načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Fantázia 2014: antológia fantastických poviedok - Ivan Aľakša; Lucia Lackovičová

Fantázia 2014: antológia fantastických poviedok

Elektronická kniha: Fantázia 2014: antológia fantastických poviedok
Autor: ;

Píše sa rok 1986 a z družstevného sadu nemiznú jablká, ale potmavší obyvatelia neďalekej osady. A zdá sa, že za tým sú súdruhovia z vesmíru. Jožo Fero však bol na ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  127
+
-
4,2
bo za nákup

hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8% 70%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Fantázia media
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 307
Rozměr: 18 cm
Úprava: tran
Vydání: 1. vydanie
Jazyk: česky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-971-5112-6
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Píše sa rok 1986 a z družstevného sadu nemiznú jablká, ale potmavší obyvatelia neďalekej osady. A zdá sa, že za tým sú súdruhovia z vesmíru. Jožo Fero však bol na vojne a jeho srdce bije pre víťazný… ten… Komunizmus… Zasmejte sa na humornej sci-fi Mariana Kubicska, ktorému nedávno vyšiel fantasy román Veža elfov. Alebo sa nechajte odviesť tajomným Nočným spojom, pokojne aj s  Kamarátmi, ktorí si vzájomne dlžia „malé“ službičky. Len pozor, aby vás nezvábila Temnovlasá Barbora spod Starej hory spriahnutá s temnými silami. Pri nákupe knižiek môžete natrafiť aj na nevrlého antikvárnika Adama, ktorý má problém so škriatkom. Alebo anjelom. Alebo skôr so svojím Mačkom? Byť učiteľkou v slovenskej škole je ťažké samo o sebe, nieto ešte keď vám deti miznú pred očami a kradnú vaše čarodejné schopnosti. A ak si myslíte, že budúcnosť, kde každý každého špehuje je temná, v tom prípade vás dostane príbeh maličkej Anny, ktorá už iné farby ako sivú pozná iba z knižiek. Teda z tej jednej, poslednej, ktorú jej ocko priniesol. A vonku je iba tma, ukrutná zima a sivé snehové vločky. Alebo? Obsah: Ivan Aľakša: Too old to fantasy, too young to… Anna Olejárová: Mačka a Motúzik Richard Brenkuš: Kontraktor Lucia Lenická: Temnovlasá Barbora Ján Stopjak: Nočný spoj Adriana Markovičová: Svedectvo Miliducha Grg-Neduživého vo veci konca Angálie Marian Kubicsko: Jožo Fero a záhada družstevného sadu Simon Crabak: Starostlivosť o magického živočícha v praxi Marek Mittaš: Kamaráti Barbora Vinczeová: Fialky Dominika Polakovičová: Oakville Ján Franko: Deň, keď piatok trinásteho skončil Ján Gálik: 201 217 Lucia Lackovičová: Fantastika pre všetkých Vydavateľ: Fantázia media, s. r. o., P. Pázmaňa 5, 927 01 Šaľa. IČO: 46515381, IČ DPH: SK2023424007 Kontaktná osoba: Mgr.

Zařazeno v kategoriích
Ivan Aľakša; Lucia Lackovičová - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

– 3 –

Martinus Cena Fantázie 2014

Fantázia 2014

Antológia fantastických poviedok

Finálové a ďalšie vybrané poviedky z literárnej súťaže

Martinus Cena Fantázie 2014

Súťaž organizuje Občianske združenie Fantázia

Generálny partner: Kníhkupectvo Martinus.sk

Partneri: Intel, Artis Omnis, Incheba, a. s.

Porota hodnotila na čítačkách: PocketBook Touch od BookHaus.cz

Mediálni partneri:

FM_Radio, Kultura.sme.sk, Knižná revue, Kozmos, Quark

Ceny venovali: Fantázia.sk, Martinus.sk, Xbox360, Andrea Shop,

Artis Omnis, iHRYsko.sk, Kozmos.


– 4 –

Martinus Cena Fantázie 2014

Fantázia 2014

Antológia fantastických poviedok

Zostavili: Lucia Lackovičová, Ivan Aľakša

Copyright © Fantázia media

Publisher © Fantázia media, s. r. o., 2014

Cover © Jozef Danglár Gertli, 2014

Všetky práva vyhradené

ISBN 978-80-971511-2-6


– 5 –

Ivan AFakša: Too old to fantasy, too young to...

IVAN AĽAKŠA

Too old to fantasy,

too young to...

K

oľko „fi“ musí obsahovať sci-fi? Koľko fantázie musí

obsahovať fantastika? To sú večné otázky fanúšikov

fantastiky, ultimatívna téma na debatu s geekom,základná téma na hádku s „intelektuálom“...

V roku 1997 sme začali vydávať prvý slovenský fantastickýčasopis Fantázia. Tlačený, žiada sa poznamenať v  dnešnom elektronickom veku. Boli sme mladí, chceli sme tej „fi“ v slovenskej

fantastike čo najviac a ešte viac. Dokázali sme tvrdiť, že netreba

si až tak všímať kvalitu textu, ak je tam fantastický nápad,ktorý nás posadí na zadok. Keď už sme mali skúsenosť s mnohými

novými autormi, túžiacimi po tom istom, nedokázali sme pochopiť, ako to, že si slovenské vydavateľstvá nevšimnú tú„kvalitu“ fantastiky, ktorú my tak zreteľne vidíme. A  postupne sme

sa v  našom presvedčení utvrdzovali stále viac, na redakčných

radách časopisu Fantázia pri pive a následne v ranom vekuinternetu na rôznych fórach sa viedlo nespočetne veľa diskusií a,

ako to už býva, aj hádok o zlých intelektuáloch, požadujúcich od

literatúry zbytočnosti a  nevšímajúcich si krásu nápadu a  vzlet

fantázie autora. A  prišlo aj na vtedajšiu literárnu súťaž, Cenu

Gustáva Reussa, ktorá si tiež odniesla svoje.

Je to už pár rokov. Fantázia neexistuje, naša Cena Fantázie si

práve dopísala dvanásty ročník a v minulom roku sa jejgenerálnym partnerom stalo kníhkupectvo Martinus.sk. To síce ponúka

veľa fantastiky, ale nie je na ňu špecializované. A  ja som si asi

pred rokom sám pre seba omieľal slovné spojenie, parafrázujúc

notoricky známu pesničku kapely Jethro Tull, že som asi užpríliš starý na fantasy, ale príliš mladý na realitu. A pozrime sa,akbr />

– 6 –

Martinus Cena Fantázie 2014

tuálne zažívame už aj v našej Martinus Cene Fantázie ten pocit,

keď mladá generácia hodnotí, koľko „fi“ ešte máme považovať

za fantastiku a koľko už nie. Niekto by asi povedal, že karma...

V  každom prípade Martinus Cena Fantázie pritiahla v tomto ročníku zasa veľké množstvo nových autorov, o  tom svedčí aj fakt, že máme štyroch nováčikov z  piatich finalistov. Prijali sme 157 poviedok okrem Slovenska aj z  Česka, Švajčiarska, Francúzska a  Írska od 67 autoriek a  90 autorov. Naďalej máte najväčší záujem o písanie fantasy, o toto žánrové oceneniebojovalo 68 poviedok, o scifistickú cenu Intel 51 textov a o hororovú Cenu Béla sa pokúša 38 autorov.

Porota súťaže sa každý rok mení. V tomto roku poviedkyčítala pätica: Adela Banášová, Jana Šlinská, Lucia Lackovičová, Daniel Hevier a Marek Kolcun. Posledný menovaný bol víťazom našej recenzentskej súťaže, ktorá pokračuje aj v ďalšom roku. Ak chcete byť členom poroty v roku 2015, napíšte recenziu na túto knihu, zverejnite ju (kdekoľvek, tlačou, či na internete, prípadne aj na stránke Martinus.sk pod knihou) a pošlite nám o tominformáciu. My si spomedzi recenzentov vyberieme jedného člena poroty. Aj v tomto roku udeľujeme aj Cenu poroty, ktorá vzišla automaticky ako víťaz bodovania porotcov. A opäť to je víťaz iný, ako ste rozhodli vy, čitatelia.

Novinkou v tomto ročníku bola naša súťaž fantastickýchpoviedok v angličtine. Bola to z našej strany skúška, netušili sme, do čoho ideme. Nakoniec nás autori prekvapili a potešili, prijali sme 23 poviedok od 16 autoriek a 7 autorov zo Slovenska, Česka, Švajčiarska a  Írska, pričom tu zvíťazila sci-fi počtom 11 textov pred ôsmimi fantasy a  štyrmi horormi. V  anglickej cene bolo možné poslať už publikovanú poviedku, takých prišlo šesť(publikovaných predtým po slovensky, česky, nemecky, či dokonca poľsky). Aj tu sme však mali „hviezdnu“ porotu – americkýspisovateľ Mike Resnick nielenže poviedky prečítal a ohodnotil, ale natočil aj videokomentár a  do zborníka, ktorý zo súťaže vzíde, nám dodal jednu svoju poviedku a esej o písaní fantastiky. Spolu

– 7 –

Ivan AFakša: Too old to fantasy, too young to...

s  ním anglické texty hodnotil Christopher George a  Michal

Jedinák. Výsledky anglickej súťaže nájdete na konci tohtozborníka.

Späť k slovenskej súťaži: hodnotenie je v nej dvojkolové, takže po práci poroty, ktorej kompletné výsledky nájdete v tabuľke na konci tejto knihy, prišlo aj na vás, čitateľov. Finálová päticapoviedok bola zverejnená na portáli Kultura.sme.sk a každý čitateľ mohol zahlasovať za ten text, ktorý sa mu páčil najviac. A urobili ste opäť rekord. Z  pôvodných vyše 900 hlasov ostalo po očistení od zdvojených a neplatných hlasov vyše osemsto čitateľov, ktorí sami nakoniec rozhodli, koľko tej „fi“ chcú mať v najlepšej fantastickej poviedke súťažiacej v Martinus Cene Fantázie 2014. Konečné poradie sa nachádza na nasledujúcej strane zborníka a  môžem dodať len toľko, že víťazná poviedka prevalcovala druhú v poradí dvojnásobným počtom hlasov...

Náš zborník by však bol zbytočný, keby ste v ňom našli iba už známe poviedky. Dvanásty ročník a dvanásť poviedok, povedali sme si, alebo skôr – tak nám to pasovalo rozsahom... Sompresvedčený, že v tých dvanástich textoch nájdete správny mixfantastiky, namiešali sme doň päť fantasy, štyri sci-fi a tri hororové texty, vyrovnaný je aj pomer autorov a autoriek a, samozrejme, texty zároveň bodovali aj v  našich pridružených oceneniach – Cene Bibliotéky, hororovej Cene Béla, Cene spoločnosti Intel pre najlepšiu sci-fi poviedku a „našej“ cene pre najlepšiu fantasy.

Želám vám príjemné čítanie zborníka Fantázia 2014, dobrý pocit z  dostatočného množstva „fi“ v  poviedkach a  všimnite si aj vyhlásenia súťaží na ďalší rok. Viaceré ročníky našej súťaže už dokázali, že vody slovenskej fantastiky dokáže zamútiť ajnováčik – mimochodom, všimnite si víťaza anglickej ceny a finalistov slovenskej...

A ja si zatiaľ idem pustiť Jethro Tull...


– 8 –

Martinus Cena Fantázie 2014

Martinus Cena Fantázie 2014:

1. miesto:

Ján Franko – Deň, keď piatok trinásteho skončil

(Cena Fantázie a 250 €)

2. miesto:

Dominika Polakovičová – Oakville

(150 €)

3. miesto:

Adriana Markovičová – Svedectvo Miliducha Grg-Neduživého

vo veci konca Angálie

(100 €)

4. miesto:

Richard Brenkuš – Kontraktor

5. miesto:

Marek Mittaš – Kamaráti

Cena poroty:

Adriana Markovičová – Svedectvo Miliducha Grg-Neduživého

vo veci konca Angálie

Cena spoločnosti Intel pre najlepšiu sci-fi poviedku 2014:

Barbora Vinczeová – Fialky

Cena Bibliotéky 2014:

Simon Crabak – Starostlivosť o magického živočícha v praxi

Cena Béla 2014:

Dominika Polakovičová – Oakville

Cena OZ Fantázia pre najlepšiu fantasy poviedku 2014:

Lucia Lenická – Temnovlasá Barbora

Výsledky boli vyhlásené na 22. medzinárodnom knižnom veľtrhu

Bibliotéka dňa 8. 11. 2014 v Bratislave.


– 9 –

Martinus Cena Fantázie 2014


– 10 –

Martinus Cena Fantázie 2014

ANNA OLEJÁROVÁ

Mačka a Motúzik

Autor o sebe:

Keď bola autorka malá, za nič na svete sa nechcela naučiť čítať. Šlabikár

na truc dočarbala pastelkami a schovala pod posteľ. Nepomohlodohová

ranie ani výprask, tak jej múdra matka pristúpila k radikálnemu riešeniu:

Žiadne čítanie rozprávok pred spaním! To jediné prinútilo lenivé dieťapo

pasovať sa s písmenkami na vlastnú päsť.

Prvá kniha, ktorú prečítala celkom sama od prvej stránky po poslednúbo

la kniha vtipov z vydavateľstva Mladé letá a bola na to hrdá. Nasledovali

Športové smiechoty, Anekdoty slávnych, Don Chichot a až potom sa cítila

dostatočne podkutá na Veľkú literatúru, čiže O  psíčkovi a  mačičke. Keď

mala zmáknuté rozprávky a  začala strkať nos do kníh ako Hlava XXII

a Dracula, múdra matka ju zaviedla do knižnice, kde jej vystavili preukaz.

Zrazu sa pod posteľou namiesto dočarbaného šlabikára začali hromadiť

požičané knihy, až sa matka sťažovala, že smrdia a sú v nich roztoče.

Dnes má autorka kníh plné police, miestnosti a sklady a jej matka sa stále

sťažuje, že sú v nich roztoče.

Písať poviedky začala pred pár rokmi, keď spadla z koňa a zlomenina sa

dlho liečila. Hoci nepadla na hlavu, obáva sa, že tento štart sa na jejlite

rárnych snahách viditeľne podpísal.

Okrem roztočov si chová manžela, syna a päť morčiat.

Anna Olejárová

My o poviedke:

Teší ma, že do našej súťaže nám posielajú poviedky stále nové tváre a že

tie poviedky ozaj stoja za to. To je aj prípad Anny Olejárovej a  jej prí

behu antikvárnika Adama Motúzika a  škriatka-anjela Nikolasa. Príbeh

s  krásnym fantastickým nápadom a  veľmi slušným spracovaním (aj keď

v pár prípadoch sa mi zdali zbytočné niektoré dovysvetľujúce a doplňujúce

vety) udržiaval moju pozornosť a zvedavosť až do konca. Táto poviedka je

v istom zmysle ako mačka – na pohľad (pri čítaní) milá, ľúbivá, magická,

zvnútra a vo svojej podstate však desivá, temná a zákerná. Keby mala byť

sfilmovaná, urobil by to určite Tim Burton.

Ja osobne mám jednu jedinú výhradu – vedel by som si predstaviť pointu

vyšperkovanú viac – viažúcu sa k domčeku s „Desivou Bábou,“ knihami,

ktoré si Nikolas požičiaval a čítal a ktoré ho menili. V tom sa však so mnou

nezhodli ostatní kolegovia zo súťaže, takže určite aj autorkina pointa je

správna. V každom prípade je nemenej temná a Burtonovská.

Ivan Aľakša


– 11 –

Anna Olejárová: MaFka aTMotúzik

D

o obchodu vojde človiečik a  Adam od pohľadu

vie, že ho bude ľúbiť ako húsenicu na jazyku.

Vtrepe sa sem cez úzky vchod aj s retro bicyklom,

v košíku nesie kvety, šteňa či priateľku, alebo čosi podobné,

všetko veci, ktoré Adam už z princípu nenávidí. Šťúplychalanisko s klobúčikom narazeným do čela na pol ústpozdraví a  vnorí sa medzi police. Poltopánky klopkajú na dlažbe.

Ledabolo sa začne premŕvať knihami, občas si popraví nanose nadrozmerné čierne rámy alebo sa potiahne za traky, ktoré

mu pridržiavajú úzke džínsy akejkoľvek farby, okrem modrej.

Obchytkáva, na čo mu padne zrak. Keď ho ponuka nezaujme,

knihy lajdácky pohodí na vrch najbližšej kôpky, ani saneobťažuje zarovnať stĺpček. Adam rozmýšľa, čo v tých paprčiach

držal naposledy: či kvety, šteňa alebo priateľku a najradšej by

ho poslal na záchod umyť si ruky.

Potom príde otázka: „Máte nejaké dobré knihy, kamoško?“ Nakloní sa cez pult tesne k Adamovi a zatvári sasprisahanecky, akože on sa vyzná, jemu možno veriť a dobre vie, že pod pultom si Adam schováva tie najlepšie kúsky pre takých, ako je on.

Adam pení, a to nie len pre to, že jeho intímna zóna je desať m e t rov.

„Bo by som aj kúpil, keby bolo dačo zaujímavé...“

Dobré knihy? Zaujímavé? Tie v  policiach sa mu nepáčia? Uráža nás? Adam zatína päste a  škrípe zubami, ani sa mu nedá odpovedať. Pod pultom má okrem zlomeného portviša s  lopatkou aj pohotovostnú sekerku, jej násadu teraz zviera v dlani, až mu belejú hánky.

Keď nič, človiečik sa vráti medzi police, vezme do rúkknihu, vytiahne telefón s obrázkom nahryznutého jablka a začne si ju fotiť.

Toto netrvá dlho a  Adam vybieha spoza pultu s  besom v očiach a sekerkou v ruke... človiečik sa rezko prace ajs bicyklom, kvetmi, šteňaťom a  priateľkou. Večer nad šálkou

– 12 –

Martinus Cena Fantázie 2014

maté a  celozrnnými bio-eko-homemade-muffinmi napíše

príspevok na svoj blog, postne to na twitter, facebook, google plus a pridá fotky z Instagramu. Tie, ktoré stihol urobiť.

Všetko zdieľa so svojimi podobne postihnutými priateľmi.

A keďže aj zlá reklama je reklama, skôr či neskôr sa niektorý

z nich vyberie na skusy do Adamovho obchodu. Veď čo ak si

antikvariátnik necháva tie najlepšie kúsky pod pultom presne

pre takých, ako sú oni?

•••

Dnes je vonku krásny deň babieho leta. Slnko príjemne hreje, ale nepáli, vzduch vonia spomienkou na leto. Aj Adam má rád pekné počasie. Všetci sa vyhrnú obsmŕdať von, do lesa alebo chytať posledný bronz a  on má pokoj. V  pivnici prerobenej na antikvariát je babie leto vždy – pod stropom v  prievane romanticky povievajú lepkavé vlákna pavučín, v  ktorých šantia húfy chlpatých pavúkov a  Adam sa miesto opaľovania rád nechá obaľovať ochranným nánosom prachu.

Zaboril sa do svojho obľúbeného kresla, ktoré bolo kedysi anatomické. Pravda, stále je anatomické, no už iba výsostne špecificky vo vzťahu k Adamovi. Otvoril knihu v miestezáložky a maznavo pohladil stránky. Aj Mačka sa kamsivyparil, Adam si rád predstavil, že navždy. Kocúr mu bol tŕňom v oku, odkedy sa jedného dňa objavil v obchode akozhmotnený kúdol dymu a z nejakého dôvodu odmietal odísť. Keby aspoň myši chytal, ale to mu ani na um neprišlo. Adamovi sa ho nepodarilo odohnať, tak už len zo zvyku naňho občas urobí nejaké to „Kšá!“. Mačkovi tým vždy zdvihne náladu.

Netrvalo dlho a  do ticha miestnosti sa jemne votrelo chrapkanie...

...ako na potvoru sa Adamovi muselo snívať práve o kocúrovi. Hnal sa za ním v  chabo osvetlenej chodbe pivnice, jeho modrosivá srsť sa každým okamihom zdala iná, podľa toho, z ktorej strany na ňu dopadalo bludné svetlo žiaroviek. Ťažko bolo sledovať ho. Pružné mačacie telo a dlhý chvost sa

– 13 –

Anna Olejárová: MaFka aTMotúzik

mu mihali pred očami, kocúr sa pohyboval dlhými ladnými

skokmi. Labkami sa iba letmo dotýkal svojho tieňa, tenhopkal chvíľu pred kocúrom, chvíľu za ním, akoby sa pretekali,

kto bude prvý.

Odrazu sa podzemím rozľahol vresk.

Adam sa strhol zadychčaný a zaliaty potom, akoby sinaozaj zabehal. Vrešťanie neprestávalo ani po tom, čo otvoril oči a  zatvoril ústa. Vedel, čo to znamená: Mačka sa vrátil z pochôdzky a nie sám. Priniesol si hračku. Mačkov hlasovýprejav rozochvieval potrubia a  tie viedli zvuk lepšie ako káble domového rozhlasu, ktorý dala pani Bôbiková nainštalovať do všetkých bytoviek, aby si všetci naraz mohli vypočuť jej hlásenia a  sťažnosti a  nemusela ich každému opakovať osobitne ako v pomocnej škole. Adam si musí pohnúť. Po dome už beztak začali kolovať chýry o  tom, že v  pivniciach straší. Ešte to by chýbalo, aby ho preto začala šikanovať miestna svorka stareniek.

Pri tomto pomyslení mu po spotenom chrbte prešiel mráz.

Vystrojil sa: baterka, portviš, lopatka a, samozrejme, tajná zbraň. Bez tej by si s  Mačkom ťažko poradil. Adamovi sa zdalo, že sa do obvyklého repertoáru vplietajú vzlyky náadne podobné volaniu o pomoc. Tieto myšlienky všakzalašil – v  priestoroch navzájom poprepájaných pivničných chodieb, tiahnucich sa až ktovie kam, býva akustika veľmi hravá. Aj Adamovi chvíľu trvalo, kým sa v tej spleti ozvien zorientoval. V jednom vlhkom výklenku, prakticky ažo ulicu ďalej, konečne naďabil na kocúra. Bola to iba obyčajná mačka, hoci mimoriadne veľká. Ale treba brať do úvahy, že žiadna mačka na svete nie je tak celkom obyčajná ani úplne normálna.

Namieril lúč svetla. Zver naňho fľochol pohľadom, ale kým Adam stihol zareagovať, čosi si spod labiek uchytil do tlamy a rozbehol sa preč. Nasledoval ho presne ako pred chvíľou vo sne, ibaže tentoraz sa nie a nie zobudiť.

– 14 –

Martinus Cena Fantázie 2014

Adamovi už dochádzal dych i  trpezlivosť, keď kocúr konečne zastal a  stuhol v  póze s  nahrbeným chrbtom. Oči sa mu divoko leskli, v papuli si pohadzoval holuba, aspoň tak sa Adamovi zdalo. Vtáčie telo bezvládne viselo, bolo celéstrapaté, doráňané, ani nepíplo.

„Tak čo, ty oplan, ešte sa chceš hrať?“ povedal Adama pokúsil sa odpútať kocúrovu pozornosť portvišom. Nie vždy mu tento trik vyšiel, ale lepšie prísť o  metlu ako o  vlastnú ruku. Alebo hlavu. Pre Mačku na svete existovali len dva druhy bytostí: iné mačky a  hračky. Aj Adamovo funkčné zaradenie bolo „hračka“ a  je len dobre, že o  tom nevedel. Pretože hračky, ktoré začnú nudiť, nečaká nič dobré. Mačka nie je iba brutálne hravý, ale i kruto zvedavý a nakoniec sa vždy začne zaujímať o to, ako taká hračka funguje vo vnútri. To by bolo z Adamovho pohľadu v poriadku, veď kocúr doteraz dopivníc nedovliekol nič väčšie ako rotvajlera, len keby pri tom nerobil taký mravk. Nejakú tetku, čo si zíde pre fľašukompótu alebo kyslé uhorky, by z toho mohol aj trafiť šľak. Potom by mal na krku nielen pani Bôbikovú, ale aj políciu, keďže Mačka je považovaný za Adamovo domáce zviera.

Vytiahol z vrecka tajnú zbraň. Jedinú vec, ktorá na Mačku platila za každých okolností. Vybalil ju z celofánu a položil na zaprášenú podlahu.

„Čo ty na to?“

V  ovzduší sa rozvíjala aróma olomouckého syrečka pekne dlho po záruke až Mačkovi zakrútilo fúzikmi a Adamovi žalúdkom. Kocúr pustil nevládnu obeť a  v  tranze sa nechal pritiahnuť ku kúsku smradľavého syra. Telom mu prebehla triaška ako starému feťákovi. Chvíľu ho, vrtiac končekom chvosta, vzrušene oňuchával, akoby zámerne odďaľoval ten slastný moment, kedy po ňom prejde drsným jazykom. Adam viac nečakal, nabral nešťastné stvorenie na lopatku, kým si to Mačka rozmyslí. Kocúra nechal tak, ukájať sa nad syrečkom a vrátil sa k obchodu.

– 15 –

Anna Olejárová: MaFka aTMotúzik

Chytať mačku na syr, kto by si to bol pomyslel, uškrnul sa antikvariátnik. V  prastarej chladničke, ktorú používal len na tento účel, v  plechovej nepriedušnej dóze, pod štyrmi vrstvami igelitu si pre podobné prípady schovával vždy jedno balenie tejto pochúťky. S  čerstvosťou si nemusel robiť starosti, nevadil ani tovar po záruke, ani vrstva plesne, dokonca ani polotekutá konzistencia. Aj keď už Adama pri otváraní chladničky napínalo na zvracanie a pri manipulácii s  exponovanou potravinou si radšej nasadil plynovú masku z druhej svetovej, Mačka, ten sa išiel zblázniť od nadšenia.

Vyniesol nešťastného holuba na denné svetlo, že ho šmarí do buriny za smetiakmi, kde sa nachádzal neoznačený masový hrob Mačkových hračiek. Švihol rukou, no pohyb nedokončil. Adam sa prizrel holubovi dôkladnejšie. Ležal dolu bruchom, jedno krídlo stočené šikmo od tela, druhé zložené pozdĺž. Pichol doňho prstom – ešte žil. Bolestivo vzdychol a pretočil sa naznak.

Aj Adam vzdychol, prekvapene. Stvorenie nemalo okrem krídel spoločné s  holubom vôbec nič. Tie vyrastali z  trupu, tak isto ako hlava, ruky i nohy, akými sa nemohol pýšiťžiaden vták na svete. Adam zauvažoval, do akých revírov tokocúr chodí loviť.

Trocha neisto zatriasol lopatkou, na čo tvor, ktorý istonebol holubom, zastenal. Čo teraz... Veterinár? Výskumák? Blázinec? Jedna z  tých troch možností bude správna. Ale dnes je nedeľa a všetky menované inštitúcie budú zatvorené. Hádam okrem poslednej, ale tú by si Adam radšej nechal až na samý koniec.

Kým stúpal po schodoch, predstavoval si, že možno objavil nový živočíšny druh alebo rovno celú skupinu. Dávno zabudnutú, prežívajúcu v pivniciach pod mestom akodinosaury v Stratenom svete. Hneď ráno navštívi Akadémiu vied. Dovtedy bude musieť počkať v jedinej mačkovzdornej skrýši v obchode.

– 16 –

Martinus Cena Fantázie 2014

Vypol a prevetral chladničku, z plechovej dózy vyňalzvyšné syrečky a uložil do nej svojho „dinosaura“.

•••

Keď na druhý deň Adam otvoril dvere obchodu, ozval sa zvuk, ako keď povoľuje viečko na plesnivej čalamáde,a vzáätí ho oviala slabá tlaková vlna. Bola vlhká a  teplá. Koho zaujíma viac, nech si dá k  večeri misu fazuľového prívarku a  potom ráno odhrnie perinu – taký ten zaprdený vzdúšik, to je presne ono. Kým sa Adam stihol spamätať, dostavil sa zápach, ktorý sa celú noc poctivo zušľachťoval, až dosiahol takých kvalít, že jeho smradľavá vznešenosť mohlaantikvariátnika na mieste pasovať do rytierskeho stavu.

Zopár šokovaných mozgových buniek v Adamovej hlave si spomenulo, že včera večer ľahkomyseľne zabudol na pultebalenie syrečkov. Nos i ústa si prikryl rukávom kabáta a razil si ces tu zhustnutým vzduchom rovno k  oknu, nech to prievan rozriedi, kým niekomu napadne zavolať políciu, požiar ni kov, deratizérov, pohrebnú službu, špeciálnu jednotku nazneškodňovanie chemických zbraní alebo vyháňačov diabla. Po syre ostali len na podlahe porozhadzované igelitové vreckáa celofánové papieriky, ktoré vyzerali, akoby ich niekto dlho a silno žviakal. A ešte puch. Šíril sa najmä z kocúra, ktorý saomámene vyvaľoval pod stolom, hlasno odfukujúc s otvore noupapuľou a vyplazeným jazykom. Zjavne prekročil po vo le nú dennú dávku. Nezobudil sa, ani keď Adam predupotal okolo k oknu, ani keď ho cestou späť schmatol za chvost a so štítivýmvýrazom na tvári vyniesol von zadným vchodom. Keď dopadol do buriny za smetiakmi, iba si smradľavo odgrgol.

Adamovi začal zlyhávať dýchací systém.

Prebral sa zhruba o hodinu, s tvárou zaborenou do trávnika na zadnom dvore. Čosi mu bzučalo okolo uší a drobné nôžky ho šteklili po tvári. Keď otvoril oči, zistil, že to muchyobletujú psí výkal len pár centimetrov od jeho nosa. Chvalabohu, dýchal zhlboka a pravidelne, iba ho štípali sliznice.

– 17 –

Anna Olejárová: MaFka aTMotúzik

Ešte sa chvíľu kochal výhľadom a dával pozor, či náhodounezačuje sirény alebo známky poplachu. Všetko však bolo tiché, až na Mačku chrápajúceho za kontajnermi a  bzučanie lakotných mäsiarok. Vstal a oprášil sa. Na jednej strane bol rád, že sa incident zaobišiel bez rozruchu, no zároveň ho mrzelo, že mu v núdzi nik neprišiel na pomoc. Nie je predsa možné, aby si nik nevšimol Adama v bezvedomí pod oknami bytovky, kde sasledovanie susedov tešilo väčšej popularite ako turecká telenovela.

Do obchodu sa odvážil vkročiť, až keď cez okienko zbadal, ako pavúky opúšťajú svoje kokóny, do ktorých sa zamotali, aby prečkali nepriaznivé obdobie.

Vyňal škatuľu a zvedavo odklopil veko. Bol pripravený vidieť čokoľvek a to, čo uvidel, ho neprekvapilo. Dych mu vyrazilo to, čo počul.

„Dobrý deň. Moje meno je Nikolas. Som vám veľmi vďačný.“ Malý človiečik vyzeral síce trošku pokrčene, ale bol schopný vstať a vystrúhať malú poklonu.

Adam bleskovo zaplesol veko, zvnútra sa ozvalo tlmené „Jau!“, a snažil sa vymazať z pamäte posledných pár sekúnd. Takže je to tá tretia možnosť. Zbláznil sa. Určite sa zbláznil.

Zvnútra škatule sa ozvalo zdvorilé klopkanie.

„Haló, pane! Haló, pane!“

„Zbláznil som sa,“ povedal Adam nahlas.

„Ale kdeže. Ste úplne v poriadku! Počujete?“

„Nepočujem, nepočujem, nepočujem,“ presviedčal Adam sám seba a ktovie prečo, tuho zavrel oči.

Nato tvor v škatuli začal robiť ešte väčší hluk, až celáposkakovala po doske stola.

Zrazu sa dvere s hrmotom otvorili a rám vyplnila siluetazáasníka sumo v  kvetovanej zástere – Agneša Bôbiková, správkyňa domu a priľahlého vesmíru. Adam stŕpol a stihol eštezašepkať: „Ticho!“

Škatuľa poslúchla. Pani Bôbiková nasala roztiahnutými nozdrami vzduch, pripomínala pri tom vetriacehonosorož– 18 –

Martinus Cena Fantázie 2014

ca. Zúrivého vetriaceho nosorožca, ktorý prišiel zistiť, kto sa

mu vymočil do napájadla.

„Máte návštevu, pán Motúzik? Podľa mojich hodiniek by ste mali mať ešte päť minút zatvorené,“ povedala pani Bôbiková a  výhražne si zaťukala ukazovákom po zápästí. Myslela tým: „Ešte sme vám nedovolili otvoriť.“

Pani Bôbiková zo zásady všetkých Adamových zákazníkov považovala za „návštevy“, robila si do červeného zošitačiarky a raz za rok sa ich všetkých pokúsila nahlásiťv správcovskej spoločnosti ako obyvateľov priestoru a  následne z  toho Adamovi vyrubiť výšku poplatkov za nájom.

„Nie, nie, som tu celkom sám, pani Bôbiková. Asi somzabudol zamknúť dvere, ďakujem za upozornenie.“

„Nech sa to viackrát nestane. Iba náhodou som išla okolo a zdalo sa mi, že rozoznávam dva hlasy. Vlastne, som sicelkom istá, že ste sa tu s niekým rozprávali.“

„Je otvorené okno, počuť zvuky z ulice.“

„Tak si ho zavrite láskavo, kúrenie nie je zadarmo. A zdá sa, že vaša mačka zase pritiahla do domu mršinu. Postarajte sa o to – okamžite!“

Pani Bôbiková nakrčila dočista vytrhané a nanovonamaľované obočie, skontrolovala celý priestor, ešte raz Adamaprešacovala pohľadom a pobrala sa na odchod.

„Samozrejme,“ vydýchol antikvariátnik, keď sa zasprávkyňou zaplesli dvere až sklenená výplň zacinkala.

Nebolo čudné, že pri dvadsaťpäťstupňovej teplote vzduchu pani Bôbiková trvá na šetrení teplom, to bolo v  jej prípade normálne. Ale ak aj ona počula druhý hlas (a Adam sa môže spoľahnúť, že tá bosorka má uši ako rys na postriežke),potom sa možno nezbláznil. Otvoril škatuľu.

Človieča sedelo v kúte a ohmatávalo si čerstvý tipel nahlave.

„Všetko v poriadku?“

„Ehm. Áno... asi. Ja som Adam.“

– 19 –

Anna Olejárová: MaFka aTMotúzik

„No konečne! Ja som Nikolas. Teší ma,“ postavil saa natiahol k Adamovi drobnú rúčku, aby mu potriasol ukazovákom pravej ruky. „Zachránili ste ma, rád sa odvďačím prácou,“ oznámil Adamovi.

„Prepáčte, nových ľudí neberiem.“

„To nevadí, veď ja nie som človek,“ uškrnula sa malá pekná tvárička, keď sa zvonček na vchodových dverách ozval znovu.

Vošiel muž v ošumelom baloniaku. Cez predlaktie muledabolo visel pootvorený veľký čierny dáždnik, hoci na oblohe nebolo ani mráčika. Nikolas sa v  okamihu niekam vyparil. Adam nasadil to, čo považoval za profesionálny antikvariátnický výraz, ktorý tvorila zmeska nevšímavosti a pohŕdania v pomere dva ku jednej. Príchodzí mu len kývol hlavou a zamieril rovno ku knihám. Jednu z nich si vybral a skusmo v nej zalistoval, po očku pokukujúc po antikvariátnikovi.

Adam sa zase nenápadne obzeral po Nikolasovi. Čo ak ten škriatok čosi vyparatí? Nazrel pod stoličku, stôl, skontroloval sklad. Dokonca pootváral všetky zásuvky na písacom stole. Zákazník si ďalej prezeral knihy, jednu za druhou ichvyťahoval z police alebo ukladal späť. Keď Adam vyšiel spoza pultu a začal sa obšmietať po obchode, návštevník si konečnevybral a pristúpil k pokladni s brožúrkou v ruke. Adamroztržito nablokoval päťdesiat centov za postarší múzejný katalóg.

Muž schoval peňaženku i knihu do vnútorného vreckabaloniaka a odchádzal. Práve keď otváral dvere, dáždnik mu sám od seba vystrelil. Veľmi sa tomu podivil, pretože tento dáždnik nemal vystreľovací mechanizmus. Bol to starý húževnatýparazól ešte po dedovi, kedy sa veci vyrábali tak, aby sa nemuseli jednostaj kupovať nové. Prestál aj tú najprudšiu hrmavicu, nevyvracal sa, nepolámal sa, látka sa nepotrhala ani podesaťročiach používania a, okrem iného, mal tú výnimočnú vlastnosť, že vo svojom vnútri uniesol do desať kilogramov záťaže. Napríklad kníh. Tie sa teraz s treskotom rozleteli po zemi a iba Adam videl, ako Nikolas bleskurýchle ubzikol z dohľadu.

– 20 –

Martinus Cena Fantázie 2014

Napaprčený antikvariátnik vybehol spoza pultu.

„Ty debil! Veď ich načisto zničíš!“ Kľakol si a zbieral zozeme popadané knihy. „Keď ich už musíš kradnúť, tak sa k nim aspoň správaj, ako sa patrí – s úctou. Aha, tuto si ušpinilstrany tridsaťšesť a tridsaťsedem, na tejto je odtrhnutá väzba a... och, nie!“ Nariekal ďalej Adam s bolesťou v hlase.

Knihy boli jeho priatelia, jediní, akých kedy mal. Niekomu sa to môže zdať smutné, ale on sa nesťažoval. Prečo by aj? Keď ich potreboval, vždy boli po ruke, vedeli, ako zahnať nudu a osamelosť, ako uchlácholiť jeho rozorvanú dušu. Úprimne, koľko takých priateľov sa pošťastí mať v živote vám? Dvoch? Troch? Iste nie viac ako piatich. Adam ich mal tisíce.

Zlodej sa zatiaľ zmätene obzeral, zaskočený nečakanýmvývinom situácie. „Ehm... Pozrite, je mi ľúto. Ja sa liečim. A za všetky knihy zaplatím.“

„Čo chceš zaplatiť? Ako? Škody sú nevyčísliteľné! Ani po oprave to už nebudú originály, dokaličil si ich navždy. Myslíš si, že zamávaš peňaženkou a všetko bude v poriadku?“

„No. Áno. Či... nie?“ Zlodej spätkoval, až sa oprel chrbtom o presklené dvere. „Sú to iba staré knihy,“ dodal na svojuobranu, čím len prilial olej do ohňa.

Adam vyskočil ako maniak a celý bez seba vypľúval slová plné jedu: „Nie! Nedokážeš ich zaplatiť. Len sa pozri, tejto chudinke si prelomil chrbát,“ natrčil poškodenú knihunávštevníkovi pod nos, ako keby ukazoval neposlušnému šteňaťu hovienko na koberci. Zatváril sa krvilačne: „Oko za o k o...“

Teraz sa muž naozaj vyľakal a naslepo hmatkal poza chrbát po kľučke. Bál sa o život.

„Prepáčte! Prepáčte! Veľmi ma to mrzí, naozaj!“ Konečne sa mu podarilo otvoriť dvere a  v  okamihu sa vyrútil von, schody z pivnice bral po dvoch, troch. Aj dáždnik si zabudol.

Adam pozbieral zvyšné knihy a odniesol si ich za pult, že ich neskôr poopravuje.

– 21 –

Anna Olejárová: MaFka aTMotúzik

„Tak, aký som bol?“ Nikolas sedel na operadle kresla a hompáľal nôžkami.

„Pche...“ Adam chcel najprv čosi zlostne odseknúť, alepotom sa zarazil.

„Celkom... dobrý.“

Ešte ani nestihol zistiť rozsah škôd, keď zvonček na dverách opäť cengol, ale ani do tretice nič dobrého nepriniesol. Pani Bôbiková znova stála na prahu a jastrila očami po miestnosti.

„Čo je to tu zase za huriavk? Hádam mi nechcete tvrdiť, že sa hádate sám zo sebou?“

„Nie, pani Bôbiková, len poďte, prosím, ďalej...“ pozvanie bola číra formalita, pani Bôbiková už na vlastnú päsť vykonávala inšpekciu Adamových privátnych priestorov, akoby v záchodovej mise ukrýval tucet čiernych nájomníkov.

„Rušíte denný kľud.“ Nič také ako „denný kľud“v domovom poriadku nefigurovalo, no pani Bôbiková bola presvedčená, že by malo. Nebolo by však múdre hádať sa s ňou, pretože brať pani Bôbikovej presvedčenia bolo ako holými rukami vyťahovať hladnej pume z tlamy jelenie stehno.

„Prepáčte, len drobná výmena názorov so zákazníkom. Už je preč, zvládli sme to, nerobte si starosti.“

„Sme?“ zbystrila pozornosť pani Bôbiková a Adam siv duchu vynadal do idiotov.

„Veď viete, ja a on... teda my... to sa iba tak hovorí.“

„Hovorí-nehovorí, teraz ma dobre počúvajte,“ pani Bôbiková sa chystala rozpučiť Adama tirádou napomenutí, keď mu Nikolas do ruky schovanej za pultom vtisol neveľkú brožúrku. Bezmyšlienkovite ju položil na pult. Pani Bôbiková zmĺkla, zatvárila sa zmätene, ale potom zhltla návnadu. Príručka jednotiek SPECNAZ – Záškodník, to je pre ňupravé orechové. Uchvátene behala očami po stránkach a  hneď zabudla, že chcela Adamovi zdvihnúť mandle, prečistiťžalúdok a nakopať riť. Namiesto toho uznanlivo pokývala hlavou. Adam si pri pohľade na jej úsmev od hrôzy takmer cvrkol.

– 22 –

Martinus Cena Fantázie 2014

„Túto si prosím,“ vytiahla zo zástery pudilár a nechalaštedrú províziu.

Keď sa za ňou zatvorili dvere, tenký hlások zašvitoril: „Tak, aký som bol?“

„Výborný,“ tentoraz Adam nezaváhal, hoci si myslel, že predať pani Bôbikovej príručku jednotiek zvláštneho určenia pre záškodníkov bolo ako vypustiť voľný neutrón doneriadeného jadrového reaktora.

•••

Tak Nikolas prešiel prijímacím pohovorom. Adam usúdil, že ak niekto dokáže opiť rožkom pani Bôbikovú, bude lepšie mať ho na svojej strane, hoc by to bol čert aj diabol. Alebo anjel. Aspoň tak o  sebe rozprával Nikolas, no Adam si nebol načistom, pretože podľa jeho názoru každý, kto sa dokáže toľko vychvaľovať, že je dobrý, múdry a šikovný, musí byťasoň trošičku šiši.

Nasťahoval sa do starého hračkárskeho domčeka, ktorý našiel v  haraburdí, čo ľudia podonášali do pivníc. Jedna bábika, čo pamätala aj lepšie časy, v  dome ostala. Saténovú sukienku mala na franforce, z  lesklých kučier ostali už iba krátke obhorené štetiny a  na svet smutne pokukávala jediným očkom s bledomodrou dúhovkou. Druhé jej ktosi vybil. Nikolasa spočiatku trocha desila, no nemal to srdce vyhodiť ju na dlažbu.

„Ruky bozkávam. Moje meno je Nikolas. Pracujem tuvedľa, v antikvariáte.“ Nikolas sa ukláňa Desivej Bábe, ktorá sedí za stolom a  pozorne počúva, ani nežmurkne. Vyzerá, že hlce každé jeho slovo. „Som tu nový a dúfam, že budeme priatelia.“

Desivá Bába mlčí a kto mlčí, ten svedčí.

„Teší ma,“ keď anjel trasie plastovou ručičkou, zavŕzga jej kĺb.

•••

Aj Mačka sa vrátil. Pohyboval sa sťažka, bol malátny a nevšímavý. Vydriapal sa na kôpku detektívok od Lilian Jackson

– 23 –

Anna Olejárová: MaFka aTMotúzik

Braunovej, ktorá sa pri tom povážlivo rozkývala, a usalašil sa

v  rovnovážnom bode akoby nič. Prekrížil si labky, prižmúril oči a  svet mu bol ukradnutý. Trávil syrečky v  ospanlivom

ničnerobení ako pytón, ktorý zožral celé teľa. Trpel na vetry

a s ním na ne trpel každý, kto do zamorenej zóny antikvariátu

po tieto dni vkročil.

Ako sa ukázalo, Nikolas sa vyznal. Nie v knihách, alev ľuďoch. Nazeral im do hláv a  dobre vedel, kam a  ako sa dívať, ľahko odhalil aj to, čo malo ostať skryté. Ich mysle boli ako miestnosti plné harabúrd, zapratané od podlahy až po strop. Keď ste sa v nich hrabali dostatočne dlho, nájsť ste mohliprakticky čokoľvek, veľmi často aj škaredé kadečo, zametené pod koberčekom s  nápisom „Vitajte“. Nebol nevďačný a  rozhodol sa, že Adamovi pomôže.

•••

Do obchodu vojde človiečik a Adam od pohľadu vie, že ho bude ľúbiť ako húsenicu na jazyku. Bicykel, klobúčik, traky. Adam zviera porisko, keď mu zátylok ovejú malé krídelká a do uška mu jemný hlások pošepká tajomstvo. Vyjde spoza pultu a odvedie hosťa k detským knihám.

„Ale ja predsa nie som žiadne decko!“ zaprotestuje mladý muž, v tvári červený a celý vystrašený, aby sa o tom niektonedajbože nedozvedel. On číta len vysokú a ťažkú literatúru, tú najvyššiu a  najťažšiu. Zrazu mu zrak padne na útle leporelo v Adamových rukách a pohľad zmäkne. Možno aj slzičkuuroní.

Mechúrik-Koščúrik! Tak rád ho znovu vidí a už aj strkáknižočku pod pazuchu. Potom ho Adam dostrká pred poličku s fantastikou.

„Tak ale toto je už vrchol...!“ osopí sa na antikvariátnika, ale hlas mu ku koncu vety odumrie. Siaha po zbierke poviedok Edgara Allana Poea, to už hej! A chrochce pri tom blahom.

Adam ide ku kase nablokovať a na sekerku si aninespomenie.

– 24 –

Martinus Cena Fantázie 2014

•••

Naveľa sa aj Adam čo-to priučil. Ako obchodník nestál za veľa, čo je u antikvariátnikov celkom bežný neduh. Celýbiznis bol vlastne len zásterkou a živnou pôdou pre jehoneliečenú bibliomániu. Pod Nikolasovým dohľadom si všakvyvinul vlastnú techniku predaja, nie takú zázračnú, ale aj tak išlo o úžasný pokrok. V podstate stačilo, keď prestalzákazníkom nadávať, vyhadzovať ich alebo ich storakým spôsobom terorizovať. Úplne najlepšie bolo, keď sa Adam vydržal do ničoho sa nemiešať, iba nehybne stáť za kasou a obhrýzať si necht y.

Všetko išlo ako po masle.

Ta k m e r.

Keď sa už Adam nesmel vyzúriť na zákazníkoch, snažil sa aspoň raz za čas vytočiť anjela. Na vlastnú zlosť, bez úspechu, no o to viac ho to pokúšalo. Bol jednoducho typčloveka, ktorého zasvrbí noha, len čo zbadá z trávy vytŕčať kopček mraveniska.

„Čo robíš?“ zabŕdol do Nikolasa, ktorý si zvedavo listoval v Troch mušketieroch.

„Čítam, nevidíš?“

„Vidím. Kto ti to dovolil?“

Nikolas si vzdychol a pomrvil krídlami.

„Pýtam sa, kto ti to dovolil? Je tá kniha snáď tvoja?“ osopil sa žiarlivo Adam.

„Nie je moja.“

„Há?“

„Požičal som si ju.“

„Nepožičal.“

„Požičal.“

„Nepožičal!“

Nikolas si vzdychol. „V  poriadku, smiem si požičať túto knihu, milý Adam?“

„Nie som knižnica.“

– 25 –

Anna Olejárová: MaFka aTMotúzik

„Adam!“

„Ja knihy zo zásady nepožičiavam. Raz som tak urobil a zle som pochodil.“ Ako si to anjel predstavuje? To predsa nie je len tak, mirnix-dirnix, ako darovať obličku.

To sa naučil už v materskej škôlke, keď ešte akodôverčivé dieťa podľahol diablovej ľsti a požičal Jožkovi odmalkáčov leporelo o zvieratkách. Odvtedy ho nikdy viac nevidel. Ani Jožka, ani leporelo. Táto trauma z  detstva ovplyvnila celý nasledujúci Adamov život, od základu definovala jeho osobnosť, predovšetkým jej poruchy. Neskôr, keď bol väčší, sa dozvedel, že Jožko hneď na druhý deň vážne ochorel a musel ostať v nemocnici. Leporelo mu prinášalo v ťažkých chvíľach až do smutného konca aspoň trocha rozptýlenia a  zábavy. Ale ani to nezmiernilo Adamov pocit straty a  za tou knižočkou banuje dodnes. A  nebohý Jožko sa v  jeho predstavách stotožňuje s prvotným Zlom.

Ale na druhú stranu, Nikolas bol anjel. A  tí sú dobrí, však? Nekrčia stránky, nepodčiarkujú si text ani si nerobia po okrajoch poznámky, nevyrábajú krúžky od kávy,neprekladajú somárske uchá a... požičané knihy vracajú. Adam sa doteraz nemohol na Nikolasa sťažovať. Zákazníci boli spokojní, pretože sa im triafal do vkusu, Adam bolspokojný, pretože ľudia nakúpili a  dlho v  obchode neobsmŕdali. Odrazu bola kasa plná, účty poplatené a  antikvariátnikovi zvýšilo i na kúsok salámy k rožkom, čo večne len suchéobhrýzal.

„Hm. No. Tak. Teda. Dobre.“ Súhlasil neochotne. „Alenikdy nie bez dovolenia!“

„ Á no, Ad a m .“

A  hneď mu z  linajkového zošita vyrobil čitateľský preukaz. Autor, názov titulu, rok vydania, dátum požičania,dátum vrátenia. Každú knihu požičal Nikolasovi presne na tri dni, ani o minútu viac.

„Adam?“

– 26 –

Martinus Cena Fantázie 2014

„Čo je zase? Chceš aj druhú obličku?“

„Nie, iba mi napadlo, že ja si vlastne z  takého množstva kníh ani neviem vybrať. Viem vybrať knihy každému človeku na svete, iba sebe nie. Irónia, však? Mohol by si mi, prosím, poradiť? Chcel by som niečo, čo mi povie viac o Zemia o ľuďoch. Som tu prvýkrát, vieš?“

Adama zasvrbela noha. Nuž, čože by mu neporadil?A s humorom sebe vlastným Nikolasovi podal ilustrovaný výtlačok O pôvode druhov od Charlesa Darwina.

•••

„Milá Bába. Neviem, čo si mám o tých ľuďoch myslieť.Hádam naozaj neveria, že pochádzajú z  opice? Absurdné. Nechut né. Taký nezmysel... Ale ty určite vieš, že to nie je pravda, však?“

Desivá Bába mlčí.

„To som rád,“ upokojí sa Nikolas.

•••

„Ďakujem za knihu.“ Nikolas vrátil knihu včas, čo si Adam žiarlivo skontroloval a  odfajkol kolónku „vrátené“. Vzápätí s lišiackym úsmevom anjelovi podstrčil titul „Sex – praktický sprievodca“ a sledoval, čo sa bude diať.

Najprv sa nedialo nič. Aspoň navonok a Adam bol trochu sklamaný, hoci ani sám nevedel, čo očakával. Nikolas si ďalšie knihy už radšej vyberal sám, antikvariátnik všetky poctivo zapisoval do preukazu.

V Desivej Bábe našiel Nikolas priateľku a dôverníčku. Rád s ňou viedol dlhé diskusie o všetkom možnom. Vždysúhlasila s  Nikolasovým názorom a, na rozdiel od Adama, nehádala sa a  nepapuľovala. Po večeroch jej recitoval Vergíliove verše, vykladal o Napoleonských vojnách, vesmírnomvýskume, najnovšom objave jazykovedcov, o tom, že vydry morské dokážu používať kamene ako nástroje alebo ako sa vyrába cukrová vata. Jednooká Desivá Bába ho počúvala trpezlivo, hoci len tak, na pol očka.

– 27 –

Anna Olejárová: MaFka aTMotúzik

„Milá Bába. Predstav si, ľudia nielen že veria, že pochádza jú z opice, oni, oni sa... toto... oni sa aj množia ako opice! Neslýchané, odmietam tomu uveriť.

Aj tie veci popísané v iných knihách, veľmi... hm...zaujímavé. Neviem, čo si o tom myslieť. Počula si už o Veľkom tresku? Fascinujúce. Ale ako možno uveriť, že z ničoho vznikne niečo? Iba tak?“ Nikolas pre ilustráciu luskne prstami. „A celá tá, ako sa to... evolúcia, mutácie génov, parádny výmysel. A predstav si, všetko do tejto bláznivej teórie zapadá. Kosti otlačenév kameni, telá zaliate v jantári a obrázky kvetov vlisované do uhlia. Je možné, že by to predsa len nebola lož?“

Desivá Bába mlčí a Nikolasovi sa od rozrušenia ježia pierka. Jej tichý súhlas sa ho hlboko dotkne.

„Nuž, musím o tom všetkom zistiť viac,“ prehlásil neurčito, ale semiačko pochybností už bolo zasiate.

Pomaly, ako parazitické imelo na kmeni stromu, v  Ni kolasovi začala klíčiť kacírska myšlienka. Čo ak?

•••

Jedného dňa sa Mačka zobudil. Zazíval na celú tlamua odhalil rad drobných zúbkov ostrých ako ihly. Precvičil simačací chrbát a  fúzikmi ohmatal vzduch, aby zistil, čo je nové. Zbadal Nikolasa zahĺbeného do štúdia. Hravo zašvihal chvostom, sklopil uši, prikrčil sa a pazúriky zaryl do linolea. Bol pripravený skočiť, keď naňho Adam zase urobil tosmiešne „Kšá!“.

„Počúvaj, ty beštia,“ začal antikvariátnik dohovárať Mačkovi. Nikdy predtým naňho neskúšal ísť podobrotky, ale od anjela kadečo odkukal. Možno to zaberie.

Mačka našpicoval uši.

„Nikolas tu teraz pracuje. Dáš mu pokoj, jasné?“

Mačka sa stočil do klbka a začal si lízať guľky.

„Myslím to vážne, inak nebudú žiadne syrečky!“ Adam, pravda, mal vlastnú predstavu o tom, čo znamenápodobrotky. Mačka sa prestal venovať intímnej hygiene.

– 28 –

Martinus Cena Fantázie 2014

„Mňau?“

„Už nikdy.“

„Mňau!!!“

•••

Mačka mal zasa vlastnú predstavu o tom, čo znamená dať pokoj. To, že z anjela neurobí kaliku, ešte neznamenalo, že ho občas nemôže prefackať, popreháňať ako zatúlaného vrabca, alebo sa s  ním zahrať na schovávačku, kedykoľvek je Adam z dohľadu. Alebo ho jednoducho zraziť na zem, kde mupristúpi krídlo a prizerá sa, ako sa malý tvorček bezmocne metá v  snahe oslobodiť sa. Ešte má tú drzosť tváriť sa, že naňho stúpil iba omylom a nakoniec zamňaučí, akoby vyhlásil:božíčku, som to ja ale nemehlo, vôbec som si ťa nevšimol!

Anjel si vždy musel dávať dobrý pozor na to, kde Mačka je a čo robí, aby mu nevošiel do cesty. Ale ľahšie by bolostopovať obláčik dymu. Kocúr sa dokázal potulovať po antikvariáte ako ostrovček temnoty, nehlučne sa presúval z police napolicu, po trámoch pod stropom aj ponad hlavy nič netušiacich zákazníkov. Alebo podriemkaval, rovnako nikým a ničímnevidený v tmavom kúte, s hľadaním ktorého si nikdy nemusel robiť ťažkú hlavu, pretože tmavý kút vznikol vždy sám odseba, kdekoľvek sa nachádzal.

Anjel ďalej vášnivo čítal, teraz priam hltal knihu za knihou. Z miesta, kde sa anjel s knihami rozložil, Adam často počul rozrušené predýchavanie alebo zhrozené „Ach!“. Chudák Nikolas, celý život prežil za múrom celkom iného sveta. Doteraz nemusel pohnúť mozgom, všetky dôležité veci boli dané a basta. Slovo bolo zákonom, myslieť nebolo potrebné a ani žiaduce. Nebol pripravený uvažovať o veciach, ktoré mu odhaľovali stránky kníh.

Možno by aj rád prestal čítať, no nedokázal to. Jeho duša už nemala nájsť pokoj. V  hlave mu vírili nebezpečné myšlienky stále rýchlejšie, s každou prečítanou knihou do seba nasával informácie, ktoré iba živili neukojiteľný hlad poďal– 29 –

Anna Olejárová: MaFka aTMotúzik

ších. Kedysi vyrovnaná bytosť sa stala labilnou, častopoletoval po antikvariáte ako telo bez duše a  mrmlal si popod

nos. Niekedy sa dokonca hádal sám so sebou. Pod očami sa

mu objavili tmavé kruhy, pôvodne snehovo biele pierka na

krídlach postupne naberali jemnú popolavú farbu. Neraz

si už našiel čierne pero, ktoré okamžite s  hnevom vytrhol

a spálil.

•••

„Milá priateľka. Trápim sa. Možno... je všetko naozaj, ako tvrdia. Čo ak si to ľudia nevymysleli? Rozpad rádioaktívnych prvkov, fotosyntéza, dinosaury, čierne uhlie a diamanty,polárna žiara...“

Desivá Bába mlčí. V oku sa jej odráža plameň sviečky,ktorou si svietia, pretože v domčeku nie je zavedená elektrina.

„Hm. Ale ak je to pravda, potom čo ja? Prečo ma celý čas klamali? Mali ma za blázna?“

Desivá Bába mlčí.

„Teda tak. Keby som len tušil,“ Nikolas smutne zvesil plecia, no vzápätí sa mu na tvári usadil hnevlivý výraz. „Akýmprávom nás takto podvádzajú? Také čosi... vôbec nie je pekné! Je to veľmi veľmi škaredé!“ Zúril. Myšlienky sa mu mleli hlavou v jednom kole.

Hnevlivo zamával krídlami a  pritom si všimol, že mu opäť pribudlo niekoľko čiernych pierok. Všetky ich vyšklbal a spálil. Pozrel sa Bábe do tváre, ktorej mihotavé svetlo ohňaprepožičalo démonický výraz. Sklené oko z ničoho nič žmurklo.

•••

Aj Adam si všimol, že s Nikolasom nie je čosi v poriadku. Ostarol a ošedivel, do očí sa mu priamo nepozrel, iba takdajako bokom, úkosom, akoby mal zlé svedomie. Občas ním šili všetci čerti. Ako vtedy, keď Adamovi pre starší manželský pár odporučil knihu Big Penis Book. Alebo pošepkal antikvariátnikovi do ucha, nech len ukáže tomu dievčatku, čo sa na smrť bálo pavúkov, veľkú encyklopédiu osemnožcov plnú

– 30 –

Martinus Cena Fantázie 2014

krásnych fotografií v  nadrozmernej veľkosti. Vraj, keď v  nej

zalistuje tej malej pred očami, bude z toho celá preč. Aj bola.

No keď sa pokúsil vnútiť tehotnej žene medicínsku publikáciu o vrodených vadách plodu, prestalo to byť smiešne aj Adamovi.

Iba Nikolas sa rehotal celkom neanjelským smiechom plným zlej roztopaše. Vtedy z  neho išiel strach. Viditeľne schudol, bol neučesaný a  smrdel. V  hlave mu zúril uragán. Myšlienok bolo veľa a krútili sa dokola šialenou rýchlosťou. Zakaždým, keď nejaká narazila na to, čo kedysi bolo pevnou skalou a stál na nej celý jeho svet, kúštiček, veľký iba akozrnko prachu z  nej vzala preč. Každé zrnko bolo ako spálený most a  vír ich už bol plný. Aj ony narážali na kameň a  iba urýchľovali eróziu. Zo skaly ostal už len malý balvan kníšuci sa vo vetre. Vír dosahoval rozmery ničivého tornáda.

Nemohol viac medzi svojich, nepatril tam, a  medzi tých druhých, temných, patriť nechcel. Ostal trčať tu, na polceste. Medzi ľuďmi, ktorých začínal nenávidieť, pretože ich vinil z toho, že prišiel o všetko – vieru, pokoj, domov.

Krídla mal ošklbané takmer dohola, no i tak čiernychpierok pribúdalo. Zdalo sa mu, že to, čo bolo pravdou, je lož a  naopak. Alebo nie? A  vôbec, záleží na tom? Pravda a  lož sú iba dve strany tej istej mince, takisto ako dobro a  zlo. Nikolas bol ako rozmaznané dieťa, ktoré zistilo, že darčeky pod stromček nenosí Ježiško. Pomaly v ňom rástla zlosť a od zlosti nie je ďaleko k túžbe po pomste, hoci ešte nevedel,komu a za čo by sa chcel mstiť. Najradšej by sa pomstil všetkým. Najradšej by ich poslal do horúcich pekiel...

Takto ponorený do úvah, nedával pozor kadiaľ letí. Zamatová labka sa nečakane vynorila z tmavého kútaa posotila ho tak, že nechtiac skončil v pavučine pod trámom u toho najväčšieho a  najstrašnejšieho pavúka. Prichytil sa o lepkavé vlákna a  čím viac sa vrtel, tým viac sa do nich zamotával. Keď spoza trámu vybehol pavúk veľký ako tanier, zjačal od hrôzy a v panike sa začal hádzať zo strany na stranu. No

– 31 –

Anna Olejárová: MaFka aTMotúzik

chlpaté nôžky s pazúrikmi na koncoch si ho pevne pridržali

a Nikolasovi sa k tvári priblížili silné hryzadlá...

Zachránil ho Adam. Na portviš pohotovo prehodil handru a mával ňou vo vzduchu, akože je motýľ. Pavúk, pokladajúc korisť v sieti za istú, sa inštinktívne vrhol na ďalšie chutnésústo. Lačno chňapol po handre a odvliekol si ju do svojhobrloha, kde ju paralyzoval výlučkom jedových žliaz. Adamzatiaľ schmatol na smrť vystrašeného Nikolasa a pratal sa s ním z dosahu obrovského arachnoida.

Nikolas mal už toho plné zuby. Požičal si knihu o mačkách v nádeji, že v nej objaví nejaký fígeľ, ako tú bezočivú šelmu naučiť móresom. Ale keď prišiel na svoje miestečko, kde si rád v ústraní čítal, ktosi tam už položil inú knihu. Hútal, kto asi. Podozrievavo zaškúlil na Adama sediaceho za pultom. Nevyzeral na to, že by mal čosi za lubom. Odložil teda príručku pre chov mačiek a otvoril ťažké dosky viazané v čiernej koži. Na obale ani na titulnom liste nebol žiaden názov, iba tri písmená v  rohu na predsádke, zapísané ručne tmavočerveným atramentom: Lcf. Možno to bola signatúrapredchádzajúceho majiteľa. Stránky veľkého formátu sa mu prevracali ťažko. Písmo bolo vyrazené zvláštnym fontom, Nikolasovi sa zdalo, že sa mu písmená krútia pred očami ako hady,priťahujú zrak a nútia ho hltať slovo po slove, vetu po vete...

...čítal, aj keď Adam odchádzal, aj keď ráno prišiel, aj keď opäť odchádzal a  potom už prestal vnímať, či je deň alebo noc. V tme z textu vyžaroval slabý zelenkavý prísvit, mámivý a lákavý ako to, čo sa hompáľa hlbokomorskej rybe predrozďavenou papuľou, keď čaká vo večnej tme na nič netušiacu korisť, aby mohla zaklapnúť zubatú pascu, z ktorej niet úniku.

•••

„Drahá Bába. Je mi už všetko jedno. Nech svet vznikolz ničoho, nech kyselina z bunky rozhoduje o živote a smrti, nech si ľudia robia, čo chcú. Nech sa aj množia ako opice, pre mňa za mňa. Ale ty, moja spriaznená duša, ty nie si ako oni, však?“

– 32 –

Martinus Cena Fantázie 2014

Desivá Bába mlčí a Nikolas háda, čo sa skrýva za jejvýrazom hráča pokru.

„Už spolu nejaký čas zdieľame domácnosť a viem, že ty sipočestná bábika, nie ako tie pobehlice od Mattela. Napriek tomu, mu sím sa presvedčiť... Ehm, ehm. Teda, ja viem, že sa ti to bude zdať nevhodné, ale dovoľ mi... Hmm. Dovoľ, aby som... Smiem?“ Nikolas už nevydržal a nazrel Desivej Bábe podsukienku. Nevidel tam zhola nič. Ale predstava toho, čo tamnevidel, mu z mysle nadobro vytesnila to, čo videl, a tak nakoniec uveril, že tam bolo presne to, čo vidieť nechcel. Alebo možno chcel, sám nevedel. Od rozčúlenia sa mu roztriasla brada.

„Tak aj ty, Brutus?!“ zajačal na bábiku.

Desivá Bába mlčí, a kto mlčí... priznáva.

•••

Adam si všimol, že Nikolas je v  jednom kuse kdesi zašitý. Niežeby mu chýbal, so zákazníkmi sa už naučil vybabrať aj sám a  v  poslednom čase ten vypĺznutý škriatok narobil viac škody ako úžitku. No práve preto bolo dobré mať ho na očiach. Zo zásuvky vytiahol Preukaz a  nalistoval posledný zápis. Zamračil sa. Pohľadom zaletel na miesto, kde mala byť encyklopédia o  mačkách, ktorej vypršala výpožičná lehota. Na tmavej polici však videl iba tieň, žiadnu knihu. Anjelneanjel, do tváre mu vbehol hnev, do dlane porisko sekerky.

„Níkoláás!?“ zahrmel s hrozbou v hlase.

Nikolas neodpovedal. Pre víchor, čo mu dunel v hlave,neočul a  zrak mal opäť prilepený ku stránkam knihy s čiernymi doskami. Mlelo sa v  ňom možné s  nemožným, dobré so zlým, až sa nedalo rozoznať jedno od druhého. Posledné zrniečko zo skaly strhla krútňava. Tvárou mu šklbal tika chichúňal sa sám pre seba ako vyšinutý. Vo vzduchu bolo cítiť pach spáleného peria. Z anjelových vyziabnutých krídel,ktoré pripomínali pazúry, trčalo iba zopár začadených kostrniek.

Kto by si bol pomyslel, hovoril si v  duchu, že tu, v tomto zaprášenom brlohu objaví nástroj na vyriešenie všetkých

– 33 –

Anna Olejárová: MaFka aTMotúzik

svojich problémov naraz. Ľudský svet bol skazený a zlý,sklamal ho, tak veľmi, že netúžil po ničom inom ako po novom

začiatku. A teraz, medzi týmito riadkami, našiel nástroj,ktorý to dokáže. Ak má niečo začať odznova, staré, choré treba

odstrániť, vyrezať ako vred od zdravého tkaniva. Tým začne,

všetkým im ukáže. Najlepšie hneď.

Nikolas zavrel oči a  jeho pery zaševelili tichú modlitbu. Nešlo však o  žiadneho Anjelička strážnička. Bola to temná modlitba, hlboká a  mocná, ktorej slová boli zložené s  tými najhoršími úmyslami. Jej verše spievali o  bolesti, utrpení a beznádeji. O tom, že príde deň, kedy zhasnú všetky svetlá. Bola to modlitba, ktorou sa privoláva Tma. Rinula sa z jeho úst spolu s dychom ako prúžok čierneho dymu, ktorý tiahol po zemi, vetvil sa a silnel, pripomínal tápavé prstypostupujúce ďalej a ďalej, aby mohli oblapiť svet a navždy ho pohltiť...

Adam zaváhal.

...ešte jeden, posledný verš a bude dokonané...

Ľútostivo sa pozrel na sekerku v ruke a na Nikolasanakloneného nad stránkami. Pustil porisko. Nebude predsa rúbať do knihy.

...posledné slovo viselo anjelovi na perách ako kvapkahorúcej smoly...

Plesk!

„Tebe už viac knihu nepožičiam,“ prehlásil do ticha so stiahnutým hrdlom, slzami v očiach a výrazom oklamaného škôlkara. Rúbať do knihy bolo pre Adama ako vražda, a tak si chcel iba vziať, čo mu patrí a  zatvoril ťažké dosky. Veľmi rýchlo. Zo vzduchu sa na koženú väzbu znieslo zopároškvŕknutých pierok a  Adam sa prekvapene pozeral, keď spomedzi stlačených stránok začalo vytekať, čo z  Nikolasa ostalo. Temné prsty sa rozplynuli ako kvapka tušu v  oceáne, ani si ich nevšimol. Smutne si obzeral zničenú knihu. Škoda jej,neskôr ju dá do zberovej škatule. Vôbec sa nepodobala napríručku o mačkách.

– 34 –

Martinus Cena Fantázie 2014

Pohľad mu opäť zaletel na tmavé miesto na polici, presne to, na ktorom mala stáť nevrátená kniha.

Keď tu, tmavé miesto otvorilo oči. Sivý kožúšok, ktorýdoteraz dokonale splýval s tieňmi, sa zavlnil, nabral obrysyštíhleho tela, ušatej hlavy, veselo tancujúceho chvosta. Kocúrvyskočil, odrazil sa Adamovi od ramena a mäkko doskočil na knihu v čiernych doskách. S hlasným vrnením sa na nejusadil a zalizol sa. Na mieste, kde ešte pred chvíľou tíško čupel ako kvočka na vajciach, nikým a ničím nevidený, sa objavilo to, čo bolo ukryté za ním. Kniha s názvom: Mačka, príručka chovateľa.

Mačky sa jednoducho nedajú naučiť móresoma v antikvariáte je miesto len pre jedného despotického zloducha. Mňau.


– 35 –

Richard Brenkuš: Kontraktor

RICHARD BRENKUŠ

Kontraktor

Autor o sebe:

Má rád príbehy, ktoré sa odvážia zaviesť čitateľa tam, kam veda zatiaľ nie.

V detstve čítal Kulhánka a číta ho dodnes, hoci čas všetko zmení. K sci-fi

sa vrátil nedávno cez obligátnu Dunu. Uchvátila ho natoľko, ženasledova

la niekoľkoročná exkurzia do vízií starých a nových majstrov žánru. Má

rád pivo, Prahu a nemčinu (lebo Fussbodenschleifmaschinenverleih). Žije

s priateľkousychiatričkou, vytrvalo korigujúcou jeho krivolaké plány na

ovládnutie sveta. Najradšej píše v  noci. Občas ho vlastná tvorba nahlas

rozosmeje, a preto ho písanie baví.

Richard Brenkuš

My o poviedke:

Zručne napísaná poviedka, v  ktorej autor načrtol niekoľko zaujímavých

motívov. Mňa najviac zaujala možnosť univerzálneho jazyka, akejsi novej

angličtiny budúcnosti. Práve túto možnosť autor potlačil do úzadiaa ve

noval sa osvedčenej, ale do určitej miery už ošúchanej téme sci-fi čidysto

pickej prózy – všeobecnej kont



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist