načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Eragon - Christopher Paolini Zdenka Buntová

-6%
sleva

Elektronická kniha: Eragon
Autor:

Jeden chlapec, jeden drak, svet dobrodružstva. Fantasy bestseller Eragon z pera pätnásťročného Christophera Paoliniho, ktorý nadchol milióny čitateľov po celom svete. Rozpráva príbeh ...
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  162 Kč 152
+
-
5,1
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 86%hodnoceni - 86%hodnoceni - 86%hodnoceni - 86%hodnoceni - 86% 93%   celkové hodnocení
8 hodnocení + 1 recenze

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Počet stran: 512
Jazyk: sk
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-892-1018-3
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Jeden chlapec, jeden drak, svet dobrodružstva. Fantasy bestseller Eragon z pera pätnásťročného Christophera Paoliniho, ktorý nadchol milióny čitateľov po celom svete. Rozpráva príbeh chudobného farmárskeho chlapca, ktorý nájde v Dračích horách modrý kameň. Z neho sa vyliahne dračie mláďa Zafira a spolu sa vydajú na nebezpečnú cestu Kráľovstvom ovládaným kráľom, ktorého zlo nepozná hraníc. Dokáže Eragon naplniť svoje predurčenie a prevziať bremeno legendárnych Dračích jazdcov? Osud krajiny možno leží práve v jeho rukách... Prvý diel série Odkaz Dračích jazdcov.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu



Maru 2011-08-26 hodnoceni - 100%hodnoceni - 100%hodnoceni - 100%hodnoceni - 100%hodnoceni - 100%
Já moc nečtu, hlavně ne tlskéknihy ale eragon je úžasná knížka kterou jsem přetela za 4 dny. Určitě si tuhle knížku přečtěte!!!
reagovat
 


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






Eragon
Aj v tlačenej verzii.
Objednať si môžete na stránke
www.fragment.sk
Ďalšie e-knihy v edícii:
Christopher Paolini - Eldest
Christopher Paolini - Brisingr
Christopher Paolini
Eragon – e-kniha
Copyright © Fragment 2011
Všetky práva sú vyhradené.
Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať
bez písomného súhlasu majiteľov práv.





V roengard
Dorú Areaba
Žraločí zub
Narda
Therinsford
D
r
a
č
i
e

h
o
r
y
Teirm
T o
a
rk
Carvahall
Ceunon
A n
or
a
Fläm
Daret
Yazuak
Modravé jazero
Ninor
Leona
helgrind
Dras-Leona
Belatona
Jiet
Feinster
Melian
Urû’baen
Furnost
Tüdosten
Cithrí
Dauth
Aroughs
Lithgow
Aberon
Reavstone
Petrøvya
Gil’ead
Isenstar
marna
SURDA
Bullridge
Ramr
Púš Hadarak
Osilon
Ellesméra
D
u
W
e
l d
e
n
v
a
r d
e
n
Kirtan
Nädindel
Sílthrim
Röna
Ardwen
Gaena
Eldor
Ília Fëon
Ceris
Edda
Hedarth
Âz Ragni
Orthíad
Dalgon
Medvedia rieka
Buragh
Beorské hory
Tarnag
farthen dûr
Galfni
Parlim
uden
n ía
beirland
Eoam
illium
utgard
A lAgAëziA
Kuasta










odkaz dračích jazdcov
Christopher Paolini





Túto knihu venujem svojej mame, pretože mi ukázala zázraky sveta;
svojmu otcovi, ktorý mi odhalil muža za závesom.
A aj svojej sestre Angele za to, že mi pomáha, ke mi je smutno.





o bsah
Prológ: Tieň strachu ...............................................................10
Objav .....................................................................................14
Údolie Palancar ......................................................................17
Legendy o drakoch .................................................................27
Dar osudu ...............................................................................43
Prebudenie .............................................................................46
Čaj pre dvoch .........................................................................55
Mocné meno ..........................................................................64
Budúci mlynár ........................................................................67
Cudzinci v Carvahalle ............................................................70
Osudový let ............................................................................77
Koniec nevinnosti ..................................................................81
Predzvesť smrti .......................................................................87
Šialenstvo života ....................................................................95
Jazdcov meč ...........................................................................97
Výroba sedla .........................................................................112
Therinsford ..........................................................................115
Hromy a blesky .....................................................................127





Odhalenie v Yazuaku ...........................................................133
Varovanie ..............................................................................139
Čarovanie je hračka .............................................................147
Daret ....................................................................................156
Dračími očami ......................................................................165
Pieseň na cestu .....................................................................173
Príchod do Teirmu ...............................................................177
Dávny priate .......................................................................183
Čarodejnica a mačkolak .......................................................203
O čítaní a intrigách ..............................................................215
Zlodeji v pevnosti .................................................................218
Osudná chyba ......................................................................226
Živá vidina ............................................................................239
Majster meča ........................................................................245
Bahno Dras-Leony ...............................................................252
Po stopách oleja ...................................................................256
Vyznávači Helgrindu ............................................................261
Pomsta ra’zakov ....................................................................269
Murtagh ...............................................................................272
Jazdcov odkaz ......................................................................278
Diamantová hrobka .............................................................283
Zajatie v Gil’eade .................................................................290
Du Súndavar Freohr ...........................................................298
Boj proti Tieňom ..................................................................305
Bojovník a liečite ................................................................314





Voda z piesku ........................................................................321
Rieka Ramr ..........................................................................328
Púšť Hadarak ........................................................................335
Odhalená cesta ....................................................................341
Súboj vôle .............................................................................351
Útek cez údolie ....................................................................357
Ťažké rozhodovanie .............................................................371
Hadanie odpovedí ..............................................................380
Nádhera Tronjheimu............................................................394
Ažihad ..................................................................................403
Požehnaj dieťaťu, Argetlam ..................................................421
Koreň mandragory a mločí jazyk ..........................................434
Sieň kráa hory ....................................................................440
Aryina skúška .......................................................................453
Tiene sa predlžujú ................................................................466
Bitka pod Farthen Dûrom ....................................................478
Trúchliaci mudrc ..................................................................491
O autorovi ............................................................................497
Starodávny jazyk ..................................................................498
Jazyk trpaslíkov ....................................................................500
Jazyk urgalov ........................................................................500
Stručný prehad postáv, miest a niektorých zvláštností ......501
Poďakovanie .........................................................................504





P rológ:
Tieň sTrachu
N

ocou zadul prudký vietor a priniesol vôňu, ktorá mala
zme ni svet. Vysoký Tieň zaklonil hlavu a napäto vetril.
Až na tmavočervené vlasy a gaštanové oči vyzeral tak mer
ako človek.
Prekvapene zažmurkal. Správa bola pravdivá: sú tu. Alebo je to
pasca? Chvíu zvažoval všetky možnosti a potom stroho zavelil: „Rozptýte
sa. Skryte sa za stromy a kríky. Zastavte každého, kto sa pri blíži... inak
zomriete.“
Okolo neho pobiehalo dvanás urgalov s krátkymi mečmi a
okrúh lymi štítmi pomaovanými čiernymi symbolmi. Podobali sa na
mužov s krivými nohami a mohutnými zvieracími pažami, ktoré
vedeli len drvi a niči. Nad malými ušami im vyrastal pár skrútených
rohov. Netvory sa s vrčaním vrhli do krovia a poskrývali sa. O chvíu
všetok hluk umĺkol a v lese zavládlo ticho.
Tieň vykukol spoza hrubého stromu a zadíval sa na cestičku. Bola
taká tma, že obyčajný človek by nevidel vôbec nič, ale preňho bol aj
mesačný svit prenikajúci pomedzi stromy silný ako slnečná žiara; jeho
skúmavému pohadu neunikla ani najmenšia podrobnos, všetko videl
jasne a ostro. Stál nehybne ako socha a v ruke držal dlhý lesklý meč.
Po čepeli sa vinula tenká ryha. Zbraň bola taká úzka, že ahko vkĺzla
medzi rebrá, a zároveň taká pevná, že prerazila aj najtvrdšie brnenie.
Urgalovia nemali taký dobrý zrak ako Tieň, neisto tápali v tme
ako slepí žobráci a šmátrali pred sebou mečmi. Ticho prealo húka-
10





11
nie sovy. Všetci zostali v strehu, kým neodletela. Netvory sa triasli
v chladnej noci ako osiky; jednému pod ažkou čižmou zapraskala
halúzka. Tieň zlostne zasyčal a urgalovia vyakane znehybneli.
Potlačil odpor – zapáchali ako skazené mäso – a odvrátil sa. Boli preňho
len nástroje, nič viac.
Minúty sa zmenili na hodiny a Tieň premáhal netrpezlivos. Tá
vôňa musela aleko predbehnú svojich pôvodcov. Nedovolil
urgalom vsta a trocha sa zohria. Ten pôžitok nedoprial ani sebe; zostal
za stromom a napäto pozoroval cestičku. Lesom zašumel alší závan
vetra. Tentoraz bola vôňa silnejšia. Vzrušene vytiahol tenkú peru
a zavrčal.
„Pripravte sa,“ zašepkal a celé telo mu zavibrovalo napätím.
Špičkou meča robil malé krúžky. Stálo ho vea úsilia a intríg, kým nastala
táto chvía. Teraz sa musí ovláda, inak všetko pokazí.
Urgalom pod hrubým obočím zasvietili oči a pevnejšie zovreli
zbrane. Tieň začul vpredu slabé cinknutie, akoby na uvonený kameň
narazilo niečo tvrdé. Z tmy sa vynorili nejasné obrysy a blížili sa po
cestičke k nemu.
Traja jazdci na bielych koňoch cválali priamo do pasce. Hlavy mali
hrdo vztýčené a plášte sa im v mesačnom svite trblietali ako tekuté
striebro.
Na prvom koni sedel elf so špicatými ušami a elegantne
zošikmeným obočím. Bol štíhly, ale mocný, pripomínal rapír. Cez chrbát mal
prehodený veký luk. Na jednom boku mu visel meč, na druhom
tulec šípov zakončených labutími perami.
Posledný jazdec mal rovnako pôvabnú tvár a výrazné črty ako on.
V pravej ruke niesol dlhú kopiju a na opasku mu visela biela dýka.
Hlavu mu zdobila nádherne tepaná prilba vykladaná jantárom a zlatom.
Medzi nimi šla na koni čiernovlasá elfka a pokojne sledovala
okolie. Z jej hlbokých očí, lemovaných havraními kučerami, vyžarovala
sila. Na kráse jej neubrali ani jednoduché šaty bez ozdôb. Pri boku
jej visel meč a na chrbte dlhý luk a puzdro na šípy. V lone opatrovala
vrecko, na ktoré podchvíou pozrela, akoby sa chcela uisti, že je na
svojom mieste.





12
Jeden z elfov čosi potichu povedal, ale Tieň jeho slová nezachytil.
Žena odpovedala s očividnou autoritou a jej ochrancovia si vymenili
miesta. Ten v prilbe prešiel do čela a pevnejšie zovrel kopiju. Nič
netušiac prešli okolo Tieňovho úkrytu a prvých urgalov.
Tieň už v duchu začal vychutnáva víazstvo, ke vietor odrazu
zmenil smer a zavial proti prichádzajúcim elfom – plný odporného
urgalieho zápachu. Kone splašene zafŕkali a pohodili hlavami. Jazdci
zmeraveli, zajastrili okolo seba, potom prudko zvrtli kone a vyrazili
opačným smerom.
Elfkin kôň sa hnal na čele, nechávajúc ochrancov aleko za sebou.
Urgalovia vyskočili z úkrytu a vystrelili za nimi prúd čiernych šípov.
Tieň sa vynoril spoza stromu, zdvihol pravú ruku a skríkol: „Garjzla!“
Z dlane mu vyletel červený záblesk, ktorý zalial stromy krvavou
žiarou a zasiahol ženinho žrebca. Kôň prenikavo zaerdžal a zrútil sa
hruou na zem. Elfka z neho neuveritene rýchlo zoskočila, dopadla
na zem ako pierko a očami hadala svojich ochrancov.
Smrtonosné šípy urgalov skolili oboch elfov takmer súčasne.
Zrútili sa z ušachtilých koní a ich krv sa zmiešala s blatom. Urgalovia
sa k nim rozbehli, no Tieň ich zarazil: „Za ňou! Ide mi hlavne o ňu!“
Netvory zavrčali a rýchlo sa rozbehli po cestičke.
Ke elfka zbadala mŕtvych spoločníkov, z úst sa jej vydral zúfalý
výkrik. Urobila smerom k nim ešte jeden krok, potom vychrlila
kliatby na svojich nepriateov a skokom sa vrhla do lesa.
Urgalovia sa predierali pomedzi stromy za ňou a Tieň sa vydriapal
na žulové bralo, ktoré sa týčilo nad lesom. Dovidel odtia na celé
okolie. Zdvihol ruku a skríkol: „Böetq istalri!“ a štvr míle lesa
vybuchlo v plameňoch. S vražedným odhodlaním zapaoval postupne
jednu čas lesa za druhou, kým okolo jeho úkrytu nevznikol asi dve
stopy široký ohnivý kruh. Plamene zovreli les ako žeravá koruna.
Potom už len dával pozor, aby náhodou niekde nezhasli.
Kruh ohňa sa rozširoval, a zmenšil tak plochu, ktorú mali
urgalovia prehada. Vtom Tieň začul výkriky a ostré zajačanie. Medzi
stromami zazrel, ako traja jeho prisluhovači klesajú smrtene ranení
na zem a elfka zvyšným urgalom uniká.





13
S nadudskou rýchlosou sa blížila k drsnému žulovému bralu.
Tieň preskúmal zem dvadsa stôp pod sebou, potom sa vrhol dolu
a pružne doskočil rovno pred ňu. Prešmykla sa okolo neho a uháňala
spä k cestičke. Z meča jej kvapkala čierna urgalia krv a zasychala na
vrecku, ktoré držala v ruke.
Rohaté netvory sa vyrojili z lesa a zastúpili jej cestu, takže nemala
kam utiec. Rýchlo sa obzerala a pokúšala sa nájs nejakú možnos
úniku. Ke si uvedomila, že žiadna neexistuje, s kráovským
opovrhnutím vzpriamila hlavu. Tieň k nej kráčal so zdvihnutou rukou
a kochal sa v jej bezmocnosti.
„Chyte ju.“
Ke urgalovia vyrazili, elfka otvorila vrecko, strčila doň ruku a
potom ho pustila na zem. V rukách držala obrovský zafírový kameň,
v ktorom sa odrážali zúrivé plamene horiaceho lesa. Zdvihla ho nad
hlavu a z úst sa jej rinuli horúčkovité slová. Tieň zúfalo vykríkol:
„Garjzla!“
Z dlane mu vyletela gua červeného plameňa a mierila k elfke ako
šíp. No bolo príliš neskoro. Les krátko osvetlil záblesk
smaragdovozeleného svetla a kameň zmizol. Potom elfku zasiahol červený plameň
a ona klesla na zem.
Tieň zaryčal, rozbehol sa a od zúrivosti vrazil meč do stromu.
Zbraň preala kmeň do polovice, zasekla sa a rozkmitala. Vypálil
z dla ne devä bleskov energie, ktoré na mieste zabili zvyšných
urgalov, potom vytrhol meč z kmeňa a rozbehol sa k elfke.
Z úst sa mu sypali proroctvá o pomste, vyslovené v odpornom
jazyku, ktorý ovládal len on. Zaal tenké ruky a nevraživo sa díval
na oblohu. Studené hviezdy naňho hadeli zhora ako pozorovatelia
z iných svetov. Znechutene skrivil ústa a obrátil sa spä k omráčenej
elfke.
Jej úchvatná krása, ktorá by očarila každého smrteníka, preňho
nič neznamenala. Uistil sa, že kameň je naozaj preč, a potom z
úkrytu medzi stromami vyviedol svojho koňa. Priviazal elfku k sedlu,
vysadol a cvalom vyrazil z lesa.
Ohne, ktoré mu prekážali v ceste, uhasil, ale zvyšok nechal horie.





14
o bjav
E

ragon kačal v udupanej tráve a skúseným okom skúmal
stopy. Poda odtlačkov vedel, že stádo bolo na lúke ani nie pred
pol hodinou. Zvieratá sa čoskoro uložia na noc. Koris, ktorú
si vyhliadol – srna, krívajúca na avú prednú nohu –, sa zatia držala
s ostatnými. Prekvapovalo ho, že ju ešte neroztrhal vlk alebo medve.
Bezoblačná obloha bola tmavá, vo vzduchu povieval jemný vánok.
Okolo Eragona sa strmo vypínali hory a nad nimi plával striebristý
mrak. Jeho okraje ožarovalo červenkasté svetlo splnu. Mesiac ležal
vo vidlici medzi dvoma zasneženými štítmi ako v kolíske. Po
úbočiach hôr stekali potôčiky z chladných adovcov a trblietavých
snehov. Dnom údolia sa plazila taká hustá hmla, že si takmer nedovidel
na nohy.
Pätnásročného Eragona delil od mužného veku len rok. Nad
prenikavými hnedými očami sa mu klenulo tmavé obočie. Obnosené
šatstvo svedčilo o tom, že vea pracuje. Na opasku mu visela pošva
s lovecký nožom s kostenou rukoväou a v ruke držal luk z tisového
dreva, ktorý pred vlhkom chránilo jelenicové puzdro. Na chrbte
niesol plecniak upevnený na drevenej kostre.
Stádo ho zaviedlo hlboko do rozoklaného horského pásma
zvaného Dračie hory, ktoré sa ahalo od severu na juh celým územím
Alagaëzie. Z týchto hôr často prichádzali čudní udia a prinášali zvesti,
ktoré nikdy neveštili nič dobré. No Eragon sa napriek tomu Dračích
hôr nebál – bol v okolí Carvahallu jediný, kto sa odvážil
prenasledova zver hlboko do jeho skalnatých zákutí.





15
Na poovačke trávil už tretiu noc a zvýšila mu len polovica jedla.
Ak tú srnu nedostane, bude sa musie vráti domov s prázdnymi
rukami. Jeho rodina to mäso potrebuje, zima sa rýchlo blíži, a
nakupova mäso v Carvahalle si jednoducho nemôžu dovoli.
Eragon chvíu postál v slabom mesačnom svite a potom vykročil
do lesa smerom k úžabine, kde sa poda jeho odhadu stádo uložilo na
noc. Stromy mu zastierali výhad na oblohu a vrhali na zem
vejárovité tiene. Stopy kontroloval len príležitostne; vedel, kam ide, a cestu
poznal.
V úžabine zručne napol tetivu a vytiahol tri šípy. Jeden nasadil do
zárezu a ostatné držal v ruke. V mesačnom svetle videl asi dvadsa
nejasných obrysov na miestach, kde v tráve ležali zvieratá. Srna,
ktorú chcel dosta, bola na okraji stáda. avú prednú nohu držala
neprirodzene vystrčenú.
Eragon sa opatrne priplazil bližšie, luk pripravený. Všetka námaha
posledných troch dní smerovala k tomuto okamihu. Ešte raz sa nadýchol,
aby sa upokojil, a – vtom sa tichou nocou rozahol ohlušujúci výbuch.
Stádo sa dalo na útek. Eragon sa vrhol cez vysokú trávu za ním
a do tváre mu udrel horúci závan. Prudko zabrzdil a vystrelil na
krívajúcu samicu. Minul ju o vlas a zlostne sykol do tmy. Zaklial, zvrtol
sa a automaticky si pripravil alší šíp.
Za ním, na mieste, kde predtým odpočívalo stádo, tlel veký kruh
trávy a stromov. Na mnohých boroviciach oškvŕklo ihličie a tráva
okolo spáleniska poahla. Vo vzduchu sa niesli kúdoly dymu,
prinášajúce zápach spáleniny. Uprostred vypáleného kruhu ležal lesklý
modrý kameň. Nad zhoreniskom sa plazila hmla a jemne sa nad
kameňom vlnila.
Niekoko dlhých minút Eragon napäto striehol, odkia sa privalí
nebezpečenstvo, ale okrem hmly sa na lúke nehýbalo vôbec nič.
Opatrne povolil tetivu a podišiel dopredu. Zastal. V mesačnom
svetle vrhla jeho postava na kameň bledý tieň. Obozretne doň štuchol
šípom a odskočil. Nestalo sa nič, a tak ho opatrne zdvihol.
Taký dohladka vyleštený kameň nemohol by výtvorom prírody.
Dokonalý povrch bol tmavomodrý, pokrytý pavučinou tenkých bie-





16
lych žiliek. Kameň ho pod prstami chladil a bol neuveritene jemný,
ako stuhnutý hodváb. Mal oválny tvar, dlhý bol asi stopu, a mohol
váži niekoko libier, aj ke sa zdal ahší, než by poda vekosti mal
by.
Eragonovi pripadal krásny a zároveň desivý. Odkia sa tu vzal? Má
nejaký zvláštny účel? Potom mu na um prišla ešte znepokojujúcejšia
myšlienka: Ocitol sa tu náhodou, alebo bol určený priamo mne? Poučený
nespočetnými starými príbehmi vedel, že k čarom a tým, ktorí ich
používajú, treba pristupova nesmierne opatrne.
Ale čo mám s tým kameňom urobi? Ke ho vezme so sebou, bude
s ním len oštara, a mohol by by dokonca nebezpečný. Najmúdrejšie
bude, ak ho nechá tu. Chvíu váhal a už ho skoro pustil na zem, ke
ho niečo zadržalo. Možno zaň kúpim nejaké jedlo, ke nič iné, rozhodol
sa napokon, pokrčil plecami a strčil kameň do plecniaka.
Úžabina bola na táborenie privemi nechránená, a tak znova
vkĺzol do lesa a rozprestrel si prikrývku pod korene vyvráteného
stromu. Na večeru si dal chlieb so syrom, zakrútil sa do prikrývky
a zaspal s myšlienkami na zvláštne udalosti, ktoré sa mu v ten deň
prihodili.





17
Ú dolie Palancar
N

a druhý deň vyšlo slnko v sprievode nádhernej
ružovo-žltej žiary. Vzduch bol svieži, voňavý a vemi studený.
Okraje potôčikov pokryl ad a mláky zamrzli. Eragon si
urobil na raňajky kašu a potom sa vrátil do úžabiny preskúma
spálenisko. V rannom svetle neobjavil nič nové, a tak sa vydal na
cestu domov.
Chodník bol vychodený len slabo a miestami sa v poraste celkom
strácal. Keže si ho vyšliapala zver, často sa vracal spä, alebo robil
dlhé okuky. No napriek všetkému to stále bola najrýchlejšia cesta
z hôr.
Dračie hory boli jedným z mála miest, o ktorých krá Galbatorix
nemohol vyhlasova, že sú pod jeho nadvládou. Dodnes kolovali
príbehy, ako polovica jeho armády zmizla po tom, čo sa odvážila vstúpi do
hlbokého pralesa. Nad horami akoby viselo mračno nešastia a
smoly. Aj ke tam rástli nádherné vysoké stromy a klenula sa nad nimi
žiarivá obloha, v Dračích horách len málo udí prežilo dlhší čas bez
nehody. Eragon bol jedným z nich – on sám to nepripisoval
nejakému zvláštnemu daru, skôr svojej neustálej ostražitosti a rýchlym
reakciám. Chodil po tých horách už roky, no jeho pozornos
nepoavovala. Vždy ke sa nazdával, že mu už odhalili všetky svoje tajomstvá,
stalo sa niečo, čím ho znova zmiatli – ako teraz s tým kameňom.
Rezko si vykračoval a cesta mu rýchlo ubiehala. Neskoro večer
dorazil na okraj strmého zrázu. Hlboko pod ním sa smerom k údoliu
Palancar valila rieka Anora. Pohltila stovky potôčikov a voda sa teraz





18
hnala s divou silou, neúprosne narážajúc na skaly a balvany, ktoré jej
stáli v ceste. Vzduchom sa niesol tlmený hukot.
Utáboril sa v húštine nealeko, a než sa uložil spa, pozoroval
vychádzajúci mesiac.
V priebehu alšieho dňa a nasledujúceho poldňa sa vemi
ochladilo. Eragon sa ponáhal, a tak plachú zver takmer nezazrel. Krátko po
poludní začul vodopád Igualda, ktorý celé okolie zahalil
jednotvárnym dunením padajúcej vody. Cestička ho zaviedla na mokrý
bridlicový výbežok, okolo ktorého sa rútila rieka. Voda sa vyhadzovala
vysoko do vzduchu, narážala do útesov obrastených machom a znova
stekala spä.
Pred ním sa ako otvorená mapa rozprestieralo údolie Palancar.
Spodná čas vodopádu, ktorá ležala viac ako pol míle pod ním, tvorila
najsevernejší bod údolia. Nealeko odtia bolo vidie skupinu
hnedých budov, Carvahall. Z komínov sa dvíhal biely dym akoby navzdor
okolitej divočine. Polia fariem z tejto výšky vyzerali ako fliačiky nie
väčšie ako necht. Tam, kde sa vo vetre vlnila suchá tráva, mala zem
svetlohnedú alebo pieskovú farbu. Rieka Anora sa od vodopádu
kukato vinula k južnému koncu údolia Palancar a odrážala široké pásy
slnečného svetla. V diake míňala dedinku Therinsford a osamelú
horu Utgard. Vedel, že hne za ňou sa stáča na sever a ústi do mora.
Po chvíli Eragon zbehol z výbežku a začal namáhavý zostup po
strmo klesajúcom chodníku. Ke konečne dorazil na úpätie hôr, už
padal mäkký súmrak, v ktorom všetky tvary a farby splynuli do sivých
obrysov. V šere žmurkali svetlá nealekého Carvahallu, domy vrhali
dlhé tiene. Okrem Carvahallu bola v údolí Palancar už len jedna
dedina, Therinsford. Carvahall bol odtrhnutý od sveta a obklopovala
ho drsná, no úchvatná divočina. Okrem obchodníkov a lovcov sem
chodieval málokto.
Dedinu tvorili masívne zruby s nízkymi strechami – niektoré boli
slamené, iné šindové. Z komínov stúpal dym presycujúci vzduch
vôňou dreva. Domy mali široké verandy, na ktorých sa udia schádzali na
kus reči alebo tu uzatvárali obchody. Občas sa niektoré okno rozžiari lo,





19
ke za ním zapálili sviečku alebo lampu. V čerstvom večernom
vzduchu sa niesol hlasný hovor mužov a Eragon počul, ako si ženy chodia
po svojich manželov a hrešia ich, že zasa idú domov neskoro.
Eragon prekučkoval pomedzi domy k rozložitej budove z hrubých
brvien, kde bol obchod s mäsom. Z komína sa valil čierny dym.
Strčil do dverí a vstúpil. Priestranná miestnos bola vyhriata a
jasne osvetlená ohňom praskajúcim v kamennom kozube. Pozdĺž
náprotivnej steny sa ahal prázdny pult. Dlážka bola vysypaná slamou.
Všetko svietilo dokonalou čistou, akoby majite nemal inú záubu,
len vo vonom čase vyškrabova každú smietku aj z tých najmenších
puklín. Za pultom stál mäsiar Sloun. Nízky mužíček mal na sebe
bavlnenú košeu a dlhý pláš zababraný od krvi. Na opasku mu visela
súprava vekých nožov. Mal žltkastú poobanú tvár a podozrievavé
čierne oči. Práve roztrhanou utierkou leštil pult.
Ke Eragon vošiel, Sloun vykrivil ústa. „Pozrimeže, slávny lovec
prichádza medzi nás, obyčajných smrteníkov. Koko si ich dostal
tentoraz?“
„Ani jedného,“ odvetil Eragon krátko. Slouna nikdy nemal v láske.
Mäsiar sa k nemu správal opovržlivo, akoby bol špinavý. Zdalo sa, že
vdovcovi Slounovi záleží v živote už len na jedinom človeku – jeho
dcére Katrine, ktorú slepo miloval.
„Ja žasnem,“ vyhlásil Sloun s predstieraným údivom. Obrátil sa
Eragonovi chrbtom, zoškrabujúc čosi zo steny. „A preto si sem prišiel?“
„Áno,“ pripustil neochotne Eragon.
„Ak je tak, ukáž, ako si na tom s peniazmi.“ Sloun poklopkal
prstami po pulte a Eragon celý nesvoj prestúpil z nohy na nohu a zostal
ticho. „Len do toho – bu ich máš, alebo nie. Takže?“
„Peniaze síce nemám, ale...“
„Čože? Ty nemáš peniaze?“ skočil mu mäsiar prudko do reči. „A to
chceš kupova mäso? Vari iní obchodníci rozdávajú svoj tovar
zadarmo? To ti ho mám da len tak? A okrem toho,“ doložil príkro, „je
neskoro. Prí zajtra, ale s peniazmi. Pre dnešok zatváram.“
Eragon sa naňho uprene zadíval. „Nemôžem čaka do zajtra, Sloun.
Ale neprídeš skrátka. Našiel som niečo, čím ti môžem dobre zaplati.“





20
Hrdým gestom vytiahol kameň, opatrne ho položil na doškriabaný
pult, kde sa rozžiaril v odraze tancujúcich plameňov.
„Skôr si ho niekde ukradol,“ zašomral Sloun a zvedavo sa predklonil.
Eragon prešiel jeho poznámku mlčaním. „Bude to stači?“ spýtal sa.
Sloun zdvihol kameň a zamyslene ho poažkal. Prechádzal dlaňou po
hladkom povrchu a zblízka skúmal žilkovanie. S vypočítavým
pohadom ho položil na pult. „Pekný je, o tom potom, ale akú má cenu?“
„To neviem,“ pripustil Eragon, „ale nikto by sa nenamáhal takto
ho opracova, keby to bol nejaký obyčajný šuter.“
„To je mi jasné,“ povedal Sloun s prehnanou trpezlivosou. „Ale
akú má cenu? Keže to nevieš, navrhujem, aby si si našiel obchodníka,
ktorý ti ho ocení, alebo prijmi moju ponuku – dávam tri zlaté.“
„To je zderstvo! Musí by hodný aspoň desakrát viac,“ namietol
Eragon. Za tri zlaté by kúpil mäso najviac na týždeň.
Sloun mykol plecom. „Ak sa ti nepáči, počkaj, kým prídu kupci.
A vôbec, tento rozhovor ma už unavuje.“
Kupci navštevovali Carvahall každú jar a zimu. Bola to skupina
kočovných obchodníkov a umelcov, ktorí skupovali všetko, čo
dedinčania a miestni farmári dokázali dopestova alebo vyrobi navyše.
A naopak, predávali, čo bolo v dedine potrebné, aby prežila alší
rok: osivo, zvieratá, látky a zásoby soli a cukru.
Eragon nemohol čaka až do ich príchodu; mohlo ešte nejaký čas
trva, kým sa ukážu, a jeho rodina potrebuje mäso okamžite. „Dobre
teda, prijímam,“ prikývol odovzdane.
„Výborne, idem ti po nejaké mäso. Niežeby na tom záležalo, ale
kde si ho našiel?“
„Pred dvoma dňami v Dračích horách...“
„Okamžite vypadni!“ rozkázal Sloun a prudko kameň odstrčil.
Odpochodoval na druhý koniec pultu a začal zúrivo drhnú nôž od
zaschnutej krvi.
„Prečo?“ spýtal sa zaskočený Eragon. Pritiahol si kameň bližšie,
akoby ho chcel chráni pred Slounovým hnevom.
„Nebudem obchodova s niečím, čo pochádza z tých prekliatych
hôr! Ber si ten bosorácky kameň, a vypadni.“ Slounovi sa šmykla ruka





21
a porezal sa, ale zdalo sa, že si to nevšimol. Drhol nôž alej,
rozmazávajúc po čepeli čerstvú krv.
„Ty mi odmietaš preda tovar?“
„Áno! Aspoň dovtedy, kým nebudeš ma poctivé peniaze,“ zavrčal
Sloun a začal cúva so zdvihnutým nožom v ruke. „Zmizni, kým a
nevynesiem v zuboch.“
Vtom sa za nimi rozleteli dvere. Eragon sa prudko zvrtol, pripra vený
na alšie ažkosti. Do miestnosti s dupotom vstúpil Horst, ob rovský
plecnatý chlap. V pätách mu šlo asi šestnásročné dievča s
odhodlaným výrazom v tvári – Slounova dcéra Katrina. Eragon bol
prekvapený, že ju tu vidí. Zvyčajne sa držala bokom od potýčok, do ktorých
sa pravidelne zaplietal jej otec. Sloun na nich neisto pozrel a potom
začal Eragona obviňova. „Nechcel mi...!
„Ticho!“ umlčal ho Horst hromovým hlasom a zapukal hánkami.
Bol v Carvahalle kováčom, o čom svedčila jeho býčia šija a hrubá
dodriapaná kožená zástera. Na mocných rukách mal po lakte
vykasané rukávy a cez rozopnutú košeu mu bolo vidie zarastenú svalnatú
hru. Pevnú sánku mu lemovala nedbanlivo pristrihnutá nepoddajná
čierna brada. „Sloun, čo to zas vyvádzaš, prosím a?“
„Nič.“ Šahol po Eragonovi vražedným pohadom a potom vyhŕkol:
„Toto... chlapčisko sem prišlo a začalo ma otravova. Vravel som mu,
aby šiel preč, ale ani to s ním nehlo. Aj som mu pohrozil, ale on nič!“
Zdalo sa, akoby sa Sloun pri pohade na Horsta ešte viac zmenšil.
„Je to pravda?“ spýtal sa kováč.
„Nie!“ pokrútil hlavou Eragon. „Ponúkol som mu za mäso tento
kameň a on ho prijal. Ale ke som mu povedal, že som ho našiel v
Dračích horách, odmietol sa ho čo len dotknú. Čo na tom záleží, odkia
je?“
Horst zvedavo pozrel na kameň, potom znova obrátil pozornos
k mäsiarovi. „Prečo s ním nechceš obchodova, Sloun? Ani ja Dračie
hory zvláš nemilujem, ale pokia ti ide len o cenu toho kameňa,
založím zatia Eragona vlastnými peniazmi.“
Otázka chvíu visela vo vzduchu. Potom si Sloun oblizol pery a
hlesol: „Toto je môj obchod. Môžem si v ňom robi, čo sa mi páči.“





22
Katrina vystúpila spoza Horsta a pohodila gaštanovými vlasmi.
Zaleskli sa ako spŕška roztopenej medi. „Otec, Eragon ti predsa chce
zaplati. Daj mu to mäso, nech môžeme ís večera.“
Sloun nazlostene prižmúril oči. „Cho domov, dievča, do tohto a
nič... Povedal som, cho domov.“ Katrinina tvár stuhla a odmerane
vypochodovala z miestnosti.
Eragon to pozoroval s nesúhlasom, no neodvážil sa zasiahnu.
Horst sa pošklbal za bradu a potom vyčítavo povedal: „No, ke je
tak, teraz budeš obchodova so mnou. Čo si to chcel kúpi, Eragon?“
Jeho hlas burácal celou miestnosou.
„Toko mäsa, koko si budem môc dovoli.“
Horst vytiahol peňaženku a vyrátal na pult stĺpec mincí. „Daj mi
to najlepšie mäso na pečenie a rezne. A nech je toho toko, aby mal
Eragon plný vak.“ Mäsiar zaváhal, behajúc očami z Horsta na
Eragona. „Nech a nenapadne nepreda ho ani mne, to by nebol šastný
nápad,“ varoval ho Horst.
Sloun s nenávistným pohadom vykĺzol do zadnej miestnosti. Bolo
poču zúrivé sekanie, šuchot a tiché nadávky. Po niekokých
minútach sa k nim vrátil s náručou zabaleného mäsa. S kamennou tvárou
prijal od Horsta peniaze a potom sa vrátil k čisteniu noža, akoby tam
neboli.
Horst si naložil mäso do náručia a vyšiel von. Eragon sa náhlil za
ním, nesúc v rukách plecniak a kameň. Do tvárí im udrel ostrý
večerný vzduch a osviežil ich po dusnote v nevetranom obchode.
„Ďakujem, Horst. Strýko Gero bude vemi rád.“
Horst sa potichu zasmial. „Neakuj. Už dávno som mal chu urobi
niečo také. Sloun je obyčajný vydriduch, neuškodí mu, ke dostane
trocha po nose. Katrina začula, že sa niečo deje, a bežala po mňa.
Dobre, že som prišiel, vea nechýbalo, a boli by ste sa pobili. Obávam
sa však, že ani teba, ani nikoho z vašej rodiny už druhý raz neobslúži,
aj keby ste hne mali peniaze.“
„Prečo sa tak napaprčil? Priatelia sme síce nikdy neboli, ale peniaze
od nás vždy vzal. A ešte nikdy som ho nevidel takto sa správa ku
Katrine,“ povedal Eragon, otvárajúc plecniak.





23
Horst pokrčil plecami. „To sa spýtaj svojho strýka. On o tom vie
viac ako ja.“
Eragon napchal mäso do plecniaka. „No, alší dôvod na to, aby
som sa poponáhal domov... vyrieši túto záhadu. Prosím, toto ti teraz
právom patrí.“ Podával mu kameň.
Horst sa zasmial. „Nie, len si ten čudný okruhliak nechaj. A čo sa
peňazí týka, Albriech má v pláne odís na jar do Feinsteru. Chce sa tam
vyuči za kováčskeho majstra, a ja budem potrebova pomocníka namiesto
neho. Môžeš ku mne prís a dlh si odpracova, ke budeš ma čas.“
Natešený Eragon sa zahka uklonil. Horst mal dvoch synov,
Albriecha a Baldora, a obaja pracovali v kováčskej dielni. Zastúpi
jedného z nich bola vekorysá ponuka. „Ešte raz ti akujem! Už teraz sa
teším, že budem pracova u teba.“ Bol rád, že sa našiel spôsob, ako sa
Horstovi odplati. Jeho strýko by neprijal nijaký milodar. Vtom si
Eragon spomenul, čo mu jeho bratanec kládol na srdce, než sa vydal na
poovačku. „Roran chcel, aby som Katrine odovzdal odkaz, ale keže
s ňou teraz nemôžem hovori, nemohol by si to urobi za mňa?“
„Samozrejme.“
„Odkazuje jej, že príde do mesta, len čo dorazia kupci, a že sa
potom stretnú.“
„To je všetko?“
Eragon upadol do rozpakov. „Nie, ešte jej odkazuje, že je to
najkrajšie dievča, aké kedy videl, a že na ňu stále myslí.“
Horstova tvár sa roztiahla v širokom úsmeve. Žmurkol na Eragona.
„Tuším to začína by vážne, čo?“
„Áno, pane,“ odvetil Eragon a usmial sa. „Mohol by si sa jej za mňa
poakova? Pekné od nej, že sa ma zastala pred svojím otcom.
Dúfam, že ju za to nepotrestá. Roran by zúril, keby sa kvôli mne dostala
do nepríjemností.“
„To nech a netrápi. Sloun netuší, že ma tam zavolala ona, takže
pochybujem, že na ňu bude tvrdý. Navečeriaš sa s nami, prv ako pôjdeš?“
„utujem, ale nemôžem. Gero ma už čaká,“ odvetil Eragon a
zaviazal plecniak. Vyhodil si ho na chrbát, vykročil po ceste a na rozlúčku
ešte zamával.





24
Mäso bolo ažké, ale vemi túžil by čo najskôr doma, a tak
vykročil s novým elánom. Dedina sa skončila a jej prívetivé svetlá
zostali aleko za ním. Spoza hôr vykukol perleový mesiac a zalial
zem prízračným odleskom dňa. Všetko vyzeralo bezfarebné a
ploché.
Ke sa priblížil k farme, odbočil z hradskej, ktorá pokračovala
alej na juh. Vysokou trávou, siahajúcou po pás, viedol na vŕšok uzučký
chodník, takmer skrytý v tieni košatých brestov. Zdolal vyvýšeninu
a potom už uvidel svetlo domova.
Dom mal šindovú strechu a tehlový komín. Pod strechou viedol
odkvap, vrhajúci tieň na vybielené steny. Jedna strana uzavretej
verandy bola plná narúbaného dreva, pripraveného na kúrenie. V
druhej polovici bola uložená hromada náradia.
Ke sa tam po smrti Gerovej manželky Mariany prisahovali, dom
bol už takmer pol storočia prázdny. Stál desa mí od Carvahallu. Tak
aleko nebýval okrem nich nikto. udia si mysleli, že je to
nebezpečné, pretože v ažkých časoch sa rodina nemohla spolieha na pomoc
dediny, ale Eragonov strýko nikoho nepočúval.
Nealeko domu stála vetrom ošahaná stodola, v ktorej držali dva
kone – Birku a Brugha – spolu so sliepkami a kravou. Niekedy tam
mali aj prasa, ale tento rok si ho nemohli dovoli. Medzi oboma
budovami bol vklinený voz. Polia sa končili hustým pásom stromov,
ktorý lemoval breh Anory.
Ke sa unavene dovliekol k verande, zazrel za oknom nejaký pohyb.
„Strýko, to som ja, Eragon. Otvor.“ Zaštrkotala zámka a dvere sa
rozleteli.
Stál v nich Gero s rukou položenou na kučke. Obnosené šaty na
ňom viseli ako na strašiaku. Spod šedivejúcich vlasov mu vykúkala
vychudnutá, hladná tvár s prenikavými očami. Vyzeral ako človek,
ktorého už sčasti mumifikovali, ke zrazu zistili, že ešte žije. „Roran
už spí,“ odpovedal na Eragonov spýtavý pohad.
Na drevenom stole, takom starom, že vlákna dreva vystupovali
ako ryhy na obrovskom odtlačku prsta, blikotala lampa. Pri peci sa na
stene leskli rady kuchynského riadu zaveseného na domácky vyro-





25
bených hákoch. Druhé dvere viedli do alšej časti domu. Doštená
podlaha bola rokmi vyšliapaná dohladka.
Eragon zložil plecniak a vytiahol mäso. „Čo je to? Ty si kupoval mäso?
Odkia si vzal peniaze?“ spýtal sa strýko prísne, ke uvidel balíčky.
Eragon sa najprv nadýchol, než odpovedal. „Nie, to pre nás kúpil
Horst.“
„Ty si dovolil, aby to za nás zaplatil? Už som ti povedal, že v živote
nebudem žobra o jedlo. Ak sa tu nedokážeme uživi sami, môžeme
sa rovno presahova do mesta. Ani sa neobzrieš, a začnú nám
posiela obnosené šatstvo a sústrastne sa vypytova, či dokážeme preži
zimu.“ Gero od zlosti až zbledol.
„Neprijal som nijaký milodar,“ vybuchol Eragon. „Horst navrhol,
aby som ten dlh na jar odpracoval. Bude potrebova pomoc, lebo
Albriech odchádza.“
„A kde na to vezmeš čas? To sa chceš vykašla na prácu, ktorú
treba spravi tu?“ Gero sa snažil opanova, aby nezvýšil hlas.
Eragon zavesil luk a tulec na hák veda vstupných dverí. „Ešte
neviem, ako to urobím,“ povedal podráždene. „A okrem toho, našiel
som niečo, čo by mohlo prinies do domu nejaké peniaze.“ Položil
kameň na stôl.
Gero sa k nemu naklonil: jeho hladný výraz sa vystupňoval
takmer na vlčí, prsty sa mu zrazu roztriasli. „To si našiel v Dračích
horách?“
„Áno,“ prisvedčil Eragon a opísal, ako sa to stalo. „No čo je
najhoršie, prišiel som o svoj najlepší šíp. Budem si musie vyrobi nový.“
Obaja sa zadívali na kameň ležiaci v šere.
„Aké bolo počasie?“ chcel vedie strýko a zdvihol kameň.
Úzkostlivo ho zvieral v oboch rukách, akoby sa bál, že z ničoho nič zmizne.
„Zima,“ znela Eragonova odpove. „Sneh nepadal, ale každú noc
mrzlo.“
Gero sa pri tej správe zatváril ustarostene. „Zajtra budeš musie
pomôc Roranovi zoža zvyšok jačmeňa. Ak stihneme zozbiera aj
tekvice, mráz nám už neublíži.“ Podal kameň Eragonovi. „Tu máš,
schovaj si ho. Ke prídu kupci, dozvieme sa, čo je hodný. Najlepšie





26
by bolo preda ho. Čím menej sa zapletieme s čarami, tým lepšie...
Prečo vlastne Horst zaplatil za to mäso?“
Eragon strýkovi v skratke vysvetlil, ako sa pohádal so Slounom.
„Vôbec nechápem, čo to doňho vošlo.“
Gero pokrčil plecami. „Rok predtým, než si sa narodil, zahynula
Slou nova žena Ismira v Igualdských vodopádoch. Odvtedy do
Dračích hôr nevkročil a nechce s nimi nič ma. Ale to nie je žiadny
dôvod, aby odmietol peniaze. Poda mňa sa jednoducho rozhodol by
nepríjemný.“
Eragon sa od únavy ledva držal na nohách. „Dobre, že som už
doma,“ povedal. Gerovi znežneli oči a prikývol. Eragon sa dovliekol
do svojej izby, strčil kameň pod poste a zvalil sa na slamník. Doma.
Od chvíle, čo sa vydal na poovačku, si prvýkrát spokojne vydýchol
a premohol ho hlboký spánok.





27
l egendy o drakoch
S

vitalo. Cez okno prúdili slnečné lúče a hriali Eragona na
tvári. Pretrel si oči a posadil sa na kraj postele. Borovicová
dlážka ho chladila. Povystieral si ubolené nohy a so zívaním sa
poškrabal na chrbte.
Veda postele stál regál s policami, na ktorých mal uloženú svoju
zbierku. Boli tam drevené samorasty, úlomky zvláštnych škrupiniek,
rozlomené kamene s odhaleným lesklým vnútrom a zväzky sušených
tráv. Jeho najobúbenejšou trofejou bol pokrútený koreň, na ktorý ho
nikdy neomrzelo pozera. Zvyšok izby bol prázdny, až na malý
bielizník a nočný stolík s umývadlom.
Natiahol si čižmy a zamyslene sa zadíval na dlážku. Dnes bol
zvláštny deň. Presne o takomto čase pred šestnástimi rokmi prišla do
Carvahallu jeho matka Selena – sama a tehotná. Bola preč šes rokov
a celý ten čas žila vo vekých mestách. Ke sa vrátila, mala na sebe
drahé šaty a vlasy stiahnuté siekou z perál. Vyhadala svojho brata
Gera a požiadala ho, či by uňho smela zosta, kým diea príde na svet.
O pä mesiacov sa jej narodil syn. Všetkých omráčilo, ke Selena
v slzách prosila Gera a Marian, aby sa ho ujali. Ke sa pýtali, prečo,
len plakala a jednostaj opakovala: „Musím.“ Jej prosby boli čoraz
zúfalejšie, až nakoniec súhlasili. Dala mu meno Eragon. Na druhý deň
zavčas ráno odišla a už sa nikdy nevrátila.
Eragon nikdy nezabudol, ako sa cítil, ke mu to Marian tesne pred
smrou prezradila. Hlboko ho ranilo, že Gero a Marian nie sú jeho
skutoční rodičia, pretože tým padol tieň pochybnosti na všetko, čo





28
dovtedy pokladal za trvalé a nesporné. Nakoniec sa s tým naučil ži,
ale neprestávalo v ňom hloda mučivé podozrenie, že pre svoju
matku nebol dos dobrý. Určite mala nejaký dôvod na to, čo urobila; len
keby som vedel aký.
A trápila ho ešte jedna vec: Kto je jeho otec? Selena to nikomu
nepovedala a nech to bol ktokovek, nikdy Eragona nevyhadal. Túžil
vedie, kto to je, pozna aspoň jeho meno. Bolo by pekné vedie, kto
sú jeho predkovia.
Vzdychol a prešiel k nočnému stolíku. Opláchol si tvár a
roztriasol sa od zimy, ke mu studená voda stiekla za krk. Potom vytiahol
kameň spod postele a položil ho na policu. Ranné svetlo kameň
pohladilo a vrhlo na stenu jeho hrejivý odlesk. Ešte raz sa ho dotkol
a potom nedočkavo vybehol do kuchyne, aby sa konečne uvidel so
svojou rodinou. Gero a Roran už sedeli pri stole a jedli kurča. Ke ich
Eragon pozdravil, Roran s úsmevom vstal.
Bratanec Roran bol o dva roky starší ako Eragon, svalnatý,
mohutný, a zároveň jemný a starostlivý. Nemohli si by bližší, ani keby boli
rodní bratia.
Roran sa usmial. „Som rád, že si spä. Aká bola cesta?“
„Ťažká,“ odvetil Eragon. „Povedal ti strýko, čo sa prihodilo?“ Vzal
si kúsok kurčaa a hltavo sa doň pustil.
„Nie,“ pokrútil hlavou Roran a Eragon mu rýchlo všetko
vyrozprával. Na Roranovo naliehanie nechal jedlo na stole a šiel mu ukáza
kameň. Bratanec ho chvíu obdivoval, no vzápätí sa nervózne spýtal:
„Hovoril si s Katrinou?“
„Nie, po tej hádke so Slounom na to nebola príležitos. Ale určite a
bude čaka, ke prídu kupci. Poprosil som Horsta, aby jej to povedal.“
„Ty si to vykladal Horstovi?“ neveril vlastným ušiam Roran. „Bolo
to predsa dôverné. Keby som chcel, aby to každý vedel, založím oheň
a budem sa s ňou dorozumieva dymovými signálmi. Ke na to Sloun
príde, spraví všetko na svete, aby nám zabránil stretáva sa.“
„Horst to nikomu nepovie, spoahni sa,“ uisoval ho Eragon.
„Nedovolí, aby sa Sloun na niekom vŕšil, a už vonkoncom nie na tebe.“
Nezdalo sa, že by to Rorana presvedčilo, ale viac sa nehádal. Vrátili





29
sa k stolu do Gerovej mlčanlivej spoločnosti. Ke dojedli posledné
kúsky, vyšli všetci traja spoločne pracova na pole.
Zubaté slnko nehrialo, bolo chladné a bledé. Pod jeho dohadom
uložili do stodoly posledný jačmeň. Potom pozbierali dyne na
pichavých stonkách, repu, hrach, kvaku a fazuu a všetko naskladali do
pivničky na zeleninu. Po hodinách namáhavej práce si popreahovali
unavené svaly, spokojní, že majú zber úrody šastne za sebou.
Nasledujúce dni trávili zaváraním, nakladaním, solením, lúpaním
a prípravami zásob na zimu.
Devä dní po Eragonovom návrate sa z hôr zniesla na údolie
strašná fujavica. Sneh vytvoril obrovské záveje a prikryl všetko bielou
perinou. Traja muži sa odvážili opusti dom len na skok, ke šli po
drevo na kúrenie alebo nakŕmi zvieratá, od strachu, aby sa nestratili
v zavýjajúcom vetre a krajine zmenenej na nepoznanie. Čas trávili
schúlení pri peci a počúvali, ako ažkými okenicami lomcujú divé
poryvy vetra. O niekoko dní víchrica konečne ustala a odhalila
neznámu krajinu plnú mäkkých bielych závejov.
„Obávam sa, že v takomto snehu kupci možno ani neprídu,“ robil
si starosti Gero. „Už teraz meškajú. Počkáme, ešte im dáme pár dní,
no potom sa vyberieme do Carvahallu. Ak sa čoskoro neobjavia,
budeme musie nakúpi zásoby od udí v meste,“ povedal odovzdane.
Ako sa dni vliekli a po kupcoch ani chýru, ich obavy a nepokoj
narastali. Takmer sa nezhovárali a v dome vládla skúčená nálada.
Na ôsme ráno sa Roran zašiel pozrie na cestu a potvrdil, že kupci
ešte stále neprešli, a tak strávili deň prípravami na cestu do
Carvahallu. Skleslo znášali na hromadu všetko, čo by sa dalo preda.
Večer Eragon zo zúfalstva ešte raz vybehol skontrolova cestu. V snehu
našiel hlboké koaje a medzi nimi vea odtlačkov kopýt. Od radosti
skoro vyletel z kože. S krikom sa rozbehol k domu a vniesol do
príprav nový elán.
* * *
Nadbytočnú úrodu naložili do voza ešte pred východom slnka.
Gero dal peniaze ušetrené za celý rok do koženého vrecúška a sta-





30
rostlivo si ho pripevnil na opasok. Eragon uložil zabalený kameň
medzi vrecia s obilím, aby sa cestou niekam neskotúal, ke sa voz bude
natriasa po výmooch.
Po náhlivých raňajkách zapriahli kone a odhrnuli sneh z cestičky
vedúcej od domu k hradskej. Vozy kupcov už prerazili záveje, takže
mohli ís pomerne rýchlo. Krátko pred poludním zazreli Carvahall.
Za denného svetla to bola vúdna dedina, plná kriku a smiechu.
Kupci sa utáborili na lúke na okraji. Skupiny vozov, stany a ohne boli
roztrúsené po bielom snehu ako farebné škvrny. Medzi nimi sa
vynímali štyri nápadne vyzdobené stany trubadúrov. Od tábora sa do
dediny vinul nepretržitý prúd udí.
Davy sa valili okolo radu pestrých stánkov a upchávali hlavnú
ulicu. Všade bol hluk, kone erdžali. Udupaný sneh sa leskol ako sklo;
inde ho roztopili vatry. Vo vzduchu sa vznášali lákavé vône, ktoré
prerážala výrazná aróma pražených lieskovcov.
Gero odstavil voz, vypriahol kone a potom vytiahol z vrecka
niekoko mincí. „Niečo si kúpte. Roran, ty si cho, kam chceš, len prí
včas k Horstovi na večeru. Eragon, vezmi ten kameň a po so mnou.“
Eragon sa na Rorana usmial, strčil peniaze do vrecka a už v duchu
kul plány, na čo ich minie.
Roran ich vzápätí opustil a s odhodlaným výrazom v tvári sa vydal
po svojom. Gero viedol Eragona davom a plecami im prerážal
cestu cez hemžiacu sa tlačenicu. Ženy nakupovali látky, ich manželia si
veda prezerali železiarsky tovar – závory, háky, kosáky či iné nástroje.
Deti behali po ceste a vrieskali od nadšenia. Tu boli vystavené nože,
tamto zasa koreniny, hne veda kožených postrojov boli v dlhých
lesklých radoch naukladané hrnce.
Eragon si zvedavo obzeral kupcov. Videlo sa mu, že sa im darí
horšie ako vlani. Deti mali vyakané tváričky, ostražité oči a poplátané
šatočky. Vychudnutí a strhaní chlapi nosili pri sebe meče a dýky, čo
predtým nebývalo, a dokonca i väčšina žien mala za pásom
pripevnený nôž.
Čo sa asi prihodilo, že sa tak zmenili? A prečo prišli tento rok tak
neskoro? uvažoval Eragon. Pamätal si, že kupci bývali vždy plní veselosti





31
a dobrej nálady, no teraz po nej nebolo ani stopy. Gero sa predieral
ulicou alej a hadal kupca Merlocka, ktorý sa špecializoval na
nezvyčajné šperky a čačky.
Našli ho za jedným stánkom, ako ukazuje skupine žien brošne.
Vždy ke vytiahol nový kus, nasledovali výkriky obdivu. Čoskoro
zaplače nejedna peňaženka, pomyslel si Eragon. Merlockovi sa
očividne darilo a zakaždým, ke niekto zložil poklonu jeho tovaru, akoby
podrástol. Mal upravenú koziu briadku, niesol sa so sebavedomou
ahkosou a na zvyšok sveta pozeral tak trocha s opovrhnutím.
Gero s Eragonom sa cez dychtivý hlúčik zákazníčok nedokázali ku
kupcovi prebi, a tak si sadli na schod a čakali. Len čo sa Merlock
uvonil, pristúpili k nemu.
„A čo môžem ukáza vám, páni?“ spýtal sa Melrock. „Nejaký
amulet alebo šperk pre dámu?“ So širokým gestom vytiahol z pultu
filigránsky tepanú striebornú ružu. Dokonale spracovaný kov upútal
Eragonovu pozornos a chvíu si ho uznanlivo prezeral. Kupec
pokračoval: „Nestojí ani tri zlaté, hoci pochádza zaleka, od chýrnych
zlatníckych majstrov z Belatony.“
„Nechceme kupova, ale preda,“ povedal potichu Gero. Merlock
ružu okamžite schoval a premeral si ich s novým záujmom.
„Aha. Ak má váš tovar nejakú cenu, potom by ste ho možno radi
vymenili za jeden či dva z týchto čarokrásnych kúskov.“ Na chvíu sa
odmlčal, a ke videl, že Eragon so strýkom alej rozpačito prešapujú
na mieste, opýtal sa: „Priniesli ste predsa tú vec so sebou, nie?“
„Máme ju, ale radšej by sme vám ju ukázali niekde medzi štyrmi
očami,“ povedal Gero rozhodným hlasom.
Merlock trochu vytiahol obočie, ale vzápätí uhladene pokračoval.
„V tom prípade nech sa páči do môjho stanu.“ Pozbieral svoj tovar,
opatrne ho poukladal do železom obitej truhlice a zamkol ju. Potom
ich viedol hore ulicou k dočasnému táborisku. Preplietli sa pomedzi
vozy k stanu stojacemu bokom od ostatných. Navrchu bol
purpurový, spodná čas bola ušitá zo sobolej kožušiny. Zdobili ho úzke farebné
trojuholníky, ktoré do seba zapadali ako zúbkovanie. Merlock
rozviazal vstupný otvor a odhodil záves nabok.





32
Stan bol preplnený rôznymi čačkami a čudesnými kusmi nábytku,
ako kruhová poste a tri kresielka vyrezané z kmeňa hrubého stromu.
Na bielej poduške ležala zahnutá dýka s rubínom vsadeným do
guatého zakončenia rukoväte.
Merlock spustil záves a obrátil sa k nim. „Prosím, urobte si
pohodlie,“ ponúkol ich. „A teraz mi ukážte, prečo sme sa museli stretnú
takto v súkromí,“ vyzval ich, ke sa usadili. Eragon odbalil kameň
a položil ho medzi nich. Merlockovi zasvietili oči, natiahol sa k
nemu, ale vzápätí sa zarazil. „Smiem?“ spýtal sa. Ke Gero súhlasne
prikývol, Merlock chytil kameň do ruky.
Položil si ho do lona a siahol nabok po podlhovastú škatuu.
Otvoril ju, vybral z nej súpravu medených váh a rozložil ich na zem. Ke
kameň odvážil, pozorne si prezrel jeho povrch klenotníckou lupou,
jemne po ňom poklopkal drevenou paličkou a nakoniec po ňom
škrabol hranou malého priezračného kameňa. Zmeral ho a zvážil a potom
si čísla zaznamenal na bridlicovú tabuku. Chvíu rozmýšal nad
výsledkom. „Viete aspoň približne, akú má cenu?“
„Nie,“ pripustil Gero celý nesvoj. Od rozrušenia mu šklblo lícom
a nervózne sa pomrvil.
Merlock pretiahol tvár. „Bohužia, ani ja nie. Ale s určitosou vám
môžem poveda aspoň toto: tieto biele žilky sú z toho istého
materiálu ako modrý základ okolo, líšia sa len farbou. Avšak netuším, čo
by to mohlo by za materiál. Je tvrdší než všetky kamene, ktoré sa
mi doteraz dostali do rúk, dokonca tvrdší ako diamant. Ten, kto ho
opracoval, musel použi nástroje, aké som v živote nevidel, alebo –
čary. A ešte niečo. Ten kameň je dutý.“
„Čože?“ zvolal Gero.
Do Merlockovho hlasu sa vkradlo podráždenie. „Počuli ste už
niekedy o kameni, ako je tento?“ Vzal z podušky dýku a čepeou
naplocho udrel po kameni. Vzduch zaplnil priezračný tón, ktorý
sa postupne vytrácal. Eragon sa vyplašil, že sa kameňu niečo stalo.
Merlock im ho ukázal. „Pozrite, nikde ani škrabnutie. Pochybujem,
že by ten kameň dokázalo niečo poškodi, aj keby ste naň vytiahli
kladivo.“





33
Gero skrížil ruky na prsiach a zatváril sa odmerane. Len sedel
a mlčal. Eragon bol v pomykove. Vedel som, že sa ten kameň v Dračích
horách objavil zásluhou nejakého kúzla, ale že by bol pomocou čarov aj
vytvorený? Načo a prečo? „Ale akú má cenu?“ vyhŕkol.
„To ti veru poveda neviem,“ zašomral Merlock mrzuto. „Som si
istý, že existujú udia, ktorí by zaň dali neviem čo, ale nie tu v
Carvahalle. Kupca si budeš musie pohada v južných mestách. Pre väčšinu
udí je to skôr výstrednos – nevyhodia naň peniaze, ktoré potrebujú
na niečo praktické a užitočné.“
Gero sa uprene zahadel pod strechu stanu ako hazardný hráč,
zvažujúci šancu na výhru. „Kúpite ho?“
„Za to riziko mi nestojí,“ odvetil bez zaváhania Merlock. „Možno by
som dokázal nájs kupca počas jarného putovania, ale isté to nie je.
A keby som ho aj našiel, peniaze by ste dostali, až ke sa sem o rok
vrátim. Nie, na ten kšeft si budete musie nájs niekoho iného. Ale
musím sa prizna, že ma zaujíma... Prečo ste trvali na tom, že musíme
hovori medzi štyrmi očami?“
Eragon najprv odložil kameň, až potom odpovedal. „Pretože,“
pozrel na muža a pokúšal sa odhadnú, či sa rozčúli ako Sloun, „som ho
našiel v Dračích horách a uom tu naokolo sa to tam nepáči.“
Merlock naňho vyakane pozrel. „Viete, prečo sme sa tento rok
omeškali?“
Eragon pokrútil hlavou.
„Na cestách nás prenasledovala smola. Akoby celú Alagaëziu
ovládol chaos. Nevyhli sme sa chorobám, prepadnutiam, stíhalo
nás jedno nešastie za druhým. Keže Vardeni útočia čoraz
častejšie, Galbatorix prinútil mestá, aby vyslali na hranice viac vojakov.
a pritom sú to muži, ktorí by mali bráni krajinu proti urgalom.
Tie krvilačné beštie sa sahujú na juhovýchod, do púšte Hadarak.
Nikto nevie prečo, a ani by nás to neznepokojovalo, keby pritom
neprechádzali obývanými oblasami. Videli ich na cestách i v
blízkosti miest. Najhoršie sú správy, ktoré prichádzajú o Tieňovi, no
nikto ich nemôže potvrdi. Stretnutie s Tieňom totiž prežije len
málokto.“





34
„Ako je možné, že sme o ničom nepočuli?“ zvolal Eragon.
„Lebo sa to začalo len pred pár mesiacmi,“ odvetil Merlock
zamračene. „Celé dediny sa museli vysahova, lebo im urgalovia zničili
polia. Teraz im hrozí hladomor.“
„Nezmysel,“ zaprotestoval Gero. „Nijakých urgalov sme nevideli.
Jediný, čo tu kedy bol, má rohy pribité na stene v hostinci u
Morna.“
Merlock vytiahol obočie. „Možno, ale toto je malá dedina
zastrčená hlboko v horách. Neprekvapuje ma, že ste unikli pozornosti.
No na vašom mieste by som sa nespoliehal, že to bude trva večne.
Spomenul som to len preto, lebo aj tu sa už začínajú dia čudné veci,
ak si v Dračích horách našiel takýto kameň.“
Týmto varovaním, ktoré ich prinútilo zamyslie sa, sa s nimi
rozlúčil. Mierne sa uklonil a usmial.
Gero zamieril spä do Carvahallu a Eragon sa vliekol za ním. „Čo si
o tom myslíš?“ spýtal sa strýka.
„Musím získa viac informácií, než si utvorím úsudok. Odnes ten
kameň spä do voza a potom si rob, čo chceš. Stretneme sa na večeri
u Horsta.“
Eragon si prekliesnil cestu cez dav a celý natešený bežal k vozu.
Strýkovi zaberie obchodovanie celé hodiny a on bol odhodlaný
využi ten čas naplno. Ukryl kameň pod vrecia a potom sa energickým
krokom vydal do mesta.
Túlal sa od jedného stánku k druhému, hodnotil tovar okom
kupca, aj ke mal vo vrecku len pár mincí. Ke sa zhováral s
obchodníkmi, všetci potvrdili, čo im o nepokojoch v Alagaëzii povedal
Merlock. Každý opakoval to isté: minuloročné šastie a pokoj nás opustili.
Objavili sa nové hrozby a človek si nikde nemôže by istý.
Neskôr si kúpil tri sladové tyčinky a horúci višňový koláčik. Po
hodinách strávených státím na snehu mu teplé jedlo padlo dobre.
Ke zjedol koláč, s útosou si pooblizoval z prstov lepkavý sirup,
a potom sa usadil na kraj nejakej verandy a cmúal tyčinku.
Nealeko spolu zápasili dvaja chlapci z Carvahallu, ale nemal chu prida
sa k nim.





35
Deň sa preklonil do neskorého popoludnia a obchodníci sa
vydali po domoch. Eragon sa nemohol dočka večera, ke medzi udí
vyjdú trubadúri, ktorí vedia rozpráva príbehy a predvádza
kúzelnícke kúsky. Rád počúval povesti o čaroch, bohoch, a ak mal
šastie, aj o Dračích jazdcoch. Carvahall mal vlastného rozprávača,
Broma – Eragonovho priatea –, ale jeho príbehy sa rokmi ošúchali,


       

internetové knihkupectví ABZ - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist