načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: EMA -- Deti nepatria do neba - Soňa Rebrová

EMA -- Deti nepatria do neba

Elektronická kniha: EMA -- Deti nepatria do neba
Autor:

Deti nepatria do neba - ale do náručia svojich rodičov. Tam je ich miesto. Kniha, ktorá sa stala bestsellerom a zasiahla srdcia mnohých Slovákov, vychádza vo vynovenej, nekrátenej ... (celý popis)
Produkt teď bohužel není dostupný.

»hlídat dostupnost


hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Mgr. Soňa Rebrová - BESTSELER
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 296
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Deti nepatria do neba - ale do náručia svojich rodičov. Tam je ich miesto. Kniha, ktorá sa stala bestsellerom a zasiahla srdcia mnohých Slovákov, vychádza vo vynovenej, nekrátenej elektronickej verzii.
Román vychádza zo skutočnej udalosti - príbehu malej Emky, ktorej sa zo dňa na deň zhorší zdravie a lekári jej nečakane diagnostikujú nádor na mozgu. Od tohto dňa sa začína boj matky o dcérin život. Je ochotná urobiť všetko preto, aby sa Ema uzdravila. Kniha Ema je neskutočný príbeh o sile materinskej lásky, príbeh matky, ktorá zvládne aj to, o čom si predtým myslela, že je nemožné...
Nádej zomiera posledná - dostane sa Emka zo svojej choroby, alebo bude musieť matka zažiť najhoršie chvíle života? Budete jej držať palce do poslednej chvíle.
Táto kniha vás donúti zamyslieť sa nad tým, čo je v živote dôležité, a čo nie. Hodnotenia čitateľov v papierovej verzii to potvrdzujú. Tu je jeden za všetkých:
"Kniha prečítaná, jedna prebdetá noc a upršané poobedie stáli zato. Nikdy som nečítala emotívnejšiu, pravdivejšiu knihu o tom ako nádej umiera posledná, ako človek zvládne aj to, o čom vždy pochyboval, ako človeku stačia malé chvíľky šťastia, ako cudzí ľudia dokážu dodať odvahu, nádej, a silu do ďalšieho boja s osudom, ako malé deti dokážu odolávať osudu viac ako my, dospelí. Už dávno som sa toľko nenaplakala, ako pri posledných stranách tejto knihy...Odporúčam prečítať tým, ktorí si nevážia svoj život a hlavne rodinu, priateľov a zdravie.

Související tituly dle názvu:
Ema ve školce Ema ve školce
Woldová Gunilla
Cena: 177 Kč
Ema Naopak Ema Naopak
Woldová Gunilla
Cena: 177 Kč
Ema a jednorožec – Kouzelný roh Ema a jednorožec – Kouzelný roh
Ciprová Oldřiška, Němcová Lenka
Cena: 177 Kč
Ema a jednorožec – Kouzelný roh Ema a jednorožec – Kouzelný roh
Ciprová Oldřiška, Němcová Lenka
Cena: 150 Kč
Ema a jednorožec - Tajemství krystalu Ema a jednorožec - Tajemství krystalu
Ciprová Oldřiška, Němcová Lenka
Cena: 177 Kč
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

MAMY PATRIA DO NEBA

SOŇA REBROVÁ

V NEKRÁTENEJ VERZII!

VŠETKO, ČO SA

DO TLAČENEJ KNIHY

NEZMESTILO...


Soňa Rebrová

Ema – Mami patria do neba

Copyright © by Soňa Rebrová

Cover design © by Katarína Skalková

Illustration © Shutterstock

Slovak edition © by BESTSELERISBN: 978-80-89821-09-9

BESTSELER

vydavateľstvo

SOŇA REBROVÁ


4 5

EMA SOČA REBROVÁ

Osud sa so mnou hral dva roky.

Pomaly.

Trpezlivo.

Dal si na čas.

Trvalo dvadsaťštyri mesiacov, kým ma zasiahol silou hurikánu a veternej smršte. Dva dlhé roky, keď mi dával nádej, aby mi ju o chvíľu znovu bral. Hral sa so mnou ako mačka s myšou.A potom ma dorazil.

Bez vysvetlenia.

Len tak.

Bezdôvodne.

Chápete to?!

A ja som nemohla vôbec, ale vôbec nič urobiť.

Pýtam sa vás, koľko toho človek vydrží? Koľkokrát uveríneuveriteľnému, koľkokrát nájde nádej aj tam, kde nie je, aby o ňu vzápätí prišiel?

Keby som pred dvoma rokmi chytila na udicu zlatú rybku a tá by sa ma opýtala, aké tri želania mi má splniť, povedala by som jej, že by sa mi zišlo viac peňazí, krb v  obývačke a  možno aby si ma Kamil zobral za  ženu. Ak by som tú rybku chytila dnes, smiala by som sa nad tým, aké sprostosti som si to pred dvomi rokmi želala.

Dnes by som už mala len jedno jediné želanie.

Keby ste ma stretli pred dvomi rokmi, nemala by som na tvári tie hlboké vrásky medzi očami, ktoré mám dnes. Videli by ste v  mojich očiach nádej a  zvedavosť, čo dobré mi život prinesie. Ale on na  mňa ukul iné pikle. Pripravil si pre mňa čosi úplne iné. Čosi, čo som vôbec nečakala. A ja sa dnes len pýtam: Prečo? Prečo sa stalo čosi také práve mne?

Viem, že odpoveď neexistuje.

Hoci, jedna by tu údajne bola: A prečo nie práve mne?!

Strhujúci príbeh o veľkosti materinskej lásky


6 7

EMA SOČA REBROVÁ

svetlenie, prečo sa tentokrát vôbec nemusíme ponáhľať domov.

Smiala sa tak šťastne.

Aj ja som bola šťastná.

Jeden sneh, krásny zimný deň a ticho padajúce vločky na nás

pôsobili ako vrcholne romantický zážitok.

Trvalo mi ďalších desať minút, kým sme zbehli do obchodu.

A  ďalších desať, kým som Emku presvedčila, že sa na  padajúci

sneh môže dívať aj z okna našej obývačky.

A ešte päť, kým som ju upozornila, že nemôže stáťv premočených čižmách na  koberci v  obývačke. Usmiala sa na  mňa, čo

malo byť zrejme prepáč, a  rýchlo zmizla do  predsiene sa vyzuť.

Aspoňže neodvráva, povzdychla som si s  úľavou. Moja štrnásťročná dcéra Vanesa je dosť tvrdohlavá, vždy musí byť po  jej.

Dvaapolročná Emka je taký poklad, zlatíčko, ktoré sa usmieva

a nesťažuje, urobí, čo jej poviem.

Začala som nakladať obed a jedným uchom počúvala Emku,

ako šteboce babine, že už dlho sneží a že sa ide pozerať z okna

na to, koľko už napadalo. V tej chvíli zbadala cez plot svojukamarátku Ivanku, ako z  malých guličiek vyformovala maličkého

snehuliaka.

Ema z neho bola celá nadšená.

„Joj, aký je krásny, zoberiem si ho domov,“ vykríkla a  už sa

chystala utiecť do  predsiene, že v  papučkách vybehne poňho

rýchlo von.

„Emka, veru neviem, či by bol aj potom taký krásny. Veď sa ti

tu roztopí!“ zastavila som ju so smiechom na polceste.

Emka všetko zvážila a vbehla do kuchyne, aby potiahla babku

za rukáv. Už ju aj tlačila smerom k oknu v obývačke, aby jejukázala milú snehovú postavičku.

„Noooo, je naozaj krásny. Vezmem si ho do tašky a večer ti ho

dám do postele. Čo povieš?“ podpichovala ju babka.

„Je studený, bŕŕ, nechcem,“ bránila sa Ema. „Budem mať

1. KAPITOLA

November 2008: Obyčajný život

Dnes padal prvýkrát v tomto roku sneh.

Bola to krása.

Nebolo príliš zima, ani príliš teplo, tak niečo pod nulou. Bolo

niečo po jednej popoludní, slnko lenivo vysielalo svoje slabézimné lúče. Vo chvíli, ako som s  Emkou vyšla z  domu na  krátku

prechádzku, sa z neba potichu zniesli trblietavé biele kryštáliky,

mäkko dopadajúc na zem.

„Mamii, sneží! Sneží!“ vykrikovala Ema a chytala do svojich

rúčok biele vločky, ktoré sa však pri dotyku s jej pokožkouokamžite roztopili. Neprekážalo jej to, chytala ďalšie a ďalšie, smiala

sa a kričala.

Nemohla som sa na  ňu vynadívať. Tancovala po  dvore a naháňala zamrznuté kryštáliky, ktoré sa jej zachytávali v  tmavých

vlasoch a  zdobili jej ich ako biele perličky. Ústočká sa jej nezastavili, pery sa usmievali a  drobná postavička skackala a  ani

na chvíľu sa nezastavila. Moja mladšia dcérka mi prináša toľko

radosti. Bola úplne iná ako staršia dcerka - živšia, veselšia, nezbednejšia.

„Emka, veď prechladneš. Poď, pôjdeme,“ zakričala som na ňu,

keď som si uvedomila, že sme vonku už pätnásť minút a ona má

na  sebe len tenkú bundičku. Pôvodne sme chceli len zbehnúť

do potravín kúpiť chýbajúci kečup, ale jemný sniežik nás očaril

a my sme úplne zabudli na svoje plány.

„Ale mami, veď sneží!“ zvolala, akoby to malo stačiť na vybr />

8 9

EMA SOČA REBROVÁ

Raz darmo, peňazí nemáme nazvyš, aj takto si musíme pomôcť.

Otočila som sa k sporáku a premýšľala, že ma to až taknetrái. Mám dve vydarené dcérky, výbornú mamu, ktorá mi s deťmi

obetavo pomáha. Rozvod s  manželom, s  ktorým mám Vanesu,

už konečne prebolel. Kamil - Emkin otec, si ma zatiaľ nezobral,

ale žije s  nami už tretí rok a  o  dcérku sa dobre stará. Hoci je

stále kdesi v práci, aspoň donesie nejaké koruny a s Emou sa rád

blázni. Čo viac takému veselému dievčatku treba? Ja som rada,

že nie som sama, že sa mám večer ku komu pritúliť, aj financie

navyše nie sú na zahodenie. Kamil síce nie je typ, za ktorým by

sa otočila každá baba, aj na slovo je občas skúpy, ale o rodinu sa

stará, tak čo?

Z myšlienok ma vyrušil nečakaný buchot za mojím chrbtom.

„Čo sa stalo?,“ prudko som sa otočila a zbadala Emku na zemi.

„Padla som,“ zafňukala.

„Ako padla?“ pýtam sa jej a pomáham je na nožičky.

„Neviem. Padla.“

„Ty si niečo videla, babi?“ spýtala som sa mamy.

„Nie, nevidela, akurát som končila riadok,“ pozrela na  mňa

spod okuliarov od pletenia.

„Nič sa nedeje, zlato moje, papaj ďalej,“ usadila som Emku

opäť za  stôl a  sadla si k  nej. Veď aj ja sa už musím najesť, ešte

mám kopu roboty. Musím dať prať a nachystať si veci na zajtra.

Hneď ráno sa pôjdem poobzerať do mesta po práci. Predsa len,

Emka už pôjde onedlho do škôlky a budem sa musieť zamestnať.

Bolo mi doma dobre, najradšej by som bola stále s  deťmi, ale

z jedného platu a babkinho dôchodku sa veľmi vyskakovať nedá.

Nehovorím, že chcem vyskakovať... To nie. Ale predsa len by

bolo lepšie, keby som nemusela počítať koruny od výplatyk výlate a občas sebe alebo deťom niečo kúpiť len tak pre radosť.

„Už nechcem,“ povedala Ema a  odstrčila tanier, na  ktorom

ostali ešte dve gule. mokrú postieľku.“

Jej záujem o snehuliaka rýchlo opadol, keďže ho babka užvidela, a tak zoskočila z parapetu pozrieť sa, čo je dnes na večeru.

„Mňam! Slivkové gule!“ potešila sa.

Babina jej umyla ruky a usadila ju za stôl. Položila som pred

ňu tanier s kuracím vývarom, o ktorom isto viem, že ho má rada

a s úsmevom som sa pozerala, ako sa napcháva. Raz darmo, chuť

do jedla sa jej uprieť nedá. Rovnako ako uvravené ústočká, ktoré

sa nezavrú ani pri večeri. Začala rozprávať celkom skoro, už ako

ročná a odvtedy sa jej slovná zásoba rapídne zväčšila.

„Mami, a  čo budeme robiť zajtra? Kam pôjdeme?“ už sa ma

pýta, a to sme doma ešte len desať minút.

„Kam, kam.. No, na  vychádzku. Možno sa už budeme môcť

aj ísť sánkovať tuto za dom, ak napadne veľa snehu. Určite tam

budú aj tvoje kamarátky Barborka a Ivanka,“ odpovedala som jej.

„Uhm,“ zamrmlala Emka s  plnými ústami, prehltla a  uprela

pohľad na babku. „Pôjdeš s nami?“

„Uvidím, ešte treba doma čo - to obriadiť. A už som stará, mne

zima nerobí dobre, vŕzgajú mi kolená,“ odpovedala babina.

„Ako? Ukáž mi,“ zoskočila Ema zvedavo zo stoličkya priložila ucho na  babkine koleno. Babka len s  úsmevom pokrútila

hlavou.

„Jéjda, no ako ti to ukážem? No proste vŕzga, a teraz už papaj,“

nenápadne ju babka nasmerovala opäť k jedlu.

Pozreli sme na seba a s úsmevom prevrátili oči. Proti Eminým

zvedavým a nikdy nekončiacim otázkam sme niekedybezmocné. Jednoducho sa pýta a  pýta a  odpovede chce mať na  všetko

a okamžite.

Na chvíľu sa upokojila a zamyslene prehŕňala lyžicoupolievku. Akoby jej dnes nechutilo. Položila som pred ňu slivkové gule,

snáď sa jej apetít zvýši. Boli sme dlho vonku, musí byť hladná.

Babina už jedla, v rohu kuchyne štrikovala pulóver pre Vanesu.


10 11

EMA SOČA REBROVÁ

„Dcéra ti vyrastá do krásy,“ pošepla mi do ucha.

Pozrela som na svoj malý poklad, a musela uznať, že sosvojimi tmavými kučierkami a veselým šibalským úsmevom je naozaj

rozkošná. Ale či sa rodičom nezdajú najkrajšie práve ich deti? Pre

mňa je Emka naozaj najkrajšia, ale neviem objektívne posúdiť,

ako ju vidia iní.

„Mamí, mamí, to je zábava,“ prirútila sa ku mne s rozžiarenými očkami. Práve s Ivkou vozili škrečka na starej kolieskovej

korčuli, na ktorú prilepili domček z papiera. Keďže korčuľa mala

dve kolieska vpredu a  dve vzadu, škrečok si v  pohode chrúmal

čosi vo svojom domčeku a ani si neuvedomil, že sa vozí po celom

dome a mohol by prísť aj k úrazu.

„No, ale opatrne s ním! Hádam nechceš, aby sa mu niečostalo,“ varovala som ju, aby na škrečka dávala pozor. Emka zvieratká

miluje, ale niekedy neodhadne, čo by im mohlo ublížiť.

„Neboj sa, dávam pozor,“ povedala vážnym hlasom. „Ja ho

neprigumičkujem k Bárbine, ako to urobila sestra Vanesinejkamarátky,“ dodala dospelácky a my sme vybuchli do smiechu. Ja

viem, je to hrozná smrť pre škrečka... Ale tá predstava „prigumičkovaného škrečka“ ... Hrozné a smiešne zároveň si to čo i len

predstaviť.

„Ty, a moja známa zase zašliapla škrečka drevákom,“pošuškala mi do ucha svoj príbeh Sandra, aby ho deti nepočuli.

„Fúj, to je nechutné!“ skríkla som a vzápätí som si spomenula,

ako náš dedo, kým ešte žil, položil tašku s nákupom na kanárika.

Keď som to Sandre povedala, len zhíkla a vykríkla: „Chúdence

zvieratká!“

Vzápätí sme sa obe rozosmiali. „Dosť už, to vôbec nie je

na smiech!“ ukončila som debatu s čiernym humorom. „Načnime

inú tému,“ navrhla som.

„My už ale musíme ísť,“ prerušila ma Sandra, hodiac okom na

hodinky. „O chvíľu príde manžel domov a chcem mu ešte zohriať

„Veď si zjedla len jednu, daj si ešte trochu,“ pokúsila som sa

ju presvedčiť.

„Nie, nechcem,“ povedala a zliezla zo stoličky.

„Idem sa hrať,“ oznámila mi a odpochodovala do detskej izby.

Nuž, dojem to aj za ňu, jedna buchta navyše mi neublíži. Hoci,

mala by som možno takých päť kíl zhodiť, po pôrode sa na mňa

nejako nalepili.

Včera večer som sa vykrúcala v zrkadle, ale na 36-ročnú babu

to ešte nie je zlé. Tmavé, skoro čierne oči, dominovali súmernej tvári. Vlasy po plecia som mala práve zostrihnuté do módnej

ofinky, každý mi vravel, že som omladla aspoň o päť rokov. Ráno

som sa vždy trochu nalíčila, aby som zakryla nerovnosti pleti,

a vďaka tomu som vždy vyzerala sviežo a pestovane. Postavu som

mala napriek dvom pôrodom stále súmernú. Prsia mi neovísajú,

dokonca obstoja aj v ceruzkovom teste – keď ju položím podprsia, padne na zem... Pás síce už nemá 60 centimetrov, ale 70, no

na môj vek a dve deti je to ešte stále viac ako v pohode. Ale môj

zadok, to je už horšie – naozaj je trochu priširoký, to je pravda.

Tridsaťosmičky gate si už navlečiem len tak-tak a to mi ešte

donedávna boli vcelku dobré.

Dávam si záväzok zhodiť do leta päť kíl, povedala som siv duchu zásadovo. Ale ešte túto jednu buchtu môžem, tá mi hádam

neuškodí, prišla mi na um pokušiteľská a vonkoncom nezásadová

myšlienka. A aby som si to nerozmyslela, rýchlo som ju do seba

napchala. Veď sa nikto nepozeral...

Deň ubehol ako voda. Večer nás prišla pozrieť moja kamoška

Sandra s dcérou Ivankou. Obe ratolesti sa nám pekne hrali a ja

som sa so Sandrou úplne zarozprávala.

Hoci sa z mesta ku nám na dedinu prisťahovala lennedávno, je mi s ňou fajn. Je veselá, srší humorom, nepovyšuje sa, že

prišla z mesta. Udomácnila sa tu, akoby v Rakytníku pri Trnave

vyrastala odjakživa. A nikdy nezabudne čosi pochváliť.


12 13

EMA SOČA REBROVÁ

k nemu.

Sklonil sa k nej, zdvihol ju na ruky a roztočil nad hlavou.

Emka výskala od radosti. Jaj, mať tak jej život. Smiech, láska,

šantenie, kamarátky a žiadne starosti. Veruže jej ho závidím.

Pomaly sa blížili k dverám a Kamil ma pobozkal na líce. Zložil

Emku v predsieni a tá už sa pakovala ďalej do obývačky.

„Počkaj, ešte ťa vyzujem,“ zadržiavala som ju, aby z predsiene

nevbehla v  mokrých čižmách rovno do  obývačky. Nie a  nie sa

naučiť, že sa najprv treba vyzliecť a vyzuť.

Ledva som ju vyzula, už chytala Kamila za  ruku a  utekala

s ním do izby.

„Ale Ema...“ vravím, no už ma nevníma. Z obývačky počujem

veselý krik, určite ju Kamil nadhadzuje nad hlavu, to má veľmi

rada.

A tak opäť raz dvíham bundu a čiapku zo zeme a vešiam ich

na  radiátor, nech preschnú. Nechcem jej kaziť radosť z  otca.

Na poriadok bude mať čas aj neskôr, no nie?

„Ahoj Kamil, dnes si dáko skoro doma?“ privítala som ho

bozkom na líce.

„Necítil som sa dobre, asi na mňa niečo lezie,“ odpovedala naozaj vyzeral nejako zničene. Siahla som mu na čelo, mal hotrochu horúce.

„Ľahni si v obývačke, urobím ti čaj a zmeriam teplotu,“navrhla som a on sa pomaly odšuchtal na gauč.

Čaj sa zišiel aj mne a Emke, vonku sme premrzli, hoci sme

tam stáli len chvíľku Pripravila som ovocný, nech sú tam aj

nejaké vitamíny.

V kuchyni som narazila na Vanesu, natierala si na večeruchleba s maslom a lekvárom. Toto obyčajné jedlo má najradšej, hoci

sa už čoskoro možno začne odrážať na jej postave.

„Čo bolo v škole?“ snažila som sa z nej vytiahnuť nejakéinformácie, lebo o škole nerada rozpráva. večeru. A ty máš zajtra náročný deň,“ doplnila.

Baby aj ja sme sa zatvárili namrzene, ale zdvihli sme sa, že ich

vyprevadíme aspoň po bránku. Treba si toho snehu užiť, kým je.

„Ahojte,“ zakývali sme Sandre a Ivke.

Emka si dôverčivo vložila svoju drobnú rúčku do mojeja spolu sme sa pozerali na  našu ulicu. Vonku sa už začalo stmievať,

na  obzore sa zjavili ružové zore a  na  nás padal drobný sniežik.

Sneh Sandre a Ivke vŕzgal pod nohami, keď sa unavené pomaly

uberali domov.

„To sa nám dnes bude spať!“ pomyslela som si. Škoda, ženemáme doma krb, mohli by sme si sadnúť k ohníku a usušiť mokré

veci, zohriať skrehnuté ruky. Kamil sľúbil, že nám dáky postaví,

ale najskôr v lete, ak sa mu v práci bude dariť. Predsa len, aj keď

si veľa urobíme sami, minimálne päťdesiattisíc to vyjde. Ale teraz

v  zime idú kšefty slabo, domy sa nestavajú. Kamil je totiž murár. V  zime prerába byty, aj na  tom sa dá slušne zarobiť a  čaká

na letnú sezónu. V lete vraj aj auto nejaké kúpi, na leasing alebo

použité. Na premiestňovanie predsa postačí aj staršie, nie? Mne

je to jedno, odjakživa som auto brala len ako presúvadlo z miesta

A do miesta B a nikdy mi až tak neprekážalo, že ho nemám. Veď

autobusy chodia pravidelne, nie?

Hoci, musela som uznať, že auto je výborné v šetrení času – ak

máte auto, nemusíte ako v autobuse stáť na všetkých zastávkach

a  môžete kedykoľvek odísť z  domu. Nie ste viazaní na  odchod

či príchod autobusu. Nuž čo, aj auto raz bude, povedala som si

a pustila ho z hlavy.

Kým sme pozerali, ako sa drobné postavičky strácajú v  šere,

z druhého konca ulice sa k nám blížil Kamil.

Pozrela som sa na hodinky, bolo šesť hodín podvečer. Dnes sa

pochlapil, inokedy ho skôr ako o siedmej doma nečakáme, v lete

prichádza aj o deviatej v noci.

„Ocino ide,“ zjačala Emka, len čo ho zbadala a  rozbehla sa


14 15

EMA SOČA REBROVÁ

Emku som napokon od Kamila odtrhla, rýchlo ju osprchovala

a uložila spať.

Zaspala, ledva sa jej hlávka dotkla vankúša. Ani ma celúnevybozkávala, ako to zvykne na dobrú noc robiť. Zlato moje, aká

si unavená, pomyslela som si v  duchu, a  pobozkala ju na  čelo.

Tak rada sa na ňu pozerám, keď spí. Cítiť z nej pokoj a detskú

dôverčivosť.

Zatvorila som dvere na detskej izbičke a pobrala saskontrolovať Vanesu. Našla som ju, ako inak, v svojej izbe za počítačom.

„Čo si píšeš?“ snažila som sa nenápadne špehovať spoza jej

pleca na obrazovku.

„Nič dôležité,“ odvrkla a schovala stránku do dolnej lišty.

Lúštim nápis na  obrazovke, no jasné, pokec. Zase si píše

s niektorou spolužiačkou. Alebo nebodaj spolužiakom?Vzdychla som si. Raz darmo, četovanie je proste lepšie ako mama, ktorá

nevie ani počítač zapnúť.

„Nemusíš sa ešte učiť?“ skúšala som ďalej nadviazať konverzáciu. Nechcem, aby sa mi dcéra odcudzila, ale v  14-tich je asi

každý pokus rodičov o zblíženie sa so svojimi ratolesťami vopred

odsúdený na neúspech.

„Ále, vôbec. Akurát v piatok budeme mať písomku, no už som

sa naučila,“ povedala Vanesa a ani sa pritom na mňa nepozrela.

„Keď budeš chcieť jesť, som v  kuchyni,“ povedala som teda

a išla si dať zopár palaciniek. Z izby sa ozvalo len slabé hmmm...

V  ten deň sme išli všetci spať oveľa skôr. Kamil bol unavený z horúčky, ja a Ema z pekného snehového zážitku, babka zo

svojho veku. Len Vanese ešte dlho do  noci svietilo za  dverami

modravé svetlo z  počítača. Musím jej to zakázať, veď to nie je

zdravé, preblesklo mi hlavou, kým som sa ponorila do driemot.

Kamil okamžite zaspal na svojej polovičke, ukolísaný tabletou

Paralenu.

Dom sa pohrúžil do ticha.

„Á, nič,“ odpovedala klasicky.

„Žiadne päťky?“

„Ale mami, nie,“ pokrčila plecami. „A  nie je to jedno? Veď

od známok predsa nezávisí úspech v živote, či áno?“

Nevedela som, čo jej na  to povedať a  kde na  takú múdrosť

prišla.. Mala sčasti aj pravdu.. Ale známky sú predsa len dôležité.

Práve som premýšľala nad tým, ako jej to čo najvhodnejšievysvetliť, keď moje myšlienky prerušila iným nápadom.„Potrebujem nové čižmy, tie staré mi premokajú,“ uprela na mňa spýtavý

pohľad.

Kde na  to však vziať? Do  Kamilovej výplaty je ešte týždeň

a  moja materská už došla. A  babinin dôchodok? Šetrí si vraj

na pohreb.. Kde tá na to chodí? Ešte má len niečo cez 65...

„Dobre, niečo vymyslím,“ povzdychla som si a  Vanesa sa so

spokojným úsmevom odšuchtala do  svojej izby dôležitým krokom začínajúcej puberťáčky. Dala som zovrieť vodu, pripravila

šálky, zo zásuvky vytiahla teplomer.

Keď som vošla do  obývačky, Kamil už pozeral správy, Emka

ležala schúlená vedľa neho na gauči a driemala.

„Zobuď sa moja, ešte si musíme dať večeru a  potom ťa dám

do postieľky,“ prebrala som ju. Pozrela na mňa unavenými očami.

Prikývla, ale bolo vidieť, že je veľmi unavená.

Podala som Kamilovi teplomer a pripravila mu večeru. Aj on

zo slivkových gulí veľa nezjedol. Stačili mu iba dve, hoci inokedy

by ich spratal aj šesť. Keď som vybrala Kamilovi teplomer spod

pazuchy, naozaj mal takmer 39.

„Emka, nechaj ocka odpočívať, je chorý,“ upozornila som

malú. Pre istotu, aby ju nenakazil. Ale tá sa od neho nechcela ani

pohnúť. Položila mu rúčku na  hlavu, múdro prikývla a  miešala

mu čajík, pričom do neho naliala už asi šiestu lyžicu medu.

„Oj, ty to ale budeš mať sladké,“ usmiala som sa na  Kamila

a nenápadne odniesla med do kuchyne.


16 17

EMA SOČA REBROVÁ

vysoko do výšky, akoby sme mali vedieť, pre koho je.

„A  čo ja som Ježiško?“ odvetil jej prekvapene Kamil. „Ako

to mám vedieť, ktorý darček je pre koho... Skús sa pozrieť, či

na ňom nie je niečo napísané.. Napríklad V ako Vanesa alebo E

ako Emka,“ nenápadne naznačil, čo má hľadať.

„Áno, je to tu, je tu E, ako Emka!“ vykríkla od radosti a ja som

bola pyšná, že už v  tomto veku pozná písmenko, začínajúce jej

meno.

Sklonila som sa k balíčkom a začala ich triediť na kôpku.. E

ako Emka, V  ako Vanesa, K  ako Kamil, B ako babina, L ako

Linda - teda ja. Začalo sa radostné balenie, šuchotanie papierov

a výkriky radosti. Naša rodinná päťka.

Také sú u  nás Vianoce. Veselé, plné voňavých salóniek, baliaceho papiera, stužiek a  veselých výkrikov. A  menej koláčov,

lebo som sa zaviazala, že schudnem a Vanesa najnovšie tiež drží

nejakú diétu, vraj tie drobné vlnky na bruchu sú tuky.. Čo mám

potom ja?!

„Emka, nie tak rýchlo, o  chvíľu nebudeš mať čo rozbaľovať,“

smiala som sa, keď Emka doslova vytrhla z  baliaceho papiera

plyšového psíka a vzápätí sa vrhla na ďalší balíček. Stretli sa nám

s Kamilom oči.

Usmial sa.

Položil si ruku na moje plece a pritiahol ma k sebe, aby mi dal

pusu na líce.

A tak sme len spolu ticho stáli a pozerali sa na deti, akorozbaľujú darčeky – Vanesa pomaly a  dôstojne, Emka s  výkrikmi

a  živelne. Raz - dva vybalila niekoľko plyšákov, múdru knižku

na čítanie, gumičky a sponky do vláskov, nové šatočky a krásny

kabátik. Najväčšiu radosť jej však urobil červený bicyklík,o ktorom snívala už niekoľko mesiacov.

„Jój, ten je krásny!“ vzrušením sa jej leskli oči a pohládzala ho

po novom blatníku. Keď nechtiac stlačila trúbu na volante, Kamil

2. KAPITOLA

Vianoce 2008

Sedeli sme pri štedrovečernom stole a už sme takmer dojedli

kapustnicu, rybie filé aj zemiakový šalát. Kamil pochopil moje

znamenie a snažil sa nenápadne potriasť kolenom, na ktorom mal

pripevnený zvonček, aby deťom (samozrejme, najmä Emke), dal

znamenie, že darčeky sú už pod stromčekom. Nejako mu to však

nešlo a namiesto toho sa celý divne triasol a hegal na stoličke, až

si to všimli aj deti.

„Ocko, čo ti je?“ spýtala sa vyplašená Emka a  ja som to už

nevydržala.

Vybuchla som do búrlivého smiechu, a nie a nie prestať. Deti

síce nevedeli, na čom sa smejem, ale aj ony sa rozveselene pridali,

dokonca aj Vanesa. Babina sa na nás pozerala s prehľadomsvojich šiestich krížikov a pokojne si kládla lyžice ďalej do úst.

Kamil pozrel na mňa a o chvíľu sa už aj on uškŕňal.Ospravedlňujúco mykol plecom, nefunkčný zvonček hodil o  zem a zakričal:

„Deti, nože sa pozrite, či už sú darčeky pod stromčekom!Vidím, že máte takmer dojedené a ja stále neviem, či nám Ježiško

niečo priniesol,“ snažil sa odpútať pozornosť od tých smiešnych

kŕčov, ktoré predvádzal.

Vanesa sa len pousmiala, akoby ju balíčky pod stromčekom

vôbec nezaujímali. Zato Emka hneď s obrovským rachotomodsunula stoličku a vrhla sa pod stromček.

„Tento je môj?“ dychtivo sa spýtala, zdvihnúc zabalený darček


18 19

EMA SOČA REBROVÁ

Ešte že v prítmí noci toho až tak veľa nevidno, aj celulitída sa

stratí.

Mimochodom, viete prečo muži nemajú celulitídu?

Lebo je nechutná!

***

Po rozbaľovaní sme sa usadili k dobrému filmu a všetci satvárili navýsosť spokojne.

Dokonca ani Vanesa sa neodšuchtala k počítaču ako obvykle,

ale posedela si pri nás a lakovala si nechty novým lakom. Babina

triedila svoju novú vlnu a rozhodovala sa, čo z nej upletie, Emka

šla pozrieť svoj nový bicyklík, či už spí :-D.

Uprostred reklamy Kamil nadškrtol otázku, či pôjdeme

po Vianociach navštíviť jeho rodičov, mojich budúcichsvokrovcov. Veľmi sa mi do toho nechcelo, keďže nemáme dobré vzťahy

a ani Kamil s nimi bohvieako nevychádza. Zhodli sme sa na tom,

že postačí, ak im zavoláme.

Keď som večer dávala spať Emku a neskôr mi dokonca ajVanesa dovolila dať jej na dobrú noc pusu na líce, cítila som sa slastne.

Šťastne.

Rodinne.

Spokojne.

A ako bolo večer v prítmí našej spálne... No to vám radšej ani

nebudem hovoriť, aby ste nezávideli.. skoro dostal infarkt, tak hlasno zatrúbila.

„No, aspoň sa nemusím báť, že by si niekoho zrazila. Keď

na tom zatrúbiš, tak rovno sám padne do jarku,“ zaklincoval.

Emka sa smiala a  okamžite chcela začať na  ňom jazdiť

po dome.

„Nie Emík, mohla by si si ublížiť, máme tu málo miesta,“stola som ju a  ona sa zatvárila veľmi skormútene. Tak ju Kamil

aspoň posadil do sedla a urobil s ňou niekoľko koliečok po izbe,

držiac bicykel za rúčky a sedlo. Spokojnosť jej rozžiarila tvára bicykel uložila na noc na čestné miesto do svojej postieľky.. Budem

musieť počkať, kým zaspí a potom jej ho nenápadne vybrať..

Vanesa sa trošku zhovievavo usmievala pri pohľade na Emku

s nevlastným otcom, ale bolo vidieť, že aj ona je spokojná.Dostala jemné šminky, obľúbený parfém a sľúbené nové čižmy, presne

podľa najnovšej módy, ako ma ubezpečila predavačka. Od Kamila dostala knihu o najnovšej upírskej ságe – veľký módny hit

– a cédečko Avatara, jej najobľúbenejšieho filmu, na ktorom bola

v  kine aspoň štyrikrát.. Vraj 3D kvalita, to musím vidieť.. No,

niekedy možno..

Babina sa potešila kope vlny na pletenie od Vanesy, teplému

šálu od Kamila (aké pozorné od neho, že si všimol, aký má svoj

šál už starý) a novej kuchárskej knihe odo mňa. Hneď sa ajusalašila pod oknom a  začala v  nej listovať. Takto som zabila dve

muchy jednou ranou – ona bude mať nové recepty a  my nové

chutné jedlá :-D Bola som na seba hrdá, že viem vždy nájsťpravý praktický darček, ktorý poteší aj pomôže. Kamil dostal odo

mňa kufrík na náradie a novú koženkovú tašku do práce. A jeden

špeciálny darček dostane v  noci – kúpil mi krásnu sexi spodnú

bielizeň. Ešte že som ho nerozbalila pred deťmi, nenápadne ho

odložil úplne vzadu pod stromček. Takú krásnu bielizeň som ešte

nikdy nemala.

Len či nebude krajšia ako moja postava?!


20 21

EMA SOČA REBROVÁ

„Čo sa deje, čo tu buntošíš?“ vyľakala ma babka, ktorá sa mi

zrazu zjavila za chrbtom.

„Emke bolo zle, povracala sa, tak periem bielizeň,“ vysvetlila

som jej.

„Je chorá?“ spýtala sa.

„Netuším. Horúčku nemá. Choď spať, babi, ja sa o topostarám.“

„Dobre, dobre, len som nevedela, čo sa deje,“ odvetila a zavrela

dvere. Pomaly som doumývala a zavesila pyžamo nad vaňu, nech

preschne, ráno ho potom dám prať.

Potichu som vkĺzla do postele, Kamil sa nepokojne mrvil, ale

nič ho nezobudilo. Chvíľu som sa prehadzovala, nikdy sa minedarilo zaspať, keď ma takto vytiahli z  hlbokého spánku. Idem

ešte raz pozrieť Emu, rozhodla som sa. Spinkala, vyzerala úplne

v poriadku a tak som si vydýchla.

Vedela som, že nezaspím, nuž som si uvarila v kuchyni mlieko

s  medom. To ma vždy zaručene uspí. Sŕkala som teplé mlieko

a  premýšľala, či to nie je nebodaj tá hrozná prasacia chrípka,

na ktorú už umrelo toľko ľudí. Určite nie, zahriakla som sav duchu. Vymaž, vymaž, povedala som si zaklínadlo, aké údajnefunguje na takéto čierne myšlienky. Vymaž z mysle a nestane sa to.

Len aby ju nedostala aj babka, má už predsa len svoje roky. O päť

rokov jej pribudne siedmy krížik, a to nie je žiadna sranda, musí

si dávať pozor naozaj na všetko.

Cítila som, ako sa mi teplé mlieko rozlievalo po tele a zaplavil

ma pokoj. Blažene som sa vsúkala do postele... a prebrala sa až

ráno o siedmej.

Zobudil ma Emkin krik, behala po dome a dirigovala babku,

čo jej má spraviť na raňajky. No jasné, môj malý nezmar, už ani

nevie, že jej v noci bolo zle. Posteľ vedľa mňa bola prázdna,Kamila nikde. Hádam nešiel tak skoro do práce? Zvyčajne skôr ako

pred pol ôsmou nechodí. Natiahla som si župan a išla za vôňou

3. KAPITOLA

Január 2009: Niečo sa deje

Bolo to asi tak v polke januára, keď som sa raz v noci zobudila

na  akési čudné zvuky vychádzajúce z  Emkinej izby. Na hodinkách boli už dve hodiny ráno.

„Mamííííí,“ počula som tichý plač a vzlyky. Odhrnula somperinu a utekala do izby. Ema sa povracala. Zvratky boli v posteli,

na jej pyžame, na zemi. Vystrašená plakala, ešte sa jej také niečo

nestalo.

„Nič to, neplač, asi sa ti pokazilo bruško,“ utešovala som ju

a zobrala takú špinavú do náručia. Asi brušná viróza, tipla som

si. V náručí som ju odniesla do kúpeľne, kde som zasvietila len

slabé svetlo, aby som ju príliš neprebrala. Tam som z nej dala dole

pyžamko a hneď doniesla čisté. Siahla som jej na čelo, horúčku

nemala. A možno jej iba nesadlo jedlo, hádala som.

Rýchlo som prezliekla posteľ, zo zásuvky vytiahla čisté pyžamko a navliekla ho na Emku. Sedela na postieľke a rozospato

mrnčala, už síce trochu pokojnejšia, keďže som pri nej.

„Nič sa nedeje Emka, pokojne spinkaj,“ šepla som jej do uška

a uložila ju do čistej voňavej postele. Držala ma za ruku,nechcela, aby som odišla, nuž som len pri nej tíško sedela, kýmnezaspala. Ešte raz som skontrolovala dotykom jej čielko, ale nie, naisto

horúčku nemala.

Môj spánok bol však preč. Musela som aspoň trochu osprchovať pyžamo, aby do  rána nezaschlo, nuž som sa odšuchtala

do kúpeľne a pustila sprchu.


22 23

EMA SOČA REBROVÁ

nie sme ani zosobášení a  len tak na  divoko už dieťa nechcem.

Takže si musím Emu naplno vychutnať, kým je ešte malá...

Deň ubehol ako voda, čižmy sme dostali hneď v druhomobchode a  za  dobrú cenu, Kamil prišiel domov načas, Vanesa sa

dokonca zúčastnila na rodinnej večeri.

Bolo mi dobre, lebo som mala okolo seba všetkých, na ktorých

mi záležalo, rozprávali sme sa, preberali, čo je nové. Môj život

možno nie je ideálny, v  malej dedinke si ťažko nájdem prácu

a  ako rozvedená s  jedným dieťaťom som mala problém nájsť si

chlapa, ale všetko sa už ako tak zrovnalo. Šetriť síce musíme stále,

ale inak nám predsa nič také dôležité nechýba, utešovala som sa.

Strechu nad hlavou máme, jesť je tiež čo, tak aký problém?

V  noci som sa však opäť zobudila na  Emkin plač. Pozrela

som na budík, znovu dve hodiny ráno. „Čo je načasovaná?“naadlo mi.

„Mamííí, mamííí,“ počula som plač z  detskej izby. Emka sa

opäť povracala. Asi som tú virózu podcenila, blyslo mi hlavou,

ešte neodišla. Koho by však napadlo, že Emke niečo je, keď celý

deň vystrájala a nič jej nebolo? Ani len zvýšenú teplotu nemala.

„Nič to moja, umyjeme ťa,“ tíško som sa jej prihováralaa znovu ju prezliekla. Ak sa to do pondelka nezlepší, navštívimlekárku, sľúbila som si v duchu.

Ema teraz nechcela zaspať, bola rozrušená. Sedela som chvíľu

pri jej postieľke a  čakala, kým zaspí. Vedela som, že ak by som

odišla, začala by plakať a už by tak ľahko nezaspala. Počula som,

ako sa jej dych prehlbuje, vrásky na čielku vyrovnávajú, akoupadá do krajiny snov, kde sa vám môže snívať čokoľvek. Napríklad

o dovolenke pri mori, ktorú sme si nikdy nemohli dovoliť,o novom krbe v obývačke, o skriniach plných pekného oblečenia.

Nesnívať, ale spať, prikázala som si a išla si ľahnúť. Dúfam, že

Eme bude už zajtra lepšie, bola moja posledná myšlienkapredtým, ako som zaspala. praženice so slaninkou do kuchyne.

„Hmm, dobre to tu vonia,“ pochválila som babku a  vtiahla

do seba lahodnú vôňu. „Kde je Kamil?“ spýtala som sa mamy.

„Pred chvíľou odišiel,“ pozrela sa na mňa babina, „veď vieš, ako

nerád vylihuje v posteli. Povedal, že si chce niečo nadrobiť, aby si

mohol niekedy zobrať voľno,“ pokrčila plecami.

„No jasné, to je celý on. Myslí si, že sa bez neho v prácinezaobídu. Raz sa upracuje na smrť,“ frflala som. Zbytočne ako vždy.

Viem, že si Kamil urobí po  svojom, moje rady počúva jedným

uchom dnu, druhým von, vždy si urobí ako chce.

Babka položila predo mňa tanier a  ja som sledovala Emku,

ako sa napcháva.

„A  čo vy slečna, už vám je dobre?“ obrátila som pozornosť

na malú.

„Uhm,“ prikývla a pchala si do úst jednu lyžicu za druhou.

Vydýchla som si. Asi bolo naozaj niečo v  jedle, ktoré zjedla,

dnes jej už chutí a vyzerá úplne zdravo. K doktorke tedanepôjdeme, rozhodla som sa. Aj tak mi vždy vraví, že ak nie sú jasné

príznaky, máme prísť až po  troch dňoch choroby, inak nezistí,

o čo ide.

Dnešný program máme nabitý. Musím ísť kúpiť aj Eme nové

čižmy, staré sa jej už pomaly rozpadajú, takže hneď po obedepôjdeme do mesta, musím ju vychystať.

Doobeda musím dať prať veci, zvlášť, keď Ema v noci zvracala

a navariť obed. Ani s ňou asi nestihnem ísť von. Napokon,zrejme by ani nemala ísť, keď jej v noci bolo zle. Čo ak je to naozaj

viróza?

A tak som nabehla do každodenného kolobehu, varila a prala,

Ema skladala puzzle, babka opäť štrikovala. Absolútna klasika.

Aj by som z toho stereotypu mala nervy, keby som nevedela, že

o pol roka pôjde Ema do škôlky a už s ňou nebudem tráviť toľko

času. Ďalšie dieťa už mať asi nebudem. Kamil nechce. Navyše,


24 25

EMA SOČA REBROVÁ

niečo na nevoľnosť?“ ešte mi napadlo.

„Mám tu nejaký čaj na  žalúdočné problémy, tak ho skúsim

navariť,“ ponúkla sa babina.

„Fajn, vyskúšame ho,“ povedala som a trochu som sa upokojila.

Cez deň už Eme nič nebolo. Ale vracanie sa v ten týždeň ešte

raz opakovalo. Nepáčilo sa mi to, tak som sa rozhodla, žev pon

delok navštívime detskú lekárku.

***

„Pani Simonová, myslím, že to nebude nič vážne. Ale preisto

tu Emke zoberiem krv a  uvidíme, čo sa ukáže. Ak sa nič ne

zmení, pošlem vás k detskej neurologičke,“ skonštatovala lekárka

po krátkej prehliadke. Súhlasila som a na druhý deň zašlak le

kárke znova, aby Emke zobrala krv. Trošku plakala, ale inak to

zvládla výborne.

Ďalšie tri dni sme čakali na výsledky, ale keďže v piatok mala

doktorka dovolenku, dozvedela som sa ich až v pondelok. Hneď

ráno som zdvihla telefón a zavolala jej do ambulancie. Boli sme

dohodnuté, že stačí zavolať, nemusím sa k nej znova hnať.

„Pani Simonová, na  hodnotách nevidím nič abnormálneho.

Hladina cukru, cholesterolu i  červených krviniek je v poriad

ku, akurát zápalové hodnoty trošku vyskočili, rovnako aj  počet

bielych krviniek. Emka ešte stále zvracia?“ opýtala sa ma lekárka

a ja som si telefón preložila do druhej ruky.

„Áno, ale nie každý deň. Zvyčajne skoro ráno, tak raz za tri dni

a zdá sa mi, že čoraz častejšie padá, “ odpovedala som jej.

„Tak vás pre istotu pošlem k neurologičke, dobre?“

„Dobre,“ súhlasila som.

Na druhý deň som si teda šla pre odporučenie na detskúneu

rológiu. Tam sa už bolo potrebné objednať, termín sme dostali

až o týždeň. Medzitým sa Emkin stav trochu zlepšil a ja som si

vydýchla.

A ráno to naozaj tak vyzeralo. Ema vystrájala ostošesť.

„Poď mami, ideme sa sánkovať,“ ťahala ma za ruky, ešte som si

ani raňajky neurobila.

„Veď vydrž Emka. V noci ti bolo zle a už chceš ísť von?Mu

síme najprv zistiť, či si zdravá,“ bránila som a hneď som jej vtisla

teplomer pod rúčku.

„Tu seď a chvíľu počkaj, kým sa ti odmeria teplota,“ prikázala

som jej.

„To nevydržím, to je straaašne dlho,“ vzdychla. „A mne je už

dobre, nič mi nie je,“ hundrala ďalej.

„Len vydrž moja, ak si chorá, musíme ti dať liek,“ povedala

som.

Teplomer však nič neodhalil. 36,4, ukázal vzorový výsledok.

„Hrdlo ťa nebolí?,“ sondovala som ďalej.

„Nie.“

„Ani hlavička?“

„Nie.“

„A čo ťa bolí?“ skúšala som to inak.

„Nič,“ odvrkla tá malá potvorka a utiekla zo stoličky pod okno

skontrolovať snehuliaka, ktorého včera urobila, či sa ešteneroz

topil.

„Mami, pozri, padal sniežik, aha, aký je snehuliak pekný. Má

na hlave bielu čiapku,“ kričala nadšením a už aj si obúvala čižmy

a navliekala kabát, že ho ide skontrolovať. Nechala som ju, veď je

to len na dvore... a nevyzerá, že je chorá.

„Mami, Emka v noci opäť vracala, čo myslíš, že to môže byť?“

spýtala som babiny, keď malá vybehla na dvor.

„Asi nič vážne, len niečo pojedla,“ povedala.

„Zaujímavé však je, že cez deň jej nič nie je,“ nadškrtla som.

„No vidíš, tak to nebude nič vážne,“ upokojovala ma.

„Asi máš pravdu. Uvidíme, či sa to bude ďalej opakovať. Ideví

kend, už nič neporiešim a potom sa uvidí,“ uzavrela som. „Máme


26 27

EMA SOČA REBROVÁ

najradšej, alebo nebodaj diétne prsia na  prírodno so zemiakmi

na pare. Mohla si vybrať ešte tak hot-dog alebo langoš. Kamil si

dal dvojitú porciu gulášu, a ja s Emkou po jednej. Našťastie nebol

príliš pálivý, takže ho mohla zjesť aj ona. Boli sme takí hladní, že

sme k nemu zjedli hádam polku chleba.

„Linduš, čo si ešte dáme?“ opýtal sa ma večne hladný Kamil po

tom, ako sprášil asi päť krajcov chleba a obe porcie gulášu.

„Blázniš? Ja som plná,“ smiala som sa. „Emi, ty niečo chceš?“

opýtala som sa malej.

„Áno. Hot-dog,“ vykríkla s nadšením.

Bože, hot-dog! Pre mňa sťaby zástancu zdravej výživy naozaj

nič moc. Ale bola som rada, že jej po dlhej dobe opäť chutí, nuž

som siahla do peňaženky a postavila sa do radu pred bufetom.

„A mne dones tiež,“ zakričal na mňa Kamil, načo somneveriacky pokrútila hlavou. Kam to do  seba dáva? Zje dvakrát, čo,

aj trikrát viac ako ja a vôbec to nie je na ňom vidieť. Nenávidela

som svoj spomalený metabolizmus. Keby makal čo len trochu

rýchlejšie, mohla by som sa aj normálne najesť, aj by somnepribrala.

Po  dobrom obede sa nám ťažko vracalo na  svah. Dobre by

nám padlo chvíľu posedieť, alebo si nebodaj zdriemnuť, alestudený vzduch nám nedovolil, aby sme dlhšie len tak posedávali.

„Ideme sa ešte sánkovať?“ opýtal sa Kamil, vstávajúcz chladnej lavičky pred bufetom.

„Poďme...Ale mne je ešte zima, dám si trochu vareného vínka,

to ma snáď zahreje. A prídem za vami, dobre?“

„Dobre. Ale zima ti je preto, lebo len posedávaš. Mala by si aj

ty párkrát vytiahnuť Emu hore svahom a uvidíš, ako by ti bolo

teplo.“

„Ja by som ju neutiahla, veď má už šestnásť kíl,“ smiala som

sa, hoci som v duchu uznala, že Kamil má pravdu. Keby som si

tak mohla opäť zalyžovať, zaželala som si v  duchu zúfalo. PaKamil nás cez víkend vzal na sánkovačku na Pezinskú Babu.

Bol to vynikajúci výlet. Vanesa si zobrala aj kamarátku zoškoly, tak si len nahodila lyže a hneď s ňou zmizla kdesi na svahu.

Celý deň sme o nej ani nepočuli, len raz či dvakrát som juzazrela na  svahu, ako si to elegantnými oblúkmi v  novej kombinéze

brázdi dolu svahom.

Aj ja by som si zalyžovala, ale asi pred rokom som si pri páde

zlomila obe lyže a  na  nové som nemala. Vanesa chcela novú

kombinézu, s ktorou sa teraz hrdo predvádzala a Emke smemuseli kúpiť sánky, lebo staré sa nám rozsypali. Na mňa jednoducho

nevyšlo.

Kamil lyže nemal, chlapec z Bratislavy sa nemal kde učiťlyžovať a na staré kolená sa nechcel strápňovať na svahu. Lyžovačka

mu nechýbala, ale mne áno.

Nuž čo, veď časom si hádam nové lyže budem môcť dovoliť. Veď o rok pôjdem do práce a budeme mať dva príjmy, takže

na tom budeme finančne lepšie než teraz.

Dopoludnie sme trávili s  Emkou, ktorú sme púšťali na sánkach dole menším briežkom. Kamil ju vytiahol hore svahom

a pustil, ja som ju dole chytala. Smiala sa ostošesť, zopárkrát som

si ju vyfotila, ako šantí. Veď malá bude len chvíľu. Na Vanese som

videla, ako deti rýchlo rastú. Ani sa nenazdám a  Ema už bude

v  škole alebo dokonca v  puberte. Na  obed sa pri nás pristavila

Vanesa s „milou“ žiadosťou, aby sme vycálovali peniaze na obed,

lebo je hladná.

Hneď som ju vykrstila, ako sa to s nami rozpráva. Ibaprevrátila oči a povedala: „Tak si prosím peniaze na obed, no...“ Tiež

nič moc, ale čo už.

Hoci doma si dávala pozor na štíhlu líniu, na čerstvomvzduchu jej chutilo a  tak nepohrdla pečenou klobásou s  horčicou

a  horúcim gulášom. Veď napokon ani nič iné tu nemali. Teda

aspoň určite nie zeleninový šalát s kuracím mäskom, ktorý mala


28 29

EMA SOČA REBROVÁ

únavu. Podvečer sa k nám pridala aj Vanesa, bláznili sme savšetci ako malé deti. Bola som rada, že odhodila svoje pubertiacke

maniere a začala sa zase tváriť ako človek. Jej kamarátka nássemtam cvakla foťákom a smiala sa, ako vyvádzame.

„Máš super rodičov,“ šepla do ucha Vanese (ale ja som topočula!) a pocítila som nečakanú vďaku za to, že to povedala.

„On nie je môj otec,“ povedala jej na to Vanesa, čím mipokazila náladu. Čo na tom, že Kamil nie je jej biologický otec? Veď

sa už niekoľko rokov o  ňu stará a  robí všetko pre to, aby bolo

spokojná! Kamil jej slová našťastie nezačul, a  tak som do toho

nerýpala. Načo si kaziť záver pekného dňa hádkami?

Večer sme sa premrznutí naložili do vane. Najprv somvydrhla Emku, po nej sa okúpala Vanesa. Keď mladšia dcérkazaspala a  staršia sa odšuchtala do  izby pozrieť si, či jej niekto super

dôležitý nezanechal na  čete super dôležitý odkaz, zaliezli sme

do vane aj my s Kamilom. Kamoš nám dohodil lacno takú veľkú

rohovú, takže sme nemali problém sa do nej zmestiť. Napustili

sme si voňavú penu až po vrch a hubkou si rozmasírovali ubolené

a premrznuté telá.

„Neblázni, už nepúšťaj toľko teplej vody,“ frflal Kamil, keď

som si dopúšťala stále viac a viac teplej.

„Keď mne je stále zima,“ ospravedlňovala som sa so smiechom

a ešte som si pár deci pripustila. Vedela som, že to vydrží a ja sa

konečne trochu zahrejem. Bol to náš tradičný rituál: On sa tváril,

že ho chcem upiecť a  ja som sa tvárila, že aj štyridsaťstupňová

voda je studená.

Neviem prečo, ale moje telo si akosi nedokázalo dobre vytvárať teplo. Vždy som bola studenšia ako Kamil. Keď som sa

k nemu večer pritúlila, on mal pod perinou tak teplo, že som sa až

musela odtiahnuť, lebo som mala pocit, že sa uvarím. Ja som bola

aj na dotyk chladná ako mlok, ruky a nohy tradične aj v horúcom

lete studené. mätám si zo svojich mladých čias, aké bolo úžasné postaviť sa hore na kopec, kde svieti slnko a fúka vietor, a zlyžovať až dole ku vleku. Človek si pritom pretiahol celé telo, krv sa mu rozprúdila adrenalínom, cítil sa svieži a ľahký. Na budúci rok si už lyže naisto kúpim, rozhodla som sa.

Kúpila som si varené vínko a kým som ho popíjala, sledovala

som ľudí na svahu. Tam vľavo sa mihla Vanesina žltákombinéza. Dobre, že sme vybrali túto žiarivú farbu, bolo ju dobre vidieť. V tesnom závese za ňou išla jej kamarátka, tá však nemala

lyže, ale snowboard. Tejto novej móde som nerozumela.Necháala som, ako môže niekto zliezať svah s  prilepenými nohami

o dosku. Mne väčšmi vyhovovali lyže, lebo som mohla hýbaťkaždou nohou zvlášť, zdvihnúť jednu nad prekážku a na druhej stáť,

robiť s nimi oblúčiky. Ale snowboard? Na ňom ste mohli hýbať

maximálne bokmi, nohy boli pevne pripevnené k podložke.Zdalo sa mi to absolútne neprirodzené. Aj keď som musela priznať,

že ľudia, ktorí snowboard ovládali, vyzerali na svahu naozajelegantne a vôbec nie neprirodzene.

Vľavo na menšom svahu bol Kamil, práve sa spúšťal s Emou

na sánkach dole. Obaja ujúkali, až kým dole nepadli do výmoľu

a  nezvalili sa tvárou do  snehu. Na  chvíľu vyzerali prekvapene,

potom sa však na seba pozreli a rozosmiali sa. Oprášili si tváre

a  vetrovky, chytili sa za  ruky a  pobrali sa šliapať hore svahom.

Moje dva poklady.

„Mamí, poď aj týýýý,“ zakričala na mňa Emka, keď videla, že

sa na nich pozerám.

„O- chvíľ-ku,“ zakričala som späť.

„Póóóď,“ pridal sa k nej aj Kamil a tvár mu žiarila dobrounáladou. Tak som teda rýchlo hrkla do seba zvyšok horúceho vínka

a  vybrala sa smerom k  nim. Keď som sa už nechala nahovoriť

na sánkovanie, hneď mi začalo byť o chvíľu teplejšie. Vybehli sme

hore svahom v  ten deň hádam aj stokrát a  vôbec sme necítili


30 31

EMA SOČA REBROVÁ

Ostala som stáť pred dverami so správou v rukách a pokúšala

sa ju rozlúštiť. Výsledky v norme.. dych v norme... hladina ASLO

zvýšená... Toto vyšetrenie sa mi zdalo úplne zbytočné. Čo už,povzdychla som si, urobila som všetko, čo sa dalo, skúsim si pomôcť

sama.

Ešte večer som zobrala Emku na návštevu k jej najlepšejkamarátke Ivanke. Nerobila som to úplne nezištne, chcela som sa

porozprávať s  jej mamou Sandrou, mojou kamoškou. Vždy mi

vedela dobre poradiť. Navyše, keď ešte žila v meste, pracovala ako

zdravotná sestra, možno bude vedieť pomôcť. Deťom sme rozložili v detskej izbe kocky lega, uvarili si šálku kávy a debatovali

o príznakoch Eminej choroby.

„No Linduš, ja si myslím, že by mohla mať problémys trávením,“ zhodnotila Sandra po  mojom rozprávaní. „Skús jej kúpiť

v  lekárni laktobacily, predávajú ich aj bez predpisu. Sú to také

dobré bacily, ktoré upravia črevnú flóru a zlepšia trávenie. Dávaj

jej aj čierny čaj. A keď sa to nezlepší, znovu mi zavolaj, zase dačo

vymyslíme,“ poradila mi.

„Myslíš, že to nezaberie?“ spýtala som sa s beznádejou v hlase

a mrkla očkom po čipsoch, ktoré boli rozložené na stole. Bolo mi

jasné, že by som mala začať chudnúť, ale tie slaninkové mi tak

chutili! Jeden som si predsa len ukradla.

„Ak je problém v  trávení, tak áno, ale ak je inde, tak zrejme

nie,“ odvetila a  prisunula ku mne tácku s  čipsami. „A  nedaj sa

prosiť, jedz!“

„Nemala by som,“ oponovala som jej.

„Ani ja. Ale vieš čo, z času na čas si ich doprajem. Proste len

preto, aby som nemala pocit, že je to čosi zakázané. Lebo veď

vieš, zakázané ovocie najviac chutí,“ povedala s úškrnom a aj ona

si nabrala plnú hrsť slanej pochúťky.

Zasmiala som sa a pokračovala v debate.

„A v čom ešte môže byť problém, ak nie v trávení?“ nadškrtla som.

Kým sme sa umývali, naše ruky zablúdili aj tam, kde nemali.

Vzdychla som, keď sa ma Kamil dotýkal presne na tých miestach,

na ktorých som to mala najradšej. Hoci som bola unavená a mala

som pocit, že sa nevládzem ani presunúť do postele, rozpálil ma

tak, že som ho tam nakoniec takmer dovliekla. V teple postele,

ktorú som už predtým preventívne nahriala elektrickýmvankúšom, sme dokončili načaté dielo.

***

Po takom krásnom víkende sa mi vôbec nechcelo ísťv pondelok k detskej neurologičke. Najradšej by som sedela doma, varila

obed a piekla, išla s Emkou na prechádzku. Avšak malá cezvíkend raz vracala a tak som chcela jej diagnostiku doriešiť. Navyše

sme už boli objednané, takže bola škoda nejsť a potom prípadne

čakať ďalší týždeň či dva na voľný termín.

„Na hodnotách krvi nevidieť nič zvláštneho, snáď ten zápal by

stál za  povšimnutie,“ konštatovala detská neurologička po prezretí výsledkov krvi. Staršia pani tesne pred dôchodkom vo mne

nevzbudzovala pocit dôvery, hoci by som presne nevedelapovedať, prečo. Aj to, čo povedala, som už predsa dávno vedela,nerezradila mi nič nové.

„A  čo teraz?“ spýtala som sa jej unavene. Za  posledné dva

týždne som sa nabehala po lekároch viac než dosť a túžila som

mať chvíľu pokoj.

Neodpovedala mi a začala Emu prezerať. Sledovala som, ako sa

jej hrudníček dvíha pri nádychu a klesá pri výdychu. Potom jejlekárka pozrela do hrdla, poklopkala ju po rôznych častiach tela.Naokon si sadla za stôl a začala písať správu. Čakala som čo mi povie,

ale darmo. Nepovedala ani slova, dokonca sa na mňa ani nepozrela.

Nakoniec mi len podala naťukanú správu a povedala: „Ak sa

stav do mesiaca nezlepší, príďte na kontrolu,“ a zavolala ďalšieho

pacienta.


32 33

EMA SOČA REBROVÁ

ho stavu to nechala zájsť. Chudera, však ona by bola prvá, čo by

to riešila, keby o tom vedela, nie?“

„Určite. Veď by sa aspoň vyspala a malá by sa netrápila,“súhlasila som.

„Alebo pani Lančová... To bol tiež prípad!“ zaspomínala si

Sandra. „Stále ju bolel zadok na ľavej strane. Niekedy si nemohla

ani sadnúť, tak ju to bolelo. Lekári jej rok tvrdili, že jej nič nie je,

že to má asi zápal od nejakej injekcie, čo dostala do zadku.“

„A nebol?“

„Ále, kde. Ešte že sa nedala a pokračovala vo vyšetreniach, až

napokon lekári zvolali konzílium a  začali hádzať do  luftu diagnózy, čo by jej mohlo byť. Dali ju vyšetriť na  sklerózu multilex, na  reumu, toxoplazmózu aj boreliózu. Ona sa síce hádala,

že kliešť ju naposledy uštipol pred piatimi rokmi, ale lekári jej pre

istotu zobrali krv aj na boreliózu. A bingo, bola to ona!“rozprávala Sandra s nadšením v hlase.

Bolo vidieť, že jej už práca v ambulancii chýba, veď je zavretá

s deťmi doma už tretí rok. A k tomu namiesto mesta, na ktoré je

zvyknutá, žije na malej dedine. Musí to byť pre ňu ťažké.

„Mamííí, poď sa pozrieť, aký krásny hrad som zložila,“ skočila nám do reči Emka a ťahala ma do detskej izby ukázať svoje

veľdielo. Chvíľu som ho musela obdivovať a ochkať nad ním, až

potom ma pustila späť do obývačky.

„Čo sa stalo s tou pani s boreliózou? Vyliečili ju?“ vrátila som

sa k téme, ktorú sme predtým so Sandrou načali a vypilaposledný dúšok už chladnej kávy. Čipsy sme už dávno zjedli.

„Pokiaľ viem, zobrali ju do  nemocnice. Potom mi rozprávala, že dostala do zadku postupne tridsať injekcií s antibiotikami,

strašne bolestivých. Po  každej injekcii sa jej od  bolesti mykala

noha sama od seba, na tej strane, kde ju sestrička pichal.A skoro po  každej plakala,“ rozprávala Sandra a  dôverne stíšila hlas.

„Videla som, kde ju pichali. Miesta vpichov boli vidieť skoro dva

„To ťažko povedať, Lindi. Niekedy aj banálne problémy môžu

znamenať čosi vážnejšie a  naopak. Raz sme mali v  ambulancii

mamičku, ktorú trápilo, že jej polročné dieťa každú noc preplače.

Vždy sa zhruba po hodine zobudilo, rozplakalo, ona mu dala čaj,

zaspalo a o hodinu sa to zopakovalo. To trvalo pol roka. Vieš si

predstaviť, aká bola nevyspatá?“

„To teda viem, aj mňa Emka budí už skoro každú noc, respektíve skoro ráno,“ povzdychla som si. „Hoci, vstávať skoro

ráno a šesťkrát za noc je iste rozdiel, uznávam.“

„Počkaj, dorozprávam ti to,“ prerušila ma Sandra. „Matka bola

už úplne zúfalá, prosila, aby sme dieťatku – bolo to dievčatko

– dali niečo na spanie, aby sa mohla aspoň raz vyspať. Lekárka

však nechcela, vraj, malej niečo je a treba to zistiť, nie ju utlmovať

liekmi,“ pokračovala Sandra.

„To mala iste pravdu, ale chudák matka,“ poľutovala som ju.

„Veru. A  napokon sa všetko vyriešilo úplnou náhodou. Vieš

ako?“

“No teda fakt neviem,“ čakal som s napätím na rozuzlenie.

„Mamička bola so staršou dcérou na vyšetrení s obličkami, už

neviem prečo, no a lekárka sa ponúkla, že prezrie aj mladšiudcérku, len tak. Tak jej vyšetrila obličky, a  prezrela jej aj vonkajšie

pysky na.. no vieš, na frndulke. No a zistila, že malá mala takmer

zrastené pysky a nemohla cikať! Práve preto sa budila každúhodinu, lebo vtedy sa chcela vycikať a nešlo jej to, bolelo to.A mamička jej dávala na upokojenie čaj, po ktorom musela o hodinu

zase cikať. A tak stále dookola. No veríš tomu?!“

„Takmer nie. Veď ja som ani nevedela, že dievčatká môžu mať

zrastené pysky, určite by mi nenapadlo jej to tam otváraťa kontrolovať!“ neveriacky som krútila hlavou.

„Našu lekárku to tiež nenapadlo, a mamička presne ako tynevedela, že niečo také existuje. Ale detský gynekológ, ktorý pysky

malej od seba jemne odrezal, jej po tom aj tak vynadal, žedo akébr />

34 35

EMA SOČA REBROVÁ

ako spomínala Sandra, a bude trvať roky, kým lekári prídu na to,

čo Emke je? Veď je to už vyše mesiaca, čo zvracia a býva jej zle,

občas má i  závraty. Rozhodla som sa však, že sa tým nebudem

trápiť. Stane sa, čo sa má stať, ja to nijako nezmením. Určite so

svojimi chabými medicínskymi znalosťami nezistím, čo Emke je.

Budem ju len starostlivo sledovať a časom to buď prejde, alebo sa

to zhorší, a lekári konečne prídu na to, čo môj poklad trápi.

roky! Vieš si predstaviť, ako to muselo bolieť? A  aby to nestačilo, po  ukončení liečby jej navreli uzliny pod pazuchami, mala

ich veľké ako orechy, nemohla dať vôbec ruky k  telu. Chceli si

ju znovu nechať v  nemocnici, ale odmietla. Doliečila sa ďalšou antibiotickou kúrou, čo jej predpísali, a  dnes je už zdravá.

Ale ak by ju neliečili, mohla aj ochrnúť, mohla mať problémy

so srdcom, čokoľvek. Borelióza je zákerná choroba,“ nedala sa

Sandra zastaviť v rozprávaní.

„Vieš čo, Sandri? Radšej ma už nestraš s  rôznymi atypickými diagnózami a  náročnými liečbami,“ smiala som sa, krútiac hlavou. „Ešte sa zľaknem a budeš ma mať na svedomí!“ varovala som ju.

„Dobre, dobre, trocha som sa nechala uniesť,“ zahundrala. „Ale ty si sa pýtala, ja som len odpovedala!“

„Jasné, súhlas. Nuž, nebudem dlhšie zdržovať. Zajtra kúpim Emke tie probiotiká a  ešte sa ozvem, ak by nepomohli, ókej?“ snažila som sa ukončiť tému netradičné zdravotné komplikácie, ktorá ma len zbytočne vystrašila.

„Ókej, ako povieš.“

„A Sandri?“

„Áno?“

„Ďakujem.“

Na chvíľu ostala moja urapotaná kamarátka zaskočenáa potom sa veselo ozvala. „Veď aj máš za čo!“

Zasmiala som sa a potiahla ju za vrkoč, do ktorého malaspletené svoje husté čierne vlasy.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist