrýzla plnú spodnú peru.

„Bola to moja chyba, pán profesor. Len som sa pýtal, na ktorej strane

sme,“ snažil sa ju zachrániť.

„To je sotva vhodná otázka od  doktoranda, Paul. Ale keď ste sa už

pýtali, začali sme prvým spevom. Verím, že ho dokážete nájsť aj bez po

moci slečny Mitchellovej. Och, a slečna Mitchellová?“

Chvostík vyplašeného zajačika sa roztriasol ako ešte nikdy predtým

a ona k nemu zdvihla svoje oči. „Uvidíme sa po prednáške v mojej kan

celárii.“


16

2. kapitola

P

o  skončení seminára Julia Mitchellová náhlivo zastrčila zložený

kus papiera, ktorý schovávala na kolenách, do talianskeho slovníka pod

heslo asino.

„Ospravedlňujem sa za  to všetko. Som Paul Norris.“ Priateľský mla

dík k nej natiahol cez stôl obrovskú labu. Jemne mu ňou potriasla a žasla

nad tým, ako je jej ruka v porovnaní s tou jeho malá. Rozdrvil by ju len

zovretím dlane.

„Ahoj, Paul. Ja som Julia. Julia Mitchellová.“

„Rád ťa spoznávam, Julia. Je mi ľúto, že sa profesor správal ako dilino.

Neviem, čo ho žerie.“ Paul bez štipky irónie označil profesora svojím

obľúbeným výrazom.

Mierne sa zapýrila a otočila sa späť ku knihám.

„Si tu nová?“ nedal sa odbiť a trochu naklonil hlavu, akoby sa snažil

zachytiť jej pohľad.

„Práve som prestúpila. Z Univerzity Saint Joseph.“

Prikývol, zrejme mu to niečo hovorilo. „A si v magisterskom progra

me?“

„Áno.“ Ukázala smerom k tabuli v teraz už prázdnej učebni. „Asi to

tak nevyzerá, ale mala som tu študovať Danteho.“

Paul pískol medzi zubami. „Takže si tu kvôli Emersonovi?“

Prikývla a on si všimol, že jej na krku začala mierne pulzovať žila,

keď sa jej zrýchlil tep. Vzhľadom na to, že na takú reakciu nedokázal

nájsť vysvetlenie, prestal si to všímať. Ale mal si na  to spomenúť ne

skôr.


17

Gabrielovo Inferno

„Je ťažké s ním pracovať, takže nemá veľa študentov. Ja u neho píšem dizertačnú prácu, a  potom je tu ešte Christa Petersonová, ktorú si už

spoznala.

„Christa?“ pozrela sa na neho spýtavo.

„Tá fľandra vpredu. Je jeho druhou doktorandkou, ale jej cieľom je

skôr stať sa budúcou pani Emersonovou. Seminár sotva začal, ale ona

mu už pečie keksíky, zastavuje sa za ním v kancelárii a necháva mu telefonické odkazy. Je to neuveriteľné.“

Julia znovu prikývla, ale nepovedala nič.

„Zdá sa, že si Christa nechce uvedomiť striktnú politiku Torontskej univerzity, týkajúcu sa vzťahov so študentmi.“ Paul prevrátil oči a  bol odmenený prekrásnym úsmevom. Povedal si, že by mal Juliu Mitchello

vú prinútiť k úsmevu častejšie. Ale tentoraz to musel odložiť na neskôr.

„Mala by si ísť. Chcel ťa po hodine vidieť a bude na teba čakať.“

Julia rýchlo nahádzala svoje veci do ošarpaného batohu od L. L. Bea

na, ktorý nosila už od prvého ročníka na vysokej. „Ehm, neviem, kde má kanceláriu.“

„Keď vyjdeš z  učebne, zahni vľavo a  potom ešte raz doľava. Má tú rohovú miestnosť na konci chodby. Veľa šťastia, uvidíme sa na budúcej hodine, ak nie skôr.“

Vďačne sa usmiala a odišla z posluchárne.

Len čo zahla za  roh, všimla si, že dvere profesorovej kancelárie sú

pootvorené. Nervózne sa pred nimi zastavila a  premýšľala, či by mala najskôr zaklopať, alebo rovno nakuknúť dovnútra. Po chvíľke váhania

sa rozhodla pre prvú možnosť. Vystrela plecia, zhlboka sa nadýchla, za

držala dych a  zdvihla ruku k  drevenému obloženiu dverí. A  vtedy ho

začula.

„Prepáč, že som nezavolal späť. Mal som seminár!“ vyštekol nahlas nahnevaný hlas, teraz až pridobre známy. Pred tým, než pokračoval, nastalo krátke ticho. „Pretože to bola prvá hodina v  tomto roku, ty idiot, a  preto, lebo keď som s  ňou naposledy hovoril, vravela, že je

v poriadku!“

Julia okamžite cúvla. Znelo to, akoby telefonoval a  zároveň kričal.

Nechcela, aby reval aj na ňu, a tak sa rozhodla utiecť a s následkami sa


18

Sylvain Reynard

vyrovnať neskôr. Lenže jej uši zasiahol srdcervúci vzlyk, ktorý sa mu

vydral z hrdla a pre ktorý utiecť nemohla.

„Samozrejme, že som tam chcel byť! Miloval som ju. Isteže som tam

chcel byť.“ Spoza dverí unikol ďalší vzlyk. „Neviem, kedy sa tam dosta

nem. Povedz im, že prídem. Pôjdem rovno na  letisko, ale neviem, aký

let tak narýchlo chytím.“

Odmlčal sa. „Ja viem. Povedz im, že je mi to ľúto. Je mi to tak ľúto...“

Jeho hlas zoslabol do  tichého roztraseného plaču a  Julia počula, ako

zavesil telefón.

Bez toho, aby si rozmyslela, čo robí, opatrne nakukla cez dvere.

Muž niečo po tridsiatke mal hlavu zloženú v dlaniach s dlhými prsta

mi, lakťami sa opieral o stôl a plakal. Pozerala sa, ako sa mu trasú široké

plecia, a počúvala, ako mu žiaľ a trápenie trhajú hruď. A cítila ľútosť.

Chcela ísť za ním, ponúknuť mu súcit a útechu a objať ho okolo krku.

Chcela ho hladiť po vlasoch a povedať mu, že jej to je ľúto. Na chvíľu si

predstavila, aké by to bolo zotrieť mu slzy z tých prenikavých zafírových

očí a  vidieť, ako sa na  ňu láskavo pozerajú. Pomyslela na  to, že by ho

jemne pobozkala na tvár, len aby ho uistila o svojej účasti.

Ale vidieť ho plakať, akoby mu malo čo nevidieť puknúť srdce, ju

prikovalo na mieste, a tak žiadnu z tých vecí neurobila. Keď si konečne

uvedomila, kde je, rýchlo zmizla späť za dvere, popamäti vytiahla kúsok

papiera z batohu a napísala:

Je mi to ľúto.

Julia Mitchellová

Potom bez toho, aby úplne presne vedela, čo robí, pridržala papier

pri zárubni a  privrela ho tam dverami od  jeho kancelárie, ktoré ticho

pritiahla k sebe a zatvorila ich.

Juliinou hlavnou povahovou črtou nebola plachosť. Jej najlepšou

vlastnosťou a  tým, čo ju charakterizovalo, bol jej súcit, zvláštnosť, kto

rú nezdedila ani po jednom z rodičov. Jej otec bol slušný človek a mal

sklony byť tvrdý a neústupný. Zosnulá matka nebola v žiadnom prípade

súcitná, dokonca ani k svojmu jedinému dieťaťu.


19

Gabrielovo Inferno

Tom Mitchell toho veľa nenahovoril, ale bol dobre známy a všeobec

ne obľúbený. Bol správcom budov Susquehannskej univerzity a  veli

teľom hasičov v  Selinsgrove Borough v  Pensylvánii. Vzhľadom na  to,

že miestny hasičský zbor bol čisto dobrovoľný, on i  jeho ďalších päť

kolegov museli byť za všetkých okolností neustále na telefóne. Chopil

sa svojej úlohy s  pýchou a  veľkou oddanosťou a  to znamenalo, že bol

zriedkakedy doma, dokonca ani vtedy, keď práve nemal pohotovosť.

V ten večer, keď mala Julia svoj prvý seminár, jej volal z hasičskej stani

ce a mal radosť, že mu konečne zdvihla mobil.

„Tak ako to ide, Jules?“ V jeho hlase nezaznel žiaden sentiment, ale aj

napriek tomu ju upokojil a zahrial ako teplá deka.

Vzdychla. „V pohode. Prvý deň bol... zaujímavý, dalo sa.“

„Správajú sa k tebe tí Kanaďania dobre?“

„Ach, áno. Všetci sú veľmi milí.“ To Američania sú bastardi. No dobre,

jeden Američan.

Tom si raz alebo dvakrát odkašľal a Julia zatajila dych. Za tie roky zo

skúsenosti vedela, že sa jej chystá povedať niečo vážne. Premýšľala, čo by

to tak mohlo byť.

„Zlato, Grace Clarková dnes zomrela.“

Julia sa posadila na posteľ a pozerala do prázdna.

„Počula si, čo som povedal?“

„Áno. Áno, počula.“

„Vrátila sa jej rakovina. Mysleli si, že je v poriadku, ale vrátilo sa to

a  v  momente, keď to zistili, už to mala v  kostiach a  v  pečeni. Richard

a deti sú tým dosť otrasení.“

Julia si zahryzla do pery a potlačila vzlyk.

„Vedel som, že tú novinu ponesieš ťažko. Bola pre teba ako matka

a  s  Rachel ste boli na  strednej škole také dobré kamarátky. Počula si

o tom od nej?“

„Ehm, nie. Nie, nepočula. Prečo mi to nepovedala?“

„Nie som si istý, kedy zistili, že je Grace zase chorá. Dnes som bol

u  nich, aby som sa s  nimi stretol, a  Gabriel tam ani nebol, čo je dosť

problematické. Netuším, čo zas spôsobí, až dorazí. V  tej rodine je veľa

zlej krvi.“ Tom potichu zaklial.


20

Sylvain Reynard

„Pošleš im kvety?“

„Myslím, že áno. Ja sa v týchto veciach veľmi nevyznám, ale mohol by

som požiadať Deb, aby mi pomohla.“

Deb Lundyová bola Tomova priateľka. Julia prevrátila pri zmienke

o nej oči, ale nechala si svoju nesúhlasnú reakciu pre seba.

„Popros ju, prosím, aby poslala niečo aj za mňa. Grace milovala gar

dénie. A nechaj Deb za mňa napísať kondolenciu.“

„Urobím to. Nepotrebuješ niečo?“

„Nie, som v poriadku.“

„Potrebuješ nejaké peniaze?“

„Nie, ocko. Na živobytie mi vystačí štipendium, keď budem šetriť.“

Tom sa odmlčal a  ona vedela, čo sa chystá povedať, ešte skôr než

otvoril ústa.

„Je mi to ľúto s tým Harvardom. Snáď budúci rok.“

Julia vystrela plecia a prinútila sa k úsmevu, aj keď to jej otec nemo

hol vidieť. „Možno. Porozprávame sa neskôr.“

„Maj sa, zlato.“

Druhý deň ráno išla Julia na univerzitu trochu pomalšie ako obvykle

a počúvala hudbu zo svojho iPodu. V hlave si zostavovala e-mail s kon

dolenciou a ospravedlnením pre Rachel, počas chôdze v duchu vytvárala

vety a upravovala ich.

V Toronte vial teplý septembrový vietor a jej sa to páčilo. Mala rada

blízkosť jazera. Páčil sa jej slnečný svit a pokoj. Oceňovala úhľadné ulice

bez smetí. Páčila sa jej skutočnosť, že je v  Toronte a  nie v  Selinsgrove

alebo vo Filadelfii – že je stovky míľ ďaleko od neho. Iba dúfala, že to

tak aj zostane.

Bola stále duchom v e-maile pre Rachel, keď vstúpila do kancelárie

katedry talianskych štúdií, aby sa pozrela do svojej priehradky na poštu.

Niekto jej poklepal na lakeť a objavil sa v jej zornom poli.

Vytiahla si slúchadlá z uší. „Paul... ahoj.“

Usmial sa na  ňu a  zišiel pohľadom o  trochu nižšie. Julia bola malá,

zvlášť v teniskách, a vrchom hlavy mu sotva siahala do polovice hrudníka.

„Ako dopadla schôdzka s  Emersonom?“ Úsmev mu z  tváre zmizol

a s obavami sa na ňu zahľadel.


21

Gabrielovo Inferno

Zahryzla si do  pery, nervózny zvyk, s  ktorým by mala prestať, ale

nedokázala to. Robila to nevedomky. „Uf, ja som tam nešla.“

Zavrel oči a zaklonil hlavu. Trochu zastonal. „To... nie je dobré.“

Julia sa mu snažila objasniť situáciu. „Dvere do jeho kancelárie boli

zatvorené. Myslím, že práve telefonoval... nie som si istá. Tak som mu

nechala odkaz.“

Paul si všimol jej nervozitu a  spôsob, akým sa jej jemne vyklenuté

obočie uprostred stretlo. Bolo mu jej ľúto a v duchu profesora preklínal,

že je taký hrubý. Vyzeralo to tak, že nie je ťažké ju zraniť, a Emerson bol

ľahostajný k tomu, aký má jeho postoj vplyv na študentov. Preto sa Paul

rozhodol, že jej pomôže.

„Ak mal telefonát, určite nechcel byť rušený. Dúfajme, že to tak bolo.

Alebo by som povedal, že si práve vzala svoj osud do  vlastných rúk.“

Vzpriamil sa v  celej svojej výške a  nenútene si pretiahol paže. „Daj mi

vedieť, či to bude mať nejaké následky, a ja uvidím, čo by sa s tým dalo

robiť. Keď bude revať na  mňa, vydržím to. Nechcel by som, aby kričal

na teba.“

Vzhľadom na to, že to vyzerá, že by si umrela od strachu, Zajačik.

Julia chcela niečo povedať, ale zostala radšej ticho. Pousmiala sa

a  prikývla, ocenila to. Potom pristúpila k  priehradkám na  poštu a  vy

tiahla tú svoju.

Väčšinou reklamy. Niekoľko inzerátov z  katedry vrátane ozná

menia o  verejnej prednáške, prezentovanej profesorom Gabrielom

O. Emersonom, nazvanej Smilstvo v Danteho Pekle: Smrteľný hriech

voči sebe samému. Julia si ten názov prečítala niekoľkokrát, než ho

bola schopná vstrebať. Ale len čo ho pochopila, ticho si pre seba

prekvapene pískla.

A zopakovala to, keď si všimla druhé oznámenie, ktoré uvádzalo, že

prednáška profesora Emersona bola zrušená a presunutá na neskorší dá

tum. A znovu zahmkala, keď objavila tretie oznámenie, ktoré hlásilo, že

sa všetky semináre, stretnutia aj konzultácie s profesorom Emersonom

rušia, pokiaľ nebude uvedené inak.

Potom znovu siahla do  svojej priehradky po  malý útržok papiera.

Rozbalila ho a čítala:


Sylvain Reynard

Je mi to ľúto.

Julia Mitchellová

Stále si pre seba pohmkávala, zatiaľ čo si lámala hlavu, čo to má zna

menať, že našla vlastný odkaz vo svojej pošte deň po tom, čo ho strčila

profesorovi Emersonovi medzi dvere. Ale nakoniec sa zastavila, rovnako

ako jej srdce, keď ten papierik otočila a prečítala si nasledujúce:

Emerson je somár.


23

3. kapitola

B

ývali časy, keď by sa Julia v reakcii na taký trapas zosunula

na zem, stočila sa do klbka a možno tak zostala naveky. Ale v dvadsiatich troch rokoch už bola bezcitnejšia. Takže namiesto toho, aby stála pred poštovými schránkami a  premýšľala o  tom, ako jej krátka akademická kariéra práve mizne v plameňoch a scvrkáva sa na kôpku popola pri jej nohách, ticho dorobila v škole, čo potrebovala, a pobrala sa domov.

Odsunula všetky myšlienky na svoju kariéru bokom a urobila štyri veci.

Po prvé, strčila si do vrecka nejaké peniaze zo škatuľky pre núdzové prípady, ktorá sa vhodne nachádzala pod jej posteľou.

Po  druhé, vošla do  najbližšieho obchodu s  liehovinami a  kúpila si

veľkú fľašu veľmi lacnej tequily.

Po  tretie, vrátila sa domov a  napísala dlhý a  kajúcny e-mail Rachel,

v ktorom jej vyjadrila svoju sústrasť. Účelovo v ňom zabudla spomenúť,

kde býva a čo robí, a odoslala ho radšej zo svojho g-mailového účtu než

z univerzitnej adresy.

Po štvrté, išla nakupovať. Touto činnosťou si naplánovala akúsi plačlivú a srdcervúcu poctu pre Rachel aj Grace, pretože obe milovali drahé

veci, a Julia bola v skutočnosti na takéto míňanie dosť chudobná.

Keď sa Julia kedysi prisťahovala do  Selinsgrove a  stretla v  prvom ročníku na  strednej škole Rachel, nemohla si dovoliť nakupovať. Ale nemohla veľa míňať ani teraz, pretože bez možnosti pracovať popri uni

verzite a tým si prilepšiť sotva ušetrila zo štipendia študentky na skrom

né živobytie. Ako Američanka so študentským vízom mala obmedzené možnosti zohnať si prácu.

Sylvain Reynard

Kým pomaly prechádzala okolo krásnych výkladov na  Bloor Street,

premýšľala o  svojej dávnej kamarátke a  o  svojej náhradnej matke. Stála pred obchodom Prada a  vybavovala si tú jedinú príležitosť, keď ju

Rachel vzala so sebou na  nákup módnych značkových topánok. Julia

ešte tie čierne lodičky Prada s ihličkovými podpätkami má. Sú schované

v škatuli od topánok vzadu v šatníku. Mala ich na sebe len raz, v tú noc,

keď zistila, že bola podvedená, a  hoci by ich s  chuťou zničila, rovnako

ako zničila svoje šaty, nedokázala to. Rachel jej ich kúpila ako darček na privítanie bez toho, aby vedela, že sa vlastne Julia v skutočnosti vracia d om ov.

Potom stála celú večnosť pred butikom Chanel a s plačom spomínala

na Grace. Kedykoľvek prišla na návštevu, vždy zdravila Juliu s úsmevom

a objatím. A keď Juliina matka za tragických okolností zomrela, Grace

jej povedala, že ju miluje a bola by rada jej matkou, keby o to stála. Pre

ňu bola Grace vždy lepšou matkou, na Sharoninu hanbu a Juliine rozpa

ky, než bola Sharon.

A keď boli všetky jej slzy preč a obchody sa na noc zatvorili, Julia sa

pomaly vrátila do svojho bytu a začala sa obviňovať za to, že bola veľmi

zlá nevlastná dcéra, mizerná priateľka a príšerná hlupaňa, ktorá sa nevie

ani pozrieť, či je útržok papiera, na ktorý napísala vo svojom mene odkaz niekomu, koho milovaná matka práve zomrela, prázdny.

Čo mu asi muselo prechádzať hlavou, keď ten odkaz objavil? Julia, po

vzbudená panákom tequily či dvoma alebo troma, si dovolila položiť

niekoľko jednoduchých otázok. Čo si o mne musí myslieť teraz?

Váhala, či si nemá zbaliť všetky veci a nasadnúť do autobusu spoloč

nosti Greyhound, ktorý by ju odviezol domov do  Selinsgrove, len aby

sa s ním nemusela stretnúť. Hanbila sa, že jej nedošlo, že to bola Grace,

o ktorej v ten hrozný deň hovoril profesor Emerson do telefónu. Ale jej

ani nenapadlo, že sa jej vrátila rakovina, a  už vôbec nie to, že zomrela.

Julia bola taká nahnevaná, že vykročila s profesorom zlou nohou. Jeho

nepriateľstvo bolo šokujúce. Ale ešte viac ju prekvapila jeho tvár, keď plakal. Jediné, na čo v tej príšernej chvíli myslela, bolo utešiť ho, a táto

jediná myšlienka odviedla jej pozornosť od toho, aby uvažovala o dôvo

de jeho zármutku.

25

Gabrielovo Inferno

A  akoby nestačilo to, že mu práve pukalo srdce nad správou, že

Grace zomrela bez toho, aby mal príležitosť sa s ňou rozlúčiť alebo jej

povedať, že ju miloval. Alebo to, že sa niekto, pravdepodobne jeho brat

Scott, do neho bez výčitiek pustil za to, že neprišiel domov. Nie, preto

že on, po tom, čo ho zničil žiaľ a rozplakal sa ako dieťa, musel zakúsiť

ten veľmi príjemný zážitok, keď otvoril dvere, aby odišiel na  letisko,

a našiel ešte jej lístok s vyjadrením sústrasti. A s tým, čo Paul napísal

na druhú stranu.

Nádhera.

Julia bola prekvapená, že ju profesor na mieste nevyhodil zo svojho

seminára. Možno si ma pamätá. Formulovať túto myšlienku pomohol

Julii ďalší panák tequily, ale ďalej premýšľať nemohla, pretože sa zvalila

v bezvedomí na podlahu.



O dva týždne neskôr, keď si zase prezerala schránky na katedre, sa Julia

nachádzala v trochu lepšom stave. Áno, bolo to, akoby čakala na cestov

ný lístok smrti bez nádeje na prestup. Nie, neodišla zo školy ani neodišla

d om ov.

Je pravda, že sa často červenala ako školáčka a bola príšerne hanbli

vá, ale bola tiež tvrdohlavá. A vytrvalá. A veľmi chcela študovať Dante

ho a ak to znamenalo zatiahnuť do toho neznámeho spoluvinníka, aby

unikla trestu smrti, bola ochotná to urobiť.

Iba tú skutočnosť neoznámila Paulovi. Zatiaľ.

„Julianna? Môžete ísť na  chvíľku sem?“ zavolala ju od  svojho stola

pani Jenkinsová, pekná postaršia sekretárka.

Julia k nej poslušne pristúpila.

„Vy ste mali nejaký problém s profesorom Emersonom?“

„Ja, ach, ja... neviem.“ Začervenala sa a začala si bolestivo hrýzť zvnút

ra do líca.

„Dnes ráno som dostala dva naliehavé e-maily, v  ktorých ma žiada,

aby som vám s ním naplánovala schôdzku hneď, ako sa vráti. Nikdy to

pre profesorov nerobím. Väčšinou dávajú prednosť tomu, že si rozvrh

26

Sylvain Reynard

plánujú sami. Z  nejakého dôvodu ma požiadal, aby som mu schôdzku

s vami dohodla ja a mala ju zaznamenanú vo vašej zložke.“

Julia prikývla, vybrala si z batohu diár a snažila sa nemyslieť na to, čo

o nej asi v tých e-mailoch písal.

Pani Jenkinsová sa na ňu netrpezlivo pozrela. „Takže zajtra?“

Juliin výraz pohasol. „Zajtra?“

„Príde dnes večer a chce sa s vami stretnúť vo svojej kancelárii zajtra

o  štvrtej popoludní. Môžete sa tam dostaviť? Musím mu odpovedať

na e-mail, aby som to potvrdila.“

Súhlasila, zaznamenala si schôdzku do svojho diára a predstierala, že

je tá poznámka nutná.

„Nenapísal, o  čo ide, ale uviedol, že je to vážne. Rozmýšľam, čo to

môže znamenať...“ hlas pani Jenkinsovej sa neprítomne vytratil.

Keď Julii skončil školský deň, pobrala sa domov, s pomocou señority

Tequily, baliť.



Do  nasledujúceho rána mala väčšinu oblečenia zabalenú v  dvoch veľ

kých kufroch. Nebola ochotná sebe (alebo tequile) priznať porážku, pre

to si nezbalila úplne všetko, a  pristihla sa, že sa v  túžbe po  rozptýlení

nervózne pohráva s palcami. Takže urobila jedinú vec, ktorú by v takej

situácii mohol urobiť študent so štipkou sebaúcty, ktorý odkladá nevy

hnutné, okrem opíjania sa a flámovania s ďalšími podobne postihnutý

mi študentmi, – upratala byt.

Nezabralo to veľa času. Ale keď skončila, všetko bolo v  úplnom po

riadku, ľahko navoňané citrónom a  úzkostlivo čisté. Julia bola na  svoj

úspech naozaj pyšná a so vztýčenou hlavou schmatla batoh.

Profesor Emerson medzitým pochodoval po chodbách katedry a ne

chával za sebou bez povšimnutia tak študentov, ako aj kolegov z fakulty.

Mal mizernú náladu a nikto nemal odvahu zahrávať sa s ním.

V  týchto dňoch bol posadnutý túžbou niečo robiť, ale jeho vzťaho

vačná povaha sa stresom a nedostatkom spánku ešte zhoršila. Bol zrej

me prekliaty bohmi Air Canada, pretože na spiatočnej ceste z Filadelfie

27

Gabrielovo Inferno

sedel vedľa otca s dvojročným dieťaťom. Dieťa jačalo a ocikalo sa (a pro

fesora Emersona tiež), zatiaľ čo jeho otec hlasno chrápal. V pološere lie

tadla, keď sa snažil vyčistiť si nohavice od Armaniho, sa profesor Emer

son priklonil k názoru, že by vláda mala mať právo ľahostajných rodičov

nútene sterilizovať.

Julia sa dostavila na svoju schôdzku s profesorom Emersonom pres

ne o štvrtej popoludní a bola potešená zistením, že má zatvorené dvere.

Nadšenie ju ale čoskoro opustilo, keď si uvedomila, že profesor vo svojej

kancelárii je a vrčí tam na Paula.

Keď sa o desať minút neskôr Paul objavil, bol aj pri svojej výške meter

deväťdesiat viditeľne otrasený a Julia šibla očami k núdzovému východu.

Päť krokov a bude za lietacími dverami, voľná a na úteku pred políciou

pre nelegálne spustenie požiarneho poplachu. Zdalo sa to ako lákavý

nápad.

Paul jej pohľad zachytil a zavrtel hlavou, adresoval profesorovi Emer

sonovi niekoľko vybraných nadávok a potom sa usmial. „Nechcela by si

so mnou zájsť niekedy na kávu?“

Julia sa na  neho prekvapene pozrela. Bola dosť mimo už kvôli nad

chádzajúcej schôdzke, a  tak bez toho, aby o  tom veľmi premýšľala, sú

hlasila.

Usmial sa a naklonil sa k nej. „Bolo by jednoduchšie, keby som mal

tvoje číslo.“

Zapýrila sa a rýchlo vytiahla kus papiera, skontrolovala ho, aby si bola

istá, že je nepopísaný, a v rýchlosti naň načmárala svoje číslo na mobil.

Vzal si ho od  nej, pozrel naň a  potľapkal ju po  paži. „Ukáž mu to,

Zajačik.“

Julia nemala čas spýtať sa ho, prečo si myslí, že jej prezývka je alebo

by mala byť Zajačik, pretože už ju volal síce atraktívny, ale netrpezlivý

hlas.

„Tak poďte, slečna Mitchellová.“

Vošla do jeho kancelárie a neisto sa zastavila hneď za dverami.

Profesor Emerson vyzeral unavene. Pod očami mal fialové kruhy, bol

veľmi bledý a vyzeral pochudnuto. Kým bol zahĺbený do nejakej zložky,

pomaly si jazykom prešiel po spodnej pere.

Sylvain Reynard

Julia na  neho pozerala, ohromená zmyselnosťou jeho úst. Po  chvíli,

s  vynaložením obrovského úsilia, od  nich odtrhla zrak a  presunula ho k jeho okuliarom. Nikdy predtým ich nevidela, možno ich nosil, len keď

bol unavený. Ale dnes boli jeho prenikavé zafírové oči čiastočne ukryté

za okuliarmi značky Prada. Čierny rám ostro kontrastoval s teplou hnedou farbou jeho vlasov a modrou farbou jeho dúhoviek, takže sa okuliare zdali byť tým hlavným, čo na jeho tvári priťahovalo pozornosť. Julia si okamžite uvedomila, že nielenže ešte nikdy predtým nevidela žiadneho takého atraktívneho profesora, ona nikdy ani nevidela profesora, ktorý

by bol tak starostlivo zladený. Mohol by sa pokojne objaviť v reklamnej kampani Prada, čo však ešte nikdy žiadny profesor neurobil.

(Je potrebné poznamenať, že univerzitní profesori zvyčajne nebývajú

obdivovaní pre svoj zmysel pre módu.)

Poznala ho dosť dobre na to, aby vedela, že je náladový. A že si – as

poň v  poslednom čase – potrpí na  slušnosť a  zdvorilosť. Vedela, že by neprekážalo ani to, keby sa aj bez jeho pozvania posadila do  jedného

z  tých pohodlných kožených kresiel, najmä ak si ju pamätá. Ale vzhľadom na to, ako ju oslovil, zostala stáť.

„Prosím, posaďte sa, slečna Mitchellová.“ Hlas mal chladný a  nemi

losrdný a namiesto ku kreslu ukázal k nepohodlne vyzerajúcej kovovej

stoličke.

Julia si povzdychla a prešla k tvrdej stoličke z Ikey, ktorá stála pred

jednou z masívnych vstavaných knižníc. Priala si, aby jej dovolil sadnúť

si inam, ale rozhodla sa, že sa s ním nebude dohadovať.

„Presuňte si stoličku k  môjmu stolu. Nebudem naťahovať krk, aby

som na vás videl.“

Postavila sa a urobila, čo jej povedal, ale od nervozity jej spadol batoh

na  podlahu. Mykla sa, očervenela od  hanby od  hlavy až k  pätám, keď

sa z jeho vnútra časť drobností vysypala von – vrátane tampónu, ktorý

sa kotúľal okolo stola profesora Emersona a zastavil sa pár centimetrov od jeho koženej aktovky.

Možno si ho nevšimne, kým pôjdem preč.

Julia si celá v rozpakoch čupla a začala dávať ostatné veci späť dovnút

ra. Už to skoro mala, keď jej praskol popruh cez plece a všetko, čo bolo

Gabrielovo Inferno

v batohu, sa s hlasným treskom znovu vysypalo na zem. Rýchlo si kľakla

na kolená, ale jej papiere, perá, iPod, mobil a zelené jablko už sa rozleteli na profesorov krásny perzský koberec.

Ach, bohovia všetkých študentov a večných kazisvetov, zabite ma. Prosím.

„Robíte si zo mňa žarty, slečna Mitchellová?“

Julia z toho sarkazmu stuhla a pozrela mu do tváre. To, čo tam uvide

la, ju takmer rozplakalo.

Ako môže byť niekto s takým anjelským menom taký krutý? Ako môže

byť taký melodický hlas taký drsný? Na chvíľu sa stratila v mrazivých hlbi

nách jeho očí a túžila po čase, keď na ňu hľadeli s láskavosťou. Ale neprepadla zúfalstvu, zhlboka sa nadýchla a rozhodla sa, že urobí lepšie, keď si

zvykne na to, aký je teraz. Aj keď to je hrozné a bolestivé sklamanie.

Nemo pokrútila hlavou a vrátila sa k upratovaniu vecí do svojho, te

raz už roztrhnutého, batoha.

„Očakávam odpoveď, keď vám položím otázku. Ste si istá, že už si to zapamätáte?“ Rýchlo ju preletel pohľadom a  potom sa pozrel späť do zložky vo svojich rukách. „Možno nie ste taká múdra.“

„Ospravedlňujem sa, doktor Emerson.“ Zvuk jej hlasu prekvapil dokonca aj ju samotnú. Bol tichý, ale pevný. Nebola si istá, odkiaľ sa vzala

jej odvaha, ale v duchu ďakovala bohom všetkých študentov, že jej prišli

na pomoc... aspoň v tomto prípade.

„Som profesor Emerson,“ odsekol. „Doktorov je dvanásť do tucta. Dokonca aj chiropraktici a pediatri si hovoria doktori.“

Julia sa pokúsila zapnúť svoj roztrhnutý batoh, dostatočne potrestaná.

Nanešťastie, zips bol tiež pokazený. Zadržala dych, ťahala ho a s nevyslo

venými kliatbami sa ho snažila prinútiť k spolupráci.

„Mohli by ste ma prestať rozčuľovať tým smiešnym ohavným batohom a sadnúť si na stoličku ako normálna ľudská bytosť?“

Videla, že už je za  hranicou zúrivosti, tak položila svoju smiešnu

ohavnosť na podlahu a ticho si sadla na nepohodlnú stoličku. Zložila si ruky do lona, aby sa s nimi nemohla hrať, a čakala.

„Vy sa vážne musíte považovať za vtipkára. Som si istý, že toto sa vám tiež zdalo smiešne.“ Hodil po nej kus papiera, ktorý pristál tesne vedľa

jej tenisiek.


30

Sylvain Reynard

Zohla sa, aby ho zdvihla, a zistila, že je to fotokópia toho príšerného

odkazu, ktorý mu tu nechala v deň, keď zomrela Grace.

„Môžem to vysvetliť. Bol to omyl. Ja som nepísala oba...“

„Nestojím o  vaše výhovorky! Žiadal som vás, aby ste sa dostavili

do mojej kancelárie, a vy ste to neurobili, že nie?“

„Ale vy ste mali telefonát. Dvere boli zatvorené a...“

„Dvere neboli zatvorené!“ Hodil po nej niečo, čo vyzeralo ako vizitka.

„Predpokladám, že toto mal byť tiež vtip?“

Julia zdvihla odhodenú kartičku a  zalapala po  dychu. Bolo to malé

kondolenčné prianie, také, čo sa posiela s kvetmi:

Je mi veľmi ľúto Vašej straty.

Prosím, prijmite moju sústrasť.

S láskou,

Julia Mitchellová

Pozrela sa na  neho a  zistila, že z  neho zlosť priam srší. Rýchlo za

žmurkala, čím sa snažila nájsť slová ospravedlnenia.

„To nie je tak, ako si myslíte. Chcela som povedať, ako je mi to ľúto

a...“

„Vari ste to neurobili už v tom texte, ktorý ste mi nechali?“

„Ale toto bolo pre vašu rodinu, ktorá...“

„Moju rodinu z toho vynechajte!“ Odvrátil sa od nej, zavrel oči a zlo

žil okuliare, aby si mohol rukami pretrieť tvár.

Julia prešla z oblasti prekvapenia priamo do krajiny úžasu. Nikto mu

to nevysvetlil. On úplne zle pochopil jej kondolenciu a nikto to neuvie

dol na pravú mieru. S pocitom na vracanie si začala lámať hlavu, čo to

znamená.

Profesor si nevšimol jej zamyslenie a s herkulovským úsilím sa upo

kojil, zavrel zložku a  s  opovrhnutím ju odhodil na  stôl. Potom na  ňu

uprel svoj pohľad.

„Vidím, že ste sem prišli v  rámci štipendia študovať Danteho. Som

na tejto katedre jediný, kto má v súčasnej dobe študentské práce v tejto

oblasti na starosti. Vzhľadom na to, že toto...“ ukázal na priestor medzi


31

Gabrielovo Inferno

nimi dvoma, „... nebude fungovať, musíte zmeniť tému svojej diplomo

vej práce a  nájsť si iného odborného poradcu. Alebo prestúpiť na  inú

katedru, či ešte lepšie, na  inú univerzitu. Budem o  svojom rozhodnutí

s  okamžitou platnosťou informovať vedúceho vášho programu. Ospra

vedlňte ma...“

Otočil sa na kresle k svojmu notebooku a začal zúrivo písať.

Julia bola otrasená. Zatiaľ čo tam sedela a  ticho vstrebávala nielen

jeho tirádu, ale aj jeho záver, profesor prehovoril bez toho, aby sa obťa

žoval zdvihnúť k nej oči: „To je všetko, slečna Mitchellová.“

Nehádala sa s  ním, nemalo to zmysel. Stále ako v  mrákotách sa po

zviechala a zobrala svoj pohoršujúci batoh. Pritisla si ho trochu neisto

na hruď a pomaly vyšla z jeho kancelárie.

Vyzerala skoro ako zombie.

Keď opustila budovu a prešla na druhú stranu Bloor Street, uvedomi

la si, že si vybrala zlý deň na to, aby odišla z domu bez kabáta. Ochladilo

sa a začalo pršať. Tenké tričko s dlhými rukávmi jej premoklo sotva päť

krokov od katedry. Ani jej nenapadlo vziať si dáždnik, takže aby sa do

stala domov, musela prejsť pešo tri dlhé bloky vo vetre, chlade a daždi.

Ach, bohovia zlej karmy a búrok, zmilujte sa nado mnou.

Počas chôdze našla aspoň nejakú útechu v tom, že tá smiešna ohav

nosť, čo bola jej batohom, teraz veľmi dobre slúžila na zakrytie jej mokré

ho a zrejme aj priehľadného trička a bavlnenej podprsenky. Zožerte si to,

profesor Emerson.

Ako tak kráčala, premýšľala o tom, čo sa práve odohralo v jeho kan

celárii. Pripravila sa na to tak, že si minulú noc pre všetky prípady zba

lila dva kufre. Ale úprimne verila, že si ju bude pamätať. Verila, že k nej

bude láskavý. Lenže nebol.

Nenechal ju vysvetliť tú kolosálnu hlúposť s odkazom. Nepochopil jej

kvety a kondolenciu. A skutočne ju vyhodil z kurzu. Bolo po všetkom. Te

raz sa bude musieť s hanbou vrátiť do Tomovho malého domčeka v Selin

sgrove... a on zistí, že je späť, a vysmeje sa jej. Oni sa jej budú smiať spoločne.

Hlúpa Julia. Myslela si, že dokáže odísť zo Selinsgrove a niečo zo seba uro

biť. Myslela si, že môže ísť študovať a stať sa profesorkou... Čo si to chcela

nahovárať? Teraz už bolo po všetkom, aspoň na tento akademický rok.


32

Sylvain Reynard

Julia sa pozrela dolu na zničený a teraz už aj premočený batoh, akoby

to bolo dieťa, a pevne si ho pritisla k hrudi. Po tom, čo predviedla svoju

úplnú neschopnosť a  pochabosť, už nemala ani dôstojnosť. A  stratiť to

všetko pred ním, po  všetkých tých rokoch, to už bolo naozaj viac, než

dokázala zniesť.

Pomyslela na zakotúľaný tampón pod jeho stolom a vedela, že keď sa

o piatej popoludní zohne po svoju aktovku, jej poníženie bude dokona

né. Aspoň že tam nebude, aby sa stala svedkom jeho šokovanej a znechu

tenej reakcie. Predstavila si, že pán profesor Emerson z toho šoku porodí.

A  to doslova... ako tam leží na  tom krásnom perzskom koberci, ktorý

zdobí jeho kanceláriu, a bolestivo a hlasno privádza na svet nový život.

Dva bloky od  svojho bytu mala Julia svoje dlhé hnedé vlasy úplne

premočené a  prilepené k  hlave v  nepoddajných prameňoch. Tenisky

jej čvachtali pri každom kroku. Dážď sa po  nej valil, akoby stála pod

odkvapom. Okolo nej sa rútili autá a  autobusy, ale ona sa ani neobťa

žovala pokúsiť sa uhnúť z  cesty, keď ju občas zasiahli prúdy špinavej

vody z rušnej ulice. Rovnako ako svoje životné sklamanie to jednodu

cho prijala.

V  tej chvíli sa priblížil ďalší automobil, ale tento pribrzdil natoľko,

aby ju neošpliechala voda z kaluže. Bol to novovyzerajúci čierny jaguár.

Jaguár spomalil ešte viac a nakoniec zastavil. Keď prechádzala Julia

okolo, dvere spolujazdca sa otvorili a mužský hlas zavolal: „Nastúpte.“

Zaváhala; ten vodič určite nevolal na ňu. Rozhliadla sa okolo, ale bola

jediná, ktorá bola dosť hlúpa, že sa tu prechádzala v  prietrži mračien.

Zvedavo pristúpila o krok bližšie.

Dobre vedela, že by nemala nasadnúť do auta k niekomu cudziemu,

dokonca ani v kanadskom meste nie. Ale keď sa pozrela na miesto vodi

ča a videla, ako jej pohľad vracajú dve prenikavé modré oči, išla pomaly

k nemu.

„Dostanete zápal pľúc a umriete. Nastúpte si. Odveziem vás domov.“

Jeho tón bol teraz jemnejší, oheň bol preč. Toto bol takmer rovnaký hlas,

ktorý si pamätala.

Takže skôr pre tú spomienku, než z akéhokoľvek iného dôvodu, vliez

la dnu, zabuchla za  sebou dvere a  v  duchu sa ospravedlňovala bohom


Gabrielovo Inferno

jaguárov, že zašpiní ich nedotknutý čierny kožený interiér a  nepoškvr

nené koberčeky.

Zmeravela, keď jej uši zaplnili tóny Chopinovho Deviateho nocturna,

Opus 2, a potom sa sama pre seba usmiala. Vždy mala túto melódiu rada.

Otočila sa čelom k vodičovi. „Ďakujem vám, profesor Emerson.“


34

4. kapitola

P

rofesor Emerson zle odbočil. Jeho život by sa tiež dal popísať ako

séria zlých odbočiek, ale toto bola úplná náhoda. Práve si čítal na iPho

ne naštvaný e-mail od svojho brata a zároveň šoféroval jaguára v búrke

uprostred dopravnej špičky v centre Toronta. Následkom toho odbočil

z Queen’s Parku doľava na Bloor Street namiesto toho, aby išiel doprava.

To znamenalo, že mieril na opačnú stranu od svojho domova.

Nebolo žiadnej šance otočiť sa na Bloor Street v dopravnej špičke.

Bola taká hustá premávka, že mohol len ťažko odbočiť doprava a vy

hnúť sa jej. A vtedy natrafil na úplne premočenú a úboho vyzerajúcu

slečnu Mitchellovú, vlečúcu sa po ulici ako bezdomovec, a v záchvate

previnenia ju pozval do svojho auta, ktoré bolo jeho pýchou a rados

ťou.

„Je mi ľúto, že vám ničím čalúnenie,“ ospravedlnila sa váhavo.

Prsty profesora Emersona zovreli volant. „Mám na to niekoho, kto to

blato vyčistí.“

Julia sklonila hlavu, jeho odpoveď ju ranila. Jednoznačne ju prirovnal

k bahnu a to bolo presne to, čo si o nej teraz myslel. Bola bahno pod jeho

nohami.

„Kde bývate?“ spýtal sa v  snahe zapojiť ju do  zdvorilej a  bezpečnej

konverzácie počas doby, ktorú spolu strávia a ktorá, ako dúfal, bude tr

vať len krátko.

„Na Madisonskej. Je to len tamto vpravo,“ ukázala kus pred nich.

„Ja viem, kde je Madisonská,“ odsekol.


35

Gabrielovo Inferno

Julia sa prikrčila k bočnému okienku a kútikom oka ho pozorovala.

Pomaly otočila hlavu, pozrela sa von a silne zahryzla zubami do svojej

spodnej pery.

Profesor Emerson si zanadával pod fúzy. Dokonca aj pod spleťou

mokrých tmavých vlasov bola pekná – hnedooký anjel v džínsoch a te

niskách. Jeho myseľ sa nad tým podvedomým znením jej popisu poza

stavila. Termín hnedooký anjel mu bol zvláštne známy, ale pretože nemo

hol premýšľať o tom prečo, odsunul tú myšlienku bokom.

„Aké súpisné číslo?“ stíšil svoj hlas natoľko, že ho Julia sotva počula.

„Štyridsaťpäť.“

Prikývol a zakrátko zahol autom pred trojposchodový tehlový dom,

rozdelený na menšie byty.

„Ďakujem vám,“ zamrmlala a  v  sekunde sa vrhla na  kľučku, aby

utiekla.

„Počkajte,“ prikázal a siahol na zadné sedadlo po veľký čierny dážd

nik.

Stuhla a  ohromene sledovala, ako profesor obchádza auto, aby jej

otvoril dvere, a s roztvoreným dáždnikom čaká, kým ona a jej ohavnosť

vystúpia z jaguára. Potom ju odprevadil cez chodník až na schody vedú

ce do jej domu.

„Ďakujem vám,“ zopakovala a  potiahla za  zips na  svojom batohu

v snahe ho otvoriť a nájsť kľúče.

Profesor sa pri pohľade na tú ohavnosť snažil skryť svoje znechutenie,

ale nepovedal nič. Díval sa, ako sa trápi so zipsom, a potom sledoval jej

tvár, po ktorej sa čím ďalej viac a viac rozlieval rumenec a zlosť, keď sa

jej to nedarilo. Pripomenul si jej výraz, ktorý mala, keď kľačala na jeho

perzskom koberci, a  napadlo mu, že tento súčasný problém je pravde

podobne jeho vina.

Bez slova jej zobral batoh z rúk a strčil jej do nich teraz už zatvorený

dáždnik. Trhnutím otvoril zips a pridržal jej ho roztvorený s výzvou, aby

do neho siahla a vytiahla kľúče.

Našla ich, ale bola taká nervózna, že jej spadli. Keď ich zbierala

z podlahy, ruky sa jej triasli tak silno, že mala problém nájsť na krúžku

ten správny kľúč.


36

Sylvain Reynard

Profesor stratil všetku trpezlivosť, vytrhol jej zväzok s kľúčmi z rúk

a začal ich jeden po druhom skúšať v zámke. Po úspešnom otvorení dve

rí ju nechal vojsť a potom jej ich vrátil.

Vzala si od  neho ten odporný batoh späť a  potichu zamrmlala po

ďakovanie.

„Odprevadím vás do vášho bytu,“ oznámil jej a išiel za ňou do chod

by. „Raz ma v  hale nášho domu obťažoval bezdomovec. Človek nikdy

nemôže byť dosť opatrný.“

Julia sa ticho pomodlila k domovým bohom a prosila ich, aby jej po

mohli rýchlo nájsť kľúč od bytu. Tentoraz jej modlitbu vypočuli. Keď už

sa chystala prekĺznuť za dvere a zavrieť mu ich pevne, ale nie nevľúdne

pred nosom, zarazila sa. Potom, akoby ho poznala už roky, sa na neho

usmiala a zdvorilo sa spýtala, či by si nedal čaj.

Hoci bol jej pozvaním prekvapený, profesor Emerson zistil, že bez

toho, aby mal príležitosť zvážiť, či je to dobrý nápad, alebo nie, stojí vo

vnútri jej bytu.

Ako sa rozhliadal po  stiesnenom a  ošumelom priestore, rýchlo do

spel k záveru, že to dobrý nápad nebol.

„Môžem vám vziať plášť, pán profesor?“ vyrušil ho Juliin veselý hlas.

„A kam ho dáte?“ odfrkol si a upäto poukázal na to, že to nevyzerá, že

by mala šatník alebo aspoň vešiak pri dverách.

Uprela oči na podlahu a sklopila hlavu.

Profesor videl, ako si nervózne hryzie peru, a  okamžite svoje gro

bianstvo ľutoval. „Prepáčte,“ povedal a podal jej svoj kabát od Burberry,

na ktorý bol neobyčajne pyšný. „A ďakujem.“

Julia ho opatrne zavesila na háčik, ktorý mala pripevnený na vnútor

nej strane dverí, a náhlivo odhodila batoh na drevenú podlahu. „Poďte

ďalej a urobte si pohodlie. Uvarím čaj.“

Profesor Emerson pristúpil k  jednej z  dvoch stoličiek v  miestnosti,

posadil sa na ňu a kvôli Julii sa snažil zakryť svoj odpor. Byt bol menší

ako jeho kúpeľňa pre hostí a bol vybavený úzkou posteľou pristrčenou

k stene, kartovým stolíkom s dvoma stoličkami, malou poličkou na kni

hy z Ikey a zásuvkovým bielizníkom. Všimol si aj malý šatník a kúpeľňu,

ale nikde nevidel žiadnu kuchyňu.


37

Gabrielovo Inferno

Jeho oči sa túlali po  miestnosti a  hľadali dôkazy o  akejkoľvek kuli

nárskej činnosti, kým konečne nespočinuli na mikrovlnnej rúre a varnej

platničke, ktoré boli trochu neisto umiestnené na bielizníku. Kúsok ved

ľa stála na podlahe malá chladnička.

„Mám rýchlovarnú kanvicu,“ povedala Julia rozžiarene, akoby ozna

movala skutočnosť, že vlastní diamant od Tiffanyho.

Všimol si vodu, ktorá z dievčaťa neustále kvapkala, a potom si začal

všímať oblečenie, z  ktorého tiekla, a  zrazu si uvedomil, čo je pod tým

oblečením, pretože bolo chladno... a potom náhlivo a trochu chrapľavo

navrhol, aby prestala robiť čaj a išla sa radšej usušiť.

Opäť sklopila hlavu, očervenela, zabehla do  kúpeľne a  schytila ute

rák. O pár sekúnd neskôr sa objavila s fialovou osuškou, omotanou oko

lo hornej časti tela cez mokré oblečenie, a s druhým uterákom v ruke.

Prikrčila sa, akoby sa chystala utierať mokré stopy, ktoré za  sebou za

nechala na podlahe od dverí až do miestnosti, ale profesor sa postavil

a zarazil ju.

„Dovoľte,“ povedal. „Vy by ste sa teraz mali prezliecť, skôr ako dosta

nete zápal pľúc.“

„A umriem,“ dodala, skôr pre seba než pre neho, ako mizla do šatníka

a snažila sa pritom nezakopnúť o dva veľké kufre.

Profesor krátko zauvažoval, prečo sa ešte nevybalila, ale zatiaľ túto

otázku zamietol ako nedôležitú.

Keď utieral vodu z pošliapaného a poškrabaného dreva, zamračil sa.

Po tom, čo skončil, sa rozhliadol po stenách a všimol si, že boli kedysi

pravdepodobne biele, ale teraz majú špinavú sivú farbu, sú plné prasklín

a  lúpu sa. Skontroloval strop a  našiel niekoľko veľkých škvŕn od  zate

čenej vody a  v  jednom rohu niečo, o  čom si myslel, že by mohla byť

začínajúca pleseň. Striasol sa a premýšľal, prečo pre všetko na svete žije

také krásne dievča ako slečna Mitchellová na  takom otrasnom mieste.

Hoci aj on musel priznať, že tu bolo veľmi čisto a celkom upratané. Až

neobvykle.

„Koľko platíte nájom?“ spýtal sa a mierne sa uškrnul, ako sa snažil po

skladať svoju stoosemdesiatsedem centimetrov vysokú postavu a znovu

sa posadiť na tú desivú vec, ktorá sa tvárila ako skladacia stolička.


38

Sylvain Reynard

„Osemsto mesačne vrátane služieb,“ zavolala na neho tesne pred tým,

ako vošla do kúpeľne.

Profesor Emerson s istou ľútosťou pomyslel na nohavice od Armani

ho, ktorých sa po spiatočnom lete z Pensylvánie zbavil. Nemohol zniesť predstavu, že by nosil niečo, čo bolo postriekané močom, aj keď ich nechal vyčistiť, takže ich jednoducho vyhodil. Ale peniaze, ktoré Paulina

za  tie nohavice utratila, by slečne Mitchellovej zaplatili nájom na  celý mesiac. A ešte by zostalo.

Znovu sa rozhliadol po malej, až bolestne a pateticky čistej garsónke,

z  ktorej sa snažila urobiť domov. A  presne tým pre ňu aj bola. Nad jej posteľou visela veľká reprodukcia obrazu od Henryho Holidaya Dante sa

stretáva s Beatrice pri moste Santa Trinita. Profesor si ju predstavil, ako

leží na  vankúši a  pozoruje Danteho, kým zaspí, dlhé lesklé vlasy kaskádovito rozprestreté okolo tváre. Usilovne sa snažil odsunúť tú predstavu do  úzadia a  premýšľal o  tom, aké je zvláštne, že obaja vlastnia rovnakú maľbu. Pozrel sa na ňu pozornejšie a s prekvapením zistil, že Julia a Be

atrice vykazujú pozoruhodnú podobnosť – podobnosť, ktorú predtým

nechával bez povšimnutia. Tá myšlienka sa mu zahryzla do  hlavy ako

vývrtka, ale on sa ňou odmietal zaoberať.

Na  olupujúcich sa stenách zaznamenal aj ďalšie menšie obrázky

s  rôznymi talianskymi námetmi: kresba Dómu vo Florencii, skica

Katedrály svätého Marka v Benátkach, čiernobiela fotografia kopuly

Katedrály svätého Petra v Ríme. Videl, že parapet okna zdobí rad kve

tináčov s  bylinkami vrátane jednej vetvičky filodendronu, z  ktorej

sa zjavne snažila vypestovať odnož. Všimol si, že záclony sú veľmi pekné – jemná fialková farba ladila s  prikrývkou na  posteli a  vankúšmi. A jej knihovnička sa pýšila množstvom zväzkov v angličtine aj

v taliančine. Profesor si rýchlo prezrel tituly a jej amatérska zbierka

ho viac-menej zaujala. Ale v  stručnosti, garsónka bola malá, stará,

v úbohom stave, bez kuchyne a profesor Emerson by v nej nenechal

bývať ani psa, ak by nejakého mal.

Julia sa objavila v  niečom, čo vyzeralo ako cvičebný úbor – čierna

mikina s kapucňou a tepláky. Zviazala si vlasy a stočila ich do uzla, upevneného na temene nejakým štipcom alebo niečím takým. Ale všimol si,

39

Gabrielovo Inferno

že aj v takomto neformálnom oblečení bola atraktívna – veľmi atraktív

na – skoro by si trúfol povedať, že aj pôvabná.

„Mám English Breakfast Tea alebo Lady Grey,“ ozvala sa cez plece,

keď si kľakla na  všetky štyri, aby zasunula zástrčku elektrickej kanvice

do zásuvky pod bielizníkom.

Profesor ju pozoroval, ako tam kľačí, práve tak ako v jeho kancelárii,

a ticho zavrtel hlavou. Nemala v sebe žiadnu aroganciu ani sebeckú pý

chu, čo vedel, že je dobrá vec, ale vidieť ju neustále na kolenách ho bolelo,

aj keď presne nedokázal povedať prečo.

„English Breakfast. Prečo bývate práve tu?“

Julia v  reakcii na  jeho ostrý tón rýchlo vstala. Stojac stále chrbtom

k nemu našla veľkú hnedú kanvicu a dva prekvapivo krásne porcelánové

hrnčeky so zodpovedajúcimi tanierikmi.

„Je to pokojná ulica v  príjemnej štvrti. Nemám auto a  potrebovala

som byť schopná dôjsť do školy pešo.“ Odmlčala sa a na každý tanierik

položila malú striebornú lyžičku. „Toto bol jeden z tých krajších bytov,

ktoré som vo svojej cenovej kategórii videla.“ Položila elegantné čajové

šálky na stolík a bez toho, aby sa na neho pozrela, sa vrátila k bielizníku.

„Prečo ste sa neubytovali v študentskom internáte na Charles Street?“

Julii niečo spadlo. Profesor ale nevidel, čo to bolo.

„Myslela som



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist