načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: eFantázia vol. 01 - Ivan Pullman

eFantázia vol. 01

Elektronická kniha: eFantázia vol. 01
Autor:

Fantastické poviedky slovenských autorov v elektronickej antológii, ktorá započala novú éru Fantázie. Prečítajte si scifíčko o robotoch, fantasy z doby starých slovanov, ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  82
+
-
2,7
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Fantázia media
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 166
Jazyk: česky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 1338-8592
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Fantastické poviedky slovenských autorov v elektronickej antológii, ktorá započala novú éru Fantázie. Prečítajte si scifíčko o robotoch, fantasy z doby starých slovanov, postkatastrofickú sci-fi o nanotechnológiami „vylepšených“ ľuďoch, smutný príbeh o nenaplnenej láske, fantasy o utrpení jednej bosorky a romantický príbeh lovca, ktorý hľadá nielen svoju obeť, ale tak trochu aj seba. Popri začínajúcich autoroch v prvej eFantázii nájdete aj úryvky kníh – z nového príbehu o černokňažníkovi Roganovi od fantasy harcovníka Juraja Červenáka a zo sci-fi novinky o cestovaní v čase od autorky Jany Plauchovej.

Zařazeno v kategoriích
Ivan Pullman - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

eFANTÁZIA vol. 02

elektronická antológia fantastických poviedok

Všetko o Cene Fantázie: www.cenafantazie.sk

Denná dávka Fantázie: www.fantazia.sk

Videá: www.youtube.com/FantaziaMedia

Tweety: http://twitter.com/cenafantazie

Ďakujeme Vám, že ste si eFANTÁZIU zakúpili

v oficiálnom predaji a veríme, že kúpenú publikáciu

nebudete ďalej rozširovať. Želáme vám fantastické čítanie.


eFANTÁZIA vol. 02

číslo 01 / ročník II.

Vychádza 3x do roka.

Editor: Ivan Aľakša

Vydáva: Fantázia media, s. r. o.

Cover illustration © Daniel Mihálik, 2013

Layout: Ivan Aľakša

Všetky práva vyhradené.

Copyright © Fantázia media, s. r. o.

ISSN 1338-8592


– 5 –

Ivan AFakša: eFANTÁZIA vol. 02

IVAN AĽAKŠA

eFantázia vol. 02

K

eď som sa kedysi dávno, koncom osemdesiatych

rokov minulého storočia, prelúskaval rodičovskou domácou knižnicou, veľa miesta v  nej zaberali knihy z  takzvanej edície Stopy. Mali rovnakú grafickú úpravu a  ich zjednocujúcim prvkom bolo, dajme tomu,

dobrodružstvo. A  tak mohli vedľa seba stáť na pohľad veľmi podobné, pritom však veľmi odlišné knihy o náčelníkovi Apačov Winntetouovi a  vesmírne scifíčka ako Kolónia

Lamb da Pí alebo Skaza planéty Faena. Keď teda hovorím

o  tom, ako som sa dostal k  sci-fi, poviem zvyčajne – rovno

od Winnetoua a akokoľvek šialene to znie, je to fakt. Pre mňa

to znamená jedno – z fantastiky, teda spomedzi žánrov sci-fi,

fantasy a horor – mi je srdcu najbližšie to prvé. Samozrejme

to bolo podporené aj Vesmírnou loďou Enterprise a Mesačnou

základňou Alfa 1 – sci-fi seriálmi v rakúskej telke.

Aj z tohto dôvodu ma teší spolupráca so spoločnosťou Intel v  našej súťaži Cena Fantázie, vďaka čomu sú podporované poviedky sci-fi a aj preto ma bavilo zostavovať túto malú e-an to lógiu. Na základe čoho teda boli vybrané poviedky do tohto vydania eFantázie?

Predovšetkým tentoraz bol výber obmedzený na žánersci-fi. Následne som prihliadal na bodové hodnotenia porôt z  dvoch posledných ročníkov Ceny Fantázie, teda 2011 a  2012 – samozrejme vyššie bodové hodnotenie znamenalo väčšiu šancu na publikovanie. Tretia vec však už bola pre mňa čisto subjektívna – poviedka ma musela niečím zaujať, prekvapiť, musela obsahovať (aspoň v rámci našej, domácej, fantastiky) niečo netradičné.

Ta k ý Tono Stiffel napríklad do slovenskej sci-fi antológie jednoducho bezpodmienečne patrí. Jeho Volanie orbity je po

– 6 –

Predslov editora

dlhom čase nový kúsok od neho a pre mňa tak trochunečakane sa odohráva na Zemi po katastrofe, ktorá vyhladila celé

ľudstvo. Alebo nie celé? „Vyšplhať“ sa na obežnú dráhu inak,

ako na rakete – to už chce odvahu a kopec vedeckýchznalostí. A tie Tono má. Samozrejme nechýba vzťah, trochu naivná

láska, to už k jeho textom patrí a sedí to tam.

Pozrieť sa na svet robotov cez obyčajných slovenskýchremeselníkov z Ružomberku, poriešiť celosvetovú krízu vzťahu robotov a ľudí pri mariášovom stole a poháriku slivovice a na konci to celé obrátiť na hlavu, to už chce odvahu. Jano Gálik to dokáže – bez problémov, s  ľahkosťou a  humorom, ktorý ukázal už v  poviedke 9,02 v  našej e-antológii Utekajme, už ide!. Jeho poviedka Úkryt je hračka s jednoduchým nápadom a zaujímavým koncom.

Tak, ako Stanislav Prostinák, by som sa na cestovanie v čase nepozrel, ani by mi to nenapadlo. Jeho Peripetie cesto­ vania v čase sú na prvý pohľad iba o sexe (avšak kultivovane), potom však do toho vbiehajú aj iné chúťky s krutým koncom. Možno logika pri jeho cestovaní v čase dostáva na frak – teda určite – ale koho to zaujíma? Najprv som si pri druhomčítaní kreslil časové osy a prepojenia, ale nakoniec som to vzdal, o  to predsa nejde. Podstatné je to, ako by sa človek choval, keby mal takú možnosť ako hrdinovia jeho poviedky?Z tohto by mohla byť slušná česká filmová sci-fi komédia v duchu tých starých, zo šesťdesiatych-sedemdesiatych rokov...

Pamätáte si na zábavný výlet na vesmírny krížnik zhýralosti vo filme Piaty element? Táto spomienka mi naskočila pri čítaní poviedky Diany Majerovej Poker na Salsageve. Nie, Diana sa v nej na nič nehrá, čo je práve to nezvyklé(v dobrom smere) v  rámci slovenskej fantastiky. Napriek tomu, že ku koncu vysvitne, že sa na pozadí textu predsa len objavuje „niečo väčšie – viac galaktickejšie“, Diana to nepotrebujeriešiť a  ďalej opisuje úplne banálny príbeh dvojice zlodejíčkov napravujúcich inú, veľkú zlodejinu. A tým je to práve dobré

– 7 –

Ivan AFakša: eFANTÁZIA vol. 02

– taká scifistická jednohubka s pár zábavnými postavičkami

pobehujúcimi po chodbách luxusného vesmírneho krížnika,

ktorý má aj meno ako slovnú hračku.

Aj keď nápad na poviedku Laca Remeňa Superorganizmus bol o  nahradení ľudského tela bionickými prvkami, teda o  „ky bor gizácii“, hlavný hrdina zažíva opačný proces. Telo mu je vrátené a on sa musí potýkať s úskaliami objavovania možností ľudského organizmu. Stačí to na zápletku? Stačilo by, ale Laco pridáva ďalšie motívy – lásku ženy a strojas dušou, zapojenie médií a  bulvarizáciu procesu, vzťah „kyborgizovaného“ (rozumej – vylepšeného) otca k  „obyčajnému“ synovi... A  čo je najdôležitejšie – dôvody spätného procesu, ktoré skúma dvojica vyšetrovateľov, lebo iba postupnevychádza najavo niečo strašidelné...

Možno trochu (dosť) preháňam prirovnávajúc poviedku Mira Sendlaia Čisté dieťa k  vesmírnej kovbojke Jossa Whedona, prípadne k Blade Runnerovi, ale nevadí. Konečne poviedka, v ktorej sa lieta od planéty k planéte, strieľa sa,zachraňujú sa bezbranné deti, androidi túžia po slobodea mimozemšťania sú ľudskejší ako ľudia. To niečo „veľké“, čo je v  pozadí, je tu od začiatku jasné a  povedané a  nič viac nerekvapí, ale aj takúto fantastiku potrebujeme. Na Slovensku ako soľ.

V duchu tradície z minulého vydania eFantázie, ale trochu aj proti nej, na konci publikujeme úryvok z románu. Tentoraz je to ZOE od Jána Mrvu. Prečo zároveň proti tradícii? Lebo Jano svoj román zatiaľ nevydal. Momentálne je v štádiu úprav a hľadania vydavateľa. Takže zatiaľ ho nikde eštev kompletnej podobe nenájdete, ale verím a  držím Janovi palce, že sa vydavateľ nájde a tento postapokalyptický príbeh si budeme môcť prečítať celý.

Verím teda, že sa vám táto eFantázia bude páčiť, že sipoviedky prečítate s chuťou ako ja a teším sa na ďalšie stretnutie s vami pri eFantázii vol. 03.

– 8 –

eFANTÁZIA vol. 02

ANTON STIFFEL

Volanie orbity

Anton Stiffel patrí ku generácii SF autorov, objavených časopisom

Fantázia a  je to presne 15 rokov, čo v  ňom debutoval poviedkou

„Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše“. Do slovenskej fantastiky vrá­

til lásku, romantiku, vzťah muža a ženy (alebo skôr chlapca a dievča­

ťa) na pozadí veľmi dobre zvládnutých hard SF kulís. Našej generácii

(aspoň teda mne) pripomenul dva slovenské romány z  polovice 80.

rokov vydané v edícii Stopy: Kolónia Lambda Pí a Drion opúšťa Zem.

Niekto by povedal, že za tých pätnásť rokov nedokázal prísť s ničím

ďalším, iní by povedali, že sa mu darí držať sa svojej „značky“ a stále

v nej objaviť nový príbeh. Poviedka „Volanie orbity“ je Tonovým vô­

bec prvým pokusom v  Cene Fantázie a  minuloročná porota jej pri­

súdila desiatu priečku. Je možno aj dobre, že sa nedostala do finále

a nebola teda zverejnená bez úprav – trošku sme sa s ňou mohli ešte

„pohrať“ a vyladiť s Tonom niektoré pasáže.

Mimochodom, Tono bol úspešný v mnohých súťažiach (Cena Gustáva

Reussa, Cena Karla Čapka, Cena slovenských fanúšikov fantastiky

Istron a i.), publikoval v časopisoch (Fantázia, Kométa) a antoló giách

(Krutohlav, Mlok, Zachowuj się, jak porządny trup (Správaj sa ako

poriadna mŕtvola), Zárodky hviezd) a v roku 2002 bol spoluautorom

zbierky poviedok Mozaika rôznobežných ciest. V poslednej dobe ste sa

s jeho poviedkami mohli stretnúť na rôznych internetových portáloch

a v príprave je jeho vlastná zbierka poviedok – Zabudnutý vesmír. V

ysoko nad horizontom sa nejasne črtal roztrieštený koniec orbitálneho kábla. Kedysi po ňom až

na geostacionárnu obežnú dráhu stúpali výťahy

plné ľudí a nákladu. V deň apokalypsy ho však dole, prizemi, odstrihla nanovlna a teraz vytŕčal z tmavosivých mrakov

pripomínajúc ozrutnú niť, ktorá sa práve odpárala z oblačnej

periny nejakého obra.

Zdanie však klamalo. Bol to Damoklov meč, ktorýsa mohol každú chvíľu zrútiť.

Vyštveral som sa na najvyššiu ruinu v hodinovom dosahu

od výstupnej šachty podzemného výskumného komplexu –


– 9 –

Anton StiFel: Volanie orbity

môjho útočiska. Mrazivý vietor ma šľahal po tvári, lomcoval

slabo pritiahnutou kapucňou a  snažil sa dostať pod hrubú

bundu. Márne. Moja termokombinéza dokázala telesnéteplo sčasti uchrániť. Vietor fúkal prakticky neustále a postupne

som si naň zvykol ako na neodbytného spoločníka.

Z  malého ošúchaného batoha som vytiahol staručký triéder a z jeho šošoviek, pokrytých škrabancami, som deravou vreckovkou opatrne zotrel prach. Ako z inej doby proti tomu vyzeral RR-vízor, ktorý som opatrne vybral z  bočnej kapsy chránenej vypchávkou. Okuliarový set s  mikrokamerami, pohybovými senzormi, gyroskopickými snímačmia priehľadovým displejom pre rozšírenú realitu som našiel náhodou v  zastrčenom sklade komplexu, keď som hľadal náhradné diely pre opravy kolabujúcich systémov. Jednoduchá UIbežala na starých poctivých kvantových procesoroch a možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo táto rarita ešte stálefungovala. Domnieval som sa, že ju používali projektantia konštruktéri pri výstavbe neutrínového detektora, kde všetko záležalo na presnosti a precíznosti. Pôvodné akumulátory dávnostratili kapacitu, no zo štiepnych článkov požiarnych hlásičov sa mi podarilo zmontovať adekvátnu náhradu. Monotónny hlas UI bez štipky emócií bol už dlhý čas jediný, ktorý masprevádzal mojou samotou.

Ako poslednú som z vrecka bundy vybral hnedú fľaštič ku s miniatúrnou lebkou nakreslenou narýchlo fixkou. Ob sa hovala jedinú kapsulu. Zatriasol som ňou, aby som sa presved čil, že rýchlorozpustná hmota kapsule nezvlhla a nie je prilepená o dno. Obsahovala batrachotoxín, jed z malýchpralesničkovitých žiab, schopný zabiť ma do pol minúty. Súkromne som ju nazýval malé zadné dvierka a z času na čas som si jupotreboval ohmatať a uistiť sa, že existuje aj táto možnosť.

Hranica medzi beznádejou a pudom sebazáchovy bolatenká a  krehká. Dávno som stratil odhad, či sa k  nej ešte len blížim, alebo už po nej balansujem. Všetky tieto úkony som

– 10 –

eFANTÁZIA vol. 02

opakoval deň za dňom toľkokrát, že sa z toho začínal stávať

rituál s  presne zabehnutým postupom, tempom a atmosférou.

Neponáhľal som sa.

V  určitom zvrátenom zmysle som mal vlastne všetok čas sveta. Začínal som sa báť, že som zostal naozaj jediný a  že som tu len akýmsi omylom prírody alebo z  nejakého nevyočítateľného rozmaru vesmíru.

•••

V čase, keď sa Zemou prehnala apokalypsa, som nebol na svete. Otec o nej veľmi nehovoril a časom som dospelk presvedčeniu, že podrobnosti nepoznal asi ani on sám. Podľa rozsahu a  následkov odhadoval, že sa mohli vymknúť spod kontroly utajované experimenty so  samoreplikovateľnými nanobotmi. Spomínal som si, ako sme s  otcom mnohokrát natrafili na hrozivé haldy nehybných autonómnychnanomechanizmov, ktoré sa v  posledných okamihoch starého sveta zmenili na osudový nástroj jeho zániku. Životnosť nanobotov bola obmedzená. Mohli existovať len dovtedy, kým neminuli zásobu väzobnej energie. Ak časom nenašli ďalšiu hmotu na replikáciu, zanikli. V epicentre apokalypsymusela vzniknúť replikačná reťazová reakcia, z ktorej sa vytvorila masívna nanovlna. Tá dokázala trikrát obehnúť Zem, kým sa jej vyčerpali zásoby využiteľnej hmoty. Ľudia bohužiaľ neboli výnimkou. Nanovlna za sebou zanechala spúšť a beznádejne mŕtvu pustinu.

Počas našich prieskumov sme neobjavili život v nijakejforme. Nanoboty boli nekompromisne dôsledné. Paradoxom pritom bolo, že pravdepodobnosť môjho narodeniav pôvodnom svete bez apokalypsy, sa rovnala takmer nule.

Môj otec a matka boli obyčajnými vedcami, pracujúcimi tri kilometre pod zemou na detektore veľmi nízkoenergetických neutrín pochádzajúcich zo supernov. Obaja mali na povrchu svoje vlastné šťastné manželstvá a  deti. V  práci spolu nik– 11 –

Anton StiFel: Volanie orbity

dy neflirtovali a dokonca si ani neboli zvlášť sympatickí. To,

že boli tak hlboko pod zemou, malo svoj význam. Detekcia

neutrín s  extrémne nízkymi energiami vyžadovala dokonalé odrušenie a  tienenie. Detektor navyše využíval exotické

vlastnosti supertekutého hélia, ktorého osemdesiattisíc ton

muselo byť udržovaných pri teplote tri stotiny stupňa nadabsolútnou nulou.

V detekčnej fyzike som sa celkom vyznal, otec mi ju často po večeroch zo zanietením vysvetľoval. Po smrti matky to bola jeho druhá láska. Preto som okrem iného vedel aj to, že neutrína sa v héliu zrážali s elektrónmi za vzniku kvázičastíc fononov a  rotonov, ktoré potom zaznamenávali desaťtisíce fotonásobičov po obvode nádrže. Boli to zafírové detektory s veľmi nízkou tepelnou kapacitou schopné určiť polohu, kde sa energia v obrovskej nádrži hélia vytvorila a tiež jej veľ kosť. Vzájomnou priestorovou koreláciou sa potom dal určiť aj smer príletu neutrína.

V  okamihu apokalypsy sa otec s  matkou práve vracali na povrch, no pre poruchu uviazli v pretlakovej prechodovejkomore, čo im zachránilo život. Všetko na povrchu zničilananovlna a smolu mala aj obsluha komplexu. Nanobotyprenikli cez ventiláciu do komplexu a narušili hermetickosť nádrže s héliom. Vedci boli v okamihu zmrazení na kosť. Héliumnaokon nanoboty zneutralizovalo ale zároveň zatopilo spodnú časť komplexu a priľahlé prírodné chodby. Nejaký čas potom trvalo, kým sa trhlinami postupne vstrebalo do hornín.

Otec s  matkou pochovali zostatky kolegov a  pokúšali sa nájsť spôsob ako prežiť. Na povrchu sa existovať nedalo.Mrazivý chlad a zúriace víchrice umocňovali dielo skazy. Rodičia prepátrali široké okolie, ale nenatrafili na žiadnych ďalších preživších. Spojazdnili preto malý studenofúzny reaktor,ktorý predtým poháňal celý podzemný výskumný komplex. Do viacerých miestností a  chodieb nanosili zeminu vyhrabanú okolo výstupnej šachty, zasiali do nej semená, ktoré sa impo– 12 –

eFANTÁZIA vol. 02

darilo zachrániť a vytvorili provizórne skleníky, hydropónie

a  záhrady. Ľahko si zrátali, že skromné zásoby im dlho nevydržia a ak chceli prežiť, museli sa stať sebestační. Komplex

mal našťastie vlastný prírodný zdroj vody, čo významnenaomohlo  ich prežitiu. Otec bol zručný elektrotechnik a porerábal laboratórne vybavenie na praktické vecikaždodennej potreby.

Ťažko som si vedel predstaviť, aké to pre nich zo začiatku muselo byť náročné. Vyrovnať sa so stratou blízkych a začínať úplne odznova. Živorenie ale časom prešlo do skromnej, no celkom prijateľnej existencie a dokonca som sa im narodil aj ja. Matka bohužiaľ krátko po pôrode zomrela na neznámu infekciu, takže som ju poznal iba z otcovho rozprávaniaa fotografií. Otec o podrobnostiach nikdy nerozprával, no poznal som, že s jej smrťou sa nikdy nezmieril a veľmi mu chýbala. V slabej chvíľke, pri pohári vzácneho vína, mi raz prezradil, že keby nebolo mňa a  jeho hlboko vštepeného zmyslu pre zod po vednosť, so všetkým by skoncoval. Vtedy mi prvýkrát uká zal hnedú fľaštičku s  batrachotoxínom. Bol som príliš ma lý, aby som to chápal, ale zapamätal som si miesto, kde fľaš tič ku schoval. Po mnohých rokoch som ju tam potomnašiel.

Neviem, aké detstvo by som prežil v pôvodnom svete bez apokalypsy, ak si odmyslím, že by som sa pravdepodobne ani nenarodil, ale subjektívne mám pocit, že to mojepostapokalyptické bolo spokojné. Otec ma vychovával svojsky, ale určite najlepšie ako vedel. Než zomrel pri jednom nešťastnom závale, stihol ma naučiť všetko, čo som potreboval k prežitiu a za to som mu bol vďačný.

V  pamäti mi utkvel iba jediný moment, keď som bol na neho naozaj nahnevaný. Bolo to tesne pred mojimi siedmymi narodeninami. Aj napriek zákazu som vtedy stál v ľadovom vetre na vysokom pahorku blízko vchodu do podzemiaa vy– 13 –

Anton StiFel: Volanie orbity

zeral otca, ktorý sa mal každú chvíľu vrátiť z potuliek pookolí. Sľúbil mi k  narodeninám priniesť prekvapenie a  tak som

bol netrpezlivý. Ako som tak brázdil pohľadom horizont,

moje oči periférne zachytili niečo neobvyklé. Narozstrapatenom konci orbitálneho kábla, ktorý sa majestátne hompáľal

vo výšinách a  ktorý som od začiatku svojím detským rozumom vnímal ako prirodzenú súčasť sveta, bliklo dvakrátnejaké svetlo.

Najprv som si myslel, že ma mätie zrak, alebo že sa mi to iba marilo. Chvíľku som koniec kábla pozoroval, ale nič sa ne dia lo. Keď som už chcel odvrátiť pohľad, svetlo zablikalo znovu. Tentoraz trikrát. Bol som ako zhypnotizovaný, no rých lo som sa spamätal a rozbehol sa do komplexu polamáš. Keď som sa celý zadychčaný vrátil, obával som sa, že svet lo už nezabliká, že to bol iba prelud. Zablikalo. Dvakrát za sebou po dva razy. Neváhal som a  odpovedal tou istou kom bi náciou. Svetlo vzápätí zakontrovalo. Raz a hneď na to tri krát. Odpovedal som rovnako. Potom som prebraliniciatívu a zablikal zložitejšiu sériu. Svetlo na konci kábla jupresne zo pakovalo. Fascinovane som si so záhadným svetlom na kon ci kábla vymieňal signály až kým mi vo svietidle nedošla ener gia.

Bol som zúfalý, bezradný a rozčúlený.

Vedel som, že iný prenosný zdroj svetla už nemáme a chvíľu potrvá, kým sa lampáš znova nabije. Svetlo na konci kábla sa pokúšalo naďalej márne komunikovať, ale ja som mu už nemal ako odpovedať. Po nejakom čase blikanie prestalo a práve vtedy sa na horizonte zjavila otcova silueta. Rozbehol som sa k nemu a vzrušene mu už z diaľky vysvetľoval, čo som práve zažil. Otec tomu ale vôbec nevenoval pozornosť. Bol namrzený, že som ho neposlúchol a že som aj napriek zákazu opustil bezpečie podzemného komplexu. K  môjmu popisu výmeny svetelných signálov bol úplne hluchý a  ľahostajný. Mohol som hovoriť čokoľvek, neuveril by tomu. Dokonca sa

– 14 –

eFANTÁZIA vol. 02

na kábel ani nepozrel. Bral to ako obyčajné detskéfantazírovanie.

Od bezmocnosti a  pocitu krivdy som sa vtedy rozplakal. Otec mi do rúk vložil malého chrómového koníka s množstvom vrypov a rýh, ktorého našiel niekde cestou a chytil ma jemne za plece. Od zlosti som sa mu ale vytrhol a koníkazahodil do diaľky. Otec ho so zvesenou hlavou išiel hľadať a ja som sa utiekol schovať do svojho kútika v komplexe. Keď ho nakoniec našiel, už mi ho neponúkol. Vyložil ho nanajvyššiu poličku provizórnej komplexovej kuchynky, kde jedoteraz. O svetlách ani koníkovi sme sa potom už nikdy viacnerozprávali. Občas som po nociach kábel tajne pozoroval, no svetlo som už nikdy neuvidel.

•••

Priložil som k  očiam starožitný triéder a  skúmal koniec káb la. Od čias môjho detstva sa zmenil. Vietor, voda a ľad ho ro zorvali ešte viac, takže teraz z neho vytŕčalo oveľa viacvýstup kov a konštrukčných prvkov. Poznal som na ňom za tie roky skoro každý detail. Niekedy sa nejaký väčší kus uvoľnil a vypadol. Za ideálneho vetra som potom začul v diaľke jeho dunivý dopad.

Skoro na hranici dosahu triédra sa pri dobrej viditeľnostičrta la vy soko na kábli malá vypuklina. Mohlo to byť poško de nie, ale dúfal som, že to bude skôr jeden z troch výťahov, kto répremávali po vonkajšom obvode kábla. Otec si pamätal, žev okamihu apokalypsy bol jeden z  výťahov v  dolnej sta ni ci, druhý v hornej a tretí mal práve stúpať na orbitu. Ak to aj vý ťah bol, ktorý z tých troch by to mohol byť, som vôbec netušil.

Kábel po odtrhnutí pozemného ukotvenia nespadol, ale ostal z obežnej dráhy visieť vďaka geostacionárnemuprotizávažiu, ktoré odstredivou silou vyvažovalo jeho hmotnosť. Od trh nutie však kábel rozkmitalo a  slapové sily tieto kmity stá le zväč šovali. Koniec kábla sa preto nikdy nezastavila prebrázdil nad krajinou desiatky kilometrov. Kábel, vyrobený

– 15 –

Anton StiFel: Volanie orbity

z vysokoodolného kompozitu, ktorého základ tvoriliuhlíkové nanotrubice, bol sám osebe dostatočne pevný. Problémom

bolo, že jeho ukotvenie o stanicu nebolo na také vlneniekonštruované. Namáhanie na ohyb prekračovalo plánovanúmedzu a to dlho vydržať nemohlo. Otec na základe hrubýchvýočtov odhadol, že druhé ukotvenie sa rozpadne najneskôr

do dvadsiatich rokov. Nemal som dôvod neveriť mu. S výočtami to vedel.

Devätnáste narodeniny som oslávil pred tromi mesiacmi a  veľa možností mi nezostávalo. Buď utečiem z  dopadovej zóny, ktorá predstavovala niekoľko stoviek štvorcových kilometrov, čo znamenalo opustiť komplex so všetkými jeho zdrojmi a ochranou a snažiť sa prežiť v zdevastovanej krajine, alebo zaleziem na najhlbšie miesto komplexu a budem dúfať, že dopad, ktorý spôsobí v tejto oblasti ďalšiu kataklizmu, ma v  podzemí nepochová zaživa. Ani jedna alternatíva nebola dvakrát lákavá, čas bežal a ja som stále nebol rozhodnutý.

Bola tu ale ešte aj tretia možnosť. Tú som však pokladal za čistú šialenosť. Dostať sa na kábel a zistiť niečo o tomtajomnom svetle z  detstva, ktoré ma ani počas uplynulých rokov neprestalo v mysli trápiť. V duchu som sa uškrnul. Aj keď by to bola samovražedná misia, moja existencia by tým aspoň nabrala určitý zmysel.

Úvahami o možnostiach ako sa dostať na kábel som sazačal zaoberať po otcovej smrti. Potreboval som si niečím zamest nať hlavu, aby som sa z  tej náhlej samoty a  prázdnoty v  mo jom vnútri úplne nezbláznil. Dlho som tápal, až som jed ného dňa pri prieskume odľahlých ruín natrafil nazakliesnený vrak lode. Podľa otcovho rozprávania bol oceánodtiaľto vzdialený stovky kilometrov, takže loď sem musela najskôr dovliecť nanovlna. Vo vraku toho veľa nebolo, no objavil som tam veľké harpúnové delo a  v  hlave mi skrsol nápad. Ťažký kanón som odmontoval a krvopotne dotiahol na vysokýpa– 16 –

eFANTÁZIA vol. 02

horok, dejisko môjho detského zážitku. Opravil som drobné poškodenia a  krátke oceľové lanko vymenil za omnoho

pevnejšie, ľahšie a hlavne dlhšie z grafénových vlákien, ktoré

som vyplietol z jedného laboratórneho zariadenia. Delo som

uchytil do masívnej, provizórne zmontovanej konštrukcie

a čakal na vhodnú príležitosť.

Odložil som triéder, odhrnul kapucňu a na hlavu si nasadil RR-vízor. UI sa prebudila k  životu a  na priehľadový displej, cez ktorý som videl reálny obraz okolia, vložila svoje prvky – schémy, grafy a stĺpce číslic. Keď nezaznamenala žiadnureakciu, po chvíli sa opýtala:

„Inštrukcie?“

„Skontroluj pokles kábla,“ nariadil som a prstami ohraničil oblasť.

UI preskúmala jeho polohu, porovnala údaje s  databázou a prehľadne zvýraznila výškový rozdiel. Od poslednéhomerania kábel poklesol o  ďalších pár metrov a  jeho pokles narastal. Z detstva si pamätám, že koniec sa vtedy strácalv oblakoch a  zo zeme ho takmer nebolo vidieť. Teraz bol oveľa nižšie. Neveštilo to nič dobré. V ľavom dolnom rohu displeja vyskočil odhadovaný čas zrútenia, ktorý UI počítala podľa otcovho algoritmu. Preglgol som. Z niekdajších mesiacov sa skrátil na hodiny. Bol najvyšší čas sa rozhodnúť.

„Skús odhadnúť jeho polohy v čase odteraz za desať hodín“, prikázal som UI.

Priehľadnosť displeja sa zvýšila a ja som zreteľne uvidelvlniaci sa kábel, vedľa ktorého sa v závislosti na čase začalipostupne zjavovať jeho budúce digitálne pozície. Jedna z  nich mala za necelú hodinu pretínať aj pahorok s  harpúnovým delom.

Neveriacky som zalapal po dychu a po chrbte mi prebehli zimomriavky.

Pohyb kábla bol chaotický. Niekedy ubehli celé mesiace, kým sa koniec ukázal v  tejto oblasti, no priamo nad pahor– 17 –

Anton StiFel: Volanie orbity

kom sa zatiaľ nezjavil nikdy. Možno práve toto bol tenzlomový okamih, na ktorý som tak dlho čakal. Možno mi vesmír

dával svojím spôsobom znamenie.

Overil som si predpokladanú výšku konca kábla nad pahorkom. Aj s odchýlkou to bolo niečo málo pod štyristometrov. V  navijaku harpúnového dela bolo namotaných okolo päťsto metrov grafénového lanka. Delo malo výškový dostrel okolo šesťsto. Bolo to natesno, ale mohlo to vyjsť.

Cítil som, že okamih rozhodnutia nadišiel. Bolo to buďteraz alebo nikdy. Zovrel som v dlani hnedú fľaštičku. V hlave sa mi premietli všetky spomienky na otca a na jehonepoľavujúce úsilie a obetavú snahu o to, aby sme prežili a aby sme boli aspoň trochu šťastní. Vybavili sa mi jeho plány a nápady, ktoré už nestihol zrealizovať a  na ktorých realizáciu sa tak tešil. Oči mi zvlhli slzami, ktoré v chladnom vetre namŕzali. Uvedomil som si, že mu to dlhujem a  akákoľvek iná úvaha stráca zmysel. Niečo sa vo mne zlomilo. Napriahol som sa a zahodil fľaštičku do diaľky tak, ako kedysi chrómovéhokoníka.

Na hodinkách som si nastavil odhadovaný čas zrútenia, z hlavy sňal RR-vízor a spolu s triédrom ich hodil do batoha. Vrhol som posledný pohľad na kábel a rozbehol sa dokomlexu, kde som mal pre každý prípad pripravený záložnýbatoh so zásobami a vybavením.

Keď som dobiehal ku vchodovej šachte, z mrazivéhovzduchu mi šlo roztrhnúť pľúca a  srdce chcelo vyskočiť z  hrude. Koniec kábla bol takmer nad pahorkom a  mne bolo jasné, že zostúpiť do komplexu a  vymeniť batohy určite nestíham. Zatočil som priamo k pahorku a dúfal, že na vrchole maneskolí infarkt.

K  delu som dobehol na pokraji síl. Nad hlavou sa mi vo víchrici kýval koniec kábla a jeho výška mi pripadalanekonečná. Uvedomil som si, že budem mať iba jediný pokus. Kým by som grafénové lanko znova zmotal a vystrelil, kábel



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist