načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Evanjelizácia ľudí na okraji spoločnosti - Viera Klubertová

Evanjelizácia ľudí na okraji spoločnosti
-11%
sleva

Elektronická kniha: Evanjelizácia ľudí na okraji spoločnosti
Autor:

Jedna stará ľudová múdrosť hovorí: „Čo vidíš na druhom, čakaj na sebe.“ Ako si teda môžeme byť takí istí, že nás nepostihne osud tých nešťastníkov, ktorí sa ocitli na ulici a ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  141 Kč 125
+
-
4,2
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » MEA2000 o. z.
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 342
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-560-0265-0
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Jedna stará ľudová múdrosť hovorí: „Čo vidíš na druhom, čakaj na sebe.“ Ako si teda môžeme byť takí istí, že nás nepostihne osud tých nešťastníkov, ktorí sa ocitli na ulici a spoločnosť ich odsunula na svoj okraj? Hoci bezdomovectvo, prostitúcia, či drogová závislosť v nás už prestáva vyvolávať úžas a začíname byť voči týmto stigmám spoločnosti citovo apatickí, autorka sa snaží opätovne zamerať našu pozornosť na to, že aj títo jedinci napriek svojmu pochybeniu, nestratili svoju dôstojnosť. V duchu evanjeliového výroku, že Syn Boží prišiel hľadať, čo sa stratilo, chce autorka touto publikáciou ponúknuť návod, odporúčanie, aby sme použili aj autorkinu terminológiu možnosti akéhosi: „balzámu pre dušu i pre telo“, ako by bolo možné pomôcť týmto jedincom pri ich opätovnom zaradení sa do normálneho, bežného života. Aj keď v tejto oblasti vyšlo už mnoho publikácií, autorka verí, že spôsobom zachytenia a vyjadrenia táto problematika ešte nebola vysvetlená z takéhoto uhla pohľadu.

Zařazeno v kategoriích
Viera Klubertová - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

1

Viera Klubertová

EVANJELIZÁCIA ĽUDÍ

NA OKRAJI SPOLOČNOSTI

odborná licenciátna publikácia

Grafická a technická spolupráca: Špacír Stanislav, Michal Ličko

Edícia: MEA 2000 o. z. - Mladá Éra Autorov nového tisícročia

Rok vydania: 2014

© Autorské práva vyhradené

ISBN 978-80-560-0268-1


2

OBSAH

PREDSLOV.................................................................................................. 4

Úvod ............................................................................................................. 5

1. Jednotlivec a spoločnosť .............................................................. 10

1.1 Rodina, jej štruktúra, úlohy .................................................................. 17

kresťanskej rodiny, funkcie ........................................................................ 17

1.1.1 Štruktúra rodiny ................................................................................. 20

1.1.2 Úlohy kresťanskej rodiny .................................................................. 25

1.1.3 Funkcie rodiny .................................................................................. 30

1.2 Ľudská osoba – jej autonómia a ......................................................... 36

theonómia ................................................................................................... 36

1.2.1 Autonómia a theonómia osoby ......................................................... 40

1.2.2 Dôstojnosť ľudskej osoby ................................................................ 47

1.3 Malé sociálne skupiny ako súčasť ...................................................... 50

spoločnosti .................................................................................................. 50

2. Ľudia žijúci na okraji ...................................................................... 62

spoločnosti a ich evanjelizácia ........................................................ 62

2.1 Delikventi ............................................................................................ 62

2.2 Drogová závislosť a jej príčiny ............................................................ 76

2.2.1 Znaky a prevencia drogovej závislosti ............................................... 87

2.3 Prostitútky ............................................................................................ 98

2.3.1 Formy a typy prostitúcie ................................................................. 105

2.3.2 Príčiny prostitúcie .......................................................................... 114

2.3.3 Dôsledky prostitúcie a prevencia .................................................... 121

2.4 Bezdomovci ....................................................................................... 129

2.4.1 Príčiny bezdomovectva a možnosti ................................................ 137

práce s touto skupinou .............................................................................. 137

2.5 Potreba evanjelizácie ľudí žijúcich ................................................. 154

na okraji spoločnosti ................................................................................ 154

2.5.1 Evanjelizácia a jej formy ................................................................ 165


3

3. Postoj Cirkvi k skupinám ............................................................. 189

žijúcim na okraji spoločnosti .......................................................... 189

3.1 Žena v dokumentoch magistéria ........................................................ 204

3.1.1 Cirkev v SR a jej postoj k ľuďom ................................................... 210

žijúcim na okraji spoločnosti ................................................................... 210

3.2 Príkaz pomáhať v Starom zákone ...................................................... 214

3.3 Príkaz pomáhať v Novom zákone ..................................................... 238

3.4 Balzam pre telo ................................................................................. 256

3.4.1 Opora zo strany vlastnej rodiny ...................................................... 266

3.4.2 Sociálna práca na ulici ................................................................... 272

3.4.3 Charita ............................................................................................ 300

3.5 Balzam pre dušu – Spoločenstvo ...................................................... 305

3.5.1 Vyjadrenie spoluúčasti alebo ......................................................... 318

aktivity v službe oslobodenia človeka .................................................... 318

3.5.2 Prieskum analyzujúci postoj .......................................................... 327

spoločnosti ohľadom väzňov a delikventov .............................................. 327

Záver ......................................................................................................... 335

Zoznam použitej literatúry ........................................................................ 337


4

PREDSLOV

Táto kniha sa snaží poukázať na potrebu evanjelizovať aj

také skupiny ako sú delikventi, drogovo závislí, či prostitútky.

Títo ľudia sú mnohokrát považovaní za odpad a spodinu

spoločnosti, preto sú často odsúvaní na jej okraj, čím sa

potláča ich ľudská dôstojnosť. Tým sa len potvrdzuje to, že aj

vo vyspelej spoločnosti sa ľudia delia na triedy a kasty. Je to

však len ľudské meradlo, pretože pred Bohom sme si všetci

rovní. Ten, kto ctí a uznáva kresťanské zásady by mal

v každom človeku vidieť Krista a predovšetkým pamätať na

to, že aj v jeho živote môže nastať obrat a on sám sa môže

ocitnúť v rovnakej situácii, ako ľudia žijúci na okraji

spoločnosti. Preto je snahou tejto práce aspoň z časti poukázať

na to, že aj napriek predsudkom spoločnosti, či zatvrdilosti zo

strany samotných príslušníkov týchto skupín, môžu byť aj oni

tak hlboko zasiahnutí evanjeliom, že to môže viesť k zmene

ich života a naplneniu túžby po tom, aby ich niekto mal rád,

ktorá je hlboko v ich vnútri.

Kľúčové slová:

Spoločnosť. Evanjelizácia. Delikventi. Drogovo závislí. Prostitútky. Starý zákon.

Nový zákon. Spoločenstvo.


5

Úvod

Je všeobecne známe, že čím viac je spoločnosť vyspelejšia,

tým viac sa musí pasovať s javmi a ukazovateľmi, ktoré sú

mimoriadne komplikované. Spoločnosť je totiž zložená nielen

z jednotlivcov, ktorí žijú v usporiadanom prostredí a žije sa im

dobre, ale aj z ľudí, ktorí sa buď vlastným, alebo cudzím

pričinením stali vyhnancami spoločnosti. Práve preto, že je

postoj voči nim väčšinou pohŕdavý a macošský, uzatvárajú sa

títo ľudia do seba a snažia sa svoje problémy riešiť po svojom.

Neraz sa im ako riešenie vidí jedine život na ulici, kde sa

môžu stretnúť s „kamarátmi“, ktorých stretol podobný osud,

a ktorí jediní im „rozumejú“. Preto je potrebné zaoberať sa aj

touto problematikou dnes oveľa viac, ako predtým

a nezatvárať pred ňou oči, pretože je viditeľné, že v dnešnej

dobe je oveľa viac ľudí žijúcich na okraji spoločnosti, ako

kedysi. V čom to vlastne je, že v súčasnosti je toľko

delikventov, drogovo závislých, prostitútok, bezdomovcov, či

chudobných?


6

Prečo sa v oveľa väčšej miere ocitá dnes nejaký človek na

okraji spoločnosti, ako tomu bolo kedysi? Mnohí z nás sa nad

tým možno ani nepozastavia, ale tieto otázky sú na vážne

zamyslenie.

Nedávno som videla jeden film. Jeho názov bol: „Sväté srdce“

a hlavnou hrdinkou bola mladá žena, ktorá vo svojom živote

zakúsila Boží dotyk. Z toho dôvodu sa rozhodla, že všetko, čo

má, všetok svoj majetok rozdá chudobným, bezdomovcom,

prostitútkam, slovom všetkým, ktorí to potrebovali a boli

v núdzi. Samozrejme, že s tým nesúhlasila jej teta, ktorá si

myslela, že zošalela rovnako, ako jej matka a aj jej to prišla

povedať. Mladú ženu však jej vyhrážky nijako nezastrašili

a tvrdohlavo si stála za svojom. V jej dobročinnosti ju

podporoval aj jeden mladý kňaz, ktorý o všetkom informoval

svojho biskupa, s ktorým sa mala tá žena na konci filmu

stretnúť. Keď už prišli k biskupskému sídlu a vystúpili z auta

mladá žena hovorí:

„To predsa nejde, nemôžete uväzniť Krista a jeho odkaz do

budov a uzatvorených miestností, mali by o ňom vedieť všetci

a zvlášť tí chudobní.“


7

Vtedy ju mladý kňaz vzal späť do auta a zobral ju k tým

najúbohejším z úbohých a povedal jej:

„Myslíte, že mňa to nemrzí? Každý deň sa stretávam

s ľudskou biedou a trápi ma moja nemohúcnosť. Moja

nemohúcnosť dostatočne pomôcť týmto ľuďom. Ani vy

nemôžete spasiť všetkých, pretože na to je potrebná zmena

postoja v srdciach ľudí a zmena inštitucionálna.“

Prečo som tu rozoberala tento film? Pretože hovorí dosť

k podstate toho, o čom pojednáva aj táto práca. Konkrétne, že

má zmysel pracovať aj s ľuďmi žijúcimi na okraji spoločnosti.

Má zmysel evanjelizovať ich a prinášať im živého Krista

a hlavne milovať ich aj napriek tomu, že urobili chybu

a neznižovať ich preto pod ľudskú úroveň.

Inými slovami: - Milovať hriešnika a nenávidieť hriech,

pretože nie všetci sme krásni, dobrí, pekní, ale je potrebné

pracovať aj s ľudskými troskami a svojou spoluúčasťou im

prinášať iskru nádeje do ich životov. To je práve hlavná

myšlienka celej tejto práce, aby sa svetlo prinášalo tam, kde

je to potrebné, kde už ľudia ani nedúfajú, že sa môže niečo

zmeniť.


8

Práca je rozdelená na tri kapitoly.

-V prvej je rozobraný vzťah jednotlivca a spoločnosti. Sú tu

spomenuté pojmy ako dôstojnosť človeka, či ľudská osoba.

Osobitná podkapitola je venovaná rodine a to preto, lebo

rodina sa následne v tretej kapitole uvádza ako jeden

z prostriedkov, ktorý môže jedincovi na okraji spoločnosti

pomôcť dostať sa z tejto neutešenej situácie.

-V druhej kapitole sú charakterizované malé sociálne skupiny

a v osobitných podkapitolách je vysvetlené, kto je delikvent,

drogovo závislý, prostitútka, bezdomovec, či emocionálne

narušený jedinec. Na konci druhej kapitoly je podkapitola

venujúca sa otázke evanjelizácie týchto skupín, či je to

potrebné, alebo nie.

-Tretia kapitola sa zaoberá postojom Cirkvi k týmto skupinám.

Konkrétne, ako to bolo v Starom i Novom zákone až sa

postupne prechádza k inštitúciám, ktoré môžu týmto ľuďom

pomôcť telesným spôsobom ako: rodina, streetwork, či charita

i duchovným spôsobom: spoločenstvo, či vyjadrenie

spoluúčasti. Samozrejme v tejto kapitole sú spomenuté aj

vyjadrenia Cirkvi k skupinám žijúcim na okraji spoločnosti.


9

Či už encykliky, dokumenty, alebo aj pastoračný plán, ktorý je

aktuálny v týchto rokoch na Slovensku. V závere tretej

kapitoly je taká komparatívna analýza ohľadom jednej skupiny

žijúcej na okraji spoločnosti, kde som si pomohla zdrojom od

iného autora a využila štatistické údaje a grafy za posledné tri

roky, aby som takýmto spôsobom vyjadrila, aký je postoj

spoločnosti k týmto ľuďom. Vo väčšej miere som však

využívala analyticko-syntaktickú metódu, pričom som

používala dostupnú literatúru ako sú knihy, encykliky,

slovníky i zdroje informácii, predovšetkým internet.


10

1. Jednotlivec a spoločnosť

Spoločnosť je v širokom zmysle každá forma trvalého

spojenia ľudí, ktorí sa usilujú uskutočniť spoločne nejakú

hodnotu (cieľ). Spoločnosť je nadindividuálna skutočnosť.

Napriek tomu má však jednotlivec žijúci v spoločnosti vlastné

bytie, nezávislé na nej. Preto je pre každú spoločnosť

rozhodujúce jednotlivé dobro členov spoločnosti. Spoločnosť

nemá žiadnu vlastnú skutočnosť, odlúčenú od jej

individuálnych členov. Od jednotlivcov, ktorí tvoria

spoločnosť, nezískava spoločnosť vlastné oddelené nezávislé

bytie, nikdy nie je účelom sama pre seba, ale má svoj zmysel

len vo vzťahu k svojim členom a k ich dobru. Prednosť

spoločnosti spočíva jedine v tom, že bez sociálnej väzby

členovia spoločnosti nemôžu sami jestvovať. Ako

individuálna skutočnosť vzniká spoločnosť len skrze osoby,

ktoré ju tvoria. Nemá žiadne vlastné substanciálne bytie, ale

konštituuje sa ako vzájomný vzťah členov.

1

1

Porov. WEILER, R.: Úvod do katolíckej sociálnej náuky. Nitra : Nadácia Pátra Jozefa Opralu,

SJ, 1995, s. 26-27.

8


11

Vizitka spoločnosti je teda vizitkou jednotlivcov, ktorí v nej

žijú. Ak sa im žije dobre, aj spoločnosť je prosperujúca, ak sa

im žije ťažko, niet sa čo diviť, že s takouto spoločnosťou to

postupom času ide dole vodou až napokon zanikne, ako to už

bolo v histórii neraz potvrdené. Akokoľvek sa teda na to

pozrieme, jedinec a spoločnosť sú vzájomne prepojení

a závislí jeden od druhého.

Ak by sme chceli charakterizovať spoločenský charakter

jednotlivca je potrebné v prvom rade zdôrazniť jeho

odkázanosť na iných a na spoločnosť v telesno-materiálnej,

duchovno-kultúrnej a mravnej oblasti. Nijaký iný živý tvor nie

je v prvých mesiacoch a rokoch života tak odkázaný na iných

ako človek. Spoločenská prirodzenosť človeka vo svojej hĺbke

nespočíva utilitaristicky vo vonkajšej odkázanosti na iných,

ale metafyzicky v podstate človeka, čo nie je znakom

chudoby, ale bohatstva. Stvorené bytie, ktoré pochádza

z darujúcej dobroty Boha, sa pokúša mnohorakým spôsobom

prezentovať dobrotu a veľkosť Stvoriteľa. Každé bytie, aj

neduchovné, je preto v metafyzickom zmysle „otvorené voči

deleniu sa s iným“.


12

Každé personálne bytie smeruje teda k odovzdanosti a účasti.

Preto je personálne bytie podstatne usmernené na Ty

a spoločnosť. Cieľom je vzájomné darovanie a prijímanie

účasti na personálnych hodnotách.

2

Spoločenskosť vychádza

z vnútra človeka a prejavuje sa i v jeho vonkajšom jednaní.

Vnútorný princíp ľudských činov nemôže byť len pudový,

pretože sily človeka, ktorými je pudovo priťahovaný

k spoločenstvu – pohlavný pud, napodobňovací pud, pud

odplaty, bojovnosti, hravosti atď. – nepostačujú na vytvorenie

trvalých spoločenských väzieb a inštitúcií, aj keď majú svoj

význam v spojení s duchovnými silami. Ani číre dišputovanie

a kritizovanie sa nespája s trvalosťou. Spoločensky

produktívne pôsobia predovšetkým dve duchovné sily:

pripravenosť na nasledovanie a láska.

Pripravenosť na nasledovanie, nie je únikom do toho, že iný za

mňa preberá zodpovednosť, ale je osobným rozhodnutím.

Predpokladá spojenie v zmýšľaní a často sa spája s láskou.

Nejde tu o takú „lásku“, ktorá iného človeka egoisticky

2

Porov. HOFFNER, J.: Kresťanská náuka o spoločnosti. Trnava : Dobrá

kniha, 2007, s. 20.


13

zneužíva a zaobchádza s ním ako s tovarom, ale o lásku ako

hodnotový postoj, ktorá sa realizuje v pripravenosti obetovať

sa za blížneho a za spoločenstvo. Skrze vzájomné duchovné

spojenie sú ľudia schopní pestovať sociálne čnosti a budovať

oblasti kultúry, ktoré jednotlivec sám od seba nemôže

vytvoriť.

3

Človek je jednak jednotlivcom, indivíduom a ako taký je

príslušníkom určitého sociálneho celku. Zároveň však je

osobou alebo osobnosťou a ako taký nie je závislý ani na

spoločnosti, ani na prírode. Ako jednotlivec má človek slúžiť

spoločnosti. Ako rozumová bytosť je sám sebe cieľom, na

spoločnosti nezávislým a podriadeným jedine Bohu.

V chápaní vzťahu jednotlivca a spoločnosti sa musíme vyhnúť

dvom krajnostiam: - individualizmu a kolektivizmu.

Individualizmus príliš zdôrazňuje a presadzuje práva

jednotlivca bez ohľadu na celok. Krajní individualisti

neuznávajú, že by boli nejako zaviazaní celku. Od celku

3

Porov. HOFFNER, J.: Kresťanská náuka o spoločnosti. Trnava : Dobrá kniha, 2007, s. 21-22.

9


14

prijímajú, ale sami nič neprinášajú. Berú spoločnosť len ako

priestor pre individuálne uplatnenie sa človeka.

Kolektivizmus príliš zdôrazňuje, že všetko, čím človek je a čo

má je iba produktom spoločnosti. Jedinec má zmysel iba ako

súčasť spoločnosti. Dobro jednotlivca je vec vedľajšia,

rozhodujúci význam má prospech celku. Kolektivizmus má

opodstatnenie do tej miery, pokiaľ zdôrazňuje závislosť

človeka na spoločnosti, je však chybný v úplnom popieraní

významu a hodnoty ľudskej osobnosti. Naproti tomu

individualizmus je správny v zdôraznení významu jednotlivca

a ľudskej osobnosti, avšak pôsobí upjato v úplnom popieraní

sociálneho celku. Človek nežije a nejedná iba izolovane, ale

takisto aj v kolektíve.

4

V subjektívnej podstate je

rozhodujúcim a určujúcim činiteľom sociálneho a kultúrneho

diania človek. Čím viac sú osobne vyspelejší príslušníci

spoločnosti, tým je vyspelejšia i spoločnosť. Normatívne

možno vymedziť vzťah človeka a spoločnosti na základe

rozlíšenia medzi indivíduom a osobou.

4

Porov. BAHOUNEK, T.: Kresťanská sociológia. Olomouc : MCM, 1997, s. 9-10.


15

Každý jednotlivec sa má k spoločnosti ako časť k celku,

a preto je jej podriadený. Je členom spoločnosti ako jej časť

a potrebuje nátlak sociálneho života, aby bol podporený vo

svojom úplnom rozvoji. Človek je časť spoločnosti ako

väčšieho celku, ale nie podľa svojej subjektívnej duchovnej

podstaty. Ohnisko jeho osobnostného života ho povznáša nad

okolitú realitu, nad ostatnú spoločnosť, ktorú pre tento život

potrebuje len ako prípadnú podmienku. Spoločenské

zameranie človeka je dané prirodzene i nadprirodzene. Ľudská

osobnosť znamená povolanie človeka „k spoločenstvu

s Bohom“. Je Kristom vykúpený a krstom začína byť účastný

„nového stvorenia“ a „božskej prirodzenosti“.

5

Základ

spoločenskosti človeka by sme mohli hľadať v jeho

personalite, ktorá tvorí predpoklad sociálnej opodstatnenosti

človeka.

Personalita človeka poukazuje na jeho originálnosť, to že pred

ním ani po ňom už nebude nijakého človeka, ktorý by mu bol

podobný alebo presne taký istý ako on.

5

Porov. BAHOUNEK, T.: Kresťanská sociológia. Olomouc : MCM, 1997, s. 10-11.


16

Človek svojím personálnym zameraním je schopný byť

účastný na živote s Bohom i s ostatnými ľuďmi, pretože

prostredníctvom personality koná slobodne a samostatne, je

nositeľom myslenia, konania a pasivity. No na druhej strane si

uvedomuje svoju zodpovednosť voči iným i Bohu a preto sa

snaží, čo najlepšie konať podľa svojho vedomia a svedomia.

Jednotlivec a spoločnosť ako sme videli sú prepojení akýmsi

symbiotickým vzťahom vzájomnej závislosti. Teraz by sme sa

na chvíľu pozastavili pri inštitúcii, ktorá je často označovaná

ako základná bunka spoločnosti, a z ktorej, či je už úplná

alebo neúplná, pochádza každý jednotlivec. Určite ste sa

dovtípili, že reč bude o rodine.


17

1.1 Rodina, jej štruktúra, úlohy

kresťanskej rodiny, funkcie

Rodina je prirodzené, stále sa vyvíjajúce životné spoločenstvo

rodičov a ich detí. Vyrastá z manželstva, ktoré bolo od Boha

požehnané plodnosťou. Zatiaľ čo manželstvo je sviatosť,

rodina ňou nie je. Rodina je malá prirodzená spoločenská

skupina, v ktorej hrajú hlavnú úlohu rola matky a otca. Je to

celok – relatívne trvalý, podliehajúci dynamickým premenám

súvisiacich hlavne s priebehom života jednotlivcov, ktorí ju

tvoria. Opiera sa o vžité spoločenské tradície a vytvára svoje

vlastné tradície.

6

Rodina poskytuje dieťaťu samozrejmým

spôsobom existenčné zabezpečenie a bezpečnosť, chráni ho

pred strachom a ponúka mu priestor, aby mohlo vyrastať

bezstarostne. V rodine prebieha najintenzívnejšie a najužšie

ľudské spolužitie.

6

Porov. GÁBOROVÁ, Ľ. – GÁBOROVÁ, Z.: Človek v sociálnom kontexte. Prešov : LANA,

2006, s. 109.


18

Dva základné druhy väzieb, ktoré sa tu utvárajú, to je väzba

medzi manželmi a väzba medzi rodičmi a deťmi, sú v našej

kultúre najpevnejšie a najprirodzenejšie. Rodina funguje ako

spoločenská inštitúcia, ktorá poskytuje deťom nielen hmotnú,

ale najmä citovú a morálnu istotu. Je prvotnou inštitúciou,

v ktorej prebieha proces socializácie a výchovy dieťaťa.

V oblasti uspokojovania citových potrieb dieťaťa je rodina

nenahraditeľná. Rodina vplýva na deti buď priamo tým, že ich

rodičia alebo starší súrodenci v súvislosti s opaterou

a starostlivosťou o telesný a mravný vývin cieľavedome

a sústavne vychovávajú, alebo nepriamo tým, že formuje

okolo nich spoločenské prostredie v ktorom sa celková

konkrétna atmosféra odráža na psychike dieťaťa. Atmosféra

rodinného prostredia je daná vzájomnými vzťahmi medzi

rodičmi a ostatnými členmi rodiny. Dieťa sa formuje podľa

rodinných vzťahov, podľa rodinného prostredia, v ktorom

vyrastá. To, čo dieťa v rodine vidí, to aj napodobňuje. Dospelí,

najmä rodičia sú preň vzorom v akomkoľvek konaní. Pre dieťa

je dôležité, ako sa správajú k sebe, k svojim deťom, k svojim

rodičom, príbuzným, známym, akú majú kultúru.


19

Okrem vplyvu rodičov a súrodencov nemalú úlohu

v rodinnom prostredí zohrávajú aj starí rodičia, príbuzní a

známi. Pôsobivosť týchto vplyvov je zvýraznená najmä

citovou väzbou dieťaťa k blízkym osobám. Rodinné prostredie

je základným formujúcim činiteľom. Starostlivosť rodičov

o dieťa, prejavy lásky k nemu, sú nevyhnutnou podmienkou

jeho zdravého vývinu. Pozitívny príklad zo života rodičov je

určite tým najpôsobivejším kladným činiteľom, ktorý formuje

osobnosť dieťaťa.

7

7

Porov. GÁBOROVÁ, Ľ. – GÁBOROVÁ, Z.: Človek v sociálnom kontexte. Prešov : LANA,

2006, s. 111.


20

1.1.1 Štruktúra rodiny

Keď sa pozrieme späť, vidíme, že rodina prekonala v priebehu

minulých stáročí a v priebehu posledných desaťročí hlboké

funkčné zmeny. Veľké rodiny ustúpili v prospech malých

rodín. Malé rodiny vykonávali najprv zárobkovú činnosť

a neskôr aj zábavnú v mimoriadnych inštitúciách. Následkom

toho sa rodina vyvinula v konzumné spoločenstvo,

spoločenstvo uspokojujúce duchovné potreby pre rozvoj

osobnosti v súkromí a v bezpodmienečnej solidarite a tiež

v spoločenstvo, ktoré si na svoj spôsob utvára aj voľný čas,

takže sa dnes dokonca zvykne hovoriť o „rodine voľného

času“. Toto všetko viedlo k zmene preferovania hodnôt pri

utváraní rodinného života. Starostlivosť o výchovu detí, ktorá

kedysi bola stredobodom manželstva a rodiny, už dávno dnes

nemá pre manželov taký istý význam ako kedysi. Sexuálne

spoločenstvo je podstatne menej viazané na manželstvo ako

kedysi. Dĺžka trvania manželstva stratila svoju samozrejmosť

ako nutný predpoklad pre založenie rodiny.

8

8

Porov. SOTONIAKOVÁ, E.: Postavenie kresťana v tomto svete. Prešov : Spolok biskupa

Petra Pavla Gojdiča, 2005, s. 83.


21

Takéto chápanie a transformácia rodiny dosť značne otriasajú

jej postavením. Preto nie je v dnešnej dobe ničím

výnimočným, že sa dosť značne narúša aj štruktúra rodiny,

čiže dochádza k narúšaniu osobných vzťahov vo vnútri rodiny

a tým pádom sa to odráža aj na utváraní sociálnych vzťahov

v rodine. Tieto vzťahy pôsobia tak, že vytvárajú rodinu, ktorá

je vo svojej štruktúre:

1. Úplná, harmonická rodina – otec a mama sú prítomní a

harmonické vzťahy medzi rodičmi a medzi rodičmi a deťmi,

vytvárajú atmosféru vzájomnej lásky, úcty a dôvery a tým

vytvárajú najvhodnejšie životné prostredie pre formovanie

osobnosti dieťaťa.

2. Neúplná rodina – chýba jeden z partnerov, či už

prostredníctvom rozvodu, smrti jedného z partnerov alebo je

tu slobodná matka. Neúplnosť rodiny na dieťa nemusí byť

katastrofou. Chýbajúci element v rodine sa dá kompenzovať

inými skutočnosťami, ako je silné emocionálne puto dieťaťa

k starým rodičom, prípadne k iným členom širšej rodiny.

3. Rodina bez otca – v takejto rodine sa dieťa vplyvom

vývinových premien môže odkloniť od školskej práce. Dieťa


22

stráca pojem o prirodzenej autorite, stráca rešpekt a často sa javí

ako rozpustilé. Ak je k tomu ešte matka zamestnaná a nemá na

dieťa čas a ono je ponechané väčšiu časť dňa na seba, alebo je

v opatere u iných, je to tiež nevyhovujúce. Veľmi často sa

potom stáva, že dieťa sa citovo naviaže na autoritu, ktorá mu je

najbližšie, čiže na svojho učiteľa. Učiteľ sa však nemôže

a nemá stať náhradným otcom, pretože jeho úlohou je venovať

sa väčšiemu kolektívu detí a nie len ich malému počtu. To

spôsobuje v dieťati reakciu vzdoru, odklon od učenia, útočnosť,

komediantstvo a spoločenskú neprimeranosť. Porucha v učení

sa dá odstrániť prostredníctvom riešenia situácie v rodine.

9

4. Rodina bez matky – je to síce ojedinelá situácia, pretože

otec sám sa spravidla nevie postarať o deti, preto sa znova

žení. Ak sa však na nejaký čas podujme na výchovu bez

matky, vznikne pre deti vážna situácia. Sú ochudobnené

o lásku, nehu, porozumenie, najmä ak je k tomu ešte otec

zamestnaný. Deti vyrastajúce v takýchto pomeroch sú plaché,

prestrašené, trpia komplexmi menejcennosti, ktoré u nich

vyvolávajú ctižiadostivosť a túžbu po láske. V škole, dieťa

9

Porov. GROEBLLOVÁ, I.: Štruktúra rodiny. Praha : Portál, 2001, s. 30.


23

samozrejme hľadá to, čo mu doma chýba a tak sa stáva, že

často reaguje precitlivelo, pretože ani v tomto prípade mu

škola ani učiteľ nemôže nahradiť to, čo mu doma chýba.

Keďže otec popri zamestnaní nie je schopný byť aj plno

výkonným vychovávateľom svojich detí, tak sa situácia rodiny

bez matky, mení na situáciu rodiny s nevlastnou matkou.

5. Rodina s nevlastnou matkou – spôsob výchovy

u nevlastnej matky často prechádza z jedného extrému do

druhého, čím dieťa stráca meradlo pre svoje správanie.

Dieťaťu hrozí, že reakcie, ktoré uplatňuje vo vzťahu voči

nevlastnej matke sa prenesú aj na školu. Dieťa sa uzavrie do

seba, intenzívnejšie sa zamestnáva svojimi problémami, čím

sa zníži jeho výkon v učení. V škole sa stáva roztržitým. Nie

je však potrebné takéto dieťa trestať, pretože by to viedlo

k tuláctvu, ťažkým neurotickým poruchám a následne ku

kriminalite.

6. Rodina s nevlastným otcom – nevlastný otec je

v nebezpečenstve, a to: raz sa môže voči nevlastnému dieťaťu

správať „primäkko“ inokedy môže byť príliš „tvrdý“. Dieťa

očakáva od neho jednoznačnú reakciu, ale ak dostane

namiesto toho poddajnú – mäkkú reakciu, ktorá nevyjadruje


24

nijaké stanovisko dieťa sa od nevlastného otca odkláňa

a hľadá autoritu inde, často na ulici. Na druhej strane otčim

môže byť nadmieru prísny, energický a reagovať podráždene,

zlostne, s netrpezlivosťou a hnevom v situáciách, kde by

vlastný otec reagoval opačne. V oboch prípadoch môžu nastať

u detí poruchy vo vývine osobnosti.

7. Rozvrátená rodina – dieťa v rodine bohatej na konflikty

neobyčajne trpí. Intenzívne prežíva hádky medzi rodičmi,

ktorí ho mnohokrát citovo vydierajú, aby sa pridalo buď na

jednu, alebo na druhú stranu. Dieťa sa čoskoro prikloní

k jednému z rodičov a začne s ním cítiť nenávisť voči

druhému. Prirodzene, toto napätie vedie k poruche

emocionálneho a sociálneho vývinu dieťaťa. Jeho stav sa

značne zhorší úplným rozchodom rodičov. Dieťa psychicky

a fyzicky blúdi od jedného partnera k druhému, ale bez

predpokladu, že by si mohlo utvoriť k nemu trvalý

a plnohodnotný vzťah.

10

10

Porov. GÁBOROVÁ, Ľ. – GÁBOROVÁ, Z.: Človek v sociálnom kontexte. Prešov : LANA,

2006, s. 115-119.


25

1.1.2 Úlohy kresťanskej rodiny

Popri iných dôležitých úlohách rodiny obzvlášť vynikajú tieto

4 úlohy kresťanskej rodiny a sú to:

1. Vytváranie osobného spoločenstva

2. Služba životu

3. Účasť na vývoji spoločnosti

4. Účasť na živote a poslaní Cirkvi

1. Vytváranie osobného spoločenstva – rodina vytvára osobné

spoločenstvo tým, že vedie manželov k individuálnemu

zdokonaleniu:

a) usmernením zmyslovosti, zvlášť pokiaľ ide o moderáciu

nezriadeného sexuálneho života, manželstvo umožňuje, aby sa

žiadostivosť zúžená na zákonitý zväzok nerozlievala bez

hraníc.

b) pozitívnym rozvojom mravných cností, ku ktorému

manželia a ostaní rodinní príslušníci vzájomne pomáhajú.

Tak dáva manželská rodina vyrastať vyšším formám mravného

života.

11

11

Porov. BAHOUNEK, T.: Kresťanská sociológia. Olomouc : MCM, 1997, s. 60.


26

Táto problematika je dnes aktuálna, pretože je veľmi dôležité,

aby manželské páry v dnešnej dobe svojím životom

poukazovali na nerozlučiteľnosť manželského zväzku a takisto

aj na nevyhnutnosť vernosti v ňom. Druhým spoločenstvom,

ktoré sa rozvíja je rodina, v ktorej je v prvom rade potrebný

dialóg rodičov s deťmi. Deti by mali byť vedené

a vychovávané tak, aby správne chápali úlohu otca a manžela,

(preukazuje svojej žene patričnú úctu a cez lásku k žene

a deťom, chápe a uskutočňuje svoje otcovstvo) manželky

a matky, (je rovnocennou partnerkou svojmu mužovi) i svoju

vlastnú úlohu (FC 17-27).

2. Služba životu – rodina plní túto úlohu pokiaľ sa v nej

obnovuje a zväčšuje ľudská skupina tým, že poskytuje dorast

širším sociálnym celkom – rodu, národu, ľudstvu. Manželia sú

povolaní k tomu, aby slobodným a spoluzodpovedným

pôsobením spolupracovali s Bohom na odovzdávaní daru

života. Plodnosť je ovocím manželskej lásky, živým

svedectvom obojstranného úplného seba odovzdania manželov.


27

Plodnosť manželskej lásky sa však neobmedzuje len na

plodenie detí, ale ide tu aj o plody mravného, duchovného

a nadprirodzeného života (FC 28-35).

3. Účasť na vývoji spoločnosti - túto úlohu si manželia plnia

prostredníctvom práva na výchovu detí, ktoré im nemôže nikto

upierať tým, že ho chce preniesť sám na seba, alebo si ho

prisvojiť. Výchovná úloha siaha svojimi koreňmi do

základného povolania manželov zúčastňovať sa na

stvoriteľskom diele tým, že rodičia dávajú v láske a z lásky

život novej ľudskej osobe, človeku, ktorý má v sebe povolanie

rásť a vyvíjať sa, a berú na seba úlohu účinne mu pomáhať, aby

tiež mohol žiť úplným ľudským životom. Právo a povinnosť

rodičov vychovávať deti je definované ako základné, pretože

súvisí s odovzdávaním života.

12

Rodina je prvou školou, kde

sa má človek naučiť správnemu správaniu sa voči ostatným.

Výchova však so sebou nesie aj určitú zodpovednosť, kedy sú

manželia zodpovední pred Bohom, ktorý ich volá a posiela,

aby budovali cirkev vo svojich deťoch.

12

Porov. BAHOUNEK, T.: Kresťanská sociológia. Olomouc : MCM, 1997, s. 61.


28

Pre deti totiž nebude ťažké napodobňovať a žiť tak ako rodičia,

ktorí si za základ života zvolili Boha. Rovnako ako je rodina

prospešná pre spoločnosť, aj štát by mal byť prospešný pre

rodinu. Je dôležité, aby sa voči rodine zachoval princíp

subsidiarity (nechať vykonávať rodinu jej úlohy a zasiahnuť

iba v tom prípade, ak ich rodina nie je schopná plniť)

(FC 36-48).

4. Účasť rodiny na živote a poslaní cirkvi – náboženské

fungovanie rodiny má dvojitý ráz: rodina jednako pôsobí

nábožensky skrze deti a ich výchovu, jednako pôsobí

nábožensky smerom k ostatným rodinám, farskému

spoločenstvu a celému Božiemu ľudu. Výchovu je treba chápať

ako rozvíjanie zavinutého vnútra a pestovanie semienok,

vložených Stvoriteľom do každého človeka. Nie je teda

ponechané na vôľu rodičov, ako si majú pri výchove dieťaťa

počínať. Prirodzený zákon, ktorému rodičia podliehajú,

doplňuje zákon nadprirodzený, zaväzujúci rodičov, aby

rozvíjali deti, ako uvedomelých účastníkov života Cirkvi.

13

13

Porov. BAHOUNEK, T.: Kresťanská sociológia. Olomouc : MCM, 1997, s. 65.


29

Cirkev je tá, ktorá dáva kresťanskej rodine život, vychováva ju

a dáva jej rásť. Na rodine uskutočňuje svoje poslanie, ktoré

dostala od Pána. Rodina, rovnako ako Cirkev sa má stať

prostredím, kde sa odovzdáva a vyžaruje z neho evanjelium.

Rovnako je rodina aj miestom, ktoré prináleží k Cirkvi, je

trvale oživované Pánom Ježišom a povolané k dialógu

s Bohom (prostredníctvom sviatostného života, obetovaním

svojho života a modlitbou). Keď kresťanská rodina buduje

cirkev v láske, stavia sa zároveň do služby človeku a svetu

(FC 49-64).


30

1.1.3 Funkcie rodiny

Rodina plní tieto funkcie:

1. Reprodukčnú – dáva nových členov nielen vlastnej

skupine, ale aj celej spoločnosti.

2. Produkčnú – dáva spoločnosti pracovníkov a rozmnožuje

jej tvorivé a produktívne sily.

3. Biologickú – poskytuje každodenné služby (strava,

udržiavanie čistoty domu, bytu, odevu), stará sa o toho člena

rodiny, ktorý sa nemôže sám o seba postarať.

4. Socializačnú – prejavuje sa nielen vo vzťahu k deťom,

ktoré vďaka tomu, že vyrastajú v rodine stávajú sa členmi

spoločnosti, ale aj vo vzťahu k manželom, keďže proces ich

adaptácie na manželstvo je procesom adaptačným.

5. Psychohygienickú – ktorá dáva členom pocit stabilizácie,

bezpečnosti, citovej rovnováhy, možnosť citovej výmeny, ako

aj podmienky na rozvoj osobnosti. Plnením tejto funkcie

rodina upevňuje psychické zdravie spoločnosti.

14

14

Porov. GÁBOROVÁ, Ľ. – GÁBOROVÁ, Z.: Človek v sociálnom kontexte. Prešov : LANA,

2006, s. 110.


31

Okrem toho rodina plní aj funkciu uchovávajúcu, chrániacu,

starostlivú a opatrovateľskú, ktorá je trojaká:

1. rodina dáva človeku dom, bývanie, domov. Práve dnes, keď

mnohí ľudia vykonávajú svoju prácu v podnikoch, vo verejnej

správe, v úradoch a obchodoch, veľmi potrebujú domov, ktorý

na nich čaká a zabezpečuje im dôvernosť.

2. osobitný vnútorný zmysel nachádza životné spoločenstvo

rodičov a ich detí pri spoločnom stole. V neegoistickej láske

sa dáva každému podľa jeho potrieb. Malé dieťa, ktoré ešte

nič „neprináša“ a nič si „nezasluhuje“, všetko, čo je pre jeho

zdravý rast potrebné dostáva. Týmto spôsobom sa v duši

dieťaťa prebúdza chápanie toho, čo znamená byť nezaslúžene

milovaný Bohom. Kto nikdy nezažil nesebeckú lásku otca

a matky, pre toho bude ťažko uveriť uprostred tvrdosti života

večnej láske Boha. Samozrejmé rozdeľovanie jedla pri

rodinnom stole sa deje v nádeji na Božie dobro, preto patrí

k rodinnému jedlu aj modlitba pri stole, pričom rodina si je

vedomá, že prosba o chlieb nie je medzi siedmimi prosbami

modlitby Otčenáš preto, že by bola centrom a hlavnou vecou,

ale preto, že v tejto modlitbe sa do centra stavia to, čo je ľahko


32

zraniteľné. Sväté Božie meno, Božie kráľovstvo, Božia vôľa

stoja nad prosbou o chlieb. V modernej rodine je stôl nielen

miestom spoločného požívania jedla, ale zároveň miestom

rozhovoru, hry, zábavy.

3. spoločným bývaním a spoločným stolovaním sa začína

spoločná domácnosť. V modernej rodine sa obmedzuje

domáce spoločenstvo vo všeobecnosti na starostlivosť

o bývanie a ošatenie, ako aj na prípravu jedla. Väčšina rodín

takmer všetko, čo potrebuje, nakupuje a otec a často aj matka

i dospelé deti zarábajú peniaze na udržovanie rodiny prácou

mimo domu. Rodinný domov a pracovisko sú dnes väčšinou

oddelené, často sú od seba mnoho kilometrov, takže matka a

deti nepoznajú pracovisko otca. Tento vývoj nie je osebe

v rozpore s obrazom rodiny, keďže rodina nemusí byť

v hospodárskej oblasti nevyhnutne sebestačnou výrobnou

jednotkou.

15

V súvislosti s rodinou, nemôžeme vynechať aj otázku krízy

rodiny v dnešnej dobe. Mohli by sme povedať, že rodina je

v súčasnosti dosť ohrozovaná.

15

Porov. HOFFNER, J.: Kresťanská náuka o spoločnosti. Trnava : Dobrá kniha, 2007,

s. 98-101.


33

Hoci sa síce ešte verbálne považuje za jeden zo základných

kameňov architektúry spoločnosti, pojem rodiny a rodinného

života, ako bol prežívaný a chápaný v mysliach ľudí, žijúcich

v minulosti, sa postupne vytráca. V dôsledku zvýšenej

technickej mobilnosti jedinca, ohromného rozšírenia

a obohatenia možností a príležitostí pre ľudskú aktivitu mimo

rámca rodiny a domácnosti celkom podstatne vzrástol význam

mimo rodinného priestoru ako vážneho konkurenta domova.

Moderný človek sa začleňuje do rôznych inštitúcií,

organizácií, spolkových, záujmových a iných skupín. Členovia

malej rodiny, muž, žena a dieťa trávia väčšinu dňa

individuálne, každý v inom svete, majú svoje vlastné záujmy,

často aj svoj osobitný okruh známych a priateľov. Čas, ktorý

trávia členovia rodiny spolu, znížil sa v mnohých prípadoch na

príležitosť spoločne večerať, spať, prípadne spoločne tráviť

nedeľu a dovolenku.

16

Okrem toho číhajú na dnešnú rodinu aj iné nebezpečenstvá.

16

Porov. BÁNHEGYI, F.: Sociológia súčasnej rodiny. Bratislava : SPN, 1967, s. 104.


34

V súčasnosti je rodina vo všeobecnosti ohrozená vplyvom

sekularizácie – vernosť, blízkosť, dôvera, intimita a láska sú

relativizované a vulgarizované, čo potom ohrozuje aj

kresťanské rodiny. Už mnohí mladí neprijímajú sviatosť

manželstva, žijú nadivoko. Rodičia neraz cítia bezradnosť pri

výchove najmä adolescentov, ktorých často ovplyvňujú médiá

a tiež neveriace okolie. Ťažkosti niekedy vytvára aj plytký

pohľad na riešenie problémov v samotnej rodine najmä

voľným a nezodpovedným prístupom ku viere, náboženstvu,

k práci, voľbe povolania a neraz aj k sexuálnej výchove.

Niektoré spoločenské inštitúcie presadzujú liberálny postoj

k životu a rodičovstvu (napr. rozdávanie antikoncepčných

prostriedkov dospievajúcej mládeži na uliciach a v školách).

Strácajú sa hodnoty, ktoré môže poskytnúť iba rodina. Rodičia

sú často nútení zo strany zamestnávateľov k tomu, aby ich

pracovná doba bola neobmedzená. Tiež sa vyskytuje strach

priznať sa ku kresťanstvu a viere. Ohrozovanie prichádza aj od

nekresťanských kultov. Je nedostatok aktívnych kresťanov,

ktorí by sa zasadzovali za dobrú a zdravú kresťanskú rodinu,


35

podľa požiadavky posledných pápežov, že každý kresťan má

byť misionárom vo svojom prostredí. Nedostatok finančných

prostriedkov býva stimulátorom problémov v rodinách.

Je ťažký život v dnešnom svete pre rodiny s viacerými deťmi

s minimálnym príjmom a tým horšie, ak sú deti na štúdiách.

Viacdetné rodiny sa stretávajú s ponižovaním a výsmechom

okolia preto, že si nemôžu dovoliť ani veci bežného štandardu.

Súčasná spoločnosť vo všeobecnosti rodiny s deťmi málo

podporuje a matky, ktoré sa starajú o deti, sú oproti ženám,

ktoré si budujú kariéru, znevýhodnené na trhu práce aj

finančne. Liberalizmus súčasnej spoločnosti váhu morálky

kresťanskej rodiny nerešpektuje.

17

Je dosť podstatné, aby

ľudia neostávali k situácii v dnešnej rodine ľahostajní, pretože

ako je viditeľné, rodina v súčasnosti zápasí o svoju

svojbytnosť a o svoje postavenie. Samozrejme chvályhodné je,

že aj napriek tlaku okolia existujú aj jedinci, ktorí bojujú za to,

aby bola pozícia rodiny nemenná, ako po dlhé stáročia. Aby aj

v dnešnom uponáhľanom svete existovala oáza pokoja

a harmónie, z ktorej by pochádzali výnimočné ľudské osoby

a osobnosti.

17

Porov. ĎURICA, J, SJ.: Sociálne postavenie kresťanskej rodiny na Slovensku.

http://www.rodina.sk (06.07.2009).


36

1.2 Ľudská osoba – jej autonómia a

theonómia

Každá dobre a náležite usporiadaná ľudská spoločnosť musí

mať za základ zásadu, že každý človek je osoba, to je, že je

vo svojej prirodzenosti obdarený rozumom a slobodnou

vôľou.

18

Tento človek má slobodu rozhodovania a mravnú

zodpovednosť, čoho poslednou (či prvou) príčinou je tá

skutočnosť, že človek je stvorený na obraz Boží. Ľudská

osoba nie je len základom a východiskom, ale aj zmysluplným

centrom a cieľom spoločnosti. Takže osoba existuje ako

samostatné bytie, ako spolubytie v spoločnosti. Vidíme teda,

že človek je spoločenským bytím. Najrozličnejšími spôsobmi

je spojený so spoločnosťou. To má niekedy za následok, že sa

musí zriecť určitých vlastných záujmov. Hoci človek patrí

spoločnosti ako celok, aj napriek tomu jej nie je úplne

podriadený, alebo do nej zaradený.

18

Porov. KONFERENCIA BISKUPOV SLOVENSKA.: Sociálne encykliky. Trnava : SSV,

1997, s. 313.


37

Človek tu nie je pre nejakú „spoločnosť“, ktorá by bola vedľa

neho, mimo neho alebo nad ním a on sa má spravovať

v službe tejto spoločnosti, ale človek nachádza svoje vlastné

zdokonalenie v spoločnosti a skrze spoločnosť. V konečnom

dôsledku, tým človek slúži sám sebe a vedie ho to k ľudskej

zrelosti, ktorú môže spoločenské bytie dosiahnuť len

v spoločnosti a skrze spoločnosť.

19

Osoba je sama sebou vo vzťahu k veciam, ktorými sama úplne

nie je. To platí o vzťahu k vlastnému telu, ale takisto vo

vzťahu k druhým, na ktorých prijatí je osoba závislá, a ktorí

hrajú kľúčovú úlohu v spôsobe, ako osoba sama sebe rozumie.

Zásadnou podobou tejto neidentity je časový rozmer. Osoba

nie je sama sebou teraz, ani sama sebou nebola niekedy

v minulosti, ani nebude niekedy v budúcnosti, skôr je

v každom prítomnom okamihu sama sebou iba vo vzťahu k

svojej minulosti a budúcnosti. Možno ju teda uchopiť vždy len

v určitom časovo rozľahlejšom celku. Zaoberať sa niekým

znamená predovšetkým ho osloviť, hovoriť s ním, a pretože

osoba každého človeka sa vynára pomaly a postupne, musí

19

Porov. SOTONIAKOVÁ, E.: Postavenie kresťana v tomto svete. Prešov : Spolok biskupa

Petra Pavla Gojdiča, 2005, s. 22.


38

byť oslovovaná veľmi dlho, bez adekvátnej reakcie na toto

oslovenie.

20

Práve preto, že každá osoba je do istej miery závislá na prijatí,

ktorého sa jej dostáva, je tu požiadavka ochrany osoby úplne

na mieste. Kritériá pre ochranu ľudskej osoby vyplývajú

z duchovne - mravného určenia ľudí a spoločnosti a možno ich

zhrnúť do nasledovných zásad alebo smerných hodnôt:

Dôstojnosť a zodpovednosť ľudskej osoby je neodňateľná

a nenahraditeľná. Tým je zdôraznené, že každý jednotlivý

človek má sám poslednú mravnú zodpovednosť za dosiahnutie

svojich existenčných cieľov voči spoločnosti.

Človek je sociálnou bytosťou. To poukazuje na všestrannú

spoločenskú spojitosť človeka a na jeho odkázanosť na

spoločenskú kooperáciu.

Človek a spoločnosť podliehajú mravnému zákonu. Z toho

vyplýva, že prirodzený mravný zákon má autoritu, ktorá stojí

nad ľudskou svojvôľou. Tak ako jednotlivec nemôže

svojvoľne zmeniť mravný poriadok, tak aj spoločnosť má

uznať mravný zákon za vodítko svojho kultúrneho vývoja.

20

Porov. Quaestiones quodlibetales : Zborník prednášok k téme: Pastorálne a etické výzvy

v oblasti manželstva, rodiny a sexuality. Zostavil: Jan Vybíral. Brno : CDK, 2008, s. 143-146.


39

Mravný poriadok je súčasťou každej kultúry, ako životnej

formy človeka i spoločnosti.

Náboženstvo nie je súkromnou záležitosťou. Nadčasové

určenie človeka poukazuje ma jeho posledný cieľ v Bohu.

To viaže spoločnosť natoľko, že má zaručiť právo tvoriť

náboženské spoločenstvá a právo verejného uznania

náboženstva. Náboženstvo nie je teda nikdy len súkromnou

vecou indivídua, ale aj verejnou záležitosťou.

Bratská láska k blížnemu je základnou normou. Vyplýva

z vkladu človeka do rovnakej prirodzenosti blížneho.

Každému to jeho. Podľa tohto princípu máme vidieť

prirodzenosť veci alebo správnosť veci v spojení s mravným

poriadkom.

21

21

Porov. WEILER, R.: Úvod do katolíckej sociálnej náuky. Nitra : Nadácia Pátra Jozefa

Opralu, SJ, 1995, s. 40-41.


40

1.2.1 Autonómia a theonómia osoby

Osoba patrí sama sebe a nedelí sa o svoje bytie s nikým iným.

Toto podstatné určenie osoby je súčasne podstatným určením

autonómie. Patriť sebe samému sa neznáša so stavom,

v ktorom sa ako časť úplne stráca v celku. Bytie ako časť

celku, ničí totiž osobu sui iuris. Samotná časť jestvuje výlučne

kvôli celku, naproti tomu osoba jestvuje v istom zmysle kvôli

sebe samej. Osoba, samozrejme môže mať účasť na rozličných

celkoch, môže byť členom v spoločenstvách. V tomto prípade

sa stretávame zasa len s celkom, ktorý sa zasa skladá z častí.

Súhrne môžeme povedať, že osoba jestvuje v jedinečnom bytí,

a že jestvuje v tomu zodpovedajúcom jedinečnom odstupe od

ostatných. Samota, sa tu samozrejme nemyslí v zmysle

psychologickom, ale ontologickom. Ak teda osoba naozaj

vlastní seba samu a patrí sebe samej, potom musí konať sama

zo seba.


41

Avšak, kontingentnosť ľudskej osoby zdanlivo stojí

v protiklade k vlastnému bytiu a k autonómii osoby. Lebo

kontingentnosť znamená jestvovať nie zo seba samého, ale

skrze iné bytie. Preto sa tu vynára otázka:

„Skrze ktoré iné bytie jestvuje ľudská osoba?“

Ľudská osoba jestvuje skrze Boha, jej existencia má svoj dôvod

v Bohu. Tak sa kontingentnosť stáva theonómiou.

Kontingentnosť však istým spôsobom chráni autonómiu. Totiž

ak by ľudská osoba bola absolútna, potom by bola každá

jednotlivá osoba degradovaná len na spôsob bytia časti. To

vyplýva jednoducho z toho, že absolútno môže byť len jedno

jediné. Len Boh má vnútornú slobodu a veľkorysosť, aby

daroval bytie, ktoré raz darované môže jestvovať vo forme

osoby. Z toho však nevyplýva, že človek musí byť absolútne

nezávislý od Boha, aby bol osobou. Môže jestvovať skrze Boha

bez toho, žeby utrpel najmenšiu škodu ako osoba.

22

Preto nie je ničím zvláštnym, že človeku je vlastná snaha

o seba prekročenie a snaha nájsť odpoveď na svoju ľudskú

dilemu, ktorá ho neustále trápi. Človek sa stal v súčasnosti

22

Porov. SOTONIAKOVÁ, E.: Postavenie kresťana v tomto svete. Prešov : Spolok biskupa

Petra Pavla Gojdiča, 2005, s. 27-28.


42

problematický, bojuje so stratou vlastnej identity, žije v

neistote. Už nie je schopný vnímať seba samého ako niekoho

jedinečného; považuje sa za jednu z mnohých živých bytostí.

Sústredený na svoju fyzickú prirodzenosť, stáva sa istým

spôsobom "vecou" a prestáva chápať "transcendentný"

charakter seba ako ľudskej bytosti. Jednou z najväčších

frustrácií pre súčasného človeka je nedostatok lásky a

nevyhovujúce medziľudské vzťahy. Človek ako osoba sa

realizuje v troch formách: - ja, ty, my.

Jeho podstatou je spolužitie s inými ľuďmi, je mu vlastný

sociálny rozmer. Ako rozmýšľajúci tvor potrebuje dať aj

zmysel svojej existencii, zmysel jednotlivým udalostiam, vo

svojom živote. Učí sa správne žiť slobodu, rozlišuje dobro od

zla, hľadá hodnoty dôležité pre život. Poznáva svoje emócie,

žije v prostredí, ktoré ho ovplyvňuje, aj formuje.

23

„Ak však správne hľadá a úprimne túži po poznaní, odpoveď

zo strany Boha na seba nenechá dlho čakať. Boh k človeku

hovorí a nie len o svete a o dejinách, ale aj o sebe. A takto

23

Porov. MEMIL.: Boh hľadá človeka – človek hľadá Boha. http://www.martindom.sk

(06.07.2009).


43

podané Božie rysy sú zmysluplné pre Boha, autora daného

podania, i pre človeka, ktorý toto podanie prijíma. Boh, ktorý

hovoril a hovorí, nie je nepoznateľné nekonečno. Boh, ktorý

stvoril človeka k svojmu obrazu, mu o sebe podáva skutočnú

pravdu. Nemôžeme to teda chápať ako iba existenciálnu

skúsenosť alebo bezobsažné „náboženské predstavy“.

Máme pravdivé poznanie, pretože ako prostý a mocným

spôsobom hovorí Písmo, keď Boh napísal na kameň desatoro

prikázaní, alebo keď Ježiš hebrejsky oslovil Pavla na ceste do

Damasku, bol pri tom použitý jazyk, ktorý sa riadil

gramatickými pravidlami a vychádzal zo slovnej zásoby, ktorá

bola k dispozícii – jazyka, ktorému bolo rozumieť. Keď spolu

rozprávame, môže naša výmena slov viesť teoreticky k trom

rôznym situáciám.

Po prvé sa môže stať, že si navzájom nič nepovieme, pretože

pochádzame z príliš odlišného prostredia ako náš partner.

Druhá možnosť je úplne opačná: slovám, ktoré používame,

pripisujeme všetci presne rovnaký význam, takže si rozumieme

dokonale. Pri starostlivom rozbore však neobstojí ani jedna

z týchto predstáv.


44

V rozhovoroch človeka s človekom dochádza k skutočnému

odovzdávaniu informácií, ktoré však nikdy nie je stopercentné.

To je tretia a jediná reálna situácia, ktorá pri našich

rozhovoroch môže nastať. Keď možnosť komunikácie

prenesieme z ríše medziľudských vzťahov na rovinu vzťahu

medzi Bohom a človekom, vidíme, že tu platí rovnaký princíp.

Biblické podanie vypovedá o tom, že otázka Božej komunikácie

s človekom nie je absolútne iného charakteru než to, akým

spôsobom spolu hovoria ľudia, pretože človek je stvorený na

Boží obraz. Zatiaľ čo Boh je neobmedzený, naše možnosti sú

obmedzené, ale pravdivo chápať môžeme. Z tohto pochopenia

spôsobu, ako Boh komunikuje, vyplýva iný svet, ako ten,

v ktorom zápasí moderný človek. Úplne jednoducho to

znamená, že človek nemá potrebu ničiť a ani sa už nemusí

utápať v apatii, má dôvod žiť, budovať a milovať. Človek už nie

je bez cieľa.“

24

„Kresťanská odpoveď na dilemu človeka začína tvrdením, že

človek je morálna bytosť stvorená na obraz Stvoriteľa, vo svete

pôsobí zákon, čo znamená, že v prípade jeho porušenia človek

24

SCHAEFFER, F.: Ten, ktorý je skutočnosťou. Praha : Návrat domov, 1994, s. 88-89.


45

zasluhuje trest. Z tohto hľadiska hrá človek v oblasti morálky

významnú úlohu, a to ako vo vzťahu k Bohu, tak i vo vzťahu

k ostatným ľuďom. Moderná nekresťanská odpoveď popiera

oprávnenosť existencie morálnych absolútnych právd

a o morálnom aspekte chovania človeka odmieta podať

akýkoľvek definitívny komentár, čím sa kruté a láskyplné činy

stavajú na jednu úroveň. Touto odpoveďou sa oproti

biblickému pojatiu redukuje nielen pojem hriechu, ale i človek

tu nemá viac než biblický pojem vinu nesúceho človeka. Pokiaľ

prijmeme moderné vysvetlenie, strácame okamžite možnosť

nájsť odpoveď na dilemu človeka, pretože človek taký, aký je

bol už od začiatku a vždy takým bude. Morálne vysvetlenie

postavenia človeka vo svete a jeho následnej dilemy, ako to

vyplýva z jeho pádu, však možné riešenie prináša. Ak existuje

skutočná morálna vina v prítomnosti osobnosť majúceho Boha,

potom je možné u Boha i riešenie. Boh človeku hovorí, že

riešenie existuje. Toto riešenie je dané tým, že Boh o sebe

povedal, že je svätý a že je láska, že vo svojej láske miluje svet,

a že poslal svojho Syna. V určitom bode dejín na golgotskom

kríži, teda v čase a priestore, Ježiš zomrel.


46

Boh sa preto na jednej strane pre nekonečnú hodnotu Kristovej

smrti nemusí vzdať svojho absolútne svätého charakteru a na

druhej strane preto, aby človeku mohol odpustiť vinu a obnoviť

jeho narušený vzťah so sebou samým, nemusí človeku upierať

jeho dôležitosť. Práve táto pravda poskytuje riešenie na dilemu

človeka a ukazuje aj na pravdivosť o tom, že ľudská osoba má

svoju autonómiu a theonómiu.“

25

25

SCHAEFFER, F.: Ten, ktorý je skutočnosťou. Praha : Návrat domov, 1994, s. 96-97.


47

1.2.2 Dôstojnosť ľudskej osoby

„Všeobecne sa človek označuje ako duchovno – telesné bytie,

obdarené rozumom a slobodnou vôľou. Týmto rozumom

a vôľou človek prekračuje a presahuje svet vecí. Cirkev,

poučená Božím zjavením, chce človeku umožniť správne

poznanie jeho dôstojnosti a jeho povolania. Jedinečnosť

ľudskej dôstojnosti väzí v povolaní človeka byť v spojení

s Bohom. Človek je pozvaný hneď od svojho vzniku nadviazať

dialóg s Bohom. Veď jestvuje jedine preto, že ho Boh z lásky

stvoril, a že ho z lásky neprestajne udržuje. A žije podľa

pravdy, iba ak slobodne túto lásku uzná a oddá sa svojmu

Stvoriteľovi. Cirkev tvrdí, že uznávať Boha nie je vôbec

v rozpore s ľudskou dôstojnosťou, keďže táto dôstojnosť má

práve v Bohu svoj základ a svoje dovŕšenie. Lebo Boh stvoril

človeka ako rozumného a spoločenského tvora. Ale Boh ho

predovšetkým povoláva ako sy



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist