načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Evanjelium o úhoroch – Patrik Svensson

Evanjelium o úhoroch

Elektronická kniha: Evanjelium o úhoroch
Autor: Patrik Svensson

– Koľko toho vlastne môžeme o úhoroch vedieť? Alebo o človeku? Úhor, Anguilla anguilla, je jedným z najzáhadnejších tvorov, aké príroda kedy stvorila. Ryba, ktorá dlho predstavovala prírodovedeckú záhadu, zvanú aj „úhoria otázka“. Ryba, ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  199
+
-
6,6
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Lindeni
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2020
Počet stran: 248
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-1617-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Koľko toho vlastne môžeme o úhoroch vedieť? Alebo o človeku? Úhor, Anguilla anguilla, je jedným z najzáhadnejších tvorov, aké príroda kedy stvorila. Ryba, ktorá dlho predstavovala prírodovedeckú záhadu, zvanú aj „úhoria otázka“. Ryba, ktorej sa bezúspešne snažili porozumieť všetci od Aristotela až po Sigmunda Freuda. Ryba, ktorá dnes vymiera, a my nevieme prečo. Evanjelium o úhoroch je aj knihou o autorovi, o jeho otcovi a o tom, ako ich úhor spojil: „,Úhory, tie sú ti zvláštne,‘ povedal otec. Vždy keď nejakého videl, vyzeral nadšene. Akoby to tajomno k životu potreboval. Akoby v ňom vypĺňalo akési prázdno. Nechal som sa tým sám presvedčiť. Rozhodol som sa, že človek nájde to, v čo chce veriť, keď to potrebuje. Úhory sme potrebovali. Bez nich by sme neboli rovnakí.“

Zařazeno v kategoriích
Patrik Svensson - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Evanjelium o úhoroch

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.lindeni.sk

www.albatrosmedia.sk

Patrik Svensson

Evanjelium o úhoroch – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2020

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.



evanjelium o úhoroch



patrik svensson

príbeh o najzáhadnejšej

rybe sveta

Evanjelium

o úhoroch


Copyright © Patrik Svensson, 2019

Translation © Zuzana Inczingerová, 2019

Translation of poems © Jana Báliková, 2019

ISBN v tlačenej verzii 978-80-566-1617-8

ISBN e-knihy 978-80-566-1657-4 (1. zverejnenie, 2020)


Neskôr stál znova na poliach,

úhory sa cez trávu v tmách

kĺzali – lesklý, slizký strach.

seamus heaney



obsah

Úhor 11

Pri rieke 17

Aristoteles a úhor zrodený z bahna 25

Hľadieť úhorovi do očí 39

Sigmund Freud a úhory v Terste 45

Rybárčiť načierno 59

Dán, ktorý objavil miesto trenia úhorov 63

Plávať proti prúdu 81

Ľudia, ktorí lovia úhory 87

Prekabátiť úhora 101

Hrôzostrašný úhor 105

Zabiť zviera 125

Život pod hladinou 133

Rozložiť vrš na úhory 159

Dlhá cesta domov 167

Pomiasť sa 189

Úhor nám vymiera 199

V Sargasovom mori 225

Zdroje 241



11

Úhor

S narodením úhora je to takto: Dochádza k nemu v seve­ rozápadnej časti Atlantiku, nazývanej Sargasové more, na mieste, ktoré je ideálne práve na vznik úhorov. Sargasové more je totiž skôr morom v mori ako jasne vymedzenou vodnou plochou. Kde sa začína a kde sa končí, nie je ľahké určiť, keďže sa nenechá spútať bežnými mierami sveta. Na­ chádza sa severovýchodne od ostrovov Kuba a Bahamy, južne od severoamerického pobrežia, no zároveň sa toto miesto neprestajne hýbe. So Sargasovým morom je to ako so snom, zriedka viete povedať, kedy ste doň vstúpili či z neho vystúpili, skrátka viete len toľko, že ste v ňom boli.

Pohyblivosť Sargasového mora spočíva v tom, že nie je obkolesené pevninou, ohraničujú ho len štyri silné prúdy. Na západe je to životodarný Golfský prúd, na severe vet­ va nazývaná Severoatlantický prúd, na východe Kanársky prúd a na juhu Severný ekvatoriálny prúd. S veľkosťou päť miliónov kilometrov štvorcových sa Sargasové more pohybuje ako teplá a pomalá špirála vnútri uzatvoreného kruhu pozostávajúceho z týchto prúdov. To, čo raz vojde dnu, sa von len tak ľahko nedostane.

Voda je tmavomodrá a priezračná až do hĺbky sedem­ tisíc metrov, na jej hladine plávajú obrovské koberce lep­


12

kavých hnedých rias. V latinčine sa nazývajú Sargassum, inak chaluhy sargasové, a vďaka nim more získalo svoje meno. Vodnú hladinu pokrýva sieť posplietaná z hrubých úponkov chalúh dlhých niekoľko tisíc metrov. Chaluhy dávajú život a chránia nespočetné množstvo živočíchov: malé bezstavovce, ryby a medúzovce, korytnačky, krevety a kraby. Hlbšie vo vode sa darí morskej tráve a rastlinám.

Neúnavne pulzujúci život v tme, sťaby nočný les.

Práve tu sa rodí úhor európsky, Anguilla anguilla. Tu sa

na jar pária pohlavne dospelé úhory, kladú tu ikry a oplod­

ňujú ich. Na tomto mieste, chránený čiernou temnotou,

vzniká malý, larve podobný tvor s odpudivo malou hla­

vou a zle vyvinutými očami. Volá sa leptocefalová larva,

telo má tvar vŕbového listu, je sploštené, do veľkej miery

priesvitné a dlhé len niekoľko milimetrov. Toto je prvé štá­

dium života úhora.

Priesvitný vŕbový list sa bezprostredne po vyliahnutí

vydáva na cestu. Sprevádzaný Golfským prúdom si brázdi

stovky míľ po Atlantiku smerom k pobrežiu Európy. Táto

cesta môže trvať aj tri roky, počas ktorých larva postupne

rastie milimeter po milimetri, ako pomaly sa zväčšujúca

bublina. Keď potom dorazí k európskemu pobrežiu, pre­

chádza prvou metamorfózou a mení sa na sklovitého úho­

ra. Toto je úhorovo druhé štádium.

Sklovité úhory sú rovnako ako ich predchodcovia pri­

pomínajúci vŕbový list takmer celkom priesvitné tvory,

dlhé šesť až sedem centimetrov, štíhle a hadovité, trans­

parentné, akoby v ich telách ešte nemala miesto farba

ani hriech. Podľa slov morskej biologičky a spisovateľky

Rachel Carsonovej vyzerajú ako „tenké sklenené pipety,


13

kratšie ako prst“. Sú krehké a na pohľad bezbranné, na­ príklad takí Baskovia ich považujú za delikatesu.

Keď sklovité úhory dorazia k európskemu pobrežiu, väčšina z nich putuje priamo do vodných tokov a okam­ žite sa prispôsobuje životu v sladkej vode. Tu prechádzajú ďalšou metamorfózou a menia sa na žlté úhory. Telo na­ dobúda podlhovastý tvar a svaly. Oči sú malé s výrazným tmavým stredom. Sánky sa zväčšujú a mocnejú. Žiabrové otvory sú malé a takmer dokonale skryté. Úzke a mäkké plutvy sa tiahnu po celej vrchnej aj spodnej časti tela. Pig­ mentácia na koži sa zväčšuje, sfarbuje sa do odtieňov hne­ dej, žltej a sivej. Telo začínajú pokrývať šupiny, ktoré sú také malé a mäkké, že ich takmer nevidieť ani necítiť, sťaby fiktívne brnenie. Tam, kde bol sklovitý úhor jemný a kreh­ ký, je žltý úhor silný a odolný. Toto je tretie úhorie štádium.

Žltý úhor brázdi riečky, rieky a potoky, dokáže sa po­ hybovať v najhlbších a najzarastenejších vodných tokoch, ako aj v najdivokejších prúdoch. Vie plávať v kalných ja­ zerách a pokojných riečkach, ale aj v divokých riekach a teplých malých rybníkoch. V prípade potreby poľahky prepláva aj cez močiare a jarky. Vonkajšie podmienky ho nezastavia, ak niet inej možnosti, pohybuje sa dokonca po pevnine, dlhé hodiny strávené cestou k novým vodám sa plazí vpred cez vlhké krovie a trávu. To z úhora robí rybu, ktorá prekračuje schopnosti rýb. Možno ani netu­ ší, že je ryba.

Úhor môže neúnavne a za akýchkoľvek podmienok pokojne preplávať stovky kilometrov, až sa z ničoho nič rozhodne, že si konečne našiel sídlo. Na svoj domov nemá priveľké nároky, jeho bydliskom je prostredie, kto­


14

rému sa treba prispôsobiť, vydržať v ňom a spoznať ho – riečka či jazero s bahnistým dnom, ideálne s trochou ka­ meňov a dier na skrývanie a dostatok jedla. Keď však raz svoj domov nájde, ostane v ňom. Rok čo rok sa pohybuje v priestore veľkom niekoľko sto metrov. Ak by sa vply­ vom vonkajších síl posunul niekam inam, vráti sa na svo­ je zvolené miesto hneď, ako mu to okolnosti umožnia. Úhory, ktoré odchytili v rámci experimentu, zaviedli im vysielač a vypustili ich pár kilometrov od miesta odchyte­ nia, sa v priebehu týždňa vrátili na identické miesto. Ni­ kto nevie, ako sa im darí nájsť správnu cestu späť.

Žltý úhor je solitér. Aktívny život prežíva osamote a všet­

ky jeho činnosti riadia ročné obdobia. Ak je však chladno, pokojne dokáže dlhšie obdobie preležať v bahne na dne,

absolútne pasívne, z času na čas obklopený ostatnými

úhormi ako v narýchlo zamotanom klbku.

Loví najmä v noci. Za súmraku sa odrazí od dna a za­

čne hľadať potravu. Zje všetko, čo mu príde do cesty. Dáž­

ďovky, larvy, žaby, slizniaky, hmyz, raky, ryby; ak sa na­

skytne príležitosť, aj malé myši a vtáčatá. Úhor je dokonca

nekrofág.

Takto, striedavo aktívne a pasívne, prežije úhor vo svo­

jej žltohnedej telesnej schránke väčšiu časť života. Bez akej­

koľvek cieľavedomosti, až na dennodenné hľadanie potra­

vy či bezpečia. Akoby život pozostával hlavne z čakania,

akoby sa zmysel ukrýval v medzipriestore či v abstraktnej

budúcnosti, ktorú nemožno urýchliť inak ako trpezlivos­

ťou.

A to si tento druh žije pomerne dlho. Úhor, ktorému sa

podarí vyhnúť chorobe či nešťastiu, dokáže prežiť päťde­


15

siat rokov na jednom a tom istom mieste. Vo Švédsku sa úhory v zajatí dožili viac ako osemdesiat rokov. Existujú mýty a povery o úhoroch, ktoré značne prekročili hranicu sto rokov. Ak je úhorovi odopretý hlavný cieľ jeho exis­ tencie, teda rozmnožovanie, zdá sa, že sa môže dožiť aké­ hokoľvek veku. Akoby mohol čakať večne.

V istej etape svojho života, spravidla po pätnástich až tridsiatich rokoch, sa úhor žijúci v divočine rozhodne roz­ množiť sa. Odkiaľ toto rozhodnutie pochádza, nemáme šancu vedieť, ale keď sa už raz rozhodne, úhorovo vyčkáva­ nie sa razom končí a jeho život nadobúda celkom iný cha­ rakter. Úhor sa vyberá na cestu smerom k oceánu a prechá­ dza tak poslednou metamorfózou. Všetka fádna a neurčitá žltohnedá farba jeho šatu mizne ako šibnutím čarovného prútika, jednotlivé odtiene sa zostrujú a vyjasňujú, chrbát černie a boky nadobúdajú striebornú farbu s jasnými línia­ mi, akoby sa náhly nával cieľavedomosti odrazil na celej jeho existencii. Zo žltého úhora sa stáva úhor strieborný. Toto je jeho štvrté štádium.

Keď nadíde jeseň so svojou milosrdnou tmou, strie­ borný úhor putuje do Atlantiku a odtiaľ do Sargasového mora. Vplyvom sťaby vedomého konania sa celé jeho telo prispôsobuje podmienkam cesty. Až vtedy sa vyvíjajú jeho rozmnožovacie orgány, žiabre sa predlžujú a silnejú, aby mohol plávať rýchlejšie, zväčšujú sa mu oči a sfarbujú sa domodra, aby tak nadobudli schopnosť v hĺbke lepšie vi­ dieť. Tráviaci trakt sa uzatvára, žalúdok rozpúšťa. Všetku potrebnú energiu úhor čerpá zo zásob tuku. Telo sa napĺ­ ňa ikrami alebo mliečom. Nič nesmie úhora odpútať od stanoveného cieľa.


Denne pláva aj päť míľ, niekedy až v hĺbke tisíc metrov pod hladinou mora. O tejto ceste toho človek stále pramá­ lo vie. Možno trvá pol roka, možno úhor zastane a cestou prezimuje. Zistilo sa, že strieborný úhor žijúci v zajatí vy­ drží bez potravy pokojne aj štyri roky.

Ide o dlhú a asketickú cestu, navigovanú existenčnou cieľavedomosťou, ktorú nemožno vysvetliť. Po príchode do Sargasového mora sa úhorovi podarilo trafiť domov. Pod neustále sa pohybujúcimi kobercami z morskej trá­ vy a rias dochádza k oplodneniu vajíčok. Tým úhor svoje

putovanie skončil, jeho príbeh je dopísaný a on zomiera.


17

Pri rieke

Chytať úhory ma naučil otec, v riečke tečúcej pozdĺž polí

pri dome, ktorý kedysi býval jeho rodičovským domom.

Prichádzali sme autom za augustového súmraku, z rých­

lostnej cesty, ktorá pretínala riečku, sme odbočili doľava

a napojili sa na malú cestu pozostávajúcu v podstate len

z dvoch vyjazdených stôp po traktore. Zišli sme strmým

briežkom a pokračovali sme vpred paralelne s riečkou.

Vľavo od nás sa rozprestierali obilné polia, zrelá pšenica

udierala do auta, vpravo sa týčila vysoká, ticho šepota­

júca tráva. Za ňou sa nachádzala voda, pokojne tečúca

rieka široká približne šesť metrov, ktorá sa kľukatila po­

medzi vegetáciu ako strieborná retiazka v lúčoch posled­

ného slnka.

Pomaly sme postupovali vpred, popri pokrivenej starej

vŕbe a riečnom prahu, kde voda splašene obmývala ka­

mene. Mal som sedem rokov a rovnakú cestu som absol­

voval už veľakrát. Keď sa skončili stopy pneumatík a pred

nami sa rozprestrela stena nepreniknuteľného porastu,

otec vypol motor. Vonku sa zotmelo a až na mierumilov­

ný žblnkot vody zavládlo hrobové ticho. Obaja sme na

sebe mali gumáky a galónové nohavice, moje boli červené

a jeho oranžové. Z kufra auta sme vzali dve čierne vedrá


18

s rybárskym náčiním, baterku, plechovku s dážďovkami a vydali sme sa na cestu.

Pozdĺž rieky bola tráva mokrá a nepoddajná, siahala mi

až po hlavu. Otec kráčal predo mnou po chodníku, a keď som ho nasledoval, okolitý porast sa nado mnou zatváral ako klenba. Netopiere lietali nad riekou, mĺkve ako čier­ ne body na oblohe.

Asi po štyridsiatich metroch otec zastal a obzrel sa

okolo seba. „Tu to bude fajn,“ povedal.

K rieke sa zvažoval strmý a bahnistý svah. Jeden chyb­

ný krok, a človek mohol spadnúť a zošuchnúť sa rovno

do vody. Začalo sa zmrákať.

Otec odhrnul trávu a opatrne krok za krokom schádzal

bokom nadol. Otočil sa a vystrel ku mne ruku. Chytil som

mu ju a nasledoval som ho rovnako opatrne. Dole pri vode

sme sa postavili na malý briežok pri brehu rieky a na zem

sme položili vedrá.

Napodobnil som otca, ktorý chvíľu mlčky stál a pohľa­

dom skúmal vodu, nasledoval som jeho pohľad a nahová­

ral som si, že to, čo vidí on, vidím aj ja. Samozrejme, ne­

mohli sme si byť istí, že sme na dobrom mieste. Voda bola

tmavá, kde­tu z hladiny vyčnievali trsy hrozivo vejúcej trs­

ti, všetko pod hladinou vody sa nám však skrývalo. Neve­

deli sme nič, no rozhodli sme sa veriť tak, ako to človek

občas musí robiť. Veď rybárčenie je často presne o tom.

„Veru, tu to bude fajn,“ zopakoval otec a otočil sa ku

mne. Ja som z vedra vybral repšpagáty a podal som mu

ich. Udicu zasunul do zeme, rýchlo odtočil lano, vzal si do

ruky háčik a opatrne vybral z plechovky tučnú dážďovku. Zahryzol si do pery a vo svetle baterky ju skúmal. Keď ju


19

navliekol, háčik si podržal pred tvárou, predstieral, že si odpľul, a povedal „tfuj, tfuj“, vždy dvakrát, predtým než ho hodil do vody. Predklonil sa, opatrne skontroloval lano, dozrel na to, aby bolo napnuté a aby ho prúd vody neod­ nášal príliš ďaleko. Potom sa narovnal, povedal „tak, tak“ a znovu sme sa vyštverali hore svahom.

To, čo sme nazývali repšpagátmi, bolo v zásade niečo

iné. Repšpagátom sa najčastejšie myslí nočná šnúra s via­ cerými háčikmi a olovkami pomedzi. Naša verzia bola o čosi primitívnejšia. Otec ju zhotovil z dosky, ktorú na jednom konci zašpicatil sekerou. Odrezal hrubý kus nylo­ nového vlákna, dlhého štyri až päť metrov, a jeden koniec pevne priviazal o kus dreva. Olovká urobil tak, že rozta­ vené olovo nalial do oceľovej rúrky a nechal ho stvrdnúť, potom rozrezal rúrku na kusy hrubé niekoľko centimetrov a navŕtal do nich dieru. Olovko sa nachádzalo vo výške pár desiatok centimetrov a úplne dole visel pomerne veľ­ ký jednoduchý háčik. Kus dreva sa zatĺkol do zeme, háčik s dážďovkou ležal na dne rieky.

Zvykli sme mať desať alebo dvanásť repšpagátov, na každý sme dali návnadu a jeden po druhom sme ich há­ dzali do vody s rozostupom desiatich metrov. Hore a dolu po strmom svahu, zakaždým tá istá nemenná procedúra a rovnaké dobre nacvičené podávanie vecí, rovnaké gestá a to isté „tfuj, tfuj“.

Keď sme dali návnadu na posledný repšpagát, vykročili sme tou istou cestou, hore a dolu briežkom, a skontrolo­ vali sme všetky ešte raz. Opatrne sme sa dotkli lanka, aby sme sa uistili, že ryby ešte nebrali, potom sme stáli v ti­ chosti a všetko kontrolovali. Dovolili sme inštinktom, aby


20

nás presvedčili, že toto miesto je dostatočne dobré, že tu sa niečo stane, len tomu treba dožičiť čas. Kým sme všet­ ko skontrolovali, vonku sa celkom zotmelo. Mĺkve neto­ piere bolo vidno len vtedy, keď rýchlo preleteli cez mesač­ ný svit. Vyliezli sme hore svahom, vrátili sme sa k autu a odišli sme domov. Nespomínam si, že by sme sa dolu pri rieke rozprávali o nie­ čom inom ako o úhoroch a o tom, ako najlepšie ich chy­ tiť. Vlastne si nespomínam, že by sme sa vôbec rozprávali.

Dôvodom bolo zrejme to, že sme to nerobili. Nachá­ dzali sme sa na mieste, kde sa potreba hovoriť obmedzila na minimum. Na mieste, ktorého charakter sa práve na­ opak najlepšie prejavil v tichosti. Zrkadlenie mesačného svitu, šum trávy, tiene stromov, monotónny zvuk tečúcej rieky a netopiere ako lietajúce hviezdy nad týmto všet­ kým. Človek musel byť opatrný, aby splynul s prírodou.

Samozrejme, možné je aj to, že si to pamätám zle. Pre­ tože pamäť je podvodnícka, selektuje a niečo vypúšťa. Keď v pamäti lovíme nejakú udalosť z minulosti, nie je vôbec isté, že si pamätáme to najdôležitejšie či najpodstatnejšie, pamätáme si to, čo sa nám najviac hodí do daného ob­ razu. Pamäť kreslí výjavy, v ktorých sa jednotlivé detaily musia navzájom dopĺňať. Pamäť nepovoľuje farby, ktoré by sa nehodili k pozadiu. Povedzme teda, že sme mlčali. Neviem, o čom by sme sa inak rozprávali.

Bývali sme pár kilometrov od rieky, a keď sme sa ne­ skoro večer vracali domov, vonku na schodoch sme si vy­


21

zuli čižmy, vyzliekli galónové nohavice a ja som si hneď šiel ľahnúť. Rýchlo som zaspal a otec ma zobudil tesne po piatej ráno. Nemusel mi hovoriť veľa. Bez váhania som vstal z postele, obliekol som sa a o niekoľko minút sme sedeli v aute.

Pri rieke práve vychádzalo slnko. Svitanie sfarbilo oblo­ hu naoranžovo a zdalo sa, akoby rieka vydávala iný zvuk, akýsi jasnejší a hlasnejší, akoby sa práve zobudila z nežné­ ho spánku. Okolo nás sa ozývali aj iné zvuky. Spev droz­ da čierneho, zvuk kačice divej, ktorá s nešikovným čľapo­ tom dosadla na vodu. Nad hlavami nám preletela volavka, ktorá so svojím dlhým zobákom, sťaby vytasenou dýkou, upierala pohľad na rieku.

Kráčali sme mokrou trávou a znovu sme pomaly bo­ kom schádzali po svahu k prvému repšpagátu. Otec na mňa počkal, stáli sme v tichosti a skúmali, aké napnuté je lanko, hľadali sme pohyb a známky aktivity pod hladi­ nou. Otec sa predklonil a ruku položil na lanko. Potom sa narovnal a pokrútil hlavou. Navil lanko a vytiahol há­ čik. Po dážďovke nebolo ani stopy, zrejme ju zjedli prefí­ kané plotice.

Podišli sme k ďalšiemu repšpagátu, ktorý bol taktiež prázdny. Tretí takisto. Pri štvrtom sme videli, ako je lanko natiahnuté nabok rovno do trsu trsti obyčajnej. Keď ho otec potiahol, uviazlo v nej. Zašomral si niečo nezrozumi­ teľné. Lanko uchopil oboma rukami a potiahol ho trochu silnejšie, nepohlo sa však ani o centimeter. Prúd zrejme odplavil háčik a ten sa zachytil do trsti. Takisto to však mohol byť aj úhor, ktorý prehltol háčik, chytil sa, lanko uviazlo vo vodnom poraste a teraz tam ležal a vyčkával.


22

Keď sme lanko držali napnuté v ruke, občas sme zacítili nepatrné pohyby, akoby sa to, čo bolo na druhom konci vlasca pod hladinou, napínalo.

Otec prosíkal a ťahal, hrýzol si do pery a bezmocne na­ dával. Vedel, že z tejto situácie sú dve východiská a obe majú svojho porazeného. Buď sa mu podarí úhora vyslo­ bodiť a vytiahnuť ho, alebo uvoľní lanko a nechá úhora ležať na dne, zamotaného v trsti, s háčikom a ťažkým zá­ važím ako čerstvo ukovanou okovou.

Zdalo sa, že tentoraz niet záchrany. Ustúpil nabok, hľa­ dal iný uhol, celou silou zatiahol, až sa nylon natiahol a na­ pol ako husľová struna. Nič nepomáhalo.

„Nie, nejde to,“ hlesol potichu a celou silou šklbol tak, že sa vlasec roztrhal s hlasným šibnutím.

„Dúfajme, že si poradí,“ vyhlásil, a tak sme vyšli hore a potom dolu briežkom.

Pri piatom repšpagáte sa otec zohol a prstami diskrét­ ne skontroloval lanko. Potom sa narovnal a o krok ustú­ pil. „Vytiahneš ho?“ spýtal sa.

Lanko som chytil do ruky a nežne som ho potiahol. Okamžite som zacítil silu, ktorá odpovedala na môj pohyb. Tú istú silu, ktorú otec cítil končekmi prstov. Stihol som si uvedomiť, že ten pocit mi je známy, potiahol som silnejšie a ryba sa začala hýbať. „Je to úhor,“ vyhlásil som nahlas.

Úhor sa nesnaží utiecť, ako to dokáže napríklad taká šťuka, on sa pohybuje do strany plazivým pohybom, čo vytvára akýsi savý odpor. Na svoju veľkosť je až zarážajú­ co silný a aj napriek malým plutvám je dobrým plavcom.

Lanko som ťahal tak pomaly, ako som vedel bez toho, aby som povolil odpor, akoby som sa snažil predĺžiť danú


chvíľu. Lanko však bolo krátke a naokolo nebola trsť, kto­

rá by poskytla úhorovi príležitosť na únik. Netrvalo dlho

a zdvihol som ho z vodnej hladiny. Videl som, ako sa jeho

žltohnedé, lesklé telo hadí v lúčoch svitajúceho slnka. Po­

kúsil som sa ho chytiť za krkom, no bolo takmer nemož­

né udržať ho. Otáčal sa mi od zápästia smerom k podpa­

zušiu ako taký had. Cítil som silu, skôr statickú než silu

v pohybe. Keby mi spadol, ušiel by po tráve späť do vody

skôr, ako by sa mi ho podarilo znovu chytiť.

Na záver sa nám podarilo uvoľniť háčik a otec nabral

do vedra vodu z rieky. Úhora som vypustil a on okamžite,

akoby to bol naučený, začal plávať po obvode vedra. Otec

mi položil ruku na plece a povedal, že je pekný. Pokra­

čovali sme k ďalšiemu repšpagátu, ľahkými krokmi hore

a dolu briežkom. Mohol som niesť vedro.





       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.