načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Eragon SK - Christopher Paolini; Zdenka Buntová

Eragon SK

Elektronická kniha: Eragon SK
Autor: Christopher Paolini; Zdenka Buntová

- Jeden chlapec, jeden drak, svet dobrodružstva. Fantasy bestseller Eragon z pera pätnásťročného Christophera Paoliniho, ktorý nadchol milióny čitateľov po celom svete. Rozpráva príbeh ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  162
+
-
5,4
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 86%hodnoceni - 86%hodnoceni - 86%hodnoceni - 86%hodnoceni - 86% 93%   celkové hodnocení
8 hodnocení + 1 recenze

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2016
Počet stran: 512
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-892-1018-3
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Jeden chlapec, jeden drak, svet dobrodružstva. Fantasy bestseller Eragon z pera pätnásťročného Christophera Paoliniho, ktorý nadchol milióny čitateľov po celom svete. Rozpráva príbeh chudobného farmárskeho chlapca, ktorý nájde v Dračích horách modrý kameň. Z neho sa vyliahne dračie mláďa Zafira a spolu sa vydajú na nebezpečnú cestu Kráľovstvom ovládaným kráľom, ktorého zlo nepozná hraníc. Dokáže Eragon naplniť svoje predurčenie a prevziať bremeno legendárnych Dračích jazdcov? Osud krajiny možno leží práve v jeho rukách... Prvý diel série Odkaz Dračích jazdcov.

Zařazeno v kategoriích
Christopher Paolini; Zdenka Buntová - další tituly autora:
Eragon – měkká vazba Eragon – měkká vazba
 (audio-kniha)
Eldest Eldest
 (audio-kniha)
Eragon Eragon
 (e-book)
Inheritance Inheritance
 (e-book)
Brisingr Brisingr
 (e-book)
Poutník, čarodějnice a červ Poutník, čarodějnice a červ
 
Recenze a komentáře k titulu



2011-08-26 hodnoceni - 100%hodnoceni - 100%hodnoceni - 100%hodnoceni - 100%hodnoceni - 100%
Já moc nečtu, hlavně ne tlskéknihy ale eragon je úžasná knížka kterou jsem přetela za 4 dny. Určitě si tuhle knížku přečtěte!!!
 


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Eragon

Aj v tlačenej verzii.

Objednať si môžete na stránke

www.fragment.sk

Ďalšie e-knihy v edícii:

Christopher Paolini - Eldest

Christopher Paolini - Brisingr

Christopher Paolini

Eragon – e-kniha

Copyright © Fragment 2011

Všetky práva sú vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Vroengard

Dorú Areaba

Žraločí zub

Narda

Therinsford

D

r

a

č

i

e

h

o

r

y

Teirm

To

a

rk

Carvahall

Ceunon

An

or

a

Fläm

Daret

Yazuak

Modravé jazero

Ninor

Leona

helgrind

Dras-Leona

Belatona

Jiet

Feinster

Melian

Urû’baen

Furnost

Tüdosten

Cithrí

Dauth

Aroughs

Lithgow

Aberon

Reavstone

Petrøvya

Gil’ead

Isenstar

marna

SURDA

Bullridge

Ramr

Púš Hadarak

Osilon

Ellesméra

D

u

W

e

ld

e

n

v

a

rd

e

n

Kirtan

Nädindel

Sílthrim

Röna

Ardwen

Gaena

Eldor

Ília Fëon

Ceris

Edda

Hedarth

Âz Ragni

Orthíad

Dalgon

Medvedia rieka

Buragh

Beorské hory

Tarnag

farthen dûr

Galfni

Parlim

uden

nía

beirland

Eoam

illium

utgard

AlAgAëziA

Kuasta



odkaz dračích jazdcov

Christopher Paolini


Túto knihu venujem svojej mame, pretože mi ukázala zázraky sveta;

svojmu otcovi, ktorý mi odhalil muža za závesom.

A aj svojej sestre Angele za to, že mi pomáha, ke mi je smutno.


obsah

Prológ: Tieň strachu ...............................................................10

Objav .....................................................................................14

Údolie Palancar ......................................................................17

Legendy o drakoch .................................................................27

Dar osudu ...............................................................................43

Prebudenie .............................................................................46

Čaj pre dvoch .........................................................................55

Mocné meno ..........................................................................64

Budúci mlynár ........................................................................67

Cudzinci v Carvahalle ............................................................70

Osudový let ............................................................................77

Koniec nevinnosti ..................................................................81

Predzvesť smrti .......................................................................87

Šialenstvo života ....................................................................95

Jazdcov meč ...........................................................................97

Výroba sedla .........................................................................112

Therinsford ..........................................................................115

Hromy a blesky .....................................................................127


Odhalenie v Yazuaku ...........................................................133

Varovanie ..............................................................................139

Čarovanie je hračka .............................................................147

Daret ....................................................................................156

Dračími očami ......................................................................165

Pieseň na cestu .....................................................................173

Príchod do Teirmu ...............................................................177

Dávny priate .......................................................................183

Čarodejnica a mačkolak .......................................................203

O čítaní a intrigách ..............................................................215

Zlodeji v pevnosti .................................................................218

Osudná chyba ......................................................................226

Živá vidina ............................................................................239

Majster meča ........................................................................245

Bahno Dras-Leony ...............................................................252

Po stopách oleja ...................................................................256

Vyznávači Helgrindu ............................................................261

Pomsta ra’zakov ....................................................................269

Murtagh ...............................................................................272

Jazdcov odkaz ......................................................................278

Diamantová hrobka .............................................................283

Zajatie v Gil’eade .................................................................290

Du Súndavar Freohr ...........................................................298

Boj proti Tieňom ..................................................................305

Bojovník a liečite ................................................................314


Voda z piesku ........................................................................321

Rieka Ramr ..........................................................................328

Púšť Hadarak ........................................................................335

Odhalená cesta ....................................................................341

Súboj vôle .............................................................................351

Útek cez údolie ....................................................................357

Ťažké rozhodovanie .............................................................371

Hadanie odpovedí ..............................................................380

Nádhera Tronjheimu............................................................394

Ažihad ..................................................................................403

Požehnaj dieťaťu, Argetlam ..................................................421

Koreň mandragory a mločí jazyk ..........................................434

Sieň kráa hory ....................................................................440

Aryina skúška .......................................................................453

Tiene sa predlžujú ................................................................466

Bitka pod Farthen Dûrom ....................................................478

Trúchliaci mudrc ..................................................................491

O autorovi ............................................................................497

Starodávny jazyk ..................................................................498

Jazyk trpaslíkov ....................................................................500

Jazyk urgalov ........................................................................500

Stručný prehad postáv, miest a niektorých zvláštností ......501

Poďakovanie .........................................................................504


Prológ:

Tieň sTrachu

N

ocou zadul prudký vietor a priniesol vôňu, ktorá mala

zme ni svet. Vysoký Tieň zaklonil hlavu a napäto vetril.

Až na tmavočervené vlasy a gaštanové oči vyzeral tak mer

ako človek.

Prekvapene zažmurkal. Správa bola pravdivá: sú tu. Alebo je to pasca? Chvíu zvažoval všetky možnosti a potom stroho zavelil: „Rozptýte sa. Skryte sa za stromy a kríky. Zastavte každého, kto sa pri blíži... inak zomriete.“

Okolo neho pobiehalo dvanás urgalov s krátkymi mečmi a okrúh lymi štítmi pomaovanými čiernymi symbolmi. Podobali sa na mužov s krivými nohami a mohutnými zvieracími pažami, ktoré vedeli len drvi a niči. Nad malými ušami im vyrastal pár skrútených rohov. Netvory sa s vrčaním vrhli do krovia a poskrývali sa. O chvíu všetok hluk umĺkol a v lese zavládlo ticho.

Tieň vykukol spoza hrubého stromu a zadíval sa na cestičku. Bola taká tma, že obyčajný človek by nevidel vôbec nič, ale preňho bol aj mesačný svit prenikajúci pomedzi stromy silný ako slnečná žiara; jeho skúmavému pohadu neunikla ani najmenšia podrobnos, všetko videl jasne a ostro. Stál nehybne ako socha a v ruke držal dlhý lesklý meč. Po čepeli sa vinula tenká ryha. Zbraň bola taká úzka, že ahko vkĺzla medzi rebrá, a zároveň taká pevná, že prerazila aj najtvrdšie brnenie.

Urgalovia nemali taký dobrý zrak ako Tieň, neisto tápali v tme ako slepí žobráci a šmátrali pred sebou mečmi. Ticho prealo húka

10


11

nie sovy. Všetci zostali v strehu, kým neodletela. Netvory sa triasli v chladnej noci ako osiky; jednému pod ažkou čižmou zapraskala halúzka. Tieň zlostne zasyčal a urgalovia vyakane znehybneli. Potlačil odpor – zapáchali ako skazené mäso – a odvrátil sa. Boli preňho len nástroje, nič viac.

Minúty sa zmenili na hodiny a Tieň premáhal netrpezlivos. Tá vôňa musela aleko predbehnú svojich pôvodcov. Nedovolil urgalom vsta a trocha sa zohria. Ten pôžitok nedoprial ani sebe; zostal za stromom a napäto pozoroval cestičku. Lesom zašumel alší závan vetra. Tentoraz bola vôňa silnejšia. Vzrušene vytiahol tenkú peru a zavrčal.

„Pripravte sa,“ zašepkal a celé telo mu zavibrovalo napätím. Špičkou meča robil malé krúžky. Stálo ho vea úsilia a intríg, kým nastala táto chvía. Teraz sa musí ovláda, inak všetko pokazí.

Urgalom pod hrubým obočím zasvietili oči a pevnejšie zovreli zbrane. Tieň začul vpredu slabé cinknutie, akoby na uvonený kameň narazilo niečo tvrdé. Z tmy sa vynorili nejasné obrysy a blížili sa po cestičke k nemu.

Traja jazdci na bielych koňoch cválali priamo do pasce. Hlavy mali hrdo vztýčené a plášte sa im v mesačnom svite trblietali ako tekuté striebro.

Na prvom koni sedel elf so špicatými ušami a elegantne zošikmeným obočím. Bol štíhly, ale mocný, pripomínal rapír. Cez chrbát mal prehodený veký luk. Na jednom boku mu visel meč, na druhom tulec šípov zakončených labutími perami.

Posledný jazdec mal rovnako pôvabnú tvár a výrazné črty ako on. V pravej ruke niesol dlhú kopiju a na opasku mu visela biela dýka. Hlavu mu zdobila nádherne tepaná prilba vykladaná jantárom a zlatom.

Medzi nimi šla na koni čiernovlasá elfka a pokojne sledovala okolie. Z jej hlbokých očí, lemovaných havraními kučerami, vyžarovala sila. Na kráse jej neubrali ani jednoduché šaty bez ozdôb. Pri boku jej visel meč a na chrbte dlhý luk a puzdro na šípy. V lone opatrovala vrecko, na ktoré podchvíou pozrela, akoby sa chcela uisti, že je na svojom mieste.

Jeden z elfov čosi potichu povedal, ale Tieň jeho slová nezachytil.

Žena odpovedala s očividnou autoritou a jej ochrancovia si vymenili miesta. Ten v prilbe prešiel do čela a pevnejšie zovrel kopiju. Nič netušiac prešli okolo Tieňovho úkrytu a prvých urgalov.

Tieň už v duchu začal vychutnáva víazstvo, ke vietor odrazu

zmenil smer a zavial proti prichádzajúcim elfom – plný odporného urgalieho zápachu. Kone splašene zafŕkali a pohodili hlavami. Jazdci zmeraveli, zajastrili okolo seba, potom prudko zvrtli kone a vyrazili opačným smerom.

Elfkin kôň sa hnal na čele, nechávajúc ochrancov aleko za sebou.

Urgalovia vyskočili z úkrytu a vystrelili za nimi prúd čiernych šípov. Tieň sa vynoril spoza stromu, zdvihol pravú ruku a skríkol: „Garjzla!“

Z dlane mu vyletel červený záblesk, ktorý zalial stromy krvavou žiarou a zasiahol ženinho žrebca. Kôň prenikavo zaerdžal a zrútil sa hruou na zem. Elfka z neho neuveritene rýchlo zoskočila, dopadla na zem ako pierko a očami hadala svojich ochrancov.

Smrtonosné šípy urgalov skolili oboch elfov takmer súčasne. Zrútili sa z ušachtilých koní a ich krv sa zmiešala s blatom. Urgalovia sa k nim rozbehli, no Tieň ich zarazil: „Za ňou! Ide mi hlavne o ňu!“ Netvory zavrčali a rýchlo sa rozbehli po cestičke.

Ke elfka zbadala mŕtvych spoločníkov, z úst sa jej vydral zúfalý výkrik. Urobila smerom k nim ešte jeden krok, potom vychrlila kliatby na svojich nepriateov a skokom sa vrhla do lesa.

Urgalovia sa predierali pomedzi stromy za ňou a Tieň sa vydriapal na žulové bralo, ktoré sa týčilo nad lesom. Dovidel odtia na celé okolie. Zdvihol ruku a skríkol: „Böetq istalri!“ a štvr míle lesa vybuchlo v plameňoch. S vražedným odhodlaním zapaoval postupne jednu čas lesa za druhou, kým okolo jeho úkrytu nevznikol asi dve stopy široký ohnivý kruh. Plamene zovreli les ako žeravá koruna. Potom už len dával pozor, aby náhodou niekde nezhasli.

Kruh ohňa sa rozširoval, a zmenšil tak plochu, ktorú mali urgalovia prehada. Vtom Tieň začul výkriky a ostré zajačanie. Medzi stromami zazrel, ako traja jeho prisluhovači klesajú smrtene ranení na zem a elfka zvyšným urgalom uniká.

S nadudskou rýchlosou sa blížila k drsnému žulovému bralu. Tieň preskúmal zem dvadsa stôp pod sebou, potom sa vrhol dolu a pružne doskočil rovno pred ňu. Prešmykla sa okolo neho a uháňala spä k cestičke. Z meča jej kvapkala čierna urgalia krv a zasychala na vrecku, ktoré držala v ruke.

Rohaté netvory sa vyrojili z lesa a zastúpili jej cestu, takže nemala kam utiec. Rýchlo sa obzerala a pokúšala sa nájs nejakú možnos úniku. Ke si uvedomila, že žiadna neexistuje, s kráovským opovrhnutím vzpriamila hlavu. Tieň k nej kráčal so zdvihnutou rukou a kochal sa v jej bezmocnosti.

„Chyte ju.“

Ke urgalovia vyrazili, elfka otvorila vrecko, strčila doň ruku a potom ho pustila na zem. V rukách držala obrovský zafírový kameň, v ktorom sa odrážali zúrivé plamene horiaceho lesa. Zdvihla ho nad hlavu a z úst sa jej rinuli horúčkovité slová. Tieň zúfalo vykríkol: „Garjzla!“

Z dlane mu vyletela gua červeného plameňa a mierila k elfke ako šíp. No bolo príliš neskoro. Les krátko osvetlil záblesk smaragdovozeleného svetla a kameň zmizol. Potom elfku zasiahol červený plameň a ona klesla na zem.

Tieň zaryčal, rozbehol sa a od zúrivosti vrazil meč do stromu. Zbraň preala kmeň do polovice, zasekla sa a rozkmitala. Vypálil z dla ne devä bleskov energie, ktoré na mieste zabili zvyšných urgalov, potom vytrhol meč z kmeňa a rozbehol sa k elfke.

Z úst sa mu sypali proroctvá o pomste, vyslovené v odpornom jazyku, ktorý ovládal len on. Zaal tenké ruky a nevraživo sa díval na oblohu. Studené hviezdy naňho hadeli zhora ako pozorovatelia z iných svetov. Znechutene skrivil ústa a obrátil sa spä k omráčenej elfke.

Jej úchvatná krása, ktorá by očarila každého smrteníka, preňho nič neznamenala. Uistil sa, že kameň je naozaj preč, a potom z úkrytu medzi stromami vyviedol svojho koňa. Priviazal elfku k sedlu, vysadol a cvalom vyrazil z lesa.

Ohne, ktoré mu prekážali v ceste, uhasil, ale zvyšok nechal horie.


14

objav

E

ragon kačal v udupanej tráve a skúseným okom skúmal sto

py. Poda odtlačkov vedel, že stádo bolo na lúke ani nie pred

pol hodinou. Zvieratá sa čoskoro uložia na noc. Koris, ktorú si vyhliadol – srna, krívajúca na avú prednú nohu –, sa zatia držala s ostatnými. Prekvapovalo ho, že ju ešte neroztrhal vlk alebo medve.

Bezoblačná obloha bola tmavá, vo vzduchu povieval jemný vánok.

Okolo Eragona sa strmo vypínali hory a nad nimi plával striebristý mrak. Jeho okraje ožarovalo červenkasté svetlo splnu. Mesiac ležal vo vidlici medzi dvoma zasneženými štítmi ako v kolíske. Po úbočiach hôr stekali potôčiky z chladných adovcov a trblietavých snehov. Dnom údolia sa plazila taká hustá hmla, že si takmer nedovidel na nohy.

Pätnásročného Eragona delil od mužného veku len rok. Nad

prenikavými hnedými očami sa mu klenulo tmavé obočie. Obnosené šatstvo svedčilo o tom, že vea pracuje. Na opasku mu visela pošva s lovecký nožom s kostenou rukoväou a v ruke držal luk z tisového dreva, ktorý pred vlhkom chránilo jelenicové puzdro. Na chrbte niesol plecniak upevnený na drevenej kostre.

Stádo ho zaviedlo hlboko do rozoklaného horského pásma zvané

ho Dračie hory, ktoré sa ahalo od severu na juh celým územím Alagaëzie. Z týchto hôr často prichádzali čudní udia a prinášali zvesti, ktoré nikdy neveštili nič dobré. No Eragon sa napriek tomu Dračích hôr nebál – bol v okolí Carvahallu jediný, kto sa odvážil prenasledova zver hlboko do jeho skalnatých zákutí.

Na poovačke trávil už tretiu noc a zvýšila mu len polovica jedla.

Ak tú srnu nedostane, bude sa musie vráti domov s prázdnymi rukami. Jeho rodina to mäso potrebuje, zima sa rýchlo blíži, a nakupova mäso v Carvahalle si jednoducho nemôžu dovoli.

Eragon chvíu postál v slabom mesačnom svite a potom vykročil

do lesa smerom k úžabine, kde sa poda jeho odhadu stádo uložilo na noc. Stromy mu zastierali výhad na oblohu a vrhali na zem vejárovité tiene. Stopy kontroloval len príležitostne; vedel, kam ide, a cestu poznal.

V úžabine zručne napol tetivu a vytiahol tri šípy. Jeden nasadil do

zárezu a ostatné držal v ruke. V mesačnom svetle videl asi dvadsa nejasných obrysov na miestach, kde v tráve ležali zvieratá. Srna, ktorú chcel dosta, bola na okraji stáda. avú prednú nohu držala neprirodzene vystrčenú.

Eragon sa opatrne priplazil bližšie, luk pripravený. Všetka námaha posledných troch dní smerovala k tomuto okamihu. Ešte raz sa nadýchol, aby sa upokojil, a – vtom sa tichou nocou rozahol ohlušujúci výbuch.

Stádo sa dalo na útek. Eragon sa vrhol cez vysokú trávu za ním a do tváre mu udrel horúci závan. Prudko zabrzdil a vystrelil na krívajúcu samicu. Minul ju o vlas a zlostne sykol do tmy. Zaklial, zvrtol sa a automaticky si pripravil alší šíp.

Za ním, na mieste, kde predtým odpočívalo stádo, tlel veký kruh trávy a stromov. Na mnohých boroviciach oškvŕklo ihličie a tráva okolo spáleniska poahla. Vo vzduchu sa niesli kúdoly dymu, prinášajúce zápach spáleniny. Uprostred vypáleného kruhu ležal lesklý modrý kameň. Nad zhoreniskom sa plazila hmla a jemne sa nad kameňom vlnila.

Niekoko dlhých minút Eragon napäto striehol, odkia sa privalí nebezpečenstvo, ale okrem hmly sa na lúke nehýbalo vôbec nič. Opatrne povolil tetivu a podišiel dopredu. Zastal. V mesačnom svetle vrhla jeho postava na kameň bledý tieň. Obozretne doň štuchol šípom a odskočil. Nestalo sa nič, a tak ho opatrne zdvihol.

Taký dohladka vyleštený kameň nemohol by výtvorom prírody. Dokonalý povrch bol tmavomodrý, pokrytý pavučinou tenkých bielych žiliek. Kameň ho pod prstami chladil a bol neuveritene jemný, ako stuhnutý hodváb. Mal oválny tvar, dlhý bol asi stopu, a mohol váži niekoko libier, aj ke sa zdal ahší, než by poda vekosti mal by.

Eragonovi pripadal krásny a zároveň desivý. Odkia sa tu vzal? Má nejaký zvláštny účel? Potom mu na um prišla ešte znepokojujúcejšia myšlienka: Ocitol sa tu náhodou, alebo bol určený priamo mne? Poučený nespočetnými starými príbehmi vedel, že k čarom a tým, ktorí ich používajú, treba pristupova nesmierne opatrne.

Ale čo mám s tým kameňom urobi? Ke ho vezme so sebou, bude s ním len oštara, a mohol by by dokonca nebezpečný. Najmúdrejšie bude, ak ho nechá tu. Chvíu váhal a už ho skoro pustil na zem, ke ho niečo zadržalo. Možno zaň kúpim nejaké jedlo, ke nič iné, rozhodol sa napokon, pokrčil plecami a strčil kameň do plecniaka.

Úžabina bola na táborenie privemi nechránená, a tak znova vkĺzol do lesa a rozprestrel si prikrývku pod korene vyvráteného stromu. Na večeru si dal chlieb so syrom, zakrútil sa do prikrývky a zaspal s myšlienkami na zvláštne udalosti, ktoré sa mu v ten deň prihodili.

Údolie Palancar

N

a druhý deň vyšlo slnko v sprievode nádhernej ružovo

-žltej žiary. Vzduch bol svieži, voňavý a vemi studený.

Okraje potôčikov pokryl ad a mláky zamrzli. Eragon si

urobil na raňajky kašu a potom sa vrátil do úžabiny preskúma spálenisko. V rannom svetle neobjavil nič nové, a tak sa vydal na cestu domov.

Chodník bol vychodený len slabo a miestami sa v poraste celkom strácal. Keže si ho vyšliapala zver, často sa vracal spä, alebo robil dlhé okuky. No napriek všetkému to stále bola najrýchlejšia cesta z hôr.

Dračie hory boli jedným z mála miest, o ktorých krá Galbatorix nemohol vyhlasova, že sú pod jeho nadvládou. Dodnes kolovali príbehy, ako polovica jeho armády zmizla po tom, čo sa odvážila vstúpi do hlbokého pralesa. Nad horami akoby viselo mračno nešastia a smoly. Aj ke tam rástli nádherné vysoké stromy a klenula sa nad nimi žiarivá obloha, v Dračích horách len málo udí prežilo dlhší čas bez nehody. Eragon bol jedným z nich – on sám to nepripisoval nejakému zvláštnemu daru, skôr svojej neustálej ostražitosti a rýchlym reakciám. Chodil po tých horách už roky, no jeho pozornos nepoavovala. Vždy ke sa nazdával, že mu už odhalili všetky svoje tajomstvá, stalo sa niečo, čím ho znova zmiatli – ako teraz s tým kameňom.

Rezko si vykračoval a cesta mu rýchlo ubiehala. Neskoro večer dorazil na okraj strmého zrázu. Hlboko pod ním sa smerom k údoliu Palancar valila rieka Anora. Pohltila stovky potôčikov a voda sa teraz hnala s divou silou, neúprosne narážajúc na skaly a balvany, ktoré jej stáli v ceste. Vzduchom sa niesol tlmený hukot.

Utáboril sa v húštine nealeko, a než sa uložil spa, pozoroval vychádzajúci mesiac.

V priebehu alšieho dňa a nasledujúceho poldňa sa vemi ochladilo. Eragon sa ponáhal, a tak plachú zver takmer nezazrel. Krátko po poludní začul vodopád Igualda, ktorý celé okolie zahalil jednotvárnym dunením padajúcej vody. Cestička ho zaviedla na mokrý bridlicový výbežok, okolo ktorého sa rútila rieka. Voda sa vyhadzovala vysoko do vzduchu, narážala do útesov obrastených machom a znova stekala spä.

Pred ním sa ako otvorená mapa rozprestieralo údolie Palancar. Spodná čas vodopádu, ktorá ležala viac ako pol míle pod ním, tvorila najsevernejší bod údolia. Nealeko odtia bolo vidie skupinu hnedých budov, Carvahall. Z komínov sa dvíhal biely dym akoby navzdor okolitej divočine. Polia fariem z tejto výšky vyzerali ako fliačiky nie väčšie ako necht. Tam, kde sa vo vetre vlnila suchá tráva, mala zem svetlohnedú alebo pieskovú farbu. Rieka Anora sa od vodopádu kukato vinula k južnému koncu údolia Palancar a odrážala široké pásy slnečného svetla. V diake míňala dedinku Therinsford a osamelú horu Utgard. Vedel, že hne za ňou sa stáča na sever a ústi do mora.

Po chvíli Eragon zbehol z výbežku a začal namáhavý zostup po strmo klesajúcom chodníku. Ke konečne dorazil na úpätie hôr, už padal mäkký súmrak, v ktorom všetky tvary a farby splynuli do sivých obrysov. V šere žmurkali svetlá nealekého Carvahallu, domy vrhali dlhé tiene. Okrem Carvahallu bola v údolí Palancar už len jedna dedina, Therinsford. Carvahall bol odtrhnutý od sveta a obklopovala ho drsná, no úchvatná divočina. Okrem obchodníkov a lovcov sem chodieval málokto.

Dedinu tvorili masívne zruby s nízkymi strechami – niektoré boli

slamené, iné šindové. Z komínov stúpal dym presycujúci vzduch vôňou dreva. Domy mali široké verandy, na ktorých sa udia schádzali na kus reči alebo tu uzatvárali obchody. Občas sa niektoré okno rozžiari lo, ke za ním zapálili sviečku alebo lampu. V čerstvom večernom vzduchu sa niesol hlasný hovor mužov a Eragon počul, ako si ženy chodia po svojich manželov a hrešia ich, že zasa idú domov neskoro.

Eragon prekučkoval pomedzi domy k rozložitej budove z hrubých

brvien, kde bol obchod s mäsom. Z komína sa valil čierny dym.

Strčil do dverí a vstúpil. Priestranná miestnos bola vyhriata a jas

ne osvetlená ohňom praskajúcim v kamennom kozube. Pozdĺž náprotivnej steny sa ahal prázdny pult. Dlážka bola vysypaná slamou. Všetko svietilo dokonalou čistou, akoby majite nemal inú záubu, len vo vonom čase vyškrabova každú smietku aj z tých najmenších puklín. Za pultom stál mäsiar Sloun. Nízky mužíček mal na sebe bavlnenú košeu a dlhý pláš zababraný od krvi. Na opasku mu visela súprava vekých nožov. Mal žltkastú poobanú tvár a podozrievavé čierne oči. Práve roztrhanou utierkou leštil pult.

Ke Eragon vošiel, Sloun vykrivil ústa. „Pozrimeže, slávny lovec prichádza medzi nás, obyčajných smrteníkov. Koko si ich dostal tentoraz?“

„Ani jedného,“ odvetil Eragon krátko. Slouna nikdy nemal v láske. Mäsiar sa k nemu správal opovržlivo, akoby bol špinavý. Zdalo sa, že vdovcovi Slounovi záleží v živote už len na jedinom človeku – jeho dcére Katrine, ktorú slepo miloval.

„Ja žasnem,“ vyhlásil Sloun s predstieraným údivom. Obrátil sa Eragonovi chrbtom, zoškrabujúc čosi zo steny. „A preto si sem prišiel?“

„Áno,“ pripustil neochotne Eragon.

„Ak je tak, ukáž, ako si na tom s peniazmi.“ Sloun poklopkal prstami po pulte a Eragon celý nesvoj prestúpil z nohy na nohu a zostal ticho. „Len do toho – bu ich máš, alebo nie. Takže?“

„Peniaze síce nemám, ale...“

„Čože? Ty nemáš peniaze?“ skočil mu mäsiar prudko do reči. „A to chceš kupova mäso? Vari iní obchodníci rozdávajú svoj tovar zadarmo? To ti ho mám da len tak? A okrem toho,“ doložil príkro, „je neskoro. Prí zajtra, ale s peniazmi. Pre dnešok zatváram.“

Eragon sa naňho uprene zadíval. „Nemôžem čaka do zajtra, Sloun. Ale neprídeš skrátka. Našiel som niečo, čím ti môžem dobre zaplati.“ Hrdým gestom vytiahol kameň, opatrne ho položil na doškriabaný pult, kde sa rozžiaril v odraze tancujúcich plameňov.

„Skôr si ho niekde ukradol,“ zašomral Sloun a zvedavo sa predklonil.

Eragon prešiel jeho poznámku mlčaním. „Bude to stači?“ spýtal sa.

Sloun zdvihol kameň a zamyslene ho poažkal. Prechádzal dlaňou po hladkom povrchu a zblízka skúmal žilkovanie. S vypočítavým pohadom ho položil na pult. „Pekný je, o tom potom, ale akú má cenu?“

„To neviem,“ pripustil Eragon, „ale nikto by sa nenamáhal takto ho opracova, keby to bol nejaký obyčajný šuter.“

„To je mi jasné,“ povedal Sloun s prehnanou trpezlivosou. „Ale akú má cenu? Keže to nevieš, navrhujem, aby si si našiel obchodníka, ktorý ti ho ocení, alebo prijmi moju ponuku – dávam tri zlaté.“

„To je zderstvo! Musí by hodný aspoň desakrát viac,“ namietol Eragon. Za tri zlaté by kúpil mäso najviac na týždeň.

Sloun mykol plecom. „Ak sa ti nepáči, počkaj, kým prídu kupci. A vôbec, tento rozhovor ma už unavuje.“

Kupci navštevovali Carvahall každú jar a zimu. Bola to skupina kočovných obchodníkov a umelcov, ktorí skupovali všetko, čo dedinčania a miestni farmári dokázali dopestova alebo vyrobi navyše. A naopak, predávali, čo bolo v dedine potrebné, aby prežila alší rok: osivo, zvieratá, látky a zásoby soli a cukru.

Eragon nemohol čaka až do ich príchodu; mohlo ešte nejaký čas trva, kým sa ukážu, a jeho rodina potrebuje mäso okamžite. „Dobre teda, prijímam,“ prikývol odovzdane.

„Výborne, idem ti po nejaké mäso. Niežeby na tom záležalo, ale kde si ho našiel?“

„Pred dvoma dňami v Dračích horách...“

„Okamžite vypadni!“ rozkázal Sloun a prudko kameň odstrčil. Odpochodoval na druhý koniec pultu a začal zúrivo drhnú nôž od zaschnutej krvi.

„Prečo?“ spýtal sa zaskočený Eragon. Pritiahol si kameň bližšie, akoby ho chcel chráni pred Slounovým hnevom.

„Nebudem obchodova s niečím, čo pochádza z tých prekliatych hôr! Ber si ten bosorácky kameň, a vypadni.“ Slounovi sa šmykla ruka a porezal sa, ale zdalo sa, že si to nevšimol. Drhol nôž alej, rozmazávajúc po čepeli čerstvú krv.

„Ty mi odmietaš preda tovar?“

„Áno! Aspoň dovtedy, kým nebudeš ma poctivé peniaze,“ zavrčal Sloun a začal cúva so zdvihnutým nožom v ruke. „Zmizni, kým a nevynesiem v zuboch.“

Vtom sa za nimi rozleteli dvere. Eragon sa prudko zvrtol, pripra vený na alšie ažkosti. Do miestnosti s dupotom vstúpil Horst, ob rovský plecnatý chlap. V pätách mu šlo asi šestnásročné dievča s odhodlaným výrazom v tvári – Slounova dcéra Katrina. Eragon bol prekvapený, že ju tu vidí. Zvyčajne sa držala bokom od potýčok, do ktorých sa pravidelne zaplietal jej otec. Sloun na nich neisto pozrel a potom začal Eragona obviňova. „Nechcel mi...!

„Ticho!“ umlčal ho Horst hromovým hlasom a zapukal hánkami. Bol v Carvahalle kováčom, o čom svedčila jeho býčia šija a hrubá dodriapaná kožená zástera. Na mocných rukách mal po lakte vykasané rukávy a cez rozopnutú košeu mu bolo vidie zarastenú svalnatú hru. Pevnú sánku mu lemovala nedbanlivo pristrihnutá nepoddajná čierna brada. „Sloun, čo to zas vyvádzaš, prosím a?“

„Nič.“ Šahol po Eragonovi vražedným pohadom a potom vyhŕkol: „Toto... chlapčisko sem prišlo a začalo ma otravova. Vravel som mu, aby šiel preč, ale ani to s ním nehlo. Aj som mu pohrozil, ale on nič!“ Zdalo sa, akoby sa Sloun pri pohade na Horsta ešte viac zmenšil.

„Je to pravda?“ spýtal sa kováč.

„Nie!“ pokrútil hlavou Eragon. „Ponúkol som mu za mäso tento kameň a on ho prijal. Ale ke som mu povedal, že som ho našiel v Dračích horách, odmietol sa ho čo len dotknú. Čo na tom záleží, odkia je?“

Horst zvedavo pozrel na kameň, potom znova obrátil pozornos k mäsiarovi. „Prečo s ním nechceš obchodova, Sloun? Ani ja Dračie hory zvláš nemilujem, ale pokia ti ide len o cenu toho kameňa, založím zatia Eragona vlastnými peniazmi.“

Otázka chvíu visela vo vzduchu. Potom si Sloun oblizol pery a hlesol: „Toto je môj obchod. Môžem si v ňom robi, čo sa mi páči.“

Katrina vystúpila spoza Horsta a pohodila gaštanovými vlasmi. Zaleskli sa ako spŕška roztopenej medi. „Otec, Eragon ti predsa chce zaplati. Daj mu to mäso, nech môžeme ís večera.“

Sloun nazlostene prižmúril oči. „Cho domov, dievča, do tohto a nič... Povedal som, cho domov.“ Katrinina tvár stuhla a odmerane vypochodovala z miestnosti.

Eragon to pozoroval s nesúhlasom, no neodvážil sa zasiahnu. Horst sa pošklbal za bradu a potom vyčítavo povedal: „No, ke je tak, teraz budeš obchodova so mnou. Čo si to chcel kúpi, Eragon?“ Jeho hlas burácal celou miestnosou.

„Toko mäsa, koko si budem môc dovoli.“

Horst vytiahol peňaženku a vyrátal na pult stĺpec mincí. „Daj mi to najlepšie mäso na pečenie a rezne. A nech je toho toko, aby mal Eragon plný vak.“ Mäsiar zaváhal, behajúc očami z Horsta na Eragona. „Nech a nenapadne nepreda ho ani mne, to by nebol šastný nápad,“ varoval ho Horst.

Sloun s nenávistným pohadom vykĺzol do zadnej miestnosti. Bolo poču zúrivé sekanie, šuchot a tiché nadávky. Po niekokých minútach sa k nim vrátil s náručou zabaleného mäsa. S kamennou tvárou prijal od Horsta peniaze a potom sa vrátil k čisteniu noža, akoby tam neboli.

Horst si naložil mäso do náručia a vyšiel von. Eragon sa náhlil za ním, nesúc v rukách plecniak a kameň. Do tvárí im udrel ostrý večerný vzduch a osviežil ich po dusnote v nevetranom obchode.

„Ďakujem, Horst. Strýko Gero bude vemi rád.“

Horst sa potichu zasmial. „Neakuj. Už dávno som mal chu urobi niečo také. Sloun je obyčajný vydriduch, neuškodí mu, ke dostane trocha po nose. Katrina začula, že sa niečo deje, a bežala po mňa. Dobre, že som prišiel, vea nechýbalo, a boli by ste sa pobili. Obávam sa však, že ani teba, ani nikoho z vašej rodiny už druhý raz neobslúži, aj keby ste hne mali peniaze.“

„Prečo sa tak napaprčil? Priatelia sme síce nikdy neboli, ale peniaze od nás vždy vzal. A ešte nikdy som ho nevidel takto sa správa ku Katrine,“ povedal Eragon, otvárajúc plecniak.

Horst pokrčil plecami. „To sa spýtaj svojho strýka. On o tom vie

viac ako ja.“

Eragon napchal mäso do plecniaka. „No, alší dôvod na to, aby

som sa poponáhal domov... vyrieši túto záhadu. Prosím, toto ti teraz právom patrí.“ Podával mu kameň.

Horst sa zasmial. „Nie, len si ten čudný okruhliak nechaj. A čo sa pe

ňazí týka, Albriech má v pláne odís na jar do Feinsteru. Chce sa tam vyuči za kováčskeho majstra, a ja budem potrebova pomocníka namiesto neho. Môžeš ku mne prís a dlh si odpracova, ke budeš ma čas.“

Natešený Eragon sa zahka uklonil. Horst mal dvoch synov, Al

briecha a Baldora, a obaja pracovali v kováčskej dielni. Zastúpi jedného z nich bola vekorysá ponuka. „Ešte raz ti akujem! Už teraz sa teším, že budem pracova u teba.“ Bol rád, že sa našiel spôsob, ako sa Horstovi odplati. Jeho strýko by neprijal nijaký milodar. Vtom si Eragon spomenul, čo mu jeho bratanec kládol na srdce, než sa vydal na poovačku. „Roran chcel, aby som Katrine odovzdal odkaz, ale keže s ňou teraz nemôžem hovori, nemohol by si to urobi za mňa?“

„Samozrejme.“

„Odkazuje jej, že príde do mesta, len čo dorazia kupci, a že sa potom stretnú.“

„To je všetko?“

Eragon upadol do rozpakov. „Nie, ešte jej odkazuje, že je to najkrajšie dievča, aké kedy videl, a že na ňu stále myslí.“

Horstova tvár sa roztiahla v širokom úsmeve. Žmurkol na Eragona.

„Tuším to začína by vážne, čo?“

„Áno, pane,“ odvetil Eragon a usmial sa. „Mohol by si sa jej za mňa poakova? Pekné od nej, že sa ma zastala pred svojím otcom. Dúfam, že ju za to nepotrestá. Roran by zúril, keby sa kvôli mne dostala do nepríjemností.“

„To nech a netrápi. Sloun netuší, že ma tam zavolala ona, takže pochybujem, že na ňu bude tvrdý. Navečeriaš sa s nami, prv ako pôjdeš?“

„utujem, ale nemôžem. Gero ma už čaká,“ odvetil Eragon a zaviazal plecniak. Vyhodil si ho na chrbát, vykročil po ceste a na rozlúčku ešte zamával.

Mäso bolo ažké, ale vemi túžil by čo najskôr doma, a tak vykročil s novým elánom. Dedina sa skončila a jej prívetivé svetlá zostali aleko za ním. Spoza hôr vykukol perleový mesiac a zalial zem prízračným odleskom dňa. Všetko vyzeralo bezfarebné a ploché.

Ke sa priblížil k farme, odbočil z hradskej, ktorá pokračovala alej na juh. Vysokou trávou, siahajúcou po pás, viedol na vŕšok uzučký chodník, takmer skrytý v tieni košatých brestov. Zdolal vyvýšeninu a potom už uvidel svetlo domova.

Dom mal šindovú strechu a tehlový komín. Pod strechou viedol odkvap, vrhajúci tieň na vybielené steny. Jedna strana uzavretej verandy bola plná narúbaného dreva, pripraveného na kúrenie. V druhej polovici bola uložená hromada náradia.

Ke sa tam po smrti Gerovej manželky Mariany prisahovali, dom bol už takmer pol storočia prázdny. Stál desa mí od Carvahallu. Tak aleko nebýval okrem nich nikto. udia si mysleli, že je to nebezpečné, pretože v ažkých časoch sa rodina nemohla spolieha na pomoc dediny, ale Eragonov strýko nikoho nepočúval.

Nealeko domu stála vetrom ošahaná stodola, v ktorej držali dva kone – Birku a Brugha – spolu so sliepkami a kravou. Niekedy tam mali aj prasa, ale tento rok si ho nemohli dovoli. Medzi oboma budovami bol vklinený voz. Polia sa končili hustým pásom stromov, ktorý lemoval breh Anory.

Ke sa unavene dovliekol k verande, zazrel za oknom nejaký pohyb.

„Strýko, to som ja, Eragon. Otvor.“ Zaštrkotala zámka a dvere sa rozleteli.

Stál v nich Gero s rukou položenou na kučke. Obnosené šaty na

ňom viseli ako na strašiaku. Spod šedivejúcich vlasov mu vykúkala vychudnutá, hladná tvár s prenikavými očami. Vyzeral ako človek, ktorého už sčasti mumifikovali, ke zrazu zistili, že ešte žije. „Roran už spí,“ odpovedal na Eragonov spýtavý pohad.

Na drevenom stole, takom starom, že vlákna dreva vystupovali

ako ryhy na obrovskom odtlačku prsta, blikotala lampa. Pri peci sa na stene leskli rady kuchynského riadu zaveseného na domácky vyrobených hákoch. Druhé dvere viedli do alšej časti domu. Doštená podlaha bola rokmi vyšliapaná dohladka.

Eragon zložil plecniak a vytiahol mäso. „Čo je to? Ty si kupoval mäso? Odkia si vzal peniaze?“ spýtal sa strýko prísne, ke uvidel balíčky.

Eragon sa najprv nadýchol, než odpovedal. „Nie, to pre nás kúpil Horst.“

„Ty si dovolil, aby to za nás zaplatil? Už som ti povedal, že v živote nebudem žobra o jedlo. Ak sa tu nedokážeme uživi sami, môžeme sa rovno presahova do mesta. Ani sa neobzrieš, a začnú nám posiela obnosené šatstvo a sústrastne sa vypytova, či dokážeme preži zimu.“ Gero od zlosti až zbledol.

„Neprijal som nijaký milodar,“ vybuchol Eragon. „Horst navrhol, aby som ten dlh na jar odpracoval. Bude potrebova pomoc, lebo Albriech odchádza.“

„A kde na to vezmeš čas? To sa chceš vykašla na prácu, ktorú treba spravi tu?“ Gero sa snažil opanova, aby nezvýšil hlas.

Eragon zavesil luk a tulec na hák veda vstupných dverí. „Ešte neviem, ako to urobím,“ povedal podráždene. „A okrem toho, našiel som niečo, čo by mohlo prinies do domu nejaké peniaze.“ Položil kameň na stôl.

Gero sa k nemu naklonil: jeho hladný výraz sa vystupňoval takmer na vlčí, prsty sa mu zrazu roztriasli. „To si našiel v Dračích horách?“

„Áno,“ prisvedčil Eragon a opísal, ako sa to stalo. „No čo je najhoršie, prišiel som o svoj najlepší šíp. Budem si musie vyrobi nový.“ Obaja sa zadívali na kameň ležiaci v šere.

„Aké bolo počasie?“ chcel vedie strýko a zdvihol kameň. Úzkostlivo ho zvieral v oboch rukách, akoby sa bál, že z ničoho nič zmizne.

„Zima,“ znela Eragonova odpove. „Sneh nepadal, ale každú noc

mrzlo.“

Gero sa pri tej správe zatváril ustarostene. „Zajtra budeš musie

pomôc Roranovi zoža zvyšok jačmeňa. Ak stihneme zozbiera aj tekvice, mráz nám už neublíži.“ Podal kameň Eragonovi. „Tu máš, schovaj si ho. Ke prídu kupci, dozvieme sa, čo je hodný. Najlepšie by bolo preda ho. Čím menej sa zapletieme s čarami, tým lepšie... Prečo vlastne Horst zaplatil za to mäso?“

Eragon strýkovi v skratke vysvetlil, ako sa pohádal so Slounom. „Vôbec nechápem, čo to doňho vošlo.“

Gero pokrčil plecami. „Rok predtým, než si sa narodil, zahynula Slou nova žena Ismira v Igualdských vodopádoch. Odvtedy do Dračích hôr nevkročil a nechce s nimi nič ma. Ale to nie je žiadny dôvod, aby odmietol peniaze. Poda mňa sa jednoducho rozhodol by nepríjemný.“

Eragon sa od únavy ledva držal na nohách. „Dobre, že som už doma,“ povedal. Gerovi znežneli oči a prikývol. Eragon sa dovliekol do svojej izby, strčil kameň pod poste a zvalil sa na slamník. Doma. Od chvíle, čo sa vydal na poovačku, si prvýkrát spokojne vydýchol a premohol ho hlboký spánok.

legendy o drakoch

S

vitalo. Cez okno prúdili slnečné lúče a hriali Eragona na tvá

ri. Pretrel si oči a posadil sa na kraj postele. Borovicová dláž

ka ho chladila. Povystieral si ubolené nohy a so zívaním sa

poškrabal na chrbte.

Veda postele stál regál s policami, na ktorých mal uloženú svoju zbierku. Boli tam drevené samorasty, úlomky zvláštnych škrupiniek, rozlomené kamene s odhaleným lesklým vnútrom a zväzky sušených tráv. Jeho najobúbenejšou trofejou bol pokrútený koreň, na ktorý ho nikdy neomrzelo pozera. Zvyšok izby bol prázdny, až na malý bielizník a nočný stolík s umývadlom.

Natiahol si čižmy a zamyslene sa zadíval na dlážku. Dnes bol zvláštny deň. Presne o takomto čase pred šestnástimi rokmi prišla do Carvahallu jeho matka Selena – sama a tehotná. Bola preč šes rokov a celý ten čas žila vo vekých mestách. Ke sa vrátila, mala na sebe drahé šaty a vlasy stiahnuté siekou z perál. Vyhadala svojho brata Gera a požiadala ho, či by uňho smela zosta, kým diea príde na svet. O pä mesiacov sa jej narodil syn. Všetkých omráčilo, ke Selena v slzách prosila Gera a Marian, aby sa ho ujali. Ke sa pýtali, prečo, len plakala a jednostaj opakovala: „Musím.“ Jej prosby boli čoraz zúfalejšie, až nakoniec súhlasili. Dala mu meno Eragon. Na druhý deň zavčas ráno odišla a už sa nikdy nevrátila.

Eragon nikdy nezabudol, ako sa cítil, ke mu to Marian tesne pred smrou prezradila. Hlboko ho ranilo, že Gero a Marian nie sú jeho skutoční rodičia, pretože tým padol tieň pochybnosti na všetko, čo dovtedy pokladal za trvalé a nesporné. Nakoniec sa s tým naučil ži, ale neprestávalo v ňom hloda mučivé podozrenie, že pre svoju matku nebol dos dobrý. Určite mala nejaký dôvod na to, čo urobila; len keby som vedel aký.

A trápila ho ešte jedna vec: Kto je jeho otec? Selena to nikomu ne

povedala a nech to bol ktokovek, nikdy Eragona nevyhadal. Túžil vedie, kto to je, pozna aspoň jeho meno. Bolo by pekné vedie, kto sú jeho predkovia.

Vzdychol a prešiel k nočnému stolíku. Opláchol si tvár a roztria

sol sa od zimy, ke mu studená voda stiekla za krk. Potom vytiahol kameň spod postele a položil ho na policu. Ranné svetlo kameň pohladilo a vrhlo na stenu jeho hrejivý odlesk. Ešte raz sa ho dotkol a potom nedočkavo vybehol do kuchyne, aby sa konečne uvidel so svojou rodinou. Gero a Roran už sedeli pri stole a jedli kurča. Ke ich Eragon pozdravil, Roran s úsmevom vstal.

Bratanec Roran bol o dva roky starší ako Eragon, svalnatý, mohut

ný, a zároveň jemný a starostlivý. Nemohli si by bližší, ani keby boli rodní bratia.

Roran sa usmial. „Som rád, že si spä. Aká bola cesta?“

„Ťažká,“ odvetil Eragon. „Povedal ti strýko, čo sa prihodilo?“ Vzal si kúsok kurčaa a hltavo sa doň pustil.

„Nie,“ pokrútil hlavou Roran a Eragon mu rýchlo všetko vyrozprával. Na Roranovo naliehanie nechal jedlo na stole a šiel mu ukáza kameň. Bratanec ho chvíu obdivoval, no vzápätí sa nervózne spýtal: „Hovoril si s Katrinou?“

„Nie, po tej hádke so Slounom na to nebola príležitos. Ale určite a bude čaka, ke prídu kupci. Poprosil som Horsta, aby jej to povedal.“

„Ty si to vykladal Horstovi?“ neveril vlastným ušiam Roran. „Bolo to predsa dôverné. Keby som chcel, aby to každý vedel, založím oheň a budem sa s ňou dorozumieva dymovými signálmi. Ke na to Sloun príde, spraví všetko na svete, aby nám zabránil stretáva sa.“

„Horst to nikomu nepovie, spoahni sa,“ uisoval ho Eragon. „Nedovolí, aby sa Sloun na niekom vŕšil, a už vonkoncom nie na tebe.“ Nezdalo sa, že by to Rorana presvedčilo, ale viac sa nehádal. Vrátili sa k stolu do Gerovej mlčanlivej spoločnosti. Ke dojedli posledné kúsky, vyšli všetci traja spoločne pracova na pole.

Zubaté slnko nehrialo, bolo chladné a bledé. Pod jeho dohadom uložili do stodoly posledný jačmeň. Potom pozbierali dyne na pichavých stonkách, repu, hrach, kvaku a fazuu a všetko naskladali do pivničky na zeleninu. Po hodinách namáhavej práce si popreahovali unavené svaly, spokojní, že majú zber úrody šastne za sebou.

Nasledujúce dni trávili zaváraním, nakladaním, solením, lúpaním a prípravami zásob na zimu.

Devä dní po Eragonovom návrate sa z hôr zniesla na údolie strašná fujavica. Sneh vytvoril obrovské záveje a prikryl všetko bielou perinou. Traja muži sa odvážili opusti dom len na skok, ke šli po drevo na kúrenie alebo nakŕmi zvieratá, od strachu, aby sa nestratili v zavýjajúcom vetre a krajine zmenenej na nepoznanie. Čas trávili schúlení pri peci a počúvali, ako ažkými okenicami lomcujú divé poryvy vetra. O niekoko dní víchrica konečne ustala a odhalila neznámu krajinu plnú mäkkých bielych závejov.

„Obávam sa, že v takomto snehu kupci možno ani neprídu,“ robil si starosti Gero. „Už teraz meškajú. Počkáme, ešte im dáme pár dní, no potom sa vyberieme do Carvahallu. Ak sa čoskoro neobjavia, budeme musie nakúpi zásoby od udí v meste,“ povedal odovzdane.

Ako sa dni vliekli a po kupcoch ani chýru, ich obavy a nepokoj narastali. Takmer sa nezhovárali a v dome vládla skúčená nálada.

Na ôsme ráno sa Roran zašiel pozrie na cestu a potvrdil, že kupci ešte stále neprešli, a tak strávili deň prípravami na cestu do Carvahallu. Skleslo znášali na hromadu všetko, čo by sa dalo preda. Večer Eragon zo zúfalstva ešte raz vybehol skontrolova cestu. V snehu našiel hlboké koaje a medzi nimi vea odtlačkov kopýt. Od radosti skoro vyletel z kože. S krikom sa rozbehol k domu a vniesol do príprav nový elán.

* * *

Nadbytočnú úrodu naložili do voza ešte pred východom slnka. Gero dal peniaze ušetrené za celý rok do koženého vrecúška a starostlivo si ho pripevnil na opasok. Eragon uložil zabalený kameň medzi vrecia s obilím, aby sa cestou niekam neskotúal, ke sa voz bude natriasa po výmooch.

Po náhlivých raňajkách zapriahli kone a odhrnuli sneh z cestičky

vedúcej od domu k hradskej. Vozy kupcov už prerazili záveje, takže mohli ís pomerne rýchlo. Krátko pred poludním zazreli Carvahall.

Za denného svetla to bola vúdna dedina, plná kriku a smiechu. Kupci sa utáborili na lúke na okraji. Skupiny vozov, stany a ohne boli roztrúsené po bielom snehu ako farebné škvrny. Medzi nimi sa vynímali štyri nápadne vyzdobené stany trubadúrov. Od tábora sa do dediny vinul nepretržitý prúd udí.

Davy sa valili okolo radu pestrých stánkov a upchávali hlavnú ulicu. Všade bol hluk, kone erdžali. Udupaný sneh sa leskol ako sklo; inde ho roztopili vatry. Vo vzduchu sa vznášali lákavé vône, ktoré prerážala výrazná aróma pražených lieskovcov.

Gero odstavil voz, vypriahol kone a potom vytiahol z vrecka niekoko mincí. „Niečo si kúpte. Roran, ty si cho, kam chceš, len prí včas k Horstovi na večeru. Eragon, vezmi ten kameň a po so mnou.“ Eragon sa na Rorana usmial, strčil peniaze do vrecka a už v duchu kul plány, na čo ich minie.

Roran ich vzápätí opustil a s odhodlaným výrazom v tvári sa vydal po svojom. Gero viedol Eragona davom a plecami im prerážal cestu cez hemžiacu sa tlačenicu. Ženy nakupovali látky, ich manželia si veda prezerali železiarsky tovar – závory, háky, kosáky či iné nástroje. Deti behali po ceste a vrieskali od nadšenia. Tu boli vystavené nože, tamto zasa koreniny, hne veda kožených postrojov boli v dlhých lesklých radoch naukladané hrnce.

Eragon si zvedavo obzeral kupcov. Videlo sa mu, že sa im darí horšie ako vlani. Deti mali vyakané tváričky, ostražité oči a poplátané šatočky. Vychudnutí a strhaní chlapi nosili pri sebe meče a dýky, čo predtým nebývalo, a dokonca i väčšina žien mala za pásom pripevnený nôž.

Čo sa asi prihodilo, že sa tak zmenili? A prečo prišli tento rok tak neskoro? uvažoval Eragon. Pamätal si, že kupci bývali vždy plní veselosti a dobrej nálady, no teraz po nej nebolo ani stopy. Gero sa predieral ulicou alej a hadal kupca Merlocka, ktorý sa špecializoval na nezvyčajné šperky a čačky.

Našli ho za jedným stánkom, ako ukazuje skupine žien brošne. Vždy ke vytiahol nový kus, nasledovali výkriky obdivu. Čoskoro zaplače nejedna peňaženka, pomyslel si Eragon. Merlockovi sa očividne darilo a zakaždým, ke niekto zložil poklonu jeho tovaru, akoby podrástol. Mal upravenú koziu briadku, niesol sa so sebavedomou ahkosou a na zvyšok sveta pozeral tak trocha s opovrhnutím.

Gero s Eragonom sa cez dychtivý hlúčik zákazníčok nedokázali ku kupcovi prebi, a tak si sadli na schod a čakali. Len čo sa Merlock uvonil, pristúpili k nemu.

„A čo môžem ukáza vám, páni?“ spýtal sa Melrock. „Nejaký amulet alebo šperk pre dámu?“ So širokým gestom vytiahol z pultu filigránsky tepanú striebornú ružu. Dokonale spracovaný kov upútal Eragonovu pozornos a chvíu si ho uznanlivo prezeral. Kupec pokračoval: „Nestojí ani tri zlaté, hoci pochádza zaleka, od chýrnych zlatníckych majstrov z Belatony.“

„Nechceme kupova, ale preda,“ povedal potichu Gero. Merlock ružu okamžite schoval a premeral si ich s novým záujmom.

„Aha. Ak má váš tovar nejakú cenu, potom by ste ho možno radi vymenili za jeden či dva z týchto čarokrásnych kúskov.“ Na chvíu sa odmlčal, a ke videl, že Eragon so strýkom alej rozpačito prešapujú na mieste, opýtal sa: „Priniesli ste predsa tú vec so sebou, nie?“

„Máme ju, ale radšej by sme vám ju ukázali niekde medzi štyrmi očami,“ povedal Gero rozhodným hlasom.

Merlock trochu vytiahol obočie, ale vzápätí uhladene pokračoval. „V tom prípade nech sa páči do môjho stanu.“ Pozbieral svoj tovar, opatrne ho poukladal do železom obitej truhlice a zamkol ju. Potom ich viedol hore ulicou k dočasnému táborisku. Preplietli sa pomedzi vozy k stanu stojacemu bokom od ostatných. Navrchu bol purpurový, spodná čas bola ušitá zo sobolej kožušiny. Zdobili ho úzke farebné trojuholníky, ktoré do seba zapadali ako zúbkovanie. Merlock rozviazal vstupný otvor a odhodil záves nabok.

Stan bol preplnený rôznymi čačkami a čudesnými kusmi nábytku,

ako kruhová poste a tri kresielka vyrezané z kmeňa hrubého stromu. Na bielej poduške ležala zahnutá dýka s rubínom vsadeným do guatého zakončenia rukoväte.

Merlock spustil záves a obrátil sa k nim. „Prosím, urobte si pohod

lie,“ ponúkol ich. „A teraz mi ukážte, prečo sme sa museli stretnú takto v súkromí,“ vyzval ich, ke sa usadili. Eragon odbalil kameň a položil ho medzi nich. Merlockovi zasvietili oči, natiahol sa k nemu, ale vzápätí sa zarazil. „Smiem?“ spýtal sa. Ke Gero súhlasne prikývol, Merlock chytil kameň do ruky.

Položil si ho do lona a siahol nabok po podlhovastú škatuu. Otvo

ril ju, vybral z nej súpravu medených váh a rozložil ich na zem. Ke kameň odvážil, pozorne si prezrel jeho povrch klenotníckou lupou, jemne po ňom poklopkal drevenou paličkou a nakoniec po ňom škrabol hranou malého priezračného kameňa. Zmeral ho a zvážil a potom si čísla zaznamenal na bridlicovú tabuku. Chvíu rozmýšal nad výsledkom. „Viete aspoň približne, akú má cenu?“

„Nie,“ pripustil Gero celý nesvoj. Od rozrušenia mu šklblo lícom a nervózne sa pomrvil.

Merlock pretiahol tvár. „Bohužia, ani ja nie. Ale s určitosou vám môžem poveda aspoň toto: tieto biele žilky sú z toho istého materiálu ako modrý základ okolo, líšia sa len farbou. Avšak netuším, čo by to mohlo by za materiál. Je tvrdší než všetky kamene, ktoré sa mi doteraz dostali do rúk, dokonca tvrdší ako diamant. Ten, kto ho opracoval, musel použi nástroje, aké som v živote nevidel, alebo – čary. A ešte niečo. Ten kameň je dutý.“

„Čože?“ zvolal Gero.

Do Merlockovho hlasu sa vkradlo podráždenie. „Počuli ste už niekedy o kameni, ako je tento?“ Vzal z podušky dýku a čepeou naplocho udrel po kameni. Vzduch zaplnil priezračný tón, ktorý sa postupne vytrácal. Eragon sa vyplašil, že sa kameňu niečo stalo. Merlock im ho ukázal. „Pozrite, nikde ani škrabnutie. Pochybujem, že by ten kameň dokázalo niečo poškodi, aj keby ste naň vytiahli kladivo.“

Gero skrížil ruky na prsiach a zatváril sa odmerane. Len sedel a mlčal. Eragon bol v pomykove. Vedel som, že sa ten kameň v Dračích horách objavil zásluhou nejakého kúzla, ale že by bol pomocou čarov aj vytvorený? Načo a prečo? „Ale akú má cenu?“ vyhŕkol.

„To ti veru poveda neviem,“ zašomral Merlock mrzuto. „Som si istý, že existujú udia, ktorí by zaň dali neviem čo, ale nie tu v Carvahalle. Kupca si budeš musie pohada v južných mestách. Pre väčšinu udí je to skôr výstrednos – nevyhodia naň peniaze, ktoré potrebujú na niečo praktické a užitočné.“

Gero sa uprene zahadel pod strechu stanu ako hazardný hráč, zvažujúci šancu na výhru. „Kúpite ho?“

„Za to riziko mi nestojí,“ odvetil bez zaváhania Merlock. „Možno by som dokázal nájs kupca počas jarného putovania, ale isté to nie je. A keby som ho aj našiel, peniaze by ste dostali, až ke sa sem o rok vrátim. Nie, na ten kšeft si budete musie nájs niekoho iného. Ale musím sa prizna, že ma zaujíma... Prečo ste trvali na tom, že musíme hovori medzi štyrmi očami?“

Eragon najprv odložil kameň, až potom odpovedal. „Pretože,“ pozrel na muža a pokúšal sa odhadnú, či sa rozčúli ako Sloun, „som ho našiel v Dračích horách a uom tu naokolo sa to tam nepáči.“

Merlock naňho vyakane pozrel. „Viete, prečo sme sa tento rok omeškali?“

Eragon pokrútil hlavou.

„Na cestách nás prenasledovala smola. Akoby celú Alagaëziu ovládol chaos. Nevyhli sme sa chorobám, prepadnutiam, stíhalo nás jedno nešastie za druhým. Keže Vardeni útočia čoraz častejšie, Galbatorix prinútil mestá, aby vyslali na hranice viac vojakov. a pritom sú to muži, ktorí by mali bráni krajinu proti urgalom. Tie krvilačné beštie sa sahujú na juhovýchod, do púšte Hadarak. Nikto nevie prečo, a ani by nás to neznepokojovalo, keby pritom neprechádzali obývanými oblasami. Videli ich na cestách i v blízkosti miest. Najhoršie sú správy, ktoré prichádzajú o Tieňovi, no nikto ich nemôže potvrdi. Stretnutie s Tieňom totiž prežije len málokto.“

„Ako je možné, že sme o ničom nepočuli?“ zvolal Eragon.

„Lebo sa to začalo len pred pár mesiacmi,“ odvetil Merlock zamračene. „Celé dediny sa museli vysahova, lebo im urgalovia zničili polia. Teraz im hrozí hladomor.“

„Nezmysel,“ zaprotestoval Gero. „Nijakých urgalov sme nevideli. Jediný, čo tu kedy bol, má rohy pribité na stene v hostinci u Morna.“

Merlock vytiahol obočie. „Možno, ale toto je malá dedina zastrčená hlboko v horách. Neprekvapuje ma, že ste unikli pozornosti. No na vašom mieste by som sa nespoliehal, že to bude trva večne. Spomenul som to len preto, lebo aj tu sa už začínajú dia čudné veci, ak si v Dračích horách našiel takýto kameň.“

Týmto varovaním, ktoré ich prinútilo zamyslie sa, sa s nimi rozlúčil. Mierne sa uklonil a usmial.

Gero zamieril spä do Carvahallu a Eragon sa vliekol za ním. „Čo si o tom myslíš?“ spýtal sa strýka.

„Musím získa viac informácií, než si utvorím úsudok. Odnes ten kameň spä do voza a potom si rob, čo chceš. Stretneme sa na večeri u Horsta.“

Eragon si prekliesnil cestu cez dav a celý natešený bežal k vozu. Strýkovi zaberie obchodovanie celé hodiny a on bol odhodlaný využi ten čas naplno. Ukryl kameň pod vrecia a potom sa energickým krokom vydal do mesta.

Túlal sa od jedného stánku k druhému, hodnotil tovar okom kupca, aj ke mal vo vrecku len pár mincí. Ke sa zhováral s obchodníkmi, všetci potvrdili, čo im o nepokojoch v Alagaëzii povedal Merlock. Každý opakoval to isté: minuloročné šastie a pokoj nás opustili. Objavili sa nové hrozby a človek si nikde nemôže by istý.

Neskôr si kúpil tri sladové tyčinky a horúci višňový koláčik. Po

hodinách strávených státím na snehu mu teplé jedlo padlo dobre. Ke zjedol koláč, s útosou si pooblizoval z prstov lepkavý sirup, a potom sa usadil na kraj nejakej verandy a cmúal tyčinku. Nealeko spolu zápasili dvaja chlapci z Carvahallu, ale nemal chu prida sa k nim.

Deň sa preklonil do neskorého popoludnia a obchodníci sa vy

dali po domoch. Eragon sa nemohol dočka večera, ke medzi udí vyjdú trubadúri, ktorí vedia rozpráva príbehy a predvádza kúzelnícke kúsky. Rád počúval povesti o čaroch, bohoch, a ak mal šastie, aj o Dračích jazdcoch. Carvahall mal vlastného rozprávača, Broma – Eragonovho priatea –, ale jeho príbehy sa rokmi ošúchali, kým trubadúri vždy prišli s novými, ktoré počúval s dychtivou zvedavosou.

Eragon si odlomil zo striešky verandy cencú, ke vtom nealeko

zbadal Slouna. Mäsiar si ho nevšimol, a tak Eragon radšej stiahol hlavu medzi plecia a šibol za roh smerom k hostincu U Morna.

Vnútri bolo horúco a vzduch bol ažký od mastného dymu z prska

júcich lojových sviečok. Nad dverami viseli lesklé čierne zakrivené rohy z urgala, ktoré mali rozpätie ako Eragonove rozpažené ruky. Na konci dlhého nízkeho barového pultu bola hromádka palíc, do ktorých si zákazníci robili zárezy. Morn obsluhoval za pultom, rukávy vyhrnuté po lakte. Spodnú polovicu tváre mal krátku a zdeformovanú, akoby mu ju obrúsilo mlynské koleso. udia sa tlačili okolo masívnych dubových stolov a počúvali dvoch kupcov, ktorí už ukončili obchodovanie a prišli sem na pivo.

Morn zdvihol oči od pivového kríga, ktorý práve leštil. „Eragon! Rád a vidím! Kde máš strýka?“

„Nakupuje,“ pokrčil plecami Eragon. „Chvíu to ešte potrvá.“

„A je tu aj Roran?“ vyzvedal Morn a pustil sa utierkou do alšieho kríga.

„Áno, našastie tento rok nemáme choré žiadne zviera, čo by ho zdržalo doma.“

„To je dobre.“

Eragon ukázal na dvoch kupcov. „Kto je to?“

„Obchodníci s obilím. Vykúpili od udí zrno za smiešne ceny a teraz tu vykladajú akési nepravdepodobné historky a čakajú, že im budeme veri.“

Eragon chápal, prečo je Morn taký podráždený. Dedinčania tie peniaze potrebujú a títo dvaja to poriadne využili. „Čo sú to za historky?“

Morn znechutene odfrkol. „Tvrdia, že Vardeni sa vraj spolčili s urgalmi a zhromažujú armádu, aby na nás spoločne zaútočili. Údajne sme sa doteraz dokázali ubráni len vaka láskavej ochrane nášho kráa – ako keby Galbatorixa niekedy zaujímalo, či nás tu náhodou niekto nevypáli do tla... cho si ich popočúva. Mám plné ruky práce, nemám čas vysvetova tie ich výmysly.“

Prvému kupcovi tak prevísalo obrovské brucho, že spod neho nebolo vidie stoličku, ktorá pri každom jeho pohybe nahlas zakvílila. Na tvári nemal jediný chĺpok, bucaté ruky mal hladké ako diea, a ke si upíjal z krčaha, afektovane ohŕňal plné pery. Druhý muž mal červené líca. Pokožku, obopínajúcu sánky, mal suchú a nečistú, s hrčkami tvrdého tuku, pripomínajúcimi potuchnuté maslo. V porovnan



Christopher Paolini

CHRISTOPHER PAOLINI


17. 11. 1983

Christopher Paolini je americký spisovatel, autor knih Eragon, Eldest a Brisingr.

Paolini se narodil v listopadu roku 1983 v Jižní Kalifornii. Mimo několika let na Aljašce žil se svými rodiči, mladší sestrou Angelou a kočkou s kokršpanělem v Montaně. K tvorbě ho inspirovala místní nádherná příroda.

Paolini - Christopher Paolini – více informací





       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist