načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Fantázia 2006 – antológia fantastických poviedok - Ivan Pullman

Fantázia 2006 – antológia fantastických poviedok

Elektronická kniha: Fantázia 2006 – antológia fantastických poviedok
Autor:

Zborník najlepších a najzaujímavejších poviedok zo štvrtého ročníka Ceny Fantázie, najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže zameranej na fantastiku – sci-fi, fantasy ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  96
+
-
3,2
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Fantázia media
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 164
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-969-2361-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Zborník najlepších a najzaujímavejších poviedok zo štvrtého ročníka Ceny Fantázie, najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže zameranej na fantastiku – sci-fi, fantasy a horor. Jej celkovo prvým víťazom bol v roku 2003 Juraj Červenák, najúspešnejší slovenský autor fantasy v súčasnosti. Desiatka poviedok je doplnená vyjadreniami porotcov. Zborník zároveň obsahuje kompletné bodové hodnotenie všetkých súťažiacich poviedok a je doplnený esejou o histórii slovenskej fantastiky od prvého slovenského fantastického diela autora Gustáva Reussa až po súčasnosť (v čase vyjdenia knihy). Editor: Ivan Pullman Autori sprievodných textov: Ivan Aľakša, Ivan Pullman, Miloš Ferko Autori poviedok: Zuzana Gajdošová, Monika Michalovová, Jana Cviková, Soňa Lantajová, Zuska Minichová, Brynn Absolon, Michal Jedinák, Scarlett Rauschgoldová, Miloš Ferko, Daniel Klimek.

Zařazeno v kategoriích
Ivan Pullman - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Fantázia 2006

Antológia fantastických poviedok

Finálové a ďalšie vybrané poviedky z literárnej súťaže

Cena Fantázie 2006

Súťaž bola finančne podporená účelovou dotáciou

Ministerstva kultúry Slovenskej republiky


Fantázia 2006

Antológia fantastických poviedok

Zostavil: Ivan Pullman

Copyright © Fantázia 2006

Publisher © FANTÁZIA 2006

Cover design © Juraj Molčák www.dvadetride.sk

Všetky práva vyhradené

ISBN 80-969236-1-7


– 5 –

Ivan Aľakša: Štvrtý ročník Ceny Fantázie

IVAN AĽAKŠA

Štvrtý ročník

Ceny Fantázie

K

eď som telefonoval s Dadom Nagyom, jedným

z porotcov tohtoročnej Ceny Fantázie a dotelefónu mi povedal, že bol veľmi milo prekvapený úrovňou poviedok, ktoré sa v tomto ročníku súťažepozbierali, odľahlo mi. To bolo v súvislosti so súťažou asi druhý-, nie, dokonca tretíkrát!

Tou prvou potešujúcou správou bolo, keď sme ajv tomto roku našli päticu odvážlivcov, literárne podkutých ľudí,

ktorí sa podujali čítať všetko, čo nám slovenskí autorifantastických poviedok pošlú. Okrem Dada, sťaby „celebrity“

v knižnej branži to bol nový šéfredaktor časopisu Fantázia,

publicista a odborník na popkultúru Juraj Malíček, ďalejautor poviedok a divadelných hier Marek Eliáš, prezývaný tiež

„Hyena“ za svoju otvorenosť k literárnym pokusom mnohých

„nádejných“ autorov, recenzentka časopisu Fantázia Dagmar

Mehešová a Zuzana Kamenská z internetovéholiterárneho magazínu LET (mesačník literárnych pohľadov natvorbu mladých začínajúcich autorov). Ktovie, možno si tí ľudia

mysleli, že tých pár poviedok ich nezabije. To však netušili, čo

sa v tomto ročníku súťaže udeje...

S tým súvisí druhý kameň, čo mi zo srdca padol pritomto ročníku Ceny Fantázie. Ako administrátor súťaže som

začal prijímať súťažné zásielky a chodilo ich nebývalo veľa.

Zoraďoval som ich, pripravoval anonymné kópie preporotu, ktorá sa nemohla dozvedieť mená autorov a keď topribr />

– 6 –

Príhovor administrátora súťaže

šlo k číslu 52, už som sa nebál. Mená väčšiny autorov mineboli známe, ale objavovali sa aj už „zabehaní“ harcovnícičasopisu Fantázia, či dokonca časov ešte „p.F.“ – teda „pred

Fantáziou“. Na moje počudovanie však, keď som prijala spočítal hodnotenia poroty, v pätici finalistov súťaže, pripravenej

už neanonymne súťažiť o priazeň čitateľov časopisu Fantázia

a jeho internetovej stránky, sa objavil iba jeden muž a ažštyri autorky, z toho dve dosiaľ slovenským fantastom úplneneznáme... Reči o „nežnejšom pohlaví“ bokom, ale uznajte, že

fantastika sa zvyčajne pripisuje mužom. Ale samozrejmevýsledok je len potešujúci pre zatiaľ nezadaných scifistov...

Porota rozhodla, ďalej to už bolo na čitateľoch. Poviedky si prečítali na internetovej stránke Fantázie a potom ajv prílohe časopisu a začali hlasovať. A teda ako hlasovaniedoadlo? Prekvapujúco!

Neviem, či to bolo zložením poroty, alebo jednoducho úrovňou poviedok, ale presne naopak, ako minulý rok,tentoraz sa hlasovanie čitateľov v podstate krylo s výsledkami poroty. Prvé dve miesta celkom jednoznačné a ďalšia trojica v prípade poroty nerozhodne, v prípade čitateľov s rozdielmi jediného hlasu.

Na slávnostnom vyhlásení výsledkov poviedkovej Ceny Fantázie 2006, ktoré už tradične organizujeme v hlavnom programe knižného veľtrhu Bibliotéka v Bratislave saúčastníci dozvedeli poradie – prvá trojica si prevzala finančnúodmenu a víťaz(ka) si odniesla aj sošku – dielo umeleckéhosochára Andreja Csillaga.

To však nebolo všetko. Držíte v rukách zborník, ktorý sme pripravili po prvýkrát v takejto knižnej podobe. Je to zatiaľ, po knižke Michala Jedináka Nie celkom rozprávky, druhá knižná publikácia z vydavateľstva Fantázia. V zborníkunenájdete len finálové poviedky súťaže, tie už predsa zverejnené boli, ale editor zborníka Ivan Pullman do knižky vybral to, čo

– 7 –

Ivan Aľakša: Štvrtý ročník Ceny Fantázie

porota oceňovala na ďalších miestach, teda ďalšiu päticupoviedok a pridať sme si dovolili aj esej o slovenskej fantastike

z pera redaktora Fantázie a publicistu (ale aj autora) Miloša

Ferka. Na príprave zborníka sa okrem už spomínaných mien

podielala aj „lady“ slovenskej fantastiky Alexandra Pavelková

a svojou troškou prispel aj autor obálky Juraj Molčák. Celá

súťaž, ako už bolo spomenuté inde, by sa nezaobišla bezfinančnej dotácie Ministerstva kultúry SR.

Snáď vám teda poviedky v tomto zborníku budú „chutiť“

a prípadne vás vyburcujú k vlastnej fantastickej tvorbe. Cena

Fan tázie totiž pokračuje aj v roku 2007 – informácie nájdete

v ča so pise Fantázia a na internetovej stránke

www.fantazia.sk

Ozaj, a kto teda zvíťazil?

Výsledky Ceny Fantázie 2006:

1. miesto: Monika Michalovová

/Cena Fantázie a 3.000,- Sk/

2. miesto: Daniel Klimek

/2.000,- Sk/

3. miesto: Zuska Minichová

/1.000,- Sk/

4. miesto: Scarlett Rauschgoldová

5. miesto: Soňa Lantajová

Výsledky boli vyhlásené na 14. medzinárodnom knižnom

veľtrhu Bibliotéka dňa 11.11.2006 v Bratislave.


Názov Autor

porotca č. 1porotca č. 2porotca č. 3porotca č. 4porotca č. 5

SUM Miesto

Biely pes Zuzana Gajdošová 6 10 3 9 6 34

Vodník Michal Zámečník 8 5 5 4 0 22

Parazity Róbert Dendis 1 7 4 2 0 14

Dafné Martin Lančarič 10 5 4 7 0 26

Kúsok raja Branislav Majerník 0 5 7 3 0 15

Dcéra svojho otca Katarína Červenáková 1 9 10 8 0 28

Muž, ktorý miloval dinosaury Juraj Kozlo 4 5 6 7 0 22

Tichí zabijaci Gustáv Murín 2 7 6 6 6 27

Zachráň ma, môj biely tátoš! Katarína Sádecká 0 2 2 1 0 5

Krvavá noc Zuzana Kollárová 1 1 3 1 0 6

Vidieť človeka Miloš Ferko 8 3 2 2 0 15

Krvavé menu Andrea Benková 0 1 3 0 0 4

Stredne veľký modrý vtáčik Zuska Minichová 9 10 6 3 8 36 3. - 5.

Strýko a Volavka Lucia Droppová 4 6 7 4 0 21

Romulus Jozef Hlivjak 0 6 6 5 0 17

Holografický princíp Branislav Majerník 0 3 5 1 0 9

Úskalia chrononautiky Martin Smatana 0 1 5 1 0 7

Budú všedné dni Mária Sadovská 1 7 5 4 0 17

Prekliate mesto Martin Kochlica 4 7 6 7 7 31

Utajení Marián Hajnal 0 2 5 4 0 11

Darca spomienok Monika Michalovová 6 7 10 8 8 39 1.

Svetlo Lujza Kotryová 1 5 7 7 0 20

Dom na konci ulice Juraj Kozlo 0 4 4 2 0 10

O dokonalom mozgu Róbert Dendis 1 3 3 4 6 17

Zážitky zo zámoria Anna Harmathová 0 1 2 0 0 3

Tri oriešky pre Adama Smitha Soňa Lantajová 6 9 9 3 9 36 3. - 5.

Najstaršia lipa Matej Kohár 2 6 4 4 0 16

Virtualita SM 7 6 6 3 2 0 17

Noví ľudia Samuel Srot 0 9 4 5 6 24

Bentonov svet Daniel Klimek 4 10 9 8 6 37 2.

Cesta Juraj Kozlo 2 6 3 3 0 14

Ozveny budúcnosti Branislav Majerník 2 4 4 2 0 12

Kým dohorí svieca Michal Jedinák 10 8 6 4 0 28

Pomsta Ohmatavcov Stano Verešvársky 0 7 6 1 7 21

Svet podľa Henryho Tributa Martin Lančarič 4 4 8 8 6 30

Staničná ulica Scarlett Rauschgoldová 6 9 5 9 7 36 3. - 5.

Aňyksaj Mirco Švercel 3 3 8 9 0 23

Anton Jana Cviková 6 7 5 6 6 30

Cesta za pravítkom Miloš Ferko 8 7 3 9 7 34

Prečo? Róbert Dendis 0 2 3 7 0 12

Príbeh o Johnnym Natália Hrušovská 1 4 3 6 0 14

Radosť zo smrti Jakub Petráš 1 6 7 6 0 20

Ty však budeš žiť Beata Tomasová 10 5 5 7 0 27

Dlhšie ako život Juraj Kozlo 0 4 6 5 0 15

Hrdina a ja Danica Čechvalová 8 8 7 8 0 31

Dar Alexander Šurlák 1 4 8 3 6 22

Obraz Ivan Mošteňan 10 6 4 7 6 33

Konečne sama Diana Majerová 0 9 5 6 0 20

Svitanie Andrej Tusičišny 0 9 9 8 0 26

Z dobroty srdca Brynn Absolon 6 6 8 6 7 33

Dotieravá mucha Ivana Lacková 0 9 8 7 0 24

Tardam je všetko Jozef Hvišč 4 4 3 4 0 15


– 9 –

Zuzana Gajdošová: Biely pes

ZUZANA GAJDOŠOVÁ

Biely pes

Autor o sebe:

Študujem na Slovenskej technickej univerzite a na budúci rok zo mňa

hádam už bude chemická inžinierka. Píšem od malička a prvýkrát

(a doteraz) som publikovala časopisecky. Niekto, kto sa vyznáv literatúre, označil moje texty za „neoromantický softhoror“. Čo je to

teraz? Netuším.

Túto poviedku by som chcela venovať svojej babke, s ktorou by som sa

chcela ešte niekedy stretnúť.

(Zuzana Gajdošová)

My o poviedke:

Mrazivá hmla obaľuje telo pri večernom čítaní tajomného príbehu.

Husacia koža naskakuje pomaly, ale isto. Ani si nestačíme všimnúť,

kedy svetlo sviečky pohltí hmla skutočná. A hľa, pes zjavuje saa nedáva nám na výber, len príbeh dočítať do konca a spokojne sauložiť spať.

(Ivan Pullman)

Z

a oknami skučal vietor a na posteli sa prehadzovalo

telo, morené ťažkými snami. Akoby ho samotnátemnota, čo sa rozpínala vonku, priľahla svojoubezútešnou samovládou a nenechala dýchať, nútila plytko lapať dych.

„Pes!“ Dievčenský výkrik zaznel do prítmia a spotená tvár

sa zaleskla v bledej žiare bleskov.

„Vidím bieleho psa!“

Dievča sa prudko posadilo, hrôzou sna ochabnuté rukytáali okolo a dotýkali sa stien a studeného skla okien. Na ne

pritislo mokrú tvár a hľadelo von, oči prisaté na jedensvetlý bod v okolitej temrave vonku, tam, kde medzi povrazcami


– 10 –

Cena Fantázie 2006

dažďa presvitala neočakávaná bieloba, odhaľujúc svojupodobu v zábleskoch divej búrky. Podobu psa.

„Evka, tíško,“ ozval sa mäkký hlas vedľa nej a teplá dlaň ju pohladila po strnulej tvári.

A kým sa z Eviných očí vyplavili posledné zvyšky ťaživého sna, bielu škvrnu za oknami zmýval prudký dážď, a tá redla, až sa rozpustila úplne a splynula s kvapkami a zemou,ktorá ich pohltila.

„Čo to bije do strechy?“ opýtala sa Eva, zmätená eštevidinami zo snov, s rukou pritisnutou na rýchlo bijúce srdce, to smutné srdce.

„Len konáre.“ odpovedal hlas.

„Čo to kvíli za oknami?“ pýtala sa ďalej a pozerala cez ne, hľadajúc bieleho psa. „Počujem hlas...“

„To je iba vietor. Veď ho poznáš, búrky v horách súdivoké.“

„Vietor...“ šepla a jej pohľad márne blúdil po lúke podoknom. Psa nezazrela.

Svitlo chladné a jasné ráno. Prvé lúče našli Evinu bledú tvár na terase. Hľadela na východ a myslela na smútok, ktorý jej teraz kazil každé nové ráno, na žiaľ, zaplavujúci jej telopočas krutých snov.

Prechádzala sa nepokojne po studených dlaždiciach,podchvíľou vošla späť do chaty a brala do rúk veci, ktoré jejneatrili. Nedokončené pletenie na poličke, starý tranzistor, puzdro na okuliare. Všetky tie drobnosti, ktoré pripomínajú živého, dýchajúceho človeka. Lenže pletenie už niknedokončí. A prach sadal na poličky.

Rozmýšľala, že to nebol dobrý nápad, prísť sem, kde kedysi trávila so starou mamou toľko času. Kde ňou dýchala každá maličkosť. Lenže zlé sny neustali ani tu a ruky s uhľom sa jej stále triasli. Nedokázala nakresliť ani len rovnú čiaru.

– 11 –

Zuzana Gajdošová: Biely pes

Opäť si vzala papier a pokúsila sa o to. Nechala ruky blúdiť po papieri, a na jej počudovanie tam neostala línia, ale kruh. Kruh s číslicami a ručičkami. Boli to hodinky.

„To sú tie moje, nie?“

Strhla sa, keď sa znenazdania ozval za ňou mužský hlas.

„Pozri, daroval mi ich dedko.“ Adam sa vynoril spoza jej chrbta a vytiahol z vrecka staré hodinky na retiazke. „Sranda, ešte idú.“

„Tieto nie.“ Eva ukázala na papier a nakreslila na vypuklé sklíčko pozdĺžnu trhlinu. „Hádam už celých pätnásť rokov.“

Roztržito si poutierala začiernené ruky do šiat. Aninevedela, prečo ich nakreslila.

„Ležia v garáži, odkedy sme ich priniesli z výletu naMatejovu hoľu. Bol to prečudesný výlet...“

Zahľadela sa cez lesy ku horám na juhu. Tam, vypínajúc sa na chrbte holého kopca, leskol sa v prvých lúčoch vysielač. Blyšťalo sa sklo, ligotalo na kovovej konštrukcii ako vysoký štíhly plamienok, úzky pás svetla voči belasej oblohe.

„Mala som asi šesť rokov a z celého toho výletu si pamätám iba to, že ma hore babka vliekla na chrbte, vieš, kvôli srdcu... A tie hodinky. Našli sme ich na lúke pod malou jedličkou, keď sme sa napchávali čučoriedkami. Už vtedy nešli. Bolo na nich pár minút pred jednou, a tak je to doteraz. Ako decká sme sa s nimi vyhrali.“

Aké čudné, že si na to všetko teraz spomenula. Obrátila sa k Adamovi, podivne rozochvená svojím nápadom.

„Poďme tam. Na Matejovu hoľu.“

Pokrčil plecami. Možno bol aj rád, že sa trochu rozptýlia. Odkedy prišli, Eva málo hovorila a on pridobre videl, žetoto prostredie ju ničí. Každá maličkosť po drahej babke junesmierne rozrušovala a často ju našiel zabratú do myšlienok, so zachmúreným čelom a lícami mokrými od sĺz. Odísť však nechcela.

– 12 –

Cena Fantázie 2006

Keď vyšli z chaty do studeného októbrového ránaa zostuovali po rozmočenej pôde, Eva chvíľu ešte stála pod terasou s pohľadom upretým na zem. Niečo hľadala.

„Poď sem!“ zavolala odrazu a Adama popohnal jejnaliehavý tón. „Pozri sa,“ ukázala na podupanú zem. „To sústoy psa, však?“

Adam nevedel. Nevidel tam nič, iba utlačenú mäkkú pôdu.

„Tu sú laby. Aha. Tu aj tu.“ Ukazovala Eva a hlas sa jej triasol od potlačovaného rozčúlenia. Zbytočne. Adam iba krútil hlavou.

„To môže byť čokoľvek. Hocičo si predstavíš, uvidíš to tam.“

„Ale tu sú psie stopy!“ Líca jej zružoveli. Azda iba onasama vedela, čo to znamená, lebo hoci Adam už zabudol na jej nočný sen, ona si ho pamätala veľmi dobre. Odvrátila sa od Adama a kráčajúc dolu svahom ku ceste, hundrala si svoje.

„Bol tu a ja som ho videla. Bieleho psa.“

Cesta autobusom Evu trochu upokojila, hoci stále silno zvierala Adamovu ruku. Zaujali ju ľudia, cestujúci spolus nimi, ich široké tváre červené od studeného vetra a dennejtvrdej práce. Cítila pach, vychádzajúci z tých tiel, a bol iný, než ten v meste. Zemitý, voňajúci čerstvo zoranou hlinoua októbrovým lístím, kravami a ovčím syrom. A lesmi. Nemohla sa nabažiť tej vône.

Autobus zastavil v Š. a k šoférovi nastúpili dve starenys nošami na pleciach. Autobusom sa niesol ich chrapľavý hlas, keď sa medzi sebou dohadovali, kým šofér nestratil trpezlivosť.

„Ta co, baby?!“ Zrúkol na ne. „Každy dzeň a furt toto iste! Ta idzece abo ne?“

Babky len prikývli a vterigali sa do autobusu so svojimiširokými sukňami a vôňou sena. Keď prechádzali okolo Evy, s podivnou jasnosťou a porozumením hľadeli na ňu ich oči z vľúdnych tvárí spod čepcov. Tak veľmi jej pripomínalimúdre mäkké oči jej babky, že ledva zadržala slzy.

– 13 –

Zuzana Gajdošová: Biely pes

„Chcela tam ísť ešte raz,“ obrátila sa prudko k Adamovi. „Moja babička. Povedala, že kým zomrie, chce ešte raz vyjsť na Matejovu hoľu. Nepodarilo sa.“

Autobus sa pohol. Zo šírych lúk zišiel do údolia a šum ľudí ustal, tichý a mierumilovný pokoj zavládol, keď sa medzi nich vkradol chlad a prítmie úzkej doliny. Adam hľadel von oknom, obdivujúc kontrast trávy pokrčenej bielou inovaťou a zelených smrekov.

„Je to strašne nespravodlivé, že zomrela,“ povedala Eva a silno mu stisla ruku, hľadajúc uňho pochopenie a súhlas. Adam sa k nej obrátil.

„Ľudia nezomierajú preto, že si to zaslúžia alebo nie.“

Myslela si, že ho udrie za toľkú krutosť, ale nevládala ani zodvihnúť ruku. Oprela si rozhorúčenú hlavu o studené sklo a nechala sa unášať monotónnym zvukom motoraa smutnými myšlienkami. Autobus sa vnáral čoraz hlbšie do masívu hôr a ona putovala spomienkami k najmilšej osobe svojhoživota, ktorú jej ukradla smrť. Skôr, než sa s ňou mohlarozlúčiť. Skôr, než sa odhodlala to spraviť. Znova jej stislo srdce a opäť cítila úzkosť s príchuťou zrady a nevďaku. Nemohla sa ani poriadne nadýchnuť, kým nezastavili v L. T.

Konečne nabrala do pľúc vlhký a chladný vzduch. Cezvysoké vrchy neprenikli do dediny učupenej medzi nimi ešte lúče slnka. Kráčali okolo chalúp, v ktorých sa pomalyprebúdzal život a kohúty iba začínali ohlasovať príchod nového dňa. Bolo počuť otváranie dverí, štekot psov v diaľke a ich vlastné kroky na udupanej hline.

Nasledovali v tichosti zelenú značku, vinúcu sa okolostarých hospodárskych budov, nízkych dreveníc a senníkov, kde ešte driemali zvyšky tmavej noci.

Minuli cintorín, rázcestie s krížom a za ním uvidelihašterivé stareny, ktoré v autobuse tak rozčúlili šoféra. Sedeliv poli na uľahnutých zbytkoch klasov, sukne rozprestreté okolo nich v bohatých záhyboch, a jedli.

– 14 –

Cena Fantázie 2006

„Že ste sa nepomodlili,“ poznamenala ticho jedna, keď dvojica prechádzala okolo nich.

„A to treba, kec idzece hore,“ dodala druhá. „Bo je tamfuru vlkoch a medvedzoch.“

Eva sa zastavila a chvíľu skúmavo hľadela do tých láskavých stareckých očí.

„Medvede...a vlci?“ opýtala sa zamyslene. Akoby tie slová spustili nejaký skrytý mechanizmus, zrazu sa v jej myslivynárali slová, dávne obrazy a zabudnuté myšlienky. „Ajbiely pes?“

Babky sa pozreli jedna na druhú. Staré ruky, v ktorýchdržali poživeň, sa zachveli.

„I záleží na tom, kto ho videl,“ šepla jedna a tesnejšie si pritiahla šatku k telu. Aj Eve sa zazdalo, že ranné slnkopríliš šetrí svojím teplom, keď k nim od lesa zavial chladnejší vzduch.

„Ja som ho videla,“ povedala a preľakla sa, keď v očiachstareniek objavila poverčivú hrôzu.

„Možno len!“ vykríkla. „Možno to bol iba sen! Hlúpy,nevysvetliteľný sen...“

„Sen hvariš, dzifče?“ Pokrútila hlavou druhá starenkaa sotva pozrela Eve do tváre. „Ta dakedy tak bulo, že to mertvy jak bily pes chodzel našcevovac svoju rodzinu. Znaš, zehrobu. Abo...“ Uprela na Evu čudný pohľad, zmes strachu, údivu a zvedavosti. „Abo to bol toten bily pes, znaš,“ pozrela nasvoju spoločníčku. „Stražca. Toten, kery straži druhy svet. Aby doň nik nevošel ani nevyšol. Dnu ani ven. Chapeš?“

Medzi troma ženami a mužom sa rozprestrelo hluchéticho.

Adam sa zamračil a schmatol Evu za studenú ruku.

„Ďakujeme pekne, dáme si pozor,“ povedal ostro a vliekol Evu preč. „Bosorky staré, že ich to baví. Vidia ľudí z mesta a myslia si, že sme úplne sprostí...“

– 15 –

Zuzana Gajdošová: Biely pes

Eva nepočula Adamovo frflanie a sotva vnímala blatistú cestu, po ktorej kráčali. Bola by prisahala, že tie ženy užvidela. A nebolo to v tento deň ani predošlý. Kedysi dávno, tak dávno, že tie nejasné obrazy sa jej zlievali jeden do druhého a sotva ich dokázala rozlíšiť. A možno to boli iba tie oči, ktoré poznala, uvedomila si náhle a žiaľ ju pichol pri srdci. Pretože aj oči jej babky boli láskavé...

Sedeli na terase, kde slnko príjemne láskalo ich tváre,a babka ju hladila po vláskoch.

„Babička, povedz mi znova, ako to bolo na Matejovej holi!“ S detskou dychtivosťou hľadela starej mame do tváre a prosila ju stále znova, hoci príbeh poznala takmer naspamäť.

„Naozaj si nepamätáš?“ Babička sa smiala veselým,bezstarostným smiechom, takým, akým sa smejú babičky v detských spomienkach.

„Bol to taký... prečudesný výlet.“ Zahľadela sa na ďalekýobzor a jej smiech odrazu nebol bezstarostný a jej čelo sazamračilo, akoby slnko prikryl mrak.

„Vidíš, Evička, tú vežu, tam na tých holých kopcoch?“ Ukázala na vysielač, strieborný stĺp oproti modrej oblohe. – Stojí na Matejovej holi. Mala si šesť rokov, keď sme sa tam s dedkom a tvojím bratrancom Brankom vybrali. Bol krásny deň, ako tento, dedko nás vyložil v L. T. a samého som ho poslala, aby po nás prišiel rovno pod vysielač, lebo tam z južnej stranyvedie cesta. Mala si slabé srdiečko, nuž nás mal hore počkaťa odviesť späť. Lenže to sme netušili, čo všetko na nás číha.“ Na chvíľu sa odmlčala a rýchlo, skúmavo sa pozrela na svojuvnučku. Prezerala si jej tvár, oči, nos, ústa, akoby niečo hľadala.

„Hneď za dedinou, pri kríži, stretli sme dve ženičky, a tie na nás, reku, že sú hore vlci a na medvede si máme dávať pozor. Tak som sa pri kríži pomodlila, nevediac, čo to pomôže. Pretože neskôr, ako sa ukázalo, hory sú nevyspytateľné.. “

– 16 –

Cena Fantázie 2006

Poľná cesta im svižne ubiehala pod nohami, ranný opar spod lesa sa zodvihol a odokryl trávu lesknúcu sa naslnku v tisícoch diamantov rosy. Hmly od potoka sa ešte chvíľu krútili nad vodou, než sa rozplynuli v jase nového dňaa odhalili blýskajúcu sa stužku bystriny.

Prekročili most a pustili sa po rozrytej lesnej ceste úzkym údolím. Kým sa slnko pomaly šplhalo po oblohe a zvyškami októbrového tepla im hrialo chrbty, minuli niekoľkoopustených domov so zatlčenými oknami a spustnutýmizáhradami. Čím ďalej kráčali, tým zanedbanejšia bola cesta. Postupne sa menila v zarastený úzky chodník, stratený medzi starými smrekmi, trsmi húštin a vrstvami ihličia. I turistické značky sa objavovali čoraz zriedkavejšie.

Adam sa podchvíľou zastavil a skúmal mapu.

„Mám nejasný pocit, že ideme dobre,“ vyhlásila Eva. „Tu som už raz bola.“ Hľadela na chatrný senník s preborenou strechou a na jeho hrubých doskách objavili pod nánosom špiny a za vysokým múrom žihľavy turistickú značku.

„Vidím, že sa prekonávajú,“ poznamenal Adam. „Poslednú sme videli o kilometer nižšie.“

Bolo čoraz horšie nájsť ďalšiu. Označené kmene stromov zostávali zlomyseľne skryté za hustým porastom krovia,skaly zvetrané, pníky zhnité. Chodník sa strácal vo vysokejtráve, v ústrety im mávali fialové kvety ako neskoré pozdravyleta, a po tvárach ich škriabali pichľavé konáre smrekov. Občas sa ozval spev vtáka, osamelý a vzdialený v šumení lesa, inak ich krok sprevádzalo ticho. Pusté a smutné ticho.

„Zdá sa, že sme tu prví ľudia po dvadsiatich rokoch,“povedal Adam a obzrel sa za Evou. Odhrnula si zo spoteného čela vlasy. Bolo to dusné a vlhké ticho. Akési nepríjemné.

„Po dvadsiatich nie. Bola som tu pred pätnástimi rokmi.“

„Aj vtedy tu bolo tak prázdno?“

„Neviem. Pamätám si iba studenú hmlu.“



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist