načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať – Carolina Setterwallová

Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať

Elektronická kniha: Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať
Autor: Carolina Setterwallová

– Keď ti zaželám dobrú noc, netuším, že je to naposledy. Keby som to vedela, naša rozlúčka by bola podstatne emotívnejšia. Namiesto toho len prehodím, že si asi pôjdem ľahnúť k Ivanovi. Ty neprotestuješ. S pohľadom upretým na obrazovku ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  219
+
-
7,3
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Lindeni
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2019
Počet stran: 368
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-1007-7
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Keď ti zaželám dobrú noc, netuším, že je to naposledy. Keby som to vedela, naša rozlúčka by bola podstatne emotívnejšia. Namiesto toho len prehodím, že si asi pôjdem ľahnúť k Ivanovi. Ty neprotestuješ. S pohľadom upretým na obrazovku počítača ma necháš ísť a ja idem. Naposledy sa ti otočím chrbtom a vyjdem z miestnosti. Myslím si, že zajtra ráno sa opäť uvidíme. To sa však nestane. Už nikdy sa neuvidíme.

V jedno obyčajné októbrové ráno nájde Carolina svojho muža mŕtveho v posteli a v jedinom okamihu sa celý jej svet obráti hore nohami. Odrazu zostane so svojím malým synom celkom sama a musí si zvyknúť na nový údel. Zároveň sa nostalgicky vracia do minulosti a prehodnocuje svoj doterajší život.

Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať je dojímavé zúčtovanie nielen so smrťou, ale aj so životom, s láskou a materstvom, s modernými vzťahmi a ich nemilosrdnými očakávaniami. Carolina čitateľovi odhalí desať rokov svojho života plného lásky a žiaľu, desať rokov života, ktorý sa navzdory všetkým plánom rozhodol vydať úplne inou cestou.

Zařazeno v kategoriích
Carolina Setterwallová - další tituly autora:
Doufejme v to nejlepší Doufejme v to nejlepší
 (e-book)
Doufejme v to nejlepší Doufejme v to nejlepší
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať

Dúfajme,

že ho nikdy nebudeš

potrebovať

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.lindeni.sk

www.albatrosmedia.sk

Carolina Setterwall

Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2019

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať



Dúfajme,

že ho nikdy

nebudeš

potrebovať

Carolina Setterwall



7

máj 2014

Tvoj mail ma prekvapil. Keď prišiel, práve som sedela na

pohovke a  dojčila. V  poslednom čase vlastne nič iné nero­

bím. Dojčím a sedím tak ticho a nehybne, ako sa len so spia­

cim dieťaťom v náručí dá, a desím sa okamihu, keď sa zobu­

dí a  opäť spustí krik. Nakŕmim ho, chvíľu nehybne sedím,

potom sa ho pokúsim uložiť, aby som sa osprchovala alebo

niečo zjedla, môj plán však stroskotáva a  ja si znovu sadám

na pohovku a dojčím. A tak to ide deň čo deň. Ivan má ne­

celé dva mesiace a ty si opäť u niektorého zo svojich klientov

a pracuješ na ďalšej zákazke, nič bližšie však neviem, pretože

o svojej práci takmer nehovoríš. Nejaká reklamná produkčná

spoločnosť či ďalší režisér na voľnej nohe práve využíva tvo­

je technické znalosti. Keď sa ťa spýtam, aký si mal deň, ako

vždy len odsekneš, že tvoja práca je taká nudná a nezaujíma­

vá, že v skutočnosti ani nechcem počuť odpoveď. Kedysi som

dobiedzala a trvala na svojom, no dnes už nie. Keď budeš mať

chuť hovoriť o práci, sám sa pustíš do reči.

A ja zatiaľ nerobím nič iné, len dojčím. Cestou z práce mi

napíšeš esemesku a pýtaš sa, čo máš kúpiť na večeru. Teraz sa

o domácnosť staráš najmä ty. Chodíš do práce, nakupuješ, va­

ríš, upratuješ, hráš sa s mačkou, ktorú sme od Ivanovho na­

rodenia značne zanedbávali. Predtým pravidelné cvičenie si

odložil na neurčito. A ja len dojčím a dojčím. A vtom, v jeden

štvrtok začiatkom mája, pár minút po jednej popoludní, do­

stanem od teba mail.


8

Od: Aksel

Komu: Carolina

Dátum: 8. mája 2014, 13:05

Predmet: Keby sa mi niečo stalo

Čo by si mala vedieť, keby sa mi niečo stalo.

Moje heslo do počítača je: ivan2014

Podrobný zoznam všetkých náležitostí nájdeš v priečinku

Dokumenty/Keby som zomrel.rtf

Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať.

/Aksel Mail si musím prečítať trikrát za sebou. Spočiatku ničomu nerozumiem. Prečítam si ho ešte raz a prepadne ma úzkosť. Tretie čítanie vo mne vyvolá mrzutosť a podráždenie. To si celý ty! Na svete niet nikoho, kto by bol cynickejší a necit­ livejší než ty. Si až chorobný realista. Ty, s  tvojimi strohý­ mi esemeskami a mailmi. S tvojimi heslami, ktoré pravidelne meníš a ktoré musia byť kombináciou malých a veľkých pís­ men, číslic a špeciálnych znakov. Ty, ktorý si sa jasne vyjadril, že keď umrieš, nechceš byť pochovaný na cintoríne, ale tvoj popol sa má rozptýliť vo vetre na mieste, kde nikto nebude mať pocit, že musí pravidelne chodiť so sviečkami a kvetmi. Nikto iný by takýto mail neposlal, a už vôbec nie uprostred dňa, z  práce, svojej priateľke, ktorá sedí doma na pohovke a dojčí. Nikto okrem teba.

Na mail neodpoviem. Opýtam sa ťa naň neskôr. Sedíme za stolom a večeriame. Chcem vedieť, čo to malo znamenať, a odpoveď, ktorú dostanem, ma neprekvapí. Vravíš, že to bol len momentálny impulz, myšlienka, ktorá ti skrsla v  hlave,

a že opatrnosti nikdy nie je dosť. V každom prípade je podľa

teba dobré, aby som tieto veci vedela, keby sa ti, nedajbože,

niečo stalo. Tým považuješ celú záležitosť za uzavretú a viac

sme sa o maile nebavili. 2009 – 2014

13

október 2014

Je októbrová nedeľa. Obaja sme vyčerpaní a nervózni. Tak­

mer vôbec som nespala, pretože som zas musela celú noc

kŕmiť Ivana. Doteraz sa mi nepodarilo naučiť sa zaspať po­

čas krátkych prestávok medzi dojčením a vzhľadom na to, že

Ivan bude mať už osem mesiacov, nerobím si veľké nádeje, že

sa k tomu ešte niekedy dopracujem. Ustavične som unavená

a dnes som navyše mrzutá a precitlivená, zatiaľ čo ty si v ča­

sovom strese a  snažíš sa čo najskôr dokončiť rozpracované

projekty. Svojim klientom si sa ešte nepriznal, že už o týždeň

nastupuješ na polovičnú otcovskú dovolenku, čo je momen­

tálne hlavným dôvodom našich hádok. Chcela by som, aby si

zvoľnil tempo a mal viac času a energie na náš život, na naše

dieťa, na náš svet. Ty si však proti. Síce ma presviedčaš, že po

ničom inom netúžiš, no teraz to skrátka nejde. Pokúšaš sa

mi vysvetliť, že ako živnostník si v inej situácii. Dlhé roky si

si budoval svoju klientelu a keby si sa na pol roka či na dlh­

šie z branže vytratil, nájdu si za teba náhradu. Jednoducho ťa

vymenia. Aj ty si totálne vyčerpaný. A keď sa snažíš uvoľniť,

vyze ráš nešťastne. Pri pomyslení na to, že čochvíľa budeš mu­

sieť zostať doma, pol dňa sa starať o Ivana a ďalšieho pol dňa

pracovať, sa ťa zmocňuje úzkosť. Ja tiež žijem v ustavičnom

strese. Som podráždená a nervózna. Takto som si náš rodinný

život nepredstavovala. Vravíš, že som dobre vedela, do čoho

idem, keď som sa rozhodla mať s  tebou dieťa. Odvetím, že

som dúfala, že to bude iné. Nechcem ťa trápiť a ty mňa tiež nie, no v poslednom čase sa to zdá čoraz ťažšie. Zatiaľ sa však nevzdávame a bojujeme ďalej.

Už tri týždne bývame v novom. Na sťahovanie sme si vy­ brali najhorší možný čas, no predsa sme to nejako zvládli. Balili sme po nociach, využijúc každú krátku chvíľu, keď Ivan konečne zaspal. Väčšinou sme mlčali a snažili sa vyhýbať té­ mam, ktoré by jedného z nás ranili alebo vyústili do hádky. Tým istým štýlom sme sa presťahovali a  teraz je už takmer všetko vybalené. Zvyšok bude musieť počkať do zajtra, preto­ že naše auto sa začalo kaziť. Musíme ho zaviezť k vašim, aby sa naň pozrel tvoj otec. Ivana vložíme do autosedačky na zad­ nom sedadle, ty si sadneš vedľa neho a ja šoférujem. Nemô­ žem si pomôcť a už po stýkrát veselým tónom, ktorým však nikoho neoblafnem, zopakujem, že by bolo fajn, keby sme vodičák mali obaja. Zatneš zuby a  precedíš, že si ho čosko­ ro urobíš. Radšej pokrčím plecami a nepýtam sa, čo zname­ ná čoskoro. Nemám chuť ani silu zas sa hádať. V skutočnosti ma moja uštipačná poznámka mrzí a najradšej by som ju vzala späť. V aute sa rozhostí ticho. Ivan sa tvári spokojne a ty ho zabávaš zvukmi a hračkami, aby mu dobrá nálada vydržala čo najdlhšie. Keď Ivan plače, zle sa mi šoféruje, a nikto ho ne­ dokáže rozosmiať tak ako ty. Keď sa blížime k domu tvojich rodičov a  ja mlčky počúvam, ako sa vzadu hráte, pomyslím si, že napriek všetkým problémom a starostiam svoju rodinu nadovšetko milujem. Skrátka len prežívame trochu ťažšie ob­ dobie, to je všetko.

Pomáhaš otcovi s  autom, zatiaľ čo ja pijem čaj s  tvojou mamou. Snaží sa zistiť, ako sa máme. Robí to síce diskrétne a s rešpektom, no i tak sa cítim ako na výsluchu. Odpovedám, tiež s rešpektom, no podstatne menej diskrétne, že je toho na nás trochu priveľa. Že takmer nespím a ty si v ustavičnom stre­ se. Sťahovanie bolo náročné, Ivana trápia nočné mory, neustále je hladný a pýta si jesť. Ale my si z toho ťažkú hlavu nerobíme, nás predsa niečo len tak ľahko nerozhádže, zaklamem.

15

Vtom sa na príjazdovej ceste zjaví tvoj starší brat. Rodi­

čom svoju návštevu vopred neoznámil a cez kuchynské okno

vidím neskrývané prekvapenie, ktoré sa zračí na vašich tvárach.

S úsmevom na tvári sa objímete a brat ťa pri tom potľap ká po

pleci. V  jeho náručí sa priam strácaš. Odjakživa bol silnejší

než ty. Síce nižší, no zato širší a  mocnejší. Utrúsi akúsi po­

známku, ty sa rozosmeješ a spolu sa vydáte smerom k domu.

Rýchlo vybehneš hore schodmi a  ponáhľaš sa do kuchyne,

chceš mu ukázať Ivana. Tvoj brat mal doteraz možnosť vidieť

ho len jediný raz. Niežeby nechcel, no v poslednom čase sme

všetci mali priveľa povinností a málo času. Privinie si sy novca

na hruď a  podotkne, že poriadne podrástol a  vyzerá presne

ako ty. Volá ťa braček. Ty si naleješ pohár koly, zatiaľ čo on

plný mi dúškami popíja kávu. Potom sa vrátite k autu. Posa­

dím Ivana do nosiča, vyložím si ho na brucho a  vyjdem za

vami do záhrady. Z vrecka vytiahnem mobil a odfotím si vás,

ako stojíte pri aute a snažíte sa zistiť, prečo nefungujú stiera­

če. Samozrejme, že sa vám to nepodarí. Na fotografii ste všet­

ci traja. Stojíte chrbtom k objektívu a jeden z vás sa škriabe na

hlave. Dvaja bratia a otec, ktorí sa vidia naposledy, no zatiaľ

o tom nemajú ani potuchy.

apríl 2009

Je Valpurgina noc a ja sa práve chystám na párty, ktorú orga­

nizujú moji priatelia v budove bývalej školy na ostrove Adel­

sö. Budovu si na pár dní prenajali a premenili ju na tropický

raj. Ich večierky sú legendárne. Pozvú na ne stovky ľudí a tí,

ktorým sa podarí kúpiť lístky skôr, než sa beznádejne vypre­

dajú, majú v cene aj miesto v autobuse zvážajúcom hostí na

miesto určenia. V aule s vysokým stropom, vŕzgajúcou podla­

hou a  všadeprítomnou jemnou vôňou dreva predávajú pivo

a  víno za nákupné ceny. Organizátori sú hudobníci a  ľudia z kreatívnej branže a zakaždým sa im podarí zohnať niektorú z mojich obľúbených kapiel. Toto je štvrtý či piaty raz, čo sa mám zúčastniť na ich párty, a už sa neviem dočkať.

Dovŕšila som tridsať rokov a  môj ľúbostný život je čistá katastrofa. Mám za sebou ďalší rozchod. S chlapíkom z Norr­ landu som síce chodila len krátko, no spočiatku som si naozaj myslela, že by mohol byť ten pravý. Rýchlo som však pocho­ pila, že to bola len moja naivná predstava. Rovnako ako pre­ došlých bývalých, aj jeho som poslala k vode cez mail. Napí­ sala som mu, že nespravil nič zlé, že chyba nie je v ňom, ale vo mne a že skrátka v tejto chvíli nie som na vážny vzťah pri­ pravená. Neviem, prečo je pre mňa také ťažké niekoho od­ mietnuť. Pri myšlienke, že mu ublížim, ma prepadne úzkosť a predstavujem si, že som mu nielenže skazila najbližšie dni či dokonca celé týždne, ale možno aj naštrbila sebadôveru a  zničila radosť zo života. V  tom okamihu ma ovládne taký neprekonateľný pocit viny, že som už párkrát zostala vo vzťa­ hu len preto, aby som necítila tú nepríjemnú úzkosť. No sľú­ bila som sama sebe i svojmu terapeutovi, že s tým prestanem, a preto, keď cítim, že vzťah nemá zmysel, skončím ho oveľa skôr. Úzkosti som sa však nezbavila. A teraz som to mala pre­ žívať celé odznova.

Tento rozchod však našťastie prebehol hladko a bez zby­ točných drám. Pravdepodobne preto, že sme spolu chodili len zopár týždňov, a myslím si, že aj on cítil, že to nie je ono. Zobral to až tak dobre, že sa rozhodol nechať si svoj lístok na párty, ktorý by si, nebyť môjho ustavičného naliehania, vôbec nekúpil. Plánovali sme ísť spolu ako priatelia, nič viac.

Keď ho zbadám v autobuse, cítim sa trochu trápne, no pre­ konám sa, objímem ho na privítanie a predstieram, že všetko je v najlepšom poriadku. Že som emancipovaná, slobodná žena, ktorá presne vie, čo chce. V skutočnosti však nemám ani po­ ňatia, čo chcem. Neviem to už dlho. Podvedomá túžba pre­ stať strácať drahocenný čas s nesprávnymi mužmi a  konečne

17

si nájsť niekoho, kto za to skutočne stojí, zjavne nebola dosta­

točne silná, aby som ju uskutočnila. V mojom živote už nie­

koľko rokov vládol poriadny chaos. To však Norrlanďan ne­

musel vedieť. Aj tak už spolu nie sme a ani nebudeme. Sedím

v autobuse, popíjam víno a s klesajúcou hladinou v pohári

a pribúdajúcimi kilometrami, ktoré ma delia od Štokholmu,

sa cítim čoraz lepšie. Všetko je viac ­menej tak, ako má byť.

Tancujem ako o život a už nikdy nechcem prestať. Moje

ústa sa nevedia nabažiť vína a  telo sa neustále musí hýbať

v rytme. Vyleziem na široký okenný parapet starej auly a tan­

cujem celkom sama, vychutnávajúc si vlastnú nedostupnosť,

pričom cítim, že na seba pútam pohľady. Medzi priateľmi

som notoricky známa tým, že keď sa dostanem do nálady, le­

ziem na nábytok, na barové pulty, stoličky, reproduktory, pó­

diá či parapety a tancujem. Úplne sama, odrhnutá od reality.

Už sa z toho pomaly stala tradícia a neporuším ju ani dnes.

Striedam parapet a  tanečný parket a  spolu s  priateľmi spie­

vam z plného hrdla. Keď vidím, že rad pred toaletami je pri­

dlhý, vybehnem sa vycikať von do lesa. Sem ­tam v dave ľudí

zazriem Norrlanďanovu tvár a zakaždým uprene hľadí pria­

mo na mňa. Zamáva mi alebo pokýva hlavou, no v očiach sa

mu zračí smútok. Moji priatelia ho začnú volať Psí pohľad.

Smejeme sa z neho, je to kruté a protivné, ale je mi to jedno.

Som opitá, chce sa mi tancovať a všetko je tak, ako má byť.

A  vtom sa znenazdajky zjavíš priamo predo mnou. Nikdy

predtým som ťa nevidela, určite sme sem neprišli tým istým

autobusom. Tvoj kamarát, môj známy, vraví, že mi chce pred­

staviť niekoho, kto „je zo mňa úplne hotový“. A ty vedľa neho

len stojíš a  usmievaš sa od ucha k  uchu. Si vysoký a  chudý,

s úsmevom ako kovboj zo starého filmu, pokrúteným a kri­

vým, širokým a  srdečným. Pomyslím si, že by z  teba bola

vydarená karikatúra. Taká, ktorá okamžite každého rozveselí.

Na hlave máš čiapku. Musím poriadne zakloniť krk, aby som ti videla do tváre. Nepočul si, akými slovami mi ťa predstavil náš spoločný známy, ale to je jedno. Nepôsobíš na mňa ako typ, ktorému by to nejako výnimočne prekážalo.

Keď mám v sebe zopár pohárikov, zvyčajne preberám ini­ ciatívu. Možno zo strachu z odmietnutia sa chopím príleži­ tosti hneď, ako sa naskytne, a dnes večer si tou príležitosťou ty. Rozhodla som sa, že sa mi páčiš. Vysoký a  trochu krivý, s úžasným úsmevom. A tvoje oči sú obrovské. Naozaj by ťa mal niekto nakresliť, výsledok by určite stál za to. Vezmem ťa za ruku a ťahám ťa von na dvor. Neprotestuješ a necháš sa viesť. Vonku je ešte stále svetlo, nemôže byť viac ako deväť, ale koho už zaujímajú také banality. Mňa nie a teba isto tiež nie. Tvoje oči na svetle žiaria a sú až neuveriteľne modré. Za­ ujímalo by ma, či nosíš šošovky. Chcem sa ťa na to spýtať, no zarazím sa. Teraz na to nie je vhodná chvíľa.

Na dvore predávajú hotdogy vo  výklenku budovy, ktorá kedysi slúžila ako prasací chliev. Postavíme sa do radu a ty ma pevne držíš za ruku. Vyzeráš, že by si ma pobozkal pri naj­ menšom náznaku povzbudenia, no ja som zdržanlivá. Spýtam sa ťa, koľko máš rokov, a ty odvetíš, že dvadsaťosem. Spadne mi kameň zo srdca, bála som sa, že si oveľa mladší. Vyzve­ dám, kde pracuješ, odpovieš, že v oblasti médií. Som zveda­ vá, ako zareaguješ, keď ti poviem, že pracujem v hudobnom priemysle a organizujem veľké podujatia a koncerty, no ty sa ma na nič nepýtaš. Môj vek ani povolanie ťa zjavne nezaují­ majú. Zdá sa, že jediné, po čom túžiš, je obsypať ma bozkami. Hľadím na tvoj nákazlivý úsmev a rozhodnem sa, že nič viac mi netreba. Vezmem ťa za ruku a vediem ťa preč od stánku smerom k veľkej breze na lúke za školou. Sotva pred hodinou som sa tam bola vycikať. Z tanečného parketu sa s dunením šíri basová linka a ja sa nakloním a pobozkám ťa.

Bozk mi opätuješ a vezmeš moju tvár do rúk. Neskutočne sa mi to páči. Páči sa mi, ako bozkávaš, páčia sa mi tvoje ruky, tvoja vysoká postava a tvoje krivé ústa, ktoré sa nikdy nepre­ stávajú usmievať, ani vtedy, keď sa bozkávaš. Vrhneme sa na seba ako tínedžeri. Tisneš sa na mňa celým telom, chrbát sa mi odiera o brezu a tričko mám už celé špinavé od kôry. Keby som mala postavu ako modelka, vyskočila by som do vzduchu a obomkla ťa nohami, no nespravím to. Len stojíme a pritís­ kame sa o brezu ako dvaja nadržaní pubertiaci.

Pošepnem ti, že sme ešte neskončili, no vnútri to robiť ne­ smieme. Priznám sa, že tam na mňa ktosi márne čaká a ne­ chcem mu ublížiť. Nie som si istá, či som to vyslovila preto, aby som sa pred tebou vytiahla, alebo zo mňa skutočne hovo­ rí ohľaduplnosť. Možno sa len v tvojich očiach snažím vyze­ rať lepšia, než v skutočnosti som. Svet sa mi rozmazáva pred očami, reagujem pudovo a impulzívne. Celý večer striedavo tancujeme každý so svojimi priateľmi a podchvíľou sa stretá­ vame na našom mieste pri breze. S každou pribúdajúcou ho­ dinou sú naše stretnutia čoraz intenzívnejšie. Vymeníme si telefónne čísla, čo podstatne uľahčí dohadovanie ďalšej horú­ cej chvíľky pri breze.

O jednej v noci sa párty končí a pred budovou už čakajú dva autobusy, ktoré nás odvezú späť do Štokholmu. Počkáme, kým nastúpi Psí pohľad, a sadneme si do druhého autobusu, aby sme sa mohli nerušene celú cestu bozkávať. Sedíme cel­ kom vpredu a zo sedadiel za nami sa ozýva veselý krik. Zába­ va je zjavne stále v plnom prúde. Podávaš mi jedno slúchadlo a púšťaš mi AC/DC. Podotknem, že ich hudbu veľmi nemu­ sím, a  dodám, že som s  nimi zopárkrát pracovala. Snažím sa, aby môj hlas znel ľahostajne, akoby to bola tá najsamo­ zrejmejšia vec na svete. Táto informácia však na teba zjavne nespravila bohvieaký dojem. Pokrčíš plecami, prepínaš pes­ ničky a nástojíš, aby som si vypočula túto a túto a ešte túto. Potom sa ku mne nakloníš a vtisneš mi dlhý bozk. Zdvihneš ma do náruče a obkročmo si ma posadíš na kolená. Milujem pocit, keď ma takto zodvihneš, a ešte viac milujem, keď ti mô­ žem sedieť v lone.

20

Keď autobus o  hodinu neskôr zastane na námestí Medbor­

garplatsen, celé líca a bradu mám doškriabané od tvojho str­

niska. Už dávno som sa tak vášnivo nebozkávala. Vystúpime

z autobusu a chceš ísť ku mne, ale to ti nedovolím. Chvíľu na­

liehaš, no ja trvám na svojom. Navrhneš, že by sme mohli ísť

k tebe. „No tak,“ snažíš sa ma presvedčiť, „nechcem nič, len si

vedľa teba ľahnúť.“ „Nie,“ odvetím, „dnes v noci spím sama.“

Nepotrebujem, aby si si o mne myslel, že som typ ženy, čo

sa s chlapom vyspí hneď na prvom rande. No keby sme spo­

lu skončili v byte, stalo by sa to. A to nechcem. Teda chcem,

ale nie hneď teraz. Chcem ťa ešte vidieť, chcem, aby toto bol

len začiatok. Rozlúčime sa a chvíľu hľadím na tvoj vzďaľujúci

sa chrbát a hlavu, ktorá sa pohojdáva do rytmu hudby zo slú­

chadiel. Skôr než zaspím, pípne mi od teba esemeska. Píšeš,

že som krásna a že ma chceš opäť vidieť.

október 2014

Zobudím sa vedľa Ivana a pozriem na hodinky. Ukazujú pol

siedmej a ja si pomyslím, že túto noc sme sa vyspali relatívne

dobre. Väčšine ľudí by to nestačilo, no v našom svete je to viac

ako dosť. Ivan bude mať čoskoro deväť mesiacov, a hoci sme mu

pred troma týždňami pri sťahovaní do nového bytu zariadili

vlastnú izbu, väčšinu času spávam s ním na matraci v jeho izbe.

Začali ho totiž trápiť nočné mory a navyše ho musím kŕmiť tri­

až šesťkrát za noc. Pôvodne sme dúfali, že konečne budeme

môcť noci tráviť spolu sami, len ty a ja. Včera večer, kým ty si

sedel v kuchyni a pracoval, ja som sa od desiatej do jedenástej

snažila utíšiť nášho syna a ďalšie dojčenie nemalo konca ­kraja,

napísala som ti správu, že túto noc budem znova musieť zo­

stať s Ivanom. Odpísal si OK a dobrú noc. O chvíľku nato som

počula tvoje kroky medzi kúpeľnou a  obývačkou. Zhasol si

všetky svetlá, umyl si si zuby, prezliekol si sa a ľahol si si spať.

Ja som ešte chvíľu zostala hore a do vyhľadávača v mobile som zadala „nočné mory u  malých detí“. Očami som pre­ behla odporúčania na oficiálnych stránkach pre starostlivosť o zdravie, ako aj viaceré novinové články a témy na rodinných fórach. Po prečítaní článkov a diskusií som chvíľu premýšľala, či by Ivana naozaj mohli trápiť zlé sny, ktorými zvyčajne trpia podstatne staršie deti, no všetko tomu nasvedčovalo. Ivan má nočné mory, a  preto ho v  noci nedokážem utíšiť. S  krikom sa zobudí vždy približne hodinu po zaspaní, presne ako pí­ sali v  článkoch na internete. Spravila som snímku obrazov­ ky jedného z nich a poslala ti ho s komentárom: „Prečítaj si toto. Myslím si, že Ivan má nočné mory.“ No ty si neodpísal a v spálni vládlo hlboké ticho. Pomyslela som si, že si buď už zaspal, alebo si si správu síce prečítal, no nechcelo sa ti odpo­ vedať. Krátko nato som zaspala aj ja.

Keď sa zobudíme, cítim sa takmer odpočinuto. Mačka dnes nemraučí pred dverami detskej izby ako inokedy a Ivan si od včerajšieho nočného záchvatu plaču pýtal jesť len dva­ krát. Má dobrú náladu a chystá sa vyliezť z našej provizórnej postele na zemi. Lezie k dverám, pripravený na dobrodruž­ stvá, ktoré na neho v byte čakajú. Vezmem ho na ruky a po­ viem, že ideme zobudiť ocka. Keď otvorím dvere, vbehne do izby mačka a nechá sa pohladkať. Zdá sa, že sa tiež práve zo­ budila.

S dieťaťom v náručí vojdem do spálne. Posadím Ivana na posteľ, aby k tebe doliezol a bol to prvé, čo ráno uvidíš. Po­ viem: „Dobré ráno, ocko,“ tónom, ktorý používam, keď ho­ vorím s Ivanom, ale slová v skutočnosti adresujem niekomu dospelému. Väčšinou tebe. Ivan zamieri smerom k tvojej hla­ ve, no sotva sa pohne, keď zbadám, že čosi nie je v  poriad­ ku. V takejto polohe som ťa nikdy nevidela. Ležíš na boku, zvláštne prehnutý a  vykrivený, s  tvárou ponorenou do van­ kúša. Tvoja pleť má čudnú farbu. Je svetlejšia než zvyčajne, studená a bledá.

Bojím sa dotknúť tvojho členka, ktorý vytŕča spod papló­ na na kraji postele, no po chvíli váhania to urobím. Je chlad­ ný, sinavý a celý stuhnutý. V žilách ti už neprúdi krv. Už tu nie si. Si mŕtvy. Všetko ostatné urobím reflexívne a mechanicky. Zodvihnem Ivana a jednou rukou ho držím, zatiaľ čo sa môj mozog cel­ kom odosobní od všetkých emócií. Reagujem triezvo a  ro­ zumne, racionálnejšie než kedykoľvek predtým. Vytočím čís­ lo záchrannej služby, a  keď pracovníčka centrály zodvihne slúchadlo, jedným dychom vychrlím, čo sa stalo, svoje meno, tvoje meno, našu adresu a kód zvončeka pri bráne. Nalieham, že musia prísť hneď teraz, tak rýchlo, ako sa len dá. Sama to tu nevydržím. Ivan naťahuje rúčky k posteli a ja ho tuho, možno až prituho zvieram v náručí.

Žena v telefóne ma požiada, aby som hovorila pomalšie a skúsila ti nahmatať pulz. Odvetím, že je to zbytočné, no urobím, čo mi povie. S  Ivanom opretým o  bok a  s  telefó­ nom vtlačeným medzi ucho a  plece natiahnem voľnú ruku a  pritlačím prsty na tvoj krk. Je studený a  bez života. Pre­ sviedčam ženu, že nič necítim, že už tu so mnou nie si, že nežiješ.

Neviem, prečo to robím, ale chytím ťa za rameno a pre­ vrátim ťa na chrbát, hoci som si istá, že si mŕtvy. Tvoje telo je ťažké a ja takmer stratím rovnováhu a mám čo robiť, aby som sa na teba nezvalila aj s dieťaťom. Hľadím na tvoju tvár. Na ľavom líci ti zostal odtlačok od vankúša, koža je žltkastá a pokrčená. Oko, ktoré bolo pritisnuté o vankúš je pootvore­ né. Tvoje modré oči nemajú takú jasnú farbu ako predtým. Sú sivé a už nikdy sa nezahľadia na mňa ani na nášho syna. Keď zbadám to oko, v okamihu pustím tvoje rameno a telo meravo dopadne do tej istej polohy, v akej ležalo pred chví­ ľou. Nie je v tebe ani štipky života a ja už v spálni nevydržím ani o sekundu dlhšie.

To isté poviem aj žene v  slúchadle a  položím. Ivana zavi­ niem do deky, posadím ho do nosiča a vyložím si ho na brucho. Cez plecia si prehodím sveter, potom si spomeniem na mačku a zamknem ju do kúpeľne spolu s miskami s jedlom a vodou. Obávam sa, že inak by utiekla, keďže viem, že najbližšia osoba, ktorá prekročí prah môjho bytu, istotne nebudem ja.

Zamknem dvere, privolám výťah a zveziem sa na prízemie. Vyjdem do záhrady pred domom, posadím sa na lavičku a ča­ kám, kým príde sanitka. Onedlho začne svitať. Na príchod sanitky vyčkávam minimálne polhodinu. Ale nie, to by som záchranárom krivdila. Cesta im trvala len zopár minút, no mne sa to zdalo ako večnosť. Sedíme na dvore, ja v pyžame a vo svetri, Ivan v nosiči, zabalený do deky, a suse­ dia odchádzajúci do práce nás začudovane sledujú. Nikto sa mi však neprihovorí. Niektorí kývnu hlavou na pozdrav a od­ vrátia zrak, iní len ukradomky poškuľujú. Zíde mi na um, že by som mala niekomu zavolať, no neviem komu. Napokon zatelefonujem tvojmu staršiemu bratovi a vzápätí počujem, že prichádza sanitka.

máj 2009

„Nikdy nebudem neverný,“ pošepneš, uprene mi hľadiac do očí. Tvoja tvár je len pár centimetrov od mojej. Ležíme v po­ steli a ja rozmýšľam, či tým naznačuješ, že nikdy nebudeš ne­ verný mne, alebo mi len chceš dať najavo, ako máš nastave­ ný morálny kompas. Neviem, ďalej sme to nerozoberali. Tak je to s  tebou často. Čosi len tak mimochodom, bez príkras poznamenáš, čosi, čo vyznie jednoducho, priam banálne, no mňa to naplní neistotou a otázkami, ktoré sa ti zatiaľ neodvá­ žim položiť. Je to jedna z vecí, ktoré ma na tebe fascinujú. Si iný než ostatní a páčiš sa mi. Veľmi.

Ležíme nahí v posteli v tvojom minimalistickom, sotva zariadenom byte na ulici Långholmsgatan vo štvrti Hornstull. Všetky okná sú orientované jedným smerom, vzduch v byte nemá ako prúdiť a  je v  ňom strašné teplo. Nemáš závesy a  do izieb celé dni praží slnko. Napriek tomu trávime čas u teba, lebo tu sa cítiš najlepšie, a ja neprotestujem. V po­ slednom čase sme tu často. Tu, v tvojom byte, v tvojej poste­ li, nahí.

Skončili sme tu hneď na druhý deň po našom prvom stret­ nutí. Vyrazili sme spolu na ďalšiu párty, ktorú sme strávili pritúlení pod dekou na sedačke terasy nočného podniku. Už som viac nevedela vzdorovať, stačil mi jeden deň, aby som dokázala, čokoľvek som si potrebovala dokázať, a tebe tiež nebolo treba hovoriť dvakrát. Teraz tu spolu ležíme a ty vra­ víš, že nikdy nebudeš neverný. Zamumlem čosi ako: „Mhm, fajn,“ a  spomeniem si, koľkokrát som ja sama bola never­ ná. Pomyslím si, že je to síce ľahké sľúbiť, ale oveľa ťažšie aj dodržať. No tvoj prístup sa mi pozdáva. Veľa o tebe vy­ povedá. Poznáme sa už dva týždne. Fascinuješ ma, chcem o  tebe vedieť všetko, ale snažím sa udržať si odstup a  prí­ liš nevyzvedať. Nikdy ti nepoložím viac otázok než ty mne a, popravde, ty sa na môj život veľmi nepýtaš. Tak sa nepý­ tam ani ja. Keď som po prvý raz vošla k tebe do bytu, vyhŕkla som, či si sa práve nasťahoval. Nemal si tam takmer žiadny nábytok. Prázdna chodba, obývačka s pohovkou, televízor a malý pí­ sací stôl v  rohu miestnosti. Na stole stál len počítač, kto­ rý využívaš na prácu, a nalepovacie lístočky s poznámkami. Máš pekný rukopis s drobnými písmenkami, dokonca aj veľ­ ké písmená sú malé. Vtedy som to nevedela, no názvy na papierikoch patria produkčným spoločnostiam, s  ktorými spolupracuješ. „ Backup Callboy“ čítam na jednom. „Poslať mail Annelie“ stojí na druhom. „Server Camp David“ píšeš na treťom. Na ďalšom lístočku je veľkými písmenami napí­ sané „NIKDY VIAC“. Keď som sa spýtala, čo to znamená, odvetil si, že je to pre teba pripomienka, aby si si už nikdy viac nenaložil na plecia toľko práce ako minulý rok. Prezra­ dil si mi, že si vtedy takmer skolaboval. Pracoval si dňom i nocou a strašne si vychudol, ale už sa odmietaš takto tý­ rať. Odvetila som, že ťa úplne chápem, a podotkla som, že aj moja práca si často vyžaduje dlhé nadčasy a bezsenné noci. „Tak sa na to vykašli,“ povedal si, akoby to bola tá najjed­ noduchšia vec na svete. Akoby na teba moja práca neurobi­ la absolútne žiadny dojem. Pamätám si, že v tom momente som sa do teba zaľúbila ešte viac. V spálni stála len posteľ a posilňovacia lavica. Nič viac. Žiad­ ny koberec na podlahe, žiadne závesy na oknách, na stene vi­ sel jeden jediný plagát mrakodrapu, nad ktorým sa vznášal osamelý mrak.

Keď som sa spýtala, či si sa práve prisťahoval, zdalo sa, že vôbec nerozumieš, ako mi to mohlo napadnúť. Odvetil si, že tu bývaš už osem rokov. Zjavne k  životu viac nepotrebuješ. Naznačil si, že si vyrástol obklopený množstvom vecí a zby­ točností a ty tak žiť skrátka nechceš. Z ozdôb, čačiek a náno­ sov prachu dostávaš paniku. Pomyslím si, že to s tým svojím minimalizmom možno trochu preháňaš, a nemám pocit, že by si na tej lavici pravidelne cvičil. Pripadal si mi zvláštny a to ma na tebe priťahovalo.

V  tejto chvíli nám však tvoja posteľ celkom stačí a  nič iné nepotrebujeme. Trávime tu večery, noci, rána a takmer celé víkendy. Keď sme hladní, ideme sa najesť von. Okrem toho chodíme na dlhé prechádzky. Držíš ma za pás a  ja si užívam, aký si vysoký, a tajne dúfam, že na trase medzi štvr­ ťou Skanstull, v ktorej bývam, a Hornstull, v ktorej bývaš ty, stretneme niekoho známeho. Chcem, aby ma s tebou vide­ li. Chcem natrafiť na svojich priateľov a známych a počuť, ako si o nás za chrbtom šepkajú a špekulujú, kto len môžeš byť. „Ako im to spolu pristane,“ predstavím si, že hovoria. Aký vysoký a atraktívny muž, istotne si pomyslia. Som hrdá, že k sebe patríme. Aj keď o tom zatiaľ nehovoríme, je to tak. Patríme k sebe. Od nášho prvého rande sme sa stretávali približne každý druhý deň, a keď sme spolu neboli, udržiavali sme kontakt cez čet a esemesky. Za ten čas som sa o tebe zopár vecí na­ učila. Napríklad viem, že nerád telefonuješ. Keď si píšeme, si úplne iný ako naživo. Tvoje správy sú strohé a pôsobíš v nich tvrdo a  neprístupne. Rýchlo sa snažíš dostať k  pointe, aby si mohol tému čo najskôr ukončiť. Keď sa však stretneme, si milý, pozorný, vtipný, nenútený a nikdy nemáš ďaleko k smie­ chu. Rád ma držíš za ruku a  bozkávaš, aj keď práve neleží­ me v posteli. A nemýlila som sa, nosíš kontaktné šošovky. Sú dosť hrubé a zvýrazňujú tvoje jasnomodré oči. Bez šošoviek takmer nevidíš a večer, keď si sám doma, vyberieš si ich a na­ sadíš si okuliare. Neznášaš ich, ale podľa mňa sa ti hodia. Sú pokrivené a dokonale dopĺňajú tvoj úsmev. Všetko na tebe je trochu krivé. A všetko sa mi neskutočne páči.

Keď sa ráno lúčime, väčšinou si nechceš plánovať ďal­ šie stretnutie. Uvidíme sa neskôr, prehodíš, a ja sa neodvá­ žim spýtať kedy. Nikdy sa nepýtaš, či náhodou nemám ne­ jaký program, a  keď ti sporadicky spomeniem svoje plány, mám pocit, akoby som sa ti vtierala. Tvoja dvojtvárnosť vo mne vzbudzuje obrovský záujem. Tvoja osobnosť je kom­ plexná a  plná paradoxov. Si prítomný v  každom okamihu, no  zároveň taký vzdialený. Chvíľu si blízko a vzápätí tak ďa­ leko. Keď nie sme spolu, neustále na teba myslím. Napäto čakám, kedy sa mi ozveš, a hodiny bez teba sa mi zdajú ne­ konečné.

A ty sa vždy ozveš. Len musím byť trpezlivá a zopár hodín počkať. Pomaly si začínam zvykať na tvoj rytmus. Učím sa byť

27

súčasťou tvojho sveta. Som do teba zaľúbená až po uši. Ne­

viem, či mi to trvalo dva týždne alebo dva dni. Neviem, kedy

som si to naplno uvedomila. No som si istá, že ťa milujem.

október 2014

Sanitka dorazila a mimoriadne zdvorilí a vľúdni muži, ktorí

z nej vystúpili, strávili v byte len zopár minút. S Ivanom som

zatiaľ sedela na lavičke pred bránou a čakala. Jeden zo záchra­

nárov ku mne podišiel a oznámil, že som mala pravdu a môj

partner je mŕtvy. Poznamenal, že je to síce len malá útecha,

no zdá sa, že netrpel žiadnymi bolesťami a  skonal pokojne

počas spánku. Jeho slová mi útechu nepriniesli.

Záchranár mi pokynul, aby som sa spolu s ním vrátila do

bytu. Viem, že by som mala. Keď už pre nič iné, Ivan potre­

boval vymeniť plienku, no nedokázala som sa pohnúť. Už ni­

kdy som nechcela prekročiť prah nášho príbytku.

Zavolala som tvojmu bratovi a ten zas zavolal tvojim rodičom.

Potom som zatelefonovala svojej nevlastnej mame a  všetci

boli razom na ceste. Hnali sa sem zo svojich domovov, kde

pred chvíľou začali celkom obyčajné pondelkové ráno. Zá­

chranárovi odvetím, že chcem zostať sedieť na lavičke, kým

nepríde niekto, koho poznám. Súhlasí a  povie, že polícia je

na ceste, pričom nezabudne zdôrazniť, že o nič nejde a v prí­

pade náhleho úmrtia mladého človeka je to úplne bežný po­

stup. Hovorí, že si nemám myslieť, že som z niečoho podozri­

vá alebo že bol spáchaný zločin. Skrátka len postupujú podľa

predpisov. Muž rozprával ďalej, no ja som ho sotva registro­

vala. Vtom z brány vyšla suseda s dieťaťom, ktoré na nás ci­

velo s  vypleštenými očami. Zjavne takú scénu doteraz ne­

videlo. Ja v  pyžame, Ivan v  nosiči a  záchranári v  krikľavých

neónovožltých vestách a tmavozelených overaloch. Dieťa na

28

nás chvíľu zvedavo hľadelo, potom sa mamy začalo vypyto­

vať, z  ktorého poschodia sme, ako sa voláme a  čo sa stalo.

Nič som nepovedala a jeho mama tiež nie. Záchranári stíchli

a suseda pridala do kroku, vzala dieťa na ruky, umlčala všetky

otázky a rýchlo vybehla na ulicu. Sklopím zrak a mlčky hľa­

dím na sivý betónový chodník. Mám pocit, akoby som práve

stratila svoj domov.

Policajti prišli zároveň s tvojím bratom. Netuším, odkiaľ na­

bral toľko sily, no podarilo sa mu prevziať kontrolu nad si­

tuáciou. Pevne ma chytil za plecia a viedol ma hore do bytu.

Rozhodne odmietnem znovu vstúpiť do spálne. Uistí ma, že

nemusím, stačí, keď zostanem v  kuchyni. Policajti mi vraj

chcú položiť zopár krátkych otázok.

V kuchyni začnú muži zákona prehľadávať skrinku s liek­

mi. Počujem, ako policajtka pošepne kolegovi, že je tu toho

toľko, že nevie, kde začať. Prezerá si moje tabletky na spa­

nie dovezené z Ameriky a pýta sa, čie sú. Odvetím, že patria

mne, a zahanbím sa, že som v priebehu niekoľkých rokov na­

zbierala toľko škatuliek. Z každej cesty do New Yorku som sa

vrátila s nejakým balením liekov a napriek tomu, že som ich

takmer vôbec neužívala, podarilo sa mi zhromaždiť poriad­

nu zbierku. Pokúšam sa to policajtom vysvetliť, no nedáva to

veľmi zmysel. Uznávam, že to znie trochu šialene a normál­

ny človek čosi také nerobí. Policajti len prikývnu a pokračujú

v hľadaní. Prezerajú si tvoje pilulky a chcú vedieť, či som si

nevšimla nejakú zmenu v tvojom správaní. Odvetím, že nie.

Policajtka sa pýta, prečo máme doma okrem liekov bez re­

ceptu aj toľko tabletiek na spanie predpísaných od lekára.

Poviem, že mi ich lekár predpísal pre množstvo bezsenných

nocí, ktoré som strávila staraním sa o Ivana. Vysvetlím, že ho

musím po nociach dojčiť a že trpí nočnými morami, a keď ko­

nečne zaspí, nemôžem zaspať zase ja. Podotknem, nech bale­

nie pokojne otvorí, uvidí, že som si nevzala ani jednu tabletku.

29

Podvedome cítim, že je pre mňa dôležité, aby videla, že som

neužila ani jednu. Policajtka pozrie do škatuľky a mňa sa od­

razu zmocní strach. Čo ak je prázdna? Čo ak si si siahol na

život? Doposiaľ mi táto myšlienka nezišla na um. Policajtki­

ne prsty sa hýbali ako v spomalenom filme, keď otvárala malú

bielu škatuľku s červeným výstražným trojuhol níkom na boč­

nej strane. Balenie bolo, vďakabohu, plné.

Policajti si zapisujú názvy všetkých liekov a vykladajú ich

na stôl, škatuľku po škatuľke. Pýtam sa, koľko im to ešte po­

trvá, a policajtkin hlas zmäkne a odvetí, že o chvíľu sú hotoví

a že ide o štandardný postup.

Vtom do kuchyne vojde moja nevlastná mama. Hneď ako po­

čula, čo sa stalo, nasadla do auta a hnala sa sem až z Uppsaly.

Odkedy ju poznám, vždy bola ženou činu, a už je to takmer

tridsať rokov. Keď ma pri kuchynskom stole objíme, po prvý

raz prepuknem v  plač. Mama sa rozplače tiež. Vykrútim sa

z jej pevného zovretia a poprosím ju, aby sa postarala o Iva­

na. Treba mu dať raňajky a vymeniť plienku, no ja som zatiaľ

na nič z toho nemala čas. Nenamieta, vie, že tým mi teraz po­

môže najviac. Keď mi berie Ivana z náručia, uvedomím si, že

som po celý čas kŕčovito zvierala popruhy nosiča. Teraz, keď

v ňom Ivana niet, neviem, čo s rukami. Príde mi zle. Ivan sa

rozplače, no stará mama ho utíši, vymení mu mokrú plien­

ku a potom sa s ním hrá pri jedinom kúte kuchynského stola,

ktorý policajti nezapratali liekmi. Medzi rečou mi oznámi, že

aj moja vlastná mama je už na ceste. Posadím sa na pohovku

v obývačke, pritom počujem Ivanov smiech a kútikom oka vi­

dím nevlastnú mamu pretisnúť sa pomedzi policajtov, aby sa

dostala k detskej výžive v chladničke. S vedomím, že o Ivana

je dobre postarané, sa pokúšam uvoľniť a  pozbierať si myš­

lienky, no bezúspešne. Myslím len na to, že do spálne už ni­

kdy nevkročím. Nikdy, nikdy viac. Okrem toho je však moja

hlava celkom prázdna.

máj 2009

Zajtra máš narodeniny, ale odmietaš o tom hovoriť. Tvrdíš, že narodeniny sú pre teba deň ako každý iný, a niekoľkokrát zdôrazníš, nech mi ani len nenapadne kupovať ti darček. Na­ rodeniny v  tebe vyvolávajú úzkosť, pretože ti pripomínajú, ako rýchlo plynie čas, a máš pocit, že posledné roky svojho života si premrhal. Myslíš si, že takéto časové míľniky sú len nepríjemnou pripomienkou tvojich vlastných nedostatkov. Pýtam sa ťa, o  akých nedostatkoch hovoríš, no rozhovor ťa očividne znervózňuje a snažíš sa ho ukončiť. Odsekneš, že už pridlho bývaš na tej istej adrese, máš tú istú prácu a dookola robíš to isté. Pomyslím si, že si fakt čudák, no nahlas to radšej nevyslovím. Veď rovnako vyzerá život väčšiny ľudí, ktorých poznám. A napriek tomu svoje narodeniny oslavujú. A okrem toho, teraz som v tvojom živote ja. Veď spolu v podstate cho­ díme. To je predsa novinka a žiadna maličkosť. Nedokážem pochopiť, prečo sa na to nepozeráš rovnako.

Stretávame sa už takmer mesiac a som poriadne vystreso­ vaná z toho, že vôbec neviem, aký darček by som ti mala kú­ piť. Predstava, že hneď na začiatku vzťahu zavedieme pravidlo, že si nebudeme dávať narodeninové darčeky, sa mi vonkon­ com nepáči. Zaumienila som si, že niečo musíš dostať, len ab­ solútne netuším čo. Čo darovať človeku, ktorý odmieta osla­ vovať, no zároveň je tým najlepším, čo ma v  živote stretlo? Odhadnúť správnu mieru je náročné a ja sa chytám každého stebielka v snahe nájsť niečo, čo potrebuješ a čo by ťa poteši­ lo. Niečo tak akurát.

V  tvojom byte zrejme žiadnu indíciu, čo by sa ti páčilo, nenájdem. Jediné, čo sa z neho o tebe dozvedám, je, že máš rád jednoduchosť. Neodvážim sa darovať ti umenie a nábytok už vôbec nie. To by bolo po pár týždňoch randenia priveľa aj na mňa. Žeby nejaký kuchynský spotrebič? To určite. Nud­ nejší darček si už ani neviem predstaviť. Len ja, láska môjho

31

života a... naša teflónová panvica. Neprichádza do úvahy.

Uvažujem, že by som ti kúpila niečo na oblečenie, no obá­

vam sa, že si vyberavý a  keby som zvolila nesprávny kúsok,

pravdepodobne by si ho išiel vrátiť. A mňa by sa to poriadne

dotklo. Tvoj šatník je rovnako striedmy ako tvoj byt. Za celý

čas, čo sme spolu, som ťa videla vystriedať tri kárované koše­

le, zopár bielych tričiek, tmavomodrú mikinu a zo tri džín­

sy. Tvoje nohy a zadok vyzerajú v džínsoch neskutočne. Ču­

dujem sa, že s  takými nohami nerobíš modela pre rifle. Na

chvíľu sa zasnívam a napokon si poviem, že s nákupom oble­

čenia radšej počkám, kým ťa trochu lepšie spoznám.

Nenápadne nakuknem do skrinky v kúpeľni a, neprekvapi­

vo, je takmer prázdna. Čo je však úplne plné, je f ľaška s  tvo­

jím parfumom. Nájdem ešte šampón a nejaké mydlá bežných

drogériových značiek. Chvíľu mlčky postávam v tvojej kúpeľni.

Zvyčajne tu tráviš mimoriadne veľa času. Sprchuješ sa niekoľ­

kokrát za deň a nepreháňam, keď poviem, že to zbožňuješ. Ho­

vorievaš, že pod sprchou sa ti najlepšie rozmýšľa a  zakaždým

nájdeš odpoveď nielen na pracovné problémy, ale aj na zásad­

nejšie životné otázky. Len tak z ničoho nič prehodíš, že je čas

na sprchu, o dve sekundy zmizneš za dverami kúpeľne a mňa

necháš samu v  posteli alebo na pohovke v  polohe, ktorá ešte

stále opisuje kontúry tvojho tela. Na spoločnú sprchu si ma ni­

kdy nepozval a ja som sa nechcela vnucovať. Raz som nazrela

dnu cez pootvorené dvere kúpeľne. Stál si v sprchovacom kúte,

nahý a  otočený chrbtom, a  mne sa naskytol pohľad na tvoje

dlhé a podľa mňa dokonalé nohy a zadok. Prúd vody ti stekal na

hruď a pohľad si upieral na kachličky na stene. Nezbadal si ma

a ja som tíško vykĺzla, zavrela za sebou dvere a vrátila sa na svoje

miesto na pohovke. Znudene som si listovala v knihe alebo po­

zerala do mobilu, aby si si nemyslel, že sa neviem dočkať, kým

sa ku mne vrátiš. Napadne mi, že by sa ti možno hodil sprchový

záves. Alebo drahé, luxusné mydlo. Rýchlo si však uvedomím,

že je to hlúposť, a všetky podobné nápady zavrhnem.

32

Tvoje narodeniny pripadli na štvrtok a zároveň začiatok pre­

dĺženého víkendu, zajtra je sviatok Nanebovstúpenia Pána.

Zobudíme sa po noci plnej alkoholu, ako vždy v objatí a bez

šiat, ktoré sú v pokrčených kôpkach porozhadzované na zemi

okolo postele. Včera bol jeden z prvých večerov, keď sme sa

spolu oficiálne ukázali v spoločnosti, a len čo sa zobudím, po­

čítam v hlave všetkých známych, ktorí nás videli. Som hrdá

na to, že k tebe patrím, že môžem byť ženou, ktorú ty, podľa

vlastných slov osamelý vlk, na verejnosti objímaš okolo pása,

ktorú bozkávaš a s ktorou sa smeješ. Pokladám nás za nepre­

hliadnuteľný pár. Obaja sme vysokí a chudí a skôr zaujíma­

ví než klasicky príťažliví. Nahováram si, že vytŕčame z davu,

a napĺňa ma to radosťou.

Keď sa potichu vykradnem do kuchyne, ešte spíš. Prichys­

tám zopár chlebíčkov a do pohárov nalejem džús. Chvíľu hľa­

dám tácku, no žiadnu nenájdem a pomyslím si, že by to bol

dobrý darček. Namiesto toho som ti kúpila formu na peče­

nie. Raz si spomenul, že vieš piecť úžasné jablkové koláče a že

v deň, keď mi ich urobíš, od pôžitku určite odpadnem. Nič

kreatívnejšie mi, bohužiaľ, nenapadlo. Okrem formy som kú­

pila ešte vtipnú knižku o tom, čo sme sa mali naučiť na stred­

nej, no pravdepodobne zabudli. Nie som z darčekov nadšená,

ale nič sa nedá robiť. Stoja tu, vedľa pomarančového džú­

su a obložených chlebíčkov. Snažím sa potlačiť pocit hanby,

zhlboka sa nadýchnem, zamierim do spálne a začnem spievať

Veľa šťastia, zdravia.

október 2014

Policajti odišli a  záchranári podali štafetu obhliadajúcemu

lekárovi, ktorý mal určiť príčinu smrti. Aspoň predpokla­

dám, že práve preto prišiel. Z  viet, ktoré sú mi adresova­

né, vnímam len útržky. Slová mi bezcieľne poletujú okolo hlavy a akokoľvek sa usilujem počúvať a chápať, skrátka mi to nejde. V každom prípade viem, že dorazil lekár, vošiel do tvojej izby, vyšetrí tvoje bezvládne telo a stanoví čas a príči­ nu smrti.

Tvoja mama, otec, starší brat a  synovec sú už všetci tu. Moja nevlastná mama sa stará o Ivana a je mi nablízku, v kaž­ dej chvíli pripravená pomôcť. Chvíľami sa pustí do plaču. Môjho otca stratila, keď bola moja mladšia sestra v  Ivano­ vom veku, a presne si pamätá, aké to pre ňu bolo ťažké. Na­ priek tomu alebo možno práve preto je teraz taká pohotová a praktická a robí to, čo najviac potrebujem. Venuje sa Ivano­ vi a snaží sa mi to aspoň takto uľahčiť. Hrá sa s ním, prebaľuje ho, a keď je hladný, prinesie ho, aby som ho nadojčila. Potom ho opäť odnesie a ďalej opatruje.

Tvojmu otcovi sa z  hrdla sem ­tam vyderie zúfalé kví­ lenie, akýsi bezodný nárek. Pomedzi to neustále rozpráva, chodí hore ­dolu po izbe, ktorou sa nesie jeho hlas. Na oka­ mih si sadne, potom zas vyskočí zo stoličky, pobehuje a po­ kúša sa pochopiť, čo sa stalo. Snažím sa nevšímať si ho, vy­ tesniť jeho hlas. „To nie je možné,“ bedáka dookola. „To predsa nie je možné.“ Prajem si, aby stíchol. Tvoja mama mlčí a má neprítomný pohľad. Moje oči sú rovnako prázdne ako tie jej. Upieram zrak kamsi do prázdna a takmer na nič nereagujem. Tvoj brat prevzal velenie a správa sa ako môj ochranca. Objíma ma, prihovára sa mi šepotom, ktorý ma nereže v ušiach, a dbá na to, aby som pila dostatok tekutín. Odrazu z dverí tvojej spálne, našej spálne, vyjde obhliadajú­ ci lekár. Je mi na vracanie a jeho slová vôbec nechcem po­ čuť. Zasyčím tvojmu bratovi do ucha, že do spálne v žiad­ nom prípade nevkročím. Tuším, že lekár bude chcieť, aby som tam s ním išla.

A  nemýlim sa. Posadí sa vedľa mňa a  pomaly rozpráva. Vyzerá to, akoby sa prihováral malému dieťaťu alebo hluché­ mu, alebo niekomu, kto vôbec ničomu nerozumie. Dôrazne

34

artikuluje a ja si uvedomujem, že sa snaží preniknúť cez husté

mračná, ktoré sa na mňa zniesli. Zjavne to nerobí po prvý­

krát.

„Carolina, počúvajte ma, poviem vám, čo sa stalo. Počujete

ma? Ak máte akékoľvek otázky, pokojne sa pýtajte a ja vám od­

poviem tak, aby ste tomu rozumeli. Aksel v  noci zomrel po­

čas spánku. Pravdepodobne len hodinu predtým, než ste vošli

do izby. Príčinu smrti zatiaľ s určitosťou stanoviť nedokážem.

Vonkajšia prehliadka tela mi nič konkrétne neprezradila, no

predpokladám, že mu zlyhalo srdce. Budeme musieť urobiť sé­

riu vyšetrení. Ale, Carolina, je dôležité, aby ste vedeli, že Akse­

lova smrť bola bezbolestná. Počujete? Vôbec sa netrápil. Stalo

sa to v spánku a spal rovnako ako každú noc. Zaspal a už sa ne­

zobudil. Je naozaj dôležité, aby ste to počuli. Teraz si to mož­

no neuvedomujete, ale keď sa pomaly spamätáte, vedomie, že

skonal pokojne a  bezbolestne, vám pomôže. A  nezabudnite,

že by sa to stalo, či by ste v spálni boli, alebo nie. Tak či onak by

ste ho nedokázali zachrániť. Keď sa niekomu zastaví srdce ako

v noci Akselovi, väčšinou, žiaľ, nedokážeme pomôcť. Dokon­

ca ani keď pacient v tom okamihu leží v nemocnici, vôbec nie

je zaručené, že dokážeme zvrátiť tento typ zástavy srdca. Dnes

vám nemôžem s  určitosťou povedať, prečo Akselovi zastalo

srdce, no stáva sa to. Nazýva sa to náhla kardiálna smrť. Verte

mi, všetko nasvedčuje tomu, že pri tom netrpel. A vy by ste mu

nemohli pomôcť, ani keby ste ležali vedľa neho alebo zavolali

záchranku skôr. Onedlho príde auto, ktoré Akselovo telo od­

vezie do Ústavu súdneho lekárstva v Solne, a nebude to pre vás

pekný pohľad. Myslím si, že by ste všetci mali na chvíľu odísť

z bytu. Súdny lekár vykoná pitvu a určí presnú príčinu smrti.

Dajú vám kontakt na prideleného príslušníka polície, ktorému

môžete zavolať, keď budete mať akékoľvek otázky. Chápem, že

je toho na vás teraz priveľa. No skôr, než odvezieme jeho telo,

mali by ste ísť do spálne a rozlúčiť sa...“ Nie.

Nie.

Nie.

Nie.

To nedokážem. To nezvládnem. Snažila som sa rozohnať hmlu, ktorá vládla všade navôkol, a zo všetkých síl som sa usilovala počúvať a pochopiť, čo mi lekár hovorí. A  teraz sme sa dostali do momentu, ktorého som sa desila zo všetkého najviac. Nechcem tam ísť. Nepo­ trebujem to. Nezvládnem to, dookola opakujem. Išla som, keď zomrel otec, išla som, keď zomrela stará mama, no teraz tam ísť nedokážem. Nemôžem.

Celkom sa zrútim. Usedavo nariekam a trasiem sa na ce­ lom tele. Tečie mi z nosa, z úst sa mi valia sliny a košeľa tvoj­ ho brata je razom celá mokrá a  lepkavá, keď sa mu hodím do náruče. Stratím sa v jeho objatí a už nikdy nechcem nájsť cestu von. „Zvládneš to,“ šepká mi do ucha a pravdepodobne mi sliny a hlieny stiekli aj tam, no napriek tomu ma ticho po­ vzbudzuje a tuho objíma. „Pôjdeme dnu spolu,“ povie. „Mu­ síme to urobiť. Inak to nejde.“

Netuším, ako dlho už v spálni stojíme, no odrazu si uve­ domím, že tvoji rodičia a moja mama s Ivanom sú tu s nami tiež. Podídu k nám a obkolesia nás v nešikovnom objatí, ktoré ma takmer udusí. Ich ruky sú všade okolo mňa a ja nemôžem dýchať. Hovoria, že je dobre, že som sa s tebou prišla rozlú­ čiť. A že vyzeráš tak vyrovnane a pokojne.

Už to dlhšie nevydržím. Musím sa vymaniť z  ich zovre­ tia, potrebujem sa nadýchať čerstvého vzduchu a viem, že ne­ mám inú možnosť, len podísť bližšie a  venovať ti posledný pohľad. Tvoj starší brat ma podopiera a spolu kráčame k po­ steli. Čaká nás posledná rozlúčka. Keď sa o pár minút neskôr s trasúcimi nohami konečne vypotácam cez prah spálne, tuho zažmúrim oči.

máj 2009

Celý deň sme sa prechádzali a hneď po obede si vyhlásil, že to boli tvoje najlepšie narodeniny v  živote. V  parku Tanto­ lunden sme si spravili piknik a ty si ma celý čas držal za ruku. Vtedy si si po prvý raz všimol, že si hryziem nechty. Pozrel si na ne, na časť tela, za ktorú sa najviac hanbím a ktorá sve­ tu prezrádza moju nervozitu a nedostatok sebaovládania, no zdalo sa, že ten pohľad ťa neznechutil. Poobzeral si si ich, po­ bozkal a pohladil zaoblené okraje mojich nechtov a po chvíli si skonštatoval, že mám gitarové prsty. Srdce mi prudko bú­ šilo od hanby a cítila som, ako mi líca zalieva červeň. Nezná­ šam, keď sa mi niekto pozerá na ruky, ale teraz si ten niekto bol ty a skôr či neskôr to muselo prísť. Chcem sa, aj napriek svojím škaredým prstom, stať pevnou súčasťou tvojho života. Vlastne chcem, aby sa moje ruky odteraz už nikdy neprestali dotýkať tvojho tela.

Je popoludnie a  tvoja nálada sa odrazu prudko zmení. Netuším, čo sa stalo, ale už sa nesmeješ na mojich vtipoch a tvoj pohľad čoraz častejšie stvrdne a mieri do prázdna. Po­ dobne je na tom aj naša konverzácia. Zdá sa, že tvoju myseľ zamestnáva čosi vážne. Keď kráčame vedľa seba, už ma ne­ držíš za pás. Usilujem sa pôsobiť nenútene, rozprávam viac ako zvyčajne, vtipkujem viac ako inokedy, ale ty si duchom neprítomný. V  snahe získať kontrolu nad situáciou navrh­ nem, aby sme zašli na večeru a zopár drinkov na terasu náš­ ho obľúbeného klubu. Dnes večer tam hrá kapela, ktorej spevák je môj známy, a  myslím si, že by sa ti mohli páčiť. Básnim, aký má úžasný hlas, prirovnám ho k Neilovi Youn­ govi, prezradím ti pikošky z jeho súkromného života. Ty sa odrazu vrátiš späť do reality, pozrieš na mňa a prerušíš moju záplavu slov.

Vravíš, že ak mi to nevadí, radšej by si išiel domov a dnešný večer strávil osamote.

„Jasné, samozrejme, vôbec mi to nevadí,“ odvetím s pri­ veľkým entuziazmom v hlase, ale pravdaže to tak nemyslím.

Potom veci nabrali rýchly spád. Tvoj večerný program je už rozhodnutý, dohodli sme sa, že ho nestrávime spolu, tak prečo sa nerozlúčiť hneď teraz? Práve to ti teraz zrej­ me beží v hlave. Mám pocit, akoby ti odľahlo. Na rohu ulice Hornsgatan dostanem rýchly bozk na líce a ani sa nenazdám, už hľadím na tvoj chrbát a dlhé, dokonalé nohy, ktoré sa sviž­ ným tempom náhlia domov. Vidím, ako si do uší vložíš slú­ chadlá a kapucňu si stiahneš hlboko do čela. Nahováram si, že teraz sa ti kráča ľahšie, tvoj chrbát vyzerá takmer šťastne. Stojím na mieste a uprene hľadím tvojím smerom, pripravená zamávať, keby si sa obrátil. Ty sa však neotočíš, tvoja silueta sa vzďaľuje dolu ulicou a každým krokom je menšia a menšia. Až keď ju pohltia ostatní okoloidúci na chodníku, obrátim sa tiež. Nemám potuchy, čo sa to vlastne stalo, a  rada by som vedela, kedy sa opäť uvidíme. Tvoje narodeniny oslávim aj bez teba. Na terase sa stretnem s  priateľmi, no celý večer nemyslím na nič iné len na teba. Moja nálada je na bode mrazu a mám pocit, že bez teba sa už vôbec nedokážem zabaviť. A ty zatiaľ trčíš doma. Aspoň dú­ fam. Zdalo sa, že sa tešíš, že môžeš ísť domov a že sa ma ko­ nečne zbavíš. Som si istá, že minimálne do zajtra sa mi ne­ ozveš, a to ma trápi najviac.

október 2014

Pohladím ťa po líci, no akoby som mala pod rukami čosi cu­ dzie. Toto nie si ty. Je to len telo, síce tvoje telo, no ty už v ňom nie si. Tvoja pleť vyzerá trochu lepšie, akoby ti lekár na líca naniesol púder. Oči más zatvorené a zvyšok tela je pod prikrývkou. Noha ti už spod nej nevytŕča. Ležíš tu strnulo a bez života, a hoci si uvedomujem, že pointa celej tejto scé­ ny je, aby som si ťa zapamätala s pokojným a vyrovnaným vý­ razom na tvári, to sa nikdy nestane. Pre mňa si už len telo. Telo, ktoré lekár nastrojil tak, aby sme sa mohli naposledy rozlúčiť.

Dokonca ani nevyzeráš ako ty. Vyzeráš presne ako mŕtve telá, ktoré som za svoj život videla. Ako môj otec, ako moja stará mama. Uhladene a nehybne. Si upravený, studený, ble­ dý a pritom to vôbec nie si ty. Skôr než som otvorila oči, keď ma tvoj brat viedol k posteli, vedela som, ako budeš vyzerať. A som si istá, že toto nie je pohľad, ktorý mi utkvie v pamäti. Tvoje mŕtve telo som už videla a bol si tam len ty, ja a náš syn.

Radšej by som ťa videla tak, ako som ťa našla ráno, v čud­ nej polohe s tvárou zaborenou do vankúša. Radšej by som vi­ dela tvoje pokrčené líce, pootvorené oko a  studený členok. Chýba mi posledný pohľad, ktorý patril len mne. Posledný okamih, keď sme boli spolu sami.

Pohladím ťa po líci a zašepkám svoje zbohom. Mám po­ cit, akoby som vystúpila zo svojho tela a na celú scénu hľa­ dela ako nezúčastnený divák. Sama pred sebou sa hanbím, že neplačem viac. Aj oči tvojho brata sa zaliali slzami. Po prvý raz, odkedy sem prišiel, nezvládol zadržať plač. Keď sa s te­ bou rozpráva, snaží sa utlmiť svoje vzlyky a jeho hlas zostáva pevný. Skloní sa k tebe, pobozká ťa na čelo a zašepká: „Zbo­ hom, braček.“ Opatrne ťa objíme, aby nenadvihol prikrývku a nepohol tvojimi rukami. Tvár zaborí do vankúša vedľa tvo­ jej. „Môj milovaný braček,“ ozve sa tlmene z vankúša.

Odvrátim pohľad, cítim sa ako piate koleso na voze, ako­ by som nechtiac narušila intímny okamih. Chcem odtiaľto okamžite odísť. Presne som vedela, ako to bude prebiehať a ako sa pri tom budem cítiť, a urobila som to len z povin­ nosti. Aspoň to už konečne mám za sebou. Tvoj brat ťa ešte pohladí po líci, vyjdeme zo spálne a to je posledný raz, čo ťa vidím.

jún 2009

Kráčame po lúke a  natrafíme na konskú pastvinu. Cítim sa ako na vidieku, hoci sme len osemnásť minút autobusom od centra. Chceš mi ukázať dom, v ktorom si vyrástol, a s nad­ šením v hlase mi rozprávaš o každom trávniku, každom jar­ ku, každom kopčeku, ktorý míňame. „V  tamtom dome žil starý čudák,“ prehodíš a  ukážeš na rozpadávajúcu sa chatrč na kopci. „Ako malí sme sa ho všetci báli.“ Hlavou kývneš smerom k hlbokej priekope pri krajnici. „A tam som si raz ľa­ hol a zaspal, keď som sa vracal domov z večierka.“ Na druhej strane priekopy stojí konská ohrada. Zastanem, preskočím priekopu, podídem k elektrickému plotu a snažím sa prilá­ kať koňa, ktorý sa pasie len pár metrov od nás. Kôň si ma však vôbec nevšíma. Je začiatok júna a  tráva je svetlozelená a šťavnatá. Žiaden z koní nemá najmenší záujem priblížiť sa k plotu, spoza ktorého na ne cmukám a volám. Som sklama­ ná. Bolo by fajn pohladkať kobylku, trochu sa vydýchať a vy­ chutnať si posledné okamihy, ktoré dnes strávime len sami dvaja. O chvíľu ma predstavíš svojim rodičom a začínam byť trochu nervózna.

Prekvapilo ma, keď si sa spýtal, či nechcem ísť s  tebou. Veď sme sa tak dlho nevideli. Pok



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.